Rozsudok · Život a zdravie · Rozhodnutie

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5To/64/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2122014236
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Kristína Ferencziová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2122014236.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny Ferencziovej a sudcov

JUDr. Rastislava Kresla a JUDr. Mgr. Martina Floriša, PhD., v trestnej veci obžalovaného A. B., nar.
XX.XX.XXXX, pre zločin neoprávneného zaobchádzania s liekmi, liečivami a zdravotníckymi pomôckami
podľa § 170a ods. 1 písm. b), písm. c), ods. 2 písm. b), písm. d), písm. e) Trestného zákona s poukazom
na § 138 písm. b), písm. i), písm. j) Trestného zákona a prečin neoprávneného podnikania podľa § 251
ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3 Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona,
o odvolaní obžalovaného a prokurátora Krajskej prokuratúry Trnava proti rozsudku Okresného súdu
Trnavazodňa20.03.2025,č.k.2T/45/2022-3149,naverejnomzasadnutíkonanomdňa12.03.2026takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. e), ods. 2 Trestného poriadku sa napadnutý rozsudok zrušuje vo
výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.
II. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaný

A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., bytom D. XXXX/XX, C.,

odsudzuje

Podľa § 170a ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom od 6. augusta 2024 (ďalej len ,,Trestný zákon“ )
s použitím § 36 písm. l), písm. n), písm. o) Trestného zákona, § 37 písm. h) Trestného zákona, § 38 ods.
2 Trestného zákona, § 41 ods. 1 Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a), 51 ods.1 Trestného zákona výkon trestu odňatia slobody obžalovanému
podmienečne odkladá a zároveň určuje probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe v trvaní
5 (päť) rokov .

Podľa§51ods.4písm.h)ak)Trestnéhozákonasúdukladáobžalovanémupovinnosťvskúšobnejdobe:
- podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu
sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu,
- zamestnať sa v skúšobnej dobe alebo uchádzať sa preukázateľne o zamestnanie,

Podľa § 51 ods. 4 Trestného zákona par analogiam súd ukladá obžalovanému povinnosť v skúšobnej

dobe:
- oznamovať potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obživy a tie aj preukazovať.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona ukladá obžalovanému trest prepadnutia vecí:

- USB Kingston DTSE 9, 16 GB - bez hesla,
- 1 ks mobilný telefón MOTOROLA E20, PIN XXXX, IMEI 1: 351 496 370 993 615/06,

IMEI 2: 351 496 372 493 614/06, SIM karta O2, telefónne číslo XXXX XXX XXX,
- 1 ks SIM karta O2 č. 894210439971716693 a 1 ks SIM karta LYCAMOBILE č.8944840001068102097,
- 1 ks USB SANDISK 32 GB,
- 1 ks mobilný telefón značky SAMSUNG SIO, IMEI 1: 353 3604 8052 8372/01, IMEI

2: 356 341271528373/01, SIM karta O2, telefónne číslo XXXX XXX XXX, PIN kód
XXXXXX,
- 1 ks bankomatová karta E. BIZNIS na meno E. F., VP WEBS LTD
číslo XXXX XXXX XXXX XXXX,
- 1 ks bankomatová karta E. BIZNIS na meno E. F., MOSAIC EURÓPE,

s. r.o., číslo XXXX XXXX XXXX XXXX,
- 1 ks bankomatová karta E. BIZNIS na meno E. F., VP
INTERNATIONAL LTD, číslo XXXX XXXX XXXX XXXX,
- 1 ks bankomatová karta E. BIZNIS na meno E. F., GOOD
BARBATUKA, s.r.o., číslo XXXX XXXX XXXX XXXX,
- 1 ks bankomatová karta G. na meno H. A., číslo XXXX XXXX

XXXX XXXX,
- 1 ks bankomatová karta G. na meno H. A., číslo XXXX XXXX
XXXX XXXX,
- 1 ks bankomatová karta D. na meno A. I., AMSOKERA, s.r.o., číslo
XXXX XXXX XXXX XXXX,

- 1 ks bankomatová karta D. na meno A. I., CHOPOLANE, s.r.o. číslo
XXXX XXXX XXXX XXXX,
- 1 ks bankomatová karta J. K. na meno A. B., číslo XXXX
XXXX XXXX XXXX,
- 1 ks bankomatová karta J. K., bez mena, číslo XXXX XXXX XXXX XXXX,

- 1 ks bankomatová karta G. na meno L. B., číslo XXXX XXXX
XXXX XXXX,
- 1 ks bankomatová karta A. na meno E. F., číslo XXXX XXXX XXXX
XXXX k účtu č. XXXXXXXXXX (sprievodný list k bankomatovej karte),
- mobilný telefón značky REDMI NOTE 10 5G, IMEI 1: 863 238 051 693 424, IMEI 2:

863 238 051 693 432,
- elektronická mikrováha značky MOMERT,
- krabica od mobilného telefónu značky NOKIA 105, IMEI 1: 355 7947 4563 7586,
IMEI 2: 355 7947 4763 7584, krabica je bez mobilného telefónu,
- 30 ks listov A4 rôznych písomností,

- 1 ks nožnice s úchopom čiernej farby,
- 1 ks pero modrofialovej farby,
- 3 ks papier formátu A4 popísaný ručným písmom,
- 1 ks tlačiareň - multifunkčné zariadenie značky HP bielej farby DeskJet 2320
so sieťovým káblom a USB káblom, s. č. CM088234JT,

- vrecko s obsahom 3 úlomkov zelených tabliet,
- vrecko s tlakovým uzáverom s obsahom 1/2 oválnej tablety,

Podľa § 60 ods. 1 písm. b) Trestného zákona ukladá obžalovanému trest prepadnutia vecí:
- 5 ks nevybalených SIM kariet,

- 1 ks priehľadná lepiaca páska,
- vrecko s tlakovým uzáverom s obsahom 12 ks oválnych tabliet,
- 5 balení s nápisom Kamagra 100,
- 3 balenia s nápisom Super Kamagra,
- 1 balenie s nápisom Cialis 20 mg,

- 1 283 balení s nápisom Kamagra Oral Jelly,
- 53 balení s nápisom Modafinil Tablets,
- 18 balení s nápisom Armodafinil Tablets,
- 32 balení s nápisom Kamagra Gold 100,
- 2 balenia s nápisom Cenforce 200,

- 547 balení s nápisom Super P-force,
- 740 balení s nápisom Kamagra Effervescent Tablets,
- 33 balení s nápisom Sildalist,
- 30 balení s nápisom Vidalista 40,- 628 balení s nápisom Kamagra Super,
- 198 balení s nápisom Adipex Swiss 45,
- 194 balení s nápisom Armodufinil Tablets Wahlert 150,

- 300 balení s nápisom Apcalis - sx oral jelly,
- 649 balení s nápisom Modafinil Tablets USP Modvigil,
- 9 124 balení s nápisom Kamagra Gold 100,
- 316 ks balení s nápisom Lovegra 100,
- 77 balení s nápisom Cenforce 200,

- 115 balení s nápisom Tadalafil Tablets IP 20,
- 26 balení s nápisom Vidalista 20,
- 8 balení s nápisom Modafinil Tablets,

Podľa § 60 ods. 1 písm. c) Trestného zákona ukladá obžalovanému trest prepadnutia vecí:
- 1 ks masívna retiazka zo žltého kovu, dĺžka cca. 65 cm,

- 1 ks retiazka zo žltého kovu, s príveskom s ornamentom, dĺžka retiazky cca. 20 cm,
- 2 ks náušnice zo žltého kovu,
- 1 ks náramok zo žltého kovu,
- peňažné prostriedky vo výške 22 670,- eur,

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej aj len ako „okresný súd“) zo dňa 20.03.2025, č.k.
2T/45/2022-3149 bolo rozhodnuté takto:
„Podľa § 166 Trestného poriadku bol obžalovaný A. B., nar. XX. XXXX XXXX v C., bytom D. XXXX/
XX, C., predtým vo výkone väzby v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a Ústave na výkon väzby
Leopoldov, rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 2T/45/2022 - 2802 z 12. mája 2022 právoplatne

uznanývinnýmzospáchaniazločinuneoprávnenéhozaobchádzaniasliekmi,liečivamiazdravotníckymi
pomôckami podľa § 170a ods. 1 písm. b), písm. c), ods. 2 písm. b), písm. d), ods. 3 písm. b) Trestného
zákona s poukazom na § 138 písm. b), písm. i), písm. j) Trestného zákona v jednočinnom súbehu so
zločinom neoprávneného podnikania podľa § 251 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. a) Trestného
zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona.

Z a t o s a o d s u d z u j e :

Podľa § 170a ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom od 6. augusta 2024 s použitím § 36 písm. l),
písm. n), písm. o) Trestného zákona, § 37 písm. h) Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona,

§ 39 ods. 5 Trestného zákona, § 41 ods. 1 Trestného zákona a § 46 Trestného zákona na úhrnný trest
odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona výkon trestu odňatia slobody obžalovanému podmienečne
odkladá.

Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona určuje obžalovanému skúšobnú dobu v trvaní 2 (dva) roky.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona ukladá obžalovanému trest prepadnutia vecí:
- USB Kingston DTSE 9, 16 GB - bez hesla,

- 1 ks mobilný telefón MOTOROLA E20, PIN XXXX, IMEI 1: 351 496 370 993 615/06, IMEI 2: 351 496
372 493 614/06, SIM karta O2, telefónne číslo XXXX XXX XXX,
- 1 ks notebook značky LENOVO, IdeaPad S 540 s nabíjacím adaptérom, heslo paradoX1987,
- 1 ks SIM karta O2 č. 894210439971716693 a 1 ks SIM karta LYCAMOBILE č. 8944840001068102097,
- 1 ks USB SANDISK 32 GB,

- 1 ks mobilný telefón značky SAMSUNG SIO, IMEI 1: 353 3604 8052 8372/01, IMEI 2: 356
341271528373/01, SIM karta O2, telefónne číslo XXXX XXX XXX, PIN kód XXXXXX,
- 1 ks bankomatová karta E. BIZNIS na meno E. F., VP WEBS LTD číslo XXXX XXXX XXXX XXXX,
- 1 ks bankomatová karta E. BIZNIS na meno E. F., MOSAIC EURÓPE, s. r.o., číslo XXXX XXXX XXXX
XXXX,- 1 ks bankomatová karta E. BIZNIS na meno E. F., VP INTERNATIONAL LTD, číslo XXXX XXXX XXXX
XXXX,
- 1 ks bankomatová karta E. BIZNIS na meno E. F., GOOD BARBATUKA, s.r.o., číslo XXXX XXXX XXXX

XXXX,
- 1 ks bankomatová karta G. na meno H. A., číslo XXXX XXXX XXXX XXXX,
- 1 ks bankomatová karta G. na meno H. A., číslo XXXX XXXX XXXX XXXX,
- 1 ks bankomatová karta D. na meno A. I., AMSOKERA, s.r.o., číslo XXXX XXXX XXXX XXXX,
- 1 ks bankomatová karta D. na meno A. I., CHOPOLANE, s.r.o. číslo XXXX XXXX XXXX XXXX,

- 1 ks bankomatová karta J. K. na meno A. B., číslo XXXX XXXX XXXX XXXX,
- 1 ks bankomatová karta J. K., bez mena, číslo XXXX XXXX XXXX XXXX,
- 1 ks bankomatová karta G. na meno L. B., číslo XXXX XXXX XXXX XXXX,
- 1 ks bankomatová karta A. na meno E. F., číslo XXXX XXXX XXXX XXXX k účtu č. XXXXXXXXXX
(sprievodný list k bankomatovej karte),
- mobilný telefón značky REDMI NOTE 10 5G, IMEI 1: 863 238 051 693 424, IMEI 2: 863 238 051 693

432,
- elektronická mikrováha značky MOMERT,
- krabica od mobilného telefónu značky NOKIA 105, IMEI 1: 355 7947 4563 7586, IMEI 2: 355 7947
4763 7584, krabica je bez mobilného telefónu,
- 30 ks listov A4 rôznych písomností,

- vrecko s obsahom 3 úlomkov zelených tabliet,
- vrecko s tlakovým uzáverom s obsahom 1/2 oválnej tablety,
Podľa § 60 ods. 1 písm. b) Trestného zákona ukladá obžalovanému trest prepadnutia vecí:
- 5 ks nevybalených SIM kariet,
- 1 ks priehľadná lepiaca páska,

- vrecko s tlakovým uzáverom s obsahom 12 ks oválnych tabliet,
- 5 balení s nápisom Kamagra 100,
- 3 balenia s nápisom Super Kamagra,
- 1 balenie s nápisom Cialis 20 mg,
- 1 283 balení s nápisom Kamagra Oral Jelly,

- 53 balení s nápisom Modafinil Tablets,
- 18 balení s nápisom Armodafinil Tablets,
- 32 balení s nápisom Kamagra Gold 100,
- 2 balenia s nápisom Cenforce 200,
- 547 balení s nápisom Super P-force,

- 740 balení s nápisom Kamagra Effervescent Tablets,
- 33 balení s nápisom Sildalist,
- 30 balení s nápisom Vidalista 40,
- 628 balení s nápisom Kamagra Super,
- 198 balení s nápisom Adipex Swiss 45,

- 194 balení s nápisom Armodufinil Tablets Wahlert 150,
- 300 balení s nápisom Apcalis - sx oral jelly,
- 649 balení s nápisom Modafinil Tablets USP Modvigil,
- 9 124 balení s nápisom Kamagra Gold 100,
- 316 ks balení s nápisom Lovegra 100,

- 77 balení s nápisom Cenforce 200,
- 115 balení s nápisom Tadalafil Tablets IP 20,
- 26 balení s nápisom Vidalista 20,
- 8 balení s nápisom Modafinil Tablets,
Podľa § 60 ods. 1 písm. c) Trestného zákona ukladá obžalovanému trest prepadnutia vecí:

- 1 ks hodinky ROLEX zo strieborno - žltého kovu,
- 1 ks hodinky TUDOR modro - striebornej farby s modrým gumovým remienkom, výrobné číslo
I72579825600t,
- 1 ks masívna retiazka zo žltého kovu, dĺžka cca. 65 cm,- 1 ks retiazka zo žltého kovu, s príveskom s ornamentom, dĺžka retiazky cca. 20 cm,
- 2 ks náušnice zo žltého kovu,
- 1 ks náramok zo žltého kovu,

- peňažné prostriedky vo výške 22 670,- eur,
Podľa § 60 ods. 5 Trestného zákona sa vlastníkom prepadnutých vecí stáva Slovenská republika.“
2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Dávida
Štefanka (ďalej aj len ako „obhajca JUDr. Štefanka“), a to proti výroku o treste prepadnutia veci. Obhajca
zahlásil odvolanie podaním zo dňa 04.04.2025, ktoré bližšie odôvodnil podaním doručeným okresnému

súdu dňa 21.05.2025 nasledovne (citácia):
„V trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvalo bytom D. XX, XXX XX C., (ďalej aj
ako „obžalovaný“), vedenej na Okresnom súde Trnava, pod sp. zn.: 2T/45/2022, bol dňa 20.03.2025
na hlavnom pojednávaní vydaný Rozsudok Okresného súdu Trnava, sp. zn. 2T/45/2022 (ďalej
len „rozsudok“), na základe ktorého došlo k odsúdeniu obžalovaného v trestnej veci pre zločin
Neoprávneného zaobchádzania s liekmi, liečivami a zdravotníckymi pomôckami podľa § 170a ods. 1,

ods. 2 Trestného zákona v súbehu s prečinom Neoprávneného podnikania podľa § 251 ods. 4 Trestného
zákona, za čo bol obžalovaný odsúdený:
- Podľa § 170 ods. 2 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2 a § 39 ods. 5 Trestného zákona, na
úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.
- Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a § 50 ods. 1 Trestného zákona sa obžalovanému trest

odňatia slobody podmienečne odložil so skúšobnou dobou v trvaní 2 (dva) roky.
- Podľa § 60 ods. 1 písm. a), písm. b) a písm. c) Trestného zákona bol obžalovanému uložený trest
prepadnutia vecí.
Obžalovanému bol rozsudok oznámený na hlavnom pojednávaní dňa 20.03.2025, pričom obžalovaný
v zákonnej lehote proti rozsudku podal odvolanie. Obžalovaný v podanom odvolaní uviedol, že po

doručení rozsudku podané odvolanie podrobnejšie zdôvodní.
Obžalovaný po doručení rozsudku odôvodňuje svoje odvolanie nasledovne.
Obžalovaný podal odvolanie z nasledovných dôvodov:
a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutému výroku rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli
porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,

b) pre chyby v napadnutom výroku rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových
zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
c) z dôvodu pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutého výroku, na ktorých objasnenie
treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,
d) z dôvodu, že napadnutým rozsudkom boli porušené ustanovenia Trestného zákona,

e) z dôvodu, že je uložený trest neprimeraný. 5. Obžalovaný nenamieta výrok o uložení trestu odňatia
slobody,ktorýmubolpodmienečneodložený.Tentotrestobžalovanýpovažujezaspravodlivýazákonný.
Obžalovaný však vidí zásadné pochybenia vo výroku o uložení trestu prepadnutia vecí, nakoľko
obžalovaný je presvedčený o tom, že pri niektorých konkrétnych hnuteľných veciach nebolo preukázané,
že boli naplnené predpoklady na uloženie trestu prepadnutia vecí podľa § 60 ods. 1 Trestného zákona.

Obžalovaný je presvedčený o tom, že na základe nezákonného postupu súdu pri uložení trestu
prepadnutia vecí, existuje všetkých 5 vyššie uvedených odvolacích dôvodov na zrušenie rozsudku
Okresného súdu Trnava.
Obhajoba aj na poslednom hlavnom pojednávaní (dňa 20.03.2025) upriamovala pozornosť na to, že na
základe skutočností, ktoré odzneli zo strany svedkyne M. N. na hlavnom pojednávaní dňa 06.12.2024,

bolo zo strany súdu potrebné precíznejšie sa vysporiadať aj s tým, či boli pri všetkých veciach uvedených
v rozsudku zo dňa 12.09.2022 (teraz aj v aktuálnom rozhodnutí) splnené podmienky na prepadnutie veci
v zmysle § 60 ods. 1 Trestného zákona.
Obžalovaný má zato, že pri veciach, ktoré svedkyňa N. označila ako svoje veci (teda pri finančnej
hotovosti vo výške 19 000 EUR a pri notebooku značky Lenovo) a pri veciach, pri ktorých svedkyňa N.

uviedla, že ich darovala obžalovanému (teda pri hodinkách značky ROLEX zo strieborno – žltého kovu
a TUDOR modro – striebornej farby), nebolo v priebehu tohto konania preukázané, žeby boli použité na
spáchanie trestného činu, prípadne žeby boli výnosom z trestnej činnosti.
Svedkyňa N. aj obžalovaný sa k pôvodu a vlastníctvu daných vecí vyjadrili jasne, pričom pokiaľ by mali
tieto veci prepadnúť v zmysle § 60 ods. 1 Trestného zákona, tak by mala prokurátora preukázať splnenie

zákonných podmienok na uloženie takéhoto trestu. Máme zato, že prokurátor splnenie podmienok
uvedených v § 60 Trestného zákona nepreukázal, teda by tieto veci mali byť vydané obžalovanému a
svedkyni M. N.. Dôkazné bremeno bolo v tomto ohľade plne na strane prokuratúry.Z pohľadu obžalovaného je neprijateľné, aby orgány činné v trestnom konaní zaistili prakticky všetky
cennosti v jeho byte a následne nepodložene všetky tieto veci prepadli v prospech štátu.
Súd na poslednom hlavnom pojednávaní (dňa 20.03.2025) stručne k trestu prepadnutia vecí uviedol, že

neuveril tvrdeniam svedkyne N., nakoľko tá podľa názoru súdu nemohla disponovať takými finančnými
prostriedkami, aby mohla zabezpečiť predmetné dary pre obžalovaného a aby mohla disponovať
úsporami vo výške 19.000 EUR. 13. V rozsudku súd svoju argumentáciu doplnil v predposlednom
odseku odôvodnenia rozsudku (na str. 14
a 15).

Súd na strane 14 rozsudku uviedol jednak to, že: „Znaleckým dokazovaním bolo jednoznačne
preukázané, že v notebooku značky Lenovo sa nachádzali materiály, ktoré priamo súviseli s páchaním
trestnej činnosti.“
K tomuto obžalovaný uvádza, že pokiaľ sa aj v notebooku svedkyne N. nachádzali materiály súvisiace
s trestnou činnosťou obžalovaného, tak to v žiadnom prípade nepreukazuje splnenie podmienok na
uloženietrestuprepadnutiaveci.16.Vzmysle§60ods.1Trestnéhozákona:„Súduložítrestprepadnutia

veci,
a) ktorá bola použitá na spáchanie trestného činu,
b) ktorá bola určená na spáchanie trestného činu, alebo
c) ktorá je výnosom z trestnej činnosti.“
Podľa výroku rozsudku o treste mal byť notebook svedkyne N. použitý na spáchanie trestného činu.

Daný záver súdu však nie je podložený dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a nie je v súlade s
podmienkou ustanovenia § 60 ods. 1 Trestného zákona, ktorá vyžaduje, aby vec, vo vzťahu ku ktorej
má byť uložený trest prepadnutia veci, bola aktívne použitá na spáchanie trestného činu.
V danom prípade súd dostatočne nepreukázal, že by predmetný notebook sám o sebe bol použitý
ako nástroj na spáchanie trestného činu. Skutočnosť, že sa v ňom nachádzali nejaké materiály, ktoré

mali súvis so skutkom, neznamená, že notebook bol použitý ako prostriedok trestnej činnosti v zmysle
zákona.
Obžalovaný sa dopustil trestného činu tým, že neoprávnené dovážal a predával lieky určené na erekciu.
Súd sa absolútne nevysporiadal s tým, ako konkrétne mal byť notebook svedkyne N. použitý priamo
na túto trestnú činnosť.

Okrem toho upriamujeme pozornosť na to, že pokiaľ by aj notebook svedkyne bol použitý na páchanie
trestnej činnosti obžalovaného, tak tento by mohol prepadnúť v prospech štátu jedine v prípade, že by
patril obžalovanému, čo nebolo dostatočne preukázané.
V zmysle § 60 ods. 4 Trestného zákona: „Trest prepadnutia veci môže súd uložiť, len ak ide o vec
patriacu páchateľovi.“

Navyše, z obsahu rozsudku ani znaleckého posudku nevyplýva, že by notebook používal priamo
obžalovaný a že svedkyňa N. by danú vec nepoužívala. V partnerskom vzťahu medzi dvoma osobami
je úplne bežné, že jeden z partnerov príležitostne použije vec druhého partnera, avšak to neznamená,
žeby mu táto vec patrila, prípadne žeby ju používal na trestnú činnosť.
S prihliadnutím na uvedené obžalovaný namieta, že v danom prípade neboli splnené zákonné

predpoklady na uloženie trestu prepadnutia veci podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, a preto
považuje uloženie tohto trestu za nezákonné.
Rovnako obžalovaný odmieta aj to, žeby boli splnené zákonné predpoklady na prepadnutie finančných
úspor svedkyne M. N., nakoľko nebolo dostatočne preukázané, že tieto boli výnosom z trestnej činnosti.
Súd ďalej na strane 14 rozsudku uvádzal, že: „Na druhej strane mala svedkyňa M. N. zo svojich

finančných prostriedkov zakúpiť dvoje hodiniek a zároveň našetriť devätnásťtisíc eur. Tvrdenia svedkyne
však úplne nekorešpondujú s ďalšími vykonanými dôkazmi na hlavnom pojednávaní.......... V konaní
nebolo rozporované, že dvoje hodiniek kúpila svedkyňa, ale to z akých finančných prostriedkov ich
zakúpila. Za daného stavu je jediné logicky vyvoditeľné vysvetlenie, že finančné prostriedky na dvoje
hodiniek, ktoré svedkyňa kúpila obžalovanému ako darček v Českej republike, boli výnosom z trestnej

činnosti.“
K uvedenému obžalovaný uvádza, že zásadne nesúhlasí so záverom súdu, podľa ktorého je „jediné
logicky vyvoditeľné vysvetlenie“, že finančné prostriedky použité na kúpu hodiniek boli výnosom z
trestnej činnosti.
Takýto záver súdu nie je podložený žiadnym jednoznačným dôkazom, ale vychádza výlučne z

špekulatívneho zhodnotenia ekonomickej situácie svedkyne, ktoré nereflektuje spoločenskú realitu na
Slovensku.Je všeobecne známe a v spoločnosti rozšírené, že mnohí občania SR majú aj iné príjmy, než tie, ktoré
sú formálne vykázané v daňových priznaniach – napríklad z neformálnej pomoci v rámci rodiny, práce
„na dohodu“, brigád alebo zahraničných zdrojov, ktoré nemajú charakter výnosu z trestnej činnosti.

Pokiaľ súd bez ďalšieho dôkazu a bez detailného preukázania zdroja príjmu vyvodzuje, že určitá
hotovosť je automaticky výnosom z trestnej činnosti, porušuje zásadu in dubio pro reo, ako aj zásadu
legality trestného konania.
Navyše, zo žiadneho dôkazu v trestnom spise jednoznačne nevyplýva, že by finančné prostriedky
použité na nákup hodiniek boli výnosom z konkrétnej trestnej činnosti obžalovaného. Naopak, samotná

svedkyňa v priebehu konania uviedla, že si peniaze našetrila postupne, a to najmä z príjmov z práce.
Táto verzia nebola vierohodným spôsobom vyvrátená.
Skutočnosť, že súd výpoveď svedkyne N. nepovažuje za vierohodnú, nestačí na preukázanie trestného
pôvodu finančných prostriedkov. Musí byť splnený štandard preukázania „bez rozumnej pochybnosti“,
nie len „najpravdepodobnejšej možnosti“.
Obžalovaný odmieta tvrdenie súdu z poslednej strany 15 rozsudku, že: „Tvrdenie o tom, že svedkyňa

mala našetriť devätnásťtisíc eur, bolo vzhľadom na výsledky dokazovania nereálne.“ Na základe vyššie
uvedených skutočnosti obžalovaný trvá na tom, že svedkyňa N. si dané peniaze skutočne našetrila bez
toho, aby potrebovala finančné prostriedky, ktoré by pochádzali z jeho trestnej činnosti. Úspory vo výške
19 000 EUR si dovoľujeme označiť za priemerné v podmienkach Slovenskej republiky.
Za irelevantné považujeme aj vyjadrenie sudcu, že: „Je len na uváženie, akú zárobkovú činnosť by

osoba v jej mladom veku a v tom období musela vykonávať, aby dokázala pri uhrádzané nákladov na
bývanie a živobytie alebo pri platení za pohonné hmoty v prípade dochádzania do práce našetriť takýto
obnos peňazí.“
Obžalovaný v prvom rade uvádza, že životné náklady M. N. neboli vôbec predmetom tohto konania.
OkremtohoobžalovanýnerozumieaniargumentáciiohľadomvekusvedkyneN..Obžalovanýnerozumie

tomu, či by súd akceptoval argumentáciu svedkyne N. pokiaľ by bola o 20 rokov staršia a v čom by sa
tým menila životná situácie svedkyne N., ktorá má stabilný a dlhoročný vzťah.
Obžalovanýpretonamieta,žesúdnezákonnekonštruovalskutkovýzáver,ktorýnemáoporuvdôkazoch,
čím zároveň došlo k porušeniu základných zásad trestného konania.
V zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku: „Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol

zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich
rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány
činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili
súdu spravodlivé rozhodnutie.“

Obžalovaný trvá na tom, že po vykonanom dokazovaní existujú viac ako dôvodné pochybnosti o tom,
že notebook Lenovo bol použitý na páchanie trestnej činnosti a že úspory svedkyne M. N. boli výnosom
z trestnej činnosti.
Obžalovaný trvá na tom, že dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok na uloženie trestu
prepadnutia vecí ležalo na prokurátorovi. V trestnom konaní platí zásada in dubio pro reo, podľa ktorej v

prípade pochybností musí byť rozhodnutie prijaté v prospech obžalovaného. Pokiaľ nebolo jednoznačne
preukázané, že predmetné veci boli použité na páchanie trestnej činnosti alebo že predstavovali výnosy
z trestnej činnosti, súd mal postupovať v súlade s touto zásadou a dané veci vrátiť ich vlastníkom.
Nemožno akceptovať rozhodnutie založené na domnienkach či hypotetických úvahách, ak neexistujú
priame dôkazy preukazujúce protiprávny pôvod majetku.

Obžalovaný ďalej odmieta, žeby rozhodnutie o prepadnutí vecí bolo v súlade so zákonnými
ustanoveniami, na ktoré odkazuje aj samotný súd na stranách 10 a 11 rozsudku. 41. Už vyššie
obžalovaný upriamoval pozornosť na to, že v zmysle § 60 ods. 4 Trestného zákona: „Trest prepadnutia
veci môže súd uložiť, len ak ide o vec patriacu páchateľovi.“
Obžalovaný trvá na tom, že na základe vykonaného dokazovania sú dôvodné pochybnosti o tom, že

finančná hotovosť vo výške 19 000 EUR a notebook značky Lenovo patrili obžalovanému.
V zmysle § 34 ods. 3 Trestného zákona (ktorý citoval aj súd na strane 10 rozsudku):
„Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu
blízke osoby.“
Obžalovaný je presvedčený o tom, že rozsudok Okresného súdu Trnava nebol ani v súlade

s ustanovením § 34 ods. 3 Trestného zákona, nakoľko trest prepadnutia vecí, teda notebooku a hotovosti
vo vlastníctve svedkyne N. a hodiniek, ktorá svedkyňa N. darovala svojmu priateľovi zo svojich úspor,
jednoznačne postihuje aj svedkyňu N., ktorá nemala nič spoločné s trestnou činnosťou obžalovaného.
Obžalovaný trvá na tom, že M. N. v rámci svojej výpovede presvedčivo vysvetlila pôvod predmetnýchhodiniek a finančnej hotovosti. Obžalovaný upriamuje pozornosť na to, že úspory vo výške 19 000 EUR
nemožno považovať za nereálne v prípade osoby, ktorá nežije sama a tým pádom nemá príliš vysoké
výdavky.

Pozornosť chce obžalovaný upriamiť aj na to, že pokiaľ by verzia svedkyne N. o tom, že hodinky boli
zakúpené z jej vlastných prostriedkov ako dar pre obžalovaného, nebola pravdivá, potom by v zmysle
tejto nepravdivej verzie krabice od hodiniek a s nimi súvisiaca dokumentácia ostali v dispozícii svedkyne
ako tej, ktorá ich mala kúpiť a údajne len formálne odovzdať. Skutočnosť, že tieto krabice a príslušenstvo
boli odovzdané obžalovaným je autentická, plne konzistentná s tvrdením svedkyne, že išlo o dar.

Prítomnosť krabíc v držbe obžalovaného preto nijako nespochybňuje pôvod finančných prostriedkov,
z ktorých boli hodinky zakúpené, ale naopak, potvrdzuje dôveryhodnosť výpovede svedkyne o ich
darovaní.
Svedkyňa N. si mohla dovoliť kúpiť obžalovanému predmetné dary, nakoľko jej výdavky neboli vysoké
aj vzhľadom na jej spoločný život s obžalovaným. Súkromné finančné prostriedky M. N. však neboli
príjmom z trestnej činnosti.

Z dôvodu, že sa nepreukázalo:
a) Použitie notebooku značky Lenovo na páchanie trestnej činnosti obžalovaného,
b) Žeby hodinky značiek ROLEX a TUDOR a peňažné prostriedky vo výške 19 000 EUR (ktoré svedkyňa
N. označila ako svoje úspory) boli výnosom z trestnej činnosti,
mal súd postupovať v zmysle zásady in dubio pro reo, teda v prípade uvedených vecí nemal rozhodnúť

o prepadnutí vecí.
Základným postulátom zásady in dubio pro reo je to, že právnym rámcom spôsobu hodnotenia dôkazov
je ustanovenie § 2 ods. 12 Trestného poriadku, ktoré je súdnou praxou, aj právnou teóriou interpretované
tak, že pri hodnotení dôkazov sa uplatní princíp „in dubio pro reo“, t.j. v pochybnostiach v prospech
obvineného (viď. napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2To/2/2012). Okresný súd Trnava pri

uložení trestu prepadnutia vecí absolútne uvedenú zásadu nerešpektoval.
Obžalovaný je názoru, že táto zásada mala byť v danom konaní jednoznačne použitá v jeho prospech a
tozdôvodu,žeajpovykonanívšetkýchdôkazov,existovaladôvodnápochybnosť(prinajmenšom)otom,
že predmetné veci boli na jeho trestnú činnosť použité, prípadne že išlo o výnos z jeho trestnej činnosti.
Zásada „in dubio pro reo“ je jednou z hlavných zásad slovenského, resp. európsko-kontinentálneho

trestného procesu. Jej obsahom je pravidlo, že je vždy nutné v prípade pochybností o zistenom
skutkovom stave prikloniť sa ku skutkovej verzii pre obvineného priaznivejšej.
Obžalovaný opätovne upriamuje pozornosť na to, že nebol povinný preukazovať žiadne skutočnosti
a dôkazné bremeno bolo na strane obžaloby, ktorá toto dôkazné bremeno neuniesla. Obžalovaný a
jeho priateľka vypovedali o predmetných veciach z dôvodu, že nepovažujú za správne, aby na základe

trestnej činnosti obžalovaného bola trestaná aj jeho priateľka M. N..
V tomto prípade však nebolo povinnosťou obžalovaného a M. N. preukazovať pôvod a vlastníctve
predmetných vecí. Bolo povinnosťou prokuratúry preukazovať splnenie podmienok na prepadnutie
vecí a povinnosťou súdu vydať zákonné rozhodnutie. Obžalovaný je presvedčený o tom, že súd ani
prokuratúra svoje zákonne povinnosti nesplnili.

V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR z 22. októbra 2014, sp. zn. 3 Tdo 58/2014: „použitie zásady „in
dubio pro reo“ prichádza do úvahy len vtedy, keď pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o nejakej
skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov.“
Nazákladeuvedenéhoobžalovanýnavrhuje,abyodvolacísúdzrušilRozsudokOkresnéhosúduTrnava,
sp. zn. 2T/45/2022, zo dňa 20.03.2025 v rozsahu výroku o uložení trestu prepadnutia vecí podľa § 60

ods. 1 písm. a), písm. b) a písm. c) Trestného zákona a aby sám rozhodol o uložení trestu prepadnutia
tých vecí, kde bolo preukázané splnenie zákonných podmienok uvedených v § 60 ods. 1 Trestného
zákona.
Alternatívne navrhujeme, aby odvolací súd vec vrátil Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie.“

3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný tiež prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Pavla
Gráčika (ďalej aj len ako „obhajca JUDr. Gráčik“), a to proti výroku o treste prepadnutia veci ako aj
proti konaniu, ktoré vyhláseniu rozsudku predchádzalo. Obhajca zahlásil odvolanie podaním zo dňa
04.04.2025, ktoré odôvodnil podaním doručeným okresnému súdu dňa 06.06.2025 nasledovne (citácia):
„Dňa 20.03.2025 bol Okresným súdom Trnava vyhlásený rozsudok v rámci konania vedeného pod

vyššie uvedenou spisovou značkou, ktorým bolo rozhodované o výroku o treste, keďže výrok o vine za
spáchaniezločinuneoprávnenéhozaobchádzaniasliekmi,liečivamiazdravotníckymipomôckamipodľa
ustanovenia § 170a ods. 1 písm. b), písm. c), ods. 2 písm. b), písm. d), ods. 3 písm. b) Trestného zákona
s poukazom na ustanovenie § 138 písm. b), písm. i), písm. j) Trestného zákona v jednočinnom súbehuso zločinom neoprávneného podnikania podľa ustanovenia § 251 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 4 písm.
a) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. b) Trestného zákona, bol už právoplatne
vyhlásený rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 12.09.2022.

Rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 20.03.2025, sp. zn. 2T/45/2022 mi bol uložený:
- podľa ustanovenia § 170 a ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024 s použitím § 36
písm. l), písm. n), písm. o) Trestného zákona, § 37 písm. h) Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného
zákona, § 39 ods. 5 Trestného zákona, § 41 ods. 1 Trestného zákona a § 46 Trestného zákona úhrnný
trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.

- podľa ustanovenia § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona mi bol výkon trestu odňatia slobody
podmienečne odložený.
- podľa ustanovenia § 50 ods. 1 Trestného zákona mi bola určená skúšobná doba v trvaní 2 (dva) roky.
- podľa ustanovenia § 60 ods. 1 písm. a), písm. b) a písm. c) Trestného zákona mi bol uložený trest
prepadnutia vecí, ktoré sú presne popísané v znení tohto výroku rozsudku.
Proti vyššie uvedenému rozsudku som podal v zákonnej lehote odvolanie, a to proti výroku o treste

prepadnutia veci (v celom rozsahu tohto výroku, to zn. prepadnutie veci podľa ustanovenia § 60 ods.
1 písm. a), písm. b) aj písm. c) Trestného zákona), ako aj proti konaniu, ktoré vyhláseniu rozsudku
predchádzalo. Svoje odvolanie dopĺňam o nasledovné odôvodnenie.
V prvom rade uvádzam, že sa v plnom rozsahu pridržiavam odôvodnenia odvolania, ktoré bolo súdu
predložené zo strany môjho obhajcu Mgr. Dávida Štefanku. Aby som predišiel duplicitnej odvolacej

argumentácii, tak si dovolím uviesť ďalšie podstatné skutočnosti nad rámec už tam uvedených
skutočností.
Dovoľujem si poukázať na znenie uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 02.04.2014,
sp. zn. 2 Tost 4/2014, konkrétne na nasledovné právne vety tu uvedené:
- I. Trestný poriadok účinný od 01.01.2006 priniesol odstránenie vyšetrovacej zásady zo súdneho

konania, s čím je spojené dôkladné uplatnenie zásady zodpovednosti prokurátora za dokázanie viny
obžalovaného, teda zásady „dôkazného bremena“. Vykonávanie dôkazov v súdnom konaní, ktoré strany
nenavrhli alebo nezabezpečili, je podľa aktuálnej právnej úpravy možnosťou, nie však už povinnosťou
súdu. Prijatím tejto úpravy sa trestné konanie ako spor obžaloby a obhajoby približuje občianskemu
súdnemu konaniu, ktorého je dôkazné bremeno žalobcu charakteristickou črtou.

- II. Spravodlivé meritórne rozhodnutie súdu, ktoré má komplexné (obojsmerné) dokazovanie orgánov
činnýchvtrestnomkonanívzmysle§2ods.10Trestnéhoporiadkuumožniť,jevprípadedôkaznejnúdze
rozhodnutie podľa zásady dôkazného bremena, teda pri pochybnostiach v prospech obžalovaného,
čo znamená v neprospech obžaloby. Spravodlivé je, aby každý, kto spáchal trestný čin, bol za jeho
spáchanie odsúdený a primerane potrestaný, ale len vtedy, resp. v tom rozsahu, v ktorom mu je vina

dokázaná v konaní pred súdom (tzv. „objektívnu“ pravdu totiž v mnohých prípadoch nemožno, práve z
objektívnych dôvodov, zistiť). V tomto konaní rozhoduje súd ako nestranný orgán a zodpovednosť za
dokázanie skutku, ktorý sa obžalovanému kladie za vinu, nesie prokurátor (ako žalujúca strana).
- III. Ak má prokurátor niesť zodpovednosť za dokázanie viny obžalovaného v konaní pred súdom a
ak má súd v tomto konaní vystupovať ako nestranný orgán, nemožno požadovať, aby súd vo vzťahu

k prípravnému konaniu plnil úlohu „prieskumného vyšetrovateľa“ (ktorá v zásade patrí prokurátorovi) a
aby svojím rozhodnutím po predbežnom prejednaní, resp. preskúmaní obžaloby určoval, či prokurátor
môže a akým spôsobom má uniesť dôkazné bremeno v súdnom konaní (a ako musí byť odôvodnená
obžaloba, aby obstála pri uznaní viny).
- IV. Porušenie povinnosti zistiť skutkový stav bez dôvodných pochybností a na to nadväzujúcich

povinností orgánov činných v trestnom konaní ustanovených v § 2 ods. 10 Trestného poriadku nie
je procesnou chybou v zmysle § 241 ods. 1 písm. f/ Trestného poriadku, respektíve § 244 ods. 1
písm. h/ Trestného poriadku a nie je sankcionované rozhodnutím o odmietnutí obžaloby a vrátení
veci prokurátorovi podľa naposledy označených ustanovení. Sankciu v tomto prípade predstavuje
neunesenie dôkazného bremena prokurátorom v súdnom konaní, a to vo vzťahu ku všetkým skutkovým

zisteniam, relevantným ako kvalifikačný moment (z hľadiska podstaty uznania viny je takou sankciou
oslobodenie obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písm. a/ alebo písm. c/ Trestného poriadku).
V rámci konania pred súdom prvého stupňa bola vypočutá svedkyňa M. N., ktorá sa vyjadrovala k
niektorým veciam, ktoré boli zaistené pri domovej prehliadke, resp. pri prehliadke iných priestorov, ktoré
boli vykonané na začiatku samotného trestného stíhania mojej osoby. O veciach, ktoré boli zaistené pri

vykonaných prehliadkach, bolo rozhodnuté napadnutým rozsudkom, konkrétne napadnutými výrokmi o
treste, ktorými bolo rozhodnuté o prepadnutí vecí.
Z vecí, ktoré súd zaradil medzi veci, ktoré podliehali prepadnutiu veci, boli sporné:
- Notebook značky LENOVO, IdeaPad S 540,- Peňažné prostriedky vo výške 22.570,-Eur,
- 1ks hodinky zn. ROLEX zo strieborno – žltého kovu
- 1 ks hodinky TUDOR modro – striebornej farby s modrým gumovým remienkom, výrobné číslo

172579825600t.
Notebook zn. LENOVO, ktorý bol súdom označený ako vec, ktorá bola použitá na spáchanie trestného
činu. Jediný argument súdu odôvodňujúci to, že mal byť tento notebook použitý na spáchanie trestného
činu je konštatovanie súdu, že zo znaleckého dokazovania, ktoré nie je ani nijako špecifikované
(aký znalecký posudok, aký znalec a pod.), malo vyplynúť, že sa v notebooku Lenovo nachádzajú

materiály, opäť nijako nešpecifikované, ktoré mali priamo súvisieť s páchaním trestnej činnosti. To je
celá argumentácia súdu, ktorá má svedčiť o tom, že uvedený notebook mal byť použitý na páchanie
trestnej činnosti. Súd sa takisto nijakým spôsobom nevysporiadal s tým, že jednak ja, ako aj svedkyňa N.
sme zhodne potvrdili, že notebook patrí práve svedkyni N.. Za uvedenej dôkaznej situácie bolo potrebné
hľadieť aj na ustanovenie § 60 ods. 4 Trestného zákona, podľa ktorého:
- Trest prepadnutia veci môže súd uložiť, len ak ide o vec patriacu páchateľovi.

S touto skutočnosťou sa prvostupňový súd žiadnym spôsobom nevysporiadal. Naviac v zmysle vyššie
spomenutého uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo práve na prokurátorovi, aby aj
v otázke vlastníctva notebooku uniesol dôkazné bremeno. Nie je možné vychádzať výlučne z akejsi
prezumpcie vlastníctva veci osobou, u ktorej bola robená domová prehliadka, naviac za okolností, kedy
so mnou žila v domácnosti aj moja priateľka M. N., ktoré zhodne so mnou tvrdila, že notebook patrí

jej. Som toho názoru, že prokurátor v tomto prípade neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k otázke
vlastníctva notebooku, to zn. nepodarilo sa mu preukázať, že som bol vlastníkom notebooku zn. Lenovo.
Odôvodnenie, ktoré ponúka súd vo vzťahu k výroku o treste týkajúceho sa prepadnutia veci – notebooku
Lenovo, je nedostačujúce, rozsudok je v tejto časti zaťažený vadou jeho nepreskúmateľnosti. Súd sa
totiž nijako nevysporiadal s tým, že dôkazné bremeno na preukázaní toho, že notebook bol použitý

na páchanie trestnej činnosti, ležalo na prokurátorovi, ktorý ho neuniesol. Odkaz na neurčité znalecké
dokazovanie a na neurčité materiály, ktoré sa mali nachádzať v notebooku, nepreukazuje nič z toho,
že by mal byť notebook použitý na páchanie trestnej činnosti. Otázka vlastníckeho práva bola úplne
opomenutá, a práve v tejto časti je možné badať, že súd vyslovene prezumuje moje vlastnícke právo
len z dôvodu, že sa u mňa tento notebook našiel pri domovej prehliadke. Opomína, že som domácnosť

nezdieľal sám.
Finančná hotovosť a hodinky zn. Rolex a Tudor – k týmto položkám uvádza súd v podstate spoločnú
argumentáciu, a to že jediné logické vysvetlenie nadobudnutia hodiniek a finančnej hotovosti je, že tieto
boli výnosom z trestnej činnosti. Vo vzťahu k argumentácii o možnosti zakúpenia hodiniek z prostriedkov,
ktoré patrili M. N. sa v celom rozsahu pridržiavam skutočností, ktoré boli uvedené v znení odvolania

podaného prostredníctvom Mgr. Štefanku.
Vo vzťahu k hodnoteniu možnosti našetrenia peňažnej sumy vo výške 19.000,-Eur uvádzam, že súd
konštatoval, že nemal žiadne dôvodné pochybnosti o tom, že suma v tejto výške pochádza z trestnej
činnosti a ďalej uvádza rôzne kritériá, pre ktoré je toho názoru, že si M. N. nemohla našetriť takúto sumu
peňazí. Uvádzam však že celé odôvodnenie súdu vo vzťahu k hotovostnej sume peňazí je postavené

na domnienkach a nie na výsledkoch vykonaného dokazovania. Opätovne poukazujem na to, že v
tomto prípade mal dôkazné bremeno ohľadom toho, že uvedená peňažná hotovosť bola výnosom z
trestnejčinnostiprokurátor.Zpohľaduobhajobytotodôkaznébremenoneuniesolaopätovnejepotrebné
poukázať aj na ustanovenie § 60 ods. 4 TZ, v zmysle ktorého existuje dôvodná pochybnosť ohľadom
vlastníctva tejto finančnej hotovostnej sumy. Súd sa opätovne s týmito skutočnosťami nijako nezaoberal.

S ohľadom na uvedené skutočnosti navrhujem, aby odvolací súd zrušil Rozsudok Okresného súdu
Trnava, sp. zn. 2T/45/2022, zo dňa 20.03.2025 v rozsahu výroku o uložení trestu prepadnutia vecí
podľa § 60 ods. 1 písm. a), písm. b) a písm. c) Trestného zákona a aby sám rozhodol o uložení trestu
prepadnutia tých vecí, kde bolo preukázané splnenie zákonných podmienok uvedených v § 60 ods. 1
Trestného zákona, alternatívne navrhujeme, aby vec vrátil Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie.“

4. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie aj prokurátor, a to proti výroku o treste. Odvolanie prokurátor
zahlásil písomne dňa 25.03.2025 a následne odôvodil podaním zo dňa 19.05.2025, ktoré bolo doručené
okresnému súdu dňa 20.05.2025 nasledovne (citácia):
„V trestnej veci obž. A. B., nar. XX.X.XXXX, trestne stíhaného pre za zločin neoprávneného
zaobchádzania s liekmi, liečivami a zdravotníckymi pomôckami podľa § 170a ods. 1 písm. b), písm, c),

ods. 2 písm. b), písm. d), písm. e) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), písm. i), písm. j)
Trestného zákona a prečin neoprávneného podnikania podľa § 251 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. § 3
Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, odvolanie podané proti rozsudkuOkresného súdu Trnava sp. zn. 21 45/2022 zo dňa 20.3.2025 — proti výroku o treste v neprospech obž.
A. B., nasledovne odôvodňujem:
Podľa § 166 Trestného poriadku bol obžalovaný A. B., nar. XX. XXXX XXXX v C., bytom D. XXXX/XX, C.,

predtým vo výkone väzby v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a Ústave na výkon väzby Leopoldov,
rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 27/45/2022 - 2802 z 12. 9. 2022 právoplatne uznaný vinným
zo spáchania zločinu neoprávneného zaobchádzania s liekmi, liečivami a zdravotníckymi pomôckami
podľa § 170a ods. 1 písm. b), písm. c), ods. 2 písm. b), písm. d), ods. 3 písm. b) Trestného zákona s
poukazom na § 138 písm. b), písm. i), písm. j) Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom

neoprávneného podnikania podľa § 251 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. a) Trestného zákona s
poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona.
Okresný súd Trnava rozsudkom sp. zn. 2T 45/2022 z 20.3.2025 podľa § 170a ods. 2 Trestného zákona
v znení účinnom od 6. augusta 2024 s použitím § 36 písm. I), písm. n), písm. o) Trestného zákona,
$ 37 písm. h) Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 39 ods. 5 Trestného zákona, § 41
ods. 1 Trestného zákona a § 46 Trestného zákona uložil obžalovanému úhrnný trest odňatia slobody

vo výmere 2 (dva) roky s podmienečným odkladom výkonu trestu na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dva)
roky. Podľa § 60 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného zákona súd uložil obžalovanému trest prepadnutia
zaistených vecí v súlade s návrhom prokurátora.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že po vrátení veci odvolacím súdom na
znovuprejednanie a opätovné rozhodnutie o treste obžalovaného a spôsobe jeho výkonu súd prvého

stupňa odkázal na právoplatný výrok o vine obžalovaného, o ktorej bolo rozhodnuté rozsudkom č. k.
27/45/2022 - 2802 z 12. septembra 2022. Vzhľadom na skutočnosť, že v priebehu konania po vrátení
veci došlo k zmene Trestného zákona, súd považoval za potrebné výslovne uviesť, že výrok o vine
sa vzťahoval na pôvodnú právnu kvalifikáciu stíhaného skutku v predmetnej trestnej veci. Súd taktiež
postupoval v intenciách ustanovenia § 2 ods. 1 Trestného zákona upravujúceho časovú pôsobnosť

Trestného zákona. Zákonodarca v citovanom ustanovení upravuje, že pokiaľ by v medziobdobí od
spáchania skutku do momentu rozhodovania o treste, eventuálne aj o vine, nadobudlo účinnosť
viacero znení Trestného zákona, súdu vznikne povinnosť ukladať trest podľa Trestného zákona v
znení najpriaznivejšom pre obžalovanú osobu. Z pohľadu viacerých kritérií je v danom prípade pre
obžalovaného priaznivejší Trestný zákon v znení účinnom od 6. augusta 2024. S týmto postupom a

rozhodnutím súdu sa nestotožňujem. Zároveň uvádzam, že s výrokom trestu prepadnutia (zaistených)
vecí v zmysle § 60 ods. písm. a), b) a c) Trestného zákona sa stotožňujem, nakoľko ho považujem za
zákonný a dôvodný. V tejto trestnej veci tak nastala situácia, kedy vina bola uznaná podľa Trestného
zákona účinného v čase spáchania skutku a vyhlásenia rozhodnutia prvostupňového súdu z 12.9.2022
a trest bol uložený podľa zákona účinného od 06.08.2024, ktorý bol pre obžalovaného priaznivejší.

Zastávam názor, že nie zákonný postup a rozhodnutie súdu, kedy je obžalovaný uznaný za vinného
podľa Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku a aby následne súd prvého stupňa ukladal
trest podľa Trestného zákona účinného v čase rozhodovania súdu. Trestný zákon je nutné pri výroku o
vine a treste brať ako celok, t. j. nie je možné posúdiť výrok o vine podľa starého Trestného zákona a
výrok o treste podľa nového Trestného zákona. Vždy sa musí postupovať tak, že sa použije vo všetkých

smeroch buď len právo platné v čase činu alebo len právo neskoršie (R 32/1951).
Z vyššie uvedených dôvodov navrhujem, aby odvolací súd zmenil rozsudok Okresného súdu v Trnava
sp. zn. 2T 45/2022 zo dňa 20.3.2025 v napadnutej časti a uložil obžalovanému podľa v zmysle § 170a
ods. 3, § 36 písm. I), § 37 písm. h), § 38 ods. 2, § 41 ods. 1 Trestného zákona účinného do 6.8.2024
úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym

stupňom stráženia.“
5. K odvolaniu prokurátora sa vyjadril obhajca JUDr. Štefanka podaním zo dňa 02.06.2025 nasledovne
(citácia):
„Vážený súd,
v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvalo bytom D. XX, XXX XX C., (ďalej aj

ako „obžalovaný“), vedenej na Okresnom súde Trnava, pod sp. zn.: 2T/45/2022, bol dňa 20.03.2025
na hlavnom pojednávaní vydaný Rozsudok Okresného súdu Trnava, sp. zn. 2T/45/2022 (ďalej
len „rozsudok“), na základe ktorého došlo k odsúdeniu obžalovaného v trestnej veci pre zločin
Neoprávneného zaobchádzania s liekmi, liečivami a zdravotníckymi pomôckami podľa § 170a ods. 1,
ods. 2 Trestného zákona v súbehu s prečinom Neoprávneného podnikania podľa § 251 ods. 4 Trestného

zákona, za čo bol obžalovaný odsúdený:
- Podľa § 170 ods. 2 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2 a § 39 ods. 5 Trestného zákona, na
úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky. - Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a §50 ods. 1 Trestného zákona sa obžalovanému trest odňatia slobody podmienečne odložil so skúšobnou
dobou v trvaní 2 (dva) roky.
- Podľa § 60 ods. 1 písm. a), písm. b) a písm. c) Trestného zákona bol obžalovanému uložený trest

prepadnutia vecí.
Okrem odvolania obžalovaného proti rozhodnutiu o uložení trestu prepadnutia vecí, podal odvolanie aj
prokurátor Krajskej prokuratúry v Trnave (ďalej len „odvolanie prokurátora“).
Odôvodnenie odvolania prokurátora bolo obhajcovi doručené dňa 26.05.2025.
Obžalovaný využíva svoje právo a v stanovenej lehote sa vyjadruje k odvolaniu prokurátora nasledovne:

Prokurátor odôvodnil svoje odvolanie stručným spôsobom v predposlednom odseku na strane 2
odôvodnenia odvolania zo dňa 19.05.2025. Prokurátor v rámci odôvodnenia namietal to, že: „nie je
zákonný postup a rozhodnutie súdu, kedy je obžalovaný uznaný za vinného podľa Trestného zákona
účinného v čase spáchania skutku a aby následne súd prvého stupňa ukladal trest podľa Trestného
zákona účinného v čase rozhodovania súdu. Trestný zákon je nutné pri výroku o vine a treste brať ako
celok, t.j. nie je možné posúdiť výrok o vine podľa starého Trestného zákona a výrok o treste podľa

nového Trestného zákona. Vždy sa musí postupovať tak, že sa použije vo všetkých smeroch buď len
právo platné v čase činu alebo len právo neskoršie (R 32/1951).“
Prokurátor v prvom rade v rámci svojho odvolania nezdôvodnil, prečo by v prípade aplikácie iba jedného
Trestného zákona nemala byť na prípad obžalovaného aplikovaná iba právna úprava aktuálne účinného
Trestného zákona, ktorý je pre obžalovaného priaznivejší. Argumentácia prokurátora by tak bola aspoň v

súlade s hmotnoprávnou úpravou (§ 2 ods. 1 Trestného zákona), ktorá je nadradená aj procesnoprávnej
úprave.
Podstatou odvolania prokurátora je teda argumentácia, že obžalovanému mal byť uložený trest podľa
právnej úpravy účinnej ku dňu vynesenia výroku o vine (12.09.2022), a nie podľa právnej úpravy, ktorá
nadobudla účinnosť medzičasom, pred rozhodnutím o treste (20.03.2025).

Obžalovaný považuje uvedenú argumentáciu za neakceptovateľnú. Bolo by v rozpore so zásadami
trestného práva a právneho štátu, aby bol obžalovanému pri aktuálne účinnej trestnej sadzbe 3-8 rokov
ukladaný trest podľa trestnej sadzby účinnej v čase spáchania skutku, teda 5-12 rokov.
Problematické na argumentácii prokurátora je v prvom rade to, že vôbec neodlišuje medzi ukladaním
trestu a posudzovaním trestnosti. Navyše pokiaľ by aj chcel tieto posudzovať spolu, tak by mali

byť jednoznačne posudzované v prospech obžalovaného. Trestné právo hmotné by v tomto ohľade
malo mať za každých okolností prednosť pred trestným právom procesným, teda procesný postup
obžalovaného (ktorý sa v konaní pred sudom priznal a proti výroku o vine teda nepodával odvolanie),
nemôže zmariť jednu zo zásadných zásad trestného práva. 10. Podľa § 2 ods. 1 Trestného zákona
platí, že:

„Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný.
Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť
činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.“
V zmysle § 2 ods. 1 Trestného zákona sa trest má ukladať podľa zákona priaznivejšieho pre páchateľa.
V zmysle aktuálne účinného Trestného zákona nemohol páchateľovi súd uložiť tak prísny trest, ako

navrhuje prokurátor v odôvodnení svojho rozhodnutia (navyše tak prísny trest nebol obžalovanému
uložený ani podľa predchádzajúcej právnej úpravy). 12. Z citovaného ustanovenia Trestného zákona
vyplýva, že zákonodarca jasne rozlišuje dve fázy pri rozhodovaní súdu:
- posúdenie trestnosti činu a
- uloženie trestu, pričom (pokiaľ je to priaznivejšie pre páchateľa) pre každú z nich môže byť rozhodujúci

iný zákon, a to v závislosti od ich časovej účinnosti a priaznivosti pre páchateľa.
Názor prokurátora, že výrok o vine a treste je potrebné posudzovať ako nerozlučný celok v neprospech
páchateľa, nie je v súlade s gramatickým, systematickým ani teleologickým výkladom ustanovenia § 2
ods. 1 Trestného zákona.
V predmetnej veci je rozhodujúce, že trest bol ukladaný dňa 20.03.2025, teda po nadobudnutí účinnosti

novej právnej úpravy, ktorá je pre obžalovaného zjavne priaznivejšia. V tomto časovom okamihu preto
vznikla súdu zákonná povinnosť aplikovať tú právnu úpravu, ktorá je pre páchateľa priaznivejšia.
Obžalovaný ďalej upriamuje pozornosť na to, že napriek tomu, že sa v rozsudku spravidla vyhlasuje
výrok o vine a treste spoločne, právne ide o dve samostatné výroky, o čom svedčí napríklad aj možnosť
podania odvolania len proti výroku o treste alebo len proti výroku o vine. Ak by išlo o nedeliteľný celok,

takáto procesná možnosť by logicky nemohla existovať.
Zároveň platí, že v prípadoch, kde sa rozhoduje o treste v osobitnom konaní (napr. v prípade návratu veci
po odvolaní len v časti o treste), súd vždy aplikuje aktuálne účinnú úpravu, ktorá je pre obžalovaného
priaznivejšia a to bez ohľadu na to, kedy bol v minulosti uznaný za vinného.OdkazujemeajnaprávnynázorKrajskéhosúduvBratislave,ktorývrámciRozsudkusp.zn.3To/49/2019
zo dňa 06.08.2019 zrušil na podklade odvolania obžalovaného iba výrok o treste, pričom skonštatoval,
že výrok o vine zo spáchania zločinu podľa § 212 Trestného zákona účinného do 01.08.2019 už

nadobudol právoplatnosť v konaní pred súdom prvého stupňa a preto pre obžalovaného priaznivejšiu
zmenu Trestného zákona možno uplatniť len pri výroku o treste. Krajský súd preto zrušil výrok o treste a
obžalovanému následne uložil trest podľa § 212 Trestného zákona účinného od 01.08.2019. Obžalovaný
bol tak uznaný za vinného za zločin podľa Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku a trest
mu už bol ukladaný za prečin podľa Trestného zákona účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu.

Krajský súd v Bratislave v predmetnom Rozsudku vychádzajúc zo zákonnej zásady ukladania trestov
vyjadrenej v citovanom ustanovení § 2 ods. 1 Trestného zákona dospel k záveru, že výrok o treste
napadnutého rozsudku z dôvodu zmeny právnej úpravy nezodpovedá právnemu stavu účinnému v čase
rozhodovaniaodvolaciehosúdu.Súdaplikujúc§2ods.1Trestnéhozákonavdanejvecizrušilnapadnutý
rozsudok vo výroku o treste a uložil obžalovanému trest odňatia slobody podľa neskoršieho znenia
Trestného zákona, ktoré je pre obžalovaného priaznivejšie, pretože trestná sadzba pri daných znakoch

skutkovej podstaty je 6 mesiacov až 3 roky, na rozdiel od staršej právnej úpravy, kedy bola 3 až 10 rokov.
Predmetný rozsudok je príkladom toho, že pokiaľ je to v prospech páchateľa, súdy môžu rozhodovať
o trestnosti činu a o ukladaní trestu izolovane. 20. Aj pokiaľ by bolo akceptované, že sa má aplikovať
jeden právny režim podľa jedného Trestného zákona, v žiadnom prípade nemôže byť aplikovaný ten,
ktorý je jednoznačne v neprospech obžalovaného.

V tomto ohľade je argumentácia prokurátora neakceptovateľná. Taký výklad by bol v priamom rozpore
so zásadou retroaktivity v prospech páchateľa, ktorá je základným princípom trestného práva a má aj
ústavný rozmer (čl. 50 ods. 6 Ústavy SR; čl. 7 Európskeho dohovoru o ľudských právach).
Za absolútne neprijateľné považujeme, že prokurátor vo svojom odvolaní de facto požaduje prísnejší
trest pre obžalovaného z dôvodu, že sa obžalovaný k skutku priznal, prejavil ľútosť a spolupracoval s

orgánmi činnými v trestnom konaní (to totiž bolo dôvodom rozhodnutia o vine obžalovaného). Takýto
výklad by znamenal, že obžalovaný je sankcionovaný za svoju otvorenosť a konštruktívny prístup k
trestnému konaniu. Tento postup by odporoval nielen zmyslu trestného práva ako represívneho, ale
zároveň aj resocializačného nástroja, ktorý by mal podporovať priznanie, ľútosť a spoluprácu ako
poľahčujúce okolnosti.

Treba podotknúť, že novelizáciou Trestného zákona nedošlo k dekriminalizácii skutku, ani k zmene jeho
trestnosti. Zmenené boli výlučne trestné sadzby, a to smerom v prospech páchateľa, čo má bezpochyby
za následok priaznivejšiu právnu úpravu vo vzťahu k ukladanému trestu. Preto súd, rozhodujúci o treste
po nadobudnutí účinnosti novej úpravy, nemá právomoc ignorovať túto skutočnosť, a musí takúto
priaznivejšiu úpravu aplikovať ex offo v súlade s § 2 ods. 1 Trestného zákona a s judikatúrou slovenských

aj európskych súdov.
Z vyššie uvedených dôvodov je zrejmé, že:
- Súd bol povinný aplikovať priaznivejšiu právnu úpravu bez ohľadu na predchádzajúce rozhodnutie o
vine.
- Výklad prokurátora vedie k absurdnému a nespravodlivému výsledku, ktorý penalizuje obžalovaného

za to, že sa priznal a spolupracoval.
- Aj v prípade jednotného právneho režimu nemôže byť aplikovaný prísnejší zákon, ak medzičasom
nadobudla účinnosť úprava zmierňujúca trestné sadzby.
Obžalovaný navrhuje, aby odvolací súd odvolanie prokurátora zamietol ako nedôvodné a potvrdil
zákonnosť a správnosť postupu súdu prvej inštancie pri ukladaní trestu obžalovanému. Vzhľadom na

vyššie uvedené má obžalovaný za to, že súd prvej inštancie postupoval v súlade so zákonom, keď pri
ukladaní trestu aplikoval právnu úpravu účinnú v čase rozhodovania o treste, pokiaľ bola táto úprava pre
páchateľa priaznivejšia. Tento postup je v súlade so znením § 2 ods. 1 Trestného zákona, judikatúrou,
ako aj základnými zásadami trestného práva, vrátane zásady retroaktivity v prospech páchateľa.
V tomto vyjadrení opakovane spomínané znenie § 2 ods. 1 Trestného zákona o aplikácii priaznivejšej

právnej úpravy pre páchateľa vychádza z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako
aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. 27. Trestné právo nesmie byť aplikované extenzívnym
spôsobom v neprospech obvineného.
(Rozsudok ESĽP (Veľká komora) Scoppola proti Taliansku (č. 2), č. 10249/03 zo 17. septembra 2009)
Daná zásada je obsiahnutá aj v Ústave SR. V zmysle Článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky:

„Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný.
Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.“
Obžalovaný na záver uvádza, že za absolútne neprimeraný považuje návrh prokurátora, aby bol
obžalovanému zo strany odvolacieho súdu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní5 rokov. Takýto trest možno označený za neprimeraný aj v prípade aplikovania zákona spôsobom,
ktorý požaduje prokurátor v odôvodnení svojho odvolania. Obžalovaný upriamuje pozornosť na to,
že neoprávneným zaobchádzaním s liekmi nepoškodil nikoho zdravie a zákazníci obžalovaného boli

naopak spokojní s tovarom, ktorý pochádzal z činnosti obžalovaného, aj keď táto činnosť v konečnom
dôsledku naplnila znaky trestnej činnosti.
Z uvedených dôvodov navrhujeme, aby odvolací súd odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietol
podľa § 319 Trestného poriadku.“
6. K odvolaniu prokurátora sa vyjadril obhajca JUDr. Gráčik podaním zo dňa 05.06.2025 nasledovne

(citácia):
„Vážený súd, bolo mi doručené odvolanie prokurátora Krajskej prokuratúry v Trnave zo dna 19.05.2025,
ktoré podal (a následne aj odôvodnil) proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 20.03.2025, č. k.
2T/45/2022 – 3149. Bola mi daná možnosť vyjadriť sa k tomuto odvolaniu v lehote 10 dní od doručenia
výzvy súdu. Túto možnosť využívam a k odvolaniu prokurátora Krajskej prokuratúry v Trnave uvádzam
nasledovné skutočnosti.

Prokurátor v rámci znenia svojho odvolania namieta, že výrok o treste mal byť ukladaný podľa znenia
Trestného zákona účinného do 06.08.2024
S uvedeným názorom prokurátora Krajskej prokuratúry v Trnave nie je možné súhlasiť.
V prvom rade uvádzam, že v časti výroku o treste, ktorým mi bol / a
- podľa ustanovenia § 170a ods. 2 Trestného zákona účinného v znení od 06.08.2024 s použitím § 36

písm. l), písm. n a písm. o) Trestného zákona, ustanovenia § 37 písm. h) Trestného zákona, ustanovenia
§ 38 ods. 2 Trestného zákona, ustanovenia § 39 ods. 5 Trestného zákona, ustanovenia § 41 ods. 1
Trestného zákona a ustanovenia § 46 Trestného zákona uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere
2 (dva) roky,
- podľa ustanovenia § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona výkon trestu odňatia slobody podmienečne

odložený,
- podľa ustanovenia § 50 ods. 1 Trestného zákona určená skúšobná doba v trvaní 2 (dva) roky,
v celom rozsahu súhlasím a stotožňujem sa aj s odôvodním, ktoré je vo vzťahu k tejto časti výroku o
treste uvedené v rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 20.03.2025, č. k. 2T/45/2022 – 3149. Z mojej
strany bolo podané odvolanie len vo vzťahu k výroku o treste prepadnutia veci (v celom rozsahu tohto

výroku, to zn. prepadnutie veci podľa ustanovenia § 60 ods. 1 písm. a), písm. b) aj písm. c) Trestného
zákona), ako aj proti konaniu, ktoré vyhláseniu rozsudku predchádzalo.
Prokurátor Krajskej prokuratúry v Trnave, vychádzajúc zo znenia odôvodnenia odvolania, podal toto
odvolanie bez uvedenia konkrétnych tvrdení, ktoré by sa akokoľvek týkali výsledkov vykonaného
dokazovania, resp. ktoré by sa akokoľvek týkali mojej osoby, v kontexte toho, či je trest, ktorý mi

je uložený primeraný alebo nie. Odvolanie prokurátora je odôvodnené výslovne len s poukazom na
novelizáciu Trestného zákona účinnú od 06.08.2024 a tým, že podľa jeho názoru musí byť aj výrok o
treste posúdený podľa právnej úpravy platnej v čase, kedy bolo rozhodnuté o výroku o vine.
Uvedené konštatovanie nenachádza oporu v zákone. Okresný súd Trnava v znení napadnutého
rozsudku odkázal na ustanovenie § 2 ods. 1 Trestného zákona, to zn. na to isté ustanovenie, na ktoré

odkazovala aj obhajoba počas vedenia konania pred súdom prvého stupňa, ktoré bolo zdôrazňované
práve v súvislosti s tým, podľa akej právnej úpravy má súd postupovať pri rozhodovaní o treste.
Výklad, aký poskytuje prokurátor je v priamom rozpore s ustanovením § 2 ods. 1 Trestného zákona
a žiadnym, ani extenzívnym výkladom nie je možné dospieť k správnosti tvrdení prokurátora. Svoju
argumentáciu v podstate neodôvodnil ani žiadnym poukazom na iné zákonné ustanovenie, ktoré by

predstavovalo výnimku z časovej pôsobnosti Trestného zákona, ako je upravená v znení ustanovenia §
2 ods. 1 Trestného zákona. Preto je nutné vyhodnotiť odvolanie prokurátora ako nedôvodné.
S prihliadnutím na uvedené skutočnosti preto navrhujem, aby bolo odvolanie prokurátora zamietnuté
postupom podľa ustanovenia § 319 Trestného poriadku.“
7. Na tomto mieste je vhodné uviesť, že v trestnej veci obžalovaného B. už raz rozhodol prvostupňový

súd, a to rozsudkom zo dňa 12.09.2022, č.k. 2T/45/2022-2802, kedy bol obžalovaný uznaný vinným
zo spáchania zločinu neoprávneného zaobchádzania s liekmi, liečivami a zdravotníckymi pomôckami
podľa § 170a ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. b), písm. d), ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na
§ 138 písm. b), písm. i), písm. j) Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom neoprávneného
podnikania podľa § 251 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138

písm. b) Trestného zákona v nadväznosti na vyhlásenie o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku. Obžalovanému bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere tri roky s podmienečným
odkladom výkonu a probačným dohľadom na skúšobnú dobu v trvaní tri roky, povinnosť spočívajúca
v príkaze zamestnať sa v skúšobnej dobe alebo uchádzať sa preukázateľne o zamestnanie a trestprepadnutia vecí podľa § 60 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c) Trestného zákona. Pri ukladaní trestu
odňatia slobody súd priznal obžalovanému dve poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. l), písm. n)
Trestného zákona, jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona a aplikoval § 39

ods. 1 Trestného zákona na mimoriadne zníženie trestu, keď vzhliadol mimoriadne okolnosti prípadu
v podobe výkonu opatrovateľskej činnosti o jeho strýka a starostlivosti o maloletého syna z pozície
jediného živého rodiča.
8.KrajskýsúdvTrnave(ďalejajlenako„krajskýsúd“alebo„odvolacísúd“)uznesenímč.k.5To/127/2022
- 2905 z 19. januára 2023 na podklade odvolania podaného prokurátorom zrušil rozsudok okresného

súdu vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. V odôvodnení okrem iného uviedol, že určite nemôže
byť mimoriadnou okolnosťou prípadu to, že obžalovaný má jedného maloletého syna ani vykonávanie
opatrovateľskej činnosti k strýkovi, obzvlášť, keď obžalovanému smrť matky jeho syna v roku 2016 ani
vykonávanie opatrovateľskej činnosti k strýkovi nezabránili v páchaní trestnej činnosti, ktorej sa mal
dopúšťať najmenej od roku 2017. Pomermi páchateľa sa rozumie osobné a osobnostné hodnotenie
osoby, ktorá charakterizuje osobu páchateľa ako objekt trestu a tiež okolnosti, pre ktoré je rovnaký

trest pre rôznych páchateľov citeľný. Zdôraznená bola potreba rozlišovania významu a úlohy väzby a
trestu a nepreceňovanie vyhlásení obžalovaného na hlavnom pojednávaní. Nedostatočným spôsobom
sa okresný súd vysporiadal s okolnosťami uloženia trestu prepadnutia veci. Nie je zrejmé, z akého
dôvoduboltentotrestuložený,okresnýsúdnavyšeponechávanavýberkaždúzvariantdôvoduuloženia
takéhoto trestu a to použitie veci na spáchanie trestného činu, určenie veci na spáchanie trestného

činu a aj tú, že vec je výnosom z trestnej činnosti. Úlohou okresného súdu po vrátení veci bolo nanovo
rozhodnúť o treste obžalovaného pri dôslednom riadení sa zásady požiadavky náležitého zistenia
skutkového stavu veci tak, aby bez dôvodných pochybností bolo možné vo veci spravodlivo rozhodnúť
o treste obžalovaného a tak aby skutkového zistenia vo vzťahu k rozhodnutiu o treste nevzbudzovali
pochybnosti o svojej správnosti.

9. Po vrátení veci okresný súd nariadil hlavné pojednávanie a na tomto rozhodol napadnutým
rozsudkom. Voči nemu, ako už bolo vyššie uvedené, podali odvolanie tak obžalovaný ako aj prokurátor
a poškodený.
10. Na rozhodnutie o odvolaniach nariadil odvolací súd verejné zasadnutie, ktoré sa vykonalo
v neprítomnosti obžalovaného, ktorý súhlasil s vykonaním verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti.

Verejné zasadnutie sa vykonalo v prítomnosti prokurátora. Obhajca obžalovaného JUDr. Gráčik bol
substitučne zastúpený Mgr. Martinom Lieskovským (ďalej len „obhajca Mgr. Lieskovský“). a obhajca
obžalovaného JUDr. Štefanka bol substitučne zastúpený Mgr. Matejom Žúborom (ďalej len „obhajca
Mgr. Žúbor“). Predsedníčka senátu podala na základe spisov správu o stave veci, zameranú na
otázky, ktoré treba riešiť. Prokurátor v konečnom návrhu uviedol, že navrhuje odvolanie obžalovaného

zamietnuť ako nedôvodné a zároveň žiada krajský súd, aby rozhodol o odvolaní krajskej prokuratúry
tak, ako je uvedené v odôvodnení odvolania. Obhajca obžalovaného Mgr. Lieskovský uviedol, že čo
sa týka odvolania krajskej prokuratúry, navrhuje toto zamietnuť podľa § 319 Trestného poriadku a čo
sa týka odvolania obhajoby vo vzťahu k výroku o prepadnutí vecí navrhuje, aby krajský súd vyňal
jednotlivé veci zo zoznamu vecí, voči ktorým bol uložený trest prepadnutia veci tak, ako je uvedené

vodôvodneníodvolania.ObhajcaobžalovanéhoMgr.Žúboruviedol,ževplnomrozsahutrvánaodvolaní
obžalovaného. Proti výroku o uložení trestu prepadnutí veci má za to, že orgány činné v trestnom konaní
neuniesli dôkazné bremeno ohľadne splnenia podmienok na prepadnutia nimi špecifikovaných vecí.
Ďalej odkazuje na odôvodnenie odvolania zo dňa 21.05.2025. Ohľadne odvolania krajskej prokuratúry
toto považuje za nedôvodné a v rozpore so znením § 2 ods. 1 Trestného zákona, podľa ktorého sa

má trest ukladať podľa priaznivejšej právnej úpravy. Navrhuje teda, aby odvolací súd vyhovel odvolaniu
obžalovaného a aby zamietol odvolanie krajskej prokuratúry.
11. Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd.
O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku:

1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou,
ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým
výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.
3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že

a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné
podmienky.Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im

predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj
a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli

porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,
b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových
zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie
treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,
d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,

e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo
f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.
Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno
nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne
zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže

odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané
v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania
poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.
12. Krajský súd ako odvolací súd podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý rozsudok v
zmysle § 316 Trestného poriadku a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolania v zmysle § 316 ods.

1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku.
Odvolanie podali obžalovaný, prokurátor a poškodený ako oprávnené osoby, v zákonnej lehote a proti
výrokom, proti ktorým je tento opravný prostriedok prípustný.
13. Napadnutým rozsudkom okresný súd, po predchádzajúcom zrušení jeho rozhodnutia a vrátení veci
na opätovné prejednanie a rozhodnutie vo výroku o treste, opätovne rozhodoval o treste a spôsobe

jeho výkonu. Na rozdiel od predchádzajúceho rozhodnutia, kedy bol obžalovanému uložený úhrnný
trest odňatia slobody vo výmere tri roky s podmienečným odkladom výkonu a probačným dohľadom na
skúšobnú dobu v trvaní tri roky, povinnosť spočívajúca v príkaze zamestnať sa v skúšobnej dobe alebo
uchádzať sa preukázateľne o zamestnanie a trest prepadnutia vecí podľa § 60 ods. 1 písm. a), písm. b),
písm. c) Trestného zákona, tentokrát bol obžalovanému uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere

dva roky s podmienečným odkladom výkonu na skúšobnú dobu v trvaní dva roky a trest prepadnutia
vecí podľa § 60 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c) Trestného zákona.
K odvolaniu prokurátora
14. Špecifikom prejednávaného prípadu je skutočnosť, že obžalovaný (aj keď ten len vo vzťahu
k trestu prepadnutia veci) aj prokurátor podaným odvolaním nenapadol výrok o vine, ale len výrok o

treste. Predmetom právneho posúdenia odvolacieho súdu bola tá skutočnosť, či v dôsledku novelizácie
Trestného zákona v znení účinnom od 6.8.2024, možno tieto ustanovenia Trestného zákona aplikovať
na prejednávaný prípad a v akom rozsahu (výrok o vine, výrok o treste, výrok o ochrannom opatrení),
keďže nové znenie právnej úpravy je pre obžalovaného priaznivejšie.
Krajský súd ako súd odvolací zároveň vychádza z právneho názoru, že pre jeho závery je irelevantné, či

výrok o vine nebol napadnutý z dôvodu nemožnosti podania odvolania obžalovaným voči výroku o vine
(prijatie vyhlásenia o vine obžalovaného súdom) alebo z dôvodu nevyužitia práva obžalovaného alebo
prokurátora podať odvolanie voči výroku o vine v zákonnej lehote. Podstatné je, že napadnutý rozsudok
bol súdom prvého stupňa vyhlásený a odvolanie voči nemu bolo podané len proti výroku o treste.
Zároveň je nevyhnutné uviesť, že výrok o vine nie je závislým výrokom vo vzťahu k výroku o treste

(rovnako ako k výroku o ochrannom opatrení, či výroku o náhrade škody), a preto prípadné zrušenie
výroku o treste nemá za následok potrebu zrušenia výroku o vine, ako je tomu v opačnom prípade (viď.
§ 321 ods. 2 Trestného poriadku).
Ustanovenia Trestného poriadku pri odvolacom konaní upravujú dva základné procesné postupy
odvolacieho súdu uvedené v § 316 ods. 3 Trestného poriadku a § 317 Trestného poriadku.

Prvý procesný postup, upravený v ustanovení § 316 ods. 3 Trestného poriadku, uvádza taxatívne
špecifikované chyby konania, ktoré majú v prípade ich zistenia za následok taký procesný postup
odvolacieho súdu, v zmysle ktorého je odvolací súd povinný zrušiť napadnutý rozsudok (v celom
rozsahu) a vec vrátiť súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.Zároveň je nevyhnutné uviesť, že sa jedná o dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1, písm. b), písm. c),
písm. d) Trestného poriadku, aj keď dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) je formulovaný širšie ako
dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 písm. b) Trestného poriadku. V rámci tohto

procesného postupu odvolacieho súdu je irelevantné, voči ktorému výroku bolo podané odvolanie (výrok
o vine, výrok o treste), pretože zákonodarca, po zistení niektorej z taxatívne uvedených chýb konania,
ukladá odvolaciemu súdu povinnosť zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa, aby ju
v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Druhý procesný postup je upravený v ustanovení § 317 Trestného poriadku a je založený na tzv.

obmedzenom revíznom princípe. Aplikácia tohto zákonného ustanovenia predpokladá nesplnenie
podmienok na postup podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku. Aj z gramatického výkladu
ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku je zrejmé, že hovorí o nezrušení rozsudku podľa §
316 ods. 3 Trestného poriadku a následne o prieskume zákonnosti a odôvodnenosti napadnutých
výrokov rozsudku (užší pojem ako pojem rozsudok, ktorým treba rozumieť všetky výroky, ktoré rozsudok
obsahuje), proti ktorým odvolateľ podal odvolanie. Predmetné zákonné ustanovenie v druhej vete § 317

ods. 1 Trestného poriadku používa aj pojem chyba a rozlišuje medzi chybami, ktoré odvolateľ vytýka a
chybami, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.
Z dôvodu potreby rozlišovania medzi napadnutými výrokmi a chybami napadnutých výrokov má
odvolanie z obsahového hľadiska dve časti, a to tzv. kvantitatívnu časť odvolania, ktorej zodpovedá
povinnosť odvolateľa špecifikovať, ktoré výroky rozsudku napáda a či napáda aj konanie, ktoré rozsudku

predchádzalo (viď. § 311 Trestného poriadku) a následne kvalitatívnu časť odvolania, teda povinnosť
(s výnimkou obžalovaného a poškodeného) označiť chyby, ktoré podľa jeho názoru napadnuté výroky
obsahujú (viď. § 311 ods. 2 Trestného poriadku).
Obmedzený revízny princíp znamená, že odvolací súd je oprávnený v odvolacom konaní preskúmať
len výroky, ktoré odvolateľ odvolaním napadol a následne zistiť, či tieto výroky neobsahujú chyby, ktoré

by zakladali niektorý z dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 Trestného zákona (s výnimkou § 371
ods. 1 písm. b), písm. d) Trestného poriadku, ktoré sú totožné s dôvodmi na zrušenie rozsudku podľa
§ 316 ods. 3 písm. a), písm. c) Trestného poriadku) alebo chyby, ktoré odvolateľ v podanom odvolaní
uvádza. V prípade ak odvolateľ označí výrok, proti ktorému odvolanie podáva, avšak neoznačí jeho
chyby, odvolací súd napadnutý výrok preskúma len z hľadiska existencie dovolacích dôvodov podľa §

371 ods. 1 Trestného poriadku. Zároveň je potrebné uviesť, že v prípade ak je napadnutým výrokom len
výrok o vine, je odvolací súd v zmysle § 317 ods. 2 Trestného poriadku povinný preskúmať (minimálne
z dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku) aj výrok o treste a ďalšie výroky, ktoré
majú vo výroku o vine svoj podklad.
Tento záver vyplýva aj z ustanovenia § 316 ods. 3 písm. a), písm. c) Trestného poriadku, ktoré označuje

minimálne dva dovolacie dôvody, pre ktoré je potrebné zrušiť celý rozsudok a to bez ohľadu na výrok,
ktorý je podaným odvolaním napadnutý a bez ohľadu na chyby, ktoré sú napadnutému rozsudku
odvolateľom vytýkané. V prípade, ak by mali všetky chyby napadnutého rozsudku, ktoré zakladajú dôvod
na podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku (minimálne tie, ktoré sa týkajú konania,
ktoré rozsudku predchádzalo alebo výroku o vine) byť dôvodom na zrušenie celého rozsudku, teda

aj výroku o vine, ktorý nebol podaným odvolaním napadnutý, museli by byť uvedené v § 316 ods. 3
Trestného poriadku, pretože sa jedná o taxatívny výpočet zákonodarcu.
Zároveň oprávnenie odvolacieho súdu po postupe podľa § 317 Trestného poriadku zrušiť len napadnutý
výrok (príp. výroky, ktoré na zrušený výrok nadväzujú) vyplýva aj z ustanovenia § 321 ods. 2 Trestného
poriadku,podľaktoréhoakboloodvolanieobmedzenépodľa§317ods.1alebo3,odvolacísúdzdôvodu

uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací súd zruší hoci i len sčasti
výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine
svoj podklad.
Vzhľadom na vyššie uvedenú právnu úpravu § 316, § 317, § 321 Trestného poriadku, podľa názoru
odvolacieho súdu, nemožno potrebu aplikovania novej, pre obžalovaného priaznivejšej, právnej úpravy,

považovať za dôvod na revíziu výroku o vine, ktorý podaným odvolaním nebol napadnutý, pretože tento
dôvod na zrušenie rozsudku nie je uvedený v § 316 Trestného poriadku a jeho prieskumu postupom
podľa § 317 Trestného poriadku bráni obmedzený revízny princíp odvolacieho konania.
V prípade opačného výkladu, podľa ktorého by boli chyby rozsudku (pri existencii dovolacích dôvodov)
dôvodom na revíziu výroku o vine, ktorý nebol podaným odvolaním napadnutý, malo by to za následok

povinnosť odvolacieho súdu revidovať každý výrok, a to bez ohľadu na obsah odvolania odvolateľa a
rozsah prieskumu, ktorý podaným odvolaním požaduje (v takomto prípade by ustanovenie § 316 ods.
3 Trestného poriadku bolo nadbytočné). V zmysle tohto výkladu druhej vety § 317 ods. 1 Trestného
poriadku by bolo možné na podklade odvolania voči výroku o treste zrušiť aj výrok o vine v konaní, kdeurobil odvolateľ vyhlásenie o vine, a to minimálne z dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku (ak vychádzame z toho, že dovolanie je prípustné len z dôvodu podľa § 371 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku). Takýto procesný postup však negoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v

stanovisku trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. júna 2019, Tpj 26/2019
vbodeII.,podľaktoréhosúdsamusívrámcisplneniapovinnostipodľa§34ods.5Trestnéhoporiadkupri
poučení podľa § 257 ods. 1 Trestného poriadku presvedčiť, či bol obvinený v skoršom priebehu konania
poučený aj o takej úprave trestnej sadzby podľa ustanovení uvedených v treťom a štvrtom odseku
bodu I., ktorá v jeho prípade prichádza do úvahy. V prípade negatívneho zistenia súd poučenie vykoná,

inak môže byť následne splnený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (v
nadväznosti na § 257 ods. 5 Trestného poriadku). Dotknutú chybu nemožno odstrániť v rámci konania
o odvolaní proti výroku rozsudku o treste po prijatí vyhlásenia o uznaní viny, nakoľko obvinenému musí
byť novovytvorená možnosť také vyhlásenie neurobiť, pričom trest musí byť uložený v rámci trestnej
sadzby súladnej so zákonom.
Keďže odvolací súd zastáva názor, že v prípade podania odvolania voči výroku o treste nemožno

revidovať výrok o vine, musel sa odvolací súd zaoberať tým, či možno, s poukazom na novelu Trestného
zákona, revidovať len výrok o treste, príp. iný výrok podliehajúci revíznej právomoci odvolacieho súdu.
Podľa § 2 ods. 1 Trestného zákona sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného
v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú
účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre

páchateľa priaznivejší.
Vpredmetnomzákonnomustanoveníjemedzipojmamitrestnosťčinuatrestpoužitákumulatívnaspojka
„a“, ktorá súdu stanovuje povinnosť posudzovať trestnosť činu a trest ukladať podľa znenia Trestného
zákona účinného od spáchania trestného činu až do vynesenia rozsudku (vrátane rozsudku odvolacieho
súdu), ktorý je pre páchateľa priaznivejší.

Ak by bola medzi trestnosťou činu a trestom spojka „alebo“, mohol by si súd v každom prípade vybrať
medzi tým, podľa akého znenia Trestného zákona posúdi vinu a podľa akého znenia Trestného zákona
uloží trest. Zákonodarca použitím spojky „a“ preferuje/prikazuje, aby bola trestnosť činu posudzovaná a
trest ukladaný podľa rovnakého znenia Trestného zákona.
Pri podaní odvolania len proti výroku o treste je v prípade novely Trestného zákona naplnená dikcia

§ 2 ods. 1 Trestného zákona, pretože trestné konanie nie je ukončené a ukladanie trestu podľa
nového Trestného zákona je pri väčšine aktuálnych ustanovení Trestného zákona pre obžalovaného
priaznivejšie (výnimka napr. § 212 ods. 2 Trestného zákona).
Ustanovenie § 2 ods. 1 Trestného zákona možno vyložiť dvomi spôsobmi.
Ak by sme trvali na tom, že použitie spojky „a“ predstavuje imperatív zákonodarcu, od ktorého sa nie je

možné odchýliť, nebolo by možné, v prípade ak výrok o vine nie je možné preskúmať (§ 317 ods. 1, §
321 ods. 2 TP) a prieskumu podlieha len výrok o treste, ukladať trest podľa nového znenia Trestného
zákona, čo nereaguje na požiadavku zákonodarcu aplikovať priaznivejšiu právnu úpravu.
Ďalšou možnosťou je vykladať § 2 ods. 1 Trestného zákona a použitie spojky „a“ ako príkaz zákonodarcu
posudzovať trestnosť činu a trest ukladať podľa priaznivejšieho Trestného zákona len v prípade, ak je

to procesne možné (podanie odvolania voči výroku o vine, príp. zavedenia plného revízneho princípu
do odvolacieho konania) a v prípade ak to procesne možné nie je (podanie odvolania len voči výroku
o treste a obmedzený revízny princíp) možno podľa priaznivejšieho Trestného zákona uložiť trest,
ktorý predstavuje primárny zásah do práv a slobôd obžalovaného, a to z dôvodu, aby bol naplnený
zámer zákonodarcu spočívajúci v zmiernení trestnej represie. Tento výklad (teda možnosť posudzovania

trestnosti činu a ukladania trestu podľa dvoch rôznych znení Trestného zákona) je podporený znením
§ 2 ods. 2 Trestného zákona, podľa ktorého páchateľovi možno uložiť taký druh trestu, ktorý dovoľuje
uložiť zákon účinný v čase, keď sa o trestnom čine rozhoduje, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. V
tomto prípade zákonodarca ukladá súdu povinnosť aplikovať znenie Trestného zákona účinného v čase,
keď sa o trestnom čine rozhoduje na výrok o treste (druh trestu a jeho výmera), bez ohľadu na výrok o

vine a znenie Trestného zákona, podľa ktorého bol tento výrok právne posúdený, ak je to pre páchateľa
priaznivejšie.
Napokon je potrebné v tejto súvislosti poukázať aj na § 438k ods. 7 Trestného zákona, ktorým
zákonodarca, osobitným procesným postupom podľa § 405a a § 405b Trestného poriadku, napriek
právoplatnosti rozsudku, bez akejkoľvek zmeny výroku o vine, vzťahuje novú právnu úpravu aj na

výroky o treste, ktoré boli právoplatne uložené za trestné činy, ktoré aktuálne trestnými činmi nie sú.
Ani zákonodarca nezvolil procesný postup, ktorým by zasahoval do právoplatného výroku o vine, ale
zvolil cestu zásahu do výkonu trestu vykonávaného za skutok, ktorý už nie je trestným činom alebo
zrušenia výroku o treste a uloženie trestu len za skutky, ktoré sú v súbehu a sú trestnými činmi ajpodľa novelizovanej právnej úpravy. Interpretácia ustanovenia § 2 ods. 1 Trestného zákona, ktorú zvolil
odvolací súd, tak kopíruje filozofiu zákonodarcu eliminovať dôsledky zásahu do práv dotknutej osoby,
ktoré podľa aktuálnej právnej úpravy nie sú nevyhnutné, a to pri rešpektovaní princípu právnej istoty.

Napriek tomu, že záver, ku ktorému dospel odvolací súd, môže mať v niektorých prípadoch za následok
iné postavenie odvolateľa ako v prípade ak by bol zrušený aj výrok o vine, je nevyhnutné zdôrazniť,
že nemožnosť preskúmania výroku o vine je zapríčinená procesným postupom odvolateľa, ktorý buď
odvolanie do viny nepodal, alebo dal vyhlásenie o vine a podanie odvolania voči výroku o vine jeho
osobou je zo zákona vylúčené. V oboch týchto prípadoch sa jedná o slobodné rozhodnutie odvolateľa,

ktorému sú dôsledky jeho procesného postupu vopred známe (poučenie pred vyhlásením viny a
poučenie o opravnom prostriedku).
Tento výklad zároveň umožňuje rovnakým spôsobom postupovať aj pri procesnom postupe súdu podľa
§ 166 Trestného poriadku, podľa ktorého súd, ktorý rozhoduje znovu vo veci, v ktorej skorší rozsudok
bol na základe odvolania, dovolania alebo návrhu na obnovu zrušený len čiastočne, uvedie v novom
rozsudku iba tie výroky, pre ktoré o veci znovu rozhoduje. Na súvislosť týchto výrokov s výrokmi, v

ktorých zostal skorší rozsudok nedotknutý, pritom poukáže.
Výklad zvolený odvolacím súdom by tak umožňoval prvostupňovému súdu v prípade, keby mu bola pred
účinnosťou novely Trestného zákona vrátená vec na ďalšie konanie len v časti výroku o treste, uložiť
obžalovanému trest podľa novej právnej úpravy, ak by bola pre obžalovaného priaznivejšia, pretože
by si to nevyžadovalo aj revíziu výroku o vine, ktorý by už bol v čase rozhodovania prvostupňového

súdu o treste právoplatný, pričom tento benefit je na mieste z dôvodu, že trestné konanie nebolo
skončené pre pochybenie prvostupňového súdu vo výroku o treste. Rovnaký záver platí aj pre prípady,
ak by v dovolacom konaní alebo v konaní o obnove konania bol vo výroku o treste zrušený rozsudok
prvostupňového alebo odvolacieho súdu. Tento benefit pre obžalovaného je rovnako namieste z dôvodu,
že napadnutý rozsudok bol zrušený pre pochybenie súdu (dovolacie konanie) alebo z dôvodu existencie

nových dôkazov, ktoré by odôvodňovali uloženie iného trestu (obnova konania). Vo všetkých troch
procesných situáciách sa zároveň jedná o pokračovanie trestného konania, v ktorom sa vykonáva k
výroku o treste dokazovanie.
Na rozdiel od vyššie uvedených opravných prostriedkov tento procesný postup nemožno uplatniť
na postup podľa § 405b Trestného poriadku pri úhrnnom alebo súhrnom treste, pretože v tomto

prípade neprichádza k zrušeniu výroku o treste z dôvodu pochybenia súdu, ale z dôvodu dobrodenia
zákonodarcu, ktorý ním eliminuje dôsledky uloženia a výkonu trestu za trestné činy, z ktorých minimálne
jeden podľa novej právnej úpravy už trestným činom nie je a minimálne jeden stále zostáva trestným
činom. Zároveň sa nejedná o pokračovanie v trestnom konaní, pretože k výroku o treste sa už
nevykonáva dokazovanie, ale súd je povinný uložiť nový trest bez ohľadu na skutok, ktorý podľa novej

právnej úpravy už nie je trestným činom. Práve z dôvodu, že k zrušeniu výroku o treste prichádza výlučne
v prospech obžalovaného pre zánik trestnosti činu z dôvodu zmeny zákona, nemožno za trestný čin,
ktorý je trestným činom aj podľa novej právnej úpravy, ukladať trest podľa novej právnej úpravy, a to
aj v prípade, ak by zaň bolo možné uložiť miernejší trest. Zákonodarca toto ustanovenie vztiahol len
na tresty uložené za trestné činy, ktoré podľa novej právnej úpravy trestnými činmi nie sú a doposiaľ

neboli vykonané, pričom tresty uložené za trestné činy, ktoré naďalej zostali trestnými činmi, aj keď
prišlo k zmierneniu trestných sadzieb, či k rozšíreniu možností uloženia alternatívnych trestov, za ich
spáchanie, ponechal neupravené, čím stanovil mantinely zásahu do princípu právnej istoty a tieto nie
je možné interpretáciou rozšíriť. V prípade súbehu trestnej činnosti je tak potrebné pri ukladaní trestu v
rámci postupu podľa § 405b Trestného poriadku ukladať trest podľa znenia Trestného zákona účinného

v čase, ktoré aplikoval prvostupňový, príp. odvolací súd vo svojom rozsudku.
V prípade opačného výkladu ustanovenia § 2 ods. 1 Trestného zákona, teda nevyhnutnosti
posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu podľa rovnakého znenia Trestného zákona, by
prvostupňový súd musel po zrušení výroku o treste v konaní o odvolaní, dovolaní, či obnove konania
ukladať trest podľa starej právnej úpravy, keďže nie je oprávnený zmeniť už právoplatný výrok o vine.

Rovnako by v tomto prípade nebolo možné revidovať výrok o vine ani v prípade odvolacieho konania
iniciovanému proti výroku o treste, pretože odvolací súd by musel zrušiť výrok o vine v rozsudku,
ktorý už odvolacím prieskumom prešiel. Zrušenie výroku o vine odvolacím súdom by v tomto prípade
predstavovalo skôr mimoriadny opravný prostriedok ako riadny opravný prostriedok, keďže by ním bol
zrušený právoplatný výrok, ktorý už odvolacím prieskumom prešiel, príp. nebol v prvom odvolacom

konaní vôbec napadnutý. Rovnako by v tomto prípade, napriek dôvodnosti podania mimoriadneho
opravného prostriedku (dovolanie, obnova konania) nebolo možné v prospech obžalovaného zohľadniť
novú právnu úpravu, a to napriek tomu, že prišlo k pochybeniu súdu, v dôsledku ktorého by prišlo k
zakonzervovaniu právneho stavu v neprospech obžalovaného.Odvolací súd pri svojej argumentácii vychádza z právneho názoru, že s výnimkou možnosti zrušenia
napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, má nepodanie odvolania voči výroku o
vineobdobnédôsledky,akonadobudnutieprávoplatnostitohtovýrokupripostupepodľa§166Trestného

zákona.
Odvolací súd zároveň poznamenáva, že niektoré pochybenia prvostupňového súdu alebo skutkové
zistenia odvolacieho súdu v rámci odvolacieho konania, môžu vyvolať potrebu oprávnenia odvolacieho
súdu zasiahnuť aj do výroku o vine, ktorý nebol podaným odvolaním napadnutý a jeho zrušenia, či
vykonania jeho zmeny, avšak toto oprávnenie odvolacieho súdu nemožno, podľa názoru odvolacieho

súdu, dosiahnuť interpretáciou súčasných ustanovení Trestného poriadku upravujúcich odvolacie
konanie, ale vyžaduje si zásah zákonodarcu (rozšírenie § 316 ods. 3 Trestného poriadku a ustanovenie
§ 316 ods. 4 Trestného poriadku, ktoré by z taxatívne uvedených dôvodov umožňovalo zrušenie
napadnutého rozsudku v celom rozsahu a rozhodnutie odvolacieho súdu (napr. zmena zákona a pod.).
15. Z uvedeného vyplýva, že postup okresného súdu, ktorý v napadnutom rozsudku ukladal trest podľa
Trestného zákona účinného od 6.8.2024, považuje krajský súd za správny. Na podklade podaného

odvolania prokurátora, ktorý podal odvolanie čo do výroku o treste v neprospech obžalovaného,
posudzoval krajský súd primeranosť ukladaného trestu a dospel k záveru, že nevzhliadol skutočnosti,
ktoré by bolo možné podradiť pod pomery páchateľa alebo okolnosti prípadu, odôvodňujúce mimoriadne
zníženie trestu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby podľa § 39 ods. 1 Trestného
zákona. Zároveň však, ani napriek urobenému vyhláseniu o vine v zmysle § 257 Trestného poriadku,

nebol naplnený dôvod pre mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 5 Trestného zákona. Vždy ide
o možnosť, nie povinnosť súdu využiť zmierňujúce ustanovenie, a je na posúdení súdu a vyhodnotení
ďalších skutočností, či je možné v tom ktorom prípade k mimoriadnemu zníženiu a v akom rozsahu,
pristúpiť. Podľa názoru krajského súdu v prípade obžalovaného nie je mimoriadne zníženie trestu
odňatia slobody namieste a to z dôvodov spočívajúcich v osobe obžalovaného, ale aj závažnosť

prejednávanej trestnej činnosti (spáchanie viacerých trestných činov – z toho jedného zločinu).
Obžalovaný má dva záznamy v registri trestov, z tohto v jednom prípade sa na neho hľadí, akoby
nebol odsúdený. Má však veľké množstvo udelených sankcií za spáchanie priestupkov – 29, pričom
išlo o priestupky proti občianskemu spolunažívaniu, aj v cestnej premávke. Krajský súd sa nestotožňuje
so záverom okresného súdu, ktorý nevzhliadol skutočnosť, ktorá by bránila mimoriadnemu zníženiu

trestu pre obžalovaného. Okresný súd konštatoval, že od prepustenia obžalovaného z väzby nebolo
zaevidované žiadne porušenie právneho poriadku zo strany obžalovaného, ani porušenie podmienok
probačného dohľadu. Podľa krajského súdu však okolnosti urobeného vyhlásenia o vine a priznanie
viacerých poľahčujúcich okolností v prípade obžalovaného odôvodňuje uloženie trestu na samej spodnej
hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby, k čomu by v prípade neurobeného vyhlásenia o vine súd

nepristúpil. A to práve s ohľadom na doterajší život obžalovaného, a na závažnosť spáchanej trestnej
činnosti.
K odvolaniu obžalovaného
16.Ktrestuprepadnutiavecimalvykonanýmdokazovanímokresnýsúdvdostatočnejmierepreukázané,
že predmetné veci, zaistené pri domovej prehliadke na O. XX E. G., pri prehliadke nebytových

priestorov na K. XX E. G. a prehliadke osobného motorového vozidla značky BMW X5 xDrive30d, patrili
obžalovanému. Podľa výroku trestu prepadnutia veci časť vecí podľa okresného súdu bolo použitých na
spáchanie trestnej činnosti, časť bola určená na spáchanie trestného činu a časť je výnosom trestnej
činnosti. K obrane obžalovaného okresný súd uviedol, že znaleckým dokazovaním bolo preukázané, že
v notebooku značky Lenovo sa nachádzali materiály, ktoré priamo súviseli s páchaním trestnej činnosti.

17. K dvojo hodinkám, notebooku a finančnej hotovosti okresný súd poukázal na to, že obžalovaný
mal mať mesačný príjem zo stíhanej trestnej činnosti počas stíhanej doby štyroch rokov v priemere
5.000 – 10.000 eur, na druhej strane svedkyňa M. N. mala zo svojich finančných prostriedkov kúpiť
dvoje hodiniek a našetriť devätnásttisíc eur. Tieto jej tvrdenia podľa okresného súdu nekorešpondujú
s ďalšími vykonanými dôkazmi, „keď Daňový úrad Trnava eviduje za predmetné obdobie piatich rokov

jediné daňové priznanie s deklarovaným príjmom „nie v obzvlášť závratnej výške“, za ďalšie obdobie
daňové priznanie podané nebolo“. K finančným prostriedkom, za ktoré mala ďalej svedkyňa nakúpiť
hodinky ako darček obžalovanému v Českej republike, urobil okresný súd rovnaký záver, že šlo o výnos
z trestnej činnosti, a preto aj hodinky sú výnosom z trestnej činnosti. K zaistenej finančnej hotovosti
u obžalovaného dospel okresný súd k rovnakému záveru, pretože tvrdenia svedkyne o našetrení si

považoval za nereálne.
18. Obhajoba zdôraznila zásadu zodpovednosti prokurátora za dokázanie viny obžalovaného.
K notebooku a tvrdeniu okresného súdu, že sa v ňom podľa vykonaného dokazovania nachádzali
materiály, ktoré mali priamo súvisieť s páchaním trestnej činnosti, namietali, že okresný súd neuviedolz akého znaleckého dokazovania má táto skutočnosť vyplývať, ani nešpecifikoval o aké materiály má
ísť. Súd sa ani žiadnym spôsobom nevysporiadal s tvrdením svedkyne N., že notebook patrí jej.
19. S uvedenou námietkou sa krajský súd stotožňuje. Okresný súd k veciam, vo vzťahu ku ktorým

uložil trest prepadnutia veci, a najmä k dôvodom uloženia v napadnutom rozsudku uviedol len jednu
vetu a to, že jasne identifikoval a rozlíšil z akého dôvodu ukladá trest. Bližšie svoje úvahy k rozlíšeniu
dôvodu a podmienok prepadnutia jednotlivých vecí nerozviedol. K zaistenému notebooku, tak ako
namieta obhajoba, naozaj v odôvodnení len uviedol, že znaleckým dokazovaním bolo jednoznačne
preukázané, že v notebooku značky Lenovo sa nachádzali materiály ktoré priamo súviseli s páchaním

trestnejčinnosti.Niejezrejméktorýmznaleckýmdokazovaním,ktorézistenia,akéúdajeačivzaistenom
notebooku boli zistené, identifikované. Ani krajský súd oboznámením sa s predloženým spisovým
materiálom a obsahom znaleckého dokazovania nezistil skutočnosti, ktoré by námietku obhajoby vo
vzťahu k notebooku vyvrátili. Nie je tiež zrejmé, ako sa okresný súd vysporiadal s námietkou obhajoby
k vlastníctvu notebooku, či aj vo vzťahu k jeho tvrdenému vlastníctvu svedkyňou N. dospel okresný súd
k obdobným záverom ako pri hodinkách a finančnej hotovosti, a teda že považuje za nereálne, aby

svedkyňa nadobudla vzhľadom na preukázané zárobkové možnosti aj uvedený notebook.
20. V odvolaní obhajoba tiež namietala, že k hodinkám zn. Rolex a Tudor súd uviedol len to, že jediným
logickým vysvetlením je, že sú výnosom z trestnej činnosti. Hodnotenie ekonomickej situácie svedkyne
súdom považuje obhajoba za špekulatívne, pretože nereflektuje spoločenskú realitu na Slovensku,
kde mnohí občania majú príjmy z neformálnej pomoci v rodine, prác „na dohodu“, alebo zahraničných

zdrojov. Krajský súd vyhodnotil aj túto odvolaciu námietku za dôvodnú. Okresný súd nerozporoval,
že vyššie uvedené hodinky zakúpila svedkyňa N. ako dar pre obžalovaného, ale uzavrel, že finančné
prostriedky na ich kúpu museli vzhľadom na zárobkovú činnosť svedkyne byť výnosom z trestnej
činnosti. Krajský súd sa stotožňuje s tým, že úvahy okresného súdu k tomu, že svedkyňa N. nemohla
zakúpiť hodinky z iných finančných prostriedkov ako z tých, čo pochádzajú z trestnej činnosti, sú len

hypotézami. Okresný súd naznačoval v odôvodnení, že deklarovaný príjem svedkyne nebol v obzvlášť
závratnej výške, že podnikateľská činnosť svedkyne nebola ani zďaleka taká výnosná, a že je jediné
logicky vyvoditeľné vysvetlenie na pôvod finančných prostriedkov na kúpu hodiniek a to trestná činnosť.
Avšak za situácie, kedy okresný súd uznal ako preukázanú skutočnosť, že hodinky zakúpila svedkyňa
N., a zároveň nijakým spôsobom neidentifikoval, nezisťoval a neuviedol hodnotu predmetných hodiniek,

aby tak prípadne logicky poukázal na prípadný nepomer medzi reálnou možnosť svedkyne zabezpečiť
kúpu hodiniek z vlastných finančných zdrojov a medzi hodnotou takejto kúpy, nemožno bez ďalšieho
urobiť záver o tom, že na kúpu predmetných vecí bol použitý zisk z trestnej činnosti (výnos).
21. Ako nedôvodnú však vyhodnotil krajský súd námietku, že prokurátor neuniesol dôkazné bremeno
vo vzťahu k preukázaniu pôvodu finančnej hotovosti vo výške 22.670 eur. Z vykonaného dokazovania

podľa názoru krajského súdu možno vyvodiť záver o tom, že tieto finančné prostriedky sú predmetom
prepadnutia ako výnos z trestnej činnosti. Svedčí o tom, že boli zaistené v trezore v obydlí obžalovaného,
vzhľadom na jeho vyjadrenie o viacročných mesačných príjmoch z trestnej činnosti vo výške 5-10.000
eur mesačne a absenciu iného legálneho zdroja príjmov obžalovaného je možné vyvodiť logický záver
o tom, že ide o výnos trestnej činnosti obžalovaného, obhajobou poukazované tvrdenia, že ide o peniaze

patriace priateľke obžalovaného – svedkyni N. vyhodnocuje krajský súd za nespôsobilé vyvrátiť záver
o splnení podmienok na prepadnutie tejto finančnej hotovosti. Nie je zrejmé, a najmä preukázané,
z akého dôvodu svedkyňa ukladala takúto finančnú hotovosť v trezore obžalovaného, z akého zdroja
takéto finančné prostriedky svedkyne by pochádzali, keď táto neuviedla ani nepredložila žiaden
konkrétny dôkaz o zdroji takejto výšky finančných prostriedkov. Vykonané dokazovanie preukázalo

podanie jedného daňového priznania za obdobie rokov 2017 až 2022 s úhrnom príjmov za rok 2017
vo výške 3014,16 eur.
22. S poukazom na vyššie uvedené zistenia a závery odvolací súd vyhodnotil odvolanie prokurátora
a odvolanie obžalovaného ako v časti dôvodné. Preto odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku
o treste obžalovaného a sám rozhodol, nakoľko boli na takýto postup splnené zákonné podmienky

uvedené v ustanovení § 322 ods. 3 Trestného poriadku.
23. Tak ako bolo uvedené vyššie v bode 15, o treste pre obžalovaného rozhodol s použitím ustanovení
§ 36 až 38 a § 170a ods .2 Trestného zákona v znení účinnom od 6.8.2024. Pokiaľ ide o druh trestu
a spôsob jeho výkonu, na dosiahnutie účelom trestu, ktoré sleduje ustanovenie § 34 ods. 1 Trestného
zákona, považoval za zákonné uložiť obžalovanému trest odňatia slobody na dolnej hranici zákonom

ustanovenej trestnej sadzby, teda vo výmere 3 (tri) roky a v súlade s rozhodnutím okresného súdu výkon
trestu odňatia slobody podmienečne odložiť na skúšobnú dobu 5 rokov, zároveň uložiť obžalovanému
probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe, povinnosť spočívajúcu v príkaze podrobiť
sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálnehovýcviku alebo inému výchovnému programu, príkaz zamestnať sa v skúšobnej dobe alebo uchádzať sa
preukázateľne o zamestnanie a v príkaz oznamovať potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obživy
a tie aj preukazovať. Probačný dohľad a uložené povinnosti sú možnou podporou na pozitívne správanie

sa a vedenie riadneho života. Ide o nástroj zvýšenej kontroly nad obžalovaným, pričom samotný uložený
probačný dohľad má aj formu kontroly dodržiavania týchto obmedzení a povinností.
24. Takto uložený trest odňatia slobody považuje súd za zákonný, primeraný, spravodlivý, bezo zvyšku
napĺňajúci účel trestu v zmysle § 34 Trestného zákona, a to aj z pohľadu individuálnej prevencie či
generálnej prevencie. Čo sa týka trestu prepadnutia veci, krajský súd vyhodnotil ako dôvodné námietky

obhajoby vo vzťahu k zaistenému notebooku zn. Lenovo a k hodinkám Rolex a Tudor, tak ako je uvedené
v bode 16 a nasledujúce a ako nedôvodné vyhodnotil obhajobné námietky k trestu prepadnutia finančnej
hotovosti. Preto o treste prepadnutia veci rozhodol v zhode s výrokom okresného súdu s tou zmenou, že
zvovýrokutrestuprepadnutiauvedených(vymenovaných)vecínapadnutéhorozsudku„vyňal“notebook
zn. Lenovo a hodiny Rolex a hodinky Tudor (ich presnejšia špecifikácia bola vo výroku napadnutého
rozsudku).

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 30. 4. 2026. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.

Rozsudok – Život a zdravie , Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. marec 2026

Rozsudok – Život a zdravie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. marec 2026