Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 13. február 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/1/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1725203888
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:1725203888.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej
a sudcov JUDr. Dariny Kuchtovej a Mgr. Patricie Skotnickej v právnej veci navrhovateľky: X. N., nar.
XX.XX.XXXX, trvalý pobyt: W. Č. XX, XXXXX T., O., aktuálne bytom: L.Á. XXXX/XXXB, O. V., zastúpenej
advokátom: Mgr. Vladimír Šárnik, Rožňavská 2, Bratislava proti odporcovi: T. M. N., nar. XX.XX.XXXX,
trvalý pobyt: S. XX/XX, Š., aktuálne bytom: L. XXXX/XXXB, O. V., o návrhu na nariadenie neodkladného

opatrenia, na odvolanie navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok zo dňa 16. decembra
2025 č. k. 45C/73/2025-16 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Odporcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol návrh navrhovateľky na nariadenie
neodkladného opatrenia, ktorým žiadala, aby súd prvej inštancie uložil odporcovi povinnosť, aby ju ústne
úplne nekontaktoval a aby sa k nej nepribližoval na vzdialenosť menšiu ako 10 metrov.

2. V návrhu uviedla, že je podielovou spoluvlastníčkou bytu č. X vo vchode XXXB rodinného domu
súp. č. XXXX v k.ú. O. V.. Odporca je nájomcom bytu č. X vo vchode ako navrhovateľka, ktorý je v

bezpodielovom spoluvlastníctve Q. S., nar. XX.XX.XXXX a T. S., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom L.
XXXX/XXXB, O. V.. Každý byt má svoj samostatný vchod z ulice. Trvalý pobyt odporcu navrhovateľka
usudzuje zo zverejneného uznesenia o oddlžení odporcu (OS Trnava, 60OdK/83/2021) a z registra
exekúcií (OS BB, 21Ek/1177/2023), nemá ho však spoľahlivo preverený. Skutkovo návrh odôvodnila
navrhovateľka tým, že odporca na ňu dňa 11.11.2025 o 8:37 hod na L. P. XXXX/XXXB A. O. V. na
verejnom priestranstve verbálne nevyprovokovane zaútočil. Po tom, čo sa navzájom pozdravili „Dobré

ráno“, navrhovateľka prehovorila na odporcu: „Prosím Vás...“, na čo jej odporca odpovedal: „Né prosím
Vás, už sem Vás dal k soudu, tak si počkejte na obsílku. Přestaňte otravovat moji ženu, nebo bude
zle, co si myslíte, že se přristehujete a budete buzerovat, nééé? Tě chytnu za hubu a uvidíš. Kundo!
Že Prosím ťe.“
Podľa navrhovateľky odporca svojim verbálnym atakom zrejme narážal na minulú udalosť, keď bol
spoluvlastník bytu navrhovateľky Ľ. H., slušne požiadať partnerku odporcu, aby v byte neboli takí hluční.

O iných sporoch, žalobách, súdnych zásielkach a podobne nemá navrhovateľka žiadnu vedomosť, s
rodinou odporcu nemali žiadne konflikty, hádky. Navrhovateľka uviedla, že odporca je osoba trestaná na
území Českej aj Slovenskej republiky, ide teda o osobu majúcu sklon prekračovať nielen spoločenské,
ale aj zákonné normy. Dala do pozornosti, že okrem hrubej urážky (označenie „kundo“) vyslovil voči
navrhovateľke aj vyhrážky fyzickým násilím („Tě chytnu za hubu a uvidíš.“). Podľa navrhovateľky takéto
hrubé správanie odporcu, naviac k žene, v nej objektívne vyvoláva a aj skutočne vyvolalo obavu z

možného fyzického útoku zo strany odporcu. Podľa navrhovateľky preto jestvuje naliehavá potreba
neodkladnej úpravy pomerov medzi odporcom a ňou spočívajúca v zákaze priblíženia na 10 metrov,teda na dostatočnú bezpečnú vzdialenosť, ktorá umožňuje aj únik v prípade pokusu o jej prekročenie.
Súčasne je podľa navrhovateľky potrebné zakázať odporcovi voči nej ústnu komunikáciu, pretože
neprípustnými a protiprávnymi sú aj urážky a vyhrážky fyzickým násilím, ktoré nikto nie je povinný

znášať. Slovný atak odporcu voči nej bol impulzívny, nevyprovokovaný a išlo o zjavne nekontrolovaný
výron negatívnych emócií. Zo správania odporcu, ako aj z predchádzajúcej delikventnej histórie je podľa
navrhovateľky zrejmé, že ide o osobu so zníženou racionálnou kontrolou správania, čo posilňuje obavu
zo zopakovania protispoločenského správania. Navrhovateľka je toho názoru, že takéto obmedzenia
uložené odporcovi by boli primerané nebezpečenstvu, ktoré jej z jeho strany hrozí. Navrhovateľka

mala za to, že potreba jej ochrany pred verbálnym aj fyzickým napadnutím prevažuje nad právom
odporcu voľne sa pohybovať a jeho právom na slobodu prejavu, pričom požadovaný zásah do jeho
práva považovala za minimálny, pretože zákaz priblíženia k nej mu nijako neznemožňuje pohybovať sa
kdekoľvek inde a zákaz ústne s ňou komunikovať mu nijako nebráni uplatňovať svoju slobodu prejavu
voči akejkoľvek inej osobe. Navrhovateľka tiež poukázala na tú skutočnosť, že osobitný záujem odporcu
na komunikovaní práve s ňou a približovaní sa práve k nej neexistuje. Do svojho bytu môže odporca

vstupovať bez toho, aby sa približoval ku vchodu do bytu navrhovateľky. Za daných okolností podľa
navrhovateľky niet dôvodu na mimoriadnu ochranu práv odporcu, ale naopak, je dôvod extenzívne
chrániť navrhovateľku, ktorej zo strany odporcu hrozí verbálne aj fyzické napadnutie.
3. Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 324 ods. 1
CSP, § 325 ods. 1, 2 písm. g), h) CSP, § 326 ods. 1, 2 CSP, § 328 ods. 1 CSP, § 329 ods. 1, 2 CSP.

4. Neodkladné opatrenie považoval za v zásade prípustné iba v dvoch prípadoch, a to pri potrebe
bezodkladne upraviť pomery a pri obave, že exekúcia bude ohrozená. Uviedol, že o návrhu na
nariadenie neodkladného opatrenia môže súd rozhodnúť aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez
nariadenia pojednávania. V konaní o prejednaní návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia na

včasné zabezpečenie neodkladnej úpravy nemal za nevyhnutné vykonať dôkazy ako v konaní vo veci
samej, s tým, že pri ich zisťovaní nemusí byť vždy dodržaný formálny postup stanovený na dokazovanie,
čo pre krátkosť času zvyčajne ani nie je dobre možné. Na ich nariadenie považoval za postačujúce,
ak účastník osvedčí potrebu nevyhnutnej neodkladnej ochrany práv a právom chránených záujmov a
tiež označil za splnenú zákonnú podmienku nariadenia neodkladného opatrenia, ak sa osvedčí alebo

preukáže aspoň jeden z vyššie uvedených dôvodov na jeho nariadenie. Pre úspešnosť návrhu na
nariadenie neodkladného opatrenia mal za nevyhnutné, aby boli aspoň osvedčené (teda nemusia byť
nepochybne preukázané) základné skutočnosti potrebné pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému
sa má poskytnúť neodkladná ochrana, ale i osvedčenie, že je dané nebezpečenstvo bezprostredne
hroziacej ujmy.

5. Vychádzajúc z ust. § 325 ods. 2 písm. h) CSP, podľa ktorého neodkladným opatrením možno
strane uložiť najmä, aby sa na určenú vzdialenosť nepribližovala alebo iba obmedzene približovala
k osobe, ktorej telesná integrita alebo duševná integrita môže byť jej konaním ohrozená. Uvedené
neodkladné opatrenie je podľa súdu prvej inštancie účinným prostriedkom preventívneho riešenia

problematiky násilia a patrí medzi právne nástroje, ktoré umožňujú rýchlu právnu úpravu situácie, ktorá
smeruje k ochrane osôb, ktoré sa ocitnú v pozícii obetí násilia. Právo nebyť vystavený násiliu alebo
jeho bezprostrednej hrozbe označil za základné ľudské právo. Právo každej osoby na ochranu pred
akoukoľvek formou násilia vyvodil nielen z Ústavy Slovenskej republiky, ale aj z medzinárodných zmlúv,
ktorými je Slovenská republika viazaná, medzi ktoré patrí najmä Všeobecná deklarácia ľudských práv,

Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, Deklarácia OSN o odstránení násilia páchaného na ženách a iné. Za násilie mal pritom za
potrebné považovať akýkoľvek útok vedený voči fyzickej osobe alebo aj psychickej integrite človeka,
ktoré spôsobuje tejto osobe ujmu. Účelom tohto ustanovenia je podľa súdu prvej inštancie poskytnúť
ohrozenej strane neodkladnú ochranu, prípadne zabrániť ďalšiemu zhoršovaniu jej postavenia aj za

cenu, že skutkový stav veci nie je náležite zistený. Konštatoval, že pred nariadením neodkladného
opatrenia podľa ustanovenia § 325 ods. 2 písm. h) CSP postačuje, ak je osvedčená možnosť ohrozenia
telesnej alebo duševnej integrity. Osvedčenie možného ohrozenia telesnej alebo duševnej integrity
podľa súdu prvej inštancie znamená, že súd pomocou ponúknutých dôkazných prostriedkov zisťuje
najvýznamnejšie skutočnosti (teda nie všetky rozhodujúce), pričom postačuje, že osvedčená skutočnosť

sa mu vzhľadom na všetky okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná.

6. Súd prvej inštancie konštatoval, že pojem integrita je z jazykovedného hľadiska definovaný ako
celistvosť, neporušenosť, osobná istota a bezpečnosť, pričom k ohrozeniu alebo narušeniu telesnejalebo duševnej integrity človeka dochádza pôsobením násilia, pričom pojem násilia ako taký nie je
nikde vo všeobecne záväznom právnom predpise formulovaný, avšak jeho základným charakteristickým
znakom je úmysel. Uviedol, že násilie je následkom istého druhu ľudského konania, ktoré je zámerné.

Ide o telesnú, aj duševnú ujmu. Hoci definície násilia sú rozdielne, spájajú ich podľa súdu prvej
inštancie aj spoločné črty. Násilím je podľa neho každá forma ubližovania, prejavu nadvlády, vyhrážania
sa, zneužívania moci, fyzického a sexuálneho nátlaku. Násilie nie je konflikt, v konflikte sa stretnú
rovnocenné strany, kým násilie je, keď jedna strana zneužije prevahu moci. Násilím charakterizoval
každý čin, ktorého následkom je, že obeť robí niečo, čo nechce robiť, alebo jej bráni robiť niečo,

čo chce robiť, prípadne v nej vyvoláva strach. Násilie nemusí obsahovať fyzický kontakt s obeťou,
pretože zastrašovanie, slovné vyhrážky a psychické násilie môžu mať rovnako silné následky. Psychické
násilie je podľa súdu prvej inštancie každé správanie, ktoré priamo narúša slobodnú vôľu a sebaúctu
iného človeka. Nezanecháva síce žiadne viditeľné poranenia, napriek tomu môže byť najhoršou formou
násilia. Je zvlášť účinné, ak sa spája s fyzickým násilím. Za osobitnú formu násilia označil sekundárnu
viktimizáciu - druhotné ubližovanie. Násilím je podľa súdu prvej inštancie aj nezabránenie násiliu.

7. Z Výpisu z Listu vlastníctva č. XXXX pre okres M., obec O. V., katastrálne územie O. V., predloženého
navrhovateľkou, súd prvej inštancie vyvodil, že vlastníkom bytu č. X, nachádzajúceho sa na prízemí
bytového domu vchod XXXB je navrhovateľka a pán Ľ. H. (každý v polovici) a vlastníkmi bytu č.
X, na X. poschodí bytového domu vchod XXXB sú Q. a T. S. o spoluvlastníckom podiele 1/1. Zo

ZáznamuopodaníoznámeniaspísanéhonaOkresnomriaditeľstvePolicajnéhozboruvPezinkuzistil,že
navrhovateľka podala oznámenie na svojho suseda - odporcu. Konštatoval, že obsahovo je oznámenie
o priestupku v podstate totožné so skutkovým opisom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. K
návrhu navrhovateľka priložila článok z iDNES.cz s názvom: Bývalý vězeň běžně volá kamarádúm do
vězení, pričom bývalý väzeň je odporca. Tiež konštatoval, že navrhovateľka navrhla, aby si súd prvej

inštancie vyžiadal Výpis z registra trestov Českej republiky, Výpis z registra trestov Slovenskej republiky,
Výpis z evidencie priestupkov v Českej republike, Výpis z evidencie priestupkov v Slovenskej republike,
Správu o osobe z Obvodného oddelenia PZ v Pezinku, Meisslova 5, Pezinok.

8. Vzhľadom na navrhovateľkou popísaný skutkový stav ako aj na priložené listinné dôkazy a

videozáznam, dospel súd prvej inštancie k názoru, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia
nie je dôvodný a považoval za potrebné ho zamietnuť. Zaujal názor, že Záznam o podaní oznámenia
zo dňa 01.12.2025 osvedčuje podanie oznámenia o verbálnom útoku odporcu tri týždne po incidente
(11.11.2025). Novinový článok „Bývalý vězeň běžně volá kamarádúm do vězení“ zo dňa 03.06.2006
osvedčuje podľa súdu prvej inštancie len to, že odporca v minulosti vykonával trest odňatia slobody,

čo bez ďalšieho nepovažoval za významné na rozhodnutie súdu, bez vedomosti o konkrétnom
trestnom čine, za ktorý bol odporca odsúdený, naviac keď vykonával trest odňatia slobody pred 20
rokmi. Videozáznam podľa súdu prvej inštancie osvedčuje priebeh incidentu, ktorý sa odohral medzi
navrhovateľkou a odporcom a osvedčuje neadekvátnu, nevhodnú, vulgárnu, útočnú reakciu odporcu
po tom, čo ho navrhovateľka oslovila. Súd prvej inštancie toto správanie odporcu morálne odsúdil,

považoval ho prinajmenšom za hrubé, stotožnil sa s navrhovateľkou, že sa jedná o verbálny útok na jej
osobu, avšak vyhodnotil, že nedosahuje takú intenzitu, z ktorej by mohol vyvodiť osvedčenú možnosť
ohrozenia telesnej alebo duševnej integrity navrhovateľky. Súd prvej inštancie pri vyhodnocovaní
správania odporcu prihliadol na skutočnosť, že to bola navrhovateľka, ktorá prvotne oslovila odporcu
a iniciovala komunikáciu s ním (čo však samozrejme jeho nevhodnú reakciu neospravedlňuje),

odporca však nebol tým, kto by aktívne vyhľadával navrhovateľku a dával podnet k interakcii medzi
navrhovateľkou a odporcom, čo napokon uvádza aj samotná navrhovateľka, podľa ktorej „osobitný
záujem odporcu na komunikovaní práve s ňou a približovaní sa práve k nej neexistuje.“

9. Súd prvej inštancie prihliadol k fyzickému správaniu odporcu a jeho neverbálnemu správaniu počas

svojho výroku „tě chytnu za hubu a uvidíš. Kundo!“ Uviedol, že inak by totiž posudzoval tento výrok v
spojení s fyzickým násilím alebo aspoň fyzickou blízkosťou odporcu k navrhovateľke, avšak vychádzal
z toho, že v tomto prípade odporca kráčal smerom od navrhovateľky, v komunikácii s navrhovateľkou
nechcel pokračovať, týmto spôsobom ju ukončil. Tiež prihliadol na skutočnosť, že navrhovateľka
svoj návrh odôvodňuje jediným incidentom, žiadne ďalšie iné čiastkové konanie odporcu, ktorým by

ohrozoval jej duševnú alebo telesnú integritu, navrhovateľka neuviedla. Vyhodnotil, že navrhovateľka
teda neosvedčila dôvodnosť bezodkladnej úpravy vzťahov medzi stranami takými rozhodujúcimi
skutočnosťami, ktoré by nasvedčovali tomu, že zo strany odporcu dochádza ku konaniu, ktorým môžebyť telesná alebo duševná integrita navrhovateľky ohrozená, čím dospel záveru o nelegálnosti (z
hľadiska potreby, naliehavosti, primeranosti) požadovaného neodkladného opatrenia.

10. Záverom súd prvej inštancie posúdil, že navrhovateľka neosvedčila, že by správaním odporcu
bola ohrozená jej telesná alebo duševná integrita do takej miery, aby to vyžadovalo okamžitý zásah a
nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým by sa zasiahlo do práv odporcu obmedzením jeho ústavou
garantovaných práv, ku ktorým patrí aj sloboda pohybu. Poukázal na závery rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR, podľa ktorého pred rozhodnutím súdu o neodkladnom opatrení nie je z dôvodu krátkosti

času priestor pre vykonanie dokazovania v rozsahu vyžadovanom v základnom konaní, pričom zároveň
nesmú existovať vážnejšie pochybnosti o potrebe tejto úpravy, a preto rozsah dokazovania je zúžený
vzhľadom na účel a podstatu neodkladného opatrenia a nevykonáva sa dokazovanie v rozsahu ako v
základnom konaní. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. júna 2019, sp. zn. 5 Cdo 25/2019). Návrhy
navrhovateľky na vyžiadanie výpisov z registra trestov ČR, SR, výpisov z evidencie priestupkov ČR, SR,
Správy o osobe z OO PZ v Pezinku považoval v režime konania o návrhu na nariadenie neodkladného

opatrenia za nedôvodné, keď o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia súd rozhoduje na základe
návrhu a pripojených dôkazov, na vykonanie ďalšieho dokazovania nie je vzhľadom na 30 - dňovú lehotu
na rozhodnutie časový priestor.

11. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle zásady úspechu v konaní podľa § 255

ods. 1 CSP tak, že odporcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal, vzhľadom k tomu, že odporcovi
žiadne trovy nevznikli.

12. Proti tomuto uzneseniu podala navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu riadne a
včas odvolanie, v ktorom namietala, že v konkrétnosti tohto prípadu súd prvej inštancie nedokonalosť

obete, ktorá teda nie je hodná ochrany, vzhliadol v tom, že práve navrhovateľka bola tou, ktorá si
dovolila ako prvá osloviť odporcu. Síce iba dvoma úplne nekonfliktnými zdvorilostnými frázami „Dobré
ráno.“ a „Prosím vás...“, čím sa však zrejme podľa súdu prvej inštancie úplne zbavila práva na ochranu.
Odôvodnenie napadnutého uznesenia označila za zjavne nedostatočné. Súdu prvej inštancie vytkla, že
ibašikovnenaznačuje,vôbecvšaknevysvetľuje,akokonkrétnetietodvefrázyvyslovenénavrhovateľkou

by ju mali zbavovať práva na poskytnutie ochrany. Mala za to, že takéto vysvetlenie ani neexistuje a
ide iba o typické spochybňovanie obete, teda snahu vyvolať dojem, že svoju úlohu dokonalej obete
nezvládla. Vytkla súdu prvej inštancie, že podľa neho bez právneho významu by dokonca bolo aj
to, ak by vyhrážkam a urážkam odporcu predchádzala konfliktná či iritujúca komunikácia zo strany
navrhovateľky, čo sa však v žiadnom prípade nestalo. Hrubé urážky, dokonca voči žene a vyhrážky

fyzickým násilím považovala v právnom štáte za absolútne neprípustné a nie sú chránené ani slobodou
prejavu. Uviedla, že z jej strany pritom išlo o veľmi zdržanlivú a úctivú komunikáciu. Súdu prvej inštancie
vytkla, že vôbec prikladá relevanciu tomu, že navrhovateľka ako prvá oslovila odporcu. Namietala,
či prvotné oslovenie agresora zo strany obete mu vystavuje právny bianko šek na akýkoľvek obsah
jeho komunikácie? Na veci podľa nej nič nemení skutočnosť, že súd prvej inštancie v odôvodnení

správanie odporcu „morálne odsúdil“, keď ho „neodsúdil“ aj právne, nariadením neodkladného opatrenia
na ochranu navrhovateľky. Výrokom svojho rozhodnutia podľa nej protiprávne konanie odporcu v
skutočnosti aproboval. Pokiaľ súd prvej inštancie cituje z návrhu navrhovateľky „podľa ktorej „osobitný
záujem odporcu na komunikovaní práve s ňou a približovaní sa práve k nej neexistuje.“, namietala, že
ide o úmyselnú dezinterpretáciu slov navrhovateľky a ich zámerné a premyslené vytrhnutie z kontextu.

Vysvetľovala, že totiž tieto slová použila v texte testu proporcionality, v rámci ktorého sa vážia právne
záujmy, nie psychologické túžby. Zdôraznila, že odporca teda nemá osobitný, resp. vôbec žiaden
právny záujem s navrhovateľkou akokoľvek komunikovať a už vôbec sa k nej približovať. Či má aj
takúto túžbu nevedno, navrhovateľka však netvrdila, že ju odporca neodbytne vyhľadáva, ale že sa
jej v situácii pokusu o bežnú susedskú komunikáciu bez zábran a s úplnou samozrejmosťou vyhrážal

fyzickým násilím, čo v nej vzbudzuje obavu a túto obavu určite nevylúči nádej, že ak odporcu ani
nepozdraví, tak už ju nebude ani urážať, ani ju fyzicky nenapadne. Odporca totiž reagoval úplne morálne
odbrzdene na doslova úctivú komunikáciu zo strany navrhovateľky, teda fakticky bez akéhokoľvek
podnetu, ktorý by takéto odbrzdené správanie mohol reálne vyvolať. Dnes to bolo obyčajný pozdrav,
zajtra to môže byť samotná prítomnosť navrhovateľky. Súdu prvej inštancie vytkla, že použil obvyklú

reakčnú schému štátnych orgánov na spôsob „príďte, až keď vám niečo urobí“. Neodkladné opatrenia
však má podľa nej takémuto scenáru zabrániť. Vyslovila názor, že sa rozšírila falošná predstava o
demokracii, podľa ktorej sa na orgány so žiadosťou o ochranu môžu obracať iba dokonalé obete a
vlastne nech sa radšej ani neobracajú, lebo orgány majú iné úlohy, ako poskytovať ochranu nejakýmobetiam, oni predsa chránia tajomný štátny záujem, aj keď v skutočnosti iba praktizujú cargo kult.
Súdu prvej inštancie vytkla, že sa svojimi úvahami na tému, akým smerom kráčal odporca v čase
vyslovenia vyhrážky, dostal na pôdu trestného práva. Táto okolnosť by totiž podľa nej mala právny

význam iba pre posúdenie, či bola hrozba útoku v danom momente bezprostredná a teda či bola
naplnená skutková podstata trestného činu, napríklad nebezpečného vyhrážania. Na účely nariadenia
preventívneho neodkladného opatrenia na ochranu navrhovateľky však nemala za rozhodujúce, či
jestvovala hrozba v danom okamihu, ale či jestvuje vo všeobecnosti. V tomto smere podľa nej nezostáva
nič iné, než vychádzať z vlastných slov odporcu, ktoré sú, aj vzhľadom na svoju zjavnú a značnú fyzickú

prevahu nad navrhovateľkou, spôsobilé vzbudiť a aj vzbudili obavu z uskutočnenia budúceho fyzického
útoku. O to viac, že odporca reagoval vyhrážkami úplne spontánne, impulzívne, bez zjavnej príčiny,
teda ide z jeho strany ide zaužívaný spôsob komunikácie, akýsi modus operandi na presadzovanie
svojich záujmov a zastrašovanie každého, kto koná v rozpore s jeho predstavami, napríklad nie je
úplne stotožnený s obťažovaním extrémnym hlukom zo strany rodiny odporcu. Inak povedané, vyhrážky
násilím sú zjavne pre odporcu prvou voľbou a to hlavne voči osobám, nad ktorými má fyzickú prevahu.

Pokiaľ súd prvej inštancie tiež vyčíta navrhovateľke, že oznámenie o priestupku vykonala až po 3
týždňoch od incidentu, vytkla mu, že sa pokúša hľadať dokonalú obeť, čo je však snaha právne
zbytočná, pretože aj nedokonalá obeť má právo na ochranu. Súdu prvej inštancie vytkla, že sa však
skutkovo mýli, že navrhovateľka podala oznámenie až dňa 01.12.2025 a ani sama navrhovateľka nič
také netvrdila, ergo neuviedla takéto skutkové tvrdenie, nakoľko ide o skutkovú okolnosť podľa nej

irelevantnú. Navrhovateľka oznámenie o priestupku podala písomne dňa 25.11.2025 a záznam o podaní
oznámenia spísaný na OO PZ Pezinok je iba prejavom rozšírenej praxe orgánov, ktoré aj písomne
podanéoznámeniaduplikujúdodatočnýmspisovanímzáznamu.Neodkladnéopatreniejepodľanejvšak
neodkladné nie preto, lebo návrh treba podať neodkladne, ale preto, lebo súd o ňom má rozhodovať
neodkladne, pričom zákon pre tento typ neodkladného opatrenia definuje neodkladnosť ako 30 dní.

Pokiaľ by sa však zákonné časové vymedzenie neodkladnosti aplikovalo aj na podanie oznámenia,
tak podanie oznámenia aj podanie návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia po 2 aj 3 týždňoch
od incidentu by bolo vykonané neodkladne. Odmietnutie dôkazného návrhu na vyžiadanie výpisov
(odpisov) z registra trestov a priestupkov zo SR a ČR, argumentujúc, že na takéto dokazovanie nie je
vzhľadom na 30 dňovú zákonnú lehotu priestor, označila za zjavne zavádzajúce, keď súd prvej inštancie

predovšetkým rozhodol už po 15 dňoch, aj keď zákonná lehota je 30 dní. Sám súd prvej inštancie si teda
spôsobil domnelú časovú tieseň. Takýto postup pritom vôbec nebol na prospech navrhovateľky, pretože
táto sa nedomáhala rýchleho zamietnutia, ale rýchlej ochrany a to s dôrazom na slovo ochrana. Ako
dlho trvá získanie výpisov z ČR navrhovateľka nevie. Vyžiadanie výpisov aj odpisov z registra trestov a
z registra priestupkov SR je však pre slovenský súd vecou okamihu a určite to netrvá dlhšie ako 30 dní.

Argumentáciu súdu prvej inštancie v tomto smere mala za zjavne vecne nesprávnu a účelovú. Pokiaľ ide
o záver súdu prvej inštancie, že „Novinový článok „Bývalý vězeň běžne volá kamarádum do vězení“ zo
dňa03.06.2006osvedčujelento,žeodporcavminulostivykonávaltrestodňatiaslobody,čobezďalšieho
nemá význam na rozhodnutie súdu, bez vedomosti o konkrétnom trestnom čine, za ktorý bol odporca
odsúdený, naviac keď vykonával trest odňatia slobody pred 20 rokmi,“ namietala, že tento novinový

článok dosvedčuje, že odporca je človek s väzenskou skúsenosťou, čo okrem iného podľa nej znamená,
že v minulosti porušil zákon závažným spôsobom, nakoľko v tzv. modernom právnom štáte, musí
delikvent vynaložiť značné úsilie, aby mu nebol uložený iba podmienečný trest. Ozrejmiť celú kriminálnu
kariéru odporcu, ktorá aj po uvedenom výkone trestu pokračovala, mali práve výpisy z príslušných
registrov, ktoré súd prvej inštancie odmietol vyžiadať. V neposlednom rade predmetný novinový článok

podľa nej preukazuje, že odporca je človekom značne impulzívnym, zákerným a sebestredným, pričom
jeho spôsob komunikácie s navrhovateľkou ukazuje, že sa tieto jeho negatívne povahové črty plynutím
času iba zhoršili. V článku je totiž citovaný odporca, ktorý uviedol, že novinárov informoval a priviedol na
miesto, aby im ukázal, že vo väzenskom zariadení majú jeho bývalí spoluväzni protiprávne k dispozícii
mobilný telefón a učinil tak preto, aby sa pomstil väzenskému personálu za svoje domnelé krivdy. Vôbec

mu pritom nezáležalo na tom, že súčasne uškodí aj svojím bývalým spoluväzňom. Jeho motívom zjavne
nebola ani akási náhla túžba po dodržiavaní pravidiel, pretože v takom prípade by vykonal oznámenie
príslušným orgánom, namiesto snahy vyvolať senzáciu. Odporca je teda podľa navrhovateľky osobou
značne nevyspytateľnou, zákernou, pomstychtivou a impulzívnou. Na takéto závery nie je potrebný
ani psychologický posudok, ale ide o úvahy, aké robia trestné súdy úplne bežne, keď vyhodnocujú

motív obžalovaných a dôveryhodnosť svedeckej výpovede. Ide teda o úvahy, na ktoré je odborne
spôsobilý aj sudca v civilnom konaní. Záverom zopakovala, že v teste proporcionality odporca svojím
vlastným konaním prevážil váhu vo svoj neprospech tým, že navrhovateľku hrubým spôsobom slovne
atakoval, vrátane vyhrážky fyzickým násilím. Nariadením neodkladného opatrenia v zmysle návrhuodporca podľa nej utrpí iba ujmu nepatrnú, keďže nemá žiaden legitímny právny záujem na približovaní
sa k navrhovateľke a komunikovaní s ňou. Na druhej strane navrhovateľke podľa nej hrozí, v prípade
nenariadenia neodkladného opatrenia, fyzické násilie aj slovné obťažovanie. Test proporcionality podľa

nej jednoznačne vychádza v neprospech odporcu, ktorý situáciu potreby doslova nepatrného zásahu
do svojich práv vyvolal svojim aktívnym protiprávnym konaním. Na základe uvedeného navrhovateľka
žiada, aby bolo uznesenie súdu prvej inštancie zmenené tak, že jej návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia bude v celom rozsahu vyhovené.

13. Odporca v rámci svojho vyjadrenia k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a k odvolaniu
navrhovateľky odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnuté uznesenie ako vecne a právne správne
potvrdil. Pokiaľ ide o všeobecné východiská a právny rámec dal do pozornosti znenie ust. § 324 ods.
1 CSP, ako aj, že podľa § 325 ods. 1 CSP musí navrhovateľ hodnoverne osvedčiť existenciu nároku,
potrebu jeho bezodkladnej ochrany a primeranosť navrhovaného zásahu. Neodkladné opatrenie označil
za výnimočný procesný inštitút, ktorý predstavuje dočasný a intenzívny zásah do práv účastníkov,

a preto musí byť vykladaný reštriktívne. Uvedené zásady sú podľa neho v judikatúre uplatňované
konzistentne. Odporca sa v plnom rozsahu stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že v predmetnej
veci nebola preukázaná neodkladnosť ani existencia bezprostrednej hrozby, ktorá by odôvodňovala
nariadenie neodkladného opatrenia. Za rozhodujúcu okolnosť mal časový odstup medzi tvrdeným
incidentom, podaním oznámenia a samotným návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia. Takýto

odstup podľa neho objektívne vylučuje naliehavosť, ktorá je základným predpokladom aplikácie § 324
a nasl. CSP. Ak by skutočne existovala bezprostredná hrozba ujmy, návrh by musel byť podľa neho
podaný bezodkladne, čo sa nestalo. Mal za to, že odvolanie navrhovateľky v tomto smere neuvádza
žiadne nové skutkové ani právne okolnosti, ktoré by tento zásadný nedostatok odstránili. Odporca
odmietol tvrdenia navrhovateľky o tom, že by aktívne vyhľadával kontakt alebo inicioval konfliktné

situácie. Zo skutkového stavu vyvodil, že odporca sa v rozhodnom čase zdržiaval na súkromnom
pozemku a nemal úmysel vstupovať do komunikácie s navrhovateľkou. Odporca zároveň uviedol, že
kontaktsnavrhovateľkounevyhľadáva,konfliktnésituácieneiniciujeajehokonaniesmerovalokzníženiu
napätia, nie k eskalácii. Prípadná odlišná interpretácia skutkového deja zo strany navrhovateľky podľa
neho predstavuje subjektívne hodnotenie, ktoré samo osebe nemôže nahradiť zákonné podmienky pre

nariadenie neodkladného opatrenia. K testu proporcionality (§ 325 CSP) konštatoval, že podľa ustálenej
aplikačnej praxe je súd povinný pri rozhodovaní o neodkladnom opatrení vykonať test proporcionality,
teda zvážiť, či navrhovaný zásah sleduje legitímny cieľ, je nevyhnutný a je primeraný vo vzťahu k zásahu
do práv druhej strany. Vyjadril názor, že v danom prípade by nariadenie zákazu priblíženia a zákazu
kontaktu predstavovalo významný zásah do základných práv odporcu, najmä práva na slobodu pohybu,

práva na súkromný a rodinný život. Uviedol, že sa dlhodobo zdržiava mimo územia Slovenskej republiky,
často aj mimo Európskej únie, a do miesta bydliska sa vracia výlučne za účelom výkonu rodinného
života. Za týchto okolností považoval tvrdenia o systematickom ohrozovaní navrhovateľky za nelogické
a skutkovo neudržateľné. K dôkaznému bremenu navrhovateľky v zmysle § 326 ods. 1 CSP mal za
to, že navrhovateľka neosvedčila bezprostrednú hrozbu ujmy, neosvedčila potrebu okamžitého zásahu

a nepredložila dôkazy, ktoré by odôvodňovali výnimočný zásah do práv odporcu. Odvolanie je podľa
neho založené prevažne na domnienkach a hodnotiacich úsudkoch, nie na objektívnych skutočnostiach
relevantných z hľadiska § 324 až § 326 CSP. Návrhy navrhovateľky na vyžiadanie výpisov z registra
trestov, evidencií priestupkov a správ o osobe odporcu považoval za právne irelevantné pre posúdenie
podmienok neodkladného opatrenia, nakoľko podľa neho nesmerujú k preukázaniu neodkladnosti,

nemajú vzťah k bezprostrednej hrozbe a predstavujú neprimeraný zásah do osobnostnej sféry odporcu.
Súd prvej inštancie preto podľa neho postupoval správne, keď ich odmietol. Odporca poukázal tiež na
pochybnosti o zákonnosti prípadných obrazových a zvukových záznamov, keďže v mieste nebolo zjavné
a preukázané označenie monitorovania priestoru ani informácia o zaznamenávaní zvuku. Za týchto
okolností mal za nevyhnutné posúdiť ich prípustnosť ako dôkazných prostriedkov, keďže dôkazy získané

v rozpore s právnymi predpismi nemôžu byť bez ďalšieho použité. Na základe uvedeného odporca
navrhol, aby Krajský súd v Bratislave podľa § 387 CSP potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie a priznal
odporcovi náhradu trov konania.

14. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (ust. § 34 CSP) preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods.

1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.

15. Účelom nariadenia neodkladného opatrenia je bezodkladná úprava pomerov strán, ktoré sú
narušené resp. riešenie obavy, že exekúcia bude ohrozená, o čo však v danej veci nejde. Za podmienkupre nariadenie neodkladného opatrenia je potrebné považovať osvedčenie zo strany navrhovateľa
neodkladného opatrenia, že bez bezodkladnej úpravy právnych pomerov by bolo právo strany sporu,
ktorápodávanávrhnanariadenieneodkladnéhoopatreniaohrozené,resp.bymuvzniklaujma,prípadne

už vzniknutá ujma sa zväčšovala, a to nenapraviteľne, a navrhované neodkladné opatrenie je jediným
logickým riešením na úpravu týchto ohrozených pomerov subjektov konania o tomto návrhu. prípadne,
že by bola ohrozená exekúcia. Pri nariadení neodkladného opatrenia súd vychádza z naliehavosti a
nutnej potreby bezodkladnej úpravy pomerov, ktorá je osvedčená iba vtedy, ak sa preukáže existencia
takých konkrétnych úkonov strany sporu, voči ktorej návrh na nariadenie neodkladného opatrenia

smeruje, v dôsledku ktorých sa strana, ktorá návrh na nariadenie neodkladného opatrenia podáva,
môže dôvodne obávať nenapraviteľnej alebo len ťažko napraviteľnej ujmy na jej strane. Zmyslom
neodkladného opatrenia je poskytnúť buď ochranu oprávnenej strane sporu a zabrániť zhoršovaniu jej
postavenia, a to napriek tomu, že súd nemá náležite zistený skutkový stav, keď splnenie predpokladov
pre nariadenie neodkladného opatrenia nemožno vyvodiť len zo samotných tvrdení navrhovateľa,
ale je potrebné aspoň osvedčiť, a to aspoň do tej miery, že je potrebné nadobudnúť dôvodné

presvedčenie o ich pravdivosti, keď pri nariaďovaní neodkladného opatrenia prevláda záujem na
rýchlosti rozhodnutia pred požiadavkou úplnosti skutkových zistení. Neodkladným opatrením poskytuje
súd právnu ochranu buď dočasne, alebo ako v danom prípade požaduje navrhovateľka vychádzajúc
z petitu návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia trvalo, nahrádzajúc konanie vo veci samej bez
potreby vykonania dokazovania požadovaného v riadnom meritórnom konaní, čo je dôvodné len za

osvedčenia naliehavosti situácie a vysokej intenzity osvedčenia potreby okamžitého zásahu súdu. Súd
o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia rozhoduje spravidla bez výsluchu a vyjadrenia strán a
bez nariadenia pojednávania na základe skutočností osvedčených z predložených listín, čo súvisí so
zjednodušeným a skráteným procesom rozhodovania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia
v zákonom vymedzenej lehote. Riadne dokazovanie podľa ust. § 185 a nasl. CSP sa nevykonáva a

súd môže neodkladné opatrenie nariadiť len v tom prípade, ak sú splnené základné podmienky podľa
ust. § 325 ods. 1 CSP. Pri rozhodovaní o nariadení neodkladného opatrenia je viazaný návrhom strany,
pričom je nutné starostlivo zvážiť najmä rozsah navrhovaných obmedzení, prihliadať nielen na ochranu
oprávnených záujmov toho, kto o nariadenie neodkladného opatrenia žiada, ale na druhej strane tiež
prihliadnuť na ochranu toho, proti komu má navrhované neodkladné opatrenie smerovať. Pokiaľ je

neodkladné opatrenie spojené so zásahom do základných ľudských práv a slobôd garantovaných
Ústavou SR, je možné tieto práva obmedziť iba v nevyhnutnej miere.

16. Právnym úvahám súdu prvej inštancie, na základe ktorých vzhliadol nedôvodnosť nariadenia
navrhovaného neodkladného opatrenia, nemožno vytknúť nelogickosť, nepreskúmateľnosť a

neudržateľnosť a odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie stotožňuje a poukazuje na ne ( § 387
ods. 2 CSP). Pre nariadenie neodkladného opatrenia sa vyžaduje hodnoverné a dostatočné opísanie
rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich nevyhnutnosť potreby neodkladnej úpravy pomerov medzi
stranami.Sozreteľomnapodstatu,účelazmyselinštitútuneodkladnéhoopatrenianiejeprerozhodnutie
o návrhu na jeho nariadenie potrebné vykonávať dokazovanie, ale splnenie predpokladov pre nariadenie

neodkladného opatrenia nemožno vyvodiť len zo samotných tvrdení navrhovateľa. Je potrebné tieto
tvrdeniaaspoňspoľahlivoosvedčiťatoaspoňdotejmiery,žemožnodôvodnenadobudnúťpresvedčenie
o ich pravdivosti a hodnovernosti, keďže pri nariaďovaní neodkladného opatrenia prevláda záujem na
rýchlosti rozhodnutia nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení. Pre aplikáciu inštitútu neodkladného
opatrenia sa vyžaduje naliehavosť potreby predbežnej úpravy, ktorá musí byť osvedčená. Výnimočnosť

tohto procesného inštitútu spočíva v tom, že dôvodnosť návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia
je daná vtedy, keď sa niečo deje, t. j. za osvedčenia konkrétneho správania sa odporcu navrhovateľom
nesúcim dôkazné bremeno v rozsahu osvedčenia, že odporca realizuje také konkrétne správanie/
konanie, ktorým dochádza k ujme na právach navrhovateľa. Uvedený inštitút teda plní zabezpečovaciu
a preventívnu funkciu. Jeho zmyslom je rýchlo a pružne riešiť situáciu, ktorá si vyžaduje okamžitý

zásah súdu v jej priebehu, odôvodnený spomenutou nevyhnutnou potrebou okamžitej úpravy pomerov
strán sporu hoci bez dokazovania. Pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia
súd musí skúmať naplnenie zákonných formálnych a vecných predpokladov pre jeho nariadenie, keď
úspech navrhovateľa neodkladného opatrenia si okrem toho vyžaduje osvedčenie takých skutočností,
aby neboli vážnejšie pochybnosti o potrebe úpravy pomerov. Aj v prípade, ak sú splnené formálne a

vecné predpoklady vyžadované zákonom pre nariadenie neodkladného opatrenia, súd musí zvažovať,
či v prípade jeho nariadenia nedôjde k nevyváženému zásahu do vzťahov strán sporu alebo tretích
osôb, a teda posúdiť primeranosť zásahu, ktorý nariadenie neodkladného opatrenia predstavuje. Ide o
tzv. zásadu proporcionality pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. O potrebeneodkladnej úpravy teda nesmú byť vážnejšie pochybnosti. Procesnú zodpovednosť za výsledok
konania (dôkazné bremeno) v tomto smere má navrhovateľ neodkladného opatrenia. Miera osvedčenia
všetkých zákonných predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia sa riadi naliehavosťou

situácie, teda konkrétnou situáciou, naliehavosťou tej - ktorej veci, ktorá je daná vtedy, ak aj pri
prípadnom osvedčení ohrozenia nároku žalobcu tu existuje potreba bezodkladne upraviť pomery medzi
stranami sporu. Pojem „potreba bezodkladne upraviť pomery medzi stranami sporu“ treba vykladať
tak, že bez tejto úpravy vzťahov súdom by strane sporu hrozila ťažko napraviteľná ujma. Zmyslom
neodkladného opatrenia je poskytnúť dočasnú, alebo v tomto prípade trvalú ochranu oprávnenému

účastníkovi a zabrániť zhoršovaniu jeho postavenia, a to napriek tomu, že súd nemá náležite zistený
skutkový stav. Musí sa prihliadať na ochranu oprávnených záujmov toho, kto o nariadenie neodkladného
opatrenia žiada. Na druhej strane sa tiež musí prihliadnuť na toho, proti komu má navrhované
neodkladné opatrenie smerovať, aj keď táto ochrana nemôže dosiahnuť takú intenzitu, aby prakticky
znemožnila nariadenie neodkladného opatrenia.

17. Neodkladné opatrenie je výnimočným opatrením a mimoriadnym prostriedkom súdnej ochrany
smerujúcim k úprave pomerov, k ovplyvneniu správania strán a k ochrane subjektu pred takým konaním,
ktoré bezprostredne hrozí alebo trvá a má za následok hrozbu alebo vznik ujmy (materiálnej alebo
nemateriálnej) u navrhovateľa neodkladného opatrenia. Ide o výnimočný prostriedok, keďže sa zásadne
nevykonáva dokazovanie, je porušená zásada rovnosti strán konania, strany nemusia byť vypočuté

a uznesenie o nariadení neodkladného opatrenia je vykonateľné i bez ohľadu na jeho právoplatnosť.
V konaní o nariadenie neodkladného opatrenia preto spočíva povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť
a dôkazné bremeno výlučne na tom, kto neodkladné opatrenie navrhuje, s tým, že smeruje len k
osvedčeniu tých procesných a hmotnoprávnych skutočností, ktorých pravdepodobnosť môže vyústiť do
záveru o legálnosti, potrebe, naliehavosti a primeranosti nariadenia neodkladného opatrenia. Súd však

nemôže nariadiť neodkladné opatrenie len na základe tvrdení jeho navrhovateľa bez osvedčenia aspoň
základných skutočností umožňujúcich prijať záver o pravdepodobnosti nebezpečenstva bezprostredne
hroziacej ujmy, keď neodkladné opatrenie musí byť proporcionálne prípustné. Úlohou konajúceho súdu
je vyhodnotiť, či navrhovateľ osvedčil alebo neosvedčil potrebu neodkladnej úpravy pomerov medzi
stranami sporu a existenciu nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy, t. j. či osvedčili naliehavosť

situácie alebo obavu z ohrozenia výkonu budúceho rozhodnutia, keď nie je postačujúca iba jeho
subjektívna obava zo zhoršenia jeho právneho alebo faktického postavenia, ale pre účely úspechu v
konaní o nariadenie neodkladného opatrenia je nevyhnutné osvedčenie, že táto obava reálne hrozí v
čase podania návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Hrozba ujmy nemôže byť len hypotetická
a práve navrhované neodkladné opatrenie musí byť logickým právnym prostriedkom slúžiacim na jej

zabránenie, ktorú osvedčenosť musí uniesť navrhovateľ neodkladného opatrenia.

18. V danom prípade odvolací súd v zhode s právnym záverom súdu prvej inštancie má za to, že
navrhovateľka neodkladného opatrenia neosvedčila potrebu jeho nariadenia. Odvolací súd rovnako ako
súd prvej inštancie nevzhliadol osvedčenie reálnej hrozby ujmy navrhovateľke v dôsledku aktuálneho

reálneho správania sa odporcu, keď navrhované neodkladné opatrenie odvolací súd posúdil ako
nedôvodné aj so zreteľom na vyššie spomínanú zásadu proporcionality úpravy právnych a faktických
pomerov účastníkov konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Aktuálne okamžitý súdny
zásah do daných právnych vzťahov nie je naliehavý a teda ani potrebný. Rozsah navrhovateľkou
odporcovi navrhovaných obmedzení spočívajúcich v jeho obmedzení práva slobody prejavu a slobody

pohybu, za situácie, že účastníci konania sú susedia a každý z nich má legitímne právo relevantné
nehnuteľnosti užívať, nie je primeraný a proporcionálny k rozsahu výhody požadovanej navrhovateľkou
spočívajúcej v navrhovanej súdnej ochrane. Odvolací súd sa stotožnil s odvolacou námietkou odporcu,
že navrhovaným neodkladným opatrením by mohol byť v neprípustnej miere ohrozený výkon práva
odporcu na rodinný život, užívanie obydlia, výkon jeho povinností nájomcu a pod. Nestotožnil sa síce

s jeho odvolacou argumentáciou, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia nebol iniciovaný
bezprostredne a preto nespĺňa podmienku neodkladnosti a naliehavosti, nakoľko navrhovateľka tvrdí
skutočnosti o narušení jej psychickej integrity v dôsledku incidentu zažitého s odporcom, t. j. strach,
čo odvolací súd chápe, že tento sa môže stupňovať pri spomienke na incident a preto návrh na
nariadenie neodkladného opatrenia považuje za podaný bezodkladne, avšak tvrdené skutočnosti

nevyhodnotil a neposúdil za osvedčené v takej intenzite, že by vyžadovali okamžitú súdnu ochranu, a to
časovo neobmedzenú a v požadovanom rozsahu, ktorý záver vysvetlil vyššie. Odvolanie navrhovateľky
neuvádza, ktoré zákonné podmienky pre vyhovenie návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia
súd prvej inštancie neposúdil v danej veci správne, keď odvolanie je obsahovo skôr všeobecnouspoločenskou obhajobou obetí psychického, prípadne fyzického násilia, s ktorou sa odvolací súd
stotožňuje, avšak s tým, že táto obhajoba a argumentácia nenahrádza osvedčenie splnenia zákonných
náležitostí konkrétneho zvoleného právneho prostriedku na riešenie právneho postavenia navrhovateľky

v danej veci. Dôvodnosť navrhovaného neodkladného oparenia v zmysle jeho petitu nebola podľa
odvolacieho súdu osvedčená vzhľadom na neosvedčenie hrozby nenapraviteľnej ujmy navrhovateľke v
intenzite vyžadujúcej si okamžitú súdu ochranu v navrhovanom rozsahu, keď odvolací súd je povinný
dbať na dodržanie zákonných mantinelov konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia v
danom prípade dokonca subsumujúceho konanie vo veci samej.

19. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne
správne podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

20. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady
úspešnosti v konaní podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní

úspešnému odporcovi nárok na ich náhradu nepriznal vyhodnotiac, že mu v odvolacom konaní žiadne
trovy nevznikli, nakoľko k vyjadreniu k odvolaniu navrhovateľky nedoložil plnú moc pre advokáta
uvedeného v tomto vyjadrení podpísanom samotným odporcom, pričom aj na poštovej obálke je ako
odosielateľ uvedený odporca.

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolaciemu súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).