Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 24. november 2023

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B1-14C/89/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107215316
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Vladimír Sedmohradský

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2023:1107215316.19

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV sudcom Mgr. Vladimírom Sedmohradským v spore žalobcu: Slovenská

provincia rádu menších bratov kapucínov, so sídlom Župné námestie 10, 814 99 Bratislava, IČO: 00 599
107, zastúpený: SOUKENÍK - ŠTRPKA, s. r. o., so sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, IČO: 36 862
711, proti žalovanému: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, so sídlom Primaciálne námestie
1, 811 01 Bratislava, IČO: 00 603 481, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu (predtým Okresný súd Bratislava I) dňa 15.05.2007 sa žalobca

voči žalovanému a zároveň Magistrátu Hlavného mesta SR Bratislavy ako žalovanému v druhom rade
domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom tej časti parciel XXX a XXX vedených v pozemkovoknižnej
vložke XXXX k. ú. A. B., ktoré podľa geometrického plánu č. 112/2006 vyhotoveného C. C. D. a
schváleného Správou katastra pre Hlavné mesto SR v Bratislave dňa 28.12.2006 zodpovedá parcelám
E. XXXX/XX – zastavaná plocha vo výmere 106 m2, E. XXXX/XX – zastavaná plocha vo výmere 196 m2
a E. XXXX/XX – zastavaná plocha vo výmere 80 m2. Žalobu odôvodnil tým, že predmetné nehnuteľnosti
mu boli odňaté na základe darovacej zmluvy zo dňa 09.10.1957, ktorú za predávajúceho uzatváral

Slovenský náboženský fond a ako kupujúci vystupoval Československý štát zastúpený Obvodným
národným výborom v Bratislave (ďalej len „darovacia zmluva“). Žalobca tvrdil, že na základe zákona o
majetku obcí uvedené parcely prešli do majetku žalovaného. Žalobca tvrdil, že má zachované vlastnícke
právo k nehnuteľnosti a doposiaľ nie je zapísané na liste vlastníctva ako vlastníctvo mesta, VÚC
alebo štátu. Uviedol, že darovacia zmluva je neplatná, pretože žalobca ako vlastník pozemkov nebol
účastníkom zmluvy a ani nemal úmysel takúto zmluvu uzatvárať. Poukázal na to, že zmluvu uzatváral
Slovenský náboženský fond, ktorý vystupoval ako vlastník, hoci ním nebol a predajom prekročil rozsah

právomoci.Zastávalnázor,žedarovaciazmluvajeneplatnáspoukazomna§868platnéhoObčianskeho
zákonníka a § 36 Občianskeho zákonníka z roku 1950. Žalobca ďalej uviedol, že má naliehavý právny
záujem na určení vlastníckeho práva v zmysle v tom čase účinného § 80 Občianskeho súdneho poriadku
z dôvodu, že vlastnícke právo doposiaľ nie je upravené. Uviedol, že nárok na vydanie časti parcely je
daný aj s poukazom na zákon č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám
a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam a bol uplatnený u
odporcu listom zo dňa 25.04.2005.

2. V písomnom stanovisku zo dňa 18.02.2011 žalobca ďalej uviedol, že je právnym nástupcom
predchádzajúcich útvarov Rádu menších bratov Kapucínov, ktorí pôsobili na území Slovenska.
Na preukázanie tejto skutočnosti predložil Deklaráciou Generálneho Ministra Rádu menších bratovKapucínov, brata B. F., najvyššieho predstaviteľa rádu, zo dňa 18.10.2011. V podaní zo dňa 20.01.2012
žalobca doplnil, že je rehoľným spoločenstvom vytvoreným na základe ustanovení Kódexu kanonického
práva a v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 Zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a

postavení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov a samostatnou právnickou
osobou odvodzujúcou svoju subjektivitu od Rímskokatolíckej cirkvi a Rádu menších bratov Kapucínov.
Zdôraznil, že z čl. 24 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a zákona o slobode náboženskej viery
jednoznačne vyplýva, že registrované cirkvi a náboženské spoločnosti sú samostatnými právnickými
osobami, ktoré samostatne spravujú svoje záležitosti a ustanovujú svoje orgány. Súčasne poukázal

na to, že žalobca je registrovaný Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky v evidencii cirkevných
právnických osôb a poukázal na potvrdenie Ministerstva kultúry SR o registrácii. Neskôr v konaní uviedol
viacero ďalších argumentov ku svojej aktívnej legitimácii.

3. Žalobca v priebehu konania (pred prvým rozhodnutím súdu prvej inštancie) dva razy upresnil žalobný
návrh, pričom pri druhej zmene žiadal určiť, že je výlučným vlastníkom tej časti pozemkovoknižných

parciel XXX a XXX, vedených v pozemkovoknižnej vložke XXXX, kat. územie A. B., ktoré zodpovedajú
novovytvoreným parcelám registra „C“, a to E. XXXX/XX – zast. pl. o výmere 41 m2, E. XXXX/XX – zast.
pl. o výmere 75 m2, E. XXXX/XX – zast. pl. o výmere 64 m2, E. XXXX/XX – zast. pl. o výmere 105 m2,
E. XXXX/XX – zast. pl. o výmere 28 m2, E. XXXX/XX – zast. pl. o výmere 51 m2, E. XXXX/XX – zast. pl.
o výmere 16 m2 vytvoreným na základe geometrického plánu č. X/XXXX, vyhotoveného C. C. D. dňa

02.02.2012 a schváleného Správou katastra pre Hlavné mesto SR Bratislavu dňa 20.03.2012. Súd túto
zmenu žalobného návrhu schválil uznesením na pojednávaní dňa 12.06.2013.

4. Žalobca uviedol, že časť sporných nehnuteľností bola na právneho predchodcu žalovaného
prevedená darovacou zmluvou, ktorá absolútne je neplatná (pozri odsek 1 vyššie) a druhá časť sporných

nehnuteľností bola žalobcovi odňatá na základe vyvlastňovacieho výmeru značka G./XX-XXXX-XX/24
zo dňa 09.12.1952 (ďalej len „vyvlastňovací výmer“). Uviedol, že v zmysle vyvlastňovacieho výmeru bola
náhrada za prevedené pozemky určená na 73.260,- Kčs, pričom táto nebola žalobcovi nikdy uhradená.
Žalobca teda tvrdil, že sú splnené podmienky na vrátenie vlastníctva k tejto časti pozemkov v zmysle
§ 3 ods. 1 písm. g) zákona č. 161/2005 Z.z., nakoľko išlo o vyvlastnenie nehnuteľnosti bez vyplatenia

náhrady. K námietke možného vydržania sporných pozemkov zo strany žalovaného uviedol, že ani
žalovaný a ani jeho právny predchodca nikdy nemohli byť dobromyseľní v tom, že im k časti pozemkom
patrilo vlastnícke právo. V tejto súvislosti argumentoval aj tým, že na právne vzťahy upravené zákonom
č. 161/2005 Z.z. vôbec nemožno aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o vydržaní, nakoľko by
tým nikdy nedošlo k naplneniu účelu tohto zákona, keďže v čase nadobudnutia jeho účinnosti v roku

2005 by všetky potenciálne nároky z neho vyplývajúce boli neuplatniteľné, pretože od neoprávneného
nadobudnutia dotknutých nehnuteľností by v každom jednotlivom prípade uplynula lehota 10 rokov.
Žalobca uviedol, že zákon č. 161/2005 Z.z. je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis a
ustanovenia Občianskeho zákonníka o vydržaní sa tak neaplikujú.

5. Uznesením č.k. 14C/89/2007-28 zo dňa 09.11.2007 súd zastavil konanie voči žalovanému v druhom
rade, nakoľko tento nemal procesnú subjektivitu.

6. Žalovaný vo svojich písomných podaniach žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Zastával názor,
že na strane žalobcu je nedostatok aktívnej legitimácie. Nedostatok aktívnej legitimácie zdôvodňoval

najmä tým, že žalobca síce v konaní predložil preklad „Dekrétu“ predloženého v latinskom jazyku o
zriadení Slovenskej provincie rádu menších bratov kapucínov, avšak dekrétom bola zriadená Slovenská
provincia rádu menších bratov kapucínov a za jeho prvého provinciála bol vymenovaný H. D. F.. Jedná
sa teda o novovzniknutý právny subjekt zriadený cirkvou dekrétom podpísaným v Ríme 21.10.1987
generálom menších bratov kapucínov. Pre právne pomery v Slovenskej republike bolo uvedenému

subjektu na základe potvrdenia Štatistického úradu SR z 27.02.1998 pridelené identifikačné číslo
005699107 s uvedením dátumu vzniku 01.02.1990, podľa potvrdenia Ministerstva kultúry SR zo dňa
02.03.1992 č. MK 290/92-150. Cirkevný odbor Ministerstva kultúry SR podľa § 19 ods.1 zákona číslo
308/1991 Zb. eviduje Slovenskú provinciu Rádu bratov menších kapucínov ako samostatný právny
subjekt odvodený od Rímskokatolíckej cirkvi.

7. Žalovaný tvrdil, že žalobca na preukázanie aktívnej legitimácie v tomto konaní predložil dekrét,
výpoveď svedka C. B. D. a listinné doklady týkajúce sa rehoľného kňaza H. D. F. preukazujúce jeho
príslušnosť k rádu Kapucínov v rokoch 1946-1987 a jeho pôsobenie v týchto rokoch. Z uvedenéhožalobca vyvodzuje kontinuitu a činnosť rádu v období rokov 1946 až 1987 a obnovenie oficiálnej činnosti
prostredníctvom Slovenskej provincie rádu menších bratov kapucínov. Žalovaný uviedol, že žalobca
nepreukázal činnosti tohto rádu a ničím nepreukázal tvrdenie, že sa jedná len o zmeny mena, pod

ktorými kapucíni vykonávali svoju činnosť. Tvrdil, že nejde o pokračovanie rehole kapucínov v zmysle
prechodu práv a povinností k spornému majetku z bývalého Rádového domu bratislavských kapucínov
na žalobcu. Ďalej poukázal na to, že v dekréte o novovzniknutom subjekte Slovenskej provincie rádu
menších bratov kapucínov nie je riešená otázka nakladania s majetkom predchádzajúcich subjektov (v
tomto prípade Rádového domu Bratislavských kapucínov, vlastníka vo vl. č. 1054) a mal za to, že len na

základe činnosti vyvíjanej na tých istých hodnotových základoch nie je možné konštatovať, že sa jedná
o ten istý právny subjekt so zmenou mena, keďže sa navyše v dekréte, ktorým bol nový subjekt zriadený
nekonštatuje, že by išlo len o obnovenie činnosti pôvodného subjektu so zmenou názvu. Ďalej poukázal
na samotné vyjadrenia žalobcu, ktorý uviedol, že členovia radu kapucínov v tejto činnosti pokračovali od
r. 1987 ako členovia novozriadenej Slovenskej provincie rádu menších bratov kapucínov, ktorá je síce
pokračovateľom rádu kapucínov, ale ako novovzniknutý subjekt. Žalovaný ďalej namietal, že nedostatok

aktívnej legitimácie si uvedomovala aj cirkev, ktorá sa ju snažila všeobecne riešiť vydaním uznesenia
Konferencie biskupov Slovenska zo dňa 14.09.1995, kde ako oprávneného uplatňovať si tieto práva
označila arcidiecézu, na území, ktorej sa nehnuteľnosti nachádzajú. Neskôr v konaní uviedol aj ďalšie
argumenty pre absenciu aktívnej legitimácie žalobcu.

8. Žalovaný ďalej uviedol, že ak by žalobca obhájil svoju aktívnu vecnú legitimáciu, namieta nedostatok
naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení vlastníckeho práva. Poukázal na to, že určovacou
žalobou sa nenavracia vlastnícke právo, ale je len prostriedkom umožňujúcim poskytnutie preventívnej
ochrany zo strany súdu. V tomto prípade prostriedkom pre navrátenie vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam by bola žaloba o vydanie nehnuteľností v zmysle príslušných ustanovení zákona č.

161/2005 Z.z., čo žalobca aj vykonal podaním žalobného návrhu v roku 2007. Toto konanie bolo vedené
na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 24C/69/2007, pričom bolo zastavené uznesením zo dňa
30.09.2010, nakoľko žalobca vzal žalobu späť a v konaní nepokračoval. Žalovaný tvrdil, že určovacou
žalobou nemožno nahradiť postup v zmysle zákona č. 161/2005 Z.z. a že na základe uvedeného žalobca
už nemôže mať naliehavý právny záujem na veci.

9. Žalovaný ďalej uviedol, že pôvodný pozemok parc. č. XXX a parc. č. XXX vedený vo vložke č. XXXX,
k. ú. I. prešiel na štát na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia č. G./XX-XXXX-XX/XX z 09.12.1952 a
darovacou zmluvou z 29.11.1957. Tvrdil, že predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie je dodnes platné a
námietky žalobcu, že toto rozhodnutie bolo vydané na základe politických a spoločenských pomerov

v rokoch jeho vydania, právne nezakladajú neplatnosť citovaného vyvlastňovacieho rozhodnutia.
Tvrdil, že na základe uvedeného nie je možné konštatovať, že toto rozhodnutie na základe takejto
špecifikácie nie je platné, a preto v časti vyvlastnených pozemkov parc. č. XXX a parc. č. XXX
na základe uvedeného nemohlo dôjsť k zachovaniu vlastníctva cirkvi a to i z toho dôvodu, že
žalobca žiadnym iným spôsobom nepreukazuje neplatnosť citovaného vyvlastňovacieho rozhodnutia.

Poznamenal, že prípadné nevyplatenie náhrady za vyvlastnené pozemky takisto právne nezakladá
neplatnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia.

10. Žalovaný neskôr namietal i právnu argumentáciu žalobcu, kde účelom reštitučných zákonov nie je
obnovenie vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale navrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,

teda takého práva, ktoré bolo oprávneným osobám odňaté. Zastával názor, že v tomto prípade si mal
žalobca uplatňovať svoje práva práve v zmysle zákona č. 161/2005 Z.z., kde v § 3 ods. 1 písm. c)
je taxatívne stanovený titul pre navrátenie vlastníctva, a to darovacia zmluva uzatvorená v tiesni za
nápadne nevýhodných podmienok. Odporca naďalej zdôraznil, že sa o predmetné pozemky stará ako
o svoje od nadobudnutia účinnosti zákona číslo 138/1991 Zb. o majetku obcí (t.j. od 01.05.1991), na

pozemkochsanachádzajúcestnéapešiekomunikácieaverejnázeleň.Vdôsledkutohobytakvkaždom
prípade pozemky vydržal, keď titulom pre vydržanie a dobromyseľnú držbu sú darovacia zmluva, ktorej
prípadná neplatnosť pre vydržanie je právne irelevantná, a vyvlastňovacie rozhodnutie. Uviedol, že
pozemky drží a užíva dobromyseľne nepretržite viac ako desať rokov. Zastával názor, že spĺňa všetky
podmienky vydržania sporných pozemkov.

11. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 14C/89/2007-274 zo dňa 09.10.2013, a to tak, že žalobu v
celom rozsahu zamietol. V rozsudku uviedol, že žalobca nie je v konaní aktívne legitimovaný, nakoľko
nepreukázal, že subjekt Rádový dom bratislavských kapucínov, ktorý je zapísaný ako vlastník spornýchpozemkov v pozemkovoknižnej vložke č. XXXX, je totožný so žalobcom, resp. že žalobca je jeho
právnym nástupcom. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, na základe ktorého rozhodoval
vo veci Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací a tento rozsudkom č.k. 5Co/684/2013-301 zo dňa

26.04.2016 napadnutý rozsudok potvrdil.

12. Po podanom dovolaní zo strany žalobcu rozhodoval vo veci Najvyšší súd SR. Dovolací súd
uznesením sp. zn. 1Cdo/192/2017 zo dňa 28.04.2021 oba rozsudky súdov nižších stupňov zrušil a
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Najvyšší súd sa pri rozhodovaní zaoberal výlučne

otázkou aktívnej legitimácie žalobcu a dospel k záveru, že táto v konaní existuje. Podľa dovolacieho
súdu je žalobcu potrebné v zmysle kánonického práva považovať za časť inštitútu zasväteného života
– Rádu menších bratov kapucínov. Vnútorná organizácia Rádu menších bratov kapucínov je upravená
v tzv. konštitúciách tohto rádu. Z Konštitúcií rádu menších bratov kapucínov vyhlásených generálnym
ministrom Rádu menších bratov kapucínov bratom B. F., na základe dekrétu Kongregácie pre inštitúty
zasväteného života a spoločností apoštolského života, C 37 - 1/2013 zo 4. októbra 2013, podľa

dovolacieho súdu bez pochýb vyplýva, že Slovenskú provinciu rádu menších bratov kapucínov možno
považovať za právneho nástupcu bývalého Rádového domu kapucínov. Najvyšší súd SR tiež poukázal
na Kánon 120 ods. 1 Kódexu kánonického práva, podľa ktorého platí, že právnická osoba (teda aj
inštitút zasväteného života a spoločnosť apoštolského života) je svojou povahou trvalá. Zaniká však,
ak ju kompetentná autorita zákonne zruší, alebo ak počas sto rokov nevyvíja činnosť. Aj s ohľadom na

uvedené je potrebné prisvedčiť názoru žalobcu, že právna kontinuita Rádu menších bratov kapucínov a
jeho častí (v zmysle Konštitúcií menších bratov kapucínov) podľa kánonického práva ostala aj v rokoch
1948 až 1987 zachovaná. Rádový dom kapucínov ako časť Rádu menších bratov kapucínov nikdy v
zmysle kánonického práva nezanikol, ale erigoval na vyššiu štruktúru. Súd tak dospel k záveru, že
dovolanie žalobcu je v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP prípustné a zároveň dôvodné. Rozsudky súdov

nižších stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

13. Tunajší súd tak vo veci rozhodoval znova, pričom bol v zmysle § 455 CSP viazaný právnym názorom
dovolacieho súdu. Súd sa tak v ďalšom konaní už nezaoberal otázkou aktívnej legitimácie žalobcu,
ktorá bola rozhodnutím dovolacieho súdu s konečnou platnosťou vyriešená. V zmysle rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR je žalobca právnym nástupcom pôvodného vlastníka nehnuteľností, ktorým bol
Rádový dom bratislavských kapucínov.

14. Po rozhodnutí dovolacieho súdu sa obe strany opätovne vyjadrili k prejednávanej veci a zhrnuli svoje
argumenty. Žalobca v prvom rade zmenil žalobný návrh, keď prvým výrokom požadoval, že žalovaný je

mu povinný vydať a navrátiť vlastníctvo k nasledovným nehnuteľnostiam v podiele 1/1 k celku:

a) novovytvorený pozemok parcelné číslo 3250/56, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria,
o výmere 2371 m2, vytvorený na základe geometrického plánu číslo 26/2022, vyhotoveného dňa
18.8.2022 C. C. D., autorizovaného dňa 18.8.2022 C. B. A. , autorizovaným geodetom a kartografom, a

úradne overeného dňa 31.08.2022 Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom pod číslom J.,
a ktorý tvorí prílohu tohto rozhodnutia, pre katastrálne územie A. B., obec I. – A. B., Okres I. C., ktorý bol
pôvodne zapísaný v liste vlastníctva číslo XXXX, pre katastrálne územie A. B. ako pozemok parcelné
číslo XXX/X, parcela registra „E“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 141 m2 a pozemok parcelné
číslo XXX, parcela registra „E“, záhrada, o výmere 3459 m2 vydanom Okresným úradom Bratislava,

katastrálnym odborom,

b) novovytvorený pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria,
o výmere 1711 m2, vytvorený na základe geometrického plánu číslo XX/XXXX, vyhotoveného dňa
18.8.2022 C. C. D., autorizovaného dňa 18.8.2022 C. B. A. , autorizovaným geodetom a kartografom,

a úradne overeného dňa 31.08.2022 Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom pod číslom
G11741/2022, a ktorý tvorí prílohu tohto rozhodnutia, pre katastrálne územie A. B., obec Bratislava –
Staré mesto, Okres I. C., ktorý bol pôvodne zapísaný v liste vlastníctva číslo XXXX, pre katastrálne
územie A. B. ako pozemok parcelné číslo XXX/X, parcela registra „E“, zastavané plochy a nádvoria,
o výmere 482 m2, pozemok parcelné číslo XXX/X, parcela registra „E“, zastavané plochy a nádvoria,

o výmere 141 m2 a pozemok parcelné číslo XXX, parcela registra „E“, záhrada, o výmere 3459 m2
vydanom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom,c) novovytvorený pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, ostatné plochy, o výmere 25
m2, vytvorený na základe geometrického plánu číslo 26/2022, vyhotoveného dňa 18.8.2022 C. C. D.,
autorizovaného dňa 18.8.2022 C. B. A., autorizovaným geodetom a kartografom, a úradne overeného

dňa 31.08.2022 Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom pod číslom J., a ktorý tvorí prílohu
tohto rozhodnutia, pre katastrálne územie A. B., obec Bratislava – Staré mesto, Okres Bratislava I, ktorý
bol pôvodne zapísaný v liste vlastníctva číslo XXXX, pre katastrálne územie A. B. ako pozemok parcelné
číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, ostatné plochy, o výmere 1324 m2, vydanom Okresným úradom
Bratislava, katastrálnym odborom,

d)novovytvorenýpozemokparcelnéčísloXXXX/XX,parcelaregistra„C“,zastavanéplochyanádvoria,o
výmere 98 m2, vytvorený na základe geometrického plánu číslo XX/XXXX, vyhotoveného dňa 18.8.2022
C. C. D., autorizovaného dňa 18.8.2022 C. B. A. , autorizovaným geodetom a kartografom, a úradne
overeného dňa 31.08.2022 Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom pod číslom J., a ktorý
tvorí prílohu tohto rozhodnutia, pre katastrálne územie A. B., obec I. – A. B., K. I. C., ktorý bol pôvodne

zapísaný v liste vlastníctva číslo XXXX, pre katastrálne územie A. B. ako pozemok parcelné číslo XXXX/
XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 430 m2, vydanom Okresným úradom
Bratislava, katastrálnym odborom,

e)novovytvorenýpozemokparcelnéčísloXXXX/XX,parcelaregistra„C“,zastavanéplochyanádvoria,o

výmere 60 m2, vytvorený na základe geometrického plánu číslo XX/XXXX, vyhotoveného dňa 18.8.2022
C. C. D., autorizovaného dňa 18.8.2022 C. B. A. , autorizovaným geodetom a kartografom, a úradne
overeného dňa 31.08.2022 Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom pod číslom J., a ktorý
tvorí prílohu tohto rozhodnutia, pre katastrálne územie A. B., obec Bratislava – Staré mesto, Okres I. C.,
ktorý bol pôvodne zapísaný v liste vlastníctva číslo XXXX, pre katastrálne územie A. B. ako pozemok

parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 430 m2, vydanom
Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom,

f) novovytvorený pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o
výmere 63 m2, vytvorený na základe geometrického plánu číslo XX/XXXX, vyhotoveného dňa 18.8.2022

C. C. D., autorizovaného dňa 18.8.2022 C. B. A. , autorizovaným geodetom a kartografom, a úradne
overeného dňa 31.08.2022 Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom pod číslom J., a ktorý
tvorí prílohu tohto rozhodnutia, pre katastrálne územie A. B., obec Bratislava – Staré mesto, Okres I. C.,
ktorý bol pôvodne zapísaný v liste vlastníctva číslo XXXX, pre katastrálne územie A. B. ako pozemok
parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 625 m2, vydanom

Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom,

g)novovytvorenýpozemokparcelnéčísloXXXX/XX,parcelaregistra„C“,zastavanéplochyanádvoria,o
výmere 53 m2, vytvorený na základe geometrického plánu číslo XX/XXXX, vyhotoveného dňa 18.8.2022
C. C. D., autorizovaného dňa 18.8.2022 C. B. A. , autorizovaným geodetom a kartografom, a úradne

overeného dňa 31.08.2022 Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom pod číslom J., a ktorý
tvorí prílohu tohto rozhodnutia, pre katastrálne územie A. B., obec Bratislava – Staré mesto, Okres I. C.,
ktorý bol pôvodne zapísaný v liste vlastníctva číslo XXXX, pre katastrálne územie A. B. ako pozemok
parcelnéčísloXXXX/XX,parcelaregistra„C“,zastavanéplochyanádvoria,ovýmere2368m2,vydanom
Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom,

h) pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvorie, o výmere 88
m2 zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, pre katastrálne územie A. B., obec Bratislava – Staré mesto,
Okres Bratislava I.

15. Druhým výrokom žalobca alternatívne požadoval, aby súd určil, že žalobca je vlastníkom
nehnuteľností uvedených v odseku 14 vyššie. Zároveň požadoval priznanie nároku na náhradu konania
v rozsahu 100%. Súd zmenu žalobného návrhu pripustil na pojednávaní dňa 24.11.2023.

16. Žalobca po rozhodnutí dovolacieho súdu zopakoval, že žalovaný je v konaní pasívne legitimovaný,

nakoľko pozemky užíval aj užíva, a v dobrej viere ich nadobudol do svojho vlastníctva, resp. je zároveň
vedený na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie A. B., obec Bratislava – Staré Mesto, okres
Bratislava I. Uviedol, že na určení vlastníckeho práva má naliehavý právny záujem, keďže reštitučné
zákonodarstvo malo byť iba procesným uľahčením navrátenia vlastníctva oprávnených subjektov, anepredstavovalo výlučný spôsob uplatnenia si nároku na navrátenie vlastníckeho práva, v dôsledku
čoho sa žalobca môže domáhať svojich práv k pozemkom aj určovacou žalobou. K samotným nárokom
zopakoval, že vlastnícke právo odvodzuje od vyvlastňovacieho výmeru, v súvislosti s ktorým nebola

žalobcovi vyplatená náhrada, a teda sú splnené podmienky podľa § 3 ods. 1 písm. g) zákona č.
161/2005 Z.z. a od darovacej zmluvy, ktorá je neplatná tak z dôvodu, že nebola uzatvorená zo strany
vlastníka, a tiež z dôvodu, že bola uzatvorená v tiesni. Tým boli pozemky žalobcovi odňaté spôsobom
predpokladaným podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 161/2005 Z.z. V prípade, ak by sa súd nestotožnil s
týmito tvrdeniami, žalobca uviedol, že má nárok domáhať sa určenia vlastníctva k pozemkom v dôsledku

neplatnosti darovacej zmluvy prostredníctvom ustanovení Občianskeho zákonníka, pričom odkázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu publikované ako R 28/2001. Nakoniec do konania predložil Identifikáciu
pôvodných pozemkov parc. č. XXX, XXX, XXX z pôvodnej pozemkovoknižnej vložky č. XXXX v
pôvodnom k. ú. I. – Elaborát prechodu vlastníckeho práva zápisov v Katastri nehnuteľností vypracovaný
a autorizačne overený C. B. A., autorizovanou geodetkou a kartografkou, ako aj geometrický plán č. XX/
XXXX, vyhotovený C. C. D. dňa 18.08.2022, pričom tieto dokumenty použil ako podklad pre zmenený

žalobný návrh.

17. Žalovaný naďalej žiadal žalobu zamietnuť. Na rozdiel od predchádzajúcich vyjadrení uviedol, že v
konaní už nenamieta svoju pasívnu legitimáciu. Zotrval na svojom stanovisku, že žalobca nemá vo veci
naliehavýprávnyzáujem,nakoľkoreštitučnépredpisymajúvovzťahukObčianskemuzákonníkupovahu

lex specialis, a preto sa v prípade, ak bolo možné nárok uplatniť podľa reštitučných predpisov, Občiansky
zákonník ako lex generalis neaplikuje. Žalovaný uviedol, že žalobca si mal svoje nároky z darovacej
zmluvy a vyvlastňovacieho výmeru uplatniť podľa zákona č. 161/2005 Z.z. (§ 3 ods. 1 písm. d) a g)),
pričom žalobca toto aj spravil, avšak žalobu zobral neskôr späť. Z tohto dôvodu sa podľa žalovaného
nemôže domáhať svojich nárokov určovacou žalobou, nakoľko by to bolo v rozpore so zásadou lex

specialis derogat legi generali, a na tejto skutočnosti nič nemení ani platnosť či neplatnosť reštitučného
titulu. Poukázal pritom na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 177/2013 zo dňa 24.04.2013.

18. Súd vo veci vykonal dokazovanie listinami preukazujúcimi aktívnu legitimáciu žalobcu a
nasledovnými listinnými dôkazmi: výpis z pozemkovoknižnej vložky č. XXXX katastrálneho úradu Staré

Mesto (č.l. 5 až 6), výzva na vydanie nehnuteľnosti podľa zákona č. 161/2005 Z.z. zo dňa 25.04.2006 (č.l.
7), potvrdenie o pridelení identifikačného čísla žalobcovi (č.l. 10), znalecký posudok C. L. M. č. 38/2007
zo dňa 10.05.2007 (č.l. 12 až 20), darovacia zmluva zo dňa 09.10.1957 (č.l. 23 až 25), vyvlastňovací
výmer zo dňa 09.12.1952 (č.l. 80 až 83), urgencia na zaplatenie náhrady za vyvlastnenie zo dňa
29.04.1957 (č.l. 123 až 124), dohoda o vydaní veci podľa zákona č. 282/1993 Z.z. (č.l. 125 až 126),

uznesenie Okresného súdu Bratislava I o zastavení konania č.k. 24C/69/2007-41 zo dňa 30.09.2010 (č.l.
132),geometrickýplánč.X/XXXXC.C.D.(č.l.146až157),oznámeniesprávykatastraprehlavnémesto
SR Bratislava zo dňa 26.06.2012 s prílohami (č.l. 188 až 190), vyjadrenie C. C. D. zo dňa 10.08.2012
(č.l. 191), geometrický plán C. C. D. č. XX/XXXX (č.l. 461 až 467), identifikácia pôvodného pozemku
p. č. XXX, XXX N. XXX (č.l. 468) a technická správa zo dňa 22.07.2022 (č.l.469 až 537). Súd tiež na

pojednávaní dňa 19.06.2012 vypočul svedka C. B. D. (č.l. 164 až 167).

19. Po vyjadrení žalovaného súdu pokladal jeho pasívnu legitimáciu v konaní za nespornú.

20. Žalobca si v žalobe uplatnil nárok na rovnaké pozemky alternatívne z dvoch právnych titulov.

Prvý titulom bol nárok na vrátenie pozemkov v zmysle zákona č. 161/2005 Z.z. Tento nárok súd z
hmotnoprávnehohľadiskaskúmaťnemusel(hocitakneskôrurobilkvôlidruhémunároku),keďžežalobca
nesplnil základnú podmienku na uplatnenie tohto nároku, a to podanie žaloby v lehote určenej zákonom.

21. Relevantnými reštitučnými predpismi sú v prípade cirkevných reštitúcií zákon č. 282/1993 Z.z.

a zákon č. 161/2005 Z.z (spolu aj „reštitučné predpisy“). Cieľom oboch týchto zákonov bola snaha
zmierniť následky niektorých krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam a bola vedená
vôľou, aby k podobným krivdám už nikdy nedošlo. Oba zákony vymedzili, na aké majetky (hnuteľné a
nehnuteľné veci) sa vzťahujú, aké sú oprávnené osoby, povinné osoby, na aké prípady prechodu vecí do
vlastníctva štátu alebo obce sa vzťahujú, a rovnako vymedzili lehoty, v ktorých sa oprávnené osoby mohli

svojich práv domáhať jednak priamo vo vzťahu k povinným osobám a následne prípadnými žalobami
na súde.22.Zákonč.282/1993Z.z.upravillehotynapodanievýzvyoprávnenejosobe,resp.napodanieprípadnej
žaloby v § 5. V zmysle ods. 1 „Na vydanie veci vyzve oprávnená osoba povinnú osobu písomne v lehote
12 mesiacov od účinnosti tohto zákona, inak právo zaniká. Na vydanie veci uvedenej v § 1 ods. 3 a

v § 4 ods. 2 písm. i) a v odseku 4 vyzve oprávnená osoba povinnú osobu písomne najneskôr do 31.
decembra 2002, inak právo zaniká.“ Podľa ods. 2 „ Povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do
90 dní od doručenia výzvy dohodu o vydaní veci.“ Podľa ods. 3 „Ak povinná osoba nevyhovie výzve
podľa odseku 2 alebo ak miesto jej pobytu nie je známe, môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky
na súde v lehote 15 mesiacov od doručenia výzvy, inak právo zaniká.“ Keďže zákon nadobudol účinnosť

dňa 01.01.1994, bola oprávnená osoba povinná písomne vyzvať povinnú osobu na vydanie veci do
01.01.1995, a následne v prípade, ak nebolo jej výzve vyhovené, musela podať žalobu na súde do 15
mesiacov od doručenia výzvy.

23.Zákonč.161/2005Z.z.obsahovalveľmipodobnúúpravutiežv§5.Podľaods.1„Právonanavrátenie
vlastníctvaknehnuteľnýmveciammôžeuplatniťoprávnenáosobapísomnouvýzvouvočipovinnejosobe

do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote
právo zaniká.“ Podľa ods. 2 „Povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od doručenia
písomnej výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnej veci. Ak k prechodu vlastníctva bude potrebné vykonať
úkony podľa osobitného predpisu, začína plynúť táto lehota po vykonaní týchto úkonov.“ Podľa ods. 3
„Ak povinná osoba nevyhovie písomnej výzve podľa odseku 2 alebo ak jej sídlo nie je známe, môže

oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote 12 mesiacov od doručenia písomnej výzvy, inak
právo zaniká.“ Tento zákon nadobudol účinnosť dňa 01.05.2005, lehota na uplatnenie nároku však bola
daná bez ohľadu na presným termínom priamo v zákone.

24. Oba vyššie uvedené reštitučné zákony tak jednoznačne určili lehotu na uplatnenie nárokov, a

zároveň jednoznačne stanovili, že ak nároky nie sú uplatnené v zákonnej lehote u povinnej osoby, resp.
následne v ďalšej lehote na súde, tieto nároky zaniknú. V zmysle vyššie citovaného ustanovenia bola
zákonná lehota na doručenie výzvy povinnej osobe podľa zákona č. 161/2005 Z.z. dňa 30.04.2006,
a zákonná lehota na podanie žaloby na súd do 12 mesiacov od doručenia výzvy, t.j. najneskôr dňa
30.04.2007. Žalobca preukázal doručenie takejto výzvy žalovanému vo vzťahu k niektorým pozemkom

pravdepodobne dňa 26.04.2006 (dátum pečiatky žalovaného nie je úplne čitateľný), čím by lehotu na
podanie žiadosti stihol, avšak samotnú žalobu na súd podal až dňa 15.05.2007, a teda nepochybne po
uplynutí lehoty na jej podanie. Súd tak z tohto dôvodu nárok na vydanie a vrátenie pozemkov žalobcovi
v zmysle zákona č. 161/2005 Z.z. bez skúmania ďalších podmienok zamietol. Pre úplnosť súd uvádza,
že navyše aj v čase podania žaloby sa žalobca domáhal výlučne určenia svojho vlastníckeho práva, a

v žalobe len spomenul, že jeho nárok je daný aj s poukazom na zákon č. 161/2005 Z.z., a to vo vzťahu
k časti parcely č. XXX. Vydania a vrátenia pozemkov podľa zákona č. 161/2005 Z.z. sa začal v konaní
domáhať až podstatne neskôr.

25. Žalobca sa ďalej domáhal aj určenia svojho vlastníckeho práva, t.j. podal žalobu v zmysle § 80 písm.

c) Občianskeho súdneho poriadku, resp. dnešného § 137 písm. c) CSP. V zmysle tohto ustanovenia
„Žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na
tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z
osobitného predpisu.“ Súd tak v konaní skúmal, či má žalobca v konaní naliehavý právny záujem na
určenívlastníctva,adospelkzáveru,žežalobcatentonaliehavýprávnyzáujemnemá,resp.súdnemôže

jeho vlastnícke právo k sporným pozemkom určiť.

26. Pre posúdenie tejto otázky je kľúčové, či existuje naliehavý právny záujem na určení vlastníctva v
zmysle všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka aj v prípade, ak bolo možné uplatniť si právo
na vrátenie majetku podľa reštitučných predpisov. V súvislosti s prijatím týchto zákonov tak vznikla

otázka, či sa oprávnené osoby mohli domáhať svojich práv výlučne podľa nich, alebo mohli popri
nich využiť aj štandardné inštitúty občianskeho práva, t.j. domáhať sa určenia vlastníctva k rovnakému
majetku napr. určovacou žalobou z dôvodu absolútnej neplatnosti právneho úkonu.

27. Súd dospel k záveru, že aj v dôsledku citovaných ustanovení je konkurencia dvoch titulov
na uplatnenie rovnakého práva k rovnakému majetku v danom prípade vylúčená. V prípade, ak
mala oprávnená osoba možnosť domáhať sa vrátenia nehnuteľností podľa reštitučných zákonov, tak
je vylúčené, aby sa mohla vlastníctva rovnakých nehnuteľností z rovnakého titulu domáhať podľavšeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Tento záver vyplýva zo skutočnosti, že reštitučné
predpisy sú vo vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis, a tento sa tak ako lex generalis
aplikovať nemôže. Z právneho hľadiska je podľa názoru súdu takýto záver pomerne jednoznačný,

nakoľko reštitučné zákony osobitným spôsobom komplexne upravili možnosť domáhať sa vrátenia
určitého majetku, čím automaticky podľa vyššie uvedenej zásady spôsobili nemožnosť domáhať sa
rovnakých nehnuteľností podľa všeobecných predpisov. Súd je zároveň toho názoru, že takýto postup
nie je v rozpore s princípom spravodlivosti, a to ani s prihliadnutím na spôsob, akým boli pôvodní
vlastníci zbavení svojho majetku počas komunistického režimu. Súd vníma argument žalobcu, že

cieľom reštitučných predpisov bolo uľahčiť vrátenie nehnuteľností, ktoré boli nespravodlivo na základe
pochybných právnych titulov odňaté aj cirkvám a náboženským spoločnostiam počas komunistického
režimu, a nie naopak jeho sťaženie. Tento účel však bol pomocou reštitučných zákonov nepochybne
aj naplnený, nakoľko štát osobitne upravil režim navrátenia majetku, ktorý bol oproti ustanoveniam
Občianskeho zákonníka podstatne jednoduchší, a najmä zadefinoval kritériá, na základe ktorých
boli pôvodným vlastníkom vrátené ich majetky. Zároveň je ale potrebné skonštatovať, že zmyslom

reštitučných zákonov bolo taktiež vytvoriť právnu istotu pre všetkých vlastníkov, t.j. aj tých ktorí prípadne
spornépozemkyvlastniliaužívali,resp.tých,ktoríichneskôrnadobudli.Súdpokladázaveľmiracionálne
a zároveň v rámci možností spravodlivé, že štát na jednej strane paušálne zjednodušil návrat majetku
do vlastníctva pôvodných vlastníkov, na druhej strane ale stanovil, že uplynutím v zákonoch uvedených
lehôt akékoľvek ďalšie práva oprávnených osôb zanikajú. Tak ako je na jednej strane nevyhnutné, aby

sa štát vysporiadal s neprávosťami páchanými nedemokratickým režimom do roku 1989, tak je na druhej
strane nevyhnutné, aby toto vyrovnanie bolo realizované v konkrétnom časovom rámci a aby dlhodobo
nepretrvával stav právnej neistoty.

28. Súd si je vedomý, že vo vzťahu k tejto právnej otázke existujú rôznorodé rozhodnutia najvyšších

súdnych inštancií. Súd sa však v plnej miere priklonil k prevažujúcej neskoršej judikatúre, ktorú z
jeho pohľadu reprezentuje najmä žalovaným označený nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS
177/2013 zo dňa 24.04.2013. Ústavný súd najprv v rozhodnutí cituje nasledovné závery Krajského
súdu v Nitre: „Reštitučné predpisy sú k všeobecným predpisom (akým je Občiansky zákonník) vo
vzťahu špeciality. Tento vzťah sa rieši podľa zásady lex specialis derogat legi generali, to znamená,

že tam, kde existuje špeciálna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú, ak sa možno domáhať
ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho; teda ak je daný reštitučný nárok,
nemožno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov. Oprávnená
osoba,prípadnejejprávnynástupcasapretonemôžedomáhaťochranysvojhovlastníckehoprávapodľa
všeobecných predpisov, najmä podľa § 126 ods. 1 OZ a to ani formou určenia vlastníckeho práva či už

svojho, alebo svojho predchodcu podľa § 80 OSP ak mohla žiadať o vydanie veci podľa reštitučného
predpisu. Žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno totiž obchádzať účel a zmysel reštitučného
zákonodarstva. Súd prvého stupňa správne zamietol návrh navrhovateľa z dôvodu nepreukázania
naliehavéhoprávnehozáujmunaurčenívlastníckehoprávaaodvolacísúdužlenvďalšompoukazujena
odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa v súlade s ust. § 219 ods. 2 OSP bez toho, aby opakoval

výsledky vykonaného dokazovania. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza,
že existencia

špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý právny záujem na určení vlastníctva
tam, kde podľa týchto predpisov bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok uplatnený nebol,

alebo z nejakých dôvodov takejto požiadavke nebolo vyhovené. Naliehavosť právneho záujmu na
určovacom výroku je totiž daná až vtedy, ak je v spore o určenie vlastníckeho práva toto právo
preukázané. Reštitučné predpisy vychádzali z domnienky, že vec prešla v rozhodnom období na štát
a to či už v prípade vyvlastnenia, alebo prevzatia bez právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby,
ktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním. Bez ohľadu na

to, akým spôsobom prešla vec na štát len v prípadoch, ktoré sú v reštitučných predpisoch výslovne
stanovené a za splnenia ďalších v nich uvedených podmienok bol daný dôvod na vrátenie veci. Tým
bola súčasne vylúčená možnosť uplatniť toto právo inak, teda podľa všeobecných predpisov, lebo
ako už bolo uvedené, reštitučná úprava je vo vzťahu k všeobecným predpisov úpravou špeciálnou. V
prípadoch prevzatia veci štátom v rozhodnom období by bez právneho dôvodu neuplatnenie ochrany

podľa reštitučných predpisov malo za následok stratu možnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej i
procesnoprávnej ochrany podľa všeobecných predpisov, teda aj ochrany prostredníctvom žaloby o
určenie vlastníckeho práva. Prostredníctvom prijatia reštitučných prepisov zákonodarca akceptoval
skutočnosť, že v minulosti dochádzalo k prevzatiu veci štátom bez právneho dôvodu, ako právny titulnadobudnutia vlastníckeho práva štátom, a na základe jeho vôle vyjadrenej v reštitučných predpisoch
sa potom prevzatia veci bez právneho dôvodu stal formálne právny titul nie pre nadobudnutie veci
zo strany štátu, ale pre vznik nároku na vydanie veci a teda obnovu formálneho vlastníckeho práva,

pričom nevyužitím možnosti domáhať sa takéhoto nároku v zákonnej lehote došlo k nezvratnému zániku
(preklúzii práva) a tým k nemožnosti dosiahnuť revíziu krokov štátu urobených v rozhodnom období...“.

29. Následne Ústavný súd pripája vlastné právne závery: „Ústavný súd sa stotožňuje s názorom
krajského súdu a dodáva, že po uplynutí reštitučných lehôt už nie je možné uplatniť si všeobecnou

vlastníckou žalobou určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Reštitučné predpisy majú povahu lex
specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, ktorý predstavuje lex generalis. Ak oprávnená osoba
zmeškalalehotunauplatneniereštitučnéhonároku,nemôžesabrániťžalobouovydanieveci(vypratanie
nehnuteľnosti), resp. určenie vlastníckeho práva podľa § 126 Občianskeho zákonníka s odvolaním sa
na nepremlčateľnosť vlastníckeho práva (§ 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a na to, že ak niečo nie
je upravené v reštitučnom predpise (špeciálny predpis), potom je možné subsidiárne použiť ustanovenia

Občianskehozákonníka,ktorévovšeobecnostiupravujúochranuvlastníckehoprávaknehnuteľnostiam.
Z povahy reštitučných zákonov ako predpisov špeciálnych vyplýva, že nároky nimi upravené nie je
možné riešiť inak než podľa ich ustanovení v zmysle všeobecnej zásady o zákone všeobecnom a
osobitnom (lex specialis derogat legi generali). Ak stanoví reštitučný predpis určité podmienky na
uplatnenie reštitučného nároku, nie je možné ten istý nárok uplatňovať podľa iného predpisu. Pokiaľ by

i naďalej bolo možné domáhať sa vydania veci (vypratania nehnuteľnosti) podľa § 126 Občianskeho
zákonníka, ktoré bolo možné uplatniť si podľa reštitučného predpisu, prípadne požadovať určenie
vlastníctva k tejto veci, bola by hromadne narušená právna istota osôb, ktoré až potom, ako bolo zrejmé,
že k vydaniu nehnuteľnosti podľa reštitučného predpisu už nedôjde, na základe riadnych právnych
skutočností túto nehnuteľnosť získali od povinnej osoby (od štátu alebo jeho právnych nástupcov), ako aj

právna istota budúcich nadobúdateľov tohto majetku. Vzhľadom na rozsah socializácie majetku v rokoch
1948 – 1989 by išlo už o neistotu v značnom rozsahu a takýto stav by bol v rozpore s požiadavkou
právneho štátu.“

30. Vyššie uvedené závery Ústavného súdu pokladá tunajší súd za veľmi presvedčivé a v plnej miere
sa s nimi stotožňuje.

31. Závery Ústavného súdu potvrdil vo svojom rozsudku sp. zn. 3Cdo/115/2016 zo dňa 28.06.2017
aj Najvyšší súd SR, ktorý okrem iného uviedol, že „rozhodovacia prax najvyššieho súdu sa v otázke

postavenia reštitučných predpisov ustálila v tom smere, že tieto sú k všeobecným predpisom, akým je
najmä Občiansky zákonník, vo vzťahu špeciality (pozri aj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo
130/2007 z 25. februára 2009, sp. zn. 5 MCdo 4/2009 z 24. februára 2010, sp. zn. 4 Cdo 300/2008
z 27. októbra 2010). To znamená, že tam, kde existuje špeciálna právna úprava, nemožno použiť
úpravu všeobecnú. Ak sa možno domáhať ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu ako

špeciálneho, teda ak je daný reštitučný nárok, nemožno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa
všeobecných právnych predpisov. Oprávnená osoba, prípadne jej právny nástupca sa preto nemôže
domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, najmä podľa § 126 ods. 1
OZ, a to ani formou určenia vlastníckeho práva, či už svojho alebo svojho predchodcu ku dňu jeho smrti
podľa § 80 O.s.p. Reštitučné predpisy vychádzali z domnienky, že vec prešla v rozhodnom období na

štát, a to aj v prípadoch jej prevzatia bez právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili
nárok podľa týchto predpisov, sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním. Bez ohľadu na to, akým spôsobom
prešla vec na štát, len v prípadoch, ktoré sú v reštitučných predpisoch výslovne ustanovené za splnenia
aj ďalších v nich uvedených podmienok, bol daný dôvod na vrátenie veci. Tým bola súčasne vylúčená
možnosť uplatniť toto právo inak, teda podľa všeobecných predpisov, pretože reštitučná úprava je vo

vzťahu k všeobecným predpisom úpravou špeciálnou.“

32. Najvyšší súd SR tak rovnako potvrdil, že ak bolo možné uplatňovať nároky podľa reštitučných
predpisov, nie je tak už možné robiť podľa predpisov občianskeho práva. Z uvedených skutočností tak
súd dospel k záveru, že v prípade, ak si žalobca mohol svoje nároky v tomto konaní uplatniť už skôr

v reštitučnom konaní, bol povinný tak spraviť. Ak tak nespravil, v zmysle v odsekoch 22 a 23 vyššie
citovaných ustanovení reštitučných zákonov jeho nárok zanikol, v dôsledku čoho zanikol jeho naliehavý
právny záujem na určení vlastníctva.33. Ku vzťahu reštitučných zákonov a Občianskeho zákonníka ešte súd poznamenáva, že v konaní aj
žalobcaargumentoval,žejepotrebnéaplikovaťpravidlolexspecialisderogatlegigenerali,atovovzťahu
k inštitútu vydržania. Hoci sa súd v tomto konaní v konečnom dôsledku možným vydržaním pozemkov

zo strany žalovaného nezaoberal, vo všeobecnosti sa so žalobcom stotožňuje a dodáva, že aj táto
skutočnosť vylučuje možnú aplikáciu všeobecných predpisov popri tých reštitučných. Štát reštitučnými
predpismi na jednej strane (i) aproboval prechod vecí na nových vlastníkov počas rozhodného obdobia
(viď posledné tri vety rozsudku Najvyššieho súdu SR citovaného v odseku 31 vyššie), ale na strane
druhej (ii) stanovil jednoznačný zjednodušený právny rámec na navrátenie týchto vecí ich pôvodným

vlastníkom a (iii) vylúčil možnosť nových vlastníkov argumentovať vydržaním veci. Tieto aspekty
reštitučných zákonov tvoria jednotný celok a nemožno ich od seba oddeliť.

34. Skutočnosť, že reštitučné zákony sú lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku ako lex
generalis sa pritom neprejavuje len vo vzťahu k majetku, ktorý podľa reštitučných zákonov mohol byť
oprávneným osobám navrátený, ale aj vo vzťahu k majetku, ktorého navrátenie naopak reštitučné

predpisy vylučujú. V zmysle § 7 ods. 1 písm. b) zákona č. 282/1993 Z.z, platí, že „Pozemky alebo ich
časť nemožno vydať, ak pozemok bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu alebo právnickej
osoby zastavaný“. Podobne, podľa § 6 písm. b) zákona č. 160/2015 Z.z. „Vlastníctvo sa nenavracia k
pozemku, ktorý bol po prechode alebo po prevode do vlastníctva štátu zastavaný“. Oba zákony pritom
definujú viacero ďalších typov nehnuteľností, ktoré nie je možné podľa týchto zákonov vrátiť, pričom

ich spoločným menovateľom je, že by to celkom zjavne odporovalo ich súčasnému využitiu a naturálna
reštitúcia objektívne nie je možná – pozemky na ktorých je zriadený cintorín, pozemky na ktorých sú
telovýchovné a športové zariadenia či pozemky, ktoré slúžia na obranu štátu alebo ťažbu nerastov a
pod. Reštitučné zákony tak vylúčili navrátenie takýchto pozemkov, a to nielen podľa ich úpravy, ale aj
podľa všeobecnej úpravy Občianskeho zákonníka. Ak nie je možné takéto pozemky reštituovať, tak nie

je možné ani určenie ich vlastníctva v prospech pôvodného vlastníka štandardnou civilnou žalobou v
zmysle aktuálne účinného § 137 písm. c) CSP.

35. Z tohto dôvodu je vylúčené, aby mal žalobca možnosť dožadovať sa určenia vlastníckeho práva
k tým častiam pôvodných pozemkov parc. č. XXX N. XXX zapísaných v pozemkovoknižnej vložke č.

XXXX, ktoré boli po prevode práva na štát zastavané a sú liste vlastníctva vedené ako zastavané plochy
a nádvoria. Keďže určenie vlastníctva žalobcu k takýmto pozemkom je v zmysle reštitučných predpisov
vylúčené, nemá žalobca v zmysle záverov súdu uvedených vyššie bez ohľadu na ostatné okolnosti
naliehavý právny záujem na takomto určení, nakoľko jeho vlastnícke právo k pozemkom nemôže súd
určiť.

36. Súd sa ďalej vysporiadal s otázkou, či si žalobca mohol uplatňovať ostatné svoje nároky podľa
reštitučných zákonov, resp. nároky k ostatným sporným pozemkom.

37. Podľa § 1 ods. 1 až 3 zákona č. 282/1993 Z.z. „Zákon sa vzťahuje na zmiernenie následkov

niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam1) odňatím
vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam a hnuteľným veciam na základe rozhodnutí štátnych
orgánov, občianskoprávnych a správnych aktov vydaných v období od 8. mája 1945, židovským
náboženským obciam od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 (ďalej len „rozhodné obdobie“) v
rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti, rešpektujúcej práva občanov vyjadrené najmä Chartou

Organizácie Spojených národov, Listinou základných práv a slobôd a príslušnými medzinárodnými
paktmioobčianskych,politických,hospodárskych,sociálnychakultúrnychprávach.Predmetomvrátenia
majetku podľa tohto zákona sú nehnuteľné veci a hnuteľné veci. Predmetom vrátenia sú aj pozemky,
ktoré sú súčasťou lesného pôdneho fondu v národnom parku. S pozemkami sa vydávajú aj hospodárske
budovy a ostatné stavby slúžiace lesnej výrobe, nachádzajúce sa v rozhodujúcom období na týchto

pozemkoch, bez ohľadu na neskoršiu zmenu ich skutočného využitia.“ Podľa § 2 zákona sú oprávnenými
osobami štátom registrované cirkvi a náboženské spoločnosti a podľa § 3 zákona povinnými osobami
okrem iného obce.

38. Podľa § 1 zákona č. 161/2005 Z.z. „Tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k nehnuteľným

veciam, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu,1) a prechod vlastníctva k niektorým
nehnuteľným veciam.“, pričom uvedeným osobitným predpisom bol práve zákon č. 282/1993 Z.z. Podľa
§ 2 zákona ods. 1 „Vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria a) poľnohospodársku
pôdu,2) b) hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti, c) lesný pôdnyfond,3) hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním, d) podiely spoločnej nehnuteľnosti.4)“.
Podľa § 2 ods. 2 zákona „Právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam podľa odseku 1 môže
uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území

Slovenskejrepublikyvrátaneichútvarov,ktorémajúprávnusubjektivitu,5)ktorýchnehnuteľnávecprešla
do vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam od 2. novembra
1938 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3.“ Podľa § 4 ods. 1 zákona „Povinnou osobou je
právnickáosoba,ktorákudňuúčinnostitohtozákonaspravujenehnuteľnévecivovlastníctveSlovenskej
republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží.“

39. V konaní bolo preukázané, resp. nebolo sporné, že žalovaný je registrovanou cirkvou a žalovaný
obcou, v dôsledku čoho bol žalobca oprávnenou a žalovaný povinnou osobou v zmysle oboch
reštitučných zákonov.

40. Pokiaľ ide o predmet zákona, zákon č. 282/1993 Z.z. sa vzťahoval na akékoľvek nehnuteľnosti

s výnimkou tých, ktoré boli z jeho pôsobnosti explicitne vylúčené. Zákon č. 161/2005 Z.z. bol pokiaľ
ide o pozemky priamo obmedzený na poľnohospodársku pôdu, lesný pôdny fond a podiely spoločnej
nehnuteľnosti. Žalobca sa v žalobe domáhal určenia svojho vlastníctva k časti pozemkov pôvodných
pozemkovoknižných parciel č. XXX N. O. XXX, vedených v pozemkovoknižnej vložke XXXX pre
katastrálne územie A. B.. Tieto časti pozemkov boli určené na základe geometrického plánu č. XX/XXXX

vyhotoveného C. C. D., a išlo o pozemky, ktoré sú v katastri nehnuteľností evidované ako „záhrada“,
„zastavané plochy a nádvoria“ a „ostatné pozemky“. Nakoľko zákon č. 282/1993 Z.z. sa vzťahoval
na všetky uvedené nehnuteľnosti, o vrátenie všetkých uvedených pozemkov s výnimkou pozemkov
zastavaných po prechode vlastníctva na štát (ak by splnil ostatné podmienky), mohol žalobca žiadať
už podľa tohto zákona. Ak tak neurobil, alebo ak jeho nárok nebol z akéhokoľvek dôvodu úspešný,

tento nárok zanikol. Keďže v zmysle zákona č. 161/2005 Z.z. bolo možné uplatniť si opätovne nárok na
poľnohospodársku pôdu, a za poľnohospodársku pôdu sa v zmysle § 2 písm. b) zákona č. 220/2004
Z.z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy považujú okrem iného záhrady, vo vzťahu k časti
pozemkov evidovaných v katastri nehnuteľností ako záhrady, vzniklo žalobcovi ku dňu účinnosti zákona
č. 161/2005 Z.z. až do konca lehôt v ňom uvedených, opätovne právo požiadať o vrátenie týchto

pozemkov. Zároveň znovu platí, že ak tak žalobca neurobil, alebo bol v príslušnom súdnom konaní
neúspešný, jeho nárok požadovať vrátenie pozemkov, a teda aj naliehavý právny záujem domáhať sa
určenia ich vlastníctva, zanikol.

41. Z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že pokiaľ ide o charakter vecí, ktoré sú predmetom žaloby,

bol žalobca s výnimkou pozemkov zastavaných po prechode vlastníctva na štát oprávnený domáhať sa
ich vrátenia podľa reštitučných zákonov.

42. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 282/1993 Z.z. sa povinnosť vydať vec vzťahovala na prípady, keď v
rozhodnom období vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce okrem iného na základe darovacích zmlúv

o prevode nehnuteľností uzavretých darcom v tiesni (písm. d)) a na základe vyvlastnenia bez vyplatenia
náhrady (písm. g)). Zákon č. 161/2005 Z.z. uvádza rovnaké dôvody v § 3 ods. 1 písm. d) a g).

43. Prvým právnym titulom, o ktorý žalobca opiera svoj nárok, bol vyvlastňovací výmer. Na základe tohto
výmeru boli žalobcovi vyvlastnené časti pozemkov zapísaných v pozemkovoknižnej vložke č. XXXX, a

to 196 m2 z celkovej výmery 3.288 m2 parcely č. XXX a 3.610 m2 z celkovej výmery 5.008 m2 parcely
č. XXX, a to za celkovú sumu 73.260,- Kčs. Skutočnosť, že táto suma nebola žalobcovi nikdy uhradená,
tvrdil v konaní žalobca, pričom ako dôkaz predložil urgenciu na zaplatenie náhrady za vyvlastnenie zo
dňa 29.04.1957, z ktorej je zrejmé, že náhrada nebola zaplatená ani po viac ako 4 rokoch od vydania
výmeru. Žalovaný túto skutočnosť nepopieral, resp. nepredložil žiadny dôkaz svedčiaci o opaku; tvrdil

iba,ženezaplatenímnáhradynestratilvyvlastňovacívýmerplatnosť.Súdtakpokladalzapreukázané,že
pozemky boli vyvlastnené bez vyplatenia náhrady. V dôsledku tejto skutočnosti si mohol žalobca nárok
na vrátenie týchto pozemkov uplatniť podľa oboch reštitučných zákonov, nakoľko tieto takú možnosť
výslovne upravovali.

44. Pre úplnosť súd uvádza, že súd v konaní neskúmal skutočnosť tvrdenú žalobcom, že vyvlastňovací
výmer mohol byť aj úplne neplatný, nakoľko túto skutočnosť nepokladal v konaní za relevantnú.
Podstatné pre rozhodovanie súdu bolo, že vyvlastnenie bolo uskutočnené bez náhrady, v dôsledku
čoho bol žalobca bez ohľadu na prípadnú neplatnosť vyvlastňovacieho výmeru oprávnený domáhať savrátenia pozemkov v zmysle § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 282/1993 Z.z a § 3 ods. 1 písm. g) zákona
č. 161/2005 Z.z.

45. Druhým právnym titulom, o ktorý žalobca opiera svoj nárok, bola darovacia zmluva. Na základe tejto
darovacej zmluvy boli štátu darované zvyšné časti pozemkov zapísaných v pozemkovoknižnej vložke
č. XXXX, a to zvyšných 3.092 m2 z celkovej výmery 3.288 m2 parcely č. XXX a zvyšných 1.398 m2
z celkovej výmery 5.008 m2 parcely č. XXX. Darovaciu zmluva podpísal ako darca v mene žalobcu,
resp. v mene Rádového domu bratislavských Kapucínov Slovenský náboženský fond. Vo vzťahu k tejto

darovacej zmluve žalobca tvrdil, že bola nepochybne uzatvorená v tiesni. Uviedol pritom, že táto tieseň
súvisí s obdobím, v akom došlo k uzatvoreniu zmluvy, resp. na vyplýva z pomerov, aké panovali. Súd sa
v tomto smere stotožnil so žalobcom, nakoľko zmluva bola nepochybne uzatvorená v tiesni – po nástupe
komunistického režimu v 50. rokoch dvadsiateho storočia boli predstavitelia cirkvi prenasledovaní a
cirkevbolanedobrovoľneapodnátlakomzbavovanámajetku.Vtakejtosituáciipodpisdarovacejzmluvy,
ktorú ako darca podpísal Slovenský náboženský fond, nemožno pokladať za dobrovoľnú. Zmluva bola

uzatvorenávneprospechcirkviavtiesni,nakoľkoRádovýdombratislavskýchKapucínovbytakúzmluvu
v danom čase bez tiesne a dobrovoľne nepodpísal. Súd teda dospel k záveru, že vo vzťahu k darovaným
pozemkom bola splnená podmienka v zmysle § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 182/1993 Z.z., resp. § 3
ods. 1 písm. d) zákona č. 161/2005 Z.z., a žalobca sa tak aj vrátenia pozemkov prevedených na štát
darovacou zmluvou mohol domáhať prostredníctvom oboch reštitučných zákonov.

46. Súd znova pre úplnosť uvádza, že žalobca pri darovacej zmluve okrem deklarovanej tiesne navyše
tvrdil, že táto zmluva je absolútne neplatná. Žalobca svoje tvrdenie zdôvodnil tým, že ako darca zmluvu
podpísal Slovenský náboženský fond, ktorý ale nebol vlastníkom, a ktorý dané pozemky podľa dobových
predpisov len spravoval. Z tejto pozície podľa žalobcu nemohol previesť vlastnícke právo. Žalobca

v tomto smere odkazoval na vyhlášku Štátneho úradu pre veci cirkevné č. 416/1950 Ú.v. zo dňa
31.05.1950. Súd zistil, že ide o vyhlášku označenú zároveň ako č. 351/1950 Ú.l. o náboženskom
fonde. Táto vyhláška má dve ustanovenia. Podľa § 1 vyhlášky „Správu majetkových podstat řádů a
kongregací, které neslouží řeholním účelům, přejímá náboženský fond.“ Podľa § 2 vyhlášky „Výnosy z
těchto majetkových podstat plynoucí zůstávají zachovány pro náboženské účely církve římsko-katolické;

použije se jich zejména k úhradě osobních a věcných potřeb řádů a kongregací.“

47. Súd otázku platnosti darovacej zmluvy pokladal v konaní za irelevantnú, nakoľko vzhľadom na
vyššie vysvetlený vzťah medzi reštitučnými zákonmi a všeobecnou úpravou platí, že akýkoľvek nárok
uplatniteľný podľa reštitučných predpisov nebolo už možné uplatniť podľa predpisov všeobecných. V

danom prípade si mohol žalobca nesporne uplatniť nároky podľa reštitučných zákonov, čo následne
vylučuje možnosť uplatniť si nároky k tým istým pozemkom z toho istého dôvodu (hoci formálne
označeného inak) podľa všeobecných predpisov. K žalobcom citovanému rozhodnutiu Najvyššieho
súdu SR R 28/2001 súd uvádza, že názor súdu nie je v rozpore s týmto rozhodnutím, nakoľko v
predmetnom rozhodnutí sa Najvyšší súd SR priamo nevyjadruje k možnosti uplatniť si nárok na vrátenie

nehnuteľností v zmysle § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 282/1993 Z.z. Toto rozhodnutie potvrdzuje, že
reštitučné zákony sú vo vzťahu k Občianskemu zákonníku osobitným predpisom, pričom všeobecné
predpisy sa uplatnia vtedy, ak ustanovenia osobitného predpisu na konkrétnu situáciu nedopadajú, a
teda sa nedajú aplikovať. V danom prípade však podľa názoru súdu reštitučné predpisy jednoznačne
aplikovateľné sú, nakoľko predmetná darovacia zmluva bola nepochybne uzatvorená v tiesni, čím bol

naplnený predpoklad podľa § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 282/1993 Z.z a § 3 ods. 1 písm. d) zákona
č. 161/2005 Z.z.

48. Súd je navyše toho názoru, že závery predmetného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR umožňujúce
za určitých okolností uplatnenie nároku prostredníctvom určovacej žaloby boli v neskoršom období

prekonané práve rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR, a to napr. v už citovanom rozsudku
sp. zn. 3Cdo/115/2016 zo dňa 28.06.2017. V tomto rozsudku súd uviedol: „Ak sa možno domáhať
ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho, teda ak je daný reštitučný nárok,
nemožno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov. Oprávnená
osoba, prípadne jej právny nástupca sa preto nemôže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva

podľa všeobecných predpisov, najmä podľa § 126 ods. 1 OZ, a to ani formou určenia vlastníckeho
práva, či už svojho alebo svojho predchodcu ku dňu jeho smrti podľa § 80 O.s.p. Reštitučné predpisy
vychádzali z domnienky, že vec prešla v rozhodnom období na štát, a to aj v prípadoch jej prevzatia
bez právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov, sastali vlastníkmi veci až jej vydaním. Bez ohľadu na to, akým spôsobom prešla vec na štát, len v
prípadoch, ktoré sú v reštitučných predpisoch výslovne ustanovené za splnenia aj ďalších v nich
uvedených podmienok, bol daný dôvod na vrátenie veci. Tým bola súčasne vylúčená možnosť

uplatniť toto právo inak, teda podľa všeobecných predpisov, pretože reštitučná úprava je vo vzťahu k
všeobecným predpisom úpravou špeciálnou.“ Závery Najvyššieho súdu, uvedené najmä v posledných
troch citovaných vetách znamenajú, že štát reštitučnými predpismi konvalidoval všetky spôsoby, akými
prešli počas komunistického režimu veci na štát, a zároveň následne vytvoril podmienky na vrátenie
týchto vecí. Vrátenie týchto vecí bolo zároveň prípustné výlučne podľa reštitučných predpisov, a

tým bola vylúčená možnosť domáhať sa vydania tých istých vecí podľa všeobecných ustanovení
občianskoprávnych predpisov.

49. Pre úplnosť súd uvádza, že to, že žalobca mal nárok na vydanie časti pozemkov podľa § 4 ods.
2 písm. d) zákona č. 282/1993 Z.z. preukazuje skutočnosť, že vo vzťahu k iným častiam pozemkov
pôvodne zapísaných v pozemkovoknižnej vložke čl. 1054 si nárok v minulosti uplatnil a bol úspešný,

keďže v roku 1998 uzatvoril so žalovaným dohodu o vydaní týchto pozemkov podľa uvedeného zákona
(č.l. 7). Zároveň v tejto dohode obe strany potvrdili, že nárok žalobcu je odvodený od § 4 ods. 2 písm. d) a
g) zákona č. 282/1993 Z.z., čo znamená, že v danom čase obe strany zhodne rešpektovali, že (i) existuje
nároknavráteniepozemkovzdôvoduvyvlastňovaciehovýmeruadarovacejzmluvy,aletaktiež,že(ii)pri
darovacej zmluve je dôvodom na vrátenie pozemkov fakt, že bola uzatvorená v tiesni. Samotný žalobca

tak bol v danom čase zjavne toho názoru, že má nárok na vrátenie nehnuteľností podľa reštitučného
zákona, pričom pri pozemkoch prevedených na štát darovacou zmluvou bola zákonným dôvodom na
ich vrátenie tieseň pri jej uzatváraní.

50. Ak vyplýva z vyššie uvedených záverov súdu, žalobca splnil všetky podmienky, aby si svoje nároky

naspornépozemkysvýnimkoutých,ktorébolizastavanépoprechodevlastníctvanaštát,moholuplatniť
podľa zákona č. 282/1993 Z.z., a v prípade časti pozemkov evidovaných v katastri nehnuteľností ako
záhrady aj podľa zákona č. 161/2005 Z.z. Neuplatnením týchto nárokov v lehotách stanovených týmito
zákonmi jeho právo zaniklo, v dôsledku čoho zároveň zanikol naliehavý právny záujem na určení jeho
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Lehota na uplatnenie nároku podľa zákona č. 282/1993 Z.z.

uplynula najneskôr dňa 04.01.1996 a lehota na podanie žaloby podľa zákona č. 161/2005 Z.z. najneskôr
dňa 30.04.2007. Keďže žaloba bola podaná až dňa 15.05.2007, bola podľa oboch uvedených zákonov
podaná neskoro, čo je dôvod na jej zamietnutie aj podľa reštitučných zákonov (pre zmeškanie lehoty),
aj podľa § 137 písm. c) CSP na základe ustanovení Občianskeho zákonníka (pre zánik naliehavého
právneho záujmu v dôsledku zmeškania lehoty podľa reštitučných predpisov).

51. Z uvedených dôvodov súd žalobu prvým výrokom tohto rozsudku v celom rozsahu zamietol. Keďže
súdzamietolžalobupreabsenciunaliehavéhoprávnehozáujmužalobcunaurčenívlastníctva,ostatnými
argumentami žalobcu a žalovaného týkajúcimi sa samotného vlastníckeho práva sa už nezaoberal.

52. Súd vzhľadom na charakter sporu považuje za dôležité zdôrazniť, že vyššie uvedené závery
súdu nielenže pokladá za vecne a právne správne, ale zároveň ich nepokladá za nespravodlivé.
O nespravodlivosti právnych úkonov, ktoré viedli k zbaveniu žalobcu majetku v päťdesiatych rokoch
minulého storočia niet pochýb. Zároveň je však súd toho názoru, že pokiaľ ide o zastavané pozemky,
je nemožnosť reálneho vrátenia takýchto pozemkov logická a správna. Pokiaľ ide o ostatné pozemky,

štát v rokoch 1994 až 1996, a následne čiastočne aj v rokoch 2004 až 2006 vytvoril podmienky na
to, aby mohli byť krivdy komunistického režimu napravené. O rozsahu týchto podmienok možno vo
všeobecnosti polemizovať, avšak žalobca mal dostatočný priestor vo vzťahu ku konkrétnym pozemkom,
ktoré sú predmetom tohto konania, aby svoje nároky v danom čase uplatnil. Čiastočne to aj spravil, čo je
zrejmé z dohody, ktorú v roku 1998 uzatvoril so žalovaným a ktorou mu boli vrátené iné pozemky rovnako

pôvodne zapísané v pozemkovoknižnej vložke č. XXXX. Žalobca si rovnako mohol aspoň čiastočne
opätovne uplatniť svoje nároky v roku 2005, pričom tak aj spravil, ale následne na základe vlastného
rozhodnutia vzal žalobu späť. Žalobca tak na základe vlastného rozhodnutia nevyužil možnosti nápravy
krívd, ktoré umožňovali platné právne predpisy.

53. Pre úplnosť súd uvádza, že žalobca sa v žalobe aj po pripustení zmeny žalobného návrhu domáhal
vydania len časti pôvodných pozemkov zapísaných v pozemkovoknižnej vložke č. XXXX, a to parcely
č. XXX o výmere 3.288 m2 a parcely č. XXX o výmere 5008 m2. Keďže vo vzťahu k celým týmto
pozemkom platia závery súdu uvedené vyššie, a žiadna z týchto častí nemohla byť žalobcovi vrátená,aninemohlobyťurčenéjehovlastníckeprávoknej,nebolovkonanípodstatné,ktorékonkrétnepozemky
boli prevedené na štát cez vyvlastňovací výmer a ktoré cez darovaciu zmluvu, resp. ktoré pozemky
boli neskôr zastavané. Súd sa tak preto konkrétnym určením týchto pozemkov v zmysle predloženého

geometrického plánu nezaoberal.

54. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodoval podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1
CSP a trovy konania priznal stranám podľa úspechu v konaní. Súd žalobu zamietol, v konaní tak bol v
plnom rozsahu úspešný žalovaný. Keďže však žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli, súd druhým

výrokom tohto rozsudku rozhodol tak, že žalovanému trovy konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie (§ 355 CSP), ktoré je možné podať v lehote 15 dní od jeho
doručenia na Mestskom súde Bratislava IV.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich
preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.