Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. august 2023

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B2-12Cpr/4/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214211194
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 08. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mgr. Alžbeta Strajňáková PhD.
ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2023:1214211194.40

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV sudkyňou JUDr. Mgr. Alžbetou Strajňákovou, PhD. v sporovej veci žalobcu:
H. X., U.. XX.XX.XXXX, F. R. K. XXXX/X, R., zast.: JUDr. Ing. Ľudmila Bílá, advokátka, s. r. o., so
sídlom Špitálska 10, Bratislava, IČO: 47 243 945, proti žalovanému: Blaguss Slovakia s.r.o., so sídlom
Mlynské nivy 70, Bratislava, IČO: 35 796 251, zast.: Havlát & Partners - advokátska kancelária, s. r. o., so
sídlom Rudnayovo námestie 1, Bratislava, IČO: 55 474 853, o určenie neplatnosti skončenia pracovného

pomeru a o náhradu mzdy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh žalovaného, aby súd rozhodol tak, že pracovný pomer žalobcu a žalovaného sa končí z
dôvodu, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával, zamieta.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 47.250 Eur spolu s nasledovnými
úrokmi z omeškania:

- úrok z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 1.350 Eur od
16.06.2014 do zaplatenia
- úrok z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 1.350 Eur od
16.07.2014 do zaplatenia
- úrok z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 1.350 Eur od
16.08.2014 do zaplatenia

- úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od
16.09.2014 do zaplatenia
- úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od
16.10.2014 do zaplatenia
- úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.11.2014 do zaplatenia
- úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.12.2014 do zaplatenia
- úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.01.2015 do zaplatenia

- úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.02.2015 do zaplatenia
- úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.03.2015 do zaplatenia
- úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.04.2015 do zaplatenia
- úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.05.2015 do zaplatenia
- úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.06.2015 do zaplatenia
- úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.07.2015 do zaplatenia

- úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.08.2015 do zaplatenia
- úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.09.2015 do zaplatenia
- úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.10.2015 do zaplatenia
- úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.11.2015 do zaplatenia
- úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.12.2015 do zaplatenia
- úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.01.2016 do zaplatenia
- úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.02.2016 do zaplatenia

- úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.03.2016 do zaplatenia- úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.04.2016 do zaplatenia
- úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.05.2016 do zaplatenia
- úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.06.2016 do zaplatenia

- úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.07.2016 do zaplatenia
- úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.08.2016 do zaplatenia
- úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.09.2016 do zaplatenia
- úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.10.2016 do zaplatenia
- úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.11.2016 do zaplatenia

- úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.12.2016 do zaplatenia
- úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.01.2017 do zaplatenia
- úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.02.2017 do zaplatenia
- úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.03.2017 do zaplatenia
- úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.04.2017 do zaplatenia
a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Vo zvyšnej časti súd žalobu o náhradu mzdy zamieta.

IV. Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanému
v rozsahu 95,34 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu (ktorým bol do 31.05.2023 Okresný súd Bratislava II) dňa
06.05.2014 sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd určil, že Výpoveď zamestnávateľa
- daná z dôvodu, pre ktorý môže zamestnávateľ so zamestnancom okamžite skončiť pracovný pomer
(zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce) v zmysle
§ 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce uskutočnená zo strany žalovaného dňa 13.01.2014 a doručená

žalobcovi dňa 13.01.2014 je v celom rozsahu neplatná. Zároveň navrhol, aby súd žalovanému uložil
povinnosť uhradiť žalobcovi náhradu mzdy za mesiac apríl 2014 v sume 2.047,97 Eur, ako i trovy
konania.

2. Okresný súd Bratislava II medzitýmnym rozsudkom č.k. 12Cpr/4/2014-566 zo dňa 17.10.2017 určil, že

Výpoveď zamestnávateľa - daná z dôvodu, pre ktorý môže zamestnávateľ so zamestnancom okamžite
skončiť pracovný pomer (zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu podľa § 68 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce) v zmysle § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce uskutočnená zo strany žalovaného dňa
13.01.2014 a doručená žalobcovi dňa 13.01.2014 je v celom rozsahu neplatná (ďalej len „medzitýmny
rozsudok“). V medzitýmnom rozsudku súd konštatoval, že v konaní bolo preukázané, že zo strany

žalovaného neboli splnené predpoklady platnosti spornej výpovede, a preto súd žalobe v časti o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru vyhovel, a určil, že skončenie pracovného pomeru žalobcu
výpoveďou danou žalobcovi listom zo dňa 13.01.2014 je neplatné. Zároveň súd konštatoval, že v
prejednávanej právnej veci súd rozhodol v súlade s § 214 ods. 1 CSP, len o jednom z nárokov žalobcu
týkajúceho sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, nakoľko takýto postup je

v danej veci účelný a hospodárny, keďže toto rozhodnutie je základným predpokladom na rozhodnutie
súdu o ďalšom nároku žalobcu (náhradu mzdy), pričom o trovách konania súd rozhodne v konečnom
rozsudku. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 10CoPr/4/2018-641 zo dňa 19.07.2018 medzitýmny
rozsudok potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (ďalej
len „rozsudok odvolacieho súdu“). Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č.k. 5Cdo/85/2019 zo

dňa 31.03.2021 dovolanie žalovaného proti rozsudku odvolacieho súdu zamietol a žalobcovi priznal
voči žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. Medzitýmny rozsudok,
ktorým súd určil, že výpoveď žalovaného daná žalobcovi dňa 13.01.2014 je v celom rozsahu neplatná,
tak nadobudol právoplatnosť.

3. Po nadobudnutí právoplatnosti medzitýmneho rozsudku tak predmetom konania zostal nárok na
náhradu mzdy, ktorý si žalobca po zmenách žaloby uplatnil za 36 mesiacov v celkovej výške 50.792,52
Eur spolu s príslušenstvom (za mesiace apríl, máj a jún 2014 vo výške 2.080,84 Eur mesačne a za
mesiace júl 2014 až marec 2017 vo výške 1.350 Eur).4. Na pojednávaní konanom dňa 16.03.2022 súd podľa § 181 ods. 2 CSP uviedol stranám sporu
svoje predbežné právne posúdenie veci s tým, že žalobca má nárok na náhradu mzdy vo výške
1.350 Eur počnúc 01.05.2014, nakoľko pracovný pomer sa na základe neplatnej výpovede skončil

dňa 30.04.2014. Pokiaľ ide o návrh žalovaného podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, že súd môže na
žiadosťzamestnávateľajehopovinnosťnahradiťmzduzačaspresahujúci12mesiacovprimeraneznížiť,
prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci zamestnancovi vôbec nepriznať, súd uviedol, že by žalovaný
musel uniesť dôkazné bremeno, pokiaľ ide o konanie žalobcu v rozpore s dobrými mravmi, pre ktoré
by uvedenú náhradu presahujúcu 12 mesiacov krátil alebo vôbec nepriznal. Súd pritom ohľadom tohto

moderačného oprávnenia súdu poukázal na nasledujúce rozhodnutia: uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/157/2010, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6Cdo/100/2016, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I.ÚS/331/2019.

5. Žalovaný sa vyjadril podaním doručeným súdu dňa 29.04.2022 tak, že k uzneseniu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/157/2010 uviedol, že rozhodnutie sa týka zamestnankyne, ktorá po

neplatnom skončení pracovného pomeru nenastúpila do práce k inému zamestnávateľovi, pričom tým
mala zanedbať svoju povinnosť zarobiť si (zamestnať sa) a aspoň sčasti si tak nahradiť ušlý príjem.
Súd konštatoval, že zmena v roku 1989 mala v právnom poriadku za následok hodnotovú zmenu v
smere hodnotovej diskontinuity s predchádzajúcim obdobím. Ústava SR v čl. 2 ods. 3 stanovuje, že
každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, preto ani neexistuje povinnosť zamestnanca, s ktorým

bol neplatne skončený pracovný pomer, zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa. Žalovaný hodnotí
uvedené rozhodnutie tak, že nesúvisí s prejednávaným sporom, nakoľko žalobca bol počas celého
trvania tohto sporu zamestnaný u iného zamestnávateľa - E. F., K..E.. K rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/100/2016 žalovaný poukázal na to, že v predmetnom rozhodnutí na
rozdiel od tohto sporu súd uviedol, že žalovaný zamestnávateľ neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ ide

o ním tvrdenú možnosť žalobcu zamestnať sa v rozhodnom čase za výhodnejších alebo rovnocenných
podmienok. Súd v odôvodnení taktiež uviedol, že nárok na náhradu mzdy má za prvé obdobie 9
(teraz 12) mesiacov satisfakčný i sankčný charakter. V ďalšom období plní najmä sociálnu funkciu.
Žalovaný však uviedol, že v tomto spore bol žalobca v rozhodnom období od 01.05.2014 do 30.04.2017
zamestnaný v spoločnosti E. F., K..E.., čo preukázal čestným vyhlásením žalobcu, ako aj svedeckou

výpoveďou C. O. z 10.12.2015. Skutočnosť, že náhrada mzdy presahujúca 12 mesiacov má skôr
sociálnu funkciu, ktorá má zabezpečiť peňažné prostriedky na základné životné potreby zamestnanca,
potvrdil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/125/2018 z 26.03.2019. Nakoľko žalobca bol
v rozhodnom období plne zamestnaný u iného zamestnávateľa, neplní u neho náhrada mzdy za
ďalšie obdobie 24 mesiacov počnúc 01.05.2015 - 30.04.2017 sociálnu funkciu, nakoľko mal dostatok

peňažných prostriedkov na jeho základné životné potreby. Z uvedeného dôvodu zamestnávateľ navrhol
v zhode so svojím predchádzajúcim návrhom nárok žalobcu podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce na
náhradu mzdy presahujúcu 12 mesiacov od 01.05.2015 do 30.04.2017 vôbec nepriznať. K nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky I.ÚS/331/2019 žalovaný uviedol, že podľa právnej vety tohto
rozhodnutia treba pri moderačnom práve súdu vychádzať z konkrétneho dôvodu toho-ktorého spôsobu

skončenia pracovného pomeru a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ
neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby
ho naďalej zamestnával. Podľa žalovaného nie je v tomto prípade bez právneho významu, že dôvod,
prečo v tomto spore neumožnil žalobcovi po oznámení, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával,
bol ten, že by to malo negatívne následky na pracovnú disciplínu ostatných zamestnancov - vodičov,

ktorí vypovedali o jeho korupčnom správaní. Z obsahu právoplatného medzitýmneho rozsudku vyplýva,
že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom tvrdeného závažného porušenia pracovnej disciplíny
žalobcom, pre ktoré mu dal dňa 13.01.2014 neplatnú výpoveď, jedine z dôvodu, že väčšina vypočutých
svedkov (s výnimkou C. F., C. O. a váhaním pri konfrontácií svedkov aj C. T.) sa báli vypovedať o
týchto skutočnostiach, že žalobca v zmysle § 328 ods. 1 Trestného zákona prijímal od nich úplatky

za to, že im pridelí lepšie jazdy u žalovaného (tzv. pasívna korupcia), nakoľko v zmysle § 332 ods.
1 Trestného zákona by bolo potenciálne trestné aj ich podplácanie (tzv. aktívna korupcia), teda ich
činnosť, o ktorej mali svedčiť na súde. S uvedeným žalobca po celý čas sporu kalkuloval, čo potvrdil
na súde predchádzajúci konateľ A. F. a G. O., ktorým to pri dávaní výpovede dňa 13.01.2014 oznámil.
V zmysle predmetného rozhodnutia Ústavného súdu SR treba § 79 ods. 2 Zákonníka práce vykladať

tak, že musí rešpektovať najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu, a to hodnotu spravodlivosti. Podľa
tejto zásady nemôže mať prospech niekto z vlastnej nepoctivosti, pretože by sa inak vyplatilo konať
protiprávne. Zákonník práce pojem dobré mravy nedefinuje, preto platí, že ide o pravidlá morálneho
charakteru, všeobecne platné v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje slušnosť, ohľaduplnosťa vzájomné rešpektovanie práv. Pojem dobré mravy úzko súvisí s pojmom morálka a mravnosť.
Základným zmyslom príkazu konať v súlade s dobrými mravmi je zaistiť základnú slušnosť pri výkone
subjektívnych práv, resp. zachovať isté etické minimum pri ich výkone. Podľa názoru žalovaného sa

v tomto konaní podarilo preukázať, že žalobca konal opakovane v rozpore s dobrými mravmi, preto
je toho názoru, že nepriznanie náhrady mzdy presahujúcej 12 mesiacov je v súlade s Ústavou SR,
i § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Žalovaný preto navrhol, aby súd rozhodol tak, že v časti návrhu na
náhradu mzdy za obdobie prvých 12 mesiacov tento nárok žalobcovi priznal v súlade s § 79 ods. 2
Zákonníka práce vo výške 1.350 Eur mesačne, a vo zvyšku jeho návrh zamietol; žalobcovi v súlade s §

79 ods. 2 Zákonníka práce zamietol návrh na náhradu mzdy na ďalšie obdobie presahujúce 12 mesiacov
(obdobie 01.05.2016-30.04.2017); rozhodol v súlade s § 79 ods. 1 Zákonníka práce tak, že pracovný
pomer žalobcu a žalovaného sa končí z dôvodu, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať,
aby žalobcu naďalej zamestnával; rozhodol v súlade s § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov
konania tak, že žalovanému prizná tento nárok v pomere jeho úspechu vo veci.

6. Žalobca sa vyjadril podaním doručeným súdu dňa 12.05.2022 tak, že k vyjadreniu žalovaného k
uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 157/2010 žalobca uviedol, že argumentácia a vnímanie
žalovaného je nesprávne. Z uvedeného uznesenia totiž vyplýva, že dokonca ani keby sa žalobca
nezamestnal, nebol by to dôvod na zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy za dobu prevyšujúcu 12
mesiacov. V tomto konkrétnom prípade sa však žalobca zamestnal, t.j. nezostal nečinný a po výzve

konateľa žalovaného opäť nastúpil do práce k žalovanému. Z uvedeného uznesenia ďalej vyplýva,
že k zníženiu, resp. nepriznaniu náhrady mzdy nad 12 mesiacov by mohlo dôjsť len výnimočne, v
prípade ak by jej priznanie bolo v rozpore s dobrými mravmi. Takýto dôvod ale nejestvuje. K vyjadreniu
žalovaného k rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 100/2016 žalobca uviedol, že argumentácia
a vnímanie žalovaného je opätovne nesprávne. Tvrdenie, že náhrada mzdy má počas doby 9 mesiacov

satisfakčný i sankčný charakter a potom sociálny, konštatoval prvostupňový súd, pričom dovolací súd
vyslovene uviedol a poukázal na závery vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo
157/2010. V princípe v danom prípade išlo o skutkovo obdobnú vec, kedy sa žalobkyňa zamestnala,
resp. vykonávala podnikateľskú činnosť a žalovaný neuniesol dôkazné bremeno preukázania, že by
priznanie náhrady mzdy nad 9 mesiacov bolo v rozpore s dobrými mravmi. K vyjadreniu žalovaného k

rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 125/2018, ktoré predložil žalovaný, žalobca uviedol,
že dané rozhodnutie sa týkalo otázky, či žalobca, ktorý bol poberateľom starobného dôchodku, má
nárok na náhradu mzdy za obdobie nasledujúce po 12 mesiacoch. Právny názor vyslovený predmetným
rozhodnutím je nepodstatný a neaktuálny, nakoľko toto rozhodnutie bolo následne nižšie citovaným
ústavným nálezom zrušené. K vyjadreniu žalovaného k nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS

331/2019 žalobca uviedol, že v danom prípade ide o nález, ktorým bolo práve predmetné rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 125/2018, ktoré predložil žalovaný, zrušené. Ako žalovaný uviedol
podľa tohto nálezu súd musí vychádzať z konkrétneho dôvodu toho ktorého spôsobu skončenia
pracovného pomeru a so zreteľom na tento dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi
pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával.

Z hľadiska spôsobu a dôvodu skončenia pracovného pomeru žalobca uvádza, že je teda nutné vziať do
úvahy, že žalovaný ho obvinil z toho, že sa dopustil korupčného konania, aj keď ho nemal preukázané,
pričom tým mohol objektívne znížiť jeho spoločenské uplatnenie, čo je zásadné obvinenie. Z hľadiska
dôvodu, prečo žalovaný neumožnil žalobcovi pokračovať v práci po tom, ako mu oznámil, že trvá na tom,
aby ho naďalej zamestnával, je nutné vziať do úvahy, že cieľom žalovaného bolo od počiatku zbaviť sa

žalobcu a tvrdenia o korupčnom správaní boli podľa jeho názoru len účelovým dôvodom, ktorý žalovaný
uviedol, aby sa ho zbavil. Žalobca bol a je totiž ŤZP a žalovaný by potreboval súhlas so skončením jeho
pracovného pomeru od ÚPSVAR. K vyjadreniu žalovaného k medzitýmnemu rozsudku žalobca uviedol,
že tvrdenie žalovaného, že údajne neuniesol dôkazné bremeno jedine z dôvodu, že väčšina vypočutých
svedkov s výnimkou C.Á. F. sa báli údajne vypovedať z dôvodu ich potenciálneho trestnoprávneho

postihu nemá oporu ani v medzitýmnom rozsudku a rovnako tak ani v rozsudku odvolacieho súdu. Práve
naopak v rozsudku odvolacieho súdu, konkrétne v bodoch 16., 17. a 18. sa jasne uvádza, že objektívne
nemožno uzavrieť, že žalobca sa korupčného konania dopustil, samotný žalovaný nie je presvedčený o
údajnomkorupčnomkonanížalobcuavyhodnotenímsvedeckýchvýpovedínebolopreukázané,žebysa
žalobca dopustil korupčného konania. Okrem toho skutočnosť, že k žiadnemu korupčnému správaniu zo

strany žalobcu nedošlo potvrdili aj závery trestného konania vedeného na základe oznámenia žalobcu
pre trestný čin ohovárania a rovnako tak závery trestného konania vedeného na základe oznámenia
žalovaného, ktoré bolo zastavené. Žalobca odmieta, že by sa dopustil konania v rozpore s dobrými
mravmi. Práve naopak, bol to žalovaný, ktorý ho obvinil z korupčného správania a tým sťažil jehopotenciálne uplatnenie. Žalovaný poukázal na údajné tvrdenie žalobcu pri odovzdávaní výpovede, ktoré
uviedol konateľ žalovaného a pani O.. Toto tvrdenie však žalobca nikdy neuviedol, pán F. bol práve
osobou, ktorá mala záujem na skončení pracovného pomeru so žalobcom a pani O. bola osobou veľmi

lojálnou konateľovi. K návrhu žalovaného, aby súd rozhodol tak, že prizná žalobcovi náhradu mzdy za
obdobie prvých 12 mesiacov vo výške 1.350 Eur mesačne a aby vo zvyšku jeho návrh zamietol, žalobca
uviedol, že v kontexte vyjadrenia žalovaného, vo vzťahu k výške priemerného zárobku za obdobie máj
2014 a jún 2014, žalobca od 01.01.2014 do 09.01.2014 mal dočasne prerušený výkon práce, ktorého
dôvodnosť sa nepreukázala. Išlo teda o prekážku v práci na strane žalovaného. V deň 10.01.2014

mal žalobca opäť prekážku v práci na strane žalovaného s náhradou mzdy a od 13.01.2014 až do
skončenia pracovného pomeru mal taktiež žalobca prekážky v práci na strane žalovaného. Podľa názoru
žalobcu sa v súvislosti s vyčíslením priemerného zárobku za obdobie máj a jún 2014 má aplikovať §
134 ods. 1 Zákonníka práce, pričom čas trvania prekážok v práci na strane zamestnávateľa sa má
považovať za výkon práce podľa § 144a ods. 1 písm. a) Zákonníka práce. Čiže žalobca uvedený návrh
žalovaného rozporuje v celom rozsahu. K návrhu žalovaného, aby súd rozhodol tak, že návrh žalobcu

na priznanie náhrady mzdy na ďalšie obdobie presahujúce 12 mesiacov zamietne, žalobca uviedol, že v
celom rozsahu rozporuje tento návrh žalovaného a trvá na tom, že nie je preukázaný žiadny dôvod pre
zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy na ďalšie obdobie presahujúce 12 mesiacov a dôvody, ktoré
žalovaný uviedol neodôvodňujú toto zníženie, resp. nepriznanie. Žalobca sa totiž nedopustil žiadneho
konania v rozpore s dobrými mravmi. Zamestnal sa a akonáhle ho žalovaný vyzval na opätovný nástup

do zamestnania, ukončil svoj pracovný pomer a nastúpil do práce k žalovanému. Konania v rozpore s
dobrými mravmi sa dopustil akurát žalovaný, keď žalobcu obvinil z korupčného správania, pritom žiadny
zo svedkov nepotvrdil v civilnom ani trestnom konaní, že by boli účastní korupčného správania žalobcu,
resp. že by čo i len vedeli uviesť bližšie okolnosti údajného korupčného konania žalobcu. Žalobca v tejto
súvislosti uviedol, že bol od 01.04.2014 do 20.03.2022 zamestnaný v spoločnosti E. F. K..E.. K návrhu

žalovaného, aby súd rozhodol tak, že pracovný pomer žalobcu a žalovaného sa končí z dôvodu, že
od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával, žalobca uviedol, že
tento návrh žalovaného v celom rozsahu rozporuje. Žalovaný žiadnym spôsobom nezdôvodnil, prečo
by nemalo byť spravodlivé od neho požadovať, aby žalobcu zamestnával. Žalovaný stále podniká v
oblasti dopravy a žalobca je schopný vykonávať prácu hlavného dispečera. K návrhu žalovaného, aby

súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania tak, že žalovanému prizná tento nárok v pomere jeho
úspechu vo veci, žalobca uviedol, že tento návrh v celom rozsahu rozporuje a navrhuje, aby súd vyhovel
jeho žalobe v znení zmien a priznal mu náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

7. Žalovaný vo vyjadreniach doručených súdu dňa 20.10.2022 uviedol, že žalovaný nesúhlasí s

interpretáciou žalobcu ohľadom ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu Slovenskej republiky,
t.j. uznesenia Najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 157/2010 zo 14.09.2011 v spojení s aktuálnym uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/2/2020 z 25.11.2021. Žalobca nesprávne uvádza,
že k zníženiu alebo nepriznaniu náhrady mzdy nad 12 mesiacov môže dôjsť len v prípadoch, kedy
by priznanie náhrady mzdy bolo v rozpore s dobrými mravmi. Najvyšší súd SR v oboch uvedených

rozhodnutiach zdôraznil, že súd pri svojom rozhodovaní podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce prihliadne
najmä na to, či zamestnanec bol v čase presahujúcom 12 mesiacov (vtedy 9 mesiacov) zamestnaný
u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok tam dosiahol. Žalobca nesprávne
interpretuje aj záver rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo/100/2016 z
31.05.2017, ktorý nebol zrušený nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 331/2019

z 19. novembra 2019, keď tvrdí, že dovolací súd odkazom na hore uvedené rozhodnutie 6Cdo/157/2010
spochybnil záver o tom, že náhrady mzdy nad 9 (teraz) 12 mesiacov má sociálny charakter. Podľa
žalovaného aj z tohto rozhodnutia vyplýva, že náhrada mzdy presahujúca 12 mesiacov plní najmä
sociálnu funkciu, a teda nemá satisfakčný charakter ako je tomu v období prvých 12 mesiacov
rozhodného obdobia. Z vykonanej čiastočnej lustrácie Sociálnej poisťovne pritom vyplynulo, že žalobca

sa už od 01.04.2014 zapojil do práce u iného zamestnávateľa, a to za pre neho výhodnejších podmienok,
než aké by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy z 01.12.2006 v platnom znení uzatvorenej so
žalovaným. Preto žalovaný navrhol, aby mu súd náhradu mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov
počítaných od 01.05.2015 do 30.04.2017 vôbec nepriznal. Žalovaný nesúhlasil ani s vyjadrením žalobcu
k vyčísleniu priemerného zárobku za obdobie máj a jún 2014, pretože pre výpočet náhrady mzdy podľa

§ 134 ods. 1 Zákonníka práce nie je právne relevantné, či sa trvanie prekážok v práci od 01.01.2014
do 09.01.2014, resp. aj dňa 10.1.2014, či od 13.01.-30.04.2014 považuje podľa § 144a ods. 1 písm. a)
Zákonníka práce za výkon práce. Podľa žalovaného je podstatné to, že podľa § 134 ods. 1 Zákonníka
práce sa priemerný zárobok na pracovnoprávne účely zisťuje zo mzdy zúčtovanej zamestnancovina výplatu v rozhodujúcom období, a nie z náhrady mzdy, ktorá zamestnancovi patrí v prípade, ak
je na prekážkach na strane zamestnávateľa. Uvedené pravidlo platí podľa § 134 ods. 9 Zákonníka
práce primerane aj na účely zisťovania pravdepodobného zárobku. Pokiaľ ide o vyjadrenie žalobcu,

že nevidí dôvod, prečo by nemohol aj naďalej vykonávať prácu hlavného dispečera u žalovaného, tak
žalovaný uviedol, že túto pracovnú pozíciu od 01.06.2021 vzhľadom na rozhodnutie zamestnávateľa o
organizačnej zmene z 01.07.2021 už nepotrebuje. Z doterajšieho správania sa žalobcu na pracovisku
u žalovaného, ako aj z vyjadrenia G.. C. zo spoločnosti E. F. K..E.. vyplýva, že žalobca sa tzv. na oko
prejavoval u žalovaného ako jeho obeť, ale svoje pracovné úlohy si neplnil z dôvodu, lebo sa chcel čo

najskôr vrátiť späť k svojmu pôvodnému zamestnávateľovi (s lepším mzdovým ohodnotením) v E. F.
K..E.. Žalovaný tiež poukázal na to, že tzv. rozhodné obdobie, za ktoré môže súd priznať náhradu mzdy
podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce začalo v zmysle bodu 12. výpovede žalovaného z 13.01.2014 plynúť
01.05.2014, nakoľko počas trojmesačnej výpovednej doby, ktorá začala plynúť 01.02.2014 a skončila
dňa 30.04.2014 poskytoval žalobcovi náhrada mzdy pre prekážky v práci na strane zamestnávateľa.
Navyše, ako to vyplýva z Dohody o skončení pracovného pomeru žalobcu v E. F. K..E.., pracovný

pomer u tohto zamestnávateľa začal plynúť už od 01.04.2014, t.j. náhrada mzdy za tento mesiac
apríl 2014 by bola vyplatená žalobcovi, okrem už vyplatenej náhrady mzdy pre prekážky na strane
zamestnávateľa - Blaguss Slovakia s.r.o. a mzdy od E. F. K..E.. de facto tri krát, čo by bolo v rozpore
s dobrými mravmi a zásadou rovnakého zaobchádzania. Výpovedná doba je v prípade výpovede z
dôvodov uvedených v § 62 ods. 3 Zákonníka práce trojmesačná a v prípade ostatných výpovedných

dôvodov uvedených v § 62 ods. 4 Zákonníka práce dvojmesačná. Žalovaný poukázal na to, že uvedené
ustanoveniazákonaurčujútamuvedenúdĺžkuvýpovednejdobyakominimálnu,čojevyjadrenévýrazom
„najmenej“. Z uvedeného dôvodu navrhol žalovaný žalobcovi náhradu mzdy požadovanú v zmysle
súdom dňa 04.05.2022 schváleného zmeneného petitu za mesiac apríl 2014 vo výške 2080,84 Eur,
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 2080,84 Eur od 16.05.2014 do zaplatenia

nepriznať. Žalobca sa okrem určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru domáhal aj
určenia, že pracovný pomer naďalej trvá. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 28.04.2022 uviedol, že
o jeho predchádzajúcom návrhu na skončenie pracovného pomeru súdom podľa § 79 ods. 1 Zákonníka
práce súd zatiaľ nerozhodol. Žalovaný považuje uvedené za neaktuálne, nakoľko pracovný pomer už
skončil z dôvodu výpovede žalobcu z 31.05.2022 dňom 31.07.2022.

8. Žalobca vo vyjadreniach doručených súdu dňa 22.11.2022 uviedol, že žalovaný dané judikáty
nesprávne interpretuje. Nie je totiž pravdou ako tvrdí žalovaný, že podľa ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu Slovenskej republiky (Uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 157/2010
zo 14.09.2011, v spojení s aktuálnym Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

3Cdo/2/2020 z 25.11.2021), súd pri svojom rozhodovaní podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce prihliadne
najmä na to, či zamestnanec bol v čase presahujúcom 12 mesiacov (vtedy 9 mesiacov) zamestnaný u
iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok tam dosiahol. A takáto interpretácia je
vyslovene účelová. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 157/2010 vyplýva, že súd môže na
žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 9 mesiacov (v danom prípade 12 mesiacov)

primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne v prípade, ak by výkon práva na náhradu
mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka
práce bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. V ďalšom uznesení Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Cdo/2/2020 z 25.11.2021 dovolací súd len skonštatoval, že predmetné uznesenie
Najvyššieho súdu SR v plnom rozsahu rešpektuje ústavný nález, sp. zn. I. ÚS 331/2019-46, ktorý bol pre

Najvyšší súd SR záväzný. Z uvedeného teda vyplýva, že pri rozhodovaní súdu nie je vôbec podstatné,
či mal zamestnanec príjem alebo nemal po uplynutí 9 mesiacov (v prípade daného súdneho konania 12
mesiacov) a súd skúma akurát, či výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v
zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Dokonca ani keby sa žalobca nezamestnal, nebol by to dôvod na zníženie,

resp. nepriznanie náhrady mzdy za dobu prevyšujúcu 12 mesiacov. V kontexte daného právneho názoru
je preto z hľadiska spôsobu a dôvodu skončenia pracovného pomeru žalobcu nutné vziať do úvahy,
že žalovaný žalobcu obvinil z toho, že sa dopustil korupčného konania, aj keď ho nemal preukázané,
pričomtýmmoholobjektívneznížiťjehospoločenskéuplatnenie,čojezásadnéobvinenieažezhľadiska
dôvodu, prečo žalovaný neumožnil žalobcovi pokračovať v práci po tom, ako mu oznámil, že trvá na

tom, aby ho naďalej zamestnával, je nutné vziať do úvahy, že cieľom žalovaného bolo od počiatku
zbaviť sa žalobcu a tvrdenia o korupčnom správaní boli podľa jeho názoru len účelovou zámienkou,
ktorú žalovaný uviedol, aby sa ho zbavil. Žalobca bol a je totiž ŤZP a žalovaný by v prípade skončenia
pracovného pomeru výpoveďou potreboval súhlas so skončením jeho pracovného pomeru od ÚPSVAR.Žalobca odmieta, že by sa dopustil konania v rozpore s dobrými mravmi a akéhokoľvek korupčného
konania,čopotvrdiliajzáverytrestnéhokonaniavedenéhonazákladeoznámeniažalobcupretrestnýčin
ohovárania a rovnako tak závery trestného konania vedeného na základe oznámenia žalovaného, ktoré

bolo zastavené. Práve naopak, bol to žalovaný, ktorý ho obvinil z korupčného správania a tým sťažil jeho
potenciálne uplatnenie. V konečnom dôsledku konanie v rozpore s dobrými mravmi, vykazujúce znaky
šikany na pracovisku potvrdzuje aj konanie žalovaného po nástupe žalobcu do práce dňa 21.03.2022
a aj list Inšpektorátu práce R. zo dňa 17.10.2022. Právny názor prezentovaný žalovaným, že súd má
pri svojom rozhodovaní podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce prihliadnuť najmä na to, či zamestnanec

bol v čase presahujúcom 12 mesiacov (vtedy 9 mesiacov) zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú
prácu tam vykonával a aký zárobok tam dosiahol, vychádza z predchádzajúcej rozhodovacej praxe,
ktorá je už prekonaná, tak ako uviedol Ústavný súd vo vyššie uvedenom ústavnom náleze. Žalobca tiež
uviedol že žalovaný účelovo interpretuje aj rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Cdo 100/2016.
Z právneho záveru Najvyššieho súdu SR totiž vôbec nevyplýva, že náhrada mzdy presahujúca 12
mesiacov plní najmä sociálnu funkciu, a teda nemá satisfakčný charakter ako je tomu v období prvých

12 mesiacov rozhodného obdobia. Tvrdenie, že náhrada mzdy má počas doby 9 mesiacov satisfakčný
i sankčný charakter a potom sociálny, konštatoval akurát prvostupňový Okresný súd Bratislava II vo
svojom rozsudku. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd sa však s touto argumentáciou a právnym
posúdením veci Okresného súdu Bratislava II nestotožnil a zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava
II a to tak, že žalobkyni priznal náhradu mzdy aj za obdobie prevyšujúce 9 mesiacov. Následne,

nakoľko boli podané dovolania, dovolací súd vyslovene uviedol a poukázal na závery vyplývajúce z
uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 157/2010 a že nie je dôvod sa od nich odchýliť. V
princípe v danom prípade išlo o skutkovo obdobnú vec, kedy sa žalobkyňa zamestnala, resp. vykonávala
podnikateľskú činnosť a žalovaný neuniesol dôkazné bremeno preukázania, že by priznanie náhrady
mzdy nad 9 mesiacov bolo v rozpore s dobrými mravmi. Bez ohľadu na uvedené je potrebné postupovať

podľa aktuálnej rozhodovacej praxe, ktorá je ustálená ústavným nálezom sp. zn. I. ÚS 331/2019-46 a
uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/2/2020. Žalobca uviedol, že žalovaný obviňuje a zazlieva
žalobcovi, že riešil svoju životnú situáciu a nastúpil do práce, aby sa mohol uživiť. Nie je však pravdou,
že žalobca nastupoval do práce, v ktorej by mal výhodnejšie podmienky. Jeho nástupný plat bol vo výške
1.100 Eur v hrubom, zatiaľ čo u žalovaného bol vo výške 1.350 Eur v hrubom. Žalobca nemal na výber

a bral prácu, ktorá sa mu ponúkala. Zamestnanie žalobcu u iného zamestnávateľa za účelom obživy
nie je však legitímnym dôvodom pre nepriznanie náhrady mzdy resp. zníženie náhrady mzdy za dobu
prevyšujúcu 12 mesiacov. Žalobca uviedol, že žiadne konanie v rozpore s dobrými mravmi na strane
žalobcu nebolo v konaní preukázané, nakoľko k nemu ani len nedošlo. Žalobca sa nedopustil žiadneho
korupčného správania, čo v konečnom dôsledku potvrdili aj závery trestného konania vedeného na

základeoznámeniažalobcupretrestnýčinohováraniaarovnakotakzáverytrestnéhokonaniavedeného
na základe oznámenia žalovaného, ktoré bolo zastavené. Práve naopak, bol to žalovaný, ktorý ho
obvinil z korupčného správania a tým sťažil jeho potenciálne uplatnenie a naďalej tak činí. Vo vzťahu
k výške priemerného zárobku za obdobie máj 2014 a jún 2014 žalobca uviedol, že od 01.01.2014
do 09.01.2014 mal dočasne prerušený výkon práce, ktorého dôvodnosť sa nepreukázala. Išlo teda o

prekážku v práci na strane žalovaného. V deň 10.01.2014 mal žalobca opäť prekážku v práci na strane
žalovaného s náhradou mzdy a od 13.01.2014 až do skončenia pracovného pomeru mal taktiež žalobca
prekážky v práci na strane žalovaného. Podľa názoru žalobcu sa v súvislosti s vyčíslením priemerného
zárobku za obdobie máj a jún 2014 má aplikovať § 134 odsek 1 Zákonníka práce, pričom čas trvania
prekážok v práci na strane zamestnávateľa sa má považovať za výkon práce podľa § 144a odsek 1

písm. a) Zákonníka práce. Akýkoľvek iný výklad by bol totiž v rozpore s dobrými mravmi, keďže žalobca
nezavinil vznik prekážok v práci a ani nešlo o prekážky v práci na jeho strane, ale na strane žalovaného.
Žalobca poukázal na dôvody neplatného skončenia pracovného pomeru, ktoré uplatnil žalovaný voči
žalobcovi, kedy ho účelovo krivo obvinil z korupcie a rovnako tak na jeho šikanózne správanie počas
obdobia, keď sa žalobca dostavil na pokyn žalovaného do práce, čo potvrdzuje v konečnom dôsledku

aj list Inšpektorátu práce R. zo dňa 17.10.2022. Konanie žalovaného je vyslovene účelové a v princípe
čokoľvek by žalobca urobil bolo by zlé. Ak by na základe pokynu žalovaného nenastúpil do práce,
žalovaný by jeho konanie označil ako porušenie pracovnej disciplíny a vyvodil by dôsledky a rovnako keď
nastúpil do práce aj toto je pre neho zlé a označuje to za účelové. Žalobca uviedol, že žalovaný účelovo
Rozhodnutím zamestnávateľa o organizačnej zmene zo dňa 01.07.2021 zrušil spätne k 01.06.2021

pracovné miesto hlavný dispečer a to vyslovene z dôvodu, aby zabránil žalobcovi vykonávať prácu ako
hlavný dispečer. Z hľadiska fungovania v odbore dopravy je však nereálne, že by žalovaný bez pozície
hlavného dispečera skutočne mohol vykonávať podnikateľskú činnosť. O účelovosti konania žalovaného
svedčíajfakt,žepozíciuhlavnýdispečerreálnezriadil,avšaksmiestomvýkonupráceŽ..Jetedazrejmé,že konanie žalovaného bolo účelové. Žalobca nemal možnosť plniť pracovné úlohy v rozsahu jeho
Pracovnej zmluvy, nakoľko mu ich žalovaný neprideľoval (okrem práce v rozsahu pár minút). Žalobca
rozporovalajtvrdeniažalovanéhoohľadomtrvaniavýpovednejdoby.Žalovanýsitotižnesprávnevykladá

trvanie výpovednej doby a teda aj rozhodné obdobie. Nakoľko i) dohoda o výpovednej dobe uvedená
v Pracovnej zmluve v znení dodatkov, vrátane Dodatku č. 2 k pracovnej zmluve, bola konzistentná
správnou úpravou uvedenou v Zákonníku práce v čase doručovania výpovede, a nebolo možné ju
jednostranne zmeniť a ii) právna úprava uvedená v § 62 odsek 4 Zákonníka práce neumožňovala
žalovanému ako zamestnávateľovi dĺžku výpovednej doby jednostranne svojvoľne predlžovať, žalobca

má za to, že výpovedná doba bola dva mesiace a plynula do 31.03.2014. A teda rozhodné obdobie
plynulo od 01.04.2014. Žalobca sa následne po uplynutí výpovednej doby dňa 31.03.2014 zamestnal,
nakoľko sa potreboval uživiť. Žalobca nesúhlasí, že by tu bol rozpor s dobrými mravmi a zásadou
rovnakého zaobchádzania, keby súd priznal žalobcovi náhradu mzdy za apríl 2014 a to údajne z dôvodu,
že i) za mesiac apríl 2014 žalovaný poskytol žalobcovi náhradu mzdy pre prekážky v práci na strane
zamestnávateľa, nakoľko bol toho názoru, že výpovedná doba plynie až do 31.04.2014 a z dôvodu,

že ii) žalobca nastúpil do spoločnosti E. F. K..E.. dňa 01.04.2014 a teda za mesiac apríl 2014 dostal
mzdu. Vyplatenie danej náhrady mzdy žalovaným za mesiac apríl 2014 a vyplatenie mzdy zo strany E. F.
K..E.. nemá totiž relevanciu vo vzťahu k priznaniu tohto nároku. Nakoľko výpovedná doba uplynula dňa
31.03.2014, pokiaľ by súd nepriznal žalobcovi náhradu mzdy za mesiac apríl 2014, išlo by o bezdôvodné
obohatenie a nemal by žalobca nárok na vyplatenú sumu peňazí.

9. Žalovaný vo vyjadrení doručenom súdu dňa 20.01.2023 uviedol, že žalobca žiada o.i. priznať náhradu
mzdy aj za mesiac apríl 2014, pričom v prípade priznania tejto náhrady súdom by išlo podľa žalovaného
o duplicitné plnenie, pretože za daný mesiac mu už žalobca v príslušnom výplatnom termíne zaplatil
náhradu mzdy vo výške 1.200 Eur mzda) + 150 Eur (príplatok za pohotovosť) + náhradu nevyčerpanej

dovolenky spolu v počte 26,5 dňa, spolu sumu 2.474,83 Eur. Okrem toho žalovaný namieta aj výšku
požadovanej náhrady mzdy za mesiace apríl, máj a jún 2014 vo výške 2.080,84 Eur, a to v rozsahu
presahujúcom sumu 1.350 Eur (rozdiel je á 3 x 730,84 Eur mesačne).

10. Žalobca vo vyjadrení doručenom súdu dňa 15.03.2023 vo vzťahu k špecifikácii náhrady mzdy, ktorú

požaduje ako k výpočtu ako k jej vyčísleniu dospel, uviedol, že v kontexte § 79 odsek 1 Zákonníka práce
žalobca doručil žalovanému oznámenie o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní vo forme listu zo dňa
31.03.2014. List zo dňa 31.03.2014 bol doručený žalovanému dňa 01.04.2014. Ako už žalobca v konaní
uviedol a zdôvodnil podľa jeho názoru výpovedná doba uplynula 31.03.2014. V súvislosti so stanovením
výšky priemerného zárobku za obdobie apríl 2014, máj 2014 a jún 2014 je potrebné zobrať do úvahy

nasledovné skutočnosti: (i) od 01.01.2014 do 09.01.2014 mal žalobca zo strany žalovaného dočasne
prerušený výkon práce, ktorého dôvodnosť sa však nepreukázala a preto bol žalovaný povinný doplatiť
žalobcovi mzdu; (ii) v deň 10.01.2014 mal žalobca prekážku v práci na strane žalovaného s náhradou
mzdy a od 13.01.2014 až do skončenia pracovného pomeru mal taktiež žalobca prekážky v práci na
strane žalovaného, to znamená, že za celé toto obdobie bol žalovaný povinný poskytovať žalobcovi

náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku; (iii) nakoľko žalobca nepracoval z dôvodu prekážok v
práci na strane žalovaného, čas trvania prekážok v práci na strane žalovaného ako zamestnávateľa
sa má považovať za výkon práce podľa § 144a odsek 1 písm. a) Zákonníka práce. Skutočnosť, že
samotný žalovaný čas prekážok v práci považoval za výkon práce potvrdzujú aj samotné výplatné pásky,
na ktorých je uvedená „mzda“ a nie „náhrada mzdy“, ktorá sa podľa § 118 odsek 2 Zákonníka práce

nepovažuje za mzdu; (iv) po prezretí výplatných pások za január 2014, február 2014 je zrejmé, že
výplatné pásky sú nesprávne a to minimálne z dôvodu, že neobsahujú položku odmena za výkon funkcie
hlavného dispečera, ktorú žalovaný doplatil až potom, čo žalobca riešil vec cestou Inšpektorátu práce.
Vo vzťahu k vyčísleniu náhrady mzdy za obdobie apríl 2014, máj 2014 a jún 2014 žalobca podľa §
134 Zákonníka práce uviedol nasledujúci výpočet: (i) rozhodujúcim obdobím pre určenie priemerného

zárobku za obdobie apríl 2014, máj 2014 a jún 2014 je kalendárny štvrťrok, ktorý predchádza tomuto
štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok, t.j. kalendárny štvrťrok - január 2014, február 2014
a marec 2014; (ii) priemerný zárobok platný ku dňu 01.04.2014 platil aj pre mesiace máj 2014 a
jún 2014; (iii) nakoľko žalobca v období od 01.01.2014 do uplynutia výpovednej doby nepracoval z
dôvodu prekážok v práci na strane žalovaného, čas trvania prekážok v práci na strane žalovaného

ako zamestnávateľa sa má považovať za výkon práce podľa § 144a ods. 1 písm. a) Zákonníka práce.
Skutočnosť, že samotný žalovaný čas prekážok v práci považoval za výkon práce potvrdzujú aj výplatné
pásky za január 2014, február 2014 a marec 2014, na ktorých je uvedená „mzda“ a nie „náhrada
mzdy“; (iv) za január 2014 mal žalobca nárok na mzdu vo výške 1.350 Eur a nie 1.200 Eur ako jeuvedené na výplatnej páske, za február 2014 mal žalobca nárok na mzdu vo výške 1.350 Eur a nie
1.200 Eur ako je uvedené na výplatnej páske; (v) za marec 2014 mal žalobca nárok na mzdu vo výške
3.473,90 Eur; (vi) podľa § 134 ods. 4 Zákonníka práce sa priemerný zárobok zisťuje ako priemerný

hodinový zárobok, pričom ak sa má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný
hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden
mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok sa zaokrúhľuje
na najbližší eurocent nahor. Priemerný hodinový zárobok za druhý štvrťrok 2014 (t.j. za apríl 2014, máj
2014 a jún 2014) sa vypočíta ako podiel celkovej hrubej mzdy za prvý štvrťrok 2014 a súčtu fondu

pracovného času vrátane sviatkov za prvý štvrťrok 2014 čo činí: súčet mzdy za január vo výške 1.350
Eur + mzda za február 2014 vo výške 1.350 Eur + mzda za marec 2014 vo výške 3.743,90 Eur (t.j.
1.350 + 1.350 + 3.743,90 = 6443,90 Eur); počet hodín odpracovaných v mesiaci január 2014: 184 +
počet hodín odpracovaných v mesiaci február 2014: 160 + počet hodín odpracovaných v mesiaci marec
2014: 168 (t.j. 184 + 160 + 168 = 512); priemerný hodinový zárobok za druhý štvrťrok 2014, ako už bolo
uvedené, sa vypočíta ako podiel celkovej hrubej mzdy za prvý štvrťrok 2014 a súčtu fondu pracovného

času vrátane sviatkov taktiež za prvý štvrťrok 2014 (t.j. 6.443,90 Eur / 512 = 12,586 Eur). Priemerný
hodinový zárobok za prvý kalendárny štvrťrok 2014 bol teda 12,586 Eur. Priemerný mesačný zárobok
sa následne vypočíta tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných
hodínpripadajúcichvrokunajedenmesiacpodľatýždennéhopracovnéhočasuzamestnancapriemerný
počet pracovných hodín pripadajúci na mesiac stanovíme ako podiel súčtu fondu pracovného času za

12 kalendárnych mesiacov pri týždennom ustanovenom pracovnom čase 40 hodín, čo je 1984 hodín
za rok a čísla 12 = 165,33 hodín. Priemerný počet pracovných hodín za mesiac bol teda 165,33 hodín.
Následne priemerný mesačný zárobok stanovíme ako súčin priemerného hodinového zárobku vo výške
12,586 EUR x priemerný počet pracovných hodín za mesiac 165,33 hod., čo sa rovná 2.080,84 Eur. Vo
vzťahu k vyčísleniu náhrady mzdy za obdobie júl 2014 až do marca 2017 vrátane, žalobca poukázal

na § 134 ods. 3 Zákonníka práce uvádzajúc, že nakoľko dňa 31.03.2014 uplynula výpovedná doba,
v rozhodujúcom období apríl 2014, máj 2014 a jún 2014 žalobca nevykonával prácu a preto je nutné
postupovať podľa citovaného ustanovenia a stanoviť náhradu mzdy ako pravdepodobný zárobok. V tejto
súvislosti žalobca uviedol, že jeho mzda bola vo výške 1.200 Eur, plus mal nárok na odmenu za výkon
funkcie hlavného dispečera vo výške 150 Eur, t.j. spolu vo výške 1.350 Eur. Náhrada mzdy za obdobie

júl 2014 až marec 2017 je preto stanovovaná ako pravdepodobný zárobok, ktorý bol vyčíslený vo výške
1.350 Eur mesačne.

11. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s nasledovnými listinnými dôkazmi: výpis
z Obchodného registra žalovaného, pracovná zmluva zo dňa 01.12.2006 vrátane dodatkov č. 1 až

9, oznámenie zamestnávateľa podľa § 141a Zákonníka práce o dočasnom prerušení výkonu práce
zamestnanca zo dňa 10.12.2013, žiadosť o vysvetlenie a uvedenie presných dôvodov dočasného
prerušenia výkonu práce zo dňa 08.01.2014, výpoveď zamestnávateľa zo dňa 13.01.2014, odpoveď
zamestnávateľa na list zo dňa 13.01.2014, trestné oznámenie zo dňa 28.01.2014 s dokladom o
doručení, žiadosť a výzva na zaplatenie zo dňa 14.03.2014, oznámenie zamestnanca, že považuje

výpoveď zamestnávateľa za neplatnú zo dňa 31.03.2014 spolu s doručenkou, podnet na Inšpektorát
práce zo dňa 01.04.2014, trestné oznámenie zo dňa 01.04.2014, odpoveď zamestnávateľa na žiadosť
zamestnanca a výzvu na zaplatenie zo dňa 14.03.2014, výplatné pásky za obdobie január, február a
marec 2014, protokol zo dňa 07.01.2014, upozornenie na porušenie povinností zo dňa 09.12.2013,
trestné oznámenie zo dňa 28.03.2014, výplatné pásky za obdobie november a december 2013,

informácia Inšpektorátu práce k podnetu zo dňa 10.06.2014, odpoveď zdravotnej poisťovne Dôvera
zo dňa 27.02.2015, oznámenie Sociálnej poisťovne o výplate dôchodku na účet zo dňa 05.12.2014,
rozhodnutie Sociálnej poisťovne o priznaní invalidného dôchodku zo dňa 07.10.2004, zaslanie správy
o stave trestného konania zo dňa 19.05.2015, emailová komunikácia medzi leteckou spoločnosťou a
žalovaným z novembra 2013, výpis z bankového účtu žalovaného z novembra 2013, zoznam vodičov

žalovaného, zápis z porady zo dňa 30.01.2013, oznámenie o zastavení trestného stíhania zo dňa
19.10.2015, zoznam členov výboru ZO OZ KOVO zo dňa 26.02.2014, oznámenie ZO OZ KOVO Blaguss
Slovakia zo dňa 03.07.2014, čestné vyhlásenie p. F. zo dňa 28.10.2014 obsahujúce dva protokoly
zo dňa 07.01.2014, upozornenie na nedodržanie nariadení zo dňa 05.11.2012 spolu s faktúrou č.
XXXXXXXX, č. XXXXXXXX, č. XXXXXXXXX a č. W..XXX-XXXXX/XX, zrušenie príkazu na začatie

exekúcie zrážkami zo mzdy povinného č. Y. XX/XX zo dňa 07.05.2009, príkaz na začatie exekúcie č.
Y. XXX/XX zo dňa 18.11.2018, žiadosť o poskytnutie súčinnosti pri vykonávaní exekúcie č. Y. XXX/
XX zo dňa 26.11.2008, zrušenie príkazu na začatie exekúcie zrážky zo mzdy č. Y. XXX/XX zo dňa
04.12.2008, dohoda o zrážkach zo mzdy zo dňa 03.05.2012 k poskytnutej pôžičke vo výške 1.500Eur, emailová komunikácia medzi priateľkou žalobcu a rezervačnou spoločnosťou z novembra 2013,
zápisnica z pracovnej porady zo dňa 16.05.2015, výpis jázd p. F. v roku 2013, potvrdenie zákazky zo
dňa 10.02.2016, uznesenie OR PZ R. B. o zastavení trestného stíhania ČVS: O.-XXX/RV-R.-XXXX

zo dňa 31.03.2016, mzdové listy za roky 2006 až 2014, zápočtový list zo dňa 24.06.2014, potvrdenie
o pravdepodobnom mesačnom zárobku na pracovnoprávne účely zo dňa 10.05.2016, G. V. - náplň
práce, stanovisko Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR k výkladu § 66 Zákonníka práce zo
dňa 05.05.2016, sťažnosť klienta V. Y. a vyjadrenia žalobcu k nej, podklady na výpočet mzdy - tabuľky
za obdobie december 2013 až apríl 2014, mzdový list za mesiac december 2013 na meno T. K. a

Š.Č. E., pracovná zmluva p. V., rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene zo dňa 01.07.2021,
ponuka na výkon práce: Administratívno-technický asistent manažmentu, vyjadrenie k ponuke na výkon
práce a žiadosť o prideľovanie práce v zmysle Pracovnej zmluvy zo dňa 23.03.2022, čestné vyhlásenie
žalobcu zo dňa 21.03.2022, čestné vyhlásenie o odovzdaní Rozhodnutia o organizačnej zmene zo dňa
21.03.2022, list advokáta G.. G. T., čestné vyhlásenie D. H. zo dňa 24.03.2022, mzdový list žalobcu
za obdobie 03/2022, výpoveď zamestnanca G. G. z pracovného pomeru zo dňa 28.04.2022, ponuka

na výkon práce: Vodič pravidelnej medzinárodnej autobusovej dopravy, ponuka na výkon práce: HR
Generalist, ponuka na výkon práce: Vodič autobusu v pravidelnej mestskej autobusovej doprave, výpis
zo Sociálnej poisťovne ohľadom trvania pracovných pomerov žalobcu, dohoda o skončení pracovného
pomeru žalobcu a spoločnosti SATUR TRANSPORT, a.s. zo dňa 18.03.2022, vyjadrenie G.. G. C. k
telefonátu podľa listu p. T. zo dňa 02.05.2022, dohoda o generálnom urovnaní a sprievodná emailová

komunikácia, emailová komunikácia právnych zástupcov zo dňa 06.12.2017 až 18.12.2017, 18.02.2019
a 18.03.2019, výpoveď žalobcu z pracovného pomeru zo dňa 31.05.2022, výpis z Obchodného registra
spoločnosti SATUR TRANSPORT, a.s., Sokol, O.: Ako som vozil Nórov, Eruditio spol. s r.o., Bratislava
2018, prvé vydanie, s. 175, odpoveď žalovaného na žiadosť žalobcu o prideľovanie práce zo dňa
28.06.2022, reakcia žalovaného na vyjadrenie žalobcu zo dňa 25.07.2022, podnet žalobcu na vykonanie

kontroly a inšpekcie práce v spoločnosti žalovaného zo dňa 05.04.2022, list Inšpektorátu práce R. zo
dňa 17.10.2022, žiadosť žalobcu o prideľovanie práce v zmysle Pracovnej zmluvy zo dňa 01.12.2006 v
znení dodatkov zo dňa 19.05.2022, žiadosť žalobcu o prideľovanie práce v zmysle Pracovnej zmluvy zo
dňa 01.12.2006 v znení dodatkov zo dňa 24.06.2022, výzva na zaplatenie zo dňa 18.05.2022, žiadosť
žalobcu o skončenie pracovného pomeru dohodou zo dňa 30.05.2022, žiadosť o skončenie pracovného

pomeru dohodou - odpoveď žalovaného zo dňa 30.05.2022, vyjadrenie žalobcu k listu žalovaného zo
dňa 28.06.2022 nazvanému ako Odpoveď žalovaného na žiadosť žalobcu o prideľovanie práce zo dňa
08.07.2022, doklad o úhrade mzdy za apríl 2014, vyjadrenie spoločnosti MANDAT CONSULTING, k.s.
k výpočtu mzdy zo dňa 28.03.2023. Súd zároveň vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, konateľa
žalovaného A. F., konateľa žalovaného C. M. X. a svedkov: G. N., C. F., G. V.Á., C. T., C. O., G. D., F.

R., G. G., A. C., B.. G. O.. Iné návrhy na doplnenie dokazovania strany nemali, resp. na nich netrvali.

12. Z vykonaného dokazovania súd zistil nasledujúci skutkový stav: Dňa 01.12.2006 bola medzi
žalobcom a žalovaným uzavretá pracovná zmluva. K pracovnej zmluve neskôr boli uzavreté dodatky
č. 1 - 9. V zmysle pracovnej zmluvy a v znení dodatkov vykonával žalobca u žalovaného s účinnosťou

od 01.05.2013 druh práce: „hlavný dispečer“. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú.
Dňa 10.12.2013 žalovaný ako zamestnávateľ doručil žalobcovi list zo dňa 10.12.2013 nazvaný ako
Oznámenie zamestnávateľa podľa § 141a Zákonníka práce, o dočasnou prerušení výkonu práce
zamestnanca. V tomto oznámení žalovaný uviedol, že v zmysle § 141a Zákonníka práce s okamžitou
účinnosťou počnúc dňom 10.12.2013 (od momentu prevzatia oznámenia), žalovaný ako zamestnávateľ

dočasne nariaďuje žalobcovi prerušenie výkonu práce hlavného dispečera. Uviedol zároveň, že
nariadenie prerušenia výkonu práce bude pravdepodobne trvať najdlhšie jeden mesiac. V tomto
oznámení uviedol, že dôvodom dočasného prerušenia výkonu práce je dôvodné podozrenie žalovaného
ako zamestnávateľa, že sa žalobca dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorým zároveň
mohlo dôjsť k porušeniu platných právnych predpisov. Následne žalobca zaslal žalovanému dňa

08.01.2014 list nazvaný „Žiadosť o vysvetlenie a uvedenie presných dôvodov dočasného prerušenia
výkonupráce“,vktoromhopožiadalouvedenievčomspočívajúpodozreniazamestnávateľanazávažné
porušenie pracovnej disciplíny. Nakoľko sa dočasné prerušenie výkonu práce skončilo uplynutím
maximálnej doby jeho trvania, a na deň 10.01.2014, žalovaný nariadil žalobcovi platené voľno s
náhradou mzdy, žalobca sa dňa 13.01.2014 dostavil na pracovisko za účelom opätovného vykonávania

práce dohodnutého v pracovnej zmluve v znení dodatku. Dňa 13.01.2014 o 11:00 hodine si žalobcu
predvolal konateľ žalovaného pán C. F., ktorý mu doručil list zo dňa 13.01.2014 nazvaný ako „Výpoveď
zamestnávateľa daná z dôvodu, pre ktorý môže zamestnávateľ so zamestnancom okamžite skončiť
pracovný pomer /zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu podľa § 68 odsek 1 písm. b)Zákonníka práce/ v zmysle § 63 odsek 1 písm. e) Zákonníka práce“. Vo výpovedi, ktorá bola doručená
žalobcovi, bolo uvedené, že: „V priebehu novembra 2013 nám niektorí zástupcovia vodičov autobusov
zamestnávateľa oznámili, že ste ako hlavný dispečer organizujúci prácu na oddelení dispečingu a

prideľujúci vodičom autobusov konkrétne zmeny v rámci zadeľovania vodičov a jázd, v priebehu roku
2013 prijímali od vodičov autobusov úplatky, resp. iné neoprávnené plnenia, ktoré vám neprináležia.
Tieto mali spočívať v prijímaní peňažného plnenia a vecných darov v podobe fliaš alkoholu, za čo ste
naopak neoprávnene poskytovali týmto vodičom výhody spočívajúce v ich uprednostnení pri prideľovaní
pracovných zmien. Uvedené uprednostňovanie malo spočívať v tom, že na diaľkových autobusových

linkách, ktoré sú vodičmi autobusov považované všeobecne za výhodnejšie najmä z toho hľadiska, že za
tietojazdyjezamestnávateľompreplácanávyššianáhradapreukázanýchcestovnýchvýdavkov,akojeto
v porovnaní s jazdami na iných autobusových linkách, ste tieto prideľovali vodičom, ktorí vám poskytovali
akýkoľvek úplatok“. Zároveň v tejto výpovedi v bode 12 bolo uvedené, že v nadväznosti na výpoveď
žalovaný oznámil žalobcovi, že dňom prevzatia tejto výpovede dňa 13.01.2014 až do dňa skončenia
pracovného pomeru, to je 30.04.2014 do 24:00 hodiny, nebude pre existenciu prekážok v práce na

strane zamestnávateľa žalobcovi prideľovaná práce v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 01.12.2006,
teda nebude povinný vykonávať pre zamestnávateľa akékoľvek práce dohodnuté v pracovnej zmluve.
Zároveň bolo oznámené žalobcovi, že zamestnávateľ mu v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce
poskytne za dobu, počas ktorej bude trvať uvedená prekážka na strane zamestnávateľa náhradu mzdy v
sume jeho priemerného brutto zárobku. Žalobca listom zo dňa 31.03.2014, doručeným žalovanému dňa

01.04.2014 oznámil žalovanému, že považuje výpoveď zamestnávateľa za neplatnú a zároveň v zmysle
§ 79 ods. 1 Zákonníka práce oznámil, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával. Od
01.04.2014 do 20.03.2022 bol žalobca zamestnaný v spoločnosti E. F. K..E.. Žalobca opätovne nastúpil
do práce k žalovanému dňa 21.03.2022. Žalobca listom zo dňa 31.05.2022, doručeným žalovanému
dňa 31.05.2022 dal v súlade s § 67 Zákonníka práce výpoveď z pracovného pomeru, v ktorej uviedol, že

dňa 21.03.2022 sa žalobca na základe pokynu žalovaného dostavil na pracovisko v zmysle pracovnej
zmluvy,zaúčelomvykonávaniadohodnutejpráce.Ponástupežalobcunavýkonprácemuvšakžalovaný
toho istého dňa doručil rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene zo dňa 01.07.2021, v zmysle
ktorého došlo ku dňu 01.06.2021 k zrušeniu pracovnej pozície „hlavný dispečer“, na ktorej mal žalobca
podľa pracovnej zmluvy vykonávať dohodnutú prácu. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca nevykonáva

prácu na pracovnom mieste, ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve, žalobca dal v súlade s § 67
Zákonníka práce výpoveď z pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou.

13. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení účinnom ku dňu podania
výpovede (ďalej len „Zákonník práce“), ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo

ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá

na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.

14. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť
náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť

mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci
12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36
mesiacov.

15. Podľa § 118 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za

vykonanú prácu mzdu.

16. Podľa § 118 ods. 2 Zákonníka práce, mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty
(naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu sa nepovažuje
najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné, cestovné náhrady vrátane nenárokových cestovných

náhrad, príspevky zo sociálneho fondu, príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie, príspevky na
životné poistenie zamestnanca, výnosy z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií, daňový bonus,
náhrada príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca, doplatky k nemocenským dávkam,
náhrada za pracovnú pohotovosť, peňažná náhrada podľa § 83a ods. 4 a iné plnenie poskytovanézamestnancovi v súvislosti so zamestnaním podľa tohto zákona, osobitných predpisov, kolektívnej
zmluvy alebo pracovnej zmluvy, ktoré nemá charakter mzdy. Za mzdu sa tiež nepovažuje ďalšie plnenie
poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení.

17. Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej
len „priemerný zárobok“) zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v
rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Do
zúčtovanej mzdy podľa prvej vety sa nezahŕňa mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na

pracovisku (§ 96 ods. 3) a do obdobia odpracovaného zamestnancom sa nezahŕňa čas neaktívnej časti
pracovnej pohotovosti na pracovisku.

18. Podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce, rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci
štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka,

ak tento zákon neustanovuje inak.

19. Podľa § 134 ods. 3 Zákonníka práce, ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval
aspoň 22 dní alebo 170 hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok.
Pravdepodobný zárobok sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho

obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol.

20. Podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na
strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy
v sume jeho priemerného zárobku.

21. Podľa § 144a ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, ako výkon práce sa posudzuje aj doba, keď
zamestnanec nepracuje pre prekážky v práci, ak tento zákon neustanovuje inak.

22. Podľa § 144a ods. 5 Zákonníka práce, odseky 1 až 3 sa neuplatnia pri posudzovaní nároku na mzdu

(odmenu) za vykonanú prácu.

23. Podľa § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), ak
ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z
omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania

a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

24. Podľa § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka ,výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia
ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením

peňažného dlhu.

25. Podľa § 214 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“), ak je to účelné, súd môže rozhodnúť najskôr len o základe alebo dôvode uplatneného
procesného nároku medzitýmnym rozsudkom.

26. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

27. Aplikáciou citovaných ustanovení právnych predpisov na zistený skutkový stav a po vykonanom
dokazovaní dospel súd k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Predmetom konania bolo určenie

neplatnosti výpovede žalovaného. Medzitýmnym rozsudkom súd určil, že výpoveď žalovaného daná
žalobcovi dňa 13.01.2014 je v celom rozsahu neplatná. S poukazom na ustálenú judikatúru, súd
rozhodujúci o nároku na náhradu mzdy je viazaný rozhodnutím súdu o určení neplatnosti skončenia
pracovného pomeru (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 36/2000). V danom prípade, nakoľko
o neplatnosti výpovede už bolo rozhodnuté medzitýmnym rozsudkom, po nadobudnutí právoplatnosti

medzitýmneho rozsudku súd v konaní rozhodoval o ďalšom nároku žalobcu (náhradu mzdy), ktorý
si žalobca po zmenách žaloby uplatnil za 36 mesiacov v celkovej výške 50.792,52 Eur spolu s
príslušenstvom (za mesiace apríl, máj a jún 2014 vo výške 2.080,84 Eur mesačne a za mesiace júl 2014
až marec 2017 vo výške 1.350 Eur mesačne).28. Čo sa týka náhrady mzdy vo výške 2.080,84 Eur mesačne za mesiace apríl, máj a jún 2014, žalobca
vychádzal z výpočtu podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce, t.j. z priemerného zárobku za rozhodujúce

obdobie, ktorým bolo obdobie január až marec 2014. V tomto prípade sa však súd stotožnil s názorom
žalovaného, že nakoľko žalobca v rozhodujúcom období neodpracoval požadovaný počet hodín podľa
§ 134 ods. 3 Zákonníka práce, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok.
Pravdepodobný zárobok sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho
obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol. Mzdou sa rozumie vždy mzda pred zrazením

preddavku na daň a povinných odvodov podľa § 131 ods. 1 Zákonníka práce (tzv. hrubá mzda). Podľa
názoru súdu sa do hrubej mzdy na účely zistenia priemerného zárobku nezahŕňajú plnenia, ktoré v
zmysle § 118 Zákonníka práce nie sú mzdou (podľa § 118 ods. 2 druhá veta Zákonníka práce, za mzdu
sa nepovažuje najmä náhrada mzdy).

29. Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje

priemerný zárobok (pre obdobie štvrťroku apríl - jún 2014 je to štvrťrok január až marec 2014). Priemerný
zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a
používasapočasceléhoštvrťroka,akZákonníkpráceneustanovujeinak.Naúčelyvýpočtupriemerného
zárobku sa zásadne vychádza z počtu skutočne odpracovaných hodín počas rozhodujúceho obdobia.
Zjednodušene povedané: do menovateľa vstupujú všetky tie hodiny, za ktoré sa poskytlo plnenie

charakteru mzdy. Opačne to znamená, že do počtu odpracovaných hodín sa (až na zákonné výnimky)
nemôže zahrnúť doba, ktorá sa v zmysle § 144a ods. 1 Zákonníka práce považuje iba za výkon
práce (napr. hodiny, za ktoré sa zamestnancovi poskytla napr. náhrada ušlej mzdy za sviatok alebo
náhrada mzdy pri prekážkach v práci a pod.). Keďže náhradné doby sú len fiktívnym výkonom práce,
Zákonník práce vylučuje aplikáciu dotknutých ustanovení na posudzovanie nároku na mzdu (odmenu)

za vykonanú prácu. Skutočnosť, že doba uvedená v § 144a ods. 1 Zákonníka práce sa posúdi ako výkon
práce, neznamená, že zamestnancovi za uvedený čas vznikne nárok na mzdu (v niektorých prípadoch
mu však môže vzniknúť nárok na náhradu mzdy). Hoci § 144a ods. 1 až 3 Zákonníka práce ustanovuje,
čo sa považuje (nepovažuje) za výkon práce pre účely Zákonníka práce, tieto ustanovenia sa neuplatnia
pri posúdení nároku na mzdu (odmenu) za vykonanú prácu. V tejto súvislosti súd poukazuje na § 144a

ods. 5 Zákonníka práce, v zmysle ktorého odseky 1 až 3 sa neuplatnia pri posudzovaní nároku na
mzdu (odmenu) za vykonanú prácu. V § 144a ods. 5 Zákonníka práce sa teda stanovuje vylúčenie
aplikácie § 144a ods. 1 až 3 Zákonníka práce pri posudzovaní nároku na mzdu (odmenu) za vykonanú
prácu. Skutočnosť, že sa niečo, napr. materská dovolenka, posúdi ako výkon práce, neznamená, že
zamestnanec má nárok na mzdu za tento čas. Ide o oddelenú otázku. Zákonník práce pri prekážkach

v práci ustanovuje, ktoré sú s náhradou mzdy a ktoré sú bez náhrady mzdy. Ako príklad nezapočítania
možno tiež uviesť prekážku v práci na vyšetrenie [§ 141 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce] - v takom
prípade sa poskytuje náhrada mzdy (nejde o mzdu v zmysle § 118 Zákonníka práce), hoci v zmysle §
144a ods. 1 Zákonníka práce ide o výkon práce. Podľa názoru súdu § 144a ods. 1 písm. a) Zákonníka
práce nemožno vykladať oddelene od § 144a ods. 5 Zákonníka práce, pretože v uvedenom ods. 5

je upravené, že odseky 1 až 3 sa neuplatnia pri posudzovaní nároku na mzdu za vykonanú prácu.
Vzhľadom na uvedené, nakoľko v predmetnom prípade žalobca v rozhodujúcom období (od 01.01.2014
až do uplynutia výpovednej doby) nepracoval (nevykonával prácu) u žalovaného, a to predovšetkým
z dôvodu prekážok v práci na strane žalovaného, súd dospel k záveru, že na účely výpočtu náhrady
mzdy za obdobie apríl až jún 2014 je v súlade s § 134 ods. 3 Zákonníka práce potrebné použiť

namiestopriemernéhozárobkupravdepodobnýzárobok.Pravdepodobnýzároboksazistízomzdy,ktorú
zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol.

30. Súd v tejto súvislosti konštatuje, že výška 1.350 Eur mesačne ako pravdepodobný zárobok nebola
medzi stranami sporná (žalobca ju nerozporoval). Pravdepodobný mesačný zárobok bol vypočítaný zo

mzdy, ktorú by žalobca dosiahol, nasledovne: základný plat 1.200 Eur + mesačná odmena 150 Eur,
spolu 1.350 Eur. Vyššie uvedený výpočet súd aplikoval tak pre obdobie druhého štvrťroku 2014, ako
aj pre nasledujúce obdobie, nakoľko v nasledujúcom období už žalobca u žalovaného nevykonával
žiadnu prácu a teda u žalovaného neodpracoval žiaden deň/hodinu. S ohľadom na uvedené súd dospel
k záveru, že žalobca má nárok na náhradu mzdy vo výške 1.350 Eur mesačne, ktorá zodpovedá jeho

pravdepodobnému zárobku.

31. Čo sa týka uplatnenia náhrady mzdy za mesiac apríl 2014, súd tento nárok žalobcu ako nedôvodný
zamietol a to z dôvodu, že žalobcovi už bola zo strany žalovaného za uvedený mesiac náhrada mzdyvyplatená, konkrétne vo výške 2.474,83 Eur. Za mesiac apríl 2014 už bola žalobcovi v príslušnom
výplatnom termíne zaplatená náhrada mzdy spolu vo výške 2.474,83 Eur, ktorá podľa vyjadrenia
žalovaného pozostávala zo sumy 1.200 Eur (mzda) + 150 Eur (príplatok za pohotovosť) + náhrady

nevyčerpanej dovolenky spolu v počte 26,5 dňa. Z výpisu z účtu žalobcu vyplýva, že suma vo výške
2.474,83 Eur bola žalobcovi na účet pripísaná dňa 12.05.2014. S ohľadom na uvedené sa súd stotožnil
s názorom žalovaného, že v prípade, ak by súd žalobcovi opätovne priznal náhradu mzdy za apríl
2014, išlo by zo strany žalovaného o duplicitné plnenie a to bez ohľadu na to, či žalovaný vykonal
uvedenú úhradu v domnienke, že pracovný pomer so žalobcom v apríli 2014 ešte stále trval (žalovaný

vychádzal z predpokladu, že výpovedná lehota je 3-mesačná a uplynie 30.04.2014). Vzhľadom na
skutočnosť, že od 13.01.2014 až do skončenia pracovného pomeru mal žalobca prekážky v práci na
strane žalovaného, nebola mu pre existenciu prekážok v práce na strane zamestnávateľa prideľovaná
práce v zmysle pracovnej zmluvy, pričom žalovaný mu v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce mal
poskytnúť za dobu, počas ktorej bude trvať uvedená prekážka na strane zamestnávateľa, náhradu mzdy
v sume jeho priemerného zárobku. Z uvedeného vyplýva, že v čase od podania výpovede do skončenia

pracovného pomeru žalobcovi nemala byť vyplácaná mzda, ale náhrada mzdy podľa § 142 ods. 3
Zákonníka práce. Vzhľadom na to, že súd mal v konaní za preukázané, že náhrada mzdy za mesiac
apríl 2014 bola žalobcovi už uhradená a to v sume prevyšujúcej jeho pravdepodobný zárobok vo výške
1.350 Eur, súd žalobu v časti náhrady mzdy za mesiac apríl 2014 (v žalobcom uplatnenej výške 2.080,84
Eur) zamietol. Rovnako tak súd zamietol žalobu aj v časti náhrady mzdy za mesiace máj a jún 2014

prevyšujúcej pravdepodobný zárobok žalobcu vo výške 1.350 Eur mesačne (2.080,84 Eur - 1.350 Eur =
730,84 Eur) a žalobcovi za mesiac máj a jún 2014 priznal náhradu mzdy vo výške 1.350 Eur mesačne.

32. Čo sa týka obdobia, za aké žalobca požadoval náhradu mzdy, žalobca požadoval priznať náhradu
mzdy za čas 36 mesiacov. Žalovaný v súlade s § 79 ods. 2 Zákonníka práce v konaní žiadal, aby

súd náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov žalobcovi nepriznal a to s poukazom na to, že
náhrada mzdy presahujúca 12 mesiacov plní najmä sociálnu funkciu, a teda nemá satisfakčný charakter
ako je tomu v období prvých 12 mesiacov rozhodného obdobia. Keďže sa žalobca už od 01.04.2014
zapojil do práce u iného zamestnávateľa, žalovaný navrhol, aby súd žalobcovi náhradu mzdy za obdobie
presahujúce 12 mesiacov vôbec nepriznal. Žalobca s uvedeným postupom nesúhlasil a požadoval

náhradu mzdy za 36 mesiacov.

33. V uvedenej súvislosti súd postupoval v súlade s § 79 ods. 2 Zákonníka práce a aktuálnou judikatúrou
najvyššíchsúdnychautorít,najmäsohľadomnanálezÚstavnéhosúduSRsp.zn.I.ÚS331/2019zodňa
19.11.2019 (uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod č. 27/2019), uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/2/2020 zo dňa 25.11.2021 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
zo dňa 14.09.2011. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I. ÚS 331/2019 konštatoval, že za predpokladu, že
zamestnávateľ v rámci konania, v ktorom zamestnanec uplatňuje nárok na náhradu mzdy v dôsledku
neplatného skončenia pracovného pomeru, uplatní nárok na zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy
za čas presahujúci 12 mesiacov podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, je hranica voľnej úvahy súdu

pri rozhodovaní o takomto nároku limitovaná rozhodnutím súdu o neplatnosti skončenia pracovného
pomeru na základe výpovede, okamžitého skončenia pracovného pomeru alebo skončenia pracovného
pomeru v skúšobnej dobe. Pri takomto rozhodovaní preto treba vychádzať z konkrétneho dôvodu toho-
ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného v § 59 ods. 1 písm. b) až d) Zákonníka
práce a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi

pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával,
resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby
zamestnancovi umožnil pokračovať v práci, a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové
nároky zamestnanca.

34.SpoukazomnavyššiecitovanýnálezÚstavnéhosúduSRsúdvychádzalzkonkrétnehodôvodutoho-
ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného v § 59 ods. 1 písm. b) až d) Zákonníka
práce a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zisťoval, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi
pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával,
resp. zisťoval, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili,

aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci, a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové
nároky zamestnanca. V danom prípade žalovaný dal žalobcovi výpoveď z dôvodu, pre ktorý môže
zamestnávateľ so zamestnancom okamžite skončiť pracovný pomer (z dôvodu, že zamestnanec porušil
závažne pracovnú disciplínu podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce) v zmysle § 63 ods. 1 písm.e) Zákonníka práce. V medzitýmnom rozsudku súd konštatoval, že mal za to, že tvrdenia uvedené
vo výpovedi boli len všeobecného charakteru, boli sprostredkované, bez akejkoľvek konkretizácie a
špecifikácie, v snahe navodiť negatívny dojem na žalobcu, a preto vzhľadom na uvedené skutočnosti

zhrnul, že v konaní bolo preukázané, že zo strany žalovaného neboli splnené predpoklady platnosti
spornej výpovede, a preto súd žalobe v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
vyhovel, a určil, že skončenie pracovného pomeru žalobcu výpoveďou danou žalobcovi listom zo dňa
13.01.2014 je neplatné.

35. V rozsudku odvolacieho súdu sa odvolací súd síce stotožnil s tvrdením žalovaného, že i nepriame
dôkazy sú spôsobilým prostriedkom na preukázanie tvrdených skutočností, avšak aj z takýchto dôkazov
musí nepriamo vyplynúť spoľahlivý záver o existencii deklarovaných tvrdení, avšak z výpovedí svedkov
vypočutých v konaní pred súdom prvej inštancie iba vyplynulo, že vo firme žalovaného sa rozprávalo o
tom, že žalobca prideľuje výhodné jazdy pre vodičov, ktorí mu poskytujú rôzne prezenty, z čoho však
nemožno objektívne uzavrieť, že sa žalobca korupčného konania aj dopustil. Odvolací súd uviedol,

že výsledky súdom prvej inštancie vykonaného dokazovania nepreukazujú, že žalovaným uvedené
výpovedné dôvody reálne nastali, a teda že žalobca sa korupčného správania skutočne dopustil, z
dôvodu ktorého bola v posudzovanom spore pre posúdenie žalobného nároku určujúcou skutočnosť,
že žalovaný dal žalobcovi výpoveď z dôvodov, pre ktoré možno okamžite skončiť pracovný pomer,
nakoľko sa zamestnanec dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny (prijímaním úplatku od

iných zamestnancov), avšak o dôvodoch výpovede sa zamestnávateľ dozvedel sprostredkovane - na
základe oznámení zástupcov vodičov autobusov zamestnávateľa, z čoho vyplýva, že sám žalovaný
nemal výpovedný dôvod bezpečne preukázaný, o čom svedčí aj štylizácia textu spornej výpovede,
ktorý je formulovaný v zmysle podozrenia zo spáchanie korupcie žalobcom (...„mali spočívať v prijímaní
plnenia“,... „uprednostňovanie malo spočívať v tom“...), a teda z obsahu výpovede nie je zrejmé ani

presvedčenie žalovaného o protiprávnom konaní žalobcu, tobôž nie objektívna skutočnosť, ktorá by jeho
korupčné správanie osvedčovala.

36. Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku už súd nemôže
v konaní o výške nároku posudzovať otázky týkajúce sa základu nároku, pretože tomu bráni prekážka

právoplatne rozhodnutej veci (§ 230 CSP). Vzhľadom na uvedené sa súd nestotožnil s názorom
žalovaného,ktorýtvrdil,žežalobcasadopustilkorupčnéhosprávania,aležetotoprotizákonnésprávanie
žalobcu súd prvej inštancie nemohol objektívne uzavrieť z dôvodu, že vodiči, ktorí žalobcovi poskytovali
rôzne prezenty za prideľovanie výhodných jázd sa báli pred súdom svedčiť z dôvodu hrozby ich
vlastného trestného postihu. Z vyššie uvedeného medzitýmneho rozsudku a rozsudku odvolacieho súdu

totižvyplýva,ževkonaníbolopreukázané,žezostranyžalovanéhonebolisplnenépredpokladyplatnosti
spornej výpovede, a že výsledky vykonaného dokazovania nepreukazujú, že žalovaným uvedené
výpovedné dôvody reálne nastali, a teda že žalobca sa korupčného správania skutočne dopustil. Z
uvedených dôvodov mal súd za to, že žalobca sa nedopustil korupčného správania a teda sa nedopustil
závažného porušenia pracovnej disciplíny. Z hľadiska spôsobu a dôvodu skončenia pracovného pomeru

žalobcu tak možno uviesť, že žalovaný žalobcu obvinil z toho, že sa dopustil korupčného konania,
aj keď ho nemal preukázané, pričom tým mohol objektívne znížiť jeho spoločenské uplatnenie, čo je
zásadné obvinenie. Z vykonaného dokazovania tak vyšlo najavo, že žalovaný skončil pracovný pomer
so žalobcom výpoveďou, ktorou ho krivo obvinil z korupčného správania, avšak tá bola medzitýmnym
rozsudkom určená za neplatnú, nakoľko žalobca sa korupčného správania nedopustil, pričom tvrdenia

žalovaného o korupčnom správaní žalobcu sú v rozpore so zisteným skutkovým stavom, čo bolo
konštatované aj v rozsudku odvolacieho súdu.

37.Vovzťahukdôvodu,prečožalovanýneumožnilžalobcovipokračovaťvprácipotom,akomuoznámil,
že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, konateľ žalovaného vypovedal, že to, že niekoho označia

za korupčného, sa robí len vtedy, keď sú na to dôkazy, tie rozhovory so spolupracovníkmi jednoznačne
preukázali, že žalobca bral peniaze. Preto neumožnili žalobcovi opätovný nástup do práce, keďže by
to bol katastrofálny znak aj pre ostatných zamestnancov. Ako však už bolo uvedené vyššie, v konaní
nebolopreukázané,žebysažalobcakorupčnéhosprávaniaskutočnedopustil.Žalovanýtakžalobcubez
náležitých dôkazov obvinil z korupčného správania a následne neumožnil žalobcovi pokračovať v práci.

Žalobcatvrdil,žecieľomžalovanéhoboloodpočiatkuzbaviťsažalobcuatvrdeniaokorupčnomsprávaní
boli podľa jeho názoru len účelovou zámienkou, ktorú žalovaný uviedol, aby sa ho zbavil. Žalobca totiž
bol a je ŤZP a žalovaný by v prípade skončenia pracovného pomeru výpoveďou potreboval súhlas
so skončením jeho pracovného pomeru od ÚPSVaR. Žalobca odmietal, že by sa dopustil konania vrozpore s dobrými mravmi a akéhokoľvek korupčného konania, čo potvrdili aj závery trestného konania
vedeného na základe oznámenia žalobcu pre trestný čin ohovárania a rovnako tak závery trestného
konania vedeného na základe oznámenia žalovaného, ktoré bolo zastavené. Podľa názoru žalobcu to

bol práve naopak žalovaný, ktorý žalobcu obvinil z korupčného správania a tým sťažil jeho potenciálne
uplatnenie a v konečnom dôsledku sa tak dopustil konania v rozpore s dobrými mravmi, vykazujúce
znaky šikany na pracovisku, čo potvrdzuje aj konanie žalovaného po nástupe žalobcu do práce dňa
21.03.2022 a aj list Inšpektorátu práce Bratislava zo dňa 17.10.2022. S ohľadom na uvedené súd dospel
k záveru, že dôvod, pre ktorý žalovaný neumožnil žalobcovi pokračovať v práci (t.j. z dôvodu korupčného

správania žalobcu), bol nepreukázaný.

38. Súd zároveň konštatuje, že nezistil ani také skutočnosti na strane zamestnávateľa, ktoré mu
objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci, a zároveň mu objektívne
znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca (t.j. že žalovaný objektívne nie je schopný umožniť
žalobcovi pokračovať v práci/uspokojiť mzdové nároky žalobcu, napr. z dôvodu nepriaznivej finančnej

situácie,zrušeniapracovnejpozíciežalobcuapod.),resp.žalovanýtakéskutočnostianinetvrdil.Žalobca
listom zo dňa 31.03.2014, doručeným žalovanému dňa 01.04.2014, oznámil žalovanému, že v zmysle
§ 79 ods. 1 Zákonníka práce trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával. Žalovaný mu
však neumožnil pokračovať v práci. Až po opätovnom nástupe žalobcu na výkon práce k žalovanému
dňa 21.03.2022 žalovaný doručil žalobcovi rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene zo dňa

01.07.2021, v zmysle ktorého došlo ku dňu 01.06.2021 k zrušeniu pracovnej pozície „hlavný dispečer“,
na ktorej mal žalobca podľa pracovnej zmluvy vykonávať dohodnutú prácu. Uvedené podľa názoru súdu
indikuje, že minimálne do 01.06.2021 (kedy údajne malo dôjsť k zrušeniu pracovnej pozície „hlavný
dispečer“) žalovaný pracovnú pozíciu, na ktorej pracoval žalobca, potreboval a teda po tom, ako žalobca
oznámil žalovanému, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával (dňa 01.04.2014), podľa názoru súdu

žalovanému objektívne nič nebránilo, aby umožnil žalobcovi pokračovať v práci.

39. Súd sa nestotožnil s interpretáciou žalovaného vo vzťahu k relevantnej judikatúre najvyšších
súdnych autorít, najmä sa nestotožnil s interpretáciou žalovaného, že podľa ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 157/2010 zo

14.09.2011, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/2/2020 z 25.11.2021), súd
pri svojom rozhodovaní podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce prihliadne najmä na to, či zamestnanec
bol v čase presahujúcom 12 mesiacov (vtedy 9 mesiacov) zamestnaný u iného zamestnávateľa,
akú prácu tam vykonával a aký zárobok tam dosiahol. Uvedenú interpretáciu súd považuje výslovne
za účelovú. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 157/2010 vyplýva, že súd môže na

žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 9 mesiacov (v danom prípade 12 mesiacov)
primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne v prípade, ak by výkon práva na náhradu
mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka
práce bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. V ďalšom uznesení Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Cdo/2/2020 z 25.11.2021 dovolací súd len skonštatoval, že predmetné uznesenie

Najvyššieho súdu SR v plnom rozsahu rešpektuje nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/2019-46,
ktorý bol pre Najvyšší súd SR záväzný. Z uvedeného teda vyplýva, že v zmysle aktuálnej judikatúry
pri rozhodovaní súdu nie je podstatné, či mal zamestnanec príjem alebo nemal po uplynutí 9, resp. 12
mesiacov a súd skúma iba to, či výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi

v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Dokonca ani keby sa žalobca nezamestnal, nebol by to dôvod
na zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy za dobu prevyšujúcu 12 mesiacov, a to v dôsledku
systémových spoločensko-ekonomických zmien, ku ktorým došlo po roku 1989. S poukazom na
uvedené, interpretácia vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne
skončený pracovný pomer, zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, je v rozpore s uvedeným čl. 2

ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože takáto povinnosť neexituje.

40. Žalovaný v rámci uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/2/2020 poukázal na bod 22.
rozhodnutia uvádzajúc, že pri náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas
presahujúci 12 mesiacov nastupuje sociálna funkcia, ktorá sa odvíja od celkovej sociálnej situácie

zamestnanca. Sociálna povaha náhrady mzdy za ďalšie obdobie neznamená a nemožno ju zamieňať
s povinnosťou zamestnávateľa vyplatiť zamestnancovi rovnaké plnenie, ako keby prácu vykonával.
V tejto súvislosti však súd konštatuje, že bod 22. citovaného rozhodnutia možno považovať za tú
časť rozhodnutia, v rámci ktorej Najvyšší súd SR zhrnul doterajší priebeh konania - v bodoch 15.až 22. citovaného rozhodnutia sa Najvyšší súd SR zaoberal svojim predchádzajúcim rozsudkom sp.
zn. 4 Cdo 125/2018 zo dňa 26.03.2019, ktorý však bol nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS
331/2019-46 zo dňa 19.11.2019 zrušený a vec bola Najvyššiemu súdu SR vrátená na ďalšie konanie

(Najvyšší súd SR sa nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/2019 zaoberá v bodoch 23. až
28. citovaného rozhodnutia). Až v bode 29. a nasl. citovaného rozhodnutia Najvyšší súd SR uvádza,
ako sa s vecou vysporiadal po tom, čo mu bola Ústavným súdom SR vrátená. Vzhľadom na uvedené
neobstojí argumentácia žalovaného s poukazom na bod 22. citovaného rozhodnutia, nakoľko je zrejmé,
že rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 125/2018 zo dňa 26.03.2019 (ktorého sa uvedený bod

týkal) bol zrušený nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/2019-46 zo dňa 19.11.2019.

41. Súd sa nestotožnil ani s účelovou interpretáciou žalovaného vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 6 Cdo 100/2016. Z právneho záveru Najvyššieho súdu SR totiž vôbec nevyplýva, že
náhrada mzdy presahujúca 12 mesiacov plní najmä sociálnu funkciu, a teda nemá satisfakčný charakter
ako je tomu v období prvých 12 mesiacov rozhodného obdobia. Tvrdenie, že náhrada mzdy má počas

doby 9 mesiacov satisfakčný i sankčný charakter a potom sociálny, pritom konštatoval prvostupňový
Okresný súd Bratislava II vo svojom rozsudku. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd sa však s touto
argumentáciou a právnym posúdením veci Okresného súdu Bratislava II nestotožnil a zmenil rozsudok
Okresného súdu Bratislava II a to tak, že žalobkyni priznal náhradu mzdy aj za obdobie prevyšujúce
9 mesiacov. Následne, nakoľko boli podané dovolania, dovolací súd vyslovene uviedol a poukázal na

závery vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 157/2010 a že nie je dôvod sa od
nich odchýliť. V danom prípade išlo v zásade o skutkovo obdobnú vec, kedy sa žalobkyňa zamestnala,
resp. vykonávala podnikateľskú činnosť a žalovaný neuniesol dôkazné bremeno preukázania, že by
priznanie náhrady mzdy nad 9 mesiacov bolo v rozpore s dobrými mravmi.

42. Bez ohľadu na vyššie uvedené je podľa názoru súdu potrebné postupovať podľa aktuálnej
rozhodovacej praxe, ktorá je ustálená nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/2019-46 a
uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/2/2020. Pôvodná rozhodovacia prax, v zmysle ktorej
má náhrada mzdy počas doby 12 mesiacov satisfakčný sankčný charakter a potom sociálny, tak
bola prekonaná aktuálnou judikatúrou a to, či zamestnanec sa zamestnal alebo nezamestnal, nemá

vplyv na priznanie nároku na náhradu mzdy nad 12 mesiacov. Súd sa stotožnil s názorom žalobcu,
že zamestnanie sa žalobcu u iného zamestnávateľa za účelom obživy nie je legitímnym dôvodom
pre nepriznanie náhrady mzdy, resp. zníženie náhrady mzdy za dobu prevyšujúcu 12 mesiacov. Po
vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že na strane žalobcu nebolo v konaní preukázané konanie
v rozpore s dobrými mravmi, resp. korupčné konanie, ktoré mu kládol za vinu žalovaný. Žalobca

sa nedopustil korupčného správania, čo v konečnom dôsledku potvrdili aj závery trestného konania
vedeného na základe oznámenia žalobcu pre trestný čin ohovárania a rovnako tak závery trestného
konania vedeného na základe oznámenia žalovaného, ktoré bolo zastavené. Žalobca sa nedopustil
konaniavrozporesdobrýmimravmi,zamestnalsaaakonáhlehožalovanývyzvalnaopätovnýnástupdo
zamestnania, ukončil svoj pracovný pomer v spoločnosti E. F., K..E.. a nastúpil do práce k žalovanému.

Podľa názoru súdu tak v konaní nebol preukázaný dôvod pre zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy
za obdobie presahujúce 12 mesiacov.

43. Čo sa týka návrhu žalovaného, aby súd rozhodol tak, že pracovný pomer žalobcu a žalovaného sa
končí z dôvodu, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával,

súd tento ako nedôvodný zamietol. V čase rozhodovania totiž už pracovný pomer žalobcu u žalovaného
netrval. Zároveň súd poukazuje na to, že žalovaný tento svoj návrh žiadnym spôsobom nezdôvodnil,
t.j. neuviedol, prečo by nemalo byť spravodlivé od neho požadovať, aby žalobcu zamestnával, keďže
žalovaný stále podnikal v oblasti dopravy a žalobca bol schopný vykonávať prácu hlavného dispečera.
Žalovaný síce vo svojom vyjadrení zo dňa 28.04.2022 uviedol, že uvedené považuje za neaktuálne,

nakoľko pracovný pomer žalobcu už skončil z dôvodu výpovede žalobcu zo dňa 31.05.2022 dňom
31.07.2022,avšaksvojnávrhspäťnevzal.Zuvedenéhodôvodu,nakoľkomedzistranaminebolosporné,
že v čase rozhodovania súdu už pracovný pomer žalobcu u žalovaného skončil, súd nemal inú možnosť,
ako zamietnuť návrh žalovaného, aby súd rozhodol, že pracovný pomer žalobcu a žalovaného sa končí
z dôvodu, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával.

44.Vzhľadomnavšetkyvyššieuvedenéskutočnostisúdpovykonanomdokazovanídospelsúdkzáveru,
že žaloba je čiastočne dôvodná a žalobcovi priznal náhradu mzdy za mesiac máj 2014 až marec 2017vo výške 1.350 Eur mesačne spolu s príslušným úrokom z omeškania, vo zvyšnej časti súd žalobu o
náhradu mzdy zamietol.

45. O úrokoch z omeškania súd rozhodol podľa § 517 Občianskeho zákonníka v spojení § 3 nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z. z. Nakoľko žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením vyššie uvedených
náhrad mzdy, súd žalobcovi priznal aj úroky z omeškania z týchto náhrad mzdy. Splatnosť jednotlivých
náhrad mzdy nastala mesačne pozadu, v dohodnutom výplatnom termíne, t.j. v súlade s pracovnou
zmluvou 15. dňa nasledujúceho mesiaca po mesiaci, za ktorý prináležia.

46.Otrováchkonaniasúdrozhodolpodľa§255ods.2CSP,podľaktoréhoakmalastranavoveciúspech
len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na
náhradu trov konania právo. Ak strana sporu v jednej žalobe uplatní niekoľko samostatných nárokov,
postupuje sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa zásad pre priznanie náhrady trov konania
pri každom nároku samostatne. V danom prípade si žalobca uplatňoval 2 samostatné nároky - určenie

neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zamestnávateľa a náhradu mzdy. Žalovaný si
uplatnil návrh, aby súd rozhodol tak, že pracovný pomer žalobcu a žalovaného sa končí z dôvodu, že
od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával. Pokiaľ ide o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru, v tejto časti súd medzitýmym rozsudkom žalobe vyhovel
(pričom uviedol, že o trovách konania súd rozhodne v konečnom rozsudku), teda pri tomto nároku možno

konštatovať, že žalobca mal úspech v rozsahu 100 %. Rovnako bol žalobca v plnom rozsahu úspešný
vo vzťahu k návrhu, aby súd rozhodol tak, že pracovný pomer žalobcu a žalovaného sa končí z dôvodu,
že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával. Náhradu mzdy
si žalobca uplatňoval v sume 50.792,52 Eur, pričom mu bolo priznaných 47.250 Eur, teda pri tomto
nároku mal žalobca úspech v rozsahu 93,03 %. Aby bolo možné určiť pomer úspechu a neúspechu v

celom konaní, je potrebné každý z troch uplatnených nárokov považovať za 1/3-inu celku resp. 33,33
% z celkovo uplatneného nároku (pričom je potrebné ich z tohto hľadiska považovať za rovnocenné
nároky). Do celkového rozsahu úspechu žalobcu je potom potrebné započítať úspech v nároku o určenie
neplatnostiskončeniapracovnéhopomeruvcelomrozsahu,teda33,33%.Pokiaľideonároknanáhradu
mzdy, tam bol žalobca úspešný v rozsahu 93,03 %, teda 93,03 % z 33,33 %, čo predstavuje 31,01 % z

celkovo uplatneného nároku. Celkový pomer úspechu žalobcu v konaní tak predstavuje 97,67 % (33,33
% + 33,33 % + 31,01 % ). Rovnaký výsledok možno dosiahnuť, keď sa vypočíta aritmetický priemer
pomeru úspechu v jednotlivých nárokoch (100 % + 100 % + 93,03 % = 293,03 % : 3 = 97,67 %). Žalobca
mal teda v konaní úspech v rozsahu 97,67 % a neúspech v rozsahu 2,33 %. Súd teda žalobcovi priznal
náhradu trov konania v rozsahu 95,34 % (97,67 % - 2,33 %).

47. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti
tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní, odo dňa jeho doručenia, na tunajšom

súde (ktorým je od 01.06.2023 Mestský súd Bratislava IV), písomne, v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, aleboh) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.