Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. február 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/100/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117227513
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:1117227513.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu

JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: U. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. N. XX,
XXX XX N., zastúpeného advokátom: Mgr. Dávid Štefanka, so sídlom Povoznícka 18, 841 03 Bratislava,
proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,
so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, IČO: 00 166 481, o náhradu škody 3.547,40 eura a nemajetkovej
ujmy 20.250,- eur s príslušenstvom, o odvolaniach žalobcu a žalovaného proti rozsudku Mestského súdu
Bratislava IV zo dňa 19. novembra 2024, č. k. B1-7C/17/2017 - 339, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdzuje.

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti úrokov z omeškania vo výške 5% zo
sumy 20.250 eur od 12.09.2017 do zaplatenia na základe čiastočného späťvzatia žaloby podľa § 145
ods. 2 C.s.p. zastavil a vo veci samej žalovanému uložil povinnosť do tridsiatich dní od právoplatnosti
rozsudkuzaplatiťžalobcovisumu4.000eurztitulunemajetkovejujmyavozvyšnejčastižalobuzamietol.
Žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania o nemajetkovej ujme v rozsahu 100%
a žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania o majetkovej škode nepriznal.

2. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že po vydaní uznesenia o začatí trestného stíhania
zo dňa 30.11.2020 bolo žalobcovi uznesením vyšetrovateľa policajného zboru sp. zn. Č.: A.-XXX/
BPK-N.-XXXX zo dňa 02.12.2010 vznesené obvinenie pre zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods.
1 a ods. 2 Trestného zákona. Žalobca bol obvinený, že v súvislosti s colným konaním ako colník
Colného úradu - Pobočka Ž. O. pri preclení tovaru prijal úplatok vo výške 250 eur. Pred obvinením
bol žalobca dňa 01.12.2010 zadržaný a umiestnený v cele policajného zaistenia. Dňa 07.10.2014 bola
na Špecializovaný trestný súd v Pezinku doručená obžaloba, v rámci ktorej bol žalobca spolu s troma

ďalšími osobami obžalovaný z uvedeného trestného činu. Špecializovaný trestný súd však rozsudkom
č.k. PK-2T/34/2014-195 zo dňa 17.09.2015 žalobcu spod obžaloby oslobodil, nakoľko nebolo dokázané,
že skutky spáchali obžalovaní. V odôvodnení uviedol, že po vyhodnotení všetkých dôkazov nebolo
jednoznačne dokázané, že obžalovaní spáchali skutok, ktorý sa im kladie za vinu. Vo veci bolo závažné
podozrenie, že k spáchaniu skutku obžalovanými došlo, avšak k uznaniu viny nemôže prísť v prípade, ak
hodnotenie dôkazov zakladá aj malé pochybnosti o opaku. Jedným z dôvodov na pochybnosti bolo, že
hlavný svedok Ľ. B., ktorý bol sprostredkovateľom pri odovzdaní úplatku a zároveň taktiež obvineným,

a ktorý svoju vinu priznal a uzatvoril dohodu o vine a treste, odmietol na hlavnom pojednávaní vo veci
vypovedať. Po odvolaní prokurátora Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 4To/14/2015 zo dňa 16.06.2016
odvolanie zamietol. Žalobca tak bol právoplatne oslobodený spod obžaloby. V konaní taktiež nebolo
sporné, že z rovnakého skutku ako žalobca boli obvinení aj S. Z., G. N., A. M. a A. G., pričom všetkytieto osoby sa ku skutku priznali a uzatvorili dohody o vine a treste. V konaní bol sporný vznik a výška
majetkovej škody aj nemajetkovej ujmy.
3. Na základe takto ustáleného skutkového stavu posúdil vec najmä podľa ust. 3, § 6 ods. 1, 2, § 15,

§ 17 a § 18 zákona č. 514/2003 Z.z., a dospel k záveru, že vo veci samej je žaloba dôvodná, avšak
iba čiastočne.

4. Poukázal na to, že prvým nárokom žalobcu bolo zaplatenie sumy 3.547,40 eura ako náhrady
majetkovej škody spočívajúcej v nákladoch na obhajobu v trestnom konaní. V tejto časti žalobu

vyhodnotil ako nedôvodnú. V zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. sa totiž uhrádza skutočná
škoda, t. j. suma, o ktorú sa zmenšil majetok poškodeného. Žalobca ale v konaní žiadnym spôsobom
nepreukázal úhradu akejkoľvek sumy, a teda nepreukázal zmenšenie jeho majetku. Žalobca neuviedol
ani len základné skutkové tvrdenia o výške, čase a konkrétnych právnych službách, za ktoré odmenu
za právne služby zaplatil. K žalobe priložil iba výpočet trov v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
SR č. 655/2004 Z. z. a neskôr argumentoval, že nie je povinný preukazovať, že trovy obhajoby skutočne

aj uhradil, pričom opäť neuviedol žiadne relevantné skutkové tvrdenia. Po pojednávaní konanom dňa
12.11.2018 žalobca naďalej tvrdil, že výšku uhradených trov nie je povinný preukázať, ale pre prípad
iného názoru súdu predložil vlastné čestné vyhlásenie, že na obhajobu vynaložil finančné prostriedky
minimálne vo výške 3.547 eur. Ani z tohto čestného vyhlásenia však nevyplývali žiadne relevantné
skutkové tvrdenia vo vzťahu ku konkrétne uhradeným sumám za konkrétne úkony právnej služby.

Na pojednávaní dňa 19.11.2024 žalobca uviedol, že odmeny za právne služby platil v hotovosti,
avšak príjmové doklady pravdepodobne stratil pri sťahovaní alebo ich vyhodil. Tiež tvrdil, že tieto
doklady sú nízkej kvality a časom podliehajú degradácii, pričom uviedol, že je nespravodlivé od neho
doklady požadovať, že zaplatenie odmeny advokátovi vychádza z logického fungovania sveta a že už
si ani nie je vedomý, či jeden z právnych zástupcov žije. Taktiež uviedol, že právnych zástupcov v

minulosti kontaktoval telefonicky aj osobne, ale ani títo mu doklady neposkytli, keďže uplynula doba ich
archivácie. Tieto tvrdenia žalobcu prvoinštančný súd nepokladal za relevantné. Žalobca totiž v konaní
ani neuviedol, aké sumy, kedy, za aké konkrétne služby a komu mal ako odmenu za právne služby
vyplatiť. Výpočet trov podľa vyhlášky nie je preukázaním výšky skutočnej škody. Ak žalobca platil za
právne služby v hotovosti, bolo jeho povinnosťou predložiť príslušné doklady, pričom túto povinnosť mal

už pri podaní žaloby v roku 2017, resp. najneskôr pri podaní repliky dňa 18.04.2018. Žalobca v tom
čase ani neuviedol, prečo tak nespravil, resp. prečo dokladmi nedisponuje. Ak by žalobca dokladmi
z objektívnych príčin (napr. strata) nedisponoval, bolo jeho povinnosťou požiadať o vydanie kópií
od príslušných advokátov, čo taktiež nepreukázal žiadnou písomnou komunikáciou. Podľa vyjadrenia
samotného žalobcu bola doba archivácie v zmysle zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v roku 2018

v dĺžke 10 rokov, v dôsledku čoho vzhľadom na obdobie trvania trestného stíhania od decembra 2010
do júna 2016 a vzhľadom na podanie žaloby v roku 2017 tvrdenia žalobcu neobstoja. Pre úplnosť
poukázal na to, že žalobca v konaní navrhoval výsluch advokátov M.. Y.X. a M.. G., nakoniec ale ani
po viacnásobnej výzve súdu nepreukázal, že za účelom výsluchu advokátov týchto zbavil mlčanlivosti.
Súd tak dôkaz ich výsluchom nemohol vykonať, pričom by ho ale aj tak pokladal za nadbytočný, keďže

v danom prípade bolo povinnosťou žalobcu predložiť písomné dôkazy. Z dôvodu absencie predloženia
relevantných písomných dokladov preto považoval nárok žalobcu na náhradu majetkovej škody za
nepreukázaný, pričom v danom prípade nemožno takúto absenciu jednoduchých a ľahko dostupných
písomných dôkazov nahradiť čestným vyhlásením, ktoré navyše neobsahuje ani základné skutkové
tvrdenia ohľadom času a výšky skutočne uhradených súm. Žalobca tak v konaní vo vzťahu k majetkovej

ujme neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno a preto žalobu v tejto časti zamietol.

5. Ďalej sa prvoinštančný súd zaoberal otázkou uplatnenej nemajetkovej ujmy, ktorej vznik žalobca
zdôvodňoval viacerými skutočnosťami, ktoré však neboli preukázané. Žalobca tvrdil, že trestné stíhanie
malo negatívny vplyv na jeho zdravotný stav, keď od tej doby trpí žalúdočnými problémami, a v čase

podania žaloby podstúpil operáciu štítnej žľazy. Žalobca síce v konaní preukázal operačný zákrok,
pri ktorom bol hospitalizovaný od 08.10.2017 do 10.10.2017, avšak nepreukázal príčinnú súvislosť
medzi týmto zákrokom a trestným stíhaním. Obe strany do konania predložili odborné články, z ktorých
vyplynulo, že psychický stres môže mať vplyv na fungovanie gastrointestinálneho (tráviaceho) traktu. Z
odborných článkov však zároveň vyplývalo, že reakcia na stres má individuálny charakter, dôsledok na

tráviaci trakt či štítnu žľazu nie je nevyhnutný a zároveň na vznik chorôb môžu mať vplyv viaceré iné
faktory. Samotný žalobca v podaní zo dňa 02.09.2019 uviedol, že príčinnú súvislosť medzi prebiehajúcim
trestným stíhaním a zhoršením zdravotného stavu žalobcu vie relevantne posúdiť len lekár. S týmto
jeho tvrdením sa stotožnil avšak konštatoval, že žalobca nepredložil žiadny dôkaz, z ktorého by vyplývallekárom konštatovaný súvis medzi jeho zdravotným stavom a trestným stíhaním. Vznik nemajetkovej
ujmy z tohto dôvodu tak nepovažoval za preukázaný. Za nepreukázaný považoval aj vznik nemajetkovej
ujmy v dôsledku zníženia vážnosti žalobcu v spoločnosti, resp. medzi rodinou, známymi a kolegami.

Pokiaľ ide o žalobcom predložené články v médiách, za tieto nenesie žalovaný zodpovednosť a v
týchto článkoch nie je žalobca žiadnym spôsobom identifikovaný, takže samotné články nemohli viesť
k zníženiu jeho vážnosti v spoločnosti. Pokiaľ ide o zníženie vážnosti medzi kolegami a známymi,
nepokladal takéto zníženie za preukázané, nakoľko žalobca ho nepreukázal žiadnym dôkazom. Zároveň
vzhľadom na okolnosti prípadu by ani nevidel priamu príčinnú súvislosť medzi trestným stíhaním žalobcu

a jeho vnímaním zo strany kolegov či známych. V konaní bolo preukázané, že spolu so žalobcom bolo
obvinených ďalších sedem jeho kolegov, pričom štyria prijímatelia úplatku a Ľ. B., ktorý vystupoval ako
sprostredkovateľ a bol taktiež prijímateľom úplatku, sa k činu priznali a uzatvorili dohodu o vine a treste.
V tomto kontexte síce nie je možné na žalobcu nazerať ako na vinného, ako to potvrdili aj príslušné súdy
v oslobodzovacích rozsudkoch, avšak zároveň nie je možné konštatovať ani príčinnú súvislosť medzi
trestným stíhaním a znížením vážnosti žalobcu medzi známymi a kolegami. Zníženie vážnosti vzhľadom

na postoje okolia žalobcu nevyplýva priamo zo skutočnosti, že on sám bol stíhaný, ale zo skutočnosti,
že jeho bezprostrední kolegovia sa priznali ku spáchaniu v podstate totožného skutku, z ktorého bol
obvinený žalobca, a to na základe totožného konania (prijatie úplatku v rovnakej veci z rovnakého zdroja
aodrovnakéhosprostredkovateľa).Okoliežalobcujetakbezohľadunavedenietrestnéhostíhania,resp.
bez ohľadu na oslobodzujúci rozsudok, oprávnené spraviť si na situáciu vlastný názor a je len na ňom,

do akej miery bude dôverovať žalobcovi a do akej miery ostatným okolnostiam prípadu. Uvedené platí o
to viac, že žalobca bol oslobodený spod obžaloby na základe uplatnenia zásady in dubio pro reo. Dospel
preto k záveru, že žalobcovi nemajetková ujma v dôsledku zníženia jeho vážnosti v spoločnosti nemohla
vzniknúť, resp. že neexistuje priama príčinná súvislosť medzi prípadným vznikom takejto nemajetkovej
ujmy a obvinením žalobcu. Napokon, za preukázaný nepovažoval ani žalobcom tvrdený dôvod vzniku

nemajetkovej ujmy spočívajúci v tom, že nemohol absolvovať rodinné dovolenky s deťmi v zahraničí.
Žalobca totiž v konaní nepreukázal existenciu ani jednej takejto dovolenky, na ktorej sa zúčastnila jeho
rodina a on nie. Žalobca taktiež nepreukázal, že by mu vôbec bolo bránené sa takýchto dovoleniek
počas doby trestného stíhania zúčastňovať, a že by za túto skutočnosť zodpovedal žalovaný. Žalobca
do konania predložil rozhodnutie riaditeľa Colného úradu Bratislava zo dňa 03.01.2011 o dočasnom

pozbavení žalobcu štátnej služby v zmysle § 42 ods. 1 a 2 vtedy platného zákona č. 200/1998 Z.z.
o štátnej službe colníkov. Týmto rozhodnutím bol žalobca pozbavený štátnej služby od 11.01.2011
do 10.07.2011. Žalobca v konaní nepreukázal, že bol dočasne pozbavený štátnej služby aj v ďalšom
období, t.j. počas celej doby trestného stíhania. Medzi uvedeným rozhodnutím a prípadným vznikom
nemajetkovej ujmy nie je priama príčinná súvislosť, nakoľko ide o rozhodnutie riaditeľa colného úradu

a nejde o priamy dôsledok trestného stíhania. Ide o autonómne a fakultatívne rozhodnutie riaditeľa
colného úradu, pričom takéto rozhodnutie mohol riaditeľ prijať iba pri splnení podmienok uvedených v
§ 42 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z.z. v znení účinnom v príslušnom období. V prípade, ak je dôvodom
na dočasné pozbavenie štátnej služby podozrenie zo spáchania trestného činu, musí byť zároveň
kumulatívne splnená podmienka, že ďalšie ponechanie colníka v štátnej službe by ohrozovalo dôležitý

záujem štátnej služby. Posúdenie tejto skutočnosti tak nevyplýva priamo zo začatého trestného stíhania
a závisí od zváženia individuálnych okolností prípadu riaditeľom colného úradu. Dospel preto k záveru,
že toto rozhodnutie nie je v priamej príčinnej súvislosti s trestným stíhaním žalobcu. Pre úplnosť v
tejto súvislosti dodal, že dočasné pozbavenie štátnej služby nepokladá ani za dôvod, prečo by sa
žalobca nemohol zúčastňovať rodinných dovoleniek. V zmysle § 42 ods. 7 zákona č. 200/1998 Z.z.

v znení účinnom v januári 2011 nadriadený nariadi colníkovi, ktorý bol dočasne pozbavený štátnej
služby, aby sa zdržiaval v mieste trvalého pobytu alebo na inom vopred dohodnutom mieste v čase
zodpovedajúcom dĺžke základného času služby v týždni podľa § 59 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z.z.
Colník, ktorý bol dočasne pozbavený výkonu štátnej služby, sa môže dočasne vzdialiť z určeného
miesta z dôvodov uvedených v § 75 až 78 zákona; o tom je povinný vopred informovať nadriadeného.

Čerpanie dovolenky sa medzi dôvodmi vzdialenia z určeného pracoviska uvedenými v § 75 až 78 zákona
nenachádza, avšak len na základe tejto skutočnosti nie je možné štátnemu zamestnancovi znemožniť
čerpanie dovolenky, resp. znemožniť čerpanie voľna v rozsahu dovolenky; zamestnanec nemôže byť
nútený zotrvať na určenom mieste v pracovnom čase nepretržite aj niekoľko rokov. Takýto výklad zákona
by neprípustným spôsobom zasahoval do práv žalobcu, a žalobca v konaní nepreukázal, že v tejto

otázke so zamestnávateľom komunikoval. Z rovnakých dôvodov súd nezistil ani vznik nemajetkovej
ujmy z dôvodu zhoršenia finančnej situácie žalobcu, nakoľko žalobca podľa vlastných slov poberal
počas trestného stíhania iba 70% platu. Táto skutočnosť vyplývala (iba v preukázanom období) z vyššie
uvedeného rozhodnutia riaditeľa Colného úradu Bratislava, a teda rovnako nebola v priamej príčinnejsúvislosti s obvinením žalobcu. Vznik takejto ujmy žalobca nepreukázal, pričom finančnú ujmu ani
neutrpel, nakoľko základný plat mu bol podľa vlastného vyjadrenia v konečnom dôsledku doplatený.
Za preukázaný dôvod vzniku nemajetkovej ujmy považoval až posledný žalobcom uvádzaný dôvod,

ktorým bola neistota, v ktorej žalobca žil počas trestného stíhania, resp. strach a obavy o budúcnosť a
o budúcnosť jeho blízkych. Takýto dôsledok trestného stíhania na obvineného považoval za logický a v
podstate nevyhnutný bez ohľadu na osobu obvineného. Z tohto dôvodu na jeho preukázanie postačovali
tvrdenia žalobcu, ktoré v tomto ohľade pokladá za dôveryhodné a dostatočné. Je prirodzené, že v
dôsledku trestného stíhania vznikajú takéto pocity u akejkoľvek osoby, pričom žalobca bol obvinený a

neskôr obžalovaný zo zločinu. Uvedené platí o to viac, že trestné stíhanie vo veci preukázateľne trvalo
viac ako päť rokov. Žalobcovi tak z tohto dôvodu vznikla nemajetková ujma, pri ktorej v zmysle § 17 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z.z. samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na spôsobenú ujmu. V danom prípade je zároveň automaticky preukázaná príčinná súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím a spôsobenou ujmou. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy, v prvom
rade konštatoval, že bez ohľadu na aplikáciu kritérií uvedených v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003

Z.z. je zákon vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy veľmi všeobecný a určenie tejto výšky bude z
tohto dôvodu vždy v konečnom dôsledku záležať na úvahe súdu a vždy bude v nezanedbateľnej miere
arbitrárne. Aj doterajšia judikatúra pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy je natoľko rôznorodá, že je
veľmi zložité z nej akýmkoľvek spôsobom určiť čo i len základný rámec alebo spôsob aplikácie zákonom
stanovených kritérií pre posudzovanie konkrétnej výšky nemajetkovej ujmy. Na účely rozhodovania o

výške nemajetkovej ujmy preto dospel vlastnou úvahou k záveru, že štandardná výška takejto ujmy
môže dosahovať približne 2.000 eur za rok trestného stíhania, pričom táto suma môže byť, a to aj
podstatným spôsobom, upravená v závislostí od subjektívnych a objektívnych faktorov týkajúcich sa
konkrétnejkauzy,resp.konkrétnejtrestnestíhanejosoby.Prirozhodovaníposudzovalvzmysle§17ods.
3 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. Pod tieto okolnosti

možno nepochybne zaradiť samotné trestné stíhanie. Uznesenie o obvinení žalobcu bolo nepochybne
nezákonným rozhodnutím, avšak táto skutočnosť nezbavuje súd možnosti a zároveň povinnosti zvážiť v
primeranejmierejednotlivéaspektytrestnéhostíhaniaaichvplyvnanemajetkovúujmuobvineného.Súd
v civilnom konaní nie je oprávnený detailne posudzovať okolnosti trestného stíhania najmä z hľadiska
trestného procesu, je ale oprávnený urobiť si základný názor na charakter trestného stíhania, jeho

opodstatnenosť,dĺžkuavplyvenaobvineného.Priposudzovaníokolnostítrestnéhostíhaniapretozobral
do úvahy skutočnosť, že trestné stíhanie sa skončilo oslobodením žalobcu, ale išlo o oslobodenie v
dôsledku využitia zásady in dubio pro reo, pričom viacerí spoluobvinení sa k spáchaniu skutku priznali
a hlavný svedok odmietol na hlavnom pojednávaní vypovedať. Pre vylúčenie pochybností zdôraznil,
že z tohto konštatovania nevyplýva, že by sa nad rámec oslobodzujúceho rozsudku vyjadroval k vine

žalobcu, ale iba skutočnosť, že zjavnú dôvodnosť trestného stíhania v konkrétnom prípade nemôže súd
nebrať do úvahy pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Ďalej posudzoval faktory uvedené v §
17 ods. 3 písm. c) a d) zákona č. 514/2003 Z.z., a teda závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v súkromnom a spoločenskom živote. S tým, ako boli tieto následky v prípade žalobcu v konaní
preukázané, sa vysporiadal vyššie. Väčšinu žalobcom tvrdených dôsledkov nebola v konaní preukázaná

a za preukázaný považoval iba vplyv trestného stíhania na psychiku žalobcu, ktorý nesporne spôsobil
vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Na druhej strane žalobca nepreukázal a netvrdil, že by
tento vplyv bol natoľko intenzívny, že by dosahoval rozmery vyžadujúce využitie odbornej pomoci. Na
základe uvedených skutočností dospel k záveru, že žalobca má nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 4.000 eur a túto sumu žalobcovi priznal. Lehotu na plnenie peňažnej povinnosti súd na základe §

232 ods. 3 C.s.p. určil v dĺžke 30 dní, keď na základe žiadosti žalovaného vzal do úvahy administratívnu
náročnosť vykonania úhrady zo strany žalovaného ako orgánu štátu. Keďže žalobe v časti nároku na
nemajetkovú ujmy vyhovel len čiastočne, vo zvyšnej časti ju zamietol.

6. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1

C.s.p. a trovy konania priznal stranám podľa úspechu v konaní. V časti konania o nemajetkovej ujme
bol úspešný žalobca. Hoci jeho úspech bol v číselnom vyjadrení iba čiastočný, keďže súdom určená
výška nemajetkovej ujmy je 4.000 eur a žalobca požadoval sumu 20.250 eur, na účely rozhodovania
o trovách konania v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. pokladal úspech žalobcu za plný, nakoľko žalobca bol
úspešný čo do základu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Nie je pritom rozhodujúce, v akej výške

bol nakoniec nárok priznaný, nakoľko táto výška závisela výlučne od úvahy súdu. Tento postup súdu je
plne v súlade s rozhodovacou praxou, potvrdenou napr. v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 475/2018. Žalobca tak bol v konaní z tohto pohľadu úspešný v celom rozsahu a preto mu priznal
náhradu trov konania voči žalovanému vo výške 100% s tým, že výšku náhrady určí súdny úradník zpriznanej sumy nemajetkovej ujmy vo výške 4.000 eur. V časti konania o majetkovej škode však bol v
plnom rozsahu úspešný žalovaný, a tento by tak mal nárok na priznanie trov konania v celom rozsahu.
Keďže však žalovanému žiadne trovy v konaní nevznikli, žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu

trov konania nepriznal.

7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote do vyhovujúceho výroku vo veci samej
odvolanie žalovaný, ktorý sa v tejto časti domáhal jeho zmeny a zamietnutia podanej žaloby, prípadne
aspoň primeraného zníženia náhrady nemajetkovej ujmy, ako aj nepriznania nároku na náhradu trov

konania v časti nemajetkovej ujmy žalobcovi. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že vo vzťahu k priznanej nemajetkovej ujme vo
výške 4.000 eur nemožno súhlasiť s názormi prvoinštančného súdu, ktoré prezentoval v odôvodnení
napadnutého rozsudku. Poukázal na to, že priznanie peňažného plnenia ako náhrady nemajetkovej
ujmy predpokladá značnú mieru zásahu do osobnosti fyzickej osoby, pričom je potrebné dôsledne

vziať do úvahy aj vplyv ostatných satisfakčných prostriedkov, ktoré by mohli byť v danej veci použité
na zmiernenie následkov zásahu do osobnostnej sféry navrhovateľa, a taktiež závažnosť vzniknutej
ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy je potrebné vznik nemajetkovej ujmy aj preukázať. Táto nemajetková ujma môže
preto predstavovať rôzne negatívne následky v osobnostnej sfére žalobcu vplývajúce na jeho česť,

vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a pod.
Zákon výslovne nestanovuje žiadne kritériá pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy, čím ponecháva na
voľnej úvahe súdu, aby s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám
vymedzil skutočnosti významné pre určenie výšky náhrady. Úvahy súdu však nemôžu znamenať jeho
ľubovôľu, ale musia byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať

zo skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného na zisťovanie konkrétnych následkov v
jednotlivých oblastiach spoločenského života žalobcu, ktorý je povinný vznik a výšku nemajetkovej
ujmy v konaní preukázať, nakoľko nesie dôkazné bremeno. Z odôvodnenia prvoinštančného rozsudku
vyplýva, že súd mal za to, že dôvodom priznania nemajetkovej ujmy bola neistota, v ktorej žalobca
žil počas trestného stíhania, resp. strach a obavy o budúcnosť a o budúcnosť jeho blízkych, pričom

takýto dôsledok trestného stíhania na obvineného pokladal súd za logický a v podstate nevyhnutný
bez ohľadu na osobu obvineného, z tohto dôvodu na jeho preukázanie súdu postačovali tvrdenia
žalobcu, ktoré v tomto ohľade pokladá za dôveryhodné a dostatočné, je prirodzené, že v dôsledku
trestného stíhania vznikajú takéto pocity u akejkoľvek osoby, čo platí o to viac, že trestné stíhanie vo
veci preukázateľne trvalo viac ako päť rokov. Súd prvej inštancie vychádzal iba z písomnej žaloby a z

výpovede žalobcu, ktoré však v tomto smere obsahujú iba všeobecné konštatácie. K tvrdeniam žalobcu
(resp. k záverom súdu), že každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje život trestne stíhaného, je
pre neho záťažou a pod., možno uviesť, že vykonaným dokazovaním musí byť odôvodnene ustálený
zásah do osobnostných práv a do života žalobcu a určená miera jeho intenzity, ktorá poskytnutie
peňažnej náhrady v stanovenej výške odôvodňuje (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.

zn. 15Co/80/2019). Žalobca však dôkazné bremeno ohľadom vzniku a závažnosti ujmy a následkov
v osobnostnej sfére takej intenzity, ktorá by v intenciách kritérií definovaných v § 17 ods. 3 zákona č.
514/2003 Z.z., odôvodňovala priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, neuniesol. Poukázal na
to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí z 31. mája 2007, sp. zn. 4Cdo/177/2005, ktoré bolo
publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát

R 13/2009, okrem iného uviedol, že i keď je výška zadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy súdu,
jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa
tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Najvyšší súd
Slovenskej republiky tiež v rozhodnutí z 30. septembra 2013, sp. zn. 6 MCdo 15/2012, dospel k záveru,
podľa ktorého určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy,

ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu
umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. V tejto súvislosti poukázal aj
na rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 26.7.2017, č. k. 7Co 443/2016, podľa ktorého: „Neobstojí
ani argumentácia žalobcu, že bolo povinnosťou žalovaného preukázať, že žalobcovi v priamej príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom nemajetková ujma nevznikla. Zákon č. 514/2003 Z. z. v ust.

§ 17 ods. 2 priznáva poškodeným, ktorým vznikla ujma nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom, právo na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za súčasného splnenia dvoch
podmienok a to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na spôsobenú ujmu a jednak že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môžebyť napr. formou verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a pod.
Vznik objektívnej zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy tiež predpokladá existenciu príčinnej
súvislosti medzi vydaním nezákonného rozhodnutia či nesprávnym úradným postupom a vznikom

nemajetkovej ujmy. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného,
a teda môže predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce
na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské
postavenie a pod. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne, demonštratívnym výpočtom,
stanovuje kritériá, ktoré je potrebné vždy posúdiť s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého

individuálneho prípadu. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôľu súdu,
ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo
skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov
v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno
zaťažuje poškodeného. V tejto súvislosti možno vo všeobecnosti konštatovať, že určujúcim vodítkom
pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť. Z uvedenej právnej úpravy, ktorá

stanovuje okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej
ujmy prihliadnuť, potom vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť
už zo samotnej existencie nesprávneho úradného postupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej
ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo.
Odvolací súd považoval za potrebné zdôrazniť, že nečinnosť orgánu verejnej moci či zbytočné prieťahy

v konaní nepochybne znamenajú samé osebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale
poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik
tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či
zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Hoci aj v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania možno ujmu

spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je ale už predmetom
ďalšieho dokazovania posudzovanie, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy je na poškodenom,
aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo
významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, v konaní hodnoverne preukázal. Pri posudzovaní intenzity
zásahu je za určujúce hľadisko potrebné považovať charakter konania, v ktorom ujma vznikla, keďže

ujma vzniknutá v ne/sporovom konaní môže byť iná, ako ujma vzniknutá v exekučnom konaní a rovnako
treba rozlišovať medzi konaním civilným, trestným či správnym a napokon treba vziať osobitne na
zreteľ aj predmet konania z hľadiska jeho významu pre stranu (trestné konanie, konanie starostlivosti o
maloletých, o osobnom stave, pracovnoprávne spory, konania týkajúce sa života a zdravia) a ochrany
akých práv či právom chránených záujmov sa v ňom dovoláva, s prihliadnutím aj na jej osobné pomery

či iné konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu (vysoký vek, zdravotný stav a pod.);
zvýšený význam predmetu konania pre osobu poškodeného musí táto osoba v konaní nielen tvrdiť, ale
aj spoľahlivo doložiť. Súd prvej inštancie v danej veci vychádzal zo správneho právneho názoru, že v
dôsledku nesprávneho úradného postupu bez ďalšieho (automaticky) žalobcovi neprináleží nárok na
peňažnúnáhradunemajetkovejujmyasprávnevtomtosmereuzavrel,žežalobcadostatočnespoľahlivo

nepreukázaldôvodnosťuplatnenejpeňažnejnáhradynemajetkovejujmy,keďnáležitenepreukázalvznik
konkrétnych nepriaznivých následkov, ktoré mu mali v súvislosti s nesprávnym úradným postupom
vzniknúť a jeho všeobecné tvrdenia v tomto smere tak zostali v konaní dôkazne nepodložené. Vo vzťahu
ku skúmaniu splnenia zákonom stanovených predpokladov vzniku nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru, že podanej žalobe nemožno vyhovieť, nakoľko

žalobca, ktorý v tomto smere nenavrhoval žiadne dokazovanie dôvodiac tým, že vznik takejto ujmy sa
v prípade porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote prezumuje; náležite nepreukázal
existenciu ani rozsah kvalifikovaných nepriaznivých následkov, ktoré mu mali vzniknúť v súvislosti
s nesprávnym úradným postupom. V tejto súvislosti je správny aj záver súdu prvej inštancie, že
žalobcu v spore zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať (aspoň v základnom

rozsahu) skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu
vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch. Odvolací
súd, vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov, a rovnako Ústavného súdu
Slovenskej republiky (napr. uznesenie sp. zn. IV. ÚS 1/2012) poukazuje na to, že dôkazná povinnosť
na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre

určenie jej výšky, stíha výlučne poškodeného. Nedôvodná je tak argumentácia žalobcu, ktorý v podanom
odvolaní, s poukazom na judikatúru ÚS ČR a ESĽP tvrdí, že súdu v spore o náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobenej neprimeranou dĺžkou konania, neprináleží skúmať existenciu konkrétnych následkov
takéhoto nesprávneho postupu orgánov štátu a vyžadovať v tomto smere od žalobcu uneseniedôkazného bremena. Takáto argumentácia je v rozpore s ust. § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., ktorý
nepochybne vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch okrem existencie samotného
nesprávneho úradného postupu podmieňuje i tým, že na poskytnutie primeraného zadosťučinenia

nepostačuje konštatovanie porušenia práva za splnenia podmienky, že vzniknutú nemajetkovú ujmu
nemožnoreparovaťinak“.PoukázalajnauznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyz20.6.2019,
sp. zn. 3Cdo 25/2019, ktoré bolo zverejnené v časopise Zo súdnej praxe č. 5/2019 pod č. 41 aj s
príslušnou poznámkou, podľa ktorej „Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu prispieva k postupnému
ustáleniu rozhodovacej praxe všeobecných súdov pri riešení otázky, podľa ktorých kritérií má byť

určená primeraná výška náhrady nemajetkovej ujmy v prípadoch, v ktorých sa žalobcovia domáhajú
odškodnenia podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona č. 514/2003 Z. z.“. Právna veta predmetného
uznesenia najvyššieho súdu znie: Určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym postupom orgánu štátu nesmie predstavovať ľubovôľu
alebo absolútnu voľnú úvahu súdu, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu. Všeobecný súd je
povinnýurčiťvýškutejtonáhradyponáležitomzistenírozhodujúcichskutkovýchokolností,vnadväznosti

na ktoré pri právnom posudzovaní veci prihliadne aj na iné právne predpisy slovenského právneho
poriadku upravujúce odškodnenie a zohľadní aj právne závery, ku ktorým v obdobných prípadoch
dospela judikatúra Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva. Aj podľa judikatúry
ESĽP náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme (Tolstoy Miloslavsky
v. Spojené kráľovstvo) a pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy treba vychádzať z dôkazov

preukazujúcich výšku ujmy (Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Pre úspech
žalobcu v konaní je jeho povinnosťou nie len tvrdiť, ale následne aj dôkazne preukázať, že v dôsledku
trestného stíhania vedeného voči jeho osobe došlo k takému kvalifikovanému zhoršeniu kvality života
žalobcu (vo sfére rodinnej, pracovnej, sociálnej, zdravotnej a pod.), ktoré v prípade žalobcu odôvodňuje
aplikáciu ustanovenia § 18 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. V nadväznosti na uvedené zdôraznil, že

všeobecné tvrdenia žalobcu o následkoch vedeného trestného stíhania v oblasti jeho možnej neistoty
a budúcnosti jeho a jeho blízkych, a ich automatické akceptovanie zo strany prvostupňového súdu, tak
možno považovať za nesprávne, predčasné, odporujúce zákonu ako aj vyššie uvádzanej judikatúre.
Ak by aj bol preukázaný zásah do osobnostnej sféry žalobcu, a z toho vyplývajúcich negatívnych
následkov v jeho živote, je zrejmé, že na uvedenom sa významnou mierou podieľala i medializácia

jeho trestného stíhania zo strany masovokomunikačných prostriedkov, pričom za túto medializáciu a za
spôsob podávania informácií o osobe žalobcu zo strany médií nemôže niesť žalovaná zodpovednosť,
OČTK nemajú vplyv na obsah článkov, ktoré zverejňujú masmédiá, a ani na spôsob, rozsah a formu
poskytnutých informácií, ktoré bývajú neraz koncipované bulvárne s cieľom vyvolať senzáciu, v snahe
zvýšenia sledovateľnosti a atraktivity daného masmédia. Prvoinštančný súd pri náhrade nemajetkovej

ujmy a pri určení jej rozsahu poukázal tiež na dĺžku trestného stíhania žalobcu v trvaní viac ako päť
rokov, pričom z kontextu odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd považuje túto dobu za neprimerane
dlhú. S týmto jeho názorom však nemožno súhlasiť. Poukázal na to, že žalobcom pôvodne uplatňovaná
nemajetková ujma vo výške 20.250,- eur bola uplatňovaná v maximálnej možnej výške v zmysle § 17
ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., a predstavovala 50-násobok sumy 405 eur (minimálna mzda v roku

2016, za predpokladu, že by sa brala do úvahy minimálna mzda v čase, kedy bolo rozhodnuté o tom, že
trestnéstíhaniežalobcujenezákonné,tedakedydošlokoslobodeniuspodobžaloby).Nemožnopretopri
určovaní konkrétnej výšky nemajetkovej ujmy opomenúť ani aplikáciu a ustanovenia zákona č. 274/2017
Z.z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Ako vyplýva aj z dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu (ktoré bolo neskôr zavedené novelou) novela

si dala za cieľ zaviesť vzájomnú závislosť medzi odškodnením osôb poškodených násilnými trestnými
činmi priznávaným podľa osobitného predpisu na jednej strane a výškou nemajetkovej ujmy priznanej na
základe zodpovednosti štátu za výkon verejnej moci na strane druhej. Zavedenie princípu primeranosti k
iným formám finančných kompenzácii spolu s ponechaním možnosti prihliadať na osobitosti jednotlivého
prípadu umožňuje, aby výška náhrady na jednej strane nevytvárala priestor pre obohacovanie sa,

ale na druhej strane umožňovala „spravodlivé zadosťučinenie“. Výška nemajetkovej ujmy nemôže
presiahnuť výšku odškodnenia obete násilného trestného činu. Nakoľko v prípadoch obetí násilných
trestných činov môže dôjsť aj k závažnému zásahu do zdravia či dokonca života, je možné považovať
za primerané, aby odškodnenie za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nebolo vyššie ako
odškodňovanie za trvalé následky na zdraví či dokonca za život. V opačnom prípade by vznikal rozpor

s poukazovaním na ľudský život ako najvyššiu hodnotu, od ktorej sa odvodzujú ostatné hodnoty. Aj
podľa Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) by priznaná finančná náhrada napr. v
konaniach o ochranu osobnosti nemala byť neprimeraná iným finančným kompenzáciám - napríklad
výške náhrady za utrpenie a bolesť (ktoré boli spôsobené napr. telesnými zraneniami - Karhuvaara aIltalehtiv.Fínsko).PodobnesavyjadrilajNajvyššísúdSR,keďkonštatoval,žepriznávaniepremrštených
súm by mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu sa a dokonca by mohlo bagatelizovať niektoré ujmy
na iných základných právach (rozsudok NS SR, Sp. zn. 4 Cdo 171/2005 zo dňa 27.04.2006). Nemožno

preto podľa žalovaného pri určovaní konkrétnej výšky nemajetkovej ujmy opomenúť ani aplikáciu a
ustanovenia zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov. V roku 2010, v ktorom malo dôjsť k vydaniu nezákonného
rozhodnutia, bola minimálna mzda 307,70,- eura, t.j. maximálna suma odškodnenia, ktorú by žalobcovi
bolo možné priznať (50 násobok minimálnej mzdy), predstavuje 15.385,- eur. Možno v tomto smere

vychádzať z § 13 zákona č. 274/2017 Z.z., v zmysle ktorého celková suma odškodnenia poskytnutá
podľa tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na
obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu. Ak teda zákon č. 271/2017
Z.z. viaže rozsah odškodnenia poskytovaného obetiam násilných trestných činov na výšku minimálnej
mzdy za kalendárny rok, v ktorom došlo k právne relevantnej skutočnosti zakladajúcej tento nárok
(spáchaniu trestného činu), je v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, uplatneného v režime

zákona č. 514/2003 Z. z., potrebné, podľa názoru žalovaného, pri stanovení výšky maximálnej možnej
náhrady uplatneného nároku analogicky vychádzať z výšky minimálnej mzdy za kalendárny rok, v
ktorom malo dôjsť k právne relevantnej skutočnosti, ktorá uplatnený nárok zakladá, v prejednávanej
veci k vydaniu namietaného nezákonného rozhodnutia, t.j. uznesenia o vznesení obvinenia žalobcovi
(rok 2010). Možno tiež dať v tejto súvislosti do pozornosti, že v zmysle zákona č. 274/2017 Z.z. platí,

že ak bola trestným činom spôsobená smrť, obeť násilného trestného činu má nárok na vyplatenie
odškodneniazaspôsobenúnemajetkovúujmuvovýškedvadsaťpäťnásobkusumymesačnejminimálnej
mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu (v roku 2010
vo výške 7.692,50,- eura). Pri trestnom čine obchodovania s ľuďmi, trestnom čine znásilnenia, trestnom
čine sexuálneho násilia, trestnom čine sexuálneho zneužívania, trestnom čine týrania blízkej osoby a

zverenej osoby alebo trestnom čine nedobrovoľného zmiznutia má obeť násilného trestného činu nárok
aj na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú nemajetkovú ujmu vo výške desaťnásobku sumy mesačnej
minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu (v
roku 2010 vo výške 3077,- eur). Žalovaný je toho názoru, že nemajetkovú ujmu spôsobenú žalobcovi
namietaným nezákonným rozhodnutím nemožno stotožniť s ujmou s následkom smrti, resp. s ujmou

pri trestnom čine obchodovania s ľuďmi, trestnom čine znásilnenia, trestnom čine sexuálneho násilia,
trestnom čine sexuálneho zneužívania, trestnom čine týrania blízkej osoby a zverenej osoby alebo
trestnom čine nedobrovoľného zmiznutia, a teda aj suma vo výške 4.000,- eur priznaná súdom sa nejaví
ako adekvátna a neprimerane vysoká v porovnaní so zákonnými limitmi uvedenými vyššie. Priznaná
suma sa javí ako neprimerane vysoká aj s poukazom na nepreukázanie závažnejších zásahov do

osobnostnejsféryžalobcu,neexistenciusvedkovtakejtoujmy,neexistenciuobjektívnehodokladutakejto
ujmy, neexistenciu väzobného stíhania počas trestného stíhania žalobcu, neexistenciu neprimeraných
prieťahov v trestnom konaní, a v neposlednej miere možno tiež poukázať na to, že v majetkovej sfére
boli po skončení trestného stíhania žalobcovi doplatené všetky dlžné platové náležitosti a dočerpal aj
dovolenku za celé obdobie dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby. Ak by teda aj súd dospel

k záveru o dôvodnosti priznania nemajetkovej ujmy, túto je potrebné priznať v nižšej sume, ako ju
priznal súd prvej inštancie. Napokon poukázal na to, že prvoinštančný súd pri rozhodovaní o nároku na
náhradu trov konania v časti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vychádzal z charakteru
uplatneného nároku, ktorého výška bola závislá na úvahe súdu. S vyššie uvedeným záverom sa
nemožno stotožniť. Odhliadnuc od skutočnosti, že spôsob určenia náhrady trov konania, ku ktorému

súd pristúpil, nemá v súčasnosti žiadny pozitívno-právny základ, možno poukázať na nález Ústavného
súdu SR sp. zn. IV. ÚS 652/2018 zo dňa 13.02.2020, v zmysle ktorého „Aplikácia zásady úspechu pri
priznávaní náhrady trov v situáciách, keď rozhodnutie o výške nároku závisí od úvahy súdu, musí mať
svoje vnútorné limity, pretože ináč by bolo v rozpore s rozumným usporiadaním procesných vzťahov,
aby za situácie zjavne bezúspešného uplatňovania práva, nie síce v jeho základe, ale v podobe jeho

neprimeranej a zjavne nadsadenej výšky vo vzťahu k tej, ktorá v obdobných veciach vyplýva napríklad
z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, bola žalobcovi priznaná ochrana v podobe
zachovania jeho práva na plnú náhradu trov konania proti žalovanému len preto, lebo bol úspešný v
základe svojho nároku, ktorého výška však bola oproti žalobnému nároku súdom priznaná s výrazným
obmedzením.“ Súd prvej inštancie tak pochybil, keď v tejto časti priznal žalobcovi nárok na náhradu

trov konania vo výške 100% napriek tomu, že žalobca, kvalifikovane zastúpený advokátom, sa podanou
žalobou domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 20.250 eur, ktorá zjavne presahuje
obvyklú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch priznávanú súdmi v obdobných prípadoch (v
prípade žalobcu sa jednalo o neväzobné trestné stíhanie v dĺžke 65 mesiacov). Nie je zrejmé, z akéhodôvodu súd zbavil žalobcu, kvalifikovane zastúpeného advokátom, zodpovednosti za procesný výsledok
konania v prípade žalovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý bol v podanej
žalobe uplatnený v zjavnom rozpore s rozhodovacou činnosťou súdov v obdobných právnych veciach.

V prípade žalobou uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v najvyššej možnej
výške sa tak podľa názoru žalovaného jednalo zo strany žalobcu o zjavne bezúspešné uplatňovanie
práva a prvoinštančný súd mal na účely rozhodovania o náhrade trov konania zohľadniť jeho procesný
úspech v časti, v ktorej žalovaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietol. Procesný
úspech žalobcu v konaní predstavuje 19,75 % (suma 4.000 eur zo sumy 20.250 eur), procesný úspech

žalovaného preto predstavuje 80,25 % a po odpočítaní procesného úspechu žalobcu tak jeho čistý
procesný úspech v konaní predstavuje 60,5 %. S poukazom na uvedené žiadal odvolaniu vyhovieť.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie aj žalobca, a to do výroku o zamietnutí
podanej žaloby v časti majetkovej škody a zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti uplatnenej náhrady
nemajetkovej ujmy. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Poukázal na to, že súd prvej inštancie nepovažoval za preukázanú skutočnosť, že sa
nemoholzúčastňovaťrodinnýchdovoleniekakonštatoval,žedočasnépozbavenieštátnejslužbynavyše
nepokladá za dôvod, prečo by sa nemohol zúčastňovať rodinných dovoleniek. Sám žalovaný však v
záverečnej reči prednesenej na pojednávaní dňa 19.11.2024 uviedol, že podľa predpisu účinného v

čase podania žaloby, nahradeného zákonom č. 274/2017 Z. z. je zodpovedný za povinnosť zdržiavať
sa v obydlí počas jeho postavenia mimo služby, nakoľko táto povinnosť vyplýva priamo z príslušného
zákona. Žalovaný sa tak stotožňuje s jeho tvrdeniami o tom, že sa musel zdržiavať v obydlí, t.j. počas
celého postavenia mimo službu sa musel zdržiavať v obydlí, vrátane rodinných dovoleniek, a preto túto
skutočnosť považuje za nespornú. Nesprávny je preto záver súdu o tom, že nijak nebola preukázaná

skutočnosť, že sa nemohol zúčastňovať rodinných dovoleniek, nakoľko toto vyplýva zo zákona a nie je
medzi stranami sporné. Vzhľadom na uvedené je povinnosť zdržiavať sa v obydlí v príčinnej súvislosti
s vedením trestného stíhania a tento dôvod mal byť zohľadnený pri stanovení výšky nemajetkovej
ujmy. Vo vzťahu k výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vytkol prvoinštančnému súdu, že
nezohľadnil názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrený v náleze III. ÚS 754/2016-42, v

ktorom Ústavný súd SR vyslovil, že nemožno považovať odškodnenie zostávajúcich 52 mesiacov
trvania trestného stíhania sumou 620 eur za mesiac trvania trestného stíhania za neadekvátne. Jemu
priznaná nemajetková ujma súhrnne vo výške 4.000 eur, predstavuje sumu prislúchajúcu na jeden
mesiac trestného stíhania vo výške 60,60 eur a túto sumu nepovažuje za adekvátne zadosťučinenie.
Ak by jeho nárok nebol obmedzený zákonom, nemajetková ujma v zmysle citovaného nálezu by

predstavovala sumu v súhrnnej výške 40.920 eur a on sa domáha zaplatenia menej ako polovice z
tejto sumy. Ak je nemajetková ujma posúdená v zmysle ust. § 17 ods. 3 Zákona o zodpovednosti,
bez ohraničenia, je na mieste vziať do úvahy vyššie uvedený nález ÚS SR, vyčísliť nemajetkovú ujmu
a následne prejsť k jej ohraničeniu v zmysle ust. § 17 ods. 4 Zákona o zodpovednosti, čím by bola
zachovaná zákonnosť a správnosť posúdenia výšky nemajetkovej ujmy. Inak povedané súd nemôže

najprv ohraničiť výšku nemajetkovej ujmy a následne rozhodovať o závažnosti porušenia v rámci
kritérií pre posúdenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Súd by mal najprv skúmať nemajetkovú
ujmu ako takú, vyjadriť jej hodnotu a až v prípade, že výška nemajetkovej ujmy presahuje výšku
náhrady, ktorú možno priznať zákonom za túto ujmu, je na mieste zníženie tejto hodnoty na maximálnu
možnú výšku. Podľa jeho názoru je rozhodovanie o závažnosti porušenia v rámci hodnoty náhrady

nemajetkovej ujmy v rozpore s ustanoveniami týkajúcimi sa voľnosti úvah súdu pri hodnotení zásahu
do práv jednotlivca vyjadrených v peniazoch. Maximálna prípustná výška náhrady nemajetkovej ujmy
nemôže byť prekážkou pri rozhodovaní súdu o hodnote nemajetkovej ujmy. Maximálna výška náhrady
nemajetkovej ujmy predstavuje maximálne peňažné plnenie nejde však o stanovenie spoločenskej
hodnoty ujmy vyjadrenej v peniazoch. Ustanovenie § 17 ods. 4 Zákona o zodpovednosti obmedzuje

maximálnu náhradu za nemajetkovú ujmu, avšak nijakým spôsobom neobmedzuje výšku nemajetkovej
ujmy vyjadrenej v peniazoch, t.j. aj v prípade, ak súd pri svojich úvahách o hodnote nemajetkovej
ujmy prevýši maximálnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy, bude oprávnený priznať najviac maximálnu
výšku tejto náhrady. Maximálnou výškou náhrady nemajetkovej ujmy nemožno obmedziť hodnotu
nemajetkovej ujmy vyjadrenú v peniazoch, obmedzená je len náhrada za túto ujmu. Suma 20.250 eur,

ktorú požaduje, je iba zlomok náhrady, ktorá by mu v prípade skutočnej rovnosti strán sporu, nie len
simulovanej, patrila. Namietol, že súd neprihliadol ani na skutočnosť, že suma nemajetkovej ujmy je
vypočítaná zo sumy 405 eur, čo predstavuje minimálnu mzdu pre rok 2016. Pre porovnanie, minimálna
mzda od 01.01.2024 predstavuje sumu 750 eur a pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy by samalo prihliadať na prostredie, v ktorom poškodený žije aj na všeobecnú zmenu životnej úrovne vyvolanú
zmenou výšky minimálnej mzdy, životného minima a mierou inflácie. Je preto na mieste, aby súd pri
priznaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vzal do úvahy aj všeobecné aspekty života poškodeného

akými sú aj zmena výšky minimálnej mzdy. Podotkol, že trestné stíhanie začalo v roku 2010 a náhrada
za toto stíhanie mu bola priznaná po takmer štrnástich rokoch, resp. deviatich od skončenia trestného
konania. Zatiaľ čo zásah do jeho sféry bol vykonaný okamžite, náhrada za nezákonné konanie mu
bola priznaná o dekádu neskôr, a to až na základe podanej žaloby, ktorú bol oprávnený podať až po
prejednaní svojho nároku so žalovaným. Žalovaný nemal a nemá v záujme dobrovoľne plniť a táto

skutočnosť by mala byť zohľadnená v rámci úvah súdu pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy. V
súvislosti so zamietnutím žaloby v časti náhrady trov obhajoby konštatoval, že zamietnutie žaloby v tejto
časti považuje za nespravodlivé a nesprávne. Skutočnosť, že musel byť v trestnom konaní zastúpený
advokátom je nesporná a ak by si nezvolil advokáta, tento by mu bol pridelený. Štátu by tak vznikli
náklady na jeho zastupovanie v trestnom konaní tak či tak a skutočnosť, že si zvolil advokáta mu nemôže
byť na ťarchu. V reálnom svete platí, že nikto nepracuje zadarmo. Jeho obhajca v trestnom konaní,

advokát, by v prípade nezaplatenia jeho odmeny určite viedol súdne konanie o zaplatenie. Je vylúčené,
aby osoba, ktorá má všetky možnosti a znalosti (predpoklady) na rýchle a efektívne vymoženie svojich
nárokov, ktoré preukázateľne vznikli tieto nevymáhal v prípade, že by nedošlo k ich úhrade. Nárok na
náhradumajetkovejujmymožnokvantifikovaťajejvznikvyplývazpovinnostibyťzastúpenýadvokátoma
zároveň z reality, ktorou je skutočnosť, že advokáti sú platení svojimi klientami za poskytovanie právnych

služieb. Zo spisu vyplýva, že platil svojmu advokátovi v hotovosti. Nepriznanie majetkovej ujmy v podobe
nároku na náhradu trov konania, ktorú možno riadne kvantifikovať, pričom toto právo vyplýva priamo
zo zákona, len z dôvodu absentujúceho príjmového dokladu považuje za prílišný formalizmus, pretože
okolnosti,prektorébymalbyťtentonárokpriznanýďalekoprevyšujúskutočnosť,ženepredložilpríjmový
pokladničný doklad. S poukazom na uvedené žiadal odvolaniu vyhovieť.

9. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žalobca uviedol, že považuje jeho odvolanie za účelové s
cieľom zbaviť sa zodpovednosti za pochybenie v podobe nezákonného trestného stíhania. Nie je pravda,
že nijakým spôsobom nepreukázal negatívny zásah do jeho osobnej sféry. Sám žalovaný vo svojej
záverečnej reči uviedol, že nie zodpovedný za povinnosť žalobcu zdržiavať sa v obydlí počas jeho

postavenia mimo služby, nakoľko táto povinnosť vyplýva priamo z príslušného zákona. Žalovaný si je
vedomý povinnosti zotrvať v obydlí a jeho argumentácia je preto viac ako nekonzistentná a účelová.
Nesúhlasí ani s názorom žalovaného, že neuniesol dôkazné bremeno ohľadom vzniku a závažnosti ujmy
a následkov v osobnostnej sfére takej intenzity, ktorá by v intenciách kritérií definovaných v § 17 ods. 3
zákona č. 514/2003 Z.z., odôvodňovala priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zdôraznil,

že bol trestne stíhaný 66 mesiacov, počas ktorých nemohol opustiť svoje obydlie. Zásah do jeho osobnej
sféry je viac ako značný, logický a preukázaný. Rozhodnutia súdov na ktoré sa žalovaný odvoláva alebo
poukazuje preto dávajú zmysel aj v tomto prípade. Ohľadne názoru žalovaného na prepojenie zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov a zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov považuje za účelové a nelogické. Zásada
špeciality neumožňuje aplikovať predpis č. 274/2017 Z.z. Napokon, k nároku na náhradu trov konania
konštatoval, že výpočty žalovaného sú účelové a ohľadne nároku na náhradu trov považuje rozsudok
za správny a dostatočne odôvodnený.

10. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej v medziach dôvodov
podaných odvolaní oboch sporových strán podľa § 380 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 385 C.s.p. a podľa § 378 ods. 1 C.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie žiadnej zo strán sporu
nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej časti (vo veci samej) potrebné ako vecne
správny potvrdiť.

11. Žalobca sa v tomto spore domáha zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 639,94 eura
s príslušenstvom titulom vynaložených trov obhajoby v trestnom konaní, v ktorom voči nemu bolo
vznesené obvinenie a bola proti nemu podaná aj obžaloba, avšak napokon bol rozsudkom Okresného
súdu Bratislava I sp. zn. 2T/30/2011 zo dňa 24.07.2015 právoplatne spod obžaloby v celom rozsahu

oslobodený a tiež náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku vedenia trestného stíhania proti
jeho osobe v celkovej výške 20.250 eur.12. Medzi stranami nebol sporný priebeh trestného stíhania vedeného proti žalobcovi, ktorému bolo
uznesením vyšetrovateľa policajného zboru sp. zn. Č.S.: A.-XXX/BPK-N.-XXXX zo dňa 02.12.2010
vznesené obvinenie pre zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a ods. 2 Trestného zákona za to,

že v súvislosti s colným konaním ako colník Colného úradu - Pobočka Ž. O. pri preclení tovaru prijal
úplatok vo výške 250 eur. Dňa 07.10.2014 bola na Špecializovaný trestný súd v Pezinku doručená
obžaloba, v rámci ktorej bol žalobca spolu s troma ďalšími osobami obžalovaný z uvedeného trestného
činu. Špecializovaný trestný súd však rozsudkom č.k. PK-2T/34/2014-195 zo dňa 17.09.2015 žalobcu
spod obžaloby oslobodil, nakoľko nebolo dokázané, že skutok spáchal, hoci ostatné osoby, ktoré boli

obvinené z rovnakého skutku ako žalobca (S. Z., G. N., A. M. a A. G.) sa ku skutku priznali a uzatvorili
dohody o vine a treste.

13. Osobitne odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie
pokiaľ ide o nepreukázané tvrdenia žalobcu. Správne prvoinštančný súd konštatoval, že žalobca v
konaní nepreukázal, že mu vznikla škoda zaplatením trov obhajoby, keď síce mal v trestnom konaní

obhajcu, avšak nepreukázal úhradu akejkoľvek sumy, a teda nepreukázal zmenšenie jeho majetku. V
tejto súvislosti správne prvoinštančný súd vychádzal z toho, že žalobca neuviedol ani len základné
skutkové tvrdenia o výške, čase a konkrétnych právnych službách, za ktoré mal odmenu za právne
služby zaplatiť, predložil len vlastné čestné vyhlásenie, že na obhajobu vynaložil finančné prostriedky
minimálne vo výške 3.547 eur, z ktorého však nevyplývajú žiadne relevantné skutkové tvrdenia vo

vzťahu ku konkrétne uhradeným sumám za konkrétne úkony právnej služby a pokiaľ na pojednávaní dňa
19.11.2024 uviedol, že odmeny za právne služby platil v hotovosti a príjmové doklady pravdepodobne
stratilprisťahovaníaleboichvyhodilaanijehoprávnizástupcoviamudokladyneposkytli,keďžeuplynula
doba ich archivácie, tieto tvrdenia správne nepovažoval za dostatočné. Na základe uvedeného súd
prvej inštancie správne uzavrel, že samotný výpočet trov podľa vyhlášky nepostačuje na preukázanie

vzniku skutočnej škody, pričom pokiaľ žalobca platil za právne služby v hotovosti, bolo jeho povinnosťou
predložiť príslušné doklady a túto povinnosť mal už pri podaní žaloby v roku 2017, resp. najneskôr pri
podaní repliky dňa 18.04.2018. Napokon pre úplnosť správne poukázal aj na to, že žalobca síce v konaní
navrhoval výsluch advokátov M.. Y. a M.. G., avšak napokon ani po viacnásobnej výzve nepreukázal, že
za účelom výsluchu advokátov týchto zbavil mlčanlivosti, a preto tento dôkaz nebolo možné vykonať.

14. Rovnako súd prvej inštancie dospel správne a vychádzal z toho, že žalobca v spore nepreukázal,
že by následkom vedenia trestného stíhania proti nemu bolo aj zhoršenie jeho zdravotného stavu v
tom smere, že v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním trpí žalúdočnými problémami a musel podstúpiť
operáciu štítnej žľazy. Žalobca totiž síce preukázal operačný zákrok, pri ktorom bol hospitalizovaný od

08.10.2017 do 10.10.2017, avšak nepreukázal príčinnú súvislosť medzi týmto zákrokom a trestným
stíhaním, keď v tomto smere nepredložil žiadny dôkaz, z ktorého by vyplýval lekárom konštatovaný súvis
medzi jeho zdravotným stavom a trestným stíhaním.

15. Výsledkom vykonaného dokazovania zodpovedá tiež záver prvoinštančného súdu o nepreukázaní

vzniku nemajetkovej ujmy v dôsledku zníženia vážnosti žalobcu v spoločnosti, resp. medzi rodinou,
známymi a kolegami, spôsobenej samotným trestným stíhaním, keď za obsah žalobcom predložených
článkov v médiách nemôže niesť žalovaný zodpovednosť, pričom naviac v nich žalobca nie je žiadnym
spôsobom identifikovaný a pokiaľ ide o zníženie vážnosti medzi kolegami a známymi, ani to z ničoho
nevyplýva, naviac za stavu, keď spolu so žalobcom bolo obvinených ďalších sedem jeho kolegov, pričom

štyriaprijímateliaúplatkuaĽ.B.,ktorývystupovalakosprostredkovateľaboltaktiežprijímateľomúplatku,
sa k činu priznali a uzatvorili dohodu o vine a treste a v tomto kontexte síce nie je možné na žalobcu
nazerať ako na vinného, ako to potvrdili aj príslušné súdy v oslobodzovacích rozsudkoch, avšak zároveň
nie je možné konštatovať príčinnú súvislosť medzi trestným stíhaním a znížením vážnosti žalobcu medzi
známymi a kolegami, keď aj jeho bezprostrední kolegovia sa priznali ku spáchaniu v podstate totožného

skutku, z ktorého bol obvinený žalobca, a to na základe totožného konania (prijatie úplatku v rovnakej
veci z rovnakého zdroja a od rovnakého sprostredkovateľa).

16. Správne tiež prvoinštančný súd na základe vykonaného dokazovania uzavrel, že žalobca
nepreukázal ani žalobcom tvrdený dôvod vzniku nemajetkovej ujmy spočívajúci v tom, že nemohol

absolvovať rodinné dovolenky s deťmi v zahraničí. Žalobca totiž v konaní nepreukázal existenciu žiadnej
takejto dovolenky, na ktorej sa zúčastnila jeho rodina a on nie, nepreukázal, že by mu vôbec bolo
bránené sa takýchto dovoleniek počas doby trestného stíhania zúčastňovať, a že by za túto skutočnosť
zodpovedalžalovaný,pričomsprávnezdôraznil,žepodľarozhodnutiariaditeľaColnéhoúraduBratislavazo dňa 03.01.2011 o dočasnom pozbavení žalobcu štátnej služby v zmysle § 42 ods. 1 a 2 vtedy
platného zákona č. 200/1998 Z.z. o štátnej službe colníkov, bol žalobca pozbavený štátnej služby iba
od 11.01.2011 do 10.07.2011. Pokiaľ ide o vznik nemajetkovej ujmy ako dôsledok tvrdeného zhoršenia

finančnej situácie žalobcu, správne súd prvej inštancie tento taktiež nepovažoval za preukázaný s
poukazom na skutočnosť, že žalobca podľa vlastných slov poberal počas trestného stíhania iba 70%
platu a finančnú ujmu ani neutrpel, nakoľko základný plat mu bol v konečnom dôsledku doplatený.

17. Správne však súd prvej inštancie vychádzal z toho, že za naplnený dôvod vzniku nemajetkovej ujmy

treba považovať posledný žalobcom uvádzaný dôvod, ktorým bola neistota, v ktorej žalobca žil počas
trestného stíhania, resp. strach a obavy o budúcnosť a o budúcnosť jeho blízkych, keď ide o logický a v
podstate nevyhnutný dôsledok trestného stíhania na každého obvineného, a preto na jeho preukázanie
postačovali tvrdenia žalobcu, ktoré v tomto ohľade pokladal za dôveryhodné a dostatočné, nakoľko je
prirodzené, že v dôsledku trestného stíhania vznikajú takéto pocity u akejkoľvek osoby a žalobca bol
obvinený a neskôr obžalovaný zo zločinu. Na základe uvedeného potom správne prvoinštančný súd

uzavrel, že žalobcovi v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím (vedením trestného stíhania)
vzniklanemajetkováujma,priktorejvzmysle§17ods.2zákonač.514/2003Z.z.samotnékonštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu.

18. Na základe uvedeného potom možno zhrnúť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so

všetkými skutkovými závermi súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie a vychádzal z
nich (§ 383 C.s.p.) aj v odvolacom konaní, keď neboli splnené podmienky na prehodnotenie výsledkov
dokazovania vykonaného všetkými predloženými a označenými dôkazmi.

19. Pokiaľ žalobca v súvislosti s ustálením skutkového stavu veci v odvolaní namieta, že súd prvej

inštancie nesprávne nepovažoval za preukázanú nemajetkovú ujmu spôsobenú tým, že sa nemohol
zúčastňovať rodinných dovoleniek, nakoľko priamo zo zákona mal povinnosť zdržiavať sa v obydlí počas
jeho postavenia mimo služby, vrátane rodinných dovoleniek, čo nebolo sporné ani medzi stranami,
odvolací súd jeho námietky považuje za nedôvodné. V tomto smere je totiž rozhodujúce, že žalobca
nepreukázal, že by sa akékoľvek ich rodinné dovolenky v danom čase uskutočnili, prípadne čo i len mali

uskutočniť, pričom naviac postavenie žalobcu mimo službu trvalo iba od 11.01.2011 do 10.07.2011, teda
iba počas šiestich mesiacov.

20. Nedôvodne tiež žalobca namieta správnosť záveru súdu prvej inštancie o nepreukázaní vzniku
skutočnej škody v podobe trov obhajoby s odôvodnením, že musel byť v trestnom konaní zastúpený

advokátom, ak by si nezvolil advokáta, tento by mu bol pridelený, štátu by tak vznikli náklady na jeho
zastupovanie v trestnom konaní tak či tak a skutočnosť, že si zvolil advokáta mu nemôže byť na ťarchu,
keď v reálnom svete platí, že nikto nepracuje zadarmo, jeho obhajca by v prípade nezaplatenia jeho
odmeny určite viedol súdne konanie o zaplatenie a nepriznanie majetkovej ujmy v podobe nároku
na náhradu trov konania, ktorú možno riadne kvantifikovať len z dôvodu absentujúceho príjmového

dokladupovažujezaprílišnýformalizmus.Argumentáciažalobcu,vtomtosmerekonzistentnávpriebehu
celého konania, je totiž založená len na hypotézach a domnienkach, bez toho, aby žalobca vznik
škody preukázal predloženými alebo označenými dôkazmi, a to za stavu, keď nejde o prípad, kedy
by objektívne bez svojej viny nemal možnosť svoje tvrdenia o úhrade odmeny za právnu pomoc
riadne preukázať; ako na to správne poukázal aj súd prvej inštancie. Zo strany súdu prvej inštancie

pritom nepochybne nejde vo vzťahu k žalobcovi o prílišný formalizmus, avšak iba o správne vyvodenie
procesnej zodpovednosti za neunesenie dôkazného bremena, a preto ani v tomto smere odvolacie
námietky žalobcu nemôžu obstáť.

21. Neopodstatnené sú však tiež odvolacie námietky žalovaného, že žalobca neuniesol dôkazné

bremeno ohľadom vzniku a závažnosti ujmy a následkov trestného stíhania v jeho osobnostnej sfére
takej intenzity, ktorá by v intenciách kritérií definovaných v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.,
odôvodňovala priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Správne totiž súd prvej inštancie
poukázal na to, že neistotu, v ktorej žalobca žil počas päť rokov trvajúceho trestného stíhania, resp.
strach a obavy o budúcnosť a o budúcnosť jeho blízkych, treba považovať taký zásah do nemajetkovej

sféry žalobcu, na ktorého zmiernenie nepostačuje samotné konštatovanie porušenia práva, a to bez
ohľadu na osobu obvineného a prakticky bez potreby osobitného dokazovania. Odvolací súd v tejto
súvislosti poukazuje na to, že vznik nemajetkovej ujmy nie je potrebné dokazovať vtedy, ak je zjavné,
že by rovnakú ujmu utrpela akákoľvek osoba, ktorá by bola danou skutočnosťou postihnutá a šlo byteda o notorietu, ktorú dokazovať netreba (por. napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo 2555/2010 zo
dňa 15. 03. 2012), pričom je nepochybné, že každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský,
pracovný a osobný život stíhaného a je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy (por.

napr. uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo 125/2019 z 27. 08. 2019). K uvedenému záveru dospel súd aj v
konaní Krajského súdu Nitra vo veci sp. zn. 9Co/110/2022, odvolací súd sa s jeho závermi stotožňuje
a v kontexte preskúmavanej veci považuje za potrebné zdôrazniť, že práve o takúto situáciu ide
aj v prípade žalobcu. Pokiaľ žalovaný v tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie poukazuje
na právne závery vyplývajúce z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 15Co/80/2019,

rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2007, sp. zn. 4Cdo/177/2005 (R 13/2009), ako aj
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR z 30. septembra 2013, sp. zn. 6 MCdo 15/2012 a Krajského súdu v
Bratislave z 26.7.2017, sp. zn. 7Co 443/2016, odvolací súd uvádza, že tieto nie sú spôsobilé spochybniť
správnosť záverov na ktorých súd prvej inštancie v danej veci založil svoje rozhodnutie, keď okrem toho,
že úvahy súdu prvej inštancie nie sú v rozpore s predmetnými závermi, ktoré sa primárne uplatnia vo
vzťahu k špecifickým konkrétnym individuálne podmieneným následkom vedenia trestného stíhania, nie

však k takým nepriaznivým následkom trestného stíhania, ktoré nepochybne postihujú každého, proti
komu je trestné stíhanie vedené; a konkrétne špecifické následky vo vzťahu k osobe žalobcu súd prvej
inštancie podrobne skúmal so zreteľom na skutočnosti ustálené vykonaným dokazovaním a náležite ich
zohľadnil vo vzťahu k priznanej výške náhrady. V tomto smere preto odvolacie námietky žalovaného
nemôžu obstáť.

22. Na základe dostatočne a správne ustáleného skutkového stavu veci ohľadne okolností, ktoré boli pre
posúdenie dôvodnosti podanej žaloby významné, súd prvej inštancie správne spor posúdil aj po právnej
stránke, keď dospel k záveru, že podanej žalobe je potrebné vyhovieť, i keď nie v celom rozsahu.

23. V prvom rade treba opätovne poukázať na to, že prvoinštančný súd dospel k správnemu záveru,
že základné predpoklady pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu a nemajetkovú ujmu v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z. boli v preskúmavanej veci naplnené, keď je nesporné, že proti žalobcovi bolo
vedené trestné stíhanie, bola proti nemu podaná aj obžaloba, avšak napokon bol spod obžaloby v celom
rozsahu oslobodený. Zo správneho právneho posúdenia veci však vychádzal súd prvej inštancie aj vo

vzťahu k nepriznaniu majetkovej škody žalobcu a priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy v sume 4.000
eur žalobcovi.

24. Pokiaľ ide o majetkovú škodu žalobcu uplatnenú titulom náhrady trov obhajoby, súd prvej inštancie
dôsledne vychádzal z toho, že ide o náhradu skutočnej škody spočívajúcej v zmenšení majetku

poškodeného (žalobcu), ktoré je nevyhnutné riadne preukázať, teda pre vyhovenie podanej žalobe v
tejto časti bolo nevyhnutné náležite preukázať skutočnú úhradu trov obhajoby. Nakoľko žalobca svoje
dôkazné bremeno v tomto smere neuniesol, hoci mu v tom nebránili objektívne prekážky, musí znášať
nepriaznivé právne následky neunesenia dôkazného bremena v podobe zamietnutia žaloby.

25. Súd prvej inštancie správne vec právne posúdil aj pokiaľ ide o výšku náhrady nemajetkovej
ujmy. V tomto smere správne zohľadnil všetky právne významné kritériá pre ustálenie jej výšky,
vrátane preukázaných skutočností ohľadne osoby žalobcu, závažnosti vzniknutej ujmy a preukázaných
následkov, ktoré žalobcovi vznikli v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení (porov. o.i. Nález
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016). Správne pritom zohľadnil, že v prípade žalobcu išlo

o trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu prijímania úplatku, ktoré skončilo
oslobodením žalobcu v dôsledku použitia zásady in dubio pro reo, a to v situácii, kedy sa viacerí jeho
spoluobvinení k spáchaniu skutku priznali a hlavný svedok odmietol na hlavnom pojednávaní vypovedať,
pričom väčšina žalobcom tvrdených dôsledkov nebola v konaní preukázaná a za preukázaný považoval
iba vplyv trestného stíhania na psychiku žalobcu, ktorý nesporne spôsobil vznik nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy, hoci nešlo o vplyv natoľko intenzívny, aby dosahoval rozmery vyžadujúce využitie
odbornej pomoci. Správne súd prvej inštancie vychádzal z toho, že obmedzenie žalobcu pri výkone
povolania trvalo iba počas 6 mesiacov, neboli preukázané žiadne špecifické následky trestného stíhania
na jeho rodinný život (v dôsledku zníženia príjmov o 30 % ani v dôsledku obmedzení pri vycestovaní
počas postavenia mimo službu od 11.01.2011 do 10.07.2011) a nebola preukázaná ani žiadna ujma na

jeho cti a povesti medzi známymi ani kolegami (z ktorých viacerí boli spoluobvinení, ku spáchaniu toho
istého skutku sa priznali a uzavreli dohodu o vine a treste). Na základe uvedených skutočností dospel
podľaodvolaciehosúduprvoinštančnýsúdksprávnemuzáveru,ženáhradanemajetkovejujmyvovýške
4.000 eur zodpovedá kritériám pre jej určenie a je nepochybne primeraná individuálnym okolnostiamtejto veci; a preto bolo potrebné vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Naviac, svoje úvahy
vedúce k záveru, že náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 4.000 eur je primeraná všetkým preukázaným
individuálnym okolnostiam a následkom trestného stíhania na žalobcu súd prvej inštancie náležite

vysvetlil aj v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom odvolací súd sa s jeho závermi stotožňuje.

26. Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie nezohľadnil názor Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyjadrený v náleze č. k. III. ÚS 754/2016-42, v ktorom Ústavný súd SR vyslovil,
že nemožno považovať odškodnenie zostávajúcich 52 mesiacov trvania trestného stíhania sumou

620 eur za mesiac trvania trestného stíhania za neadekvátne, pričom jemu priznaná nemajetková
ujma súhrnne vo výške 4.000 eur predstavuje sumu prislúchajúcu na jeden mesiac trestného stíhania
vo výške 60,60 eur a túto sumu nepovažuje za adekvátne zadosťučinenie, keď ak by jeho nárok
nebol obmedzený zákonom, nemajetková ujma v zmysle citovaného nálezu by predstavovala sumu
v súhrnnej výške 40.920 eur a on sa domáha zaplatenia menej ako polovice z tejto sumy, odvolací
súd jeho námietky považuje za nedôvodné. Od skutkového stavu, ktorý bol základom pre ustálenie

výšky náhrady v žalobcom odkazovanom konaní, sa totiž jeho situácia diametrálne líši, a preto závery
vyslovené ústavným súdom nie sú v preskúmavanej veci relevantné. Žalobcom tvrdené a dokazovaním
ustálené následky trestného stíhania boli v jeho prípade v porovnaní s danou vecou zásadne menšie
(v porovnávanej veci bolo preukázané, že poškodený bol prepustený zo služobného pomeru, po
prepustení z väzby sa on aj jeho rodina ocitli v hmotnej núdzi, nevedel si nájsť zamestnanie, počas

jeho neprítomnosti skrachovala chovná stanica psov, ktorú prevádzkoval s manželkou, v dôsledku
trestného stíhania dostal srdcový kolaps a ostal dlhodobo práceneschopný, jeho manželka siahla
po alkohole a ich manželstvo sa nakoniec rozpadlo, pričom v meste, kde býval, ho každý poznal,
jeho deti boli vystavené posmeškom okolia, prežívali neistotu i negatívnu zmenu vo výchove). Bez
právneho významu je v tejto súvislosti argumentácia žalobcu týkajúca sa spôsobu ustálenia výšky

náhrady ak je táto nad rámec maximálnu zákonom stanovenej výšky, keď je nepochybné, že súdom
prvej inštancie správne ustálená suma tento rámec neprekračuje. Rovnako neopodstatnene žalobca
namieta, že suma 20.250 eur, ktorú požaduje, je iba zlomok náhrady, ktorá by mu skutočne patrila,
pričom trestné stíhanie začalo v roku 2010 a náhrada za toto stíhanie mu bola priznaná po takmer
štrnástich rokoch, resp. deviatich od skončenia trestného konania, hoci zásah do jeho sféry bol vykonaný

okamžite a žalovaný nemal ani nemá záujem dobrovoľne mu plniť. Súd prvej inštancie totiž, ako už
bolo uvedené, vychádzal zo všetkých kritérií významných podľa (vyššie odkazovanej) ustálenej pre
určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy a naplnenie jednotlivých kritérií správne posúdil vychádzajúc
z tvrdení žalobcu o konkrétnych individuálnych následkoch trestného stíhania na jeho osobu a rozsahu
ich preukázania žalobcom vykonanými dôkazmi; pričom správne poukázal na to, že prevažná väčšina

žalobcom tvrdených následkov trestného stíhania v konaní nebola preukázaná. Ani tieto odvolacie
námietky žalobcu preto nemôžu obstáť a privodiť mu pre neho priaznivejšie rozhodnutie.

27. Na druhej strane, pokiaľ ide o námietky žalovaného v odvolaní, žalovaný síce správne zdôrazňuje,
že v zmysle judikátu Najvyššieho súdu SR R 13/2009 a tiež jeho rozhodnutia z 30.09.2013, sp. zn. 6

MCdo 15/2012 a rovnako rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 26.7.2017, sp. zn. 7Co/443/2016 , i
keď je výška zadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom
konkrétne a preskúmateľné hľadiská, pričom základom úvahy pre určenie výšky primeranej náhrady
nemajetkovej ujmy je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom
posúdení základných súvislostí a musí byť založené na konkrétnych na preskúmateľných hľadiskách,

ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie
konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere
dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného, avšak z hľadiska opodstatnenosti jeho odvolania je uvedené
bez právneho významu. Súd prvej inštancie totiž pri ustálení výšky priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy kritériá vyplývajúce z citovaných rozhodnutí uplatnil, ich naplnenie riadne vyhodnotil práve na

základe skutočností, ktoré žalobca v konaní náležite preukázal a tiež vzhľadom na to, ktoré žalobcom
tvrdené skutočnosti preukázané neboli, pričom svoje úvahy v tomto smere aj dostatočne a zrozumiteľne
vysvetlil v odôvodnení napadnutého rozsudku, a to do tej miery, že jeho rozhodnutie nemožno považovať
za svojvoľné. Súd prvej inštancie sa preto v tomto smere neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
najvyšších súdnych autorít a táto odvolacia argumentácia žalovaného nemôže privodiť pre žalovaného

priaznivejšie rozhodnutie v tomto spore.

28. Neopodstatnene tiež žalovaný v podanom odvolaní vytýka súdu prvej inštancie, že pri určovaní
konkrétnej výšky nemajetkovej ujmy opomenul aplikáciu ustanovení zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiachtrestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Pre ustálenie
výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej vedením trestného stíhania sú totiž (ak nejde o
prekročenie maximálnej výšky náhrady v zmysle ust. § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z.), významné iba

kritériá vyplývajúce z ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a ich naplnenie so zreteľom na skutkový
stav ustálený vykonaným dokazovaním, a preto pre účely ustálenia výšky primeranej náhrady nemožno
bez ďalšieho, ako argumentuje žalovaný v odvolaní, mechanicky porovnávať výšku priznanej náhrady
s výškou náhrady podľa zákona č. 274/2017 Z.z., ktorá je určená pre jednotlivé obete trestných činov
paušálne, bez ohľadu na konkrétne individuálne okolnosti veci. Preto pokiaľ aj súd prvej inštancie takéto

porovnanie neuskutočnil, nemá to za následok nedostatočnosť či nesprávnosť jeho úvah vo vzťahu k
výške priznanej náhrady, ktorú odvolací súd, na rozdiel od žalovaného, považuje za primeranú.

29. Napokon, nedôvodne žalovaný v odvolaní namieta aj správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie
o trovách konania s odôvodnením, že súd prvej inštancie žalobcovi nemal priznať nárok na náhradu
trov konania v časti náhrady nemajetkovej ujmy v celom rozsahu, nakoľko v zmysle nálezu Ústavného

súdu SR sp. zn. IV. ÚS 652/2018 zo dňa 13.02.2020, aplikácia zásady úspechu pri priznávaní náhrady
trov v situáciách, keď rozhodnutie o výške nároku závisí od úvahy súdu, musí mať svoje vnútorné limity,
pretože ináč by bolo v rozpore s rozumným usporiadaním procesných vzťahov, aby za situácie zjavne
bezúspešného uplatňovania práva, nie síce v jeho základe, ale v podobe jeho neprimeranej a zjavne
nadsadenej výšky vo vzťahu k tej, ktorá v obdobných veciach vyplýva napríklad z ustálenej rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov, bola žalobcovi priznaná ochrana v podobe zachovania jeho práva na
plnú náhradu trov konania proti žalovanému len preto, lebo bol úspešný v základe svojho nároku,
ktorého výška však bola oproti žalobnému nároku súdom priznaná s výrazným obmedzením, pričom
žalobca, kvalifikovane zastúpený advokátom, sa podanou žalobou domáhal náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch vo výške 20.250 eur, ktorá zjavne presahuje obvyklú výšku náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch priznávanú súdmi v obdobných prípadoch, a preto nie je zrejmé, z akého dôvodu súd
zbavil žalobcu, kvalifikovane zastúpeného advokátom, zodpovednosti za procesný výsledok konania
v prípade žalovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý bol v podanej žalobe
uplatnený v zjavnom rozpore s rozhodovacou činnosťou súdov v obdobných právnych veciach. V tejto
súvislostiodvolacísúdpoukazujenato,žesícejepravdou,ževprípadoch,akýbolpredmetomskúmania

v citovanom konaní pred Ústavným súdom SR, je na mieste vychádzať z matematického výpočtu
miery úspechu žalobcu, avšak v preskúmavanej veci na to neboli splnené podmienky. Takýto postup a
rozhodnutieotrováchkonaniatotižprichádzajúdoúvahyibaaktuexistujúmimoriadneokolnostiprípadu,
za aké treba v zmysle vyššie citovaných právnych záverov (s ktorými sa odvolací súd stotožňuje)
považovať uplatnenie takej neprimeranej a zjavne nadsadenej výšky nároku (v porovnaní s výškou

priznávanou v obdobných veciach), že by priznanie nároku na náhradu trov konania v celom rozsahu
bolo zjavným vybočením z limitov vyplývajúcich z požiadavky na rozumné usporiadanie vzťahov medzi
stranami. Takéto okolnosti však odvolací súd v danej veci nezistil, keď síce je pravdou, že žalobca
sa podanou žalobou domáhal priznania náhrady vo výške 20.250 eur a priznaná mu bola iba suma
4.000 eur, a teda rozdiel medzi uplatnenou a priznanou výškou náhrady je pomerne značný, avšak

požiadavku na priznanie sumy 20.250 eur nemožno bez ďalšieho hodnotiť ako bezúspešné uplatnenie
práva, a to o to menej, že vzhľadom na špecifické okolnosti preskúmavanej veci nie je možné súhlasiť
s názorom žalovaného, že náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca uplatnil v zjavnom rozpore
s rozhodovacou činnosťou súdov v obdobných právnych veciach. Súd prvej inštancie preto podľa
odvolacieho súdu aj v časti náhrady nemajetkovej ujmy rozhodol o nároku na náhradu trov konania

správne, keď žalobcovi priznal tento nárok v celom rozsahu; a námietky žalovaného v odvolaní preto
v tomto smere nie sú dôvodné.

30. Na základe vyššie uvedeného, keď súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že hoci základ
nároku uplatneného podanou žalobou je daný, pre vyhovenie podanej žalobe boli splnené všetky

predpoklady iba v časti nemajetkovej ujmy vo výške 4.000 eur, pričom správne bolo rozhodnuté aj o
nároku na náhradu trov konania v časti o náhradu nemajetkovej ujmy a žiadna zo strán sporu vo svojom
odvolaní neuviedla skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych
záverov súdu prvej inštancie, z ktorých vychádzal pri rozhodovaní, odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1
C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p., avšak žalovanému, ktorý mal v odvolacomkonaní prevažujúci úspech, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď mu žiadne odvolacie trovy
nevznikli.
32. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už

prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.

2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo

pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická

osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).