Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 8. február 2024

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 5C/35/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5123235208
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Laura Vojtášová

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2024:5123235208.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina sudkyňou JUDr. Laurou Vojtášovou v spore žalobkyne: A. B., nar. XX. XX. XXXX,

bytom C. XX, XXX XX D., zastúpená: František Řihák, advokát, so sídlom Suvorovova 2678/19, 010 01
Žilina, IČO: 54 604 567, proti žalovanému: STIMAVIT, s. r. o., so sídlom Rieka 817, 022 01 Čadca, IČO:
46 755 063, zastúpený: Mgr. Michal Mozolík, advokát, so sídlom Palárikova 1449, 022 01 Čadca, IČO:
43 271 219, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalovaný m á voči žalobkyni n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou sa žalobkyňa domáhala určenia, že nehnuteľnosti v kat. území E. zapísané na LV č. XXXX a

to parcely KN-C č. XXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 602 m2, KN-C č. XXX/X - zastavaná
plocha a nádvorie o výmere 1378 m2, KN-C č. XXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 2460 m2,
KN-C F. XXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 657 m2, KN-C č. XXX/X - zastavaná plocha
a nádvorie o výmere 653 m2, G. F. XXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 1239 m2, KN-C F.
XXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 615 m2, KN-C č. XXX/XX - zastavaná plocha a nádvorie
o výmere 477 m2, KN-C F. XXX/XX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 132 m2, patria v podiele 1
do dedičstva po H. I., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX, naposledy bytom G., J. G. F. XXX, po

ktorom sa viedlo dedičské konanie na Okresnom súde v Čadci pod sp. zn. 4D/765/85, Dnot 250/96.

2. Žalobný návrh odôvodnila tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde v Čadci (pozn. súdu – od
01. 06. 2023 Okresný súd Žilina) pod sp. zn. CA-8C/87/2017 sa domáhala voči pôvodnej žalovanej K.
G., (ktorá bola v tom čase zapísaná na LV v celosti ako vlastníčka sporných pozemkov) určenia, že
je spoluvlastníčkou sporných nehnuteľností v podiele 1. Rozsudkom sp. zn. 8C/87/2017 súd rozhodol,
že žalobu žalobkyne zamieta z dôvodu, že podľa názoru súdu mala žalobkyňa správne žalovať, že

spoluvlastnícky podiel 1 sporných nehnuteľností patrí do dedičstva po jej právnom predchodcovi H. I.,
pričom je jedinou univerzálnou dedičkou po ňom. Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 9Co/42/2020
napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Z dohody o vydaní veci zo dňa 22. 02. 1993 uzatvorenej
medzi povinnou osobou – Obec Staškov a oprávnenou osobou – žalobkyňou vyplýva, že všetky sporné
nehnuteľnosti uvedené v žalobe boli vydané žalobkyni podľa § 3 ods. 2 písm. a) zák. č. 87/1991 Zb.
Rozsudkom Okresného súdu v Čadci zo dňa 30. 05. 1996 sp. zn. 9C/749/95-33, súd rozhodol, že
Dohoda o vydaní veci zo dňa 22. 02. 1993 je neplatná. Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že súd

rozhodol o neplatnosti dohody preto, že žalobkyni boli vydané nehnuteľnosti v celosti, pričom právny
predchodca žalobkyne bol podielovým spoluvlastníkom v podiele 1 a teda jej mala byť vydaná len 1
sporných nehnuteľností. Týmto sa nehnuteľnosti dostali do pôvodného stavu, keď spoluvlastnícke právo
svedčí právnemu predchodcovi žalobkyne neb. H. I.. Z dohody o vydaní veci vyplýva, že žalobkyňauplatnila včas reštitučný nárok podľa zák. č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách ako oprávnená
osoba podľa § 3 ods. 2 písm. a): oprávnenou osobou je dedič zo závetu, ktorý bol predložený pri
dedičskom konaní, ktorý nadobudol celé dedičstvo. Žalobkyňa teda v súlade so zákonom mala nárok

na vydanie spoluvlastníckeho podielu 1 sporných nehnuteľností. V rozpore so zákonom bola dňa 06.
04. 2004 uzatvorená Dohoda o vydaní veci podľa § 3 ods. 2 písm. c) zák. č. 87/1991 Zb., (ktorej vklad
bol povolený do katastra nehnuteľností pod č. V-723/2004) medzi povinnou osobou Obec Staškov a
oprávnenými osobami L. I., H. I. a L. I. (súrodencami žalobkyne), ktorým bol spoluvlastnícky podiel 1
sporných nehnuteľností po neb. H. I. vydaný. Dohoda o vydaní veci V-723/2004 je neplatný právny úkon,

nakoľko odporuje § 3 zák. č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách. Povinná osoba mala vydať
spoluvlastnícky podiel 1 nehnuteľností žalobkyni ako oprávnenej osobe podľa § 3 ods. 2 písm. a) cit.
zák., nakoľko § 3 ods. 2 cit. zák. expresis verbis v § 3 ods. 2 uvádza, v akom poradí sú fyzické osoby
oprávnenou osobou na vydanie veci. Keďže žalobkyňa ako závetná dedička (jediný univerzálny dedič v
dedičskomkonaníponeb.H.I.)uplatnilasvojnároknavydanieveci,povinnáosobamalaspoluvlastnícky
podiel k sporným nehnuteľnostiam vydať žalobkyni podľa § 3 ods. 2 písm. a) cit. zák. Povinná osoba

Obec Staškov už z predchádzajúcej dohody o vydaní veci zo dňa 22. 02. 1993 vedela, že oprávnenou
osobou je žalobkyňa, keďže pre nesprávnosť (neuvedenie spoluvlastníckeho podielu) pôvodnej dohody
bola dohoda súdom vyhlásená za neplatnú. Povinná osoba teda mala vydať spoluvlastnícky podiel 1 k
sporným nehnuteľnostiam žalobkyni ako oprávnenej osobe podľa § 3 ods. 2 písm. a) a nie súrodencom
žalobkyne podľa § 3 ods. 2 písm. c) cit. zák. Obe strany dohody V-723/2004 si museli byť vedomé,

že dohodu uzatvárajú v rozpore so zákonom. Dohoda o vydaní veci V-723/2004 je absolútne neplatný
právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Neplatnosť dohody bude súd v konaní preskúmavať
prejudiciálne. L. I., H. I. a L. I. sa nestali spoluvlastníkmi v podiele spolu 1 sporných nehnuteľností a
preto nemohli platne previesť vlastnícke právo na iné osoby. Všetky ďalšie prevody vlastníckeho práva
sú neplatným právnym úkonom. Kúpnou zmluvou J. XXXX/XXXX previedli súrodenci žalobkyne L. I., H.

I. a L. I. spoluvlastnícky podiel 1 sporných nehnuteľností na kupujúcu K. G.. Táto kúpna zmluva bola
neplatným právnym úkonom a kupujúca K. G. sa nemohla stať vlastníčkou spoluvlastníckeho podielu 1
sporných nehnuteľností. Z aktuálneho listu vlastníctva č. XXXX vyplýva, že medzičasom boli uzatvorené
ďalšie dve kúpne zmluvy, a to kúpna zmluva zo dňa 17. 03. 2021, V 827/2021 a kúpna zmluva zo dňa 19.
07. 2021, V 2794/2021, na základe ktorých došlo k neplatným prevodom vlastníckeho práva k sporným

nehnuteľnostiam v podiele 1 a v súčasnosti je ako vlastník v celosti zapísaný žalovaný. Jediný dôvod
prečo žalobkyňa bola neúspešná v pôvodnom konaní vedenom na pod sp. zn. 8C/87/2017 bol ten, že
podala nesprávnu žalobu o určenie spoluvlastníckeho práva, pričom podľa názoru súdu mala správne
žalovať, že sporné nehnuteľnosti v podiele 1 patria do dedičstva po jej právnom predchodcovi H. I.. V
bode 23. Rozsudku súd konštatoval, že konanie súrodencov žalobkyne L. I., H. I. a L. I. bolo v rozpore

s dobrými mravmi, ktorí boli v dedičskom konaní so závetom oboznámení, tento nespochybnili a vedeli,
že dedičstvo ako jediný dedič zo závetu nadobudla žalobkyňa a i napriek tomu požiadali o vydanie veci,
pričom žalobkyňu obišli. Žalobkyňa požiadala o vydanie veci už pred uzavretím dohody o vydanie veci
uzatvorenej dňa 22. 02. 1993 a preto povinná osoba v súlade so zákonom mala vydať spoluvlastnícky
podiel k sporným nehnuteľnostiam žalobkyni.

3. Žalovaný v rámci procesnej obrany namietal, že žalobou uplatnený nárok je voči žalovanému a
jeho právnym predchodcom ohľadne vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam nedôvodný a
nepodložený, a uplatnený nárok neuznáva v celom rozsahu. Žalobkyňa si podľa Dohody o vydaní
veci z 22. 02. 1993 mala včas uplatniť nárok podľa zákona č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov

niektorých majetkových krívd v znení neskorších predpisov. Táto Dohoda bola právoplatným rozsudkom
Okresného súdu Čadca sp. zn. 9C 749/95 z 30. 05. 1996 vyhlásená za neplatnú vcelku. Žalobkyňa
tak stratila nadobúdací titul. Žalovaný ďalej namietal, že sporné nehnuteľnosti nepatrili v žalovanom
spoluvlastníckom podiele výlučne H. I., ale i neb. matke K. I., čo je zrejmé z čl. II Dohody z 22. 02. 1993,
ako i z čl. I bod (2) Dohody o vydaní veci zo 06. 04. 2004. Súd to uvádza aj v rozsudku 8C/87/2017

v bode 11. odôvodnenia. Nebolo preukázané, že výlučným vlastníkom 1 sporných nehnuteľností bol
výlučne H. I., a zároveň nebolo preukázané, že žalobkyňa je jedinou výlučnou dedičkou po neb. matke
K. I., zomr. XX. XX. XXXX, preto nemôže byť uplatnený nárok dôvodný. Z tohto dôvodu nie je možné
ani súhlasiť s tým, že pôvodní vlastníci L. I., H. I., L. I. by konali v rozpore s dobrými mravmi. Súd
takýto záver v rozsudku 8C/87/2017 jednak nevyslovil, a jednak boli títo nadobúdatelia dedičmi po

matke K. I., ktorá netestovala všetok svoj majetok žalobkyni ako univerzálnej dedičke, pričom však bola
pôvodnou vlastníčkou sporných nehnuteľností. Takže ich právo na vydanie bolo dané, konali v súlade so
zákonom, žiadnu právnu normu neporušili a neboli povinní upozorňovať povinnú osobu alebo akýkoľvek
iný orgán o inej osobe, ktorá by mohla mať právo na vydanie, rovnako, ako to neurobila a nebola povinnáurobiť ani žalobkyňa v roku 1991 pri podaní žiadosti, hoci vedela, že nehnuteľnosti nevlastnil len otec
H. I., ale aj matka K. I., ktorá žalobkyni netestovala všetok majetok, teda žalobkyňa zjavne nebola
výlučnou oprávnenou osobou na vydanie nehnuteľností. Konanie v súlade so zákonom nie je možné

považovať ako rozporné s dobrými mravmi (uplatnenie žiadosti na vydanie sporných nehnuteľností
L. I., H. I. a L. I. v súlade so zákonom). Neplatnosť Dohody o vydaní z roku 2004 nie je možné
posudzovať ako prejudiciálnu otázku v tomto konaní pre nesplnenie základných procesných podmienok.
Zároveň je námietka neplatnosti Dohody o vydaní z roku 2004 právne bez významu s poukazom
na znenie § 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb. Nie je možné obísť predpísané procesné prostriedky a

osobitné konania (sui generis) prostredníctvom konania o určenie vlastníctva a žiadať ich prejudiciálne
posúdenie v rámci konania o určenie vlastníctva (určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva), a
to v prvom rade pre nesplnenie základnej procesnej podmienky, ktorou je, že rozhodnutie sa musí
vzťahovať na všetky osoby, ktorých sa týka. Ďalej poukázala na to, že poručiteľ v (relatívne ne/platnom)
závete mal odkázať všetok majetok žalobkyni, avšak závet a ani univerzálne dedičské právo žalobkyne
sa nemohlo vzťahovať a nevzťahuje na majetok, ktorého poručiteľ nebol vlastníkom v čase spísania

závetu ani v čase smrti. Tu je potrebné prihliadnuť na znenie/obsah závetu cit. v bode 4. odôvodnenia
rozsudku OS Čadca 8C/87/2017, že poručiteľ spísal závet, ktorým za dedičku všetkého hnuteľného a
nehnuteľného majetku, ktorý sa bude v čase jeho smrti nachádzať v jeho vlastníctve, určil svoju dcéru A.
B.. Závet sa teda celkom zjavne nevzťahuje a ani nemôže vzťahovať na sporné nehnuteľnosti, pretože
ako poručiteľ, tak i žalobkyňa nepochybne vedeli a museli vedieť, že sporné nehnuteľnosti poručiteľ

nevlastnil a nemohli byť predmetom závetného dedenia. Žalobkyňa tak nie je žiadnou univerzálnou
dedičkou sporných nehnuteľností a pôvodní vlastníci L. I., H. I., L. I. žalobkyňu neobišli a uplatnili si
podľa zákona nárok na vydanie sporných nehnuteľností ako riadni zákonní (nevylúčení) dedičia po H.
I. (otcovi) a tiež samozrejme aj po K. I. (matke). Žalobkyňa si neuplatnila nárok na vydanie sporných
nehnuteľností u povinnej osoby podľa zák. č. 87/1991 Zb. v zákonom stanovenej šesťmesačnej lehote

od účinnosti zákona 01. 04. 1991, ani žalobou na súde proti povinnej osobe na vydanie nehnuteľnosti po
rozhodnutí súdu o neplatnosti Dohody z roku 1993 vo v konaní 9C 749/95 až do vydania v roku 2004, na
ktorú skutočnosť je potrebné tiež prihliadnuť pri ochrane žalovanej ako dobromyseľnej nadobúdateľky
sporných nehnuteľností od dobromyseľnej nadobúdateľky sporných nehnuteľností K. G.. Žalovaný tiež
namietal nedôvodnosť žaloby voči sebe i z dôvodu, že kúpil sporné nehnuteľnosti v dobrej viere od

predávajúcej K. G.. Predávajúca K. G. tiež kúpila nehnuteľnosti od predávajúcich L. I., H. I., L. I. v dobrej
viere, čo právoplatne posúdil a uzavrel odvolací súd Krajský súd v Žiline v rozsudku 9Co/42/2020, v
poslednej vete bodu 5. odôvodnenia. Nadobudnutie sporných nehnuteľností v dobrej viere a oprávnená,
dobromyseľná a nerušená držba sporných nehnuteľností K. G. od kúpy v roku 2006 (vklad povolený 04.
12. 2006) po dobu desať rokov (do 04. 12. 2016 - žaloba 8C/87/2017 bola zjavne podaná po desiatich

rokoch od nadobudnutia nehnuteľností K. G. kúpnou zmluvou) má za následok vznik vlastníckeho práva
K. G. vydržaním v zmysle § 134 Obč. zák. aj v prípade, že by Dohoda o vydaní veci z roku 2004 bola
neplatná.

4. Žalobkyňa v replike k obrane žalovaného uviedla, že jediným a výlučným dedičom dotknutých

nehnuteľností v čase smrti poručiteľky – teda matky žalobkyne, bol jej vtedajší manžel - právny
predchodca žalobkyne. Dotknuté nehnuteľnosti prešli zákonným spôsobom na otca žalobkyne – jej
právneho predchodcu, ktorý sa stal ich vlastníkom a bol ním až do času jeho smrti, kedy do jeho práv,
ako jediná výlučná dedička nastúpila resp. nastúpiť mala žalobkyňa. Otec žalobkyne zomrel až v roku
1985, teda v čase 17 rokov po smrti svojej manželky a je tak na mieste záver, že s určitosťou v danom

čase bol výlučným vlastníkom označených nehnuteľností a to aj na základe predložených dokumentov.
Zotrvala na tvrdení, že Dohoda o vydaní veci zo dňa 06. 04. 2004 je absolútne neplatný právny úkon
a to na základe viacerých existujúcich rozporov so zákonom. V prvom rade je tu zásadný rozpor v
skutočnostiach, ktoré existovali v čase uzatvorenia dohody a ktoré správny orgán – ako účastník dohody,
nijakým spôsobom nevysvetlil resp. nepreukázal ich existenciu. V označenej dohode sa uvádza, že

správny orgán – Obec Staškov, vydáva na základe podanej žiadosti zo dňa 27. 08. 1991 oprávneným
osobám označené nehnuteľnosti. Z logiky veci teda vyplýva, že v čase vydania prvej dohody zo dňa 22.
02. 1993, ktorú následne rozsudkom vyhlásil Okresný súd Čadca za neplatnú, už správny orgán vedel
o skoršej žiadosti, na základe ktorej potom, po vyhlásení neplatnosti dohody z roku 1993, následne
uzatvoril dohodu z roku 2004, na základe ktorej je dnes vlastnícke právo zapísané na žalovanú. Správny

orgán – obec Staškov, teda preukázateľne konal v tom čase protiprávne nakoľko vedel, že je súbežne
v inom konaní a prevádza vlastnícke právo, ktoré bolo minimálne v tom čase pochybné, ak nie už
neexistujúce. Uvedenú skutočnosť tak musel správny orgán zamlčať aj pred konajúcim Okresným
súdom Čadca v roku 1995. Je ale vysoko pravdepodobné, že nakoľko aj v označenom súdnom konaní9C 749/95, mal v tom čase žalobca – správny orgán Obec Staškov snahu uzatvoriť so žalovanou –
dnes v postavení žalobkyne, novú dohodu o vydaní veci, tak v skutočnosti žiadna podaná žiadosť o
vydanie zo dňa 27. 08. 1991 neexistovala. Ak teda neexistovala označená žiadosť, neexistuje ani právny

základ uplatneného nároku a následne vydanej Dohody zo dňa 06. 04. 2004. Rovnako je tak vysoko
pravdepodobné, že pri uzatváraní Dohody zo dňa 06.04.2004 došlo k protiprávnemu a s určitosťou
účelovému konaniu zo strany osôb, konajúcich v mene správneho orgánu – Obce Staškov. Uvedené je
možné považovať za vysoko pravdepodobné, nakoľko za správny orgán konala v oboch prípadoch tá
istá osoba – starosta obce L. M.. Rovnako tak uvedené konanie a podklady, na základe ktorých bola

predmetná Dohoda uzatvorená, zakladajú a preukazujú existenciu zakrytého právneho úkonu, ktorým
sa obchádzal platný zákon a táto skutočnosť sama osebe zakladá neplatnosť označenej Dohody zo
dňa 06. 04. 2004. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu
vlastníckeho práva, nemožno preto ani uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného
práva nadobúdateľa. Má za to, že tak ako v tomto momente žalovaná, tak rovnako aj jej predchodkyňa,
dobromyseľnou neboli. V minulosti nikdy právne perfektným spôsobom nedošlo k prevodu vlastníckeho

práva k podielu o veľkosti 1 na označených nehnuteľnostiach a teda vlastnícke právo aj v súčasnosti
svedčí a existuje v prospech právneho predchodcu žalobkyne H. I.. Uvedená skutočnosť je podľa jej
subjektívneho názoru a v zmysle ustálenej súdnej praxe, rovnako tak zrejmá aj v momente aplikácie
ustanovenia § 460 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonníka“), ktoré
presne stanovuje moment vzniku označeného vlastníckeho práva.

5. Žalovaný v duplike doplnil svoju procesnú obranu v tom smere, že predmetom dedenia v dedičskom
konaní po neb. matke žalobkyne zomr. XX. XX. XXXX (Rozhodnutie ŠN v Čadci D 828/68, D 825/71,
Uznesenie KS v BB 13 Co 158/85-32) neboli žalované nehnuteľnosti vrátane budovy tehelne a ani
nemohli byť, keď v tom čase vlastnil tieto nehnuteľnosti štát, čo vyplýva z Dohody o vydaní veci z

22. 02. 1993. Zároveň žalobkyňa nebola univerzálnou dedičkou ani dedičkou zo závetu vo vzťahu k
žalovaným nehnuteľnostiam nielen po neb. matke ako pôvodnej vlastníčke žalovaných nehnuteľností
podľa Dohody z r. 1993 a ani po neb. otcovi, ktorý v čase smrti nevlastnil žalovaného nehnuteľnosti a
závet sa na nevzťahoval ani nemohol vzťahovať. Zo znenia závetu je zrejmé, že sa týka iba majetku
H. I., ktorý vlastnil v čase smrti, z toho vyplýva, že závet sa nevzťahuje na žalované nehnuteľnosti,

ktoré vlastnil v tom čase štát. Reštitučné zákony nespôsobovali neplatnosť pôvodných úkonov alebo
aktov štátnych orgánov, ale zakladali právo na konštitutívnu zmenu vlastníctva späť na pôvodných
vlastníkov na základe zákonného nároku, a to dobrovoľne dvojstranným právnym úkonom medzi
povinnou osobou a oprávnenou osobou alebo rozhodnutím súdu o vydaní nehnuteľnosti do vlastníctva
(teda nie reivindikačná žaloba o vydaní veci do faktickej moci vlastníkovi), ktoré rozhodnutie tvorí

podklad pre zmenu vlastníctva v katastri nehnuteľností. Žalobkyňa vo svojej replike argumentuje, že
pochybila obec, avšak, v čase, keď žalobkyňa mohla, si svoj tvrdený nárok (na vydanie nehnuteľností do
vlastníctva) voči obci ako povinnej osobe neuplatnila (od roku 1995 do 2004). Namietal, že argumentácia
žalobkyne v replike je založená na subjektívnych nepodložených domnienkach, avšak absentuje faktický
podklad a právny základ uplatneného nároku voči žalovanému, ako i splnenie predpísaných procesných

podmienok. Absentuje splnenie nerozlučného/núteného procesného spoločenstva vyplývajúceho z
hmotnoprávnych vzťahov na podklade predložených listinných dôkazov.

6. Žalobkyňa predložila nasledovné listinné dôkazy: LV č. XXXX k. ú. E., Uznesenie Okresného súdu
Čadca č.k. 4D/765/85-406, Dnot 250/96 z 10. 05. 2011, Dohoda o vydaní veci zo dňa 22. 02. 1993,

Dohoda o vydaní veci V-723/2004 zo dňa 06. 04. 2004 a Geometrický plán č. 243-124/92, Kúpna zmluva
V 3267/2006 zo dňa 01. 12. 2006, Rozsudok Okresného súdu Čadca sp. zn. 8C/87/2017, Rozsudok
Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/42/2020, Rozsudok Okresného súdu Čadca sp. zn. 9C 749/95,
Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica, č.k. 13Co/158/85-32, Rozhodnutie Štátneho notárstva sp.
zn. D 828/68 zo dňa 09. 07. 1969, Rozhodnutie štátneho notárstva sp. zn. D 825/71 zo dňa 14. 10.

1971, Notárska zápisnica - Odpis závetu N 136/84, NZ 93/84, Zápisnica 3D/765/85 zo dňa 01. 11.
1985, Zápisnica D 828/68 zo dňa 09. 07. 1969, Uznesenie Okresného súdu v Čadci sp. zn. 7C/280/92
z 22. 05. 1992, Zápis z jednania obhliadky E. E. zo dňa 18. 04. 1991 a Podanie Obecného úradu
v Staškove adresované žalobkyni dňa 07. 07. 1992. Zároveň žalobkyňa navrhla, aby súd pripojil spisy
Okresného súdu Žilina sp. zn. CA-8C/87/2017, CA-4D/765/85 a CA-9C/749/95 a z Okresného úradu

v Čadci, katastrálny odbor, vyžiadal spisy V 827/2021 a V 2794/2021. K reálnemu užívaniu sporných
nehnuteľností a k ich prevodu navrhla vykonať výsluch svedkyne K. G..7. Žalovaný predložil Čestné prehlásenie K. G. a zároveň navrhol vykonať dokazovanie jej výsluchom
ako svedkyne a výsluchom svedka N. O. G., P., (syna K. G.), k nadobudnutiu a držbe sporných
nehnuteľností.

8. Z uvedených skutkových tvrdení prezentovaných sporovými stranami je zrejmé, že medzi stranami
bolo nesporné a vyplýva to aj z Listu vlastníctva č. XXXX, k. ú. E., obec E., okres Čadca, že žalovaný
je zapísaný na predmetnom Liste vlastníctva ako výlučný vlastník nehnuteľností, ktoré sú predmetom
sporu.

9. Žalobkyňa tvrdí, že predmetné nehnuteľnosti patria v podiele 1 do dedičstva po jej otcovi H. I.. Ide
preto o určovaciu žalobu v zmysle § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“), pre úspešnosť ktorej musí byť daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení.
Určením, či sporné nehnuteľnosti patria alebo nepatria v podiele 1 do dedičstva po zomr. H. I., bude
odstránená právna neistota na strane žalobkyne a bude s konečnou platnosťou vyriešené, či tohto času

už zomrelý H. I. bol, resp. nebol ku dňu svojej smrti vlastníkom uvedených sporných spoluvlastníckych
podielov. Z uvedených dôvodov je preto daný naliehavý právny záujem na strane žalobkyne na ňou
požadovanom určení. Bez určovacieho výroku súdu by právne postavenie žalobkyne zostalo neisté
a určovacím výrokom súdu sa má dosiahnuť zhoda medzi žalobkyňou tvrdeným stavom a stavom
zapísaným v katastri nehnuteľností.

10. Ďalším predpokladom úspešnosti určovacej žaloby je splnenie podmienky účasti všetkých subjektov
právneho vzťahu v spore v zmysle § 78 CSP. Žalovaný namietal, že táto podmienka nie je splnená,
nakoľko poručiteľ H. I. mal v závete odkázať všetok majetok žalobkyni, avšak závet a ani univerzálne
dedičské právo žalobkyne sa nemohlo vzťahovať a nevzťahuje na majetok, ktorého poručiteľ nebol

vlastníkom v čase spísania závetu ani v čase smrti, teda ani na sporné nehnuteľnosti, pretože ich
vlastníkom bol v tom čase štát. Riadnymi zákonnými (nevylúčenými) dedičmi po H. I. sú podľa žalobcu
synovia neb. H. I. - L. I., H. I., L. I., ktorí nie sú účastníkmi konania. Súd vyhodnotil túto námietku
žalovaného ako nedôvodnú.

11. V konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi musia byť stranou v spore,
okrem vlastníka zapísaného v katastri nehnuteľností, aj všetci dedičia po poručiteľovi, v danom prípade
všetci dedičia po neb. H. I.. Z Uznesenia Okresného súdu v Čadci č.k. 4D/765/85-406 zo dňa 10. 05.
2011 vyplýva, že H. I. spísal závet, ktorým za dedičku všetkého hnuteľného a nehnuteľného majetku,
ktorý sa bude v čase jeho smrti nachádzať v jeho vlastníctve, určil svoju dcéru – žalobkyňu a súd

s ňou konal ako s jedinou univerzálnou dedičkou. Preto v dedičskom konaní po H. I. zdedila všetok
prejednaný majetok žalobkyňa ako jediná univerzálna dedička. Nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto
súdneho konania, neboli v dedičskom konaní po H. I. prejednané. Pokiaľ by súd žalobe vyhovel a určil,
že sporné nehnuteľnosti patria v podiele 1 do dedičstva po neb. H. I., v podstate by tým určil, že H.
I. bol spoluvlastníkom sporných nehnuteľností v podiele 1 ku dňu svojej smrti. Pokiaľ v závete, ktorý

spísal, odkázal všetok nehnuteľný majetok, ktorý sa bude v čase jeho smrti nachádzať v jeho vlastníctve,
žalobkyni, v dodatočnom dedičskom konaní, v ktorom by boli prejednané sporné nehnuteľnosti (v
prípade úspechu žalobkyne v spore), by bola opäť jedinou univerzálnou dedičkou žalobkyňa. L. I., H. I.,
L. I., by dedičmi neboli, preto nie je potrebné, aby vystupovali v tomto súdnom konaní či už na strane
žalobkyne, alebo na strane žalovaného, pretože ich práva by neboli/nie sú žiadnym spôsobom dotknuté.

Vzhľadom na uvedené má súd za to, že je splnená podmienka účasti všetkých subjektov právneho
vzťahu v spore v zmysle § 78 CSP.

12. Z horeuvedených skutkových tvrdení strán je zrejmé, že medzi stranami boli sporné viaceré
skutočnosti. Sporné bolo či H. I. bol ku dňu svojej smrti 09. 07. 1985 vlastníkom predmetných

nehnuteľností v spoluvlastníckom podiele 1/2-ica, pretože žalovaný tvrdí, že sporné nehnuteľnosti
nepatrili v žalovanom spoluvlastníckom podiele 1/2 výlučne H. I., ale i jeho manželke K. I., po ktorej
nie je výlučnou dedičkou len žalobkyňa. Ďalej bolo sporné, či predmetné nehnuteľnosti boli predmetom
závetného dedenia a či dedičmi po H. I. bola vo vzťahu k týmto nehnuteľnostiam len žalobkyňa alebo
aj L. I., L. I. a H. I.. Sporné bolo aj to, či je Dohoda o vydaní veci zo dňa 06. 04. 2004 platný alebo

neplatný právny úkon pre rozpor so zákonom a či ochrana dobrej viery nadobúdateľky K. G. a následne
žalovaného prevyšuje nad zásadou, že nikto nemôže na druhého previesť viac práv, než má.13. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi. Pri rozhodovaní prihliadal predovšetkým na Výpis z
Listu vlastníctva č. XXXX, dohodu o vydaní veci zo dňa 22. 02. 1993, dohodu o vydaní veci zo dňa 06.
4. 2004, Rozhodnutie Štátneho notárstva v Čadci sp. zn. D 828/68 zo dňa 09. 07. 1969 Rozhodnutie

Štátneho notárstva v Čadci sp. zn. D 825/71 zo dňa 14. 10. 1971, Rozsudok č. k. 9C 749/95-33 zo dňa
30. 05. 1996. Ostatné listinné dôkazy predložené stranami neboli pre rozhodnutie súdu významné, preto
sa súd s nimi v rozhodnutí bližšie nezaoberá. Súd nevykonal výsluch svedkov K. G. a N. O. G., P., ktorí
mali byť vypočutí k reálnemu užívaniu, držbe sporných nehnuteľností a k ich prevodom, pretože takéto
dokazovanie považoval vzhľadom na nižšie uvedené právne závery za nadbytočné a nehospodárne.

14. V prvom rade bolo potrebné vysporiadať sa s námietkou žalovaného, že sporné nehnuteľnosti
nepatrili v žalovanom spoluvlastníckom podiele 1 výlučne H. I., ale i jeho manželke a matke žalobkyne
K. I., zomr. XX. XX. XXXX, a že žalobkyňa nie je jedinou výlučnou dedičkou po neb. K. I..

15. Z dohody o vydaní veci zo dňa 22. 02. 1993 vyplýva, že Obec Staškov, ako povinná organizácia,

žalobkyni, ako oprávnenej osobe, vydala v celosti nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. úz. E., medzi
nimi i žalované nehnuteľnosti. Z bodu II uvedenej dohody výslovne vyplýva, že uvedené nehnuteľnosti
vlastnícky patrili pôvodne nebohému otcovi H. I., po ktorom oprávnená dedila na základe rozhodnutia
vo veci D 765/85 a tiež matke K. I., po ktorej bolo dedičstvo prejednané v konaniach D 828/68 a D
1174/86. Na základe uvedenej dohody jej účastníci podali 22. 02. 1993 i návrh na vklad vlastníckeho

práva oprávnenej do katastra nehnuteľností, z ktorého vyplýva, že žalobkyňa v postavení oprávnenej sa
mala stať ich výlučnou vlastníčkou. Z Rozsudku č. k. 9C 749/95-33 zo dňa 30. 05. 1996, právoplatného
dňom 22. 07. 1996, vyplýva, že súd určil, že dohoda o vydaní veci zo dňa 22. 02. 1993, uzavretá medzi
Obcou Staškov a žalobkyňou, je neplatná.

16. Z dohody o vydaní veci zo dňa 06. 4. 2004 vyplýva, že povinná osoba Obec Staškov vydala na
základe žiadosti zo dňa 27. 08. 1991 oprávneným osobám v zmysle § 3 ods. 2 písm. c) po nebohom
H. I., zomrelom 09. 07. 1985 a K. I., zomrelej 22. 08. 1968, L., H. a L. I. spoluvlastnícke podiely
v nehnuteľnostiach zapísaných na liste vlastníctva XXXX kat. úz. E.. Ide i o parcely, ktoré sú predmetom
tohto sporu. Z čl. 1 bod 3 uvedenej dohody výslovne vyplýva, že uvedené nehnuteľnosti vlastnícky patrili

pôvodne ich neb. rodičom v 1, a to neb. K. I. N. I., zomr. XX. XX. XXXX a neb. H. I., zomr. XX. XX. XXXX.
Na základe uvedenej dohody bol podaný návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra dňa 07. 4. 2004.

17. Z oboch dohôd o vydaní veci jednoznačne vyplýva, že sporné nehnuteľnosti pôvodne (pred
znárodnením) patrili obom rodičom žalobkyne H. I. a K. I., spolu v podiele 1. Je preto zrejmé, že H. I.

nebol jediným a výlučným vlastníkom podielu 1 na predmetných nehnuteľnostiach, ale spoluvlastníčkou
tohto podielu bola aj jeho manželka K. I.. Žalobkyňa nepredložila žiaden dôkaz, ktorým by tento záver,
(ktorý súd na pojednávaní postupom podľa § 181 ods. 2 CSP predbežne oboznámil), vyvrátila.

18. Napokon, žalobkyňa ani nerozporovala, že spoluvlastníčkou podielu 1 sporných nehnuteľností bola

okrem H. I. aj K. I., tvrdila však, že K. I. zomrela v roku 1968 a jediným a výlučným dedičom dotknutých
nehnuteľností v čase smrti poručiteľky bol jej vtedajší manžel H. I.. Dotknuté nehnuteľnosti preto podľa
žalobkyne prešli zákonným spôsobom z matky žalobkyne na otca žalobkyne – jej právneho predchodcu,
ktorý sa stal ich vlastníkom a bol ním až do času jeho smrti.

19. Podstatným pre rozhodnutie súdu bolo ustáliť či neb. H. I. bol výlučný a jediný dedič po svojej
manželke K. I. a či zdedil po nej aj podiel v sporných nehnuteľnostiach, ktorých bola (taktiež ako on)
podielovou spoluvlastníčkou. Pri zodpovedaní tejto otázky vychádzal súd z dedičských rozhodnutí po
neb. K. I.. Žalobkyňa predložila dve dedičské rozhodnutia po svojej matke K. I.. Z Rozhodnutia Štátneho
notárstva v Čadci sp. zn. D 828/68 zo dňa 09. 07. 1969 vyplýva, že na základe právoplatnej dedičskej

dohody uzavretej dňa 09. 07. 1969 sa dedičstvo 1/2-ica domu č. 136, 1/2-ica hosp. budov, 1 kravy, zast.
plocha a 60 árov pôdy, potvrdzuje manželovi poručiteľky H. I., ktorý nie je povinný ustupujúcim dedičom
vyplatiť ich zákonný dedičský podiel. Z Rozhodnutia Štátneho notárstva v Čadci sp. zn. D 825/71 zo dňa
14. 10. 1971 vyplýva, že do dedičstva po neb. K. I. patrí tiež 1/4-ina domu č. 2 zapísaného v EN, kat.
úz. E., č. p. 80 a bola schválená dohoda, že toto dedičstvo preberá manžel poručiteľky H. I. a jemu aj

toto dedičstvo bolo potvrdené.

20.Vzhľadomnauvedenýobsahdedičskýchrozhodnutíponeb.K.I.možnokonštatovať,žezožiadneho
z týchto dedičských rozhodnutí nevyplýva, že by v dedičskom konaní boli prejednané nehnuteľnosti,ktoré sú predmetom tohto súdneho konania. Sporné nehnuteľnosti neboli v dedičskom konaní po K. I.
prejedané. Zároveň z oboch rozhodnutí vyplýva, že H. I. nebol jediným dedičom po svojej manželke,
keďže je v nich uvedené, že „dedičia uzavreli dedičskú dohodu“. V prípade, že by bol účastníkom

dedičskéhokonanialenH.I.akojedinýdedič,nemohlabybyťuzatvorenádedičskádohoda.Vrozhodnutí
D 828/68 je tiež uvedené, že „dedičmi zo zákona sú podľa § 473 O.Z....“, čo znamená, že dedičmi boli
poručiteľkine deti a manžel. Dedičmi po K. I. boli vzhľadom na uvedené nielen jej manžel H., ale aj jej deti
– žalobkyňa, L., H. a L. I..

21. Pri nadobudnutí dedičstva sa vychádza z princípu úradnej ingerencie. Dedičstvo po každom
poručiteľovi musí byť súdom prejednané a musí byť o ňom rozhodnuté. I keď dedičstvo sa nadobúda
smrťou poručiteľa (§ 470 Občianskeho zákonníka), k nadobudnutiu dedičstva je nutné, aby vec bola
v dedičskom konaní po poručiteľovi riadne prejednaná. Až po skončení dedičského konania, v ktorom
bola vec prejednaná, sa stane zrejmým, kto v skutočnosti túto vec ako dedičstvo nadobudol.

22. V danom prípade bolo preto potrebné, aby sporné nehnuteľnosti boli najskôr prejednané (dodatočne)
v dedičskom konaní po neb. K. I., prípade bolo potrebné ešte predtým určiť, že ku dňu smrti bola
neb. K. I. spoluvlastníčkou sporných nehnuteľností v určitom spoluvlastníkom podiele. Až v prípade,
že by boli sporné nehnuteľnosti prejednané v dodatočnom dedičskom konaní po neb. K. I. a tieto
by v dedičskom konaní nadobudol výlučne ako jediný dedič H. I., bolo by možné konštatovať, že H.

I. bol jediným vlastníkom spoluvlastníckeho podielu 1 na sporných nehnuteľnostiach. Pokiaľ sporné
nehnuteľnostinebolivdedičskomkonaní(pôvodnomanidodatočnom)poneb.K.I.prejednanétak,žeby
ich nadobudol H. I., nemožno súhlasiť s tvrdením žalobkyne, že jediným a výlučným dedičom dotknutých
nehnuteľností v čase smrti poručiteľky bol jej vtedajší manžel H.. Ten sa stal jediným a výlučným dedičom
len tých nehnuteľností, ktoré boli v dedičskom konaní prejednané a nie tých, ktoré v dedičskom konaní

prejednané neboli.

23. K uvedeným záverom súd odkazuje na ustálenú rozhodovaciu prax. Už v uznesení zo 16. decembra
2010 sp. zn. 3Cdo/154/2010 publikovanom aj v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 3/2011 Najvyšší súd sformuloval záver, podľa ktorého v konaní o žalobe,

ktorou sa dedič domáha určenia, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, ide o posúdenie,
či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. V citovanom uznesení sa ďalej uvádza, že ak
súd vyhovie žalobe požadujúcej uvedené určenie, vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve
ako majetok poručiteľa, nepotvrdzuje sa rozhodnutie o dedičstve (osvedčenie o dedičstve), že dedič
je v súčasnosti vlastníkom veci. Najvyšší súd v ďalšom svojom uznesení a to z 31. januára 2011

sp. zn. 4Cdo/267/2009 v závere odôvodnenia konštatoval, že je potrebné, aby žaloba zodpovedala
platnej právnej úprave, ktorá vychádza z princípu úradnej ingerencie pri nadobudnutí dedičstva. Táto
ingerencia znamená, že dedičstvo po každom poručiteľovi musí byť súdom prejednané a musí byť o
ňom rozhodnuté. I keď dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa, až po skončení dedičského konania
sa stane zrejmým, kto v skutočnosti dedičstvo nadobudol. V prípade smrti účastníka domáhajúceho

sa určenia svojho vlastníckeho, resp. spoluvlastníckeho práva a pokračovaní v konaní s jeho dedičmi,
môže byť predmetom konania len určenie, že zomrelý bol v čase smrti vlastníkom, resp. spoluvlastníkom
označenej veci. Súd odkazuje aj na ďalšie rozhodnutia napr. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7Cdo/238/2021 zo dňa 28. 02. 2022 (najmä ods. 29), Uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/90/2019 zo dňa 28. 09. 2021 (najmä ods. 22 – 24), Rozsudok

Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/248/2019 zo dňa 26. 02. 2020.

24. Pre úspech žalobkyne v spore bolo jej úlohou preukázať, že H. I. bol v čase svojej smrti vlastníkom
podielu 1 sporných nehnuteľností. Žalovaný v rámci procesnej obrany v spore ako ďalší dôvod pre
zamietnutie žaloby uvádzal, že H. I. v čase smrti nevlastnil sporné nehnuteľnosti a tieto vlastnil v tom

čase štát.

25. Z Dohody o vydaní veci zo dňa 22. 02. 1993, z článku I, vyplýva, že Rozhodnutím Rezortného
ministerstva výstavby č. j. 723-0/práv.2-Mik./1961 zo 07. 11. 1961 došlo k znárodneniu v zmysle čl. I/§ 1,
ods. a, § 3 Zák. č. 114/1948 Zb. nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. E., zapísané vo vl. XXXX, parc.

č. 78 – roľa v smrečníku o výmere 602 m2, vo vl. XXXX, parc. č. 81 – tehelňa a priemyselné budovy
o výmere 1629 m2, vo vl. XXXX, parc. č. 82 – tehelňa a priemyselné budovy o výmere 2460 m2, vo
vl. 2182, parc. č. 85 – roľa v smrečníku o výmere 657 m2, vo vl. XXXX, parc. č. 86 – roľa v smrečníku
o výmere 653 m2, vo vl. XXXX, parc. č. 87 – roľa v smrečníku o výmere 1239 m2, v pk. vl. 2183, parc.č. 88 – pasienok v smrečníku o výmere 615 m2, vl. XXXX, parc. č. 91 – roľa v smrečníku o výmere 477
m2, vl. XXXX, parc. č. 80 – lúka v smrečníku o výmere 552 m2. Spolu s týmito nehnuteľnosťami boli
znárodnenézoštátnenímvšetkybudovystavbyainézariadeniananichležiaceakoajložiskáanáleziská

surovín podnikového zariadenia a prevádzkového inventáru.

26. Medzi stranami bolo nesporné, že nehnuteľnosti, ktoré boli znárodnené uvedeným Rozhodnutím
Rezortného ministerstva výstavby č. j. 723-0/práv.2-Mik./1961 zo dňa 07. 11. 1961 sú nehnuteľnosti,
ktoré sú predmetom tohto sporu. Uvedeným rozhodnutím došlo k znárodneniu predmetných

nehnuteľností, čo znamená, že pôvodní vlastníci H. a K. I. stratili svoje dovtedajšie (spolu)vlastnícke
právo k týmto nehnuteľnostiam a toto (spolu)vlastnícke právo prešlo na štát. Žalobkyňa netvrdila
a ani nepredložila žiaden dôkaz o tom, že by následne, po znárodnení týchto nehnuteľností, došlo
k opätovnému nadobudnutiu (spolu)vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam H. I., ešte počas
jeho života. Preto má súd za to, že v čase smrti H. I., tento nebol (spolu)vlastníkom sporných
nehnuteľností, pretože ich (spolu)vlastníkom bol v čase jeho smrti na základe znárodnenia štát.

H. I. by nestratil vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam len v prípade, ak by štát prevzal
predmetné nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, to znamená, bez toho, aby na to existoval právny dôvod
(napr. na základe právneho dôvodu síce existujúceho ale nespôsobilého vyvolať zamýšľané právne
následky, prevzatie veci štátom na základe neplatného právneho úkonu a pod.). V danom prípade
však nedošlo k prevzatiu nehnuteľností štátom bez právneho dôvodu, ale na základe rozhodnutia

Rezortného ministerstva výstavby v súlade s vtedy platným a účinným Zákonom č. 114/1948 Zb.
K odňatiu (spolu)vlastníckeho práva H. I. a jeho manželke K. došlo v rozhodnom období spôsobom,
ktorý zodpovedal zneniu vtedy platných a účinných právnych predpisov.

27. Právny poriadok Slovenskej republiky v záujme nápravy skorších krívd súvisiacich so zásahmi

do vlastníckych vzťahov prijal viaceré zákony (tzv. reštitučné), aplikácia ktorých vyžadovala vydanie
rozhodnutia, na základe ktorého „oprávnené osoby“ nadobudli vlastníctvo k veciam. Za také je možné
označiť predovšetkým Zákon č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd,
Zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciach a Zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych
vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Cieľom reštitučných zákonov bolo zmiernenie

niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v rozhodnom období. Nakoľko k znárodneniu sporných
nehnuteľností došlo Rozhodnutím Rezortného ministerstva výstavby v zmysle Zákona č. 114/48 Zb.,
vzťahuje sa na daný prípad Zákon č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových
krívd. Podľa § 1 predmetného zákona sa zákon vzťahuje na následky majetkových krívd spôsobených
fyzickým a súkromným právnickým osobám odňatím vlastníckeho práva k nehnuteľným, príp. hnuteľným

veciam, znárodnením, zoštátnením, na základe výmerov niektorých odvetvových ministerstiev vydaných
po roku 1955 a odvolávajúcich sa na znárodňovacie predpisy z roku 1948. V predmetnom ustanovení je
použitý pojem „odňatie vlastníckeho práva“, čo nepochybne znamená, že fyzické a súkromné právnické
osoby svoje vlastnícke právo k nehnuteľným, príp. hnuteľným veciam stratili, pretože im bolo odňaté.
K obnoveniu vlastníckeho práva týchto osôb nedošlo automaticky vydaním reštitučných zákonov, ale

tieto osoby si museli uplatniť majetkové právo v reštitučnom konaní. Pokiaľ si tieto osoby svoj nárok
uplatnili v reštitučnom konaní, bola s nimi uzatvorená dohoda o vydaní veci a až po zavkladovaní takejto
dohody do katastra nehnuteľností nadobudli oprávnené osoby vlastnícke právo k nehnuteľnostiam.
V prípade, že k uzatvoreniu dohody nedošlo, mohli sa svojho nároku domáhať na súde žalobou
o vydanie veci v reštitučnom spore. Rozhodnutie súdu o vydaní veci v reštitučnom spore je nepochybne

konštitutívneho charakteru a pôsobí ex nunc – odteraz (napr. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej
republiky 28Cdo/4646/2010), nie do minulosti.

28. Žalobkyňa síce žalobu o vydanie sporných nehnuteľností voči obci Staškov v roku 1992 podala,
následne ju však vzala späť, pretože uzatvorila s obcou C. M. o vydaní veci v roku 1993, táto však

bola následne súdnym rozhodnutím (9C 749/95) vyhlásená za neplatnú. Aj s poukazom na správanie
sa žalobkyne, ktorá si uplatnila reštitučný nárok vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam, je zrejmé, že
žalobkyňa mala za to, že sporné nehnuteľnosti prešli znárodnením na štát v roku 1961. H. I. nebol
ich (spolu)vlastníkom v čase svojej smrti v roku 1985, nakoľko ich vlastníkom bol v tom čase štát.
K uzatvorenie novej dohody o vydaní veci medzi žalobkyňou a obcou Staškov nedošlo a žalobkyňa ani

nepodala (novú) žalobu o vydanie nehnuteľností voči obci C..

29. Žalobkyňa zamerala svoje tvrdenia predovšetkým na spochybňovanie titulu nadobudnutia
vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam žalovaným a jeho právnymi predchodcami. Žalobkyňuvšak prioritne zaťažovalo bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno preukázať, že H. I. bol ku dňu svojej
smrti vlastníkom sporných nehnuteľností v spoluvlastníckom podiele 1, tieto bremená však z vyššie
uvedených dôvodov v spore neuniesla. Tvrdeniami žalobkyne o neplatnosti Dohody o vydaní veci zo

dňa 06. 04. 2004 a neplatnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam žalovaným
a jeho právnou predchodkyňou K. G. ako aj jej právnymi predchodcami L., H. a L. I., sa súd v súlade
so zásadou hospodárnosti konania bližšie nezaoberal. Týmito tvrdeniami by bolo dôvodné sa zaoberať
až v prípade, že by žalobkyňa uviedla a preukázala právny titul, na základe ktorého by bol H. I. ku
dňu svojej smrti vlastníkom podielu 1/2 v sporných nehnuteľnostiach. Až v prípade, že by žalobkyňa

preukázala (spolu)vlastnícke právo H. I. k sporným nehnuteľnostiam v deň jeho smrti, by sa súd zaoberal
okolnosťami a titulmi nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam žalovaným a jeho
právnymi predchodcami. Podľa § 70 Zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise
vlastníckych a iných práv sú údaje katastra uvedené v § 7 hodnoverné, ak sa nepreukáže opak.
V predmetnom konaní opak preukázaný nebol, nebolo preukázané, že by (spolu)vlastníkom sporných
nehnuteľností bol H. I. ku dňu svojej smrti a zápis v katastri nehnuteľností, ktorý je preto hodnoverný,

svedčí v prospech žalovaného.

30. Hoci v konaní sp. zn. 8C/87/2021 bola žalobkyňa odkázaná na podanie žaloby o určenie, že sporné
nehnuteľnosti patria do dedičstva po H. I., to ešte neznamená, že musí mať žalobkyňa v tomto spore
úspech a súd takejto žalobe automaticky vyhovie. Pre úspech žalobkyne v spore bolo potrebné, aby

svoje tvrdenia žalobkyňa preukázala. Žalobkyňa nepreukázala, že by H. I. bol ku dňu svojej smrti
(spolu)vlastníkom sporných nehnuteľností v spoluvlastníckom podiele 1/2, preto nebolo možné žalobe
vyhovieť.

31. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255, ods. 1 CSP, podľa ktorého žalovaný, ktorí mal v konaní

úspech v plnom rozsahu, má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške
tejto náhrady rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

Poučenie:

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho

doručenia na Okresný súd Žilina.

V odvolaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisová
značka, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie

musí byť podpísané.

Odvolanie podľa § 365, ods. 1 CSP možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
d) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností,

e) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
f) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
g) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.