Rozsudok – Všeobecne nebezpečné a proti… ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. marec 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4To/150/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7725010503
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Ševčovič

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:7725010503.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Ševčoviča a sudcov

JUDr. Stanislava Sojku, PhD. a JUDr. Mateja Čintalu, v trestnej veci obžalovaného A. B., pre prečin
ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zák., na verejnom zasadnutí konanom dňa
25. marca 2026, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 5.11.2025,
sp. zn. 8T/84/2025 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods.1 písm. d) Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok.

Podľa § 322 ods.3 Tr. por. s použitím § 285 písm. c) Tr. por. obžalovaného A. B., nar. XX.X.XXXX

v C., trvale bytom A. D. XXXX, E. C., oslobodzuje spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry
Michalovce sp. zn. 1 Pv 49/25/8807 pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin ohrozenia pod vplyvom
návykovej látky podľa § 289 ods.1 Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť tak, že

dňa 13.01.2025 v čase o 14:00 hod. viedol osobné motorové vozidlo továrenskej značky F. G., s
evidenčným číslom C., čiernej metalízy, po kruhovom objazde smerom na ulicu C. a ulicu H. F. G. v C.,
kde bol podrobený kontrole v cestnej premávke hliadkou Policajného zboru, okrem iného aj spôsobilosti

viesť motorové vozidlo dychovou skúškou elektronickým prístrojom AlcoQuant, číslo A409111, ktorým
mu bola v čase o 14:05 h nameraná hodnota 1,01 mg/l (2,10 %o) alkoholu v dychu,

pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresného súdu bol obžalovaný A. B. uznaný vinným z prečinu ohrozenia pod
vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

dňa 13.01.2025 v čase o 14:00 hod. viedol osobné motorové vozidlo továrenskej značky F. G., s

evidenčným číslom C., čiernej metalízy, po kruhovom objazde smerom na ulicu C. a ulicu H. F. G. v C.,
kde bol podrobený kontrole v cestnej premávke hliadkou Policajného zboru, okrem iného aj spôsobilosti
viesť motorové vozidlo dychovou skúškou elektronickým prístrojom AlcoQuant, číslo A409111, ktorým
mu bola v čase o 14:05 h nameraná hodnota 1,01 mg/l (2,10 %o) alkoholu v dychu.

Za to okresný súd uložil obžalovanému podľa § 289 ods. 1 za použitia § 38 ods. 2, § 37 písm. m) Tr.
zák. trest odňatia slobody v trvaní 3 (troch) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. pre výkon uloženého trestu obžalovaného zaradil do ústavu na výkon
trestu s minimálnym stupňom stráženia.Podľa § 61 ods. 1, 2, 3 Tr. zák. uložil obžalovanému trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
akéhokoľvek druhu na dobu 6 (šiestich) rokov.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal prostredníctvom svojho obhajcu odvolanie
obžalovaný. V písomných dôvodoch odvolania uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za nesprávny
z dôvodu, že súd sa nevyporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie. Pochybenie
vidí predovšetkým vo vyhodnotení svedeckých výpovedí, záverom ktorých má byť jediný možný logický
priebeh udalostí, v zmysle ktorého dopravnú nehodu spôsobil svedok I. J. a následne po zastavení

na parkovisku mal motorové vozidlo riadiť on. Takýto záver nezodpovedá výsledkom vykonaného
dokazovania.
Súd nebral do úvahy jeho výpoveď, kde od prvého momentu, t.j. od príchodu polície na ul. H. G. poprel,
abybolvodičommotorovéhovozidla,čonáslednedeklarovalajtým,žeztohtodôvoduodmietolpodpísať
zápisnicu o obmedzení osobnej slobody vyhotovenú teraz svedkom por. C. K.. Na tejto svojej výpovedi
zotrval aj počas prípravného konania, ako aj hlavného pojednávania.

Ďalej súd nebral do úvahy výpoveď svedka I. J., ktorý taktiež od prvého momentu, t.j. od predvedenia
na políciu jednoznačne tvrdil, že on bol vodičom motorového vozidla, a to od obce A. až po miesto
zastavenia na ul. H. G.. Vo svojej výpovedi na DI zo dňa 20.6.2025 uviedol, že nebol čas ani dôvod
na výmenu vodičov.
Súd nebral do úvahy ani výpoveď svedka L. M., ktorý vo svojej výpovedi na DI zo dňa 15.7.2025 okrem

popisu dopravnej nehody uviedol, že po zastavení vozidla na parkovisku za volantom sedel nižší muž
- sv. J., z parkoviska, kde ich zablokoval, šoféroval ten nižší muž - sv. J., na dôkaz polície, kto v čase
nehody a po nehode šoféroval, uviedol, že šoférovať videl nižšieho chlapa - sv. J..
Pochybenie súdu vidí aj v tom, že za jedinú dôveryhodnú výpoveď považuje výpoveď svedka por. C.
K.. Bol to práve svedok por. K., ktorý si mal všimnúť prichádzať na kruhový objazd motorové vozidlo

zn. F. G.; bol na mieste odstaveného motorového vozidla na ul. H. G. za jeho prítomnosti a svedka J.;
ako svedok a zároveň ako policajt vykonával prvotné úkony trestného konania, t.j. vyhotovil záznam o
skutku a zápisnicu o obmedzení osobnej slobody, v ktorých v podstate ustálil skutok sám podľa seba,
v čom zároveň vidí aj pochybenie v konaní pred rozsudkom.
V konaní neboli produkované žiadne iné či už priame alebo nepriame dôkazy, ktoré by ho usvedčovali

zo spáchania prečinu.

Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a spod obžaloby ho v celom rozsahu oslobodil.

Podľa § 317 ods. 1 Tr. por., ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší

rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1. Podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por., odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj pre
chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení

alebo preto, že sa súdne vysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie.

Podľa § 322 ods. 3 Tr. por., odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie
urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo
doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd

zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech
obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý
uplatnil nárok na náhradu škody.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací podľa § 315 Tr. por. preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle

§ 316 Tr. por. a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolania v zmysle § 316 ods. 1 Tr. por., ani
na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr. por., lebo odvolanie podal obžalovaný
ako oprávnená osoba, v zákonnom stanovenej lehote a proti výrokom, proti ktorým je tento opravný
prostriedok prípustný.

Následne postupom krajský súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že
odvolanie obžalovaného je dôvodné.Zo zápisnice z hlavného pojednávania vyplýva, že okresný súd vykonal dokazovanie výsluchom
obžalovaného A. B., svedkov I. J., L. M., C. K., listinnými dôkazmi a rozhodol tak, ako je vyššie uvedené.

Je potrebné uviesť, že okresný súd postupoval v procese dokazovania v súlade so zákonom, dodržal
aj ostatné ustanovenia zákona viažuce sa k príprave a priebehu hlavného pojednávania. Pokiaľ ide
o rozsah dokazovania, tak okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal postupne všetky dôkazy
navrhnuté stranami, žiaden navrhnutý dôkaz neostal opomenutý. O tom svedčí aj vyjadrenie strán pred
ukončením dokazovania, že žiadne ďalšie dôkazné návrhy nemajú.

Obžalovaný A. B. popiera spáchanie skutku a v odvolaní namieta spôsob, akým okresný súd vyhodnotil
vykonané dôkazy a akým ustálil jeho vinu.

Vo všeobecnosti možno k námietke spôsobu hodnotenia dôkazov obžalovaným uviesť, že v trestnom
konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre

hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre
rozhodnutie. Trestný poriadok nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných
na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov, teda Trestný poriadok neupravuje
otázku minimálneho množstva a kvality dôkazov potrebných na preukázanie viny obžalovaného.
Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd

hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného
na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich
obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

V súvislosti s hodnotením dôkazov platí aj druhé pravidlo, podľa ktorého ak okresný súd postupoval

pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda že ich hodnotil na základe vnútorného
presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a
dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam, krajský súd nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len
preto,žebysámnazákladesvojhopresvedčeniahodnotiltieistédôkazysinýmdoúvahyprichádzajúcim
výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle

uvedeného ustanovenia (porovnaj R 53/1992).

Krajský súd tiež opakovane vo svojich rozhodnutiach prízvukuje, že právo na spravodlivý proces
neznamená právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva

strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. Rovnako súd
neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných
dôkazov,leboprocesdokazovania(atonielenzhľadiskahodnoteniaobsahujednotlivýchdôkazov,aleaj
z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických
úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia.

Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať
v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne
ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada
vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Tr. por., podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní postupujú tak,
aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie.

Na preukázanie toho, či sa skutok pre ktorý bola osoba obžalovaná stal, ako i na preukázanie viny
obžalovaného musí súhrn priamych i nepriamych dôkazov tvoriť logickú, ničím nenarušenú sústavu
navzájom sa doplňujúcich dôkazov a skutočností, ktoré vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazujú
všetky okolnosti žalovaného skutku, t. j. či sa skutok stal, či z jeho spáchania obžalovaného spoľahlivo

usvedčujú a súčasne vylučujú možnosť akéhokoľvek iného právneho záveru. Výrok o vine môže byť
založený len na takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že skutok, ktorý je predmetom
trestného stíhania sa stal. Na tomto mieste je nutné zdôrazniť, že ani vysoký stupeň podozrenia sám o
sebe nevytvára zákonný podklad pre odsudzujúci výrok. V trestných veciach musia byť dôkazy totižto
nad slnko jasnejšie (z lat. in criminalibus probationes debent esse luce clariores).

Každá okolnosť dôležitá pre rozhodnutie vo veci musí byť v súlade s uvedenou zásadou spoľahlivo
preukázaná tak, aby nemohla vzbudzovať žiadnu pochybnosť. Za zistenie skutočného stavu veci
preto nemožno považovať iba zistenie o pravdepodobnosti dokazovanej skutočnosti, hoci výsledkydokazovania pripúšťajú možnosť urobiť záver, že existuje, avšak na druhej strane nevylučujú možnosť
iného alebo opačného záveru. Ak zostanú po vyčerpaní všetkých dôkazných prostriedkov pochybnosti
o niektorej skutkovej okolnosti dôležitej pre zavinenie, bude nevyhnutné obžalovaného oslobodiť spod

obžaloby pri rešpektovaní zásady „in dubio pro reo“, t. j. v pochybnostiach v prospech obvineného (napr.
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6To/8/2018 z 20. februára 2019).

Za dôvodnú pochybnosť možno pritom považovať takú pochybnosť, ktorá by spôsobila, že sudca alebo
orgán činný v trestnom konaní po dôkladnom, nestrannom zhodnotení všetkých dostupných dôkazov

by bol tak nerozhodný, že by nemohol povedať, že získal ustálené presvedčenie o vine obžalovaného.
Je to teda taká pochybnosť, ktorá by u rozumnej osoby zapríčinila, aby zaváhala alebo zastala pri
vybavovaní dôležitej životnej záležitosti. Nízke požiadavky na istotu zvyšuje nebezpečenstvo justičných
omylov a naopak požiadavka istoty skutkového zistenia bez dôvodných pochybností potom podstatne
zvyšuje autoritu práva, pretože rozsudok opretý len o pravdepodobné zistenie viny nemá náležitú
morálnu váhu a nie je spoločnosťou hodnotený ako akt spravodlivosti.Pretopožiadavkubezpečného

skutkového zistenia bez dôvodných pochybností nie je možné zamieňať s nebezpečnou teóriou, že stačí
pravdepodobné usvedčenie páchateľa.

Vychádzajúc z uvedených teoretických východísk krajský súd konštatuje, že v tejto trestnej
veci okresný súd nehodnotil vykonané dôkazy v súlade s vyššie rozvedenými pravidlami, v dôsledku

čoho dospel k takému skutkovému záveru o vine obžalovaného, ktorý nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní.

Je potrebné uviesť, že v predmetnej trestnej veci jediným dôkazom v neprospech obžalovaného
je výpoveď svedka C. K. príslušníka PZ, ktorý uviedol, že videl na kruhovom objazde na ul. E.,

ako predmetné vozidlo šoféroval obžalovaný a na mieste spolujazdca sedel I. J. oproti výpovedi
obžalovaného, ktorý tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní uviedol, že vozidlo zn. F.
G. v daný deň šoféroval iba I. J.. Táto výpoveď obžalovaného korešponduje jednak s výpoveďou svedka
I. J., ktorý síce spočiatku na mieste policajtom neodpovedal na otázku, kto šoféroval motorové vozidlo,
avšak na policajnej stanici sa už priznal a tvrdil, že on bol vodičom motorového vozidla a to od obce A. až

po miesto zastavenia na ul. H.. Zároveň uviedol, že nebol čas ani dôvod na výmenu vodičov, a napokon
výpoveď obžalovaného je v zhode aj s výpoveďou svedka L. M., ktorý v prípravnom konaní uviedol, že
po zastavení vozidla na parkovisku za volantom sedel nižší muž – svedok J., rovnako z parkoviska kde
ich zablokoval, šoféroval ten nižší muž, teda sv. J. a pri výsluchu na hlavnom pojednávaní vypovedal,
že dňa 13.1.2025 išiel so svojím motorovým vozidlom zn. N. O. do C., pričom ako schádzal z nadjazdu

a brzdil, tak zacítili úder do zadnej časti svojho vozidla. Hneď zastavil, avšak auto, ktoré do neho vrazilo,
prešlo do vedľajšieho jazdného pruhu a pokračovalo ďalej v jazde. V aute vtedy sedel obžalovaný na
mieste spolujazdca a na mieste vodiča sedel svedok I. J..

Za tohto dôkazného stavu, pri absencii ďalších priamych, či nepriamych dôkazov je podľa názoru

krajského súdu vylúčené dospieť k jednoznačnému a ničím nespochybniteľnému záveru o vine
obžalovaného, resp. ku skutkovému záveru, že skutok opísaný v obžalobe spáchal obžalovaný.
Vina obžalovaného nemôže byť ustálená na základe dohadov, domnienok tak, ako ju ustálil okresný
súd, keď v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uvádza, že ... vzhľadom k tomu, že
medzi parkoviskom a kruhovým objazdom na ul. Okružnej je vzdialenosť iba asi 100 metrov, pričom

medzi týmito miestami sa podľa mapy z internetovej stránky Google Maps nenachádza už žiadne iné
parkovisko alebo miesto na odstavenie vozidla, museli si pozície vymeniť práve na tomto parkovisku.
Z výpovede svedka L. M. je zrejmé, že na to mali čas aj priestor, keďže svedok musel s autom na
chvíľu odísť od vozidla obžalovaného kúsok ďalej, aby sa mohol na parkovisku otočiť. Práve vtedy si
obžalovaný musel sadnúť za volant ... .

Štruktúra použiteľných a usvedčujúcich priamych a nepriamych dôkazov bola v tejto trestnej veci
natoľko slabá, že neumožňovala vysloviť nepochybný a jednoznačný záver o tom, že žalovaný skutok
spáchal obžalovaný. Na usvedčenie obžalovaného chýbala taká komplexná sústava dôkazov, ktorá by
sa vzájomne doplňovala, bola by logická, ničím nenarušená a vo svojom celku by nielen spoľahlivo

preukazovala všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčovala z jeho spáchania obžalovaného, ale
súčasne by rozumne vylučovala možnosť akéhokoľvek iného záveru.Okresný súd zásadne pochybil, keď za tohto dôkazného stavu uznal obžalovaného za vinného
zo žalovaného skutku. Odvolanie obžalovaného bolo v tomto smere dôvodné, preto mu krajský súd
vyhovel a postupom podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por. napadnutý rozsudok v celom rozsahu

zrušil. Keďže rozsah dokazovania určený prokurátorom ako nositeľom dôkazného bremena bol v
konaní vyčerpaný, dospel krajský súd k záveru, že procesná situácia dovoľuje, aby krajský súd vo veci
podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sám rozhodol, preto tak učinil a obžalovaného postupom podľa § 285 písm.
c) Tr. por. oslobodil spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.