Uznesenie – Spoluvlastníctvo ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. január 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/13/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122343400
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Popovičová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:6122343400.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Popovičovej a členiek
senátu JUDr. Gizely Majerčák a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom
v C., B. XX, zastúpeného JUDr. Tomášom Čverčkom, advokátom so sídlom v Košiciach, Čajakova 5
proti žalovanému: Mesto Košice, so sídlom v Košiciach, Trieda SNP 48/A, IČO: 00 691 135, o zaplatenie
4.092,26 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 14.10.2024 č.k.

K2-40C/33/2022-356 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia
zamietol žalobu a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia 4.092,26 eur
s prísl. titulom užívania nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXXX v jeho podielovom spoluvlastníctve,
vo veľkosti podielu X/XX-XX z celku, za obdobie od 12.6.2020 do 11.6.2022. Žalobu založil na
tvrdení, že voči žalovanému uplatňuje peňažnú náhradu za užívanie predmetných nehnuteľností, ktoré
sa nachádzajú v tzv. Borovicovom háji, užívaných zo strany žalovaného bez akejkoľvek náhrady,
čím dochádza k protiprávnemu obmedzeniu vlastníckeho práva žalobcu a k získaniu bezdôvodného

obohatenia na strane žalovaného.

3. Vykonaným dokazovaním vzal súd za preukázané, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom
nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXXX v k. ú. D., Obec: KOŠICE- ZÁPAD, Okres: Košice II, parcely
registra „C“,
- parcela č. 4311/2, o výmere 2117 m2, druh: ostatné plochy,

- parcela č. 4311/43, o výmere 165 m2, druh: ostatné plochy,
- parcela č. 4311/78, o výmere 96 m2, druh: zastavané plochy a nádvoria,
- parcela č. 4311/82, o výmere 110 m2, druh: zastavané plochy a nádvoria,
- parcela č. 4311/88, o výmere 1202 m2, druh: ostatné plochy,
- parcela č. 4311/89, o výmere 370 m2, druh: ostatné plochy,
- parcela č. 4312/2, o výmere 338 m2, druh: zastavané plochy a nádvoria, pričom spoluvlastnícky podiel

žalobcu je vo veľkosti 8/90 z celku. Žalovaný užíva predmetné parcely od roku 1957, kedy na týchto
pozemkoch začal realizovať výsadbu verejnej zelene. V zmysle strategického dokumentu mesta Košice-
MÚSES schváleného uznesením č. 811/2013 Mestským zastupiteľstvom je táto lokalita špecifikovaná
ako Mestské biocentrum regionálneho významu BC- RM.

4. Po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení veci v zmysle § 1 ods. 1, § 2 zák. č. 138/1991 Zb.,

§ 1, § 2 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2 zák. č. 66/2009 Z.z., § 100, § 101, § 151n ods. 1, § 151o Občianskeho
zákonníka dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná, preto ju zamietol.5. Na zdôvodnenie rozhodnutia uviedol, že medzi stranami sporu nebola sporná skutočnosť, že
predmetné pozemky sú v spoluvlastníctve žalobcu a že žalovaný tieto pozemky užíva. Sporným v konaní

bolo, či na daný právny vzťah je potrebné aplikovať zák. č. 66/2009 Z.z.

6. Súd prvej inštancie konštatoval, že z jeho činnosti, ale aj z vykonaného dokazovania v danej veci mal
za preukázané, že tzv. Borovicový háj vznikol po roku 1960. Od počiatku bol identifikovaný na parcelách
č. XXXX, E. XXXX, E. XXXX, E. XXXX/X, E. XXXX/X F. E. XXXX/X v celkovej výmere 11,4245 ha

evidovanýchakolesvlesnompôdnomfonde.Pôvodnebolvystavanýakookrasnáškôlkakdopestovaniu
materiálu pre výsadbu sídlisk na území Košíc, a to výsadbou štátnymi lesmi. Počnúc rokom 1984 sa
riešilo využitie Borovicového hája na obvodový park. Uvedené mal realizovať Záhradnícky a sadovnícky
podnik mesta Košíc, ktorý dňa 31.10.1984 podal žiadosť o vyňatie týchto lesných pozemkov. Uvedené
potvrdzujeirozhodnutieOdboruvýstavbyObvodnéhonárodnéhovýboruč.Výst.2224-a-1985-Bkzodňa
15.III.1985 o využití územia pre Borovicový háj. Boli preto realizované kroky, aby štátny les - Borovicový

háj ako národný majetok v správe Záhradníckeho a sadovníckeho podniku mesta Košíc bol vyňatý
z lesného fondu na plnenie funkcií mestskej zelene. Rozhodnutím Ministerstva lesného a vodného
hospodárstva SSR z 21. januára 1987 boli trvale vyňaté lesné pozemky v katastrálnom území C. - G.
pre zriadenie parkovej zelene z lesného pôdneho fondu o celkovej výmere 11,4245 ha, čo svedčí o tom,
že žiadosť podal oprávnený subjekt.

7. Súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že vyššie spomínané rozhodnutie o využití územia nikdy
nenadobudlo právoplatnosť. Doložka právoplatnosti je vyznačená na zadnej (druhej) strane rozhodnutia,
a to 4.5.1985, aj keď zrejme administratívnym omylom je to uvedené v kolónke „dátum“ (v Košiciach,
dňa 4.5.1985). Uvedený záver je prijateľný aj z toho dôvodu, že zo žiadnych dôkazov nevyplynulo,

aby sa voči nemu dotknuté strany odvolali. Keď žalobca tvrdí, že rozhodnutie nemohlo nadobudnúť
právoplatnosť, lebo jemu, resp. jeho právnym predchodcom nebolo ako oprávneným osobám doručené,
je nutné zdôrazniť, že vydané rozhodnutie sa doručovalo ZaSP, ÚHA Košice, NVmK - odbor ÚPaA,
ObNV II. - KHSDaO. Žalobca ani jeho právni predchodcovia neboli v tom čase evidovaní ako vlastníci
týchto pozemkov, takže neboli účastníkmi tohto konania a neexistoval žiaden právny dôvod doručovať

im predmetné rozhodnutie. Podľa názoru súdu za nedôvodnú je potrebné považovať námietku
žalobcu, pokiaľ tvrdil, že pred vydaním stavebného povolenia bolo nutné pozemok majetkovoprávne
vysporiadať a predložiť list vlastníctva. Dôkazom vysporiadania pozemku ako aj skutočnosti, že sa podľa
uvedeného rozhodnutia postupovalo, bola Hospodárska zmluva z 10.11.1987, ktorou došlo k prevodu
nehnuteľnosti ,,Borovicový háj“ o výmere 11,4245 ha. Správou národného majetku ,,Borovicový háj“

bol poverený Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košíc, ktorý správu ku dňu 30.11.1987 odovzdal
Záhradníckemu a sadovníckemu podniku mesta Košíc - Správa verejnej zelene Košice. Zmluva bola
uzavretá v súlade s § 347 Hospodárskeho zákonníka bezodplatne a podľa bodu 9 tejto zmluvy bol
vykonaný zápis v evidencii nehnuteľností.

8. Súd prvej inštancie tak uzavrel, že do roku 1987 bol tzv. Borovicový háj lesom a po tomto roku
sa zámerom Národného výboru mesta Košice mala z Borovicového hája vytvoriť mestská zeleň -
obvodový park. Správou národného majetku „Borovicový háj“ bol poverený Záhradnícky a sadovnícky
podnik mesta Košíc, ktorý správu ku dňu 30.11.1987 odovzdal Záhradníckemu a sadovníckemu podniku
mesta Košíc - Správa verejnej zelene Košice; uvedené mal súd preukázané z Hospodárskej zmluvy

o prevode správy národného majetku zo dňa 10.11.1987. Ku dňu účinnosti zákona č. 138/1991 Zb.
právohospodáreniakpredmetnémunehnuteľnémumajetkupreukázalZáhradníckyasadovníckypodnik
mesta Košice, š.p.- Správa verejnej zelene, pričom delimitačným protokolom z 28.6.1991 tento majetok
bol odovzdaný H. A. G. I. C., ktorá bola zriadená na základe uznesenia Mestského zastupiteľstva v
Košiciach č. 7/B zo dňa 14. mája 1991 ako rozpočtová organizácia mesta. Uvedené mal súd preukázané

z protokolu o prechode vlastníctva, majetkových práv a záväzkov, v zmysle zákona č. 138/1991 Zb.
o majetku obcí z 3.5.2004. K jeho nedostatkom, pokiaľ ide o okamih jeho vyhotovenia, ktorý žalobca
namietal, súd uviedol, že k prechodu Borovicového hája v správe H. A. G. I. C. do vlastníctva žalovaného
došlo okamihom účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., teda 1.5.1991, a samotný delimitačný protokol má
len deklaratórny charakter. Okolnosť, že delimitačný protokol vo vzťahu k žalovanému bol vypracovaný

dňa 3.5.2004 je preto bez právneho významu.

9. Žalobca namietal, že tzv. Borovicový háj bol už pred rokom 1990 verejnou zeleňou a stavbou, a
tvrdil, že verejná zeleň v lokalite Borovicového hája mala vzniknúť až dňa 19.12.1991. V tej súvislostisúd prvej inštancie uviedol, že zák. č. 66/2009 Z.z. nedefinuje pojem verejná zeleň. Súd prvej inštancie
bol toho názoru, že charakter Borovicového hája ako verejnej zelene je potrebné odlíšiť od sadov,
parkov a pod., ktoré sú stavbami v zmysle zák. č. 50/1976 Zb. a na ktoré myslí ust. § 1 ods. 1 zák.

č. 66/2009 Z.z. Borovicový háj predstavuje vnútromestskú zeleň, ktorá je prístupná verejnosti a takto
je vnímaný od počiatku jeho výsadby. Dokonca aj sám žalobca v žalobe označil Borovicový háj za
verejnú zeleň. Argumentácia žalobcu, že v zmysle § 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka Borovicový háj
bude tvoriť súčasť vecí neobstojí, vzhľadom na početné písomné dôkazy predložené stranami v konaní,
ktoré potvrdzujú vlastníctvo Borovicového hája, prislúchajúce žalovanému. Súd prvej inštancie bol toho

názoru, že Borovicový háj nevznikol takpovediac z jedného dňa na druhý, išlo o proces vytvárania danej
lokality, o čom svedčí množstvo listinných dôkazov, ktoré sa stali obsahom spisu, išlo o proces vytvárania
danej lokality nielen ľudskou činnosťou, ale tiež ako prírodný výtvor, ktorý bol zeleňou prístupnou širokej
verejnosti už pred žalobcom označeným dátumom 19.12.1991. Preto nemôže obstáť námietka žalobcu,
že verejná zeleň na žalovaného nemohla prejsť, pokiaľ ku dňu 1.5.1991 ešte neexistovala. Predmetné
pozemky boli pôvodne vo vlastníctve štátu a až účinnosťou zák. č. 138/1991 Zb. prešiel tzv. Borovicový

háj z národného majetku štátu do vlastníctva Mesta Košice, pričom správu tohto majetku vykonávala
Správa mestskej zelene a tzv. Borovicový háj bol odovzdaný Mestu Košice protokolom zo dňa 3.5.2004,
síce so spätnými účinkami, avšak vzhľadom na to, že protokol má len deklaratórny charakter, nič to
nemení na tom, že ide o verejnú zeleň, ktorá prešla do vlastníctva žalovaného v zmysle zák. č. 138/1991
Zb. účinnosťou tohto zákona ku dňu 1.5.1991. Tým boli podľa názoru súdu naplnené podmienky pre

aplikáciu zák. č. 66/2009 Z.z. na daný prípad (§ 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z., ktorý sa vzťahuje aj na
usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je verejná zeleň).

10. Účinnosťou zák. č. 66/2009 Z.z. od 1.7.2009 vzniklo na pozemkoch vo vlastníctve žalobcu právo
zodpovedajúce vecnému bremenu. Spomínaný zákon č. 66/2009 Z.z. neobsahuje úpravu týkajúcu sa

priznania náhrady za zriadenie vecného bremena, avšak vychádzajúc z názoru NS SR sp.zn. 8Cdo
17/2019 bol súd toho názoru, že žalobcovi patrí primeraná náhrada v zmysle zásad upravujúcich inštitút
vecného bremena.

11. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania nároku zo strany žalovaného súd sa zaoberal otázkou

charakteru náhrady za vecné bremeno, teda či ide o náhradu jednorazovú alebo opakovanú.

12. V tej súvislosti vychádzal z doterajšej judikatúry najvyšších súdnych autorít (rozhodnutia NS SR -
2Cdo 194/2018, 8Cdo 17/2019, 1Cdo 99/2019), z ktorých je zrejmé, že náhrada za zriadenie vecného
bremena má charakter jednorazovej odplaty.

13. Na základe toho prijal záver o nemožnosti priznania náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva
opakovane až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom upraveným v zák. č. 66/2009 Z.z.

14. K namietanému porušeniu princípu právnej istoty a legitímnych očakávaní prejavujúcich sa v zásahu

do práva na ochranu vlastníctva (majetku) súd uviedol, že Európsky súd pre ľudské práva formuloval
všeobecný princíp, podľa ktorého požiadavka právnej istoty (ani ochrana legitímneho očakávania)
nezahŕňa právo na ustálenú judikatúru (Unédic proti Francúzsku, č. 20153/04). Judikatúra nemôže byť
bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to i pri nezmenenej právnej úprave) bola nielen doplňovaná o nové
interpretačnézávery,aleajmenená.Ikeďzmenajudikatúryvyvolávakonfliktmedzipožiadavkouprávnej

istoty a požiadavkou materiálnej správnosti súdneho rozhodnutia, v aplikačnej praxi súdov je možná. S
ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom,
opodstatneným dôvodom odlišného právneho názoru môže byť vývoj judikatúry k posudzovanej otázke
(porovnaj aj rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 46/2013, sp. zn. II.ÚS 346/08). Už v čase
podania žaloby bola rozhodovacia prax súdov v otázke posudzovania nároku na odplatu za vecné

bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z. nejednotná, a len prevažujúca prax súdov nižšej inštancie,
nezakladá nárok na priznanie opakovanej náhrady za zriadenie vecného bremena. Doplnil, že k
retrospektívnym účinkom zmenenej judikatúry sa dovolací súd vyjadril vo svojich rozhodnutiach (sp.
zn. 8MCdo/4/2014, 3Cdo/223/2016, 3Cdo/198/2017, 9Cdo/67/2020, 7Cdo/20/2021) a prijal priebežne
stabilný názor, že pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho

pravidla; ide o tú istú normu a iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny
judikatúry nemožno obmedziť len do budúcnosti, ale nový právny názor je potrebné aplikovať aj na
všetky už prebiehajúce konania. Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba
nachádza (viď NR SR sp. zn. 7Cdo/77/2020).15. V súvislosti so vznesenou námietkou premlčania súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa môže
domáhať nápravy situácie v konaní o nariadení pozemkových úprav v zmysle § 2 ods. 1 písm. l/ zák.

č. 330/1991 Zb. Zákonom č. 257/2022 Z.z. došlo s účinnosťou k1.9.2022 k vypusteniu § 3 zo zák. č.
66/2009Z.z.akzmenezák.č.330/1991Zb.,ktorejúčelomboloodstrániťniekoľkorokovtrvajúcinesúlad
zák. č. 66/2009 Z.z. so súčasným znením zák. č. 330/1991 Zb. Žalobca tak má oprávnenie podať návrh
na začatie konania a upraviť spornú situáciu do budúcna (§ 7 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 3 zák. č.
330/1991 Zb.), o ktorom návrhu rozhoduje okresný úrad. Neostane mu tak len holé vlastníctvo bez

možnosti zvrátiť tento stav.

16. V danom prípade platí všeobecná trojročná premlčacia doba, pričom pre určenie začiatku jej plynutia
je rozhodné, kedy bolo možné právo uplatniť prvý raz, v danom prípade to bolo dňom 1.7.2009, t.j.
odo dňa účinnosti zák. č. 66/2009 Z.z. V kontexte uvedeného sa právo žalobcu na zaplatenie náhrady
za vecné bremeno premlčalo najneskôr dňa 1.7.2012, pričom žalobca podal žalobu na súde (až) dňa

10.6.2022, urobil tak až po uplynutí premlčacej doby.

17. Z tohto dôvodu žalobu zamietol.

18. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalovanému priznal plnú

náhradu trov konania voči neúspešnému žalobcovi.

19. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods.
1 písm. d/, f/ a h/ C.s.p. a odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. V dôvodoch

odvolania vytkol súdu prvej inštancie jeho nesprávny záver o tom, že na daný prípad bolo potrebné
aplikovať zák. č. 66/2009 Z.z., keďže vecné bremeno v zmysle § 4 tohto zákona na predmetných
pozemkoch nevzniklo. Predmetom konania sú pozemky, na ktorých nie sú stavby, ale verejná zeleň,
preto v zmysle zákona vecné bremeno ani nemohlo vzniknúť. V zmysle § 1 ods. 1 spomínaného zákona
„za pozemok pod stavbou možno považovať len pozemok, na ktorom stojí stavba, ktorá prešla do

vlastníctvaobcepodľaosobitnéhopredpisu“.Zákonodarcapritomnaúčelyzákonazastavbunepovažuje
cintorín, športový areál alebo verejnú zeleň, nakoľko o týchto hovorí v § 1 ods. 2 zákona a nie v §
1 ods. 1. Takýmto pozemkom, na ktorých je umiestnený cintorín, športový areál alebo verejná zeleň
zákonodarca nezriadil právo zodpovedajúce vecnému bremenu v zmysle § 4 ods. 1 spomínaného
zákona. Zákonodarca dal obciam a vyšším územným celkom len možnosť vysporiadať vlastnícke vzťahy

k týmto pozemkom, na ktorých je cintorín, športový areál alebo verejná zeleň, a to buď zámenou
alebo prostredníctvom pozemkových úprav. Toto vyplýva aj z dôvodovej správy k tomuto zákonu.
Rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/52/2009 sa týka takých parciel, na ktorých sú zriadené stavby –
miestne komunikácie. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že na predmetných pozemkoch vzniklo zákonné vecné
bremeno, mal súd predložiť stavebné povolenie alebo kolaudačné rozhodnutie. Skutočnosť, že žalovaný

nevie dohľadať niektoré relevantné doklady, že ide o „stavbu“ neznamená, že stavba je povolená. V tej
súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 127/2010. Žalobca má za to, že mu
vznikol nárok voči žalovanému titulom bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Bez ohľadu na to pripomína, že zákonodarca v zákone nestanovil primeranú náhradu
za obmedzenie vlastníckeho práva, nespomína ani odplatu za zriadené vecné bremeno. Zákonné

ponechanie otázky primeranej náhrady na rozhodnutie súdu nespĺňa požiadavku vedomosti o výške
primeranej náhrady ani požiadavku včasnosti poznania okamihu, kedy vlastník dostane primeranú
náhradu. S poukazom na článok 20 ods. 4 ústavy poukázal odvolateľ na to, že vlastník nemôže ostať
v neistote, akú náhradu dostane ako primeranú za vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie svojho
vlastníctvaakedytútonáhradudostane(Pl.ÚS42/2015bod56).Pokiaľsúdpoukazujeohľadomnáhrady

za vecné bremeno na judikatúru najvyšších súdnych autorít v bode 50 a nasl. rozsudku, tieto odporujú
rozhodnutiu pléna ústavného súdu spomínaného vyššie. Na rozdiel od „primeranej náhrady“, ktorá sa
poskytuje pri vyvlastnení spravidla jednorazovo, pri nútenom obmedzení vlastníckeho práva možno
podľa názoru žalobcu uvažovať o pravidelných platbách „primeranej náhrady“ počas trvania núteného
obmedzenia. Len vtedy sa naplní účel stanovený ústavou za obmedzenie vlastníckeho práva. Poukázal

na to, že zákonné vecné bremeno zriadené zák. č. 66/2009 Z.z. je zriadené na dobu určitú, nie na dobu
neurčitú, a to do doby vykonania pozemkových úprav (§ 4 ods. 2 spomínaného zákona). Obmedzenie
vlastníckehoprávažalobcutaknemôžebyťchápanéakočasovoneobmedzené.Žalobcamápretonárok
na priznanie primeranej tzv. opakovanej náhrady za obdobie časovo obmedzeného (t.j. dočasného)trvania obmedzenia jeho vlastníckeho práva. Žalobcovi preto vznikol nárok na tzv. opakovanú náhradu,
nie na náhradu jednorazovú. V tej súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS
237/2009. S poukazom na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a judikatúru

európskeho súdu otázka proporcionality vyžaduje určiť, či existoval rozumný vzťah medzi použitými
prostriedkami a sledovaným účelom alebo inými slovami, či bola docielená spravodlivá rovnováha
medzi požiadavkami všeobecného záujmu a záujmami jednotlivca. Zákon navyše pred zriadením
práva vecného bremena preferuje iné spôsoby usporiadania vzájomných vzťahov – do vykonania
pozemkovým úprav v príslušnom katastrálnom území. Toto potvrdzuje tvrdenia odvolateľa a jeho právnu

argumentáciu, že v predmetnej veci možno poskytnúť len odplatu za skutočnú dobu užívania pozemku
žalovaným opakovane, nie jednorazovo. Záver súdu prvej inštancie o tom, že lokalitu „Borovicový háj“
mal nadobudnúť do správy národného majetku Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košice nie je
podložený žiadnym dôkazom. Práve opačný právny záver preukazuje znenie rozhodnutia MLVH-CSR
zo dňa 27.1.1987 o vyňatí, ktoré v bode B, 1.písm. b ukladá Záhradníckemu a sadovníckemu podniku
mesta Košice: „resp. uzatvoriť zmluvu o prevode národného majetku“. Záhradnícky a sadovnícky

podnik mesta Košice nemal v správe národného majetku lokalitu „Borovicový háj“, keďže mu bola
uložená povinnosť uzatvorenia príslušnej hospodárskej zmluvy o prevode správy Ministerstvom lesného
a vodného hospodárstva SSR. V konaní nebolo preukázané uzatvorenie takejto hospodárskej zmluvy,
ktorou mala byť prevedená správa národného majetku na Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta
Košíc od inej socialistickej organizácie. Preto je potrebné uzatvoriť, že Záhradnícky a sadovnícky podnik

mesta Košice nikdy platne správu národného majetku nad lokalitou „Borovicový háj“ nezískal. Preto
ani nemohol platne prevádzať správu tohto národného majetku na iné socialistické organizácie. Vo
veci nebolo ani ustálené, ktorá socialistická organizácia mala získať do správy národného majetku
„Borovicový háj“. Preto treba mať za to, že „Borovicový háj“ mal po celý čas v dočasnej správe
Okresný národný výbor v Košiciach. V zmysle § 2 ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb. právny účinok prechodu

vlastníckeho práva na obec sa založil iba k veciam, ktoré mali príslušné národné výbory v správe
národného majetku a nie v dočasnej správe. Navyše sa odvolateľ pýta, či hospodárska zmluva je
spôsobilá založiť právne účinný prevod správy národného majetku k budove na tretiu osobu v prípade,
ak za predpisov účinných k 10.11.1987 neobsahuje presné označenie parcely, na ktorých sa má budova
nachádzať alebo je z iných dôvodov absolútne neplatným právnym úkonom. Podľa názoru žalobcu

Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košice platne nepreviedol správu národného majetku na
Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košice – správa verejnej zelene. Súd sa nezaoberal tým, či
premlčanie nie je v rozpore s dobrými mravmi.

20. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania

v zmysle ust. § 385 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) v rozsahu
danom v ust. § 379 a § 380 C.s.p., z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že
odvolanie je dôvodné.

21. Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je

nepreskúmateľné vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci.

22. Odôvodnenie rozhodnutia je obsahovou náležitosťou písomného vyhotovenia rozhodnutia, ktoré
má stručne, jasne, výstižne a presvedčivo uviesť, čoho a z akých dôvodov sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril

žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

23. Za právne posúdenie veci treba považovať interpretáciu a aplikáciu tých ustanovení zákona
(hmotného práva), ktoré sa vzťahujú na posúdenie merita veci, teda na základe ktorých sa vo veci
rozhodlo. Aby odôvodnenie rozhodnutia zodpovedalo požiadavkám vyplývajúcim z ust. § 220 ods.
2 C.s.p. vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci je nevyhnutné, aby myšlienkový postup súdu bol

v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom nielen na všetky skutočnosti zistené vykonaným
dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery môžu byť dostatočne
preskúmateľné len vtedy, ak súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný ajasný výklad, z ktorých ustanovení zákona vychádzal, ako ich interpretoval a ako pod tieto ustanovenia
(ne)podriadil zistený skutkový stav.

24. Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že úvahy súdu prvej inštancie o charaktere
náhrady za vecné bremeno, a teda či v danom prípade patrí žalobcovi náhrada jednorazová alebo
opakovaná je potrebné považovať za neúplné, a teda nesprávne. Súd prvej inštancie v tomto smere
vychádzal z judikatúry najvyšších súdnych autorít (rozhodnutia NS SR sp.zn. 2Cdo 194/2018, 8Cdo
17/2019, 1Cdo 99/2019), z ktorej vyplýva konštantný názor najvyššieho súdu o tom, že náhrada

za zriadenie vecného bremena má charakter jednorazovej odplaty, avšak nezvážil, či táto ustálená
rozhodovacia prax je priliehavá aj na daný prípad, a teda či okolnosti danej veci sú natoľko podobné,
že umožňujú vo veci urobiť rovnaký právny záver.

25. Odvolací súd považuje úvahy súdu prvej inštancie, že v danom prípade boli naplnené podmienky
pre aplikáciu zák. č. 66/2009 Z.z. na daný prípad za správne a výstižné, pričom v tomto smere sa súd

prvej inštancie vyporiadal aj s početnými námietkami žalobcu.

26. Výsledky dokazovania vykonané na súde prvej inštancie aj podľa názoru odvolacieho súdu svedčia
o tom, že na pozemkoch v spoluvlastníctve žalobcu vzniklo účinnosťou zák. č. 66/2009 Z.z. právo
zodpovedajúce vecnému bremenu, preto žalobcovi patrí náhrada za zriadenie tohto vecného bremena,

ktorá musí byť v zmysle ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít primeraná.

27. Pokiaľ ide o charakter náhrady za vecné bremeno, a teda či žalobcovi patrí náhrada jednorazová
alebo opakovaná, súd prvej inštancie vychádzajúc z ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít mal
za to, že náhrada za zriadenie vecného bremena má mať charakter jednorazovej odplaty.

28. Aj keď sa súd prvej inštancie v bode 56. odôvodnenia rozsudku vyjadril k namietanému porušeniu
princípu právnej istoty a legitímnych očakávaní v súvislosti so zmenou judikatúry, ktorá bola pri
priznávaní nároku za odplatu za vecné bremeno v zmysle zák. č. 66/2009 Z.z. spočiatku nejednotná
a neskôr došlo k jej ustáleniu, bližšie tieto úvahy nerozvíja, najmä v súvislosti s konkrétnymi skutkovými

zisteniami týkajúcimi sa danej veci. Preto záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobcovi patrí za
obmedzenie vlastníckeho práva náhrada jednorazová, je potrebné považovať za nedostatočný, a teda
nesprávny.

29. V nedávnom prijatom rozhodnutí č.k. PL.ÚS/12/2025-16 z 28.5.2025 Ústavný súd poukázal na

to, že ani ustálená súdna prax nie je nemenná a odklon od nej je možný (s povinnosťou dôkladného
presvedčivého odôvodnenia § 220 ods. 3 C.s.p.). V spore, z ktorého vyšiel prejednávaný návrh, môže
byť okolnosťou odôvodňujúcou prekonanie skoršej judikatúry najvyšších súdnych autorít fakt, že ani po
takmer 17 rokov od nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. nebol dosiahnutý jeho účel. Tým
bolo prioritne definované usporiadanie vlastníckych vzťahov medzi vlastníkom pozemku a obcou, resp.

vyšším územným celkom ako vlastníkom delimitovanej stavby, a to zákonom predpokladaným nástrojmi
(§ 2 ods. 1 a 2 zákona), a nie ďalšie fakticky časovo neurčité (do vykonania pozemkových úprav)
zakonzervovanie stavu núteného obmedzenia vlastníckeho práva vlastníka pozemku bez náležitej
kompenzácie.

30. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS/369/2025-49,
podľa ktorého právny stav nastolený doterajšou judikatúrou a výkladom dotknutých právnych noriem
nie je naďalej ústavne udržateľný. Vlastníci pozemkov nedisponujú žiadnym z oprávnení vlastníka,
ktoré tvoria obsah vlastníckeho práva v dôsledku dotknutej právnej úpravy a jej konštantného výkladu
všeobecnými súdmi o nároku len na jednorazovú odmenu (navyše premlčateľnú v kontraste s

nepremlčateľným vlastníckym právom), ktorú nemožno považovať za primeranú pre časové obdobie
obmedzenia 16 rokov, za ktoré malo dôjsť k vysporiadaniu práv zmluvne. Bremeno kladené na
vlastníkov z dôvodu verejného záujmu je tak neprimerané a nezodpovedá požiadavkám proporcionality.
Jediným dôvodom hraničnej ústavnej akceptovateľnosti dosiaľ bola dočasnosť tohto riešenia, ktorá však
nevyvíjala tlak na mestá a obce pristúpiť k zmluvnému riešeniu nežiaduceho stavu. Len opakovaná

náhrada blížiaca sa k trhovej hodnote môže predstavovať nastolenie spravodlivej rovnováhy medzi
potrebami verejného záujmu a vlastníckym právom sťažovateľov, teda viesť k ústavne aprobovateľnému
stavu v právnom štáte.31.Ústavnýsúdďalejuviedol,žena prvýpohľadbysamohlozdať,žesúdyvovecisťažovateľovnemohli
porušiť ich právo na súdnu ochranu, keď pri rozhodovaní vychádzali z (už) ustálenej rozhodovacej praxe
najvyššieho súdu. Súdy sú vždy povinné zvažovať, či je ustálená rozhodovacia prax, ktorú zvažujú

v okolnostiach konkrétnej veci aplikovať, na vec priliehavá, teda či sú okolnosti natoľko podobné, že
umožňujú vo veci urobiť rovnaký právny záver.

32. V tomto prípade rovnako ide o aplikáciu zákona č. 66/2009 Z.z. - o prípad nie ojedinelý, ktorý na
prvý pohľad takú možnosť ponúka. Napriek tomu je tu okolnosť, ktorá prípad robí odlišným od tých

predchádzajúcich, a tou okolnosťou je čas.

33. Túto okolnosť zdôrazňoval aj žalobca v odvolaní voči rozsudku, keď poukazoval na to, že
rozhodovacia prax, resp. aplikácia takejto rozhodovacej praxe nie je spravodlivá. Odvolateľ poukazuje
na to, že na rozdiel od „primeranej náhrady“, ktorá sa poskytuje pri vyvlastnení spravidla jednorazovo,
pri nútenom obmedzení vlastníckeho práva je potrebné uvažovať o pravidelných platbách „primeranej

náhrady“ počas trvania núteného obmedzenia vlastníckeho práva, teda až do usporiadania vzájomných
vzťahov vykonaním pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území.

34. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovia
uskutočňovať mu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý

proces a tento nedostatok nebolo možné napraviť pred odvolacím súdom, odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p. zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

35. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie rozhodnúť o žalobcom uplatnenom nároku,

vyporiadať sa s podstatnými relevantnými tvrdeniami žalobcu a jeho argumentmi vo vzťahu k priznaniu
primeranej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva a jej charakteru, pričom bude vychádzať z nálezu
Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 369/2025. Až následne bude možné vo veci opätovne rozhodnúť.

36. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396

ods. 3 C.s.p.).

37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).