Uznesenie – Zodpovednosť za škodu ,
Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. marec 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/6/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8123206335
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:8123206335.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu S. J., narodeného X. K. XXXX, D., L. XX/XX,
zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária PIATNIK, s.r.o., Levoča, Vysoká 425/71, IČO: 54 915
627, proti žalovaným 1/ G. J., narodenému XX. V. XXXX, Ž. XX, 2/ Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s.,
Bratislava, Pribinova 19, IČO: 00 151 700, o náhradu škody, vedenom na Okresnom súde Prešov pod
sp. zn. 16C/51/2023, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 19. septembra 2024

sp. zn. 14Co/10/2024, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaným 1/ a 2/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 16C/51/2023-131 zo 4. apríla
2024 zastavil konanie sčasti do sumy 546 eur; uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobcovi sumu 3.954 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne od 23. februára 2024 do
zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných
zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného; žalobcovi priznal nárok na náhradu trov
konania proti žalovaným 1/ a 2/ v rozsahu 100 %.

1.1. Právne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 420 ods. 1 a 2, § 427 ods. 1, § 100 ods. 1, § 101, §
106 ods. 1, § 517 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Občiansky zákonník“), § 4 ods. 2, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom
poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 381/2001 Z. z.“) a na základe výsledkov
vykonaného dokazovania ustálil, že trestným rozkazom Okresného súdu Prešov z 19. februára 2021

sp. zn. 5T/89/2020 právoplatným dňa 9. apríla 2021 bol žalovaný 1/ uznaný vinným z dôvodu, že dňa
28. júna 2020 v čase približne 14.15 hod. na ceste 1/18 medzi obcou Malý Šariš a Župčany, smere
jazdy Prešov - Poprad, ako vodič motorového vozidla porušil ustanovenie § 22 ods. 1 s poukazom
na ustanovenie § 19 ods. 3 a § 23 ods. 5 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a
doplnení niektorých zákonov, kde viedol motorové vozidlo zn. Hyundai Accent, ev. č. G. XXX V., po
ceste v pravom jazdnom pruhu, pričom s vozidlom odbočil vpravo na krajnicu, kde s vozidlom zastavil a

následne počas otáčania a vychádzania od okraja cesty, nedbal na zvýšenú opatrnosť a ohrozil vodiča
motocykla zn. YAMAHA, ev. č. D. XXX K., ktorý v tom čase viedol E. J., jazdiaci v pravom jazdnom pruhu
v tom istom smere jazdy, ktorému nedal prednosť v jazde a došlo k ich vzájomnej zrážke, pričom po
zrážke došlo k pádu motocykla na zem, následkom čoho utrpel E. J. poranenia a to otras mozgu ľahkého
stupňa, podvrtnutie krčnej chrbtice, kožnú odreninu prednej brušnej steny vpravo, podvrtnutie pravého
zápästného vretenného zhybu, zlomeninu člnkovej kosti pravého zápästia a trieštivú zlomeninu spodiny

záprstnej kosti palca ľavej ruky, ktoré vznikli v príčinnej súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou a
vyžiadali si liečenie v trvaní od 79 do 80 dní; poškodení boli s nárokmi na náhradu škody odkázaní nakonanievoveciachobčianskoprávnych.Vkonanínebolosporným,žežalovaný1/smotorovýmvozidlom
poisteným u žalovanej 2/, zapríčinil dopravnú nehodu a okrem iného spôsobil škodu na majetku žalobcu.
Rovnako nebola rozporovaná hodnota predmetného motorového vozidla (motocykla), ktorého kúpna

cena predstavovala sumu vo výške 4.500 eur. Na zistenie skutočnej výšky škody bol podaný znalecký
posudok a znalec W.. B. O. znaleckým posudkom č. 8/2024 určil, že všeobecná hodnota motocykla v
čase dopravnej nehody bola vo výške 3.954 eur. Vzhľadom na závery znaleckého posudku žalobca vzal
žalobný návrh čo do sumy 546 eur späť a žiadal v tejto časti konanie zastaviť.

1.2. Súd prvej inštancie pri posudzovaní vznesenej námietky premlčania v rámci objektívnej premlčacej
doby, akcentoval, že ku škode na majetku v dôsledku dopravnej nehody došlo dňa 28. júna 2020, pričom
žaloba bola žalobcom doručená na súd prvej inštancie dňa 28. júna 2023 o 17:37 hod., teda v zákonom
stanovenej 3-ročnej premlčacej dobe. Vo vzťahu k námietke premlčania týkajúcej sa subjektívnej
premlčacej doby skonštatoval, že k dopravnej nehode došlo dňa 28. júna 2020, pričom v trestnom
konaní bola škoda uplatnená dňa 29. októbra 2020, ktoré podanie bolo doručené vyšetrovateľovi dňa

2. novembra 2020. Následne bolo trestné konanie ukončené trestným rozkazom z 19. februára 2021,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 9. apríla 2021. V kontexte uvedeného súd prvej inštancie zdôraznil,
že žalobca sa o skutočnej výške škody dozvedel až zo znaleckého posudku z 31. januára 2024, keďže
škodu si síce uplatnil už v trestnom konaní, avšak nepoznal jej skutočnú výšku, preto si ju uplatnil len
orientačne, spočívajúcu vo výške kúpnej ceny predmetného motorového vozidla. Zdôraznil, že ani k

28. júnu 2023 nedošlo k ukončeniu likvidácie poistnej udalosti žalovanou 2/, teda žalobca ani nemal,
kvôli potenciálnemu uplynutiu premlčacej doby, inú možnosť ako podať žalobu a až následne ustáliť jej
výšku. Napokon až z oznámenia žalovanej 2/ zo 17. augusta 2023 vyplynulo, že škoda na vozidle sa
bude likvidovať ako škoda totálna, čo by svedčilo v prospech sumy 4 500 eur, predstavujúcej kúpnu
cenu. Keďže až znalecký posudok, ktorého závery žiadna zo sporových strán nenamietala, ustálil presnú

výšku škody, až od tohto momentu bolo nutné odvodzovať začiatok plynutia premlčacej doby (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej socialistickej republiky zo 17. decembra 1978, sp. zn. 2Cz 35/77).

1.3. Súd prvej inštancie posudzoval danú vec aj v kontexte princípu primeranosti a poukázal na tzv.
Paretovo optimum, kde ide o stav, keď nikto nemôže zlepšiť svoje postavenie bez zhoršenia postavenia

iného subjektu. V danom prípade však nebolo možné ekonomicky zrovnávať postavenie jednotlivca a
poisťovateľa, najmä ak jednotlivec, v tomto prípade vlastník motocykla, škodu nespôsobil úmyselne,
ale vznikla v dôsledku náhodnej udalosti, dopravnej nehody. Zároveň spor posudzoval aj z hľadiska
dobrých mravov, a v tejto súvislosti podotkol, že rozpor s dobrými mravmi nastáva vtedy, keď je
právo síce formálne vykonávané v jeho medziach, avšak jeho cieľom je poškodiť druhého účastníka

právneho vzťahu. V takom prípade ide len o zdanlivý výkon práva, ktorého účelom nie je uplatnenie
vlastného práva, ale zásah do práv iného. Výkonom práva môže byť aj vznesenie námietky premlčania.
Navyše súd prvej inštancie by vzhľadom na vyššie uvedené vymedzenie dobrých mravov aj pri odlišnej
časovej osi vyhodnotil námietku premlčania vznesenú žalovanými ako rozpornú s dobrými mravmi.
Súd prvej inštancie totiž nepostrehol žiadnu reflexiu žalovanej strany smerom k strane žalujúcej, zvlášť

pri nezvratnosti spôsobeného následku na majetku žalobcu. Na základe uvedených dôvodov žalobe
ohľadne sumy vo výške 3 954 eur s príslušenstvom vyhovel. Z dôvodu späťvzatia žaloby sčasti čo do
sumy 546 eur konanie zastavil podľa § 145 ods. 2 CSP. Z prisúdenej istiny súd prvej inštancie priznal
úroky z omeškania vo výške 9,5 % p. a. od 23. februára 2024 žalobného návrhu v súlade s § 517 ods.
1 a 2 Občianskeho zákonníka. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v

spojení s § 262 ods. 1 a 2 CSP.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 19. septembra 2024 sp. zn.
14Co/10/2024 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku tak, že žalobu v tejto časti
zamietol; žalovaným 1/ a 2/ priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v

rozsahu 100 %; žalovaným 1/ a 2/ priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

2.1. Odvolací súd považoval za kľúčové vysporiadanie sa s uplatnenými námietkami premlčania.
Poukázal na ustanovenie § 822 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pri poistení zodpovednosti za

škodu poistiteľ v prípade poistnej udalosti nahrádza za poisteného škodu, za ktorú poistený zodpovedá
poškodenému. Zaplatením náhrady škody za poisteného sa však poistiteľ nestáva zodpovednostným
subjektom namiesto poisteného ani nepreberá jeho dlh voči poškodenému. Poškodený preto spravidla
nemá priamy nárok voči poisťovateľovi a musí si nárok uplatniť voči škodcovi. Výnimkou sú prípadyustanovené osobitným predpisom, napr. zákonom č. 381/2001 Z. z. Pri škode spôsobenej prevádzkou
motorového vozidla má poškodený možnosť uplatniť nárok buď voči škodcovi, alebo priamo voči
poisťovateľovi, prípadne voči obom súčasne. Náhrada škody mu však môže byť poskytnutá len

raz, pričom plnenie jedného subjektu spôsobuje zánik nároku voči druhému v rozsahu poskytnutého
plnenia. Vzťah medzi poškodeným a škodcom je vzťahom zodpovednosti za škodu, zatiaľ čo
vzťah medzi poisťovateľom a poisteným škodcom je poistným vzťahom upraveným zákonom a
poistnou zmluvou, ktorý určuje podmienky a rozsah plnenia poisťovateľa. Vzťah medzi poškodeným
a poisťovateľom je osobitným právnym vzťahom vyplývajúcim zo záväzku poisťovateľa plniť náhradu

škody priamo poškodenému, pričom zákon č. 381/2001 Z. z. priznáva poškodenému aj priamy nárok
vočipoisťovateľovi.Aksipoškodenýuplatnínárokpriamovočipoisťovateľovipodľa§15ods.1zákonač.
381/2001 Z. z., premlčanie tohto nároku sa posudzuje podľa rovnakých pravidiel ako premlčanie nároku
voči škodcovi, teda podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o náhrade škody. Z ustanovenia § 15 ods.
2 zákona č. 381/2001 Z. z. však vyplýva, že na premlčanie nároku poškodeného voči poisťovateľovi sa
neuplatní ustanovenie § 104 Občianskeho zákonníka.

2.2. Keďže nárok poškodeného voči poisťovateľovi a nárok voči škodcovi sa premlčujú samostatne,
poškodený mal nárok uplatniť voči každému z týchto subjektov včas, keďže uplatnenie nároku len voči
jednémuznichneznamenalojehouplatnenieajvočidruhému(rozhodnutieNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky sp. zn. 2MCdo/9/2013). Aj pri priamom nároku poškodeného voči poisťovateľovi nejde o vzťah

zodpovednosti za škodu, keďže zodpovednostný vzťah vzniká iba medzi poškodeným a škodcom.
Poškodený sa zároveň nestáva účastníkom poistnej zmluvy medzi poisťovateľom a poisteným, má však
na základe zákona osobitné oprávnenie požadovať plnenie priamo od poisťovateľa. Ide o posilnenie
ochrany poškodeného, aby jeho nárok na náhradu škody bol zabezpečený aj v prípadoch, keď by
poisťovateľ mohol voči poistenému odmietnuť plnenie z poistného vzťahu. Najvyšší súd Slovenskej

republiky v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/38/2005 z 28. apríla 2005 uviedol, že záväzok poisťovne nahradiť
škodu za poisteného je záväzkom voči poistenému, nie voči poškodenému. Poisťovňa teda nie je
subjektom zodpovedným za vzniknutú škodu, ale je povinná plniť za poisteného škodcu, ktorý si u nej
uplatnil právo vyplývajúce z poistného vzťahu. Pri posudzovaní premlčania vychádzal z ustanovenia
§ 106 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje subjektívnu a objektívnu premlčaciu dobu pri náhrade

škody. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná a začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvie
o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Objektívna premlčacia doba je trojročná a začína plynúť od
škodnej udalosti. Obe lehoty plynú nezávisle od seba a právo sa premlčí uplynutím tej, ktorá uplynie
skôr. Subjektívna lehota pritom môže plynúť len v rámci objektívnej lehoty.

2.3. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nároku na náhradu škody voči poisťovateľovi
podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. je podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka rozhodujúci
okamih, kedy sa poškodený preukázateľne dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, nie
okamih doručenia oznámenia o výsledku poistného šetrenia poisťovateľa (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo/9/2021). Subjektívna premlčacia doba je dvojročná a začína plynúť

odo dňa, keď poškodený nadobudne skutočnú vedomosť o vzniku škody a o osobe zodpovednej
za jej vznik. Poškodený sa o škode dozvie vtedy, keď má dostatočné informácie o majetkovej ujme
takého druhu a rozsahu, aby ju bolo možné aspoň približne vyjadriť v peniazoch a uplatniť na súde
(R 38/1975). Nie je pritom potrebné, aby poškodený poznal presnú výšku škody napr. na základe
znaleckého posudku. Postačuje orientačná vedomosť o jej rozsahu, ktorá umožňuje podať žalobu,

pričom presná výška škody môže byť následne upresnená v súdnom konaní (rozsudok Najvyššieho
súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo 721/2005). Tento výklad zodpovedá aj ustálenej judikatúre (napr.
rozsudok Najvyššieho súdu ČSR sp. zn. 2Cz 19/74, stanovisko Najvyššieho súdu SSR č. j. Cpj
10/83, ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo 2656/2004 a 25Cdo
61/2003). Za týchto okolností odvolací súd nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého

začala subjektívna premlčacia doba plynúť až po vypracovaní znaleckého posudku v tomto konaní.
Takýto výklad ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka považoval za nesprávny. V kontexte
uvedeného odvolací súd ustálil, že žalobca mal vedomosť o vzniku a približnej výške škody najneskôr v
čase, keď si nárok uplatnil v adhéznom konaní dňa 29. októbra 2020. Znalecké dokazovanie vykonané
v civilnom konaní už len spresňovalo výšku škody. Žalobca mal pritom k dispozícii aj údaj o kúpnej

cene motocykla nadobudnutého v roku 2018, takže pri tzv. totálnej škode mal dostatok informácií na
uplatnenie nároku aspoň v orientačnej výške.2.4. Keďže nároky voči škodcovi a poisťovateľovi sa premlčujú samostatne, následne skonštatoval,
že subjektívna premlčacia doba voči poisťovateľovi - žalovanej 2/ uplynula dňa 29. októbra 2022. Vo
vzťahu k žalovanému škodcovi - žalovanému 1/ premlčacia doba počas trestného konania spočívala

do 9. apríla 2021, teda do právoplatného skončenia trestného konania. Ani po jeho skončení však
žalobca svoj nárok viac ako dva roky neuplatnil. Komunikácia s poisťovňou vedená v roku 2023 nemala
na plynutie premlčacej doby relevantný vplyv. Žaloba podaná dňa 28. júna 2023 bola podaná po
uplynutí subjektívnej dvojročnej premlčacej doby voči obom žalovaným. K záveru súdu prvej inštancie
o neprihliadaní na námietku premlčania pre rozpor s dobrými mravmi, odvolací súd zdôraznil, že podľa

ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka možno odoprieť ochranu výkonu práva len výnimočne, ak je
tento výkon v rozpore s dobrými mravmi. Dobrým mravom zásadne neodporuje, ak účastník konania
namieta premlčanie práva, keďže ide o zákonom ustanovený inštitút. Za konanie v rozpore s dobrými
mravmi možno považovať len také prípady, keď je námietka premlčania výrazom zneužitia práva na
úkor druhej strany, ktorá márne uplynutie premlčacej doby nezavinila a voči ktorej by nepriznanie nároku
predstavovaloneprimeranetvrdýpostih.Priposudzovanítejtootázkyjepotrebnéprihliadaťnakonkrétne

okolnosti prípadu, najmä na charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré nebolo
uplatnené včas (napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 176/2011). Zároveň
treba rešpektovať zásadu, že právo patrí bdelým, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú
mieru opatrnosti pri uplatňovaní svojich práv (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. II. ÚS 920/2016, II. ÚS 176/2011, Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo 539/2008 a

25Cdo 2648/2003, ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/151/2012). Napokon
poukázal aj na judikatúru, v zmysle ktorej, ak si žalobca vlastným postupom vytvorí podmienky pre
úspešné vznesenie námietky premlčania, jej uplatnenie nemožno považovať za konanie v rozpore s
dobrými mravmi (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/41/2012). Odopretie
práva uplatniť námietku premlčania predstavuje významný zásah do princípu právnej istoty, preto

k nemu možno pristúpiť len vo výnimočných prípadoch, keď by priznanie účinkov premlčania bolo
voči oprávnenej osobe neprimerane tvrdé (uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS
645/13). Vo všeobecnosti nemožno vylúčiť, že vznesenie námietky premlčania môže byť v rozpore
s dobrými mravmi, keďže výkon žiadneho práva nesmie byť s nimi v rozpore. Takýto prípad však
prichádza do úvahy len výnimočne, najmä ak ide o zneužitie práva na úkor druhého účastníka, ktorý

márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a priznanie účinkov premlčania by pre neho predstavovalo
neprimerane tvrdý postih. Pri posudzovaní je potrebné prihliadať na konkrétne okolnosti prípadu, najmä
na charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré nebolo uplatnené včas (uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 176/2011). V danom prípade však z vykonaného
dokazovania, ani z tvrdení žalobcu nevyplynuli okolnosti na strane žalovaných, ktoré by žalobcovi bránili

včas uplatniť nárok na náhradu škody na súde. Na záver odvolací súd dodal, že každý je pritom povinný
postupovaťpriuplatňovanísvojichprávsnáležitoumieroupredvídavostiaopatrnosti.Zatýchtookolností
preto pri dôvodne vznesených námietkach premlčania nebolo možné žalobe voči obom žalovaným
vyhovieť. Odvolací súd zároveň považoval za dôvodnú aj odvolaciu námietku týkajúcu sa príslušenstva
pohľadávky, keďže súd prvej inštancie rozhodol o úrokoch z omeškania, hoci o zmene žaloby, ktorou

bolo príslušenstvo uplatnené, nerozhodol v súlade s § 142 ods. 1 CSP. Na základe uvedených dôvodov
napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku zmenil v súlade s § 388 CSP a žalobu zamietol. O nároku
na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania, odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením
§ 396 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej len „dovolateľ“),
ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Namietal, že odvolací súd veľmi
stručne zhrnul obsah jeho vyjadrení k odvolaniam žalovaných 1/ a 2/ bez uvedenia podstatnej
argumentácie. Zároveň sa vôbec nezaoberal argumentmi, ktoré uviedol v replikách k vyjadreniam
žalovaných, ani právnymi závermi súdnych rozhodnutí, na ktoré poukazoval a ktoré podľa neho

podporovali správnosť právneho názoru súdu prvej inštancie. Odvolací súd svoj výklad začiatku plynutia
subjektívnej premlčacej doby, oprel okrem iného aj o rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp.
zn. 25Cdo 2656/2004 a 25Cdo 61/2003. V odôvodnení však chýbalo vysvetlenie, prečo tieto rozhodnutia
považovalzasúčasťkonštantnejjudikatúryaleboustálenejrozhodovacejpraxe.Žalobcapoukazovaltiež
na to, že rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky nemožno považovať za ustálenú rozhodovaciu

prax v zmysle § 421 CSP, najmä ak existuje judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a
odvolacích súdov, ktorá otázku začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty už riešila. Dovolateľ
zároveň namietal, že odvolací súd sa nevysporiadal s argumentáciou podopretou rozhodnutiami
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/234/2007, 5Cdo/120/2007 a 1Cdo/226/2005, podľaktorých je určenie výšky škody pri totálnej škode na motorovom vozidle odbornou otázkou, keďže výška
škody sa určuje ako rozdiel medzi časovou hodnotou vozidla a hodnotou použiteľných zvyškov. Ďalej
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR sp. zn. 2Cz 19/74, podľa ktorého pri posudzovaní

momentu, kedy sa poškodený dozvedel o škode, treba vychádzať z jeho preukázanej vedomosti o
vzniknutej škode, nie iba z predpokladanej vedomosti. Taktiež citoval aj právny záver vyplývajúci z
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo/9/2021, v zmysle ktorého pri nároku
na náhradu škody z poškodenia vozidla v rámci povinného zmluvného poistenia začína subjektívna
premlčacia lehota plynúť najneskôr od doručenia faktúry za opravu vozidla poškodenému, keďže faktúra

poskytuje presnú informáciu o rozsahu škody. Podobný záver vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/231/2009. Žalobca zdôraznil, že jeho skutková situácia bola odlišná,
keďže nedisponoval faktúrou autoservisu ani iným dokladom, z ktorého by bolo možné určiť výšku
škody. Keďže nemal odborné ani technické znalosti potrebné na určenie rozsahu poškodenia vozidla,
o výške škody sa mohol dozvedieť až na základe jej určenia žalovanou 2/ pri ukončení likvidácie
poistnej udalosti. V tejto súvislosti poukázal na list žalovanej 2/ z 20. augusta 2023, v ktorom bol

informovaný, že škoda bude likvidovaná ako totálna škoda, keďže predpokladané náklady na opravu
prevyšujúvšeobecnúhodnotuvozidla.Vďalšomlistez28.augusta2023žalovaná2/uviedla,žehodnota
použiteľných zvyškov bola stanovená v sume 515 eur, pričom súdom ustanovený znalec ju neskôr
určil odlišne. O presnej výške škody sa žalobca dozvedel až po doručení znaleckého posudku dňa
20. februára 2024. Na podporu uvedenej argumentácie poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v

Bratislave sp. zn. 7Co/133/2017, z ktorého vyplýva, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
doby je rozhodujúca skutočná vedomosť poškodeného o rozsahu škody. V uvedenom prípade odvolací
súd dospel k záveru, že poškodená nadobudla vedomosť o výške škody až po ukončení poistného
šetrenia poisťovateľom. Toto rozhodnutie bolo následne potvrdené aj v dovolacom konaní (sp. zn.
4Cdo/310/2020) a nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 147/2023. Naproti tomu

odvolací súd v danom prípade dospel k záveru, že žalobca mal vedomosť o približnej výške škody
už dňa 29. októbra 2020, keď si nárok uplatnil v adhéznom konaní, pričom znalecké dokazovanie
malo len spresniť jej výšku. Namietal, že odvolací súd nevysvetlil, ako sa vysporiadal s odlišnými
právnymi závermi uvedenými v citovaných rozhodnutiach, ani prečo sa od tejto judikatúry odchýlil.
Zdôraznil, že ak sa súd odchýli od ustálenej rozhodovacej praxe bez dostatočného odôvodnenia a bez

vysporiadania sa s judikatúrou, na ktorú účastník výslovne poukázal, oslabuje tým presvedčivosť svojho
rozhodnutia a narúša predvídateľnosť súdneho rozhodovania. Ústavný súd Slovenskej republiky vo
svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že k imanentným znakom právneho štátu patrí princíp právnej
istoty, ktorého súčasťou je aj požiadavka, aby sa na rovnakú právnu otázku za rovnakých podmienok
poskytovala rovnaká odpoveď. Diametrálne odlišná rozhodovacia prax všeobecných súdov v obdobných

veciach, pokiaľ nie je objektívne a rozumne odôvodnená, je ústavne neudržateľná. Napokon obdobné
závery vyplývajú aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Povinnosť súdu vysporiadať sa s
existujúcou judikatúrou, najmä ak na ňu účastník konania výslovne poukáže, je súčasťou požiadavky
riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Ak súd rieši rovnakú alebo obdobnú právnu otázku odlišne
bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími rozhodnutiami, môže tým porušiť princíp právnej

istoty a právo účastníka na súdnu ochranu. Navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a
vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

4. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom
so špecifickým postavením v systéme civilného sporového konania a nemožno ho chápať ako „ďalšie

odvolanie“. Dovolací súd preto nemá byť vnímaný ako tretia inštancia oprávnená preskúmavať každé
rozhodnutie odvolacieho súdu. Odvolací súd nie je povinný reagovať na všetky odvolacie námietky,
ale iba na tie, ktoré majú pre rozhodnutie podstatný význam alebo zostali medzi stranami sporné.
Samotná skutočnosť, že sa dovolateľ nestotožnil s právnym názorom odvolacieho súdu, podľa judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky neznamená, že rozhodnutie je arbitrárne alebo nedostatočne

odôvodnené. O svojvôli pri výklade práva by bolo možné hovoriť iba v prípade, ak by súd poprel účel
a význam príslušných zákonných ustanovení. Žalovaný 1/ zároveň poukázal na ustanovenia § 379,
§ 380 a § 383 CSP, z ktorých vyplýva viazanosť odvolacieho súdu rozsahom odvolania, odvolacími
dôvodmi a skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie, ak odvolací súd dokazovanie neopakuje
alebo nedoplní. Podľa § 393 ods. 2 CSP má odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia uviesť stručný

obsah napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán,
zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkázať na ustálenú rozhodovaciu prax.
Podľa žalovaného 1/ preto skutočnosť, že odvolací súd podrobne nereprodukoval všetky argumenty
žalobcu, neznamenalo porušenie práva na spravodlivý proces. K dovolacej argumentácii uviedol, žebola vytrhnutá z kontextu odôvodnenia rozhodnutia. Odvolací súd v bode 36. odôvodnenia poukázal
na konštantnú judikatúru týkajúcu sa výkladu začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby, najmä na
rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR sp. zn. 2Cz 19/74 a stanovisko Najvyššieho súdu SSR č. j. Cpj

10/83. Na podporu tejto judikatúry poukázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp.
zn. 25Cdo 2656/2004 a 25Cdo 61/2003, ako aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4Obdo/9/2021. Rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/234/2007,
5Cdo/120/2007 a 1Cdo/226/2005 sa podľa žalovaného 1/ nezaoberali výkladom začiatku plynutia
subjektívnej premlčacej doby, preto neboli pre posudzovanú vec rozhodujúce. Vo vzťahu k rozhodnutiu

KrajskéhosúduvBratislavesp.zn.7Co/133/2017žalovaný1/uviedol,žesatýkaloodlišnéhoskutkového
stavu, konkrétne otázky výšky poistného plnenia. Odvolací súd zároveň v bode 26. odôvodnenia
konštatoval, že nárok poškodeného voči poisťovateľovi a nárok voči škodcovi sa premlčujú samostatne,
pričom vo vzťahu k žalovanému 1/ nebolo potrebné sa vysporiadavať s odlišným právnym názorom
iného odvolacieho súdu. Žalovaný 1/ poukázal aj na judikatúru, v zmysle ktorej sa poškodený o škode
dozvie v okamihu, keď má údaje umožňujúce podať žalobu o náhradu škody, teda keď nadobudne

vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy aspoň v približnej výške (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka;
stanovisko Najvyššieho súdu SSR č. j. Cpj 10/83; uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4Obdo/9/2021). Podľa žalovaného 1/ je preto záver odvolacieho súdu, že na podanie žaloby
postačuje orientačná vedomosť o výške škody, plne v súlade s ustálenou judikatúrou. Keďže žalobca
neuplatnil nárok na náhradu škody ani v minimálnej výške v subjektívnej dvojročnej premlčacej dobe,

odvolací súd podľa žalovaného 1/ rozhodol v súlade s právnou úpravou aj ustálenou rozhodovacou
praxou. Z tohto dôvodu považoval dovolanie za nedôvodné, navrhol ho odmietnuť. Uplatnil si nárok na
náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

5. Žalovaná 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom s

osobitným postavením a nemožno ho chápať ako ďalšie odvolanie ani ako prostriedok na preskúmanie
akéhokoľvek rozhodnutia odvolacieho súdu. Posúdenie splnenia podmienok dovolacieho konania patrí
výlučne dovolaciemu súdu. Zároveň zdôraznila, že právo na súdnu ochranu, ani právo na spravodlivý
proces nezaručujú účastníkovi úspech v konaní, ani to, aby sa súd stotožnil s jeho právnym názorom,
hodnotením dôkazov alebo navrhovaným výkladom práva. Podľa žalovanej 2/ odvolací súd postupoval

v súlade so zákonom, zabezpečil stranám rovnaké procesné postavenie a vo svojom rozhodnutí sa
riadne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami veci. Z bodov 23. až 49. odôvodnenia
vyplýva, že odvolací súd podrobne vysvetlil skutkové aj právne dôvody svojho rozhodnutia a správne
dospel k záveru, že nárok žalobcu bol voči obom žalovaným uplatnený po márnom uplynutí premlčacej
doby, takže pri dôvodne vznesenej námietke premlčania nebolo možné žalobe vyhovieť. Ďalej uviedla,

že podľa § 106 Občianskeho zákonníka sa právo na náhradu škody premlčí uplynutím subjektívnej
alebo objektívnej premlčacej doby, pričom subjektívna lehota môže plynúť len v rámci objektívnej.
Pokiaľ ide o vedomosť o škodcovi, žalobca ju mal bezprostredne po dopravnej nehode, keďže vinník
nebol sporný. Pokiaľ išlo o vedomosť o škode, aj ustálená súdna prax vychádza z toho, že postačuje
vedomosť o škode aspoň v približnej sume s možnosťou jej neskoršieho spresnenia. Za rozhodujúce

považovala to, že žalobca si už v trestnom konaní podaním z 29. októbra 2020 uplatnil nárok na náhradu
škody vo výške 4 500 eur. Táto skutočnosť podľa nej jednoznačne preukazuje, že už v tom čase mal
vedomosť o výške škody aspoň v orientačnom rozsahu, preto mu najneskôr od tohto okamihu začala
plynúť subjektívna premlčacia lehota. Po právoplatnom skončení trestného konania pritom žalobca v
občianskom konaní riadne nepokračoval, keďže zostal viac ako dva roky nečinný a žalobu podal až

v posledný deň objektívnej premlčacej lehoty. Zároveň namietala, že žalobca sa účelovo dovoláva
toho, že nemal vedomosť o výške škody, lebo nebol vypracovaný znalecký posudok. Podľa nej mu
však táto údajná nevedomosť nebránila uplatniť si nárok už v trestnom konaní v konkrétnej sume.
Rovnako považovala za irelevantný odkaz žalobcu na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp.
zn. 7Co/133/2017, keďže toto rozhodnutie vychádzalo z odlišného skutkového aj právneho základu.

Zdôraznila, že žalobca neposkytoval poisťovateľovi potrebnú súčinnosť. Už listom z 8. júla 2020 bol
vyzvaný na uplatnenie a preukázanie svojho nároku na náhradu škody, na ktorý nereagoval a zostal
pasívny. Túto svoju nečinnosť preto podľa žalovanej 2/ nemôže spätne ospravedlňovať tvrdením,
že bez znaleckého posudku nepoznal výšku škody. Na podporu správnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu žalovaná 2/ opätovne poukázala aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

3Cdo/231/2009, v zmysle ktorého pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby postačuje, aby
poškodený nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy aspoň v približnej sume s možnosťou jej
dodatočného spresnenia. Záver odvolacieho súdu preto podľa nej zodpovedá ustálenej judikatúre a
nemožno hovoriť o svojvôli, nedostatočnom odôvodnení ani o porušení práva žalobcu na spravodlivýproces. Žalovaná 2/ preto uzavrela, že žalobcom uplatnený dovolací dôvod nie je daný, rozhodnutie
odvolacieho súdu považovala za vecne aj právne správne. Navrhla dovolanie žalobcu ako zjavne
nedôvodné zamietnuť.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v
neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§
443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú

splnené podmienky podľa § 429 CSP, v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je
potrebné odmietnuť.

7. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

8. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421

CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie
je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne
napadnúť dovolaním.

9. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto
v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne
konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

10. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva

táto vada.

11. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu
do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci
procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v

dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny
proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v
konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).

12. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na
spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať
postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré

sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
nazastúpeniezvolenýmzástupcom,právonapredvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistrán
v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom

svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

13. Pod porušením práva na spravodlivý proces vo všeobecnosti treba rozumieť taký postup súdu,
ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava
priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom

- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý
proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (sp. zn. II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019,
4Cdo/140/2019, 4Cdo/120/2019).14. Pojem procesný postup bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že
sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť
súdu, teda proces prejednania sporu znemožňujúci strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení

a mariaci možnosti jej aktívnej účasti na konaní (R 129/1999, rozhodnutia najvyššieho súdu sp.
zn. 1Cdo/6/2014, 3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, 6Cdo/90/2012). Tento pojem nemožno vykladať
extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu
možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce
opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba

rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú
slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom-ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto
porušenia bude znamenať nespravodlivý proces.

15. Z podstatných okolností preskúmavanej veci vyplýva, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody
spôsobenej dopravnou nehodou na jeho motorovom vozidle, a to voči vodičovi ako škodcovi a zároveň

voči poisťovateľovi, u ktorého mal škodca uzatvorené povinné zmluvné poistenie. Žalobca tvrdil, že o
presnej výške škody sa dozvedel až po jej odbornom určení v rámci poistného šetrenia a znaleckého
dokazovania, a preto jeho nárok nemohol byť považovaný za premlčaný. Žalovaní v konaní namietali
premlčanie uplatneného nároku. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k záveru, že
nárok žalobcu voči škodcovi a voči poisťovateľovi sa premlčujú samostatne a u každého z nich mal

byť uplatnený v zákonom stanovenej lehote. Pri posudzovaní začiatku plynutia subjektívnej premlčacej
doby vychádzal z ustanovenia § 106 Občianskeho zákonníka a citovanej judikatúry najvyššieho súdu
sp. zn. 4Obdo/9/2021, R 38/1975, 2Cz 19/1974, v zmysle ktorej premlčacia doba začne plynúť vtedy,
keď sa poškodený dozvie o škode a o osobe zodpovednej za jej vznik, pričom postačuje aj približná
vedomosť o výške škody. Keďže žalobca mal vedomosť o vzniku škody a jej výške aspoň orientačnej,

vychádzajúcej výšky ceny motorového vozidla najneskôr dňa 29. októbra 2020, kedy si uplatnil nárok
na náhradu škody v adhéznom konaní v rámci trestného konania, preto podľa názoru odvolacieho
súdu, znalecké dokazovanie vykonané v civilnom konaní už len spresňovalo výšku škody, ale nebolo
rozhodujúce pre začiatok plynutia premlčacej doby. U žalovaného 1/ premlčacia doba spočívala počas
trestného konania do jeho právoplatného skončenia dňa 9. apríla 2021. Po jeho skončení žalobca bol

viac ako po dobu 2 rokov pasívny. Relevantný vplyv na plynutie premlčacej doby nemala ani jeho
komunikácia so žalovanou 2/. V kontexte uvedeného skonštatoval premlčanie uplatneného nároku
na náhradu škody žalobou podanou na súde dňa 28. júna 2023 po uplynutí dvojročnej subjektívnej
premlčacej doby samostatne posudzovanej u oboch žalovaných. Odvolací súd sa zároveň zaoberal
aj otázkou, či by prihliadanie na dôvodne vznesenú námietku premlčania nebolo v rozpore s dobrými

mravmi podľa § 3 Občianskeho zákonníka. Skonštatoval, že v danom prípade neexistovali výnimočné
okolnosti, ktoré by odôvodňovali neprihliadanie na túto námietku. Zdôraznil, že inštitút premlčania je
zákonným prostriedkom ochrany právnej istoty a jeho uplatnenie spravidla nemožno považovať za
konanie v rozpore s dobrými mravmi. Keďže žalobca mal dostatok času na uplatnenie svojho nároku
a nič mu v tom nebránilo, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu z dôvodu

dôvodne vznesenej námietky premlčania zamietol. Zdôraznil, že žalobca nevhodnou voľbou prostriedku
ochrany svojich práv z objektívneho hľadiska vlastným zavinením vytvoril podmienky pre neskoršie
úspešné vznesenie námietky premlčania práva žalovanými, preto uplatnenie námietky premlčania nie je
v rozpore s dobrými mravmi (sp. zn. 3Cdo/41/2012). Dobré mravy prevážia nad právnou istotou iba vo
výnimočných prípadoch, keď uplatnenie námietky premlčania na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie

premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by zánik nároku v dôsledku premlčacej doby bol neprimerane
tvrdý. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností veci, najmä vziať
do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré nebolo uplatnené pred uplynutím
premlčacej doby (II. ÚS 176/2011). Z vykonaného dokazovania, ani z tvrdení žalobcu v priebehu konania
nevyplynuli dôvody, ktoré by boli prekážkou pre včasné uplatnenie nároku na náhradu škody.

16. Na základe uvedeného dovolací súd konštatuje, že hodnotiaca úvaha odvolacieho súdu, v danom
prípade zodpovedá zásadám formálnej logiky, vychádza zo zisteného skutkového stavu veci a z
odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
a právnym posúdením. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia preto spĺňa náležitosti vyplývajúce z

ustanovenia § 220 ods. 2 v spojení s § 393 ods. 2 CSP. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia
a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú
presvedčivosť. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebookolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a
presvedčivé, premisy v ňom zvolené aj závery, ku ktorým na ich základe dospel.

17. V reakcii na uplatnenú dovolaciu argumentáciu dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania
podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd rozhodnutie neodôvodnil podľa
predstáv dovolateľa. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vyplýva, že prípadný nedostatok
riadneho odôvodnenia dovolaním napádaného rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo
nesprávne právne posúdenie veci v zásade nezakladá vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm.

f) CSP. Do úvahy preto neprichádza ani relevantnosť námietky, že odvolací súd nedostatočným
odôvodnením rozhodnutia dovolateľovi znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Uplatnené námietky nastolené
žalobcom sa týkali skutkového a právneho posúdenia veci. Dovolací súd preto zdôrazňuje, že pri
posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov,
na ktorých je rozhodnutie založené, nie je právne relevantné, lebo nesprávne právne posúdenie veci

prípustnosť dovolania uplatneného podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá (R 24/2017, R 54/2012,
tiež rozhodnutia najvyššieho súdu napr. sp. zn. 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017,
4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018). Uvedený názor najvyššieho súdu
považuje za ústavne udržateľný aj ústavný súd (I. ÚS 536/2024, II. ÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020).

18. Podľa § 393 ods. 3 CSP ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie
rozhodnutia obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

19.Ajprerozhodovanieodvolaciehosúduplatí,žeibarozhodovanievsúladesustálenousúdnoupraxou
je úplným naplnením požiadavky spravodlivého procesu a princípu právnej istoty, ktorý je vyjadrený v čl.

2 ods. 2 Základných princípov CSP. Ak odvolací súd dospeje k záveru, že v prejednávanej veci nastala
taká typická situácia, ktorá je rozhodovaná stabilne v rozhodnutiach súdov určitým spôsobom, má
možnosť v odôvodnení rozsudku jednoducho odkázať na túto ustálenú rozhodovaciu prax (R 71/2018).
Existenciou ustálenej praxe môže argumentovať sporová strana, ale takáto prax môže byť súdu známa
ajzjehorozhodovacejčinnosti.Vopačnomprípade,aksachceodvolacísúdodustálenejpraxeodkloniť,

zákon mu explicitne ukladá povinnosť dôkladne vysvetliť, z akých dôvodov nebolo možné riadiť sa
praxou, ktorou ako ustálenou argumentovala sporová strana, prípadne vysvetliť, že nejde o ustálenú
prax , ale o ojedinelý názor. V každom prípade však aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu platí, že
odôvodnenie každého odklonu musí byť dôkladné a presvedčivé. Povinnosťou odvolacieho súdu je
zároveň vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

Za podstatný je potrebné považovať taký argument, ktorý je relevantný, teda má vecnú súvislosť s
prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania samostatne alebo v
spojitosti s ostatnými okolnosťami môže priniesť rozhodnutie priaznivejšie pre odvolateľa.

20. Ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je vytváraná najvyššími súdnymi autoritami, ktorú

vyjadrujú predovšetkým rozhodnutia a stanoviská najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Rozhodovanie v
súlade s ustálenou súdnou praxou je naplnením spravodlivého procesu, princípu rovnosti právnej
istoty a legitímneho očakávania strán (čl. 2 ods.1 a 2 a čl. 3 Základných princípov CSP). Do tohto
pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach

najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré
neskôr vydané nepublikované rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí
nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali (sp. zn.
3Cdo/6/2017, 3Cdo/158/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 6Cdo/21/2017 a 6Cdo/129/2017). Právne
závery vyplývajúce z rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo 2656/2004, 25Cdo

61/2004, z ktorých odvolací súd vychádzal sa týkali totožnej právnej úpravy vyplývajúcej z § 106 ods. 1
zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, ktorý platil v Českej republiky do 31. decembra 2013,
ktoré závery možno súdnou praxou považovať za ustálené.

21. V danom prípade sa odvolací súd nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie v otázke posúdenia

vznesenia námietky premlčania. Skonštatoval, že nárok žalobcu voči škodcovi a voči poisťovateľovi
sa premlčuje samostatne u každého z nich, preto mal byť uplatnený v zákonom stanovenej lehote.
Pri posudzovaní začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby vychádzal z ustanovenia § 106
Občianskeho zákonníka a citovanej judikatúry najvyššieho súdu sp. zn. 4Obdo/9/2021, R 38/1975, 2Cz19/1974, v zmysle ktorej premlčacia doba začne plynúť vtedy, keď sa poškodený dozvie o škode a o
osobe zodpovednej za jej vznik, pričom postačuje aj približná vedomosť o výške škody. Keďže žalobca
mal vedomosť o vzniku škody a jej výške aspoň orientačnej, vychádzajúcej z výšky ceny motorového

vozidla najneskôr dňa 29. októbra 2020, kedy si uplatnil nárok na náhradu škody v adhéznom konaní
v rámci trestného konania, preto podľa názoru odvolacieho súdu, znalecké dokazovanie vykonané v
civilnomkonaníužlenspresňovalovýškuškody,alenebolorozhodujúceprezačiatokplynutiapremlčacej
doby. U žalovaného 1/ premlčacia doba spočívala počas trestného konania do jeho právoplatného
skončenia dňa 9. apríla 2021. Po jeho skončení žalobca bol viac ako po dobu 2 rokov pasívny.

Relevantný vplyv na plynutie premlčacej doby nemala ani jeho komunikácia so žalovanou 2/. V kontexte
uvedeného uzavrel, že premlčanie uplatneného nároku na náhradu škody žalobou podanou na súde dňa
28. júna 2023 po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby samostatne posudzovanej u oboch
žalovaných.

22. Dovolateľ vo vzťahu k namietanému náležitému neodôvodneniu napadnutého rozhodnutia v zmysle

§ 393 ods. 3 CSP namietal, že odvolací súd sa nevysporiadal s rozhodnutiami najvyššieho súdu sp. zn.
3Cdo/234/2007, 5Cdo/120/2007, 1Cdo/226/2005 týkajúcimi sa určenia výšky škody pri totálnej škode,
ktorú otázku považoval za odbornú. Navyše odvolací súd vychádzal z rozhodnutí, ktoré sa týkali iných
skutkových okolností pre záver o nadobudnutí vedomosti o vzniku škody. S uvedenou argumentáciou sa
dovolací súd nestotožňuje. V danom prípade odvolací súd v súlade s princípom hospodárnosti konania

sa z dôvodu vznesenej námietky premlčania, prioritne zaoberal jej (ne)dôvodnosťou, pričom dospel
k záveru o uplatnení nároku na náhradu škody po uplynutí premlčacej doby, preto žalobu zamietol.
Z uvedeného dôvodu následne odvolací súd neposudzoval otázku vyhodnotenia vzniknutej škody na
motocykle ako totálnej škody. Z tohto dôvodu rozhodnutia najvyššieho súdu (sp. zn. 3Cdo/234/2007,
5Cdo/120/2007, 1Cdo/226/2005), na ktoré dovolateľ poukázal neboli spôsobilé pre neho privodiť

priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej. Z obsahu spisu je nesporné, že dovolateľ ako poškodený si
v adhéznom konaní dňa 29. októbra 2020 uplatnil nárok na náhradu škody vo výške kúpnej ceny v
sume 4.500 eur, s ktorým nárokom bol odkázaný na občianskoprávne konanie. Z uvedeného preto
možno vyvodiť, že o vzniku a o výške škody žalobca mal vedomosť, ktorú nadobudol bezprostredne po
dopravnej nehode, keďže skutkový dej, ani zodpovednosť za spôsobenie dopravnej nehody dňa 28. júna

2020 nebolo sporné. Počas trvania trestného konania až do jeho právoplatného skončenia, premlčacia
doba spočívala do 9. apríla 2021. Žalobca si nárok na náhradu škody proti žalovaným 1/ a 2/ uplatnil
dňa 28. júna 2023, teda nie bezprostredne po skončení trestného konania. Voči žalovanej 2/ nárok na
náhradu škody si v trestnom konaní neuplatnil. Pri preukázanej vedomosti žalobcu o vzniku a o výške
škody uplatnenej v adhéznom konaní dňa 29. októbra 2020, subjektívna premlčacia doba na uplatnenie

nároku proti žalovanej 2/ uplynula dňa 29. októbra 2022.

23. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) sp. zn. IV. ÚS 245/2022 z
20. septembra 2022 vyplýva, že zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie
daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s

pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať
mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v
čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 336/2019). Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutia s princípom

práva na spravodlivý proces garantuje každému účastníkovi konania, že vydaný rozsudok musí spĺňať
limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku. Iba skutočnosť, že dovolateľ sa s
právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
jeho rozhodnutia (I. ÚS 188/06).

24. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky
uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali
sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov
rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05).

25. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu
prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnils jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne
záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého

spôsobu hodnoteniavykonaných dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97
a II. ÚS 251/03).

26. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) stabilne judikuje, že súdne rozhodnutia
musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, zároveň však nevyžaduje, aby na každý argument strany

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z
9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára
1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmianávrhminavykonaniedôkazovstránsvýhradou,žemajúvýznamprerozhodnutie(Kraska

proti Španielsku z 29. apríla 1993; m. m. II. ÚS 410/06, I. ÚS 736/2016).

27. Podľa názoru dovolacieho súdu dovolateľ nevytýka žiadne nedostatky v procesnom postupe
odvolacieho súdu, jeho nesúhlas s právnym posúdením odvolacieho súdu, nepredstavuje vadu
zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP (R 54/2012, R 24/2017). Skutočnosť, že dovolateľ má odlišný

právny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ním tvrdenú vadu v zmysle § 420
písm. f) CSP. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 383/06), čo sa netýka
preskúmavanej veci.

28. Na záver dovolací súd len poznamenáva, že dovolací súd v dovolacom konaní nemôže formulovať
nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení,
už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od
súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu, v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie

(§ 442 CSP), v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací
súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi
nižších inštancií, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania, vrátane nesprávneho vyhodnotenia
niektorého dôkazu. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté
rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie

zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na
spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP;
v preskúmavanej veci však dovolací súd takúto vadu nezistil.

29. Vzhľadom uvedené dôvody dovolací súd konštatuje, že procesný postup odvolacieho súdu
nevykazuje existenciu vady zmätočnosti, preto prípustnosť dovolania uplatneného v zmysle § 420 písm.
f) CSP nie je daná, čím je daný dôvod na jeho odmietnutie podľa § 447 písm. c) CSP.

30. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v

spojení § 262 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešným žalovaným 1/ a 2/ dovolací súd priznal nárok na
náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi v plnom rozsahu. O výške náhrady rozhodne súd prvej
inštancie v súlade s § 262 ods. 2 CSP.

31. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.