Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. február 2026

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/8/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6125203689
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Zlocha

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2026:6125203689.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa

Zlochu a sudkýň JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Danice Kočičkovej ako členiek senátu, v spore žalobcu:
A. B., C. XX, XXX XX D., IČO: XX XXX XXX, zastúpený E. F. G., usadenou euroadvokátkou, so
sídlom A. XXXX/X, XXX XX D., IČO: XX XXX XXX proti žalovanému: Slovenská republika, konajúca
prostredníctvom H. B. B. I., so sídlom I. XX, XXX XX F., IČO: XX XXX XXX, o náhradu škody vo výške
75.600,-Eur s príslušenstvom spôsobenej nezákonným rozhodnutím, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Banská Bystrica z 10. októbra 2025, č.k. 9C/1/2025-123, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%, ktoré mu
je žalobca povinný zaplatiť v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 10.
októbra 2025, č.k. 9C/1/2025-123 (ďalej len „napadnutý rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie“)
žalobu v plnom rozsahu zamietol (prvá výroková veta). Žalovanému priznal nárok na náhradu trov
konania voči žalobcovi v rozsahu 100%, ktorých výška bude určená uznesením vyššieho súdneho
úradníka okresného súdu (druhá výroková veta).

1.1 Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal od žalovaného
náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vo výške 76.000,- Eur s príslušenstvom v zmysle
ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č.514/2003 Z.z.“). Tvrdil a preukazoval,
že v upomínacom konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica vedenom pod sp.zn.
34Up/129/2019 sa domáhal voči J. G., B. B. I., zaplatenia sumy 76.000,- Eur. V upomínacom konaní

bol 27. februára 2019 vydaný platobný rozkaz, v ktorom upomínací súd návrhu na vydanie platobného
rozkazu vyhovel. Žalovaný v upomínacom konaní bol poučený o tom, že môže proti platobnému
rozkazu vydať odpor a bol tiež poučený, že ak je žalovaný aj žalobca účtovnými jednotkami, musí
vpodanomodporeuviesť,čimuboladoručenáfaktúraohľadomuplatňovanéhonároku,akýmspôsobom
s ňou naložil a či voči nemu uplatňovaný nárok eviduje vo svojom účtovníctve a ak ho neeviduje,
z akých dôvodov. Rovnako mal žalovaný v odpore uviesť, či faktúru uviedol vo svojom kontrolnom
výkaze a ak ju uviedol, v odôvodnení odporu mal uviesť také skutočnosti, ktoré závažným spôsobom

spochybňujú žalobcom uplatnený nárok a svoje tvrdenia musel v lehote na podanie odporu osvedčiť
listinnými dôkazmi; inak sa odpor nepovažuje za vecne odôvodnený. Žalovaný takto nepostupoval, voči
platobnému rozkazu podal odpor, v ktorom síce uviedol, že mu bola doručená faktúra od žalobcu a ktorú
uviedolvosvojomkontrolnomvýkazeauplatňovanýnárokvedievúčtovníctve;kodporunepripojilžiadnelistinné dôkazy. Napriek uvedenému upomínací súd výzvou zo 4. júla 2019 žalobcu vyzval, aby sa
vyjadril k odporu a uviedol, či navrhuje pokračovanie v konaní voči žalovanému. Žalobca už vo vyjadrení
k odporu namietal porušenie povinnosti okresného súdu, ktorý mal podaný odpor žalovaného odmietnuť,

nakoľko tento nebol vecne odôvodnený z dôvodu absencie osvedčenia tvrdení listinnými dôkazmi. Práve
výzvu na vyjadrenie k odporu považoval žalobca za nezákonné rozhodnutie; ide o rozhodnutie, ktoré
nie je v súlade s objektívnym právom. Výzva bola vydaná v rozpore s § 11 ods.1, ods.4 v spojení s § 12
ods.1 zákona č.307/2016 Z.z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
č.307/2016 Z.z.“); upomínací súd mal považovať podaný odpor za vecne neodôvodnený.

1.2 Žalovaný uplatnený nárok neuznal a žiadal žalobu zamietnuť z dôvodu, že neboli splnené zákonné
predpoklady vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci. Z rovnakého dôvodu
posúdil aj žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku za nedôvodnú. Namietol premlčanie
nároku; pre účely vznesenia námietky premlčania vychádzal z toho, že žalobca sa o tvrdenom
nezákonnom rozhodnutí dozvedel 4. júla 2019; subjektívna lehota na uplatnenie nároku začala plynúť

týmto dňom a pokiaľ by aj neplynula v období procesu predbežného prerokovania nároku, márne by
uplynula najneskôr 2. januára 2023. Ak k podaniu žaloby došlo až 8. januára 2025, žaloba bola podaná
po márnom uplynutí premlčacej doby.

1.3 Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 3 ods.1, § 5 ods.1, § 6 ods.1, § 15 ods.1, § 17 ods.1, §

19 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z., § 11 ods.4, § 12 ods.1 zákona č. 307/2016 Z.z. (k § 11 ods. 4 okresný
súd nesprávne uviedol zákon č. 514/2003 Z.z.).

1.4 Pri posudzovaní nároku sa okresný súd prioritne zaoberal vznesenou námietkou premlčania
a uviedol, že § 19 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. ustanovuje 3-ročnú premlčaciu dobu, ktorá začne

plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Zdôraznil, že žalobca sa domáhal nároku z titulu
tvrdenej nezákonnej výzvy Okresného súdu Banská Bystrica zo 4. júla 2019. V tomto sa súd prvej
inštancie stotožnil s názorom žalovaného, že o tom, že upomínací súd nemieni vyznačiť právoplatnosť
platobného rozkazu sa žalobca dozvedel už okamihom doručenia výzvy a nie okamihom, keď začali
voči jeho firme v dôsledku druhotnej platobnej neschopnosti exekúcie, a teda v období tesne pred

žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku, adresovanou žalovanému 13. júla 2021. Ak žaloba bola
podaná až 11. januára 2025, bola podaná po uplynutí 3-ročnej subjektívnej premlčacej doby, a to aj
po započítaní lehoty, počas ktorej sa nachádzala žiadosť o prerokovanie nároku u žalovaného a teda
od 11.01.2001 do 13.07.2022. (Tu odvolací súd poznamenáva, že okresný súd nesprávne uviedol,
kedy bola žiadosť o predbežné prerokovanie podaná a kedy o nej bolo rozhodnuté, nakoľko zo spisu

vyplýva datovanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku dňom 13.07.2021 a oznámenie o výsledku
predbežného prerokovania nároku na deň 11.01.2022). Z uvedeného dôvodu považoval okresný súd
žalobcom uplatnený nárok za premlčaný.

1.5 Vo vzťahu k dôvodnosti uplatneného nároku (bez ohľadu na jeho premlčanie) okresný súd

konštatoval, že výzva vydaná v upomínacom konaní dňa 4. júla 2019 nie je nezákonným rozhodnutím.
Mohlo by ísť o nesprávny úradný postup, ale samotný žalobca výslovne v žalobe uviedol, že z tohto titulu
sa svojho nároku nedomáha. Ak by sa výzva mala posudzovať za nezákonné rozhodnutie, nárok z tohto
titulu by žalobcovi vznikol len v prípade, ak by došlo k jej zrušeniu alebo k zmene pre nezákonnosť
príslušným orgánom, čo sa v danom prípade nestalo. Súd rozhodujúci o žalobe na náhradu škody proti

štátu nie je oprávnený posudzovať tvrdený nesúlad nezrušeného rozhodnutia so zákonom.

1.6 Ak žalobca argumentoval, že súd v upomínacom konaní prekročil svoju právomoc, súd prvej
inštanciekuvedenémuuviedol,žekprekročeniuprávomocinedošlo,pretožetakútovýzvubolupomínací
súd v upomínacom konaní oprávnený vydať.

1.7 Vo vzťahu k škode sa okresný súd stotožnil s názorom žalovaného, že žalobca vznik škody
nepreukázal, nakoľko naďalej prebieha o tomto nároku konanie na Okresnom súde Trnava. V priamej
príčinnej súvislosti s tvrdeným nezákonným rozhodnutím súdu v upomínacom konaní k škode
v majetkovej sfére žalobcu nedošlo. Vyhovením žalobe v prejednávanej veci a aj v konaní pred

Okresným súdom v Trnave by žalobcovi vznikol nárok na totožné plnenie. Zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú či už nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, môže vzniknúť len
vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku účastníka konania, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane
spôsobené práve a iba týmto postupom, čo však nie je daný prípad.1.8Zuvedenýchdôvodovokresnýsúdžalobuvplnomrozsahuzamietolakonedôvodnú.Prirozhodovaní
o trovách konania okresný súd aplikoval zásadu úspechu v spore a úspešnému žalovanému priznal

nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca (ďalej aj „odvolateľ“) v zákonom stanovenej lehote
odvolanie, v ktorom navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho

konania. Uplatnil odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods.1 písm. b), f) a h) C.s.p., tvrdil tak, že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

2.1 V konkrétnostiach žalobca namietal, že súd prvej inštancie vec vôbec predbežne právne neposúdil,
čím mu znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces.

2.2 Okresný súd vec právne posudzoval podľa § 11 ods.4 zákona č. 307/2016 Z.z. s odkazom na

vyhlásenie žalovaného v podanom odpore a jeho povinnosť odpor vecne odôvodniť a preukázať
listinnými dôkazmi, toto však nesprávne interpretoval, resp. to neinterpretoval vôbec, keď uzavrel,
že súd rozhodujúci o žalobe na náhradu škody proti štátu nie je oprávnený posudzovať tvrdený
nesúlad nezrušeného rozhodnutia so zákonom. Žalovaný pritom nijako nerozporoval tvrdenie žalobcu,
že v upomínacom konaní bol odporcom podaný odpor, ktorý nebol vecne odôvodnený. Vecná

neodôvodnenosť odporu ako skutkové tvrdenie nebolo medzi stranami sporné; nebolo sporné
prekročenie právomoci upomínacieho súdu a spornou túto skutočnosť urobil iba prvoinštančný súd.

2.3 Žalobca pritom uviedol, že odvodzuje nárok na náhradu škody zo skutočnosti, že upomínací súd
prekročil svoju právomoc, keď neodmietol odpor odporcu ako účtovnej jednotky napriek tomu, že nebol

vecne odôvodnený. Súd o neodmietnutí odporu nevyhotovuje samostatné rozhodnutie; následkom
neodmietnutia odporu je výzva súdu žalobcovi na vyjadrenie a zároveň na návrh na pokračovanie
v konaní. Žalobca netvrdil a ani nenaznačil, že by vydaním predmetnej výzvy v upomínacom konaní
upomínací súd prekročil svoju právomoc.

2.4 Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí svoje rozhodnutie založil na konštatovaní, že
namietanú výzvu nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie. K uvedenému okresný súd neponúka
žiadne úvahy, na základe ktorých by materiálne ani formálne výzva nenapĺňala atribúty rozhodnutia.
Podstatným pred rozhodnutie vo veci bolo zodpovedať otázku, či výzva v upomínacom konaní je
rozhodnutím, ako to má na mysli zákon č. 514/2003 Z.z.. Súd prvej inštancie poukázal len na to, že

žalobcovi vznikol nárok len v prípade, ak by došlo k zrušeniu alebo zmene výzvy pre nezákonnosť
príslušným orgánom. Žalobca však odvodzuje nárok od prekročenia právomoci orgánu, z ktorého
zrušením zákon č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody výslovne nespája. S takouto argumentáciou
žalobcu sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal, hoci bola pre rozhodnutie vo veci podstatná.

2.5 Ak okresný súd konštatoval, že nie je oprávnený posudzovať nesúlad nezrušeného rozhodnutia so
zákonom, týmto záverom zaťažil svoje rozhodnutie arbitrárnosťou. Mal predbežne prejudiciálne posúdiť
otázku zákonnosti rozhodnutia, z nezákonnosti ktorého odvodzuje nárok žalobca. Z rozhodovacej praxe
súdov vyplýva, že v prípade hrubého porušenia ustanovení zákona v upomínacom konaní je oprávnený
súd, ktorému bolo postúpené konanie, opätovne preverovať obsah podaní, čo je plne aplikovateľné

aj na prejednávanú vec. K otázke duplicitného uplatnenia toho istého nároku žalobca zdôraznil, že
domáha sa vzniknutej škody titulom nezákonného rozhodnutia vydaného v upomínacom konaní, ku
ktorému došlo prekročením právomoci Okresného súdu Banská Bystrica v upomínacom konaní. Toto
má za následok reálny úbytok finančného majetku žalobcu v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti
s vydaním nezákonného rozhodnutia; žalobca v upomínacom konaní legitímne očakával, že o ním

uplatňovanom nároku bude rozhodnuté v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Uplatňuje nárok
titulom nezákonného rozhodnutia a skutočnej škody vzniknutej v priamej príčinnej súvislosti s ním. Nejde
tak o rovnaký nárok v dvoch samostatných konaniach, ako to uzavrel okresný súd. Nárok žalobcu, ktorýje predmetom súdneho konania vedeného na Okresnom súde Trnava, je nárokom z obchodnoprávneho
vzťahu.

2.6 Vo vzťahu k začatiu plynutia premlčacej doby žalobca namietal nepreskúmateľnosť záveru
okresného súdu, že sa mal dozvedieť okamihom doručenia výzvy o tom, že upomínací súd nemieni
vyznač právoplatnosť platobného rozkazu. Uvedenou výzvou upomínacie konanie fakticky skončilo,
a teda bola rozhodnutím, ktorá svojimi účinkami smeruje na konkrétnych adresátov práva. Žalobca
v čase vydania predmetnej výzvy nemohol objektívne predpokladať, že nedôjde k uspokojeniu jeho

nároku ani v horizonte nasledujúcich 7 rokov, a preto sa žalobca objektívne nedozvedel a ani nemohol
dozvedieť o reálnom úbytku na svojom majetku doručením predmetnej výzvy. Závery okresného súdu
sú v tomto smere arbitrárne a nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.

3. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

4. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom
§ 380 ods. 1, 2 C.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej
inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

4.1 Podľa § 387 ods.1, ods.2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo

výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

5. Odvolateľ uplatnil odvolacie dôvody uvedené v ustanovení § 365 ods.1 písm. b), f) a h) C.s.p..

5.1 Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 písm.b) C.s.p. je naplnený vtedy, ak nesprávny procesný
postup súdu, znemožňujúci strane sporu realizáciu jej práv, dosiahne určitú intenzitu. Konkrétne
pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

5.2 Odvolacie námietky týkajúce sa vád v skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa môžu prejaviť
v nevykonaní navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods.1
písm.e/ C.s.p.), alebo v nesprávnom hodnotení dôkazov, ktoré vyústilo do nesprávnych skutkových
zistení (§ 365 ods.1 písm.f/ C.s.p.).

5.3 Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 1Cdo/222/2009 zo dňa 26.2.2020); nesprávnym právnym posúdením sa rozumie
subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze
nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie

veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu
právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na
zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 2MCdo/4/2009).

6.Pooboznámenísasobsahomspisuakoajsodvolanímnapadnutýmrozhodnutímsúduprvejinštancie
a obsahom podaného odvolania odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu je v rozsahu
odvolacej argumentácie vecne správne. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods.2 C.s.p. v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia, ktoré je síce stručné, ale sa dostatočne vysporiadava sa so
všetkými podstatnými a relevantnými skutkovými a právnymi otázkami, a teda spĺňa zákonné kritériá

odôvodnenia dané ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi
odvolania viazaný, pri posudzovaní veci sa zaoberal len relevantnými námietkami uvedenými v odvolaní.
Odvolací súd na závery súdu prvej inštancie, na ktorých tento založil svoje rozhodnutie, v plnom rozsahu
poukazuje a iba na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia okresného súdu s prihliadnutím
na odvolaciu argumentáciu dodáva nasledovné:

7. Súd prvej inštancie konal o žalobe žalobcu, ktorý sa domáhal náhrady škody v zmysle zákona
č.514/2003 Z.z.; mal za to, že ním označený žalovaný konajúci prostredníctvom Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky zodpovedá za škodu, ktorá mu vznikla v dôsledku nezákonnéhorozhodnutia (resp. nesprávneho postupu resp. prekročenia právomocí) Okresného súdu Banská
Bystrica vydaného v upomínacom konaní; nezákonnosť (resp. nesprávnosť prípadne prekročenie
právomoci) videl v porušení ustanovení zákona o upomínacom konaní v tom, že upomínací súd mal

odpor žalovaného (v konaní vedenom pod sp.zn. 34Up/129/2019) odmietnuť a nie žalobcu vyzvať na
oznámenie, či navrhuje pokračovanie v konaní.

7.1 Okresný súd napadnuté rozhodnutie založil na záveroch, že žalobcom konkretizovanú výzvu
nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie; nedošlo k prekročeniu právomoci pri jej vydaní. Okrem

uvedenéhookresnýsúdkonštatoval,žežalobcanepreukázalanivznikškodyanapokonuplatnenýnárok
považoval za premlčaný.

7.2 V rozhodujúcich záveroch, podstatných pre rozhodnutie, sa odvolací súd s nimi stotožňuje.

8. Odvolateľ namietal nesprávny procesný postup v tom, že okresný súd vec predbežne právne

neposúdil.

8.1 Podľa § 181 ods.2 C.s.p. po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi
stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy
nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie. To neplatí, ak tak už postupoval pri

predbežnom prejednaní sporu.

8.2 Odvolací súd súhlasí s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie na pojednávaní, na ktorom prejednal
vec a vo veci rozhodol, podľa § 181 ods.2 C.s.p. vo vzťahu k predbežnému právnemu posúdeniu
nepostupoval.

8.3 V tomto smere však odvolací súd poukazuje na závery vyslovené Ústavným súdom Slovenskej
republiky v uznesení z 24. novembra 2022 sp.zn. I. ÚS 643/2022, podľa ktorých účelom a zmyslom
stanoviska súdu k skutkovým tvrdeniam a navrhovaným dôkazom a jeho predbežného právneho
posúdenia veci podľa § 181 ods.2 C.s.p. je zefektívnenie, zrýchlenie a zjednodušenie sporového

konania vrátane prevencie tzv. prekvapivých súdnych rozhodnutí. Svoju povinnosť splní súd tým, že
s predmetnými závermi oboznámi osoby prítomné na prvom pojednávaní. Obligatórne určenie sporných
a nesporných skutkových tvrdení, vymedzenie predmetu dokazovania a vyslovenie predbežného
právneho názoru na vec má zásadný význam pre ďalší procesný postup strán v kontradiktórnom
sporovom konaní. Postup súdu je pre strany a ich zástupcov na základe uvedených úkonov

predvídateľný a transparentný. Súčasne je však kladený väčší dôraz na zodpovednosť strany za jej
vlastnú procesnú aktivitu a za rovnako transparentné substancovanie skutkových tvrdení a dôkazných
návrhov. Inak povedané, ak sudca dané zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy
dosah na možnosť vylúčenia strany sporu z jej procesných práv, ktoré jej Civilný sporový poriadok
priznáva. Porušenie § 181 ods.2 zákona č.160/2015 z.z. žiadnym spôsobom nediskvalifikuje stranu

sporu napríklad v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa
kvykonanýmdôkazomvprípadezhrnúťsvojenávrhynazáverpojednávaniaapod.Striktnénedodržanie
postupu podľa § 181 ods.2 zákona č.160/2015 Z.z. zo strany súdu teda samo o sebe nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnom vadou konania v zmysle § 420 písm.f) C.s.p.. Od týchto
záverov sa Ústavný súd Slovenskej republiky neodklonil ani v neskoršom rozhodnutí z 28. marca 2024

sp.zn. I. ÚS 188/2024

8.4 K uvedenej otázke sa vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí z 29. januára
2025 sp.zn. 9Cdo/130/2024, keď poukázal na viaceré rozhodnutia, v ktorom sa uvedenou otázkou
zaberal: Najvyšší súd už viac krát uviedol, že cieľom ustanovenia § 181 ods.2 C.s.p. je zamerať

procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už
počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Porušenie uvedeného ustanovenia
však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv (1Obdo/92/2018, 2Obdo/56/2020,
7Cdo/45/2020, 7Cdo/111/2020, 9Cdo/139/2021, 9Cdo/317/2021) a nie je procesnou vadou konania
v zmysle § 420 písm.f) C.s.p. (I. ÚS 643/2022). Z judikatúry ústavného súdu (sp.zn. IV. ÚS 16/2012)

tiež vyplýva, že súd až v samotnom rozhodnutí vo veci, a nie v rámci postupu podľa ustanovenia §
118 ods.2 O.s.p. (predchádzajúca procesná úprava), vyjadrí svoj definitívny právny názor týkajúci sa
konkrétnej veci.8.5 Zo zápisnice z pojednávania je pritom odvolaciemu súdu zrejmé, že žalobca na pojednávaní
realizoval svoje procesné oprávnenia, predniesol žalobu, svoje žalobné tvrdenia na pojednávaní
odôvodnil, mal možnosť reagovať na vyjadrenie žalovaného ako aj možnosť vyjadriť sa k vykonaným

dôkazom (resp. nežiadal oboznámiť listinné dôkazy, nenamietal ich pravosť ani obsah), predniesol
záverečnú reč (§ 182 C.s.p.).

8.6 Z podaného odvolania pritom vyplýva iba výčitka odvolateľa vo vzťahu k nedodržaniu § 181 ods.2
C.s.p. bez akejkoľvek argumentácie, aký následok mal nesprávny postup súdu prvej inštancie na

procesné práva žalobcu.

8.7 Z dôvodov vyššie uvedených odvolací súd v tejto časti uzatvára, že odvolacia námietka v zmysle §
365 ods.1 písm.b) C.s.p. nie je dôvodná.

9. Žalobca svoj nárok uplatnil v zmysle ustanovení zákona č.514/2003 Z.z., uplatňoval zodpovednosť

štátu za škodu spôsobenú Okresným súdom v Banskej Bystrici ako súdom upomínacím, škoda mala
vzniknúť v dôsledku výzvy upomínacieho súdu zo 4. júla 2019, ktorou žalobcu vyzval, aby sa vyjadril
k odporu a uviedol, či navrhuje pokračovanie v konaní. Tvrdil, že upomínací súd mal odpor žalovaného
ako nedôvodný odmietnuť.

10. Vo všeobecnosti odvolací súd uvádza, že v zmysle zákona č.514/2003 Z.z. zodpovednosť štátu
za škodu vzniká v prípade, ak bola škoda spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci
1/ nezákonným rozhodnutím, 2/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej
slobody, 3/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a 4/ nesprávnym
úradným postupom. Predpokladmi sú nezákonný zásah, vznik skutočnej škody a príčinná súvislosť

medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou. V prípade uplatneného nároku je zrejmé, že
do úvahy prichádza zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom. V danom prípade žalobca uplatnil nárok vyplývajúci zo zodpovednosti za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím; v tomto smere tvrdil a argumentoval, že upomínací súd pri vydaní
namietanej výzvy prekročil svoju právomoc.

10.1 Pokiaľ však ide o nezákonné rozhodnutie, súd prvej inštancie správne poukázal na § 6 ods.1
zákona č.514/2003 Z.z.; právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť
len vtedy, ak toto právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené
pre nezákonnosť príslušným orgánom; uvedené platí okrem prípadu, ak tento zákon (zákon č.514/2003

Z.z.) neustanovuje inak.

10.2 Inak ustanovuje zákon č.514/2003 Z.z. v prípade, ak bola škoda spôsobená orgánom verejnej moci,
ktorým orgán prekročil svoju právomoc (§ 6 ods.4 zákona č.514/2003 Z.z.).

10.3 Právomoc znamená spôsobilosť štátnych, súdnych, správnych, samosprávnych, ale aj iných
orgánov, inštitúcií a organizácií, ako aj fyzických osôb, ktoré ich reprezentujú, na základe ústavy a
zákonov uskutočňovať príslušné funkcie štátu vydávaním všeobecne záväzných alebo individuálnych
právnych aktov, ako aj uskutočniť konania, ktoré týmto rozhodnutiam predchádzajú alebo po nich
nasledujú (zdroj slovlex). V civilnom práve právomoc definuje rozsah oprávnení súdov prejednávať

a rozhodovať spory a iné právne veci. Ide o procesnú podmienku, ktorá určuje, či vec patrí do
kompetencie súdov alebo iných orgánov; vo všeobecnosti platí, že všeobecné súdy majú právomoc vždy
vtedy, ak nepatrí inému orgánu.

10.4 V zmysle uvedených princípov a citovaných ustanovení zákona č.514/2003 Z.z. sa odvolací súd

stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v namietanej výzve nejde o nezákonné rozhodnutie
v zmysle § 6 ods.1 zákona č.514/2003 Z.z., nakoľko k zrušeniu alebo zmene namietaného rozhodnutia
nedošlo. Upomínací súd pritom konal v rámci svojej právomoci uskutočňovať konanie podľa zákona
č.307/2016 Z.z. vrátane rozhodovania o tom, či podaný odpor odmietne. Ak k odmietnutiu odporu
upomínací súd nepristúpi, platobný rozkaz sa zo zákona zrušuje.

10.5 V zmysle vyššie uvedeného je zrejmé, že absentuje už prvý z predpokladov pre úspešné uplatnenie
nároku na náhradu škody podľa zákona č.514/2003 Z.z. a teda, že nebol preukázaný nezákonný zásah
v tvrdenom nezákonnom rozhodnutí.11. Pre úplnosť odvolací súd ďalej dodáva, že právna úprava vníma rozdiel medzi nezákonným
rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom. K uvedenému sa vyjadril Najvyšší súd Slovenskej

republiky v uznesení z 23. júna 2020 sp.zn. 3Cdo/127/2018, publikovanom v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod publikačným číslom 2/2021, ktorého
právna veta znie nasledovne: V spore o náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci je civilný
súd oprávnený prejudiciálne vyriešiť otázku, či v žalobe uvedený úradný postup orgánu verejnej moci je
nesprávnym úradným postupom v zmysle § 9 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Prijatie zákona č. 412/2012 Z.z. na tomto pravidle nič
nezmenilo.

11.1 Najvyšší súd v odôvodnení citovaného rozhodnutia vysvetlil rozdiel medzi nezákonným
rozhodnutím a nesprávnym postupom keď uviedol, že súčasťou rozdielov medzi nimi je tiež právna
konštrukcia, pri existencii ktorej sa na záver o nezákonnosti rozhodnutia zásadne vyžaduje jeho

zrušenie, zmena alebo iný výsledok s významovo totožnými účinkami, u nesprávnosti úradného postupu
však z pomerne jednoduchého, avšak logického dôvodu, ktorým je to, že ide len o postup (nespočívajúci
v rozhodnutí), na naplnení rovnakej ani podobnej podmienky trvať nejde. Najvyšší súd dodal, že za
nesprávny úradný postup sa považuje (bez ďalšieho ako pravidlo) aj porušenie povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu

verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

11.2 Namietaná výzva a ani jej prípadná nesprávnosť v tomto smere nespadá pod definíciu nesprávneho
úradného postupu.

12. Pokiaľ ide o upomínacie konanie, v ňom podaný odpor, akceptáciu odporu upomínacím súdom
a realizáciu namietanej výzvy upomínacím súdom odvolací súd uvádza, že upomínacie konanie
je alternatívnym spôsobom uplatňovania peňažných nárokov k postupu podľa Civilného sporového
poriadku. Takéto konanie začína dňom doručenia návrh na vydanie platobného rozkazu Okresnému

súd v Banskej Bystrici ako súdu upomínaciemu. V prípade splnenia predpokladov uvedených v § 10
ods.1 (nedoručenie platobného rozkazu žalovanému) alebo v § 11 ods.1 (účinné podanie odporu)
v spojení s návrhom žalobcu na pokračovanie v konaní, spor začatý podaním návrh na vydanie
platobného rozkazu pokračuje na súde príslušnom podľa Civilného sporového poriadku. Konanie začaté
na upomínacom súde tvorí jeden celok s konaním na súde príslušnom podľa C.s.p..

12.1 K argumetnácii navrhovateľa odvolací súd konštatuje, že na to, aby odpor proti platobnému
rozkazu mal zákonom ustanovené právne účinky, musí byť vecne odôvodnený. Absencia vecného
odôvodnenia má za následok odmietnutie odporu zo strany upomínacieho súdu (§ 12 ods.1 písm.d/
zákona č.307/2016 Z.z.). Ak sú strany sporu účtovnými jednotkami, žalovaný musí v odpore uviesť,

či mu bola doručená faktúra ohľadom uplatneného nároku, akým spôsobom s ňou naložil a či voči
nemu uplatňovaný nárok eviduje alebo evidoval vo svojom účtovníctve a ak ho neeviduje, z akých
dôvodov. V zmysle § 11 ods.4 zákona č.307/2016 Z.z. musí žalovaný uviesť, či faktúru týkajúcu sa
uplatneného nároku uviedol v kontrolnom výkaze (pre účely DPH); ak ju v tomto výkaze uviedol, na
odôvodnenie odporu musí uviesť také skutočnosti, ktoré závažným spôsobom spochybňujú žalobcom

uplatnený nárok, a svoje tvrdenie musí v lehote na podanie odporu osvedčiť listinnými dôkazmi, na ktoré
sa odvoláva. Inak sa odpor nepovažuje za vecne odôvodnený.

12.2 Dôvodová správa k uvedenému uvádza, že ak sú strany sporu platitelia dane z pridanej hodnoty
a uplatňuje sa nárok, ktorého sa týka faktúra uvádzaná v kontrolných výkazoch, žalovaný na vecnú

odôvodnenosť odporu musí uviesť také argumenty, ktoré závažným spôsobom spochybňujú žalobcom
uplatnený nárok a svoje tvrdenia musí v lehote na podanie odporu osvedčiť listinnými dôkazmi.
V skutočnosti ide o to, že ak žalovaný uviedol faktúru žalobcu vo svojom kontrolnom výkaze, tak vo
vzťahu k finančnej správe tvrdí, že došlo k zdaniteľnému plneniu a ak podáva odpor, tak spravidla voči
žalobcovi uvádza, že k zdaniteľnému plneniu nedošlo. V takom prípade prichádza do úvahy opravný

kontrolný výkaz. Nedá sa však vylúčiť aj to, že žalobca uplatňuje nárok, ktorý už bol splnený a to napr.
zaplatením alebo zápočtom.12.3 V zásade ide o to, aby žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty neprijal benefit spočívajúci
v odpočte dane z pridanej hodnoty (a tým akoby uznal nárok uplatnený faktúrou vystavenou od iného
platiteľa DHP) vo vzťahu k svojej daňovej povinnosti a na strane druhej iba účelovo popieral záväzok,

ktorý z rovnakej faktúry.

12.4 V tomto smere sa argumentácia žalobcu, absenciu pripojenia listinných dôkazov k odporu za
dôvodná.

13. Odvolací súd však poukazuje na závery, ktoré v obdobnej veci prijal Ústavný súd Slovenskej
republiky (ďalej aj „Ústavný súd“) v uznesení z 15. februára 2022 sp.zn. IV. ÚS 74/2022, keď konštatoval,
že zo zákona o upomínacom konaní vyplýva, že upomínacie konanie je alternatívnym spôsobom
riešenia sporov vzniknutých pri uplatňovaní peňažných nárokov, ktorého využitie však za ustanovených
podmienok neznamená, že sťažovateľ nemá možnosť ďalším zákonom upraveným spôsobom domáhať
sa svojho práva pred všeobecnými súdmi. Naopak, z výzvy okresného súdu z 24. septembra 2021,

ktorou okresný súd vyzval sťažovateľa na vyjadrenie sa k podaného odporu a podanie návrhu na
pokračovanie v konaní na súde príslušnom na prejednanie veci podľa Civilného sporového poriadku
vyplýva, že konanie, v ktorom sa sťažovateľ domáha od žalovaného zaplatenia sumy 870.780,29
Eur s príslušenstvom, bude pokračovať v konaní pred všeobecnými súdmi. Námietky sťažovateľa
vzťahujúce sa na neodmietnutie odporu podaného neoprávnenou osobou, prihliadnutie na doplnenie

plnomocenstva a vydanie výzvy z 24. septembra 2021 by sa teda mohli stať predmetom meritórneho
prieskumu ústavného súdu len v tom prípade, ak by vyvolávali u sťažovateľa konkrétne relevantné
negatívne dôsledky vzťahujúce sa na výsledok súdneho konania, ktoré by už nebolo možné korigovať
ďalším procesným postupom.

13.1 V obdobnej veci Ústavný súd v uznesení z 9. januára 2024 č.k. IV. ÚS 2/2024-30 konštatoval,
že základné práva, ktoré sťažovateľ označil v petite svojej ústavnej sťažnosti, sú práva výsledkové.
To znamená, že ústavný súd je oprávnený zasiahnuť na ich ochranu v zásade až po právoplatnom
rozhodnutí orgánu verejnej moci. Toto východisko je úzko spojené s princípom subsidiarity právomoci
ústavného súdu, ktorá sa uplatňuje až po vyčerpaní všetkých dostupných právnych prostriedkov

ochrany základných práv. Úlohou ústavného súdu nie je a nemôže byť posudzovanie vecnej
správnosti jednotlivých rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré svojou (procesnou) povahou nie sú
spôsobilé zasiahnuť do označených práv sťažovateľa. Takýmto rozhodnutím je aj napadnuté uznesenie.
V okolnostiach posudzovanej veci je totiž významné, že v dôsledku postúpenia veci Okresnému
súdu Žiar nad Hronom síce sťažovateľovi nebola poskytnutá procesná ochrana v rámci osobitného

upomínacieho konania, ale jeho právo na súdnu ochranu sa naďalej riadne realizuje v sporovom konaní
pokračujúcom na Okresnom súde Žiar nad Hronom.

13.2 Napokon Ústavný súd ani v ďalšom rozhodnutí (z 18. júla 2023 sp.zn. I. ÚS 385/2023) vo vzťahu
k základnému právu sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl.46 ods.1 ústavy a právu na spravodlivé

súdne konanie podľa čl.6 ods.1 dohovoru sa od ustálených záverov neodklonil keď konštatoval, že tieto
práva nemožno redukovať na otázky parciálnych procesných rozhodnutím keďže obe práva smerujú
k výsledku všeobecnými súdmi poskytovanej súdnej ochrany, ktorá nevyhnutne nemôže spočívať
v redukovanom výsledku, ktorý zabezpečuje procesný odklon, ktorým je v tomto prípade v prospech
sťažovateľky vydaný platobný rozkaz. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu a na spravodlivý

súdny proces nespočívajú v práve na skočenie sporu platobným rozkazom, ale v tom, že výsledok
konania bude vychádzať nielen zo zohľadnenia jej záujmom, ale aj zo zohľadnenia záujmu žalovanej.

13.3 Obdobný záver je možné prijať aj v prejednávanej veci; konanie, v ktorom sa žalobca voči B. G. B.
B. I. domáhal peňažného nároku naďalej pokračuje a negatívny výsledok uvedeného súdneho konania

namietaná výzva nevyvolala. Odvolací súd tu iba pripomína, že konanie na upomínacom súde začaté
podaním návrhu na podanie platobného rozkazu tvorí spolu s následným konaním na všeobecnom súde
podľa ustanovení Civilného sporového poriadku jeden celok. Čo aj nesprávnosť procesného rozhodnutia
vydaného v tomto konaní, nemá za následok vznik zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie
v zmysle ustanovení zákona č.514/2003 Z.z..

14. Žalobca v žalobe stotožnil svoj nárok na náhradu škody voči štátu s nárokom, ktorý má proti
B. G. B. B. I.. Ak by aj súd pripustil existenciu nezákonného rozhodnutia (čo z tohto rozhodnutia
nevyplýva), žalobcovi nemohla vzniknúť škoda rovnajúca sa nároku voči inému subjektu, o ktoromdoposiaľ rozhodnuté nebolo. Ak sa žalobca dostal v do omeškania so splnením svojich záväzkov
v dôsledku nezaplatenia záväzku B. G. B. B. I., ide o kvalitatívne a nepochybne i kvantitatívne inú škodu.
Takútoškodu,ktorábybolavpríčinnejsúvislostistvrdenýmnezákonnýmrozhodnutím,žalobcavžalobe,

ani v písomných vyjadreniach a ani na pojednávaní neuplatnil. Aj z uvedeného dôvodu, bez ohľadu na
záver o absencii právneho základu nároku, by bol uplatnený nárok nedôvodný.

15. Napokon okresný súd považoval nárok žalobcu za premlčaný. Začiatok premlčacej stotožnil
s okamihom doručenia namietanej výzvy (na pokračovanie v konaní) a aj po započítaní doby, počas

ktorej žalovaný posudzoval žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, považoval nárok uplatnený
žalobou na súde 11. januára 2025 za premlčaný, nakoľko bol uplatnený po uplynutí trojročnej
subjektívnej premlčacej doby.

15.1 K uvedenému odvolací súd uvádza, že námietku žalovaného, tvrdiaceho, že o škode sa dozvedel
iba bezprostredne pred podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, nepovažoval za dôvodnú.

15.2 Ak žalobca totiž uplatnený nárok na náhradu škody v dôsledku nezákonného rozhodnutia štátu
stotožnil s výškou pohľadávky, ktorá mu bola priznaná platobným rozkazom, ktorý bol v dôsledku
podaného odporu zrušený, o tom, že pohľadávka mu právoplatne platobným rozkazom nebola priznaná
(a pokračuje sa v konaní), sa skutočne dozvedel práve na základe namietanej výzvy. Skutkové závery

súdu prvej inštancie a právne posúdenie premlčania nároku tak ako bol uplatnený, bolo zo strany
súdu prvej inštancie správne. Iná škoda, ktorá prípadne žalobcovi vznikala práve v dôsledku platobnej
neschopnosti, v spore uplatnená nebola.

15.3 Napokon odvolací súd uvádza, že ani nesprávne posúdenie premlčania súdom prvej inštancie by

nemalozanásledokvecnúnesprávnosťnapadnutéhorozsudkuokresnéhosúduzdôvodu,ženiejedaný
právny základ nároku v dôsledku, že namietané rozhodnutie nie je nezákonným rozhodnutím v zmysle
zákona č.514/2003 Z.z. a nedošlo ani k prekročeniu právomoci upomínacím súdom pri jeho vydaní.

16. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 ods.1,

ods.2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil, vrátane závislého výroku o nároku na náhradu trov konania,
keď súd prvej inštancie správne aplikoval zásadu úspechu v spore a nárok na náhradu trov konania
priznal plne úspešnému žalovanému.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p.,

podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie
konanie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov
konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nárok na náhradu trov
odvolacieho konania podľa princípu úspechu v odvolacom konaní priznal úspešnému žalovanému proti

žalobcovi, ktorý v odvolacom konaní úspešný nebol.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.2, druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 C.s.p.).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,

c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 C.s.p.)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 C.s.p.).Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej

pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 C.s.p. a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád

neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.