Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. november 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Obdo/18/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215208993
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Miničová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:1215208993.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beaty Miničovej a
členiek senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej a JUDr. Jaroslavy Fúrovej, v spore žalobcu: Ján Zeman, Slnečné
údolie 4746/186, 902 01 Pezinok (predtým Ján Zeman - ZEMSTAV, Slnečné údolie 4746/186, 902 01
Pezinok, IČO: 34 675 671), zastúpeného JUDr. Jozefom Boledovičom, advokátom, Úzka 578/4, 900
41 Rovinka, proti žalovanému: EUBIRAC a.s., Podunajská 23, 821 06 Bratislava, IČO: 35 683 066,

zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. CIMRÁK s.r.o., Štefánikova 7, 949 01 Nitra, IČO: 36 868
876, o zaplatenie 12 708,20 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn.
25Cb/170/2015, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. januára
2021 č. k. 4Cob/48/2020-277, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. januára 2021 č. k. 4Cob/48/2020-277 z r u š u j e a
vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava II, ako súd prvej inštancie, rozsudkom zo dňa 12. novembra 2019 č. k.
25Cb/170/2015-199 I. výrokom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 345,60 eura spolu s
8,75% ročným úrokom z omeškania od 1. decembra 2012 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. II. výrokom vo zvyšku žalobu zamietol. III. výrokom žalovanému priznal proti
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 94,6%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd

prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

2.Vodôvodnenírozhodnutiauviedol,žežaloboudoručenousúdudňa9.apríla2015sažalobcadomáhal
zaplatenia sumy 12 708,20 eura s príslušenstvom, titulom neuhradenia zostávajúcej časti ceny za
zhotovenie diela. Žalobu odôvodnil tým, že na základe uzatvorenej zmluvy o dielo č. 907/12 vykonal pre
žalovaného stavebné práce na stavbe „Rekonštrukcia a dostavba zariadenia pre seniorov Mokrý Háj“.

Za časť vykonaných prác vystavil faktúru č. 09/2012 na sumu 26 008,20 eura, splatnú dňa 30. novembra
2012, žalovaný faktúru uhradil iba do výšky 13 300 eur, neuhradený zostatok faktúry činí 12 708,20
eura. Uviedol, že dielo, na zhotovení ktorého sa podieľal, bolo riadne zhotovené a investor dielo prevzal
bez vád a nedorobkov. Žalobca mal za to, že mu vznikol nárok na vyplatenie zádržného, teda môže
požadovať úhradu celého zostatku faktúry. Poukázal na to, že žalovaný sa usiloval vykonať vzájomný
zápočet, ktorý žalobca odmietol uznať z dôvodu, že žalovanému nevznikol právny nárok na vzájomnú

pohľadávku a uplatňoval účelovú, neexistujúcu pohľadávku.

3. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav. Medzi
sporovými stranami bola dňa 5. septembra 2012 uzavretá Zmluva o dielo č. 907/2012-VV, predmetom
ktorej bolo realizovanie prác na stavbe „Rekonštrukcia a dostavba Zariadenia pre seniorov Mokrý Háj“.
Realizovanie prác bolo potvrdené na Zisťovacom protokole o vykonaných stavebných a montážnych

prácachč.02/20012zodňa6.novembra2012.Cenutýchtoprácžalobcažalovanémuvyúčtovalfaktúrou
č. 09/2013 zo dňa 5. novembra 2012 na sumu 26 008,20 eura, z ktorej žalovaný uhradil 13 300eur. Zostávajúcu časť fakturovanej ceny v sume 12 008,20 eura žalovaný neuhradil. Ďalej bola medzi
sporovými stranami uzavretá ďalšia Zmluva o dielo č. 951/2015/VV zo dňa 24. októbra 2012. Žalovaný
faktúrou č. 200200728 zo dňa 15. januára 2013 vyúčtoval žalobcovi zmluvnú pokutu v zmysle čl. 9.1.

Zmluvy o dielo č. 951/2012-VV vo výške 15 300 eur a faktúrou č. 200200639 zo dňa 29. novembra 2012
škodu vo výške 345,60 eura. Oznámením zo dňa 10. januára 2013 žalovaný započítal svoju pohľadávku
vo výške 345,60 eura (faktúra č. 200200639) s časťou pohľadávky žalobcu (faktúra č. 09/2012) a
Oznámením zo dňa 26. apríla 2013 časť pohľadávky vo výške 13 314,30 eura (faktúra č. 200200728) s
časťami pohľadávok žalobcu vo výške 426,25 eura (faktúra č. 08/2012), vo výške 525,45 eura (faktúra

č. 07/2012) a vo výške 12 362,60 eura (faktúra č. 09/2012).

4. Žalovaný pohľadávku žalobcu nepovažoval za dôvodnú a v celom rozsahu trval na tom, že žalovaným
uplatnená zmluvná pokuta za omeškanie s ukončením diela na stavbe: „Rekonštrukcia a modernizácia
Poliklinika Senica, n.o. - stavebné práce“, vyúčtovaná faktúrou č. 2002007728, ako aj náhrada škody
vyúčtovaná faktúrou č. 200200639 sú opodstatnené.

5. Žalovaný poprel pohľadávku žalobcu z dôvodu, že táto zanikla započítaním prostredníctvom
jednostranného zápočtu zo dňa 26. apríla 2013 a 10. januára 2013. Žalovaný si voči pohľadávke žalobcu
započítal zmluvnú pokutu za omeškanie s odovzdaním diela „Rekonštrukcia a modernizácia Poliklinika
Senica - stavebné práce“, ktoré mal odovzdať do 10. novembra 2012 v zmysle podpísanej zmluvy č.

951/2012. Z tejto zmluvy je zrejmé, že žalobca mal zabezpečiť počet vykonávajúcich osôb od 10 do 12,
čo sa však nestalo. Žalovaný poukázal na to, že v priebehu týchto stavebných prác písomne šesťkrát
vyzval žalobcu na urýchlené zabezpečenie potrebného počtu pracovníkov. Uviedol, že zo stavebného
denníka vyplýva, že žalobca na tejto stavbe vykonával stavebné práce minimálne do polovice mesiaca
december 2012, pričom termín dokončenia diela bol stanovený na 10. novembra 2012. Zmluvnú pokutu

si žalovaný uplatnil vo výške 300 eur denne tak, ako bola dohodnutá v článku 9 zmluvy o dielo, a to
za obdobie od 11. novembra 2012 do 31. decembra 2012. Zároveň si v tomto konaní žalovaný uplatnil
aj náhradu škody spočívajúcu v poškodení skla, ktoré vykonali na stavbe pracovníci žalobcu, a ktoré
žalovaný musel uhradiť objednávateľovi, resp. investorovi stavby.

6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 536 ods. 1 a 2, § 537 ods. 1, § 548 ods. 1,
§ 365, § 369 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), § 517 ods. 2, § 544
ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.,
§ 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

7. Súd prvej inštancie vo veci už raz rozhodol rozsudkom č. k. 25Cb/170/2015-123 zo dňa 22. júna 2017,
ktorým žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. Po
odvolaní žalovaného Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 4Cob/58/2018-179 zo dňa 15. augusta
2019 predmetný rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odôvodnení
rozhodnutia odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie v ďalšom konaní dôkladne prihliadne na všetky

podstatné argumenty žalobcu a žalovaného a riadne sa s nimi vysporiada. Úlohou súdu bude posúdiť,
či žalovanému vznikol voči žalobcovi nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vyúčtovanej faktúrou č.
200200728. Súd svoje rozhodnutie zároveň dostačujúcim spôsobom odôvodní v zmysle § 220 ods. 2
CSP. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie zároveň rozhodne podľa § 396 ods. 3 CSP aj o náhrade
trov odvolacieho konania.

8. Súd prvej inštancie opätovne vyhodnotil žalobou uplatnený nárok a dospel k záveru, že tento je
skutkovoiprávneopodstatnenývpriznanejčasti345,60euraspolus8,75%ročnýmúrokomzomeškania
od 1. decembra 2012 do zaplatenia. Konštatoval, že medzi sporovými stranami došlo k platnému
uzavretiu zmluvy o dielo, ktorá skutočnosť ani nebola medzi nimi sporná. Keďže žalovaný nenamietal

výšku zostatku ceny diela, podstatnou sa tak stala otázka, či započítanie pohľadávky žalovaným, a
to listami zo dňa 10. januára 2013 a 26. apríla 2013, bolo vykonané platne a tým došlo k zániku
pohľadávky žalobcu. K tomu bolo potrebné ustáliť existenciu pohľadávok žalovaného vyplývajúcich z
vyúčtovanej zmluvnej pokuty v súvislosti s omeškaním ukončenia diela žalobcom ako aj pohľadávky z
titulu spôsobenej škody.

9. Naproti tomu súd po opätovnom vyhodnotení dokazovania žalobou uplatneného nároku v časti 12
362,60 eura dospel k záveru, že tento je skutkovo i právne neopodstatnený, nakoľko k zániku tejto časti
pohľadávky došlo započítaním realizovaným žalovaným s jeho pohľadávkou spočívajúcou vo vyčíslenejzmluvnej pokute faktúrou č. 200200728 vo výške 15 300 eur. Poukázal na to, že medzi sporovými
stranami bola uzavretá aj ďalšia zmluva o dielo č. 951/2012-VV, predmetom ktorej bola „Rekonštrukcia
a modernizácia Poliklinika Senica, n.o. - stavebné práce“. Dielo malo byť odovzdané v termíne do

10. novembra 2012. Žalobca mal dielo odovzdať 10. novembra 2012. Z denných záznamov stavby
(stavebný denník) listov č. 0075025 až 00750040 vyplýva, že žalobca dielo neodovzdal v určenej lehote,
keďže ešte 3. marca 2013 vykonával na stavbe práce. Takéto konštatovanie podporne potvrdzujú aj listy
žalovaného zo dní 13. novembra 2012, 23. novembra 2012, 12. decembra 2012, 20. decembra 2012,
8. januára 2013 a 18. januára 2013 adresované žalobcovi, ktorými ho žiadal o posilnenie stavebných

kapacít a časový sklz realizácie prác. Žalovaným vyúčtovaná zmluvná pokuta za 51 dní omeškania
(11. novembra 2012 - 31. decembra 2012) v sume 15 300 eur je podľa názoru súdu v súlade so
zákonnými a zmluvnými ustanoveniami, a ako pohľadávka spôsobilá na započítanie, ktoré žalovaný
realizoval dňa 26. apríla 2013 (č.l. 6 spisu). K záverom o platnosti dojednanej zmluvnej pokuty poukázal
na rozhodnutie odvolacieho súdu. Dospel k záveru, že žalovaným realizovaný zápočet mal za následok
zánik pohľadávky žalobcu v sume 12 362,60 eura, žaloba je preto v tejto časti nedôvodná a bola v tejto

časti zamietnutá. Keďže žalobca mal úspech v časti 345,60 eura a žalovaný v časti 12 362,60 eura, súd
žalovanému priznal náhradu trov konania rozsahu 94,6%.

10. Na odvolanie žalovaného, Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd, napadnutým rozsudkom
zo dňa 28. januára 2021 č. k. 4Cob/48/2020-277 rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k.

25Cb/170/2015-199 zo dňa 12. novembra 2019 v časti II. výroku zmenil tak, že žalovaný je povinný
zaplatiť žalobcovi sumu 12 362,60 eura spolu s 8,75% ročným úrokom z omeškania od 1. decembra
2012 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom II. rozhodol, že
žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v plnom
rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie

končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

11. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd s poukazom na § 1 ods. 1 a 2, § 536 ods. 1 a 2, § 357
ods. 1 a § 548 ods. 1, § 365 a § 369 ods. 1 OBZ; § 544 ods. 1 a 2, § 517 ods. 2 OZ a § 3 ods.
1 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. uviedol, že realizovanie prác bolo potvrdené na Zisťovacom

protokole o vykonaných stavebných a montážnych prácach č. 02/20012 zo dňa 6. novembra 2012. Cenu
týchto prác žalobca žalovanému vyúčtoval faktúrou č. 09/2013 zo dňa 5. novembra 2012 na sumu 26
008,20 eura, z ktorej žalovaný uhradil 13 300 eur. Zostávajúcu časť fakturovanej ceny v sume 12 708,20
eura žalovaný doposiaľ neuhradil. Ďalej bola medzi sporovými stranami uzavretá ďalšia Zmluva o dielo
č. 951/2015/VV zo dňa 24. októbra 2012. Žalovaný faktúrou č. 200200728 zo dňa 15. januára 2013

vyúčtoval žalobcovi zmluvnú pokutu v zmysle čl. 9.1. Zmluvy o dielo č. 951/2012-VV vo výške 15 300 eur
a faktúrou č. 200200639 zo dňa 29. novembra 2012 škodu vo výške 345,60 eura. Oznámením zo dňa
10. januára 2013 žalovaný započítal svoju pohľadávku vo výške 345,60 eura (faktúra č. 200200639) s
časťou pohľadávky žalobcu (faktúra č. 09/2012) a Oznámením zo dňa 26. apríla 2013 časť pohľadávky
vo výške 13 314,30 eura (faktúra č. 200200728) s časťami pohľadávok žalobcu vo výške 426,25 eura

(faktúra č. 08/2012), vo výške 525,45 eura (faktúra č. 07/2012) a vo výške 12 362,60 eura (faktúra č.
09/2012).

12. Odvolací súd uviedol, že cenu prác žalobca žalovanému vyúčtoval faktúrou, ktorú žalovaný uhradil
iba čiastočne, nakoľko si voči nej započítal svoj nárok na zmluvnú pokutu a náhradu škody. Písomne

zachytené prejavy žalovaného na listoch zo dňa 10. januára 2013 a 26. apríla 2013 - Oznámenie o
zápočte pohľadávok, posudzujúc ich podľa obsahu a vôle konajúcej osoby, majú charakter písomného
uznania konkrétneho záväzku. Prejavená vôľa žalovaného započítať svoju pohľadávku voči pohľadávke
žalobcu stačí na to, aby bol úkon akceptácie pohľadávky žalobcu vykonaný žalovaným platný, pretože z
neho vyplýva vôľa a úmysel žalovaného uznať pohľadávku žalobcu, avšak túto nezaplatiť, ale spôsobiť

jej zánik inak. Žalovaný nenamietal výšku zostatku ceny diela. Žalovaný ani v konaní nerozporoval
skutočnosť, že žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie ceny za dielo, avšak voči nároku žalobcu si
započítal vlastnú pohľadávku. Spornou bola preto otázka, či započítanie pohľadávky žalovaným bolo
vykonané platne a tým došlo k zániku pohľadávky žalobcu. K tomu bolo potrebné ustáliť, či má
žalovanývočižalobcovipohľadávkuvyplývajúcuzvyúčtovanejzmluvnejpokutyvsúvislostisomeškaním

ukončenia diela žalobcom ako aj pohľadávky z titulu spôsobenej škody.

13. Podľa odvolacieho súdu v konaní nebol sporným nárok žalobcu na zaplatenie ceny za dielo. Spornou
zostala otázka, či započítacím úkonom žalovaného, ktorým si započítal zmluvnú pokutu v súvislosti someškaním ukončenia diela žalobcom, došlo k zániku pohľadávky žalobcu. Odvolací súd po opätovnom
preskúmaní prejednávanej veci dospel na rozdiel od súdu prvej inštancie k záveru, že žalovanému
nevznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vyúčtovanej faktúrou č. 200200728, v dôsledku čoho

nedošlo k zániku pohľadávky uplatnenej žalobcom v tomto konaní v časti 12 362,60 eura (12 708,20
eura - 345,60 eura). Žalobou uplatnený nárok žalobcu v časti o zaplatenie sumy 12 362,60 eura preto
odvolací súd po opätovnom preskúmaní veci vyhodnotil ako dôvodný.

14.Odvolacísúdzdôraznil,žeužvrozhodnutíč.k.4Cob/58/2018-179zodňa15.augusta2019poukázal

na to, že čl. IX bod 9.1 Zmluvy o dielo č. 951/2012-VV ustanovuje, že „V prípade, ak je zhotoviteľ
v omeškaní s ukončením a odovzdaním diela, zaväzuje sa zaplatiť objednávateľovi zmluvnú pokutu
vo výške 300 eur za každý deň omeškania“. V zmysle čl. III bod 3.1 uvedenej zmluvy o dielo sa
zhotoviteľ zaviazal odovzdať dielo (predmet plnenia) dňa 10. novembra 2012. V zmysle uvedeného
mal odvolací súd za to, že zmluvná pokuta bola dojednaná v písomnej forme a mala sa vzťahovať
na prípadné omeškanie žalovaného ako zhotoviteľa s ukončením a odovzdaním diela. Ako dôkaz, že

žalobca neodovzdal dielo v lehote určenej podľa zmluvy žalovaný súdu predložil denné záznamy stavby
(č.l. 90-97 súdneho spisu). Pre záver o existencii/neexistencii nároku žalovaného na zmluvnú pokutu pre
omeškanie žalobcu s ukončením diela však bolo potrebné prihliadnuť i na ostatné zmluvné ustanovenia,
na argumentáciu sporových strán ohľadne tejto spornej otázky a vysporiadať sa s námietkou žalobu, že
zo Zmluvy o dielo č. 951/2012-VV nevyplýva jednoznačné a konkrétne vymedzenie (vecné a finančné)

predmetu diela, ktorý mal žalobca realizovať pod sankciou zmluvnej pokuty a posúdiť vznik nároku
žalovaného na zmluvnú pokutu i v tejto spojitosti. Súd prvej inštancie síce vychádzal z právneho názoru
vysloveného odvolacím súdom, avšak vznik nároku žalovaného na zmluvnú pokutu už bližšie neskúmal,
atozhľadiskažalobcomnamietanejneurčitostivymedzeniapredmetudiela,ktorýmalžalobcarealizovať
pod sankciou zmluvnej pokuty.

15. Po opätovnom preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné prisvedčiť námietke
žalobcu, že zo Zmluvy o dielo č. 951/2012-VV nevyplýva jednoznačné a konkrétne vymedzenie (vecné
a finančné) predmetu diela, ktorý mal žalobca realizovať pod sankciou zmluvnej pokuty. Zmluvná pokuta
bola v zmysle čl. IX bod 9.1 Zmluvy o dielo č. 951/2012-VV dojednaná pre prípad omeškania žalovaného

ako zhotoviteľa s ukončením a odovzdaním diela, avšak zo žiadneho ustanovenia predmetnej zmluvy
nevyplýva konkrétny predmet diela t.j., čo presne mal žalobca pre žalovaného vykonať. I keď po termíne
odovzdania diela dňa 10. novembra 2012 boli v zmysle denných záznamov na predmetnej stavbe
uskutočňované ďalšie práce, práve vzhľadom na neurčitosť vymedzenia predmetu diela v zmluve o
dielo, nemožno dospieť k záveru, že by žalovanému vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty za

oneskorené ukončenie diela. Žalobca v tomto smere správne poukázal na skutočnosť, že žalovaný
ako dôkaz súdu predložil len Zmluvu o dielo č. 951/2012-VV bez príloh (napr. výkaz výmer, Záväzný
časový harmonogram s obsahom plnenia predmetu ZoD a i.), ktoré boli v zmysle čl. XIV. bod 14.1
neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o dielo č. 951/2012-VV. Žalovaný preto v tomto smere neuniesol
dôkazné bremeno ohľadne vzniku nároku na zmluvnú pokutu. Započítanie pohľadávky žalovaného

tak odvolací súd vyhodnotil ako neplatné, pričom k zániku žalovanej pohľadávky žalobcu tak nedošlo.
Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené dospel k záveru, že nárok žalobcu uplatnený žalobou je
i v časti sumy 12 362,60 eura dôvodný.

16.Keďžežalovanýbolsosplnenímpeňažnéhozáväzkuvomeškaní,žalobcovivznikloprávopožadovať

úrok z omeškania. Nakoľko jeho výšku nemali zmluvné strany v zmluve dohodnutú, resp. určenú, jeho
výšku je potrebné určiť na základe zákona. Žalobcom požadovaná a súdom priznaná výška úroku z
omeškania je plne v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, keďže úroková sadzba ECB bola
v rozhodnom období 0,75% ročne. Dôvodný je preto aj nárok žalobcu na úrok z omeškania vo výške
8,75% ročne zo žalovanej sumy odo dňa 1. decembra 2012 do zaplatenia.

17. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP tak, že žalobca má voči žalovanému právo na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho
konania.

18. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie žalovaný (č.l. 303
spisu), prípustnosť ktorého odôvodnil ust. § 420 písm. f) CSP teda, že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.19. Žalovaný (v ďalšom texte tiež ako „dovolateľ“) v dovolaní uviedol, že napadnuté rozhodnutie je
nedôkladne odôvodnené, zmätočné a prekvapivé; odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania a bez upovedomenia o verejnom vyhlásení rozhodnutia.

20. Dovolateľ poukázal na bod č. 21 napadnutého rozhodnutia, kde odvolací súd uvádza, že v
predmetnom odvolacom konaní nebolo potrebné nariaďovať pojednávanie, pretože ustanovenie § 219
ods. 1, 3 a § 378 od. 1 CSP je v zásade fakultatívne, t.j. odvolací súd pojednávanie nariaďovať nemusí.

Na tomto mieste dovolateľ uviedol, že z ustanovení § 219 ods. 1, ods. 3 a § 378 ods. 1 CSP nevyplýva
žiadna úprava nariaďovania pojednávania v konaní pred odvolacím súdom. Takáto úprava je obsiahnutá
v § 384 CSP. Preto už v tejto časti je podľa dovolateľa napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
zmätočné, nakoľko nebolo riadne odôvodnené, na základe ktorej platnej právnej normy odvolací súd
nenariadil vo veci pojednávanie. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je obsiahnuté v
práve na spravodlivý proces, a v prípade takéhoto flagrantného porušenia povinnosti súdu uviesť riadne

odôvodnenie svojho rozhodnutia (vrátane aplikovaných právnych noriem) je podľa dovolateľa nutné
konštatovať porušenie práva na spravodlivý proces.

21. Odvolací súd vo viacerých bodoch svojho odôvodenia podľa dovolateľa zmätočne prezentuje zistené
skutočnosti a to v príkrom rozpore s vykonaným dokazovaním. V bode 42. odôvodnenia odvolací

súd uvádza: „V zmysle uvedeného mal odvolací súd za to, že zmluvná pokuta bola dojednaná v
písomnej forme a mala sa vzťahovať na prípadné omeškanie žalovaného ako zhotoviteľa s ukončením
a odovzdaním diela“. Rovnako tak v bode č. 43 odvolací súd uvádza: „Zmluvná pokuta bola v zmysle
čl. IC bod 9.1 Zmluvy o dielo č. 951/2012-VV dojednaná pre prípad omeškania žalovaného ako
zhotoviteľa s ukončením a odovzdaním diela...“. Zo znenia Zmluvy o dielo č. 951/2012-VV alebo skoršej

Zmluvy o dielo č. 907/2012-VV medzi sporovými stranami je zrejmé, že zhotoviteľom oboch diel nebol
žalovaný (EUBIRAC, a.s., resp. pôvodne Euro-Building, a.s.) ale žalobca (Ján Zeman - ZEMSTAV).
Dovolateľ aj v tejto súvislosti akcentoval na potrebu riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia v
intenciách skutočností uvedených vyššie. V dovolateľovi nevzbudzuje dôveru také súdne rozhodnutie,
ktoré je založené na objektívne nesprávnych skutkových zisteniach súdu a následne na ich báze je aj

rozhodnutie súdu odôvodnené, napriek zjavnej neudržateľnosti týchto zistení v skutkovom stave. Preto
aj v tomto smere je napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podľa dovolateľa nepreskúmateľné pre
zjavnú zmätočnosť skutkových zistení v kontraste s vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie.
Dovolateľ má za to, že touto zmätočnosťou bolo zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý proces.

22. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí zároveň podľa názoru dovolateľa prekvapivo zmenil úsudok,
keď v rozpore so svojim pôvodným názorom, ktorý bol záväzný pre súd prvej inštancie, zmenil
prvoinštančné rozhodnutie v úplný prospech žalobcu. Podľa mienky dovolateľa absolútne nepostačuje
jednovetné odôvodnenie (pozn. 3. veta bodu 42. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia) s poukazom
na českú judikatúru. Zmena právnych názorov všeobecných súdov je možná, avšak musí byť riadne

odôvodnená, aby bola odstránená akákoľvek pochybnosť o svojvôli konajúceho súdu. V opačnom
prípade by došlo k hrubému a nedôvodnému zásahu do právnej istoty účastníkov konania, ako aj do
princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.

23. Keďže z odôvodnenia odvolacieho súdu možno vyvodiť záver, že prvoinštančný súd na základe

vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (príkladmo bod 42. odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia, ktorým súd posúdil iným spôsobom povahu predmetnej zmluvnej pokuty),
podľa platných procesných predpisov mal zopakovať odvolací súd dokazovanie v potrebnom rozsahu
sám, čo však v skutočnosti neurobil, pretože sa uchýlil len k prehodnoteniu už vykonaného dôkazu.
Avšak ten istý procesný predpis pre tento prípad zopakovania dokazovania odvolacím súdom

obligatórne nariaďuje vo veci vykonať pojednávanie. Ide o prejav zásady bezprostrednosti pred
konajúcim súdom. Na tomto mieste dovolateľ uviedol, že povinnosť odvolacieho súdu zopakovať
dokazovanie v prípade, že podľa jeho názoru prvoinštančný súd dospel na základe vykonaného
dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam vo vzťahu k uplatnenej zmluvnej pokute dovolateľa,
je vyjadrením princípu priamosti.

24. Dovolateľ ďalej uviedol, že ak strana sporu adresuje príslušnému súdu žiadosť, ktorú predpokladá
§ 219 ods. 3 CSP, má legitímne očakávanie, že o termíne verejného vyhlásenia rozsudku bude
upovedomená. Legitímne očakávanie je výrazom princípu materiálneho právneho štátu a jeho účelomje ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným (arbitrárnym) zásahom do ich právnej situácie, na
vyústenie ktorej sa do určitého výsledku spoliehali. Vzhľadom na legitímne očakávania strany sporu,
jeho dôveru v právo (v právny postup), rešpektujúc princíp právnej istoty a princíp legality, nemožno

nedostatok postupu súdu v zmysle § 219 ods. 3 CSP (predtým § 214 ods. 3 OSP) zhojiť tým, že sa
strana sporu sa mohla (mala možnosť) dozvedieť o verejnom vyhlásení rozsudku z úradnej tabule súdu.
Očakávanie výsledku konania vnímajú intenzívnejšie strany sporu, ich záujmy prevažujú nad záujmami
iných.Povinnosťousúdujepretovyvinúťnáležitúaktivituvmedziachzákonatak,abystranámnevytváral
žiadne bariéry v účasti na verejnom vyhlásení rozsudku. Pochybenia štátnych orgánov by nemali ísť na

úkor nositeľov ľudských práv (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/192/2013).

25. Dovolateľ vo svojom písomnom podaní označenom ako Stanovisko k vyjadreniu žalobcu zo dňa
17. februára 2020, konkrétne v ods. 2 čl. III., jednoznačne uviedol: „Zároveň v súlade s ustanovením
§ 378 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 219 ods. 3 CSP touto cestou žiadame odvolací súd, aby
nás elektronicky upovedomil o mieste a čase prípadného verejného vyhlásenia rozsudku, a to na e-

mailovú adresu uvedenú v hlavičke tohto oznámenia“. Dovolateľ teda žiadal súd, aby ho cestou jeho
právneho zástupcu upovedomil o prípadnom verejnom vyhlásení rozhodnutia. Napriek tejto žiadosti
odvolací súd dovolateľa o mieste a čase verejného vyhlásenia rozhodnutia nemal upovedomiť. Krajský
súd v Bratislave však žalobcu o tomto termíne neinformoval, čím podľa dovolateľa došlo k porušeniu
práva strany na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP (R 14/2010).

26. Na základe vyššie uvedeného dovolateľ navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil
rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. januára 2021 č. k. 4Cob/48/2020-277 a priznal
mu nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Alternatívne dovolateľ navrhuje, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zmenil tak, že rozsudok

Okresného súdu Bratislava II. č. k. 25Cb/170/2015-199 zo dňa 12. novembra 2019 potvrdzuje a
žalovanémupriznánároknanáhradutrovdovolaciehoaodvolaciehokonaniavcelomrozsahuanáhradu
trov konania pred súdom prvej inštancie vo výške 94,6%.

27. Žalobca vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu žalovaného uviedol, že žiadny z dovolacích

dôvodov nie je daný. Výhrada dovolateľa, že odvolací súd v odôvodnení neuviedol, prečo nenariadil
pojednávanie odvolacieho súdu je účelová. Odvolací súd zdôraznil, že bude vychádzať zo skutkového
stavu zisteného súdom prvej inštancie, a preto predmetom prieskumu bude iba právne posúdenie
otázok, ku ktorým sa sporové strany už vyčerpávajúcim spôsobom vyjadrili. Zopakovanie, alebo
doplnenie dokazovania nebolo potrebné, odvolací súd preto nemal povinnosť nariaďovať pojednávanie.

28. Súd v odvolacom konaní podľa žalobcu riešil výlučne právne otázky (nie skutkové) nebol dôvod
nariaďovať pojednávanie. Otázka vyvodenia dôvodnosti zmluvnej pokuty uplatnenej na započítanie, je
otázkou výsostne právnou, na zhodnotenie tejto otázky nebolo potrebné zopakovať dôkazy (ako tvrdí
dovolateľ) ani nariaďovať pojednávanie.

29. Tvrdenie dovolateľa o zmätočnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku má podľa žalobcu zakryť
skutočnosť, že žalovaný zneužíval dojednanie o zmluvnej pokute na účelové, nedôvodné zápočty
zmluvných pokút (na ktoré mu nikdy nevznikol nárok) voči peňažným pohľadávkam žalobcu, ako
aj ďalších obchodných partnerov. Žalovaný sa usiluje nebrať do úvahy rozdiel medzi dojednaním

zmluvných pokút v ZOD (všeobecne) a uplatnením zmluvnej pokuty v konkrétnom prípade za omeškanie
zhotoviteľa so splnením záväzku (dokončenie diela). Súčasne podľa žalobcu dovolateľ obchádzať
skutočnosť, že v konaní nepreukázal porušenie záväzku zhotoviteľa a to z jednoduchého faktu, že v
obsahu ZOD, na ktorú sa v konaní odvoláva vecné aj finančné vymedzenie záväzku úplne absentuje.

30. Dovolateľ si v priebehu celého konania musel byť podľa žalobcu vedomý toho, že zápočet, ktorého
sa dovoláva, je vecne a aj právne nedôvodný (fiktívny). Napadnutý rozsudok preto pre žalovaného
nemôže byť prekvapivý, lebo zodpovedá riadnemu zhodnoteniu skutkovej aj právnej stránky prípadu.
Žalobca dodal, že pre žalovaného mal byť prekvapujúci hlavne rozsudok súdu prvej inštancie č. k.
25Cb/170/2015-199 zo dňa 12. novembra 2019, v ktorom súd bez doplnenia dokazovania zmenil svoje

vlastné hodnotenie veci tak, že zápočet zmluvnej pokuty uznal za dôvodný. Žalobca je preto názoru, že
odvolací súd v opakovanom odvolacom konaní vyniesol rozsudok zodpovedajúci skutočnému vecnému
aj právnemu stavu veci.31. Odvolací súd žalobcu elektronicky dňa 12. januára 2021 informoval o termíne verejného vyhlásenia
rozsudku. Žalobca sa vyhlásenia rozsudku zúčastnil. Žalobca nemá možnosť si overiť tvrdenie
žalovaného, že o termíne verejného vyhlásenia rozsudku nebol informovaný. Predpokladá, že obdobne

informácia bola zaslaná aj žalovanému. Nakoľko dňa 28. januára 2021 na súde, okrem vyhlásenia
rozsudku, neboli vykonané žiadne iné úkony s tým, že nie je zrejmé, aké právo konať pre súdom sa
žalovanému odňalo, a s akým dopadom to má na správnosť a zákonnosť napadnutého rozsudku.

32. Žalobca preto navrhuje dovolanie žalovaného zamietnuť a žalobcovi priznať náhradu trov

dovolacieho konania.

33. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), ako súd dovolací [§ 35 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“)], po zistení, že dovolanie podal včas žalovaný,
v neprospech ktorého bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpený podľa § 429 ods. 1
CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že je dovolanie sčasti dôvodné.

34. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie
odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti v Civilnom sporovom poriadku.

35. Podľa ustanovenia § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to
zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza,
že dovolanie je proti tomu, ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie
nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či

sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej
právomoci dovolacieho súdu. V tejto súvislosti osobitne platí, že len dovolací súd bude rozhodovať
o naplnení predpokladov prípustnosti dovolania definovaných v § 421 ods. 1 CSP (rovnako aj I. ÚS
438/2017).

36. Žalovaný vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, keďže má za to, že
postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

37. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník,d)vtejistejvecisaužprvprávoplatnerozhodlo,alebovtejistejvecisaužprvzačalokonanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces.

38. Podľa § 431 ods. 1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní
došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (ods. 2).

39. Predmetom dovolacieho prieskumu je napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bol
rozsudok súdu prvej inštancie v jeho II. výroku zmenený. Z tohto dôvodu je dovolanie voči napadnutému
rozhodnutiu prípustné podľa § 420 CSP, pretože ide o rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa konanie
v danom procesnom štádiu končí.

40. V posudzovanom prípade dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm.
f) CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces. Túto vadu videl dovolateľ v tom, že napadnuté rozhodnutie je nedôkladne odôvodnené,
zmätočné a prekvapivé; odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania a bez
upovedomenia o verejnom vyhlásení rozhodnutia.41. Relevantné znaky, ktoré charakterizujú procesnú vadu v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP sú
zásah súdu do práva na spravodlivý súdny proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci
procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Právo na spravodlivý súdny proces

predstavuje možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v
konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov. Vyššie citované
ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera
porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla

značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením
práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie nesprávny (vadný) procesný
postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymykajú
zákonnému, ale aj ústavnému procesno-právnemu rámcu, a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie
procesných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky.

42. Dovolací súd zdôrazňuje, že právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy
zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové
a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné, alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý
by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, hodnotením dôkazov

(sp. zn. IV. ÚS 22/04) a ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (sp. zn. I. ÚS 50/04).

43. Právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva
na spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a

článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (sp. zn. II. ÚS 383/06).

44. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s

predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

45. Funkciou odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia súdu,
pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydaní rozhodnutia
a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci. Odôvodnenie rozhodnutia by malo stranám sporu

umožniť posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy, a akými úvahami sa
spravoval pri svojom rozhodovaní.

46. Zároveň dovolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 78/95 zo
dňa 16. marca 2005, z ktorého vyplýva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá

odpovedať na každú námietku alebo argument, ale iba len na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré preskúmava v odvolacom konaní.

47. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že v konaní nebol sporným nárok žalobcu

na zaplatenie ceny za dielo. Spornou zostala otázka, či započítacím úkonom žalovaného, ktorým
si započítal zmluvnú pokutu v súvislosti s omeškaním ukončenia diela žalobcom, došlo k zániku
pohľadávky žalobcu. Odvolací súd po opätovnom preskúmaní prejednávanej veci dospel na rozdiel
od súdu prvej inštancie k záveru, že žalovanému nevznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty
vyúčtovanej faktúrou č. 200200728, v dôsledku čoho nedošlo k zániku pohľadávky uplatnenej žalobcom

v tomto konaní v časti 12 362,60 eura (12 708,20 eura - 345,60 eura).

48. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k názoru, že v posudzovanej veci odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nie je nedostatočné a nepreskúmateľné, pretože spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia rozhodnutia. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho

súdu sú zrejmé podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho
II. výroku. Odvolací súd zrozumiteľným spôsobom vyjadril skutkové zistenia, ako aj právne zhodnotenie
sporovej právnej veci. Odvolací súd zároveň zdôraznil, že súd prvej inštancie vychádzal z právneho
názoru vysloveného odvolacím súdom, vznik nároku žalovaného na zmluvnú pokutu už neskúmal, ato z hľadiska žalobcom namietanej neurčitosti vymedzenia predmetu diela realizovaného pod sankciou
zmluvnej pokuty. Dovolací súd poznamenáva, že dovolateľom označená zmätočnosť nesprávneho
označenia zhotoviteľa diel odvolacím súdom, ktorý súd za zhotoviteľa diel uviedol žalovaného a

nie žalobcu, je výsledkom zrejmej chyby v písaní, kedy takéto pochybenie v bode 43. napádaného
rozhodnutia nevytvára nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako takého, čím nedochádza k zásahu do práva
na spravodlivý proces žalovaného v značnej miere.

49. Dovolací súd ďalej k vznesenej námietke prekvapivosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

uvádza, že v zmysle § 382 CSP, ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne
záväznéhoprávnehopredpisu,ktorépridoterajšomrozhodovanívecinebolopoužitéajeprerozhodnutie
veci rozhodujúce, vyzve strany konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

50. Vyššie citované ustanovenie má predísť vydávaniu, tzv. prekvapivých rozhodnutí, vychádza z
princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorý je považovaný za komponent princípu právneho

štátu, osobitne princípu právnej istoty.

51. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo
veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti
týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať

sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych
záverov súdu prvej inštancie, nejavili ako významné.

52. Posúdenie, cˇi v danom prípade ide o prekvapivé rozhodnutie, bude vždy závisietˇ od konkrétnych
skutkových okolností. Iba odlišná interpretácia totožného zákonného ustanovenia aplikovaného na

zhodnýskutkovýstavnemôžespôsobitˇprekvapivostˇnapadnutéhorozhodnutia(NálezÚstavnéhosúdu
Slovenskej republiky cˇ. k. III. ÚS 52/2019 zo dňa 1. apríla 2020).

53. Dovolací súd zisťuje, že oba konajúce súdy nižších inštancií vychádzali pri právnom posudzovaní
z totožných ustanovení právnych predpisov. Táto okolnosť nespôsobuje prekvapivosť napadnutého

rozhodnutia, a to ani v kontexte tu prítomných skutkových okolností, kedy rozhodol súd prvej inštancie v
intenciách predchádzajúceho kasačného rozhodnutia odvolacieho súdu, hoci napadnutým rozhodnutím
došlo k zmene výroku II. rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí
dostatočne ozrejmil, prečo mení výrok II. rozhodnutia súdu prvej inštancie, ak uviedol, že súd prvej
inštancie síce vychádzal z právneho názoru vysloveného odvolacím súdom, avšak vznik nároku

žalovaného na zmluvnú pokutu už bližšie neskúmal (z hľadiska žalobcom namietanej neurčitosti
vymedzenia predmetu diela, ktorý mal žalobca realizovať pod sankciou zmluvnej pokuty).

54. Týmto je možné konštatovať, že dovolateľom namietané vady nedôkladného odôvodnenia a
prekvapivosti napadnutého rozhodnutia, nie sú dôvodné.

55. Dovolací súd ďalej uvádza, že podľa § 385 ods. 1 CSP na prejednanie odvolania odvolací súd nariadi
pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý
verejný záujem.

56. K otázke viazanosti odvolacieho súdu skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie existuje aj
ustálená judikatúra, v zmysle ktorej: I. Predpokladom toho, aby odvolací súd mohol zmeniť napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu
odvolacím súdom (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 7. septembra

2010 sp. zn. 5Cdo/131/2009); II. Odvolací súd musí zopakovať dôkazy vykonané súdom prvej inštancie,
ak vykonané dôkazy mali byť podľa názoru druhoinštančného súdu hodnotené odlišne, ako sa stalo
v konaní pred súdom prvej inštancie (viď napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa
9. septembra 2014 sp. zn. II. ÚS 506/2013); III. Odvolací súd nemôže prehodnotením dokazovania,
ktoré vykonal súd prvej inštancie, odlišne posúdiť skutkový stav prejednávanej veci. Táto zásada

vyplýva z princípu neúplnej apelácie. Výnimku z tejto zásady predstavuje prípad, v ktorom odvolací
súd dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje. Urobí tak v prípade, ak má odvolací súd za to, že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Ak
sa má vykonať pred odvolacím súdom dokazovanie, je potrebné nariadiť pojednávanie. Touto úpravousa sleduje dôsledné rešpektovanie procesných práv strán sporu. Z hľadiska skutkového stavu možno
uviesť, že pokiaľ odvolací súd vychádza z iných skutkových záverov ako súd prvej inštancie, musí jeho
rozhodnutiu predchádzať pojednávanie, na ktorom sa zopakujú dôkazy alebo sa dokazovanie doplní

vykonaním ďalších dôkazov (viď aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. júna
2018 sp. zn. 2Obdo/33/2017).

57. V prejednávanom spore odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keď vo
veci vyhlásil dňa 28. januára 2021 verejne rozsudok, ktorým zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v

časti jeho výroku II. Odvolací súd tak vo veci nezopakoval ani nedoplnil dokazovanie vykonané súdom
prvej inštancie, preto bol odvolací súd pri prejednaní odvolania viazaný skutkovým stavom tak, ako ho
na základe vykonaného dokazovania ustálil súd prvej inštancie.

58. Dovolací súd zisťuje, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd uviedol prečo
pojednávanie nenariadil, keďže bol názoru, že nedopĺňa a ani neopakuje skutkové zistenia súdu prvej

inštancie s tým, že nariadenie pojednávania si nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem. V tejto časti sa
odvolací súd opiera o ustanovenie § 378 ods. 1 CSP, avšak v ostatnej časti odvolací súd uzatvára, že v
zmysle § 385 ods. 1 CSP nepovažoval za potrebné a účelné nariadiť vo veci pojednávanie (viď bod 21.
napádaného odvolacieho rozhodnutia). Je preto zrejmé, že mylné označenie ustanovenia § 378 ods.
1 CSP k dôvodom nenariadenia odvolacieho pojednávania je len výsledkom zrejmej chyby v písaní,

keďže v totožnom bode 21. napádaného rozhodnutia sa záver o nenariadení pojednávania dôvodí už
správnym ustanovením § 385 ods. 1 CSP.

59. Vyššie uvedené konštatovanie odvolacieho súdu o nenariadení pojednávania, resp. o nezopakovaní
skutkových zistení súdom nižšej inštancie však nie je možné akceptovať. Odvolací súd aj v odôvodnení

napádaného rozhodnutia poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie vznik nároku na zmluvnú
pokutu bližšie neskúmal, ak sa riadil právnym názorom vysloveným skorším kasačným rozhodnutím
odvolacieho súdu. Po tomto konštatovaní odvolací súd pristúpil k hodnoteniu existencie/neexistencie
nároku žalovaného na zmluvnú pokutu pre omeškanie žalobcu s ukončením diela, kedy dospel k záveru,
že žalovanému nevznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vyúčtovanej faktúrou č. 200200728, v

dôsledku čoho nedošlo ani k zániku pohľadávky uplatnenej žalobcom v tomto konaní ani v časti 12
362,60 eura. Dovolací súd zdôrazňuje, že druhoinštančný súd nemôže dôkazy vykonané súdom prvej
inštancie sám bez predpísaného procesného postupu len prehodnotiť a vyvodiť z toho kľúčové (a v tomto
prípade úplne opačné) závery. O nové hodnotenie dôkazov ide tam, kde odvolací súd má iný názor
na výpovednú hodnotu vykonaného dôkazného prostriedku. Obdobný názor je súčasťou rozhodovacej

praxe súdov už značne dlhú dobu (napr. R 64/1966, R 92/1968, rozhodnutie Ústavného súdu ČR IV. ÚS
275/98). Tento názor podporuje aj Ústavný súd Slovenskej republiky v stále aktuálnom náleze sp. zn. II.
ÚS 387/2010 zo dňa 17. marca 2011. Nesprávnym procesným postupom, ktorým odvolací súd pristúpil
k hodnoteniu existencie/neexistencie nároku žalovaného na zmluvnú pokutu pre omeškanie žalobcu s
ukončením diela, a to bez toho, aby konajúci súd riadne zopakoval, resp. doplnil dokazovanie, zaťažil

odvolací súd konanie vadou, ktorá porušuje právo na spravodlivý proces žalovaného v značnej miere.

60. Odvolací súd preto svojim procesným postupom odporujúcim zákonnej úprave (§ 383 CSP) bez
toho, aby za účelom zopakovania, alebo doplnenia dokazovania (§ 384 ods. 1 CSP) nariadil odvolacie
pojednávanie (§ 385 ods. 1 CSP) vyhodnotil nové dôkazy. Týmto nesprávnym procesným postupom,

okrem iného odporujúcim zásade priamosti a ústnosti súdneho konania, odvolací súd znemožnil
žalovanému realizáciu jemu patriacich procesných práv, pričom miera tohto zásahu do procesných práv
žalovaného mala za následok porušenie práva na spravodlivý proces.

61. Dovolateľ prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP vyvodzuje napokon aj z toho, že

upovedomenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku mu nebolo doručené na e-mailovú
adresu.

62. Podľa § 219 ods. 3 CSP platí, že vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia
pojednávania, oznámi súd miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na

webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Ak o to strana
požiada, súd jej oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami.63. V danom prípade žalobca (č.l. 276) aj žalovaný (č.l. 252) vo svojich písomnostiach žiadali „o
upovedomenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku” aj elektronickými prostriedkami. V spise
sa ale nenachádza záznam, ktorý by nasvedčoval tomu, že odvolací súd žiadosť žalovaného, resp.

dovolateľa vzal na zreteľ a v dôsledku toho postupoval podľa § 219 ods. 3 CSP. Odvolací súd síce
oznámil verejné vyhlásenie rozsudku na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu, ako aj elektronickými
prostriedkami na e-mailovú adresu žalobcu (č.l. 271 - pokyn súdu), avšak o mieste a čase verejného
vyhlásenia rozsudku - ako tomu nasvedčuje obsah spisu - neupovedomil právneho zástupcu žalovaného
elektronickými prostriedkami.

64. Najvyšší súd vo viacerých rozhodnutiach (viď napr. sp. zn. 3Cdo/179/2010, 3Cdo/236/2010,
7Cdo/38/2012) poukázal na ústavnoprávny a procesnoprávny rozmer verejného vyhlásenia rozsudku
a uviedol, že ak odvolací súd nerešpektuje predpoklady a zásady, za ktorých sa v súlade s právnym
poriadkom verejne vyhlasuje rozsudok, odníma účastníkovi konania (strane) možnosť pred súdom
konať. V niektorých ďalších rozhodnutiach išiel s argumentáciou ďalej a konkretizoval, že k vade tejto

povahy dochádza tiež vtedy, keď odvolací súd v rozpore s ustanovením § 214 ods. 3 OSP o mieste a
čase verejného vyhlásenia rozsudku neupovedomí elektronickými prostriedkami účastníka, ktorý podľa
§ 45 ods. 4 O.s.p. požiadal o také doručovanie písomností (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 5Cdo/227/2013 a 7Cdo/192/2013).

65. Vyššie uvedené právne závery, súladné so závermi obsiahnutými medziiným v rozhodnutí sp. zn.
3Cdo/714/2015 (neskôr publikovanom, ako judikát R 9/2016), zastáva dovolací súd aj v preskúmavanej
veci a konštatuje, že postupom odvolacieho súdu, ktorý nerešpektoval § 219 ods. 3 CSP došlo k
porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie. Právo na spravodlivý súdny proces je totiž jedným zo
základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a

princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv
na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom, čo v danom prípade naplnené nebolo, keďže obsah spisu svedčí o
porušení zákonného postupu súdu voči strane sporu (žalovanému) vrátane procesného postupu súdu
podľa § 219 ods. 3 CSP vo väzbe na § 470 ods. l a 2 CSP odvolacím súdom.

66. Dovolací súd preto dospel k záveru, že žalovaný dôvodne namietal, že v konaní pred odvolacím
súdomdošloajkvadezmätočnostiuvedenejvustanovení§420písm.f)CSP,atoajvrozsahuporušenia
jeho práva plynúceho z ust. § 219 ods. 3 CSP.

67. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie je podľa ustanovenia §
420 písm. f) CSP prípustné a zároveň dôvodné, a teda je potrebné rozsudok Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 28. januára 2021 č. k. 4Cob/48/2020-277 zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie (ustanovenie
§ 449 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 450 CSP).
68. V novom rozhodnutí rozhodne odvolací súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho

konania (§ 453 ods. 3 CSP).

69. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.