Rozsudok – Exekúcia a výkon rozhodnutí ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. január 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/67/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7121206049
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Brondoš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:7121206049.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Brondoša a členov senátu

JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX,
bytom C. X, C., zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár s.r.o., Kuzmányho 29, Košice,
IČO: 47 234 466, proti žalovaným: 1/ D. E., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XX, C. a 2/ F. G., nar.
XX.X.XXXX, bytom E. X, C., obaja zastúpení: JUDr. Ján Lemeš, advokát, Žižkova 19, Košice, o určenie
neexistencie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Košice sp. zn.
15C/29/2021-346 z 20. augusta 2024

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalobkyňa je povinná nahradiť žalovaným v 1. a 2. rade 100% trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) v poradí druhým
rozsudkom zamietol žalobu a priznal žalovaným v 1. a 2. rade proti žalobkyni nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

2.Rozhodoltakožalobe,ktorousažalobkyňadomáhalaprotižalovanémuurčenia,žepôvodnežalovaný
A.H.,bytomF.X,C.niejevlastníkomnehnuteľnostizapísanejnalistevlastníctvač.11013vkatastrálnom

území I., okres Košice III, obec C. - D. E. F. J. K. XX, L. K. XXX, na 7. poschodí obytného domu na
C. M. K. X, ako aj podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu, ako aj náhrady trov konania.
Podľa odôvodnenia žaloby sa žalobkyňa v roku 2020 dozvedela z katastra nehnuteľností, že A. H. je
uvedený ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti, ktorá je výlučne vlastníctvom žalobkyne ako dedičky po
E.L.,N.L.,jejmatky,ktorámedzičasomzomrela,pričompredmetnúnehnuteľnosťnadobudlanazáklade
Osvedčeniaodedičstvesp.zn.23D/749/98Dnot161/98.Potom,akobolžalobkyniustanovenýCentrom
právnej pomoci advokát, táto modifikovala svoj žalobný návrh, keď v podstatnom doplnila rozhodujúce

skutočnosti tvrdené v žalobe (zmenila tvrdený skutkový stav) o novú argumentáciu a skutkové okolnosti
rozhodné pre uplatnený nárok týkajúce sa dôvodov neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva
zo dňa 7.9.2011, od ktorej novej skutočnosti následne odvodzovala neplatnosť dobrovoľnej dražby
sporného bytu a tým aj existenciu svojho vlastníckeho práva k bytu. Uvedená zmena žaloby ostala bez
povšimnutia súdu prvej inštancie (§ 142 CSP).

3. Súd prvej inštancie na ustálený skutkový stav aplikoval ustanovenia § 123, § 124, § 126 ods. 1, §

129 ods. 1, § 130 ods. 1 a § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorých vyvodil záver o nedôvodnosti
žaloby, keď skonštatoval, že „Podľa záväzného právneho názoru dobrovoľná dražba je platná a súd je
viazaný vysloveným právnym názorom...“, pričom „žalobkyňa iné dôkazy, pre ktoré by mali byť zmluvy o
prevode vlastníckeho práva, resp. kúpne zmluvy neplatné, nepredložila.“ Rozhodnutie o trovách konaniaodôvodnil súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP plným procesným úspechom
žalovaných v spore.

4. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa s návrhom, aby ho odvolací súd zrušil
a vrátil vec súdu prvej inštancie, eventuálne zmenil a žalobe vyhovel. Žalobkyňa v odvolaní namietala
nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, ktorú vzhliadla v absencii riadneho odôvodnenia a
vysporiadania s jej argumentáciou a ňou navrhnutými dôkazmi, ako aj nesprávnosť skutkových
záverov a následného právneho posúdenia veci v otázke vlastníckeho práva k predmetnému bytu.

Zopakovala skutočnosti tvrdené už v pre ňu neúspešnom konaní o neplatnosť dobrovoľnej dražby,
týkajúce sa jej vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti v čase konania dobrovoľnej dražby,
dôvodov neplatnosti záložnej zmluvy v kontexte spôsobu nadobudnutia jej výlučného vlastníckeho
práva k bytu (dedenie) a teda neoprávnenosti jej bývalého manžela ako nevlastníka uzavrieť takúto
záložnú zmluvu. V nadväznosti na to opätovne spochybnila celý dražobný proces. Poukázala na
rozpor v procesnom postupe súdu prvej inštancie v prípade návrhu žalobkyne na výsluch A. H.

a následným dôvodom uvedeným v rozsudku, pre ktorý súd tento dôkaz nevykonal, čím podľa nej došlo
k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Poukázala na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších
súdnych autorít v otázke nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka a ochrany dobromyseľného
nadobúdateľa veci v prípadoch, kedy umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris, so záverom o
nemožnosti jej aplikácie na danú vec. Svojimi odvolacími námietkami poukazujúcimi na to, že súd prvej

inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vytýkajúcimi nesprávne právne
posúdenie veci, žalobkyňa podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. §
365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. V odvolaní odvolateľkou formálne citovaný ďalší odvolací dôvod podľa

ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP nebol podopretý konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré
by poukazovali na inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a tak
podľa posúdenia odvolacieho súdu nebol tento ďalší odvolací dôvod odvolateľkou materiálne, a preto
ani procesne účinne uplatnený. Odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods.
2 CSP na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích

dôvodoch uplatnené. Naproti tomu vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom je odvolací súd podľa ust.
§ 380 ods. 1 CSP viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie,
ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom
rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S.,
Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.

Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).

5. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu uviedli že napadnutý rozsudok považujú za vecne správny a
riadne odôvodnený a navrhli, aby ho odvolací súd potvrdil. Stručne sa vyjadrili k odvolacej argumentácii
žalobkyne.

6. Žalobkyňa v odvolacej replike zotrvala na svojej odvolacej argumentácii.

7. Žalovaní v odvolacej duplike zotrvali na svojej argumentácii v odvolacom konaní.

8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas
(§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§
355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§385 ods. 1 a contrario CSP), v rozsahu vyplývajúcom
z ust. § 379 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že nie je (odvolanie)
dôvodné. Tento rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 27.1.2026 po

predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej
stránke tunajšieho súdu, pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 CSP.

9. Odvolací súd sa v podstate stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto v súlade s ust.
§ 387 ods. 2 CSP v odôvodnení ťažiskovo konštatuje, že dôvody, na ktorých spočíva rozhodnutie súdu

prvejinštancie,považujezavecnesprávne(§387ods.1CSP)atiežúplnézhľadiskavšetkýchkľúčových
otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie procesnými stranami (§ 387 ods. 3
veta prvá CSP). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, reagujúctým zároveň na podstatné argumenty žalobkyne v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP), odvolací
súd dodáva:

10. Žalobkyňa v danom prípade uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, podľa
ktorého odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických
osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty

a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné,
zákonu zodpovedajúce konanie súdov (aj iných orgánov). Pod pojmom „procesný postup“ súdu sa
rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu,
teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu
jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1
Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012).

11. V zmysle tohto ustanovenia pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká zákonnému ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej

ochrany práva. Ide napr. o právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,
na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne
uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

12. Pre procesnú stranu z práva na spravodlivý súdny proces nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. Dôvodom zakladajúcim prípustnosť odvolania podľa § 365

ods.1písm.b)CSPniejenedostatočnézistenieskutkovéhostavu,nevykonanievšetkýchnavrhovaných
dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.

13. Pri posudzovaní nesprávneho procesného postupu, ktorý spočíva v tom, že strane bolo znemožnené
uskutočňovať jej patriace procesné práva, je nevyhnutné posudzovať intenzitu zásahu do práva na

spravodlivý proces a jednotlivé konkrétne porušenia procesných práv bude potrebné hodnotiť v kontexte
celého súdneho konania, v kontexte dopadu na ďalšie procesné postupy súdu a možnosti strany
namietať alebo zvrátiť nesprávny postup súdu. V tomto zmysle musí konanie ako celok vykazovať znaky
nespravodlivosti. Jedna izolovaná vada na uplatnenie odvolania nestačí.

14. Súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, uviedol
čoho sa žalobkyňa domáhala i aké bolo procesné stanovisko žalovaných k žalobe; z ich tvrdení a
argumentácie vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu k rozhodujúcim
sporným skutočnostiam ozrejmil tiež, aké zistenia vyplynuli z toho - ktorého z vykonaných dôkazov.
Zistené skutočnosti následne síce stručne, ale v zásade postačujúco, premietol do rozhodujúcich

skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež
aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového stavu vyvodil. Vo svetle východísk uvedených
v predchádzajúcom bode, podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého
rozsudkupovažovaťanizaarbitrárneaanizaextrémnenelogické,apretoodvolaciunámietkužalobkyne
proti odôvodneniu napadnutého rozsudku odvolací súd posúdil len ako jej nespokojnosť so závermi

prezentovanými v odôvodnení, ktorá, ako už bolo zmienené, nezakladá nesprávnosť postupu súdu
odnímajúceho strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a teda dôvodnosť odvolacieho
dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

15. Navyše z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na zachovanie práva

účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď na
všetkyotázky,ktorévyšlivpriebehusporunajavo.Povinnosťousúdujevyhodnotiťibatiespornétvrdenia
a skutočnosti, ktoré súd pre meritórne rozhodnutie súdu postačujúce. Ostatné sporné skutočnosti nie
sú takého charakteru, ktoré by mali vplyv na meritórne rozhodnutie súdu a jeho odôvodnenie (rozsudokEurópskeho súdu pre ľudské práva z 25.9.2012 - sťažnosť č. 59102/08, nález Ústavného súdu SR zo
14.9.2011, sp. zn. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.09.2009 sp. zn. 5MCdo
8/2008).

16. Odvolací súd dopĺňa, že v civilnom sporovom konaní je výsluch strany iba podporným dôkazom.
Vyplýva to z dikcie zákona, podľa ktorej výsluch strany môže súd vykonať vtedy, ak tvrdenú skutočnosť
nemožno preukázať inak. V civilnom sporovom procese platí zásada prejednacia, podľa ktorej len
strany v spore nesú zodpovednosť za unesenie dôkazného bremena. Strana má povinnosť tvrdenia,

dôkaznú povinnosť, povinnosť vyjadrovať sa k veci, k dôkazom a pod. Tieto úkony môže vykonávať
aj prostredníctvom svojho zástupcu. Z ustanovenia § 150 ods. 1 CSP vyplýva, že strana má v konaní
povinnosť pravdivo a úplne uviesť podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Strana
mátedaajpodľanovejprávnejúpravypovinnosťvypovedaťpravduanezamlčiavaťničotýchskutkových
tvrdeniach, ktoré s prejednávanou vecou súvisia. Za týchto okolností odvolací súd dospel k názoru, že
v prejednávanom prípade nedošlo k porušeniu práva odvolateľky na spravodlivý proces a ku odňatiu

jej možnosti konať pred súdom tým, že pôvodný žalovaný v konaní nevypovedal, aj v nadväznosti na
to, že vzhľadom na právne posúdenie veci súdom prvej inštancie vykonanie tohto dôkazu nepovažoval
za potrebné.

17. V nadväznosti na to s ohľadom na okolnosti prejednávanej veci odvolací súd dopĺňa, že ani

prípadná dôvodnosť odvolacej námietky žalobkyne vytýkajúcej súdu prvej inštancie toto jeho procesné
pochybenie by nemala bez ďalšieho za následok porušenie jej práva na spravodlivý proces, keďže
pri posudzovaní nesprávneho procesného postupu, ktorý spočíva v tom, že strane bolo znemožnené
uskutočňovať jej patriace procesné práva, je nevyhnutné posudzovať intenzitu zásahu do práva na
spravodlivý proces a jednotlivé konkrétne porušenia procesných práv je potrebné hodnotiť v kontexte

celého súdneho konania, v kontexte dopadu na ďalšie procesné postupy súdu a možnosti strany
namietať alebo zvrátiť nesprávny postup súdu. V tomto zmysle musí konanie ako celok vykazovať
znaky nespravodlivosti. Jedna izolovaná vada na uplatnenie odvolania nestačí. Z povahy tejto procesnej
povinnosti je totiž zrejmé, že k zhojeniu („skonzumovaniu“) jej prípadného porušenia dochádza
samotným rozhodnutím súdu, v dôvodoch ktorého je súd povinný uviesť, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Náprava prípadného nesprávneho
postupu súdu prvej inštancie v tomto smere je daná tiež možnosťou podania odvolania ako riadneho
opravného prostriedku, ktorý žalobkyňa v predmetnej veci aj využila. Preto uvedená odvolacia námietka,
aj keby bola dôvodná, nebola (sama o sebe) spôsobilá mať za následok tzv. zmätočnostnú vadu, t.j.

porušenie základných zásad civilného sporového konania, a teda odňatie možnosti strany konať pred
súdom.

18. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového
stavu veci spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvej

inštancie je nesprávne, to znamená musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke a ktoré je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi
chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého
zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové

zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.
§ 191 CSP, a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický

rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo, ktoré vyšli
najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo,
keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
ust. § 191 CSP.

19. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav, to znamená vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú
strany podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnym predpisovide vtedy, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis,
ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia
skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán

sporu).

20. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku konštatuje, že ani tieto
žalobkyňou uplatnené odvolacie dôvody nie sú v posudzovanom spore naplnené, keďže súd prvej
inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci, vzal do úvahy všetky podstatné skutočnosti, ktoré boli

vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo, neopomenul žiadnu podstatnú
skutočnosť, ktorá vyplynula z vykonaných dôkazov a z tvrdení strán, a vykonané dôkazy správne
vyhodnotil vo vzťahu k predmetu konania. Zistený skutkový stav posúdil podľa správnych zákonných
ustanovení, ktoré aj v zásade správne vyložil a vyvodil správne právne závery o právach a povinnostiach
strán. Odvolacie námietky spochybňujúce správnosť rozsudku a skutočnosti uvedené žalobkyňou v
odvolaní neumožňujú a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Súd

prvej inštancie pri svojom rozhodovaní rešpektoval klauzuly určujúce minimálnu mieru racionality a
konzistencie skutkovej a právnej argumentácie. Odvolací súd na skutkové zistenia a právne normy, ktoré
použil súd prvej inštancie, odkazuje.

21. Žalobkyňa svojimi odvolacími námietkami ťažiskovo nastolila predmetom odvolacieho prieskumu

správnosť posúdenia otázky vlastníckeho práva k predmetnému bytu. Jej odlišné nazeranie na vyššie
uvedenú otázku je vystavané na presvedčení o vade celého dražobného procesu, ktorá spočívala v tom,
že k výkonu záložného práva došlo na podklade neplatne uzavretej záložnej zmluvy, keďže jej bývalý
manžel nebol vlastníkom predmetného bytu a teda nebol oprávnený uzavrieť takúto záložnú zmluvu.

22. Ustálená rozhodovacia prax súdov vychádza z princípu subsidiarity určovacej žaloby, ktorý vyjadruje
aj pravidlo, že pokiaľ sa môže žalobca domáhať svojej ochrany prostredníctvom špeciálnej úpravy (čo
v danej veci žalobkyňa urobila), nie je daný jeho naliehavý právny záujem na určení (inak prednosť inej
žaloby pred určovacou žalobou).

23. Prvoinštančný súd teda vec správne právne posúdil, keď pri svojom rozhodovaní vychádzal z vyššie
uvedeného názoru spočívajúceho na premise, že „neplatnosť dobrovoľnej dražby môže vysloviť súd iba
v civilnom sporovom konaní, ktoré začalo podaním návrhu na určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby
v zmysle § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách, pričom otázku neplatnosti dobrovoľnej dražby
nemôže súd posudzovať v inom konaní ako v konaní podľa uvedeného ustanovenia, a to ani ako otázku

prejudiciálnu (predbežnú) (k tomu pozri i rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo 16. decembra 2010, sp.
zn. 3 Cdo 186/2010 (R 1/2011), sp. zn. 3 Cdo 272/2007, sp. zn. 2 Cdo 66/2008 (R 23/2010), sp. zn.
5 Cdo 51/2009, pozri tiež Zo súdnej praxe č. 47/2008, čím vyjadril nepriamo svoj záver, že žalobkyňa
nemá naliehavý právny záujem na negatívnom určení vlastníckeho práva A. H. k predmetnému bytu.

24. K uplatneniu práva na vyslovenie (určenie) neplatnosti dobrovoľnej dražby vykonanej podľa zákona
č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách je ustanovená lehota troch mesiacov odo dňa konania
dražby, pričom jej márnym uplynutím právo zaniká. Z ustanovení zákona je nepochybné, že titulom
pre nadobudnutie vlastníctva vydražiteľa je iná právna skutočnosť, a to príklep licitátora. Vlastníctvo
prechádza na vydražiteľa k okamžiku udelenia príklepu (ustanovenie § 27 ods. 1 zákona č. 527/2002

Z.z. o dobrovoľných dražbách). Z vyššie uvedeného vyplýva, že neplatnosť dobrovoľnej dražby môže
určiť len súd v samostatnom konaní o určenie jej neplatnosti.

25. Aj podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné podať všeobecnú určovaciu žalobu podľa
ustanovenia § 137 písm. c) CSP, ak je konkrétna vec, t.j. neplatnosť dražby riešená v osobitnom

(špeciálnom) právnom predpise. Pri rozhodovaní o takejto všeobecnej určovacej žalobe by súd musel
ako predbežnú riešiť otázku platnosti dražby podľa zákona o dobrovoľných dražbách, čo je však
v rozpore s vyššie uvedeným názorom, pretože tým by tento zákon obchádzal.

26. Odvolací súd je v odvolacom konaní viazaný tak rozsahom odvolania ako aj dôvodmi odvolania,

ktoré posudzuje podľa obsahového vymedzenia a nie podľa formálneho označenia odvolacích dôvodov.

27. Podstata odvolacích námietok z hľadiska obsahu odvolania žalobkyne spočíva v jej nesúhlase s
postupom súdu prvej inštancie tvrdiac, že (opätovne) neposúdil dôsledky podľa jej názoru neplatnejzáložnej zmluvy, na podklade ktorej bola vykonaná dražba jej bytu, na vlastnícke vzťahy k tomuto bytu.
Odvolací súd dospel k názoru, že uvedené odvolacie námietky nie sú náležité, lebo uvedenému postupu
súdu niet čo v danej veci vytýkať.

28. Odvolací súd považuje v súvislosti s dôvodmi odvolania za potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa
sa samostatnou žalobou neúspešne domáhala tak určenia neplatnosti dražby, ako aj určenia, že je
vlastníčkou nehnuteľnosti tvoriacej predmet dražby, pričom rozhodujúcimi skutočnosťami podľa obsahu
týchto skorších žalôb, ktorými odôvodňovala žalobné nároky, sú nepochybne skutočnosti týkajúce sa

dražby predmetného bytu vrátane neplatnosti záložnej zmluvy. Predmetná žaloba teda vychádza z tých
istých skutkových tvrdení, resp. sa opiera o tie isté právne dôvody, čím sa fakticky snaží obísť výsledok
dražobného konania. O nové skutkové okolnosti by išlo iba v prípade, ak nemohli byť objektívne
uplatnené v konaní o neplatnosť dražby alebo by nastali po jeho právoplatnom skončení. O takýto prípad
však v danej veci nejde.

29. Odvolanie žalobkyne nie je spôsobilé spochybniť správnosť záveru súdu prvej inštancie, pokiaľ
žalobu zamietol. Byt bol predmetom dražby, po vykonaní ktorej došlo k prechodu vlastníctva bytu
zo žalobkyne na vydražiteľa. Za tohto stavu treba mať za to, že ak právoplatným rozhodnutím súdu
nie je určené, že táto dražba je neplatná, nemôže byť ani v dražbe nadobudnuté vlastnícke právo
vydražiteľa úspešne spochybňované v konaní o určenie vlastníckeho práva. Odvolávanie sa žalobkyne

na pripojené rozhodnutia NS SR a ÚS SR odvolací súd považuje za nepatričné, lebo sa v nich rieši
otázka nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka a ochrany dobromyseľného nadobúdateľa. O
takýto prípad však v danej veci nejde, lebo žalobkyňa bola v čase dražby vlastníkom sporného bytu (teda
vydražiteľ nadobudol vlastnícke právo od vlastníka) a zároveň uzavrela ako záložca zmluvu o zriadení
záložného práva z 27.9.2011.

30. Odvolací súd poukazuje na to, že v súdnej praxi síce boli prijaté i rozhodnutia v zmysle ktorých,
„ak ten, vec ktorého bola dražená v rámci dobrovoľnej dražby, nebol jej vlastníkom, nestal sa vydražiteľ
príklepom a zaplatením ceny dosiahnutej vydražením vlastníkom draženej veci, a to ani v prípade, že
bol inak zachovaný postup podľa § 10 až § 33 Zákona o dobrovoľných dražbách a teda, že v dobrovoľnej

dražbe nemožno nadobudnúť vec od nevlastníka, a to ani za stavu, že nebol podaný návrh na určenie
neplatnosti dobrovoľnej dražby“ (k tomu pozri rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 M Cdo 20/2011
(R 61/2014), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. apríla 2011, sp. zn. III. ÚS 448/2010,
rozsudky Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 20 Co 123/2011, 20 Co 51/2012), avšak tieto závery nebolo
možné aplikovať na danú vec. V označených rozhodnutiach (na rozdiel od prejednávanej veci) totiž

dochádzaloktomu,žepredmetomdobrovoľnejdražbysastalavec,vlastníckynepatriacanavrhovateľovi
dražby ani tomu, v koho mene navrhovateľ konal (napr. záložcovi pri dražbe v rámci výkonu záložného
práva). Súdy v týchto rozhodnutiach potom uviedli, že zo znenia zákona o dobrovoľných dražbách
nemožno vyvodiť záver o tom, že by dobrovoľná dražba mala viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva aj
od nevlastníka, a teda, že by došlo k prelomeniu zásady "nemo plus iuris". Poukázali na to, že zmluvné

prevody vlastníckeho práva sú v Slovenskej republike v zásade založené na princípe, že nikto nemôže
previesť viac práv, ako sám má. Inak povedané, ani existencia platnej zmluvy medzi prevodcom a
nadobúdateľom nemôže spôsobiť prevod vlastníckeho práva na nadobúdateľa, ak prevodca sám nebol
vlastníkom, alebo ak neexistuje výslovné zákonné ustanovenie, ktoré by ustanovovalo opak (napr. §
446 OBZ, § 486 OZ, § 93 ods. 3 ZKR a § 19 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch

a investičných službách). Niet preto dôvodu, prečo by sa zásada "nemo plus iuris" nemala vzťahovať
aj na ďalší inštitút zmluvnej povahy, a to dobrovoľnú dražbu. To znamená, že ani platná dobrovoľná
dražba, proti ktorej v lehote uvedenej v § 21 zákona o dobrovoľných dražbách nebola podaná žaloba
o neplatnosť, nemôže spôsobiť nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby
(alebo záložca) nebol sám vlastníkom predmetu dražby. Opačnému výkladu by okrem toho, že mu

chýba zákonný podklad, bránil čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého musí byť
výklad zákonov v súlade s ústavou. Dobrovoľná dražba, ktorej navrhovateľom nie je skutočný vlastník,
je konaním, ktoré sa vedie absolútne mimo vôle a aj bez pričinenia skutočného vlastníka, bez akejkoľvek
predbežnej kontroly súdu alebo iného orgánu verejnej moci, výlučne pod kontrolou dražobníka, ktorý je
súkromnoprávnym subjektom vykonávajúcim svoju činnosť ako podnikanie, teda za účelom dosiahnutia

zisku. Je potom nezlučiteľné s ústavnou zásadou rovnosti všetkých subjektov v právach (čl. 12 ods. 2
Ústavy SR), aby mohlo konanie (právne úkony) určitých subjektov zasahovať do právneho postavenia
tretej osoby, bez jej súhlasu.31. Skutočnosti uvedené v bode 30 tohto rozhodnutia, potom síce nasvedčujú tomu, že je možné
domáhať sa určenia vlastníckeho práva k predmetu dražby aj v prípadoch platnej dobrovoľnej dražby,
proti ktorej v lehote uvedenej v § 21 zákona o dobrovoľných dražbách nebola podaná žaloba o

neplatnosť, avšak cieľom uvedeného bolo chrániť skutočného vlastníka predmetu dražby, ktorý sa o
priebehu dražby nedozvedel, keďže nebol jej navrhovateľom ani záložcom. Takáto dobrovoľná dražba
(keď jej navrhovateľom nebol vlastník veci) totiž prebieha absolútne mimo vôle a aj bez pričinenia
skutočného vlastníka, a bez akejkoľvek predbežnej kontroly súdu alebo iného orgánu verejnej moci.
Možno tak uzavrieť, že žalobu o určenie vlastníckeho práva k vydraženej veci možno podať (aj

za stavu, že nebol podaný návrh na určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby) len v prípadoch, ak
navrhovateľom dražby, príp. záložcom nebol skutočný vlastník tejto veci, nakoľko ani v dobrovoľnej
dražbe nemožno nadobudnúť vec od nevlastníka. V posudzovanej veci však o takýto prípad nešlo,
nakoľko žalobkyňa (ako záložca) bola v čase konania dobrovoľnej dražby vlastníčkou draženej veci
(bytu), a teda jej vydražením nedošlo k prelomeniu zásady "nemo plus iuris". Jedinou obranou žalobkyne
proti nadobudnutiu vlastníckeho práva k predmetnému bytu vydražiteľom preto bolo iba podanie žaloby

o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby na súd (keďže o jej priebehu mala vedomosť), ktoré právo
žalobkyňa neúspešne využila.

32. Odvolací súd dopĺňa, že základným procesným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby je
v zmysle § 137 písm. c) CSP existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení.

Rešpektujúc zásadu hospodárnosti konania sa súd musí zaoberať otázkou existencie naliehavého
právneho záujmu na určovacej žalobe už po začatí konania, pričom naliehavý právny záujem na
požadovanomurčenímusíbyťdanýajvčaserozhodovania.Určovaciažalobapredpokladanáuvedeným
ustanovením je preventívneho charakteru a má miesto jednak tam, kde možno pomocou nej eliminovať
stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu a k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť

inak, jednak v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky vystihuje
obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu, tvoriacu
určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov účastníkov. Tieto funkcie určovacej
žaloby korešpondujú práve s podmienkou naliehavého právneho záujmu; ak nemožno v konkrétnom
prípade očakávať, že ich určovacia žaloba bude plniť, nebude ani naliehavý právny záujem na takomto

určení.Aksúdzamietaurčovaciužalobuprenedostatoknaliehavéhoprávnehozáujmunapožadovanom
určení, je vylúčené, aby súčasne žalobu preskúmal po vecnej stránke (uznesenie Najvyššieho súdu
SR, sp. zn. 4 Cdo 111/2008, zo dňa 30. júna 2009). Pri skúmaní existencie naliehavého právneho
záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj
ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne

nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania.
Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu
ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým (porovnaj R 17/1972).
Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale
len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre

právny vzťah účastníkov sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) i iná žaloba (viď
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č.
40/1996). Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na
určení práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha. Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý
právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce

k sporu medzi stranami a k potrebe určiť súdom, či tu právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že
práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotu vzťahu
strán konania alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie; rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 6.
decembra 2012, sp. zn. 5 Cdo 31/2011).

33. V danom prípade sa žalobkyňa domáhala určenia neexistencie vlastníckeho práva pôvodne
žalovaného A. H. k predmetnému bytu. Pokiaľ ide o otázku právneho posúdenia procesnej prípustnosti
tejto negatívnej žaloby odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu negatívne určujúci, že žalovaný nie je
vlastníkom nehnuteľnosti, nemôže byť spôsobilým zmeniť (zlepšiť) právne postavenie žalobkyne, keďže
aj v prípade jej úspechu v spore by sa automaticky neobnovilo jej vlastnícke právo k predmetnému bytu.

Takýmto prípadným negatívnym určením sa teda v porovnaní s existujúcim stavom právne postavenie
žalobkyne nezlepší, uspokojivo sa neodstráni jej neistota v danom právnom vlastníckom vzťahu, ktorá
bude pretrvávať naďalej a nevylučuje ďalšie konania o vlastníctve predmetného bytu. Inými slovami,
ak sa žalobkyňa domáha vydania takého negatívneho určujúceho rozsudku o neexistencii vlastníckehopráva tretej osoby, ktorá ani nie je stranou sporu a v čase rozhodovania nesporne nebola vlastníkom
predmetného bytu, nemôže mať naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Ak je možné žalovať
o pozitívne určenie práva, nie je daný naliehavý právny záujem na jeho negatívnom určení. Predmetná

žaloba teda nie je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobkyne, ktorou
nemôže dosiahnuť odstránenie spornosti jej práva (pozri R 55/2009 uverejnený v Zbierke stanovísk NS
a rozhodnutí súdov SR 6/2009).

34. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa podaným odvolaním nedôvodne uplatnila aj odvolacie

dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, ktoré v prejednávanej veci neboli preukázané. Z
uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov obsiahnutých v napadnutom rozsudku, na ktoré odvolací súd
odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP, IV. ÚS 350/2009, II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), napadnutý
rozsudok v zamietavom výroku, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania, postupom podľa ust. §
387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

35. Podľa ust. § 396 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.

36. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

37. O nároku strán na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1
CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaní v mali v odvolacom konaní plný úspech, preto
im odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni v celom rozsahu s
tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 CSP).

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie
je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421

ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania

len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov

od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvejinštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach

podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak

je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP)