Uznesenie – Ostatné – Iné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. marec 2026

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoPr/2/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4413222059
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2026:4413222059.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej v spore žalobcu: A. B. C., nar.
XX. XX. XXXX, bytom D. E., S. F. G. XX/X, zast. Advokátska kancelária Timoranská & Štofková s. r. o.
so sídlom Nové Zámky, Pribinova 9, IČO: 36 813 401, proti žalovanému: Novozámocké bytové družstvo,
družstvo, so sídlom Nové Zámky, Nábrežná 22, IČO: 34 122 711, zast. VALACHOVIČ & PARTNERS

s. r. o., so sídlom Bratislava-Staré Mesto, Mostná 2, IČO: 50 647 903, o priznanie nároku na náhradu
mzdy, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 30. septembra 2025 č.
k. 16Cpr/1/2013-331 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým uznesením (v poradí druhým) súd prvej inštancie priznal žalovanému nárok na
náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% v časti zastaveného konania s tým, že o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 256
odsek 1 CSP a vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca sa žalobou zo dňa 12. 09. 2013 domáhal

voči žalovanému priznania nároku na 80 838,25 eura s príslušenstvom a trov konania z titulu náhrady
mzdy. Súčasne žalobca podal návrh na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania o
neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Nové Zámky pod
sp. zn. 12C/137/2010. Uznesením č. k. 16Cpr/1/2013-53 zo dňa 06. 05. 2014 súd konanie prerušil do
právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 12C/137/2010,
uznesenie č. k. 16Cpr/1/2013-53 nadobudlo právoplatnosť dňa 06. 06. 2014. Podaním zo dňa 03.

08. 2015 žalobca rozšíril žalobu. Predmetom sporu bola suma 254 378,89 eura s príslušenstvom
a trov konania. Súd pripustil zmenu žaloby uznesením zo dňa 23. 09. 2015 č. k. 16Cpr/1/2013-68,
uznesenie nadobudlo právoplatnosť 28. 09. 2015. Medzi stranami sporu bolo vedené konanie o určenie
neplatnosti uznesení Predstavenstva odporcu a vyhlásení uznesenia Zhromaždenia delegátov odporcu
za neplatné, ktoré bolo ukončené rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 14. 08. 2018 č.
k. 14Cb/228/2010-587 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 19. 11. 2019 sp. zn.

15Cob/48/2019-678, rozsudky nadobudli právoplatnosť dňa 10. 02. 2020, súd návrh zamietol. Ďalej bolo
vedené konanie sp. zn. 12C/137/2010 o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ktorý bolo
ukončené rozsudkom zo dňa 26. 05. 2022 č. k. 12C/137/2010-382, súd žalobu zamietol. Krajský súd v
Nitre rozsudkom zo dňa 15. 02. 2023 č. k. 25Co/110/2022-427 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil,
rozsudky nadobudli právoplatnosť dňa 27. 03. 2023. Žalobca dňa 19. 05. 2023 oznámil súdu, že na
podanej žalobe trvá. V časti o zaplatenie 216 673,55 eura s príslušenstvom zobral žalobu späť a navrhol,

aby súd v tejto časti konanie zastavil. Po späťvzatí časti žaloby zostal ako predmet sporu vo výške 37705,34 eura s príslušenstvom. Následne prebiehali medzi stranami sporu mimosúdne rokovania v časti
spornej sumy 37 705,34 eura s príslušenstvom.

1.2. Strany sporu na pojednávaní dňa 12. 03. 2024 uzatvorili súdny zmier, ktorý súd uznesením č.
k. 16Cpr/1/2013-230 zo dňa 12. 03. 2024 schválil. Súd rozhodol tak, že je žalovaný povinný zaplatiť
žalobcovi sumu 15 456,54 eura v lehote do 5 dní od právoplatnosti tohto uznesenia a úroky z omeškania
v celkovej výške 10 000 eur v šiestich mesačných splátkach, a to prvú splátku vo výške 1 700 eur k 15.
04. 2024 a ďalšie splátky vo výške 1 660 eur, počnúc mesiacom máj 2024 vždy do 15. dňa v príslušnom

kalendárnom mesiaci až do úplného zaplatenia s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za
následok splatnosť celého plnenia. Každá strana sporu bude znášať svoje trovy konania. V zostávajúcej
časti žaloby sa žalobca vzdáva svojich nárokov. Ďalej súd II. výrokom konanie o zaplatenie 216 673,55
eura zastavil a III. výrokom o trovách v časti zastaveného konania rozhodol, že žalovanému nárok na
náhradu trov konania nepriznal. Voči uzneseniu č. k. 16Cpr/1/2013-230 zo dňa 12. 03. 2024 v časti III.
výroku o náhrade trov zastaveného konania podal odvolanie žalovaný. Krajský súd v Nitre o odvolaní

žalovaného rozhodol uznesením č. k. 9CoPr/2/2024-305 zo dňa 16. 10. 2024 tak, že uznesenie súdu
prvej inštancie v napadnutom výroku týkajúcom sa trov konania (III.) zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

1.3. Žalobca na pojednávaní uviedol, že urobil ústupok, keď netrval na úrokoch z omeškania v plnej

výške asi v hodnote 10 000 eur. Nekonal by tak, ak by nedošlo k vyriešeniu celého sporu. Ďalej uviedol,
ženávrhomsúdnehozmieruprišielprávnyzástupcažalovanéhonaposlednompojednávaní.Rozmýšľal,
či bude s týmto zmierom súhlasiť a odpustil žalovanému úroky z omeškania v hodnote asi 10 000 eur.
V žiadnom prípade sa nedomnieval, že by ešte mal platiť trovy konania. V opačnom prípade by so
zmieromnesúhlasil.Žalovanýuviedol,žekčiastočnémuspäťvzatiudošlo19.05.2023,všetkyvyjadrenia

žalovaného sa týkali len zostávajúcej časti žaloby a k tomu prislúchajúcich trov. Zotrvával na svojich
vyjadreniach ohľadne nároku na trovy konania v časti späťvzatia. Nemal presnú vedomosť o výške trov
konania, avšak skôr sa jedná o morálne zadosťučinenie.

1.4. Súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 256 ods. 1 CSP tak, že

žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v zastavenej časti v plnom rozsahu 100%, nakoľko
žalobca zavinil zastavenie konania. Žalobca zobral žalobu späť v časti o zaplatenie 216 673,55 eura
bez preukázania skutočnosti, že by zo strany žalovaného nastala úhrada žalovanej sumy. Žalovaná
suma 216 673,55 eura nebola posudzovaná z hmotnoprávneho hľadiska, ale len výlučne z procesného
hľadiska, pretože žalobca vzal žalobu v tejto časti späť bez udania dôvodu, i bez preukázania úhrady

zo strany žalovaného. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník podľa § 262
ods. 2 CSP.

2. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie s poukazom na ust.

§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, uznesenie súdu v skutkových zisteniach nevychádza z vykonaného dokazovania a má za to,
že súd nesprávne vec posúdil po právnej stránke. Napadnutému uzneseniu súdu zo dňa 30. 09. 2025
predchádzalo uznesenie súdu zo dňa 12. 03. 2024 sp. zn. 16Cpr/1/2013-230, kedy súd výrokom č. I

schválil súdny zmier, zároveň výrokom II. zastavil konanie v dôsledku čiastočného spaťvzatia žaloby
a výrokom III. rozhodol o náhrade trov konania pôvodne tak, že tieto trovy žalovanému nepriznal.
Výrok č. III. bol následne na základe odvolania žalovaného odvolacím súdom zrušený a vec bola
vrátená súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie v tejto časti. Nesprávnosť odvolaním napadnutého
uznesenia súdu vidí v tom, že súd uznesením rozhodol o náhrade trov konania, a to samostatne

len zo zastavujúcej časti konania, hoci v zmieri, ktorý strany uzatvorili, bola obsiahnutá aj dohoda o
náhrade trov konania, v zmysle ktorej si účastníci mali znášať trovy konania každý sám. Súd teda
nebol oprávnený ďalším výrokom rozhodnúť o trovách konania, keďže sa o nich strany sporu dohodli
v zmieri a otázka trov konania bola teda vyriešená dohodou strán. Nezákonnosť rozhodnutia súdu
nespočíva len v tom, že duplicitne rozhodol o trovách konania, ale je zrejmá tiež zo zásad, akými sa

podľa právnej úpravy o trovách konania rozhoduje. Výrok o náhrade trov konania má vyriešiť trovy
celého konania. Ak by sa strany o trovách konania nedohodli, správny by bol postup súdu, kedy by
súd rozhodol o trovách konania jedným výrokom, v ktorom by zohľadnil pomer úspechu a neúspechu,
v rámci čoho by zohľadnil aj čiastočné späťvzatie žaloby. Toto potom analogicky musí platiť aj naprípad, kedy strany sporu uzavreli dohodu o trovách konania, preto ďalší výrok o trovách konania,
hoc aj vzťahujúci sa k späťvzatiu žaloby, nie je zákonný. Žalobca poukázal na rozsudok Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 5Cob/246/2024 a uznesenie NS SR sp. zn. 6M Cdo/19/2010, ako aj na nález

Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 231/2024, z ktorých vyplýva, že o trovách konania má byť rozhodnuté
jedným výrokom. Rozhodnutie o trovách konania v jednej právnej veci dvomi výrokmi považuje žalobca
za nesprávne. Pokiaľ strany sporu zmierom vyriešili aj otázku trov konania, vyriešili tak trovy celého
konania, zohľadňujúc aj čiastočné späťvzatie žaloby. Žalobca teda tvrdí, že súd nesprávnym procesným
postupom zasiahol do práva žalobcu na spravodlivý proces. Žalobca považuje rozhodnutie súdu za

nezákonné a zmätočné, podľa jeho názoru súd nemal vôbec rozhodovať o náhrade trov konania v
časti zastaveného konania. Povinnosťou súdu by bolo rozhodnúť o náhrade trov konania len v prípade,
že by súčasťou uzavretého zmieru nebolo rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania, pričom v
takom prípade by rozhodnutie súdu obsahovalo tiež len jeden výrok o trovách, v ktorom by čiastočné
späťvzatie žaloby bolo zohľadnené z hľadiska pomeru úspechu a neúspechu v konaní. Na toto súd
na pojednávaní dňa 12. 03. 2024 aj poukazoval, keď viedol strany sporu k zmierlivému vyriešeniu

sporu. V danom prípade však strany sporu zahrnuli do obsahu zmieru aj dohodu o trovách konania,
ktorú súd schválil. Do textu dohody strany sporu zahrnuli aj výrok o tom, že každá strana sporu bude
znášať svoje trovy konania. Ďalší výrok o trovách konania bol teda tak procesne neprípustný, ako aj
v rozpore s uzavretou dohodou strán sporu. Výrok o trovách konania začal žalovaný spochybňovať
až následne po vyhlásení uznesenia o schválení zmieru. Súd však bol prítomný pri kreovaní dohody

ako obsahu súdneho zmieru a z priebehu konania, na ktorom k dohode prišlo, bolo jednoznačné, že
výsledkom zmieru malo byť urovnanie všetkých sporných nárokov strán sporu a všetkých trov konania.
Zo súdom schváleného zmieru však nevyplýva, že každá strana mala znášať svoje trovy konania len
čiastočne, zo zmieru vyplýva dohoda o trovách konania ako takých, z ktorého dôvodu pod dohodu
o tom, že každá strana znáša svoje trovy konania, je potrebné zahrnúť aj trovy súvisiace s určitou

časťou konania, konkrétne so zastavenou časťou konania. Výrok o náhrade trov konania v zastavujúcej
časti je preto duplicitný, zmätočný a nezákonný, zároveň v rozpore so schváleným zmierom a vôľou
strán, ktorú prezentovali pred uzavretím zmieru. Súdu bolo zrejmé, že súčasťou zmieru je dohoda o
trovách celého konania, pričom táto skutočnosť je zrejmá z nahrávky z pojednávania zo dňa 12. 03.
2024, kedy na námietku žalobcu o tom, že predmetom zmieru sú trovy celého konania a že výrok č.

III. uznesenia nemá byť súčasťou rozhodnutia súdu, súd uviedol, že práve z toho dôvodu, že sa strany
dohodli, rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Takto to vyplýva z 50. minúty
nahrávky z pojednávania. Čo bolo obsahom zmieru, bolo zrejmé súdu aj z ďalších úkonov a vyjadrení
urobených na uvedenom pojednávaní, pričom podľa názoru žalobcu mal súd po zrušení uznesenia
odvolacím súdom v časti výroku III. práve v zmysle hodnotenia obsahu dohody a rokovaní dospieť k

záveru, čo bolo predmetom zmieru v časti trov konania. Z tohto pojednávania však vôbec nevyplynulo,
že by predmetom dohody neboli celé trovy konania. Na pojednávaní predložil obsah zmieru žalovaný.
Súd po tom, čo zmier zaprotokoloval, a teda ešte pred jeho schválením, vytlačil stranám sporu zápisnicu,
kde si strany sporu mohli skontrolovať obsah zmieru. Následne súd výslovne uviedol, že po texte, ktorý
vyplýval zo zápisnice, priebežne vytlačenej v priebehu konania, bude nasledovať výrok o zastavení

konania a poučenie o tom, ako sa strany môžu odvolať. Text zápisnice, ktorá bola priebežne predložená
stranám sporu žalobca predkladá, pretože v nadväznosti na ňu a na vyjadrenie súdu v 38. minúte
nahrávky je zrejmé, že žiadna zo strán a ani súd neuvažovali o žiadnom inom výroku uznesenia ako o
tom, ktorý bol obsahom priebežnej zápisnice a o tom, o ktorom následne súd strany sporu informoval
v už spomínanej 38 minúte nahrávky – teda výrok o zastavení konania a poučenie. Aj z tohto priebehu

konania a vyjadrení strán sporu je nad všetky pochybnosti zrejmé, že žiadna zo strán sporu nemala
záujem riešiť žiadne iné trovy než tie, ktoré boli súčasťou zmieru. Keď sa pri vyhlasovaní uznesenia
súd po vyhlásení výroku č. II. začal zamýšľať nad výrokom č. III. uznesenia zo dňa 12. 03. 2024,
namietal žalobca, že uznesenie súdu v časti výroku III. je v rozpore s výrokom o trovách konania, ktorý je
obsiahnutý v zmieri. Dôkazom toho, že ani žalovaný nezamýšľal riešiť žiadne iné trovy konania, je jeho

vyjadrenie v 44. minúte, kedy sa až na základe vyjadrenia súdu právny zástupca žalovaného vyjadril, že
„naozaj je pravda“..., to čo hovorí súd..., avšak z prejavu žalovaného je jednoznačné, že úvaha o trovách
konania zo zastavenej časti ho napadla až po tom, čo sa viedla „diskusia“ o tomto výroku v priebehu
vyhlasovania uznesenia súdu. Z nahrávky z pojednávania je nepochybne zrejmé, že pokiaľ by výrok
III. nebol súčasťou uznesenia súdu, žalovaný by túto skutočnosť vôbec nenamietal, hoci sa čiastočné

späťvzatie žaloby v rôznych súvislostiach na pojednávaní spomínalo. Účelovosť tvrdenia žalovaného,
že sa výrok o trovách konania netýkal zastavenej časti konania, je zrejmá aj z toho, že sa žalovaný
neohradil voči obsahu súdneho zmieru v časti trov konania, nenamietal voči dohode o trovách konania
obsiahnutej v súdnom zmieri, hoci z doslovného znenia bolo jednoznačné, že v ňom nie je špecifikovanáčasť konania, ktorého by sa výrok mal týkať a ktorého nie. Tiež sa žalovaný neohradil, keď súd uviedol,
že po obsahu zmieru bude nasledovať len výrok o čiastočnom zastavení konania a poučenie. Podľa
názoru žalobcu tieto skutočnosti ohľadom priebehu pojednávania mal súd prvej inštancie v intenciách

rozhodnutia odvolacieho súdu nanovo hodnotiť. Súd prvej inštancie v napadnutom uznesení zo dňa 30.
09. 2025 však žiadnym spôsobom nevyhodnocuje vyjadrenia strán sporu na pojednávaní, na ktorom bol
schválený zmier, pričom priebeh konania a vyjadrenia strán sporu by boli dostatočným podkladom pre
to, aby súd dospel k správnym skutkovým zisteniam ohľadom obsahu uzavretého zmieru a následne k
správnemu právnemu posúdeniu veci vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania, a to aj s prihliadnutím

na to, že svojím uznesením založil dva výroky o trovách konania, ktoré si odporujú. Žalobca tvrdí, že
uznesenie súdu zo dňa 12. 03. 2024 výrok III. o trovách konania vôbec nemalo obsahovať, a teda mal
byť zrušený. Strany sporu vyriešili trovy konania v rámci súdneho zmieru tak, že „každá strana bude
znášať svoje trovy konania.“ Text súdneho zmieru mal pripravený žalovaný, ktorý zároveň uviedol, že
takto ho má schválený predstavenstvom žalovaného, a len v uvedenom znení môže byť schválený.
Dôvody,prektorésúdžalovanémupôvodnenáhradutrovkonanianepriznal,spočívalivtom,žesastrany

sporu dohodli, ako to súd uviedol na pojednávaní, hoci v písomnom vyhotovení pôvodného uznesenia
uvádzal iné skutočnosti. V novom, odvolaním napadnutom rozhodnutí už súd žalovanému náhradu trov
konania priznal, pričom sa v tomto uznesení vôbec nezaoberá skutočným a preukázaným úmyslom
strán sporu alebo zistením toho, čo bolo obsahom zmieru. Z priebehu pojednávania dňa 12. 03. 2024 je
zrejmé, že žalobca zvažoval, či vôbec návrh súdneho zmieru, ktorý predniesol žalovaný, má prijať. Pred

pojednávaním prebiehali rokovania, ktoré neviedli k dohode, pričom k uzavretiu zmieru žalobca napokon
pristúpil až na pojednávaní. Žalobca však nemal záujem na uzatvorení takého zmieru, z ktorého by
vyplynulo, že on upustil od časti nároku na úroky z omeškania a zároveň by mal byť zaťažený trovami
konania v súvislosti so zastavením konania. Zmier je vo svojej podstate dohodou strán sporu, pričom
žalobca prejavil vôľu dohodnúť sa len za podmienok, že on nebude zaťažený žiadnymi trovami konania,

pričom z prejavov žalovaného vyplývalo to isté. Ani jedna zo strán sporu nedeklarovala, že by mal ostať
pouzavretízmieručoilenčiastočnenevysporiadanýniektorýnárokvyplývajúcizkonania.Napotvrdenie
tejto skutočnosti poukázal žalobca na zvukovú nahrávku v 38. až 39. minúte, kde súd ešte stranám
ozrejmil obsah celého budúceho uznesenia súdu, uviedol, že po výroku I. (zmier) bude nasledovať výrok
II. o zastavení konania a následne bude nasledovať poučenie. Za týchto okolností strany sporu zmier

uzavreli. Dokonca, súd po zaprotokolovaní obsahu zmieru vysvetľoval stranám sporu aj otázky súvisiace
so zvyškom konania, kde sa riešila aj otázka zastaveného konania, (23. minúta), pričom ani v tom čase
žalovaný nič nenamietal v súvislosti s trovami konania. Vychádzajúc z celého priebehu konania a zo
zneniasúdnehozmieru,akoajzvôlestránsporu,jenepochybné,žeanijednastrananepočítalastým,že
by v súvislosti s prebiehajúcim súdnym konaním mala znášať trovy, ktoré vznikli druhej strane. Žalobca

namieta odôvodnenie napadnutého uznesenia súdu v bode 3.3 uznesenia, kde súd uvádza, že strany
sporu neuzatvorili dohodu o trovách čiastočne zastaveného konania. Žalobca poukázal na skutočnosť,
že účelom uvedeného pojednávania dňa 07. 01. 2025 po zrušení pôvodného uznesenia súdu v časti III.
výroku podľa jeho názoru nemalo byť docielenie dohody o trovách zastaveného konania, keďže žalobca
trval na tom, že dohoda o trovách konania bola súčasťou zmieru, na tomto pojednávaní sa mali ustáliť

stanoviská ohľadom úmyslu strán sporu pri uzatváraní zmieru, pričom súd mohol stále vychádzať len
z tých skutočností, ktoré tu boli v čase pred uzavretím zmieru. Žalobca je toho názoru, že súd porušil
jeho právo na spravodlivý proces. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie
zrušil a uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že zastáva názor, že napadnuté uznesenie
je vecne správne. Uviedol, že výrok I. uznesenia o zmieri vrátane vety „každá strana sporu bude
znášať svoje trovy konania“ sa týkala výlučne spornej časti konania, o ktorej prebiehali medzi stranami
mimosúdne rokovania. Bolo to z dôvodu, že po čiastočnom späťvzatí žaloby zo strany žalobcu podaním
z 19. 05. 2023 v časti zaplatenia sumy 216 673,55 eura, a to bez uvedenia konkrétneho dôvodu, už táto

časť konania nebola predmetom konania, teda nebola ďalej spornou. V tejto časti teda žalobca procesne
zavinil zastavenia konania. Žalovaný zastáva názor, že výrok rozhodnutia súdu alebo aj uznesenia o
súdnom zmieri môže obsahovať aj dva samostatné výroky o náhrade trov konania s tým, že jeden
sa týka časti konania, ktoré bolo už zastavené a druhý výrok sa môže týkať náhrady trov konania,
ktorá zostala predmetom konania. V danom prípade táto sporná časť konania bola ukončená súdnym

zmierom v zmysle výroku I. uznesenia o zmieri. Tvrdenie žalobcu, že súd nemôže v jednom konaní
samostatne rozhodnúť jedným výrokom pred čiastočným späťvzatím žaloby a druhým výrokom po ňom,
podľa názoru žalovaného, nemá oporu v CSP. Ustanovenie § 262 ods. 1 CSP nehovorí nič o tom,
či má súd rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania jedným výrokom alebo viacerými. V prípade,ak je v konaní viacero subjektov, nie je ničím neobvyklým, že o náhrade trov konania sa voči nim
rozhoduje samostatnými výrokmi alebo samostatnými uzneseniami v závislosti od konkrétnej procesnej
situácie, ktorá v spore nastane. Ak je takýto postup možný vo vzťahu k niektorým subjektom, logicky

musí byť prípustný aj vo vzťahu medzi jedným žalobcom a žalovaným, ak došlo k zastaveniu konania
v časti nárokov a vo zvyšnej časti došlo k uzavretiu dohody, ktorá sa stala súčasťou súdneho zmieru.
Rôznorodosť procesných situácií, ktoré v civilnom sporovom konaní vznikajú totiž determinuje, aby
súd mohol rozhodovať o rôznych častiach konania aj samostatne. Uvedené potvrdzuje aj uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/5/2023 z 25. 09. 2024. Preto aj pri aplikácii základných princípov

CSP, a to najmä čl. 2 (princíp právnej istoty), čl. 3 (formy výkladu CSP), prípadne čl. 4 (princíp analógie
a dotvárania práva) nemožno dospieť k záveru, že by uznesenie bolo v rozpore s CSP. Naopak, podľa
žalobcujeuznesenievsúladesozákonom.Uvedenýspôsobrozhodovaniadvomisamostatnýmivýrokmi
je odôvodnený okrem iného tým, že pri zastavení konania súd uplatňuje úplne iný princíp, pokiaľ ide
o náhradu trov konania, ako pri rozhodovaní v merite veci, kde sa aplikuje zásada úspechu. Poukázal
na uznesenie KS v Nitre, v ktorom sa zaoberal pojmom procesné zavinenie a uviedol, že súd z

tohto princípu správne vychádzal, keď v napadnutom uznesení pri aplikácii ust. § 256 CSP uviedol, že
žalobca zavinil zastavenie konania v danej časti a z titulu procesného zavinenia je povinný nahradiť
žalovanému trovy. V tomto smere preto nie je dôvodná argumentácia žalobcu, že súd mal zisťovať
pomer úspechu a neúspechu a rozhodnúť jedným výrokom. Žalovaný zastáva názor, že rozhodnutie
NS SR sp. zn. 6 MCdo/19/2010 z 26. 01. 2011 nie je aplikovateľné v prejednávanej veci. Je tomu

tak jednak z dôvodu, že súdy v ňom aplikovali ešte procesné normy predchádzajúcej právnej úpravy
(OSP), ale najmä preto, že riešili odlišnú procesnú situáciu. V danej veci nebola otázka náhrady trov
konania riešená v súdnom zmieri, ale v meritórnych rozhodnutiach. V danom prípade toto vyhodnotenie
súd uskutočnil práve v napadnutom uznesení, nakoľko výrok I. uznesenia o zmieri predstavoval len
dohodu strán o náhrade trov spornej časti konania, ktorá bola predmetom súdneho zmieru. Ani z nálezu

Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 231/2024 z 24. 09. 2024 nevyplýva, že by pri vydaní uznesenia o
súdnom zmieri, ktorého súčasťou je aj zastavenie konania v časti po späťvzatí žaloby, nebolo možné
rozhodnúť samostatným výrokom o náhrade trov tejto zastavenej časti konania. K obsahu dohody o
trovách v súdnom zmieri uviedol, že žalobca v odvolaní nijako nepreukázal svoje tvrdenie, že súčasťou
výroku II. uznesenia o zmieri bola aj dohoda o náhrade trov konania v zastavenej časti konania po

čiastočnom späťvzatí žaloby. Žalovaný zotrváva na argumentácii, že takáto dohoda nebola uzavretá, a
to ani na pojednávaní konanom dňa 12. 03. 2024. Keďže k čiastočnému späťvzatiu žaloby došlo ešte
pred uzavretím súdneho zmieru, logicky preto náhrada trov tejto časti, ktorá už prestala byť predmetom
konania, už nebola súčasťou súdneho zmieru. Ani zápisnica z pojednávania, ani zvukový záznam z
pojednávania z 12. 03. 2024 nepreukazuje opak, ako sa to snaží prezentovať žalobca. Obe strany

prostredníctvom právnych zástupcov na pojednávaní potvrdili, že dohoda zakotvená v súdnom zmieri sa
netýkala zastavenej časti konania v dôsledku späťvzatia žalobcom. Táto skutočnosť vyplýva z vyjadrení
právnych zástupcov oboch strán na pojednávaní konanom 12. 03. 2024. Krátko po vyhlásení uznesenia
o schválení súdneho zmieru vo výrokoch I. a II. zákonná sudkyňa vyhlásila aj výrok III. uznesenia o
zmieri,čoprávnazástupkyňažalobcanamietla.Následnepoupozorneníprávnehozástupcužalovaného

do tohto prednesu vstúpila zákonná sudkyňa a najskôr uviedla, že v zastavenej časti konania prináleží
náhrada trov žalovanému, avšak následne do zápisnice zaprotokolovala, že súd žalovanému náhradu
trov nepriznáva s odôvodnením, že v tejto časti konania nevznikli žiadne trovy. Tento záver súdu však
už nebol správny, nakoľko zo spisu vyplývajú úkony právnej služby vykonané advokátom žalovaného.
Aj z tohto hľadiska je preto nové uznesenie vecne správne a v celom rozsahu zodpovedá aj priebehu

pojednávania, ako aj vyjadreniam procesných strán, pričom zo zvukového záznamu z pojednávania
jednoznačne vyplýva, že právna zástupkyňa žalobcu priamo po vyhlásení uznesenia o zmieri potvrdila,
že dohoda o náhrade trov vo výroku I. uznesenia o zmieri sa netýkala zastavenej časti konania, a to
bez ohľadu na ďalšie jej námietky, ktoré však nasledovali až po vyhlásení celého uznesenia o zmieri. Z
vyjadrení zachytených na zvukovom zázname z pojednávania jednoznačne vyplýva, že súčasťou výroku

I. uznesenia o zmieri nebola aj otázka náhrady trov konania v zastavenej časti konania po čiastočnom
späťvzatí, ale len nároky strán zo zostávajúcej spornej časti konania. To napokon potvrdzuje žalobca v
odvolaní, keď uvádza, že žalobca nemal záujem na uzatvorení takého zmieru, z ktorého by vyplynulo,
že on upustil od časti nároku na úroky z omeškania a zároveň by mal byť zaťažený trovami konania
v súvislosti so zastavením konania. Pokiaľ žalobca nemal záujem na takej dohode, na základe ktorej

by mal znášať náhradu trov konania v zastavenej časti konania, mal takúto výhradu, či podmienku
prezentovať na pojednávaní pred uzavretím zmieru a vyhlásením uznesenia o zmieri. To, že výroky II.
a III. uznesenia o zmieri v tomto koncepte zápisnice ešte nie sú zahrnuté, je logické, nakoľko súd o nich
bol povinný rozhodnúť, až keď definitívne zmier schválil a následne rozhodol podľa ust. § 145, § 146a § 256 CSP. Zákonná sudkyňa teda najskôr zaprotokolovala znenie súdneho zmieru, dala ho stranám
na kontrolu prečítať a po ich súhlase ho vyhlásila. Akékoľvek ďalšie námietky žalobcu, vrátane tých
v odvolaní, sú už len účelové a špekulatívne. Bolo teda výlučne procesnou zodpovednosťou žalobcu,

aby svoje výhrady k súdnemu zmieru koncipoval pred jeho uzavretím a vyhlásením. Z dikcie ust. §
145 ods. 2 a § 256 ods. 1 CSP je zrejmé, že súd v tomto prípade musel v záverečnom rozhodnutí
rozhodnúť aj o zastavení konania v časti nárokov, ktoré žalobca voči žalovanému uplatnil nedôvodne,
ako aj o náhrade trov konania v tejto zastavenej časti konania. Právne zastúpený žalobca mal a mohol
tieto procesné dôsledky spojené s jeho dispozičným prejavom vôle predvídať a požiadavku ohľadom

neznášania aj týchto trov konania voči žalovanému mohol uplatniť v rámci mimosúdnych rokovaní alebo
priamo na pojednávaní dňa 12. 03. 2024 pred vyhlásením uznesenia o zmieri. Nesúhlasí s tvrdením
žalobcu, že strany sporu uzavreli zmier o celom predmete konania (vrátane späťvzatej časti), resp. že
ide o duplicitné rozhodnutie o náhrade trov konania. Žalobca nijakým spôsobom nepreukázal opak, teda
vôľu oboch sporových strán, aby sa výrok I. uznesenia týkal aj náhrady trov v zastavenej časti konania.
Ak by súd o náhrade trov zastavenej časti konania nerozhodol, práve tým by postupoval v rozpore s

ust. § 256 a § 262 CSP, vzhľadom na procesnú situáciu, aká v konaní nastala. Žiadal, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil a priznal žalovanému voči žalobcovi náhradu trov
odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

4. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že sa pridržiava svojho odvolania. Poukázal na

komentár k ust. § 148 Civilného sporového poriadku, z ktorého rovnako vyplýva, že v prípade uzavretia
zmieru prichádzajú do úvahy len dve možnosti rozhodnutia o náhrade trov konania. Prvou je, že sporové
strany priamo do obsahu schvaľovaného zmieru zahrnú aj dohodu o trovách konania a súd ju v rámci
zmieru schváli, pričom o náhrade trov konania osobitne už nerozhoduje. Druhou možnosťou je, že súd
rozhodne o trovách konania podľa zásady procesného úspechu žalobcu a žalovaného, avšak len v

prípade, ak sa sporové strany na náhrade trov konania nedohodnú v hmotnoprávnej dohode o predmete
sporu. Z ustanovení CSP nevyplýva, že by súd mal otázku náhrady trov konania rozdeľovať podľa
jednotlivých častí konania. Procesné zavinenie pri zastavení konania z hľadiska náhrady trov konania
môže byť zohľadnené len vo výroku o trovách, ktorý má byť len jeden. Pokiaľ žalovaný uvádza, že
žalobca nepreukázal, že súčasťou výroku o zmieri bola aj dohoda o náhrade trov konania v zastavenej

časti, potom žalobca uvádza, že ani žalovaný nepreukázal, že ním navrhnutý výrok o tom, že každá
strana znáša svoje trovy, sa týka len nezastavenej časti konania a nepreukázal, že sa netýka celého
konania. Z vyjadrení strán sporu nevyplývalo, že by mali záujem na takom usporiadaní vzájomných
vzťahov, výsledkom ktorého by bol spor o trovy konania. V tejto súvislosti poukázal na čl. 4 ods. 2
Civilného sporového poriadku. Iná by bola situácia, keby súčasťou zmieru dohoda o trovách konania

nebola žiadna. Z návrhu, ktorý predložil žalovaný, vôbec nevyplýva, že by sa výrok o trovách mal týkať
len nezastavanej časti konania. Takýto záver nemožno vyvodiť ani z rokovaní, ktoré viedli strany sporu
pred pojednávaním a ani z „rokovania“, ktoré viedli na pojednávaní, na ktorom sa napokon dohodli.
Z toho dôvodu obratom na pojednávaní aj reagoval na výrok o trovách konania, o ktorom rozhodol súd
nad rámec zmieru a jeho správnosť namietal. Predmetom konania bol jediný nárok, konanie sa týkalo

len jedného žalobcu a jedného žalovaného, preto nebol dôvod na to, aby sa výrok o trovách obsiahnutý
v zmieri netýkal celého konania. Za týchto okolností a s takýmto zmierom sa žalobca stotožnil, keď
žiaden výrok o trovách konania už uznesenie súdu obsahovať nemalo, čo by bolo správne. Pokiaľ ide
o žalovaného, žalovaný sa ani v tomto štádiu konania nevyjadril k tomu, že v uznesení by mal byť
ešte ďalší výrok o náhrade trov zo zastavenej časti konania, hoci súd jednoznačne uviedol, čo bude

uznesenie obsahovať. Poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 455/2022
z 13. decembra 2022.

5. Po predložení veci odvolaciemu súdu odvolací súd vyzval strany na vyjadrenie k možnému použitiu
ustanovenia § 257 CSP. Právna zástupkyoa žalobcu vo vyjadrení uviedla, že v tejto veci sú dané dôvody

na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Právny zástupca žalovaného vo vyjadrení uviedol, že s aplikáciou
ustanovenia § 257 CSP nesúhlasí, pretože pod3a jeho názoru nie sú splnené zákonné podmienky.

6. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zák. e. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku - ialej len CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané veas, oprávnenou stranou - žalobcom, v

neprospech ktorého bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti
ktorému zákon odvolanie pripúš?a (§ 357 písm. m/ CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné
náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v rozsahu (§
379 CSP) a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP), viazaný skutkovým stavom, akoho zistil súd prvej inštancie, bez potreby jeho zopakovania alebo doplnenia (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a po preskúmaní zákonnosti
a vecnej správnosti napadnutého uznesenia dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej

inštancie je potrebné pod3a § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdi?.

7. Pod3a § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

8. Žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 80 838,25 eura s úrokom z
omeškania ako nároku na náhradu mzdy. Podaním zo doa 03. 08. 2015 žalobca svoj nárok rozšíril
a od žalovaného sa domáhal zaplatenia sumy 254 378,89 eura s úrokom z omeškania. Súd prvej
inštancie uznesením zo doa 23. 09. 2015 e. k. 16Cpr/1/2013-68 zmenu žaloby pripustil. Podaním zo
doa 19. 05. 2023 vzal žalobca žalobu v easti zaplatenia sumy 216 673,55 eura spä? a domáhal sa
už len zaplatenia sumy 37 705,34 eura s úrokom z omeškania. Zo zápisnice z pojednávania doa

12. 03. 2024 vyplýva, že obaja právni zástupcovia strán sporu uviedli, že medzi stranami prebehli
mimosúdne rokovania, prieom sa dohodli na zaplatení sumy istiny 15 456,54 eura a sumy 10 000 eur
titulom úrokov z omeškania. K trovám konania sa nevyjadrovali. Následne právny zástupca žalovaného
žiadal zaprotokolova? návrh súdneho zmieru, ktorý obsahoval aj výrok, že každá strana sporu bude
znáša? svoje trovy konania a v zostávajúcej easti žaloby sa žalobca vzdáva svojich nárokov. V

takom znení bol zmier uvedený aj v zápisnici z pojednávania, prieom zo zápisnice tiež vyplýva, že
právna zástupkyoa žalobcu, ako aj žalobca a právny zástupca žalovaného navrhli takýto súdny zmier
schváli?. Následne bolo vyhlásené napadnuté uznesenie, ktorý okrem znenia zmieru obsahoval aj výrok
o zastavení konania o zaplatenie 216 673,55 eura (II.) a výrok, že súd žalovanému nárok na náhradu trov
konania nepriznáva (III.). Voei výroku o trovách konania v zastavujúcej easti (výrok III.) podal žalovaný

odvolanie, o ktorom rozhodol odvolací súd uznesením zo doa 16. októbra 2024 e. k. 9CoPr/2/2024-305
tak, že uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku týkajúcom sa trov konania (III.) zrušil a vec
vrátil na ialšie konanie a nové rozhodnutie, prieom odvolací súd v zrušujúcom uznesení uviedol, ako má
súd prvej inštancie postupova?. Následne rozhodol súd prvej inštancie napadnutým uznesením, ktoré
je v dôsledku odvolania žalobcu predmetom opätovného prieskumu odvolacieho súdu.

9. Pod3a § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

10. Pod3a § 257 CSP výnimoene súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zrete3a.

11. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená
zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie bola
pretransformovaná po prijatí Civilného sporového poriadku do podoby vyjadrenia v ust. § 256 CSP a

znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Zmyslom využitia zásady
zavineniajesankčnánáhradatrovkonania,ktorébypririadnompriebehunevznikli,uloženározhodnutím
súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Náhrada týchto trov sa prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok
sporu.

12. Aj za účinnosti Civilného sporového poriadku naďalej platí, že ak pre správanie žalovaného bola
vzatá žaloba späť, ktorá bola podaná dôvodne, je žalovaný povinný nahradiť trovy konania, pretože
nesporne zavinil zastavenie konania. Ide najmä o prípady, kedy žalovaný po podaní žaloby plnil
žalobcovi, v dôsledku čoho žalobca vzal žalobu späť. Dôvodnosť žaloby sa posudzuje procesne (napr.
na skúmanie procesných podmienok) a bez ohľadu na to, aký by bol meritórny výsledok konania, keby

k späťvzatiu žaloby nedošlo. Náhrada trov konania priznaných podľa § 256 ods. 1 CSP sa vzťahuje len
na účelne vynaložené trovy. Ide o vyjadrenie všeobecného princípu, že nárok na náhradu trov konania
je úzko spätý s účelnosťou ich vynakladania pri posudzovaní práva na súdnu ochranu.

13. Pojem „procesné zavinenie“ použitý v § 256 CSP sa posudzuje výlučne z procesného

hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi
skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Konanie môže
byť zastavené z rôznych procesných dôvodov, najčastejšie dochádza k zastaveniu konania v dôsledku
späťvzatia žaloby (celkom alebo sčasti) alebo v dôsledku nedostatku procesných podmienok. Zásadaprocesnej zodpovednosti za zavinenie sa uplatní pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu
bolo zastavené, ak už vznikol procesno-právny vzťah medzi súdom a oboma stranami sporu a medzi
stranami sporu navzájom. Zavinenie môže existovať tak na strane žalobcu, ako aj na strane žalovaného.

Zavinenie však nie je možné interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu k príčinnej
súvislosti, v ktorom príčinou je správanie sa strany sporu, t. j. aj jej prejav vôle spočívajúci v späťvzatí
žaloby a dôsledkom je vznik trov protistrany (uznesenie Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 563/01,
sp. zn. I. ÚS 469/04). Pojem „procesné zavinenie“ je tak potrebné vykladať komplexne a extenzívne,
čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre, t. j. nie v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej

súvislosti, v ktorom príčinou je správanie účastníka konania (strany sporu). Pri zastavení sporového
konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či a pokiaľ áno, ktorý
z účastníkov (strán) z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia
potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní
požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala
žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. septembra

2011 sp. zn. 7M Cdo 4/2010).

14. Aj keď v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou
úspechu vo veci a zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie, výnimočne súd úspešnej strane
alebo strane, ktorá zastavenie konania nezavinila, nemusí priznať náhradu trov konania, resp. neuložiť

povinnosť neúspešnej strane nahradiť trovy konania úspešnej strane. Môže tak urobiť podľa § 257 CSP
a rozhodnúť tak, že žiadnej zo strán nepriznáva náhradu trov konania. Ide však o ustanovenie, ktoré z
hľadiska náhrady trov konania predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady
zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade
trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje

všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych
noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie dopadá na tú stranu,
ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Predpokladom jeho použitia je existencia dôvodov
hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak úspešnej strane. Úvaha súdu, že ide
o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať preto z posúdenia

všetkých okolností konkrétnej veci a rozhodnutie musí byť aj náležite odôvodnené.

15. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je významným z hľadiska aplikácie
§ 257 CSP nielen charakter konania alebo charakter procesnej situácie, ale i okolnosti, ktoré viedli
k uplatneniu nároku na súde, postoj strán v konaní, pričom je potrebné prihliadať k majetkovým,

sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán. Je potrebné vziať do úvahy nielen pomery
toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia na
majetkovépomeryoprávnenejstrany.Vovšeobecnostimožnopovedať,ževždytrebazvažovaťokolnosti
konkrétneho prípadu, a to nielen okolnosti spočívajúce vo veci, ale i okolnosti na strane účastníkov,
a to nielen toho, v koho prospech má byť toto ustanovenie použité, ale aj na strane toho, komu inak

patriaci nárok nie je priznaný, či totiž možno od neho spravodlivo požadovať, aby trovy konania znášal
bez nároku na ich náhradu, keď mal v konaní úspech.

16. V danej veci je zrejmé, že v časti o zaplatenie sumy 216 673,55 eura s príslušenstvom, vzal
žalobca žalobu späť bez uvedenia dôvodu, pričom do pojednávania, na ktorom došlo k uzavretiu zmieru,

nebolo o zastavení konania v tejto časti rozhodnuté. V zostávajúcom nároku došlo medzi stranami
k uzavretiu súdneho zmieru, ktorý okrem veci samej obsahoval aj výrok o náhrade trov konania. Zo
zvukového záznamu z pojednávania dňa 12. 03. 2024, na ktorom bol zmier súdom schválený, odvolací
súd zistil, že na tomto pojednávaní bol predmetom vyjadrení súdu, ako aj právnych zástupcov strán
sporu už len zostávajúci nárok (po späťvzatí sumy 216 673,55 eura) a výrok o trovách konania, pričom

z vyjadrenia súdu, ako aj právnych zástupcov oboch strán na tomto pojednávaní, nie je jednoznačne
zrejmé, či tento výrok mal zahŕňať všetky trovy konania, alebo len trovy konania v časti schváleného
súdneho zmieru. Následne súd vyhlásil výrok o zastavení konania o zaplatenie 216 673,55 eura a výrok
o trovách konania vo vzťahu k zastavenej časti, ktorý je predmetom prieskumu odvolacieho súdu.
Odvolanie žalobcu smerovalo k tomu, že súd prvej inštancie nemal o trovách konania rozhodovať

dvoma výrokmi, ale len jedným, a pokiaľ by sa strany nedohodli a o trovách konania by rozhodoval
súd, aj vtedy by rozhodol len jedným výrokom o trovách konania. Odvolací súd má za to, že pokiaľ
by rozhodoval súd o trovách konania za situácie, že v časti došlo k zastaveniu konania pre späťvzatie
a v časti by došlo k meritórnemu rozhodnutiu súdu, bolo by možné o trovách konania rozhodnúť jednýmvýrokom. Podľa názoru odvolacieho súdu však v danej veci nejde o rovnakú situáciu, pretože v tejto veci
došlo v časti k zastaveniu konania pre späťvzatie a v časti bol schválený zmier. Schvaľovanie zmieru
súdom nie je rozhodovaním vo veci samej, ale ide o dohodu strán, ktorá meritórne rozhodnutie súdu

nahrádza a uzavretím takejto dohody predmet súdneho rozhodovania odpadá. Súdnym zmierom sa
väčšinou rieši celý predmet sporu, avšak môžu nastať aj situácie, že strany sporu vyriešia zmierom
len časť uplatneného nároku. Dvoma výrokmi by bolo možné v konaní o trovách konania rozhodovať
aj za situácie, ak by išlo o dva odlišné nároky so samostatným skutkovým základom, ktoré však pre
účely náhrady trov konania majú rozdielny právny režim, pričom o takúto situáciu v danej veci nejde.

Za takejto situácie, keďže schváleniu súdneho zmieru predchádzalo späťzatie žaloby v časti, bolo
povinnosťou súdu prvej inštancie v tejto časti konanie zastaviť a rozhodnúť o trovách konania. Tým,
že na pojednávaní, na ktorom došlo k schváleniu súdneho zmieru sa súd venoval už len zostávajúcej
časti nároku a tomu, či dôjde medzi stranami k schváleniu súdneho zmieru, bez uvedenia toho, že
následne súd ešte bude rozhodovať o zastavení konania v časti a o trovách konania, zostalo medzi
stranami sporným, čo zahŕňa výrok o tom, že každá strana sporu bude znášať svoje trovy konania,

teda, či išlo o trovy celého konania, alebo o trovy konania v časti, ktorá bola predmetom súdneho zmieru.
Každá zo strán si tento výrok vykladala rozdielne, pričom žalobca mal za to, že tento výrok obsahuje
celé trovy konania, vrátane zastavujúcej časti. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd, napriek tomu, že
mu je zrejmé, že ak žalobca neuviedol dôvod späťvzatia žaloby v časti o zaplatenie 216 673,55 eura,
platí, že zavinil zastavenie konania v tejto časti, a teda má nahradiť trovy konania žalovaného v tomto

rozsahu, zaoberal sa tým, či na danú vec v časti rozhodovania o trovách konania nie je možné aplikovať
ustanovenia § 257 CSP, pričom mu je zrejmé, že aplikácia tohto zákonného ustanovenia prichádza do
úvahy len vtedy, ak ide o výnimočný prípad a sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, pričom je
potrebné vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci a rozhodnutie musí byť aj náležite
odôvodnené. Po vyjadrení oboch strán k aplikácii ustanovenia § 257 CSP dospel odvolací súd k záveru,

že pokiaľ súd prvej inštancie pred schvaľovaním súdneho zmieru nezisťoval, či výrok o trovách konania,
ktorý je súčasťou zmieru, zahŕňa celé trovy konania a ani právna zástupkyňa žalobcu sa neuistila, čo
výrok o trovách konania zahŕňa, potom nemožno z vyjadrení právnych zástupcov na tomto pojednávaní
dospieť k jednoznačnému záveru o tom, že tento výrok zahŕňa trovy celého konania. Preto bol súd
následne po zastavení konania pre späťvzatie v časti povinný rozhodnúť o trovách konania v tejto časti.

Iná situácia by bola, ak by bolo jednoznačné, že výrok, že každá strana sporu bude znášať svoje
trovy konania, obsahuje celé trovy, pričom o takúto situáciu v danej veci nejde. Pri zvažovaní, či za
takejto situácie je možná aplikácia § 257 CSP, teda nepriznanie trov žalovanému, dospel odvolací súd
k záveru, že v danej veci nejde o také dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti, ktoré by
odôvodňovali žalovanému trovy konania v zastavujúcej časti nepriznať, čím by malo dôjsť k odstráneniu

neprimeranej tvrdosti, k dosiahnutiu spravodlivosti pre strany sporu. Z uvedených dôvodov odvolací súd
napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

17. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 odsek 1, § 255 odsek 1 a §
262 odsek 1, 2 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi náhradu trov

odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie
v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník (§ 262 odsek 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).