Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. marec 2026

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 54Ek/1777/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120417432
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Šablová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2026:6120417432.3

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Platiť sa oplatí s.r.o., IČO: 45684618, so
sídlom: Mostová 2, 811 02 Bratislava, zast.: Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 47255706,
Michalská 14, 811 03 Bratislava, proti povinnému: A. B., dátum narodenia: XX.XX.XXXX, trvale bytom:
Slov. Nár. C. XXXX/XXX, XXX XX D., o vymoženie 200,16 Eur, vedenej súdnym exekútorom: JUDr.
Miroslav Zahorjan, so sídlom exekútorského úradu Hlavná 6, 040 01 Košice, pod sp. zn. 246EX 302/20,

o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 54Ek/1777/2020 zo
dňa 09.02.2026, takto

r o z h o d o l :

I. Sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 54Ek/1777/2020 zo
dňa 09.02.2026 z a m i e t a .

II. Oprávnený a povinný n e m a j ú nárok na náhradu trov konania o zamietnutí sťažnosti

oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 54Ek1777/2020 zo dňa
09.02.2026.

o d ô v o d n e n i e :

1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie, ktorý bol doručený súdu dňa 26.10.2020, domáhal
od povinného vymoženia 241,19 Eur na základe exekučného titulu - 1/ Rozsudok Okresného súdu
Trebišov sp. zn. 14Csp/311/2017 zo dňa 06.09.2018; 2/ Uznesenie Okresného súdu Trebišov sp.

zn. 14Csp/311/2017 zo dňa 24.10.2018 (ďalej ako „exekučný titul“). Okresný súd Banská Bystrica
po preskúmaní návrhu na vykonanie exekúcie a príloh k nemu, vydal dňa 18.11.2020 poverenie na
vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi: JUDr. Miroslav Zahorjan, so sídlom exekútorského úradu
Hlavná 6, 040 01 Košice (ďalej len „súdny exekútor“), ktorý vedie exekúciu pod sp. zn. 246EX 302/20.

2. Súdny exekútor vydal dňa 13.01.2026 upovedomenie o zastavení exekúcie a výzvu na

zaplatenie náhrady výdavkov, ktorým zastavil exekúciu podľa § 61n ods. 1 písm. d) zákona č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) z dôvodu, že pri exekúcii vedenej
na majetok povinného sa do piatich rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania
majetku nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili
aspoň na úhradu trov exekútora.

3. Uznesením sp. zn. 54Ek/1777/2020 zo dňa 09.02.2026 súd námietky oprávneného proti
upovedomeniu o zastavení exekúcie a výzve na úhradu trov súdneho exekútora podľa § 61n ods.
4 Exekučného poriadku zamietol. Predmetné uznesenie súd v osobe vyššieho súdneho úradníka
odôvodnil tým, že argumentácia oprávneného o fyzickom nezisťovaní hnuteľného majetku patriaceho
osobe povinného či tvrdenia o chýbajúcej súčinnosti s tretími osobami, ktoré by mohli podľa názoru

oprávneného disponovať informáciami o majetku povinného, je v celom rozsahu nedôvodná a rovnako
tak i nespôsobilá k založeniu celého radu úvah k exekučnej činnosti súdneho exekútora, keď zobsahu spisového materiálu vyplýva, že poverený súdny exekútor postupoval pri výkone exekúcie
s vynaložením odbornej starostlivosti a súladne s jednotlivými ustanoveniami Exekučného poriadku,
ktoré pojednávajú o uspokojení pohľadávky oprávneného peňažnej povahy. V tejto súvislosti súd

uviedol, že poverený súdny exekútor je oprávnený postupovať len v medziach stanovených Exekučným
poriadkom, pričom z ustanovenia § 64 Exekučného poriadku vyplýva všeobecné pravidlo primeranosti
výkonu exekúcie, ktoré je podriadené rozsahu vymáhanej povinnosti a jeho zodpovedajúcej hodnote
zabezpečenia majetku (t. j. zabezpečenie majetku nesmie presahovať výšku vymáhaného nároku).
Oprávnenie súdneho exekútora vykonávať exekučnú činnosť a fakticky postihovať majetok patriaci

povinnému, je tak výrazne obmedzené výškou vymáhanej povinnosti. Logickým záverom z uvedeného
preto je, že úvahy oprávneného o vynakladaní ďalších trov exekúcie pre fyzické zisťovanie majetkovej
podstaty vo vlastníctve povinného, je prezentovaním priam absurdného statusu, ktorý v jeho premietnutí
do reálneho sveta by viedol k rozsiahlemu výkonu exekučnej činnosti pri peňažných pohľadávkach
mimo exekútorského úradu povereného súdneho exekútora, a to v podobe fyzických návštev v mieste
bydliska povinného, či v inom mieste, kde sa povinný čo i len potencionálne zdržuje. Rovnako je potom

ďalej nemysliteľné, aby súdny exekútor pri zohľadnení početných negatívnych záznamov z lustrácii
v Registri obyvateľov SR, v katastri nehnuteľnosti, v peňažných ústavoch či v Sociálnej poisťovni,
absolvoval služobnú cestu na adresu osoby povinného v záujme vyhotovenia súpisu hnuteľného
majetku, keď uvedený procesný postup by výrazným spôsobom, pritom neadresne, ovplyvňoval výšku
vynaložených trov (nákladov) pre vedenie exekúcie, a to za stavu, kedy by súdny exekútor ani len

nemohol predpokladať skutočnú existenciu exekvovateľného majetku. V neposlednom rade je dôležité
zdôrazniť, že pri pohľadávkach s nižšou hodnotou (drobné exekúcie) je práve navyšujúca sa výška
trov exekúcie dôvodom, pre ktorý je vyhľadávanie osoby povinnej či osobné zisťovanie jemu patriaceho
hnuteľného majetku nehospodárnym prostriedkom výkonu exekúcie. Uvedený záver súdu sa taktiež
vzťahuje aj na oprávneným predkladanú výzvu k predloženiu vyhlásenia o majetku, či následného

uloženia donucovacieho opatrenia, keď uloženie donucovacieho opatrenia predstavuje vzhľadom na
peňažnú povahu vymáhanej pohľadávky len prostriedok navyšovania už existujúceho dlhu, ktorý nebol
uspokojenýžiadnymztaxatívnevymedzenýchspôsobovvykonaniaexekúcie.Podstatoudonucovacieho
opatrenia preto nemôže byť automatizované zväčšovanie rozsahu vymáhanej povinnosti, keď jeho
výlučným účelom je donútenie povinného k splneniu určitej povinnosti, ktorej základ vychádza z

konkrétnej skutkovej okolnosti, zaznamenanej v spisovej dokumentácii súdneho exekútora. Súdny
exekútor spolu s námietkami dostatočne preukázal úkony, ktoré vykonal a ktoré viedli k záveru, že
nebol zistený majetok, ktorý by bol súdnym exekútorom v exekúcii postihnuteľný. Skutočnosť, že sa
s uvedenými závermi oprávnený nestotožňuje nemá za následok bez ďalšieho dôvod na zrušenie
súdnym exekútorom vydaného Upovedomenia o zastavení exekúcie. Oprávnený môže opätovne podať

návrh na vykonanie exekúcie a opätovne očakávať vedenie exekúcie na majetok povinného minimálne
po dobu piatich rokov, počas ktorých môže dôjsť k zmenám v majetkových pomeroch povinného.
Súdny exekútor, ani súd, nie je garantom existencie majetku povinnej osoby a súčasťou práva na
súdnu ochranu nie je aj právo na skutočné, reálne vymoženie pohľadávky. Pokiaľ povinný nedisponuje
zodpovedajúcim majetkom umožňujúcim vymoženie pohľadávky, súdny exekútor, ani súd za uvedený

objektívny stav zodpovednosť nenesú. Súd nespochybňuje oprávnenie oprávneného podať návrh na
vykonanie exekúcie, pokiaľ disponuje vykonateľným exekučným titulom. Zároveň však spolu s podaním
návrhu na vykonanie exekúcie prechádza na oprávneného aj riziko, že bude zaviazaný znášať trovy
súdneho exekútora v prípade, ak dôjde k ukončeniu exekúcie z iných dôvodov, ako vymožením uloženej
povinnosti.

4. Proti uvedenému uzneseniu podal oprávnený v zákonnom stanovenej lehote sťažnosť, ktorú
odôvodnil tým, že súdny exekútor vykonal iba lustrácie elektronicky prístupných registrov, respektíve
dopyty na orgány a inštitúcie, a to vrátane dopravného inšpektorátu, ale nie fyzické zisťovanie
na mieste samom a spísanie hnuteľného majetku podliehajúceho exekúcii v súlade s § 114 a

115 Exekučného poriadku. Súdny exekútor tak v rozpore s odôvodnením napadnutého uznesenia
nevykonal riadne zisťovanie všetkého majetku povinného a skutočnosť splnenia podmienky pre
zastavenie exekúcie exekútorom pre nedostatok majetku tak nebola ani súdnym exekútorom ani
súdom preukázaná a predmetné upovedomenie o zastavení exekúcie je predčasné a napadnuté
uznesenie nesprávne a v rozpore so zákonom. Práve zisťovanie aj hnuteľného majetku povinného

ako napríklad televízny prijímač, mobilné telefóny, hotové peniaze nad 165 eur, cennosti na bytoch,
počítače a notebooky, nebežné odevy a iný textil a podobne a ich speňaženie je odôvodnené za
okolností, ak povinný nemá iný postihnuteľný majetok alebo príjmy a práve pri výške pohľadávky
oprávneného v predmetnom exekučnom konaní, pre ktorú nie je primerané speňažovanie nehnuteľnostialebo iného vysoko hodnotného majetku, aby ho oprávnený aj vlastnil. V tomto smere poukázal
oprávnený na ustanovenie paragrafu 63 a 64 exekučného poriadku. Oprávnený zastáva názor, že
súdny exekútor nevykonal zisťovanie majetku a podmienky zákona pre zastavenie exekúcie exekútorom

neboli splnené, jedná sa teda o tvrdenie negatívnej skutočnosti, ktorej opak musí preukázať súdny
exekútor. Navyše z exekučného spisu, ako zistil aj súd, skutočne nevyplýva, že by predmetné zisťovanie
hnuteľného majetku exekútor vykonal. Majú za to, že v podmienkach exekučného konania v ktorom
sú možnosti procesného útoku a procesnej obrany zúčastnených subjektov v súlade s paragrafom 200
a nasledujúcich Exekučného poriadku obmedzené, neprechádza na oprávneného dôkazné bremeno

preukázania majetnosti alebo nemajetnosti povinného. V zmysle ustanovenia paragrafu 59 odsek 1
a Exekučného poriadku vyplýva, že exekútor je povinný vykonať úkony potrebné na zistenie majetku
povinného a to vrátane fyzickej návštevy povinného a s tým súvisiacich zisťovaní hnuteľného majetku.
Na pokyny oprávneného exekútor prihliada, respektíve si žiada iba v prípadoch predpokladaných
zákonom. Nie je správne tvrdenie súdu uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, podľa
ktorého mal oprávnený podávať návrhy exekútorovi. Exekútor vykonáva svoju právomoc samostatne a

okrem zákonom ustanovených prípadov nie je viazaný žiadnymi návrhmi ani pokynmi oprávneného a
oprávnený ani nemá možnosti zisťovať skutočnosti rozhodné pre postup v exekúcii, ktoré možnosti má
v plnej miere exekútor. V prípade, ak by exekútor zistil hnuteľný majetok speňažiteľný v rámci exekúcie,
čo by zistil iba na základe fyzickej obhliadky obydlia povinného, mohol/mal vyzvať oprávneného
na úhradu akýchkoľvek preddavkov, ktoré by v súlade so zákonom bol exekútor oprávnený od

oprávneného požadovať. To, že paragraf 59 odsek 1 Exekučného poriadku ustanovuje, že exekútor
prednostne zisťuje existenciu majetku povinného podľa údajov v registroch, ktoré sú dostupné
prostriedkami elektronickej komunikácie pod neznamená to, že exekútor vykonáva iba zisťovanie
dostupné prostriedkami elektronickej komunikácie. To zvlášť pri výške vymáhanej pohľadávky do 2000
eur a zjavnej majetkovej situácie povinného, pri ktorom nemožno očakávať vlastníctvo nehnuteľností,

pohľadávok, obchodných podielov, hodnotnejších vozidiel a podobne. Ten istý následok vyplýva aj
z § 2 vyhlášky MS SR 68/20027 Z.z. a teda, že poradie zisťovania majetku osobami povinnými
poskytnúť exekútorovi súčinnosť nemá vplyv na povinnosť exekútora zisťovať aj iný majetok povinného,
inými spôsobmi, ak je to v záujme vymoženia pohľadávky oprávneného a primeraného postihnutia
majetku povinného, ktoré zásady cituje aj súd v odôvodnení napadnutého uznesenia. Exekučný súd

v konaní o námietkach má posúdiť, či boli splnené podmienky Exekučného poriadku pre zastavenie
exekúcie súdnym exekútorom. Do kompetencie súdu patrí na riadne podanie námietky, zhodnotenia
exekútora preveriť a preskúmať minimálne v rozsahu, či exekútor sám deklaroval vykonané zisťovanie
všetkého možného majetku povinného nielen majetku evidovaného subjektami podľa paragrafu 2
vyhlášky MS SR číslo 68/2017 Z.z. Oprávnený nie je povinný navrhovať spôsob vykonania exekúcie

exekútorovi. Exekútor je povinný iniciatívne využiť všetky možné spôsoby exekúcie a v prípade, ak
je na ten, ktorý spôsob zákonom vyžadovaný súhlas oprávneného alebo úhrada preddavkov na rovy,
má ich exekútor bez výzvy oprávnenému navrhovať a ich úradu žiadať. Oprávnenému nie je zrejmé,
prečo počas exekučného konania nedošlo k vykonaniu exekúcie predajom hnuteľných vecí, ktorých
povinný je vlastníkom/spoluvlastníkom. Oprávnený nepredpokladá, že povinný naozaj nevlastní žiaden

hnuteľný majetok, ktorý sa v nehnuteľnostiach, kde žije respektíve v jeho domácnosti nachádza. Z
napadnutého uznesenia vyplýva, že súd považoval fyzické zisťovanie hnuteľného majetku patriaceho
osobe povinného v mieste jeho bydliska za nehospodárne a neúčelné. Oprávnený s týmto záverom
nesúhlasí, nakoľko je možné predpokladať, že sa v mieste bydliska povinné nachádza hnuteľný majetok,
ktorý zakladá rozumný predpoklad existencie aspoň základného hnuteľného majetku. Súpis hnuteľného

majetku je zákonným spôsobom vykonania exekúcie, ktorý nemožno a priori vylúčiť len na základe
negatívnych výsledkov lustrácií v príslušných registroch. Súd ani súdny exekútor nijakým spôsobom
nepreukázali existenciu okolností, ktoré by odôvodňovali záver, že akýto postup by bol neúčelný
nehospodárny. Oprávnený poukázal na rozhodnutia vydané na Okresnom súde Banská Bystrica sp.
zn. 67Ek/1291/2019 a sp. zn. 40Ek/1204/2019. Oprávnený ďalej uviedol, že mu s poukazom na

rozhodnutia okresného súdu nie je zrejmé, prečo sa súd pri posudzovaní námietok oprávneného voči
upovedomeniuozastaveníexekúcieodklonilodzaužívanejvyššieuvedenejrozhodovacejpraxe,vktorej
súd v prípadoch s rovnakým skutkovým základom rozhodol, že nemajetnosť povinného neodôvodňuje
len samotné vykonanie lustrácií v registroch dostupných súdnemu exekútorovi s negatívnym výsledkom.
Oprávnený nie je povinný zisťovať a oznamovať exekútorovi kde sa má nachádzať hnuteľný majetok

povinného. Súdny exekútor má dostatok oprávnení na to, aby zistil a spísal všetok majetok povinného
sám z vlastnej iniciatívy (príkladmo ust. § 119 ods. 1 Exekučného poriadku).
Exekučný súd v 12 bode napadnutého uznesenia tvrdí, že samotná skutočnosť predpokladaná §
61n ods. 1 písm. d) je považovaná za dôvod pre zastavenie exekúcie pre nezistenie majetku, ktorýje možné zexekvovať v danom exekučnom konaní (relatívna nemajetnosť). Oprávnený ale tvrdí, že
samotná skutočnosť, že exekútor prostredníctvom lustrácií nezistil zexekvovateľný majetok povinného,
sama o sebe nepostačuje na vyvodenie záveru o splnení podmienok podľa predmetného ustanovenia.

Negatívny výsledok lustrácií uskutočnených v exekučnom konaní ešte neznamená, že stav relatívnej
nemajetnosti bol skutočne preukázaný, najmä ak nie je zrejmé, s akou mierou boli lustrácie vykonávané
čo do periodicity a intenzity. Samotný Exekučný poriadok neviaže zastavenie exekúcie len na formálne
konštatovanie nezistenia majetku, ale na skutočné a riadne vykonané zisťovanie majetkových pomerov
povinného počas zákonom stanovenej doby. Preto z dikcie predmetného bodu nemožno automaticky

vyvodiť záver, že boli splnené podmienky pre zastavenie exekúcie pre relatívnu nemajetnosť, bez
preukázania akýchkoľvek skutočností, ktoré by tejto relatívnej nemajetnosti nasvedčovali. Pokiaľ
exekútor nepreukáže, že lustrácie boli vykonávané sústavne, aktuálne a spôsobom zodpovedajúcim ad
hoc pre konkrétny prípad, nemožno negatívny výsledok lustrácií bez ďalšieho považovať za splnenie
dôvoduprezastavenieexekúcieaužvôbecnemožnovyvodiťzáver,žesúdnyexekútorkonalsodbornou
starostlivosťou.

Opravený ma za to, že súd v napadnutom uznesení vychádzal výlučne zo správ súdneho exekútora
o negatívnych výsledkoch vykonaných lustrácií, pričom tieto zistenia bez ďalšieho považoval za
postačujúci podklad pre záver o nemajetnosti povinného. Oprávnený má za to, že samotné negatívne
výsledky lustrácií v evidenciách (kataster nehnuteľností, evidencia motorových vozidiel, bankové
inštitúcie, Sociálna poisťovňa) nepreukazujú trvalú a definitívnu nemajetnosť povinného, ale len stav k

určitému časovému okamihu. Za tejto situácie nemožno považovať skutkový stav za dostatočne zistený
tak, aby bolo možné urobiť záver o nemožnosti ďalšieho vedenia exekúcie.
Exekučný súd vo svojom odôvodnení vyvodil záver zo zásady primeranosti výkonu exekúcie, že
vykonanie ďalších zisťovacích úkonov by bolo neprimerané a nehospodárne. Oprávnený má za to,
že uvedený výklad je príliš reštriktívny a v konečnom dôsledku vedie k popretiu samotného účelu

exekučného konania. Zásada primeranosti neznamená rezignáciu na výkon exekúcie, ale vyžaduje,
aby jednotlivé úkony boli primerané, účelné a proporcionálne k výške vymáhaného nároku. Samotná
skutočnosť, že ide o peňažnú pohľadávku nižšej hodnoty, nemôže bez ďalšieho viesť k záveru, že ďalšie
zákonné spôsoby zisťovania majetku sú vylúčené.
Exekučný súd ďalej uviedol, že účel donucovacích opatrení nie je vymáhanie plnenia a že nemajú

sankčný charakter. Oprávnený súhlasí, ale zároveň poukazuje na fakt, že donucovacie opatrenia sú
zákonným predpokladom na úspešné zistenie informácií o majetkových pomeroch povinného, čo koniec
koncov môže viesť k úspešnému vymoženiu exekúcie. Ich účel nie je sankcionovať, ale umožniť
efektívny výkon exekúcie. Bez donucovacích opatrení nie je možné vylúčiť existenciu majetku, ktorý nie
je evidovaný v osobitných registroch.

Oprávnený je názoru, že súdny exekútor nevykonal vyššie uvedené zisťovania majetku a že podmienky
zákona pre zastavenie exekúcie exekútorom neboli splnené, jedná sa teda o tvrdenia negatívnej
skutočnosti, ktorej opak musí preukázať súdny exekútor. Navyše z exekučného spisu, ako zistil aj súd,
skutočnenevyplýva,žebypredmetnézisťovaniahnuteľnéhomajetkuexekútorvykonal.Nakoľkonáklady
exekúcie vymáha exekútor od povinného a zároveň si tieto náklady uplatňuje v prípade zastavenia

exekúcie u oprávneného. Exekútor je povinný vykonávať aj tzv. „stratové“ exekúcie, ktoré mu boli
pridelené, rovnako ak správcovia konkurznej podstaty musia vykonávať činnosť vo všetkých pridelených
prípadoch bez ohľadu na prípadnú stratovosť, ako sa už vyjadril aj Ústavný súd SR.
Nakoľko náklady exekúcie vymáha exekútor od povinného a zároveň si tieto náklady uplatňuje v prípade
zastavenia exekúcie u oprávneného. Exekútor je povinný vykonávať aj tzv. „stratové“ exekúcie, ktoré

mu boli pridelené, rovnako ak správcovia konkurznej podstaty musia vykonávať činnosť vo všetkých
pridelených prípadoch bez ohľadu na prípadnú stratovosť, ako sa už vyjadril aj Ústavný súd SR.
Ak si súdni exekútori presadili u zákonodarcu náhodné prideľovanie exekúcií, majú zabezpečiť, aby
kvalita výkonu exekučnej činnosti u všetkých zodpovedala kvalite jej výkonov u tých exekútorských
úradov, ktorých si do zavedenia náhodného prideľovania oprávnení na vedenie exekučného konania

vyberali. V podmienkach všeobecne známej nízkej vymožiteľnosti práva v Slovenskej republike by mali
byť súdni exekútori tí poslední, ktorí „od stola“ prístupom ešte znižujú možnosti veriteľov domôcť sa
svojho práva. Nie je pravda, že by im Exekučný poriadok nedával dostatok možností, alebo im bránil v
dôslednomvýkoneexekučnejčinnostineprimeranýmdôrazomnaprávapovinných.Oprávnenýmázato,
že je spravodlivé, aby v právnom štáte oprávnený, ktorému bol nárok priznaný právoplatným exekučným

titulom mohol očakávať riadne a dôkladné vykonanie exekúcie bez toho, aby sa musel kontrolovať a
dohliadať na činnosť exekútorov, ktorí majú na výkon exekúcie monopol, exekučné veci sú im náhodne
prideľované a sú štátom poverené ako osobitne odborne spôsobilé a zmocnené osoby. Tiež sa nemá
stať pravidlom spôsob vykonávania exekúcie formálnym spôsobom v rámci ktorého exekútori iba odstola dožiada orgány a inštitúcie a pri negatívnom výsledku zastaví exekúciu a inkasuje náhrady podľa
vyhlášky.

5. Predmetnú sťažnosť oprávneného súd súdnemu exekútorovi ani povinnému na vyjadrenie nezasielal.
Súdny exekútor vo veci podaných námietok podal súdu svoje vyjadrenie, ktoré považuje súd pre
rozhodnutia o podanej sťažnosti za postačujúce.

6. Podľa § 200 Exekučného poriadku na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného

sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

7. Podľa § 202 ods. 1 Exekučného poriadku v exekučnom konaní koná a rozhoduje vyšší súdny úradník,
ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie,
proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.

Pojednávanie súd nariaďuje, ak to pokladá za potrebné.

8. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“) proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť,
je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

9. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

10. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia
pojednávania.

11. Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

12. Podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku pri fyzickej osobe je predpokladom zastavenia
exekúcie pre nemajetnosť nezistenie majetku exekvovateľného v tomto exekučnom konaní po dobu

piatich rokov, nie absolútna nemajetnosť. Ak teda po dobu piatich rokov (od začatie exekúcie alebo od
posledného zexekvovania majetku) nebude zistený ďalší existujúci exekvovateľný majetok povinného,
úlohou exekútora je zastaviť exekučné konanie upovedomením o zastavení exekúcie.

13. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná

včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie
vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po
skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal
napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia
pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná

dôvodne, a preto ju zamietol.

14. V tomto smere treba konštatovať, že rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka je vecne správne,
keď vyšší súdny úradník správne zistil skutkový stav veci a zo zisteného skutkového stavu dospel k
správnemu právnemu záveru, ktorý v napadnutom uznesení náležite odôvodnil. Na podporu správnosti

rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka súd prvej inštancie dopĺňa, že po oboznámení sa s obsahom
správ, ktoré do spisu doložil súdny exekútor, musí aj súd prvej inštancie konštatovať, že nezistil žiadne
dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie upovedomenia o zastavení exekúcie.

15. V prvom rade, súd rovnako ako vyšší súdny úradník v napadnutom uznesení konštatuje, že

dôvodom pre zastavenie exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku je nezistenie
majetku, ktorý je možné zexekvovať v predmetnom exekučnom konaní, t.j. relatívna nemajetnosť, a nie
neexistencia akéhokoľvek majetku povinného, teda absolútna nemajetnosť. V konkrétnom exekučnom
konaní sa tak môže stať, že napriek tomu, že povinný disponuje majetkom podliehajúcim exekúcii,
pôjde o majetok, ktorý v predmetnom exekučnom konaní nie je možné zexekvovať. V prípade, ak

súdny exekútor po uplynutí doby 5 rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania
majetku dospeje k záveru o tom, že u povinného nebol zistený majetok, ktorý by mohol byť postihnutý
exekúciou, nemá inú možnosť ako vydať upovedomenie o zastavení exekúcie. Možno ešte doplniť,
že spôsob, ktorým sa vykoná exekúcia, určuje práve súdny exekútor, a to na základe preskúmaniamajetkových pomerov povinného. Objektívne zhodnotenie majetkových pomerov povinného, podloženie
zistených skutočností písomnými dôkazmi a vyvodenie záveru o možnosti či nemožnosti vykonania
exekúcie v závislosti od majetkových pomerov povinného, patrí do kompetencie súdneho exekútora.

Súdny exekútor je pri tom povinný vykonávať túto činnosť podľa Exekučného poriadku s odbornou
starostlivosťou, s využitím všetkých svojich skúseností a odborných vedomostí. Výkon exekučnej
činnosti spadá do kompetencie súdneho exekútora. Spôsob vykonania exekúcie určí exekútor tak, aby
bol primeraný vymáhanej povinnosti a aby hodnota zabezpečeného majetku povinného zodpovedala
hodnote vymáhanej povinnosti. Exekučný súd nie je subjektom oprávneným na skúmanie majetkových

pomerov povinného, ktorého skúmanie má prebehnúť pred súdnym exekútorom. S poukazom na vyššie
uvedené bolo teda v predmetnej exekúcii úlohou súdneho exekútora, aby vykonanou lustráciou zistil
majetkové pomery povinného a zvolil taký spôsob uspokojenia vymáhanej povinnosti, aby bol k nej
primeraný. Pokiaľ súdny exekútor v rámci zisťovania majetkových pomerov povinného nezistil žiadny
exekvovateľný majetok a od začatia exekúcie uplynulo 5 rokov, bol povinný postupovať v zmysle § 61n
ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku a vydať upovedomenie o zastavení exekúcie.

16. Vychádzajúc z vyššie uvedeného tak súd prvej inštancie nemôže s argumentáciou oprávneného
súhlasiť. Ďalšie vedenie exekúcie nemôže byť založené len na pravdepodobnej existencii majetku
povinného resp. na tom, že súdny exekútor podľa oprávneného nevykonal všetky jemu dostupné
možnosti vykonania exekúcie. V tejto súvislosti treba zdôrazniťm že súdny exekútor nie je povinný

vykonať fyzické zisťovanie v mieste bydliska povinného. Tento spôsob vykonania exekúcie zvolí len
v prípade, ak predpokladá, že v mieste bydliska povinného sa budú nachádzať hnuteľné veci vyššej
hodnoty. Bolo by totiž v rozpore s princípom hospodárnosti, účelnosti a efektívnosti, ak by miestne
zisťovanie vykonával vždy a spisoval by aj také hnuteľné veci, ktorých predajom by neuspokojil ani
len trovy exekúcie. Nie každý televízny prijímač, počítač, mobilný telefón či iné hnuteľné veci sú totiž

predajné tak, ako sa zrejme domnieva oprávnený. Tu totiž nemožno ignorovať ekonomickú realitu
života fyzických osôb v Slovenskej republike a predstavu oprávneného o nutnosti vykonania mobiliárnej
exekúciemožnooznačiťzailuzórnu.Naviacsúdnyexekútor užvovyjadrenísaknámietkamkonštatoval,
že zásielky zasielané exekútorským úradom povinnému na adresu trvalého pobytu sa vracajú s
poznámkoupoštovéhodoručovateľa„adresátneznámy“.Keďžepobytpovinnéhoniejeznámyamajetok

nulový, považoval súdny exekútor výjazd za vopred odsúdený na neúspech, ktorý by zbytočne navrhoval
dlh.
17. Súd v tejto súvislosti konštatuje, že je na zvážení súdneho exekútora (s poukazom na jeho odbornú
spôsobilosť a dlhoročné skúsenosti) aký postup pri vymáhaní pohľadávky oprávneného vo veci zvolí.
Vedomosť o majetkových pomeroch povinného súdny exekútor v súčasnej dobe môže získať nielen

fyzickým zisťovaním, ale aj prostredníctvom internetu či sociálnych sietí. Súdny exekútor si tak vie urobiť
predstavu o majetkových, príjmových a sociálnych pomeroch povinného aj bez zisťovania v mieste
bydliska povinného, pričom pri kreovaní tohto úsudku vychádza aj zo svojich dlhoročných skúseností.
Následne, exekučný súd sa na tento úsudok súdneho exekútora spolieha, keďže ako už súd uviedol
vyššie, súdny exekútor je odborne spôsobilou osobou a do jeho činnosti súd zasiahne len v prípade

vážnych zistení a nezrovnalostí, ktoré sú založené na objektívnych skutočnostiach.

18. Pokiaľ ide o argumentáciu povinného, že tento nie je povinný zisťovať a oznamovať exekútorovi
kde sa má nachádzať hnuteľný majetok povinného súd udáva, že s týmto názorom oprávneného
možno súhlasiť. Je však v záujme oprávneného za predpokladu, ak má tento vedomosť o existujúcom

hnuteľnom majetku povinného, aby o uvedenej skutočnosti súdneho exekútora informoval v záujme
efektívneho vedenia exekúcie a možného uspokojenia pohľadávky oprávneného. Nejde vo svojej
podstate o prechod dôkazného bremena, ale o poskytnutie súčinnosti pri vykonávaní exekúcie.

19. Súd prvej inštancie má jednoznačne za to, že pokračovať v exekúcii má význam len pri existencii

reálneho majetku, ktorý možno reálne speňažiť a za súčasného splnenia podmienky, že výťažok z
tohto speňaženia postačí aspoň na trovy exekúcie. V opačnom prípade je nutné konštatovať, že hoci
povinný môže vlastniť (resp. vlastnil) nejaký majetok, za stavu, že tento majetok je nespeňažiteľný
alebo speňažiteľný len za veľmi malú hodnotu, treba nevyhnutne dospieť k záveru o nemajetnosti
povinného. Napokon, treba opätovne zdôrazniť, že súdny exekútor nemá pri postupe podľa § 61n ods.

1 písm. d) Exekučného poriadku na výber, ale naopak je povinný vydať upovedomenie o zastavení
exekúcie, ak sú splnené zákonom normované podmienky. Vydanie upovedomenia teda nespočíva na
jeho vôli. Veď aj pre súdneho exekútora by bolo výhodnejšie, pokiaľ by povinný nejaký majetok mal,
tento majetok speňažiť, pretože z tohto výťažku súdnemu exekútorovi vzniká nárok aj na odmenuvo výške 20 % z vymoženého, pričom pri zastavení exekúcie má nárok len na náhradu paušálnych
výdavkov vo výške 60,-Eur (+ DPH), ktorá náhrada v zásade nepokryje v celom rozsahu skutočné
náklady súdneho exekútora, ktoré mu vznikajú v súvislosti s vedením exekúcie. Súdny exekútor, ani

súd, však nie je garantom existencie majetku povinnej osoby a súčasťou práva na súdnu ochranu nie
je aj právo na skutočné, reálne vymoženie pohľadávky. Pokiaľ povinný nedisponuje zodpovedajúcim
majetkom umožňujúcim vymoženie pohľadávky, súdny exekútor, ani súd za uvedený objektívny stav
zodpovednosť nenesú.

20. Na základe zisteného skutkového stavu v predmetnej veci tak možno konštatovať, že súdny exekútor
predvydanímupovedomeniaozastaveníexekúciemajetkovépomerypovinnéhodostatočnepreskúmal,
neopomenul vykonať lustrácie v dostupných registroch. Keďže v čase vydania upovedomenia o
zastavení exekúcie všetky skutkové zistenia indikovali neexekvovateľnosť majetku povinného, vydané
upovedomenie nemožno považovať za predčasné, ale naopak za vydané plne v súlade s Exekučným
poriadkom.

21. K poukazu oprávneného na rozhodnutia tunajšieho súdu v obdobných prípadoch súd uvádza, že pri
svojom rozhodovaní sú všeobecné súdy povinné v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP postupovať podľa ustálenej
judikatúry najvyšších súdnych autorít, pričom nie každé jednotlivé rozhodnutie najvyššej súdnej autority
(napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR) je možné považovať za ustálenú judikatúru. Za takú možno

považovať len také rozhodnutia, ktoré najvyššie súdne autority publikovali a tým vyhlásili, že sa vo
svojej rozhodovacej praxi budú nimi riadiť. V zmysle uvedeného tak tento exekučný súd v tejto veci
nie je rozhodnutiami v iných exekučných konaniach, a to dokonca len rozhodnutiami jediného vyššieho
súdneho úradníka, ktoré ani neprešli sudcovským prieskumom viazaný. Naviac v konania označených
oprávneným boli rozhodnutia súdu vydané na inom skutkovom základe, konkrétne v konaní vedenom

pod sp. zn. 67Ek/1291/2019 bolo zistené, že povinný bol podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti v
podiel 1/1 v pomere k celku a v konaní pod sp. zn. 40Ek/1204/2019 súd nemal dostatočne preukázané
zisťovania majetku a príjmov povinného súdnym exekútorom, ktorý na výzvu súdu ani nereagoval).

22. Pokiaľ ide o argumentáciu oprávneného, že by súdny exekútor v prípade nevymoženia pohľadávok

mať vykonať tzv. „stratové exekúcie“ súd udáva, že v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu podľa ust. §
61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku má súdny exekútor v zmysle Exekučného poriadku nárok iba
na paušálne výdavky, ktoré spravidla nepokryjú v celom rozsahu skutočné náklady súdneho exekútora
a ktoré v zmysle ust. § 199c ods. 1 Exekučného poriadku hradí oprávnený (trovy súdneho exekútora
za predpokladu, ak ide o dôvod pre ktorý prináleží exekútorovi vydať upovedomenie o zastaví exekúcie

uhradí oprávnený). S poukazom na ust. § 30b vyhlášky č. 68/2017 v spojení s ust. § 22 ods. 1 vyhlášky č.
68/2017 Z.z. ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení účinnom do 31.12.2023, exekútorovi patrí náhrada paušálnych výdavkov vo
výške 60 eur + DPH v kontexte ust. § 197 ods. 2 Exekučného poriadku.

23. Na záver súd ešte dodáva, že podľa konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných
súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie

rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý
ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov
konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).
Skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa, nemožno považovať za
porušenie či nerešpektovanie jeho práv.

24. So zreteľom na vyššie uvedené preto súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu vydaného vyšším
súdnym úradníkom sp. zn. 54Ek/1777/2020 zo dňa 09.02.2026 ako nedôvodnú zamietol, keď napadnuté
uznesenie ako aj nadväzujúce upovedomenie o zastavení exekúcie vyhodnotil ako vecne správne a
vydané v súlade so zákonom.

25.Otrováchkonaniasúdrozhodoltak,žeoprávnenýanipovinnýnemajúnároknanáhradutrovkonania
vsúvislostispodanousťažnosťouoprávnenéhoprotiuzneseniuOkresnéhosúduBanskáBystricasp.zn.
54Ek/1777/2020 zo dňa 09.02.2026. Oprávnený si v podanej sťažnosti nárok na náhradu trov konanianeuplatnil (vo veci podanej sťažnosti naviac ani nebol úspešný), povinnému nárok na náhradu trov
konania nevznikol (sťažnosť oprávneného mu na vyjadrenie zaslaná nebola).

26. Navyše súd konštatuje, že právna úprava trov exekúcie je v Exekučnom poriadku v zásade
komplexná, pričom Civilný sporový poriadok je možné aplikovať len na tie momenty exekučného
konania, ktoré nie sú Exekučným poriadkom upravené komplexne (napr. § 255 CSP zásada úspechu a
neúspechu). Exekučný poriadok v pozícii lex specialis vymedzuje okruh subjektov, o nákladoch ktorých
možno uvažovať ako o trovách exekučného konania a následne jednotlivé zložky trov týchto subjektov

vymedzuje Exekučný poriadok v § 195 až 199g taxatívnym spôsobom, spolu s pravidlami pre ich
uplatnenie a (prípadnú) náhradu. Keďže sa jedná o taxatívny výpočet, náklady iných subjektov, ale ani
iné náklady nominovaných subjektov nemožno považovať za trovy exekučného konania (Števček, M.,
Kotrecová, A., Tomašovič, M., Molnár, P. a kol. Exekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha : C.
H. Beck, 2018, s. 814). V ustanovení § 199a Exekučného poriadku zákon taxatívnym spôsobom ďalej
vymenúva, čo považuje za trovy účastníkov konania, a teda na strane oprávneného sú to výdavky na

zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti
s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky za zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky
spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie; na strane povinného sú to výdavky na zastupovanie v
exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na zastavenie exekúcie. Účastník konania teda môže
vynaložiť aj akékoľvek iné výdavky, ale zákon pri nich ani neuvažuje o možnej náhrade v exekučnom

konaní. Uvedené plne korešponduje aj s právnou úpravou obsiahnutou v § 13a ods. 2 písm. c) Vyhlášky
MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, v
zmysle ktorého v rámci exekúcie možno priznať náhradu trov právneho zastúpenia len za tie úkony,
ktoré sú tu uvedené, a to prevzatie a prípravu zastúpenia, návrh na začatie konania, vyjadrenie k takému
návrhu (pod čo treba subsumovať aj návrh na zastavenie exekúcie), zastupovanie na pojednávaní,

odvolanie proti rozhodnutiu a vyjadrenie k takému odvolaniu. Ako je z uvedeného zrejmé, zákonodarca
mal jednoznačne spomenutou právnou úpravou za to, aby trovy v rámci exekučného konania boli
minimalizované na maximálnu možnú mieru tak, aby bolo zachované právo na súdnu ochranu a právnu
pomoc účastníkov, čo zodpovedá aj charakteru exekučného konania ako konania vykonávacieho. V
priebehu exekučného konania sa nepredpokladá existencia nových a závažných skutočností, ktoré by

si vyžadovali iné ďalšie úkony, ako tie ktoré sú uvedené v § 13a ods. 2 písm. c) Vyhlášky MS SR č.
655/2004 Z. z.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§

202 ods. 4 Exekučného poriadku).