Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. marec 2026

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/58/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215221186
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2026:1215221186.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a sudkýň JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej v právnej veci žalobkýň v 1/ A. B., nar. XX. XX. XXXX,
bydlisko C. XX, D., štátny občan SR, 2/ E. E., nar. XX. XX. XXXX, bydlisko F. XX, D., štátny občan SR,
3/ E. F. E., nar. XX. XX. XXXX, bydlisko F. XX, D., korešpondenčná adresa: D. XX/X, G., štátny občan
SR, všetky žalobkyne zastúpené HOMOLA advokátska kancelária s.r.o., Bratislava, Kopčianska 8/A,
IČO: 53 042 034, proti žalovanej: A. H. B., nar. XX. XX. XXXX, bydlisko D. X, I. J., štátny občan SR,
zastúpená JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, advokátom so sídlom Jarmočná 2264/3, Šaľa, o zaplatenie
úroku z omeškania, o odvolaní žalobkýň proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 11. januára

2019 pod č. k. 18C/118/2016 - 353 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že:
a/ Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni v prvom rade sumu vo výške 2192,42 eura do troch dní odo
dňa právoplatnosti rozsudku,
b/ žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni v druhom rade sumu vo výške 2429,35 eura do troch dní od
právoplatnosti rozsudku,
c/ žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni v treťom rade sumu vo výške 5 173,47 eura do troch dní od

právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobkyne v prvom, druhom, treťom rade majú nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie,
odvolacieho, dovolacieho konania voči žalovanej v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej
inštancie samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým), súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalovanej priznal
voči žalobkyniam v prvom, druhom, treťom rade (ďalej aj „žalobkyne“) nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 %, o výške trov konania súd rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

1.1. Súd prvej inštancie vychádzal zo zisteného skutkového stavu, z ktorého vyplýva, že žalobkyne
podali oznámenie zo dňa 04. 04. 2006, ktoré bolo Okresnej prokuratúre Bratislava II doručené dňa 05.
04. 2006 na možné spáchanie trestného činu zo strany žalovanej. Z listu žalobkyne v treťom rade zo dňa
10. 04. 2006 mal preukázané, že žalobkyňa v treťom rade požiadala žalovanú, aby jej uhradila sumu 460
000 Sk, žalobkyni v prvom rade sumu 150 000 Sk a žalobkyni v druhom rade sumu 160 000 Sk do 31. 05.
2004(jednásaveľmipravdepodobneopreklep,správnemalbyťdátumuvedený31.05.2006). Tentolist

bol daný na poštovú prepravu dňa 11. 04. 2006. Z výpovede žalobkyne v treťom rade a z tabuliek, ktoré
sa nachádzajú v spise na čísle listu 156-158 mal preukázané, že žalovaná poukazovala žalobkyniam
od 05. 06. 2006 do 27. 06. 2006 a následne od 22. 09. 2014 do 20. 04. 2015 finančné prostriedky. Zo
zápisnice o výsluchu svedka, poškodenej F. E., ktorý sa konal dňa 26. 07. 2006 mal preukázané, žepoškodená žalobkyňa v treťom rade si uplatnila v prípravnom konaní nárok na náhradu škody vo výške
300 000 Sk. Zo zápisnice o výsluchu svedka, poškodenej E. E., ktorý sa konal dňa 22. 08. 2006 mal
preukázané, že poškodená žalobkyňa v druhom rade si uplatnila v prípravnom konaní nárok na náhradu

škody vo výške 104 348 Sk. Zo zápisnice o výsluchu svedka, poškodenej A. E., ktorý sa konal dňa 22.
08. 2006 mal preukázané, že poškodená žalobkyňa v prvom rade uplatnila v prípravnom konaní nárok
na náhradu škody vo výške 97 826,09 Sk. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní vedenom na Okresnom
súde Nové Zámky, v trestnej veci 2T/87/09 v dňoch 19. a 20. 01. 2010 mal preukázané, že žalobkyne
v druhom a treťom rade požiadali o náhradu škody, ktorá bola uvedená finančnou sumou plus úroky

z omeškania, žalobkyňa v prvom rade výslovne úroky z omeškania nežiadala. Z rozsudku Okresného
súdu Nové Zámky č. k. 2T/87/2009 zo dňa 26. 09. 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť
dňa 28. 09. 2012 mal preukázané, že žalovaná bola uznaná vinnou z pokračovacieho trestného činu
sprenevery a trestného činu neoprávneného podnikania. Podľa tohto rozsudku bola povinná uhradiť
žalobkyni v prvom rade sumu 3 247,23 eura, žalobkyni v druhom rade sumu 3 643,72 eura a žalobkyni
v treťom rade sumu 7 302,66 eura. Všetky tri žalobkyne boli v súlade s § 288 ods. 2 Trestného

poriadku so zvyškom nároku na náhradu škody odkázané na občianske súdne konanie.

1.2. Po právnej stránke napadnutý rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 3 ods.1, § 100 ods. 1 § 101
§ 106 ods. 1, ods. 2, § 110 ods. 3 § 112 § 442 ods. 1, § 517 ods. 2, § 563 Občianskeho zákonníka
(zákon číslo 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 46 ods. 3, § 288 ods. 2 zákona č. 301/2005

Z.z. Trestného poriadku, § 139, § 142 ods.1, ods. 2, § 235 ods. 2, § 391 ods. 2 Civilného sporového
poriadku (zákon číslo 160/2015 Z.z. v znení neskorších predpisov, ďalej len „CSP“).

1.3. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie sa v prvom rade podľa uznesenia
odvolacieho súdu opätovne zaoberal otázkou, kedy sa žalovaná dostala voči žalobkyniam do

omeškania. Z vykonaného dokazovania mal jednoznačne preukázané, že žalobkyňa v treťom rade
vyzvala listom zo dňa 10. 04. 2006 žalovanú, aby žalobkyniam uhradila dlžné sumy do 31. 05. 2006.
Tým sa žalovaná dostala do omeškania voči všetkým trom žalobkyniam dňa 01. 06. 2006. Strany sporu
tento dátum v priebehu konania nespochybnili.

1.4. Súd prvej inštancie v odôvodnení ďalej konštatoval, že odvolací súd vo svojom uznesení vyslovil
právny názor, že žalobkyne neuplatnili v priebehu trestného konania nárok na náhradu škody v časti
týkajúcej sa úrokov z omeškania riadne a pri posudzovaní plynutia premlčacej doby je potrebné
vychádzať z ustanovenia § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, úroky z omeškania musia sledovať
rovnaký právny režim ako samotná pohľadávka. Je pravdou, že právna povaha nároku žalobkýň, teda

nárok na náhradu škody bol určený už v trestnom konaní a podľa názoru odvolacieho súdu je teda
potrebné uplatniť dvojročnú premlčaciu dobu súdu. Žalovaná sa dostala do omeškania dňa 01.06.2006,
počas priebehu trestného konania, (teda od 05.04.2006 - podanie trestného oznámenia do 28.09.2012
- právoplatnosť trestného rozsudku), premlčacia doba na uplatnenie úrokov z omeškania spočívala.
Žaloba na zaplatenie úrokov z omeškania bola podaná dňa 03. 09. 2015. Pri akceptovaní dvojročnej

premlčacej doby bol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania premlčaný dňom 28. 09. 2014.

1.5. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že premlčacia doba pri úrokoch z omeškania by sa mala
riadiť ustanovením § 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Úroky z omeškania by sa mali premlčať v
trojročnej premlčacej dobe a pri uplatnení trojročnej premlčacej doby by bola žaloba podaná včas. Bol

však viazaný právnym názorom súdu druhej inštancie, podľa ktorého je v uvedenom prípade potrebné
uplatniť dvojročnú premlčaciu dobu.

1.6. Ďalej uviedol, že súd druhej inštancie vyslovil právny názor, že zdôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie o nepremlčaní nároku odkazom na dobré mravy nie je správne. Je stále toho názoru,

že žalovaná sa na úkor žalobkýň obohatila trestnou činnosťou. V priebehu trestného konania a ani v
priebehu exekučného konania neprejavila snahu urýchlene napraviť svoj čin a nahradiť žalobkyniam
škodu, ktorú im spôsobila. Žalobkyne majú nárok na náhradu úrokov z omeškania aj z morálneho
hľadiska. Viazaný pri opätovnom rozhodnutí vo veci právnym názorom súdu druhej inštancie hľadisko
dobrých mravov neuplatňoval.

1.7. O nároku na trovy konania rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP s prihliadnutím na § 262 ods.
l CSP. Žalovaná bola v konaní úspešná v plnom rozsahu, preto jej súd priznal nárok na náhradu trov
konania v pomere 100 %.2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadli odvolaním žalobkyne. Dôvodili, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP),

rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm.
h/ CSP).

2.1. Dôvodili, že napadnutý rozsudok nepovažujú za správny, tak ako ho nepovažoval ani súd prvej
inštancie.

2.2. V prvom rade sa nestotožnili so záverom súdu prvej inštancie, že nárok na úhradu úrokov
z omeškania nebol uplatnený včas. Preto za podstatné skutočnosti pri posúdení považujú vyriešenie
otázok, či v danom prípade boli žalované úroky z omeškania uplatnené v trestnom konaní riadne a včas
a zároveň vyriešenie otázky premlčania. Pri odôvodnení vychádzali z ustanovenia § 517 Občianskeho
zákonníka,posúdenieúrokuzomeškaniaakopríslušenstvapohľadávky,ustanovenie§46ods.3zákona

č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku. Dospeli k záveru, že úrok z omeškania nie je potrebné samostatne
uplatňovať v rámci adhézneho konania, pretože úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinnosti,
nedodržanie dohodnutej doby splatnosti. Povinnosť plniť úroky z omeškania vyplýva priamo zo zákona,
ako dôsledok omeškania dlžníka so splnením dlhu. Rovnako aj bez presnej konkretizácie je zo zákona
možné určiť výšku úrokov z omeškania (nariadenie vlády č. 87/1995), ako aj dobu omeškania dlžníka

so zaplatením hlavného peňažného záväzku veriteľovi (§ 517 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb.).

2.3. Žalobkyne boli rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky sp. zn.: 2T/87/2009 so zvyškom nároku
na náhradu škody odkázané na občianske súdne konanie. To znamená, že úroky z omeškania museli
byť riadne uplatnené, inak by súd nemohol rozhodovať o uplatnenom nároku na náhradu škody, a to ani

odkazom poškodeného podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku na občianske súdne konanie. Poukázali
tiež na právny názor K. F. L., M., ktorý uviedol: „Zároveň možno doplniť,, že uplatnený nárok na náhradu
škody možno upresniť do doby než sa súd odoberie na záverečnú poradu. Preto aj odvolací súd prizná
úroky z omeškania, ak poškodený riadne a včas uplatnil nárok na náhradu škody a úrokov z omeškania
sa domáhal až v odvolacom konaní“. Z ustanovenia § 46 ods. 3, § 164 písm. a/ a § 287 ods. 1 Trestného

poriadku vyplýva, že predpokladom výroku súdu o náhrade škody je, že poškodený nárok na náhradu
škody včas uplatnil. Zároveň Trestný poriadok výslovne upravuje, že poškodený musí uplatniť nárok
na náhradu škody najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Ak bol tento
návrh uplatnený po uplynutí lehoty, nemožno naň prihliadnuť v trestnom konaní. V takom prípade súd
rozhodne, že takúto osobu, ako poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody na hlavné pojednávanie

nepripúšťa. Následne súd už nemôže rozhodovať o uplatnenom nároku na náhradu škody, a to ani
odkazom poškodeného podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku na občianske súdne konanie, prípadne
na konanie pred iným príslušným orgánom. Súd prvej inštancie konštatuje, že žalobkyne si neuplatnili
úroky z omeškania v trestnom konaní riadne. Keďže však žalobkyne boli rozsudkom v trestnom konaní
odkázané zo zvyškom na občianske súdne konanie, to znamená, že museli byť riadne uplatnené, inak by

súd nemohol rozhodovať o uplatnenom nároku na náhradu škody, a to ani odkazom poškodeného podľa
§ 288 ods. 1 Trestného poriadku na občianske súdne konanie. V prípade, ak má súd iný názor, žiadajú
o zdôvodnenie, s akým nárokom boli žalobkyne odkázané na občianske súdne konanie. Za podstatné
považovali rozhodnutie súdu v trestnom konaní, ktoré je pre občianske súdne konanie záväzné.

2.4. Žalobkyne sa ďalej nestotožnili s posúdením úroku z omeškania v trvaní dvojročnej premlčacej
doby, pretože premlčacia doba úrokov z omeškania je v každom jednom prípade rovnaká, a to tri roky.
Pri dĺžke premlčacej doby pri úrokoch z omeškania je potrebné sa riadiť ustanovením § 110 ods. 3
zákona Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie v súvislosti s otázkou dĺžky premlčacej doby opiera
o skutočnosť, že príslušenstvo pohľadávky musí vychádzať z toho istého právneho režimu a musí

mu byť podriadené ako istina pohľadávky. Žalobkyne sa s týmto názorom nestotožnili. Dôvodia, že
premlčaciu dobu pri úrokoch z omeškania v danom prípade je potrebné vykladať v zmysle, že ide
o úroky z omeškania z náhrady škody a nie z iného právneho titulu, napr. z bezdôvodného obohatenia,
z nezaplatenej faktúry, z neposkytnutého poistného plnenia a pod. Neznamená to však, že premlčacia
doba úrokov z omeškania bude vždy taká, aká je premlčacia doba hlavného záväzku. Premlčacia doba

úrokov z omeškania bude v každom jednom prípade rovnaká, a to tri roky.

2.5. Ďalej dôvodili, že ani z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7MCdo 15/2011, na ktorý poukazuje
žalovaná, nevyplýva, že by mala byť premlčacia doba pri úrokoch z omeškania rovnaká, ako pri náhradeškody. V súvislosti s dĺžkou premlčacej doby pri úrokoch z omeškania z náhrady škody a poukázali na
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. 05. 2011, spisová značka: 6Cdo/16/2010. Z tohto rozhodnutia
jednoznačne vyplýva, že dĺžka premlčacej doby pri úroku z omeškania z náhrady škody je trojročná a

nie dvojročná.

2.6. Žalobkyne ďalej poukázali na skutočnosť, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je nesprávny
nielen v otázke dĺžky premlčacej doby, ale aj v tom smere, že ak by aj akceptovali žalobkyne dvojročnú
premlčaciu dobu, nárok žalobkýň by nebol premlčaný celý. Uviedli, že žalovaná namietala premlčanie

nároku za obdobie od 01. 06. 2006 do 03. 09. 2013. Súd prvej inštancie v rozsudku uviedol, že nárok
bol premlčaný dňom 28. 09. 2014. Žalobu podali dňa 03. 09. 2015. Podrobne rozpísali úhrady splátok
žalovanej na základe čoho dospeli k záveru, že aj pri akceptácii neuplatnenia úrokov z omeškania v
trestnom konaní a dvojročnej premlčacej dobe nie je ich nárok premlčaný v celom rozsahu a mali im
byť priznané úroky z omeškania vo výške 8% u žalobkyne v 1. rade od 03.09.2013 do 18.6.2015 z
jednotlivých súm uvedených v odvolaní, u žalovanej v 2. rade úrok od 03.09.2013 do 03.11.2015 z

jednotlivých súm, u žalovanej v 3.rade vo od 03.09.2013 do 28.9.2015 z jednotlivých súm.

2.7.Stotožnilisasnázoromsúduprvejinštancie,žežalovanásanaichúkorobohatilatrestnoučinnosťou
a je žiaduce uplatniť inštitút dobrých mravov a to napriek názoru odvolacieho súdu, ktorý konštatoval,
že zdôvodnenie rozhodnutia o nepremlčaní nároku odkazom na dobré mravy nie je správne. Súd prvej

inštancie ďalej zdôvodnil, že žalovaná sa na úkor žalobkýň obohatila trestnou činnosťou. V priebehu
trestného konania a ani v priebehu exekučného konania žalovaná neprejavila snahu urýchlene napraviť
svoj čin a teda nahradiť žalobkyniam škodu, ktorú im spôsobila. Ani v priebehu konania žalovaná
neponúkla žiadne zmysluplné zmierne riešenie sporu, hoci takéto riešenie avizovala. Žalobkyne teda
majú podľa názoru súdu prvej inštancie nárok na náhradu úrokov z omeškania aj z morálneho hľadiska,

súd prvej inštancie viazaný pri opätovnom rozhodnutí vo veci právnym názorom súdu druhej inštancie
hľadisko dobrých mravov neuplatňoval. Žalobkyne sa s týmto názorom súdu prvej inštancie stotožňujú.
V danom prípade je žiadúce uplatniť inštitút dobrých mravov. Žalovaná sa na úkor žalobkýň obohatila
trestnou činnosťou, neprejavila snahu urýchlene napraviť svoj čin, nahradiť žalobkyniam škodu, ktorú
im spôsobila. V tejto súvislosti poukázali odvolateľky na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky

sp.zn. 28Cdo 5014/2009.
2.8. Navrhujú, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie, alebo aby
rozsudok zmenil tak, že žalobe žalobkýň vyhovie a prizná im nárok na náhradu trov konania na súde
prvej inštancie a odvolacieho konania.

3. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkýň opätovne citovala ustanovenie § 46 ods.
3 Trestného poriadku vyžadujúceho uplatnenie nároku na náhradu škody do skončenia vyšetrovania
alebo skráteného vyšetrovania. Nárok musí byť uplatnený čo do dôvodov a výšky. Ak poškodený má
už v čase prípravného konania vedomosť o škode v podobe istiny, na uhradenie ktorej obvineného
vyzýval, musí mať vedomosť aj o vzniku úrokov z omeškania. Vzhľadom na túto vedomosť by mal byť

schopný a povinný v zmysle § 46 Trestného poriadku riadne škodu uplatniť aj s úrokmi z omeškania,
aby bolo možné prihliadať ako na riadne uplatnenie práva u príslušného orgánu v zmysle § 112
Občianskeho zákonníka. Pretože zo strany žalobkýň nedošlo k riadnemu uplatneniu úroku z omeškania,
nedošlo ani k spočívaniu premlčacej doby podľa § 112 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho je
jej námietka opodstatnená. Ďalej uviedla, že odkaz na náhradu škody v trestnom rozsudku v žiadnom

prípade neobsahuje formuláciu, že žalobkyne boli odkázané na náhradu škody týkajúcu sa úroku z
omeškania. Citovala z rozhodnutia NS SR 7 MCdo 15/2011 z 27. 09. 2012, zo záverov ktorého vyplýva,
že príslušenstvo sa spravuje rovnakým právnym režimom ako pohľadávka. Žalobkyňami uvádzané
rozhodnutie NS SR 6Cdo 16/2010 z 26. 06. 2011 sa týkalo úroku z omeškania pri škode na zdraví. K
namietaným dobrým mravom uviedla, že je pravdou, že sa dopustila trestného činu, škodu sa snažila

zaplatiť ešte pred odsudzujúcim rozsudkom. Z jej strany existovala snaha o čo najrýchlejšiu náhradu
škodyžalobkyniamavšaknebolovjejfinančnýchmožnostiachuhradiťcelúškodunaraz,pričomkúhrade
istiny došlo v plnej miere, čo nebolo v konaní sporné. Poukázala na predbežné prejednanie sporu,
kde právny zástupca žalovanej navrhol protistrane možnosť rokovať o zmierlivom riešení sporu, avšak
zástupkyňa žalobkýň uviedla, že nemajú záujem.

3.1.Rozsudoksúduprvejinštancienavrhujepotvrdiťauplatnilasináhradutrovkonaniavrozsahu100%.4. Žalobkyne v podanom písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej sa nestotožnili s jej výkladom
ustanovenia § 46 ods. 3 Trestného poriadku. Zopakovali svoj názor, že škodu si uplatnili v trestnom
konaní riadne a včas s tým, že úrok z omeškania nie je potrebné samostatne uplatňovať v rámci

adhézneho konania, keďže úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinnosti, nedodržanie
dohodnutej doby splatnosti. Povinnosť plniť úroky z omeškania vyplýva priamo zo zákona ako dôsledok
omeškania dlžníka so plnením dlhu. Rovnako aj bez presnej konkretizácie je zo zákona možné určiť
výšku úrokov z omeškania, ako aj dobu omeškania dlžníka so zaplatením hlavného peňažného záväzku
veriteľovi. Keďže žalobkyne boli rozsudkom v trestnom konaní odkázané so zvyškom na občianske

súdne konanie, to znamená, že museli byť riadne uplatnené aj úroky z omeškania, inak by súd nemohol
rozhodovaťouplatnenomnárokunanáhraduškody,atoaniodkazompoškodenéhonaobčianskesúdne
konanie. Súd prvej inštancie v prípade žalobkýň postupoval formalisticky, keď konštatoval, že úroky
z omeškania neboli uplatnené riadne a včas. V tejto súvislosti poukázali na rozsudok NS SR sp.zn.
1Cdo/48/2010, Nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 155/2017, IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 1735/07, I. ÚS
26/2010, v ktorých kritizoval formalizmus.

4.1. Zopakovali svoj názor uvedený v podanom odvolaní, týkajúci sa premlčacej doby pri úrokoch
z omeškania, ktorá podľa nich je trojročná a nie dvojročná, z ktorej vychádzal súd prvej inštancie
v napadnutom rozsudku. Ani z rozsudku NS SR sp.zn. 7MCdo 15/2011, ktorý citovala žalovaná
v podanom vyjadrení nevyplýva, že by premlčacia doba pri úrokoch z omeškania bola rovnaká ako

pri náhrade škody, obsah tohto rozsudku si žalovaná vykladá nesprávne. Pri dĺžke premlčacej doby
pri úrokoch z omeškania je potrebné sa riadiť ustanovením § 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka,
v zmysle ktorého platí, že úroky a opakujúce sa plnenia sa premlčujú v troch rokoch; ak však ide
o práva právoplatne priznaná alebo písomne uznané, platí táto premlčacia doba, len pokiaľ ide o úroky
a opakujúce sa plnenia, zročnosť ktorých nastala po právoplatnosti rozhodnutia alebo po uznaní.

Opätovne poukázali na rozhodnutie NS SR sp.zn. 6Cdo/16/2010, z ktorého jednoznačne vyplýva, že
dĺžka premlčacej doby pri úrokoch z omeškania z náhrady škody je trojročná a nie dvojročná.

5. Žalovaná v reakcii na vyjadrenie žalobkýň iba uviedla, že zotrváva na svojich argumentoch
a tvrdeniach, uvedených v podanom vyjadrení k odvolaniu žalobkýň.

6. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v zákonom
stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363
CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako
ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP)

vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k názoru, že odvolanie
žalobkýň je dôvodné. Vzhľadom k tomu, že v danej veci ide o právne posúdenie uplatnenia úrokov
z omeškania v adhéznom konaní a to riadne a včas a následne premlčacej doby úrokov z omeškania,
ktoré otázky sú výlučne právneho charakteru, nepovažoval za potrebné nariaďovať pojednávanie. Majúc
odvolanie žalobkýň za dôvodné, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak,

ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

7. Predmetom konania v danej veci je žaloba žalobkýň, ktorou sa domáhajú zaplatenia úrokov
zomeškaniadôvodiac,žežalovanásatrestnoučinnosťounaichúkorobohatila,pričomistinujednotlivým
žalobkyniam uhradila, avšak s jej úhradou sa dostala do omeškania, preto si v tomto konaní uplatnili

nárok na úrok z omeškania. Svoj nárok presne vyčíslili v podanej žalobe a následne v priebehu konania
upravili.

7.1. V danej veci súd prvej inštancie rozhodol prvým rozsudkom zo dňa 17. 10. 2017 tak, že žalobe
žalobkýň vyhovel a zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni v prvom rade sumu 2192,42 eura, v druhom

rade sumu 2429,35 eura, v treťom rade sumu 5173,47 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V podstate odôvodnil rozsudok tým, že žalovaná až po podaní trestného oznámenia začala uhrádzať
časti dlžných súm, žalobkyne si uplatnili úroky z omeškania ako súčasť nároku na náhradu škody voči
žalovanej správne čo do času, kedy sa žalovaná do omeškania dostala, výšky súm, z ktorých úroky
z omeškania žiadajú a aj čo do výšky úrokov z omeškania. Napokon vec posúdil aj z hľadiska dobrých

mravov.

7.1.1. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla odvolaním žalovaná. Namietala neuplatnenie úrokov
z omeškania v adhéznom konaní, namietala neoboznámenie listinných dôkazov, z ktorých súd prvejinštancie vychádzal pri rozhodovaní. Dôvodila tiež tým, že aby bolo možné úroky z omeškania
posudzovať v rámci trestného konania ako súčasť škody, je potrebné si ich uplatniť oddelene od istiny
a to v lehote podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku.

7.1.2. Odvolací súd zrušil prvý rozsudok súdu prvej inštancie uznesením zo dňa 27. 06. 2018 pre
nedostatočne zistený skutkový stav a jeho nepreskúmateľnosť. Odvolací súd zaujal právny názor, že pre
uplatnenie úroku z omeškania je potrebné uplatniť úrok riadne, to znamená jeho špecifikáciu, pretože
o úroku z omeškania súd nerozhoduje z úradnej povinnosti a je to návrhové konanie. Žalobkyne úrok z

omeškania riadne neuplatnili v trestnom konaní. Ďalej uviedol, že úrok z omeškania tvorí príslušenstvo
pohľadávky a musí sledovať rovnaký právny režim ako samotná pohľadávka. Dal do pozornosti súdu
prvej inštancie rozhodnutia NS SR 6MCdo 22/2011, 7Cdo/15/2011. Preto odvolací súd nepovažoval
za potrebné vyjadrovať sa k dôvodom odvolania žalobkýň v tejto časti. Súd prvej inštancie v dôvodoch
rozhodnutia konštatoval, že žalobkyňa v treťom rade listom zo dňa 10. 04. 2006 (správne žalobkyňa v
treťom rade, ako zástupkyňa žalobkýň v prvom a v druhom rade), vyzvala žalovanú na zaplatenie pre

žalobkyňu v treťom rade sumu 460 000 Sk, žalobkyni v prvom rade 150 000 Sk, žalobkyni v druhom
rade 160 000 Sk do 31. 05. 2006. Žalovaná sa dostala do omeškania dňom 01. 06. 2006. Žaloba na
zaplatenie úrokov z omeškania bola podaná 03. 09. 2015. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu
prvej inštancie, že premlčacia doba úrokov z omeškania spočívala počas trestného konania. Spočívala
by v prípade ich uplatnenia. Žalobkyne však úrok z omeškania uplatnili až samotnou žalobou a doručenie

žaloby žalovanej treba považovať za uplatnenie nároku. Týmto dňom je deň 11. 12. 2015. Preto ich nárok
je premlčaný. Odvolací súd rovnako zaujal stanovisko k otázke dobrých mravov v zrušujúcom uznesení.
Preto nepožuje za potrebné opakovať svoje dôvody k opätovným dôvodom odvolania žalobkýň v tejto
časti.

7.2. Následne súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom zo dňa 11. 01. 2019 tak, že žalobu
žalobkýň zamietol. Vychádzal pritom zo záverov zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, pričom
skonštatoval, že sa s nimi nestotožnil, avšak je viazaný jeho právnym názorom, preto žalobu žalobkýň
zamietol.

7.2.1.Tentorozsudoksúduprvejinštancienapadliodvolanímžalobkyne.Nestotožnilisasozávermisúdu
prvejinštancie.Dôvodilitým,ževadhéznomkonanísiriadnenáhraduškodyuplatnilivčas,žalovanábola
zaviazaná k úhrade istiny, pričom so zvyškom boli odkázané na konanie vo veciach občianskoprávnych.
Nestotožnili sa ani s konštatovanou dĺžkou premlčacej doby úrokov z omeškania.

7.2.2. Odvolací súd, rozhodujúc o odvolaní proti tomuto druhému rozsudku súdu prvej inštancie,
napadnutý rozsudok rozsudkom zo dňa 06. 05. 2020 potvrdil.

7.2.3. Žalobkyne napadli rozsudok odvolacieho súdu dovolaním namietajúc nesprávne právne
posúdenie premlčania úrokov z omeškania, nedostatok odôvodnenia, nepresvedčivosť a arbitrárnosť

napadnutého rozsudku.

7.2.4. Dovolací súd uznesením zo dňa 29. 11. 2020 č.k. 7Cdo/236/2020 dovolanie odmietol. K otázke,
či je potrebné úroky z omeškania samostatne uplatniť v adhéznom konaní, dovolací súd poukázal
na rozhodnutie NS SR 7MCdo/15/2011, v ktorom uviedol, že: „Pokiaľ bola pohľadávka žalobcovi

právoplatne priznaná v adhéznom konaní ako náhrada škody, nemožno v občianskom súdnom konaní
jej príslušenstvo posudzovať podľa iného právneho režimu. Z uvedeného vyplýva že príslušenstvo
pohľadávky a teda aj úroky z omeškania sa riadia podľa právneho režimu pohľadávky, t.j. náhrady škody
v trestnom konaní. Do majetkovej škody sa zarátavajú aj úroky z omeškania, pričom rozhodujúcim
faktorom pre ich priznanie je zistenie doby rozhodnej pre ich priznanie“.

7.3. Žalobkyne podali sťažnosť Ústavnému súdu Slovenskej republiky domáhajúc sa vylovenia
porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

7.3.1.Ústavný súd SR prijať sťažnosť na ďalšie konanie. Nálezom zo dňa 12. 03. 2025 č.k. III. ÚS

654/2024-56 rozhodol, že uznesením Najvyššieho súdu SR sp.zn . 7Cdo/236/2020 z 29. 11. 2022
bolo porušené základné právo sťažovateliek na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie a toto
uznesenie zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie. Dospel k záveru, že: „Pre
dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby sťažnosti sťažovateliek vyhovel. Taktiež dôvodil, žeťažiskovým dôvodom dovolaním napadnutého potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu bol jeho názor,
podľa ktorého sťažovateľky v trestnom konaní neuplatnili nárok na úroky z omeškania riadne a včas.
Pri takomto právnom posúdení sa premlčanie a premlčateľnosť práva na úroky z omeškania dostala

do polohy otázky sekundárneho významu. K opačnému záveru však ústavný súd dospel, pokiaľ
ide o vysporiadanie sa najvyššieho súdu s namietaným nedostatočným vysporiadaním sa s otázkou
riadneho uplatnenia úrokov z omeškania v trestnom konaní. Krajský súd ju vyriešil odkazom na
ustanovenie § 46 ods. 3 Trestného poriadku, ktorý síce normuje, že z návrhu poškodeného musí byť
zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje, mlčí však o vzťahu

náhrady škody a úroku z omeškania. Nedáva odpoveď na otázku, či úrok z omeškania v prípade,
akým bola kauza sťažovateliek, je škodou, alebo ide o samostatný nárok, ktorý je len čo sa týka
vzniku závislý od hlavného záväzku nahradiť škodu. Krajský súd odkazoval na rozhodnutie dovolacieho
súdu sp.zn. 7MCdo/15/2011, v ktorom sa explicitne uvádza, že ušlý zisk ako jedna z podôb škody bol
v situácii skutkovo podobnej kauze sťažovateliek reprezentovaný aj úrokom z omeškania. Napokon
aj najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol, že do majetkovej škody sa zarátavajú aj úroky

z omeškania. Ak by úrok z omeškania tvoril zložku škody, potom nadobúda význam ďalšia súvisiaca
otázka, a to či škoda nimi uplatnená v prípravnom konaní nebola v neskorších štádiách trestného
konania iba upresňovaná s ohľadom na plynutie času, keďže úroky z omeškania s plynúcim časom
prirastajú. Nezanedbateľnou pripomienkou sťažovateliek bol aj ich argument, podľa ktorého výrok
právoplatného rozhodnutia v trestnom konaní odkazujúci na uplatnenie zvyšku nároku na náhradu škody

v civilnom sporovom konaní dokazuje, že úroky z omeškania museli byť riadne uplatnené. Relevancia
predmetného dôvodu rastie v dôsledku toho, že v trestnom konaní bola istina sťažovateľkám priznaná
v celej uplatnenej sume. Nezostalo z nej teda nič, s čím by trestný súd mohol sťažovateľky odkázať
na civilné sporové konanie. Celkom prirodzenie si potom sťažovateľky kladú otázku, v akej časti
nároku boli právoplatným výrokom súdneho rozhodnutia odkázané na civilný proces, keď absencia

riadneho uplatnenia nároku na náhradu škody nedovoľuje trestnému súdu o ňom v meritórnom rozsudku
rozhodovať. S týmto argumentom sa krajský súd nijako adresne nevysporiadal. Jednoduchý odkaz
na abstraktnú zákonnú povinnosť uviesť dôvod a výšku uplatneného nároku na náhradu škody krajský
súd zjavne neindividualizoval na okolnosti predmetnej veci dané skutočnosťou, že sťažovateľky si
v prípravnom konaní uplatnili nárok na náhradu škody v júli a auguste 2006, teda jeden až dva

mesiace po vzniku omeškania žalovanej, čo nepochybne malo vplyv na konkretizáciu a špecifikáciu
dôvodov a výšky uplatneného nároku.. Následne na pojednávaní v januári 2010 aktualizovali nárok na
náhradu škody. Zjavne teda neboli v trestnom konaní pri uplatňovaní svojich nárokov pasívne. Ďalej
ústavný súd zdôraznil, že aj pokiaľ ide o súlad námietky premlčania s dobrými mravmi, táto otázka
nestratila v dôsledku nosného dôvodu potvrdenia rozsudku okresného súdu krajským súdom, svoj

význam pre rozhodnutie o žalobe sťažovateliek. Jej zamietnutie bolo výsledkom myšlienkovej úvahy,
podľa ktorej si sťažovateľky úroky z omeškania v trestnom konaní riadne a včas neuplatnili a preto fakt
prebiehajúceho trestného konania nemohol mať za následok spočívanie premlčacej doby. Stále však
ide o premlčanie, na ktoré súd konajúci v civilnom sporovom konaní prihliada len na námietku. Ak by teda
námietka premlčania predstavovala výkon práva kolidujúci s dobrými mravmi, potom by na ňu civilný súd

neprihliadol bez ohľadu na to, aký čas už od skončenia premlčacej doby uplynul. Preto bolo dôvodné
očakávať primeranú odpoveď krajského súdu na predmetnú otázku. Sťažovateľky nedostali odpovede
na nimi nastolenú otázku (ne)súladu žalovanou vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi“.

7.4. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 28. 08. 2025 sp.zn. 7Cdo/41/2025

zrušil rozsudok Krajského súdu Nitra zo dňa 06. 05. 2020 sp.zn. 25Co/174/2019 a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. V odôvodnení poukázal na závery uvedené v Náleze Ústavného súdu SR zo dňa 12.
03. 2025 č.k. III. ÚS 654/2024-56, argumentuje nedostatočným odôvodnením odvolacieho rozsudku,
v ktorom absentuje náležité vysporiadanie sa so žalobkyňami uvedenou argumentáciu týkajúcou sa
jednak samostatného uplatňovania úrokov z omeškania v rámci adhézneho konania, ako aj súladu

vznesenej námietky premlčania žalovanou s dobrými mravmi.

7.5. Predmetom odvolacieho konania po zrušení rozsudku Krajského súdu Nitra zo dňa 06. 05. 2020
sp.zn. 25Co/174/2019 zostal rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 11. 01. 2019 č.k. 18C/118/2016-353,
ktorým žalobu žalobkýň zamietol a odvolanie žalobkýň proti tomuto rozsudku.

8.Podľa § 388 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené
podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.9. Jednou z procesných požiadaviek práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv je právo na rozhodnutie v primeranej lehote. Obsahovo rovnorodé je
ústavou chránené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy

SR). Odvolacie konanie tvorí neoddeliteľnú časť súdneho konania, preto vychádzajúc z princípov
hospodárnosti a efektívnosti súdneho konania sa legitímne očakáva, že rozhodnutie odvolacieho súdu
bude konečné. Z tejto premisy vychádza právna úprava spôsobu rozhodovania v sporovom konaní
ktorá odvolaciemu súdu ukladá povinnosť vždy zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak nie sú dané
podmienky na potvrdenie rozhodnutia (§ 387 CSP) alebo na jeho zrušenie (§ 389 CSP). Možnosť

odvolacieho súdu zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie je vlastnosťou apelačného opravného
systému, vrátane systému neúplnej apelácie, na ktorom je založené odvolacie konanie v sporovom
konaní. Ak nie je možné rozhodnutie potvrdiť, pretože odvolanie je úplne alebo sčasti dôvodné a zároveň
tu nie sú dané dôvody pre zrušenie rozhodnutia, je povinnosťou odvolacieho súdu preskúmať skutkovú
i právnu stránku veci a meritórne rozhodnúť. Za situácie, že súd prvej inštancie správne a dostatočne
zistil skutkový stav veci, ale jeho rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení, nie je

potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a odvolací súd je viazaný zisteným skutkovým stavom.
Odvolací súd pri preskúmaní právneho posúdenia veci môže dôjsť k záveru, že súd prvej inštancie
pochybil tým, že aplikoval na zistený skutkový stav nesprávnu právnu normu, prípadne správne zvolenú
normu nesprávne interpretoval.

10. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol nárok žalobkýň uplatnených žalobou,
odvolávajúc sa na právny názor vyslovený v potvrdzujúcom rozsudku odvolacieho súdu. Po opätovnom
preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj s poukazom na právny názor vyslovený v rozhodnutí
ústavného súdu a následne najvyššieho súdu v zrušujúcich rozhodnutia, odvolací súd prehodnotil svoj
právny názor a na základe zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že žaloba žalobkýň bola podaná

dôvodne a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto rozhodnutia.

11. Žalobkyne sa domáhajú zaplatenia úroku z omeškania z oneskorene zaplatenej istiny, na zaplatenie
ktorej bola žalovaná zaviazaná v trestnom (adhéznom) konaní. Súd prvej inštancie zamietol žalobu

žalobkýňdôvodiac,ževrámciadhéznehokonaniasinároknazaplatenieúrokovzomeškanianeuplatnili,
uplatnilisiibanároknazaplatenienáhradyškody anáslednejeichnárok,uplatnenýžalobou,premlčaný,
akceptujúc tak námietku premlčania vznesenú žalovanou.

11.1. Zo zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie vyplýva, že žalovaná v treťom rade si

v trestnom konaní pri jej výsluchu dňa 26. 07. 2006 uplatnila nárok na náhradu škody vo výške 300 000,--
Sk, žalovaná v druhom rade si uplatnila dňa 22. 08. 2006 nárok na náhradu škody vo výške 104 348,--Sk
a žalovaná v prvom rade si uplatnila dňa 22. 08. 2006 nárok na náhradu škody vo výške 97 826,09 Sk.
Žalovaná poukazovala žalobkyniam od 05. 06. 2006 do 27. 06. 2006 a následne od 22. 09. 2014 do 20.
04. 2015 finančné prostriedky. Na hlavnom pojednávaní na Okresnom súde Nové Zámky v trestnej veci

2T 87/09 v dňoch 19. a 20. 1. 2010 si žalobkyne v druhom a v treťom rade požiadali o náhradu škody,
ktorábolauvedenáfinančnousumouplusúrokyzomeškania,pričomžalobkyňavprvomradesiuplatnila
náhradu škody v podobe istiny, výslovne úroky z omeškania nežiadala. Okresný súd Nové Zámky
v trestnom konaní rozsudkom zo dňa 26. 09. 2012 sp.zn. 2T 87/2009, ktorý nadobudol právoplatnosť
a vykonateľnosť dňa 28. 09. 2012 uznal žalovanú vinnou z pokračovacieho trestného činu sprenevery

a neoprávneného podnikania. Okrem uloženého trestu zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni v prvom
rade sumu 3247,23 eura, žalobkyni v druhom rade sumu 3643,72 eura a žalobkyni v treťom rade
sumu 7302,66 eura. Všetky tri žalobkyne podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku zo zvyškom nároku
na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie. Voči žalovanej bolo vedené exekučné konanie,
cieľom ktorého bolo vymôcť sumy, ktoré žalovaná žalobkyniam dlhovala na základe trestného rozsudku.

11.2. Podstatnou skutočnosťou v danej veci je právne posúdenie, či uplatnenie náhrady škody v podobe
istiny zahŕňa aj úrok z omeškania.

12. Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je

v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo
od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkaj
aj len jednotlivých plnení.Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo
požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť
poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací

predpis.
Podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok
na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd
v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený
uplatniť najneskôr do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé,

z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje.
Podľa§288ods.2Trestnéhoporiadkunacivilnýprocesalebonakonaniepredinýmpríslušnýmorgánom
odkáže súd poškodeného tiež so zvyškom jeho nároku, ak mu nárok z akéhokoľvek dôvodu prizná len
sčasti.
Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť

v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenie (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia

doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide
o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to

neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
Podľa § 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka úroky a opakujúce sa plnenia sa premlčujú v troch rokoch, ak
však ide o práva právoplatne priznané alebo písomne uznané, platí táto premlčacia doba, len pokiaľ ide
o úroky a opakujúce sa plnenia, zročnosť ktorých nastala po právoplatnosti rozhodnutia alebo po uznaní.

13. Z ustanovenia § 517 Občianskeho zákonníka vyplýva, že omeškanie dlžníka je stav, ktorý nastane,
ak dlžník nesplní svoj dlh riadne a včas. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo
požadovaťúrokyzomeškania.Peňažnýzáväzkovýprávnyvzťah môžebyťchápanýakohlavný, akjeho
kauza smeruje priamo k zaplateniu, pričom vedľajším a akcesorickým peňažným záväzkovým právnym
vzťahom je vzťah úrokový, ktorý vzniká iba vtedy, ak medzi účastníkmi existuje hlavný záväzkový

peňažný vzťah. Úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinnosti, nedodržanie dohodnutej doby
splatnosti. Povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva zo zákona ako dôsledok omeškania dlžníka
so splnením dlhu Úroky z omeškania v súkromnom práve sú príslušenstvom pohľadávky a vedľajším
akcesorickým peňažným záväzkovým vzťahom. Právny osud hlavnej veci zdieľa aj jeho príslušenstvo.
Základnou podmienkou vzniku dlžníkovho omeškania je splatnosť dlhu, hlavného záväzku, istiny. Právo

na úroky z omeškania vzniká priamo zo zákona ako dôsledok porušenia právnej povinnosti s riadnym
a časným plnením záväzku.

14. Právnou otázkou v danej veci vyvstáva otázka, či žalobkyňami uplatnený nárok na náhradu škody
subsumuje i úrok z omeškania. Z vykonaného dokazovania v danej veci vyplýva, že žalobkyne si

v prípravnom konaní uplatnili nárok na náhradu škody v júli a auguste 2006, teda jeden až dva mesiace
po vzniku omeškania žalovanej, čo nepochybne malo vplyv na konkretizáciu a špecifikáciu dôvodov
a výšky uplatneného nároku. Následne na hlavnom pojednávaní v januári 2010 aktualizovali nárok
na náhradu škody, vrátane aj úrokov z omeškania. Zjavne teda v trestnom konaní neboli pasívne.
Najvyšší súd SR v danej veci v uznesení, ktorým odmietol dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým potvrdil druhý, zamietajúci, rozsudok súdu prvej inštancie, k otázke: „Či je potrebné úroky
z omeškania samostatne uplatniť v zmysle ustanovenia § 46 ods. 3 Trestného poriadku“, poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu 7MCdo/15/2011, v ktorom uviedol, že: „Pokiaľ bola pohľadávka žalobcovi
právoplatne priznaná v adhéznom konaní ako náhrada škody, nemožno v občianskom súdnom konaní
jej príslušenstvo posudzovať podľa iného právneho režimu. Z uvedeného vyplýva, že príslušenstvo

pohľadávky a teda aj úroky z omeškania sa riadia podľa právneho režimu pohľadávky, t.j. náhrady
škody v trestnom konaní. Z ustanovenia § 46 ods. 3 Trestného poriadku vyplýva, že poškodený je
povinný si uplatniť nárok na náhradu škody v trestnom konaní najneskôr do skončenia vyšetrovania
alebo skráteného vyšetrovania, pričom z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sanárok na náhradu škody uplatňuje. Do majetkovej škody sa zarátavajú aj úroky z omeškania, pričom
rozhodujúcim faktorom pre ich priznanie je zistenie doby rozhodnej pre ich priznanie“.

15. Odvolací súd, akceptujúc tento názor dovolacieho súdu, dáva do pozornosti, že žalobkyne si v rámci
prípravného konania v trestnom konaní uplatnili voči žalovanej nárok na náhradu škody, ktorý jasne
špecifikovali v jej výške, ako aj v dôvodoch. Až na hlavnom pojednávaní v trestnej veci špecifikovali
nárok na náhradu škody aj v podobe úroku z omeškania (žalobkyňa v druhom a v treťom rade),
pričom nie je možné tento ich krok hodnotiť ako oneskorene uplatnený nárok na náhradu škody v

podobe úroku z omeškania, keďže nárok na náhradu hlavnej škody, istiny, si uplatnili už v prípravnom
konaní. Za situácie, že podľa názoru dovolacieho súdu „do majetkovej škody sa zarátavajú aj úroky
z omeškania“ (uznesenie v predmetnej veci zo dňa 29. 11. 2022 sp. zn. 7Cdo/236/2020), je potrebné
konštatovať, že žalobkyne tým, že v prípravnom konaní si uplatnili nárok na náhradu škody, zaplatenie
istiny, uplatnili si zároveň aj nárok na úrok z omeškania, ktorý upresňovali na trestnom hlavnom
pojednávaní. Nebolo totiž možné a evidentné, či žalovaná, ktorá začala svoj dlh voči žalobkyniam

splácať už počas vyšetrovania tejto trestnej veci, dlh splatí úplne, alebo čiastočne. Preto na hlavnom
pojednávaní v trestnej veci si žalobkyne (v druhom a treťom rade) uplatnili výslovne aj úrok z omeškania.
V prípravnom konaní totiž nebolo zrejmé a nemohli vedieť, či žalovaná svoj dlh voči nim splatí alebo
nie. Z tohto dôvodu je potrebné vyhodnotiť, že žalobkyne neboli v trestnom konaní pasívne, uplatnili
si nárok na náhradu škody, ktorý nárok zároveň podľa záverov najvyššieho súdu, subsumuje aj úrok

z omeškania. Podľa názoru ústavného súdu v predmetnej veci (nález sp.zn. III. ÚS 654/2024 zo dňa
12. marca 2025), Trestný poriadok nedáva odpoveď na otázku, či úrok z omeškania v prípade, akým
bola kauza žalobkýň, je škodou, alebo ide o samostatný nárok, ktorý je len čo sa týka vzniku závislý od
hlavného záväzku nahradiť škodu. Ak úrok z omeškania tvorí zložku škody, potom je potrebné prihliadať
na skutočnosť, že škoda uplatnená v prípravnom konaní je v neskorších štádiách trestného konania

iba upresňovaná vzhľadom na plynutie času, keďže úroky z omeškania s plynúcim časom prirastajú.
Nezanedbateľnou pripomienkou žalobkýň je aj ich argumentácia, podľa ktorej výrok právoplatného
rozhodnutia v trestnom konaní, odkazujúci na uplatnenie zvyšku nároku na náhradu škody v civilnom
sporovomkonanídokazuje,žeúrokyzomeškaniamuselibyťriadneuplatnené.Relevanciapredmetného
dôvodu rastie v dôsledku toho, že v trestnom konaní bola istina žalobkyniam priznaná v celej uplatnenej

sume. Nezostalo z nej teda nič, s čím by trestný súd mohol žalobkyne odkázať na civilné sporové
konanie. Vyvstáva preto otázka, v akej časti nároku uplatneného v trestnom konaní boli právoplatným
výrokom súdneho rozhodnutia odkázané na civilný proces, keď absencia riadneho uplatnenia nároku
na náhradu škody nedovoľuje trestnému súdu o ňom v meritórnom rozsudku rozhodovať.

16. Žalovanej bola trestným rozsudkom uložená povinnosť zaplatiť žalobkyniam náhradu škodu,
spočívajúci v náhrade istiny. Keďže úrok z omeškania je sankciou za omeškania dlžníka so splatením
dlhu, je možné tento vyššie uvedený záver aplikovať aj na daný právny spor. Žalovaná bola
jednoznačne v omeškaní so zaplatením dlžnej sumy, keďže táto bola vymožená až v exekučnom konaní,
teda žalovaná dobrovoľne neplnila žalobkyniam. Z uvedeného dôvodu preto je možné jednoznačne

konštatovať, že tým, že žalobkyne si v prípravnom konaní uplatnili nárok na náhradu škody spočívajúcu
v zaplatení istiny, následne na hlavnom pojednávaní upresnili tento nárok aj na úroky z omeškania,
uplatnili si svoj nárok riadne a včas. Súd v trestnom konaní zaviazal žalovanú na náhradu škody
žalobkyniam z titulu istiny a so zvyškom, teda s úrokom z omeškania (keďže na istinu zaviazal
žalovanú v plnom rozsahu a žiadna iná zvyšná časť, okrem úrokov z omeškania, nezostala), ich odkázal

na občianskoprávne konanie. Žalovaná tým, že predmetný trestný rozsudok v časti náhrady škody
riadne nesplnila, žalobkyniam dlžnú sumu nezaplatila, dostala sa do omeškania so splnením záväzku,
preto žalobkyniam v zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vznikol nárok na úrok
z omeškania.

17. Žalovaná v priebehu konania vzniesla námietku premlčania. Žalobkyne namietali rozpor vznesenej
námietky premlčania s dobrými mravmi. Odvolací súd, zaoberajúc sa vznesenou námietkou premlčania
žalovanou dospel k jednoznačnému záveru, že táto nie je akceptovateľná. Žalobkyne si totiž včas,
riadne a úplne v priebehu prípravného konania (trestného) uplatnili nárok na náhradu škody. Keďže
podľa záverov najvyššieho súdu, nárok na náhradu škody zahŕňa i úroky z omeškania, nie je možné

hovoriť o premlčaní nároku žalobkýň. Tento nárok bol uplatnený počas trestného konania, do skončenia
vyšetrovania a na hlavnom pojednávaní bol iba upresnený. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd
námietku premlčania vznesenú žalovanou neakceptoval.18. V priebehu konania bola žalobkyňami vznesená námietka rozporu žalovanou vznesenou námietkou
premlčania s dobrými mravmi. Odvolací súd sa s týmto názorom žalobkýň stotožnil.

18.1. Rozpor vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi riešil Najvyšší súd Slovenskej republiky
vo viacerých rozhodnutia. Vo veci sp. zn. 7 Cdo 226/2016 najvyšší súd k možnému rozporu uplatnenia
námietky premlčania s dobrými mravmi poukázal na viaceré súdne rozhodnutia, na základe ktorých
uviedol, že „vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania odporcom (žalovaným)
mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi ... o takýto prípad môže ísť

iba výnimočne a v rozpore s dobrými mravmi môže byť len taký výkon práva ... ktorý je výrazom
zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu ku vznesenej námietke
premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej
doby nezavinil, priznanie účinkov premlčania voči nemu by za tejto situácie bolo neprimerane tvrdým
postihom a pri posudzovaní primeranosti postihu je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu
a vziať do úvahy najmä charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo

uplatnené pred uplynutím premlčacej doby“. Vo veci sp. zn. 7 Cdo 507/2014 najvyšší súd nad rámec už
vyššie uvedeného vyslovil názor, že aplikácia inštitútu dobrých mravov vo vzťahu k vznesenej námietke
premlčania „by mala byť len výnimočná a nemala by zhojovať neznalosť zákona - t. j. neznalosť plynutia
premlčacích dôb. V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad súkromného
práva - vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým. Preto je potrebné pri skúmaní otázky, či

je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi, skúmať, či účastník konania, ktorý
sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 OZ, postupoval s dostatočnou mierou
starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý
zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri
uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich.“ Vo veci sp.zn. 1

Cdo 91/2016 najvyšší súd argumentoval, že ustanovenie § 3 ods. 1 OZ je všeobecným ustanovením
hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s
dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojom náleze z 3. októbra 2013 sp. zn. I. ÚS 33/2012 v tejto spojitosti zdôraznil, že v
rovine jednoduchého práva je nutné starostlivo posudzovať individuálne okolnosti daného prípadu cez

prizmu kogentného ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakotvujúceho zásadu súladného
výkonu práv s dobrými mravmi, ktoré je v rovine jednoduchého podústavného práva odrazom ústavnej
požiadavky nájsť spravodlivé riešenie. Zdôraznil, že toto ustanovenie je z ústavnoprávneho hľadiska
tým miestom, skrz ktoré sú všeobecné súdy povinné nechať preniknúť ideu materiálneho právneho
štátu do interpretácie a aplikácie podústavného práva. Dobré mravy sú súhrnom spoločenských,

kultúrnych a mravných noriem základných, ktoré preukázali počas historického vývoja určitú mieru
stálosti (nemennosti), vyjadrujú podstatné historické tendencie a stotožňuje sa s nimi podstatná časť
spoločnosti. Najvyšší súd už vo svojom rozhodnutí z 30. januára 2013 sp. zn. 6 Cdo 173/2011
pripomenul, že súčasťou dobrých mravov je aj dobrá viera (bona fides) v zmysle poctivosti, vernosti
danému slovu a mravnej povinnosti splniť záväzok. Je to morálne kritérium posudzovania správania sa,

ktoré má dve stránky - poctivosť vlastnú a zároveň dôveru v poctivosť druhých i vieru v dôveryhodnosť
ako takú. Stálosť a pravdivosť v sľuboch a dohodách bola už v rímskom práve chápaná ako základ
spravodlivosti. 18.4. Vo veci sp. zn. 3Cdo 137/2017 najvyšší súd zadefinoval dobré mravy ako „súhrn
spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji preukazujú istú nemennosť,
vystihujú podstatné historické tendencie, sú akceptované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú

povahu základných noriem správania. Rozpor s dobrými mravmi spočíva v tom, že výkon práva sa prieči
spoločensky uznávaným názorom, ktoré vo vzájomných vzťahoch určujú, aký má byť obsah ich konania,
aby bol súladný so všeobecnými zásadami spoločnosti. Vo všeobecnosti ide o prípad konania v rozpore
s dobrými mravmi vtedy, keď konajúci síce formálne postupuje v medziach svojho práva, ale realizáciou
tohto práva sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu. V takom prípade síce ide o výkon

práva, avšak výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, pre ktorý je typické, že konajúcemu v skutočnosti
nejde o dosiahnutie cieľov, ktoré právo s takým konaním spája, ale mu ide o to, aby vedľajšie účinky jeho
konania viedli k stavu jemu vyhovujúcemu, avšak poškodzujúcemu druhú stranu. Taký výkon práva, i
keď je so zákonom formálne v súlade, je v skutočnosti výkonom práva iba zdanlivým, lebo jeho účelom
nie je vykonať (svoje) právo, ale poškodiť právo (niekoho iného) ... Vznesenie námietky premlčania

v zásade neodporuje dobrým mravom, v niektorých individuálnych prípadoch však nie je vylúčená
možnosť existencie takej situácie, v ktorej uplatnenie tejto námietky je výrazom zneužitia práva na úkor
druhého účastníka daného právneho vzťahu, ktorý uplynutie premlčacej doby nezavinil a zánik jeho
nároku by v takom prípade znamenal pritvrdý postih v porovnaní s rozsahom ním uplatňovaného práva.“Z vyššie citovaných záverov aplikačnej praxe najvyššieho súdu pri posudzovaní stranou vznesenej
námietky premlčania z hľadiska jej súladu s dobrými mravmi teda jednoznačne vyplýva, že súlad
námietky premlčania s dobrými mravmi treba posudzovať vždy komplexne so zreteľom na konkrétnu

situáciu na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo, ale aj osoby týmto úkonom
dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia)
toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. Z tohto hľadiska ide preto o posudzovanie otázok skutkových,
vyplývajúcich z vykonaného dokazovania, keď súd vyhodnocuje, ktoré konkrétne preukázané skutkové
okolnosti svedčia v prospech záveru o súlade či nesúlade námietky premlčania s dobrými mravmi

(rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 9Cdo 213/2021).

18.2. V danom prípade odvolací súd, vzhľadom na zmenený rozsudok súdu prvej inštancie, iba dodáva,
že žalovaná zavineným úmyselným trestným činom spôsobila žalobkyniam škodu, ktorú neuhradila,
neuhradila ju ani na základe trestného rozsudku, k náhrade ktorej bola zaviazaná, táto bola vymožená
až v rámci exekučného konania. Za situácie, že žalobkyne si týmto konaním uplatnili nárok na úrok

z omeškania z oneskorene uhradenej náhrady škody, s prihliadnutím na dĺžku omeškania žalovanej, na
všetky rozhodujúce okolnosti, by bolo možné dospieť k záveru o rozpore vznesenej námietky premlčania
zo strany žalovanej s dobrými mravmi. Vzhľadom na zmenu rozsudku súdu prvej inštancie a záver
odvolacieho súdu, že žalobkyne si uplatnili svoj nárok na náhradu škody, vrátane úrokov z omeškania
riadne a včas, táto námietka nie je dôvodná a odvolací súd sa ňou ďalej nezaoberal.

19. Odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, z ktorého dôvodu bol povinný zmeniť
aj výrok o náhrade trov konania. Vzhľadom na celkový a konečný úspech v konaní žalobkyňami v prvom
až treťom rade, priznal im nárok na náhradu trov konania tak na súde prvej inštancie, na odvolacom
súde, ako aj dovolacom súde voči žalovanej v plnom rozsahu podľa § 396 v spojení s § 255 ods.1 a

§ 262 ods.1 CSP. O trovách konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným
vyšším súdnym úradníkom.

Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj

vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).