Rozsudok – Majetok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. marec 2026

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3To/18/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3125011934
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Hargaš

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2026:3125011934.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jána Odnogu a sudcov JUDr.

Romana Hargaša a JUDr. Tomáša Brinčíka, v trestnej veci proti obžalovanému A. B., nar. XX.X.XXXX
v A. C., trvale bytom D. A., t.č. vo výkone väzby v ÚVV Leopoldov, trestne stíhanému pre prečin krádeže
podľa § 212 ods. 1 písm. a), písm. b) Tr. zák. a prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods.
1, ods. 2 písm. b) Tr. zák., na verejnom zasadnutí dňa 26. marca 2026 prejednal odvolania prokurátora
okresnejprokuratúryTrenčínaobžalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduTrenčínzodňa27.januára
2026, sp. zn. 4T/106/2025 a takto

r o z h o d o l :

I.

Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por. z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výrokoch o uloženom treste
odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu s tým, že ostatné výroky napadnutého rozsudku zostávajú týmto
výrokom nedotknuté.

Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovaný A. B.

o d s u d z u j e

podľa § 194 ods. 2, § 41 ods. 1 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť)
mesiacov nepodmienečne.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. sa obžalovaný zaraďuje na výkon trestu odňatia slobody do ústavu
na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

II.

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného z a m i e t a, pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 27. januára 2026, sp. zn. 4T/106/2025, bol obžalovaný A.
B. uznaný vinným zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a), písm. b) Tr. zák. a prečinu

porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák na tom skutkovom základe, že

„1/dňa 16. júna 2025 v čase o 23.52 h v Ilave na ulici E. F. XXXX/XX, na zlatníctve MYRO rozbil
sklenenú výplň okna a z výkladu odcudzil dve platá šperkov, na ktorých sa nachádzali strieborné a
mosadzné obrúčky, čím spôsobil poškodenému D. F. škodu na rozbitom výklade vo výške 153,- eur a

na odcudzenom tovare vo výške 861,50 eur,

2/
dňa 16. júna 2025 v čase cca o 22.00 h nezisteným spôsobom bez oprávnenia vošiel cez riadne
uzamknutú bránku na dvor rodinného domu číslo XXX/XX G. H. I. J. K., odkiaľ odcudzil neuzamknutý

bicykel značky Liberty E-VIA3SPD červeno-čiernej farby, čím spôsobil poškodenej B. L. škodu vo výške
1 026,- eur.“

Za to bol okresným súdom odsúdený podľa § 194 ods. 1 Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr.
zák., § 36 písm. l) Tr. zák. a § 37 písm. h), písm. m) Tr. zák., na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere
12 mesiacov, na výkon ktorého bol zaradený podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. do ústavu na výkon

trestu so stredným stupňom stráženia. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. bola obžalovanému uložená povinnosť
nahradiť poškodenému D. F. škodu vo výške 1014,50 Eur.

Citovaný rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, pretože obžalovaný a prokurátor
zahlásili proti nemu ihneď po jeho vyhlásení odvolanie čo do výroku o treste.

Prokurátor dodatočne odôvodnil podané odvolanie nasledovne:

„Okresný súd v Trenčíne rozsudkom spisová značka 4T 106/2025 zo dňa 27.01.2026, uznal
obžalovaného vinným zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe, a uložil mu úhrnný trest odňatia

slobody vo výmere 12 mesiacov, pričom ho na výkon trestu zaradil do ústavu so stredným stupňom
stráženia. Zároveň mu uložil povinnosť nahradiť škodu.
Proti predmetnému rozsudku podal prokurátor v zákonnej lehote odvolanie čo do výroku o treste v
neprospech obžalovaného z dôvodu, že tento považoval s ohľadom na osobu obžalovaného a jeho
predchádzajúci život za neprimerane mierny. Pri prečine porušovania domovej slobody podľa § 194

odsek 2 Trestného zákona je zákonná trestná sadzba jeden rok až päť rokov. Prvostupňový súd tak
obžalovanému A. B. uložil trest na dolnej hranici zákonnej trestnej sadzby, čo považujem vzhľadom na
jeho doterajší život a jeho trestnú minulosť za neprimerane mierne.
Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok,
zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a

možnosť jeho nápravy, pričom trest má v rámci individuálnej a generálnej prevencie zabezpečiť ochranu
spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a zároveň vytvorí
podmienkynajehovýchovuktomu,abyviedolriadnyživotasúčasneinýchodradíodpáchaniatrestných
činov.
Obžalovaný A. B. bol doposiaľ trikrát súdne trestaný, pričom poukazujem najmä na odsúdenie

Okresného súdu Považská Bystrica číslo 2T 116/15 právoplatné dňa 19.11.2015, ktorým bol odsúdený
za obzvlášť závažný zločin lúpeže na treťom odseku na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní
10 rokov.
Z odpisu registra trestov vyplýva, že obžalovaný A. B. uložený trest vykonal dňa 30.11.2024, a
už o pol roka nato sa dopustil skutkov, pre ktoré je aktuálne obžalovaný. Ani výkon desaťročného

nepodmienečného trestu odňatia slobody s následným ochranným dohľadom tak nemali na
obžalovaného dostatočne výchovný účinok aby viedol riadny život a trestnej činnosti sa vyvaroval.
Uloženietrestuodňatiaslobodynasamejdolnejhranicitrestnejsadzbyzaaktuálneprejednávanéskutky,
preto považujem s ohľadom na jeho doterajší život a predchádzajúce právoplatné odsúdenia, aj za
obzvlášť závažný zločin, za mimoriadne mierne. Som toho názoru, že ukladanie trestu na dolnej hranici

zákonného rozpätia by malo prichádzať do úvahy len u páchateľov, ktorý sa trestnej činnosti dopustili
prvýkrát, resp. ide u nich o ojedinelé vybočenie zo spoločenských noriem, čo však u obžalovaného A.
B. nie je splnené.
Zároveň poukazujem na chybu vo výroku o treste, kde je namiesto § 194 odsek 2 Trestného zákona
uvedené nesprávne § 194 odsek 1 Trestného zákona.

S poukazom na konkrétne skutkové okolnosti daného prípadu, s prihliadnutím na povahu a charakter
konania obžalovaného, možno konštatovať, že uložený trest nezodpovedá zákonným požiadavkám
proporcionality trestu - jeho primeranosti a spravodlivosti, ani neodradzujú ostatných potenciálnychpáchateľov od páchania trestných činov a u ostatných členov spoločnosti neposilňuje pocit právnej istoty
a spravodlivosti, preto nemôže plniť funkcie generálnej a individuálnej prevencie trestu.
Na základe uvedeného odvolaciemu Krajskému súdu v Trenčíne

navrhujem:
Podľa § 321 odsek 1 písmeno e) Trestného poriadku zrušiť v odvolaní napadnutej časti rozsudok
Okresného súdu Trenčín spisová značka 4T 106/2025 zo dňa 27.01.2026 a podľa § 322 odsek 3
Trestného poriadku sám vo veci rozhodnúť tak, že obžalovanému uloží podľa § 194 odsek 2 Trestného
zákona, za použitia § 41 odsek 1 Trestného zákona úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo

výmere 3 roky s jeho zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom
stráženia.“

Obžalovaný dodatočne odôvodnil podané odvolanie prostredníctvom obhajcu nasledovne:

„Uložený nepodmienečný trest považujem za neprimerane prísny v pomere k okolnostiam prípadu aj k

mojim osobným pomerom a mám za to, že uložený trest nezodpovedá účelu trestu podľa § 34 Trestného
zákona a bolo možné uložiť podstatne miernejší, prípadne podmienečne odložený trest, resp. uplatniť
ustanovenie § 39 Trestného zákona v môj prospech. Vzhľadom na moje osobnostné pomery a okolnosti
spáchaného skutku je možné dosiahnuť cieľ trestu aj uložením miernejšieho trestu s podmienečným
odkladom a probačným dohľadom.

Súd prvého stupňa vychádzal pri úvahe o treste z právnej kvalifikácie skutkov obžalovaného ako prečin
krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a), b) Trestného zákona a prečin porušovania domovej slobody podľa §
194 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, pričom aplikoval ustanovenie o úhrnnom treste podľa § 41
ods. 1 Trestného zákona a vychádzal zo základnej trestnej sadzby ustanovenej v § 194 ods. 2 Trestného
zákona v rozpätí 1 až 5 rokov odňatia slobody. Súd pritom výslovne konštatoval, že u obžalovaného zistil

jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona (priznanie sa k spáchaniu trestného
činu a úprimná ľútosť) a dve priťažujúce okolnosti podľa § 37 písm. h), m) Trestného zákona (spáchanie
viacerých trestných činov a predchádzajúce odsúdenie), na základe čoho uložil úhrnný nepodmienečný
trest odňatia slobody v trvaní 1 roka pri dolnej hranici sadzby. Súd prvého stupňa síce formálne uviedol,
že pri určení druhu a výmery trestu prihliadol na spôsob spáchania trestnej činnosti, následok, zavinenie,

pohnútku, pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, osobu obžalovaného a jeho možnosti nápravy
podľa § 34 ods. 1 a 4 Trestného zákona, avšak v ďalšej časti odôvodnenia sa obmedzil na konštatovanie,
že obžalovaný sa dopustil trestnej činnosti krátko po tom, čo bol prepustený z výkonu trestu odňatia
slobody v trvaní 10 rokov, a že „nevidí žiadnu možnosť zmiernenia trestu“, poprípade
uloženia iného miernejšieho druhu trestu. Takýto záver je podľa názoru obžalovaného nedostatočne

odôvodnený, formalistický a nezohľadňuje všetky významné skutočnosti v môj prospech, ktoré z
vykonaného dokazovania vyplynuli, osobitne pozitívne hodnotenie obžalovaného z ústavu na výkon
trestu a jeho doznanie a ľútosť po celú dobu konania. Z obsahu spisu vyplýva, že obžalovaný sa k
spáchaniu skutkov priznal už v prípravnom konaní, na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie o vine
podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, na všetky otázky podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g), h)

Trestného poriadku odpovedal kladne, čím významne prispel k objasneniu veci a skráteniu dokazovania.
Zároveň z predložených správ vyplýva, že vo výkone väzby bol hodnotený pozitívne (správa z ÚVV a
ÚVTOS Leopoldov) a z miesta bydliska, ako aj z evidencie priestupkov vyplývajú len drobné majetkové
priestupky, čo svedčí o tom, že trestná činnosť, pre ktorú bol v tejto veci odsúdený, má charakter
prečinov s nižšou mierou spoločenskej nebezpečnosti. Účel trestu podľa § 34 Trestného zákona spočíva

v ochrane spoločnosti pred páchateľom, pôsobení na jeho nápravu a výchove k riadnemu životu, ako aj
v preventívnom pôsobení na ostatných členov spoločnosti; judikatúra Najvyššieho súdu SR a Ústavného
súdu SR pritom dlhodobo zdôrazňuje, že trest nesmie presahovať mieru nevyhnutnú na dosiahnutie
tohto účelu a musí byť v súlade so zásadou proporcionality. V podmienkach modernej trestnej politiky sa
zároveň kladie dôraz na preferenciu alternatívnych a menej represívnych trestov pred nepodmienečným

trestom odňatia slobody pri prečinoch majetkovej povahy, pokiaľ je možné účel trestu dosiahnuť aj
miernejšími prostriedkami.
Podľa dôvodovej správy k zák. 40/2024 Z.z., ktorým bol s účinnosťou od 06.08.2024 novelizovaný
Trestný zákon, osobitný dôraz zákonodarca kladie na posilnenie podmienok pre
ukladanie primeraných a spravodlivých trestov. Ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 06/2011

k primeranosti trestu uviedol, že "trest (odňatia slobody) ako najzávažnejší zásah štátu do
základných ľudských práv páchateľa nesmie byť ukladaný mechanicky, bez zváženia všetkých okolností
konkrétnehoprípaduapomerovpáchateľa.Zpožiadavkyprimeranostitrestujednoznačnevyplývazákaz
akéhokoľvek exemplárneho trestania. Trestnú represiu je preto nutné uplatňovať len v nevyhnutnenutnej miere. Trest nesmie byť prejavom neprimeraného inštitucionalizovaného násilia spoločnosti voči
jednotlivcovi. Trest, ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na nespravodlivé
konanie, by mal nespravodlivosť spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac rozmnožiť.

Neprimeraný trest nemožno považovať za spravodlivý, spravodlivým je vždy len primeraný trest." Tieto
závery už predstavujú ustálenú judikatúru Ústavného súdu (naposledy napr. nález Ústavného súdu sp.
zn. PL. ÚS 1/2021). Pritom prostriedkom dosiahnutia primeraného trestu je práve individualizácia trestu
(pozri napr. nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011).
Zákonodarca v citovanej novelizácii Trestného zákona vychádza z chápania trestného práva a v rámci

neho osobitne trestu odňatia slobody ako prostriedkov ultima ratio. S ohľadom na to sa má rozširovať
používanie alternatívnych druhov trestov (najmä peňažného trestu a trestu domáceho väzenia) pred
trestom odňatia slobody a podmienok pre ukladanie podmienečných trestov odňatia slobody. To všetko
za súčasného rešpektovania medzinárodných, európskych a ústavných požiadaviek, ako aj záverov
judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (najmä nálezy vo veciach so sp. zn. PL. ÚS 106/2011
a PL. ÚS 1/2021), trestnoprávnej teórie k primeranosti trestu a osobitne aj s ohľadom na Dohovor o

ochrane ľudských práv a základných slobôd, naň nadväzujúcu judikatúru ESĽP, Chartu základných práv
Európskej únie a judikatúru Súdneho dvora Európskej únie.
Nástrojmi na dosiahnutie uvedených cieľov sú najmä uprednostnenie alternatívnych restov pred trestom
odňatia slobody, zvýšenie príjmov štátu z peňažných trestov, umožnenie zárobkovej činnosti páchateľov
a vytváranie hodnôt pre spoločnosť a samotný štát (teda na jednej strane by sa mali znížiť náklady na

väzňov a zároveň zvýšiť príjmy štátu cez dane a odvody pracujúceho človeka) a tiež umožnenie kontaktu
a udržania sociálnych väzieb páchateľa s rodinou a blízkymi vrátane osobnej starostlivosti a výchovy
maloletých detí.
V neposlednom rade je potrebné poukázať aj na ustanovenie § 33a ods. 3 Trest. zák. podľa ktorého
tam, kde postačí uloženie sankcie postihujúcej páchateľa menej citeľne, nesmie byť páchateľovi uložená

sankcia, ktorá ho postihuje citeľnejšie. Páchateľovi najmä nesmie byť uložená sankcia spojená s ujmou
na osobnej slobode páchateľa, ak možno účel sankcie dosiahnuť uložením sankcie nespojenej s ujmou
na osobnej slobode páchateľa. Obžalovaný má za to, že účel trestu možno v jeho prípade dosiahnuť aj
uložením trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu podľa § 49 a nasl. Trestného
zákona, spojeného s probačným dohľadom podľa § 51 Trestného zákona a primeranými obmedzeniami

a povinnosťami (najmä povinnosť viesť riadny život, povinnosť nahradiť spôsobenú škodu, zákaz
požívania návykových látok, povinnosť pravidelného kontaktu s probačným a mediačným úradníkom).
Pri uložení takéhoto trestu by bol zachovaný nielen individuálno-preventívny účel sankcie, ale aj ochrana
spoločnosti, keďže obžalovaný by bol pod dohľadom orgánov trestnej justície, bez potreby ďalšieho
odtrhnutia od bežného života a bez negatívnych sociálnych dôsledkov spojených s ústavným výkonom

trestu.
Súd prvého stupňa sa vo svojom odôvodnení dostatočne nezaoberal otázkou, prečo nepovažuje
trest odňatia slobody s podmienečným odkladom za postačujúci, resp. prečo nevyužil možnosť uložiť
alternatívny trest (napr. trest domáceho väzenia, trest povinnej práce, peňažný trest v kombinácii s
kratším podmienečným trestom odňatia slobody), hoci ide o prečiny majetkovej povahy a obžalovaný

prejavil úprimnú snahu o nápravu. Obmedzil sa len na všeobecné konštatovanie recidívy a krátkeho
časového odstupu od prepustenia z výkonu
trestu, čo však bez ďalšej konkretizácie a vyhodnotenia pozitívnych prvkov v správaní obžalovaného
(pozitívne hodnotenie vo výkone trestu, doznanie, ľútosť) nepostačuje na odôvodnenie nevyhnutnosti
ďalšieho nepodmienečného trestu odňatia slobody. Za týchto okolností prichádza do úvahy aj použitie

ustanovenia § 39 Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby
s tým, že odvolací súd by mohol uložiť kratší trest odňatia slobody, napr. v trvaní 6 – 8 mesiacov,
prípadne takto znížený trest odňatia slobody podmienečne odložiť za súčasného uloženia vhodných
povinností a obmedzení v zmysle § 51 Trestného zákona. Takýto postup by lepšie zodpovedal zásade
individualizácie trestu a požiadavke, aby trest nepresahoval mieru nevyhnutnú na dosiahnutie svojho

účelu, pričom by zároveň rešpektoval aj preventívno- represívny aspekt trestnej sankcie vo vzťahu k
opakovanej trestnej činnosti obžalovaného.
S prihliadnutím na uvedené skutočnosti obžalovaný navrhuje, aby odvolací súd podľa § 322 ods. 3
Trestného poriadku napadnutý rozsudok v časti výroku o treste zmenil tak, že mu uloží trest odňatia
slobody v trvaní 12 mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na primeranú skúšobnú dobu,

spojený s probačným dohľadom a primeranými obmedzeniami a povinnosťami, ktoré zabezpečia
dosiahnutie účelu trestu bez potreby jeho ústavného výkonu. Subsidiárne, ak by odvolací súd považoval
podmienečný odklad výkonu trestu za nepostačujúci, obžalovaný navrhuje, aby odvolací súd v zmysle §
39 Trestného zákona mimoriadne znížil uložený nepodmienečný trest odňatia slobody pod dolnú hranicuzákonnej sadzby, napr. na 6 mesiacov, prípadne zmenil stupeň stráženia tak, aby bol výkon trestu čo
najmenej represívny pri zachovaní jeho preventívnej funkcie.“

PoškodenýD.F.vovyjadreníkodvolaniuprokurátorapoukázalnastres,časovéaorganizačnéproblémy
v súvislosti so stíhaným skutkom a tiež na obavu z možného opakovania. Pozitívne hodnotil list
obžalovaného z výkonu väzby, v ktorom sa za svoje konanie ospravedlnil a uviedol snahu o nápravu.

Na verejnom zasadnutí prokurátor zotrval na podanom odvolaní a navrhol rozhodnúť spôsobom

ako uviedol v písomných dôvodoch odvolania a odvolanie obžalovaného navrhol zamietnuť. Obhajca
obžalovaného s poukazom na písomné dôvody podaného odvolania navrhol rozhodnúť spôsobom
v týchto dôvodov uvedených a odvolanie prokurátora navrhol zamietnuť ako nedôvodné. Obžalovaný
sa pripojil k návrhu svojho obhajcu a dodal, že od začiatku sa k trestnej činnosti priznával, preto žiada
o uloženie trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu.

Krajský súd, ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre rozhodnutie podľa § 316 Tr. por., na podklade
podaných odvolaní prokurátora a obžalovaného na verejnom zasadnutí preskúmal v rozsahu a z
dôvodov podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozsudku
okresného súdu o uloženom treste, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Svoju
prieskumnú povinnosť odvolací súd okrem vytýkaných chýb zameral aj na prípadné chyby, ktoré neboli

odvolaním vytýkané, avšak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Na základe
vykonania svojej prieskumnej povinnosti v uvedených zákonných medziach, odvolací súd dospel k
záveru, že odvolanie prokurátora je čiastočne dôvodné a odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Pokiaľ ide o správnosť postupu okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu odvolaniami prokurátora a

obžalovaného napadnutých výrokov rozsudku okresného súdu o uloženom treste, z obsahu odvolaní
prokurátora a obžalovaného a ich dôvodov vyplýva, že v podaných odvolaniach nie sú vytýkané chyby
takéhoto procesného charakteru, pričom odvolací súd nezistil v postupe okresného súdu ani existenciu
takýchto procesných chýb, v odvolaniach nevytýkaných, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa
§ 317 ods. 1 Tr. por.

Na základe preskúmania veci odvolací súd zistil, že obžalovaný A. B. urobil na hlavnom pojednávaní
vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Tr. por., ktoré vyhlásenie okresný súd prijal podľa § 257 ods. 7
Tr. por. Na základe tohto postupu okresný súd rozhodol napadnutým rozsudkom o vine obžalovaného,
ktoré rozhodnutie o vine je nenapadnuteľné odvolaním. Preto prieskumná povinnosť odvolacieho súdu

sa v tomto prípade nemohla vzťahovať na výrok o vine obžalovaného.

Pokiaľ ide o identifikáciu dôvodov odvolania prokurátora a obžalovaného z hľadiska zákonných
podmienok pre zrušenie rozsudku, uvedených v ustanovení § 321 ods. 1 Tr. por., z dôvodov odvolaní
prokurátora a obžalovaného vyplýva, že sa domáhajú zrušenia rozsudku okresného súdu v napadnutých

výrokoch o uloženom treste podľa § 321 ods. 1 písm. e) Tr. por., teda z dôvodov neprimeranosti
uloženého trestu. Prokurátor považoval trest uložený okresným súdom za neprimerane mierny a naopak
obžalovaný považoval trest uložený okresným súdom za neprimerane prísny. Z obsahu podaného
odvolania prokurátora tiež vyplýva, že okrem neprimeranej miernosti uloženého trestu namietal
pochybenie okresného súdu vo vzťahu k ustanoveniu, podľa ktorého okresný súd ukladal trest a to §

194 ods. 1 Tr. zák., keď správne mal okresný súd ukladať trest podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty §
194 ods. 2 Tr. zák. V tomto smere odvolací súd identifikoval dôvod pre zrušenie napadnutého rozsudku
okresného súdu vo výrokoch o uloženom treste podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por.

V súvislosti s prokurátorom v odvolaní namietaným použitím nesprávneho ustanovenia pri ukladaní

trestu odňatia slobody obžalovanému podľa § 194 ods. 1 Tr. zák., odvolací súd dospel k záveru, že
odvolanie prokurátora je v tejto časti dôvodné. Odvolací súd v tomto smere zistil dôvody pre zrušenie
napadnutého rozsudku vo výrokoch o uloženom treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu podľa
§ 321 ods. 1 písm. d) Tr. por.

Ako vyplýva z obsahu podanej obžaloby a zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 27.1.2026,
obžalovaný urobil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Tr. por., že je vinný zo spáchania skutkov
uvedených v podanej obžalobe, pričom skutok pod bodom 2/ obžaloby a napadnutého rozsudku
bol právne kvalifikovaný ako prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm.b) Tr. zák. Z uvedených dôvodov mal preto okresný súd vo výroku ukladať trest podľa prísnejšej
kvalifikovanej skutkovej podstaty § 194 ods. 2 Tr. zák. a nie podľa § 194 ods. 1 Tr. zák. Napokon odvolací
súd konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že okresný súd pri vyhlasovaní

napadnutého rozsudku „iba“ formálne pochybil, keďže podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku
posudzoval ukladanie trestu podľa správneho ustanovenia § 194 ods. 2 Tr. zák., kde je trestná sadzba od
1 do 5 rokov odňatia slobody. Z uvedených dôvodov odvolací súd musel napraviť uvedenú nesprávnosť
okresného súdu a preto po zrušení napadnutého rozsudku vo výrokoch o uloženom treste odňatia
slobody a spôsobe jeho výkonu podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por., sám uložil obžalovanému trest

odňatia slobody v rovnakej výmere 12 mesiacov na dolnej hranici trestnej sadzby ako to urobil aj okresný
súd,pričomodvolacísúdpovažovalrozhodnúčasťodôvodnenianapadnutéhorozsudkuokresnéhosúdu
za správnu ako na to poukazuje ďalej.

Pokiaľ ide o odvolaniami prokurátora a obžalovaného namietanú neprimeranosť uloženého
nepodmienečného trestu odňatia slobody, z odôvodnenia podaných odvolaní nevyplývajú žiadne

námietky vo vzťahu k skutkovým okolnostiam, ktoré viedli okresný súd k uloženiu predmetného trestu.
Na základe preskúmania veci ani odvolací súd nezistil, že by skutkové okolnosti, z ktorých okresný súd
vychádzal pri ukladaní trestu obžalovanému, nemali oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania.
Napokon odvolací súd mohol rozhodnúť vo veci sám, pretože nové rozhodnutie bolo možné urobiť práve
na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku okresným súdom správne zistený.

Podstata odôvodnenia odvolania obžalovaného, ktorý namietal neprimeranú prísnosť uloženého trestu
podľa názoru odvolacieho súdu spočíva v tom, že žiadal uloženie miernejšieho trestu a to buď trestu
odňatia slobody s podmienečným odkladom výkonu s poukazom aj na ustanovenie § 33a ods. 3 Tr.
zák. alebo trestu mimoriadne zníženého podľa § 39 Tr. zák. Obžalovaný poukázal najmä na svoje

priznanie, vyhlásenie viny na hlavnom pojednávaní, okolnosti prípadu bližšie neidentifikované, ďalej na
potrebu uprednostňovania alternatívnych trestov a možnosť dosiahnutia účelu trestu aj ukladaním trestu
s podmienečným odkladom jeho výkonu.

Odvolací súd sa nestotožnil s dôvodnosťou argumentácie obžalovaného, uvedenej v dôvodoch

podaného odvolania.

Už okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku správne poukázal na tú významnú okolnosť pre
ukladanie trestu, s ktorou sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, že obžalovaný spáchal obidva
skutky iba niekoľko mesiacov po tom, čo vykonal 10-ročný nepodmienečný trest odňatia slobody uložený

mu pre spáchanie obzvlášť závažného zločinu a to naviac ešte v čase plynutia ochranného dohľadu.
U obžalovaného tak ide o recidívu trestnej činnosti krátko po vykonaní nepodmienečného trestu odňatia
slobody.

Odvolací súd preto pri ukladaní trestu obžalovanému dospel k rovnakým záverom o potrebe ukladania

nepodmienečného trestu odňatia slobody, ku ktorým záverom dospel aj okresný súd. Z hľadiska
možnosti naplnenia účelu trestu podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. je podľa názoru odvolacieho súdu rozhodné,
že obžalovaný sa stíhaných skutkov dopustil po tom, čo už bol v minulosti nielen odsúdený pre
spáchanie úmyselnej trestnej činnosti, ale aj vykonal nepodmienečný trest odňatia slobody. Z uvedených
zistení potom vyplýva, že obžalovaný už bol súdne trestaný, a je tak zrejmé, že výchovný účel trestu

v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. nebol u obžalovaného naplnený ani vykonaním nepodmienečného trestu
odňatia slobody, keďže sa opakovane dopustil spáchania konania napĺňajúceho znaky úmyselného
trestného činu. Teda ani predchádzajúce odsúdenie a viacročný výkon trestu odňatia slobody neodradilo
obžalovaného od páchania ďalšej úmyselnej trestnej činnosti krátko po vykonaní trestu. Preto z hľadiska
potreby ochrany spoločnosti a dosiahnutia nápravy u obžalovaného v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák.

uvedené skutočnosti aj podľa názoru odvolacieho súdu odôvodňovali uloženie len nepodmienečného
trestu odňatia slobody. Uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody obžalovanému tak nie
je v rozpore s ustanovením § 33a ods. 3 Tr. zák., na ktoré obžalovaný v dôvodoch podaného
odvolania poukazoval. Podľa názoru odvolacieho súdu by vzhľadom na uvedené okolnosti týkajúce
sa osoby obžalovaného a iba veľmi krátku dobu, po ktorú dokázal viesť na slobode riadny život,

účel trestu u obžalovaného nebol naplnený ukladaním alternatívneho trestu ani trestu odňatia slobody
s podmienečným odkladom jeho výkonu, pretože u obžalovaného neboli splnené ani podmienky podľa
§ 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. U obžalovaného vzhľadom na jeho osobu a s prihliadnutím na jeho doterajší
život, výkon nepodmienečného trestu odňatia slobody a recidívu trestnej činnosti nemožno podľa názoruodvolacieho súdu dospieť k záveru, že by na zabezpečenie ochrany spoločnosti a jeho nápravu nebol
výkon trestu nevyhnutný.

Pokiaľ ide o námietku obžalovaného, že sa k spáchaniu trestnej činnosti priznával počas celého konania,
urobil na hlavnom pojednávaní vyhlásenie o vine, odvolací súd uvádza, že trest odňatia slobody uložený
obžalovanému vo výmere 12 mesiacov, teda na samej dolnej hranici trestnej sadzby pri prihliadnutí na
poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. l), n) Tr. zák., že sa obžalovaný priznal k spáchaniu trestnej
činnosti a túto úprimne oľutoval a priťažujúce okolnosti podľa § 37 písm. h), m) Tr. zák., že spáchal viac

trestný činov a bol už za trestný čin odsúdený, ako ich identifikoval odvolací súd, dostatočne zohľadňuje
aj priznanie sa obžalovaného, vyhlásenie o vine, jeho osobu a tiež okolnosti stíhaných skutkov. V inom
prípade by totiž u obžalovaného vzhľadom k opätovnému spáchaniu úmyselnej trestnej činnosti v krátkej
dobe po vykonaní viacročného nepodmienečného trestu odňatia slobody uloženého obžalovanému
pre úmyselnú trestnú činnosť, prichádzalo do úvahy ukladanie trestu v hornej polovici trestnej sadzby.
U obžalovaného tak odvolací súd nezistil žiadny dôvod pre mimoriadne zníženie trestu pod zákonom

stanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby podľa § 39 Tr. zák.

V súvislosti s prokurátorom namietanou neprimeranou miernosťou trestu odňatia slobody uloženého
obžalovanému, odvolací súd s poukazom na už vyššie uvedené odôvodnenie, na jednej strane recidívu
obžalovaného vo vzťahu k páchaniu úmyselnej trestnej činnosti a na druhej strane postoj obžalovaného

k spáchanej trestnej činnosti, jeho vyhlásenie o vine a ospravedlnenie poškodenému, nepovažoval trest
uložený obžalovanému na dolnej hranici trestnej sadzby za neprimerane mierny tak ako to má na zreteli
ustanovenie § 321 ods. 1 písm. e) Tr. por.

Odvolací súd naviac v súvislosti s podaným odvolaním prokurátora poukazuje na to, že v predmetnej

trestnej veci obžalovaného bol pôvodne vydaný aj trestný rozkaz, ktorým bol obžalovanému uložený
nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 14 mesiacov, proti ktorému trestnému rozkazu
prokurátor nepodal odpor, pričom v podanom odvolaní navrhoval uložiť obžalovanému trest odňatia
slobody vo výmere 3 roky za situácie, kedy obžalovaný naviac v súdnom konaní urobil na hlavnom
pojednávaním vyhlásenie o vine.

Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd nestotožnil s dôvodnosťou podaných odvolaní obžalovaného
a prokurátora z dôvodu podľa § 321 ods. 1 písmeno e) Tr. por., teda z dôvodu neprimeranosti
uloženého trestu a odvolanie prokurátora považoval za dôvodné v časti, v ktorej namietal, že
napadnutým rozsudkom bolo porušené ustanovenie Trestného zákona (§ 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por.),

ktoré pochybenie odvolací súd napravil a preto s poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie uložil
obžalovanému úhrnný trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby podľa § 194 ods. 2 Tr. zák.
vo výmere 12 mesiacov.

Odvolací súd podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. zaradil obžalovaného na výkon trestu do ústavu na

výkon trestu so stredným stupňom stráženia, nakoľko obžalovaný bol v posledných desiatich rokoch vo
výkone trestu odňatia slobody pre spáchanie úmyselného trestného činu.

Vzhľadom na uvedené rozhodol odvolací súd o podaných odvolaniach prokurátora a obžalovaného tak,
ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasmi členov senátu v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný
prostriedok.