Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. december 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/7/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5313213411
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Bajánková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:5313213411.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej a

členov senátu JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. a JUDr. Jany Haluškovej v spore žalobcu: J. X., nar. XX.
XX. XXXX, W., Y. XXX, právne zastúpený: JUDr. Anton Kupšo, advokát, Čadca, Moyzesova 34, proti
žalovaným: 1/ G. N., rod. O., nar. XX. XX. XXXX, J., Ú. XXX, 2/ H. E., nar. XX. XX. XXXX, T. Q. X. XX,
3/ Š. X., nar. XX. XX. XXXX, W., Y. XXX, 4/ J. D., rod. O., nar. XX. XX. XXXX, J., Ú. XXX, 5/ H. X., nar.
XX. XX. XXXX, W., M.T. XX, 6a/ M. E., nar. XX. XX. XXXX, N., X. Ř. XXXX, 6b/ E. D., nar. XX. XX.
XXXX, N., R. K. XXX, 6c/ W. E., nar. XX. XX. XXXX, N., X. XXX (žalovaní v rade 6a/ až 6c/ ako právni
nástupcovia pôvodného žalovaného 6/ menom Ing. G. E., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom X. Ř.P.

XXXX, N., Č. N., ktorý zomrel XX. XX. XXXX), 7/ H. T., rod. E., nar. XX. XX. XXXX, T. Q. X. XX, 8a/ H.
S., rod. S., nar. XX. XX. XXXX, Y. XXX, 9/ S. T., nar. XX. XX. XXXX, J. XXX, 10/ K. W.X., rod. T., nar. XX.
XX. XXXX, Č.G., N. XXXX/XX, 11/ J. T., rod. Č., 12/ H. X., rod. X., nar. XX. XX. XXXX, T. Q. X. XX (ako
právny nástupca pôvodne žalovanej v rade 12/ menom G. X., rod. T., nar. XX. XX. XXXX, naposledy
bytom T. Q. X. XXXX, ktorá zomrela XX. XX. XXXX), 13/ Z. E., 14/ J. E., žalovaní v rade 11/, 13/, 14/ na
neznámom mieste, zastúpení zákonným zástupcom: Slovenský pozemkový fond, Bratislava, Búdková
36, IČO: 17 335 345, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenom na bývalom Okresnom

súde Čadca pod sp. zn. CA - 7C/237/2013, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline
z 29. júna 2023 sp. zn. 8Co/67/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovanému 3/ a 7/ priznáva náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Čadca (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom zo dňa 13. mája
2021 č. k. 7C/237/2013-264 rozhodol tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol (výrok I.) a
rozhodol, že žalovaným voči žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva (výrok II.).

1.1.Okresnýsúdsazaoberalposúdenímdôvodnostižaloby,ktorousažalobcadomáhalurčenia,žeCKN
parcela č. 149/2 - trvalý trávnatý porast o výmere 555 m2 a CKN parcela č. 279 - orná pôda o výmere 907
m2, ktoré boli vytvorené Geometrickým plánom č. 13/2012 vyhotoviteľa Ing. H. A. z Geodézie Čadca,
s.r.o., Turzovka zo dňa 25. 05. 2012 z parciel EKN č. 260 - orná pôda o výmere 105 m2, zapísanej na
LV č. XXXXX, EKN č. 259/1 - trvalý trávnatý porast o výmere 450 m2, zapísanej na LV č. XXXXX, z
časti parcely EKN č. 241/2 - orná pôda o výmere 693 m2, zapísanej na LV č. XXXXX a z časti parcely
EKN č. 242/2 - orná pôda o výmere 488 m2, zapísanej na LV č. XXXXX v katastrálnom území T. Q. X.,

patria do jeho výlučného vlastníctva. Žalobca tvrdil, že predmetné nehnuteľnosti nadobudol dedením po
svojom otcovi - nebohom Z. X.Č., zomrelom XX. XX. XXXX, na základe osvedčenia o dedičstve sp. zn.
10D/188/2010 s tým, že ide o nehnuteľnosti v prírode reálne vydelené reálnou deľbou medzi pôvodnými
pozemno - knižnými spoluvlastníkmi pred 2. svetovou vojnou.1.2. Okresný súd vo veci meritórne rozhodol prvýkrát rozsudkom č. k. 7C/237/2013-128 z 27. 10. 2016
tak, že žalobe vyhovel. Na základe odvolania žalovanej 1/ Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací,
uznesením č. k. 6Co/183/2018-173 z 31. 03. 2020 tento rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd vychádzal zo zistenia, že sporné nehnuteľnosti, ku
ktorým žiada žalobca určiť vlastnícke právo, sú v podielovom spoluvlastníctve viacerých vlastníkov, ktorí
tvorianerozlučnéprocesnéspoločenstvoarozsudoksamusívzťahovaťnakaždéhospoluvlastníka(§77
Civilného sporového poriadku, ďalej „CSP“). Konštatoval, že okresný súd sa otázkou vecnej legitimácie
zaoberal, avšak jeho zistenia nezodpovedali skutočnostiam vyplývajúcim z listov vlastníctva, na ktorých

sú sporné nehnuteľnosti vedené. Zistil, že na mieste pôvodne zapísanej nezistenej vlastníčky G. T.
je v týchto listoch vlastníctva zapísaný H. X., rod. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. Q. X., a to na
základe rozhodnutia Okresného súdu Čadca v dedičskom konaní sp. zn. 10D/30/2017 vedenom po
poručiteľke G. X., rod. T.. Podrobnou lustráciou pôvodného dedičského konania po tejto poručiteľke
ustálil, že ide o žalovanú v rade 12/ G. T., žalobcom označenú ako vlastníčku na neznámom mieste.
Žalovaná v rade 12/ tak nespadala do kategórie tzv. nezistených vlastníkov, za ktorých sa považujú

známi vlastníci, u ktorých nie je známe miesto trvalého pobytu alebo sídlo, resp. vlastníci, ktorí nie
sú známi. Krajský súd uzavrel, že okresný súd nevenoval pozornosť riadnemu označeniu žalovaných
a u neznámych vlastníkov, zastúpených Slovenským pozemkovým fondom, žalobcu nevyzval na ich
bližšiu identifikáciu v zmysle ust. § 133 ods. 1 CSP. Keďže okresný súd neposkytol žalobcovi priestor
na odstránenie nedostatkov žaloby, považoval za žiaduce a spravodlivé takýto nedostatok v konaní

napraviť a žalobcovi túto možnosť poskytnúť, aby procesnými nástrojmi (návrhmi) upravil žalobu tak,
aby zohľadňovala aktuálny okruh strán sporu. Z uvedeného dôvodu v poradí prvý rozsudok okresného
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V závere zrušujúceho uznesenia
upriamil pozornosť okresného súdu, vzhľadom na odvolacie námietky žalovanej v rade 1/, na dôsledné
uplatnenie základných procesných povinností žalobcu, t. j. povinnosti tvrdenia, s ktorou je spojená aj

povinnosť tvrdené skutočnosti preukázať. Táto povinnosť sa týkala predovšetkým zásadného tvrdenia
žalobcu, na ktorom svoju žalobu koncipoval, a to preukázanie reálnej deľby medzi pôvodnými pozemno-
knižnými vlastníkmi pred 2. svetovou vojnou, teda právnym predchodcom žalobcu - starým otcom H. X.
a ostatnými pozemno-knižnými spoluvlastníkmi.
1.3. Okresný súd, vychádzajúc zo záverov zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, vec opätovne

prejednal a rozhodol. Pri právnom posúdení veci vychádzal z ust. § 137 písm. c) CSP, § 123, § 124, §
132 ods. 1, § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej „OZ“). Po posúdení a konštatovaní, že žalobca
preukázal naliehavý právny záujem na určení jeho vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam v
súlade s ustanovením § 137 písm. c) CSP, sa okresný súd zaoberal posúdením vecnej dôvodnosti
žalobou uplatneného. Uviedol, že pokiaľ svojím predchádzajúcim rozsudkom žalobe vyhovel, vychádzal

z vykonaného dokazovania, na základe ktorého ustálil, že právny predchodca žalobcu H. X. reálnou
deľbou v minulosti nadobudol vlastnícke právo k reálne vydeleným nehnuteľnostiam, ktoré sú
predmetom sporu a následne v dedičskom konaní po H.Q. X. reálne vydelené nehnuteľnosti nadobudol
jeho syn Z. X.Á., ktorý ich užíval a po jeho smrti v dedičskom konaní ich nadobudol žalobca. Reálnu
deľbu medzi pozemno-knižnými vlastníkmi považoval za preukázanú, a to z výsluchu žalovaných ako

aj svedkov, ktorí potvrdili užívanie sporných nehnuteľností právnymi predchodcami žalobcu, ako aj
samotným žalobcom. Odkazujúc však na závery zrušujúceho uznesenia krajského súdu, že je potrebné
dôsledne rozlišovať medzi preukázanou skutočnosťou užívania nehnuteľností a preukázaním základnej
tvrdenej skutočnosti reálnej deľby, konštatoval, že zo svedeckých výpovedí, ako aj výpovedí strán
sporu bolo preukázané skutočné užívanie nehnuteľností, avšak žalobcom tvrdená reálna deľba týmto

dokazovanímpreukázanánebola.Jehopredchádzajúcezáverytakbolipredčasné.Povinnosťoužalobcu
bolo navrhnúť a predložiť ďalšie dôkazy na preukázanie jeho tvrdenia reálnej deľby, ktoré zo žalovaných
rozporovala žalovaná 1/. Táto tvrdila, že naďalej existuje podielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam,
z ktorých podľa žaloby mali byť vytvorené sporné nehnuteľnosti, ku ktorým sa žalobca domáha určenia
vlastníctva. Tieto nehnuteľnosti užíva v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, ktorú skutočnosť

okresný súd zistil aj ohliadkou na mieste samom. Žalovaná 1/ predložila potvrdenie Obce Vysoká nad
Kysucou, že z predmetných nehnuteľností uhrádza dane. Okresný súd uviedol, že ak žalobca tvrdil,
že jeho starý otec H. X. s ostatnými pozemno-knižnými vlastníkmi pristúpili k reálnej deľbe sporných
nehnuteľností, túto skutočnosť nepreukázal. Žalobca nepredložil výpis z pozemno-knižnej vložky, v
ktorej by boli sporné parcely v pozemno-knižnom stave zapísané a z ktorých by skutočnosť, že jeho

predchodca H.Q. X. vystupuje ako jeden z podielových spoluvlastníkov týchto pôvodných parciel,
vyplývala a tak mohol aj v rámci reálnej deľby nadobudnúť sporné nehnuteľnosti, ktoré mu mali byť,
podľa tvrdenia žalobcu, ako podielovému spoluvlastníkovi vydelené. Existenciu reálnej deľby potvrdil
len svedok S. E., a to vo všeobecnej rovine. Uviedol, že pozemky v danej lokalite boli podelené,ostatní svedkovia a žalovaní, sa vyjadrovali len k užívaniu sporných nehnuteľností, zhodne potvrdili
ich užívanie žalobcom a jeho právnymi predchodcami. Okresný súd, vzhľadom na závery odvolacieho
súdu v zrušujúcom uznesení, vyzval strany sporu, aby uplatnili prostriedky procesného útoku a

prostriedky procesnej obrany, na ktoré však žiadna zo strán nereagovala. Okresný súd dospel k záveru,
že žalobca neuniesol v konaní dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia existencie reálnej deľby medzi
pôvodnými pozemno-knižnými spoluvlastníkmi pred 2. svetovou vojnou, teda jeho starým otcom H. X.
a ostatnými podielovými spoluvlastníkmi, nepreukázal zánik podielového spoluvlastníctva k sporným
nehnuteľnostiam reálnou deľbou a nadobudnutie výlučného vlastníctva k týmto nehnuteľnostiam, z

ktorého dôvodu žalobu v celom rozsahu zamietol.
1.4. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a contrario a za použitia analógie podľa článku
4 ods. 1 CSP. Žalovaní mali v spore úspech v plnom rozsahu, náhradu trov si však v konaní neuplatnili,
preto im túto nepriznal.

2. Krajský súd v Žiline (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 29. júna 2024 sp. zn. 8Co/67/2022 rozhodol

tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (prvý výrok) a žalovaným v rade 1/ až 14/ priznal voči
žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (druhý výrok).
2.1. V odôvodnení uviedol, že na potvrdenie správnosti záverov rozsudku okresného súdu a k odvolacím
námietkam žalobcu nasledovné: Žalobca namietal nesprávnosť procesného postupu okresného súdu
pri aplikácii § 151 ods. 1, 2 CSP týkajúcich sa posúdenia spornosti skutkových tvrdení strán. Väčšina

žalovaných jeho tvrdenia uvádzané v žalobe nepoprela, ich popretie žalovanou v rade 1/, nemohlo byť
účinné, pretože neuviedla tvrdenia o existencii svojho vlastníckeho práva a neponúkla dôkazy na ich
preukázanie. V súvislosti s popretím skutkových tvrdení, je potrebné najskôr ustáliť pojem „skutkové
tvrdenia“. Tento je definovaný v § 150 CSP ako povinnosť strany pravdivo a úplne uvádzať podstatné
a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu (§ 150 ods. 1 CSP). Posúdenie otázky, ktorá strana

sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinnosti tvrdiť, teda kto a aké tvrdenia má uviesť, sa
odvíja od hmotného práva. Platí, že strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe
hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Každý má tvrdiť v zásade tie právne skutočnosti,
ktoré spôsobujú vznik jeho nároku alebo zánik jeho povinnosti. Procesnej povinnosti strany sporu
uviesť skutkové tvrdenia zodpovedá procesná povinnosť protistrany poprieť tvrdené skutočnosti. Pokiaľ

absentujú relevantné skutkové tvrdenia jednej strany, neexistuje ani povinnosť a možnosť popretia
takýchto netvrdených skutočností protistranou.
2.2. Z obsahu podanej žaloby vyplývalo, že žalobca tvrdil, že je výlučným vlastníkom sporných
nehnuteľností a nadobudol ich dedením po svojom otcovi - nebohom Z. X.. Nehnuteľnosti sú v prírode
reálne vydelené na základe reálnej deľby medzi pôvodnými pozemno-knižnými spoluvlastníkmi pred

2. svetovou vojnou. Ďalšie tvrdenia v žalobe žalobca neuviedol. V rámci konania pred okresným
súdom, žalobca uvádzal ďalšie tvrdenia, ktoré sa týkali užívania sporných nehnuteľností jeho právnymi
predchodcami a jeho osobou. Avšak, neuviedol (netvrdil) medzi akými konkrétnymi pozemno-knižnými
spoluvlastníkmikreálnejdeľbedošlo,ktorýztýchtopozemno-knižnýchspoluvlastníkovboljehoprávnym
predchodcom, ako bola reálna deľba v rámci podielových spoluvlastníkov vykonaná. Okresný súd, aj

v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, vyzval žalobcu, aby svoje skutkové tvrdenia
týkajúce sa reálnej deľby doplnil, žalobca však v konaní túto možnosť nevyužil. Potom, pokiaľ aj
žalovaní,ktorýchuviedolvpodanomodvolaní,nerozporovalijehonároknaurčenievlastníctva,nemožno
konštatovať, že považovali za nesporné tvrdenia, ktoré na preukázanie dôvodnosti nároku žalobca
neuviedol. Naviac, okresný súd v napadnutom rozsudku vychádzal zo zistenia, že právny predchodca

žalobcu H. X., nebol ako pozemno-knižný spoluvlastník vedený v nehnuteľnostiach, z ktorých mali
byť vytvorené sporné nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania. K tomuto záveru okresného
súdu žalobca v rámci podaného odvolania žiadne námietky nevzniesol. Okresný súd preto nemohol
považovať za nesporné tvrdenia, ktoré žalobca neuviedol a ku ktorým sa žalovaní nevyjadrovali.
Nesprávne žalobca v odvolaní poukazoval na povinnosť žalovanej 1/ preukazovať jej vlastníctvo k

sporným nehnuteľnostiam. Je to žalobca, ktorý tvrdí, že je ich výlučným vlastníkom a je na ňom,
aby spochybnil hodnovernosť údajov v katastri nehnuteľností (§ 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z.
Katastrálny zákon) a preukázal, že je vlastníkom a údaj v katastri nehnuteľností svedčiaci o vlastníctve
žalovanej v rade 1/ nie je pravdivý. Námietku nesprávneho procesného postupu okresného súdu tak
nepovažoval odvolací súd za dôvodnú.

2.3. Žalobca v odvolaní ďalej namietal, že okresný súd rozhodol v rozpore s jeho ustálenou súdnou
praxou, ani túto námietku nepovažoval odvolací súd za dôvodnú. Žalobcom označený rozsudok
Okresného súdu Čadca vydaný v konaní vedenom pod sp. zn. 4C/18/2020 nemožno považovať za
ustálenúrozhodovaciuprax.Princíppredvídateľnostirozhodovaniaarozhodnutiaznamená,žeúčastníciprávnych vzťahov môžu legitímne očakávať, že štátne orgány budú v skutkovo a právne porovnateľných
prípadoch rozhodovať rovnako. Iba takýto postup rešpektuje právnu istotu a jeho dôsledné dodržiavanie
sa významne pozitívne prejavuje aj v rámci celkového nazerania spoločnosti na význam a úlohu práva.

Na druhej strane je nutné uviesť, že predvídateľnosť práva nemožno vnímať absolútne. Obdobnú vec
je možné rozhodnúť aj inak než v predošlých prípadoch (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. III. ÚS 289/2017 z 21. novembra 2017). Vo veci označenej žalobcom bolo predmetom konania
určenie vlastníctva a žalobca v nej svoj nárok odvíjal od reálnej deľby pozemno-knižnej parcely medzi
pôvodnými pozemno-knižnými podielovými spoluvlastníkmi, avšak skutkový stav, z ktorého okresný súd

v tejto veci vychádzal bol odlišný. V prvom rade, okresný súd mal preukázané, ako k reálnej deľbe došlo,
ktorý z pozemno-knižných vlastníkov akú reálne vydelenú časť nehnuteľnosti užíval vychádzal pritom
z tvrdení žalobcu a dôkazov, ktoré predložil. Následne, pri právnom posúdení veci, na takto zistený
skutkovýstavaplikovalzáveryrozhodnutiabývaléhoNajvyššiehosúduČSRč.911/1932Úradnejzbierky
rozhodnutí, podľa ktorého treba v dlhotrvajúcom stave držby a užívania nehnuteľností zapísaných do
pozemkovej knihy na mená spoluvlastníkov v ideálnych podieloch, podľa ktorého určití spoluvlastníci

určité časti z týchto nehnuteľností majú vo výlučnej držbe a užívaní, vidieť dohodu strán o deľbe,
prípadne o zámene týchto nehnuteľností nielen čo do držby, ale aj čo do vlastníckeho práva; takáto
dohoda môže byť uzavretá aj mlčky (konkludentným konaním). Závery označeného rozhodnutia sú
aplikovateľné v prípade, že zo skutkových tvrdení možno ustáliť, medzi ktorými konkrétnymi podielovými
spoluvlastníkmi malo dôjsť k dohode o reálnej deľbe a na základe tejto dohody, k akému spôsobu

reálnej deľby medzi týmito konkrétnymi spoluvlastníkmi došlo. V súdenej veci však žalobca netvrdil a
neoznačil, medzi ktorými konkrétnymi pozemno - knižnými spoluvlastníkmi malo k reálnej deľbe dôjsť
a akým spôsobom táto bola medzi nimi realizovaná. Naviac, žalobca nepreukázal ani tvrdenia, že
jeho právny predchodca bol vedený ako pozemno-knižný spoluvlastník konkrétnej pozemno-knižnej
nehnuteľnosti, ktorá by zodpovedala aktuálnym sporným nehnuteľnostiam, vo vzťahu ku ktorým sa

domáha vlastníctva. Okresný súd sa tak svojim rozhodnutím neodchýlil od svojej rozhodovacej praxe.
Žalobca k odvolaniu pripojil, ako uviedol „z opatrnosti“ evidenčný list č. 680 na parcelu EN pred THM
127, ktorá je totožná CKN parcelou 279, mapu EN pred THM a vyjadrenie P. Y.. Bližšie dôvody, pre
ktoré tieto listiny pripojil k odvolaniu nešpecifikoval. Skutočnosť, že ich žalobca predložil z opatrnosti nie
je dôvodom, aby sa odvolací súd nimi zaoberal. Na základe vyššie prezentovaných záverov, odvolací

súd považoval rozsudok okresného súdu za vecne správny a tento potvrdil, a to aj vo výroku o trovách
konania, ktorý preskúmaval ako závislý od odvolaním napadnutého výroku vo veci samej.
2.4. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP a § 262 ods. 1 CSP, vychádzajúc zo zásady úspechu žalovaných v odvolacom konaní, ktorým
ako úspešnej strane sporu priznal proti neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho

konania v plnom rozsahu. O ich výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia
samostatným uznesením.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ“) dovolanie, prípustnosť
ktorého odôvodňoval § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

3.1. Namietal, že odvolací súd nerešpektoval ustanovenia § 151 ods. 1 CSP a bod 13 odôvodnenia
druhostupňového rozsudku je nezrozumiteľný a nejasný a pri absolútnom výklade je odôvodnenie v
tejto časti nezrozumiteľné a nie je z neho možné vyvodiť správny skutkový záver. Odvolací súd v bode
14 odôvodnenia svojho rozsudku vo svojej podstate spochybnil ustanovenia § 151 CSP, pričom bolo
jednoznačne poukazované na tú skutočnosť, že všetci žalovaní, okrem žalovanej v 1/ rade, uznali

vlastnícke právo žalobcu, teda tvrdenie o uznaní vlastníckeho práva, ak nebolo popreté, považuje sa za
nesporné a poukázal na to, že žalovaná v 1/ rade tvrdila, že nehnuteľnosti kúpila od P. Y.X., ale žiadne
iné dôkazy k tomuto neprodukovala, a teda bol toho názoru, že nespornou skutočnosťou na základe
zhodného tvrdenia účastníkov strán bolo potvrdené, že v dávnej minulosti došlo k reálnej deľbe medzi
pôvodnými pozemno-knižnými spoluvlastníkmi, pretože žalovaní sú priamymi nástupcami pôvodných

pozemno-knižných spoluvlastníkov, teda reálna deľba bola zhodnými vyhláseniami potvrdená, a teda
odôvodnenie druhostupňového súdu v bode 14 nemá opodstatnenie. Bod 14 odvolacieho rozsudku
taktiež nemá oporu v tých tvrdeniach, že žalobca nebol zapísaný v pozemkovej knihe. Nie je zrejmé,
na základe akej skutočnosti súd dospel k takémuto záveru, pretože je všeobecne známa skutočnosť,
že pokiaľ boli spracované projekty ZRPS a ROEP, ktoré predstavujú obnovenú pozemkovú knihu,

tak žalobca, ako právny nástupca po svojom otcovi neb. Z. X., je zapísaný na listoch vlastníctva v
stave EKN, tak ako to vyplýva z osvedčenia o dedičstve 10D/188/2010, ktoré sú predmetom tohto
konania, čo vyplýva aj z geometrického plánu č. 13/2012, na základe ktorého boli presne zamerané
parcely,ktorésúpredmetomtohtokonania.Vbode14ďalšiehoodôvodneniadruhostupňovéhorozsudkukrajský súd nepopiera, že okresný súd mal preukázanú reálnu deľbu s poukazom na rozhodnutie
býv. Najvyššieho súdu ČSR č. 911/1932 Úradnej zbierky rozhodnutí, ale najskôr sa stotožňuje so
závermi okresného súdu a v závere svojho odôvodnenia tvrdí, že pokiaľ nie je preukázané, že medzi

ktorými pozemno-knižnými spoluvlastníkmi došlo k reálnej deľbe, nemožno aplikovať rozhodnutie býv.
Najvyššieho súdu ČSR č. 911/1932 Úradnej zbierky rozhodnutí, pretože nie je preukázané, že medzi
ktorými pozemno-knižnými spoluvlastníkmi došlo k reálnej deľbe. Opätovne poukázal na ustanovenie
§ 151 CSP a následne tvrdenia účastníkov konania, že je nesporné, že k reálnej deľbe došlo a túto
reálnu deľbu nepopierajú a uznali vlastnícke právo žalobcu. Teda v danom prípade sa odvolací súd

odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe, že nesporné a uznávacie tvrdenia sa považujú za dôkaz a
v tomto prípade sa jedná o dôkaz nepopierateľný a nebolo nutné ho dokazovať, pretože sa jednalo o
nesporné tvrdenie. Ďalej poukázal na tú skutočnosť, že ak by Z. X. nebol zapísaný v pozemkovej knihe,
neboli by po ňom prejednané nehnuteľnosti, na ktorých je zapísaný žalobca ako jeho právny nástupca,
ako to vyplýva z osvedčenia o dedičstve 10D/188/2010, a teda by nemohol v konaní vystupovať ako
žalobca, avšak žalobca bol preberateľom nehnuteľností, na ktorých bol zapísaný neb. Z. X., a teda súdny

komisár poverený Okresným súdom v Čadci prejednal tieto nehnuteľnosti v dedičskom konaní. Tvrdenie
vychádza zo skutočne zisteného skutkového stavu (LV, 10D/188/2010), a teda odôvodnenie v bode
14 je absolútne nesprávne a vôbec nezodpovedá zistenému skutkovému stavu. Celkové odôvodnenie
druhostupňového rozsudku je absolútne v rozpore s ohliadkou vykonanou na mieste samom zo dňa
23. 06. 2017, ako aj s vyjadreniami žalovaných, ktorí uznali vlastnícke právo. Odvolací súd sa okrajovo

zaoberal evidenčnými listami na predmetné parcely, ale v danom prípade je zrejmé, že evidenčné listy
pred EN pred THM aj s mapovými podkladmi boli súdu zaslané z toho dôvodu, že nimi chcel dovolateľ
preukázať, že držiteľom týchto parciel bol neb. Z. X. a súdu z rozhodovacej praxe je známe, že tieto
evidenčné listy predstavujú reálnu držbu a reálnu deľbu a poukázal aj na výpovede svedkov, ktorí tvrdili,
že z predmetných parciel odovzdávali v minulosti kontingenty. Je zrejmé, že rozhodnutie odvolacieho

súdu postráda zrozumiteľné odôvodnenie a na druhej strane nie sú odstránené rozpory v súvislosti so
spornými a nespornými tvrdeniami, pričom z vykonaného dokazovania je zrejmé, že nesporné tvrdenia
nebolo nutné preukazovať a pokiaľ súd nepopieral, že okresný súd správne aplikoval a rozhodoval v
súlade s rozhodnutím býv. Najvyššieho súdu ČSR č. 911/1932 Úradnej zbierky rozhodnutí, rozhodnutie
odvolacieho súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou, pretože na jednej strane kladne

odôvodňuje postup okresného súdu a na druhej strane ho neguje, pričom boli nesporné podľa § 151
CSP skutkové tvrdenia žalovaných. Vo vyššie uvedených dôvodoch žalobca vidí porušenia práva na
spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP a v ďalších dôvodoch vidí odklonenie sa odvolacieho súdu
od ustálenej rozhodovacej praxe podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, a to najmä porušenie § 151 CSP a
nesprávnu aplikáciu rozhodnutia býv. Najvyššieho súdu ČSR č. 911/1932 Úradnej zbierky rozhodnutí,

keď sú vo veci nesporné tvrdenia účastníkov a ich tvrdenie sa považuje za dôkaz a tvrdenie súdu u
konkrétnosti deľby je absolútne nad rámec zisteného skutkového stavu a aplikácie ustanovení CSP a
Občianskeho zákonníka, najmä § 134 a § 116, § 117 Stredného občianskeho zákonníka.
3.2. Vzhľadom na uvedené navrhol dovolaciemu súdu rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť
na ďalšie konanie.

4. Žalovaný 3/ vo svojom vyjadrení navrhol dovolaciemu súdu, aby dovolanie žalobcu ako neprípustné
odmietol, prípadne zamietol ako nedôvodné.

5. Žalovaný 7/ vo svojom vyjadrení navrhol dovolaciemu súdu, aby dovolanie žalobcu zamietol ako

nedôvodné.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“, resp. ,,najvyšší súd“) príslušný na
rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonom stanovenej lehote (§ 427
ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo

rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou
CSP), v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je potrebné zamietnuť.

7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu

odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.8. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.

9. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia
všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod
porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť (vo všeobecnosti) taký postup súdu, ktorým sa
účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

10. Pre naplnenie prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP je nevyhnutné kumulatívne splnenie
troch znakov, ktorými sú: 1/ nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento nesprávny procesný postup
znemožnil strane realizovať jej patriace procesné práva a zároveň 3/ intenzita tohto zásahu dosahovala
takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

11. Pretože dovolateľ namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd
pristúpil k posúdeniu argumentačnej udržateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu z pohľadu, či napĺňa
záruky garantujúce, že výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny (svojvoľný), a či je
zachované právo dovolateľa na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

12. Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach, aktuálne napr. v uznesení
sp. zn. III. ÚS 44/2022 z 27. januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať
vo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných
ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna (meritórna)
arbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a

závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne
akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že
arbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom
súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami
formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej
relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho
rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu,

ktorázásadnepopieraúčelavýznamaplikovanejprávnejnormy,aleboakdôvody,naktorýchjezaložené
súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,
prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III.
ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

13. K námietkam dovolateľa týkajúcim sa nedostatkov odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu treba uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj
právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva
na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného
súdu Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na
riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať
vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi
závermi na strane druhej. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať
sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán významnými pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS

76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998).

14. Žalobca vo vzťahu k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP predovšetkým
namietal,žerozhodnutieodvolaciehosúdupostrádazrozumiteľnéodôvodnenieanadruhejstraneniesú
odstránenérozporyvsúvislostisospornýmianespornýmitvrdeniami,pričomzvykonanéhodokazovania
je zrejmé, že nesporné tvrdenia nebolo nutné preukazovať a pokiaľ súd nepopieral, že okresný súd

správne aplikoval a rozhodoval v súlade s rozhodnutím býv. Najvyššieho súdu ČSR č. 911/1932 Úradnej
zbierky rozhodnutí, rozhodnutie odvolacieho súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou,
pretoženajednejstranekladneodôvodňujepostupokresnéhosúduanadruhejstranehoneguje,pričom
boli nesporné podľa § 151 CSP skutkové tvrdenia žalovaných.

15. Podľa § 151 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za

nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné
tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
15.1. Skôr ako súd v sporovom konaní pristúpi k vykonávaniu dôkazov, identifikuje, ktoré skutkové
tvrdenia strán sú sporné a ktoré sú nesporné. Táto klasifikácia má pre ďalší procesný postup súdu
zásadný význam. Ak sú skutkové tvrdenia strán sporné, je povinnosťou súdu vyhodnotiť ich pravdivosť

na základe vykonaných dôkazov. V sporovom konaní však súd nevykonáva dôkazy na preukázanie
nesporných skutkových tvrdení strán. Nesporné skutkové tvrdenia si súd osvojí ako zistený skutkový
stav, z ktorého vychádza v meritórnom rozhodnutí. To neplatí iba výnimočne, ak existuje dôvodná
pochybnosťopravdivostinespornýchskutkovýchtvrdení(§186ods.2).Zákonpoužívapojmy„nesporné
tvrdenia“ (§ 151) a „zhodné tvrdenia“ (§ 186 ods. 2). Oba pojmy sú významovo totožné. Identifikácia, či je

skutkové tvrdenie strany sporné alebo nesporné, sa vykoná podľa toho, či bolo tvrdenie účinne popreté
protistranou. Iba účinne popreté skutkové tvrdenie sa považuje za sporné. Nespornosť skutkového
tvrdenia je daná buď de facto alebo de iure. De facto je skutkové tvrdenie nesporné, ak protistrana
vyhlási, že je pravdivé, alebo ak protistrana uvedie rovnaké skutkové tvrdenie. De iure je skutkové
tvrdenie nesporné, ak sa aplikuje právna domnienka uvedená v § 151 ods. 1 CSP. Podľa tejto

domnienky platí, že skutkové tvrdenie je nesporné, ak ho protistrana nepoprela vôbec (ak sa k tvrdenej
skutočnosti nevyjadrila), alebo ak ho síce poprela, avšak neúčinne. Popretie (žalobcom) skutkových
tvrdení žalovaného je prostriedok procesného útoku. Popretie (žalovaným) skutkových tvrdení žalobcu
je prostriedok procesnej obrany. Popretie skutkových tvrdení protistrany podlieha sudcovskej a zákonnej
koncentrácii konania.

15.2. Z ustanovenia § 151 CSP vyplýva, že stranu sporu zaťažuje procesné bremeno popretia
skutkových tvrdení protistrany. Na popretie skutkových tvrdení sa kladú určité kvalitatívne nároky. Za
podmienok uvedených v § 151 ods. 2 musí totiž popierajúca strana uviesť vlastné tvrdenia. Pre kvalitu
popretia skutkových tvrdení platia rovnaké požiadavky ako pre predkladanie skutkových tvrdení (§
150 ods. 1). Rovnako ako skutkové tvrdenia, aj popretie skutkových tvrdení musí byť substancované.

Ak strana sporu neunesie bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany, nastupuje ako procesný
následok uplatnenie domnienky, že skutkové tvrdenia protistrany sú nesporné. Popretie skutkových
tvrdení protistrany musí byť výslovné. Nepostačuje všeobecné vyhlásenie (napr. o tom, že žaloba je
úplne nedôvodná), z ktorého by bolo možné vyvodiť iba konkludentný nesúhlas strany so skutkovým
stavom tvrdeným protistranou. Výslovné popretie skutkových tvrdení protistrany môže mať podobu a)

vyhlásenia, že konkrétne skutkové tvrdenie protistrany nie je pravdivé a súčasného predloženia iného
skutkového tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach; b) iba predloženia iného skutkového
tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach; c) iba vyhlásenia, že konkrétne skutkové tvrdenie
protistrany nie je pravdivé.
15.3. Predloženie iného skutkového tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach je potrebné

považovať za výslovné popretie skutkového tvrdenia protistrany, ak je z jeho obsahu dostatočne jasné,
že skutkové tvrdenie protistrany pri ňom neobstojí. Ak strana sporu predloží iné skutkové tvrdenie o
predmetných skutkových okolnostiach ako protistrana, je toto iné skutkové tvrdenie vždy považované
za sporné skutkové tvrdenie. Nie je potrebné, aby ho protistrana ďalej popierala, alebo aby sa k nemu
formálne vyjadrovala. Znamená to, že žalobca nemusí popierať tie skutkového tvrdenia žalovaného,

ktorými žalovaný už poprel skutkové tvrdenia žalobcu. Bez predloženia iného skutkového tvrdenia o
predmetnýchskutkovýchokolnostiachjepopretieúčinnéibavtedy,akstranainéskutočnostinevieuviesť
preto,žeichnepozná.Másavšakzato,žekaždýpoznápredmetsvojhokonania(to,čourobil)apredmet
svojho vnímania (to, čo videl alebo počul). Strana má preto povinnosť predložiť iné skutkové tvrdenia opredmetnýchskutkovýchokolnostiach,aksútietopredmetomjejvlastnéhokonaniaalebovnímania;inak
je popretie skutkového tvrdenia protistrany neúčinné. Účelom právnej úpravy (§ 151 ods. 2) je vylúčiť
dve neželané situácie. Po prvé, aby nedochádzalo k popretiam skutkových tvrdení protistrany en bloc,

teda čisto formálne, napr. vyhlásením, že nič z toho, čo tvrdí protistrana, nie je pravda. Po druhé, aby
strana, ktorá popiera, nemohla prezentovať svoj postoj tak, že si už na pravdivé udalosti síce nepamätá,
ale že protistrana pravdu nemá.
15.4. Procesná povinnosť popretia skutkových tvrdení protistrany zakotvená v § 151 CSP sa javí prísna
a formálna. Aj v tomto prípade je však prípustný určitý korektív zo strany súdu v zmysle koncepcie

materiálneho civilného procesu (zásada spravodlivej a účinnej ochrany práv - článok 2, zákaz zneužitia
práva - článok 5). Pri interpretácii ustanovenia § 151 CSP tak prichádza do úvahy, že súd môže
postupovať podľa § 150 ods. 2 aj vo vzťahu k strane, ktorá popiera skutkové tvrdenia protistrany.
Súd je oprávnený vyzvať na doplnenie skutkových tvrdení, a to aj za tým účelom, aby korigoval
nedostatočne substancované popretie skutkových tvrdení protistrany. Inými slovami, ak strana poprela
skutkové tvrdenia protistrany, avšak neuviedla vlastné tvrdenia substancovane (teda tvrdenia podstatné

a rozhodujúce), súd ju môže na doplnenie predmetných tvrdení vyzvať.
15.5. V súlade s vyššie uvedeným a námietkou dovolateľa týkajúcou nepreskúmateľnosti a
neodstránenia rozporov v súvislosti so spornými a nespornými tvrdeniami, dovolací súd konštatuje,
že existencia reálnej deľby bola popretá žalovanou 1/ a SPF - zástupcom žalovaných 11/, 13/ a 14/,
tvrdiac, že žalovaná 1/ je zapísaná ako vlastníčka časti parciel, z ktorých boli vytvorené parcely, ktoré

sú predmetom sporu. Žalobca bol povinný preukázať svoje tvrdenie o reálnej deľbe, a to predovšetkým
uvedením konkrétnych PKN, v ktorých boli uvedené pôvodné parcely, z ktorých vznikli nehnuteľnosti,
ktoré sú predmetom konania, ďalej uvedením konkrétnych mien účastníkov reálnej deľby, aby sa dalo
verifikovať, či sú totožní s pozemkovo-knižnými vlastníkmi dotknutých nehnuteľností. Pokiaľ dovolateľ
namietal, že ak by nebol zapísaný Z. X. v PK neboli by prejednané nehnuteľnosti podľa osvedčenia

10D/188/2010azapísanénažalobcu,dovolacísúdpripomína,žeosvedčenieodedičstveibapotvrdzuje,
že dedič nadobudol dedičstvo po poručiteľovi, nenahrádza to však kľúčový dôkaz, a to údaj z PKN
o pôvodných vlastníkoch. Žalobca nenavrhol ani vykonať dôkaz dedičským spisom 10D/188/2010, v
ktorom by sa PKN mala nachádzať. Keďže ide o sporové konanie súd tento dôkaz nemohol vykonať
z úradnej moci.

16. Pokiaľ dovolateľ namietal, že celkové odôvodnenie druhostupňového rozsudku je absolútne v
rozpore s ohliadkou vykonanou na mieste samom zo dňa 23. 06. 2017, ako aj s vyjadreniami žalovaných,
ktorí uznali vlastnícke právo, dovolací súd dospel k záveru, že nedôvodná je aj táto námietka dovolateľa,
nakoľko z tohto dôkazu vyplýva iba stav užívania nehnuteľností, nie ich vlastníctva. Dovolací súd

uzatvára, že predpokladom aplikácie rozhodnutia č. 911/1932 Úradnej zbierky rozhodnutí je preukázanie
skutkových okolností svedčiacich o reálnej deľbe.

17. Dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej
inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2 CSP

z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a
právnych otázok. Pokiaľ dovolateľ namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia a neodstránenie rozporov
v súvislosti so spornými a nespornými tvrdeniami, dovolací súd považuje túto námietku za nedôvodnú.

18. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie

odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.
Prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 350/09). Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v spojení s
odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle §
393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých

pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Z odôvodnení oboch rozhodnutí sú zrejmé právne
úvahy odvolacieho aj okresného súdu, ktoré viedli k prijatiu konečného záveru. Súd prvej inštancie spolu
s odvolacím súdom uviedli, čo je predmetom konania, aké skutočnosti tvrdili sporové strany, z ktorých
vykonaných dôkazov vychádzali, ako ich vyhodnotili, jasne a zrozumiteľne vysvetlili, ktoré skutočnosti
vzalizapreukázané,tedazakéhoskutkovéhostavuvecivychádzali,ktoréustanoveniazákonaaplikovali

a ako vec právne posúdili, a zároveň sa vysporiadali s podstatnými vyjadreniami a námietkami strán
konania.19. V reakcii na dovolacie argumenty žalobcu dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania
podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa
predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento

prípad. Žalobca preto neopodstatnene namietal, že mu odvolací súd nedostatočným a nepresvedčivým
odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné
poznamenať,žeodvolacísúdvodôvodnenísvojhorozhodnutianemusídaťodpoveďnavšetkyodvolacie
námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam,

ktoré zostali sporné alebo, na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska
doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05).
19.1.Skutočnosť,žedovolateľsasnázoromsúdovnižšejinštancienestotožnil,nepostačujesamaosebe
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho
súdu. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP tak nemožno považovať to, že súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Žalobca preto neopodstatnene namieta

existenciu tejto vady v zmysle § 420 písm. f) CSP.

20. Dovolateľ namietal aj dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Dovolanie prípustné podľa
§ 421 preto možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré

pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.
2 CSP). Na to, aby dovolací súd mohol pristúpiť k meritórnemu dovolaciemu prieskumu rozhodnutia
odvolacieho súdu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť (najskôr)
splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej
otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho

konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi
a spôsobom vymedzeným v § 431 až § 435 CSP. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska §
421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda
v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia
vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa

odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce,
Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných
ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie
napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu
(vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne

v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto
ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená
v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom). Pri skúmaní procesnej prípustnosti
dovolania a náležitého vymedzenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 CSP dovolací súd dospel k
záveru, že dovolateľ nevymedzil žiadnu právnu otázku. Nie je tak zrejmé, v čom konkrétne spočíva

nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom a nie je to možné zistiť ani prostredníctvom
interpretačného pravidla z § 124 CSP. Dovolanie tak nie je vymedzené spôsobom podľa § 432 CSP.

21. Dovolací súd uzatvára, že dovolanie v časti namietajúcej vadu zmätočnosti konania podľa § 420
písm. f) CSP je prípustné ale nedôvodné a v časti namietajúcej nesprávne právne posúdenie veci v

zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP nie je prípustné. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolanie
zamietol (§ 448 CSP).

22. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá Civilného sporového poriadku).

23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.