Uznesenie – Sloboda a ľudská dôstojnosť… ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. február 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2To/17/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8524010055
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivo Maruščák
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8524010055.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Iva Maruščáka a sudcov JUDr. Moniky
Halkociovej a JUDr. Mariána Sninského, na verejnom zasadnutí konanom dňa 18.02.2026, v trestnej
veci obžalovaného A. B., pre prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a/
Tr. zákona s poukazom na § 138 písm. d/ Tr. zákona a pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa §
360 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zákona, o odvolaní

obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 1T/11/2024 zo dňa 28.04.2025,
takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného A. B.. .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uznal obžalovaného A. B. za vinného pre prečin porušovania
domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona s poukazom na § 138 písm. d/ Tr. zákona

a pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zákona s poukazom na
§ 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zákona, na tom skutkovom základe, že

- dňa 02.10.2023 v presne nezistenom čase po 10:30 hod., prišiel k bytu číslo XX nachádzajúcemu sa na
poschodíX,vovchodeXvbytovomdomesúpisnéčísloXXXX,nauliciC.XXXvD.E.,vktorombývajeho
bývalá družka, poškodená F. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. XXX/XX, E., okres D. E., zazvonil pri

vchodových dverách bytu, na čo poškodená dvere otvorila a po tom, čo videla, že tam stojí obžalovaný,
chcela tieto zavrieť, pričom obžalovaný do dverí vložil nohu, použitím sily rukou dvere vytlačil, a tak
sa dostal bez jej súhlasu do bytu, poškodenú takto zatlačil do chodby bytu, kde napriek opakovaným
výzvam poškodenej, aby z bytu odišiel, daný byt neopustil, zotrval v ňom, pričom poškodenú v byte
počas toho fyzicky napadol tým spôsobom, že ju sácal, chytil a držal za krk, búchal s ňou o stenu a dal
jej asi dve facky pravou rukou na ľavú stranu tváre, následne sa jej vyhrážal slovne, že ju zabije a že

raz k tomu dôjde, čím týmto konaním vzbudil u poškodenej dôvodnú obavu o jej život a zdravie.

Za to mu súd uložil podľa § 194 ods. 2 Tr. zákona v spojení s § 41 ods. 1 Tr. zákona s prihliadnutím
podľa § 38 ods. 2 Tr. zákona za nezistenia poľahčujúcich okolností podľa § 36 Tr. zákona a zistenia
priťažujúcich okolností podľa § 37 písm. h/, písm. m/ Tr. zákona, nepodmienečný úhrnný trest odňatia
slobody na 24 (dvadsaťštyri) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona súd obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia slobody
zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku ihneď po jeho vyhlásení a poučení o opravnom prostriedku podal obžalovaný
odvolanie, ktoré do rozhodnutia krajského súdu bližšie písomne neodôvodnil. Krajský súd sa však

v rámci oponentnej argumentácie obžalovaného voči výroku o vine ako aj druhu a výmere trestu
v napadnutom rozsudku opieral o obsah záverečnej reči obžalovaného prednesenú prostredníctvomv tom čase jeho obhajcom H. I. J., s ktorým v rámci prebiehajúceho odvolacieho konania ukončil
spoluprácu a preto obžalovaného na verejnom zasadnutí osobne zastupovala H. K. L. ako náhradný
obhajca, ktorá si v celosti túto argumentáciu osvojila a rovnako trvala na dôvodoch (prednesených

v záverečnej reči), pre ktoré nie je možné v posudzovanom prípade uznať obžalovaného vinným zo
žalovanej trestnej činnosti a navrhla rovnako obžalovaného spod obžaloby oslobodiť.

V rámci záverečnej reči na hlavnom pojednávaní dňa 28.04.2025, teda pôvodný obhajca v prospech
obžalovaného predniesol, že v predmetnej trestnej veci už od prvotných procesných úkonov došlo k

nedostatočnému zabezpečeniu jednotlivých dôkazov svedčiacich či už v prospech alebo neprospech
páchateľa a teda k porušeniu, resp. nenaplneniu jednej zo základných zásad trestného konania,
ustanovenej v § 2 ods. 10 Tr. poriadku. Víta aktivitu súdu v súvislosti s vykonaným dokazovaním, avšak
je zrejmé, že niektoré neodkladné úkony, ktoré mali byť jednoznačne zo strany OČTK vykonané, a
teda po spáchaní skutkov kladených obžalovanému, súd ich objektívne vykonať nemôže. No predmetná
obžaloba obsahuje len nekriticky prevzaté tvrdenia poškodenej, pričom ďalšie nadväzujúce úvahy

prokuratúry nie sú ničím podložené v rámci dokazovania. V predmetnej trestnej veci je v ďalšom
nepochybne zrejmé, že medzi obžalovaným a poškodenou sú dlhoročné konflikty, ktoré spočívajú v ich
partnerskom vzťahu, resp. súvisia s ich mal. dieťaťom, čo v konečnom dôsledku potvrdila aj samotná
poškodená v rámci svojho výsluchu na hlavnom pojednávaní zo dňa 20.01.2025. K skutku kladenému
za vinu obžalovanému, a teda porušovaniu domovej slobody, uviedol to, že nejestvuje jeden jediný

dôkaz, ktorý by bol vykonaný či už v rámci prípravného konania, alebo následne pred samotným súdom,
ktorý by dokazoval tú skutočnosť, že obžalovaný sa mal nachádzať v inkriminovaný deň v predmetnom
byte. Je pravdou, že v prípravnom konaní bola vykonaná prehliadka tohto bytu, avšak tá znázorňuje len
poškodenia na vstupných dverách do toho bytu, pričom logicky nie je zrejmé, kedy tieto poškodenia mali
vzniknúť. Zo samotných vyjadrení na predmetnom hlavnom pojednávaní poškodenej taktiež vyplýva,

že obžalovaný sa mal u nej zdržať do hodiny, pričom vchodové dvere, resp. vstupné dvere do bytu
počas ich konfliktu mali byť po celý čas otvorené a konanie páchateľa popísala, že ju mal držať za
krk, búchať o stenu, dať jej asi dve facky pravou rukou na ľavú stranu tváre, pričom sa ho ona snažila
vytlačiť z bytu, opakovane ho vyzývala, aby vypadol, kričala. Mal za to, že je priam nemožné, aby
počas incidentu ako ho samotná poškodená opísala v súvislosti s tým, že na poschodí predmetného

bytového domu sa nachádzajú ďalšie 4 byty, nikto zo susedov o predmetnom incidente nemal vedomosť.
Celý údajný incident je preto nútený hodnotiť ako subjektívny výsledok prežívania určitých udalostí
zo strany poškodenej, pričom k objektívnej skutočnosti ani len nie je možné dospieť, vzhľadom na
nedostatok vykonaných dôkazov, čo v konečnom dôsledku v žiadnom prípade nemôže byť na príťaž
obžalovanému. V zmysle jednotlivej judikatúry slovenských súdov, ale už aj ustálenej judikatúry ÚS SR a

ESĽP, obžalovaný nemôže byť odsúdený na základe jediného dôkazu svedčiaceho v jeho neprospech,
ktorý je v tomto prípade výsluch poškodenej, keďže ten je motivovaný ich dlhodobými konfliktami,
ktoré sú jednoznačne zdokumentované vo výpise RT obžalovaného, registri priestupkov obžalovaného,
ale v neposlednom rade vo výpise RT poškodenej. V predmetnej trestnej veci však nemožno hovoriť
ani o reťazci nepriamych dôkazov, keďže ako uvádzame vyššie, neodkladné úkony zo strany OČTK

neboli vykonané. Má za to, že jednoznačne jestvujú dôvodné pochybnosti o spáchaní oboch skutkov
kladených za vinu obžalovanému, pričom poukazujúc na judikát trestnoprávneho kolégia KS v Žiline,
prijatý 08.12.2009, Jtk1109, na preukázanie viny obžalovaného súhrn priamych a nepriamych dôkazov
musí tvoriť logickú, ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom
celku nie len spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania

obžalovaného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru. Výrok o vine môže byť
založený teda len na takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že sa stal skutok, ktorý je
predmetom trestného stíhania. To platí tým skôr, keď v prejednávanom prípade existujú dve skupiny
dôkazov, ktoré si navzájom odporujú a súd svoje rozhodnutie musí oprieť o vierohodnosť jednej alebo
druhejskupinydôkazov.Priamydôkazvoformesvedeckejvýpovedepoškodenejboloslabovanýdruhým

a jediným priamym dôkazom, ktorým bola práve výpoveď obžalovaného, popierajúca jeho vinu. Postoj
obžalovaného a poškodenej má charakter tvrdenia proti tvrdeniu v úplnej protichodnej podobe. S
poukazom na uvedené pre samotnú prítomnosť obžalovaného v daný čas pri byte poškodenej nemožno
z toho vyvodiť záver, že tento čin, ktorý sa mal údajne stať, spáchal obžalovaný. V súvislosti s vyššie
spomínaným znaleckým posudkom dáva do pozornosti súdu samotnú, resp. hodnotenie vierohodnosti

svedka-poškodenej F. B.. V súvislosti s dôkaznou núdzou, ako to obhajoba vníma v tomto prípade,
poukazuje na zásadu in dubio pro reo, v pochybnostiach v prospech obžalovaného, použitie ktorej
jednoznačne prichádza do úvahy i vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dôkaznej
skutočnosti,trvajúajpovykonaníazhodnotenívšetkýchdostupnýchdôkazov,ktorémôžureálneprispieťk náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonu
zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie. Má za to, že v žiadnom prípade nemôže dôjsť k odsúdeniu
obžalovaného, poukazujúc len a len na tvrdenia poškodenej za prítomnosti jednoznačnej absencie

ďalších dôkazov svedčiacich o vine páchateľa. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, poukazujúc na tú
skutočnosť, že v rámci výsluchu obžalovaného bolo z jeho strany uvedené, že sa v predmetnom byte
ani len nenachádzal, má za logické, že následný skutok nebezpečného vyhrážania, tak ako ho popísala
poškodená, sa nestal. Na základe vyššie uvedených skutočností obhajoba má za to, že obžalovaný má
byť spod obžaloby oslobodený s poukazom na to, že podľa § 285 písm. a) Tr. poriadku nebolo dokázané,

že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Napokon v rámci samostatného prednesu uviedol
priamo do zápisnice, že sa cíti ako nevinný, čo sa mu kladie za vinu, lebo v ten deň sa nič také nestalo,
čo sa uvádza v obžalobe. Keby niečo také spravil, tak sa prizná, si to uzná, je to poľahčujúca okolnosť,
ale teraz je naozaj nevinný, nemá sa k čomu priznať, lebo sa nič nestalo.

Na základe riadne a včas podaného odvolania krajský súd v zmysle § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal

zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, proti ktorému obžalovaný podal odvolanie, ako
aj správnosť postupu konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo, prihliadajúc aj na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku a dospel
k záveru, že odvolanie obžalovaného dôvodné nie je.

Krajský súd zistil, že okresný súd vykonal dokazovanie náležitým spôsobom. Vykonané dôkazy
vyhodnotil v súlade so zákonom, preto správne zistil skutkový stav a to v rozsahu potrebnom pre
jeho rozhodnutie. Vzhľadom k tomu, preto urobil zákonu zodpovedajúce rozhodnutie o vine, ale aj
druhu a výmery trestu. Svoje skutkové a právne závery súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku
v potrebnom rozsahu a presvedčivo odôvodnil a preto sa odvolací súd s jeho argumentáciou stotožnil

a v podrobnostiach na ňu odkazuje.

Aj preto vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že odvolacie konanie pred krajským súdom je v spojení
skonanímpredprvostupňovýmsúdomkonanímtvoriacimjedencelok,keďžepredmetkonaniajetotožný
– krajský súd nemá dôvod opätovne detailne bližšie rekapitulovať (opakovať), dôkazy a skutočnosti

z nich plynúce, na podklade ktorých prvostupňový súd urobil záver o vine obžalovaného a druhu
a výmery trestu tak, ako je to uvedené vo výroku napadnutého rozsudku.

Odvolací súd preto upriamil pozornosť už len na reakciu proti odvolacím námietkam obžalovaného a
pritom zohľadnil len tie, ktoré sú právne relevantné, týkajúce sa podstaty (predmetu) konania, majúce

vplyv na posúdenie zákonnosti a dôvodnosti odsúdenia obžalovaného a určeného druhu trestu a jeho
výmery.

Najsamprv krajský súd považuje za potrebné zvýrazniť, že každý obžalovaný v rámci práva na obhajobu
má právo brániť sa, ako uzná za vhodné, uvádzať všetky skutočnosti, argumenty na svoju obranu, oproti

skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a dôkazom o nich, v rámci toho príkladmo aj uvádzať nepravdu
(nesmie však nikoho krivo obviniť), ak to má osvedčiť jeho obhajobnú argumentáciu, keďže dôkazné
bremeno znáša štát prostredníctvom žalobcu, ktorým je prokurátor.

Nosúčasneplatí,žesúdprihodnotenívykonanýchdôkazov(vovzájomnýchsúvislostiach)jednotlivoako

aj v celom ich súhrnne v súlade s pravidlami stanovenými pre hodnotenie dôkazov bez toho, aby narušil
rovnováhuhodnoteniadôkazov,produkovanýchakovprospechtakajvneprospechobžalovaného,musí
prihliadať na obranu obžalovaného v kontexte všetkých dôkazov, a teda či argumentácia obžalovaného
v rámci obhajoby sa nevymyká pravidlám logiky, inak povedané, či skutočnosti, ktoré obžalovaný v rámci
obhajoby tvrdí, sú ním predkladanými dôkazmi, resp. argumentmi nielen overiteľné, ale či sú súčasne

aj spôsobilé dôkazy predložené spolu s obžalobou spochybniť, či dokonca vyvrátiť do takej miery, že
prokurátor nie je schopný uniesť dôkazné bremeno a bez rozumných pochybností nie je možné potom
na ich podklade obžalovaného uznať vinným zo spáchania žalovanej trestnej činnosti.

V tejto súvislosti je preto potrebné uviesť, že obsah odvolacích námietok obžalovaného prezentovaných

v rámci obrany na hlavnom pojednávaní ako aj v prípravnom konaní nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní, resp. niektoré dôkazy účelovo hodnotí a vykladá vo svoj prospech, nie úplne a bez
konfrontácie s dôkazmi inými produkovanými v rámci dokazovania.Súčasne platí, že podstatná časť odvolacích námietok obžalovaného, ktorými argumentoval, už boli
prednesené v priebehu dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa, aj v rámci záverečných rečí,
s ktorými sa v odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd vysporiadal a ktoré si aj krajský

súd osvojil.

Krajský súd preto v ďalšom postupe túto argumentáciu len dopĺňa o fakty plynúce z vykonaného
dokazovania, ktoré v súhrnne s dôvodmi už uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu
prvého stupňa vedú k záveru o náležitom zistení skutkového stavu veci pre meritórne (konečné)

rozhodnutie v posudzovanej veci obžalovaného A. B..

V reakcii na obhajobnú argumentáciu obžalovaného je opätovne potrebné pripomenúť, že na všeobecné
tvrdenie obžalovaného, že on nič neurobil a poškodená klame, odvolací súd poukazuje na to,
a v podstate ani obžalovaný nepopieral, že medzi ním a poškodenou F. B. nesporne došlo k hádke
(poškodená mala byť „ožratá“, s malou doma, preto na ňu volal sociálku), keď bol obžalovaný v čase

rozhodnom doobeda dňa 02.10.2023 pred bytom č. XX nachádzajúcom sa na poschodí X, vo vchode
X v bytovom dome súpisné číslo 1886, na ulici C. XXX v D. E., v ktorom v tom čase bývala jeho bývalá
družka, poškodená F. B. aj s ich maloletou dcérou, aj keď je pravdou, že jeho následná interpretácia
toho, čo sa malo medzi ním a poškodenou udiať a v akom mala byť stave (v súvislosti s alkoholom),
sa následne zásadne rozlišuje s výpoveďou poškodenej F. B., jej matky G. D., ale v neposlednom rade

príkladmo aj zo správou ÚPSVaR Stará Ľubovňa (č.l. 106 - 107 spisu).

V tejto súvislosti potom tvrdenia obžalovaného v rámci logickej argumentácie okresného súdu
v napadnutom rozsudku na str. 5-7 opierajúcej sa o produkované dôkazy a skutočnosti z nich
plynúce vo vzájomnej súvislosti navzájom sa dopĺňajúce, zásadne spochybňujú ich dôkaznú hodnotu,

keďže obžalovaný v konfrontácii so svojimi výpoveďami jednotlivo v prípravnom konaní a výpoveďou
na hlavnom pojednávaní, no najmä v konfrontácii s výpoveďou svedka A. G. nevedel v logických
súvislostiach vysvetliť zásadné rozpory obsiahnuté vo všetkých jeho vyjadreniach a tvrdeniach svedka
G. k prejednávanej veci k jednotlivým skutkovým okolnostiam tak, ako sa preniesli do skutkovej vety
napadnutého rozsudku, ktoré sú mu kladené za vinu.

Záver o riadnom ustálení skutku v napadnutom rozsudku, ak to správne hodnotí aj okresný súd,
vyplynul zhodne z výpovedí svedkyne poškodenej F. B. a svedkyne G. D., ktorá bola poškodenou
bezprostredne po skutku kontaktovaná prostredníctvom video hovoru (tzv. face time), a ktorá zhodne
ako poškodená opisujúc násilné správanie sa obžalovaného voči nej a to v čase, keď mala maloletú na

rukách (aj vizuálne potvrdzujúc na jej tvári znaky po násilí) jej vyjadrenia k veci v rozumných a logických
súvislostiach overuje. Tieto výpovede v podstate zhodne osvedčujú priebeh, ako malo dôjsť k skutku,
potom čo bez súhlasu poškodenej mal vstúpiť do bytu a k vyhrážkam, a vulgárnym nadávkam zo strany
obžalovaného,ktorévzhľadomnaokolnosti,správaniesaobžalovanéhoajvminulostivovzťahukosobe
poškodenej, boli spôsobilé vzbudiť u poškodenej dôvodnú obavu, že obžalovaný môže tieto vyhrážky

uskutočniť.

V kontexte uvedeného potom krajský súd sumarizuje, že výpoveď poškodenej a svedkyne G. D.
pri konfrontácii s nateraz zhromaždenými dôkazmi, oproti výpovedi obžalovaného svedka G., je
realisticky vystavaná (v rozumnej miere pravdepodobnosti sa skutok mohol takto stať), tieto výpovede

sú konzistentné, súvislé, vzájomne si nerozporujúce pri vyjadreniach k veci a neobsahujú zásadné
znaky rozporov, resp. navzájom si odporujúcich tvrdení o hlavných črtách skutkového deja tak, ako ich
opísali a ako sa preniesli do skutkovej vety napadnutého rozsudku, čo inak tiež znamená, že výpoveď
poškodenej nie ako to namietal obžalovaný, len osamotená bez ďalších dôkazov, ktoré by ju mali
dokonca spochybniť.

V tejto súvislosti je preto potrebné uviesť, že obsah prezentovaných námietok obžalovaného
nespochybnilo nijako závery prijaté súdom a odvolací súd na tieto závery súdu prvého stupňa odkazuje.

Z obsahu prezentovanej záverečnej reči obžalovaného prednesenej jeho obhajcom, na druhej strane,

ani nijako nevyplýva, ako už bolo uvedené, aby obžalovaný poprel samotnú skutočnosť, že medzi ním
a poškodenou došlo v uvedený deň k konfrontácii, no pod vplyvom alkoholických nápojov mal byť
obžalovaný, ktorý sám nepopieral ich požitie počas dňa. Je na mieste tiež opäť pripomenúť, že už v
minulosti sa mal obdobného konania voči poškodenej obžalovaný dopustiť, a pokiaľ ide o čas, kedy samal stať skutok, išlo zjavne o čas (pred obedom), kedy je väčšina obyvateľov bytových domov v práci,
resp. mimo bydliska, čo spochybňuje tvrdenie obžalovaného, že si tento konflikt musel predsa niekto
zo susedov všimnúť.

Opierajúc sa o doposiaľ uvedené, okresný súd tak pri hodnotení vykonaných dôkazov, vo vzájomných
súvislostiach, jednotlivo ako aj v celom ich súhrnne postupoval v súlade so zásadami hodnotenia
dôkazov, bez narušenia rovnováhy hodnotenia všetkých dôkazov, produkovaných ako v prospech tak
aj v neprospech obžalovaného. Súd prihliadal na obranu obžalovaného, či skutočnosti ním tvrdené, sú

podložené dôkazmi a či vzájomne korešpondujú, či ide o overiteľné tvrdenia, a predovšetkým, či sú
spôsobilé spochybniť, či dokonca vyvrátiť tvrdenia obžaloby do takej miery, že prokurátor nie je schopný
uniesť dôkazné bremeno a bez rozumných pochybností nie je možné na ich podklade obžalovaného
uznať vinného zo spáchania žalovaného skutku.

Odvolací súd tak po preskúmaní veci, na základe uvedeného konštatuje, že súhrn vykonaných dôkazov

preukazuje spáchanie skutku, usvedčuje zo spáchania tohto skutku obžalovaného. Prvostupňový súd
sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia primerane so všetkými tvrdeniami vysporiadal, a správne
uzavrel, že z vykonaného dokazovania bez zrejmých pochybností vyplýva protiprávne konanie
obžalovaného nasmerované proti poškodenej.

Hodnotiac preto vykonané dôkazy vo svojom súhrne aj krajský súd rovnako, ako súd prvého stupňa,
dospel k záveru, že skutok, ktorý sa kladie obžalovanému za vinu, sa stal, je trestným činom tak, ako
bol právne posúdený a ustálený v napadnutom rozsudku a správne zistenému skutkovému stavu tak
zodpovedá správna právna kvalifikácia a posúdenie konania obžalovaného ako prečinu porušovania
domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona s poukazom na § 138 písm. d/ Tr. zákona

a prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zákona s poukazom na
§ 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zákona, pretože bolo bez pochýb dokázané, že obžalovaný svojím konaním
naplnil znaky skutkovej podstaty týchto trestných činov, keď - neoprávnene vnikol do obydlia iného a
neoprávnene tam zotrval a čin spáchal závažnejším spôsobom konania - násilím, a inému sa vyhrážal
smrťou takým spôsobom, že to môže vzbudiť dôvodnú obavu a čin spáchal na chránenej osobe - blízkej

osobe.

Zohľadniac odvolacie námietky obžalovaného k uloženému trestu, odvolací súd konštatuje, že ani vo
vzťahu k výroku o druhu a výmere trestu krajský súd nezistil také skutočnosti, ktoré by viedli k zmene
rozhodnutia v prospech obžalovaného.

Odvolací súd konštatuje, že pri ukladaní druhu trestu a jeho výmery okresný súd riadne prihliadol na
jednotlivé hľadiská ukladania trestov vyplývajúcich z ustanovenia § 34 ods. 4 Tr. zákona a prihliadol tiež
na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti,
na samotnú osobu páchateľa a jeho pomery, možnosti jeho nápravy, majúc na zreteli aj účel trestu

vyplývajúci z ustanovenia § 34 ods. 1 Tr. zákona, ktorým je ochrana spoločnosti pred páchateľom
protiprávnej činnosti tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho
výchovu k tomu, aby ten viedol riadny život, pričom súčasne odradí od páchania trestných činov; sa tým,
že uložený trest má zároveň vyjadrovať morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Súd prihliadal tiež
na § 34 ods. 3 Tr. zákona, v zmysle ktorého má trest postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený

čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Súd prvého stupňa správne uložil odsúdenému trest odňatia slobody na dolnej polovici zákonom
ustanovenej trestnej sadzby – na 24 mesiacov, čo v tomto prípade postačuje na dosiahnutie účelu trestu
v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zákona, pričom možno vysloviť, že zároveň ide o dostatočne odradzujúci trest

pre obžalovaného, ktorý sa už v minulosti opakovane dopustil viacerých priestupkov proti občianskemu
spolunažívaniu; smerujúcich dokonca aj voči poškodenej a v neposlednom rade totožnej trestnej
činnosti, kde je opäť potrebné pripomenúť, že súd ukladal trest, resp. určil jeho výmeru za dva úmyselné
trestné činy, zo spáchania ktorých bol obžalovaný uznaný vinným.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd uložený nepodmienečný trest odňatia slobody
považuje za primeraný, uložený v súlade so zákonom, ktorý plne zodpovedá zásadám ukladania
trestov, odráža závažnosť protiprávneho konania obžalovaného, ako aj jeho osobu, pričom trest je
primeraný a zodpovedajúci naplneniu individuálnej ako aj generálnej prevencie pre dosiahnutie účelutrestu v zmysle § 34 Tr. zákona, a rovnako v súlade so zákonom potom okresný súd aj obžalovaného
zaradil podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona do ústavu s minimálnym stupňom stráženia z dôvodov
v napadnutom rozsudku uvedených.

V súlade s vyššie uvedenými dôvodmi a právnymi úvahami preto krajský súd postupom podľa § 319 Tr.
poriadku odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.

jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.