Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. február 2026

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15Co/110/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122229586
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavel Lukáč

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2026:6122229586.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lukáča a členov senátu JUDr.

Romana Greguša a JUDr. Vlasty Ondrejkovej, v právnej veci žalobkyne: A. B. C., nar. XX. XX. XXXX,
bytom D. E. XXX/X, XXX XX F. G., zastúpená: Sidor a partneri, s. r. o., so sídlom Železničná 4/A, 920
01 Hlohovec, IČO: 52 635 970, proti žalovanému: H. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. XXX/XXX, XXX
XX I. K., zastúpený: JUDr. Jozef Kóša, advokát so sídlom Mostná 29, 949 01 Nitra, IČO: 53 582 098, o
zaplatenie 8 324,84 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra
č. k. TO-6C/52/2022 – 157 zo dňa 14. 06. 2024 v spojení s opravným uznesením č. k. TO-6C/52/2022
– 203 zo dňa 07. 10. 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. TO-6C/52/2022 – 157 zo dňa 14. 06. 2024 v spojení
s opravným uznesením č. k. TO-6C/52/2022 – 203 zo dňa 07. 10. 2024 p o t v r d z u j e.

II. Žalobkyňa m á proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu
vo výške 8 324,84 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 8 324,84 eura od
01. 01. 2022 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (I. výrok) a priznal
žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnej výške. O výške tejto náhrady bude

rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (II. výrok).
Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 451 ods. 1, 2, § 511 ods. 1 až 3, § 517 ods.
1 prvá veta a ods. 2, § 580 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“ ), § 3 nariadenia vlády č. 87/
1995 Z. z., § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Uviedol, že
žalobkyňa sa žalobou domáhala uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť jej sumu vo výške 8 324,84
eura spolu s úrokom s omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 8 324,84 eura od 01. 01. 2022 až do
zaplatenia na tom skutkovom základe, že dňa 06. 03. 2020 poukázala na účet žalovaného časť zálohy

na kúpu nehnuteľnosti vo výške 7 300 eur. Nehnuteľnosť však kúpnou zmluvou nadobudol do svojho
výlučného vlastníctva žalovaný. Zároveň si žalobkyňa uplatnila aj sumu splátok z dôvodu, že zo svojich
prostriedkov sama uhradila 8 splátok po 256,21 eura zo spotrebiteľského úveru č. 1032691 601, ktorý
bol použitý na nehnuteľnosť vo výlučnom vlastníctve žalovaného. Vzhľadom k tomu, že žalovaný sa na
splácaní nepodieľal, žalobkyňa plnila aj za neho, a preto požaduje náhradu jeho podielu na tomto dlhu
v čiastke 1 024, 84 eura.

2. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobkyňa so žalovaným žili spolu v partnerskom
vzťahu, a to najskôr od roku 2018 u rodičov žalovaného. V roku 2020 sa rozhodli pre vlastné bývanie.
Dňa 09. 03. 2020 uzatvoril žalovaný, ako kupujúci, zmluvu o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti,
nachádzajúce sa v kat. úz. I. K., zapísané na LV č. XXXX, a to pozemok na parc. č. XXX/X o výmere 628m2, druh pozemku - záhrady. Z platobného príkazu na úhradu vyplýva, že dňa 06. 03. 2020 poukázala
žalobkyňa zo svojho účtu na účet žalovaného sumu 7 300 eur, čo sporné medzi stranami nebolo.
Rovnako nebolo sporné, že dňa 03. 11. 2020 uzatvoril žalovaný, ako dlžník - stavebný sporiteľ, žalovaná

ako spoludlžník s J. C. C., a. s. ako veriteľom zmluvu o spotrebiteľskom úvere (bod 20.8. napadnutého
rozsudku). Titulom splátok z tejto predmetnej zmluvy žalobkyňa uhradila v počte 8 splátok po 256,21
eura, v čase 12. 12. 2020 až 12. 07. 2021 spolu 2 049,68 eura. Spolužitie strán sporu v spoločnej
domácnosti trvalo od 12. 04. 2020 do júla 2021.
Žalovaný vo veci nespochybňoval poskytnutie sumy 7 300 eur zo strany žalobkyne na jeho účet. Podľa

neho však medzi nimi bola dohoda o započítaní uvedenej sumy so sumami, ktoré jej žalobca poukazoval
na účet, spolu v sume 6 869,01 eura. Rovnako žalovaný nepoprel úhradu 8 splátok na úvere titulom
uzavretejzmluvyospotrebiteľskomúveresJ.C.C.a.s.,aničodouvádzanejvýšky,aleopäťpoukázalna
to, že medzi nimi bola dohoda, že uhradenie splátky, ako protihodnotu, započítajú so sprostredkovaním
dlhodobého spolužitia v spoločnej domácnosti na adrese jeho rodičov.
Za hodnoverné tvrdenie žalobkyne, súd považoval, že v čase, keď sa rozhodovali o kúpe rodinného

domu, žalobkyňa nemohla byť uvedená ako dlžník, resp. ako spoludlžník hypotekárneho úveru, pretože
bola nezamestnaná, a preto bol úver poskytnutý len žalovanému. Je teda nesporné, že pokiaľ žalobkyňa
poslala na účet žalovaného sumu 7 300 eur, bolo to na uhradenie časti kúpnej ceny, keď uvedená suma
bola poukázaná dňa 06.03.2020 a následne kúpna zmluva uzavretá žalovaným bola dňa 09. 03. 2020.
Uvedený záujem o spoločnom bývaní potvrdzuje aj uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere dňa 03.

11. 2020, na ktorej bola žalobkyňa uvedená ako spoludlžník.
Nárok uplatnený žalobkyňou, čo do sumy 7 300 eur, súd považoval za dôvodný, pretože žalovaný
nepreukázal svoje tvrdenie o tom, že so žalobkyňou sa dohodli, že žalobkyňou poskytnutá suma na
jeho účet sa započíta so sumami, ktoré poukazoval ako tvrdil v prospech žalobkyne. Žalovaný neuniesol
dôkazné bremeno, že tieto finančné prostriedky boli naozaj použité v prospech žalobkyne, t. j. že by

finančné prostriedky, ktoré poukazoval na jej účet boli výlučne pre žalobkyňu a ňou spotrebované.
Na preukázanie svojich tvrdení predložil ako dôkaz prehľad súm poukazovaných na účet žalobkyne
v celkovej sume 6 869,01 eura. Vzhľadom na vykonané dokazovanie za hodnoverné súd považoval
tvrdenie žalobkyne, že „v čase keď riešili zariaďovanie nehnuteľnosti a žalovaný potreboval hotovosť,
v mieste bydliska bol bankomat, ktorý mal inú banku v akej mal osobný účet žalovaný, čiže by musel

platiť poplatok za výber, a to nechcel a často tento bankomat ani nemal takú hotovosť, nakoľko je
to malá dedina. Poslal jej na účet peniaze, ona pracovala v L., a po pracovnej dobe išla do veľkého
supermarketu, kde bol bankomat jej banky a tak bez poplatku vybrala tieto peniaze, o čom svedčí aj
doložená komunikácia medzi nimi“. Uvedené finančné prostriedky neboli ňou spotrebované, ale výlučne
zostali v dome žalobcu. K tvrdeniam využitia finančných prostriedkov zasielaných žalobkyni žalovaným,

žalobkyňa uviedla vo svojom vyjadrení, tak ak je to uvedené v bodoch 8.1. až 8.10., čo tiež potvrdzujú
žalobkyňou predložené výbery kartou, z ktorých vyplýva, že tieto výbery boli realizované v prevažnej
miere v L., v jednom prípade v J., a jej tvrdenia rovnako preukazuje aj SMS komunikácia, tak ako je
to uvedené v bodoch 20.17. a 20.18. Žalovaný nepreukázal, že má voči žalobkyni pohľadávku, preto
nemohlo dôjsť k započítaniu, a súd považoval žalobu žalobkyne v tejto časti za dôvodnú, čo do sumy

7 300 eur, keď na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu. Žalobkyňa spoluvlastnícky
podiel k nehnuteľnostiam nenadobudla, za týmto účelom poskytla žalovanému uvedenú sumu, pričom
žalovaný sa stal výlučným vlastníkom týchto nehnuteľností. Preto je povinný sumu 7 300 eur žalobkyni
vrátiť.
Rovnakopovažovalzadôvodnúžalobužalobkynenazaplateniesumytitulomsplátoknaspotrebiteľskom

úvere poskytnutým J. C. C. a. s., splácaných žalobkyňou v dňoch 12. 12. 2020 až 12. 07. 2021, v počte 8
splátokpo256,21eura,spolu2049,68euraaztohožalobkyňasiuplatňujenárokpredstavujúcipolovicu,
t. j. 1 024,84 eura. Žalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno preukázať existenciu dohody so
žalobkyňou, že úhrada týchto splátok bude predstavovať protihodnotu za sprostredkovanie dlhodobého
spolužitia v spoločnej domácnosti na adrese jeho rodičov. Žalobkyňa vo veci poprela existenciu takejto

dohody so žalovaným s tým, že rodičia žalovaného od nej žiadne platby nájomného nežiadali. Tvrdenie
žalobkyne potvrdil aj svedok K. I., otec žalovaného, ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že: „za užívanie
nehnuteľnosti,vktorejsnimibývali,stranysporuneuhrádzaliplatby,takútoplatbunepožadovali“.Svedok
nevedel o nejakej dohode medzi nimi, že by mala žalobkyňa kompenzovať žalovanému užívanie a
bývanie v ich dome. Tiež svedok uviedol, že im chceli pomôcť, a preto peniaze od nich za bývanie

nepýtali. Preto nárok žalobkyne je daný v zmysle ustanovenia § 511 ods. 3 OZ, keď za predmetný úver
plnila dlh sama a tak jej vznikol nárok na pomernú časť.
Súd žalobu žalobkyne považoval za dôvodnú, čo do uplatnených súm 7 300 eur a 1 024,84 eura, spolu
8 324,84 eura s prísl., a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.O úroku z omeškania rozhodol podľa zákonného ustanovenia § 517 a § 3 č. 87/1995 Z. z. nariadenia
vlády, keď sa do omeškania dostal žalovaný nasledujúcim dňom po lehote určenej v písomnej
predsporovej výzve zo dňa 21. 12. 2021, v ktorej žiadala žalobkyňa žalovaného zaplatiť jej požadovanú

sumu v lehote do 31. 12. 2021.
Vzhľadom na úspech žalobkyne v konaní, žalobkyni priznal náhradu trov konania voči žalovanému v
plnej výške, ktoré jej vznikli zaplateným súdneho poplatku za podanie žaloby a titulom trov právneho
zastúpenia. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie, samostatným uznesením, po
právoplatnosti rozhodnutia, ktoré vydá súdny úradník.

3. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu
nesprávneho skutkového zistenia podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP a nesprávneho právneho posúdenia
veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Navrhoval, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobu
v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná náhradu trov konania v rozsahu 100 % alebo aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Žalovaný v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď
konštatoval, že žalovaný nepreukázal svoje tvrdenie o tom, že sa so žalobkyňou dohodli na započítaní
sumy 7 300 eur, pričom má za to, že práve žalobkyňa dostatočne nepreukázala, že finančné prostriedky
odovzdala žalovanému a že boli ním spotrebované. Žalovaný uvádza, že peňažné prostriedky vo výške
6 869,01 eura preukázateľne poukázal na účet žalobkyne a tieto si v súlade s ust. § 580 Občianskeho

zákonníka započítal voči pohľadávke žalobkyne, pričom záver súdu o nepreukázaní ústnej dohody o
kompenzácii nemá podľa neho oporu vo vykonaných dôkazoch. Z uvedených dôvodov má žalovaný
za to, že rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu ku kompenzačnej námietke žalovaného vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Vo vzťahu k nároku žalobkyne na zaplatenie sumy titulom uhradených splátok na spotrebiteľskom úvere,

tak vo vzťahu k tomuto nároku žalovaný poukázal na ústnu dohodu o kompenzácii tohto nároku so
sprostredkovaním bývania u rodičov žalovaného. Napriek tomu, že otec žalovaného vo svojej svedeckej
výpovedi priamo nepotvrdil predmetnú ústnu dohodu, jeho výpoveď potvrdila, že žalobkyňa bývala
u rodičov žalovaného bezplatne. Napriek tomu súd prvej inštancie podľa žalovaného jednostranne
prisvedčil argumentácii žalobkyne, že takáto dohoda nebola preukázaná.

Zuvedenýchdôvodovmážalovanýzato,žerozsudoksúduprvejinštancieniejedostatočneodôvodnený
a je nepreskúmateľný.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že žalovaný napáda závery súdu prvej inštancie v
odseku 29. rozsudku, pričom nesúhlasí s jeho námietkou o neunesení dôkazného bremena a poukazuje

na čl. 8 CSP, podľa ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia a podoprieť ich
dôkazmi. Žalobkyňa má za to, že v žalobe opísala rozhodujúce skutočnosti, ktoré podporila dôkazmi,
a následne v nadväznosti na tvrdenia žalovaného (o akej si dohode o kompenzácii) skutkové tvrdenia
žalovaného nielenže veľmi dôsledne poprela vlastnými tvrdeniami, rovnako vlastné tvrdenia podporila,
okrem iného, aj elektronickou komunikáciou medzi stranami sporu v rozhodnom období, t. j. v období

kedy k jednotlivým (žalovaným tvrdeným platbám, ktoré mali byť voči nároku žalobkyne započítané na
základe neexistujúcej dohody o kompenzácii) malo dôjsť. Z tejto komunikácie je zrejmé, čo presne,
kedy a kde malo byť medzi stranami konania prijaté, resp. odovzdané a aj za akým účelom, teda ide o
listinné dôkazy, ktorými žalobkyňa preukazovala - popierala tvrdenia žalovaného. Pokiaľ aj žalovaný v
konaní namietal, že mala medzi stranami existovať „dohoda o kompenzácií“ bol povinný v konaní túto

skutočnosť preukázať, čo sa však nestalo. Rozhodnutie súdu vo vzťahu ku kompenzačnej námietke
žalovaného teda vychádza bez akýchkoľvek pochybností zo správneho právneho posúdenia veci, ako aj
vykonaného dokazovania. Dôkazné bremeno preukázania existencie ústnej dohody o kompenzácii bolo
právenažalovanom,pričomžalovanývtejtosúvislostivkonaníneprodukovalžiadendôkazpreukazujúci
ním tvrdené skutočnosti. Naopak - sám žalovaný na pojednávaní dňa 28. 02. 2024 vypovedal tak, že

cit.: „ ... Sumy, ktoré som poukazoval žalobkyni na jej účet, tie sumy mi v podstate vybrala, ale nikde nie
je zdokladované na čo boli použité“, teda sám žalovaný v konaní pred súdom žalobkyňou prezentované
skutočnosti potvrdil, v dôsledku čoho došlo podľa názoru žalobkyne k odstráneniu spornosti v tejto
otázke. K poukazu žalovaného o tom, že výpoveďou svedka malo byť preukázané, že žalobkyňa bývala
u rodičov žalovaného bezplatne - žalobkyňa uvádza, že táto skutočnosť ani nebola medzi stranami

sporná, pričom žalobkyňa v tejto súvislosti produkovala i vlastné tvrdenia o fungovaní v domácnosti
rodičovžalovaného.Zvýpovedesvedka,ktorýpotvrdil,žežalobkyňaniejedlžníkomrodičovžalovaného,
nakoľko odplatu za bývanie v ich nehnuteľnosti od žalobkyne nikdy nežiadali - t. j. neexistuje ani vpotenciálnej rovine žiadna kompenzačná pohľadávka na strane žalovaného. Preto uvedená námietka
žalovaného pre toto konanie nemá vôbec žiadny význam.
Žalobkyňa vo vyjadrení uviedla, že napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 220

ods. 2 CSP a zásadám súdnej praxe a rozsudok je preskúmateľný a riadne odôvodnený a opačný názor
žalovaného je len jeho subjektívnym, ničím nepodloženým názorom. Odvolacie dôvody žalovaného
skutočne nie sú opodstatnené. Žalovaný v podanom odvolaní nespochybnil ani nevyvrátil podstatné
závery súdu prvej inštancie premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku, žalobkyňa má s
poukazom na vyššie uvedené skutočnosti za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne

a z toho dôvodu žiada odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1,
ods. 2 CSP ako vo výroku vecne správny potvrdiť a žalobkyni priznať nárok náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.

5. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou
sporu, v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 355 ods. 1, § 359 CSP), a zistení, že

spĺňa náležitosti ustanovenia § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP),
viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), vec prejednal. Dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je
dôvodné, a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

7. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom konania bolo posúdenie nároku žalobkyne na zaplatenie sumy
8 324,84 eura s príslušenstvom, pozostávajúcej zo sumy 7 300 eur titulom bezdôvodného obohatenia a

zosumy1024,84euratitulomnáhradyzasplneniezáväzkuspoludlžníka.Medzistranaminebolosporné,
že žalobkyňa poukázala žalovanému sumu 7 300 eur, ani že uhradila splátky úveru vo výške 2 049,68
eura. Sporným však bolo, či medzi stranami existovala žalovaným tvrdená dohoda, podľa ktorej mala byť
suma 7 300 eur započítaná so sumami, ktoré žalovaný poukazoval žalobkyni na účet (spolu 6 869, 01
eura) , ako aj to, či tieto finančné prostriedky boli použité v prospech žalobkyne. Rovnako bolo sporné, či

žalobkyňa mala splácať úver ako protihodnotu za spolužitie v spoločnej domácnosti na adrese rodičov
žalovaného z dôvodu, že žalobkyňa tam bývala bezplatne. Sporné bolo, či žalovaný preukázal existenciu
svojej pohľadávky voči žalobkyni spôsobilej na započítanie, ako aj splnenie podmienok započítania v
zmysle § 580 OZ. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie a rozhodol napadnutým rozsudkom.

8. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový
stav veci a vyvodil z neho správny právny záver. S ohľadom na obsah spisu sa odvolací súd stotožnil
s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým žalobe vyhovel v celom rozsahu, t. j. vrátane
jej časti týkajúcej sa vydania bezdôvodného obohatenia aj nároku zo splnenia záväzku žalobkyňou ako
spoludlžníka zo spotrebiteľského úveru. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobkyňa

preukázala poskytnutie sumy 7 300 eur žalovanému, ako aj úhradu splátok úveru vo výške 2 049,68
eura, pričom si uplatnila nárok len v rozsahu polovice tejto sumy, a nebolo preukázané, že by žalovaný
tietoplneniaprávnerelevantnýmspôsobomkompenzoval.Zároveňodvolacísúdkonštatuje,žesúdprvej
inštancie rozsudok aj v dostatočnej miere a správne tak po právnej, ako aj skutkovej stránke odôvodnil,
s ktorým odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožnil, a preto na správnosť týchto dôvodov ďalej iba

poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

9. Odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní vychádzal z toho, že bezdôvodné obohatenie je
osobitným právnym dôvodom vzniku záväzkového právneho vzťahu (§ 489 OZ ) a jeho podstatou
je zákonná povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, vydať ho tomu, na úkor

koho bol predmetom bezdôvodného obohatenia získaný. Záväzkovoprávny vzťah z bezdôvodného
obohatenia vznikne za splnenia určitých predpokladov: a) vznik bezdôvodného obohatenia objektívne
merateľného v peňažných jednotkách na strane určitej osoby (obohatený), b) k získaniu majetkového
prospechu na strane obohateného došlo na základe právnych skutočností, ktoré sú výslovne uvedené
v zákone (§ 451 ods. 2 a § 454 OZ), c) vznik majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, ktorá

postihuje inú určitú osobu (oprávneného), pričom táto majetková ujma zodpovedá bezdôvodnému
obohateniu na strane obohateného, a d) nejde o prípad bezdôvodného obohatenia, keď zákon
napriek majetkovému prospechu vznik bezdôvodného obohatenia výslovne neustanovuje. Subjektmi
záväzkovoprávneho vzťahu bezdôvodného obohatenia sú: ten na úkor koho bolo bezdôvodnéobohatenie získané (oprávnený subjekt), a ten kto bezdôvodné obohatenie získal (povinný subjekt -
obohatený). Týmito subjektmi môžu byť na oboch stranách fyzická osoba, ako aj právnická osoba.
Predmetom bezdôvodného obohatenia môžu byť veci, práva a iné majetkové hodnoty, ktorých hodnotu

možno vyjadriť v peniazoch.

10. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí zo dňa 19. 01. 2012 sp. zn. 2Cdo/92/2010
uviedol okrem iného, že „záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikne len za
splnenia určitých (zákonných) predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia na strane

určitej osoby (obohateného), protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma,
ktorá postihuje inú určitú osobu (postihnutého) a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním
bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby. Napokon, že nejde
o prípad, kedy Občiansky zákonník napriek majetkovému prospech bezdôvodné obohatenie výslovne
vylučuje. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné
obohatenie získané.“

11. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na
preukázanietvrdení,jedanýhypotézouhmotnoprávnejnormy,ktoráupravujespornýprávnypomerstrán
sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť
preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť

dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno, napríklad preukázať
uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca
uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný nie je procesným subjektom, ktorého by
sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí určité
skutočnosti tvrdiť a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní

dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany sporu
v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a
povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. 09. 2010, sp. zn.
3 M Cdo 6/2010).

12. Odvolací súd dodáva, že zodpovednosť za to, či v civilnom procese strany preukážu svoje tvrdenia,
je výlučne na nich, pričom tak žalobca ako aj žalovaný rozhodujú o tom, ktoré dôkazy súdu predložia.
Žalobca má v prvom rade povinnosť tvrdenia. Na podporu svojho tvrdenia je povinný označiť dôkazy,
ktoré podľa jeho názoru môžu prispieť k objasneniu veci a zároveň je povinný ich k žalobe pripojiť, ak to
ich povaha pripúšťa. Ak žalovaný nesúhlasí so skutkovými tvrdeniami žalobcu, môže tieto poprieť a na

preukázaniesvojichtvrdeníoznačiťalebopredložiťdôkazy.Súdnáslednerozhodne,ktoréskutočnostisú
medzi stranami nesporné, ktoré zostali sporné a rozhodne, ktoré z predložených (označených) dôkazov
na odstránenie spornosti vykoná.

13. Odvolací súd udáva, že započítanie (kompenzačná námietka) je spôsob zániku pohľadávok dlžníka

a veriteľa, ktoré sa vzájomné kryjú a zánik vzájomných záväzkov nastáva ku dňu stretnutia vzájomných
pohľadávok za predpokladu, že ide o vzájomné pohľadávky veriteľa a dlžníka, kedy veriteľ jednej
pohľadávky je dlžníkom druhej pohľadávky, predmetom plnenia oboch pohľadávok je plnenie rovnakého
druhu, pohľadávky musia byť spôsobilé na započítanie a zároveň musí byť preukázaná existencia
právneho úkonu smerujúceho k započítaniu. Odvolací súd konštatuje, že započítanie je spôsob zániku

záväzku. Ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú
započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorá zo strán urobí voči druhej prejav smerujúci k
započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie (nie v
momente uplatnenia započítania pohľadávok).

14. Námietka započítania je hmotnoprávnou námietkou, ktorá smeruje proti dôvodne uplatnenému
nároku a strana sporu, ktorá vznáša hmotnoprávnu námietku, uznáva skutkový a právny dôvod nároku
protistrany, teda považuje žalovanú pohľadávku protistrany za existujúcu, t. j. spôsobilú na započítanie.
Odvolací súd zároveň konštatuje, že nie je možné započítať neexistujúcu pohľadávku. Spornou preto už
nie je žalovaná pohľadávka, ale pohľadávka, ktorou sa započítava a súd musí posúdiť skutkovú a právnu

dôvodnosť pohľadávky, ktorou sa započítava. Odvolací súd vo vzťahu ku kompenzačnej námietke (§
152 CSP) udáva, že hmotnoprávnu námietku podľa § 152 CSP je možné vzniesť aj „in eventum“ a v
takom prípade strana, ktorá námietku vznáša, nepovažuje nárok protistrany za dôvodný a hmotnoprávnunámietku uplatňuje len pre prípad, že k záveru o dôvodnosti nároku protistrany dospeje súd po právnom
a skutkovom posúdení veci.

15. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu,
lebo dôkazné bremeno neležalo na ňom, ale na žalobkyni. Podľa neho mala žalobkyňa preukázať, že
mu peniaze skutočne odovzdala a že ich žalovaný použil. Odvolací súd uvádza, že medzi stranami
nebolo sporné samotné poskytnutie sumy 7 300 eur žalobkyňou žalovanému, pričom z vykonaného
dokazovania, najmä z platobného príkazu poskytnutého žalobkyňou zo dňa 06. 03. 2020 a časovej

nadväznosti na uzavretie kúpnej zmluvy dňa 09. 03. 2020 vyplynulo, že táto suma bola poskytnutá v
súvislosti s úhradou časti kúpnej ceny nehnuteľnosti. Tento záver podporuje aj obsah kúpnej zmluvy,
z ktorej vyplýva spôsob úhrady kúpnej ceny, ako aj následné konanie strán, spočívajúce v uzatvorení
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na ktorej žalobkyňa vystupovala ako spoludlžníčka, čo potvrdzuje
ich spoločný zámer zabezpečiť si bývanie v predmetnej nehnuteľnosti. Neobstojí preto ani odvolacia
námietka žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil započítanie sumy vo výške 6

869,01 eura.

16. Žalovaný namieta, že žalobkyňa nepreukázala, že finančné prostriedky poukázané na jej účet
odovzdala žalovanému. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie nevychádzal len z
výpovede žalobkyne, ako to namieta žalovaný, ale aj z ďalších vykonaných dôkazov. Súd prvej inštancie

vychádzal z vykonaného dokazovania, najmä z listinných dôkazov – prehľadu platieb, výberov z účtu
žalobkyne a SMS komunikácie medzi stranami, ktoré správne vyhodnotil vo vzájomnej súvislosti.
Z týchto dôkazov vyplynulo, že finančné prostriedky poukazované žalovaným na účet žalobkyne
boli následne vyberané a použité pre potreby žalovaného, čo podporuje aj obsah komunikácie
medzi stranami. Samotná skutočnosť, že žalovaný preukázal prevody finančných prostriedkov na

účet žalobkyne, bez ďalšieho nepreukazuje existenciu jeho pohľadávky voči žalobkyni ani splnenie
podmienok započítania v zmysle § 580 OZ. V tomto smere ide zo strany žalovaného len o polemiku
s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie, ktorá nie je spôsobilá spochybniť jeho skutkové závery.
Vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti odôvodňujú záver, že žalobkyňa s predmetnými finančnými
prostriedkami nakladala podľa pokynov žalovaného a v jeho prospech. Odvolací súd sa preto so

skutkovými závermi súdu prvej inštancie stotožňuje a považuje odvolaciu námietku žalovaného za
nedôvodnú.

17. K odvolacej námietke žalovaného týkajúcej sa kompenzácie splátok spotrebiteľského úveru za
bývanie u rodičov žalovaného odvolací súd uvádza, že nie je dôvodná. Z vykonaného dokazovania,

najmä z výpovede svedka, vyplynulo, že rodičia žalovaného od strán sporu žiadne platby za bývanie
nepožadovali a o takejto skutočnosti nemali vedomosť. Samotná skutočnosť, že žalobkyňa bývala u
rodičov žalovaného bezodplatne, bez ďalšieho nepreukazuje existenciu žalovaným tvrdeného právneho
dôvodu kompenzácie, pričom žalovaný nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by existenciu takejto dohody
alebozáväzkupreukazoval.Odvolacísúdzároveňpoukazujenato,žeajkebyurčitýzáväzokzaužívanie

nehnuteľnosti existoval, išlo by o záväzok voči rodičom žalovaného ako vlastníkom nehnuteľnosti, nie
voči žalovanému. Žalovaný preto ani z tohto titulu nemôže úspešne uplatňovať kompenzáciu voči
žalobkyni, keďže v tomto smere mu nesvedčí aktívna vecná legitimácia.

18. Záverom odvolací súd poukazuje na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo riadne

a vyčerpávajúco odôvodnené. Súd prvej inštancie použil celý rad právnych predpisov na zdôvodnenie
svojich právnych záverov, a preto nebolo možné hovoriť o svojvoľnosti pri rozhodovacej činnosti
súdu. Odvolací súd sa preto nestotožnil ani s námietkou žalovaného o nedostatočnom odôvodnení
rozhodnutia. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, z akých dôkazov vychádzal, aké
skutočnosti považoval za preukázané a akými úvahami sa riadil pri ich hodnotení a právnom posúdení

veci.

19. Odvolacie dôvody žalovaného nemajú opodstatnenie vo výsledkoch vykonaného dokazovania, ktoré
bolo súdom prvej inštancie vykonané v dostatočnom rozsahu a v súlade s ustanoveniami CSP, pričom
odvolací súd považuje skutkové zistenia aj právne závery súdu prvej inštancie za správne a v plnom

rozsahu sa s nimi stotožňuje. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.20. Nakoľko žalobkyňa bola v konaní pred odvolacím súdom úspešná, priznal jej odvolací súd v súlade
s ust. § 255 ods. CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %

21. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že ich náhradu
priznal v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni voči žalovanému. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške
náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

22. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).