Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. marec 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 12CoP/6/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1225203818
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Hadnagyová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:1225203818.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Hadnagyovej a členiek
senátu JUDr. Ľubice Bundzelovej a JUDr. Janky Grečmal, v právnej veci starostlivosti o maloleté dieťa:
A. B., nar. XX.XX.XXXX, zastúpené opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava,
sídlo: Vazovova 7/A, Bratislava, dieťa rodičov – matky: C. D. E., nar. XX.XX.XXXX, adresa trvalého
pobytu: D. XX, B., zastúpená splnomocnencom.: JUDr. Michal Hargaš, advokát, sídlo: Radlinského

51, Bratislava, IČO: 42 267 153, a otca: F. B., nar. XX.XX.XXXX, adresa trvalého pobytu: G. XX,
B., zastúpený splnomocnencom: JUDr. Milan Ficek, advokát s.r.o., sídlo: Žilinská 14, Bratislava, IČO:
47 232 757, o nariadenie neodkladného opatrenia, o odvolaní matky proti uzneseniu Mestského súdu
Bratislava II, č. k. 11P/159/2025-53 zo dňa 19. decembra 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žiaden z účastníkov konania n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. zamietol návrh matky na nariadenie
neodkladného opatrenia a výrokom II. nepriznal žiadnemu z účastníkov konania nárok na náhradu trov
konania. V odôvodnení uznesenia súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 1 a § 2 ods. 1 zákona
č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „Civilný mimosporový poriadok“) a § 324 ods.

3, § 325 ods. 1, § 326 ods. 1 a 2, § 329 ods. 1 a 2, § 331 ods. 1 a § 332 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „Civilný sporový poriadok“), čl. 5 a § 24 ods. 5 zákona č. 36/2005 Z. z.
orodineačl.3ods.1Dohovoruoprávachdieťaťaavecnedôvodil,žematkounavrhovanázmenaúpravy
styku na styk neupravený by bez osvedčenia výnimočných dôvodov neprimeraným spôsobom zasiahla
do práv otca. Rodičia sú rozvedení rozsudkom Okresného súdu Bratislava V, č. k. 17P/345/2014-228
zo dňa 16.03.2017, maloletý bol zverený do osobnej starostlivosti matky, styk otca s maloletým je

dlhodobo nastavený tak, že otec sa s ním stretáva každý nepárny týždeň od pondelka 15.00 hod.
do stredy 08.00 hod. a od piatku 15.00 hod. do pondelka nasledujúceho týždňa 08.00 hod. a každý
párny týždeň od stredy 15.00 hod. do piatku 08.00 hod. s tým, že miestom prevzatia maloletého je
školské zariadenie, resp. bydlisko matky. Matka nepreukázala takú naliehavosť situácie, ktorá by si
vyžadovala okamžitý zásah súdu, keďže neodkladné opatrenie slúži len na riešenie vzťahov, ktoré
neznesú odklad. Súd prvej inštancie konštatoval, že tvrdenia matky o intenzívnom strachu maloletého

(podložené lekárskou správou zo dňa 06.11.2025) a jeho somatických prejavoch ako záchvaty plaču
či vracanie neboli dostatočne osvedčené. Poukázal na rozpor v tvrdeniach matky, ktorá do zápisnice
o trestnom oznámení Obvodného oddelenia Policajného zboru Bratislava F. dňa 02.11.2025 netvrdila
strach maloletého, ale uviedla, že sa s otcom nechce stretávať už minimálne dva týždne, čo odôvodňoval
tým, že nemá náladu s ním tráviť čas. Z vykonaného dokazovania, konkrétne zo správy ÚPSVaR zo dňa
17.12.2025 a správy Psychiatrickej ambulancie NÚDCH zo dňa 07.11.2025, nevyplýva matkou tvrdený

strach maloletého z otca. Hoci je psychický stav maloletého dekompenzovaný, nemožno to pripísať len
správaniu otca, ale dlhodobému konfliktu oboch rodičov. Matka neosvedčila, že by otec na styk naliehalbez ohľadu na stav dieťaťa, pričom skutočnosť, že otec prišiel dňa 02.11.2025 syna osobne pozrieť,
nevyhodnotil ako nerešpektovanie zdravotného stavu. V tejto súvislosti však apeloval na otca, aby citlivo
vnímal aktuálny psychický stav dieťaťa a prispôsobil tomu svoje správanie aj vo vzťahu k realizácii styku,

prípadne aj po porade s ošetrujúcim psychiatrom a/alebo klinickým psychológom. Akýkoľvek tlak na styk
proti vôli dieťaťa, nezohľadňujúci jeho subjektívne pocity, totiž môže byť kontraproduktívny. Na druhej
strane apeloval na matku, aby na realizáciu styku maloletého s otcom vytvárala vhodné podmienky a
syna k styku s otcom citlivo povzbudzovala, zvlášť ak otec maloletému pripravuje atraktívny program,
ktorý by ho mohol zaujať a pomohol mu rozptýliť jeho obávajúce myšlienky. Zároveň vytkol matke, že

odmietlakolíznymopatrovníkomponúkanéodbornépsychologicképoradenstvo,čonesvedčíojejsnahe
zlepšiť rodičovskú komunikáciu a riešiť konflikt dohodou. Matka v dostatočnom rozsahu neosvedčila
existenciu ohrozenia integrity maloletého a jeho duševného zdravia zo strany otca, a teda ani dôvod na
akúkoľvekzmenudoterajšejúpravystyku,pretosúdprvejinštanciejejnávrhzamietol.Konštatoval,žeza
situácie, keď sú tvrdenia matky a otca protichodné a dôkazy neúplné, nie je možné (pre krátku procesnú
lehotu ustanovenú procesným predpisom na rozhodnutie súdu o neodkladnom opatrení) dostatočne

objektivizovať najlepší záujem maloletého. Dospel k záveru, že nie sú dané dôvody na okamžitý
zásah súdu, pričom až v konaní vo veci samej bude priestor na vykonanie riadneho dokazovania za
účelom zistenia, či je v záujme maloletého zmena úpravy alebo pokračovanie v doterajšom režime,
prípadne v pozmenenom režime. Zdôraznil nezastupiteľnú úlohu oboch rodičov a vyzval ich, aby prevzali
zodpovednosť za harmonický vývoj syna, snažili sa o upokojenie situácie a v maximálnej miere využili

kolíznym opatrovníkom ponúkanú odbornú psychologickú pomoc. O náhrade trov konania rozhodol
podľa § 52 Civilného mimosporového poriadku, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na
náhradu trov konania.

2. Proti tomuto uzneseniu súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie matka maloletého z

dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) Civilného sporového poriadku a § 62 ods. 1 Civilného
mimosporového poriadku. Navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil alebo zmenil a nariadil
neodkladné opatrenie, ktorým do právoplatného rozhodnutia vo veci o úpravu výkonu rodičovských
práv a povinností k maloletému rozhodne o úprave styku otca s maloletým tak, že sa neupravuje.
Namietala, že súd sa nedostatočne vysporiadal s jej argumentáciou týkajúcou sa zdravotných ťažkostí

maloletého, a to najmä v kontexte s realizáciou styku s otcom. Z predložených dôkazov je nepochybný
intenzívny strach maloletého zo stretávania sa s otcom, ktorý je zaznamenaný aj v komunikácii s
odbornými pracovníkmi (napr. lekárska správa zo dňa 07.11.2025), podľa ktorých sa dieťa necíti na
to, aby sa s otcom stretlo alebo u neho prespávalo. Už pri samotnej predstave kontaktu dochádza u
dieťaťa k výrazným psychickým reakciám, ako sú záchvaty plaču, úzkostné stavy, somatické prejavy

(bolesti brucha, vracanie) a zhoršovanie klinického obrazu psychického ochorenia, pričom dieťa má
pocit, že žije v neustálom strachu a podvedomom strese. Otec na styku nalieha, vyvíja na maloletého
aj matku tlak a neberie ohľad na momentálny zdravotný stav maloletého. Zároveň odmietla tvrdenie,
že by syna nedostatočne motivovala k stretávaniu sa s otcom; naopak tvrdila, že na syna pôsobila
tak intenzívne, až maloletý dostal amok a nadobudol pocit, že sa ho matka chce zbaviť a nechať ho

otcovi. Každý pokus o kontakt v nedávnej minulosti vyústil do akútnych psychických kríz, čo preukazuje,
že nie je možné zabezpečiť bezpečný priebeh styku ani v obmedzenej či asistovanej forme. Maloletý
potrebuje stabilné prostredie bez nadmerného stresu, a keďže konanie vo veci samej môže trvať dlhšie,
je nevyhnutné dieťa okamžite chrániť dočasným neupravením styku, aby sa predišlo poškodeniu jeho
zdravia. Situáciu aktívne rieši s odborníkmi (klinický psychológ, psychiater, fyzioterapeut) a koná v

súlade s ich odporúčaniami, pričom jej cieľom nie je eliminácia otca, ale ochrana zdravia dieťaťa v
akútnej fáze liečby. Za nesprávne interpretované označila tvrdenie orgánu SPODaSK, že by ponúknutú
psychologickú pomoc odmietla. Hoci nepopiera právo otca na styk, nútený kontakt by v tejto fáze
predstavoval bezprostrednú hrozbu ujmy na psychickom zdraví maloletého. Namietala záver súdu
prvej inštancie o neosvedčení potreby bezodkladnej úpravy pomerov, pričom poukázala na to, že

bezodkladnosť zahŕňa aj reálnu hrozbu vážneho zhoršenia psychického zdravia. Tento stav považovala
za osvedčený diagnózou obsedantno-kompulzívnej poruchy, akútnou fázou psychiatrickej liečby a
nastavenou medikáciou. Vytkla súdu prvej inštancie, že jeho záver o nepreukázaní strachu maloletého
je v rozpore s predloženými lekárskymi správami (C. C., C. E.), a že nahradil odborný medicínsky
záver vlastným hodnotením. Zároveň nesúhlasila s názorom súdu prvej inštancie, ktorý odmietavý postoj

dieťaťa pripísal jeho zhoršenému stavu, pretože práve tento stav je dôvodom na ochranu, a názor 12-
ročného dieťaťa by mal byť rešpektovaný.3. K odvolaniu matky sa vyjadril otec a navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej
inštancie ako vecne správne potvrdil. S podaným odvolaním matky nesúhlasil, súd prvej inštancie
rozhodolvecnesprávneavychádzalzosprávnezistenéhoskutkovéhostavu.Súdsprávnevyhodnotil,že

matka neosvedčila bezodkladnosť potreby úpravy pomerov, pričom zdôraznil, že neodkladné opatrenie
je výnimočný inštitút a nie nástroj na riešenie dlhodobých vzťahových konfliktov. Argumenty matky
označil za účelové, zavádzajúce a v priamom rozpore s objektívnymi dôkazmi. Vyhovenie návrhu matky
by malo za následok neprimeraný zásah do jeho rodičovských práv, o to viac, že matka nepreukázala
synovu obavu z otca. Samotný návrh považoval za vykonštruovaný s cieľom úplne ho odstrihnúť od

syna a zničiť ich vzťah budovaný od narodenia. Celú situáciu označil za tragickú, pričom zdôraznil, že
syna takmer celý život vychovávali v striedavej starostlivosti 50:50, hoci bol formálne zverený matke. V
súvislosti so zdravotným stavom syna namietal, že diagnostikovaná úzkostná porucha nemôže viesť k
úplnému prerušeniu kontaktu; izolácia môže synovi psychický stav zhoršiť. Matka ich od syna odstrihla
už v novembri 2025, čím maloletý stratil kontakt aj s mladším bratom H. a manželkou otca. Vyjadril
presvedčenie, že je to práve matka, kto syna nedostatočne motivuje a využíva jeho nástup do puberty

na jeho izoláciu od otcovej rodiny. Tvrdenie matky o motivovaní syna považoval za absolútne lživé a
v rozpore so zisteniami opatrovníka. Matka projektuje svoje úzkosti na syna. S odkazom na znalecký
posudokPhDr.IgoraObuchauviedol,žematkavidísvetčierno-bieloavminulostimalapsychosomatické
prejavy. Postoj matky ilustroval na stretnutí z 12.01.2026, kde namiesto hľadania dohody spochybňovala
kompetentnosť opatrovníka, pretože do záznamu uviedli jej nízku mieru motivácie dieťaťa. Poprel, že

by na styk niekedy vyvíjal nátlak. K diagnóze pristupoval citlivo, nakoľko sám v minulosti trpel panickým
atakom (rok 2012). Rezolútne poprel aj tvrdenia o týraní, čo potvrdil aj výsluch maloletého opatrovníkom,
počas ktorého syn uviedol, že mu otec nikdy neublížil. Ako kľúčový dôkaz predložil lekársku správu z
21.01.2026, podľa ktorej syn trpí inou úzkostnou poruchou (F418) s hypochondrickou symptomatikou.
Ťažkosti syna sú zamerané na strach o vlastné zdravie a nie na strach z otca. Zdôraznil pekný vzťah plný

zážitkov (výlety na Mont Blanc či do múzeí) a matkino zamlčiavanie jeho nadštandardnej starostlivosti.
Synovi mesačne sporí 200 až 300 EUR (aktuálne cca 19 000 EUR) a dobrovoľne prispieva na synove
terapie. Zároveň poukázal na to, že syn u neho začal ignorovať povinnosti, čo pripísal puberte a
podozreniu, že v pohodlnejšom prostredí u matky ich nemá. Informoval, že psychologička C. I. sa s
ním zhodla, že situáciu treba riešiť motiváciou, nie tlakom. Za spúšťač správania označil udalosť, kedy

matka na neho privolala políciu. V závere konštatoval, že tvrdenia matky o hrozbe ujmy sú v príkrom
rozpore s realitou.

4. Opatrovník sa k odvolaniu matky nevyjadril.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 3 ods. 5 písm. b) Civilného mimosporového poriadku) po
zistení, že odvolanie bolo podané včas oprávnenou osobou - matkou (§ 359 a § 362 ods. 1 Civilného
sporového poriadku a § 7 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 2 Civilného sporového poriadku v spojení s §
357 písm. d/ Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané

náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku), odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie
dôvody (§ 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku a § 62 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku),
preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie bez viazanosti dôvodmi odvolania (§ 66 Civilného
mimosporového poriadku), s prihliadnutím na prípadné vady konania iba ak by mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 Civilného mimosporového poriadku), bez potreby

zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 Civilného mimosporového poriadku), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), a dospel
k záveru, že ani odvolacie námietky uvádzané matkou v odvolaní nie sú spôsobilé vyvolať zmenu
napadnutého rozhodnutia, ktoré je vecne správne a je dôvodné ho potvrdiť (§ 387 ods. 1 a 2 Civilného
sporového poriadku).

6. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej a právnej správnosti napadnutého uznesenia
súdu prvej inštancie, ktorým bol návrh matky na nariadenie neodkladného opatrenia zamietnutý. V
kontexte uplatnenej odvolacej argumentácie matky, ako aj s prihliadnutím na obsah napadnutého
uznesenia, bolo úlohou odvolacieho súdu preskúmať, či súd prvej inštancie dôvodne dospel k

záveru, že v danom prípade nebola hodnoverným spôsobom osvedčená matkou tvrdená nevyhnutnosť
bezodkladnej úpravy pomerov, ani existencia nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy, ktoré by
odôvodňovali takýto dočasný zásah spočívajúci v tom, že styk otca s maloletým výslovne nebude
upravený.7. Podľa § 2 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku na konanie podľa tohto zákona sa použijú
ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

8. Podľa § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej
inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody (2).

9. Odvolací súd preskúmal obsah spisu, najmä návrh matky, jej odvolacie námietky, ako aj písomné
vyjadrenie otca, ktoré bolo súdu doručené v reakcii na odvolanie, ako aj odvolaním napadnuté
uznesenie súdu prvej inštancie (nielen v zmysle obsahu a dôvodov odvolania matky) a nezistil žiaden
dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s napadnutým uznesením a s podstatou argumentácie pojatej

súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu do odôvodnenia. Práve pre správnosť a
objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak
zásadne postačovalo len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom s
odvolaním sa na ne. Nakoľko tu však bol i nesúhlas matky s takýmito dôvodmi, a tým vyvolaná potreba
vysporiadania sa aj s jej tzv. odvolacími námietkami, pre úplnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

odvolací súd považuje za potrebné doplniť nasledovné:

10. Podľa § 324 ods. 1 Civilného sporového poriadku pred začatím konania, počas konania a po jeho
skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie.

11. Podľa § 325 ods. 1 Civilného sporového poriadku neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je
potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.

12. Podľa § 329 ods. 1 veta prvá Civilného sporového poriadku súd môže rozhodnúť o návrhu na
nariadenie neodkladného opatrenia aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania.

13. Neodkladné opatrenie vo veciach starostlivosti súdu o maloletých slúži na poskytovanie rýchlej,
efektívnej, ale zásadne len bezodkladnej úpravy rodinnoprávnych vzťahov. Bezodkladnosť opatrenia
spočíva v tom, že sa ním neprejudikujú práva účastníkov konania, ani tretích osôb, pričom pri jeho
nariaďovaní prevláda požiadavka rýchlosti nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení. V dôsledku

toho sa tu nezisťujú všetky tie skutočnosti, ktoré má mať súd zistené pred vydaním rozhodnutia vo
veci samej, pretože takéto dokazovanie presahuje rámec konania v časti o nariadenie neodkladného
opatrenia, keďže je v rozpore so zmyslom okamžitej a rýchlej ochrany dieťaťa. Z tohto dôvodu
zákon ani nepredpokladá, aby pri rozhodovaní o neodkladnom opatrení súd vykonával dokazovanie
( § 329 ods. 1 veta prvá Civilného poriadku). Je postačujúce, pokiaľ sú okolnosti, od ktorých sa

odvodzuje opodstatnenosť návrhu, aspoň osvedčené. Posúdenie, či a kedy je daná naliehavá potreba
bezodkladnej úpravy pomerov účastníkov, je ponechané na úvahu súdu, pričom je potrebné starostlivo
skúmať všetky dôsledky, ktoré by mohli nastať pre účastníka nariadením neodkladného opatrenia.
Nariadenie neodkladného opatrenia však v každom prípade vyžaduje splnenie podmienky, že je tu
potreba bezodkladne upraviť pomery. Ďalšou nevyhnutnou podmienkou pre nariadenie neodkladného

opatrenia je potreba ochrany práv maloletých detí v situáciách, keď sú ich práva zjavne ohrozené alebo
ak maloletým deťom hrozí závažná ujma. V konaniach týkajúcich sa starostlivosti súdu o maloleté deti
je prioritný záujem dieťaťa, ktorý však nie je možné zamieňať so subjektívnymi predstavami rodičov.

14. Z obsahu spisu vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava V, č. k. 17P/345/2014-228 zo

dňa 16.03.2017, právoplatným a vykonateľným dňa 03.04.2017, bolo manželstvo rodičov rozvedené,
maloletý bol zverený do osobnej starostlivosti matky a súčasne bol upravený styk otca s maloletým tak,
že otec je oprávnený stretávať sa s maloletým každý nepárny týždeň od pondelka od 15.00 hod. do
stredy do 08.00 hod. a od piatku od 15.00 hod. do pondelka nasledujúceho týždňa do 08.00 hod. a každý
párny týždeň od stredy od 15.00 hod. do piatku do 08.00 hod. Je nesporné, že styk otca s maloletým

bol dlhodobo realizovaný v súlade s touto úpravou, pričom prvé problémy pri jeho realizácii sa podľa
tvrdení matky objavili v lete 2025, keď maloletý začal styk s otcom odmietať, resp. jeho realizácia sa stala
konfliktnou a podľa matky neudržateľnou, v dôsledku čoho podala návrh na nariadenie neodkladného
opatrenia.15. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal aj zo správy opatrovníka zo dňa 17.12.2025, podľa
ktorej opatrovník nepovažoval za dôvodné nariadiť neodkladné opatrenie v zmysle návrhu matky;

opatrovník zároveň uviedol, že matka maloletého nedostatočne motivuje k stretávaniu sa s otcom, a
rodičom odporučil vyhľadať odbornú pomoc na zlepšenie ich komunikácie, rodičovských kompetencií
a zvládania konfliktu bez zaťažovania maloletého. Na tomto základe súd prvej inštancie uzavrel, že v
štádiu rozhodovania o neodkladnom opatrení neboli osvedčené zákonné predpoklady pre taký zásah
do doterajšej právoplatnej úpravy pomerov, akým by bolo dočasné neupravenie styku otca s maloletým.

16. Odvolací súd sa s uvedeným záverom stotožňuje. Hoci matka poukazovala na zhoršený psychický
stav maloletého, jeho úzkostné prejavy, negatívne reakcie pri predstave kontaktu s otcom, ako aj na
tvrdené nátlakové a konfliktné správanie otca, takto osvedčené skutočnosti nedosahujú intenzitu takej
bezprostrednej a ťažko napraviteľnej ujmy na právach maloletého, ktorá by odôvodňovala okamžitý
zásah súdu formou neodkladného opatrenia. O to viac, že navrhované opatrenie by predstavovalo

mimoriadne intenzívny zásah do už právoplatne upraveného styku otca s maloletým, a tým aj do
rodičovských práv otca a do objektívneho práva maloletého na zachovanie a rozvíjanie vzťahu s oboma
rodičmi.

17. Pokiaľ matka v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal so

zdravotnými ťažkosťami maloletého v kontexte realizácie styku s otcom, nesprávne vyhodnotil intenzitu
strachu maloletého zo stretávania sa s otcom, neprihliadol dostatočne na obsah lekárskych správ,
nesprávne uzavrel, že matka maloletého k styku s otcom nedostatočne motivuje, a rovnako nesprávne
vyhodnotil, že nejde o stav vyžadujúci okamžitý zásah, odvolací súd tieto námietky nepovažuje za
spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého uznesenia. Z jeho odôvodnenia je zrejmé, že súd

prvej inštancie neposudzoval vec izolovane len z pohľadu tvrdeného zdravotného stavu maloletého, ale
prihliadal aj na širší kontext rodinnej situácie, existenciu dlhodobej právoplatnej úpravy styku, obsah
predložených odborných správ, záznamy opatrovníka, ako aj na rozporné tvrdenia rodičov. Rozhodujúce
pritom bolo posúdenie, či boli v tomto procesnom štádiu osvedčené predpoklady pre tak závažný
zásah, akým je faktické prerušenie osobného styku rodiča s maloletým dieťaťom. Odvolací súd dopĺňa,

že hoci zdravotný stav maloletého a jeho subjektívne prežívanie situácie nemožno bagatelizovať,
z predložených podkladov nevyplýva dostatočne jednoznačný a bezprostredný záver, že samotné
pokračovanie v doteraz upravenom styku predstavuje takú intenzitu ohrozenia, ktorá vyžaduje okamžité
neupravenie styku formou neodkladného opatrenia.

18. V konkrétnostiach, k odvolacej námietke matky, že súd prvej inštancie nedostatočne zohľadnil
zdravotný stav maloletého a význam predložených odborných správ, odvolací súd uvádza, že z
obsahu napadnutého uznesenia nevyplýva, že by súd prvej inštancie tieto listiny opomenul alebo
ich vôbec nevzal do úvahy. Naopak, z odôvodnenia napadnutého uznesenia je zrejmé, že súd
prvej inštancie obsah lekárskej správy všeobecnej lekárky pre deti a dorast zo dňa 06.11.2025, ako

aj obsah psychiatrickej správy zo dňa 07.11.2025 reprodukoval a hodnotil. Súd prvej inštancie z
týchto listín mal za osvedčené, že psychický stav maloletého bol v relevantnom období zhoršený,
že došlo u neho k dekompenzácii psychického stavu a bol podrobený psychiatrickému a následne
aj psychoterapeutickému vedeniu. Rovnako vzal do úvahy, že v lekárskej správe pediatričky bolo
zaznamenané vyjadrenie maloletého, že sa necíti na stretnutie s otcom ani na prespávanie u neho,

pričom v psychiatrickej správe bola zaznamenaná diagnóza F42.2 – zmiešané obsesívne myšlienky a
konanie, ako aj ďalšie údaje o úzkostných prejavoch, somatických ťažkostiach a odporúčanej liečbe.
Zároveň však súd prvej inštancie zhodnotil aj to, že z týchto listín bez ďalšieho nevyplýva jednoznačný
záver, že príčinou zhoršenia psychického stavu maloletého je práve kontakt s otcom, ani že okamžité
neupravenie styku je jediným alebo nevyhnutným opatrením na ochranu maloletého. Tento záver

nevybočuje z rámca obsahu predložených listín. Zo správy pediatričky totiž vyplýva, že prejavy úzkosti
sa občas objavili už v lete a ich zhoršenie nastalo po úraze a po nástupe do školy, pričom v psychiatrickej
správe sa spomína viacero faktorov záťaže, najmä úraz so zlomeninou kľúčnej kosti, nepríjemný let
lietadlom, rodinná situácia a rodičovský konflikt. Už z tohto dôvodu nebolo možné bez vykonania
ďalšieho dokazovania uzavrieť, že zistený zdravotný stav maloletého sám osebe dostatočne osvedčuje

potrebu okamžitej zmeny dovtedajšej súdnej úpravy styku, a to ani za situácie, keď matka tento stav
pripisuje konaniu otca, keďže takáto príčinná súvislosť z predložených listín nevyplýva.19. Za dôvodnú nemožno považovať ani odvolaciu námietku matky, podľa ktorej súd prvej inštancie
nesprávne vyhodnotil intenzitu strachu maloletého zo stretávania sa s otcom a nesprávne uzavrel, že
takýto strach nebol dostatočne osvedčený. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že už samotný súd

prvej inštancie nepoprel existenciu zhoršeného psychického stavu maloletého, ani nebagatelizoval jeho
subjektívne prežívanie. Podstatou jeho záveru však bolo, že z vykonaného osvedčovania nevyplýva v
potrebnej miere matkou tvrdený strach maloletého z otca ako takého, a to v takej intenzite a kvalite, ktorá
by odôvodňovala okamžité prerušenie dovtedy dlhodobo realizovaného styku. Tento záver súdu prvej
inštancie nevyplýva len z jeho vlastnej úvahy, ale z porovnania a vyhodnotenia viacerých, v odôvodnení

napadnutého uznesenia citovaných listín, tvoriacich obsah spisu. Z napadnutého uznesenia vyplýva,
že súd prvej inštancie prihliadol aj na obsah správy opatrovníka zo dňa 17.12.2025 a na pohovor s
maloletým. Zároveň zohľadnil, že v zápisnici o trestnom oznámení zo dňa 02.11.2025 matka neuvádzala
strachmaloletéhozotcatýmspôsobom,akotoformulovalaneskôrvnávrhunanariadenieneodkladného
opatrenia, ale uviedla, že maloletý sa už minimálne dva týždne s otcom nechce stretávať a odôvodňuje
to tým, že nemá náladu tráviť s ním čas. Súd prvej inštancie ďalej prihliadol aj na to, že tvrdenia

rodičov sú protichodné, keďže otec v rámci výpovede vo veci trestného oznámenia tvrdenia matky
o nátlaku, o nerešpektovaní zdravotného stavu maloletého a o narušenom vzťahu so synom poprel,
pričom uvádzal, že syna do aktivít nenútil a jeho zdravotný stav rešpektoval. Za tohto stavu nemožno
mať za to, že by súd prvej inštancie pochybil už len tým, že neprevzal tvrdenia matky ako osvedčené
v celom rozsahu. Konanie o neodkladnom opatrení je určené na poskytnutie dočasnej ochrany práv

a právom chránených záujmov maloletého v situáciách, ktoré neznesú odklad, a na úpravu pomerov
účastníkov v nevyhnutnom rozsahu. Práve preto je záver súdu prvej inštancie, že pre krátku procesnú
lehotuaneúplnosťdôkazov,akoajúčelnariadenianeodkladnéhoopatrenianiejemožnénajlepšízáujem
maloletého v tejto otázke dostatočne objektivizovať, vecne udržateľný.

20. Pokiaľ matka v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil jej postoj k
motivovaniu maloletého k styku s otcom a nesprávne prevzal závery opatrovníka o odmietaní ponúknutej
psychologickej pomoci, odvolací súd uvádza, že táto námietka sama osebe nie je spôsobilá spochybniť
vecnú správnosť napadnutého uznesenia. Aj keby bolo možné prisvedčiť matke v tom, že jej postoj k
ponúkanej odbornej pomoci bol v správe opatrovníka interpretovaný nepresne, táto okolnosť ešte sama

osebe neosvedčuje, že boli splnené zákonné predpoklady pre tak závažný dočasný zásah do existujúcej
úpravy pomerov, akým by bolo okamžité neupravenie styku otca s maloletým. V tejto súvislosti odvolací
súd poukazuje na odsek 10 napadnutého uznesenia, v ktorom súd prvej inštancie reprodukoval záver
opatrovníka, že nevidí dôvod na nariadenie neodkladného opatrenia, matka nedostatočne motivuje
maloletého k stretávaniu sa s otcom, v odseku 11 následne poukázal na úradný záznam zo dňa

17.12.2025, v ktorom opatrovník odporučil spoločné návštevy psychológa otca so synom, pričom
matka uviedla, že takýto postup plánuje až neskôr a s ponúknutou psychologickou pomocou v danom
čase nesúhlasila. Matka v odvolaní namietala, že ponúknutú psychologickú pomoc neodmietala a
uvedený záver vychádza len z nesprávnej interpretácie obsahu správy, pričom zároveň zdôraznila, že
maloletý pravidelne navštevuje psychoterapeutické sedenia, ako aj psychiatrickú a fyzioterapeutickú

starostlivosť. Ani pri zohľadnení tejto odvolacej argumentácie však z obsahu uvedených listín nevyplýva
jednoznačný odborný záver o potrebe okamžitého neupravenia styku, ale len existencia sporu rodičov
o hodnotení zdravotného stavu maloletého, jeho príčin a o vhodný spôsob riešenia vzniknutej situácie.
Uvedený záver nachádza oporu aj v ďalších listinných dôkazoch založených v spise. Z potvrdenia
o terapii od klinickej psychologičky vyplýva len to, že maloletý dňa 21.11.2025 absolvoval prvé

psychoterapeutické sedenie vzhľadom na diagnostikovanú OCD a je plánovaná pravidelná spolupráca
v rámci terapeutických sedení. Z výmenného lístka na rehabilitačné cvičenia a z tvrdení matky v návrhu
vyplýva, že maloletý absolvuje aj fyzioterapeutické cvičenia. Z týchto listín teda nevyplýva výslovné
odborné odporúčanie na okamžité riešenie situácie v zmysle návrhu matky. Pokiaľ matka v odvolaní
tvrdí, že každý pokus otca o kontakt vyústil do akútnych psychických kríz a bezpečný priebeh styku

nemožno zabezpečiť ani v obmedzenej alebo asistovanej forme, ide o tvrdenie, ktoré v tejto podobe
z predložených listinných dôkazov nevyplýva. Odvolací súd preto v súlade so súdom prvej inštancie
nemôže uzavrieť, že takáto intenzita ohrozenia bola v štádiu rozhodovania o neodkladnom opatrení
osvedčená.

21. K odvolaciemu argumentu matky, že súd prvej inštancie nahradil odborný medicínsky záver vlastným
hodnotením a v konaní o neodkladnom opatrení postačuje osvedčenie, nie úplné dokazovanie, odvolací
súd uvádza, že s touto všeobecnou premisou možno súhlasiť len potiaľ, že v konaní o neodkladnom
opatrení sa skutočne nevyžaduje úplné dokazovanie v rozsahu typickom pre meritórne rozhodnutie.Ani v takomto konaní však nemožno rezignovať na požiadavku, aby rozhodujúce skutočnosti boli
osvedčené v takej miere, ktorá odôvodňuje okamžitý zásah súdu do existujúcej úpravy pomerov. V
posudzovanej veci súd prvej inštancie neodmietol odborné závery lekárov, ani ich nenahradil vlastným

medicínskym názorom, ale posudzoval ich v kontexte ďalších spisových podkladov a v kontexte povahy
navrhovaného opatrenia. Matka sa totiž dočasného neupravenia styku, teda faktického prerušenia
osobného kontaktu otca s maloletým. Pri takto závažnom zásahu bolo potrebné osobitne skúmať, či sú
osvedčené výnimočné dôvody pre jeho nariadenie. Z predložených lekárskych správ však nevyplýva
záver odporučení okamžitého prerušenia styku otca s maloletým. Rovnako z nich nevyplýva záver,

že kontakt s otcom je sám osebe priamou a bezprostrednou príčinou zhoršovania zdravotného stavu
maloletého. Psychiatrická správa opisuje širšiu záťažovú situáciu dieťaťa, vrátane rozpadu rodinného
prostredia, nových partnerských vzťahov rodičov, konfliktov s otcom a ďalších stresorov, pričom
odporúča farmakologickú liečbu, kontrolu v pedopsychiatrickej ambulancii, psychoterapiu a režimové
opatrenia. Za tohto stavu nemožno mať za to, že súd prvej inštancie nahradil medicínsky záver vlastným
názorom; súd prvej inštancie len nevyvodil z predložených lekárskych podkladov taký dôsledok, aký z

nich vyvodzovala matka. To samo osebe nepredstavuje nesprávne právne posúdenie veci.

22. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú ani odvolaciu námietku matky založenú na tom, že vyjadrenie
maloletého nemalo byť zľahčované s poukazom na jeho zhoršený psychický stav a vzhľadom na vek
maloletého ide o názor konzistentný a opakovane zaznamenaný. Odvolací súd nepochybuje o tom, že

názor maloletého dieťaťa predstavuje významné hľadisko pri rozhodovaní vo veciach, ktoré sa ho týkajú.
V posudzovanom prípade však súd prvej inštancie názor maloletého neignoroval, ale zasadil ho do
kontextu jeho aktuálneho psychického stavu a celkovej rodinnej situácie. Keďže z obsahu napadnutého
uznesenia vyplýva, že maloletý sa nachádzal v čase podania návrhu v akútne zhoršenom psychickom
stave, a súčasne zo spisu vyplýva hlboký a dlhodobý rodičovský konflikt, nemožno súdu prvej inštancie

vytýkať, že nepovažoval samotné aktuálne odmietanie styku za dostatočný podklad pre okamžitú zmenu
doterajšej úpravy styku. V štádiu rozhodovania o neodkladnom opatrení totiž bolo potrebné posúdiť
nielen obsah vyjadrenia maloletého, ale aj to, či jeho aktuálny postoj možno bez ďalšieho interpretovať
ako stabilný a objektivizovaný prejav najlepšieho záujmu, alebo či ide o prejav ovplyvnený akútnym
zhoršením zdravotného stavu maloletého a napätou situáciou medzi rodičmi. Z napadnutého uznesenia

vyplýva, že súd prvej inštancie zvolil druhý z uvedených záverov, pričom tento záver oprel o konkrétne
podklady v spise. Odvolací súd preto nenašiel dôvod, aby tento postup označil za arbitrárny alebo zjavne
neudržateľný.

23. Matka tiež v odvolaní namietala, že maloletý potrebuje stabilné prostredie bez nadmerného stresu,

vzhľadom na možnú dlhšiu dĺžku konania je nevyhnutná okamžitá dočasná úprava pomerov spočívajúca
v neupravení styku, aby sa predišlo poškodeniu zdravia maloletého, pričom situáciu rieši za účasti
odborníkov – jej cieľom nie je eliminácia otca, ale ochrana zdravia dieťaťa v akútnej fáze liečby. Odvolací
súd považuje uvedenú argumentáciu za nedôvodnú. Neodkladné opatrenie neslúži na preklenutie
predpokladanej dĺžky konania vo veci samej ani na vytváranie dočasného režimu vychádzajúceho z

hypotetických úvah o jeho trvaní. Samotná skutočnosť, že konanie vo veci samej môže trvať dlhšie,
nepredstavuje okolnosť odôvodňujúcu nariadenie neodkladného opatrenia. Tvrdenia matky smerujúce
k potrebe „okamžitej ochrany“ maloletého z dôvodu možnej dĺžky konania sú založené na všeobecnej,
preventívnej úvahe, bez konkrétneho osvedčenia bezprostrednej ujmy alebo reálne hroziaceho zásahu
do jeho zdravia. Takto formulovaný dôvod má skôr charakter snahy o dočasnú úpravu pomerov pre

celé obdobie konania vo veci samej, čo však nie je účelom neodkladného opatrenia. Inak povedané,
neodkladné opatrenie nemôže suplovať rozhodnutie vo veci samej, ani nahrádzať jeho očakávané
časové trvanie.

24. Vychádzajúc zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd uzatvára, že situácia v rodine maloletého

je z procesného hľadiska vo vzťahu k výkonu rodičovských práv a povinností zatiaľ zastabilizovaná
právoplatným rozsudkom Okresného súdu Bratislava V č. k. 17P/345/2014-228 zo dňa 16.03.2017.
Návrh matky na nariadenie neodkladného opatrenia pritom smeroval k tomu, aby sa tento dlhodobo
realizovaný režim dočasne nahradil stavom, v ktorom by sa styk otca s maloletým neupravoval.
Hoci z osvedčených skutkových okolností nepochybne vyplýva, že maloletý sa v relevantnom období

nachádzal v zhoršenom psychickom stave, bola mu diagnostikovaná obsedantno-kompulzívna porucha
a podstupuje psychiatrickú aj psychoterapeutickú liečbu, nevyplýva z nich v potrebnej miere to, že
jediným nevyhnutným a bezprostredne potrebným riešením je dočasné neupravenie styku otca s
maloletým. Rovnako tak nevyplýva jednoznačný záver, že by život a zdravie maloletého, jeho psychický,fyzický alebo sociálny vývin vyžadovali okamžitú ochranu práve nariadením matkou navrhovaného
neodkladného opatrenia.

25. Odvolací súd preto zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že tvrdenia, ktorými matka
odôvodnila návrh na nariadenie neodkladného opatrenia a následne aj podané odvolanie, nestačia
na osvedčenie podmienok pre nariadenie neodkladného opatrenia v podobe dočasného neupravenia
styku. V konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia totiž súd rozhoduje v krátkych lehotách,
len na podklade osvedčeného skutkového stavu, a zasahuje iba vtedy, ak má dostatočne osvedčenú

existenciu nevyhnutnosti okamžitého zákroku. Takáto situácia však v prejednávanej veci podľa obsahu
spisu osvedčená nebola. Zisťovanie skutočného stavu, najmä pokiaľ ide o príčiny psychických ťažkostí
maloletého, mieru ich súvislosti s realizáciou styku, aktuálnu kvalitu vzťahu maloletého s otcom,
otázku vhodnosti pokračovania v doterajšom režime styku alebo potrebu jeho zmeny, si vyžaduje
vykonanie dokazovania, ktoré zjavne presahuje rámec konania o návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia. Až v prípadnom konaní vo veci samej o zmenu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností

môže byť vytvorený dostatočný priestor na preukázanie všetkých sporných skutočností, na vykonanie
riadneho dokazovania a na zistenie, či je v najlepšom záujme maloletého zmena doterajšej úpravy
styku, jej modifikácia alebo pokračovanie v jestvujúcom režime. Tento záver neznamená bagatelizáciu
zdravotného stavu maloletého, ale rešpektovanie procesných limitov konania o neodkladnom opatrení
a súčasne rešpektovanie závažnosti navrhovaného zásahu do rodičovských práv otca a do práva

maloletého na kontakt s oboma rodičmi.

26. So zreteľom na všetky uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie matky
nie je dôvodné, keďže odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
uznesenia. Súd prvej inštancie vychádzal z dostatočne osvedčeného skutkového stavu v rozsahu

potrebnom pre rozhodnutie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, jeho rozhodujúce úvahy
sú zrozumiteľné, logické a preskúmateľné a prijatý právny záver, že v danej veci neboli osvedčené
podmienky pre okamžitú dočasnú zmenu už právoplatne upraveného styku otca s maloletým na
styk neupravený, je správny. Preto odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 387 ods. 1 Civilného
sporového poriadku ako vecne správne potvrdil.

27. Odvolací súd v časti náhrady trov konania uzatvára, že v prejednávanej veci nebol zistený žiadny
skutkový ani právny dôvod, ktorý by umožňoval odchýliť sa od zásadného pravidla vyjadreného v
§ 52 Civilného mimosporového poriadku. Odvolací súd preto ako vecne správny potvrdil aj výrok
napadnutého rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie nepriznal nárok na náhradu trov konania žiadnemu

z účastníkov, pričom ani v odvolacom konaní nevyšli najavo žiadne okolnosti spôsobilé odôvodniť odklon
od uvedenej zásady. Z rovnakých dôvodov odvolací súd rozhodol aj o trovách odvolacieho konania tak,
že ich nepriznal žiadnemu z účastníkov.

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 10 posledná veta z.

č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 Civilného
sporového poriadku).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 Civilného sporového
poriadku).Dovolanie je podľa § 421 Civilného sporového poriadku prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 Civilného sporového poriadku).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 Civilného sporového
poriadku).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 Civilného sporového poriadku).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 Civilného sporového
poriadku).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 Civilného sporového poriadku).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§

426 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
Civilného sporového poriadku).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 Civilného sporového poriadku).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa
na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie a iné podania
dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Žiadateľ, u
ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o
predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 Civilného
sporového poriadku).

Dovolanieprípustnépodľa§421Civilnéhosporovéhoporiadkumožnoodôvodniťibatým,žerozhodnutie
spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 Civilného sporového poriadku).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 Civilného sporového poriadku).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 Civilného
sporového poriadku).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
Civilného sporového poriadku).