Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia, Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. január 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3CdoPr/6/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4619201759
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Sluk
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:4619201759.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu LAMA SK a. s., Bratislava, Tomášikova 30, IČO:
36651311, zastúpeného Advokátskou kanceláriou ARDEN LEGAL & TAX s. r. o., Bratislava, Jelačičova
8, IČO: 47256443, proti žalovaným 1/ A., rod. R., narodenej XF., zastúpenej JUDr. Romanom Foltínom,
advokátom, Nitra, Školská 3, 2/ X. B., narodenej F. zastúpenej JUDr. Namirom Alyasrym, PhD.,
advokátom, Nitra, Štúrova 43, o zaplatenie 17.000 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde

Nitra pod sp. zn. TO-8Cpr/10/2019 (pôvodne na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 8Cpr/10/2019),
o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 30. októbra 2024 sp. zn. 9Co/Pr/6/2023 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej 2/ voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Topoľčany rozsudkom z 21. februára 2023 č. k. 8Cpr/10/2019-324 (ďalej aj „súd prvej
inštancie“) žalobu zamietol (výrok I.), návrh žalovanej 1/ na prerušenie konania zamietol a žalovaným
1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok III.).
1.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia poukázal na nesporné skutočnosti (viď bod 14.
rozhodnutia súdu prvej inštancie). Za sporné skutočnosti označil tvrdenia žalobcu a žalovaných ohľadne
inštrukcií, ako mali postupovať žalované pri opätovnom poplachu vlámania na objekte, ktorý bol

skontrolovaný bez narušenia (viď bod 15. rozhodnutia súdu prvej inštancie). Súd prvej inštancie mimo
iného skonštatoval, že žalobca nepreukázal aké konkrétne pokyny žalované nesplnili; teda žalobca
podľa názoru súdu spornú skutočnosť (o porušení právnej povinnosti) nepreukázal, čo malo mimo iného
za následok zamietnutie žaloby o náhradu škody.

2. Krajský súd v Nitre (ďalej aj „odvolací súd“) na základe odvolania žalobcu rozsudkom z 30. októbra

2024 sp. zn. 9CoPr/6/2023 vo výroku I. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanej 2/
ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP. Vo výroku II. vo vzťahu k žalovanej 1/ zrušil rozsudok súdu
prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Výrokom III. žalovanej 2/ priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu (§ 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP).
2.1. Odvolacísúdvodôvodnenírozhodnutiamimoinéhouviedol:„13.Pokiaľideoprejednaniepodaného
odvolania žalobcu v odvolacom konaní, podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné na toto odvolanie

nazerať osobitne vo vzťahu k žalovanej v 1. rade a osobitne vo vzťahu k žalovanej v 2. rade, vychádzajúc
zo zásadnej skutkovej okolnosti týkajúcej sa len žalovanej v 1. rade, zrejmej pred rozhodnutím súdu
prvej inštancie, a to právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava III vo vzťahu k žalovanej v
1. rade o podanej žalobe o neplatnosť skončenia pracovného pomeru žalovanej v 1. rade u žalobcu.

14. Prejednávajúc podané odvolanie žalobcu, dospel odvolací súd k záveru, že toto nie je vo vzťahu

k žalovanej v 2. rade dôvodné, pretože súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a prijal i
správne právne závery, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, čo potom viedlo k potvrdeniu rozsudkusúdu prvej inštancie v jeho napadnutom rozsahu vo vzťahu k žalovanej v 2. rade, a to v súlade s § 187
ods. 1 CSP. ...

19. Vo vzťahu k žalovanej v 2. rade sa odvolací súd stotožňuje s prijatými závermi súdu prvej inštancie,
že v konaní nebolo preukázané jej protiprávne konanie pri plnení pracovných povinností. V kontexte
žalobcom tvrdeného porušenia čl. 2 písm. a) a b) pracovnej zmluvy a porušenia bodu 3., resp. bodu
7. prílohy č. 2 k pracovnej zmluve, je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil,
že žalobca nepreukázal, aké konkrétne pokyny, resp. smernice a s akým konkrétnym obsahom mala

žalovaná porušiť, pretože pokiaľ porušenie právnej povinnosti žalovanej malo spočívať v tom, že táto
nerešpektovala, resp. porušila pokyny zamestnávateľa, resp. smernice zamestnávateľa, porušenie
konkrétnych pokynov, resp. smerníc, s konkrétnym obsahom, mal žalobca ako zamestnávateľ v konaní
preukázať, čo sa však nestalo. Rovnako nemožno súhlasiť s tým, že by bolo preukázané oboznámenie
žalovanej v 2. rade ako zamestnankyne s pokynmi a smernicami zamestnávateľa týkajúcimi sa
poplachov a hlásení, čo sa podľa žalobcu malo diať prostredníctvom školení, a pokiaľ žalobca vo

vyjadrení v rámci odvolacieho konania udáva, že v prípade pochybností o účasti žalovanej v 2. rade na
predmetných školeniach, poukazuje na dôkaz založený v súdnom spise - podpis žalovanej v 2. rade na
prezenčnej listine, je potrebné uviesť, že na všetkým prezenčných listinách (s výnimkou jednej zo dňa
13. 12. 2017 označenej ako Prezenčná listina zamestnancov o preškolení interných smerníc PO č. 02 T.
- spôsob zabezpečenia obrany pred požiarmi v mimopracovnom čase pre PCO) založených v súdnom

spise je pri mene X. B. podpis z obdobia pred samotným vznikom pracovného pomeru žalovanej v 2.
rade u žalobcu. Z tohto pohľadu sú potom tieto listiny bez akejkoľvek relevancie a okrem uvedeného
sa žiadna z nich ani netýka školenia v spoločnosti S., tak ako konštatoval i súd prvej inštancie. Ak
potom súd prvej inštancie uzavrel, že zo strany žalobcu nebolo zrejmé, čo malo byť predmetom školení,
aké pokyny a otázky sa riešili, pričom v konaní neboli ani predložené smernice, (ktoré mala žalovaná

porušiť), s takýmito závermi možno jednoznačne súhlasiť, čo potom správne viedlo súd prvej inštancie k
zamietnutiu žaloby voči žalovanej v 2. rade, pretože žalobca nepreukázal naplnenie zodpovednostných
predpokladov na náhradu škody. Preto vo vzťahu k žalovanej v 2. rade odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v jeho napadnutom rozsahu (vo veci samej a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania)
ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Napokon, záverom odvolací súd udáva, že k takto

prijatým správnym záverom súdu prvej inštancie, ktoré odvolací súd vyššie vo svojom odôvodnení len
potvrdil, žalobca v odvolaní ani neprezentoval relevantnú odvolaciu argumentáciu.

20. Vyššie uvedené závery by platili zhodne i pre žalovanú v 1. rade, avšak len za situácie, že by vo
vzťahuknejneboloprávoplatnerozhodnutévkonanínaOkresnomsúdeBratislavaIIIvovecineplatnosti

skončenia jej pracovného pomeru u žalobcu. Vo vzťahu k žalovanej v 1. rade považoval odvolací súd
odvolanie žalobcu za dôvodné, čo následne viedlo k zrušeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie v jeho
napadnutom rozsahu vo vzťahu k žalovanej v 1. rade v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) CSP.

21. Žalobca v odvolaní správne poukázal na skutočnosť právoplatne skončeného konania pred

Okresným súdom Bratislava III vo vzťahu k žalovanej v 1. rade o neplatnosť skončenia jej pracovného
pomeru u žalobcu, v ktorom konaní konajúci súd konštatoval porušenie pracovných povinností
žalovanou v 1. rade, čo následne vyhodnotil tak, že ku skončeniu pracovného pomeru žalovanej v
1. rade u žalobcu došlo platne. Na tieto skutočnosti súd prvej inštancie v rámci rozhodovania tejto
veci vôbec neprihliadol, nevzal do úvahy ustanovenia § 226 a nasl. OSP a to, že je tu právoplatné

rozhodnutie voči žalovanej v 1. rade , ktoré je voči nej záväzné a nezmeniteľné. V tomto ohľade
odvolací súd poukazuje i na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/44/2010, v ktorom NS SR uzavrel, že
pokiaľ už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu
účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej
skorším posúdením. NS SR tiež uviedol, že keďže súd nemôže ako predbežnú otázku riešiť to, o čom

už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov, nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne
skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. So zreteľom na právoplatnosť a z toho
plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia, akékoľvek nové právne posúdenie
tejtootázkyvinom(ďalšom)konanítýchistýchúčastníkovjeneprípustné.Pokiaľsúdprejudiciálnyúčinok
ignoruje, nerešpektuje záväzné súdne rozhodnutie a koná v rozpore s ústavou. Rovnako odvolací súd

poukazuje i na rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II ÚS/349/09.

22. V kontexte vyššie uvedeného je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní
vo vzťahu k žalovanej v 1. rade vôbec nevzal na zreteľ a nerešpektoval subjektívnu záväznosťprávoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava III, ktorým bola medzi žalovanou v 1. rade a
žalobcom vyriešená otázka jedného z predpokladov všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu,
a to existencia protiprávneho úkonu žalovanej v 1. rade. Uvedené dôvody viedli odvolací súd k zrušeniu

rozhodnutia súdu prvej inštancie v jeho napadnutom rozsahu vo vzťahu k žalovanej v 1. rade v zmysle
ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) CSP, pretože ignorovaním právoplatného rozhodnutia o otázke, ktorá
je riešená i v tomto konaní a riadnym nevysporiadaním sa s ním v tomto konaní, v zmysle zákonnej
právnej úpravy CSP došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. V ďalšom konaní, už len
vo vzťahu k žalovanej v 1. rade, bude súd prvej inštancie postupovať v zmysle záväzného právneho

názoru odvolacieho súdu, vysloveného vyššie.“

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu (v potvrdzujúcom výroku o zamietnutí žaloby voči žalovanej
2/) podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“). Dovolateľ vyvodzoval prípustnosť dovolania v zmysle
ustanovenia § 420 písm. f) CSP, keď súd mal nesprávnym procesným postupom znemožniť strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.
3.1. Dovolateľ v dovolaní vo vzťahu k napadnutému výroku rozsudku odvolacieho súdu (vzťahujúcemu
sa na žalovanú 2/) v podstate namietal nesprávnosť rozdielneho rozhodovania voči žalovanej 1/ a
žalovanej 2/ a z tohto dôvodu vyvodzoval:
a/ porušenie princípu právnej istoty (nerešpektovanie požiadavky, že obdobné situácie musia byť

posudzované rovnakým spôsobom);
b/ porušenie práva na spravodlivý proces (rozsudok odvolacieho súdu vykazuje znaky arbitrárnosti lebo
odvolací súd porušil povinnosť riadne sa vysporiadať s návrhmi strán sporu na dokazovanie, dostatočne
a zrozumiteľne neodôvodnil proces dokazovania, neustálil skutkový stav a v odôvodnení rozhodnutia
neposkytol odpovede na špecifické argumenty žalobcu);

c/ nesprávnym vyhodnotením a zistením skutkového stavu ohľadom záveru súdov, že žalobca
nepreukázal porušenie povinnosti žalovanou 2/ napriek právoplatnému rozhodnutiu Okresného súdu
Bratislava III z 19. januára 2022 č. k. 12Cpr/17/2018-196 ohľadom neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru žalovanej 1/, ktorá bola v rovnakej skutkovej situácii ako žalovaná 2/ (rovnaká
pracovná pozícia, rovnaké pracovné podmienky, v čase škody vykonávala so žalovanou 2/ rovnakú

činnosť, mali rovnakú zodpovednosť, rovnaký dôvod skončenia pracovného pomeru);
d/ nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k výsledku dokazovania.
Žalobca poukázal na závery Okresného súdu Bratislava III (bod 24. rozhodnutia), podľa ktorého
žalovaná 1/ sa dopustila protiprávneho konania závažným porušením pracovnej disciplíny ak nekonala,
resp. neriešila prijaté hlásenia o vlámaniach do stráženého objektu vtedy keď mala. Napriek tomu

odvolací súd trvá na tom, že protiprávne konanie žalovanej 2/ nebolo preukázané. Dovolateľ navrhoval,
aby dovolací súd v dovolaním napadnutej časti zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na
ďalšie konanie a odložil jeho právoplatnosť.

4. Žalovaná 2/ v písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že konanie netrpí žalobcom uplatnenými

vadami v zmysle § 420 písm. f) CSP, navrhla dovolanie odmietnuť a priznať jej nárok na náhradu trov
dovolacieho konania. Žalobca v reakcií na vyjadrenie žalovanej 2/ zotrval na podanom dovolaní.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu v

neprospech ktorej bolo rozhodnuté, zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1), skúmal prípustnosť dovolania
bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), pričom dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné
odmietnuť.

6. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným

spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade
je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných
prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a
slobôd.
6.1. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných

prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z
akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.6.2. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými
podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže

byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho;
namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.
6.3. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na
opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom

sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho
konania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu.

7. Dovolateľ vyvodzoval prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP.
7.1. Dovolanie podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada (§ 431 ods. 1 CSP).
7.2. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnomdôsledkuvedúkjehoodmietnutiu,je(procesnou)povinnosťoudovolateľavysvetliťvdovolaní,

z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod.
V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ
vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

8. Dovolateľ vyvodzujúc prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP predovšetkým

namieta nesprávne a nedostatočné skutkové zistenia a následný nesprávny právny záver odvolacieho
súdu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o porušení právnej povinnosti žalovanou 2/. Vychádzal z
toho, že žalovaná 2/ bola v identickej skutkovej a právnej situácii ako žalovaná 1/, a preto ak v konaní o
určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru iniciovaného žalovanou 1/ voči žalobcovi
súd právoplatne v rozhodnutí konštatoval hrubé porušenie pracovnej disciplíny žalovanou 1/, tak tento

záver sa bez ďalšieho vzťahuje aj na žalovanú 2/ v tomto konaní (o náhradu škody).
8.1. Dovolací súd sa nestotožňuje s názorom, aby skutkové a následné i právne závery v jednej
veci mohli byť bez ďalšieho podkladom pre iné konanie, pri rozdielností účastníkov konania i
rozdielnostipredmetukonania.Záveryprijatésúdomvsporeourčenieneplatnostiokamžitéhoskončenia
pracovného pomeru sa dotýkajú len žalovanej 1/ a žalobcu (subjektívna záväznosť- inter partes -

§ 228 ods. 1 CSP). Žalovaná 2/ nebola účastníčkou tohto konania, nemala možnosť uplatniť svoje
procesné práva a tak ovplyvniť skutkový a následne i právny stav veci. Za takej situácie postupoval
odvolací súd správne, ak odlišoval skutkové okolnosti v rozhodnutí vydanom voči žalovanej 1/ v spore o
určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru od skutkových okolností i zistení v tomto
spore (o náhradu škody) dopadajúcich na žalovanú 2/. V danom prípade nie je splnená podmienka

existencie rovnakého alebo analogického skutkového stavu, nie je splnený základný predpoklad na to,
aby všeobecný súd na účel dodržania princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia
musel dať na určitú právnu otázku rovnakú odpoveď (uznesenie Ústavného súdu SR z 9. 2. 2018,
sp. zn. IV. ÚS 99/2018). Posúdenie otázky, či strana sporu uniesla dôkazné bremeno, ktoré ju v
tom-ktorom spore zaťažovalo, spočíva v každom jednotlivom prípade (v každom jednotlivom civilnom

sporovom konaní) na posúdení vysoko individuálnych, konkrétnych a v iných prípadoch sa spravidla už
nevyskytujúcich skutkových okolnostiach, ktoré sú svojou povahou jedinečné a neopakovateľné.
8.2. Ak teda súd koná s niekým, kto nebol účastníkom (stranou) právoplatne skončeného a
rozhodnutého konania, môže dotknutú otázku posúdiť aj inak, teda výrok právoplatného rozsudku
preň v takom prípade záväzný nebude. Žalovaná 2/ nebola účastníčkou konania o určenie neplatnosti

okamžitého konania pracovného pomeru, preto výrok takého rozhodnutia nebude záväzný pre súd v
tejto veci (vo vzťahu k žalovanej 2/). A tak spornú otázku v tomto konaní (vo vzťahu k žalovanej 2/)
mohol odvolací súd posúdiť aj inak (obdobne aj Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S.,
Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, 2 vydanie, Komentár, Praha: C. H. BECK
2022, str. 793). Pokiaľ dovolateľ apeluje na dodržiavanie právnej istoty v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP v

kontexte právoplatného rozhodnutia súdu prvej inštancie prijatého v inej právnej veci, dovolací súd k
tomu uvádza, že právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej
rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutýspravodlivo. V Slovenskej republike sa civilné spory prejednávajú a rozhodujú v súlade s ustálenou
judikatúrnou líniou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ako súdu dovolacieho, či jeho veľkého
senátu), Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora

Európskej únie. Rozhodnutie tuzemského súdu prvej inštancie nereprezentuje ustálenú rozhodovaciu
prax uvádzaných najvyšších súdnych autorít. Z uvedeného aspektu nebolo dovolateľom preukázané,
aby procesný postup odvolacieho súdu zakladal ním namietanú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.

9. Najvyšší súd zároveň už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry

ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami

strany sporu. Za predpokladu, že ide o rozhodné závery, na ktorých stojí súdne rozhodnutie, keďže
sa nevyžaduje odpoveď na každú vznesenú námietku. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že
na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť
rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.
9.1. Dovolateľ v dovolaní len všeobecne (bez konkretizácie a v rovine tvrdení) namieta porušenie práva

na spravodlivý proces, keď rozsudok odvolacieho súdu podľa jeho názoru vykazuje znaky arbitrárnosti,
odvolací súd porušil povinnosť riadne sa vysporiadať s návrhmi strán sporu na dokazovanie, dostatočne
a zrozumiteľne neodôvodnil proces dokazovania, neustálil skutkový stav a v odôvodnení rozhodnutia
neposkytol odpovede na špecifické argumenty. Dovolací súd k takému deficitu poukazuje, že je
viazaný dovolacími dôvodmi i tým ako tieto dovolateľ vymedzil. A z dôvodu riadneho (kvalifikovaného)

zastúpenia dovolateľa vady dovolania z hľadiska ich doplnenia, či konkretizácie nenapráva. Podľa
názoru dovolacieho súdu súdy nižšej inštancie v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviedli dôvody,
na ktorých založili svoje rozhodnutia, zaoberali sa najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami
sporu (vrátane odvolacích námietok) a uviedli dôvody pre ich prijatie alebo odmietnutie (viď bod
10. až 24. rozsudku odvolacieho súdu a bodu 22. rozsudku súdu prvej inštancie). Odôvodnenie

rozsudku odvolacieho súdu v spojení s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre
odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia
odvolacieho súdu ako aj z rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, z ktorých dôkazov vychádzali
a ako ich vyhodnotili, pričom podľa názoru dovolacieho súdu zistené skutkové závery odvolacieho
súdu nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu

práva na spravodlivý (riadny) proces. Odvolací súd sa vysporiadal aj s odvolacími dôvodmi a podal
vysvetlenie,prečoodvolaniepovažovalzačiastočneopodstatnené(vovzťahukžalovanej1/)ačiastočne
neopodstatnené(vovzťahukžalovanej2/).Zuvedenéhodôvodunebolomožnépovažovaťzaadekvátne
všeobecné tvrdenia z dovolania o neodôvodnenosti, nepreskúmateľnosti, zmätočnosti, či arbitrárnosti
(svojvôli), o taký prípad tu zjavne nešlo. Išlo tu skôr o prípad subjektívnej nespokojnosti dovolateľa s tým,

ako sa s jeho námietkami, argumentáciou i právnym posúdením veci vysporiadal odvolací súd. Snahou
dovolateľa bolo uplatniť vady konania v zmysle § 420 písm. f) CSP len preto, že záver odvolacieho súdu
o potrebe zamietnuť jeho žalobu voči žalovanej 2/ nebol ochotný prijať za správny. Za procesnú vadu
konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia (vo
vzťahu k žalovanej 2/) podľa predstáv dovolateľa. Napokon je dôležité zdôrazniť, že pri posudzovaní

splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy
dospeli, nie je právne relevantné, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania
v zmysle § 420 písm. f) CSP nezakladá (I. ÚS 188/06, 9Cdo/293/2021, 9Cdo/324/2021, 9Cdo/174/2022,
9Cdo/3/2023, 9Cdo/13/2023 a iné). Žalobca tak (vo vzťahu k žalovanej 2/) z uvádzaných dôvodov
neopodstatnene namietal existenciu vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.

10. Nedostatočne zistený skutkový stav veci, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov
alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu; nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu
považované za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP (1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017,
3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2018, 3Cdo/94/2018, 6Cdo/69/2020, 9Cdo/209/2020). Pri

posudzovaní ústavnosti tohto právneho názoru nedospel ústavný súd (II. ÚS 465/2017) k záveru
o jeho ústavnej neudržateľnosti. Neúplne zistený skutkový stav veci, ktorý dovolateľ naznačuje v
dovolaní (ohľadom záveru súdov o nepreukázaní porušenia pracovných povinností žalovanou 2/ napriek
právoplatnému rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava III z 19. januára 2022 č. k. 12Cpr/17/2018-196)nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za vadu zmätočnosti, ktorá by zakladala
prípustnosť dovolania. Z prieskumnej povahy dovolacieho konania a z charakteru dovolacieho konania
vyplýva, že dokazovanie sa v ňom nevykonáva a dovolaciemu súdu ani neprislúcha prehodnocovať

dôkazy vykonané v konaní na súdoch nižšej inštancie. To, akým spôsobom súd vykonáva a vyhodnocuje
jednotlivé dôkazy, na ktoré prihliadne a v akej miere, je vždy vecou konajúceho súdu. Dovolaním sa
nemožno domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie ani prieskumu nimi
vykonaného dokazovania. Dovolateľom tvrdené nesprávne hodnotenie dôkazov nie je preto spôsobilé
založiť bez ďalšieho zmätočnostnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.

11. To, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia
odvolacieho súdu nesúhlasili a nestotožnil sa s nimi, nemôže samo osebe viesť k založeniu prípustnosti
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to,
aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s
jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne

záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS
251/03).
11.1. Súdna prax sa ustálila na názore, že ak súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných

dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, táto skutočnosť ale sama
osebe nezakladá prípustnosť dovolania (viď R 42/1993, ale aj rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/18/2011,
3Cdo/268/2012, 4Cdo/314/2012, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/104/2010, 7Cdo/248/2012). Výnimkou sú iba
rôzne závažné deficity v dokazovaní, (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady
voľného hodnotenia dôkazov a pod.), prípadne konajúcimi súdmi svojvoľné, neudržateľné alebo v

zrejmom omyle prijaté skutkové závery, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces,
čo však v dovolaní uplatnené nebolo.

12. Dovolateľ vyvodzoval prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP najmä v dôsledku
nesprávnehoprávnehoposúdeniavecisúdmi,atopokiaľideootázku(ne)uneseniadôkaznéhobremena

v súvislosti s porušením právnej povinnosti žalovanou 2/, ako jedného z predpokladov zodpovednosti za
náhradu škody. Dovolací súd uvádza, že prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nezakladá
ani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych
záveroch, t. j. nesprávnom právnom posúdení veci (porovnaj judikáty R 54/2012 a R 24/2017). V tejto
súvislosti dovolací súd konštatuje, že právne aspekty posudzovania danej veci [napr. o (ne)unesení

dôkazného bremena, o porušením právnej povinnosti ako jedného z predpokladov zodpovednosti za
škody a iné] by mohol dovolací súd vecne preskúmať, avšak iba pri uplatnení dovolacieho dôvodu v
zmysle § 421 ods. 1 písm. a), b) c) CSP, nie pri dovolacom dôvode v zmysle § 420 písm. f) CSP.
Napokon je potrebné pripomenúť i to, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo

prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP
nezakladá(I.ÚS188/06,9Cdo/293/2021,9Cdo/324/2021,9Cdo/174/2022,9Cdo/3/2023,9Cdo/13/2023
a iné). Z uvedeného plynie záver, že otázka správnosti právneho posúdenia veci zostáva nedotknutou
pri rozhodovaní o vade konania v zmysle § 420 písm. f) CSP.

13. Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa § 420 písm.
f) CSP prípustné, preto ho odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.

14. Podľa § 444 ods. 2 CSP ak nejde o rozhodnutie, ktoré ukladá povinnosť plniť, dovolací súd môže na
návrh odložiť jeho právoplatnosť, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa; ustanovenie § 230 tým nie

je dotknuté. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odklad právoplatnosti dovolaním napadnutého
rozhodnutia v zmysle § 444 ods. 2 CSP, a preto v súlade s ustálenou súdnou praxou o tom nevydal
samostatné rozhodnutie (obdobne napr. Najvyšší súd Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo/144/2019,
4Cdo/108/2019).

15. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v zmysle
§ 453 ods. 1 veta druhá v spojení s § 262 ods. l a § 255 ods. l CSP tak, že v súlade so zásadou úspechu
priznal žalovanej 2/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi v plnom rozsahu, keď
nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa pre ich nepriznanie (§ 257 CSP).16. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.