Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. marec 2026

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 54Ek/1231/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120358641
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Šablová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2026:6120358641.4

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Platiť sa oplatí s.r.o, so sídlom Mostová 2,
811 02 Bratislava, IČO: 45684618, zast.: Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 44250029,
Námestie svätého Egídia 40/93, 058 01 Poprad; proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom: C.
XX, XXX XX C., o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 184,17 Eur s príslušenstvom vedenej
súdnym exekútorom: Mgr. Ján Harvan, so sídlom exekútorského úradu D. XXXX/XX, XXX XX E., pod

sp. zn. XXXXX XXX/XX, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp.
zn. 54Ek/1231/2020 zo dňa 12.01.2026, takto

r o z h o d o l :

I. Sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 54Ek/1231/2020 zo
dňa 12.01.2026 z a m i e t a .

II. Oprávnený a povinný n e m a j ú nárok na náhradu trov konania o zamietnutí sťažnosti

oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 54Ek/1231/2020 zo dňa
12.01.2026.

o d ô v o d n e n i e :

1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie podaným na Okresný súd Banská Bystrica dňa
13.08.2020 domáhal od povinného vymoženia sumy vo výške 184,17 Eur s príslušenstvom na
základe exekučného titulu: Platobný rozkaz Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 5Csp/115/2016 zo

dňa 23.03.2018 (ďalej len „exekučný titul“). Okresný súd Banská Bystrica po preskúmaní návrhu na
vykonanie exekúcie a príloh k nemu, vydal dňa 26.08.2020 poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi: D. C. E., so sídlom exekútorského úradu Mierová 5216/88, 066 01 Humenné (ďalej len
„súdny exekútor“), ktorý vedie exekúciu pod sp. zn. 265EX 416/20.

2. Súdny exekútor vydal už dňa 22.09.2025 Upovedomenie o zastavení exekúcie voči povinnému.

Uznesením sp. zn. 54ek/1231/2020 zo dňa 18.11.2025 súd I výrokom vyhovel námietkam oprávneného
proti upovedomeniu o zastavení exekúcie a výzve na úhradu trov súdneho exekútora zo dňa 22.09.2025.
Zároveň II. výrokom zrušil Upovedomenie o zastavení exekúcie a výzvu na úhradu trov exekútora č. k.
265EX 416/20 zo dňa 22.09.2025 vydané súdnym exekútorom: Mgr. Ján Harvan. Predmetné uznesenie
súd v osobe vyššieho súdneho úradníka odôvodnil tým, že súdny exekútor nedoručil súdu správu ani
vyjadrenie z ktorého by bolo zrejmé, že vykonal všetky potrebné úkony na zistenie majetku povinného

a že bol oprávnený vydať upovedomenie o zastavení exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného.

3 Súdny exekútor vydal dňa 15.12.2025 opätovne upovedomenie o zastavení exekúcie a výzvu na
zaplatenie náhrady výdavkov, ktorým zastavil exekúciu podľa § 61n ods. 1 písm. d) zákona č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) z dôvodu, že pri exekúcii vedenej

na majetok povinného sa do piatich rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania
majetku nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačiliaspoň na úhradu trov exekútora. Námietky oprávneného spolu so svojím vyjadrením predložil súdu na
rozhodnutie.

4. Uznesením sp. zn. 54Ek/1231/2020 zo dňa 12.01.2026 súd námietky oprávneného proti
upovedomeniu o zastavení exekúcie a výzve na úhradu trov súdneho exekútora podľa § 61n ods.
4 Exekučného poriadku zamietol. Predmetné uznesenie súd v osobe vyššieho súdneho úradníka
odôvodnil tým, že napriek opakovaným výkonom lustračných mechanizmov zo strany súdneho
exekútora neboli zistené žiadne relevantné majetkové hodnoty a taktiež nebol dosiahnutý žiaden

výťažok. O tejto skutočnosti svedčí predovšetkým obzvlášť to, že v sledovanom období neboli na strane
povinnéhozistenéžiadneúčtyvedenévpeňažnýchústavoch,výsledkyopakovanýchlustráciivSociálnej
poisťovni nepreukazujú existenciu pracovnoprávneho vzťahu. Povinný taktiež nie je vlastníkom žiadnej
nehnuteľnej veci. V kontexte oprávneným uvádzaného tvrdenia o fyzickom nezisťovaní hnuteľného
majetku patriaceho osobe povinného či tvrdenia o chýbajúcej súčinnosti s tretími osobami, ktoré by mohli
podľa názoru oprávneného disponovať informáciami o majetku povinného, súd uviedol, že predmetná

argumentácia oprávneného je v celom rozsahu nedôvodná a rovnako tak i nespôsobilá k založeniu
celého radu úvah k exekučnej činnosti súdneho exekútora, keď z obsahu spisového materiálu vyplýva,
že poverený súdny exekútor postupoval pri výkone exekúcie s vynaložením odbornej starostlivosti a
súladnesjednotlivýmiustanoveniamiExekučnéhoporiadku,ktorépojednávajúouspokojenípohľadávky
oprávneného peňažnej povahy. V tejto súvislosti súd uviedol, že poverený súdny exekútor je oprávnený

postupovať len v medziach stanovených Exekučným poriadkom, pričom z ustanovenia § 64 Exekučného
poriadku vyplýva všeobecné pravidlo primeranosti výkonu exekúcie, ktoré je podriadené rozsahu
vymáhanej povinnosti a jeho zodpovedajúcej hodnote zabezpečenia majetku (t. j. zabezpečenie majetku
nesmie presahovať výšku vymáhaného nároku). Oprávnenie súdneho exekútora vykonávať exekučnú
činnosť a fakticky postihovať majetok patriaci povinnému, je tak výrazne obmedzené výškou vymáhanej

povinnosti. Logickým záverom z uvedeného preto je, že úvahy oprávneného o vynakladaní ďalších
trov exekúcie pre fyzické zisťovanie majetkovej podstaty vo vlastníctve povinného, je prezentovaním
priam absurdného statusu, ktorý v jeho premietnutí do reálneho sveta by viedol k rozsiahlemu výkonu
exekučnej činnosti pri peňažných pohľadávkach mimo exekútorského úradu povereného súdneho
exekútora,atovpodobefyzickýchnávštevvmiestebydliskapovinného,čivinommieste,kdesapovinný

čo i len potencionálne zdržuje. Rovnako je potom ďalej nemysliteľné, aby súdny exekútor pri zohľadnení
početných negatívnych záznamov z lustrácii v Registri obyvateľov SR, v katastri nehnuteľnosti, v
peňažných ústavoch či v Sociálnej poisťovni, absolvoval služobnú cestu na adresu osoby povinnej v
záujme vyhotovenia súpisu hnuteľného majetku, keď uvedený procesný postup by výrazným spôsobom,
pritom neadresne, ovplyvňoval výšku vynaložených trov (nákladov) pre vedenie exekúcie, a to za

stavu, kedy by súdny exekútor ani len nemohol predpokladať skutočnú existenciu exekvovateľného
majetku. V neposlednom rade súd zdôraznil, že pri pohľadávkach s nižšou hodnotou (drobné exekúcie)
je práve navyšujúca sa výška trov exekúcie dôvodom, pre ktorý je vyhľadávanie osoby povinnej či
osobné zisťovanie jemu patriaceho hnuteľného majetku nehospodárnym prostriedkom výkonu exekúcie.
Uvedený záver súdu sa taktiež vzťahuje aj na oprávneným predkladanú výzvu k predloženiu vyhlásenia

o majetku, či následného uloženia donucovacieho opatrenia, keď uloženie donucovacieho opatrenia
predstavuje vzhľadom na peňažnú povahu vymáhanej pohľadávky len prostriedok navyšovania už
existujúceho dlhu, ktorý nebol uspokojený žiadnym z taxatívne vymedzených spôsobov vykonania
exekúcie. Podstatou donucovacieho opatrenia preto nemôže byť automatizované zväčšovanie rozsahu
vymáhanej povinnosti, keď jeho výlučným účelom je donútenie povinného k splneniu určitej povinnosti,

ktorej základ vychádza z konkrétnej skutkovej okolnosti, zaznamenanej v spisovej dokumentácii
súdneho exekútora. Súdny exekútor spolu s námietkami dostatočne preukázal úkony, ktoré vykonal a
ktoré viedli k záveru, že nebol zistený majetok, ktorý by bol súdnym exekútorom v exekúcii postihnuteľný.
Skutočnosť, že sa s uvedenými závermi oprávnený nestotožňuje nemá za následok bez ďalšieho
dôvod na zrušenie súdnym exekútorom vydaného Upovedomenia o zastavení exekúcie. Oprávnený

môže opätovne podať návrh na vykonanie exekúcie a opätovne očakávať vedenie exekúcie na majetok
povinného minimálne po dobu piatich rokov, počas ktorých môže dôjsť k zmenám v majetkových
pomeroch povinného. Súdny exekútor, ani súd, nie je garantom existencie majetku povinnej osoby a
súčasťou práva na súdnu ochranu nie je aj právo na skutočné, reálne vymoženie pohľadávky. Pokiaľ
povinný nedisponuje zodpovedajúcim majetkom umožňujúcim vymoženie pohľadávky, súdny exekútor,

anisúdzauvedenýobjektívnystavzodpovednosťnenesú.Súdnespochybňujeoprávnenieoprávneného
podať návrh na vykonanie exekúcie, pokiaľ disponuje vykonateľným exekučným titulom. Zároveň však
spolu s podaním návrhu na vykonanie exekúcie prechádza na oprávneného aj riziko, že bude zaviazanýznášať trovy súdneho exekútora v prípade, ak dôjde k ukončeniu exekúcie z iných dôvodov, ako
vymožením uloženej povinnosti.

5. Proti uvedenému uzneseniu podal oprávnený v zákonnom stanovenej lehote sťažnosť, ktorú
odôvodnil tým, že súdny exekútor vykonal iba lustrácie elektronicky prístupných registrov, respektíve
dopyty na orgány a inštitúcie, a to vrátane dopravného inšpektorátu, ale nie fyzické zisťovanie
na mieste samom a spísanie hnuteľného majetku podliehajúceho exekúcii v súlade s § 114 a
115 Exekučného poriadku. Súdny exekútor tak v rozpore s odôvodnením napadnutého uznesenia

nevykonal riadne zisťovanie všetkého majetku povinného a skutočnosť splnenia podmienky pre
zastavenie exekúcie exekútorom pre nedostatok majetku tak nebola ani súdnym exekútorom ani
súdom preukázaná a predmetné upovedomenie o zastavení exekúcie je predčasné a napadnuté
uznesenie nesprávne a v rozpore so zákonom. Práve zisťovanie aj hnuteľného majetku povinného
ako napríklad televízny prijímač, mobilné telefóny, hotové peniaze nad 165 eur, cennosti na bytoch,
počítače a notebooky, nebežné odevy a iný textil a podobne a ich speňaženie je odôvodnené za

okolností, ak povinný nemá iný postihnuteľný majetok alebo príjmy a práve pri výške pohľadávky
oprávneného v predmetnom exekučnom konaní, pre ktorú nie je primerané speňažovanie nehnuteľnosti
alebo iného vysoko hodnotného majetku, aby ho oprávnený aj vlastnil. V tomto smere poukázal
oprávnený na ustanovenie paragrafu 63 a 64 exekučného poriadku. Oprávnený zastáva názor, že
súdny exekútor nevykonal zisťovanie majetku a podmienky zákona pre zastavenie exekúcie exekútorom

neboli splnené, jedná sa teda o tvrdenie negatívnej skutočnosti, ktorej opak musí preukázať súdny
exekútor. Navyše z exekučného spisu, ako zistil aj súd, skutočne nevyplýva, že by predmetné zisťovanie
hnuteľného majetku exekútor vykonal. Majú za to, že v podmienkach exekučného konania v ktorom
sú možnosti procesného útoku a procesnej obrany zúčastnených subjektov v súlade s paragrafom 200
a nasledujúcich Exekučného poriadku obmedzené, neprechádza na oprávneného dôkazné bremeno

preukázania majetnosti alebo nemajetnosti povinného. V zmysle ustanovenia paragrafu 59 odsek 1
a Exekučného poriadku vyplýva, že exekútor je povinný vykonať úkony potrebné na zistenie majetku
povinného a to vrátane fyzickej návštevy povinného a s tým súvisiacich zisťovaní hnuteľného majetku.
Na pokyny oprávneného exekútor prihliada, respektíve si žiada iba v prípadoch predpokladaných
zákonom. Nie je správne tvrdenie súdu uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, podľa

ktorého mal oprávnený podávať návrhy exekútorovi. Exekútor vykonáva svoju právomoc samostatne a
okrem zákonom ustanovených prípadov nie je viazaný žiadnymi návrhmi ani pokynmi oprávneného a
oprávnený ani nemá možnosti zisťovať skutočnosti rozhodné pre postup v exekúcii, ktoré možnosti má
v plnej miere exekútor. V prípade, ak by exekútor zistil hnuteľný majetok speňažiteľný v rámci exekúcie,
čo by zistil iba na základe fyzickej obhliadky obydlia povinného, mohol/mal vyzvať oprávneného

na úhradu akýchkoľvek preddavkov, ktoré by v súlade so zákonom bol exekútor oprávnený od
oprávneného požadovať. To že paragraf 59 odsek 1 Exekučného poriadku ustanovuje, že exekútor
prednostne zisťuje existenciu majetku povinného podľa údajov v registroch, ktoré sú dostupné
prostriedkami elektronickej komunikácie pod neznamená to, že exekútor vykonáva iba zisťovanie
dostupné prostriedkami elektronickej komunikácie. To zvlášť pri výške vymáhanej pohľadávky do 2000

eur a zjavnej majetkovej situácie povinného, pri ktorom nemožno očakávať vlastníctvo nehnuteľností,
pohľadávok, obchodných podielov, hodnotnejších vozidiel a podobne. Exekučný súd v konaní o
námietkach má posúdiť, či boli splnené podmienky Exekučného poriadku pre zastavenie exekúcie
súdnym exekútorom. Do kompetencie súdu patrí na riadne podanie námietky, zhodnotenia exekútora
preveriť a preskúmať minimálne v rozsahu, či exekútor sám deklaroval vykonané zisťovanie všetkého

možného majetku povinného nielen majetku evidovaného subjektami podľa paragrafu 2 vyhlášky MS
SR číslo 68/2017 Z.z. Oprávnený nie je povinný navrhovať spôsob vykonania exekúcie exekútorovi.
Exekútor je povinný iniciatívne využiť všetky možné spôsoby exekúcie a v prípade, ak je na ten,
ktorý spôsob zákonom vyžadovaný súhlas oprávneného alebo úhrada preddavkov na rovy, má ich
exekútor bez výzvy oprávnenému navrhovať a ich úradu žiadať. Oprávnenému nie je zrejmé, prečo

počas exekučného konania nedošlo k vykonaniu exekúcie predajom hnuteľných vecí, ktorých povinný
je vlastníkom/spoluvlastníkom. Oprávnený nepredpokladá, že povinný naozaj nevlastní žiaden hnuteľný
majetok, ktorý sa v nehnuteľnostiach, kde žije respektíve v jeho domácnosti nachádza. Oprávnenému
nie je zrejmé prečo ak je jedinou možnosťou na vymoženie jeho peňažnej pohľadávky výkon exekúcie
predajom hnuteľných vecí, nakoľko zisťovanie majetku povinného formou automatického elektronického

zisťovania podľa údajov, ktoré sú dostupné prostriedkami elektronickej komunikácie, z prostredia svojho
exekútorskéhoúradubolinegatívne,tútomožnosťvýkonuexekúciemáoprávnenýsúdnemuexekútorovi
vopred navrhovať. Oprávnený poukázal na rozhodnutia vydané na Okresnom súde Banská Bystrica
sp. zn. 67Ek/1291/2019 a sp. zn. 40Ek/1204/2019. Oprávnený ďalej uviedol, že mu s poukazom narozhodnutia okresného súdu nie je zrejmé, prečo sa súd pri posudzovaní námietok oprávneného voči
upovedomeniuozastaveníexekúcieodklonilodzaužívanejvyššieuvedenejrozhodovacejpraxe,vktorej
súd v prípadoch s rovnakým skutkovým základom rozhodol, že nemajetnosť povinného neodôvodňuje

len samotné vykonanie lustrácií v registroch dostupných súdnemu exekútorovi s negatívnym výsledkom.
Oprávnený nie je povinný zisťovať a oznamovať exekútorovi kde sa má nachádzať hnuteľný majetok
povinného. Súdny exekútor má dostatok oprávnení na to, aby zistil a spísal všetok majetok povinného
sám z vlastnej iniciatívy.
Opravený má za to, že súd v napadnutom uznesení vychádzal výlučne zo správ súdneho exekútora

o negatívnych výsledkoch vykonaných lustrácií, pričom tieto zistenia bez ďalšieho považoval za
postačujúci podklad pre záver o nemajetnosti povinného. Oprávnený má za to, že samotné negatívne
výsledky lustrácií v evidenciách (kataster nehnuteľností, evidencia motorových vozidiel, bankové
inštitúcie, Sociálna poisťovňa) nepreukazujú trvalú a definitívnu nemajetnosť povinného, ale len stav
k určitému časovému okamihu. Za tejto situácie nemožno považovať skutkový stav za dostatočne
zistený tak, aby bolo možné urobiť záver o nemožnosti ďalšieho vedenia exekúcie. Exekučný súd

vo svojom odôvodnení vyvodil záver zo zásady primeranosti výkonu exekúcie, že vykonanie ďalších
zisťovacích úkonov by bolo neprimerané a nehospodárne. Oprávnený má za to, že uvedený výklad
je príliš reštriktívny a v konečnom dôsledku vedie k popretiu samotného účelu exekučného konania.
Zásada primeranosti neznamená rezignáciu na výkon exekúcie, ale vyžaduje, aby jednotlivé úkony boli
primerané,účelnéaproporcionálnekvýškevymáhanéhonároku.Samotnáskutočnosť,žeideopeňažnú

pohľadávku nižšej hodnoty, nemôže bez ďalšieho viesť k záveru, že ďalšie zákonné spôsoby zisťovania
majetku sú vylúčené.
Exekučný súd v 12 bode napadnutého uznesenia tvrdil, že samotná skutočnosť predpokladaná §
61n ods. 1 písm. d) je považovaná za dôvod pre zastavenie exekúcie pre nezistenie majetku, ktorý
je možné zexekvovať v danom exekučnom konaní (relatívna nemajetnosť). Oprávnený ale tvrdí, že

samotná skutočnosť, že exekútor prostredníctvom lustrácií nezistil zexekvovateľný majetok povinného,
sama o sebe nepostačuje na vyvodenie záveru o splnení podmienok podľa predmetného ustanovenia.
Negatívny výsledok lustrácií uskutočnených v exekučnom konaní ešte neznamená, že stav relatívnej
nemajetnosti bol skutočne preukázaný, najmä ak nie je zrejmé, s akou mierou boli lustrácie vykonávané
čo do periodicity a intenzity. Samotný Exekučný poriadok neviaže zastavenie exekúcie len na formálne

konštatovanie nezistenia majetku, ale na skutočné a riadne vykonané zisťovanie majetkových pomerov
povinného počas zákonom stanovenej doby. Preto z dikcie predmetného bodu nemožno automaticky
vyvodiť záver, že boli splnené podmienky pre zastavenie exekúcie pre relatívnu nemajetnosť, bez
preukázania akýchkoľvek skutočností, ktoré by tejto relatívnej nemajetnosti nasvedčovali. Pokiaľ
exekútor nepreukáže, že lustrácie boli vykonávané sústavne, aktuálne a spôsobom zodpovedajúcim ad

hoc pre konkrétny prípad, nemožno negatívny výsledok lustrácií bez ďalšieho považovať za splnenie
dôvoduprezastavenieexekúcieaužvôbecnemožnovyvodiťzáver,žesúdnyexekútorkonalsodbornou
starostlivosťou. V súvislosti s tvrdením exekučného súdu, že uložením donucovacieho opatrenia, by de
facto došlo, len k ďalšiemu navyšovaniu trov exekúcie oprávnený uviedol, že donucovacie opatrenia
sú zákonným predpokladom na úspešné zistenie informácií o majetkových pomeroch povinného, čo

koniec koncov môže viesť k úspešnému vymoženiu exekúcie. Ich účel nie je sankcionovať, ale umožniť
efektívny výkon exekúcie. Bez donucovacích opatrení nie je možné vylúčiť existenciu majetku, ktorý nie
je evidovaný v osobitných registroch.
Oprávnený je názoru, že súdny exekútor nevykonal vyššie uvedené zisťovania majetku a že podmienky
zákona pre zastavenie exekúcie exekútorom neboli splnené, jedná sa teda o tvrdenia negatívnej

skutočnosti, ktorej opak musí preukázať súdny exekútor. Navyše z exekučného spisu, ako zistil aj súd,
skutočne nevyplýva, že by predmetné zisťovania hnuteľného majetku exekútor vykonal.
Nakoľko náklady exekúcie vymáha exekútor od povinného a zároveň si tieto náklady uplatňuje v prípade
zastavenia exekúcie u oprávneného. Exekútor je povinný vykonávať aj tzv. „stratové“ exekúcie, ktoré
mu boli pridelené, rovnako ak správcovia konkurznej podstaty musia vykonávať činnosť vo všetkých

pridelených prípadoch bez ohľadu na prípadnú stratovosť, ako sa už vyjadril aj Ústavný súd SR.
Ak si exekútor presadil u zákonodarcu náhodné prideľovanie exekúcií, majú zabezpečiť, aby kvalita
výkonu exekučnej činnosti u všetkých zodpovedala kvalite jej výkonov u tých exekútorských úradov,
ktorých si do zavedenia náhodného prideľovania oprávnení na vedenie exekučného konania vyberali. V
podmienkach všeobecne známej nízkej vymožiteľnosti práva v Slovenskej republike by mali byť súdni

exekútori tí poslední, ktorí „od stola“ prístupom ešte znižujú možnosti veriteľov domôcť sa svojho práva.
Nie je pravda, že by im Exekučný poriadok nedával dostatok možností, alebo im bránil v dôslednom
výkone exekučnej činnosti neprimeraným dôrazom na práva povinných. Oprávnený má za to, že je
spravodlivé, aby v právnom štáte oprávnený, ktorému bol nárok priznaný právoplatným exekučnýmtitulom mohol očakávať riadne a dôkladné vykonanie exekúcie bez toho, aby sa musel kontrolovať a
dohliadať na činnosť exekútorov, ktorí majú na výkon exekúcie monopol, exekučné veci sú im náhodne
prideľované a sú štátom poverené ako osobitne odborne spôsobilé a zmocnené osoby. Tiež sa nemá

stať pravidlom spôsob vykonávania exekúcie formálnym spôsobom v rámci ktorého exekútori iba od
stola dožiada orgány a inštitúcie a pri negatívnom výsledku zastaví exekúciu a inkasuje náhrady podľa
vyhlášky.

6. Predmetnú sťažnosť oprávneného súd z dôvodu procesnej ekonómie na vyjadrenie povinnému ani

súdnemuexekútorovinezasielal.Súdnyexekútorvovecipodalvyjadreniesaknámietkamoprávneného,
pričom jeho stanovisko je súdu postačujúce pre rozhodnutie aj o podanej sťažnosti oprávneného.

7. Podľa § 200 Exekučného poriadku na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

8. Podľa § 202 ods. 1 Exekučného poriadku v exekučnom konaní koná a rozhoduje vyšší súdny úradník,
ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie,
proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
Pojednávanie súd nariaďuje, ak to pokladá za potrebné.

9. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“) proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť,
je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

10. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

11. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia
pojednávania.

12. Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

13. Podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku pri fyzickej osobe je predpokladom zastavenia
exekúcie pre nemajetnosť nezistenie majetku exekvovateľného v tomto exekučnom konaní po dobu
piatich rokov, nie absolútna nemajetnosť. Ak teda po dobu piatich rokov (od začatie exekúcie alebo od

posledného zexekvovania majetku) nebude zistený ďalší existujúci exekvovateľný majetok povinného,
úlohou exekútora je zastaviť exekučné konanie upovedomením o zastavení exekúcie.

14. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná
včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie

vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po
skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal
napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia
pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná
dôvodne, a preto ju zamietol.

15. V tomto smere treba konštatovať, že rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka je vecne správne,
keď vyšší súdny úradník správne zistil skutkový stav veci a zo zisteného skutkového stavu dospel
k správnemu právnemu záveru, ktorý v napadnutom uznesení náležite odôvodnil.

16. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka súd prvej inštancie dopĺňa, že po
oboznámení sa s obsahom správ, ktoré do spisu doložil súdny exekútor, musí aj súd prvej inštancie
konštatovať, že nezistil žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie upovedomenia o zastavení
exekúcie.

17. V prvom rade možno pripomenúť, že dôvodom pre zastavenie exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm.
d) Exekučného poriadku je nezistenie majetku, ktorý je možné zexekvovať v predmetnom exekučnom
konaní, t.j. relatívna nemajetnosť, a nie neexistencia akéhokoľvek majetku povinného, teda absolútna
nemajetnosť. V konkrétnom exekučnom konaní sa tak môže stať, že napriek tomu, že povinný disponujemajetkom podliehajúcim exekúcii, pôjde o majetok, ktorý v predmetnom exekučnom konaní nie je možné
zexekvovať. V prípade, ak súdny exekútor po uplynutí doby 5 rokov od začatia exekúcie alebo od
posledného zexekvovania majetku dospeje k záveru o tom, že u povinného nebol zistený majetok, ktorý

by mohol byť postihnutý exekúciou, nemá inú možnosť ako vydať upovedomenie o zastavení exekúcie.
Možno ešte doplniť, že spôsob, ktorým sa vykoná exekúcia, určuje práve súdny exekútor, a to na
základe preskúmania majetkových pomerov povinného. Objektívne zhodnotenie majetkových pomerov
povinného, podloženie zistených skutočností písomnými dôkazmi a vyvodenie záveru o možnosti či
nemožnosti vykonania exekúcie v závislosti od majetkových pomerov povinného, patrí do kompetencie

súdneho exekútora. Súdny exekútor je pri tom povinný vykonávať túto činnosť podľa Exekučného
poriadku s odbornou starostlivosťou, s využitím všetkých svojich skúseností a odborných vedomostí.
Výkon exekučnej činnosti spadá do kompetencie súdneho exekútora. Spôsob vykonania exekúcie
určí exekútor tak, aby bol primeraný vymáhanej povinnosti a aby hodnota zabezpečeného majetku
povinného zodpovedala hodnote vymáhanej povinnosti. Exekučný súd nie je subjektom oprávneným na
skúmanie majetkových pomerov povinného, ktorého skúmanie má prebehnúť pred súdnym exekútorom.

S poukazom na vyššie uvedené bolo teda v predmetnej exekúcii úlohou súdneho exekútora, aby
vykonanou lustráciou zistil majetkové pomery povinného a zvolil taký spôsob uspokojenia vymáhanej
povinnosti, aby bol k nej primeraný. Pokiaľ súdny exekútor v rámci zisťovania majetkových pomerov
povinného nezistil žiadny exekvovateľný majetok a od začatia exekúcie uplynulo 5 rokov, bol povinný
postupovať v zmysle § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku a vydať upovedomenie o zastavení

exekúcie.

18. Vychádzajúc z vyššie uvedeného tak súd prvej inštancie nemôže s argumentáciou oprávneného
súhlasiť. Ďalšie vedenie exekúcie nemôže byť založené len na pravdepodobnej existencii majetku
povinného resp. na tom, že súdny exekútor podľa oprávneného nevykonal všetky jemu dostupné

možnostivykonaniaexekúcie.Vtejtosúvislostitrebazdôrazniť,žesúdnyexekútorniejepovinnývykonať
fyzické zisťovanie v mieste bydliska povinného. Tento spôsob vykonania exekúcie zvolí len v prípade,
ak predpokladá, že v mieste bydliska povinného sa budú nachádzať hnuteľné veci vyššej hodnoty.
Bolo by totiž v rozpore s princípom hospodárnosti, účelnosti a efektívnosti, ak by miestne zisťovanie
vykonával vždy a spisoval by aj také hnuteľné veci, ktorých predajom by neuspokojil ani len trovy

exekúcie. Nie každý televízny prijímač, počítač, mobilný telefón či iné hnuteľné veci sú totiž predajné
tak, ako sa zrejme domnieva oprávnený. Tu totiž nemožno ignorovať ekonomickú realitu života fyzických
osôb v Slovenskej republike a predstavu oprávneného o nutnosti vykonania mobiliárnej exekúcie možno
označiť za iluzórnu.

19. Súd ďalej konštatuje, že je na zvážení súdneho exekútora (s poukazom na jeho odbornú spôsobilosť
a dlhoročné skúsenosti) aký postup pri vymáhaní pohľadávky oprávneného vo veci zvolí. Vedomosť
o majetkových pomeroch povinného súdny exekútor v súčasnej dobe môže získať nielen fyzickým
zisťovaním, ale aj prostredníctvom internetu či sociálnych sietí. Súdny exekútor si tak vie urobiť
predstavu o majetkových, príjmových a sociálnych pomeroch povinného aj bez zisťovania v mieste

bydliska povinného, pričom pri kreovaní tohto úsudku vychádza aj zo svojich dlhoročných skúseností.
Následne, exekučný súd sa na tento úsudok súdneho exekútora spolieha, keďže ako už súd uviedol
vyššie, súdny exekútor je odborne spôsobilou osobou a do jeho činnosti súd zasiahne len v prípade
vážnych zistení a nezrovnalostí, ktoré sú založené na objektívnych skutočnostiach.

20. Pokiaľ ide o argumentáciu povinného, že tento nie je povinný zisťovať a oznamovať exekútorovi
kde sa má nachádzať hnuteľný majetok povinného súd udáva, že s týmto názorom oprávneného
možno súhlasiť. Je však v záujme oprávneného za predpokladu, ak má tento vedomosť o existujúcom
hnuteľnom majetku povinného, aby o uvedenej skutočnosti súdneho exekútora informoval v záujme
efektívneho vedenia exekúcie a možného uspokojenia pohľadávky oprávneného. Nejde vo svojej

podstate o prechod dôkazného bremena, ale o poskytnutie súčinnosti pri vykonávaní exekúcie.

21. Súd prvej inštancie má jednoznačne za to, že pokračovať v exekúcii má význam len pri existencii
reálneho majetku, ktorý možno reálne speňažiť a za súčasného splnenia podmienky, že výťažok z
tohto speňaženia postačí aspoň na trovy exekúcie. V opačnom prípade je nutné konštatovať, že hoci

povinný môže vlastniť (resp. vlastnil) nejaký majetok, za stavu, že tento majetok je nespeňažiteľný
alebo speňažiteľný len za veľmi malú hodnotu, treba nevyhnutne dospieť k záveru o nemajetnosti
povinného. Napokon, treba opätovne zdôrazniť, že súdny exekútor nemá pri postupe podľa § 61n ods.
1 písm. d) Exekučného poriadku na výber, ale naopak je povinný vydať upovedomenie o zastaveníexekúcie, ak sú splnené zákonom normované podmienky. Vydanie upovedomenia teda nespočíva na
jeho vôli. Veď aj pre súdneho exekútora by bolo výhodnejšie, pokiaľ by povinný nejaký majetok mal,
tento majetok speňažiť, pretože z tohto výťažku súdnemu exekútorovi vzniká nárok aj na odmenu

vo výške 20 % z vymoženého, pričom pri zastavení exekúcie má nárok len na náhradu paušálnych
výdavkov vo výške 60,-Eur (+ DPH), ktorá náhrada v zásade nepokryje v celom rozsahu skutočné
náklady súdneho exekútora, ktoré mu vznikajú v súvislosti s vedením exekúcie. Súdny exekútor, ani
súd, však nie je garantom existencie majetku povinnej osoby a súčasťou práva na súdnu ochranu nie
je aj právo na skutočné, reálne vymoženie pohľadávky. Pokiaľ povinný nedisponuje zodpovedajúcim

majetkom umožňujúcim vymoženie pohľadávky, súdny exekútor, ani súd za uvedený objektívny stav
zodpovednosť nenesú.

22. Na základe zisteného skutkového stavu v predmetnej veci tak možno konštatovať, že súdny
exekútor pred vydaním upovedomenia o zastavení exekúcie majetkové pomery povinného dostatočne
preskúmal, neopomenul vykonať lustrácie v dostupných registroch a rovnako vykonal šetrenie v mieste

bydliska povinného. Keďže v čase vydania upovedomenia o zastavení exekúcie všetky skutkové
zistenia indikovali neexekvovateľnosť majetku povinného, vydané upovedomenie nemožno považovať
za predčasné, ale naopak za vydané plne v súlade s Exekučným poriadkom.

23. K poukazu oprávneného na rozhodnutia tunajšieho súdu v obdobných prípadoch súd uvádza, že pri

svojom rozhodovaní sú všeobecné súdy povinné v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP postupovať podľa ustálenej
judikatúry najvyšších súdnych autorít, pričom nie každé jednotlivé rozhodnutie najvyššej súdnej autority
(napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR) je možné považovať za ustálenú judikatúru. Za takú možno
považovať len také rozhodnutia, ktoré najvyššie súdne autority publikovali a tým vyhlásili, že sa vo
svojej rozhodovacej praxi budú nimi riadiť. V zmysle uvedeného tak tento exekučný súd v tejto veci

nie je rozhodnutiami v iných exekučných konaniach, a to dokonca len rozhodnutiami jediného vyššieho
súdneho úradníka, ktoré ani neprešli sudcovským prieskumom viazaný. Naviac v konania označených
oprávneným boli rozhodnutia súdu vydané na inom skutkovom základe, konkrétne v konaní vedenom
pod sp. zn. 67Ek/1291/2019 bolo zistené, že povinný bol podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti
v podiel 1/1 v pomere k celku a v konaní pod sp. zn. 40Ek/1204/2019 súd nemal dostatočne preukázané

zisťovania majetku a príjmov povinného súdnym exekútorom, ktorý na výzvu súdu ani nereagoval).

24. Pokiaľ ide o argumentáciu oprávneného, že by súdny exekútor v prípade nevymoženia pohľadávok
mať vykonať tzv. „stratové exekúcie“ súd udáva, že v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu podľa ust. §
61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku má súdny exekútor v zmysle Exekučného poriadku nárok iba

na paušálne výdavky, ktoré spravidla nepokryjú v celom rozsahu skutočné náklady súdneho exekútora
a ktoré v zmysle ust. § 199c ods. 1 Exekučného poriadku hradí oprávnený (trovy súdneho exekútora
za predpokladu, ak ide o dôvod pre ktorý prináleží exekútorovi vydať upovedomenie o zastaví exekúcie
uhradí oprávnený). S poukazom na ust. § 30b vyhlášky č. 68/2017 v spojení s ust. § 22 ods. 1 vyhlášky
č. 68/2017 Z.z. ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení účinnom do 31.12.2023, exekútorovi patrí náhrada paušálnych výdavkov vo
výške 60 eur + DPH v kontexte ust. § 197 ods. 2 Exekučného poriadku.

25. Na záver súd konštatuje, že podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných

súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie
rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý
ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov

konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).
Skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa, nemožno považovať za
porušenie či nerešpektovanie jeho práv.

26. So zreteľom na vyššie uvedené preto súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu vydaného vyšším

súdnym úradníkom sp. zn. 54Ek/1231/2020 zo dňa 12.01.2026 ako nedôvodnú zamietol, keď napadnuté
uznesenie ako aj nadväzujúce upovedomenie o zastavení exekúcie vyhodnotil ako vecne správne
a vydané v súlade so zákonom.27.Otrováchkonaniasúdrozhodoltak,žeoprávnenýanipovinnýnemajúnároknanáhradutrovkonania
v súvislosti s podanou sťažnosťou oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn. 54Ek/1231/2020 zo dňa 12.01.2026. Oprávnený si v podanej sťažnosti nárok na náhradu trov

konania neuplatnil, povinnému nárok na náhradu trov konania nevznikol (sťažnosť oprávneného mu na
vyjadrenie zaslaná nebola).

28. Navyše súd konštatuje, že právna úprava trov exekúcie je v Exekučnom poriadku v zásade
komplexná, pričom Civilný sporový poriadok je možné aplikovať len na tie momenty exekučného

konania, ktoré nie sú Exekučným poriadkom upravené komplexne (napr. § 255 CSP zásada úspechu
a neúspechu). Exekučný poriadok v pozícii lex specialis vymedzuje okruh subjektov, o nákladoch ktorých
možno uvažovať ako o trovách exekučného konania a následne jednotlivé zložky trov týchto subjektov
vymedzuje Exekučný poriadok v § 195 až 199g taxatívnym spôsobom, spolu s pravidlami pre ich
uplatnenie a (prípadnú) náhradu. Keďže sa jedná o taxatívny výpočet, náklady iných subjektov, ale ani
iné náklady nominovaných subjektov nemožno považovať za trovy exekučného konania (Števček, M.,

Kotrecová, A., Tomašovič, M., Molnár, P. a kol. Exekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha : C.
H. Beck, 2018, s. 814). V ustanovení § 199a Exekučného poriadku zákon taxatívnym spôsobom ďalej
vymenúva, čo považuje za trovy účastníkov konania, a teda na strane oprávneného sú to výdavky na
zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti
s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky za zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky

spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie; na strane povinného sú to výdavky na zastupovanie
v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na zastavenie exekúcie. Účastník konania teda môže
vynaložiť aj akékoľvek iné výdavky, ale zákon pri nich ani neuvažuje o možnej náhrade v exekučnom
konaní. Uvedené plne korešponduje aj s právnou úpravou obsiahnutou v § 13a ods. 2 písm. c) Vyhlášky
MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb,

v zmysle ktorého v rámci exekúcie možno priznať náhradu trov právneho zastúpenia len za tie úkony,
ktoré sú tu uvedené, a to prevzatie a prípravu zastúpenia, návrh na začatie konania, vyjadrenie k takému
návrhu (pod čo treba subsumovať aj návrh na zastavenie exekúcie), zastupovanie na pojednávaní,
odvolanie proti rozhodnutiu a vyjadrenie k takému odvolaniu. Ako je z uvedeného zrejmé, zákonodarca
mal jednoznačne spomenutou právnou úpravou za to, aby trovy v rámci exekučného konania boli

minimalizované na maximálnu možnú mieru tak, aby bolo zachované právo na súdnu ochranu a právnu
pomoc účastníkov, čo zodpovedá aj charakteru exekučného konania ako konania vykonávacieho.
V priebehu exekučného konania sa nepredpokladá existencia nových a závažných skutočností, ktoré
by si vyžadovali iné ďalšie úkony, ako tie ktoré sú uvedené v § 13a ods. 2 písm. c) Vyhlášky MS SR
č. 655/2004 Z. z.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§
202 ods. 4 Exekučného poriadku).