Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. február 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoCsp/9/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122396804
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:6122396804.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek

senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobkyne: R Collectors s. r. o.,
Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, IČO: 50 094 297, zastúpenej: Advokátska kancelária RELEVANS
s.r.o., Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, IČO: 47 232 471, proti žalovanému: A. B., nar. X.X.XXXX,
trvalý pobyt C. D. XXX, o 290,70 eur s príslušenstvom a iné, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Galanta zo dňa 24. septembra 2024 č.k. 30Csp/7/2023-141, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie prvým výrokom (I.) zamietol žalobu vo
zvyšnej časti (o zaplatenie 242,70 eur s úrokom z omeškania 5 % ročne od 13.8.2021 do zaplatenia,
poplatky 48 eur, spolu 290,70 eur, úrok 2.866,42 eur, úrok z omeškania 3,33 eur, náklady spojené
s uplatnením pohľadávky 219,12 eur); druhým výrokom (II.) priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 15 %. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b),
d), § 7 ods. 1, 2, 16, 17, 20, 40, 41, § 11 ods. 2 ZoSÚ (zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a iných pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov); § 52 ods. 1 až 4 OZ (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších
predpisov); § 290, § 295 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších
predpisov).
1.1.Vecne zdôvodnil uzavretou zmluvou o spotrebiteľskom úvere dňa 20.11.2020 medzi právnou
predchodkyňou žalobkyne (365.bank, a.s., Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31 340 890, ďalej ako
„žalobkyňa“)ažalovaným,nazákladektorejbolžalovanémuposkytnutýbezúčelovýúver5.000eur,ktorý
sa zaviazal splácať mesačnými splátkami 90,17 eur v počte splátok 96 (s termínom konečnej splatnosti

úveru 15.11.2028). V dôsledku porušenia platobnej disciplíny žalovaným, sa úverová pohľadávka stala
ku dňu 12.8.2021 predčasne splatnou a žalovaný bol vyzvaný na úhradu dlžnej sumy 5.174,55 eur.
Žalovaný poskytol čiastočné plnenie vo výške 376,26 eur (do 15.4.2021) a následne poskytol ďalšie
úhrady vo výške 200 eur. Žalobou sa preto právna predchodkyne žalobkyne domáhala zaplatenia sumy
4.917,44 eur s príslušenstvom.
1.2.V poradí prvým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom (I.) zastavil konanie v časti
o zaplatenie sumy 200 eur; druhým výrokom (II.) uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu

4.426,74 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.626,74 eur od 13.8.2021 do
25.8.2022, zo sumy 4.526,74 eur od 26.8.2022 do 23.9.2022 a zo sumy 4.426,74 eur od 24.9.2022
do zaplatenia; tretím výrokom (III.) vo zvyšnej časti žalobu zamietol (o zaplatenie 242,70 eur s úrokom
z omeškania 5 % ročne od 13.8.2021 do zaplatenia, poplatky 48 eur, spolu 290,70 eur, úrok 2.866,42eur, úrok z omeškania 3,33 eur, náklady spojené s uplatnením pohľadávky 219,12 eur). Vzhľadom
k tomu, že žalobkyňa pristúpila k posudzovaniu schopnosti žalovaného splácať spotrebiteľský úver len
formálneanevytvorilasireálnyobrazojehocelkovejmajetkovejsituácii,postupžalobkynenenaplnilúčel

predpokladaný ustanovením § 7 ods. 1 ZoSÚ, v dôsledku čoho súd kvalifikoval predmetný spotrebiteľský
úver ako bezúročný a bez poplatkov. Žalobe preto vyhovel v časti 4.426,74 eur, ktorú sumu žalovaný
skutočne vyčerpal a nevrátil (5.000 eur – 573,26 eur celkové úhrady). V zostávajúcej časti žalobu ako
nedôvodnú zamietol. Zamietnutie žaloby sa týkalo aj nákladov spojených s uplatnením pohľadávky,
ktoré žalobkyňa podľa názoru súdu skutkovo nekonkretizovala a ich reálne vynaloženie nepreukázala.

Z dôvodu omeškania žalovaného s plnením dlhu, žalobkyni boli priznané aj úroky z omeškania. Odvolací
súd(prvýmrozhodnutím)rozsudoksúduprvejinštancievnapadnutomtreťomvýrokuozamietnutížaloby
vo zvyšnej časti (III.) a vo štvrtom výroku o náhrade trov konania (IV.) zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.
1.3.Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania v prejednávanej veci konštatoval, že
žalobkyňa svoj postup s odbornou starostlivosťou pri skúmaní bonity žalovaného ako spotrebiteľa

preukazovala predložením dopytu na Sociálnu poisťovňu a dopytu v úverovom registri SRBI, ako
i žiadosťou o spotrebiteľský úver (z ktorej bol zistený rodinný stav žalovaného – slobodný, bez
vyživovacích povinností, zamestnávateľ Fekollini, s.r.o., Sládkovičovo, doba zamestnania od 11.8.2020,
čistý mesačný príjem 630 eur, výdavky 0).
1.4. Súd prvej inštancie zhrnul, že pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi

v ustanovení § 7 ods. ZoSÚ nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková a sociálna
situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity
klienta. Odborná starostlivosť poskytovateľa úveru predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník veriteľovi
uviedol, minimálne predložením potvrdenia zamestnávateľa. Nepochybne kľúčová je i povinnosť
veriteľa využívať verejne dostupné informácie, akými sú napr. štátom publikované údaje o životnom

a existenčnom minime podľa zákona č. 110/2006 Z. z., avšak tieto je potrebné porovnávať so známymi
alebo od spotrebiteľa zistenými (nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (porov.
rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo/2178/2018). Overenie bonity žalovaného len
na podklade informácií poskytnutých žalovaným v žiadosti o poskytnutie informácií a reportu Sociálnej
poisťovne, i prostredníctvom Spoločného registra bankových informácií, nemožno podľa záveru súdu

prvej inštancie považovať za posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať úver s odbornou starostlivosťou
(porov. napr. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2CoCsp/20/2020). Je nepostačujúce, aby
dodávateľ vychádzal iba z tvrdení spotrebiteľa bez toho, aby žiadal aj preukázanie tvrdených skutočností
príslušnými listinami. Súd tiež dodal, že v posudzovanej veci bol žalovaný zamestnaný len od 11.8.2020
(bez konkretizácie trvania pracovného pomeru na dobu určitú, alebo neurčitú), k poskytnutiu úveru

došlo pritom bez akéhokoľvek skúmania výdavkov, či bežného účtu spotrebiteľa (nebolo zrejmé ani aké
výdavky mal žalovaný na živobytie, či náklady na bývanie). V dôsledku uvedeného poskytovateľ úveru
nemoholmaťreálnyobrazomajetkovejsituáciispotrebiteľa,potrebnejpreposúdenieschopnostisplácať
poskytnutý úver.
1.5. Nahliadnutie do databáz úverových registrov a bánk nemožno považovať podľa názoru súdu

za dostatočné, keďže výpisy z databáz nepodávajú obraz o výdavkoch žiadateľa o úver a pokiaľ
poskytovateľúverunepoznácelkovýobjemvýdavkovklienta,nemôžesiurobiťzáverotom,čispotrebiteľ
je schopný splácať požadovaný úver. Posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať úver s odbornou
starostlivosťou nie je možné bez porovnania mesačných príjmov a výdavkov.
1.6.Súd prvej inštancie dal do pozornosti, že poskytovateľ úveru nevyhodnotil dôsledne životné

minimum vo výške 214,83 eur vo vzťahu k reálnym zisteniam o výdavkoch na živobytie žalovaného,
a jeho stotožnenie s výdavkami predstavuje iba formálne overenie bonity žalovaného. Poskytovateľ
úveru preverovaním bonity ako najdôležitejšej predzmluvnej povinnosti, nepostupoval s odbornou
starostlivosťou, vyžadujúcou aktivitu veriteľa, dôsledkom čoho je sankcia, že poskytnutý úver je
bezúročný a bez poplatkov. Samotné prihliadnutie na údaje z príslušného registra (SRBI) nemôže

postačovať pre záver, že poskytovateľ úveru si splnil svoje povinnosti skúmať bonitu spotrebiteľa
s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 ods. 1 ZoSÚ. Kvalifikujúc úver za bezúročný a bez poplatkov
podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ, z dôvodu hrubého porušenia povinností podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, súd žalobu
v zostávajúcej časti zamietol.
1.7. Argumentácia žalobkyne, že v ustanovení § 5 ods. 2 Opatrenia Národnej banky Slovenska

sú uvedené alternatívne možnosti pre veriteľov na overovanie zdroja príjmov spotrebiteľov, pričom
pod písmenom g) je uvedená aj možnosť overenia výšky príjmu spotrebiteľa v Sociálnej poisťovni, podľa
názoru súdu prvej inštancie neobstála, pretože report zo Sociálnej poisťovne nie je dôkazom o výške
príjmu žalovaného. V tejto súvislosti súd poukázal, že žalobkyňa ani neuviedla vlastné tvrdenia, ktorév súvislosti s príjmom žalovaného mali vyplývať z prehľadu verifikačných otázok v reporte zo Sociálnej
poisťovne, a preto všeobecný odkaz na report nepostačuje.
1.8. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 255 ods. 2

v spojení s § 256 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Vychádzajúc z pomeru úspechu a neúspechu strán
konania úspech žalobkyne predstavoval 57,5 % (4.917,44 eur + 2.866,42 eur + 48 eur + 219,12 eur,
pričom úspešná bola v časti čo do zaplatenia sumy 4.426,74 eur s príslušenstvom a v zastavenej časti
200 eur, z dôvodu úhrad žalovaného po podaní žaloby, pričom v zostávajúcej časti bola neúspešná),
a úspech žalovaného bol v rozsahu 42,50 %, v dôsledku čoho vznikol nárok na náhradu trov konania

žalobkynivrozsahu15%.Ovýškenáhradytrovprvoinštančnéhoiodvolaciehokonaniabuderozhodnuté
po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, navrhujúc jeho zmenu vyhovením žalobe
v plnom rozsahu a priznaním náhrady trov konania. Odvolanie odôvodnila ustanovením § 365 ods.
1 písm. f), h), b) CSP. Žalobkyňa (právna predchodkyňa žalobkyne) pri skúmaní bonity žalovaného

pracovala s informáciami, ktoré jej boli poskytnuté zo strany žalovaného, vyplývajúce zo žiadosti
o spotrebiteľský úver (bez vyživovacích povinností a rodinný stav slobodný). Reporty zo Sociálnej
poisťovne a úverového registra SRBI preukazovali deklarovaný pracovný pomer a príjem žalovaného
a informácie o úverových záväzkoch žalovaného zo spoločného úverového registra. Ďalšie výdavky
žalovaného mohol deklarovať len žalovaný, ktorý v súlade s § 7 ods. 2 ZoSÚ mal poskytnúť pravdivé

informácie na posúdenie schopnosti splácať úver. Zmenou právnej úpravy sa zaviedla metodika výpočtu
skúmania bonity klienta a od 1.1.2018 nadobudlo účinnosť Opatrenie Národnej banky Slovenska zo
14. novembra 2017, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver (Opatrenie č. 10/2017). V zmysle § 1, 2 Opatrenia ukazovateľ schopnosti splácať
úver sa vypočíta ako podiel výdavkov na peňažné záväzky spotrebiteľa podľa odseku 3 a celkovej

výšky čistých príjmov spotrebiteľa podľa odseku 4, zníženej o celkovú výšku nákladov na zabezpečenie
základných životných potrieb spotrebiteľa podľa odseku 5. Všetky položky výpočtu ukazovateľa
schopnosti splácať sa prepočítavajú na obdobie jedného mesiaca. V zmysle § 7 ods. 1 za celkovú výšku
nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa sa považuje výška nákladov na
zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa podľa § 2 odsek 5 prvej vety, zvýšená o 40 %

rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom osoby, voči ktorej má
spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť a ktorá žije so spotrebiteľom v spoločnej domácnosti, a výdavkami na
inú osobu, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť vo výške určenej právoplatným rozhodnutím
súdu.
2.1. Práve táto právna úprava v sebe subsumuje aj iné životné náklady dlžníkov, ktoré sa majú

zohľadňovať. Žalobkyňa teda nemusí zisťovať ďalšie skutočnosti o dlžníkoch. Na podporu svojej
argumentácie žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 22CoCsp/13/2023,
v zmysle ktorého ak poskytovateľ úveru zistil príjem žalovaného a jeho zamestnávateľa zo Sociálnej
poisťovne, od samotného žalovaného z údajov žiadosti o spotrebiteľský úver, v ktorej uviedol, že je
slobodný, bez vyživovacích povinností, žije u rodičov, jeho postup nemožno vyhodnotiť tak, že žiadnym

spôsobom neskúmala výdavky žalovaného. K obdobným záverom dospel aj Krajský súd v Trnave
v rozhodnutí sp. zn. 8CoCsp/7/2023.
2.2. Opatrenie Národnej banky Slovenska v § 5 stanovuje požiadavky na zisťovanie informácií
a predkladanie dokladov o príjmoch spotrebiteľa na účely overovania údajov o príjmoch spotrebiteľa.
V odseku 2 sú uvedené alternatívne možnosti, pričom pod písmenom g) je uvedená aj možnosť overenia

výšky príjmu prostredníctvom Sociálnej poisťovne. Poskytovateľ úveru overoval 110 % čistej uvádzanej
mzdy žalovaného v Sociálnej poisťovni, čím si overoval hodnovernosť jeho tvrdení a získal informácie
na overenie uvedených skutočností z nezávislého zdroja. Žalobkyňa má za to, že dostatočne preukázala
splnenie si povinností v zmysle § 7 ods. 1 ZoSÚ.
2.3. Žalovaný bol v konaní pasívny a žalobkyni zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť

preukázať dodržanie zákonného procesu skúmania bonity bez relevantnej námietky protistrany (porov.
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 84/2023). S poukazom na odbornú literatúru žalobkyňa
argumentovala, že ochrana spotrebiteľa má svoje medze a nemožno ju pojať ako obranu pred
ľahkomyseľnosťou a nezodpovednosťou spotrebiteľa. V zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republikysp.zn.PLÚS11/2016priustanovovanízákonnýchpodmienokochranyspotrebiteľa,dlžníka,je

nutnédbaťnavyváženosťprávnejúpravyzhľadiskajednotlivýchústavnýchštandardov,vrátaneprincípu
právneho štátu. Právne závery súdu prvej inštancie žalobkyňa označila za arbitrárne.

3. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.4. Odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné podať odvolanie (§ 355

ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP),
preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP),
postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP á contrario) a dospel k záveru, že odvolanie nie
je dôvodné.

5. V súvislosti s procesnými aspektmi daného sporu (skúmanie bonity žalovaného ako spotrebiteľa,
s odbornou starostlivosťou poskytovateľom úveru - právnou predchodkyňou žalobkyne), je potrebné
uviesť, že v spotrebiteľských zmluvách sú súdy povinné ex offo skúmať nielen existenciu neprijateľných
zmluvných podmienok, ale súd je povinný ex offo skúmať aj dodržanie povinnosti veriteľa konať s
odbornou starostlivosťou pri prieskume úverovej bonity klienta (porov. rozhodnutie Súdneho dvora
Európskej únie C-679/18) a v prípade zistených nedostatkov na tieto pri rozhodovaní prihliadnuť.

Odvolací súd pripomína, že v spotrebiteľských veciach (konanie so slabšou stranou sporu podľa § 290
CSP a nasl.) je princíp kontradiktórnosti konania oslabený.

6. Dôkazné bremeno preukázania splnenia povinností veriteľa pritom nezaťažuje spotrebiteľa, ale je
na veriteľovi aby v spore hodnoverne preukázal, že pri skúmaní bonity spotrebiteľa pred uzavretím

úverovej zmluvy, postupoval náležite s dostatočnou odbornou starostlivosťou (§ 7 ZoSÚ). Splnenie tejto
povinnosti je potrebné vnímať vo všetkých aspektoch súvisiacich s poskytovaním úveru.

7. Smernica č. 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči
spotrebiteľom na vnútornom trhu definuje odbornú starostlivosť podnikateľa ako úroveň špeciálnej

schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od obchodníka pri jeho konaní voči
spotrebiteľom, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery
uplatňujúcej sa v oblasti obchodníkovej činnosti. Daná je aj potreba verifikácie spotrebiteľom
poskytnutých informácií. Povinnosť veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy bonitu spotrebiteľa
predstavuje pre spotrebiteľa určitú záruku, že veriteľ bude pri poskytovaní úveru postupovať tak, aby ho

do určitej miery chránil pred neschopnosťou splácať úver. Primárnym chráneným záujmom je tu ochrana
spotrebiteľa pred nezodpovedným poskytnutím úveru.

8. Články 8 a 23 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, sa majú vykladať v tom zmysle, že

vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej
v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu
spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve,
pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku 23.

9. Povinnosť veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu dlžníka má chrániť spotrebiteľov
pred rizikami nadmerného zadlženia a platobnej neschopnosti (porov. rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie C-58/18 Michel Schyns proti Belsius Elfius Banque SA, bod 39, 41).

10. V tomto ohľade Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že cieľom povinnosti ohodnotiť úverovú bonitu

spotrebiteľa je posilniť zodpovednosť veriteľa a zabrániť poskytnutiu nebonitného spotrebiteľského
úveru (porov. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-449/13 CA Consumer Finance, bod 43).
Veritelia by mali byť zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa a mali by mať
možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere,
ale aj počas dlhodobého obchodného vzťahu.

11. V rozsudku z 18. decembra 2014 vo veci CA Consumer Finance/Ingrid Bakkaus, Charline Bonato,
rod. Savary, Florian Bonato C-449/13, Súdny dvor Európskej únie posudzoval predzmluvné povinnosti
poskytovateľa úveru, a to povinnosti stanovené v článku 5 (informačná povinnosť a povinnosť poskytnúť
vysvetlenie) a v článku 8 (posúdenie úverovej bonity spotrebiteľa) smernice 2008/48/ES. Rozhodol,

že ustanovenia smernice 2008/48/ES sa majú vykladať v tom zmysle, že jednak bránia vnútroštátnej
právnej úprave, podľa ktorej dôkazné bremeno nesplnenia povinností upravených v článkoch 5
a 8 smernice 2008/48/ES zaťažuje spotrebiteľa; jednak bránia skutočnosti, aby sa súd z dôvodu
štandardného ustanovenia musel domnievať, že spotrebiteľ uznal úplné a správne vykonanie veriteľomjeho predzmluvných povinností, pričom toto ustanovenie má za následok aj prenesenie dôkazného
bremena o vykonaní uvedených povinností, ktoré môže narušiť účinnosť práv priznaných smernicou
2008/48/ES; článok 8 ods. 1 smernice 2008/48/ES sa má vykladať v tom zmysle, že jednak nebráni,

aby bolo ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa uskutočnené len na základe ním predložených
informácií za predpokladu, že sú tieto informácie dostatočné a že k obyčajným vyhláseniam spotrebiteľa
sú pripojené dôkazy. V rozsudku z 10.júna 2021 C-303/20 Súdny dvor Európskej únie k článku 8
smernice 2008/48/ES uviedol, že veriteľ je povinný posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, ktorá povinnosť
môže prípadne zahŕňať nahliadnutie do príslušnej databázy. Cieľom tejto povinnosti je tiež posilniť

zodpovednosť veriteľa a zabrániť poskytnutiu úveru nebonitným spotrebiteľom (C 449/13, C-58/18,
C-679/18).

12. Odborná starostlivosť je preto komplexom účinných nástrojov umožňujúcich zhodnotiť potenciál
spotrebiteľa splatiť úver, rozsah ktorých bude daný individuálnymi okolnosťami. V neposlednom rade
ide aj o odbornú starostlivosť vo vzťahu k vlastným zdrojom, ktoré sú neodbornou starostlivosťou

potenciálne negatívne taktiež ohrozené.

13. Povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa je v našom právnom poriadku zakotvená v § 7 ZoSÚ,
pričom ide o transpozíciu čl. 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008
o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica“).

Podľa tohto ustanovenia je veriteľ pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou
tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru, povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa
poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel
spotrebiteľského úveru (porov. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 530/2024 zo dňa 12.

februára 2025).

14.Povinnosťveriteľaposúdiťpreduzavretímzmluvyúverovúbonitujeprespotrebiteľanepochybneviac
nežpodstatná,pretožechránispotrebiteľapredrizikaminadmernéhozadlženiaaplatobnejneschopnosti
[pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) LCL Le Crédit Lyonnais SA proti

Fesihovi Kalhanovi z 27. marca 2014, C-565/12, bod 42]. Súdny dvor citovanú smernicu vykladá tak,
že ,,existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že sa spotrebiteľ najmä z dôvodu nevedomosti nebude
dovolávaťprávnejnormyurčenejnajehoochranu(rozsudokz21.apríla2016,RadlingeraRadlingerová,
C-377/14, EU:C:2016:283, bod 65, ako aj citovaná judikatúra)“ (rozsudok Súdneho dvora OPR-Finance
s.r.o. proti GK z 5. marca 2020, C-679/18, bod 22). Zjednodušene povedané, v mnohých prípadoch

je dlžník len laik, ktorý má predstavu o tom, koľko si chce požičať, ale veriteľ je ten, kto má odborné
skúsenosti a vedomosti, a vie preto vyhodnotiť aj to, koľko si klient požičať môže, aby to vedel splácať
(porov. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 530/2024 zo dňa 12. februára 2025).

15. Práve s ohľadom na dôležitosť tejto povinnosti sú prísne aj sankcie, ktoré postihujú veriteľa,

ktorý túto svoju povinnosť zanedbá (§ 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch), t. j. v prípade
porušenia povinnosti konať s odbornou starostlivosťou nie je veriteľ oprávnený vyžadovať jednorazové
splatenie úveru a v prípade hrubého porušenia tejto povinnosti sa taký úver považuje za bezúročný
a bezpoplatkový. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch
sa však považuje nielen posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov

o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej
databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti veriteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch sa tiež považuje aj porušenie
§ 7 ods. 19 až 42 ZoSÚ (porov. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 530/2024 zo dňa
12. februára 2025).

16. Súdny dvor už rozhodol, že sankcia zániku nároku na úroky stanovená vnútroštátnou úpravou
sa považuje za primeranú v zmysle článku 23 smernice 2008/48/ES, pokiaľ ide o prípady porušenia
povinnosti veriteľa, ktorá má podstatný význam v kontexte tejto smernice (rozhodnutie Súdneho dvora
C-303/20, C-42/15).

17. Podľa § 7 ods. 17 písm. b) ZoSÚ sa vynaložením odbornej starostlivosti rozumie, že veriteľ posúdi
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o spotrebiteľovi.18. Mohlo by sa teda zdať, že postačuje, ak veriteľ preukáže, že nahliadol do príslušných registrov a
vyžiadal si od spotrebiteľa a ďalších orgánov príslušné podklady. Je ale zrejmé, že na to, aby bolo možné
hovoriť o odbornej starostlivosti, je potrebné preukázať aj odbornosť samu - teda preukázať aj to, že

platobná schopnosť bola posúdená správne, t. j. boli vyhodnotené všetky údaje a správnym spôsobom
bolo na nich prihliadnuté (porov. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 530/2024 zo dňa 12.
februára 2025), čo v danom prípade súd prvej inštancie nemal preukázané.

19. Podľa bodu 26 odôvodnenia smernice by členské štáty mali prijať vhodné opatrenia na podporu

zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter
svojho trhu s úvermi, „... Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali
úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty
vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia
na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch.“.

20. Podľa čl. 23 smernice sú členské štáty povinné stanoviť pravidlá o sankciách za porušenie
vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe smernice a sú povinné prijať všetky potrebné
opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávania. Ustanovené sankcie pritom musia byť účinné, primerané
a odrádzajúce. Taká sankcia, ktorá by veriteľovi hrozila len v prípade nenahliadnutia do príslušných
registrov či v prípade úplnej ignorancie akýchkoľvek podkladov nevyhnutných na posúdenie úverovej

bonity klienta, by bola zjavne v rozpore s účelom a cieľom smernice a nebolo by ju možné považovať ani
za účinnú, ani za primeranú a ani za odradzujúcu (porov. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 530/2024 zo dňa 12. februára 2025).

21. V štádiu súdneho konania sa dlžník nachádza opäť v pozícii toho slabšieho - dokonca aj právne

zastúpený (viď rozsudok Súdneho dvora Froukje Faber proti Autobedrijf Hazet Ochten BV zo 4.
júna 2015, C-497/13, bod 47). Práve s poukazom na znevýhodnené postavenie spotrebiteľa preto
Súdny dvor zdôrazňuje povinnosť vnútroštátneho súdu skúmať ex offo porušenie niektorých ustanovení
spotrebiteľského práva (napríklad rozsudok Súdneho dvora Radlinger a Radlingerová, už citovaný, bod
62). Účinná ochrana spotrebiteľa by sa nedala dosiahnuť, keby vnútroštátny súd nebol povinný, hneď

ako disponuje na tento účel potrebnými informáciami o právnych a skutkových okolnostiach, preskúmať
ex offo dodržanie povinnosti veriteľa stanovenej v článku 8 uvedenej smernice, analogicky rozsudok z
21. apríla 2016, Radlinger a Radlingerová, C-377/14, EU:C:2016:283, body 66 a 70 (porov. rozsudok
Súdneho dvora OPR-Finance s.r.o. proti GK z 5. marca 2020, C-679/18, bod 23).

22. Podľa čl. 288 tretieho odseku Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) smernica
zaväzuje všetky členské štáty, ktorým je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý má byť dosiahnutý, pričom
ponecháva vnútroštátnym orgánom právomoc, pokiaľ ide o formu a prostriedky. Platí, že smernica
sama osebe nemôže zakladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na smernicu ako takú proti nemu
nemožno odvolávať (rozsudok Súdneho dvora Dominguez z 24. januára 2012, C-282/10, bod 37). To

však nemení nič na tom, že povinnosť členského štátu prijať všetky opatrenia potrebné na dosiahnutie
výsledku stanoveného smernicou je záväznou povinnosťou, ktorú stanovuje čl. 288 tretí odsek ZFEÚ
a samotná smernica. Táto povinnosť prijať všetky všeobecné alebo osobitné opatrenia je záväzná pre
všetky orgány členských štátov vrátane súdnych orgánov v rámci ich právomocí (rozsudok Súdneho
dvora Commune de Mesquer z 24. júna 2008, C-188/07, bod 83). Povinnosť posúdiť ex offo dodržanie

povinnosti veriteľa konať s odbornou starostlivosťou pri prieskume úverovej bonity klienta predstavuje
procesnú požiadavku, ktorá neplatí pre jednotlivcov, ale pre súdne orgány (viď analogicky rozsudok
Súdneho dvora Kušionová z 10. septembra 2014, C-34/13, bod 67, ako aj rozsudok Finanmadrid EFC
z 18. februára 2016, C-49/14, bod 35).

23. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sú vnútroštátne súdy pri uplatňovaní vnútroštátneho práva
povinné vykladať ho v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel smernice tak, aby sa
dosiahol ňou sledovaný výsledok, a takto konať v súlade s čl. 288 tretím odsekom ZFEÚ. Táto povinnosť
konformného výkladu vnútroštátneho práva je totiž vnútorne spätá so systémom ZFEÚ, keďže umožňuje
vnútroštátnym súdom v rámci ich právomocí zaistiť úplnú účinnosť práva únie pri rozhodovaní o sporoch,

ktoré im boli predložené (rozsudok Súdneho dvora Dominguez, vyššie citovaný, bod 24).

24. Sumarizujúc vyššie uvedené skúmanie bonity klienta s odbornou starostlivosťou vyžaduje vyšší
stupeň obozretnosti a odbornosti. Podľa dôvodovej správy k novele č. 299/2016 Z. z. zákona ospotrebiteľských úveroch (ZoSÚ), legislatívnym zámerom bolo obozretné poskytovanie spotrebiteľských
úverov veriteľmi, so zohľadnením vzniknutých nedostatkov vyplývajúcich z aplikačnej praxe v tejto
oblasti. Sprísnený právny rámec posudzovania schopnosti splácať úver sa vzťahoval už na zmluvy

uzatvorené po 1. januári 2017. Ustanovenia § 7 ods. 19 až 42 ZoSÚ predstavovali skonkrétnenie
generálnej klauzuly v § 7 ods. 1 ZoSÚ (Opatrenie Národnej banky Slovenska 10/2017 s účinnosťou
1. 1. 2018 upravilo príslušnú metodiku výpočtov), a teda do vyhodnotenia limitov pre posudzovanie
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, vstúpila aj výslovne upravená položka nákladov
na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa, a tiež osôb voči ktorým má spotrebiteľ

vyživovaciu povinnosť (§ 7 odsek 20).

25.Skúmaniebonitypredstavujeskúmaniepredpokladovsplateniaúveruvkaždomjednotlivomprípade,
s ohľadom na individuálne okolnosti (osobnú situáciu spotrebiteľa, výšku úveru, výšku mesačnej splátky
a pod.), s cieľom posúdiť, či sú informácie primerané a dostatočné na ohodnotenie úverovej bonity
spotrebiteľa.

26. S poukazom na zákonnú podmienku uvedenú v § 7 ods. 1 ZoSÚ, a to s odbornou
starostlivosťou individuálne posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, je preto
potrebný v prejednávanej veci taký výklad, že nepostačovalo na strane spotrebiteľa len zistenie výšky
príjmu (overením v Sociálnej poisťovni), zavŕšené lustráciou v úverovom registri ale i zistenie výdavkov,

predovšetkým nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb (s prihliadnutím na osobné
pomery žalovaného ako spotrebiteľa, u ktorého výdavky objektívne nemohli predstavovať hodnotu „0“).
Veriteľ si potom nemohol s odbornou starostlivosťou urobiť kvalifikovaný záver o tom, či spotrebiteľ
je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver. Súd prvej inštancie správne doplnil, že dôraz pri
posúdení úverovej schopnosti je kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa, za účelom

posúdenia toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká
bude potrebná pre splácanie úveru. Podľa § 7 ods. 20 ZoSÚ aj na výpočet ukazovateľa schopnosti
spotrebiteľa splácať úver sa použijú náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa.

27. Žiada sa dodať, že za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z

ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o reálnej žiadateľovej finančnej situácii. Povinnosť
spotrebiteľa poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje, nezbavuje povinnosti
veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne
si zabezpečovať ďalšie a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a tieto náležite vyhodnotiť. V
súlade s požiadavkou odbornej starostlivosti bonita dlžníka musí byť skúmaná aj cez zisťovanie jeho

výdavkov, keďže skúmaním výdavkov len nahliadnutím do databáz banky a úverových registrov, nie
je spôsobilé podať úplný obraz o celkovom objeme výdavkov spotrebiteľa, v dôsledku čoho si veriteľ
nemôže urobiť záver o tom, či spotrebiteľ je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver.

28. S poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobkyňa

neuniesla dôkazné bremeno, že postupovala s odbornou starostlivosťou pri posudzovaní schopnosti
žalovaného splácať spotrebiteľský úver získaním objektívneho obrazu o jeho finančnej situácii, majúc za
preukázané len formálne overenie bonity žalovaného, na základe mechanickej kvantifikácie s poukazom
na Opatrenie Národnej banky Slovenska č. 10/2017, keďže stotožnenie výdavkov na živobytie so
životnýmminimomvtomtoprípadeneposkytujereálnyobraznazákladeindividuálnejkontrolyoúverovej

bonite spotrebiteľa (porov. odsek 1.4 a 1.7, 10 tohto rozhodnutia odvolacieho súdu). Predovšetkým
z hľadiska naplnenia cieľa požiadavky odbornej starostlivosti podnikateľa, ako úrovne špeciálnej
schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od obchodníka pri jeho konaní voči
spotrebiteľom so zárukou, že veriteľ bude pri poskytovaní úveru postupovať tak, aby ho do určitej
miery chránil pred neschopnosťou splácať úver, keďže primárnym chráneným záujmom je tu ochrana

spotrebiteľa pred nezodpovedným poskytnutím úveru (porov. odsek 7 a odsek 9 tohto rozhodnutia
odvolacieho súdu). Súd prvej inštancie tiež správne poukázal na absenciu vyhodnotenia komplexu
jednotlivých nástrojov umožňujúcich zhodnotiť potenciál spotrebiteľa splatiť úver, rozsah ktorých je daný
individuálnymi okolnosťami prípadu, keďže pre záver aby bolo možné hovoriť o odbornej starostlivosti,
je potrebné preukázať aj odbornosť samu, teda preukázať aj to, že bola platobná schopnosť posúdená

správne, t. j. že boli vyhodnotené všetky údaje a správnym spôsobom bolo na nich prihliadnuté (porov.
odsek 18 tohto rozhodnutia odvolacieho súdu).29. Nedostatočná individuálna kontrola úverovej bonity spotrebiteľa znamenala hrubé porušenie
odbornej starostlivosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, ktoré je sankcionované bezúročnosťou a
bezpoplatkovosťou úveru podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ (aj s prihliadnutím na výšku príjmu spotrebiteľa,

výšku mesačnej splátky úveru a dobu splácania úveru, tiež ostatné vyššie uvedené údaje o žalovanom
spotrebiteľovi).

30. V kontexte uvedeného opodstatnene súd prvej inštancie ex offo skúmal porušenie ustanovení
spotrebiteľského práva (porov. rozsudok Súdneho dvora Radlinger a Radlingerová, už citovaný bod 62),

za účelom dosiahnutia účinnej ochrany spotrebiteľa, ktorá vyžaduje z úradnej povinnosti preskúmať
dodržanie povinnosti veriteľa stanovenej v článku 8 smernice. Povinnosť posúdiť ex offo dodržanie
povinnosti veriteľa konať s odbornou starostlivosťou pri prieskume úverovej bonity klienta predstavuje
procesnú požiadavku, ktorá neplatí pri jednotlivcov, ale pre súdne orgány (porov. odsek 22 tohto
rozhodnutia odvolacieho súdu).

31.Nejednalosapretooporušeniezásadyrovnostistránakontradiktórnostikonania,akoanionekritické
favorizovanie spotrebiteľa, či jeho ochrana pred ľahkomyseľnosťou a nezodpovednosťou, prípadne
nevyváženú preferenciu ochrany spotrebiteľa, vzhľadom na oslabený princíp kontradiktórnosti konania
v spotrebiteľských sporoch (§ 290 CSP a nasl.), rešpektujúc osobitosti konania vedeného voči slabšej
strane sporu. Nedošlo ani k odklonu od označeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo

84/2023, ktoré sa týkalo namietaných pochybení nižších súdov v procese dokazovania, keďže z vlastnej
iniciatívy nevykonali v súlade s § 295 CSP dokazovanie smerujúce k zisteniu toho, či žalobca riadne
skúmal bonitu žalovaného pred poskytnutím úveru.

32. V súlade so zásadou efektivity je potrebné zdôrazniť, že prijaté sankcie musia byť účinné, primerané

a odrádzajúce (viď odsek 20 tohto rozhodnutia odvolacieho súdu), a pretože ide o prípad porušenia
povinnosti veriteľa, ktorá má podstatný význam v kontexte smernice, sankcia zániku nároku na zmluvné
úroky stanovená vnútroštátnou úpravou sa považuje za primeranú v zmysle článku 23 smernice
2008/48/ES. V kontexte uvedeného nemohol obstáť poukaz žalobkyne na iné označené rozhodnutia
odvolacieho súdu, pričom doslovný výklad právnej normy nemožno preferovať pred eurokonformným a

ústavnokonformným výkladom, vychádzajúc z individuálnych okolností prípadu, a materiálnej ochrany
spotrebiteľa v prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ.

33. Odvolacia námietka žalobkyne o nesprávnych skutkových zisteniach a nesprávnom právnom
posúdení veci súdom prvej inštancie nebola dôvodná.

34. V posudzovanej veci súd prvej inštancie uviedol v napadnutom rozhodnutí rozhodujúci skutkový stav,
výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad,
pričom vyvodil vecne správne závery.

35. Strana konania má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 2MCdo/7/2009).

36. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, treba považovať taký nedostatok rozhodnutia súdu, keď rozhodnutie
neobsahuje žiadne dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre
rozhodnutie vo veci (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/98/2017), čo nebol daný prípad.

37. Do práva na spravodlivý proces nepatrí ani právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. IV.
ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená tiež právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 50/04, uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/61/2010).

38. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva pritom nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. uznesenie NS SR sp. zn.5Cdo/106/2010, RUIS R Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro
Balani v. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

39. Iné právne významné odvolacie námietky žalovanou v odvolaní vznesené neboli, ako ani námietky
voči zamietnutiu ostatných peňažných nárokov uplatnených žalobou. Všeobecný súd (prvoinštančný aj
odvolací) nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam (postačuje teda ak rozhodnutie dostatočne objasňuje skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzalo do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania).
Preto odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý
proces.

40. Nad rámec vyššie uvedeného žiada sa dodať, že podľa záveru uznesenia Najvyššieho súdu

SR z 13.2.2025 sp. zn. 6Cdo/152/2022 (R 34/2025) bez konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza
zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom
určených podmienok (uplynutia oboch lehôt podľa § 53 ods. 9 občianskeho zákonníka v znení účinnom
do 31. októbra 2024). Právny úkon nekonkretizujúci splátku je preto nedostatočne určitý, sankcionovaný
neplatnosťou (podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Uvedený záver má potom vplyv i na

predčasné zosplatnenie dlhu a následné postúpenie bankovej pohľadávky.

41. Odvolací súd podľa § 387 CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne
potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania úspešnej žalobkyne, ktorej podľa § 255 ods.
2 CSP vznikol nárok na náhradu trov konania, voči žalovanému v konaní neúspešnému, v stanovenom

rozsahu,pričomvočirozhodnutiuonáhradetrovkonaniašpecifickéodvolacienámietkyvznesenéneboli.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

42. Z dôvodu, že žalovaný bol úspešný v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 v spojení

s § 255 ods. 1 CSP, vzniklo mu právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovanému však nebola
náhrada trov odvolacieho konania priznaná, pretože si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatňoval
a nebolo preukázané, že takéto trovy konania by mu boli vznikli, pričom je v súlade s článkom 17
základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa žalovanému
náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 7Cdo 14/2018).

43. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.