Rozsudok · Zmluva o dielo · Rozhodnutie

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43Cob/90/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3809206062
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Holecová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2026:3809206062.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Holecovej, členov senátu JUDr. Mariána Blahu a Mgr. Miriam Kamenskej v spore žalobcu A. B. C.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. E. XX/XX, XXX XX F., podnikajúceho pod obchodným menom Ing.
Ján Baran PEJB, s miestom podnikania Ružová 11, 971 01 Prievidza, IČO: 30 420 784, v konaní
zastúpený DLMU Malý s.r.o., so sídlom Cukrová 14, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto,
IČO: 55 643 876, proti žalovanému A. F. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XXX/XX, XXX XX I.
F., podnikajúci pod obchodným menom Ing. Peter Ertel Mäsovýroba Koš, miesto podnikania Areál RD,
972 41 Koš, IČO: 32 943 334, v konaní zastúpený Mgr. Vladimír Ľupták, advokát, so sídlom Mišíka I.

2752/4A, 971 01 Prievidza, IČO: 42376149, o zaplatenie 24.768,96 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza sp. zn. 10Cb/11/2009-420 zo dňa 9. apríla 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolanie žalobcu proti výroku I. rozsudku Okresného súdu Prievidza sp. zn. 10Cb/11/2009-420 zo
dňa 9. apríla 2025 o d m i e t a .

II. Rozsudok Okresného súdu Prievidza sp. zn. 10Cb/11/2009-420 zo dňa 9. apríla 2025 v napadnutom
výroku II. a v napadnutom výroku III. p o t v r z d u j e .

III. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom sp. zn. 10Cb/11/2009-420 zo dňa 9. apríla 2025 vo výroku I. uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.690,82 Eur s 13 % ročným úrokom z omeškania
od 8.10.2005 do zaplatenia, všetko v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, vo výroku II.
v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vo výroku III. rozhodol, že žalovaný má nárok na náhradu trov
konania vo výške 70%, ktoré je povinný zaplatiť mu žalobca s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne

súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie“).

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči
žalovanému zaplatenia sumy 24.768,96 Eur s príslušenstvom predstavujúcej nezaplatené faktúry,
ktorými fakturoval žalovanému vyhotovenie diela podľa zmluvy o dielo uzavretej medzi stranami dňa
16.8.2001.

3. Žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Spochybnil oprávnenosť fakturovaných súm
a tvrdil, že na ich zaplatenie žalovanému nárok nevznikol. V priebehu súdneho konania súhlasil
s povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 3.690,82 Eur, ktorá predstavovala rozdiel medzi žalobcomuplatneným nárokom v sume 24.768,96 Eur a sumou 21.078,14 Eur (635.000,- Sk), ktorá bola použitá
žalobcom na platenie faktúr súvisiacich s rekonštrukciou Mäsokombinátu Koš a ktorú prevzal na základe
výdavkových pokladničných dokladov založených v spise na čl. 102-107.

4. Súd prvej inštancie vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom č.k.10Cb/11/2009-295 zo dňa 15.8.2022
tak, že žalobe vyhovel v časti uplatnenej istiny a zamietol ju v časti uplatneného príslušenstva istiny
čo do výšky uplatneného úroku z omeškania a počiatku omeškania žalovaného. Proti tomuto rozsudku
podal odvolanie žalovaný. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd uznesením č.k. 8Cob/27/2023-334

zo dňa 20.4.2023 rozsudok vo výrokoch I. a III. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení rozhodnutia krajský súd konštatoval, že na pojednávaní
dňa 8.12.2011 žalovaný do spisu založil výdavkové pokladničné doklady, z ktorých vyplývalo, že
žalobca prevzal v období od februára 2005 do júna 2005 hotovosť v celkovej výške 635.000,- Sk.
Žalovaný tvrdil, že táto hotovosť nebola žalobcom zúčtovaná do žiadnej z faktúr, ktoré mu žalobca
vystavil a ktoré žalovaný aj zaplatil. Žalobca na pojednávaní potvrdil vyplatenie uvedenej sumy tvrdiac,

že bola použitá na úhradu iných faktúr, zaslaných žalovanému na zaplatenie, z ktorého dôvodu sa
uvedená suma nevzťahuje na uplatnený nárok. Uvedené pojednávanie bolo odročené za účelom
preukázania, či hotovosť bola žalobcom zaúčtovaná na niektorú zo žalovaných faktúr. V ďalšom
konaní však uvedenej sume 635.000,- Sk nebola venovaná pozornosť a nebolo preukázané, na ktoré
faktúry bola uvedená suma započítaná. Absencia vyhodnotenia žalovaným predložených dôkazov pred

súdom prvej inštancie robila napadnutý rozsudok nepreskúmateľným, keď riadne vykonanie uvedených
dôkazov a ich vyhodnotenie môže mať zásadný vplyv na rozhodnutie vo veci. Odvolací konštatoval,
že súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 CSP vo veci
nariadi pojednávanie, vykoná stranami navrhnuté dokazovanie, zistí skutkový stav a odstráni rozpory
týkajúce sa okolností žalovaným vyplatenej sumy 635.000,- Sk žalobcovi, vysporiada sa so žalovaným

navrhnutým znaleckým dokazovaním, a vo veci opätovne rozhodne.

5. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, ktoré bolo v poradí druhým rozhodnutím vo veci,
považoval vykonaným dokazovaním za preukázané, že dňa 16.8.2001 strany uzatvorili zmluvu o dielo,
na základe ktorej sa žalobca ako zhotoviteľ diela zaviazal pre žalovaného ako objednávateľa diela

vykonať rekonštrukciu a prístavbu mäsovýroby v obci Koš. Podľa článku III. zmluvy predmetom zmluvy
bolo zhotovenie uvedenej stavby ako kompletnej dodávky objektov SO 01 - prevádzkovovýrobná
budova, SO 02 - sociálnoadministretívna budova, SO 03 - prístrešok pre autá, SO 04 - spevnená plocha,
SO 05 - prípojka vody, SO 06 - prípojka plynu, SO 07 - vonkajšia kanalizácia. V článku V. zmluvy bola
medzi zmluvnými stranami dojednaná cena diela tak, že cena za zhotovenie predmetu zmluvy v rozsahu

uvedenom v článku III. bola určená dohodou na základe cenovej ponuky vo výške uvedenej v prílohe č.
1 v sume 5.073.746,70 Sk, kde bola špecifikovaná cena za objekty SO 01 a SO 02.

6. Medzi stranami nebolo sporné, že cena za kompletné vyhotovenie diela nebola v zmluve určená a
zmluva obsahovala určenie ceny diela iba za objekty SO 01 a SO 02. Uvedený fakt žalovaný potvrdil

vo svojej výpovedi, v ktorej uviedol, že v čase uzavretia zmluvy o dielo obidve strany vedeli, že v
nej nebude určená cena za objekty SO 03 až SO 07 z dôvodu, že tieto stavby neboli v tom čase
naprojektované.RovnakoajsvedokA.H.J.,ktorývyhotovilpísomnézneniezmluvy,potvrdil,ževzmluve
o dielo bola medzi stranami dojednaná cena len za objekty SO 01 a SO 02 v rozsahu hrubej stavby,
čo obidve zmluvné strany akceptovali. Žalobca tieto skutočnosti nerozporoval. Rovnako nebolo sporné,

že cena za ostatné objekty bola určená rozpočtom, ktorý v čase uzavretia zmluvy o dielo vypracovaný
nebol. Žalobca aj žalovaný k vypracovanému rozpočtu časti diela zhodne uviedli, že rozpočet mal len
orientačný charakter, nebolo možné z neho vychádzať pre účely určenia ceny diela a nepovažovali ho za
smerodajný, pretože išlo iba o hrubý rozpočet. Výsluchom strán a svedka A. H. J. bolo preukázané, že
strany sporu v čase uzavierania zmluvy o dielo prejavili vôľu uzatvoriť zmluvu aj bez dohody o cene za

kompletné dielo, čo pripúšťa § 536 ods. 3 Obchodného zákonníka, na základe čoho súd prvej inštancie
posúdil zmluvu o dielo ako platný právny úkon.

7. V článku VI. zmluvy o dielo, v bode 6.1., bolo medzi stranami dojednané, že cenu za zhotovenie diela
uhradí žalovaný na základe faktúr, ktoré žalobca vystaví a odošle žalovanému. V bode 5.2. článku III.

bolo uvedené, aké náležitosti musia jednotlivé faktúry vystavené zhotoviteľom, ktoré boli podkladom pre
zaplatenie ceny diela, obsahovať. V bode 5.3. bolo dohodnuté, že faktúry za zrealizované práce predloží
zhotoviteľ technickému dozoru objednávateľa (investora) na odsúhlasenie a v bode 5.4. sa zmluvné
strany dohodli na tom, že v prípade, že faktúra nebude obsahovať náležitosti uvedené v zmluve o dielo,objednávateľ je oprávnený vrátiť ju zhotoviteľovi na doplnenie s tým, že sa preruší plynutie lehoty jej
splatnosti, ktorá bola dohodnutá v bode. 6.2. na 14 dní od doručenia faktúry.

8. Medzi stranami nebolo sporné, že dňa 25.6.2005 žalobca žalovanému vystavil faktúru č. 22/2005 so
splatnosťou dňa 26.6.2005, ktorú žalovaný prevzal dňa 27.6.2005, čo je z faktúry zrejmé (čl. 8 spisu).
Faktúrou bola žalovanému fakturovaná cena 1.785.000,- Sk s DPH za stavebné práce na stavbe SO 04,
SO01.Zfaktúryžalovanýzaplatilsumu1.700.000,-Sk,nezaplatilsumu85.000,-Sk,ktorápredstavovala
časť 19% DPH. Dňa 26.6.2005 žalobca žalovanému vystavil faktúru č. 23/2005 so splatnosťou dňa

27.6.2005, ktorú žalovaný prevzal dňa 28.6.2005, čo je z faktúry zrejmé (čl. 9 spisu). Faktúrou bola
žalovanému fakturovaná cena 1.226.670,- Sk s DPH za stavebné práce podľa priloženého rozpočtu,
ktorý tvorí súčasť faktúry. Z faktúry žalovaný zaplatil sumu 1.030.815,- Sk, nezaplatil sumu 195.855,-
Sk, ktorá predstavovala celú 19 % DPH, fakturovanú žalobcom. Dňa 22.7.2005 žalobca žalovanému
vystavil faktúru č. 32/2005 so splatnosťou ihneď, ktorú žalovaný prevzal dňa 25.7.2005, čo je z faktúry
zrejmé (čl. 11 spisu). Faktúrou bola žalovanému fakturovaná cena 1.249.986,30 Sk s DPH za stavebné

práce podľa priloženého rozpočtu, ktorý tvorí súčasť faktúry. Z faktúry žalovaný zaplatil sumu 950.333,-
Sk, nezaplatil sumu 299.563,30 Sk, ktorá predstavovala časť ceny za stavebné práce a celú 19 % DPH,
fakturovanú žalobcom. Dňa 20.9.2005 žalobca žalovanému vystavil faktúru č. 39/95 so splatnosťou
ihneď, ktorú žalovaný prevzal dňa 23.9.2005, čo je z faktúry zrejmé (čl. 13 spisu). Faktúrou bola
žalovanému fakturovaná cena 1.065.772,- Sk s DPH za stavebné práce podľa zmluvy o dielo. Z faktúry

žalovaný zaplatil sumu 900.000,- Sk, nezaplatil sumu 165.772,- Sk, ktorá predstavovala časť 19 %
DPH, fakturovanú žalobcom. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že v prípade faktúr, ktorých zaplatenie
bolo predmetom konania, nebolo sporné, že žalovaný z faktúry č. 32/2005 nezaplatil sumu 299.563,30
Sk predstavujúcu časť ceny za stavebné práce a celú 19 % DPH a z ostatných faktúr neuhradil časť
zodpovedajúcu 19 % DPH. Žalobca si voči žalovanému uplatnil nárok na zaplatenie sumy 24.768,96

Eur predstavujúcej zostatky nezaplatených faktúr.

9. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že pokiaľ žalovaný faktúry vystavené žalobcom platil čo i len
čiastočne, postup žalovaného je potrebné považovať za akceptáciu faktúr, vrátane fakturovaných súm,
pretože ich žalobcovi bez zbytočného odkladu, resp. v primeranej dobe nevrátil na doplnenie tak, ako

bolo medzi nimi dojednané v článku III., v bode 5.4., ani ich obsah nenamietal. Hoci žalovaný tvrdil, že
žalobcom vystavené faktúry neobsahovali náležitosti uvedené v bode 5.2 článku V., a žalobca nedodržal
postup podľa bodu 5.3. zmluvy, nepreukázal, že faktúry včas a z konkrétnych dôvodov žalobcovi vrátil.
Urobil tak až s niekoľkoročným časovým odstupom po ich splatnosti dňa 13.5.2009 po tom, ako mu
žalobca doručil predžalobnú výzvu zo dňa 13.2.2009, ktorú prevzal dňa 2.3.2009. Spôsob a dôvody

(žalovaný nepovažoval faktúry za úplné s poukazom na bod 5.2 článku V.) vrátenia nezaplatených
faktúr žalobcovi so značným časovým odstupom od lehoty ich splatnosti súd prvej inštancie považoval
za účelové konanie žalovaného v snahe vyhnúť sa zaplateniu ich zostatkov. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že
fakturované sumy nezodpovedali vykonaným stavebným prácam, žalovanému nič nebránilo, aby ich
žalobcovi vrátil a žiadal ich doplnenie. Žalovaný tento postup nedodržal a práve naopak, faktúry platil.

10. Obranu žalovaného, že tak robil výlučne z dôvodu, že ho súril termín dokončenia stavby v súvislosti
so vstupom SR do EÚ, súd prvej inštancie neakceptoval. Uviedol, že žalovaný nepreukázal žiadnu
súvislosť medzi dokončením diela a jeho sprevádzkovaním a vstupom SR do EÚ. Naviac faktúry
vystavené žalobcom boli splatné až v r. 2005, t.j. po vstupe SR do EÚ. Naviac žalovaný uviedol, že

faktúrypredkladanéžalobcomplatil,pretožežalobcaprácevykonával,čímvpodstatepotvrdildôvodnosť
fakturovaných finančných čiastok za stavebné práce na základe faktúr vystavených žalobcom. Žalovaný
súčasne potvrdil, že neexistoval žiadny dodatok k zmluve o dielo, ktorý by riešil dokončenie objektu tak,
ako bolo uvedené v bode 4.4.2 článku IV. v zátvorke zmluvy o dielo. Dodatok sa mal týkať len cenovej
dohody, ale k jeho uzavretiu nedošlo.

11. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že aj zo svedeckých výpovedí svedkýň p. A. K. H. a p. L. M. vyplýva,
že žalovaný nemal výhrady voči plateniu faktúr. Vystavené faktúry zodpovedali vykonaným prácam. Z
výpovedístránasvedkýňvyplýva,žeplateniecenydielaprebiehalotak,žežalobcapriebežnevystavoval
faktúry za vykonané stavebné práce a žalovaný ich platil, keď uvedený spôsob platenia ceny diela je aj

obsahom článku VI. bod 6. 1. zmluvy o dielo.

12. K námietke žalovaného, že žalobca žalovanému dielo riadne neodovzdal, na základe čoho mu
nevznikla povinnosť zaplatiť jeho cenu, súd prvej inštancie uviedol, že spôsob platenia ceny diela bolmedzi stranami dohodnutý na základe jednotlivých faktúr, ktoré žalovaný platil priebežne na základe
vykonaných stavebných prác, čo aj sám vo svojej výpovedi potvrdil. Uvedený spôsob platenia ceny za
dielo vyplýva aj z článku VI. zmluvy o dielo, v ktorom nebolo medzi stranami dohodnuté vystavenie

záverečnej faktúry žalobcom, ktorá by bola podkladom pre určenie konečnej ceny diela. Ústna dohoda
strán o vystavení záverečnej faktúry nebola v konaní nepochybne preukázaná. Dôkazom toho, že
žalobca dielo riadne vykonal, t.j. riadne ho ukončil a odovzdal žalovanému, je kolaudačné rozhodnutie zo
dňa19.12.2006,nazákladektoréhoObecKošakostavebnýúradpovolilužívaniestavby-Rekonštrukcia
a prístavba mäsovýroby pozostávajúcej z objektov SO 01 - prevádzkovovýrobná budova, SO 02 -

sociálnoadministratívna budova, SO 04 - spevnená plocha, SO 06 - prípojka plynu s tým, že objekt SO 03
- prístrešok pre autá nebol zrealizovaný. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 19.12.2006. Pokiaľ
by dielo nebolo riadne vykonané, žalovanému by nebolo vydané kolaudačné rozhodnutie o užívaní diela.

13. V súlade s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu súd prvej inštancie doplnil dokazovanie
týkajúce sa použitia sumy 635.000,- Sk, ktorú žalobca od žalovaného prijal v období od februára

2005 do júna 2005 na základe výdavkových pokladničných dokladov. V tejto súvislosti súd prvej
inštancie poukázal na to, že hoci žalobca tvrdil, že uvedené finančné prostriedky prijaté od žalovaného
slúžili na zaplatenie faktúr súvisiacich s realizáciou rekonštrukcie rodinného domu svedkyne p. M.
alebo rekonštrukcie predajne mäsiarstva v Prievidzi prevádzkovanej žalovaným, jednoznačným a
nepochybným spôsobom nepreukázal, že uvedené finančné prostriedky boli použité na ním uvádzaný

účel. Na preukázanie svojich tvrdení nepredložil a neoznačil dôkazy potvrdzujúce ich pravdivosť.

14. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že sporné výdavkové pokladničné doklady boli vydané žalovaným
podnikajúcim pod obchodným menom Ing. Peter Ertel Mäsovýroba Koš, Areál RDP Koš, IČO: 121
943 334, z čoho je zrejmé, že finančné prostriedky, ktoré na základe nich prevzal žalobca, sa nemohli

týkať zaplatenia faktúr týkajúcich sa rekonštrukcie rodinného domu svedkyne p. M., pretože investorom
rekonštrukcie rodinného domu bola svedkyňa, ktorá bola aj jeho podielovou spoluvlastníčkou. Svedkyňa
vo svojej výpovedi vysvetlila dôvody, za akých okolností žalobca prevzal finančné prostriedky v sume
635.000,- Sk na základe sporných výdavkových pokladničných dokladov. Uviedla, že osobne prišla za
pani N., aby vypísala výdavkové pokladničné doklady, pretože prišiel za ňou žalobca, ktorý chcel peniaze

a na základe toho pokladníčka výdavkové pokladničné doklady vypísala, svedkyni dala peniaze, ktoré
odovzdala žalobcovi a žalobca jej výdavkové doklady podpísal. Poukázala na to, žalobca nepriniesol
žiadnu faktúru, ku ktorej by sa sporné výdavkové doklady spárovali a takáto prax odovzdávania
finančných prostriedkov žalobcovi bola bežná, pretože žalovaný potreboval, aby sa na stavbe pracovalo,
preto mu dával peniaze a čakal, že žalobca vypracuje konečnú vyúčtovaciu faktúru, čo sa nestalo.

V doklade bola ako účel odovzdania finančných prostriedkov žalobcovi uvedená záloha na faktúru
bez konkrétneho čísla, keďže sa nevedelo, k akej faktúre platba patrí. Suma 635.000,- Sk, ktorá
zodpovedala výdavkovým pokladničným dokladom z čl. 102-107 spisu bola podľa vyjadrenia svedkyne
zaúčtovaná v účtovníctve žalovaného ako podnikateľský výber z dôvodu, že žalobca žalovanému
nedodal faktúru, s ktorou by jemu odovzdané finančné prostriedky spárovali a nevedeli, akej faktúry sa

tieto prostriedky týkali. Vysvetlila, že keďže žalobca k sporným výdavkovým pokladničným dokladom
nedodal žiadnu faktúru, v účele platby číslo faktúry nebolo uvedené. Svedkyňa trvala na tom, že všetky
faktúry predkladané žalobcom považovala za zálohové, pretože v nich boli uvádzané celé sumy, napr.
100.000,- Sk, 1.000.000,- Sk, 300.000,- Sk, 400.000,- Sk a žalobca jej niekoľkokrát povedal, že sa jedná
len o zálohové faktúry a na záver vystaví konečnú faktúru, čo neurobil. Hoci sa nevedela vyjadriť, na aký

účel boli tieto finančné prostriedky použité, tvrdila, že sa týkali prestavby mäsovýroby v Koši. Svedkyňa si
bolaistá,žespornévýdavkovédokladynebolivypracovanézainýmúčelomnežzaúčelomrekonštrukcie
mäsovýroby v Koši. Svedkyňa vylúčila použitie sumy 635.000,- Sk na rekonštrukciu rodinného domu, ku
ktorému je podielovou spoluvlastníčkou v jednej polovici a tvrdila, že za rekonštrukciu platila žalobcovi
v hotovosti.

15. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí uviedol, že nemal pochybnosti o pravdivosti výpovede
tejto svedkyne, pretože logickým spôsobom vysvetlila dôvody a okolnosti, za ktorých došlo k odovzdaniu
sumy 635.000,- Sk žalobcovi. Podľa názoru súdu prvej inštancie by bolo nelogické, aby firemné peniaze
žalovaného boli použité na súkromné účely inej osoby, aj napriek tomu, že v tom čase bola a aj

v súčasnosti je svedkyňa družkou žalovaného. Žalovaný nemal žiadny racionálny dôvod na to, aby
platil náklady rekonštrukcie nehnuteľnosti svedkyne, pretože tieto výdavky by nemohol použiť ako
odpočítateľnú položku pre daňové účely, čím by sám seba finančne ukrátil o sumu 635.000,- Sk
na odpočítateľných nákladoch. Súčasne rozsah stavebných úprav nehnuteľnosti svedkyne (vonkajšiafasáda,vonkajšiadlažba,terénneúpravy,osadenieplávajúcejpodlahyvjednejizbe)objektívnenemohol
dosiahnuť hodnotu 635.000,- Sk. Zároveň podľa názoru súdu prvej inštancie rekonštrukcia prebiehala v
skoršom období, než v roku 2005, kedy boli vystavené výdavkové pokladničné doklady. Rekonštrukcia

rodinného domu, ako aj predajne mäsiarstva v Prievidzi a mäsovýroby Koš prebiehali podľa svedeckých
výpovedí svedkov p. A. H., p. M. a p. C. súčasne a z časového hľadiska sa podľa názoru súdu
prvej inštancie realizovali s najväčšou pravdepodobnosťou v roku 2002, kedy na základe zmluvy o
zabezpečení záväzku prevodom práva zo dňa 4.3.2002 žalovaný nadobudol do vlastníctva predajňu
mäsiarstva, ktorú začal bezprostredne potom rekonštruovať. Realizácia rekonštrukčných prác v roku

2002 nepriamo vyplýva aj z faktúry č. 02778 zo dňa 18.12.2002 za dodávku a montáž plastových okien
predajňa a admin. (čl. 412 spisu) a cenových ponúk na plastové okná a dvere z roku 2002. S poukazom
na časový sled rekonštrukcie jednotlivých nehnuteľností a obdobie, kedy boli vystavené pokladničné
výdavkové doklady, súd prvej inštancie považoval za vylúčené, aby výdavkové pokladničné doklady z
roku 2005 slúžili na platenie stavebných prác týkajúcich sa rekonštrukcie rodinného domu svedkyne p.
M. a predajne mäsiarstva žalovaného realizovaných v roku 2002. Rozsah stavebných prác v predajni

mäsiarstva podľa vyjadrenia žalovaného a svedka p. C. nemohol takisto dosiahnuť hodnotu 635.000,-
Sk. Sporné výdavkové pokladničné doklady boli vystavené ako zálohové v roku 2005, t.j. s časovým
odstupom 3 rokov od realizácie rekonštrukcie rodinného domu a predajne mäsiarstva, kedy žalobcovi,
ak tvrdil, že sa týkali týchto stavieb, nemohli brániť žiadne okolnosti na to, aby za vykonané stavebné
práce, ktoré v tom čase už museli byť objektívne ukončené, vystavil riadne faktúry v hodnote 635.000,-

Sk, čo neurobil.

16. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že suma 635.000,- Sk, ktorú žalobca prevzal na základe
výdavkových pokladničných doklady z roku 2005, sa vzťahovala na rekonštrukciu objektu mäsovýroby
v Koši na základe zmluvy o dielo zo dňa 16.8.2001 a musela byť použitá ako záloha na stavebné práce

vykonávané na základe zmluvy o dielo. Strany sporu, aj vypočuté svedkyne p. H. a p. M. vo svojich
výpovediach potvrdili, že platenie za stavebné práce prebiehalo aj zálohovo bez toho, aby žalobca
predložil konkrétnu faktúru, ku ktorej sa vyplatené peňažné prostriedky vzťahovali. Žalobca žiadnym
spôsobom nepreukázal, že v roku 2005 realizoval pre žalovaného aj iné stavby, t.j. rekonštrukciu
rodinného domu svedkyne p. M. a predajne mäsiarstva a nepreukázal, že sumu 635.000,- Sk použil na

iný konkrétny účel. Vzhľadom k tomu, že žalobca sumu 635.000,- Sk nezohľadnil v uplatnenom nároku
voči žalovanému, bolo potrebné uvedenú sumu odpočítať od uplatneného nároku. Žalobca sa žalobou
vočižalovanémudomáhalzaplatenia24.768,96Eur.Poodpočítanísumy635.000,-Sk,ktorápoprepočte
konverzným kurzom predstavuje sumu 21.078,14 Eur, je povinnosťou žalovaného zaplatiť žalobcovi
sumu 3.690,82 Eur, ktorú mu žalovaný napokon bol ochotný zaplatiť a jej výšku nenamietal. Pokiaľ sa

žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia pohľadávky vo vyššej výške, než mu bola priznaná, bola
jeho žaloba v prevyšujúcej časti ako nedôvodná zamietnutá.

17. Omeškanie žalovaného bolo posúdené podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení platnom
k prvému dňu omeškania žalovaného so zaplatením priznanej istiny (8.10.2005). Započítaním sumy

21.078,14 Eur na nesplatené faktúry žalobcu zostala čiastočne nezaplatená posledná faktúra č. 39/95
v sume 3.690,82 Eur. Lehota splatnosti jednotlivých faktúr podľa článku VI., bodu 6.2. zmluvy o
dielo bola 14 dní od doručenia. Faktúru č. 39/95 žalovaný prevzal dňa 23.9.2005. Splatnosť faktúry
nastala dňa 7.10.2005 a omeškanie žalovaného tak nastalo dňa 8.10.2005. Základná úroková sadzba
NBS uplatňovaná pred prvým kalendárnym dňom kalendárneho polroka, v ktorom došlo k omeškaniu,

predstavovala 3% ročne a úrok z omeškania, ktorý je žalovaný povinný z nesplateného zostatku tejto
faktúry zaplatiť, predstavuje 13% ročne. Pokiaľ sa žalobca domáhal platenia úroku z omeškania od
skoršej doby, bola jeho žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá.

18. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP. Uviedol, že

neúspech žalovaného vo veci predstavoval 15%, jeho úspech 85%. Čistý úspech žalovaného vo veci je
70%, čomu zodpovedá aj jeho nárok na náhradu trov konania.

19. Žalobca podal voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie v lehote na podanie odvolania odvolanie
zo dňa 07.05.2025 (prostredníctvom pôvodného právneho zástupcu JUDr. Pavla Babiaka) a navrhol,

aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil na nové dokazovanie a
rozhodnutie vo veci samej.20. Podanie odvolania odôvodnil tým, že žalobu podal dňa 09.06.2009. Bolo vykonaných viacero
pojednávaní a od samého začiatku súd prvej inštancie žiadal, aby účastníci tohto konania predložili
relevantnédôkazyaviackrátupozorňovalnazásadukoncentráciemoci.Žalovanýzačalpredkladaťnové

dôkazy tak, aby mu to vyhovovalo. Viackrát sa domáhal, aby žalovaný doložil originály pokladničných
dokladov č.l. 102 -107 a taktiež originál faktúry č. 112003. Originály týchto dokladov žalovaný nedoložil
a žalobca sa podrobne na pojednávaní vyjadril ku kópiám pokladničných dokladov. Jeho firma vykonala
všetky práce v súlade s objednávkou žalovaného a ten si aj uplatnil vratku DPH na Daňovom úrade
v Prievidzi, ktorá mu bola v celej prináležiacej sume vyplatená, t.j. práce boli vykonané v súlade so

zmluvou o dielo. To, čo tvrdila svedkyňa - družka žalovaného na pojednávaní sa nezakladá na pravde,
boli to tvrdenia, ktoré s vecou vôbec nesúviseli, boli vypočutí viacerí svedkovia, ktorí potvrdili, že práce
spoločnosť vykonala a za vykonané práce do dnešného dňa nebola vyplatená suma vo výške 24.768,96
Eur s príslušenstvom.

21. Žalobca ďalej doručil súdu prvej inštancie v zákonnej lehote na podanie odvolania podanie s názvom

„Doplnenie odvolania“ datované dňa 09.05.2025, v ktorom rozšíril podané odvolanie o zákonné dôvody
v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), e) a f) CSP, teda doplnil, že odvolanie podáva tiež z dôvodu, že súd
prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie
nevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočnostíasúdprvejinštanciedospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Navrhol, aby odvolací súd sám vo
veci rozhodol tak, že uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 24.768,96 Eur s 13 % ročným
úrokom z omeškania od 08.10.2005 do zaplatenia a prizná žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

22. Žalobca v súvislosti s výdavkovými pokladničnými dokladmi v sume 635.000,- Sk poukázal na
to, že žalovaný v tomto konaní nepreukázal, že hodnotu rekonštrukčných prác riadne zaznamenal
v účtovnej evidencii a taktiež nepredložil originály týchto výdavkových pokladničných dokladov.
Žalobca na pojednávaní dňa 11.03.2025 predložil okrem iného návrh na doplnenie dokazovania
predložením účtovných dokladov žalovaného za rok 2005. Tento dôkaz bol spôsobilý vniesť ďalšie

relevantné skutkové zistenia do tohto konania vo vzťahu k okolnostiam súvisiacim s vyplatením sumy
635.000,- Sk. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žiadnym spôsobom na tento
návrh žalobcu nereflektoval a ani tento dôkaz nevykonal, čím sťažil dôkaznú pozíciu žalobcu, čo
viedlo k nespravodlivému rezultátu, že žalobca dôkazné bremeno neuniesol. Vzhľadom na absenciu
odôvodnenia nevykonania žalobcom navrhovaného dôkazu v napadnutom rozhodnutí nie je zrejmé,

na základe akého dôvodu súd prvej inštancie rozhodol o nevykonaní tohto dôkazu. V dôsledku tohto
postupu bolo znemožnené náležitým spôsobom zistiť skutkový stav vo veci v rozsahu nevyhnutnom
na rozhodnutie, a došlo tiež k nerešpektovaniu právneho názoru krajského súdu vysloveného v
tejto veci. Súd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdeniami žalovaného ohľadom okolností týkajúcich sa
vystavenia výdavkových pokladničných dokladov a účelu použitia peňažných prostriedkov v sume

635.000,- Sk bez toho, aby žalovaný tieto svoje tvrdenia relevantným spôsobom preukázal. Žalobca tiež
namietal, že súd prvej inštancie nerešpektoval právny názor krajského súdu, pretože sa v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia nevysporiadal ani so žalovaným navrhnutým znaleckým dokazovaním.
Napadnuté rozhodnutie je arbitrárne a nepreskúmateľné, v dôsledku nedostatočného odôvodnenia
bolo porušené právo žalobcu na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces a taktiež princíp právnej

istoty, keďže absencia riadneho odôvodnenia oslabuje možnosť žalobcu kvalifikovane argumentovať
vo vzťahu k skutkovým zisteniam a právnym záverom súdu prvej inštancie, na ktorých je napadnuté
rozhodnutie založené. Súd prvej inštancie nedodržal povinnosť riadneho odôvodnenia napadnutého
rozhodnutiavzmysle§220ods.2CSPavdôsledkutejtoskutočnostiniejegarantovanátransparentnosť
a kontrolovateľnosť napadnutého rozhodnutia a taktiež nie je eliminovaná ľubovôľa súdu prvej inštancie,

pretože iba vecne správne a náležite odôvodnené rozhodnutie spĺňa ústavné kritériá vyplývajúce z
Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru.

23. Podľa odvolacích námietok žalobcu súd prvej inštancie pri posúdení a preukázaní účelu použitia
sumy 635.000,- Sk vychádzal len z výpovede svedkyne p. L. M. na pojednávaní zo dňa 23.05.2024.

Poukázal na rozpory v jej výpovediach, keď uviedla, že suma 635.000,- Sk, ktorá zodpovedá
výdavkovým dokladom na č.l. 102 – 107, je zaúčtovaná v účtovníctve žalovaného ako podnikateľský
výber, a to z toho dôvodu, že žalobca nedodal faktúru, s ktorou by túto sumu spárovali. Žalobca uviedol,
že sa to nezakladá na pravde, keď predmetné čiastky mohli a mali byť zaúčtované ako čiastkové plneniek faktúre č. 112003 a zároveň sa jedná o zrejmý rozpor v tvrdeniach svedkyne ohľadom výberov a
použitia hotovosti. K vystaveniu výdavkových pokladničných dokladov v sume 635.000,- Sk svedkyňa
uviedla, že „neviem sa vyjadriť, na aký účel boli prostriedky vyplatené, ale jedine išlo o prestavbu

mäsovýroby v Koši.“ Následne uviedla, že „som si stopercentne istá, že výdavkové doklady z č.l. 102
- 107 spisu neboli vypracované za iným účelom, než na rekonštrukciu mäsovýroby v Koši.“ Svedkyňa
si vo svojej výpovedi protirečila a protirečivosť jej výpovede je indikátorom absencie vierohodnosti tejto
výpovede. K zníženiu vierohodnosti výpovede svedkyne podľa žalobcu prispieva aj skutočnosť, že
vo svojej výpovedi tvrdila, že „pani N. si myslela, že platby, ktoré prevzal žalobca na základe týchto

výdavkových dokladov, budú patriť k nejakej faktúre, ale žalobca nedoniesol žiadnu faktúru, ku ktorej by
sa tieto výdavkové doklady spárovali. Takáto prax bola bežná. Žalovaný potreboval, aby sa na stavbe
robilo, tak žalobcovi dával peniaze s tým, že sme čakali, že žalobca urobí konečnú vyúčtovaciu faktúru,
ktorú neurobil.“ V zmysle podmienok špecifikovaných v Zmluve o dielo zo dňa 16.08.2001 nebolo medzi
žalobcom a žalovaným dohodnuté vystavovanie zálohových faktúr. Žalobca štandardne vystavoval tzv.
„ostré“ faktúry a nie zálohové faktúry, na základe čoho si žalovaný uplatnil odpočet DPH aj v prípade

faktúr, ktoré sú predmetom tohto konania, čo vyplýva i zo správy Daňového úradu Prievidza zo dňa
17.12.2014.

24. Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že svedkovia A. N. H., L. M. a B. C. vo svojich výpovediach
potvrdili, že rekonštrukčné práce na rodinnom dome, predajni mäsiarstva a mäsovýroby v Koši

prebiehali súbežne. Zároveň žiaden zo svedkov nepotvrdil, že by sa rekonštrukcia rodinného domu
a predajne mäsiarstva realizovala v roku 2002. Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu
na pojednávaní 23.05.2024 tvrdil, že rekonštrukcia rodinného domu predbiehala v roku 2002 a
rekonštrukcia predajne mäsiarstva sa uskutočnila pred začatím rekonštrukcie mäsovýroby v Koši.
Žalobca však poukázal na výpoveď žalovaného na pojednávaní zo dňa 07.11.2023, ktorý uviedol, že si

nepamätá,kedysarekonštrukciapredajnemäsavPrievidzivykonala.Tvrdeniažalovanéhosúvovzťahu
k časovému hľadisku prebiehajúcich rekonštrukčných prác na rodinnom dome a predajne mäsiarstva
protichodné, čo vedie k zníženiu vierohodnosti výpovede žalovaného k podstatným okolnostiam, ktoré
majúzásadnývplyvnaobjasnenieúčelupoužitiapeňažnýchprostriedkovvsume635.000,-Sk.Žalovaný
tieto svoje tvrdenia nepreukázal žiadnym listinným dôkazom. Ani Zmluva o zabezpečení záväzku

prevodom práva zo dňa 04.03.2002 nepredstavuje dôkaz, z ktorého by vyplývala skutočnosť, že by k
rekonštrukcii predajne mäsiarstva malo dôjsť hneď po nadobudnutí vlastníckeho práva.

25. Súd prvej inštancie sa obmedzil len na konštatovanie pravdivosti výpovede svedkyne M. z dôvodu,
že svedkyňa logickým spôsobom vysvetlila dôvody a okolnosti, za ktorých malo dôjsť k odovzdaniu

peňazí v sume 635.000,- Sk žalobcovi na základe výdavkových pokladničných dokladov. Súd prvej
inštancie ale pri posúdení účelu použitia týchto peňazí vychádzal len z výpovede tejto svedkyne, keďže
žalovaný hodnoverným spôsobom nepreukázal a taktiež nepredložil žiaden iný dôkaz potvrdzujúci
pravdivosť tvrdenia, že uvedené finančné prostriedky mali byť použité na dielo, t.j. na rekonštrukčné
práce mäsovýroby v Koši. Súd prvej inštancie tak pri posúdení okolností súvisiacich s vystavením

výdavkových pokladničných dokladov, účelu použitia peňažných prostriedkov v sume 635.000,- Sk, ako
aj neuhradených faktúr, ktoré sú predmetom tohto konania, neporovnal poznatky o týchto skutočnostiach
získané na základe svedeckých výpovedí v kontexte s poznatkami získanými z ostatných dôkazov, ktoré
boli v tomto konaní vykonané. Súd prvej inštancie vyhodnotil vierohodnosť a pravdivosť skutkových
zistení len na základe výpovede svedkyne M. bez toho, aby skúmal jej vzťah k žalovanému a k

prejednávanej veci. Týmto postupom súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam.

26. Dňa 11.05.2025, teda po uplynutí lehoty na podanie odvolania, bolo súdu prvej inštancie doručené
podanie žalobcu s názvom „Oprava chyby v písaní a počítaní v doplnení odvolania žalobcu zo dňa

09.05.2025 proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 09.04.2025, č. k. 10Cb/11/2009-420“.
V doplnení odvolania žalobca konštatoval, že v prípade rozsahu, ktorým žalobca napadá napadnuté
rozhodnutie, došlo v doplnení odvolania k zjavnej chybe v písaní a počítaní spočívajúcej v neuvedení
výroku II..

27. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil
ako vecne správne.28. Uviedol, že uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8Cob/27/2023 zo dňa 20.04.2023 bol
predchádzajúcirozsudoksúduprvejinštanciezrušenývovýrokochI.aIII.avecvrátenáokresnémusúdu
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Krajský súd uviedol, že súd prvej inštancie je viazaný právnym

názorom odvolacieho súdu s tým, že vykoná navrhnuté dokazovanie, zistí skutkový stav a odstráni
rozpory týkajúce sa okolností žalovaným vyplatenej sumy 635.000,- Sk žalobcovi tak, ako to uvádzal
žalovaný vo svojom odvolaní. Okresný súd sa týmto právnym názorom riadil a znovu vykonal vo veci
dokazovanie, keď doklady o vyplatení 635.000,- Sk ako zálohovú platbu žalobcovi sa už nachádzali v
spise predtým, ako rozhodoval krajský súd. Boli predložené príjmové doklady, ktoré podpísal A. B. C.

a prevzal finančné prostriedky, ktoré mu boli vyplatené ako zálohy v celkovej výške 635.000,- Sk. Na
štyroch týchto dokladoch je napísané jasne a zreteľne záloha, na ďalších dvoch je napísané faktúra bez
čísla, pretože túto faktúru mal žalobca priniesť, čo nespravil, takže sa jednalo o zálohu. Žalobca nepoprel
prevzatietýchtofinančnýchčiastokvhotovosti,lentvrdilnapojednávaní,žetobolizálohovéplatbynainé
faktúry, ktoré nemali súvisieť s výstavbou mäsovýroby. Súd prvej inštancie niekoľkokrát žalobcu vyzval,
aby predložil iné faktúry, na ktoré boli vyplatené finančné prostriedky vo výške 635.000,- Sk v súvislosti

s inými prácami ako mäsovýroba, avšak žalobca žiadne takéto faktúry, ktoré by potvrdili jeho tvrdenia,
nepredložil. V tomto prípade bolo dôkazné bremeno na žalobcovi, pretože žalovaný svoje dôkazné
bremeno splnil predložením príjmových dokladov, ktoré boli podpísané žalobcom a ktorý nepoprel, že
suma 635.000,- Sk mu v hotovosti bola vyplatená.

29. Žalobca sa v konaní domáhal predloženia originálov týchto pokladničných dokladov, čo je nezmysel,
pretože pokladničný doklad bol vystavený dvojmo, prvú stranu prevzal žalobca a druhá strana zostala
žalovanému. Obidva príjmové doklady majú rovnaké poradové číslo. Nevznikli žiadne rozpory v
okolnostiachsúvisiacichsvyplatenímsumy635.000,-Sk,pretožežalobcaprevzatietejtosumynepoprel,
ale tvrdil, že to boli finančné prostriedky na iné práce, čo však nie je schopný vydokladovať, pretože

to nie je pravda.

30. Výstavba mäsovýroby v Koši bola robená v roku 2002 – 2005, takže príjmové pokladničné doklady
priamo súvisia s touto výstavbou. Fasáda rodinného domu na rodinnom dome L. M. bola robená skôr,
ako boli vystavené zálohové faktúry, a to v roku 2002, 2003 a tieto práce vyplatila L. M. zo svojich

súkromných finančných prostriedkov a nemajú žiadny súvis s mäsovýrobou.

31. Žalobca ďalej argumentoval, že súd prvej inštancie nerešpektoval právny názor krajského súdu,
pretože sa nevysporiadal s navrhnutým znaleckým dokazovaním. Toto tvrdenie zámerne skresľuje
skutočnosti, ktoré vyplývajú zo spisu. Súd prvej inštancie nariadil v minulosti znalecké dokazovanie, bol

pribratý znalecký ústav, pričom k tomuto znaleckému dokazovaniu nedošlo, pretože žalobca zámerne
bojkotoval vykonanie tohto znaleckého úkonu, keď znalcovi odmietal vydať podklady, na základe
ktorých mal pristúpiť k znaleckému dokazovaniu. Ústav odstúpil od vykonania znaleckého dôkazu. Je
nepochopiteľné, že sa žalobca v odvolaní domáha znaleckého dokazovania, ktoré sám predtým zmaril.

32. K argumentácii žalobcu, že svedkyňa L. M. bola a je v súčasnosti družkou žalovaného, s ktorým
žila v spoločnej domácnosti, uviedol, že svedkyňa bola poučená o následkoch krivej výpovede, a
táto svedkyňa logickým spôsobom vysvetlila dôvody a okolnosti, za ktorých došlo k odovzdaniu sumy
635.000,- Sk žalobcovi, pričom tieto jej tvrdenia boli podložené aj dôkazmi, ktoré sú súčasťou spisu.

33. Súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil svoj postup a logicky vysvetlil, prečo sa stotožnil s
tvrdeniami žalovaného ohľadom vystavenia príjmových pokladničných dokladov a k účelu použitia
finančných prostriedkov v sume 635.000,- Sk. Nie je preto možné hovoriť, že rozsudok je arbitrárny, tento
rozsudok je preskúmateľný a logicky odôvodnený v súvislosti s vykonaným dokazovaním a právnym
názorom krajského súdu.

34. V odvolacej replike žalobca doplnil, že v konaní nebolo hodnoverným spôsobom preukázané, že
by bola rekonštrukcia rodinného domu uhradená výlučne z finančných prostriedkov svedkyne L. M..
Žalovaný teda dôkazné bremeno svojich tvrdení neuniesol.

35. Ďalej poukázal na to, že Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline bol poverený
vypracovaním znaleckého posudku, pričom znalecký posudok nebol vypracovaný z dôvodu vyškrtnutia
ústavu ako znaleckej organizácie zo zoznamu. Primárnym dôvodom, pre ktorý nebol vyhotovený
znaleckýposudokjeskutočnosť,žeústavbolvyčiarknutýzozoznamu,atedaniezdôvoduneposkytnutiasúčinnosti žalobcom. Na pojednávaní dňa 06.03.2018 zástupca žalobcu uviedol, že trvá na nariadení
znaleckého dokazovania za účelom určenia ceny diela v zmysle uzavretej Zmluvy o dielo zo dňa
16.08.2011 medzi žalobcom a žalovaným, keď zástupca žalovaného sa vyjadril, že sa s nariadením

znaleckého dokazovania nestotožňuje. Je potom nesporné, že žalovaný vyjadril nesúhlas so znaleckým
dokazovaním. Žalobca má však za to, že určenie ceny diela formou znaleckého posudku bolo podstatné
aj s ohľadom na objasnenie účelu použitia peňazí v sume 635.000,- Sk. Súd prvej inštancie sa v
novom konaní žiadnym spôsobom nevysporiadal so žalovaným navrhnutým znaleckým dokazovaním.
Znalecké dokazovanie nebolo v novom konaní vykonané, pričom súd prvej inštancie žiadnym spôsobom

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia neuviedol, z akého dôvodu tento dôkaz nevykonal, a teda súd
prvej inštancie týmto procesným postupom nerešpektoval právny názor krajského súdu.

36. Otázky o vierohodnosti výpovede svedkyne L. M. vzbudzuje nielen skutočnosť, že svedkyňa bola
aj v čase svojej výpovede v partnerskom vzťahu so žalovaným, ale aj závažné rozpory v jej výpovedi
v tak zásadnej veci, ako bolo objasnenie účelu použitia peňazí v sume 635.000,- Sk. Nebol pritom

produkovaný žiadny iný dôkaz, ktorý by potvrdil pravdivosť tvrdení svedkyne L. M., že peniaze v sume
635.000,- Sk mali byť použité len na rekonštrukciu mäsovýroby v Koši.

37. Odvolacia replika žalobcu bola doručená zástupcovi žalovaného na vyjadrenie v lehote 10 dní dňa
08.07.2025, čo vyplýva z elektronickej doručenky nachádzajúcej sa na č.l. 463 spisového materiálu

vedeného v listinnej podobe. Žalovaný žiadne ďalšie písomné vyjadrenie v stanovenej lehote a ani
neskôr nepodal.

38.KrajskýsúdvBanskejBystriciakosúdodvolací(§34CSP)vovzťahukodvolaniužalobcuvyhodnotil,
žezjehoobsahuvzmysle§124CSPnepochybnevyplýva,žerozhodnutiesúduprvejinštancieodvolateľ

napáda odvolaním v celom jeho rozsahu (uvedená skutočnosť vyplýva napr. z odvolacieho návrhu),
teda aj v jeho výroku I., ktorým súd prvej inštancie jeho žalobe čiastočne vyhovel a uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť mu sumu 3.690,- Eur s príslušenstvom.

39. Odvolací súd preto vo vzťahu k odvolaniu žalobcu predovšetkým uvádza, že odvolanie je právny

inštitút, ktorý pri súčasnom splnení všetkých zákonom požadovaných podmienok (zachovanie zákonnej
lehoty na podanie odvolania, procesná legitimácia odvolateľa, spôsobilý predmet odvolania a dodržanie
zákonnýchnáležitostíodvolania),umožňujeodvolaciemusúduprieskumnapadnutéhorozhodnutiasúdu
prvej inštancie.

40. Pred posúdením vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia je odvolací súd podľa § 359
CSP povinný vyhodnotiť i to, či odvolanie bolo podané stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie
vydané. Záver o tom, že podané odvolanie je prípustné, predpokladá zaujatie záveru o jeho subjektívnej
prípustnosti, teda posúdenie otázky, či bol odvolateľ napadnutou časťou výroku rozhodnutia súdu prvej
inštancie negatívne dotknutý. Odvolací súd dospel k záveru, že výrok I. napadnutého rozhodnutia súdu

prvej inštancie napadnutý odvolaním žalobcu nezasiahol do postavenia žalobcu v jeho neprospech,
pretože v tejto časti bolo žalobe žalobcu vyhovené v časti 3.690,82- Eur s príslušenstvom. Odvolací
súd preto dospel k záveru, že napadnutý výrok I. rozhodnutia súdu prvej inštancie je nutné vyhodnotiť
ako v prospech žalobcu, pretože ani po hmotnoprávnej a ani po procesnej stránke nepredstavuje žiadny
negatívny zásah do jeho pomerov.

41. Pretože odvolanie žalobcu proti I. výrokovej vete napadnutého rozhodnutia nie je prípustné (§ 359
CSP),odvolacísúdodvolaniežalobcuprotiI.výrokovejvetenapadnutéhorozhodnutiapodľa§386písm.
b) CSP odmietol. Vzhľadom na dôvod, pre ktorý bolo potrebné odvolanie žalobcu v tejto časti odmietnuť,
sa odvolací súd ďalej nezaoberal vecnou správnosťou výroku I. rozhodnutia súdu prvej inštancie.

42. Vo vzťahu k odvolaniu žalobcu proti II. a III. výrokovej vete napadnutého rozhodnutia odvolací súd
po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonom
stanovené náležitosti (§ 363 CSP), viazaný rozsahom odvolania, odvolacími dôvodmi a skutkovým

stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP, § 383 CSP), dospel k
záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výrokoch II. a III. vecne správne. Pretože nebolo
potrebnézopakovaťalebodoplniťdokazovanieanevyžadovaltodôležitýverejnýzáujem,naprejednanie
odvolania odvolací súd pojednávanie nenariadil (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a rozsudok verejnevyhlásil. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej
stránke Krajského súdu v Banskej Bystrici (§ 378 ods. 1 a § 219 ods. 1, ods. 3 CSP) a rozsudok súdu
prvej inštancie v rozsahu odvolaním napadnutých výrokov II. a III. podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

43. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu a z dôvodov
uvedených a obsahovo vymedzených žalobcom v lehote na podanie odvolania a dospel k záveru, že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a súd prvej
inštancie vec správne právne posúdil, keď žalobu žalobcu v napadnutom výroku II. v prevyšujúcej časti

zamietol. Rozhodnutie súdu prvej inštancie podliehalo prieskumu odvolacím súdom len z odvolacích
dôvodov, ktoré odvolateľ uviedol, resp. doplnil v lehote na podanie odvolania, keďže podľa § 380 ods. 1
CSP je odvolací súd odvolacími dôvodmi viazaný a podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody možno
meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Viazanosť odvolacími dôvodmi znamená,
že odvolací súd pri svojom rozhodovaní môže prihliadať len na také pochybenia súdu prvej inštancie,
ktoré odvolateľom boli uplatnené a zároveň vyšli v odvolacom konaní najavo, s výnimkou vád, ktoré

sa týkajú procesných podmienok a na ktoré odvolací súd podľa § 380 ods. 2 CSP prihliadne, aj keď
neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Iné pochybenia súdu prvej inštancie odvolací súd nezisťuje
a ak by aj v konaní vyšli najavo, nebude na ne prihliadať. Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov
napadnutého rozhodnutia a len na zdôraznenie jeho vecnej správnosti a s poukazom na obsahové
vymedzenie odvolania žalobcu dopĺňa zmysle § 387 ods. 2, ods. 3 CSP ďalšie dôvody, pričom odvolací

súd vyhodnocoval iba tie námietky a argumenty uplatnené žalobcom v odvolaní, ktoré mali význam pre
rozhodnutie odvolacieho súdu (napr. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/95 zo dňa 16.03.2005).

44. Súd prvej inštancie prijatie napadnutého rozhodnutia odôvodnil tým, že žalobca ako zhotoviteľ
a žalovaný ako objednávateľ dňa 16.08.2001 uzavreli zmluvu o dielo, v ktorej prejavili vôľu uzatvoriť

zmluvu o dielo aj bez dohody o cene za kompletné dielo v zmysle § 536 ods. 3 Obchodného zákonníka. V
prípade faktúr za riadne vykonané dielo (riadne vykonanie diela podľa súdu prvej inštancie vyplynulo tiež
zkolaudačnéhorozhodnutia),ktorýchzaplateniebolopredmetomkonania,nebolosporné,žežalovaný z
faktúryč.32/2005nezaplatilsumu299.563,30Skpredstavujúcučasťcenyzastavebnépráceacelú19%
DPH a z ostatných žalovaných faktúr neuhradil časť zodpovedajúcu 19% DPH, celkovo si tak žalobca

v konaní uplatnil právo na zaplatenie 24.768,96 Eur ako zostatok nezaplatených faktúr. V štádiu konania
predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia (porov. § 217 ods. 1 CSP v spojení s § 470 CSP)
žalovaný súhlasil s povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 3.690,82 Eur, ktorá predstavovala rozdiel medzi
žalobcom uplatneným nárokom v sume 24.768,96 Eur a sumou 21.078,14 Eur (635.000,- Sk), ktorá
bola podľa tvrdení žalovaného použitá na zaplatenie ceny diela a ktorú žalobca prevzal na základe

výdavkových pokladničných dokladov založených v spise na čl. 102-107. Žalobca v reakcii na obranu
žalovaného tvrdil, že tieto finančné prostriedky boli použité na iné účely, a to na rekonštrukciu rodinného
domu svedkyne p. M. a rekonštrukcie predajne mäsiarstva v Prievidzi. Súd prvej inštancie za tohto
stavu a výsledkov dokazovania v čase vyhlásenia napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že pokiaľ
žalovaný faktúry vystavené žalobcom platil čo i len čiastočne, postup žalovaného je potrebné považovať

za akceptáciu faktúr, vrátane fakturovaných súm, pretože ich žalobcovi bez zbytočného odkladu, resp. v
primeranej dobe nevrátil na doplnenie, tak ako bolo medzi nimi dojednané v bode 5.4. zmluvy o dielo, ani
ich obsah nenamietal, zodpovedajú vykonaným prácam, čo potvrdili tiež svedecké výpovede svedkýň p.
H. a p. M. a aj následný postoj žalovaného v konaní. Súd prvej inštancie ale v napadnutom rozhodnutí
dospel k záveru, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že v roku 2005 realizoval pre žalovaného

aj iné stavby, t.j. rekonštrukciu rodinného domu svedkyne M. a predajne mäsiarstva a nepreukázal,
že sumu 635.000,- Sk použil na iný konkrétny účel, a preto bolo podľa súdu prvej inštancie potrebné
uvedenú sumu odpočítať od uplatneného nároku (porov. ods. 42 napadnutého rozhodnutia). Podľa súdu
prvej inštancie žalobca na preukázanie svojich tvrdení nepredložil a neoznačil dôkazy potvrdzujúce ich
pravdivosť. Súd prvej inštancie preto uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.690,82 Eur

ako rozdiel sumy 24.768,96 Eur a sumy 21.078,14 Eur (635.000,- Sk po prepočte konverzným kurzom)
s príslušenstvom v podobe úroku z omeškania (I. výrok napadnutého rozhodnutia) a v prevyšujúcej časti
žalobu žalobcu zamietol (II. výrok napadnutého rozhodnutia).

45. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil

svoj postup, pričom sa stotožnil s tvrdeniami žalovaného ohľadom okolností týkajúcich sa vystavenia
výdavkových pokladničných dokladov, účelu použitia peňažných prostriedkov v sume 635.000,- Sk,
ako aj vystavenia faktúr, ktoré sú predmetom tohto konania a naviac bez toho, že by žalovaný tieto
svoje tvrdenia relevantným spôsobom preukázal. Tiež uviedol, že tvrdenia žalovaného sú vo vzťahu kčasovému hľadisku prebiehajúcich rekonštrukčných prác na RD a predajni mäsiarstva protichodné, čo
vedie k zníženiu vierohodnosti výpovede žalovaného k podstatným okolnostiam, ktoré majú zásadný
vplyv na objasnenie účelu použitia peňažných prostriedkov v sume 635.000,- Sk. Zároveň žalovaný

tieto svoje tvrdenia nepreukázal žiadnymi listinnými dôkazmi. Na inom mieste odvolania žalobca
namietal, že žalovaný hodnoverným spôsobom nepreukázal a taktiež nepredložil žiaden iný dôkaz
potvrdzujúci pravdivosť tvrdenia žalovaného, že uvedené finančné prostriedky mali byť použité na dielo
(rekonštrukčné práce mäsovýroby v Koši).

46. Z obsahového vymedzenia odvolania žalobcu je možné vyvodiť, že podstatná časť argumentácie
žalobcu,zktorejžalobcavyvodzovalnesprávnosťnapadnutéhorozhodnutia,vychádzalazpresvedčenia
žalobcu, že (výlučne) žalovaného v tomto súdnom konaní zaťažovalo dôkazné bremeno ohľadom
okolností preukázania účelu použitia peňažných prostriedkov v sume 635.000,- Eur na úhradu ceny
diela,ktoréžalovanýneuniesol.Stoutoodvolacouargumnetáciousaaleodvolacísúdstotožniťnemohol.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že dokazovanie je proces, v ktorom sa v súdnom konaní

preukazujú sporné a pre spor významné skutočnosti. V procese dokazovania je nevyhnutné určiť, ktoré
skutočnosti má preukazovať ktorá strana. Inak povedané, súd musí mať jasno v tom, ktorú stranu
zaťažuje preukázanie ktorej spornej a pre spor významnej skutočnosti. Túto záťaž nazývame dôkazným
bremenom. To, že niekto znáša dôkazné bremeno, znamená, že v prípade, ak ho ohľadom určitej
skutočnosti neunesie a túto nepreukáže v požadovanej miere, súd ju bude považovať za nepreukázanú,

čo môže rezultovať do jeho neúspechu v spore. Tiež je nevyhnutné doplniť, že dôkazné bremeno sa
delí medzi obidve sporové strany. V otázke delenia dôkazného bremena platí všeobecné pravidlo, že
každú procesnú stranu zaťažuje dôkazné bremeno ohľadom skutkových predpokladov pre ňu priaznivej
právnej normy a skutočností svedčiacich v jej prospech.

47. Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žalovaný v konaní uviedol, že sumou 635.000,- Eur,
ktorej vyplatenie žalobcovi potvrdzujú výdavkové doklady, uhradil cenu diela, t.j. rekonštrukčné práce
mäsovýroby v Koši. Prijatie týchto finančných prostriedkov žalobca potvrdil, avšak tvrdil, že prijaté
finančné prostriedky boli započítané na úhradu iných pohľadávok žalobcu voči žalovanému, a to
na rekonštrukciu rodinného domu svedkyne p. M. a rekonštrukcie predajne mäsiarstva v Prievidzi.

Premietnutím týchto teoretických východísk na pomery prejednávanej veci je odvolací súd tak ako
aj súd prvej inštancie toho názoru, že bolo procesnou povinnosťou žalobcu (nie žalovaného) tvrdiť a
preukázať právne významnú skutočnosť svedčiacu v okolnostiach súdenej veci v jeho prospech, že
suma 635.000,- Sk bola použitá na úhradu iného dlhu žalovaného voči jeho osobe, než bola cena
diela, ktorej zaplatenia sa žalobca domáhal v tomto súdnom konaní. Nič na tomto závere odvolacieho

súdu nemení ani skutočnosť, že dôkazné bremeno ohľadom existencie právnej skutočnosti, ktorá má
za následok zánik dlhu, spočíva na dlžníkovi, ktorým je v súdenej veci žalovaný.

48. Splnenie dlhu (solúcia), ako aj čiastočné splnenie dlhu (§ 324, § 329 zák. č. 513/1991 Zb.
Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov) predstavuje jednostranný právny úkon dlžníka,

ktorým poskytuje veriteľovi predmet plnenia s úmyslom splniť svoju povinnosť vyplývajúcu zo záväzku.
Ide o jednostranný, adresovaný právny úkon dlžníka (porov. OĽGA OVEČKOVÁ a kolektív. Obchodný
zákonník.Veľkýkomentár.Bratislava:WoltersKluwers.r.o.,2017,s.255).Zprípadnýchviacdlhov,ktoré
má dlžník u toho istého veriteľa, je vyrovnaný (ak nestačí plnenie na úhradu všetkých dlhov) ten z nich,
o ktorom dlžník (nie veriteľ) prejaví pri plnení úmysel ho splniť, teda taký dlh, o ktorom dlžník pri plnení

vyhlási (alebo ktorý dlžník pri plnení inak určí), že ho chce splniť (§ 330 ods. 1 Obchodného zákonníka).
Odvolací súd v tejto súvislosti akcentuje najmä skutočnosť, že žalovaný v konaní tvrdil, že voči žalobcovi
v čase vystavenia výdavkových dokladov (r. 2005) evidoval peňažný záväzok na zaplatenie ceny diela
- rekonštrukciu mäsovýroby v Koši podľa zmluvy o dielo uzavretej medzi stranami. Jednalo o uhradenie
ceny diela, a nie iných záväzkov voči žalobcovi, ktorých existenciu namietal. Svedkyňa p. M. vo svojej

výpovedi potvrdila, že tieto finančné prostriedky odovzdala žalobcovi, a potvrdila tiež to, že boli určené
na rekonštrukciu mäsovýroby v Koši. Žalobca uhradenie tejto sumy potvrdil. Na základe skutočností
vyplývajúcich z obsahu spisu je možné konštatovať, že žalovaný uniesol svoju časť bremena tvrdenia
a dôkazného bremena o uhradení časti žalovanej pohľadávky v rozsahu 635.000,- Sk. V súdenej veci
bolo ďalej potrebné zohľadniť tiež to, že žalovaný ani nebol spôsobilý preukázať, že nemá voči žalobcovi

iné dlhy a preto ho na preukázanie tejto skutočnosti ani nebolo možné zaťažiť dôkazným bremenom.
Opačným výkladom by súd dospel k neprípustnému záveru, že žalobcovi by po vykonaní úhrady zo
strany žalovaného stačilo pre jeho úspech v spore len formálne vzniesť všeobecnú námietku, že sa
nejednalo o úhradu žalovanej pohľadávky. Preto o to viac za situácie, keď žalovaný v priebehu súdnehokonania uviedol, že na žalovanú cenu diela uhradil sumu 635.000,- Sk, iné záväzky voči žalobcovi v tom
čase nemal, a účel použitia týchto finančných prostriedkov vyplynul aj zo svedeckej výpovede vypočutej
svedkyne, platí, že pokiaľ v reakcii na túto obranu žalovaného žalobca v konaní tvrdil, že žalovaný touto

sumou uhradil iné svoje záväzky, stíhala v tomto smere dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno o úhrade
iných záväzkov práve žalobcu.

49. Žalobca v priebehu konania však ani len neuviedol, na úhradu akých konkrétnych pohľadávok,
v akej výške, s akým dátumom splatnosti, či úrovne ich zabezpečenia, mala slúžiť suma 635.000,-

Sk. Z tvrdení žalobcu nie je zrejmé, aké prípadné iné záväzkové vzťahy a s akým obsahom existovali
medzi stranami sporu v čase vystavenia výdavkových dokladov. Žalobca neuviedol ani žiadne také
skutočnosti, z ktorých by prípadne vyplývalo, že žalovaný vyhlásil alebo pri plnení tejto sumy inak určil,
že nechce (čiastočne) plniť na svoj záväzok zaplatiť cenu rekonštrukcie mäsovýroby v Koši (diela),
ale chce plniť iný svoj konkrétny záväzok voči žalobcovi. Žalobca tak v tomto smere nepredniesol
žiadne také konkrétne tvrdenia, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že v čase prijatia sumy 635.000,-

Sk vôbec mal voči žalovanému ďalšie konkrétne splatné pohľadávky (práve v tejto výške), a že vôľou
žalovaného bolo uhradiť práve tie, alebo na ktoré prípadne mohli oproti žalovanej pohľadávke dopadať
pravidlá pre prednostné uspokojenie dlhu v zmysle § 330 ods. 2, 3 Obchodného zákonníka. Žalobca
mal pritom podľa zhodných tvrdení strán a výpovedí svedkov všetky tri rekonštrukcie (rodinný dom
svedkyne, predajňa mäsiarstva v Prievidzi, rekonštrukcie mäsovýroby v Koši) realizovať, preto mal

všetky vedomosti a prípadne tiež dôkazy o tom, kedy práce vykonal, pre akú osobu (či to bol žalovaný
alebo svedkyňa p. M.), v akom rozsahu a za akých podmienok, vrátane výšky ceny a spôsobu jej úhrady.
Aj keď od preukázania okolností úhrady sumy 635.000,- Sk záviselo správne posúdenie tohto sporu,
na podklade obsahu spisu je možné dospieť k záveru, že žalobca zvolil pomerne pasívny prístup k
preukazovaniu okolností použitia tejto sumy. Žalobca v súdenej veci presadzoval, že dôkazné bremeno

ležalo výlučne na žalovanom, čo vyplýva tiež z podaného odvolania, v ktorom žalobca namietal, že
žalovaný okrem svedkyne p. M. nepredložil žiadny iný dôkaz o účele použitia 635.000,- Sk. Odvolací súd
všakrozloženiedôkaznéhobremenaprezentovanézostranyžalobcunepovažovalzasprávne.Odvolací
súd zdôrazňuje i to, že aby strana mohla splniť aj svoju zákonnú povinnosť označiť alebo predložiť
potrebné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, musí si predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia.

Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie právne významných skutočností stranou - tzv.
bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Pokiaľ
žalobca ani len neuviedol všetky potrebné tvrdenia významné pre posúdenie toho, že žalovaný sumou
635.000,- Sk uhradil iný konkrétny záväzok voči žalobcovi, nemohol uniesť ani dôkazné bremeno. Už len
pre doplnenie odvolací súd potom uvádza, že žalobca na svoje tvrdenia o úhrade iných pohľadávok voči

žalovanému sumou 635.000,- Sk ani nepredložil a ani neoznačil žiadne relevantné dôkazy, ako na to
správne poukázal tiež súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie preto správne rozhodol, keď dopad núdze
tvrdenia a dôkaznej núdze pričítal žalobcovi, na ktorom ležala povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno, t.
j. zodpovednosť za tvrdenie a preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva o tom,
že žalovaná pohľadávka čiastočne nezanikla jej splnením zo strany žalovaného v sume 635.000,- Sk.

50. Žiadnu relevanciu odvolací súd nemohol pripísať ani odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej
inštancie pri posúdení a preukázaní účelu použitia sumy 635.000,- Sk vychádzal len z výpovede
svedkyne L. M., ktorá si v podstatných okolnostiach odporovala a má vzťah k žalovanému.

51. Predovšetkým k tejto odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že ako odvolací súd uviedol
v predchádzajúcom výklade, žalobca abstrahuje od skutočnosti, že súd prvej inštancie založil prijatie
napadnutého rozhodnutia prednostne na tom, že žalobca svoje tvrdenia o použití úhrady sumy 635.000.-
Sk na iné pohľadávky voči žalovanému nepreukázal. Pokiaľ potom žalobca namietal, že výpoveď tejto
svedkyne, ktorá má preukazovať tvrdenia žalovaného, je nedôveryhodná pre jej protirečivosť a vzťah

svedkyne ku žalovanému, odvolací súd poukazuje na to, že ani táto argumentácia nezakladá prípadnú
nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie už len z toho dôvodu, že v tomto smere nezaťažovalo
dôkazné bremeno žalovaného, ale žalobcu.

52. Odvolací súd nad rámec uvedeného k tejto námietke žalobcu poukazuje na nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 9. júna 2015 sp. zn. III ÚS 276/2014-29, z ktorého pre súdenú vec rezultuje, že
spochybňovanie objektívnosti výpovedí svedkov a účastníkov konania iba na základe ich kolegiálneho,
alebo iného rodinného, či spoločenského vzťahu bez toho, aby vierohodnosť výpovedí spochybňovali
aj iné objektívne zadokumentované skutočnosti a dôkazy, by v prípadoch, kedy jediným dostupnýmdôkazom je práve iba výpoveď účastníkov konania či svedkov majúcich medzi sebou takýto vzťah, viedlo
k nemožnosti uniesť dôkazné bremeno a zároveň by viedlo k vytvoreniu neakceptovateľnej „prezumpcie
nepravdivosti“ svedeckých výpovedí či tvrdení účastníkov konania.

53. Odvolací súd zdôrazňuje, že pre hodnotenie dôkazov z hľadiska ich vierohodnosti (pravdivosti)
zákon nepredpisuje formálny postup a ani neurčuje váhu jednotlivým dôkazom tým, že by určitým
dôkazom prisudzoval vyššiu mieru vierohodnosti než iným, alebo naopak určitým dôkazom, ako je
napríklad výpoveď blízkej osoby strany, dôkaznú silu celkom alebo z časti upieral. Ustanovenie § 191

CSP ponecháva postup pri hodnotení dôkazov na úvahe súdu. Preto samotná skutočnosť, že svedkyňa
je (bola) družkou žalovaného, nezakladá záver, že jej výpoveď získaná zákonným postupom, ktorá je
pre posúdenie sporu významná, nemá váhu, resp. že skutočnosti ňou uvedené sú nepravdivé alebo
nevierohodné. Tento vzťah k strane sporu sám o sebe takýto záver neodôvodňuje. Prisudzovanie
hodnoty pravdivosti jednotlivým dôkazom sa deje postupom podľa § 191 ods. 1 CSP. Vierohodnosť
každého vykonaného dôkazu pri tom môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak (§ 191 ods. 2

CSP). Hodnotením dôkazu sa pri tom rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom
prisudzovanáhodnotazávažnosti(dôležitosti)prerozhodnutie,hodnotazákonnosti,hodnotapravdivosti,
poprípade hodnota vierohodnosti. Hodnotením dôkazu z hľadiska jeho pravdivosti súd dochádza
k záveru, ktoré skutočnosti, o ktorých dôkazy podávajú správu, je možné považovať za pravdivé
(dokázané), a ktoré nie. Hodnovernosť výpovede svedka súd vyhodnocuje vo vzťahu k poznatkom

získaným na základe hodnotenia iných dôkazov a skutočností, ktoré vyšli najavo v priebehu konania,
a až celkové posúdenie uvedených hľadísk potom poskytuje podklad pre vyvodenie záveru, či existujú
dôvody vnášajúce relevantné pochybnosti o (ne)pravdivosti skutočností, o ktorých svedok svedčil. Záver
o nepravdivosti výpovede svedkyne tak mohli založiť len závažné nezrovnalosti v jej výpovedi, alebo jej
prípadný nesúlad s ostatnými vykonanými dôkazmi, alebo mohol vyplynúť z porovnania jej výpovede a

iných objektívnych okolností, ktoré vyšli v priebehu konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu.

54. Odvolací súd v kontexte rozloženia bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi stranami
v závislosti od štádia konania, v ktorom súd prvej inštancie prijal napadnuté rozhodnutie, zdôrazňuje,
že z výpovede tejto svedkyne v súdenej veci k okolnostiam spornej úhrady jednoznačne vyplynulo

nielen to, že podľa jej názoru pri vystavení výdavkových dokladov v sume 635.000,- Sk išlo o prestavbu
mäsovýroby v Koši (predmetu diela), ale jednoznačne potvrdila aj inú významnú skutočnosť pre toto
súdne konanie, a to, že tieto finančné prostriedky neslúžili na rekonštrukciu nehnuteľnosti – rodinného
domu, ktorého je podielovou spoluvlastníčkou, ako to tvrdil žalobca. Žalobca v podanom odvolaní
tejto časti svedeckej výpovede nevenoval pozornosť a v tomto smere vierohodnosť jej výpovede ani

nenapáda, hoci priamo vyvracia jeho tvrdenia. Odvolateľ v podanom odvolaní úplne ponechal stranou,
že v odseku 42. napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal práve na to, že svedkyňa vylúčila
použitie sumy 635.000,- Sk na rekonštrukciu rodinného domu v jej podielovom spoluvlastníctve. Súd
prvej inštancie nemal pochybnosti o pravdivosti výpovede svedkyne (ktorou boli vyvrátené tvrdenia
žalobcu o inom účele použitia sumy 635.000,- Sk), pretože logickým spôsobom vysvetlila tiež dôvody a

okolnosti,zaktorýchdošlokodovzdaniusumy635.000,-Skžalobcovi.Podľanázorusúduprvejinštancie
by bolo tiež nelogické, aby firemné peniaze žalovaného boli použité na súkromné účely inej osoby, aj
napriek tomu, že v tom čase bola a aj v súčasnosti je družkou žalovaného. Žalovaný nemal žiadny
racionálny dôvod na to, aby platil náklady rekonštrukcie nehnuteľnosti svedkyne, pretože tieto výdavky
by nemohol použiť ako odpočítateľnú položku pre daňové účely, čím by sám seba finančne ukrátil o

sumu 635.000,- Sk na odpočítateľných nákladoch. Súčasne rozsah stavebných úprav nehnuteľnosti
svedkyne (vonkajšia fasáda, vonkajšia dlažba, terénne úpravy, osadenie plávajúcej podlahy v jednej
izbe) objektívne podľa súdu prvej inštancie nemohol dosiahnuť hodnotu 635.000,- Sk. Žalobca úvahy
súdu prvej inštancie, ktorými vyhodnocoval výpoveď tejto svedkyne aj v kontexte ostatných vykonaných
dôkazov a iných skutočností, ktoré vyšli v priebehu konania najavo, a ktoré podľa názoru odvolacieho

súdu zodpovedajú zásadám logického uvažovania, vo svojej odvolacej argumentácii nespochybnil.

55.Pokiaľpotomžalobcatvrdil,žeplneniežalovanéhovsume635.000,-Skmaloamohlobyťzapočítané
naužvtomčaseexistujúcufaktúru112003nasumu730.000,-Sktýkajúcejsarekonštrukciemäsovýroby
v Koši, ktorá bola vystavená ešte v roku 2003, ani pokiaľ tak žalovaný neurobil, hoci by tak urobiť

mohol, existencia tejto splatnej faktúry v čase úhrady 635.000,- Sk nepredstavuje v okolnostiach súdenej
veci žiadny dôkaz o tom, že sa nejednalo o úhradu ceny rekonštrukcie mäsovýroby v Koši. Existencia
neuhradenej faktúry 112003 na sumu 730.000,- Sk nie je potom ani žiadnym dôkazom o nepravdivosti
tvrdení svedkyne, že nakoľko žalobca k výdavkovým dokladom nedal žiadnu faktúru, v účele platbyčíslo faktúry nebolo uvedené a suma 635.000,- Sk bola zaúčtovaná ako podnikateľský výber, pretože
nedošlo k jej spárovaniu s konkrétnou faktúrou. To, že mohlo dôjsť k spárovaniu úhrady s touto faktúrou,
nie je žiadnym dôkazom spochybňujúcim výpoveď svedkyne, že k takémuto spárovaniu v čase úhrady

tejto sumy nedošlo. Ani skutočnosť, že podľa zmluvy uzavretej medzi stranami nebolo dohodnuté
vystavovanie zálohových faktúr, nebránila vykonaniu zálohovej platby zo strany žalovaného, pokiaľ sa
strany rozhodli takto postupovať, a rovnako sa nejedná o skutočnosť, ktorá by bola spôsobilá spochybniť
vierohodnosť relevantnej časti výpovede svedkyne, že suma 635.000,- Sk predstavovala zálohové
platby a takáto prax bola bežná. Aj pokiaľ zmluva neupravuje zálohové platby, neznamená to, že ich

zakazuje. Závažný rozpor v tvrdeniach svedkyne nespôsobuje ani jej skoršie tvrdenie, že sa nevie
vyjadriť, na aký účel boli prostriedky vyplatené, keď následne svedkyňa uviedla, že to nemohlo byť na
iný účel, než na prestavbu mäsovýroby v Koši a že si je 100% istá, že doklady z č.l. 102-107 spisu neboli
vypracované za iným účelom, než na rekonštrukciu mäsovýroby v Koši, pretože túto časť výpovede
nespochybnil žiaden iný dôkaz alebo skutočnosť, ktorá vyšla v priebehu konania najavo, pretože (okrem
iného) nebola žalobcom tvrdená a ani preukázaná iná existujúca peňažná pohľadávka žalobcu voči

žalovanému v čase úhrady 635.000,- Sk a ani vôľa žalovaného prípadne takúto pohľadávku uhradiť.

56. Žiadnym spôsobom žalobca v podanom odvolaní nespochybnil ani ten záver súdu prvej inštancie,
že ani rozsah stavebných práv v predajni mäsiarstva podľa vyjadrenia žalovaného a svedka C. nemohol
dosiahnuť hodnotu 635.000,- Sk.

57. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní poukazoval tiež na to, že svedkovia potvrdili, že rekonštrukčné
práce na všetkých objektoch prebiehali súčasne, resp. nebolo preukázané tvrdenie žalovaného, že
rekonštrukcia rodinného domu prebiehala v roku 2002, teda tri roky pred vystavením pokladničných
dokladov, čo podľa žalobcu znižuje vierohodnosť tvrdení žalovaného týkajúce sa časových súvislostí,

ako už odvolací súd uviedol, zo žiadneho z dôkazných prostriedkov a ani skutočností, ktoré vyšli
v priebehu konania najavo, v prvom rade nevyplynulo, že žalovaný mal v čase úhrady 635.000,- Sk iné
záväzky voči žalobcovi okrem toho, ktorý mu vznikol v súvislosti so zmluvou o dielo na rekonštrukciu
mäsovýroby v obci Koš. Ďalej je potrebné zopakovať tiež to, že žalobca mal realizovať tri rekonštrukcie
(rodinný dom svedkyne, predajňa mäsiarstva v Prievidzi, rekonštrukcie mäsovýroby v Koši), preto mal

všetky vedomosti o tom, kedy práce vykonal a aké peňažné pohľadávky (v akej konkrétnej výške,
s akým konkrétnym dátumom splatnosti a voči akej osobe) mu z nich vznikli. Žalobca prezentuje svoju
odvolaciu argumentáciu takým spôsobom, akoby ani nebol účastníkom týchto právnych vzťahov a akoby
ani nemal vedomosť o tom, kedy sa mali práce ním vykonané realizovať. Odvolací súd preto tejto
odvolacej argumentácii nemohol pripísať príslušnú relevanciu, pretože v rámci rozloženia dôkazného

bremena v tejto veci bolo na žalobcovi tvrdiť a preukázať skutočnosti, vrátane časových súvislostí, ktoré
by preukazne a bez akýchkoľvek pochybností potvrdzovali, že úhrada sumy 635.000,- Sk zo strany
žalovaného sa netýkala žalovanej pohľadávky.

58. Nakoľko tvrdenia žalobcu, že žalovaný sumou 635.000,- Sk uhradil svoj záväzok voči žalobcovi

vyplývajúci z rekonštrukcie rodinného domu svedkyne p. M. a predajne mäsiarstva v Prievidzi, nielen
že neboli dostatočne určité, ale nenašli oporu ani vo vykonanom dokazovaní, resp. boli vykonaným
dokazovanímvyvrátené,odvolacísúdsastotožnilsozávermisúduprvejinštancie,podľaktorýchžalobca
v tomto smere bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno neuniesol.

59. Odvolateľ ďalej namietal, že v priebehu konania žiadal doplniť dokazovanie účtovnými dokladmi
žalovaného za rok 2005, súd prvej inštancie toto dokazovanie nevykonal a v napadnutom rozhodnutí
sa s týmto dôkazným návrhom nijak nevysporiadal. Uviedol, že návrh žalobcu na vykonanie dôkazu
oboznámením sa s účtovnými dokladmi žalovaného za rok 2005 bol spôsobilý vniesť ďalšie relevantné
skutkové zistenia do tohto konania najmä vo vzťahu k okolnostiam súvisiacim s vyplatením sumy

635.000,-Sk. Súd prvej inštancie mal týmto postupom sťažiť dôkaznú pozíciu žalobcu, čo viedlo
k nespravodlivému rezultátu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Zároveň v dôsledku tohto
procedurálneho postupu bolo znemožnené náležitým spôsobom zistiť skutkový stav veci v rozsahu
nevyhnutnom na rozhodnutie a došlo k porušeniu viazanosti názorom odvolacieho súdu, ktorý uložil
súdu prvej inštancie odstrániť rozpory týkajúce sa vyplatenia sumy 635.000,-Sk.

60. Odvolací súd v súvislosti s touto odvolacou argumentáciou žalobcu poukazuje na skutočnosť,
že v súlade s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 CSP) len nevykonanie
takého navrhnutého dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doterazvykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé
súdne konanie v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (III. ÚS 332/09). Z práva na
spravodlivý súdny proces vyplýva aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva povinnosť súdu zaoberať

sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán, avšak s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (Kraska C. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06). Odvolací súd považuje tiež
za potrebné pripomenúť, že procesnému právu účastníka navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu
o vznesených návrhoch rozhodnúť a tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo
a z akých dôvodov tak neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len troma

dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu
je navrhnutý dôkaz, je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania, ďalším je argument, podľa
ktorého dôkaz neoverí alebo nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje
vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je argument, podľa ktorého tvrdenie, ku ktorému overeniu
alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené
alebo vyvrátené. Vykonanie takéhoto dokazovania je potrebné vyhodnotiť ako nadbytočné, v rozpore so

základným princípom civilného sporového konania v zmysle čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje v
konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom,
koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

61. Odvolací súd musel čiastočne prisvedčiť žalobcovi, že sa súd prvej inštancie v napadnutom

rozhodnutí výslovne nevysporiadal s tým, prečo dokazovanie účtovnými dokladmi žalovaného za rok
2005 nevykonal. V odseku 42. napadnutého rozhodnutie súd prvej inštancie len všeobecne poukázal na
to, že žalobca vo vzťahu k svojim tvrdeniam o použití sumy 635.000,- Sk nepredložil a neoznačil dôkazy
potvrdzujúce ich pravdivosť. Odvolací súd preto považuje za potrebné doplniť, že pokiaľ žalobca žiadal
doplniť dokazovanie účtovnými dokladmi žalovaného za celý rok 2005, a tieto účtovné doklady nijak

bližšie nekonkretizoval, z pohľadu odvolacieho súdu sa jednalo o neurčitý dôkazný návrh bez preukaznej
výpovednej hodnoty vo vzťahu k právne významným skutočnostiam, nespôsobilý priniesť viac svetla do
posudzovaného prípadu.

62. K tomuto záveru vedie odvolací súd predovšetkým skutočnosť, že na podklade skutkových

tvrdení žalobcu ani nebolo zrejmé, aké konkrétne jeho skutkové tvrdenia by mali účtovné doklady
žalovaného, naviac za celý rok 2005, preukazovať. Tento záver odvolacieho súdu je podporený aj tým,
že z obsahu spisu vyplýva, že vo veci bol vykonaný výsluch svedkyne p. M., ktorá bola ekonómkou
žalovaného,pričomdojejnáplneprácepatriloajúčtovníctvo.Svedkyňauviedla,žesumazodpovedajúca
výdavkovým pokladničným dokladom slúžila na úhradu ceny diela a bola zaúčtovaná ako podnikateľský

výber, pretože nevedeli, akej faktúry sa prostriedky týkali. Z právnej úpravy zániku záväzku splnením
vyplýva tiež to, že pre posúdenie zániku dlhu sú relevantné okolnosti existujúce ku dňu vykonania
čiastkovej úhrady, ktorá je jednostranným právnym úkonom dlžníka a platná právna úprava a ani právna
teória vzťahujúca sa na zánik dlhu splnením ani v tomto smere neodkazuje na spôsob zaznamenania
jednotlivých transakcií v účtovnej evidencii dlžníka. Aj keď v zmysle § 187 ods. 1 CSP platí, že za

dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci, ani z odvolacích tvrdení
žalobcu žiadnym spôsobom nevyplýva, akým spôsobom by takýto dôkazný návrh, naviac veľmi široko
koncipovaný(všetkyúčtovnédokladyžalovanéhozarok2005bezichbližšejšpecifikácie),moholprispieť
k objasneniu právne významných skutočností podľa noriem hmotného práva dopadajúcich na súdenú
vec a neprimerane by zaťažil žalovaného za situácie, kedy sám žalobca bol pri objasňovaní účelu

použitia sumy 635.000,- Sk pasívny. Žalobca síce v podanom odvolaní uviedol, že tento dôkaz bol
spôsobilý vniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia do tohto konania najmä vo vzťahu k okolnostiam
súvisiacim s vyplatením sumy 635.000,-Sk, avšak tieto „relevantné skutkové zistenia“ a „okolnosti“ nijak
nešpecifikoval, a neuviedol ani to, ktoré zo skutkových tvrdení žalobcu nimi má byť preukázané, keď
dôkazy strany predkladajú a označujú na podporu a preukázanie svojich tvrdení. Dôkazy neslúžia na

to, aby z nich strana vyvodzovala skutkové tvrdenia. Pokiaľ žalobca namietal, že súd prvej inštancie mu
týmto postupom sťažil dôkaznú pozíciu, čo viedlo k nespravodlivému rezultátu, že neuniesol dôkazné
bremeno, predovšetkým to bol žalobca, ktorý v konaní predniesol vo vzťahu k okolnostiam použitia sumy
635.000,- Sk len také nekonkrétne skutkové tvrdenia, ktoré ani neumožňovali ich verifikáciu v procese
dokazovania. Odvolací súd preto nemohol súhlasiť ani s tým odvolacím tvrdením žalobcu, podľa ktorého

v dôsledku tohto procedurálneho postupu bolo zo strany súdu prvej inštancie znemožnené náležitým
spôsobom zistiť skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie, pretože bolo predovšetkým
povinnosťou žalobcu uviesť také substancované tvrdenia, ktoré by boli spôsobilé privodiť mu úspech
v spore, a až následne na ich podporu a preukázanie označiť alebo predložiť dôkazné prostriedky.Ako už odvolací súd uviedol, žalobca si predovšetkým nesplnil povinnosť tvrdenia. Pokiaľ aj Krajský
súd v Trenčíne v zrušujúcom uzn. sp. zn. 8Cob/27/2023-334 zo dňa 20.04.2023 uložil súdu prvej
inštancietiežodstrániťrozporytýkajúcesaokolnostížalovanýmvyplatenejsumy635.000,-Skžalobcovi,

žalobca žiadne konkrétne okolnosti vyplatenia tejto sumy, ktoré by tento dôkaz mal preukazovať, ani
len netvrdil. Preto odvolací súd nemohol súhlasiť ani s tou odvolacou námietkou žalobcu, podľa ktorej
súd prvej inštancie nevykonaním takto žalobcom navrhnutého dokazovania nerešpektoval právny názor
odvolacieho súdu, pretože nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie vykonať všetky stranami navrhnuté
dôkazy, ale len tie, ktoré mali potenciál objasniť stranami tvrdené okolnosti vyplatenia sumy 635.000,-

Sk žalobcovi, čo v prípade tohto dôkazného návrhu nebolo splnené.

63. Odvolací súd nerozumel ani požiadavke žalobcu obsiahnutej tiež v odvolaní, aby žalovaný do
konania predložil originály sporných pokladničných dokladov na č.l. 102-107, ktorých kópie boli do
súdneho spisu vedeného v listinnej podobe predložené spolu s osvedčením Obce Koš, že súhlasia
s predloženým originálom, keď ich vyhotovenie a obsah nebol žalobcom relevantne spochybnený

a odovzdanie sumy 635.000,- Eur žalobcovi na ich podklade potvrdila tiež (v tejto časti žalobcom
nerozporovaná) výpoveď svedkyne p. M.. Tieto doklady a údaje z nich vyplývajúce preto podľa
názoru súdu prvej inštancie nielen samy o sebe, ale i v spojení s inými dôkazmi, nepochybne tvorili
spoľahlivý podklad zisteného skutkového stavu, na poklade ktorého súd prvej inštancie vydal napadnuté
rozhodnutie.

64. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nerešpektoval tiež právny
názor krajského súdu, keď sa nevysporiadal so žalovaným navrhnutým znaleckým dokazovaním,
odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu vyplýva, že v súdenej veci súd prvej inštancie uznesením
sp. zn. 10Cb/11/2009 – 124 zo dňa 04.06.2012 nariadil znalecké dokazovanie v prospech oboch

strán sporu za účelom určenia v tomto štádiu konania spornej obvyklej ceny diela – rekonštrukcia
a prístavba Mäsovýroby a vypracovaním znaleckého úkonu poveril znaleckú organizáciu – Ústav
súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline (ďalej len „znalec“). Podaním zo dňa 13.06.2013 súdom
určený znalec vrátil spis bez vypracovania znaleckého posudku s odôvodnením, že dňa 20.05.2013
bol vyčiarknutý zo zoznamu znalcov a znalecké dokazovanie nebolo možné ukončiť pre nedostatok

podkladov (o. i. nebola poskytnutá cenová ponuka, projektová dokumentácia nebola dodržaná, faktúry
neobsahovali podrobný rozpis prác, nebol predložený podrobný výkaz realizovanej elektroinštalácie,
atď.). Súd prvej inštancie vydal prvé rozhodnutie zo dňa 15.08.2022 v súdenej veci bez opory v
znaleckom posudku. Krajský súd v Trenčíne v zrušujúcom uzn. sp. zn. 8Cob/27/2023-334 zo dňa
20.04.2023 uložil súdu prvej inštancie tiež vysporiadať sa so žalovaným navrhnutým znaleckým

dokazovaním. Zo zápisnice o pojednávaní uskutočnenom dňa 07.11.2023 vyplýva, že žalovaný uviedol,
že netrvá na nariadení žiadneho znaleckého dokazovania a takýto návrh ani nepodal, a podľa obsahu
zápisnice o pojednávaní zo dňa 11.03.2023 žalovaný v ďalšom priebehu konania uviedol i to, že súhlasí
s povinnosťou zaplatiť žalobcovi 3.690,82 Eur, ktorá predstavuje rozdiel medzi žalobcom uplatneným
nárokom a sumou 21.078,14 Eur (635.000,- Sk). Aj keď bol súd prvej inštancie viazaný názorom

vyjadreným v uznesení odvolacieho súdu v tejto veci, zároveň v čase rozhodovania súdu prvej inštancie
platilo, že žiadny návrh na znalecké dokazovanie zo strany žalovaného uplatnený nebol, resp. žalovaný
na jeho vykonaní netrval a tiež nebola sporná výška žalovanej pohľadávky, ale len otázka, či je potrebné
ju ponížiť o sumu 635.000,- Sk.

65. Viazanosť názorom odvolacieho súdu v zmysle § 391 ods. 2 CSP nie je možné vnímať ako zásah
do nezávislosti sudcu definovanej v čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Odkloniť sa od záverov
odvolacieho súdu je možné v prípade preukázanej a v novom rozhodnutí riadne zdôvodnenej takej
zmeny skutkového stavu, že zotrvanie na niektorom z týchto záverov (alebo prípadne na všetkých
týchto záveroch) nebude možné (porov. uzn. Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/4/2018). Odvolací

súd poukazuje na to, že po vydaní rozhodnutia odvolacieho súdu žalovaný už netrval na znaleckom
dokazovaní a znalecké dokazovanie ohľadom určenia ceny diela stratilo relevanciu a dôležitosť
vzhľadom na zmenu postoja žalovaného v priebehu konania, z ktorého bolo možné vyvodiť akceptáciu
fakturovanej ceny diela. Preto znalecké určenie (predtým žalovaným rozporovanej) obvyklej ceny diela
už v ďalšom štádiu konania pre posúdenie tohto sporu nebolo potrebné. Pokiaľ sa súd prvej inštancie

v napadnutom rozhodnutí s otázkou znaleckého dokazovania osobitne nevysporiadal, za tejto situácie
jeho postup nie je možné hodnotiť ako odporujúci ust. § 391 ods. 2 CSP, negatívne zasahujúci do
práv žalobcu, keď z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva tiež to, že súd prvej inštancie vychádzal
z neuhradenej ceny diela tak, ako ju určil a vyčíslil žalobca v tomto súdnom konaní. Pokiaľ potom žalobcav podanom odvolaní namietal tiež to, že vykonal všetky práce v súlade s objednávkou žalovaného, čo
potvrdili aj svedkovia, túto námietku nesprávnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd považuje za
neopodstatnenú, pretože súd prvej inštancie na základe výsledkov dokazovania prijatie napadnutého

rozhodnutia odôvodnil tiež tým, že vystavené faktúry, ktorých neuhradená časť tvorila žalovanú sumu,
zodpovedali vykonaným prácam a ich cene, čo žalovaný v čase rozhodovania súdu prvej inštancie už ani
nenamietal. Z obsahu spisu vyplýva, že znalecké dokazovanie malo smerovať k určeniu obvyklej ceny
diela, preto nie je správna ani odvolacia argumentácia žalobcu, že by na podklade obsahu znaleckého
posúdenia tejto otázky mala byť zodpovedaná aj otázka použitia sumy 635.000,- Sk, z obsahu spisu

vznesenie takéhoto dôkazného návrhu na účely posúdenia okolností vyplatenia tejto sumy žalobcovi na
podklade návrhov strán sporu ani nevyplýva.

66. V súvislosti s odvolateľom formulovanými námietkami arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti
napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí
všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových

okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a
zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III.
ÚS 209/04, IV. ÚS 395/2023). Na základe obsahu napadnutého rozhodnutia odvolací súd konštatuje,
že súd prvej inštancie stranám primeraným spôsobom vysvetlil podstatu dôvodov napadnutého

rozhodnutia a dostatočným a racionálnym spôsobom zodpovedal všetky otázky, ktoré boli dôležité pre
správne vyriešenie tohto sporu. Odvolací súd nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého
uznesenia súdu prvej inštancie nič, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo nepreskúmateľnosti. Z
obsahu odvolania žalobcu vyplýva, že jeho podstatou je nesúhlas žalobcu s hodnotením vykonaného
dokazovania a právnym názorom súdu prvej inštancie, teda s jeho interpretáciou a hodnotením

skutkového stavu. Odvolací súd ale nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré odvolateľ uvádzal
v odvolaní, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne závery súdu
prvej inštancie o existencii a relevantnosti dôvodov, na základe ktorých žalobu v časti zamietol,
alebo ktoré by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné. Skutočnosť, že odvolateľ sa
s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto rozhodnutia. Pretože v danom prípade súd prvej
inštancie pri svojom rozhodovaní nevybočil z existujúceho rámca platných a účinných právnych
predpisov a svoje závery dostatočným spôsobom odôvodnil, odvolací súd dospel k záveru, že námietka
arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia je zjavne neopodstatnená, čoho dôkazom
je aj samotná skutočnosť, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia obsahovalo dostatok dôvodov,

ktoré umožnili odvolateľovi vzniesť relevantnú odvolaciu argumentáciu.

67. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobcovi sa v podanom odvolaní nepodarilo spochybniť
závery súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie o čiastočnom zamietnutí žaloby vo
výroku II. napadnutého rozhodnutia.

68. Odvolací súd poukazuje tiež na to, že žalobca podal odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie
v celom rozsahu, teda aj v rozsahu jeho závislej III. výrokovej vety o náhrade trov konania, avšak
žalobca neuviedol žiadnu odvolaciu argumentáciu, prečo v tomto rozsahu považuje rozhodnutie súdu
prvej inštancie za nesprávne. V zmysle § 262 ods. 1 CSP síce platí, že o nároku na náhradu trov

konania súd rozhodne aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, to však neznamená, že v
prípade odvolania podaného odvolateľom proti závislému výroku o náhrade trov konania by odvolací
súd mal správnosť rozhodnutia o trovách konania vyhodnocovať ex offo, t.j. bez odvolacej argumentácie
odvolateľa.

69. Odvolací súd zároveň pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá
(nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý

argument strany konania, keď z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé len všetky pre rozhodnutie
podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07). Odvolací súd
preto nezachádzal do všetkých detailov sporu a na účely posúdenia tohto prípadu vyhodnocoval len
tú argumentáciu strán sporu, ktorá mala význam pre toto konanie a rozhodnutie a inými tvrdeniamistrán sporu sa nezaoberal. V tomto smere tiež odvolací súd poukazuje na to, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie tvorí s rozhodnutím odvolacieho súdu organickú jednotu, preto odvolací súd neopakoval tie
závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožňuje (porov. roz. NS SR sp. zn. 2Cdo/170/2005, ÚS SR

sp. zn. IV. ÚS 350/09).

70. Vedený týmito úvahami odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie na základe vykonaných
dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a súd prvej inštancie vec i správne právne posúdil,
keď vo výroku II. žalobu v časti zamietol a vo výroku III. priznal žalovanému ako úspešnej strane proti

žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 70 % v súlade s § 255 ods. 1, ods. 2 CSP, keď v
konaní na súde prvej inštancie odvolací súd nezistil ex offo ani vady týkajúce sa procesných podmienok
(§ 380 ods. 2 CSP).

71. Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie odvolateľa proti I. výrokovej vete napadnutého
rozhodnutia odmietol, a rozhodnutie súdu prvej inštancie v II. výrokovej vete ako aj v závislom III. výroku

o náhrade trov konania ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

72. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa § 255 ods. 1 CSP a
dospel k záveru, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, patrí proti žalobcovi nárok
na náhradu trov odvolacieho konania. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods.

1 a § 255 ods. 1 CSP žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

73.Podľa§262ods.2CSPovýšketrovodvolaciehokonaniarozhodnesúdprvejinštanciesamostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

74. Rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 29. 4. 2026. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.

Rozsudok – Zmluva o dielo , Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. marec 2026

Rozsudok – Zmluva o dielo ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. marec 2026