Rozsudok – Vyživovacie povinnosti ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. február 2026

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14CoP/22/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3124216075
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2026:3124216075.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Miroslavy Korbašovej, vo veci starostlivosti
súdu o maloleté dieťa A. B., nar. XX.XX.XXXX, v konaní zastúpené kolíznym a procesným opatrovníkom
Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín, dieťa rodičov: matky C. B., nar. XX.XX.XXXX, štátnej
občianky Slovenskej republiky, trvale bytom D. A. E. XX, D. A. E. a otca C. F., nar. XX.XX.XXXX, štátneho
občana Slovenskej republiky, trvale bytom G. D. XXX, o návrhu otca na zníženie vyživovacej povinnosti
otcakmaloletémudieťaťu,oodvolaníotcaprotirozsudkuOkresnéhosúduTrenčínč.k.34P/148/2024-66
zo dňa 30. septembra 2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Trenčín č.k. 34P/148/2024-66 zo dňa 30. septembra 2025 p
o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „I. Návrh
otca na zníženie vyživovacej povinnosti sa zamieta. II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu
trov konania.“

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že po vykonanom dokazovaní, zistil že
maloletá A. pochádza z partnerského vzťahu rodičov. Rodičovské práva a povinnosti k mal. A. boli
upravené rozsudkom Okresného súdu Trenčín č.k. 31P/83/2016-33 zo dňa 17.01.2017 tak, že súd
schválilrodičovskúdohodu,nazákladektorejmaloletábolazverenádoosobnejstarostlivostimatky,otec
sa zaviazal prispievať na výživu maloletej sumou 80 Eur mesačne. Rozsudkom Okresného súdu Trenčín
č.k. 32P/181/2023- 62 zo dňa 18.06.2024 súd schválil rodičovskú dohodu, na základe ktorej sa otec
zaviazal prispievať na výživu maloletej sumou 200 Eur mesačne s účinnosťou od 01.11.2023 s tým, že

dlh otcovi na výživnom nevznikol. Predmetným rozsudkom tak došlo k zvýšeniu vyživovacej povinnosti
otca k maloletej. V čase tejto úpravy mala maloletá A. XX rokov, bola žiačkou X. ročníka ZŠ, bola zdravá
s bežnými výdavkami, matka jej uhrádzala krúžok angličtiny 40 Eur mesačne. Matka bývala v rodinnom
dome vo vlastníctve jej rodičov, kde obývala s maloletou samostatnú bytovú jednotku, pracovala ako
operátor výroby vo E. H. D. D. s príjmom 945 Eur netto vrátane daňového bonusu. Otec býval v rodinnom
dome vo vlastníctve jeho otca spolu s ním. Na živnosť pracoval v oblasti pílenia dreva, ťažby dreva v
lesoch, murárskych prác, od roku 2017 za rok vyfakturoval asi 7500 Eur, za rok 2023 vyfakturoval iba

dve faktúry na sumy 3500 Eur a 3950 Eur, uvádzal, že od 03/2023 do 12/2023 nepracoval, bol doma.
V roku 2024 nevyfakturoval žiadne faktúry, uvádzal, že zarobil v roku 2000 Eur, avšak ju nefakturoval.
Otec mal dlhy u zdravotnej poisťovne, za pokuty od polície, na výživnom. Uvádzal, že od 01.07.2024 by
sa mal zamestnať u D. D. D. D. ako murár na trvalý pracovný pomer s príjmom 750-800 Eur a stravné.3. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že otec bol od 22.10.2024 vo výkone
väzby, následne vo výkone trestu odňatia slobody, prepustený bol dňa 22.04.2024. Vo výkone trestu

bol na základe trestného rozkazu Okresného súdu Trenčín sp.zn. 1T/106/2024 zo dňa 14.01.2025 (č.l.
57 spisu), ktorým bol uznaný za vinného z prečinu nebezpečného vyhrážania a prečinu zanedbania
povinnej výživy a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody 6 mesiacov nepodmienečne. Otec býva
stále v rodinnom dome vo vlastníctve jeho otca spolu s ním. Pred nástupom do väzby otec pracoval
pre D. D. D. D. od 01.07.2024-10.09.2024. Vzhľadom na neospravedlnené absencie otca v práci nemal

plne odpracované mesiace v zamestnaní a spolu za uvedené obdobie zarobil 1288,56 Eur. V priebehu
zamestnania D. D. D. D. a aj po jeho ukončení mal otec pracovať na živnosť ako pilčík v lese. Po
prepustení z výkonu trestu do 06/2025 nepracoval. Následne sa zamestnal v C. I. na dohodu o výkone
práce ako pilčík, kde pracuje doposiaľ s príjmom asi 250,- Eur mesačne. Od 10/2025 otec uvádzal,
že má u tohto zamestnávateľa začať pracovať na pracovnú zmluvu na trvalý pracovný pomer, príjem
nevedel, aký má dosahovať. Majetok vyššej hodnoty otec nevlastní. K výdavkom uviedol - na bývanie

asi 100,- Eur mesačne, náklady v rovnakej výške uhrádza v ďalšej polovici otcov otec. Iné vyživovacie
povinnosti otec nemá.

4. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že matka stále žije v rodinnom dome vo
vlastníctve jej rodičov, kde obýva s maloletou samostatnú bytovú jednotku. Pracuje stále ako operátor

výroby vo E. H. D. D. s príjmom asi 1000,- Eur netto vrátane daňového bonusu. V prípade nadčasov
je jej príjem asi o 200,- Eur vyšší. Z potvrdenia o príjme zamestnávateľa matky (č.l. 53 spisu) vyplynul
priemerný príjem matky za 11/2023 – 08/2025 1018,57 Eur netto. Matka poberá 200,- Eur náhradné
výživné, nakoľko otec výživné neplatí a 60,- Eur rodinné prídavky. Nehnuteľnosti nevlastní, vlastní auto
Peugeot 301, r.v. 2020 a skúter Pcx. K výdavkom uviedla, že rodičom prispieva na bývanie 200,- Eur,

telefón 34,- Eur, splátka úveru na auto 140,- Eur, sporenie mal. A. 20,- Eur mesačne, TV 12,- Eur, PHM
100,- Eur. Iné vyživovacie povinnosti matka nemá.

5. Okresný súd uviedol, že maloletá A. má XX rokov a je žiačkou X. ročníka ZŠ. Maloletá je
dispenzarizovaná v očnej ambulancii. Matka okuliare kupuje približne 1 krát ročne za 250,- Eur. Platené

krúžky nemá. Výdavok na maloletú má matka na cestovné 20,- Eur mesačne a ŠKJ 8,- Eur mesačne.

6. S poukazom na právnu úpravu § 2 ods. 1 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok
(ďalej aj len „CMP“), § 26 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine (ďalej len „Zákona o rodine“), § 62 ods.
1-5 Zákona o rodine, § 75 ods. 1 Zákona o rodine, § 78 ods. 1, 2 a 3 Zákona o rodine a vykonané

dokazovanie okresný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku jeho rozhodnutia. Kritériami určovania
rozsahu výživného sú popri odôvodnených potrebách maloletého dieťaťa aj možnosti, schopnosti a
majetkové pomery rodičov, ktoré však vždy limitujú uspokojovanie odôvodnených potrieb dieťaťa. Pri
určovaní konkrétneho rozsahu výživného je potrebné vychádzať predovšetkým z toho, aká peňažná
suma mesačne je potrebná na úhradu odôvodnených potrieb dieťaťa, pričom medzi tieto potreby patria

výživa vo vlastnom zmysle slova, hmotné potreby ako je šatstvo, bielizeň, nájomné za byt, ako aj potreby
súvisiace s rozširovaním a prehlbovaním vzdelania dieťaťa, rozvojom jeho záujmov, prípravy na budúce
povolanie, kultúrne, športové a rekreačné potreby, t. j. všetky nevyhnutné potreby, ktoré vyžaduje život
kultúrneho človeka v súčasnosti. Miera týchto potrieb je odstupňovaná a závisí predovšetkým od veku
dieťaťa a jeho zdravotného stavu, pričom ak to možnosti a schopnosti rodičov dovoľujú, má výživné

zabezpečovať primeraný podiel na výhodách, ktoré dovoľujú možnosti rodičov. Odôvodnené potreby
detí v rovnakom veku a na rovnakom stupni školskej dochádzky sú spravidla rovnaké, pokiaľ nie sú
v určitom konkrétnom prípade zvýšené v dôsledku zhoršeného zdravotného stavu, finančne náročnej
kultúrnej, záujmovej alebo športovej činnosti prípadne, ak rozumové schopnosti dieťaťa odôvodňujú
nadštandardné vzdelávanie dieťaťa. Vychádzajúc z vyššie uvedených úvah je potrebné zdôrazniť, že

výživné nie je možné určovať mechanickým výpočtom. Zároveň okresný súd zdôraznil, že iba základné
bežné potreby dieťaťa pokrýva vyživovacia povinnosť rodičov len v tom prípade, ak sú možnosti a
schopnosti rodičov slabé, alebo objektívne obmedzené a nedovoľujú poskytnúť dieťaťu viac. Pre určenie
výšky vyživovacej povinnosti je tak smerodajná životná úroveň každého z rodičov, pretože platí prvoradá
premisa, že právom dieťaťa je podieľať sa na životnej úrovni každého svojho rodiča. Cieľom § 62 ods.

5 Zákona o rodine je zvyšovať plynule mieru rodičovskej zodpovednosti tým, že potreby rodiča môžu
byť uspokojené až následne, keď si rodič zodpovedajúcim spôsobom splní svoju vyživovaciu povinnosť.
Každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu svojho dieťaťa a až následne má právo využiť
zostávajúce finančné prostriedky na uspokojovanie svojich vlastných potrieb, pričom zákon nerozlišuje,či ide o nevyhnutné životné potreby rodiča, alebo potreby iné. V prípade zmeny rozhodnutia o výživnom
je potrebné aplikovať § 78 ods. 1 Zákona o rodine, a teda porovnať pomery, z ktorých vychádzalo
predchádzajúce súdne rozhodnutie o výživnom s pomermi existujúcimi v čase rozhodovania súdu o

návrhu na zmenu výživného. Aj pri rozhodovaní o výživnom v dôsledku zmeny pomerov sa použijú
zásady, ktoré sú rozhodujúce pre určenie výživného.

7. Okresný súd mal zo spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 32P/181/2023 preukázané, že o
vyživovacej povinnosť otca k mal. A. bolo naposledy rozhodované rozsudkom, ktorým bola schválená

rodičovská dohoda o zvýšení výživného zo sumy 80 Eur mesačne na sumu 200 Eur mesačne.
S poukazom na § 26 Zákona o rodine porovnaním okolností dôležitých pre určenie výživného v
čase skoršieho rozhodnutia so súčasným stavom dospel okresný súd k záveru, že k podstatnej
zmene pomerov na strane otca nedošlo, preto posúdil, že návrh otca na zníženie výživného nebol
dôvodný.Okresnýsúdnastraneotcanevzhliadoltakpodstatnúzmenupomerovodposlednéhosúdneho
rozhodnutia o výživnom, ktorá by odôvodňovala zníženie vyživovacej povinnosti. Dôvodom podania

návrhu otca na začatie konania bola skutočnosť, že sa nachádzal vo výkone väzby, neskôr vo výkone
trestu odňatia slobody, následne skutočnosť, že bol nezamestnaný. V čase rozhodovania okresného
súdu otec pracoval na dohodu o výkone práce, na návrhu trval. Otec bol vo väzbe a výkone trestu
odňatia slobody v dôsledku svojho trestného konania a nezodpovedného spôsobu života, keďže bol
odsúdený za dva trestné činy, a to prečin nebezpečného vyhrážania a prečin zanedbania povinnej

výživy. Otec sa dostal do väzenia a pripravil sa tak o možnosť dosahovať riadny príjem na plnenie
vyživovacej povinnosti, pričom za takéto konanie je plne zodpovedný sám otec. Skutočnosť, že otec
v dôsledku svojho zavineného konania nemohol vykonávať riadne pracovnú činnosť, nemôže byť na
ujmu maloletého dieťaťa. Pokiaľ otec argumentoval, že vo výkone trestu nie je pracovne zaradený, tak
z odpovede od ÚVTOS a ÚVV Ilava a lustrácie v Sociálnej poisťovni vyplýva, že otec bol pracovne

zaradený a poberal od 26.02.2025-22.04.2025 mzdu v celkovej výške 444,26 Eur brutto. Otec, podľa
zistení okresného súdu, nezodpovedne pristupuje k prispievaniu na výživu maloletej A., a to dlhodobo,
dlhy na výživnom má ešte z obdobia pred rozsudkom Okresného súdu Trenčín č.k. 32P/181/2023 – 62
zo dňa 18.06.2024. Taktiež v období po schválení rodičovskej dohody predmetným rozsudkom, ktorou
otec súhlasil s výškou výživného 200,- Eur, výživné v tejto výške ani raz neuhradil a doposiaľ nehradí,

matka poberá náhradné výživné.

8. V čase schválenia rodičovskej dohody vo veci sp.zn. 32P/181/2023 otec uvádzal, že dňa 01.07.2024
má nastúpiť pracovať na trvalý pracovný pomer do spoločnosti D. D. D. D.. Z odpovede D. D. D.
D. (č.l. 46) vyplynulo, že otec sa skutočne u tohto zamestnávateľa zamestnal, pracovný pomer trval

od 01.07.2024-10.09.2024. Napriek tomu, že na pojednávaní dňa 18.06.2024 otec uvádzal nástup do
zamestnania 01.07.2024, z odpovede zamestnávateľa, ktorého súčasťou je aj písomné upozornenie
otca na porušenie pracovnej disciplíny (č.l. 48 spisu) vyplýva, že otec mal v dňoch 01.07. – 03.07.2024
neospravedlnenú neúčasť na pracovisku, za čo dostal písomné upozornenie za závažné porušenie
pracovnej disciplíny. Na pojednávaní v tejto veci otec uvádzal ako dôvod absencie, že bol odcestovaný.

Ďalšie absencie otec dôvodil tým, že do zamestnania u D. D. D. D. už nechodil, nakoľko začal chodiť
pracovať do lesa na živnosť ako pilčík, kde pracoval aj po skončení pracovného pomeru u D. D. D.
D.. Pracovný pomer u D. D. D. D. bol ukončený okamžitým skončením zo strany zamestnávateľa dňa
10.09.2024 (č.l. 47) podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu hrubého porušenia pracovnej
disciplíny – neospravedlnenej neprítomnosti otca na pracovisku v dňoch 06.09.2024, 09.09.2024

a 10.09.2024. Po prepustení z výkonu trestu v 04/2025 otec uvádzal, že do 06/2025 nepracoval,
okresný súd mal za osvedčené, že evidovaný na úrade práce nebol (č.l. 54 spisu). Dňa 12.06.2025
sa otec zamestnal na dohodu o výkone práce u C. I. ako pilčík, kde pracuje doposiaľ s príjmom
asi 250,- Eur mesačne. Od 10/2025 otec uvádzal, že má u tohto zamestnávateľa začať pracovať
na pracovnú zmluvu na trvalý pracovný pomer. Otec svojím ľahkovážnym prístupom k riadnemu

výkonu zamestnania, ktoré viedlo k okamžitému ukončeniu pracovného pomeru otca zamestnávateľom,
taktiež neúčelným striedaním zamestnaní, kedy otec v čase keď mal zamestnanie na trvalý pracovný
pomer, toto nevykonával riadne a v tomto čase začal opäť pracovať ako pilčík, z ktorého zamestnania
v minulosti nedosahoval príjem, ktorý mohol zarobiť u D. D. D. D., zmaril možnosť dosahovať pravidelný
príjem, na základe ktorého by bol schopný riadne plniť vyživovaciu povinnosť voči maloletej.

9. V čase rozhodovania okresného súdu bol otec zamestnaný na dohodu o výkone práce, pričom
nepreukázal súdu zdravotné dôvody, ktoré by mu bránili sa zamestnať na trvalý neskrátený pracovný
pomer, naopak uvádzal, že od októbra 2025 má na takýto pracovný úväzok začať u rovnakéhozamestnávateľa C. I. pracovať. Ani v čase schválenia rodičovskej dohody dňa 18.06.2025 otec
nepracovalriadneanapriektomusazaviazalplatiťvýživné200,-Eurmesačne,pričomnávrhnazníženie
výživného otec podal po necelých 5 mesiacoch od schválenia rodičovskej dohody. Podľa okresného

súdu je v možnostiach a schopnostiach otca dosahovať príjem, z ktorého bude riadne hradiť výživné vo
výške 200,- Eur. Okresný súd tiež konštatoval, že otec má už mnoho rokov možnosť byť pracovne činný
a je súčasťou rodičovskej zodpovednosti vytvárať si finančnú rezervu, ktorá slúži rodičovi v časoch, keď
nedosahuje dostatočný príjem, na pokrytie vlastných výdavkov a riadneho platenia výživného na svoju
dcéru. Otec nielenže nemal a nemá vytvorenú takúto finančnú rezervu, ale výživné dlhodobo nehradil

riadne, či vôbec a má na výživnom dlhy. Matka poukazovala na neprimerané užívanie alkoholu otcom
v tomto a aj poslednom konaní o úprave výživného, otec uvedené rozporoval. Maloletá od posledného
súdneho rozhodnutia nastúpila do vyššieho ročníka ZŠ, je vekovo staršia, matka uvádzala výdavok na
okuliare asi 250,- Eur ročne, ktorý na konaní vo veci sp.zn. 32P/181/2023 neuvádzala. Pri rozhodovaní
o vyživovacej povinnosti okresný súd prihliada i na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne
stará, pričom v danej veci sa o maloletú dlhodobo osobne stará matka. Okresný súd mal za to, že návrh

otca nebol dôvodný a zníženie výživného by bolo v rozpore so záujmami maloletej, preto návrh v celom
rozsahu zamietol. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 52 CMP.

10. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal odvolanie otec, a to proti výroku prvostupňového
rozhodnutia, ktorým zamietol zníženie vyživovacej povinnosti, § 365 písm. f) CSP, § 62 ods. 2 Zákona

o rodine. Okresný súd, podľa otca, pri svojom rozhodnutí nedôsledne aplikoval ustanovenia Zákona
o rodine, pretože nie je v jeho schopnostiach, možnostiach, aby aktuálne mohol platiť súdom určené
výživnénamaloletúvovýške200Eur.Okresnýsúdvôbecnebraldoúvahy,žeod22.októbra2024do22.
apríla 2025 bol v ÚVTOS a ÚVV Ilava. Jeho možnosti a schopnosti boli značne znížené. Po prepustení z
výkonutrestusaaktívnesnažilnájsťsiadekvátnuprácujehovzdelaniuazručnostiam.Avšakneúspešne.

Neustále narážal na problém so záznamom v registri trestov alebo neochote. Dobiehali ho exekúcie z
minulosti, ktoré pretrvávajú „dodnes“. Ku dňu 10.5.2025 si „bol zrušiť živnosť“, aby mu dlh na sociálnej
a zdravotnej poisťovni nerástol. Po drobných brigádach sa 6/2025 zamestnal na dohodu o výkone práce
v spoločnosti C. I., kde pracuje „dodnes“. Má prisľúbenú prácu na TPP od 12/2025. Okresný súd vôbec
nebral do úvahy fakt, že na jeho osobu boli v minulosti podané viaceré exekúcie v odhadovanej výške

8000 Eur. V ÚVTOS a ÚVV Ilava ho donútilo sa zamyslieť nad sebou a zmeniť svoj postoj k životu. Rád
by si vo svojom živote poupratoval a neťahal za sebou stále nejaké polená z minulosti.

11. V odvolaní uviedol, že okresný súd vôbec nebral do úvahy ani jeho starostlivosť o otca, s ktorým
žije v jednej domácnosti, ktorému bol priznaný invalidný dôchodok a značnú časť celej starostlivosti o

dom a náklady s ním spojené sú na ňom a ani ním vykonávaný doprovod otca po lekároch. Po výkone
trestu sa znova začlenil do života a upratal si v ňom, chyby minulosti by chcel napraviť a vysporiadať
ich. V jeho možnostiach naozaj nie je možnosť platiť výživné vo výške 200 Eur mesačne. Tak, ako v
minulosti súhlasil s 200 Eur mesačne, tak teraz úprimne hovorí a píše, že vie platiť na maloletú A. sumu
100 Eur mesačne. Uvedomuje si aj dlh na výživnom, ktoré by chcel, v čo najskoršiu možnú dobu, splatiť

a doplatiť. Žiadal, aby krajský súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zrušil a zmenil tak, že ho
zaviaže platiť mal. A. výživné sumou 100 Eur mesačne k rukám matky.

12. K doručenému odvolaniu sa písomne vyjadrila matka, ktorá uviedla, že pani sudkyňa na pojednávaní
upozornila otca maloletej, ako sa v dnešnej dobe žije, ako má byť otec maloletej zamestnaný a dať si veci

a dlžoby do poriadku a tiež, že obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností,
možností a majetkových pomerov. Otec žiadnym spôsobom neprispieval na chod domácnosti, nechodil
riadne do práce, nebol zamestnaný, nepodieľal sa na výchove dieťaťa, na narodeniny mu nič nekúpil,
ani oblečenie, ani darčeky finančne nevypomáhal za celých jej XX rokov života. Po rozchode priniesol
dva darčeky, ktoré sa po pár mesiacoch vyhodili, boli nefunkčné. Vždy prišiel pod vplyvom alkoholu,

nevenoval sa jej a zakaždým priniesol len pár sladkostí. Nebrával ju na žiadne výlety, len do krčmy na
malinovku.Stalsaznehokriminálnik,alkoholik,ktoréhosabálaajjehodcéra,maloletáA.B..Vyživovacie
povinnosti si nikdy neplnil a ani neplatil. Alimenty doplácal iba vtedy, ak podala trestné oznámenie,
ktoré sa opakovalo každé tri mesiace po niekoľkých rokoch. Otec maloletej klame, že nie je v jeho
schopnostiach platiť súdom určené výživné 200 Eur. Pracuje na čierno po brigádach, aby si nemusel

plniť svoje vyživovacie povinnosti. Nikdy si neplnil svoju vyživovaciu povinnosť vlastným pričinením.
Sám sa jej raz vyjadril, že nikdy platiť nebude. Je to sebecký, agresívny kriminálnik a alkoholik, ktorý sa
do svojich dlžôb dostal vlastným pričinením. To, že sa dostal do ÚVTOS a ÚVV Ilava, si spôsobil sám,
keďže napadol otca a svoju priateľku, ktorá býva u neho spolu s jeho otcom. Vyhrážal sa im zabitím.Svojho otca napáda a bije v jednom kuse. Napádal ho, aj keď s ním ešte žila v spoločnej domácnosti.
Aj ju napádal, keď s ním ešte žila spolu v jednej domácnosti. On s otcom nechodí po nemocniciach, ani
mu nijako finančne nevypomáha. Veď je nezamestnaný, logicky nemá peniaze, zasa iba klame. To, že

sa nad sebou zamyslel, je zasa iba nezmyselná a čistá lož. Nezmenil sa za celý život, nezmenil sa ani
po narodení dcéry, je len klamár, ktorý nevie chodiť do práce a ani nechodí do práce ako každý poctivý
platca daní. Ona chodí 6 dní v týždni do roboty, aby zabezpečila všetky potreby maloletej A. B., čo sa
preukázalo na pojednávaní výpisom a potvrdením o jej príjme od zamestnávateľa. Žiadala, aby krajský
súd trval na rozhodnutí okresného súdu, teda aby otec prispieval na maloletú sumou 200 Eur mesačne,

a to vždy k rukám matky.

13. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - účastníkom
- otcom (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému
zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané

odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku), preskúmal rozsudok súdu
prvej inštancie bez viazanosti rozsahom (§ 65 Civilného mimosporového poriadku) a dôvodmi odvolania
(§ 66 Civilného mimosporového poriadku), s prihliadnutím na prípadné vady konania, iba ak by mali za
následoknesprávnerozhodnutievoveci,ktoréalenezistil(§67Civilnéhomimosporovéhoporiadku),bez

potrebyzopakovaniaalebodoplneniadokazovania(§68Civilnéhomimosporovéhoporiadku),postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario)
a dospel k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho
potvrdenie v napadnutých výrokoch (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

14. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na
základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie odvolania otca, a pretože odvolací súd zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci,
ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne
vyložil, a preto sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia, s poukazom na § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd

konštatuje správnosť jeho dôvodov a už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie
rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené odvolacie argumenty odvolateľa nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto mu nemôže dať za pravdu.
Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

15. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP v spojitosti s § 67 CMP z úradnej povinnosti
predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/
ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v
konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého
súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre

zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP.

16. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 191 CSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné
dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade
nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.

Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je
svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd
rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

17. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne
vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako
už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok
hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov
jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku

hodnoteniadôkazov,kuktorýmdospelsúd,sauskutočňujenajmäprostredníctvominštitútuodôvodnenia
rozsudku. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce
najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu
potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpisa svoje rozhodnutie aj veľmi podrobne a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané otcom v odvolaní
nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí
prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.

18. Posúdením otcom produkovaných odvolacích námietok vo svetle skutočností z obsahu spisového
materiálu plynúcich, tieto odvolací súd nevyhodnotil ako opodstatnené k odlišnému rozhodnutiu ako
okresný súd, ktorý v súhrne konštatoval, po vykonanom dokazovaní, že návrh nebol dôvodný a zníženie
výživného by bolo v rozpore so záujmami maloletej, preto návrh v celom rozsahu zamietol.

19. Prispievať na výživu svojho dieťaťa je zákonnou povinnosťou obidvoch rodičov a ak aj si túto
povinnosť rodičia neplnia, môže súd aj bez návrhu určiť rozsah ich vyživovacej povinnosti.

20. Odvolací súd teda preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podaného odvolania a dospel k záveru,
že odvolanie otca nie je dôvodné. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre

spoľahlivé zistenie skutkového stavu a svoje rozhodnutie oprel o správne právne posúdenie veci podľa
zákona o rodine. Odvolací súd sa s jeho závermi v celom rozsahu stotožňuje a pre dotvrdenie správnosti
záverov okresného súdu považuje za podstatné na tomto mieste zodpovedať niektoré odvolacie otázky
otca, ktoré považoval za relevantné.

21. K odvolacej námietke otca, že dôvodom jeho návrhu na zníženie výživného bol pobyt vo väzbe a
neskôr vo výkone trestu odňatia slobody, odvolací súd uvádza, že pobyt otca vo väzbe a následne vo
výkone trestu odňatia slobody nemožno považovať za objektívnu zmenu pomerov v zmysle § 78 ods. 1
zákona o rodine, keďže tento stav si otec spôsobil výlučne vlastným protiprávnym konaním, za ktoré bol
právoplatne odsúdený. Nemožnosť pracovať počas výkonu trestu je priamym dôsledkom jeho konania

a takáto situácia nemôže byť prenesená na ťarchu maloletého dieťa. Judikatúra Ústavného súdu SR
(napr. IV. ÚS 489/2011) zdôrazňuje prednosť záujmu maloletého dieťaťa pred akýmkoľvek ekonomickým
záujmomrodiča;rovnakouvádza,žerodičsinemôžesvojímkonanímvytvoriťsituáciu,ktorábynásledne
odôvodňovala zníženie jeho zákonnej povinnosti. Tento princíp je stabilne akceptovaný aj v českej
ústavnej judikatúre, ktorá konštatuje, že povinný rodič nesmie účelovo, alebo vlastným zavinením

zužovať svoje príjmové možnosti, pretože dôsledky jeho správania nemôžu zaťažiť maloleté dieťa. Z
týchto dôvodov odvolací súd považuje tento odvolací argument za nedôvodný.

22. Pokiaľ otec v odvolaní namietal, že vo výkone trestu nebol pracovne zaradený, a preto nemal žiadny
príjem, tak túto námietku nemohol odvolací súd vyhodnotiť ako dôvodnú. Z vykonaného dokazovania

vyplýva, že otec bol počas výkonu trestu pracovne zaradený a poberal mzdu za obdobie 26. 02. 2025 –
22. 04. 2025 v celkovej výške 444,26 Eur brutto. Tvrdenie, že nemal možnosť pracovať, bolo vyvrátené
objektívnymi listinnými dôkazmi. Odvolací súd konštatuje, že ani nepracovanie vo výkone trestu by samo
osebe nebolo dôvodom na zníženie výživného, ak ide o stav spôsobený výlučne konaním povinného
rodiča, čo sa nemôže premietnuť do jeho priaznivejšieho postavenia, a to na úkor dieťaťa. Záujem

dieťaťa na zabezpečení primeraného výživného nemožno obmedziť preto, že rodič vo výkone trestu
nebol zaradený do práce, pričom jeho väzobné a trestné postavenie bolo dôsledkom protiprávneho
správania, ktoré nemôže byť relevantným kritériom pri posudzovaní zníženia výživného.

23. Ak otec v odvolaní namietal, že po schválení rodičovskej dohody prišiel o zamestnanie a nedokáže

dosahovať príjem ako predtým, tak odvolací súd konštatuje, že z obsahu spisu jasne vyplýva, že otec
prišiel o pracovný pomer v dôsledku hrubého porušenia pracovnej disciplíny, pričom sa poukazuje
na neospravedlnené absencie v dňoch 01. 07. – 03. 07. 2024 a následne v dňoch 06.09., 09.09. a
10.09.2024, ktoré viedli k okamžitému skončeniu pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Rodič,
ktorý si svojím zavineným konaním zmarí stabilný zdroj príjmu, nemôže takúto situáciu využívať na

zníženie výživného. Vo vzťahu ku svojím záverom odvolací poukazuje na to, že Ústavný súd SR
aj Ústavní soud ČR, už dlhodobo zastávajú názor, že rodič je povinný vyvinúť maximálne úsilie na
zabezpečenie príjmu a nesmie svojvoľne znižovať svoju zárobkovú schopnosť. V tomto prípade nešlo
o objektívnu stratu zamestnania, ale o nedbalý prístup otca k pracovným povinnostiam. Z tohto dôvodu
odvolací súd nepovažuje túto námietku za dôvodnú a stotožňuje sa so záverom súdu prvej inštancie,

že otec si sám zmaril možnosť dosahovať stabilný príjem.

24. V odvolaní otec namietal, že pracuje na dohodu s nízkym príjmom a nemôže hradiť výživné v
pôvodnej výške, odvolací súd uvádza, že práca na dohodu s nízkym príjmom nepredstavuje objektívnuzmenu pomerov, pokiaľ povinný rodič nepreukáže, že ide o jediné možné zamestnanie, ktoré môže
vzhľadom na objektívne okolnosti vykonávať. V prejednávanej veci otec nepreukázal žiadnu zdravotnú
ani inú relevantnú prekážku brániacu jeho plnohodnotnému pracovnému zaradeniu, naopak, sám

uviedol, že uvažuje o návrate na trvalý pracovný pomer. K práci na dohodu, za skutkových okolností
uvádzaných otcom, odvolací súd uvádza, že práca na dohodu, ktorú si rodič dobrovoľne zvolil, nemôže
viesť k zníženiu výživného, ak má schopnosť a možnosti pracovať vo vyššom pracovnom úväzku.
Odvolacísúd natomtomiestekonštatuje,žepovinnýrodičsinesmiesvojvoľnezhoršovaťsvojepríjmové
pomery a následne požadovať zníženie výživného, keďže by tým boli dotknuté záujmy maloletého

dieťaťa.

25. K odvolacej námietke otca, že si hľadá stabilné zamestnanie a jeho súčasné príjmové pomery sú
len dočasné, odvolací súd uvádza, že ani túto nevyhodnotil ako dôvodnú, ak z obsahu spisu vyplýva, že
otec po návrate z výkonu trestu nebol evidovaný na úrade práce a v období po skončení trestu aktívne
nehľadal zamestnanie spôsobom, ktorý by preukazoval jeho skutočnú snahu o zlepšenie príjmovej

situácie. Naopak, namiesto stabilného zamestnania, bez konkrétneho odôvodnenia, zvolil si prácu
pilčíka na živnosť, hoci už v minulosti z tohto povolania nedosahoval stabilný príjem. Odvolací súd
uvádza, že takýto výber nestáleho zamestnania a odmietanie stabilnejšieho pracovného pomeru, je
možné považovať za prejav ľahkovážneho prístupu, ktorý nemôže byť dôvodom na zníženie výživného.
Podľa výsledkov vykonaného dokazovania, vo väzbe na obsah spisového materiálu, neexistuje žiadna

objektívna skutočnosť, ktorá by potvrdzovala, že jeho súčasné nižšie príjmy sú výsledkom okolností
nezávislých od jeho vôle.

26. Pokiaľ otec v odvolaní namietal, že matka preukazuje neopodstatnené výdavky, a že jeho povinnosti
by mali byť primerane nižšie, odvolací súd konštatuje, že matka preukázala zvýšené výdavky na

maloleté dieťa vrátane zdravotných nákladov (okuliare) a zvýšených nákladov spojených so školskou
dochádzkou. Tieto výdavky sú odôvodnené a sú bežnou súčasťou starostlivosti o dieťa v jeho veku. Otec
nepreukázal, že by matka uvádzala nepravdivé alebo neprimerané výdavky. Jeho povinnosť prispievať
na maloleté dieťa je v súlade s § 62 ods. 2 zákona o rodine založená na schopnostiach, možnostiach a
majetkových pomeroch, pričom tieto sú posudzované nielen podľa skutočne dosahovaného príjmu, ale

aj podľa príjmu, ktorý by rodič mohol dosahovať, keby využíval svoje schopnosti a možnosti.

27. Z vykonaného dokazovania okresného súdu, podľa odvolacieho súdu, vecne správne vyplynulo,
že otec nepreukázal existenciu žiadnej objektívnej, trvalej a neodvrátiteľnej zmeny pomerov, ktorá by
odôvodňovala zníženie výživného podľa § 78 ods. 1 zákona o rodine. Dôvody, ktoré uvádzal, spočívali

v skutočnostiach, ktoré vznikli výlučne jeho vlastným konaním, najmä v dôsledku odsúdenia a výkonu
trestu odňatia slobody, ako aj následného porušovania pracovnej disciplíny a nestáleho prístupu k
pracovnému zaradeniu. Tieto okolnosti nemožno považovať za objektívne zmeny pomerov, keďže ich
príčinou je výlučne správanie povinného rodiča. Nemožnosť vykonávať zárobkovú činnosť, ku ktorej
došlo v dôsledku jeho vlastného protiprávneho alebo nedbanlivého konania, tak ako uviedol už odvolací

súd vyššie v tomto rozhodnutí, nemôže byť prenesená na dieťa a slúžiť ako argument na zníženie
výživného.

28. Odvolací súd len primerane a podporne, z eurokonformného prístupu v rovine svojich záverov
poukazuje na to, že „Zbavil-li se rodič svým úmyslným jednáním, pro které byla na něj uvalena vazba

a pro něž byl následně odsouzen k trestu vězení, objektivní možnosti plnit svoji vyživovací povinnost
vůči svému nezletilému dítěti (§ 85 a 96 zákona o rodině), nelze tuto skutečnost přičítat k tíži tohoto
dítěte, jež podle čl. 32 odst. 4 Listiny má základní právo na rodičovskou výchovu a péči. Opačný
výklad vede k absurdním důsledkům“. (Nález Ústavného súdu ČR zo 6. februára 2008, sp. zn. IV. ÚS
1181/07) V prejednávanej veci tak nebolo možné prihliadnuť na okolnosti, ktoré si otec zavinil svojím

správaním a ktoré viedli k zníženiu alebo strate jeho príjmu. Otec je dlhodobo schopný pracovať, pričom
v konaní nepreukázal žiadnu zdravotnú, či inú objektívnu okolnosť, ktorá by mu bránila zamestnať sa v
riadnom pracovnom pomere. Práve naopak, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že ak by otec riadne
využívalsvojepracovnéschopnostiadodržiavalpovinnostivrámcipracovnéhopomeru,malbymožnosť
dosahovať príjem, ktorý by mu umožnil splniť svoju zákonnú povinnosť prispievať na výživu maloletého

dieťaťa v určenej výške.

29. Odvolací súd preto uzatvára, že otec nepreukázal žiadnu objektívnu zmenu pomerov, ktorá by
odôvodňovala zníženie výživného. Naopak, okolnosti, na ktoré odkazuje, sú výsledkom jeho vlastnéhokonania a takéto skutočnosti nemôžu byť dôvodom na zásah do práv dieťaťa. Zníženie výživného by
bolo v rozpore so záujmom maloletého dieťaťa, ktorý má byť pri rozhodovaní v týchto veciach prvoradý.
Keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, odvolací súd ho podľa § 387 ods. 1, 2 CSP

potvrdil.

30. Z judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať
odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu
irelevantnú odvolaciu argumentáciu otca, zachádzajúcu podrobne do detailov, nespôsobilú ovplyvniť
rozhodnutie o jeho návrhu na zníženie výživného na maloleté dieťa, potom odvolací súd nepovažoval

za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou v tomto rozhodnutí.

31. Krajský súd napokon považuje za potrebné primerane poukázať aj na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa záverov ktorého odvolací
súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho

rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol
vlastnú argumentáciu.

32. Odvolací súd považuje na tomto mieste za podstatné uviesť, že pokiaľ na podporu svojich tvrdení
poukazoval primerane a podporne, z eurokonformného prístupu na judikatúru cudzieho štátu, tak

takýto postup nie je rozporný ani s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky napr. so závermi
vyplývajúcimi z rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 48/2018, v zmysle ktorých „...Aj keď judikatúra súdov iných
štátov je pre slovenské právne prostredie nepoužiteľná, ústavný súd poukázal na uvedené rozhodnutie
českého súdu preto, lebo sa s ním stotožňuje, preberá ho, a predovšetkým ho považuje za ústavne
konformný výklad ustanovenia“.

33. Vychádzajúc z prezentovaných úvah sa odvolací súd stotožnil s určujúcim záverom súdu prvej
inštancie, ktorý uviedol vo výrokovej časti svojho rozhodnutia. Vzhľadom na skutkové okolnosti
okresný súd podľa zistení odvolacieho súdu v dostatočnom rámci zohľadnil i skutočnosti, špecifiká
v prejednávanej veci, preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne

správne rozhodnutie cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP, v podrobnostiach odkazuje na dostatočné
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Súdom prvej inštancie zvolenej argumentácii podľa názoru
odvolacieho súdu nemožno nič z hľadiska jej racionálnosti, dostatočnosti, či vo svetle naplnenia zmyslu
a účelu ochrany záujmov detí ako osobitne zákonom chránených subjektov, vytknúť.

34. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

35. Odvolací súd zároveň potvrdil i závislý výrok o trovách konania, pričom východiskom je, že
v mimosporových konaniach upravených CMP platí vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení §

52 CMP, § 55 CMP zásada, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, čo znamená,
že každý z účastníkov si teda sám znáša svoje trovy, ktoré v konaní platil. CMP obsahuje z tejto zásady
aj výnimku v zmysle § 55 umožňujúceho náhradu trov konania priznať, ak je to spravodlivé s ohľadom na
okolnosti prípadu, pričom zákon nekonkretizuje, komu môže súd podľa tohto ustanovenia náhradu trov
konania priznať. Zákonodarca konštatoval, že materiálny korektív spravodlivého požadovania náhrady

trov konania môže súd použiť vo všetkých typoch mimosporových konaní. Zároveň je však potrebné
zdôrazniť, že pre aplikáciu § 55 CMP nie je nevyhnutným predpokladom úspech v konaní. S poukazom
na tieto uvedené teoretické východiská súd prvej inštancie rozhodol správne o nároku na náhradu trov
konania v zmysle § 52 CMP, tak že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, keďže
nezistil dôvod na aplikáciu výnimky v zmysle § 55 CMP, ktoré závery v konkrétnostiach odvolateľ ani

nespochybnil a existenciu takýchto okolností ani vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania neuvádzal.36. Keďže odvolací súd nezistil dôvod na aplikáciu výnimky v zmysle § 55 CMP ani pokiaľ ide o trovy
odvolacieho konania, o týchto rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 52 CMP tak, že žiaden
z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

37. Rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné
podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie dovolania.

Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade
uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto
vada.Podľa § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva

v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred
súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa§434CSPdovolaciedôvodymožnomeniťadopĺňaťlendouplynutialehotynapodaniedovolania.

Podľa § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného

dovolania.