Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. september 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/28/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5624200144
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5624200144.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku a

členov senátu Mgr. Márie Kašíkovej a JUDr. Zuzany Krivdovej, v právnej veci žalobcu: mal. A. A., nar.
XX.XX.XXXX, bytom B. C. XXX, D. C., zastúpený zákonnými zástupcami: 1/ E. A., nar. XX.XX.XXXX,
B. C. XXX, D. C., 2/ C. A., nar. XX.XX.XXXX, B. C. XXX, D. C., zastúpený: Slovenské národné stredisko
pre ľudské práva, so sídlom Laurinská 18, 811 01 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 30 807
549 proti žalovanej: Základná škola s materskou školou, Liptovské Revúce, so sídlom Liptovské Revúce
232, IČO: 37 813 404, právne zastúpená: JUDr. Peter Svrček, advokát so sídlom v Ružomberku, K. A.
Medveckého 1503/1, o porušení zásady rovnakého zaobchádzania a o náhradu nemajetkovej ujmy, na

odvolanie žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš z 19. decembra 2024,
č. k. 13C/1/2024-389, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.
II. Žalovanej p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu na určenie, že žalovaná porušila zákaz
diskriminácie vo vzťahu k žalobcovi a na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- Eur zamietol
(výrok I.). Podľa § 257 CSP úspešnej žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal z dôvodoch
hodných osobitného zreteľa spočívajúcich v osobe maloletého žalobcu a okolností, ktoré viedli k podaniu

žaloby (výrok II.).
2. Vychádzal zo zistenia, že žalobca na základe zmeny žaloby z 31.07.2024 žiadal určiť, že
žalovaná porušila zákaz diskriminácie vo vzťahu ku žalobcovi tým, že mu neumožnila používať
jeho vlastné kompenzačné pomôcky, ďalej že žalovaná porušila zákaz diskriminácie vo vzťahu
k žalobcovi tým, že od neho bez zákonného dôvodu požadovala/žiadala predložiť tlačivo „Odporučenie
na oslobodenie od povinnej telesnej výchovy“ a žalovaná porušila zákaz diskriminácie vo vzťahu
ku žalobcovi neprimeranou redukciou jeho vzdelávania v predmetoch telesná a športová výchova

a pohybová príprava, a jeho vyčleňovaním z kolektívu pri vyučovaní týchto predmetov. Zároveň
zotrvala na formulovanom ospravedlnení sa žalobcovi jeho zverením na oficiálnom webovom sídle
školy ako aj priznania náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- Eur. V danom prípade sa
jedná o antidiskriminačný spor, v ktorom nesie žalobca dôkazné bremeno, kedy musí súdu oznámiť
skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usúdiť, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania
a že došlo k porušeniu tejto zásady z diskriminačných dôvodov. Pokiaľ žalobca takúto povinnosť splní,
presúva sa dôkazné bremeno na žalovaného, aby preukázal, že zásadu rovnakého zaobchádzania

neporušil (uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/112/2021). V prejednávanej veci vychádzal z podmienok
zákona č. 365/2004 Z. z., zákona č. 245/2008 Z.z. o výchove a vzdelávaní (ďalej aj ako „školský zákon“)
najmä z ustanovení § 144 ods. 1 písm. a/, písm. e/, ods. 2, ods. 3, § 145, § 7 ods. 5 písm. a/, b/, §
7a ods. 1 písm. a/, ods. 2 a z Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, najmä čl. 2, čl. 5ods. 1, 2 a 3, čl. 7 ods. 1, ods. 2, čl. 24 ods. 1, čl. 24 ods. 2 (ďalej aj ako „dohovoru“), ktoré aplikoval
na okolnosti prejednávanej veci.
3. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal preukázané, že maloletý žalobca bol žiakom

so zdravotným postihnutím, ktorý bol rozhodnutím žalovanej zo dňa 06.09.2022 prijatý na základné
vzdelávanie v školskom roku 2022/2023 do X. ročníka s tým, že pri prijatí maloletého žalobcu na
základné vzdelávanie bola žalovanej predložená správa z diagnostického vyšetrenia z 08.03.2022,
ktorá definuje zdravotné postihnutie mal. žalobcu, stanovuje dôsledky zrakového ochorenia a dopad na
zrakovú prácu, rovnako aj odporúčania na jednotlivé činnosti, ako aj odporúčania pri vzdelávaní, tvorbe

individuálneho vzdelávacieho plánu ako aj odporučené kompenzačné a učebné pomôcky. V prípade
maloletého žalobcu sa jedná o žiaka so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami v dôsledku
zrakového postihnutia – slabozrakosť, pričom sa odporúča pokračovať v plnení povinnej školskej
dochádzky formou školského začlenenia v triede základnej školy. Vo vzdelávacom procese je nutné
uplatňovať individuálny prístup, využívať kompenzačné techniky pri zrakovej práci, vytvárať adaptované
pracovné prostredie. Zároveň predpokladá potrebu využívania služieb pedagogického asistenta na

vyššie uvedené úkony. Tvrdenie žalobcu, že mu bolo odopierané používanie vlastných kompenzačných
a edukačných pomôcok na vyučovaní žalovanou, nebolo v konaní preukázané. Primerané úpravy podľa
čl. 2 dohovoru vyhodnocoval k okolnostiam prejednávanej veci a výsledkom vykonaného dokazovania
nazákladevypočutiastránsporu,aleajsvedkovvkonaní.Pokiaľžalobca tvrdil,žemužalovanounebolo
umožnené používať kompenzačné pomôcky, tieto v žalobe nekonkretizuje, nedefinuje, len z prednesov

zákonných zástupcov možno usúdiť, že sa jednalo o tzv. TV lupu, ktorú používal žalobca v domácom
prostredí. Pokiaľ žalovaná zabezpečila žiakovi ďalšie kompenzačné pomôcky, tieto neboli namietané
ani zo strany špeciálneho pedagóga A. F. G., ktorý sa zúčastnil na vzdelávacom procese. Medzi
rodičmi žalobcu a školou prebehlo dňa 07.11.2022 stretnutie ohľadom používania predmetnej TV lupy
s návrhom žalovanej, aby predmetná vec bola zaradená do majetku školy, z dôvodu poistenia majetku

pred škodou, s čím rodičia nesúhlasili. Následne rodičia dňa 13.02.2023 podali sťažnosť, kde podľa
výsledku šetrenia z 28.03.2023 Štátna školská inšpekcia konštatovala, že žalobcovi nebolo umožnené
používať pri výchove a vzdelávaní špeciálne edukačné publikácie, multimediálne pomôcky a špeciálne
kompenzačné pomôcky, a poukázala na nevhodnosť používaného vizualizéra s obrazovkou, ktorú
využíval žalobca v škole od januára 2023. Až následne v marci 2023 rodičia žalobcu predložili čestné

vyhlásenie, že sa vzdávajú nároku na náhradu škody v prípade, že ak žalobca bude používať TV lupu
a dôjde ku škode. Preto nebolo možné stotožniť sa s tvrdením žalobcu, že u žalovanej sa jedná o také
aktívne konanie, ktoré by bránilo maloletému žalobcovi s používaním uvedenej kompenzačnej pomôcky.
Z výpovede rodičov maloletého žalobcu mal ďalej preukázané, že na predchádzajúcej ZŠ v H. I. žalobca
nepoužívalžiadneoptickézariadenie.ZvýpovedesvedkyneA.J.vyplynulo,žemaloletýžalobcadokázal

pracovať na vyučovaní aj bez uvedenej čítacej lupy.
4. Nepovažoval za dôvodnú žalobu na porušenie zákazu diskriminácie vo vzťahu k žalobcovi tým,
že žalovaná od neho bez zákonného dôvodu požadovala/žiadala predložiť tlačivo „Odporučenie na
oslobodenie od povinnej telesnej výchovy“ a že neprimerane redukovala jeho vzdelávanie v predmetoch
telesná a športová výchova a pohybová výchova a jeho vyčlenením z kolektívu pri vyučovaní týchto

predmetov. Tlačivo „Odporúčanie na oslobodenie od povinnej telesnej výchovy“ (ďalej len ako „tlačivo“)
sa využíva v prípade postupu podľa § 31 ods. 5 zákona č. 245/2008 Z. z. Žalovaná nemala
záujem vylúčiť žalobcu z povinnej telesnej výchovy a pohybovej prípravy, keď pripravila a predložila
zákonným zástupcom mal. dieťaťa individuálny výchovno-vzdelávací program z predmetu telesná
a športová výchova a pohybová príprava rešpektujúc jeho zdravotné znevýhodnenie ako aj odporúčania

vyplývajúce zo správy z diagnostického vyšetrenia z 08.03.2022, ako aj z psychologického vyšetrenia
z 24.02.2022, kde sa odporúčajú ďalšie odborné vyšetrenia, a to realizáciou neurologického vyšetrenia
aažpouzatvorenídiagnózyžiakasaodporúčavypracovaťvýchovno-vzdelávacíprogramsprihliadnutím
na jeho špecifiká. Uvedený postup žalovanej bol preverený Štátnou školskou inšpekciou, ktorá potvrdila
správnosť postupu žalovanej v zmysle § 11 ods. 6 písm. a/ školského zákona spojený s povinnosťami

rodičov uvedených v § 144 ods. 7 písm. c/ a d/ školského zákona. Pokiaľ žalobca namietal, že došlo
k redukcii vzdelávania z predmetov telesná a športová výchova a pohybová príprava najskôr, keď
v prvom polroku škola určila akési „adaptačné obdobie na nové prostredie“ a až následne došlo
k vypracovaniu individuálneho výchovno-vzdelávacieho plánu, uvedený postup bol preverovaný Štátnou
školskou inšpekciou, keď podľa výsledku šetrenia škola neodopierala právo na vzdelávanie maloletého

žalobcu vypracovaním individuálneho vzdelávacieho plánu (ďalej aj ako „IVP“) v predmetoch TSV
a POP, keďže postupovala na základe odporúčania odborníkov zo zariadenia poradenstva a prevencie
a vypracovaný IVP rešpektoval ich odporúčania a zdravotné znevýhodnenie žiaka, škola neporušila
práva dieťaťa a nediskriminovala ho tým, že od rodičov žalobcu žiadala vyjadrenie k jeho zdravotnémustavu pre potreby výchovno-vzdelávacieho procesu od lekára. Škola sa vypracovaním IVP z predmetov
TSV a POP snažila o bezpečnosť vyučovania podľa § 144 ods. 4 písm. e/, a/ a f/ školského zákona,
keď škola je povinná v súlade s ust. § 152 písm. c/ školského zákona zaistiť bezpečnosť a ochranu

zdravia žiakov, teda všetkých žiakov školy. Taktiež špeciálny pedagóg A. F. G. zhodnotil aktuálny
stav maloletého žalobcu, dopad jeho ochorenia na zrakovú prácu a na ostatné činnosti, keď v rámci
odporúčaní uviedol obmedzenia vo fyzických aktivitách, keď zároveň odporučil pri vzdelávaní a tvorbe
IVP vychádzať z dostupných materiálov, a to zo vzdelávacieho programu pre žiakov so zdravotným
postihnutím. Svedkyňa B. K. potvrdila, že pri vykonávaní hodiny telesnej výchovy sa mohla venovať

maloletému žalobcovi, keďže A. spolupracoval s pridelenou asistentkou A. A. K.. Svedkyňa A. J. na
pojednávaní potvrdila, že u žalovanej pracovala od októbra 2022 na pozícii asistent učiteľa a jej úlohou
bolo pripravovať mal. A. učebné materiály, pracovné listy, doplňovačky, zväčšené texty, keď maloletý
A. pracoval s vizualizérom, s notebookovou obrazovkou a od marca 2023 mal k dispozícii aj stolovú
čítaciu lupu. Rovnako žalobcovi pomáhala na hodinách telesnej výchovy, keď tento spočiatku nemal
osvojenú športovú terminológiu, neskôr si cviky a terminológiu osvojil a cvičil aj s ostatnými spolužiakmi.

Výchova a vzdelávanie maloletého A. ako dieťaťa/žiaka so zdravotným postihnutím sa vykonávala
v triedach spolu s ostatnými žiakmi školy. Maloletý žalobca bol žiakom so špeciálnymi výchovno-
vzdelávacími potrebami, v dôsledku ktorých bolo potrebné zabezpečiť vzdelávanie podľa individuálneho
vzdelávacieho plánu, čo zákonní zástupcovia maloletého nenamietali, avšak nesúhlasne namietali jeho
samotné znenie. Tento individuálny vzdelávací program, ktorý predložila žalovaná bol vypracovaný

v spolupráci so školským pedagógom, a v súlade s § 7a ods. 2 školského zákona, keď nereagoval
na špecifické potreby maloletého. Je nepochybné, že každý rodič citlivo vníma svoje dieťa, chce mu
to najlepšie, súčasne žalovaná ako školské zariadenie bola viazaná zákonom, musela rešpektovať
práva všetkých žiakov a zároveň vyžadovať plnenie povinností od žiakov a ich zákonných zástupcov.
Z vykonaného dokazovania nevyplynulo antidiskriminačné správanie žalovanej voči žalobcovi, naopak

v súlade s navrhovanými opatreniami od odborníkov v danej oblasti vytvárala a zabezpečovala žalobcovi
adekvátne podmienky pre jeho začlenenie sa do vzdelávacieho procesu, rešpektujúc jeho zdravotné
znevýhodnenie a z toho vyplývajúce špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby. Z uvedených dôvodov
preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal,
že prevažnú časť rozhodnutia súd prvej inštancie venoval hodnoteniu dôkazov vykonaných na návrh
žalovanej napriek tomu, že podľa jeho názoru nedošlo k vzniku vyvrátiteľnej právnej domnienky
o porušení zásady rovnakého zaobchádzania žalovanou, a teda žalovaná neuniesla dôkazné bremeno
preukázania opaku. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho zásadnými argumentami a ani

s dôkazmi, ktoré boli vykonané na jeho návrh a ktoré mali zásadný význam pre rozhodnutie vo
veci samej. Nevysporiadal sa so stanoviskom Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska zo dňa
30.04.2024 z ktorého vyplýva, že zariadenia, ktoré žalobcovi zaobstarala žalovaná, neboli vhodnými
pomôckami a taktiež sa nevysporiadal s absentujúcim právnym základom pre vyžadovanie tlačiva
„Odporučenie na oslobodenie od povinnej telesnej výchovy“, s ktorým môže žalovaná konať na

základe a v medziach zákona. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v bode 23. prejavuje
prvky svojvôle v hodnotení vykonaných dôkazov, keď súd vychádzal skôr z vlastných domnienok
a predstáv, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. V tejto súvislosti poukazuje na Správu zo
špeciálneho pedagogického vyšetrenia zo dňa 14.06.2023 a Správu z diagnostického stretnutia pre
oblasť samostatného pohybu a priestorovej orientácie zo dňa 26.06.2023. Skutkové zistenia súdu prvej

inštancie v bode 20. nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní poukazujúc na správu z diagnostického
vyšetrenia zo dňa 08.03.2022, z ktorého vyplývajú odporúčania pre adaptáciu prostredia. Z uvedeného
zoznamu nezabezpečila žalovaná žiadnu z v ňom vymenovaných kompenzačných pomôcok, žalovaná
zabezpečila v priebehu školského roka žalobcovi vizualizér, ktorý bol prepojený z PC. Zo stanoviska
ÚnienevidiacichaslabozrakýchSlovenskazodňa30.04.2024vyplýva,žeuvedenézariadenie/vizualizér

nepredstavuje dostatočnú a zodpovedajúcu náhradu kompenzačnej pomôcky elektronickej čítacej
lupy. Kompenzačnou pomôckou nie je ani osobný prenosný počítač bez nainštalovanej asistenčnej
technológieprezrakovopostihnutéhočloveka.Skutkovézisteniasúdu,podľaktoréhožalovanávykonala
primerané úpravy zabezpečením iných vhodných kompenzačných techník pri zrakovej práci, nemajú
oporu vo vykonanom dokazovaní, keďže žalovaná nezabezpečila kompenzačné pomôcky, ktoré by mu

odporučilo CŠPP Levoča v správe z diagnostického vyšetrenia. Na uvedenom tvrdení nič nemení ani
vyjadrenie svedka A. F. G., ktorý sa zúčastnil vzdelávacieho procesu u žalovanej a nenamietal jeho
priebeh. Tento svedok síce priamo nenamietal spôsob výučby žalobcu, ale ani sa nevyjadril v zmysle,
že kompenzačné techniky, ktoré zabezpečila žalovaná, by boli vhodné a postačujúce. Navyše dňa07.10.2022, keď A. G. navštívil žalovanú a zúčastnil sa vyučovania, žalobcovi ešte nebol poskytnutý ani
vizualizér a notebook, čím neboli naplnené podmienky § 144 ods. 3 školského zákona. Z komunikácie
rodičov a školy vyplýva, že zákonní zástupcovia žalobcu chceli do priestorov žalovanej doniesť televíznu

lupu a stolnú lampu, čo sú kompenzačné pomôcky odporúčané v správe z diagnostického vyšetrenia
zo dňa 08.03.2022, pričom riaditeľku žalovanej požiadali o súčinnosť. Až po zásahu Štátnej školskej
inšpekcie zákonní zástupcovia priniesli žalobcovi do priestorov žalovanej lupu a lampu, ktoré následne
mohli používať. Správa z diagnostického vyšetrenia zo dňa 08.03.2022, v ktorej CŠPP v Levoči
odporučilo ako kompenzačnú pomôcku používať aj čítaciu lupu, bola vydaná v období, keď už sa

tretí ročník štúdia žalobca na ZŠ H. I. končil, preto zákonní zástupcovia logicky po jeho zaučení
na používanie stolnej čítacej lupy v domácom prostredí žiadali žalovanú o umožnenie jej používania
od štvrtého ročníka. Súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho predpokladu, že „neumožnenie“
využívania vlastných kompenzačných pomôcok žalobcu muselo nutne znamenať aktívne bránenie ich
využívania zo strany žalovanej a jej zamestnancov. Vôbec sa nezaoberal tým, že žalovaná sa mohla
dopustiť namietaného konania tým spôsobom, že zákonným zástupcom žalobcu neposkytla potrebnú

súčinnosť. Žalovaná na stretnutí 07.11.2022 povolila doniesť pomôcku do školy, ale len za podmienky,
že by sa ako zákonní zástupcovia dohodli so školou na jej dočasnom zaradení do jej majetku. Zákonní
zástupcovia túto možnosť odmietli, pretože by to predstavovalo výrazný zásah do ich Ústavou SR
garantovaného práva vlastniť majetok. Vo vzťahu k rozhodovaniu súdu o žalovanou vyžadovanom
tlačive „Odporúčanie na oslobodenie od povinnej telesnej výchovy“ súd nesprávne vyložil ust. § 31 ods. 5

školského zákona, v zmysle ktorého predmetné tlačivo predkladá zákonný zástupca z vlastnej iniciatívy
a nie na žiadosť riaditeľa školy. Žalovaná disponovala všetkými informáciami, na základe ktorých mohla
v zmysle § 7 ods. 2 školského zákona vypracovať IVP, keď zákonní zástupcovia žalovanú pravdivo
informovali o zdravotnom stave žalobcu a o jeho špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrebách.
Tvrdenia žalovanej sú v rozpore so zistením Štátnej školskej inšpekcie ako vyplýva o prešetrení

sťažnosti ŠIC ZA 06/2023, keď škola kalkulovala s možnosťou, že pediater by mohol odporučiť
oslobodenie alebo čiastočné oslobodenie žalobcu od vyučovania z predmetov TŠV a POP. Pokiaľ súd
v dôvodoch svojho rozsudku hodnotil výpovede svedkýň I. K., A. K. a A. J., pokiaľ bolo preukázané,
že žalovaná určila žalobcovi v prvom polroku adaptačné obdobie v predmetoch TŠV a POP nie je
zrejmé, prečo súd prvej inštancie vyhodnotil, že adaptačné obdobie bolo v najlepšom záujme žalobcu.

V konaní preukázal, že vypracovaním IVP v predmetoch TŠV a POP došlo k neprimeranej redukcii jeho
vzdelávania, a to predloženým IVP a učebných osnov telesnej výchovy dokumentu Pohybová príprava,
X. ročník. Štátna školská inšpekcia ani súd sa nezaoberali porovnaním IVP, výkonového a obsahového
štandardu predmetov TŠV a POP, odporúčaniami CŠPP Levoča a odporúčaniami uvedenými v zdrojoch
vypracovania IVP. Využívanie asistenta na vyučovaní predmetov TŠV a POP v priestoroch žalovanej

nemalo oporu v odporúčaniach CŠPP Levoča. Od neho nemožno legitímne žiadať, aby niesol následky
toho, že pedagogičky si neboli schopné plniť svoje povinnosti v oblasti výchovy a vzdelávania aj
voči nemu a jeho vzdelávanie nezvládali. Pokiaľ žalovaná vypracovala IVP z predmetov TŠV a POP,
nesprávne konzultovala jeho obsah s CPP Ružomberok, ktoré nie je zariadením, ktoré by mohlo
poskytovať kvalifikované poradenstvo v tejto oblasti a nepokúsila sa konzultovať jeho obsah s CŠPP

Levoča, na základe odporúčania ktorého IVP vypracovala. V tomto smere súd prvej inštancie nesprávne
interpretoval ustanovenie § 7 ods. 1 dohovoru, § 7a ods. 2 zákona č. 245/2008 Z. z. (školský zákon),
a to pri výklade slova oboznamovať/konzultovať tento stav aj so zákonnými zástupcami. Žiadal rozsudok
súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania podala odvolanie žalovaná.

Namietala, že len samotná skutočnosť, že žalobca je maloletý, nemôže znamenať dôvod na nepriznanie
náhrady trov konania, jednalo by sa prakticky o bezrizikové uplatňovanie práv často nemajúcich žiadnu
oporu v hmotnom práve. Žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zmeniť a priznať
jej ako úspešnej strane nárok na náhradu trov v plnom rozsahu.

7. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že súd sa zaoberal v odôvodnení svojho
rozhodnutia všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci. Žalobca predložil veľké
množstvo dôkazov, z ktorých podľa jeho názoru má vyplývať diskriminačné konanie voči nemu, keď
mnohé z týchto dôkazov (stanoviská rôznych subjektov) vychádzali len z jeho tvrdení bez toho,
aby príslušný subjekt zohľadnil aj jej názor. Takýmto dôkazom je aj stanovisko Únie nevidiacich

a slabozrakých Slovenska z 30.04.2024, v ktorom tretí subjekt v akejsi nadradenej pozícii len na základe
tvrdení žalobcu a jeho rodičov podáva stanovisko o skutočnostiach, ktoré sú predmetom dokazovania.
Pracovníci tejto únie sa nezúčastnili ani jednej vyučovacej hodiny, ani raz ju nekontaktovali, aby
porozumeli situácii a pri formulovaní svojich záverov si vystačili s tvrdeniami jednej strany sporu. Pokiaľžalobca namieta hodnotenie vykonaných dôkazov v bode 23. odôvodnenia rozsudku, k tomuto uvádza,
že odlišné hodnotenie dôkazov súdom ako prezentuje žalobca, neznamená svojvôľu súdu. Pokiaľ
žalobca namieta odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v bode 20., konkrétne, že nezabezpečila

žiadnu z vymenovaných kompenzačných námietok uvedených v správe centra v Levoči z 08.03.2022,
k tomuto je treba uviesť, že nebola povinná zabezpečiť žalobcovi kompenzačné pomôcky, keď zároveň
nie je pravda, že by mu neumožnila ktorúkoľvek z nich používať. Žalobca mal lavicu v prednej časti
triedy pri okne, mal dostatok svetla, zabezpečila mu zväčšovanie textov do veľkosti podľa odporúčaní,
nebránila mu v používaní písma, ktoré mu vyhovovalo, postupne zavádzala prácu s počítačom. Toto

všetko sú odporúčania uvedené v správe centra z Levoče. Žalobca stavia otázku do polohy ako keby
sa bez elektronickej čítacej lupy nemohol vzdelávať, čo je v rozpore s vykonaným dokazovaním,
najmä z hodnotenia A. F. G., ktorý nenamietal spôsob vyučovania žalobcu na hodinách, na ktorých sa
zúčastnil. Keďže ohľadom právneho režimu elektronickej čítacej lupy nedošlo medzi rodičmi žalobcu
a ňou v novembri 2022 k dohode, hľadala iné riešenie. Od januára 2023 používal žalobca vizualizér.
S elektronickou čítacou lupou sa mu pracovalo najlepšie, to ale neznamená, že by mu skoršie pomôcky

nekompenzovali následky jeho zdravotného postihnutia a ani lupa nebola nevyhnutnou pomôckou, bez
ktorej sa žalobca nemohol na vyučovaní plnohodnotne zúčastniť. Zo žaloby, najmä z tvrdení a odvolania
žalobcu vyplýva, akoby čítacia lupa bola nevyhnutne potrebná na to, aby sa žalobca mohol vzdelávať.
Z dokazovania vyplynul opak, aj keď ju mal žalobca v škole, často ju nepoužíval a nie je zrejmé,
prečo z nej žalobca a jeho rodičia spravili hlavný dôvod rozporu medzi stranami, keď žalobca ani na

predchádzajúcej škole v Ružomberskej miestnej časti Biely Potok, okrem zväčšených textov nepoužíval
žiadnu pomôcku. Preto nerozumie, prečo sa z používania pomôcok hneď po prestupe do D. C. stal
takýto problém. V tomto smere žalobca spochybňuje aj výpovede pedagogických asistentiek, ktoré
podľa názoru jeho zákonných zástupcov nemajú príslušnú kvalifikáciu. V konaní bolo podstatné, či škola
nejakým spôsobom bránila žalobcovi v používaní čohokoľvek, čo by mu pomohlo pri výučbe zmierniť

následky zdravotného postihnutia. Rovnako svedok A. G. nepovažoval za potrebné rozlišovať, či je
niečo pomôcka kompenzačná alebo didaktická. Osobitne poukazuje na nemožnosť použitia záverov
Štátnej školskej inšpekcie o nevhodnosti používania kompenzačných pomôcok, nakoľko riaditeľka
školy k hospitácií nebola prizvaná a inšpekcia dospela k záveru o nevhodnosti vizualizéra len na
základe tvrdení žalobcu. Taktiež vyplnením tlačiva na „Oslobodenie od telesnej výchovy“ žalobcu nijako

nediskriminovala, len potrebovala zistiť, aký úkon či cvičenia žalobca na telesnej výchove vykonávať
môže a s ktorými by mohol mať problém. Aj bez predloženia tlačiva sa žalobca mohol zúčastňovať
vyučovania v tomto predmete. Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že ona disponovala všetkými potrebnými
informáciami o zdravotnom stave žalobcu a že ju jeho rodičia o všetkom podstatnom informovali.
To, že to v žiadnom prípade takto nebolo vyplýva zo správy centra z Levoče zo dňa 24.02.2022,

a to o nutnosti u žiaka realizovať neurologické vyšetrenie a po uzatvorení diagnózy u žiaka odporúča
vypracovaťvýchovno-vzdelávacíprogramsprihliadnutímnajehošpecifiká.Prenejasnosťzpríčinvylúčiť
aj pervazívnu poruchu. Nie je ďalej pravdivé tvrdenie rodičov žalobcu, že na nich vyvíjala nátlak, aby
doniesli odporúčanie lekára na oslobodenie žalobcu od telesnej výchovy, naopak, žalobcu prijala ako
žiaka ako výzvu a chcela mu čo najviac pomôcť. Nie je taktiež pravdivé tvrdenie žalobcu, že by svojvoľne

určila žalobcovi adaptačné obdobie. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by žalobca nemohol
od začiatku školského roka cvičiť. Z výpovede svedkyne B. K. vyplýva, že na začiatku žalobca neovládal
základné úkony, svedkyňa sa mu snažila všetky ukazovať; keď to vyústilo do situácie, že by musela
pracovať ako keby s dvoma triedami, bola zabezpečená prítomnosť asistentky počas telesnej výchovy,
ktorú vykonávala A. K.. Taktiež sa nestotožňuje s námietkou, že vypracovaním individuálneho výchovno-

vzdelávaciehoprogramuvpredmetetelesnávýchovaapohybováprípravadošlokneprimeranejredukcii
jeho vzdelávania. Škola vychádzala zo správ, ktoré mala k dispozícii a podrobnejšie jej už centrum
v Levoči poradiť nemohlo. Svedok A. G. nepriamo potvrdil, že škola v Levoči má telesnú výchovu v inom
móde, ako ju majú na škole oni s prevahou zdravých detí. V každom prípade sa škola snažila návrh
programu vypracovať po porade s odborníkmi tak, aby to bolo pre žalobcu čo možno najlepšie. Ťažko

sa jej to však robilo, keďže rodičia žalobcu nepredložili žiadne iné správy o jeho zdravotnom stave ako
tie z Levoče, hoci nimi disponovali. V tomto smere v plnom rozsahu poukazujú na výpoveď svedka A.
F. G. ako odborníka z danej oblasti. Nepovažujú taktiež za dôvodné odvolanie pokiaľ žalobca namieta
nesprávne právne posúdenie veci v interpretácii Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím
a ustanovenia § 7a ods. 2 zákona č. 245/2008 Z. z. K tomuto uvádza, že ako škola robila vo vzťahu

k žalobcovi všetko čo mohla v záujme preto, aby sa žalobca všestranne, napriek svojmu zdravotnému
obmedzeniu rozvíjal a hľadala spôsob, ako zabezpečiť jeho čo možno najlepšie vzdelávanie, avšak pri
zachovaní práv ostatných žiakov. Súd prvej inštancie rozhodol vecne správne a v odôvodnení sa náležite
vysporiadal so všetkými dôležitými skutočnosťami pre rozhodnutie vo veci.8. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej uviedol, že vzdelávania žiaka/žalobcu so špeciálno-
výchovnými vzdelávacími potrebami nie je vec názoru, ale vec odborná. V tejto súvislosti predložil
množstvo dôkazov, ktoré majú objektívnu výpovednú hodnotu, predložil tiež odborné správy týkajúce

sa posúdenia jeho zdravotného stavu, obmedzenia jeho potrieb, ktoré boli vyhotovené na základe jeho
pozorovania oprávnenými subjektami. Žalovaná si odporuje, keď na jednej strane tvrdí, že jej názor bol
podstatný, na druhej strane tvrdí, že jej riaditeľka ani zamestnanci nie sú v tejto problematike odborníci.
Skutočnosti uvádzané vo vyjadrení žalovanej k jeho odvolaniu len potvrdzuje skutočnosť, že žalovaná
o problematike kompenzácie zrakového postihnutia sa vôbec nevyzná, nakoľko to, čo vymenovala

žalovaná, nie sú kompenzačné pomôcky, ale len technicko-organizačné opatrenia. Považuje za dôležité
ohradiť sa voči tvrdeniam žalovanej, že táto nebola povinná mu zabezpečiť kompenzačné pomôcky,
keďže táto bola povinná vytvoriť mu podmienky, ktoré mu umožnia jeho vzdelanie, medzi ktoré
patrí nepochybne aj zabezpečenie kompenzačných pomôcok. Nie je pravdou čo tvrdí žalovaná, že
svedok G. nepovažoval za potrebné rozlišovať, či je pomôcka kompenzačná ale didaktická, čo svedok
nikdy netvrdil. Čo sa týka kompenzačných pomôcok používaných žalobcom v Základnej škole H. I.

vychádzajúc z výpovede jeho starej matky, tieto sú nepresné, nakoľko stará matka nemala dostatok
vedomostí o tom. Podstatná je správa z ČŠPP Levoča z 08.03.2022, ktorá bola vydaná v čase,
keď sa už jeho vzdelávanie v X. ročníku ZŠ H. I. chýlilo ku koncu. Tvrdenie žalovanej, že žalobca
sa mohol aj bez tlačiva zúčastňovať vyučovania v tomto predmete, uvedená motivácia deklarovaná
žalovanou nezodpovedá obsahu tlačiva predkladaného mu školou. Uvedenú skutočnosť potvrdzujú

aj závery zo ŠŠI v zápisnici zo dňa 27.03.2023. Pokiaľ žalovaná tvrdí, že aj bez tlačiva sa mohol
zúčastňovať vyučovania v tomto procese, tak nechtiac vystihla túto situáciu, keďže vyučovania sa síce
zúčastňoval, ale nebolo mu poskytované plnohodnotné vzdelávanie. Preto v tejto súvislosti vyjadruje
svoje udivenie nad tým, že žalovaná, ktorá je povinná postupovať na základe zákona a v jeho medziach,
neovláda znenie príslušných právnych noriem. Zákonní zástupcovia predložili všetky dôležité správy

o jeho zdravotnom stave, keď zákonní zástupcovia mali povinnosť informovať žalovanú iba v prípade
zmeny zdravotného stavu, ku ktorej v priebehu vzdelávania žalobcu u žalovanej nedošlo. Komunikácia
jeho zákonných zástupcov so žalovanou ohľadom jeho vzdelávania v týchto premetoch sa vždy týkala
iba jeho zrakového postihnutia.
9. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku

o trovách konania ako správny potvrdiť. Poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie
z ktorého nevyplýva, že súd neposudzoval jeho vek izolovane, ale v kontexte ďalších skutočností, ktorou
bolo odborné stanovisko Slovenského národného strediska pre ľudské práva.
10. Žalovaná vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej uviedla, že žalobca do pozornosti dáva len svoje
tvrdenia a predkladané dôkazy, naproti tomu namieta väčšinu jej dôkazných prostriedkov – ňou

navrhnutých výsluchov jej zamestnancov, ktorí boli očitými svedkami toho, ako prebiehalo vyučovanie
žalobcu. Opätovne sa vyjadruje k (ne)používaniu jedinej kompenzačnej námietky a domnieva sa, že
predmetom tohto konania nebolo skúmanie, ktorú pomôcku možno považovať za kompenzačnú a ktorú
za didaktickú, ale to, či sa so žalobcom akýmkoľvek spôsobom bez legitímneho dôvodu zaobchádzalo
odlišne, ako s inými v porovnateľnej situácii. Opätovne poukazuje na výsledky vykonaného dokazovania

a okolnosti jednania medzi školou a žiakom o možnosti používania lupy ako kompenzačnej pomôcky
vychádzajúc zo stretnutia (zvukovej nahrávky) z 07.11.2022. Nepovažuje za pravdepodobné, že by
vypočutá svedkyňa – stará matka žalobcu vypovedala nepresne o tom, aké pomôcky jej vnuk na
Základnej škole v H. I. používal. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil otázku, či vyžadovanie vyplnenia
nejakého tlačiva možno vôbec považovať za diskriminačné konanie, keď žalobca dostal vzdelávanie

aj v oblasti telesnej výchovy. Opätovne poukazuje na skutočnosť, že rodina žalobcu predložila iba dve
správy centra v Levoči z februára a marca 2022, z ktorých vyplývalo jednak zrakové postihnutie, ale aj
podozrenie na ADHD, vo vzťahu ku ktorému rodičia nepredložili žiadne lekárske správy alebo akékoľvek
iné správy, ktoré jej mohli pri výučbe žalobcu pomôcť.
11. Žalobca predložil návrh na vykonanie dôkazov zo dňa 19.05.2025 – spis Okresného riaditeľstva

PZ v Ružomberku, Odbor poriadkovej polície, Obvodného oddelenia PZ Liptovská osada č. ORPZ-
RK-OPP4-P-4/2025, týkajúce sa údajného priestupku, ktorého sa mal dopustiť žalobca, keď uvedené
oznámenie podala 21.01.2025 štatutárna zástupkyňa žalovanej 5 dní po tom, ako žalobca podal
odvolanie proti rozsudku súdu 1. inštancie.
12. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala včas (§ 362 ods.

1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v intenciách § 379 a § 380
CSP, ktorý podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.13. Záver súdu prvej inštancie, že na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu
nebolo možné dospieť k záveru o dôvodnosti podanej žaloby na určenie, že žalovaná porušila zákaz
diskriminácie vo vzťahu k žalobcovi na základe žaloby/ v okolnostiach prejednávanej veci vo vzťahu ku

zákonným podmienkam uvedeným v bode 15. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd
považoval za správny.
14. Zákon nepredpisuje a ani predpisovať nemôže pravidlá, z ktorých by malo vychádzať tak hodnotenie
jednotlivých dôkazov, ako aj v ich vzájomných súvislostiach. Podstatou zistenia skutkového stavu veci
je úsudok sudcu o tom, ktoré z podstatných a sporných skutočností sú pravdivé, t.j. ktoré z nich bude

sudca považovať za preukázané správami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov.
15. V procese voľného hodnotenia dôkazov (§ 191 ods. 1 CSP) sú určujúce jednak dielčie, jednak
komplexné závery sudcu o vierohodnosti správ, ktoré získal vykonaním dôkazov, a ktoré sú podkladom
pre záver o zistenom skutkovom stave veci. Základom hodnotiaceho postupu súdu vedľa všeobecných
a odborných skúseností sudcu sú tiež pravidlá logického myslenia (formulované do logických zásad)
ako i zásada tzv. dostatočného dôvodu, ktorý vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne

zdôvodnené.
16. Hodnotením dôkazu sa rozumie myšlienka a činnosť súdu, ktorým je vykonaným dôkazom
prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre hodnotenie, hodnota zákonnosti, hodnota pravdivosti,
prípadne vierohodnosti.
17. Hodnotiac výsledky vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie, na základe ktorých došiel ku

skutkovým zisteniam – vychádzajúc z podrobného uvedenia skutkového deja žalobcom na základe
podanej žaloby, vyjadrení strán sporu navzájom v zmysle § 167 CSP a následného vykonania
dokazovania pred súdom prvej inštancie, tak ako je podrobne uvedené v bodoch 1 až 13 odôvodnenia
rozsudku, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie výsledky vykonaného dokazovania
vyhodnocoval na základe podmienok uvedených v § 191 ods. 1 CSP tak jednotlivo ako aj vo

vzájomnej súvislosti, v súlade s rozhodovacou praxou vyšších súdnych autorít (poukazujúc v bode 18.
odôvodnenia na závery uznesenia NS SR sp. zn. 4Cdo 112/2021), keď hodnotil výsledky vykonaného
dokazovania vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu a žalovanej, na základe ktorého nebolo možné zaujať
právny záver, že je dôvodná žaloba na určenie, že žalovaná porušila zákaz diskriminácie vo vzťahu
ku žalobcovi a že je dôvodný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle zmeny žaloby, ktorú

súd pripustil uznesením z 21.08.2024 č. k. 13C/1/2024-274. Vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu
o porušení zákazu diskriminácie vo vzťahu ku žalobcovi tým: 1/ že mu neumožnil používať jeho
vlastné kompenzačné pomôcky a 2/ že od žalobcu bez zákonného dôvodu žalovaná požadovala/žiadala
predložiť tlačivo „Odporúčanie na oslobodenie od povinnej telesnej výchovy“ a žalovaná takto porušila
zákaz diskriminácie vo vzťahu ku žalobcovi neprimeranou redukciou jeho vzdelávania v predmetoch

telesná a športová výchova a pohybová príprava, bolo potrebné hodnotiť cez prizmu všeobecného
náhľadu na prejednávanú vec a v širších súvislostiach, najmä, či u žalovanej ako školy zabezpečovaním
výchovno-vzdelávacieho programu žiakov sa jednalo o také konanie alebo správanie (prostredníctvom
štatutárneho orgánu a pracovníkov zabezpečujúcich výchovu žalobcu v školskom prostredí) ktoré
v minimálnej miere (hodnotiac ako úmyselné správanie alebo ako hrubá nedbanlivosť) by bolo možné

považovaťzadiskrimináciunazákladepodmienokzákonač.365/2004Z.z.,Dohovoruoprávachdieťaťa
a ustanovení zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školského zákona).
18. V kontexte uvedeného vo vzťahu ku skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie, ďalej vo vzťahu
k odvolacím námietkam žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie, vyjadreniam žalovanej a na
potvrdenie skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie bolo potrebné prihliadať na okolnosti

danej prejednávanej veci, ktorými (v stručnosti) by mohlo byť kvalifikované - za akých okolností maloletý
žalobca bol prijímaný do vyučovacieho procesu u žalovanej, že v prípade žalovanej sa nejednalo
o špecializované zariadenie (školu) na zabezpečovanie výchovy žiaka so zdravotným postihnutím, že
v čase prijímania žiaka do tohto školského procesu škola materiálne a technicky nebola pripravená na
plné zvládnutie výchovno-vzdelávacieho procesu žalobcu so zdravotným postihnutím, že absentovala

vzájomne rešpektujúca sa komunikácia medzi zákonnými zástupcami žalobcu a školou a že k vzájomnej
dôvere neprispela ani skutočnosť, že riešenie problémov so zabezpečením výchovného vzdelávacieho
procesu v priebehu školského roka a v neskoršom období sa uskutočňovalo prostredníctvom Štátnej
školskejinšpekcie,keďvzávereškolskéhorokaprešlakomunikáciadovzájomnejneznášanlivostimedzi
zákonnými zástupcami žalobcu a školou navzájom, čo viedlo k ďalším podaniam zo strany obidvoch

strán na štátne orgány, nie je možné vyhodnotiť výlučne v neprospech žalovanej v súlade s vyššie
citovanými zákonnými ustanoveniami.
19. Skutočnosť, že žalovaná na vzdelávanie žalobcu ako žiaka so zdravotným postihnutím nebola
pripravená vyplýva z výsledkov vykonaného dokazovania, keďže k stretnutiu medzi zákonnýmizástupcami/rodičmi žalobcu a žalovanou (štatutárnym orgánom) došlo dňa 31.08.2022, teda posledný
deň pred začiatkom školského roka 2022/2023 s tým, že proces integrácie ich syna (po vzájomnej
dohode) bude prebiehať počas vyučovania, z dôvodu, že školu nenavštevuje takto zdravotne

postihnutý žiak a bude potrebné k tomu pripraviť aj pedagógov školy na takúto špeciálnu výchovno-
vzdelávaciu činnosť. Žalovaná ako škola bola zákonnými zástupcami žalobcu oboznámená so
správou z diagnostického vyšetrenia – psychologického z 24.02.2022, ktorú vypracovala Spojená
škola E. B. internátna, zdrojové centrum pre deti a žiakov so sluchovým postihnutím, Centrum
špeciálno-pedagogického poradenstva Levoča a so správou z diagnostického vyšetrenia – špeciálno-

pedagogická diagnostika (rediagnostika) tichlopedická z uvedeného zariadenia zo dňa 08.03.2022.
Je zrejmé, že už po začatí školského roka na základe iniciatívy žalovanej pracovníci tohto Centra
špeciálno-pedagogického poradenstva Levoča A. G. a A. K. sa dňa 07.10.2022 zúčastnili vyučovania
niektorých predmetov v F. ročníku, ktoré navštevoval žalobca, ktorého účelom bolo oboznámiť aj
ostatných pedagogických pracovníkov pracujúcich so žiakom so zdravotným postihnutím, aby čo
najlepším spôsobom boli pripravení na zvládnutie výchovno-vzdelávacieho procesu takéhoto žiaka

ako aj oboznámiť sa so špeciálnymi pedagogickými prostriedkami využívanými žiakom so zdravotným
postihnutím, v danom prípade žalobcu ako slabozrakého žiaka. Kontroverzne potom vyznievajú
hodnotenia strán sporu ku skutkovým zisteniam tak v ich prospech ako aj v neprospech, keď na jednej
strane žalovaná poukazovala na skutočnosť, že pokiaľ bola oboznámená so správami z diagnostického
vyšetrenia a keď následne dňa 07.10.2022 z jej iniciatívy pracovníci Centra špeciálno-pedagogického

poradenstva Levoča sa zúčastnili vyučovania a spôsob vyučovania žalobcu považovali za daných
podmienok za postačujúci, inak vyznieva už hodnotenie žalobcu poukazujúc na správu Štátnej
školskej inšpekcie, ktorá výchovno-vzdelávací proces a najmä používanie niektorých kompenzačných/
pomocných pomôcok pre žalobcu považovala za nedostatočné. V konečnom dôsledku, nosnou časťou
uvedenej časti žaloby bola nemožnosť žalobcu ako žiaka so zdravotným postihnutím (slabozrakosťou)

používať tzv. TV lupu, ktorú používal v domácom prostredí, keď podľa tvrdenia žalovanej (ktorá
skutočnosť nebola popieraná žalobcom) škola nezakazovala používanie uvedenej kompenzačnej
pomôcky; problémom medzi zákonnými zástupcami žalobcu a žalovanou sa stala skutočnosť, akým
spôsobom má byť predmetná pomôcka integrovaná vo vyučovacom procese, teda či predmetná vec
bude vo vlastníctve školy alebo žiaka (jednalo sa o finančne drahšiu vec), teda akým spôsobom sa bude

riešiť prípadné poškodenie veci alebo vec má byť zahrnutá do majetku školy, s čím však nesúhlasili
zákonní zástupcovia/rodičia žalobcu. V tomto zmysle bolo možné „chápať“ správanie žalovanej ako
školy, ktorá striktne sa snažila dodržiavať právne predpisy s nakladaním majetku, ktorý nebol v jej
vlastníctve (školský zákon), na strane druhej zákonní zástupcovia žalobcu „nechápali“ postup školy,
ktorá sa snažila riešiť danú situáciu iba cez paragrafované znenia právneho predpisu, čím problém

možnosti využívania uvedenej kompenzačnej pomôcky v prípade vzájomného neriešenia problému
medziškolouazákonnýmizástupcamisaodkladaloaviedlozostranyzákonnýchzástupcovkpodávaniu
sťažností na školskú inšpekciu. V konečnom dôsledku daná situácia medzi zákonnými zástupcami
žalobcu a žalovanou bola vyriešená určitým „kompromisom“, ktorý z pohľadu súdu tiež nemožno
hodnotiť ako právne správne, ak škola umožnila využívať kompenzačnú pomôcku za stavu, že táto

zostane vlastníctvom zákonných zástupcov žalobcu a v prípade poškodenia si títo nebudú uplatňovať
nárok na náhradu škody, čo je taktiež v rozpore so všeobecnou právnou zásadou, že „nikto sa dopredu
nemôže vzdať svojich práv“. Avšak aj uvedené právne nekomfortné riešenie prispelo k tomu, že žalobca
ako žiak, napriek neriešenému problému medzi zákonnými zástupcami žalobcu a školou napokon
túto (okrem ďalšie už využívaných) kompenzačnú pomôcku mohol vo výchovno-vzdelávacom procese

využívať.
20. V kontexte vyššie uvedeného možno preto hodnotiť, že zo strany žalovanej sa jednalo výlučne o
„striktné“ uplatňovanie právnych predpisov v oblasti školstva pri využívaní kompenzačných pomôcok
resp. kompenzačnej pomôcky TV lupy. Prípadne ako postupovať, ak nejaký právny predpis vyššej
alebo nižšej právnej sily takúto situáciu neupravuje, keď na druhej strane zo strany zákonných

zástupcov žalobcu nedošlo k „pochopeniu“ takéhoto myslenia a postupu školy, bolo potrebné hodnotiť
komplexne s ostatnými výsledkami vykonaného dokazovania a hodnotenia súdu prvej inštancie vo
vzťahu k zabezpečovaniu výchovno-vzdelávacieho programu žalobcu za daných časových a osobitných
okolností. Proces zabezpečovania výchovno-vzdelávacieho procesu žalobcu ako žiaka so zdravotným
postihnutím teda bolo potrebné hodnotiť v komplexe širších súvislostí, teda, že škola sa snažila

zabezpečovať pre žalobcu podmienky pre vytváranie výchovno-vzdelávacieho procesu, keď na začiatku
školského roka sa oboznámila so správami Špeciálneho pedagogického centra pred prijatím žiaka
do vyučovacieho procesu, zabezpečila účasť zodpovedných špeciálnych pedagogických pracovníkov
na vyučovaní s cieľom zistiť potrebné odborné informácie a zaškoliť ich pracovníkov (pedagógov) priuplatňovaní výchovno-vzdelávacích aktivít, oboznámením sa s prácou špeciálnych kompenzačných
pomôcok, na základe čoho odvolací súd zhodne so záverom súdu prvej inštancie vyvodil, že nebolo
zámerom správanie sa žalovanej ako školy diskriminovať žalobcu ako žiaka so zdravotným postihnutím,

problém spočíval skôr v nedostatočnej počiatočnej pripravenosti žalovanej ako školy na takúto činnosť
a neskôr aj v nedostatočnej až kontroverznej komunikácii medzi zákonnými zástupcami žalobcu a školou
navzájom.
21. Obdobne vo svetle vyššie uvedených hodnotení odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej
inštancie, pokiaľ dospel k záveru, že nie je dôvodná žaloba na určenie, že žalovaná porušila zákaz

diskriminácie vo vzťahu k žalobcovi tým, že od neho bez zákonného dôvodu požadovala predložiť tlačivo
„Odporučenie na oslobodenie od povinnej telesnej výchovy“ a redukciou jeho vzdelávania v predmetoch
telesná a športová výchova a pohybová príprava. V tomto smere odvolací súd poukazuje na skutkové
a právne závery súdu prvej inštancie uvedené v bodoch 21. a 22. odôvodnenia v spojení s právnym
záverom vyjadreným v bode 23. odôvodnenia rozsudku, s ktorými sa plne stotožňuje a v dôvodoch
rozhodnutia na ne odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Je zrejmé, že medzi zákonnými zástupcami žalobcu

a žalovanou školou nedošlo k vzájomnému pochopeniu žalovanou uvádzaných dôvodov predloženého
tlačiva „Odporúčanie na oslobodenie od povinnej telesnej výchovy“ nie ako dokladu, ktorým by chcela
a mienila pôsobiť na zákonných zástupcov žalobcu s cieľom, aby tento bol (pre svoje zdravotné
postihnutie) oslobodený od telesnej výchovy a tým zo strany školy aj od povinnosti zabezpečovať
výchovno-vzdelávací proces v oblasti telesnej výchovy a pohybovej prípravy, ale na zistenie všetkých

skutočnostízhľadiskazdravotnéhostavužiaka/žalobcu,abymohlazabezpečiťriadnyvzdelávacíproces
v danej oblasti tak z pohľadu žiaka ako aj z pohľadu školy, ktorá v rámci vyučovacieho procesu mala
zabezpečovať výchovu tak žiaka so zdravotným postihnutím ako aj ostatných žiakov, ktoré takéto
obmedzenie nemali a bolo potrebné zvládnuť celý vyučovací proces za daných podmienok.
22. Skutkové závery súdu prvej inštancie na základe výsledkov vykonaného dokazovania nedávajú

preto podklad pre prijatie záveru, že hodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej
inštancie by vo vzťahu k okolnostiam podanej žaloby bolo svojvoľné alebo arbitrárne. V kontexte vyššie
uvedeného hodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie, ktoré tvorili podklad
ku skutkovému a právnemu záveru o nedôvodnosti podanej žaloby v zmysle zmeny návrhu, t.j. na
určenie, že žalovaná porušila zákaz diskriminácie vo vzťahu k žalobcovi ... a na náhradu nemajetkovej

ujmy odvolací súd nepovažoval za potrebné na návrh žalobcu vykonávať v odvolacom konaní ďalšie
dokazovanie,keďžeskutkovézisteniasúduprvejinštanciedávalipodkladprerozhodnutievovecisamej.
23. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku II. o trovách konania, ktorým podľa
§ 257 CSP úspešnej žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal.

Podľa § 257 CSP súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.
V zmysle dnes už ustálenej judikatúry ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý
by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je
súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku

ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie
§ 257 CSP nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné
zásady rozhodovania o trovách konania.

24. Odvolací súd zhodne so záverom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že vzhľadom na

okolnosti prejednávanej veci ako aj na osobu žalobcu je dôvodné úspešnej žalovanej nárok na
náhradu trov prvostupňového konania v zmysle podmienok § 257 CSP nepriznať. Už súd prvej
inštancie v bode 18. odôvodnenia rozsudku poukázal na smerovanie súdu pri vykonávaní dokazovania
a hodnotení výsledkov dokazovania v antidiskriminačnom spore, v zmysle ktorého žalobca má
povinnosť tvrdiť skutočnosti v antidiskriminačnom spore, ak si takúto povinnosť splní, dôkazné

bremeno sa presúva na žalovaného. Potom hodnotiac tvrdené okolnosti na základe podanej žaloby,
vo vyjadreniach žalovanej, rozsiahlosť vykonaného dokazovania bolo možné vyvodiť, že až na základe
taktorozsiahlehodokazovaniaavtakomcitlivomsporeakoježalobažiakadovolávajúcehosaporušenia
antidiskriminačných pravidiel, bolo možné vysloviť záver, ktorý v danom prípade vyznel nepriaznivo
pre žalobcu. Vzhľadom na charakter tohto konania a náročnosť celého dokazovania v spore, odvolací

súd zhodne so záverom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade existujú zvláštne
okolnosti hodné osobitného zreteľa spočívajúce v rozsiahlosti vykonaného dokazovania vo vzťahu
k obsahu/charakteru podanej žaloby, pre ktoré nie je dôvodné úspešnej žalovanej nárok na náhradu trov
prvostupňového konania priznať.25. Naproti tomu, pokiaľ súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí podrobne uviedol zistený skutkový
stav a vyvodil z neho právne závery, odvolací súd dospel k záveru, že za daných podmienok, pokiaľ
žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, je dôvodné jej náhradu trov odvolacieho konania priznať

v plnom rozsahu podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. O trovách odvolacieho konania
rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
26. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)