Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. február 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoCsp/32/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2624214412
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivana Šlesarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2624214412.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a sudcov

Mgr. Jozefa Mačeja a JUDr. Ľuboslavy Vankovej, v právnej veci žalobcu: MINIHOTOVOST, SE, IČO
04 355 211, so sídlom Příkop 843/4, Zábrdovice, Brno, Česká republika, zastúpený: JUDr. Katarína
Hegedüšová, advokátka, IČO 42 185 190, so sídlom Majerníkova 3/A, Bratislava, proti žalovanému: A.
A., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom B. X, o zaplatenie 278,44 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Senica č. k. 11Csp/51/2024-53 zo dňa 21. mája 2025 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému voči žalobcovi nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalovanému
náhradu trov konania nepriznal.

1.2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa svojou žalobou podanou na súde dňa 15.5.2024 domáhal toho,
aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 278,44 spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 %
ročnezosumy350eurod30.3.2021do12.1.2023(vsume50,41eur),5%ročnezosumy314,22eurod
13.1.2023 do 13.2.2023 ( v sume 2,22 eur ), 5 % ročne zo sumy 278,44 eur od 13.2.2023 do zaplatenia

a k náhrade trov konania na základe medzi stranami sporu uzatvorenej „Smlouvy o zápujčce“ č. 603879
zo dňa 22.2.2021 o poskytnutí úveru vo výške 350 eur. Žalobca ako veriteľ, poskytol žalovanému ako
dlžníkovi úver vo výške 350 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť spolu s celkovými nákladmi spojenými s
úveromvovýške100eur,tedacelkomsumu450euratodo28dníododňaposkytnutiaúveru.Vzhľadom
na to, že žalovaný neplnil riadne a včas svoj záväzok v zmysle uzatvorenej „Smlouvy o zápujčce“, stal
sa jeho dlh splatným a to dňom 17.5.2021 ( správne malo byť uvedené 22.3.2021 ). Dňa 4.3.2021
bola žalovanému prostredníctvom právneho zástupcu žalobcu zaslaná písomná výzva na úhradu dlhu.

Žalovaný uhradil na tomto úvere dňa 12.1.2023 sumu 35,78 eur a dňa 13.2.2023 sumu 35,78 eur, spolu
sumu 71,56 eur.

1.3. Žalovaný zostal v priebehu konania nečinný.

1.4. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní zistil nasledovný skutkový stav. Žalobca ako
veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 22.2.2021 „Smlouvu o úvěru“ č. 603879, na základe ktorej

žalobca poskytol žalovanému bezhotovostne jednorazový bezúčelový úver vo výške 350 eur s úrokovou
sadzbou 0 %, poplatkom za poskytnutie úveru 100 eur, dátumom splatnosti 22.3.2021, dobou trvania
spotrebiteľského úveru 28 dní, celkovou čiastkou, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť 450 eur a RPSN (RPMN):
2547,14 %. Výška splátky bola dohodnutá v sume celkovej výšky úveru.1.5. Žalobca písomným podaním zo dňa 4.3.2024 vyzval žalovaného na okamžité uhradenie dlžoby pred
začatím súdneho konania, pričom dlžná suma vrátane trov predstavovala čiastku 786,17 eur.

1.6. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca je právnickou osobou so sídlom v Českej republike,
zapísaný v Obchodnom registri vedenom u Krajského soudu v Brne oddíl H, vložka 602. Žalobca je
nositeľompovolenianaposkytovaniespotrebiteľskýchúverovvČeskejrepublike,ktorémuvydalaČeská
národnábanka,ktorejvýlučnémudohľadupodlieha.Sohľadomnatútoskutočnosťsasúdprvejinštancie

v prvom rade zaoberal príslušnosťou. Vychádzal zo zákona o medzinárodnom práve súkromnom a
procesnom a z nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o
právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, ktoré nariadenie sa
uplatňuje v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu.

1.7. Súd prvej inštancie podľa ust. § 37a písm. d) zák. č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve

súkromnom a procesnom, Čl. 18 ods. 2 nariadenia EÚ č. 1215/2012 a podľa § 13 CSP konštatoval
svoju právomoc a príslušnosť.

1.8. Súd prvej inštancie podľa bodu 23 všeobecnej časti nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I.), Čl. 6 ods. 1, 2 nariadenia Rím

I preskúmaval rozhodné právo. Konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že sa v prejednávanej veci
jedná o spotrebiteľský vzťah založený spotrebiteľskou zmluvou a to s ohľadom na subjekty predmetnej
zmluvy o úvere, kedy na jednej strane ako poskytovateľ úveru vystupuje podnikateľský subjekt a na
strane druhej je to spotrebiteľ. V predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere bolo dojednané, že zmluva
sa uzatvára „podľa zákona č. 89/2012 Sb., občanský zákonník ve znění pozdějších prědpisu a zákona č.

257/2016 Sb., o spotřebitelském úvěru, ve znení pozdějších prědpisu. Súčasťou zmluvy sú Všeobecné
podmienky poskytnutia úveru, v zmysle ktorých si zmluvné strany dojednali v bode 04. voľbu práva
Českej republiky.“ Uvedené ustanovenia síce nezakazujú voľbu práva ani v spotrebiteľských sporoch,
avšak voľbou práva nemožno zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytuje právny poriadok krajiny
obvyklého pobytu spotrebiteľa. Voľba v prejednávanej veci nenapĺňa znaky voľby práva podľa Čl. 3 ods.

1 nariadenia Rím I., pretože nebola urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy a
ani okolnosti prípadu nenasvedčujú, že medzi stranami prišlo ku kvalifikovanej voľbe práva. Dohoda o
voľbe práva bola obsiahnutá v rámci Všeobecných obchodných podmienok. Za takejto situácie súd prvej
inštancie uzavrel, že predmetné znenie vo Všeobecných podmienkach uvádza žalovaného do omylu.
Formulácia ustanovenia bodu 04. predmetných zmluvných podmienok je nastavená tak, že na právny

vzťah sa bude vzťahovať právo Českej republiky, ale dodávateľ nijakým spôsobom žalovaného nepoučil,
že ochranu mu poskytujú aj imperatívne normy právneho poriadku Slovenskej republiky, kde má svoje
bydlisko. Ustanovenia, ktoré treba považovať za také, od ktorých sa nemožno odchýliť sú aj ustanovenia
§ 53 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorých nesmú spotrebiteľské zmluvy obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa. Na základe uvedeného je potrebné predmetný zmluvný vzťah posudzovať podľa právneho
poriadku Slovenskej republiky, podľa ktorého zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Žalobca
nepreukázal, že by voľba práva bola predmetom predzmluvného jednania medzi stranami sporu, teda
voľba práva nebola individuálne dojednaná. Na základe uvedeného súd predmetnú Smlouvu o úvěru

a právne vzťahy sporových strán z nej vyplývajúce posudzoval podľa právneho poriadku Slovenskej
republiky.

1.9. Súd prvej inštancie následne vec právne posúdil podľa ustanovení § 1 ods. 3 písm. l), § 11 ods. 3
veta prvá, § 20 ods. 1, § 24 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ZoSÚ), § 39, § 451

ods. 2, § 457 Obč. zák. a po vykonanom dokazovaní zistil nasledovný skutkový stav.

1.10. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že sporové strany prostredníctvom internetovej stránky
C. prevádzkovanou žalobcom uzavreli dňa 22.2.2021 „Smlouvu o úvěru“, na základe ktorej žalobca
poskytol žalovanému pôžičku vo výške 350 eur. Žalovaný sa zaviazal túto pôžičku vrátiť v plnej výške

350 eur spolu s poplatkom v sume 100 eur jednou splátkou do 28 dní, t. j. termín splatnosti úveru bol
dohodnutý na deň 22.3.2021. V prejednávanej veci ide o tzv. krátkodobú pôžičku s lehotou splatnosti 28
dní. S poukazom na ust. § 1 ods. 3 písm. l) ZoSÚ, teda nejde o spotrebiteľský úver podľa tohto zákona
o spotrebiteľských úveroch, lebo ide o úver, ktorý sa musí splatiť v lehote nepresahujúcej 3 mesiace.V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že v predmetnej zmluve neboli dohodnuté úroky a z uvedeného
dôvodu nedošlo k splneniu náležitosti zmluvy o úvere. Hoci nejde o zmluvu o spotrebiteľskom úvere,
ide stále o spotrebiteľskú zmluvu (a to z dôvodu subjektov vystupujúcich na strane dodávateľa - veriteľa

a na strane dlžníka).

1.11. Aj v takomto prípade, kedy sa nejedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ale ide o inú pôžičku
poskytovanú spotrebiteľovi, je potrebné rešpektovať zákonom vymenované ustanovenia ZoSÚ. V ust.
§ 24 ods. 2 predmetného zákona je uvedená podmienka, podľa ktorej na poskytovanie iných úverov a

pôžičiek, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom (o ktorý ide aj v prejednávanej veci) je potrebné povolenie
Národnej banky Slovenska. V ust. § 24 b) ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. je zakotvený zákaz pre
kohokoľvek poskytovať iné úvery a pôžičky bez povolania Národnej banky Slovenska alebo nad rozsah
povolenia, a zároveň v ust. § 11 predmetného zákona takúto zmluvu uzatvorenú so subjektom, ktorý
poskytoval pôžičky a iné úvery bez povolenia Národnej banky Slovenska, sankcionuje neplatnosťou.
Citované ustanovenia sú takého charakteru, že aj v prípade, keby bola voľba práva platná, tak od týchto

ustanovení sa nemožno odchýliť, pretože poskytujú ochranu spotrebiteľovi, ktorej ho nemožno zbaviť.

1.12. Žalobca je zapísaný ako podnikateľský subjekt v príslušnom registri v Českej republike a na
území Slovenskej republiky poskytuje pôžičky bez povolenia Národnej banky Slovenska. Žalobca
nefiguruje v zozname veriteľov. Dokonca Národná banka Slovenska vydala upozornenie z 9.8.2018,

ktorým spotrebiteľov upozornila, že žalobca je subjekt, ktorý poskytuje pôžičky a úvery bez povolenia
Národnej banky Slovenska. Keďže žalovaný napriek absencii povolenia na vykonávanie takejto činnosti
uzatvoril„Smlouvuoúvěru“sožalobcomakospotrebiteľom,predmetnázmluvajeabsolútnymneplatným
právnymúkonomlebobolauzavretávrozporesozákonom.AjkeďžalobcamáČeskounárodnoubankou
udelené povolenie na poskytovanie úverov, toto oprávnenie však na poskytovanie úverov aj na území

Slovenskej republiky nepostačuje. Je tomu tak z toho dôvodu, že pôsobnosť Národnej banky Českej
republiky je obmedzená na územie tohto štátu, čo by v konečnom dôsledku znamenalo, že činnosť
žalobcu na území Slovenskej republiky podliehala len kontrole orgánu z iného členského štátu.

1.13. Na základe uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že zmluva o úvere je absolútne neplatným

právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka, lebo bola uzatvorená v rozpore s príslušnými
ustanoveniami ZoSÚ. Na základe tejto neplatnej zmluvy došlo zo strany žalobcu k plneniu, kedy
žalovanému dňa 22.2.2021 poskytol sumu 350 eur. Týmto plnením vzniklo na strane žalovaného
bezdôvodné obohatenie, ktoré je povinný vydať. Žalovaný je teda povinný vrátiť žalobcovi poskytnuté
plnenie a to vo výške 350 eur.

1.14. Následne súd prvej inštancie skúmal z úradnej povinnosti premlčanie práva podľa ust. § 54a a §
107 ods. 1, 2 Obč. zák.

1.15. Konštatoval, že objektívna premlčacia lehota začína plynúť dňom, kedy k obohateniu došlo, čo

v súdenej veci znamená dňom, kedy bola predmetná „Smlouvu o úvěru“ uzatvorená a na základe nej
bolo aj poskytnuté finančné plnenie t. j. dňa 22.2.2021 a uplynula dňa 22.2.2024. Žaloba bola podaná
na súde až 15.5.2024, teda po jej uplynutí. Pokiaľ ide o subjektívnu premlčaciu lehotu, žalobca ako
právnická osoba vykonávajúca podnikateľskú činnosť v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov v
Českej republike si musela byť, a aj bola, vedomá toho, že takáto činnosť podlieha dohľadu národnej

banky a je podmienená jej súhlasom. Žalobca vykonáva podnikateľskú činnosť za účelom dosahovania
zisku, a preto musí poznať príslušné zákonné ustanovenia upravujúce podnikateľskú činnosť v predmete
jeho podnikania. Pokiaľ žalobca prostredníctvom webovej stránky (s príponou .sk) ponúkal a reálne
aj poskytoval pôžičky občanom Slovenskej republiky, žijúcim v Slovenskej republike, na účty vedené
v Slovenskej republike, musel si byť vedomý toho, že jeho činnosť podlieha aj právnej úprave účinnej

v tomto štáte. Dňom uzatvorenia predmetnej zmluvy 22.2.2021 žalobca získal vedomosť aj o povinnom
subjekte. Súd okamih začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty teda stanovil na deň 22.2.2021.
Subjektívna lehota je dvojročná, uplynula dňa 22.2.2023. Keďže žaloba bola podaná na súde až dňa
15.5.2024 t. j. po uplynutí zákonom stanoveného časového úseku pre možnosť s úspechom domáhať
sa peňažného nároku. Uplynutím subjektívnej premlčacej lehoty tak došlo k premlčaniu predmetného

peňažného nároku ( v danej veci aj po uplynutí objektívnej premlčacej lehoty ). Na základe uvedeného
žalobu z dôvodu premlčania nároku v subjektívnej premlčacej dobe zamietol.1.16. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Žaloba bola zamietnutá,
a preto neúspešný žalobca na náhradu trov konania nemá nárok. Úspešnému žalovanému v konaní
žiadne trovy nevznikli, pretože v priebehu konania bol nečinný. Preto súd žalovanému nárok na náhradu

trov konania nepriznal.

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ustanovenia § 365
ods. 1 písm. b), d), e), f), h) CSP. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

2.2 V odvolaní uviedol, že nesúhlasí so skutkovým a právnym posúdením veci podľa slovenského práva.
Právny záver súdu prvej inštancie, že zmluva o úvere je neplatná, nakoľko žalobca nemá oprávnenie
na poskytovanie spotrebiteľských úverov v Slovenskej republike, je mylný a nezodpovedá ani aktuálnej
judikatúre Súdneho dvora Európskej únie. Článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni
takej právnej úprave členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá má predovšetkým za následok,

že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takých zmluvách, ktoré boli uzatvorené na území tohto
členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi
povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu na účely vykonávania ich činnosti
na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené pred
nadobudnutím účinnosti uvedenej právnej úpravy (C-630/17 Anica Milivojević vs. Raiffeisenbank St.

Stefan Jagerberg Wolfsberg eGen zo dňa 14.2.2019). Je nepochybné, že v tejto veci Súdny dvor EÚ
jasne uviedol, že akékoľvek ustanovenia národného práva stanovujúce neplatnosť zmluvy o úvere
uzavretej národným spotrebiteľom so zahraničným veriteľom nemajúcim príslušné povolenie v krajine
národného spotrebiteľa nie je prípustné a nemožno na jeho základe dovodiť neplatnosť zmluvy o úvere.

2.3 Žalobca ďalej citoval z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-630/2017 z 14. februára
2019. Zmluva o úvere nie je neplatná pre nedostatok povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov
a akýkoľvek opačný záver by mal za následok flagrantné porušenie práva EÚ. Ak by všeobecný súd
prijal záver o absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere ignorujúc žalobcom uvedené rozhodnutie Súdneho
dvora EÚ, porušil by tým právo na spravodlivý proces a konal by arbitrárne. Žalobca ďalej citoval z

rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 462/2022, III. ÚS 651/2016, III. ÚS 309/2020. Žalobca
zdôraznil, že je subjekt založený, vzniknutý a registrovaný v právnom prostredí Českej republiky, kde
má ako európska spoločnosť umiestnené aj svoje sídlo a vykonáva svoju činnosť. S ohľadom na
údajnú a vytýkanú absenciu povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov v Slovenskej republike
je vo všeobecnosti potrebné vychádzať zo základných pravidiel zakotvených v Zmluve o fungovaní

EÚ. Sloboda poskytovania služieb zaručuje, že poskytovatelia pochádzajúci z krajín únie môžu voľne
ponúkať služby bez akejkoľvek diskriminácie pre štátnu príslušnosť. Rozhodujúce je, aby v domovskej
členskej krajine spĺňali podmienky stanovené štátom na založenie živnosti, či podniku. Pokiaľ ide
o právo na slobodné poskytovanie služieb, toto vyžaduje, aby hostiteľská krajina nediskriminovala
spoločnosti pre ich pôvod pri vykonávaní cezhraničnej činnosti. Členské štáty nemôžu zakazovať

spoločnostiam vykonávať podnikateľskú činnosť na ich území z dôvodu, že nesplňujú vnútroštátne
požiadavky tohto členského štátu, pokiaľ tieto spoločnosti splňujú podmienky štátu, v ktorom majú
sídlo. Žalobca pritom má výslovne registrovaný predmet podnikania na poskytovanie spotrebiteľských
úverov, teda spĺňa podmienky domovského štátu (Českej republiky) na založenie, vznik a existenciu
spoločnosti a na poskytovanie spotrebiteľských úverov. Žalobca ďalej citoval z rozhodnutí Súdneho

dvora EÚ vo veci C-76/90, C-384/93. Zo skutočností týkajúcich sa zásady slobodného pohybu služieb
teda vyplýva, že neexistuje žiaden priestor pre prijatie názoru, že k cezhraničnému poskytovaniu
spotrebiteľských úverov žalobcom so sídlom v Českej republike a na základe oprávnenia udeleného
Českou národnou bankou prostredníctvom internetu je potrebné „navyše“ udelenie povolenia zo strany
Národnej banky Slovenska. Právo spotrebiteľských úverov je v Európskej únii plne harmonizované

Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom
úvereaozrušenísmerniceRady87/102/EHS,apretoplatírovnakotaknaúzemíČeskejrepubliky,akoaj
Slovenskej republiky. Aj z tohto hľadiska teda plne postačí oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských
úverov Českej národnej banky pre subjekt sídliaci na území Českej republiky, ktorý naviac nemá na
území Slovenskej republiky umiestnený ani podnik ani organizačnú zložku.

2.4 Žalobca a žalovaný uzavreli zmluvu o úvere v českom jazyku a podľa právneho poriadku Českej
republiky, na ktorý v zmluve o úvere nielen odkázali, ale na použití ktorého sa aj dohodli. Samotné
uvedenie českého právneho poriadku je dostačujúce pre voľbu českého právneho poriadku. Aplikáciačeského právneho poriadku v danom prípade nie je a ani nemôže byť pre spotrebiteľa menej výhodná.
Ide totiž o poskytnutie spotrebiteľského úveru, pričom právna úprava poskytovania spotrebiteľských
úverov je v EÚ plne harmonizovaná v podobe Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z

23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS. Právna
ochrana v prípade zmlúv o spotrebiteľskom úvere musí byť v každom členskom štáte EÚ rovnaká.
Na základe uvedeného bol a naďalej je teda súd povinný aplikovať vo veci české právo, ktoré pre
spotrebiteľa nie je menej výhodné v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov a podľa neho posúdiť
žalovaný nárok. V zmysle Nariadenia Rím I platí, že v prípade spotrebiteľskej zmluvy sa použije právo

krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, t. j. tu slovenské právo. To však platí iba v prípade, ak veriteľ
vykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo veriteľ nevykonáva svoju činnosť
v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa (ale napr. v svojej krajine), ale smeruje svoju činnosť na krajinu
obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo na viacero krajín vrátane krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa.
V danom prípade žalobca ako veriteľ vykonáva svoju činnosť v Českej republike a nie Slovenskej
republike. Smerovanie činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa, resp. na viacero krajín vrátane

krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, je podstatne komplikovanejšou otázkou, pričom samotná webová
stránka neumožňuje prijať právny záver o smerovaní činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa
(je maximálne indíciou, nie však dôkazom). Naviac zo zmluvnej dokumentácie uzavretej medzi stranami
sporu je zrejmé, že zmluvné strany sa dohodli na voľbe českého práva, v zmysle čoho posudzovanie
smerovania činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa je irelevantné. Právna ochrana v prípade

zmlúv o spotrebiteľskom úvere by mala byť v každom členskom štáte EÚ rovnaká, teda z tohto pohľadu
nemá zmysel skúmať, či z pohľadu ktorého práva členského štátu EÚ je zmluva o spotrebiteľskom úvere
pre spotrebiteľa výhodnejšia alebo nie. Súd prvej inštancie z hľadiska výhodnosti použitia príslušného
právneho poriadku pre spotrebiteľa úplne rezignoval na harmonizáciu v zmysle Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení

smernice Rady 87/102/EHS a aplikáciu slovenského právneho poriadku na základe právneho predpisu
z oblasti medzinárodného práva súkromného (Nariadenie Rím I) založil na inštitúte práva verejného,
ktorým nepochybne otázka povolení na poskytovanie spotrebiteľských úverov je.

2.5 Za nesprávny považoval aj právny záver súdu prvej inštancie o počítaní premlčacej doby, keď súd

prvej inštancie zjavne počítal začiatok premlčacej doby od uzavretia zmluvy, nakoľko konal v priamom
rozpore s § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Je nesprávne použitie
subjektívnej premlčacej doby v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože žalobca nemal
žiadnu vedomosť o tom, že v čase uzavretia zmluvy má poskytovať spotrebiteľský úver iba na základe
povolenia Národnej banky Slovenska (naviac žalobca dodnes dôvodne tvrdí, že toto povolenie je v jeho

prípade neaplikovateľné).

3. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom

predpísanénáležitosti(§363CSP)ažeodvolateľvodvolanípoužilzákonomprípustnéodvolaciedôvody
(§365ods.1písm.b),d),e),f),h)CSP),preskúmalnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancievmedziach
daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), súc pritom viazaný skutkovým
stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas

verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu
minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že boli splnené podmienky
pre potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 1 CSP).

4. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.

Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody

preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje tým, že
odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. že odvolanie prejedná len v medziach, v ktorých ho
odvolateľnapáda.Ustanovenie§379CSPzároveňvymedzujevýnimky,kedyodvolacísúdniejeviazaný
rozsahom podaného odvolania, pričom ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania.Odvolací súd je podľa ust. § 380 ods. 1 CSP viazaný aj dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu
prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, odvolací
súd pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenie zistil. Jedinú výnimku

predstavuje podľa ust. § 380 ods. 2 CSP oprávnenie odvolacieho súdu preskúmavať vady konania, ktoré
sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej moci.

5. Predmetom konania je nárok žalobcu na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 278
eur s príslušenstvom titulom „Smlouvy o zápujčce“ č. 603879 uzavretej dňa 22.2.2021 (ďalej aj

„zmluva o úvere“). Súd prvej inštancie žalobu zamietol, keď dospel k záveru o absolútnej neplatnosti
zmluvy o úvere a o premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca nesúhlasil
so zamietajúcim rozsudkom súdu prvej inštancie dôvodiac, že absencia oprávnenia žalobcu na
poskytovanie spotrebiteľských úverov v Slovenskej republike nespôsobuje neplatnosť zmluvy o úvere,
aplikácia českého právneho poriadku nemôže byť pre spotrebiteľa menej výhodná a súd prvej inštancie
počítal začiatok plynutia premlčacej doby nesprávne. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu

je úlohou odvolacieho súdu posúdiť, či v konaní pred súdom prvej inštancie došlo k porušeniu práva na
spravodlivýproces,čisúdprvejinštanciedospelnazákladevykonanýchdôkazovksprávnymskutkovým
zisteniam a či vec správne právne posúdil.

6. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa

žalobcom namietaných skutočností je správne skutkovo a právne zdôvodnené (až na jednu výnimku
nemajúcu vplyv na správnosť zvoleného spôsobu rozhodnutia) a zodpovedá všetkým požiadavkám
kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na

prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.
Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Samotný fakt, že sa žalobca s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje
ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol.

7. Žalobca podal odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) CSP.

8. Podstatou odvolacej argumentácie žalobcu bolo namietanie, že v konaní pred súdom prvej inštancie

došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, napadnutý rozsudok trpí skutkovými vadami, nakoľko
súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov, v dôsledku vád
v skutkových zisteniach vec aj nesprávne právne posúdil.

9. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

10.Odvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.d)CSPdopadánavšetkypochybeniavprocesnompostupe
súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu, že tieto

pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady nesprávne
realizovanej mandukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní ( napr. vykonanie
nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď a pod.)
alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu.

11. V prípade odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP ide o vadu skutkovú, keď strana
navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto
dôkaz nevykonal.

12. Odvolacím dôvodom podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP možno napadnúť výsledok činnosti súdu

pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd
dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné
ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.13. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímjeomylsúdupriaplikáciipráva

na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis,
než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na
daný prípad.

14. Žalobca je obchodnou spoločnosťou zapísanou v Obchodnom registri vedeným Krajským súdom

v Brne v Českej republike, so sídlom v Českej republike, s právnou formou európska spoločnosť
(skratka SE), čo je druh akciovej obchodnej spoločnosti vytvorený za účelom zjednodušenia podnikania
v rámci celého priestoru Európskej únie. Žalovaný je fyzická osoba s bydliskom na území Slovenskej
republiky, spotrebiteľ, ktorý požiadal žalobcu o poskytnutie úveru. Zmluva o úvere č. 6038795 zo
dňa 22.2.2021 bola uzatvorená na diaľku prostredníctvom webovej stránky. V predmete podnikania
zapísanom v obchodnom registri má žalobca (mimo iného) uvedenú aj činnosť poskytovanie alebo

sprostredkovanie spotrebiteľského úveru. Rovnako vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru
(tvoriacich neoddeliteľnú súčasť Zmluvy o úvere č. 603879), je v Preambule uvedené, že žalobca je
oprávnený vykonávať podnikateľskú činnosť s predmetom podnikania, mimo iného poskytovanie alebo
sprostredkovanie spotrebiteľského úveru, v zmysle zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru.
V zmysle Zmluvy o úvere sa žalobca ako veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanému ako spotrebiteľovi

jednorazový, bezúčelový, nezáväzný úver v sume 350 eur, bezhotovostne na účet uvedený v záhlaví
zmluvy, bezúročne, s poplatkom za poskytnutie úveru v sume 100 eur, s dobou trvania spotrebiteľského
úveru 28 dní, s dňom splatnosti 22.3.2021. Listom zo dňa 4.3.2024 žalobca vyzval žalovaného na
okamžité uhradenie dlžnej sumy zo Zmluvy o úvere v sume 786,17 eur s termínom úhrady 18.3.2024
do 16.00 hod.

15. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že má danú právomoc v zmysle Čl. 17 ods. 1 písm.
c)vspojenísČl.18ods.2NariadeniaEurópskehoparlamentuaRady(EÚ)č.1215/2012z12.decembra
2012 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, v zmysle
ktorých bolo možné žalovaného ako spotrebiteľa žalovať len na súde členského štátu, v ktorom má

bydlisko. Vzhľadom na to, že bola daná právomoc súdu Slovenskej republiky vec prejednať a rozhodnúť
a jedná sa nepochybne o konanie s cudzím prvkom, bolo ďalej potrebné zvoliť rozhodné právo, ktoré
sa bude vzťahovať na zmluvu o úvere.

16. Podľa Čl. 3 ods. 1. Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o

rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia
zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo
okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá
zmluva alebo len jej časť.

17. Podľa Čl. 6 ods. 1. Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o
rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) bez toho, aby boli dotknuté články 5 a 7, zmluva uzavretá
fyzickouosobounaúčel,ktorýsamôžepovažovaťzapatriacidooblastimimojejpredmetučinnostialebo
výkonu povolania (ďalej len „spotrebiteľ“), s inou osobou, ktorá koná v rámci svojho predmetu činnosti
alebo výkonu povolania (ďalej len „podnikateľ“), sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého

pobytu spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ:
a) vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo
b) akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny
a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti.

18. Súd prvej inštancie vo veci aplikoval právny poriadok Slovenskej republiky. Voľbu práva v zmluve
o úvere, v ktorej v záhlaví je uvedené, že bola uzatvorená podľa zákona č. 89/2012 Sb. Občanský
zákonníkazákonač.257/2016Sb.ospotřebitelskémúvěruavoVšeobecnýchpodmienkachposkytnutia
úveru, kde v bode 04. je uvedené, že na úpravu vzťahov neupravených zmluvou, ani VPPÚ sa použijú
ustanovenia právneho poriadku Českej republiky, nepovažoval za platnú a samotnú uzatvorenú zmluvu

medzi stranami sporu vyhlásil za absolútne neplatnú podľa § 39 Obč. zák. So závermi súdu prvej
inštancie týkajúcich sa voľby práva uvedenými v ods. 17 napadnutého rozsudku sa odvolací súd plne
stotožňuje, považuje ich za správne, dostatočne a zrozumiteľne odôvodnené. V nadväznosti na to, súdprvej inštancie v súlade Čl. 6 ods. 1. písm. a), b) Nariadenia Rím I, určil za rozhodné právo právny
poriadok Slovenskej republiky.

19. Na zdôraznenie správnosti tohto záveru odvolací súd len dodáva, že medzi stranami uzatvorená
úverová zmluva je absolútne neplatná, Všeobecné úverové podmienky sledujú osud samotnej zmluvy
a nemožno z týchto pri voľbe práva vychádzať. Vzhľadom na to, že voľba práva v preskúmavanom
prípade bola neplatná, bolo potrebné určiť rozhodné právo v súlade s Nariadením Rím I. Vzťah medzi
stranami je spotrebiteľský, čo nebolo ani sporné. Súd prvej inštancie v súlade s Čl. 6 ods. 1 písm. b)

Nariadenia Rím I uzavrel, že zmluva o úvere sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu
spotrebiteľa, teda v prejednávanej veci právnym poriadkom Slovenskej republiky. Je nepochybné, že
obvyklý pobyt žalovaného ako spotrebiteľa je na území Slovenskej republiky, ide o občana Slovenskej
republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky. Zároveň bola splnená aj podmienka, že
žalobca ako podnikateľ smeruje svoju podnikateľskú činnosť v oblasti poskytovania spotrebiteľských
úverov do Slovenskej republiky. Odvolací súd považuje za neopodstatnenú odvolaciu námietku žalobcu,

že on ako veriteľ vykonáva činnosť len v Českej republike a samotná webová stránka ešte neumožňuje
prijať záver o smerovaní jeho činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa. V danom prípade je
zjavné, že žalobca smeruje svoju činnosť na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa (žalovaného), čo
vyplýva jednak z množstva súdnych sporov (iniciovaných žalobcom) týkajúcich sa nárokov zo zmlúv o
úvere uzatvorených žalobcom so spotrebiteľmi, ktorí majú obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky,

ktoré skutočnosti sú známe súdu z jeho činnosti (§ 186 CSP), vrátane faktického pokračovania žalobcu
v činnosti obchodnej spoločnosti MINIHOTOVOSŤ, a.s., IČO 35 852 453, so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, ktorá zanikla v dôsledku cezhraničného zlúčenia práve so žalobcom, ďalej z toho, že žalobca
ponúka a poskytuje úvery v mene euro (nie v mene krajiny, v ktorej vykonáva podnikateľskú činnosť) a
napokon i zo samotnej webovej stránky vedenej v slovenskom jazyku, prostredníctvom ktorej poskytuje

úvery. Zo zmluvy o úvere tiež vyplýva, že žalobca má založené aj účty v slovenských bankách pre
bezhotovostné splácanie úverov. V súhrne vyššie uvedených skutočností potom odvolací konštatuje, že
súd prvej inštancie správne uzavrel, že zmluva o úvere sa v prejednávanom prípade spravuje právnym
poriadkom Slovenskej republiky.

20. Odvolací súd ďalej zastáva názor, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že predmetná zmluva
o úvere je absolútne neplatným právnym úkonom. Zmluva o úvere č. 603879 bola uzatvorená dňa
22.2.2021, pričom splatnosť úveru bola dohodnutá na deň 22.3.2021, z čoho potom vyplýva, že jeho
splatnosť nepresahuje tri mesiace, a preto sa nejedná o spotrebiteľský úver podľa ustanovenia § 1
ods. 3 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre

spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej
aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Aj napriek tomu, že sa nejedná o spotrebiteľský úver, vzťahujú
sa v zmysle ust. § 24 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch na právny vzťah založený predmetnou
zmluvou o úvere ust. § 11 ods. 3 a § 24 ods. 3 uvedeného zákona, ktoré v preskúmavanom prípade
aplikoval súd prvej inštancie. Nebolo sporné, že žalobca poskytuje úvery na území Slovenskej republiky

bez povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska, a preto odvolací súd konštatuje, že správne
súd prvej inštancie posúdil zmluvu o úvere ako absolútne neplatnú pre konanie žalobcu v rozpore so
zákonom.

21. Žalobca vo vzťahu k absencii povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska na poskytovanie

spotrebiteľských úverov na území Slovenskej republiky v odvolacom konaní argumentoval porušením
práva na spravodlivý súdny proces, keďže súd prvej inštancie ignoroval rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C-630/17 z 14. februára 2019, z ktorého citoval v odvolaní. Podľa žalobcu
uvedený rozsudok Súdneho dvora Európskej únie má podporovať jeho názor, že dôvodom neplatnosti
zmluvy o úvere nemôže byť absencia oprávnenia žalobcu poskytovať spotrebiteľské úvery, nakoľko

by išlo o porušenie práva na slobodné poskytovanie služieb zakotvené v Čl. 56 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie. V prvom rade odvolací súd dáva do pozornosti, že prvá prejudiciálna otázka
vnútroštátneho (chorvátskeho súdu) sa týkala zákona o neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným
prvkom, ktorý nadobudol účinnosť 14. júla 2017 a tento v ust. § 10 upravil, že zmluvy o úvere s
medzinárodným prvkom, ktoré boli uzatvorené v Chorvátskej republike pred nadobudnutím účinnosti

tohto zákona medzi dlžníkmi a veriteľmi bez povolenia, sú absolútne neplatné. Zmluva, ktorá bola
predmetom konania na vnútroštátnom (chorvátskom) súde, bola uzatvorená 5. januára 2007 a bola
na základe ustanovení takejto právnej úpravy neplatná, vzhľadom na jej retroaktívne uplatňovanie.
Svojou prvou otázkou vnútroštátny (chorvátsky) súd požiadal o odpoveď, či sa Články 56 a 63 ZFEÚmajú vykladať v tom zmysle, že im odporuje právna úprava členského štátu, o akú ide vo veci
samej, ktorá má okrem iného za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takýchto
zmluvách uzatvorených na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom

členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu
na vykonávanie ich činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa svojho uzatvorenia, a to aj
vtedy, ak boli uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti tejto právnej úpravy. Súdny dvor Európskej únie
v bode 73. odôvodnenia rozsudku konštatoval, že zákon o neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným
prvkom ide zjavne nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie cieľov, ktoré zamýšľa sledovať,

pokiaľ prostredníctvom retroaktívneho pravidla, ktoré je všeobecné a automatické, stanovuje neplatnosť
všetkých zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom, ktoré boli uzatvorené s veriteľmi bez povolenia, s
výnimkou tých, ktoré boli úplne splnené. Vzhľadom na uvedené, Súdny dvor Európskej únie na prvú
otázku odpovedal v bode 75. odôvodnenia rozsudku tak, že článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom
zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá má predovšetkým
za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takých zmluvách, ktoré boli uzatvorené

na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie
sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu na účely vykonávania ich
činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené
pred nadobudnutím účinnosti uvedenej právnej úpravy. Naproti tomu v predmetnom konaní nemožno
konštatovať, že by zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre

spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy pôsobil
retroaktívne, nakoľko ust. § 11 ods. 3 tohto zákona upravujúce neplatnosť zmlúv o úvere v prípade
absencie povolenia bolo súčasťou (účinné) v našom právnom poriadku už v čase uzatvárania zmluvy
o úvere žalobcu so žalovaným, a to tak vo vzťahu k veriteľom so sídlom v Slovenskej republike, ako
aj vo vzťahu k veriteľom so sídlom v inom členskom štáte Európskej únie. Žalobca sa pri argumentácii

odvolával na bod 75. z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-630/17 zo dňa 14. februára
2019 bez zohľadnenia odlišností skutkového základu v konaní pred Súdnym dvorom Európskej únie a v
prejednávanom prípade. Odvolacia námietka žalobcu o nerešpektovaní uvedeného rozsudku Súdneho
dvora Európskej únie nie je opodstatnená.

22. Ani z ďalších rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie, na ktoré žalobca v odvolaní poukázal,
nevyplýva, že by rozsudok súdu prvej inštancie bol s nimi v rozpore, resp. že by išlo o skutkovo
obdobné prípady, ako je tomu v tejto veci. Z rozsudku vo veci C-76/90 (Manfred Säger) vyplýva,
že sa týkal poskytovania patentovej obnovovacej služby, pri ktorej regulácii podľa Súdneho dvora
Európskej únie nemecká právna úprava prekročila to, čo je nutné k ochrane verejného záujmu, keď

ustanovila, že osoby vykonávajúce túto činnosť, musia mať odbornú kvalifikáciu, ktorá je dosť špecifická
a neprimeraná potrebám príjemcov. Pokiaľ ide žalobcom o citovanú pasáž z odôvodnenia rozsudku vo
veci C-384/93 (Alpine Investments BV), uvedené rozhodnutie sa týkalo činnosti nazývanej ako „cold
calling“ - telefonické kontaktovanie jednotlivcov s cieľom ponúknuť im rôzne finančné služby, kedy
samotný členský štát poskytovateľa tejto služby uložil poskytovateľovi zákaz činnosti v tomto smere (bez

jeho predchádzajúceho súhlasu), s čím sa Súdny dvor Európskej únie stotožnil a vyslovil, že členský
štát, z ktorého sa uskutočňuje telefonát, je v najlepšom postavení na úpravu činnosti „cold calling“ a aj
keby prijímajúci štát chcel zakázať operáciu „cold calling“ alebo ju podriadiť určitým podmienkam, nie
je schopný zabrániť alebo kontrolovať telefonáty z iného členského štátu bez spolupráce s príslušnými
úradmi tohto štátu.

23. Tiež argumentáciu žalobcu týkajúcej sa vyžadovania povolenia Národnej banky Slovenska na
poskytovanie úverov, ktorú považuje za rozpornú s primárnym právom Európskej únie (konkrétne s
Článkom 56 ZFEÚ) a rozhodovacou činnosťou Súdneho dvora Európskej únie, keďže podľa žalobcu k
cezhraničnému poskytovaniu spotrebiteľských úverov žalobcom so sídlom v Českej republike postačuje,

že má povolenie na poskytovanie úverov Českou národnou bankou, odvolací súd nepovažoval za
opodstatnenú. Odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením žalobcu v odvolaní o tom, že právna úprava
poskytovania spotrebiteľských úverov je v Európskej únii plne harmonizovaná v podobe Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere
a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS. Táto plná harmonizácia sa prejavuje v tom, že aj v českom

zákone č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru je v ust. § 9 upravené, že nebankový poskytovateľ
spotrebiteľského úveru je právnická osoba, ktorá je oprávnená poskytovať spotrebiteľský úver na
základe oprávnenia k činnosti nebankového poskytovateľa spotrebiteľského úveru, ktoré jej udelila
Česká národná banka a v ust. § 135 ods. 1 daného zákona sa uvádza, že dohľad nad dodržiavanímpovinností poskytovateľa podľa tohto zákona stanovených týmto zákonom a nariadením Komisie v
prenesenej právomoci (EU) č. 1125/2014, vykonáva Česká národní banka. Zákon č. 257/2016 Sb.
o spotřebitelském úvěru je platný a účinný len na území Českej republiky a Česká národná banka

udeľuje povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov a vykonáva dohľad nad činnosťou veriteľov
len na území Českej republiky, daný právny predpis a Česká národná banka neposkytuje teda právnu
ochranu spotrebiteľom s bydliskom, či obvyklým pobytom na území Slovenskej republiky spočívajúcu v
prípadných sankciách za porušenie predmetných ustanovení zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském
úvěru. Je nutné skonštatovať, že každá smernica usiluje o dosiahnutie určeného výsledku/cieľa, pričom

však členské štáty si pri transpozícii smernice zachovávajú určitú mieru právomoci voľnej úvahy, nakoľko
simôžuzvoliťspôsobaprostriedkydosiahnutiavýsledkusmernicevrámcivlastnéhoprávnehoporiadku.
Odvolací súd v tomto smere dáva do pozornosti Čl. 20 veta prvá Smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady
87/102/EHS, v zmysle ktorého členské štáty zabezpečia, aby veritelia podliehali dohľadu vykonávanému
subjektom alebo orgánom nezávislým od finančných inštitúcii alebo, aby boli regulovaní. Na území

SlovenskejrepublikyjetakýmtoorgánomdohľaduNárodnábankaSlovenska,ktoráudeľujepovoleniana
poskytovanie úverov, iných úverov a pôžičiek spotrebiteľom. V Čl. 23 Smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady
87/102/EHS je uvedené, že členské štáty ustanovia pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych
ustanovení prijatých na základe tejto smernice a prijmú všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili

ich vykonávanie. Ustanovené sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce. Nakoľko zákon č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov predstavuje úplnú transpozíciu Smernice Európskeho parlamentu a Rady
č. 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice č. Rady
87/102/EHS do slovenského právneho poriadku, predmetné ustanovenie Čl. 20 uvedenej smernice

sa do právneho poriadku Slovenskej republiky, teda do zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
premietlo v ust. § 20 vo vzťahu k veriteľom (veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať spotrebiteľské
úvery len na základe povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska) a v ust. § 24 vo vzťahu k iným
veriteľom(inýveriteľjeoprávnenýponúkaťaposkytovaťúveralebopôžičku,ktoréniesúspotrebiteľským

úverom, a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, len na základe povolenia pre iného
veriteľa udeleného Národnou bankou Slovenska). Na uvedené potom nadväzuje ust. § 11 ods. 3 veta
prvázákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúverochaoinýchúverochapôžičkáchprespotrebiteľov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v ktorom je transponovaný Čl. 23 Smernice Európskeho
parlamentu a Rady č. 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení

smernice č. Rady 87/102/EHS), ustanovujúce absolútnu neplatnosť zmluvy, v prípade, že na jej základe
poskytne peňažné prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, subjekt, ktorý k tomu nemá
potrebné povolenie. Cieľ uvedenej smernice by totiž nebol naplnený, ak by na území členského štátu,
v ktorom má veriteľ sídlo, jeho podnikateľská činnosť podliehala udeleniu povolenia na poskytovanie
spotrebiteľských úverov a dohľadu príslušnej centrálnej banky daného členského štátu, ale v prípade

poskytovania spotrebiteľských úverov spotrebiteľom v inom členskom štáte by takémuto povoleniu a
dohľadu zo strany členského štátu obvyklého pobytu spotrebiteľa nepodliehal, čím by jeho podnikateľská
činnosť ostala bez kontroly a spotrebiteľ by tak zostal bez ochrany garantovanej mu harmonizovanou
smernicou. V nadväznosti na uvedené nepovažuje odvolací súd námietku žalobcu o obmedzovaní
slobodného poskytovania služieb za opodstatnenú.

24. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie aplikáciu slovenského právneho poriadku na základe
právneho predpisu z oblasti medzinárodného práva súkromného založil na inštitúte práva verejného,
ktorým je otázka povolení na poskytovanie spotrebiteľských úverov, odvolací súd uvádza len toľko, že
povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov, iných úverov, či pôžičiek je vyžadované samotným

ust. § 11 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, má vplyv na platnosť zmluvy o úvere, pričom toto
ustanovenie má povahu súkromnoprávnej normy, z ktorej súd prvej inštancie správne vychádzal.

25. V ďalšom žalobca v odvolaní namietal záver súdu prvej inštancie o začiatku plynutia premlčacej
doby na vydanie bezdôvodného obohatenia s poukazom na ust. § 11 ods. 3 zákona o spotrebiteľských

úveroch, avšak bez toho, aby vysvetlil, aký význam má pochybenie súdu prvej inštancie pri určení
začiatku plynutia premlčacej doby na rozhodnutie vo veci samej.26. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní v tejto časti na vec aplikoval ust. § 54a Obč. zák. v spojení
s ust. § 100 ods. 1 Obč. zák. a ust. § 107 ods. 1 a 2 Obč. zák. Dôvodil, že vzhľadom na
neplatnosť uzavretej zmluvy o úvere vzniklo žalobcovi právo požadovať od žalovaného sumu istiny

titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Žalobca poskytol úver žalovanému dňa 22.2.2021 a od
nasledujúcehodňazačalažalobcoviplynúťdvojročnásubjektívnapremlčaciadobanauplatnenienároku
navydaniebezdôvodnéhoobohatenia.Žalobcapodalnasúdežalobuaždňa15.5.2024,tedapouplynutí
subjektívnej premlčacej doby, z ktorého dôvodu žalobu zamietol.

27.1. Odvolací súd v zmysle ust. § 382 CSP preto vyzval strany sporu na vyjadrenie k možnej aplikácii
ust. § 11 ods. 3 z. č. 129/2010 Z.z. pri rozhodovaní odvolacieho súdu okrem iného v kontexte začatia
plynutia subjektívnej a objektívnej premlčacej doby. Žalobca v písomnom vyjadrení tentokrát uviedol,
že s aplikáciou tohto ustanovenia nesúhlasí. Žalovaný sa nevyjadril.

28. V zmysle ust. § 11 ods. 3 veta druhá pred bodkočiarkou zákona o spotrebiteľských úveroch, ak

vznikne spotrebiteľovi povinnosť vydať poskytnuté finančné plnenie, osoba podľa prvej vety je povinná
umožniť spotrebiteľovi uhradiť len skutočne poskytnuté finančné plnenie v splátkach a lehote, ktorá však
nesmie byť kratšia ako lehota, v ktorej by mal spotrebiteľ vrátiť finančné plnenie, ak by neexistoval
dôvod neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie má
za to, že subjektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa ust. § 107 ods. 1

Obč. zák. nemohla začať plynúť žalobcovi od nasledujúceho dňa po poskytnutí peňažných prostriedkov,
keďže splatnosť úveru bola medzi stranami sporu dohodnutá na deň 22.3.2021. Žalobca mal bez
pochybností už v deň uzavretia zmluvy o úvere 22.2.2021 vedomosť, že nemá od Národnej banky
Slovenska povolenie poskytovať spotrebiteľské a iné úvery na území Slovenskej republiky, dôsledkom
čoho je podľa ust. § 11 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch neplatnosť zmluvy o úvere. V tento deň

však nemohol vedieť o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil, pretože
v zmysle zákonnej dikcie ust. § 11 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch musel až do dňa 22.3.2021
vyčkať, či žalovaný dobrovoľne vráti poskytnuté peňažné prostriedky na základe (neplatnej) zmluvy o
úvere. Až keď žalovaný nevrátil žalobcovi poskytnuté peňažné prostriedky na základe (neplatnej) zmluvy
o úvere, mohol sa žalobca dňom 22.3.2021 dozvedieť o tom, že sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne

obohatil.Nasledujúcimdňom23.3.2021(§122ods.1Obč.zák.)muzačalaplynúťdvojročnásubjektívna
premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 22.3.2023 ( § 122 ods. 2 Obč. zák.). Žaloba žalobcu bola súdu
prvejinštanciedoručenádňa15.5.2024,tedapouplynutísubjektívnejdvojročnejpremlčacejlehoty,ktorá
plynula v rámci objektívnej trojročnej doby. Toto čiastočné pochybenie súdu prvej inštancie v právnom
posúdení veci vo vzťahu k začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby však nemalo vplyv na vecnú

správnosť rozhodnutia vo veci samej. Správne totiž súd prvej inštancie žalobu z dôvodu premlčania
práva zamietol. Pokiaľ žalobca v konaní predložil mailové notifikácie zo dňa 9.4.2021 a 10.5.2021,
v ktorých je uvedené, že splatnosť úveru je predĺžená najskôr do 19.4.2021 a následne do dňa 17.5.2021
na základe žiadosti žalovaného, odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu nevyplýva, že by žalovaný o
predĺženie respektíve odloženie splatnosti mini pôžičky vôbec žiadal, žalobca teda nepreukázal dohodu

o predĺžení splatnosti dohodnutého úveru. Naviac aj pri akceptovaní predĺženia splatnosti úveru do dňa
17.5.2021 (viď č. l. 43 spisu) by subjektívna dvojročná premlčacia doba uplynula pred podaním žaloby,
teda na rozhodnutí súdu prvej inštancie, ktorý žalobu zamietol pre premlčanie (uplynutie subjektívnej
premlčacej doby), by táto skutočnosť nič nezmenila.

29. Odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa porušenia práva na spravodlivý proces, vád v skutkových
zisteniach a v právnom posúdení veci súdom prvej inštancie (s výnimkou záveru o začiatku subjektívnej
premlčacej doby) vyhodnotil odvolací súd za nenáležité.

30. Žalobca podal odvolanie i z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d), e) CSP. Z obsahu odvolania

žalobcu však vyplýva, že z použitých odvolacích dôvodov zdôvodnil len odvolacie dôvody podľa ust. §
365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP, vo vzťahu k ostatným použitým odvolacím dôvodom žalobca neuviedol,
aké konkrétne nedostatky súdu prvej inštancie vytýka a bolo by porušením princípu rovnosti strán, pokiaľ
byodvolacísúdzastranu-defactozúradnejmoci-vyhľadávalvšeobecnevytknuté(údajné)pochybenia
súdu prvej inštancie. V súvislosti s prejavom nespokojnosti žalobcu s preskúmavaným rozsudkom

odvolací súd poukazuje na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa
ktorej nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania
vrátane ich dôvodov a námietok (napr. II. ÚS 4/97, II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a
predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne
akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez

znakov arbitrárnosti (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, I. ÚS 140/2017). Ďalšie odvolacie argumenty
považoval odvolací súd pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa s nimi osobitne
vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napr. rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú
odvolaciu argumentáciu zachádzajúcu podrobne do nadbytočných detailov, nespôsobilú privodiť úspech
odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

31. Žiadna zo strán sporu relevantným spôsobom nespochybnila správnosť rozsudku súdu prvej
inštancie vo výroku o náhrade trov konania. Vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania žalobca
v odvolaní neuviedol žiadne odvolacie dôvody, pričom žalovaný voči tomuto výroku odvolanie nepodal.
Odvolací súd v tejto časti nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti, z ktorého dôvodu došlo

k potvrdeniu rozsudku súdu prvej inštancie aj vo výroku o trovách konania.

32. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, z ktorého dôvodu ho odvolací
súd podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

33. V odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle §
262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto
rozhodnutím sa predmetné konanie končí. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade si žalovaný
náhradu trov konania neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom

konaní nevznikli, a preto mu ich náhradu odvolací súd nepriznal.

34.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu
jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

35. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona
(analogialegisalebojuris).Odvolacísúdpretospoužitímzákladnýchprincípovčl.4ods.2CSPaplikoval
na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov
žalobcu rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom

z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v
konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na
náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď

žalobcovi žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

36. Senát odvolacieho súdu prijal tento rozsudok jednomyseľne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum

právnej pomoci ( § 160 ods. 2 CSP). Podľa zákona č. 327/2005 Z. z. má dovolateľ
právo na poskytnutie právnej pomoci určeným advokátom alebo Centrom právnej pomoci, pokiaľ spĺňa
podmienky na jej poskytnutie. Podľa § 10 ods. l z. č. 327/2005 Z.z. konanie o nároku na poskytnutie
právnej pomoci sa začína podaním písomnej žiadosti v obvode ktorej má dovolateľ bydlisko, pričom
územná pôsobnosť jednotlivých kancelárii je uvedená na internetovej stránke Centra právnej pomoci

www.legalaid.sk. Žiadosť sa podáva na tlačive a musí byť doložená dokladmi preukazujúcimi, že
žiadateľ sa nachádza v stave materiálnej núdze. Doklady preukazujúce, že sa žiadateľ nachádza v
stave materiálnej núdze, nesmú byť staršie ako tri mesiace. Žiadosť musí obsahovať meno a priezvisko
žiadateľa, jeho trvalý alebo prechodný pobyt a rodné číslo.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1CSP).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).