Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. február 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/31/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7823201828
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:7823201828.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a sudkýň

JUDr. Jarmily Čabaiovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobkyne A. B. C., narodenej XX.X.XXXX,
trvale bytom v D., E. B. XXXX/XX, proti žalovanej B. F. - G. B. H., I. I. J. K., G. C. XXXX/XX, A.: XX XXX
XXX, o zaplatenie 323,90 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Rožňava zo dňa 21. marca 2024 č.k. 6C/77/2023 – 208

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách konania a vec v rozsahu zrušenia vracia súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví
zamietol žalobu žalobkyne (výrok I.), ktorou žalobkyňa žiadala uložiť žalovanej povinnosť v lehote do
troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobkyni sumu 323,90 eur spolu so zákonným úrokom z
omeškania odo dňa 4.8.2023 do zaplatenia a výrokom II. súd priznal žalovanej nárok na náhradu trov
konania vo výške 100 %.

2. V odôvodnení rozsudku súd poukázal:

2.1.natvrdeniažalobkynevžalobe,žežalovanádomáhajúcejsazaplatenia„finančnejstratyspôsobenej
klamlivou pracovnou ponukou zo strany žalovanej“, ktorá mala žalobkyni spôsobiť škodu vo výške
323,90 eur v dôsledku vzniknutých cestovných nákladov a nákladov za stravu, lebo žalovaná
nezabezpečila žalobkyni v zmysle pracovnej ponuky prezentovanú bezplatnú dopravu, najmä že: (a)
žalovaná je cestovnou agentúrou, zaoberajúcou sa sprostredkovaním práce do zahraničia, organizačno
- ekonomickou, personálnou a poradenskou činnosťou, ktorá na internete uvádzala, že bez poplatkov

agentúre sprostredkuje prácu pre opatrovateľky do domova dôchodcov v Nemecku, nástupy sú možné
od apríla, bez očkovania, postačovala prax a hovorová nemčina, vybavenie zdarma, plat 16 eur na
hodinu brutto/základný plat od 2.560 eur mesačne brutto, odvody by odvádzal nemecký zamestnávateľ
a k platu by prislúchali diéty vo výške 24 eur v čistom na deň, základný plat v čistom 2.600 eur s
diétami + 25 % nočné, 50 % za nedele a 100 % za sviatky, nadčasy by boli preplatené minimálne
160 hodín, ubytovanie po jednom zdarma, celková preprava zdarma a preplatená + platená dovolenka,
(b) žalobkyňa žalovanej zaslala svoj životopis v nemeckom jazyku, so žalovanou sa žalobkyňa nikdy

nestretla, viackrát ale spolu telefonovali, (c) okolo 15. júla 2023 žalobkyni telefonicky oznámila, že budú
prijímať pracovníkov do domovov dôchodcov v Nemecku a začiatok pracovného pomeru bol stanovený
na deň 4.8.2023 s tým, že pracovnú zmluvu mala žalobkyňa podpísať osobne na mieste, (d) dňa
1.8.2023 bola žalobkyni na email zaslaná adresa, na ktorú sa mala dňa 3.8.2023 dostaviť a v príloheboli aj lístky na autobus, (e) žalobkyňa cestovala z Košíc do Krakowa a z Krakowa do mesta Kassel,
po ubytovaní sa bola žalobkyni sms správou oznámená adresa v meste Riegelsberg, na ktorej mala
pracovať od 4.8.2023, ktoré bolo vzdialené 400 km od mesta Kassel, kde sa žalobkyňa nachádzala

s tým, že na cestu mali byť žalobkyni doručené cestovné lístky na email, (f) žalobkyňa si nevedela
tieto cestovné lístky stiahnuť, lebo nedisponovala telefónom s internetom, (g) domov sa žalobkyňa mala
vrátiť na vlastné náklady, a keďže nedisponovala dostatočnými vlastnými finančnými prostriedkami, bola
nútená si zobrať úver vo VÚB, (h) žalobkyňa nevie prečo ju žalovaná dopravila do mesta Kassel, keď
mala pracovať v meste Riegelsberg, (i) žalobu žalobkyňa podáva za finančnú stratu vo výške 323,90

eur spôsobenú klamlivou pracovnou ponukou žalovanej, ktorú žalobkyňa doporučeným listom zo dňa
16.8.2023 vyzvala na náhradu spôsobenej škody v lehote 15 dní, na ktorú žalovaná odpovedala formou
sms dňa 31.8.2023 tak, že so všetkými podnetmi a sťažnosťami sa má žalobkyňa obrátiť na svojho
nemeckého zamestnávateľa, s ktorým má uzavretú pracovnú zmluvu,

2.2. na obranu žalovanej v podaniach zo dňa 21.11.2023, 23.11.2023, 26.1.2024, 1.2.2024, 23.2.2024,

najmä, že: (a) je sprostredkovateľskou agentúrou, ktorá má kanceláriu v Žiline a jej úlohou je iba
zaslať správny nemecký životopis nemeckému zamestnávateľovi a všetky vybavovania si robí nemecký
zamestnávateľ sám priamo z Nemecka, (b) žalovaná nevybavuje ani neprepláca cestovné, neposiela
žiadne lístky, ani žalovanú do vybavovania cesty neinteresujú, (c) žalovaná nevedela, že sa žalobkyňa
neúspešnevrátilaspäť,tedažesažalobkyňavrátilasazcestysvojvoľneskôr,akodorazilanaubytovanie

a pracovisko napriek tomu, že nemecký zamestnávateľ so žalobkyňou rátal a otvoril pre žalobkyňu s
nemeckým úradom práce pre zamestnávanie aj sociálne a zdravotné zabezpečenie, a ktorá žiadala
žalobu v zamietnuť ako nedôvodnú a priznať jej náhradu trov konania.

3. Konštatoval, že vo veci nariadil pojednávanie na deň 27.2.2024 s tým, že pojednávanie bolo

dňa 14.2.2024 upovedomením odročené z dôvodu pracovnej vyťaženosti žalobkyne, ktorá pracuje v
zahraničí a nový termín pojednávania stanovil na deň 21.3.2024, na ktoré sa nedostavila žalobkyňa,
a pretože sa zásielka s upovedomením o odročení pojednávania so stanovením nového termínu na
deň 21.3.2024 vrátila s označením „adresát si zásielku neprevzal v odbernej lehote“, súd postupoval
podľa § 111 ods. 3 CSP a dňom vrátenia nedoručenej zásielky považoval písomnosť doručovanú

podľa § 106 CSP za doručenú a vec prejednal podľa § 180 CSP v neprítomnosti žalobkyne a
žalovanej, vychádzajúc tiež z tvrdení žalobkyne v jej podaní zo dňa 5.2.2024, najmä že žalovaná nikdy
nevystupovala ako sprostredkovateľská agentúra, nepravdivo informuje uchádzačov do pracovného
pomeru, nikdy nespomenula, že spolupracuje s nemeckým partnerom, žalovaná žalobkyňu bez platne
podpísanej pracovnej zmluvy posadila do autobusu už dňa 2.8.2023, v ten deň jej nevyplatila stravné a

stravné jej nevyplatila ani na dni 3.8. a 4.8.2023, kedy sa musela stravovať na vlastné náklady, pričom
potvrdila, že emailová schránka, ktorú používala, nie je už funkčná a je zrušená.

4. Súd vykonal dokazovanie čestným prehlásením, kópiami cestovných lístkov, kópiou pokladničného
bloku v potravinách Lidl v meste Kassel, príjmovým pokladničným dokladom zo dňa 8.8.2023,

kópiou predajného dokladu o kopírovaní zo dňa 14.8.2023 od Servis Básthy a Koreň, spol. s r.o.,
žalovanou predloženými kópiami listín a príloh o pracovnej ponuke agentúry MC Tour, ako aj emailovou
komunikáciou zo dňa 16.2.2023, z ktorej súd zistil, že agentúra MC Tour poslala žalobkyni ucelenú
pracovnúponukupreopatrovateľov/opatrovateľkydoNemeckadoopatrovateľskýchdomovnanemeckú
pracovnú zmluvu, v ktorej bola žalobkyňa podrobne informovaná o platových podmienkach, o tom,

že ide o prácu na nemeckú pracovnú zmluvu pre nemeckého zamestnávateľa, o náplni práce,
požadovanýchvlastnostiachuchádzača,akoajpomocnýmiinformáciami,zktorýchvyplýva,žepracovnú
zmluvu žalobkyňa obdrží emailom s pokynom, či zmluvu treba vytlačiť celú, podpísať ju a zaslať celú
zoskenovanú a následne aj poštou späť do nemeckej agentúry. Zároveň bola žalobkyňa upovedomená
o tom, akým spôsobom jej môžu byť preposlané cestovné lístky a informácie ohľadom ubytovania a

stravy. Bola tiež upovedomená, že práca je po celom Nemecku podľa zaradenia, najmä juh, stred a
západ Nemecka. V závere bola žalobkyňa výslovne poučená, že celé vybavovanie vedie telefonicky, cez
SMS a emailom výlučne nemecký zamestnávateľ. Slovenská agentúra podľa dohody nie je poverená
ani oprávnená vybavovať záujemcov o prácu, nie je ohľadne vybavovania informovaná a je potrebné sa
obracať a držať sa pokynov nemeckého zamestnávateľa. Z internetovej stránky L. súd zistil, že agentúra

MC Tour pracuje ako licenčná agentúra sprostredkovania práce do zahraničia s povolením ÚPSVaR a
živnostenským oprávnením č. ObU - ZA - OZP1 - 2012/20236-2, číslo živnostenského registra 511 -
16184, zároveň ako informačno - konzultačná agentúra a tiež ako personálna a poradenská agentúra
do zahraničia od roku 1995 so živnostenským oprávnením. Z emailovej komunikácie medzi žalovanoua nemeckou agentúrou dočasného zamestnávania VON CAPRIVI Fachpersonal zo dňa 19.2.2024 súd
zistil, že dňa 17.4.2023 o 16.49 hod bol žalobkyni zaslaný vzor nemeckej pracovnej zmluvy, v ktorej
je jasne uvedené, že zamestnávateľom je spoločnosť VON CAPRIVI Fachpersonal, Caprivi GmbH,

Kerima, Königstrasse 33, 70173 Stuttgart.

5. Vec súd právne posúdil podľa § 420 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka a § 25 ods. 1, 4 a 5
zák. č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti v znení neskorších predpisov. Majúc z vykonaného
dokazovania za jednoznačne preukázané, že žalovaná ako agentúra zaoberajúca sa sprostredkovaním

zamestnania v podstate len inzeruje pracovnú ponuku spoločnosti VON CAPRIVI Fachpersonal, Caprivi
GmbH, Kerima, Königstrasse 33, 70173 Stuttgart, agentúry dočasného zamestnávania ako nemeckého
zamestnávateľa, s ktorým má žalovaná ako sprostredkovateľ uzavretú zmluvu ako so zamestnávateľom,
ktorý má záujem zamestnať zamestnancov, súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaná sama o sebe
zamestnávateľom nie je a nemôže byť a nejedná sa ani o pracovnú ponuku žalovanej žalobkyni, ktorá
bola dostatočne žalovanou poučená, že po zaslaní životopisu žalobkyne v nemeckom jazyku žalovanej,

celé následné vybavovanie ohľadom pracovnej ponuky vedie telefonicky, cez SMS a emailom výlučne
priamo nemecký zamestnávateľ a žalovaná nie je poverená ani oprávnená vybavovať záujemcov o
prácu, o čom svedčí aj žalovanou predložená emailová komunikácia. Z uvedeného súd vyvodil, že
žalovaná vo vzťahu k žalobkyni neporušila žiadnu právnu povinnosť, z ktorej by bolo možné vyvodiť
jej zodpovednosť za škodu spôsobenú žalobkyni v zmysle podanej žaloby, a teda žalovaná nemôže

byť nositeľom hmotno-právnej povinnosti, tak ako to tvrdí žalobkyňa, ktorá svoje tvrdenia nepodložila
dôkazmi, nakoľko prílohou jej žaloby boli len cestovné lístky a bločky za stravu, prípadne čestné
prehlásenia žalobkyne. Z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na žalovanej strane preto súd
žalobu žalobkyne zamietol.

6. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil citáciou sa § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods.
1 a 2 CSP a konštatovaním, že náhrada trov konania bola žalovanej priznaná vo výške 100 % podľa
pomeru úspechu vo veci a o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

7. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa z odvolacieho dôvodu podľa § 364 ods.
1 písm. b), c), f) a h) CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (písm. b/), že rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd (písm. c/), súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (písm. f/) a

rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (písm. h/). Tvrdiac,
že rozsudok je nesprávny, vydaný zaujatým sudcom, ktorý žalobkyňu diskriminoval a znevýhodnil,
žalobkyňa vzniesla námietku zaujatosti sudkyne voči žalobkyni, lebo žalobkyňa právom chráni svoje
základné ľudské práva a podanou žalobou korešpondujúcu so skutočnosťami, ktoré sa reálne stali,
žiada oprávnene úhradu nákladov, ktoré jej spôsobila úmyselne a účelovo žalovaná. Zdôraznila, že

súd je voči osobe žalobkyne zaujatý, viedol voči žalobkyni nespravodlivý právny proces a porušil jej
základné ľudské práva tým, že uviedol nesprávne skutočnosti, uviedol výlučne len dôkazy žalovanej
a listinné dôkazy žalobkyne nevzal na vedomie, uprednostnil výlučne iba stranu žalovanej. Žalobkyni
súd podľa jej názoru spôsobil ujmu aj tým, že nesprávne prihliadal len na argumenty žalovanej a
argumenty žalobkyne nebral vôbec na vedomie. Za nesprávny žalobkyňa označila aj proces voči

žalobkyni s argumentom, že súd sa iba oboznámil s listinnými dôkazmi žalobkyne, ale tieto na vedomie
nevzal, čím znevýhodnil žalobkyňu, keď neuznal, že žalovaná spôsobila žalobkyni finančnú ujmu, ktorú
jej má právom žalovaná nahradiť. Namietla, že súd prvej inštancie nesprávne spor prejednal a rozhodol
v neprítomnosti žalobkyne a žalovanej. Navrhla preto zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

7.1. Súdu prvej inštancie žalobkyňa vytkla, že rozsudok nedostatočne a nesprávne odôvodnil, lebo
v odôvodnení rozsudku uviedol nesprávne skutočnosti, ktoré žalobkyňa pravdivo opísala. Podčiarkla,
že vo svojej žalobe v znení jej doplnení uviedla, že žalovaná je zamestnávateľská agentúra, a preto
súd chybne konštatoval, že tvrdila, že agentúra MC TOUR je cestovnou agentúrou a že žalobkyňa

sa má obrátiť na svojho nemeckého zamestnávateľa, s ktorým má uzavretú pracovnú zmluvu, lebo
žalobkyňa s nemeckým zamestnávateľom neuzatvorila pracovnú zmluvu ani ústne ani písomne,
nemecký zamestnávateľ trestnoprávne zneužil občiansky prekaz žalobkyne na účely, ktoré žalobkyni
neuviedol a bez súhlasu žalobkyne falšoval podpisy žalobkyne na viacerých úradných dokumentocha preto žalobkyňa požiadala o vydanie nového občianskeho preukazu. Zopakovala, že žalobkyni bolo
oznámené, že jednu cestu zo zamestnania jej hradí zamestnávateľ a druhú cestu si má hradiť z
vlastných zdrojov, čo sa aj reálne stalo, napriek tomu súd nesprávne v rozsudku uviedol, že cestovné

tam aj späť je preplatené komplet, cestovné je zdarma, žalobkyni ani nebolo oznámené, že existuje
kancelária v meste Stuttgart a že ju bude vybavovať pani B. F. s jej kolegyňou G. a žalobkyňa nemala
odkiaľ vedieť, či dotyčné dámy sedia v kancelárii v meste Žilina, Stuttgart alebo New York, nemala
organizačný a zasadací plán uvedenej agentúry, ani ju nikto neinformoval, že ju zamestnávajú pre
dočasné zamestnanie, že zamestnanci menia miesto práce, teda domovy dôchodcov, ani nevedela, či

bude pracovať na jednom mieste jeden rok alebo jeden mesiac, inak by žalobkyňa nedávala výpoveď z
trvalého pracovného pomeru. Akcentovala, že vie elektronicky komunikovať a nechýba jej samostatnosť,
ovláda niekoľko svetových jazykov, je samostatná a vzdelaná, nemá podpísanú nemeckú pracovnú
zmluvu s nemeckým zamestnávateľom a neopustila svojvoľne pracovisko. Zopakovala, že žalovaná ju
dopravila do mesta Kassel v Nemecku, hoci prácu mala vykonávať v meste Riegelsberg, čo žalovaná
žalobkyni nevedela vysvetliť. Podčiarkla, že dňa 3.8.2023, keď sa nachádzala na ubytovni v meste

Kassel žalobkyňa telefonovala s pracovníkom, ktorý sa jej predstavil ako von Caprivi a tento muž
žalobkyňu telefonicky poslal domov na vlastné náklady. Namietla, že súd spochybnil pravdivé slová a
výpoveď žalobkyne.

7.2. Žalobkyňa poukázala na procesný postup súdu, ktorý vo veci nariadil pojednávanie na deň

27.2.2024, upovedomenie o tomto pojednávaní si žalobkyňa osobne prevzala dňa 7.2.2024 a svoju
neúčasť písomne ospravedlnila v podaní dňa 12.2.2024 z dôvodu, že je pracovne odcestovaná v
zahraničí v Nemecku a preto sa dňa 27.2.2024 nevie dostaviť na pojednávanie a uviedla, že od
14.2.2024 do 18.3.2024 je odcestovaná. Nový termín pojednávania bol vytýčený na deň 21.3.2024,
upovedomenie o tomto termíne si prevzala v informačnej kancelárii osobne dňa 22.3.2024 a v osobne

podanom písomnom podaní zo dňa 25.3.2024 sa súdu ospravedlnila, že musela dňa 21.3.2024 vyhľadať
akútne zdravotné ošetrenie a na pojednávanie sa nevedela dostaviť zo zdravotných dôvodov. Tieto
skutočnosti súd v rozsudku neuviedol, čím podľa názoru žalobkyne poškodil základné práva žalobkyne.
Súdu prvej inštancie žalobkyňa vytkla, že účelovo uprednostnil žalovanú, lebo podanie žalovanej zo
dňa 23.2.2024 zobral na vedomie, ale písomné podanie žalobkyne zo dňa 25.3.2024, v ktorom uviedla

zdravotné dôvody, pre ktoré sa nemohla zúčastniť na pojednávaní dňa 21.3.2024, súd účelovo už na
vedomie nevzal. Namietla tiež, že hoci sa v písomnom podaní dňa 25.3.2024 ospravedlnila, súd prvej
inštancie nesprávne uviedol, že u žalobkyne nebolo doručenie upovedomenia o odročení pojednávania
vykázané a že zásielka súdu sa vrátila s označením adresát si zásielku neprevzal v odbernej lehote a
súd nesprávne postupoval podľa § 111 ods. 3 CSP, keď za deň vrátenia nedoručenej zásielky považoval

písomnosť doručenú podľa § 106 CSP, a tým poškodil základné práva žalobkyne.

7.3. Namietla správnosť právneho záveru súdu, že žalovaná vo vzťahu k žalobkyni neporušila žiadnu
právnu povinnosť, z ktorej by bolo možné vyvodiť zodpovednosť za škodu spôsobenú žalobkyni v
zmysle podanej žaloby a preto nemôže byť nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. Zopakovala pritom, že

podanou žalobou sa domáha náhrady finančnej straty vo výške 323,90 eur, ktorú jej spôsobila úmyselne
žalovaná, v žalobe uviedla skutočné náklady, ktoré reálne žalobkyni vznikli z dôvodu, že ju žalovaná
ubytovala v meste Kassel a miesto výkonu práce bolo 400 km vzdialené od ubytovne a svoje tvrdenia
podložila priamymi dôkazmi a nielen nejakou fikciou.

7.4. Žalobkyňa v odvolaní spochybňovala aj správnosť výroku o trovách konania. Vyjadrila nesúhlas s
priznaním nároku na náhradu trov konania žalovanej tvrdiac, že boli porušené základné ľudské práva
žalobkyne a súd nesprávne priznal 100 % podľa pomeru úspechu vo veci v neprospech žalobkyne, hoci
žalobkyňa je v zlej finančnej situácii. Súd aj v tomto smere diskriminoval a znevýhodňoval žalobkyňu,
čím žalobkyni znemožnil realizáciu práv, ktoré žalobkyni priznáva Civilný sporový poriadok.

8. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne zotrvávajúc na svojich na svojich tvrdeniach v obrane,
označila žalobu i odvolanie žalobkyne za nedôvodné. V prílohe odvolania predložila znenie písomnej
dohody o sprostredkovaní zamestnania za úhradu v zmysle zák. č. 5/2004 Z.z. podľa § 25 ods. 4
Nemecké opatrovateľstvo medzi žalovanou a žalobkyňou, ktorá bola zaslaná na email žalobkyne pred

jej vycestovaním a ktorá zo strany žalobkyne nebola podpísaná a odoslaná.

9. Žalobkyňa v replike na vyjadrenie žalovanej k odvolaniu zotrvala na podanej žalobe, na svojom
odvolaní a odvolacích námietkach v odvolaní prezentovaných. Vyjadrila nesúhlas s tvrdeniami žalovanejv spore i v priebehu odvolacieho konania a žiadala rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie.

10. Vec prejednávajúca sudkyňa k námietke zaujatosti vznesenej v odvolaní žalobkyne uviedla, že sa
necíti byť vo veci zaujatá, a to ani vo vzťahu k stranám sporu.

11.KrajskýsúdvKošiciachakoodvolacísúd(§34CSP)prejednalodvolaniežalobkyneakopodanévčas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie je prípustné, bez nariadenia odvolacieho

pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu danom § 379 a § 380 CSP a z hľadísk
žalobkyňou uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné
vyhovieť.

12. Žalobkyňa vo svojom odvolaní neuviedla žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by
pre ňu privodili priaznivé rozhodnutie. Skutočnosti uvedené žalobkyňou v odvolaní neumožňujú prijať

iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku. Vo svojom odvolaní žalobkyňa
v podstate argumentuje skutočnosťami uvádzanými už v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré
boli predmetom dokazovania a s ktorými sa súd prvej inštancie aj náležite pri rozhodovaní vo veci
vysporiadal. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci, než ako rozhodol súd prvej inštancie.

13. Rozsudku súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani
to, že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových
strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho

hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 a nasl. CSP,
alebožebysúdprvejinštancienazistenýskutkovýstavaplikovalnesprávnezákonnéustanovenia,alebo
použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil, ak žalobu žalobkyne vo vzťahu k žalovanej zamietol.

14. Rozsudok je vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

15.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

16. V danom prípade k zmene skutkového ani právneho stavu počas odvolacieho konania nedošlo,
preto odvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie odkazuje,
rovnako ako i na správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací
súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP). Preto len na zdôraznenie správnosti rozsudku a k
odvolacím námietkam žalobkyne, so zreteľom na to, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené v opravnom
prostriedku, ale iba na tie námietky, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie o danom opravnom
prostriedku, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa v rámci
konania o opravnom prostriedku preskúmavalo (por. napr. IV. ÚS 350/2014, IV. ÚS 4/2013, IV. ÚS
124/2011, II. ÚS 127/07), odvolací súd dodáva nasledovné:

17. V odôvodnení rozhodnutia prvoinštančného súdu nemá oporu tvrdenie žalobkyne, že súd nesprávne
postupoval, pretože riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie s ohľadom na všetky tvrdenia žalobkyne
v žalobe v priebehu sporu. Napadnuté rozhodnutie nedostatkom riadneho odôvodnenia netrpí.
Rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle

§ 220 ods. 2 CSP. Prvoinštančný v odôvodnení svojho rozhodnutia totiž uviedol rozhodujúci skutkový
stav, precízne opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky
vykonaného dokazovania a zrozumiteľným a určitým spôsobom uviedol aj úvahy, ako dospel k záveru o
zamietnutí žaloby žalobkyne voči žalovanej, a to s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy,
ktoré aplikoval. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, prečo súd neprisvedčil argumentácii žalobkyne a z

akých právnych úvah vychádzal, zhodnotiac pritom všetky žalobné námietky a argumentáciu žalobkyne
i žalovanej v priebehu sporu, rešpektujúc klauzuly určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie
skutkovej a právnej argumentácie, pričom tak žalobkyni, ako aj žalovanej vytvoril všetky procesnépodmienky, aby v priebehu sporu uplatnili a realizovali svoje práva. Z obsahu súdneho spisu nemožno
vyvodiť, že by súd zásadu spravodlivého súdneho procesu nerešpektoval.

18. Žalobkyňa vo svojom odvolaní nedôvodne tvrdí, že súd porušil jej právo na spravodlivý proces
tým, že uviedol nesprávne skutočnosti, uviedol výlučne len dôkazy žalovanej, listinné dôkazy žalobkyne
nevzal na vedomie, uprednostnil výlučne iba stranu žalovanej, nesprávne prihliadal len na argumenty
žalovanej a argumenty žalobkyne nebral vôbec na vedomie a viedol nesprávny voči žalobkyni proces,
lebo súd sa iba oboznámil s listinnými dôkazmi žalobkyne, ale tieto na vedomie nevzal, čím znevýhodnil

žalobkyňu, keď neuznal, že žalovaná spôsobila žalobkyni finančnú ujmu, ktorú jej má právom žalovaná
nahradiť. Je tomu tak preto, lebo do obsahu práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany
sporu (žalobkyne) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Význam dôkazov
a potrebnosť ich vykonania sú totiž otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý
rozhoduje o merite návrhu. Inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje

právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom
sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (por. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 52/03). Súd v civilnom sporovom konaní nie je viazaný návrhmi sporových strán na vykonanie
dokazovania a nie je ani povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§

132 ods. 1 CSP, § 185 ods. 1 až 3 CSP), a nie sporových strán. Nevykonanie určitého dôkazu môže
potom mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho
rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP (por. m.m. R 37/1993).
V korelácii s uvedeným zo samej skutočnosti, že súd v spore vykonané dôkazy vyhodnotil odlišne od
predstavy žalobkyne, nemožno preto bez ďalšieho vyvodiť, že súd nesprávnym procesným postupom

znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces.

19. Do obsahu práva na spravodlivý súdny proces nepatrí ani právo strany sporu (žalobkyne), aby súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu (por.

napr.rozhodnutiaÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.II.ÚS3/97,II.ÚS251/03),nepatrítamani
právo sporovej strany (žalobkyne), aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS
252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bola sporová strana pred
všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi

(por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 50/04).

20. V súvislosti so žalobkyňou namietaným porušením jej práva na spravodlivý súdny proces vadami
v procesnom postupe súdu, odvolací súd poukazuje na stabilizovanú judikatúru ústavného súdu,
podľa ktorej sa posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), a preto k

záveru o opodstatnenosti námietky porušenia práva na spravodlivý súdny proces s následkom zrušenia
rozhodnutia z tohto dôvodu, môže dôjsť zásadne iba v prípadoch, ak nadriadený súd dospeje k názoru,
že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany súdu umožňujú prijatie záveru, že proces
ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý,
avšak nie v prípadoch, keď zo strany súdu síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita

a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou garantovaného práva a jeho
dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011, IV.
ÚS 104/2012, I. ÚS 9/2013, IV. ÚS 629/2012, II. ÚS 372/2012, II. ÚS 373/2012), to znamená, že sa
posudzuje, či požiadavkám vyplývajúcim z obsahu tohto základného práva zodpovedá súdny proces
ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok je (bude) spravodlivé (por. m. m. III. ÚS

33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Ani v tomto smere pochybenia súdu prvej inštancie
nemožno vytknúť. Ako neopodstatnenú odvolací súd posúdil aj odvolaciu námietku žalobkyne založenú
na tvrdení, že súd účelovo nevzal na vedomie písomné podanie žalobkyne zo dňa 25.3.2024, v ktorom
uviedla zdravotné dôvody, pre ktoré sa nemohla zúčastniť na pojednávaní dňa 21.3.2024, a to za stavu,
ak bezpochyby žalobkyňa podľa jej tvrdenia v odvolaní upovedomenie o tomto termíne si prevzala v

informačnej kancelárii osobne dňa 22.3.2024 a súdu sa ospravedlnila v osobne podanom písomnom
podaní zo dňa 25.3.2024, t.j. potom, ako súd vo veci samej rozhodol, pričom svoj procesný postup
podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku. Ak upovedomenie o termíne pojednávania
vytýčeného na deň 21.3.2024 si žalobkyňa prevzala v informačnej kancelárii osobne dňa 22.3.2024 a ažv písomnom podaní zo dňa 25.3.2024 sa dodatočne ospravedlnila z neúčasti na tomto pojednávaní, súd
prvej inštancie nemožno vytýkať, že nesprávne postupoval podľa § 111 ods. 3 CSP, keď za deň vrátenia
nedoručenej zásielky považoval písomnosť doručenú podľa § 106 CSP.

21. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní vzniesla námietku zaujatosti vec prejednávajúcej sudkyne, založiac túto
na namietaní procesného postupu sudkyne, odvolací súd dospel k záveru, že na prihliadanie k takto
uplatnenej námietke nie sú dané dôvody, a to so zreteľom na to, že v zmysle § 49 ods. 3 CSP, podľa
ktorého dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu a

v jeho rozhodovacej činnosti, a v súlade s § 53 ods. 3 CSP, podľa ktorého ak sa námietka zaujatosti
týka len okolností, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd
na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

22. Krajský súd v Košiciach zároveň v súlade s § 54 ods. 2 CSP posudzoval opodstatnenosť žalobkyňou
vznesenej námietky zaujatosti zákonnej sudkyne aj z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca

vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, a to podľa ustanovenia § 49 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého
sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k
stranám, k ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti
o jeho nezaujatosti, ktorej opodstatnenosť by založila opodstatnenosť uplatneného odvolacieho dôvodu
uvedeného v § 365 ods. 1 písm. c) CSP, t.j. že rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený

súd. Dospel k záveru, že v danom spore existencia niektorej z okolností, relevantných z vyššie
uvedených hľadísk, nebola zistená.

23. Odvolací súd na tomto mieste pripomína, že rozhodujúce nie je subjektívne stanovisko sporovej
strany (v danom prípade žalobkyne), ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu

vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Obava z nedostatku nestrannosti sa pritom musí zakladať
na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach, nakoľko túto nemožno chápať
tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybností na nestrannosť sudcu, ho automaticky
vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych
okolností prípadu. Tzv. objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho postoja sudcu

alebo sporových strán, ale podľa objektívnych skutočností (III. ÚS 158/08) so zreteľom na to, že za
objektívne nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či
reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom,
že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť
totiž sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že

jeho vzťah k veci, k stranám sporu alebo k ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj
napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne. Sudcovia sú
totižto vo všeobecnosti vylúčení z prejednávania a rozhodovania sporu len vtedy, ak so zreteľom na ich
pomer k sporu, k stranám, k ich zástupcom a osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené
pochybnosti o ich nezaujatosti (§ 49 ods. 1 CSP).

24. Ak žalobkyňa v odvolaní tvrdila, že zákonná sudkyňa pri rozhodovaní veci postupovala procesne
nesprávne a nezákonne, žalobkyňu diskriminovala a znevýhodnila, ani týmto tvrdeniam žalobkyne
nemožno priznať relevanciu z hľadiska ustanovenia § 49 ods. 1 CSP. Krajský súd v Košiciach z obsahu
vyjadrenia zákonnej sudkyne a ani z obsahu spisu nezistil žiaden relevantný vzťah k prejednávanému

sporu a ani žiaden vzťah sudkyne ku ktorejkoľvek strane, ktorý by bol právne významný z aspektu §
49 ods. 1 CSP. Z obsahu vznesenej námietky v odvolaní možno vyvodiť, že žalobkyňa v podstate za
dôvodvzbudzujúcijejpochybnostionezaujatostisudcuoznačujeokolnosti,ktoréspočívajúvprocesnom
postupe sudkyne a v jej rozhodovacej činnosti, ktorej výsledkom je zamietnutie žaloby. Tie však v zmysle
§ 49 ods. 3 CSP nie sú dôvodom na vylúčenie sudcu. Odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm.

c) CSP v posudzovanej veci nie je daný.

25. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku dospel k záveru,
že ani ostatné žalobkyňou uplatnené odvolacie dôvody nie sú v súdenej veci naplnené.

26. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také
skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní.26.1. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je
v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul

rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

26.2. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,

pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193 a § 205 CSP.

26.3. Všetky námietky žalobkyne podľa kontextu v rámci odvolania, vyjadrujú v podstate nesúhlas
žalobkyne s odôvodnením napadnutého zamietavého výroku rozsudku a hodnotením vykonaných
dôkazov. Ani v tomto smere súdu podľa posúdenia odvolacieho súdu nesprávnosť jeho postupu

nemožno vytknúť.

26.4. Odvolací súd na tomto mieste poznamenáva, že hodnotenie dôkazov môže urobiť len súd, ktorý
ich vykonal. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať
hodnotenie jednotlivých dôkazov a hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie

dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové a jednak komplexné
závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných z vykonaných dôkazov, ktoré sú potom podkladom
pre záver o tom, ktoré skutočnosti stranami sporu tvrdené má za preukázané a ktoré tak tvoria zistený
skutkový stav.

26.5. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda aj jeho význam
z hľadiska dôkazu pravdivosti, či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane a
jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Výsledkom
celkového hodnotenia je potom úsudok súdu o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý sa stal
podkladom pre záver o tom, či a do akej miery strana sporu splnila svoju povinnosť preukázať svoje

skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení
nemožno potvrdiť, ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre tú sporovú
stranu, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov
pritom vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd
hodnotenie vykonal.

26.6. Podľa názoru odvolacieho súdu ani v tomto smere súdu prvej inštancie nemožno vyčítať žiadne
pochybenie, napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia alebo
že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo že by súd opomenul rozhodné
skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo. Z odôvodnenia rozsudku je úplne zrejmé, z akých vykonaných

dôkazov súd vychádzal, a to vo väzbe na všetky žalobné tvrdenia žalobkyne i obranu žalovanej v
priebehu sporu na súde prvej inštancie, nemožno preto (bez ďalšieho) priznať relevanciu polemike
žalobkyne v odvolaní, že súd mal uveriť tvrdeniam žalobkyne, resp. že súd mal hodnotiť vykonané
dôkazy spôsobom, ako to uviedla žalobkyňa v priebehu sporu a vo svojom odvolaní.

27. Rozsudku súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to,
že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán
nevyplynuli, že by súd opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 a nasl. CSP,

ak súd žalobu žalobkyne zamietol vychádzajúc zo záveru, že žalovaná v danom spore nie vecne pasívne
legitimovaná, žalobkyňa nepreukázala existenciu zákonných predpokladov pre žalobou uplatnený nárok
na náhradu škody voči žalovanej.

28. Opodstatnenosť nemožno priznať ani odvolacej námietke nesprávneho právneho posúdenia veci

založenej na tvrdení žalobkyne, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, ak uzavrel, že
žalovaná vo vzťahu k žalobkyni neporušila žiadnu právnu povinnosť, z ktorej by bolo možné vyvodiť
zodpovednosť za škodu spôsobenú žalobkyni, pokiaľ v tomto smere žalobkyňa v odvolaní tvrdila, že
podanou žalobou sa domáha náhrady finančnej straty vo výške 323,90 eur, ktorú jej spôsobila úmyselnežalovaná, v žalobe uviedla skutočné náklady, ktoré reálne žalobkyni vznikli z dôvodu, že ju žalovaná
ubytovala v meste Kassel a miesto výkonu práce bolo 400 km vzdialené od ubytovne a svoje tvrdenia
podložila priamymi dôkazmi a nielen nejakou fikciou.

28.1. Súd prvej inštancie nárok žalobkyne na náhradu škody správne posúdil podľa § 420 Občianskeho
zákonníka, ktorý upravuje všeobecné predpoklady náhrady škody. Sú nimi protiprávne konanie,
škoda, predstavujúca majetkovú ujmu na strane poškodeného, a to v podobe škody skutočnej, či
ušlého zisku (§ 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Súd otázku splnenia zákonných podmienok

zodpovednosti žalovanej za škodu žalobkyne posúdil správne ak uzavrel, že žalobkyňa ich splnenie
v spore nepreukázala a vo vzťahu k žalovanej nie sú dané. Správne pritom vychádzal z premisy, že
jedným z nevyhnutných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu podľa Občianskeho zákonníka
je aj existencia vzťahu príčinnej súvislosti medzi právnou skutočnosťou, za ktorú sa zodpovedá, a
škodou, a to bez ohľadu na to, či ide o zodpovednosť založenú na princípe prezumovaného zavinenia
alebo zodpovednosť bez zreteľa na zavinenie. O vzťah príčinnej súvislosti sa jedná, ak vznikla škoda

následkom protiprávneho úkonu škodcu, teda, ak je jeho konanie a škoda vo vzájomnom pomere
príčiny a následku, teda ak je doložené, že nebyť protiprávneho úkonu, ku škode by nebolo došlo. Súd
správne vzal na zreteľ, že príčinou škody môže byť len tá okolnosť, bez ktorej existencie by škodný
následok nevznikol. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa
na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a to o príčinu podstatnú. Ak je príčin, ktoré z

časového hľadiska pôsobia následne (ide o tzv. reťazec postupne nastupujúcich príčin a následkov),
viac, musí byť ich vzťah k vzniku škody natoľko prepojený, že už z pôsobenia prvotnej príčiny možno
dôvodne dovodzovať vecnú súvislosť so vznikom škodlivého následku. To platí bez ohľadu na to, či
možno prípadne uvažovať i o zodpovednosti iného subjektu v súvislosti s niektorou z ďalších príčin, ktoré
mohli vyvolať škodlivý účinok, lebo povinnosť na náhradu škody voči osobe, ktorá za ňu zodpovedá, nie

je vylúčená prípadnou spoluzodpovednosťou inej osoby.

28.2. Súd prvej inštancie z v spore preukázanej skutočnosti že žalovaná je licenčná agentúra
sprostredkovania práce do zahraničia s povolením ÚPSVaR a živnostenským oprávnením č. ObU - ZA
- OZP1 - 2012/20236-2, číslo živnostenského registra 511 - 16184, ktorej predmetom podnikania okrem

iného je aj sprostredkovanie zamestnania za úhradu, správne otázku sprostredkovania zamestnania za
úhradu posúdil podľa zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých
zákonov a správne uzavrel, že žalovaná spĺňa zákonom stanovené predpoklady pre sprostredkovateľa
(§ 25 ods. 1 a 2 citovaného zákona).

28.3. Odvolací súd ako správny posúdil aj záver súdu prvej inštancie, že žalovaná si voči žalobkyni
splnila svoju povinnosť v zmysle § 25 ods. 5 zák. č. 5/2004 Z. z., a teda povinnosť informovať
žalobkyňu, ktorej sprostredkúvala zamestnanie v zahraničí, o jej právach a povinnostiach, ktoré súvisia
so zamestnaním v zahraničí. Súd správne tento záver vyvodil z emailovej komunikácie zo dňa
16.2.2023, podľa obsahu ktorej žalovaná poslala žalobkyni ucelenú pracovnú ponuku pre opatrovateľov/

opatrovateľky do Nemecka do opatrovateľských domov na nemeckú pracovnú zmluvu, v ktorej bola
žalobkyňa podrobne informovaná o platových podmienkach, o tom, že ide o prácu na nemeckú pracovnú
zmluvu pod nemeckým zamestnávateľom, o náplni práce, požadovaných vlastnostiach uchádzača,
ako aj pomocnými informáciami, z ktorých vyplýva, že pracovnú zmluvu žalobkyňa obdrží emailom s
pokynom, či zmluvu treba vytlačiť celú, podpísať ju a zaslať celú zoskenovanú a následne aj poštou

späť do nemeckej agentúry. Zároveň bola žalobkyňa upovedomená o tom, akým spôsobom jej môžu
byť preposlané cestovné lístky a informácie ohľadom ubytovania a stravy. Bola tiež upovedomená,
že práca je po celom Nemecku podľa zaradenia, najmä juh, stred a západ Nemecka. V závere bola
žalobkyňa výslovne poučená, že celé vybavovanie vedie telefonicky, cez SMS a emailami výlučne
nemecká agentúra, teda priamo nemecký zamestnávateľ. Slovenská Agentúra podľa dohody nie je

poverená ani oprávnená vybavovať záujemcov o prácu, nie je ohľadne vybavovania informovaná, a je
potrebné sa obracať a držať sa pokynov nemeckého zamestnávateľa.

28.4. S ohľadom na uvedené súd prvej inštancie správne uzavrel, že konanie žalovanej sa v danom
prípade nezakladá na porušení povinnosti zo zmluvy, ktorú uzatvorila žalobkyňa a žalovaná, a preto

už táto zákonná podmienka pre uplatnenie nároku na náhradu škody vo výške 323,90 eur v dôsledku
vzniknutých cestovných nákladov žalobkyne a nákladov za stravu z titulu klamlivej pracovnej ponuky
žalovanej a nedodržania podmienok vyplývajúcich zo samotnej pracovnej ponuky, voči žalovanej nie je
splnená, a to ak žalobkyňa za protiprávne konanie žalovanej (konanie v rozpore so zmluvou uzavretouso žalovanou) označila skutočnosť, že žalovaná nezabezpečila žalobkyni v zmysle pracovnej ponuky
prezentovanú bezplatnú dopravu, svoje tvrdenia naviac nepodložila nijakými dôkazmi, nakoľko prílohou
žaloby boli len cestovné lístky a bločky za stravu, prípadne čestné prehlásenia žalobkyne.

28.5. Podľa posúdenia odvolacieho súdu správne v tomto smere súd prvej inštancie stanovil relevantné
javy (skutočnosti), medzi ktorými sa majú zisťovať zákonné predpoklady zodpovednosti za škodu,
vrátane príčinnej súvislosti a správne hodnotil mieru závažnosti a súvislosti jednotlivých javov ak
uzavrel, že žalobkyňa nepreukázala splnenie zákonných podmienok zodpovednosti žalovanej za škodu

žalobkyne vo výške 323,90 eur v dôsledku vzniknutých cestovných nákladov žalobkyne a nákladov za
stravu, naviac ak sama žalobkyňa vo svoje žalobe tvrdila, že po jej ubytovaní sa v meste Kassel bola
žalobkyni sms správou oznámená adresa v meste Riegelsberg, na ktorej mala pracovať od 4.8.2023
s tým, že na cestu mali byť žalobkyni doručené cestovné lístky na email, avšak žalobkyňa si nevedela
tieto cestovné lístky stiahnuť, lebo nedisponovala telefónom s internetom a rozhodla sa na výkon práce
nenastúpiť a vrátiť späť na Slovensko, a teda do deja (reťazca príčin) vstúpila iná, na konaní žalovanej

(ani tretej osoby – nemeckého zamestnávateľa) nezávislá skutočnosť, ktorá je (bola) pre vznik škody
rozhodujúca.Odvolacísúdjevzhodesosúdomprvejinštancieivnázore,žežalovanejnemožnovytýkať,
že žalobkyňa cestovala do mesta Kassel, hoci nakoniec mala pracovať v meste Riegelsberg.

28.6. Žalobkyni sa nepodarilo spochybniť vecnú správnosť rozsudku ani ostatnými odvolacími

námietkami, založenými v podstate na tvrdení o existencii príčinnej súvislosti medzi konaním žalovanej a
vzniknutejškodežalobkynevovýške323,90eurvdôsledkuvzniknutýchcestovnýchnákladovžalobkyne
a nákladov za stravu, pokiaľ žalovaná v tejto súvislosti súdu prvej inštancie vytkla, že neprihliadol k jej
motivácii a ku všetkým okolnostiam, a že to je (bola) jedine žalovaná, ktorá ťažila zo svojho nepoctivého
konania.

29. Zo všetkých dôvodov je nutné učiniť záver, že prejednávanom spore vo vzťahu k výroku
rozsudku o zamietnutí žaloby neboli preukázané žiadne zo žalobkyňou tvrdených pochybení, ktorej
sa uplatnenými odvolacími námietkami spochybniť vecnú správnosť napadnutého výroku o zamietnutí
žaloby nepodarilo. Preto odvolací súd rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok vo výroku o zamietnutí

žaloby ako vecne správny potvrdil.

30. Vo vzťahu k žalobkyňou odvolaním napadnutému výroku II. o trovách konania dospel odvolací súd
k záveru, že v tejto časti je odvolanie žalobkyne dôvodné.

30.1. Po zistení skutkových okolností v danom prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie pri
rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania dospel k správnemu záveru, že žalovaná mala v konaní
plný úspech, a preto pri rozhodovaní o trovách konania správne aplikoval § 255 ods. 1 CSP. Opomenul
však posúdiť túto otázku aj z hľadiska aplikácie § 257 CSP a skúmať a zhodnotiť postoj strán sporu
v konaní, majetkové pomery strán, vrátane osobných pomerov žalobkyne ako ani dopad rozhodnutia o

prípadnom nepriznaní náhrady trov konania (úplne alebo čiastočne) na stranu sporu, ktorá by inak mala
nárok na náhradu trov konania.

30.2. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

30.3. Podľa platnej právnej úpravy súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu, resp. stranu, ktorá
spôsobila vznik trov svojim zavinením, na náhradu trov konania, ak má preukázané dôvody uvedené
v § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa. Ide o výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok

sporového konania, príp. zodpovednosti za zavinenie. Aplikácia § 257 CSP prichádza do úvahy vo
výnimočných prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady pre priznanie náhrady trov konania, avšak
súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania stane
sporu celkom (alebo sčasti) neprizná. Musí ísť o prípad hodný osobitného zreteľa, pričom výnimočnosť
tohto prípadu môže spočívať v okolnostiach danej veci alebo (aj) v okolnostiach na strane účastníkov

konania. K aplikácii § 257 CSP dochádza aj z aspektov sociálnych. Vždy je pritom potrebné zvažovať
okolnosti konkrétneho prípadu tak na strane toho účastníka, v prospech ktorého má byť toto ustanovenie
použité, ako aj na strane oprávneného účastníka. Ustanovenie § 257 CSP má slúžiť k odstráneniu
neprimeranej tvrdosti zákona, teda inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu,pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané
dôvody hodné osobitného zreteľa, vždy musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci.
Významnými z hľadiska aplikácie § 257 CSP sú podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povaha

a okolnosti sporu, postoj a správanie strán v priebehu konania, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej
problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery strany sporu, či nízky
príjem a podobne (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo 5/2006).

30.4. V zmysle konštantnej judikatúry (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

2MCdo 17/2009, 5Cdo 67/2010, 3MCdo 46/2012) § 257 CSP nie je možné považovať za ustanovenie,
ktorébyzakladalojehovoľnúmožnosťaplikácie(vzmyslesvojvôle),aleideoustanovenie,podľaktorého
súd je povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa,
ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.

30.5. Splnenie podmienok pre aplikáciu § 257 CSP súd skúma ex offo, teda bez návrhu strany sporu,

ako to bolo aj v doterajšej praxi, zvlášť vzhľadom na situáciu, že od 1.7.2016 súd rozhoduje o nároku
na náhradu trov konania ex offo. Z úradnej povinnosti preto musí skúmať aj prípadné (ne)splnenie
podmienok v zmysle § 257 CSP.

30.6. Na základe vyššie uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie o nároku na

náhradu trov konania rozhodol predčasne, a preto nesprávne, nakoľko opomenul náležite posúdiť a
vyhodnotiť, či v prejednávanom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by v zmysle
§ 257 CSP.

31. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o trovách

konania zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP a v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

32. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude posúdiť možnosť aplikácie ustanovenia § 257 CSP
v korelácii s konkrétnymi skutkovými okolnosťami posudzovaného sporu. Za tým účelom súd preskúma

aktuálne osobné, majetkové, zárobkové a sociálne pomery žalobkyne, zistí majetkové pomery žalovanej
a vezme do úvahy aj ostatné okolnosti konkrétneho prípadu, t.j. povahu sporu, postoj sporových strán
v priebehu konania a prípadne ďalšie relevantné okolnosti. Následne opätovne rozhodne o trovách
konania medzi stranami sporu a rozhodnutie o trovách konania odôvodní v súlade s ustanovením § 220
ods.2CSPaustálenýmizásadamisúdnejpraxe,obsahomktoréhobudújasnéazrozumiteľnéodpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania.

33. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o všetkých trovách konania, vrátane trov konania
odvolacieho (§ 396 ods. 3 CSP).

34.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosťpodľaodseku1neplatí,akjea)dovolateľomfyzickáosoba,ktorámávysokoškolsképrávnické

vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu
koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej
strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na
ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní
a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý

za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej
pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).