Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. február 2026

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/84/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120323911
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2026:6120323911.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň
JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Stanislavy Kollárovej v spore žalobkyne A. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C.D.XXXX/XX,E.,zastúpenejMgr.VladimíromKaráskom,advokátomsosídlomStred60/55,Považská
Bystrica, IČO 42 021 707, proti žalovanému COOP Jednota Trenčín, spotrebné družstvo, so sídlom
Mierové námestie 19, Trenčín, IČO 00 168 912, zastúpenému JUDr. Jozefom Herbulákom, advokátom

so sídlom Brnianska 1K, Trenčín, o zaplatenie 23.204,80 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne
ažalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduTrenčínzodňa12.mája2025,č.k.19C/15/2020-189,takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom výrokom I. uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 6.000,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo

sumy 6.000,- eur od 01.08.2019 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. vo
zvyšnej časti žalobu zamietol a výrokom III. žalovanému voči žalobkyni priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 48 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti
rozsudku. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 227 ods. 1, 2, § 229 prvá a druhá veta Obchodného
zákonníka, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2, § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka a III.
časťou článku 4 bod 5 písm. c/, bod 6 prvá a druhá veta Stanov žalovaného. Uviedol, že žalobkyňa sa

podanou žalobou domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 23.204,80 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 23.204,80 eur od 01.08.2019 do zaplatenia a náhrady trov konania.
Svoju žalobu pôvodne odôvodnila tým, že so žalovaným uzavrela dňa 11.10.2011 zmluvu o pôžičke č.
2401, predmetom ktorej bolo poskytnutie pôžičky žalovanému vo výške 10.000,- eur, pričom dojednaná
bola i úroková sadzba. Výpovedná lehota bola stanovená na 1 mesiac, ktorá začala plynúť počnúc
prvým dňom nasledujúceho kalendárneho mesiaca po tom, v ktorom bola výpoveď doručená. Dňa
05.06.2019 zaslala žalovanému písomnú výpoveď a žiadala vyplatiť sumu poskytnutej pôžičky spolu s

úrokmi. Žalovaný jej pôžičku s úrokmi nevyplatil. Suma nasporených peňažných prostriedkov bola vo
výške 23.204,80 eur. Počas konania žalobkyňa korigovala svoje skutkové tvrdenia ohľadne uzavretia
pôžičky a uviedla, že dňa 11.10.2011 uzavrela zmluvu o pôžičke so žalovaným jej predchodkyňa, F. F.
G., ktorej v roku 2011 vznikol zmluvný pôžičkový vzťah na podklade tejto zmluvy s členským číslom
23711 a zmluvou č. 2401. Táto dňa 14.10.2011 vložila na účet žalovaného vklad 10.000,- eur. Následne
žalovaný zasielal výpisy z účtu pôžičiek, kde vklad zo dňa 14.10.2011 vyslovene uvedený a vyčíslený

sumou 10.000,- eur. Súčasne zasielal aj potvrdenie o výške úrokov. Je tak nepochybné, že strany
pôžičkový vzťah riadne uzavreli a týmto sa aj riadili. V roku 2014 došlo k prevodu členského podielu
v družstve z F. F. G. na ňu. Po prevode ju žalovaný eviduje ako člena družstva pod tým istým číslom23711 do súčasnosti. Po prevode členského podielu vstúpil do všetkých práv a povinností, a teda aj
do pôvodného pôžičkového vzťahu so žalovaným. Po tom, ako sa stala členom družstva, bola s ňou
uzavretá zmluva o pôžičke, avšak zrejme došlo k prepisu len jej osobných údajov za nezmenenia

ostatných údajov. V nasledujúcich rokoch žalovaný od nej prijal ďalšie pôžičkové vklady, a to v roku
2016 2 x 1.000,- eur dňa 25.01.2016 a dňa 04.02.2016, v roku 2017 prijal dňa 02.03.2017 sumu 2.500,-
eur a dňa 11.07.2017 sumu 6.000,- eur. Po zaslaní výpovede z pôžičky, bez toho, aby žalovaný namietal
existenciu, výšku, splatnosť pôžičky, jej zaslal sumu 500,- eur. Čo sa týka výšky úrokovej sadzby, túto
stanovoval žalovaný a táto je vždy uvedená v každom výpise z účtu pôžičiek. Uviedla, že ak by aj

súd posúdil ňou uplatnený nárok ako bezdôvodné obohatenie, nedošlo by k premlčaniu tohto nároku a
žalovaný by bol povinný vrátiť jej istinu vo výške 20.000,- eur spolu s úrokom z omeškania. V odôvodnení
svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že svojím prvým rozsudkom č. k. 19C/15/2020-112
zo dňa 05.09.2022 žalobu žalobkyne zamietol dôvodiac, že žalobkyňa nepreukázala vznik právneho
vzťahu z pôžičky medzi ňou a žalovaným a že žalobkyňa počas konania uviedla nové rozhodujúce
skutočnosti, ktoré bolo možné považovať za zmenu žaloby, pričom návrh na zmenu žaloby v tomto

smere nepodala. Na odvolanie žalobkyne odvolací súd uznesením č. k. 27Co/118/2022-154 zo dňa
25.09.2023 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie nestotožniac sa s názorom
súdu prvej inštancie o podstatnej zmene skutkových okolností zo strany žalobkyne, ktorá vyžadovala
návrh na zmenu žaloby. Následne z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že
žalobažalobkyneječiastočnedôvodná.Uviedol,žežalobkyňasvojnárokodvodzujeodprávapovinností

ako člena družstva (žalovaného), t. j. od členských práv a povinností, do ktorých vstúpila namiesto
svojej právnej predchodkyne, F. F. G.. Konštatoval, že členské práva a povinnosti sú také práva a
povinnosti, ktoré sú spojené s členstvom v družstve. Ide o práva a povinnosti majetkovej povahy (napr.
povinnosť splatiť vklad, právo na podiel na likvidačnom zostatku) a zároveň aj nemajetkovej povahy
(napr. právo hlasovať na členskej schôdzi, právo na informácie). Členské práva a povinnosti spojené s

členstvom v družstve tvoria jeden celok práv a povinností relatívne neoddeliteľne spojených. Členské
práva a povinnosti sú neoddeliteľné od členstva. Z povahy veci vyplýva, že pri prevode členských práv
a povinností spojených s členstvom v družstve nie je možné prevádzať len niektoré z týchto práv a
povinností, pretože by sa tým poprela samotná podstata členstva v družstve, t. j. nadobúdateľ by nebol
členom družstva v rozsahu práv a povinností vyplývajúcich z členstva. Ako vyplýva z ustanovenia § 229

ods. 1 Obchodného zákonníka, členské práva a povinnosti je možné previesť jednak medzi členmi, ale
i medzi členom a inou osobou, pričom dohodu o prevode členských práv a povinností medzi členom a
inou osobou (nečlenom) musí schváliť predstavenstvo družstva. Podľa stanov žalovaného (III. časť čl.
4 bod 6 prvá veta Stanov) sa na prevod členských práv a povinností vyžaduje písomná dohoda člena
a inej osoby, ktorá musí byť schválená predstavenstvom. V súdenej veci žalobkyňa netvrdila, a teda

ani nepreukázala, že medzi ňou a jej právnou predchodkyňou, F. F. G., bola uzavretá písomná dohoda
o prevode členských práv a povinností, ktorá po jej schválení predstavenstvom žalovaného mala mať za
následok, že sa žalobkyňa stala členom družstva (žalovaného). Pokiaľ žalobkyňa prevod členských práv
a povinností odvodzovala od uzavretia zmluvy o pôžičke č. 2401 s nezmeneným dátumom 11.10.2011
tak, ako uviedla vo svojej výpovedi, možno konštatovať, že od tohto právneho úkonu túto skutočnosť

nijak nemožno odvodzovať. Podpisom zmluvy o pôžičke nemôže za žiadnych okolností dôjsť k prevodu
všetkých členských práv a povinností, pretože z tejto zmluvy takýto prevod nijak nevyplýva. Mohlo by
nanajvýš dôjsť k prevodu práv a povinností z pôžičky, avšak ani tento postup by nebol súladný zo
zákonom, nakoľko nie je možné prevádzať len niektoré členské práva a povinnosti. S poukazom na
uvedené súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa sa zákonom a stanovami určeným spôsobom

nestala právnou nástupkyňou F. F. G., a teda sa nestala členkou družstva (žalovaného) spôsobom,
ktorý tvrdila. Iný spôsob vzniku jej členstva v družstve žalobkyňa ani netvrdila. Ak žalovaný žalobkyňu
viedol ako členku družstva, čo vyplynulo zo zoznamu členov ako i z potvrdení o výške úrokov či z
výpisov z účtu pôžičiek, robil tak zjavne bez zákonom a stanovami určeného dôvodu. Žalovaný síce
spochybňoval listinné dôkazy, z ktorých tieto skutočnosti vyplývajú, avšak jeho obranu v tomto smere

súd prvej inštancie vyhodnotil ako účelovú a stotožnil sa s názorom žalobkyne, že je absurdné, aby si
zoznam členov družstva upravovala žalobkyňa s pomocou jej otca, a to najmä s ohľadom na osobné
údaje iných tam uvedených členov. Okrem toho, žalovaný pravidelne žalobkyni ako členke zasielal
potvrdenia o úrokoch, ktoré boli žalovaným aj náležite autorizované a túto skutočnosť žalovaný nijak
nevyvrátil.Konštatoval,ževzhľadomkuskutočnosti,žežalobkyňasanazákladeprevodučlenskýchpráv

a povinností nestala členkou družstva, a teda nevstúpila ani do práv a povinnosti z pôžičkového vzťahu
jej právnej predchodkyne, nie je žalobkyňa aktívne vecne legitimovaná domáhať sa zaplatenia sumy
10.000 eur, ktoré titulom pôžičky poskytla žalovanému jej právna predchodkyňa, F. F. G.. Inak povedané,
žalobkyni nesvedčí žiaden hmotnoprávny titul, na základe ktorého by jej voči žalovanému patril nárokna zaplatenie tejto sumy. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie žalobu v tejto časti ako nedôvodnú
zamietol. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa poskytla žalovanému plnenia dňa 25.01.2016
vo výške 1.000,- eur, dňa 04.02.2016 vo výške 1.000,- eur, dňa 02.03.2017 vo výške 2.500,- eur a

dňa 11.07.2017 vo výške 6.000,- eur. Žalovaný vzniesol námietku premlčania, preto súd prvej inštancie
skúmal, či je žalobou uplatnený nárok v tejto časti premlčaný. Pre úplnosť uviedol, že žalovaný vzniesol
námietku premlčania vo vzťahu k celému žalobou uplatnenému nároku, t. j. aj vo vzťahu k sume
10.000,- eur, ktorá bola žalovanému poskytnutá F. F. G.. Keďže súd prvej inštancie žalobu vyhodnotil
ako nedôvodnú z dôvodu uvedeného v bode 19 rozsudku, nezaoberal sa vo vzťahu k tejto časti žaloby

vznesenou námietkou premlčania a túto posúdil len vo vzťahu k plneniam, ktoré žalovanému poskytla
žalobkyňa. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalobkyňa sa nestala členkou družstva, nevznikol medzi ňou
a žalovaným obchodnoprávny vzťah, a preto súd prvej inštancie aplikoval právnu úpravu Občianskeho
zákonníka.Keďžežalobkyňaakonečlennemohlažalovanémuposkytovaťžiadnepôžičky(tietovzmysle
čl. 19 Stanov mohli poskytovať iba členovia), súd prvej inštancie konštatoval, že vyššie uvedené plnenia
poskytovala žalovanému bez právneho dôvodu, v dôsledku čoho sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne

obohacoval. Pre premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia platí špeciálna úprava § 107
Občianskeho zákonníka. V zmysle tohto ustanovenia sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia
môže premlčať tak v subjektívnej, ako aj v objektívnej premlčacej dobe. Obidve doby začínajú a plynú
nezávisle od seba a ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa
premlčí. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná a pre jej začiatok plynutia je rozhodujúci deň, kedy

sa oprávnený skutočne dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o subjekte, ktorý sa na jeho úkor
obohatil. Oba tieto predpoklady musia byť splnené súčasne a až týmto okamihom dochádza k vzniku
práva oprávneného podať žalobu. Objektívna premlčacia doba je trojročná a pre určenie jej začiatku
je rozhodujúci okamih, kedy bezdôvodné obohatenie vzniklo. K bezdôvodnému obohateniu získanému
plnením bez právneho dôvodu dochádza okamihom poskytnutia plnenia. V predmetnej veci žalobkyňa

poskytla žalovanému plnenia dňa 25.01.2016, dňa 04.02.2016 a dňa 02.03.2017. Nasledujúcim dňom
po poskytnutí plnení začala plynúť trojročná objektívna premlčacia doba a táto uplynula dňa 26.01.2019
pre plnenie vo výške 1.000 eur, dňa 05.02.2019 pre plnenie vo výške 1.000 eur a dňa 03.03.2020
pre plnenie vo výške 2.500 eur. Žalobkyňa žalobu podala na súd dňa 19.06.2020, t. j. po uplynutí
trojročnej objektívnej premlčacej doby. Keďže uplynula zákonom stanovená objektívna premlčacia doba,

súd neskúmal plynutie subjektívnej premlčacej doby. Žalobou uplatnený nárok v uvedenej časti tak súd
prvej inštancie posúdil ako premlčaný, a preto žalobu v uvedenej časti z dôvodu premlčania zamietol. Čo
sa týka plnenia vo výške 6.000,- eur, ktoré žalobkyňa poskytla žalovanému dňa 11.07.2017, uviedol, že
v tomto prípade ku dňu podania žaloby neuplynula trojročná objektívna premlčacia doba, nakoľko táto
by uplynula až dňa 12.07.2020, pričom žaloba bola podaná na súd dňa 19.06.2020. Súd prvej inštancie

preto skúmal i plynutie subjektívnej premlčacej doby. Ako už uviedol, pri posudzovaní začiatku plynutia
subjektívnej premlčacej doby je potrebné vychádzať zo skutočnej, nie z predpokladanej vedomosti
oprávneného o tom, že na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia došlo a kto ho získal. Touto
vedomosťou ustanovenie § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemieni znalosť právnej kvalifikácie, ale
skutkových okolností, z ktorých možno zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vyvodiť. Uviedol, že

začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby možno spájať s okamihom, v ktorom si žalobkyňa musela
byť vedomá toho, že bez existujúceho právneho dôvodu poskytla žalovanému plnenie. Aplikujúc na
predmetnúvecdospelsúdprvejinštanciekzáveru,žežalobkyňasaskutkovéokolností,žebezprávneho
dôvodu poskytla žalovanému plnenie dozvedá prakticky až z rozhodnutia súdu, ktorý konštatoval, že
sa členkou družstva nikdy nestala a nebola tak oprávnená poskytovať žalovanému pôžičky. Do tohto

momentu žalobkyňa ani len nemohla vedieť, že žalovanému poskytuje plnenie bez právneho dôvodu
obzvlášť s poukazom na konanie samého žalovaného, ktorý s ňou konal ako s členkou družstva, o čom
žalobkyňa predložila listinné dôkazy. Mal za to, že subjektívna premlčacia doba tak ku dňu podania
žaloby nezačala ani plynúť, a preto žalobou uplatnený nárok vo výške 6.000,- eur premlčaný
nie je. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že keďže žalobkyňa poskytla žalovanému plnenie vo výške

6.000,- eur, o čom predložila listinný dôkaz, a to príjmový pokladničný doklad autorizovaný žalovaným,
pričomvzhľadomnauvedenývýkladkposkytnutiutohtoplnenianemalažiadenprávnydôvod,vyhodnotil
súd prvej inštancie toto plnenie ako plnenie bez právneho dôvodu, ktorým sa žalovaný v zmysle § 451
Občianskeho zákonníka bezdôvodne obohatil na úkor žalobkyne, a preto uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobkyni sumu 6.000,- eur. Keďže žalovaný si nesplnil svoju povinnosť včas a riadne a dostal

sa do omeškania, súd prvej inštancie priznal žalovanej aj úroky z omeškania v zmysle nariadenia vlády
č. 87/1995 Z.z. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP vzhľadom na tú skutočnosť, že
každá strana mala čiastočný úspech, a to žalobkyňa vo výške 26 %, žalovaný vo výške 74 %, pričomrozdiel ich pomerných úspechov predstavuje 48 %. Nakoľko úspešnejšou stranou bol žalovaný, súd mu
v tomto rozsahu priznal nárok na náhradu trov konania.

2. Proti rozsudku, a to vo výroku I. a III. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý
navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu vo
vyhovujúcej časti zamietne a zároveň mu prizná nárok na náhradu trov konania. Uplatnil odvolacie
dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery). Nesúhlasil
správnymzáveromsúduprvejinštancie,týkajúcimsaposúdeniapremlčaniaplneniažalobkynevovýške

6.000,- eur zo dňa 11.07.2017. Mal za to, že súd prvej inštancie s poukazom na vykonané dokazovanie
a právnu úpravu premlčania vyplývajúcu z ust. § 107 Občianskeho zákonníka nesprávne ustálil začiatok
plynutiadvojročnejsubjektívnejpremlčacejdobyvovzťahuknárokužalobkyne,týkajúcehosazaplatenia
sumy vo výške 6.000,- eur. V uvedenej súvislosti poukázal na tú skutočnosť, že žalobkyňa v konaní
neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, že medzi ňou a žalovaným došlo k uzavretiu zmluvy
opôžičke,vzmyslektorejbyposkytlafinančnéprostriedky,ktorýchvráteniasavočižalovanémudomáha.

Ako vyplýva z bodu 19 a 20 odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, žalobkyňa
sa na základe ňou tvrdeného prevodu členských práv a povinností nikdy nestala členkou družstva
žalovaného, a teda nielenže nikdy nevstúpila do práv a povinností z pôžičkového vzťahu jej právnej
predchodkyne – F. F. G., ale ako nečlenka družstva nemohla žalovanému nikdy poskytnúť žiadnu
pôžičku. V zmysle takto uvedených skutočností preto žalobkyňou tvrdené finančné prostriedky vo výške

1.000,- eur, 1.000,- eur, 2.500,- eur a 6.000,- eur, ktoré žalovanému v zmysle predložených listinných
dôkazovmalaposkytnúť,nepredstavujúpôžičku,aletietoplatbypredstavujúzostranyžalobkyneplnenia
bez právneho dôvodu, v dôsledku ktorých plnení sa žalovaný na úkor žalobkyne mal bezdôvodne
obohatiť. Žalobkyňa teda v čase poskytnutia jednotlivých finančných plnení vo výške 1.000,- eur zo dňa
25.01.2016, vo výške 1.000,- eur zo dňa 04.02.2016, vo výške 2.500,- eur zo dňa 02.03.2017 a vo

výške 6.000,- eur zo dňa 11.07.2017 vedela, že z jej strany sa nemôže jednať a ani nejedná o pôžičku,
pretože so žalovaným žiadnu takúto zmluvu o pôžičke neuzatvorila a ani platne nevstúpila do práv
a povinností veriteľa z inej zmluvy o pôžičke (singulárna sukcesia). Z tohto dôvodu má žalovaný za to,
že subjektívna premlčacia doba začala žalobkyni plynúť dňom nasledujúcim po poskytnutí toho-ktorého
finančného plnenia, konkrétne pri finančnom plnení vo výške 6.000,- eur poskytnutom dňa 11.07.2017

začalasubjektívnapremlčaciadobaplynúťnajmänasamotnýobsahpríjmovéhopokladničnéhodokladu,
ktorý predložila žalobkyňa a v ktorom nie je uvedený účel poskytnutia peňažného plnenia (na rozdiel od
dokladu zo dňa 02.03.2017, kde je uvedený účel – finančná pôžička), a teda žalobkyňa sa nemala na
základe čoho domnievať, že suma 6.000,- eur predstavuje pôžičku. Žalobkyňa teda už v deň
údajnéhozaplateniasumy6.000,-eurnespornevedela,žekbezdôvodnémuobohateniudošloarovnako

vedela i to, kto sa na jej úkor obohatil. Žalovaný poukázal na to, že žalobkyňa uviedla, že peniaze vložila
do pokladne družstva, vystavený jej bol doklad a pani si to zapísala do nejakej písanky. Žalobkyňa teda
priznáva, že predmetným pokladničným príjmovým dokladom disponovala už v deň údajného zaplatenia
predmetnej sumy. Subjektívne, nesprávne predstavy žalobkyne nemajú a nemôžu mať žiaden vplyv na
posúdenie počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby na podanie žaloby o vydanie bezdôvodného

obohatenia. Premlčacia doba začína plynúť okamihom, keď bolo možné právo po prvýkrát uplatniť na
súde, čo mohla žalobkyňa urobiť už na druhý deň po údajnom zaplatení sumy 6.000,- eur do pokladne
žalovaného, pretože disponovala všetkými informáciami potrebnými na jej podanie. Súdu prvej inštancie
žalovaný vytýkal, že nie je mu zrejmé, od akého okamihu súd prvej inštancie stanovuje počiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby, či od doručenia v poradí prvého rozhodnutia súdu, či premlčacia doba

plynie od jeho vyhlásenia, doručenia alebo až od jeho právoplatnosti. S poukazom na uvedené mala
teda za nesporné, že žalobkyňa už v deň poskytnutia peňažnej sumy vo výške 6.000,- eur vedela, že
sa z jej strany nejedná o pôžičku, ale ide o plnenie bez právneho dôvodu, nakoľko nikdy nebola členkou
družstva a rovnako je nesporné, že sa o tejto skutočnosti nedozvedela až z rozhodnutia súdu, ako to tvrdí
súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí. Poukazoval zároveň na uznesenie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 7Cdo/203/2022 s tým, že sa jedná o skutkovo obdobnú vec. Záverom trval na tom, že žalobkyňa
už v deň poskytnutia sumy vo výške 6.000,- eur z príjmového pokladničného dokladu zo dňa 11.07.2017
nesporne vedela, že žalovanému poskytuje plnenie bez právneho dôvodu, v dôsledku ktorého sa na jej
úkor bezdôvodne žalovaný obohacuje, a teda dňom nasledujúcom po poskytnutí tejto sumy jej začala
plynúťsubjektívnapremlčaciadoba,vrámciktorejsamohlavočižalovanémudomáhaťvydaniatakéhoto

bezdôvodného obohatenia.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku II. a III. podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalobkyňa. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe v zamietnutomrozsahu vyhovel v celom rozsahu a zároveň jej priznal náhradu trov konania. Uplatnila odvolací dôvod
v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (nesprávne právne posúdenie veci). Nesúhlasila so záverom
súdu prvej inštancie, že sa nestala členkou družstva, hoci sa družstvo k nej tak správalo po celú dobu.

Dôvodila, že na preukázanie existencie svojho členského vzťahu navrhla dôkaz, a to aby žalovaný
predložil súdu kompletnú zložku, resp. spis člena vedeného pod členským číslom 23711. I napriek
tomu, že žalovaný bol povinný predložiť spis člena č. 23711, uvedené tak nespravil, pričom súčasne
nikdy netvrdil a ani nepoprel, že takýto spis člena neeviduje, alebo ho nevedie. Uvedené malo byť
vyhodnotené na ťarchu žalovaného. Žalovaný ani v odpore netvrdil a nepoprel, že by žalobkyňa nebola

členom družstva, len že ju neeviduje v čase poskytnutia pôžičky ako členku družstva. Ďalej poukazovala
na to, že predložila výpis členov družstva za Púchov za niekoľko rokov, v ktorých je uvádzaná ako
člen družstva pod č. 23711, čo potvrdila aj svedkyňa E.. Súdu prvej inštancie vytýkala, že svedecká
výpoveď tejto svedkyne nebola súdom vyhodnotená, rovnako sa nezaoberal v odôvodnení dokladmi
zasielanými žalovaným žalobkyni, preukazujúcim pôžičkový vzťah. Preto záver súdu prvej inštancie, že
žalobkyňanebolaodpočiatkučlenomdružstva,nemáoporuvovykonanomdokazovaní.Právemnožstvo

písomných dokladov v súvislosti s výpoveďou svedka E. ako zamestnanca žalovaného bezpečne
preukazuje vo vzájomnej súvislosti členstvo žalobkyne a dodržanie všetkých postupov žalovaného pre
vstup do pôžičkového vzťahu. Ďalej vytýkala, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal ani s platbou
žalovaného žalobkyni zo dňa 25.10.2019 v sume 500,- eur, s potvrdeniami o výške úrokov, ktoré
boli žalobkyni pravidelne zasielané žalovaným, s listom žalovaného zo dňa 07.01.2021, označeného

ako „výzva na náhradu škody“, adresovaný otcovi žalobkyne. Na podklade všetkých skutočností,
množstva písomných dokladov, časovej postupnosti ich vyhotovenia žalovaným, výsluchu svedka, pri
ich vyhodnotení vo vzájomnej súvislosti je zrejmé, že žalobkyňa bola v čase vstupu do pôžičkového
vzťahu nielenže členom družstva, no aj vstup do pôžičkového vzťahu sa uskutočnil podľa zaužívaných
postupov a pokynov žalovaného (rovnako ako u ostatných pôžičiek), pričom žalovaný ju až do začatia

súdneho konania považoval za svojho člena a nikdy nespochybňoval ani jej členstvo v družstve,
ako aj vstup do existujúceho pôžičkového vzťahu s družstvom. Až po začatí súdneho konania začal
žalovaný účelovo popierať členstvo žalobkyne a existenciu pôžičkového vzťahu. Zastávala názor, že
ak niektorý z týchto úkonov neprebehol ako mal, tak v rámci konania poukázala na znenie § 40 a
§ 41a ods. 1 Občianskeho zákonníka s tým, že vôľou žalobkyne bolo pri podpise zmluvy o pôžičke

vstúpiť do pôžičkového vzťahu po svojej právnej predchodkyni a túto vôľu mal aj žalovaný. Čo sa
týka vznášania námietok žalovaným, žalobkyňa považuje za nemorálne a v rozpore dobrými mravmi,
resp. zásadami poctivého obchodného styku vznášanie akýchkoľvek námietok premlčania a neplatnosti
právnych úkonov zo strany žalovaného s tým, aby si ponechal pôžičku, ktorú eviduje, teda peniaze, ktoré
mu nepatria a ku ktorým sa sám žalovaný po celú dobu správal ako dlžník k pôžičke, ktorú naviac po

celú dobu úročil. V uvedenej súvislosti poukazovala na rozhodnutia Najvyššieho súdu, ako aj Ústavného
súdu SR. Súdu prvej inštancie vytýkala, že nedostatočne preskúmal všetky okolnosti súladu s dobrými
mravmi v dôsledku jednostranne zameranej pozornosti výlučne na prvok formálnej platnosti. Súd prvej
inštancie sa zameral na formálnu platnosť, resp. neplatnosť vzniku členstva žalobkyne s tým, že v súlade
so zákonom a stanovami sa následne nestala právnou nástupkyňou svojej matky. V takomto prípade mal

podľa jej názoru súd prvej inštancie ďalej skúmať charakter vzťahu, ktorý teda vznikol medzi žalovaným
a žalobkyňou podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, resp. Obchodného zákonníka na
podklade predložených listín a vykonaných dôkazov. V uvedenej súvislosti mala za to, že následne sa
javí aj nadväzujúci výrok o priznaní trov žalovanému v rozsahu 48 % ako nespravodlivý k žalobkyni
a v rozpore s dobrými mravmi, pričom malo byť aplikované ustanovenie § 257 CSP, pretože tvrdenú

neplatnosť spôsobil výlučne žalovaný a dôvod neúspechu žalobkyne by bol výlučne z dôvodov na strane
žalovaného. Záverom uviedla, že podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je súčasťou obsahu
práva na spravodlivé súdne konanie aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalobkyne vyslovil názor, že odvolanie
žalobkyne je v celom rozsahu nedôvodné, nemožno mu priznať úspech, a preto navrhol, aby bol
rozsudok v žalobkyňou napadnutej časti potvrdený. Naďalej zotrvával na obsahu svojho podaného
odvolania. Uviedol, že zo strany žalobkyne ide len o opätovnú rekapituláciu jej predchádzajúcich tvrdení.

Mal za to, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozsudku dôsledne vyporiadal so všetkým
dôkazmi, ktoré žalobkyňa v konaní na účely preukázania svojich tvrdení predložila a na podklade
vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru, že žalobkyňa nie je aktívne legitimovaná
domáhať sa proti žalovanému zaplatenia sumy vo výške 10.000,- eur s prísl., nakoľko sa na základeňou tvrdeného prevodu členských práv a povinností nikdy nestala členkou družstva žalovaného a ani
iným spôsobom nevstúpila do práv a povinností vyplývajúcich z pôžičkového vzťahu, ktorý vznikol medzi
družstvom a jej matkou, F. F. G.. Rovnako tak súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že

žalobkyňou uplatňovaný nárok na zaplatenie sumy vo výške 1.000,- eur, sumy vo výške 1.000,-
eur a sumy vo výške 2.500,- eur je v dôsledku vznesenej námietky premlčania premlčaný. Nakoľko
mal žalovaný za to, že nie je potrebné opätovne opakovať jeho argumentáciu uvádzanú v predmetnom
odvolaní, odkázal na obsah podaného odvolania. Trval na tom, že v konaní vyšlo najavo, že žalobkyňa
žiadnu zmluvu o pôžičke nepodpísala, do práv a povinností zo zmluvy o pôžičke s jej matkou F. F.

G. nikdy nevstúpila. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby aj súd prvej
inštancie, ktorý žalobu vo vzťahu k žalobkyňou uplatňovanému nároku vo výške 10.000,- eur zamietol,
nakoľko žalobkyňa podľa jeho názoru s poukazom na skutkové zistenia vyplývajúce z predložených
dôkazov nebola aktívne legitimovaná domáhať sa podanou žalobou zaplatenia sumy vo výške 10.000,-
eur.Žalobkyňouuplatňovanénároky,ktorépredstavujúfinančnéprostriedkyvovýške1.000,-eur,1.000,-
eur, 2.500,- eur a 6.000,- eur a ktoré mala žalobkyňa poskytnúť žalovanému na podklade údajného,

ňou tvrdeného pôžičkového vzťahu, nepredstavujú z jej strany pôžičku, ako to tvrdí žalobkyňa, ale takto
poskytnuté plnenia je potrebné posúdiť ako plnenia bez právneho dôvodu. Súd prvej inštancie vo svojom
napadnutom rozhodnutí správne konštatoval, že zo strany žalobkyne sa nejednalo o pôžičku, nakoľko
medzi žalovaným a žalobkyňou nikdy nevznikol pôžičkový vzťah a tieto plnenia je potrebné posúdiť ako
bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného. Vo vzťahu k týmto údajným plneniam žalobkyne zároveň

opätovne žalovaný poukázal na tú skutočnosť, že v konaní nebolo možné vierohodným spôsobom
preukázať, že k poskytnutiu týchto finančných plnení zo strany žalobkyne aj skutočne došlo. Ako vyplýva
z obsahu odvolania žalovaného smerujúceho proti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie, žalovaný
mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne ustálil začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby
pri žalobkyňou uplatňovanom nároku vo výške 6.000,- eur, pričom opakovane uviedol dôvody svojho

odvolania. Žalovaný sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že súd pri svojom rozhodovaní prejednávanú
vec posúdil príliš formálne, že sa nevyporiadal so všetkými dôkazmi, ktoré v konaní predložila. Pokiaľ
sa týka návrhu žalobkyne na doplnenie dokazovania, ktorým sa domáhala, aby žalovaný súdu predložil
kompletnú zložku, resp. spis člena vedeného pod členským číslom 23711, poukázal na svoje oznámenie
zo dňa 29.11.2024 adresovaného súdu o tom, že v informačnom systéme žalobkyňa ako členka

družstva evidovaná nie je, nebolo zo strany žalovaného objektívne možné spis, týkajúci sa žalobkyne
ako údajnej členky družstva, súdu predložiť. Žiadna zložka s číslom 23711 u žalovaného neexistuje.
Trval na tom, že zoznamy údajných členov družstva, ktoré predložila žalobkyňa, predstavujú doklady,
ktoré vyhotovil otec žalobkyne a tieto nie sú v súlade s evidenciou družstva, nakoľko, ako vyplýva
z vykonaného dokazovania, žalobkyňa sa nikdy členkou družstva nestala. Vyjadrenie uvedené v odpore

proti platobnému rozkazu v žiadnom prípade nemožno považovať za uznanie dlhu, resp. žalobkyňou
uplatňovaného nároku. K zaevidovaniu tohto nároku do účtovníctva došlo práve v období, keď bol
členom predstavenstva otec žalobkyne, ktorý mal na takúto evidenciu vplyv. Zaradenie pohľadávky do
účtovníctva nie je dôkazom o jej existencii a už vôbec sa nepovažuje za uznanie záväzku. Aj spis pod č.
23711 vyhotovoval otec žalobkyne, tento nevychádza z evidencie členov družstva, žalobkyňa ako členka

družstva nie je evidovaná v informačných systémoch. Pokiaľ sa týka svedeckej výpovede svedkyne
E., táto vo všeobecnej rovine opísala systém, ktorým fungovalo poskytovanie pôžičiek členmi družstva,
jej výpoveď žiadnym spôsobom nepodporuje argumentáciu žalobkyne o existencii pôžičkového vzťahu
a o tom, že došlo k prechodu práv a povinností z jej matky na ňu. V prípade platby žalovaného vo
výške 500,- eur opakovane sa žalovaný vyjadril tak, že išlo o mylnú platbu. V prípade potvrdenia o výške

úrokov, žalobkyňou predkladané listiny neboli nikým z družstva autorizované, mali byť vyhotovené
v čase, keď bol otec žalobkyne súčasťou vrcholného vedenia družstva, spätne autenticitu týchto
výpisov nie je možné overiť. Žalovaný má však za to, že boli vyhotovené účelovo kvôli prebiehajúcemu
konaniu na podporu žalobkyňou uplatňovaného nároku. Výzva na náhradu škody adresovaná otcovi
žalobkyne je list adresovaný otcovi žalobkyne a jeho predmetom je prioritne náhrada škody, ktorú

spôsobil žalovanému porušením povinnosti člena štatutárneho orgánu. Pokiaľ žalobkyňa vo svojom
odvolaní opätovne sa odvoláva na ustanovenia Obchodného zákonníka, na prejednávanú vec nemožno
ustanovenia Obchodného zákonníka aplikovať, k čomu sa vyjadril žalovaný už v priebehu konania pred
súdom prvej inštancie a taktiež aj súd prvej inštancie.

5. Žalobkyňa v písomnej replike uviedla, že sa nestotožňuje s vyjadrením žalovaného k podanému
odvolaniu žalobkyne. Tvrdenia v ňom uvedené považuje za výslovne šikanózne, nepravdivé,
zavádzajúceaúčelové,scieľomprisvojiťsibezprávnehodôvodumajetkovýprospechpatriacižalobkyni.
Naďalej zotrvávala na všetkých svojich tvrdeniach uvedených v podanom odvolaní a zastávala nemennýnázor, že rozhodnutie súdu napadnuté jej odvolaním je hrubo nespravodlivé, prísne formalistické
a v rozpore s právom na spravodlivý súdny proces. Zásadne sa ohradila k účelne prekrúcaným
tvrdeniam ohľadne údajného „falšovania“ dokladov otcom žalobkyne a jeho „vplyvu“ na vedenie

družstva. V ostatnom sa pridržiavala dôvodov podaného odvolania.

6. Žalovaný v písomnej duplike uviedol, že s tvrdeniami žalobkyne uvádzanými v jej podaní nesúhlasí
a i naďalej zotrváva nielen na svojich tvrdeniach uvádzaných vo vyjadrení, ale i na vyjadreniach
uvádzaných v priebehu doterajšieho konania.

7. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov podaných odvolaní podľa § 379
a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že
rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 CSP potvrdiť ako vecne správny.

8. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalobkyňou a

žalovaným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej
inštancie. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní
vykonané každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil z akých dôvodov a ktoré tvrdenia
strán sporu mal za preukázané a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania
vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Rozhodnutie súdu prvej

inštancie zodpovedá požiadavkám ust. § 220 CSP. Námietky žalobkyne a žalovaného uvedené v
podaných odvolaniach preto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní
neboli preukázané, ani tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie
vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie
a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje.

9. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných
podmienok a vzhľadom na odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia tiež, či postupom súdu nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu,

ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, resp. či tu nie je existencia takej vady, ktorá by bola spôsobilou
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/ CSP).

10. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle

článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR. V
situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo vyhovené nároku, ktorý
strana sporu žalobou uplatnila, či pre ktoré bol tento zamietnutý, je pre tieto veľmi obtiažne pochopiť
takéto rozhodnutie. Pokiaľ nie sú tieto faktory vysvetlené v odôvodnení rozhodnutia, nemožno vylúčiť,
že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri

formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné. Takéto rozhodnutie súdu porušuje
právo účastníka na spravodlivý súdny proces, pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a právne
argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.

11. Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí

možnosti účastníkovi konať pred súdom, následkom zistenia ktorej je zrušujúce rozhodnutie, resp. či
ide len o tzv. inú vadu konania, sa zaoberalo Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, podľa ktorého výnimočne,
keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre
rozhodnutiesúdu,môžeísťoskutočnosť,ktorázakladádôvodnaodvolaniepodľaust.§205ods.2písm.

a/ v spojitosti s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku, spočívajúci v odňatí možnosti
účastníkovi konať pred súdom (teraz § 365 ods. 1 písm. b/ CSP), inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365
ods. 1 písm. d/ CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti,
teda mieru, do akej táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej
konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia

posudzovať ako tzv. inú vadu a do akej miery ho možno posudzovať ho ako odňatie možnosti konať
pred súdom, resp. porušenie práva na spravodlivý proces.12. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť
uplatnenej odvolacej námietky. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s
očakávaniami a predstavami tej - ktorej strany sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre

zákonného rozhodnutia požiadavkami v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04). Túto
požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. Georgidias v.
Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že právo na

spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v
súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho
rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/
Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B).

13. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky

podstatné právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie
rozhodnutia v napadnutej časti obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, spĺňa všetky vyššie
uvedené požiadavky a tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní,
pričom odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli neodôvodnené. Skutočnosť, že strany sporu
sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňujú, nemôže samo o sebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti, alebo arbitrárnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie.

14. Postupom súdu prvej inštancie tak nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by
znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces a nebola zistená ani tzv. iná vada konania, spôsobilá viesť k záveru, že jej

následkomdošloknesprávnemurozhodnutiuvoveciaodvolacímprieskumomexoffonebolazistenáani
žiadnavada,týkajúcasaprocesnýchpodmienok,tedanedošlozhľadiskavyššieuplatnenýchodvolacích
námietok k naplneniu odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ a d/ CSP.

15. Posúdením obsahu odvolania odvolací súd zistil, že ďalšie odvolacie námietky smerujú proti

tvrdeným nesprávnym skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje
rozhodnutie čo viedlo podľa jeho názoru k naplneniu dôvodov na odvolanie, uvedených v ust. § 365
ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.

16. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie

nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia
dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie
dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré

z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne,
že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v
konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán,
alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický
rozpor.

17. K odvolacej námietke žalobkyne, že súd prvej inštancie nevykonal ňou navrhované dôkazy, odvolací
súd uvádza, že princíp voľného hodnotenia dôkazov, zakotvený v zákonnej právnej úprave konania
pred súdmi, ktorá ustanovuje podmienky uplatňovania základného práva na súdnu ochranu v spojení
so zásadami spravodlivého procesu a zásadou spravodlivého rozhodnutia veci, umožňuje sudcovi

vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú. Inak povedané, súd
nemá povinnosť vykonať všetky navrhované dôkazy, pokiaľ tým neporuší zásady spravodlivého procesu
(článok 6 ods. 1 Dohovoru), t. j. ak po starostlivom zvážení „všetkého, čo vyšlo za konania najavo“,
vrátane skutočností, uvádzaných účastníkmi konania, dospeje k záveru, že ďalšie dokazovanie už
pre náležité zistenie skutkového stavu a zákonné spravodlivé rozhodnutie vo veci nie je potrebné.

Povinnosťou súdu je korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania, sledujúc tak rýchly a
hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním
držalo v mantineloch predmetu konania, a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty
prejednávanej veci nie je relevantný.18. Pokiaľ v podaných odvolaniach je súdu prvej inštancie vytýkané nesprávne právne posúdenie veci,
odvolací súd uvádza, že nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď

súd pochybí pri aplikácií práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený
podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne
určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne
vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo stanovené
dispozíciou právnej normy).

19. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť
vyššie uvedených uplatnených odvolacích námietok. Odvolacie námietky žalovaných vyhodnotil
odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom
právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd
prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dostatočne sa zaoberal tvrdeniami a

dôkazmi, ktoré vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu
vyvodil správny právny záver. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež presvedčivo a dostačujúco
odôvodnil v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).

20. Tak ako konštatoval odvolací súd už vo svojom zrušujúcom uznesení (č.l. 154 spisu), požiadavka
spravodlivosti procesu neznamená vždy úspech jednotlivca vo veci, nie je teda zárukou, že vec bude
rozhodnutá v prospech žalobcu. Rozhodnutie, ktoré má z konania vzísť, má byť nielen zákonné, ale
má byť aj spravodlivé a nie priaznivé pre žalobcu len preto, že vec predložil k rozhodnutiu. Potrebné je
zdôrazniť, že vždy je nevyhnutné vychádzať z konkrétnych skutkových zistení v každej prejednávanej

veci. Spravodlivosť musí byť v procese, ktorým súd interpretuje a aplikuje právo, vždy prítomná ako
hodnotový činiteľ. Rozhodnutie musí byť nielen zákonné, ale predovšetkým spravodlivé. Úlohou súdu
je práve cez zákon spravodlivosť rozpoznať.

21. Nemožno však opomenúť, že spravodlivé rozhodnutie je také, ktoré zhodnotí situáciu oboch strán,

čo znamená, že súd musí dbať na objektivitu.

22. Podstatné v danej veci bolo vyriešenie spornej otázky existencie členstva žalobkyne v družstve.
Žalobkyňa nepreukázala, že by došlo k prevodu členských práv z F. F. G. na žalobkyňu, nepreukázala,
že by sa stala členkou družstva, z ktorého dôvodu nepreukázala nárok na vrátenie sumy 10.000,- eur.

Nepreukázala uzavretie zmluvy o pôžičke, na základe ktorej by mala poskytnúť finančné prostriedky
žalovanému, ktoré sú ďalej predmetom uplatňovaného nároku a súd prvej inštancie správne posúdil
plnenie žalobkyne žalovanému ako bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného. Vzhľadom na
vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného súd prvej inštancie sa s uvedenou námietkou
správne vysporiadal a za nepremlčaný správne posúdil len nárok žalobkyne na zaplatenie sumy

6.000,- eur, majúc za to, že žalobkyňa sa skutkové okolnosti, že bez právneho dôvodu poskytla
žalovanému plnenie, dozvedela prakticky až z rozhodnutia súdu, ktorý konštatoval, že sa členkou
družstva nikdy nestala a nebola tak oprávnená poskytovať žalovanému pôžičky, ktorú vedomosť
nadobudla až na základe odôvodnenia v poradí prvého rozhodnutia súdu prvej inštancie (bod 37
odôvodnenia). Rozhodnutie, na ktoré žalovaný v uvedenej súvislosti poukazuje v danej veci, vzhľadom

na iné skutkové okolnosti veci (nakoľko vždy je nevyhnutné vychádzať z konkrétnych skutkových zistení
v každej pojednávanej veci), nie je aplikovateľné.

23. Súd prvej inštancie zrozumiteľne a presvedčivo svoje rozhodnutie odôvodnil. Odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za správne, plne vyčerpávajúce, nie je preto

žiadúce, aby odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery,
ktoré sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie a s ktorými sa stotožňuje, nakoľko
rozhodnutia oboch inštancií tvoria logický a organický celok.

24. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie postupoval

pri posúdení rozhodujúcich otázok správne, za súčasného zistenia o správnosti rozhodnutia tiež v časti
o trovách konania medzi stranami sporu, rozhodnutie súdu prvej inštancie v znení vydaného opravného
uznesenia ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Žalobca ani žalovaná v odvolaniach
proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedli žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé kzmene, či zrušeniu napadnutého rozhodnutia, či s ktorými by sa nebol zaoberal a vysporiadal už súd
prvej inštancie.

25. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods.
2 CSP tak, že stranám vzhľadom na to, že ani jedna nebola v odvolacom konaní úspešnou vo vzťahu
k svojmu odvolaniu, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429
ods. 2 CSP). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).