Uznesenie – Majetok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. jún 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Tdo/24/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5721011138
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Kliment
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:5721011138.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Klimenta a
sudcov JUDr. Petra Štifta a Mgr. Michala Polláka v trestnej veci obvineného PaedDr. U. G. pre prečin
neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1,
ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, prerokoval na
neverejnom zasadnutí konanom 19. júna 2025 v Bratislave dovolanie obvineného PaedDr. U. G. podané

prostredníctvom jeho obhajkyne JUDr. Silvie Tatarkovej proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo 16.
januára 2025, sp. zn. 3To/73/2024, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného PaedDr. U. G. odmieta.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Martin (ďalej tiež „okresný súd“) rozsudkom zo 17. apríla 2024, sp. zn. 4T/62/2021, uznal
obvineného PaedDr. U. G. za vinného z prečinu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo

nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b) Tr.
zák. na skutkovom základe, že

od 17.02.2020 do 30.10.2020 neoprávnene bránil oprávnenej Mgr. Y. G. v užívaní rodinného domu č. XX
v obci J. W., po tom, čo Mgr. Y. G. dňa 16.02.2020 z tohto spoločne nadobudnutého rodinného domu,
ktorý patril do bezpodielového spoluvlastníctva vtedajších manželov, a to obvineného a Mgr. Y. G., odišla

bývať spolu s ich spoločnou dcérou P. na určitý čas k svojim rodičom do obce J., nakoľko medzi nimi ako
manželmi dochádzalo k častým manželským nezhodám, a následne, keď dňa 17.02.2020 chcela vojsť
Mgr. Y. G. do spoločne nadobudnutého rodinného domu, nemohla sa doň dostať, nakoľko na vstupných
dverách rodinného domu bol vymenený zámok, a taktiež bola odpojená elektrická brána, pričom jej
obvinený poslal sms správu v znení: „tvoje už v tomto dome nie je nič, si obyčajná zlodejka a už dnu
neprídeš, iba na dvor“, taktiež jej uvádzal, že v rodinnom dome nemá na nič právo, nakoľko odišla,

pričom následne v mesiaci apríl 2020 sa Mgr. Y. G. päť krát neúspešne pokúšala dostať do spoločne
nadobudnutého rodinného domu, v mesiaci máj 2020 sa pokúšala Mgr. Y. G. dva krát dostať do spoločne
nadobudnutého rodinného domu, pričom obvinený jej vstup nepovolil, to isté sa opakovalo v mesiacoch
jún 2020 a august 2020, kde aj napriek žiadostiam Mgr. Y. G. o vstup do spoločne nadobudnutého
rodinného domu, bol zo strany obvineného takýto vstup Mgr. Y. G. podmienený účasťou dcéry P. a
následne taktiež dňa 30.10.2020, keď Mgr. Y. G. prišla do spoločne nadobudnutého rodinného domu

aj za prítomnosti hliadky OO PZ Martin - východ a obvinený jej okrem iného uviedol, že z domu sa nič
brať nebude.

Za to súd obvinenému uložil podľa § 218 ods. 3 Tr. zák. v spojení § 36 písm. j) Tr. zák. a § 38 ods. 2,
ods. 3 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. súd obvinenému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil
a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. obvinenému určil skúšobnú dobu na 18 (osemnásť) mesiacov.Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal obvinený odvolanie, na podklade ktorého Krajský súd v
Žiline (ďalej tiež „krajský súd“) rozsudkom zo 16. januára 2025, sp. zn. 3To/73/2024, rozhodol tak, že

postupom podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por. napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a podľa § 322
ods. 3 Tr. por. obvineného uznal za vinného z prečinu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu
alebo nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b)
Tr. zák. účinného od 6. augusta 2024 a za to obvinenému uložil podľa § 218 ods. 3 Tr. zák. trest odňatia
slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. súd obvinenému výkon trestu

odňatia slobody podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. obvinenému určil skúšobnú dobu na
12 (dvanásť) mesiacov.

Dňa 28. marca 2025 podal obvinený PaedDr. U. G. prostredníctvom zvolenej obhajkyne JUDr. Silvie
Tatarkovej písomne odôvodnené dovolanie, v ktorom uplatnil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
i) Tr. por., a síce rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na

nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Obvinený v dovolaní pri citácii ustanovenia §
371 ods. 1 písm. i) Tr. por. síce uviedol dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por., avšak z
obsahu dovolania vyplýva, že rozhodnutie krajského súdu napáda len z dovolacieho dôvodu podľa §
371 ods. 1 písm. i) Tr. por. a teda ide len o zrejmú chybu v písaní.

Obvinený vo svojej dovolacej argumentácii namietal, že krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí
nevysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi otázkami svedčiacimiv jeho prospech, čo malo za
následok nesprávne právne posúdenie skutku ako trestného činu podľa § 218 Tr. zák., keďže nedošlo k
naplneniu obligatórnych zákonných znakov jeho skutkovej podstaty, a to minimálne čo do subjektívnej
stránky (absencia úmyslu v konaní obvineného) a objektívnej stránky (absencia neoprávneného

bránenia v užívaní domu alebo bytu). Taktiež mal za to, že vzhľadom na negatívne vymedzenie
prečinu podľa § 10 ods. 2 Tr. zák. je pri predmetnom skutku nevyhnutné posudzovať aj okolnosti, že
z jeho strany išlo o snahu zabrániť svojvoľnému braniu si spoločných vecí a vecí synov z domácnosti.
Obvinený poukazoval na potrebu aplikovania princípu ultima ratio a to vzhľadom na súkromnoprávnu
povahu vzťahu medzi manželmi resp. bývalými manželmi. Taktiež upriamil pozornosť na skutočnosť,

že poškodená v danej veci na ochranu vlastníckeho práva nevyužila žiaden z dostupných prostriedkov
civilného práva. Na podporu svojej argumentácie poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky
z 29. apríla 2014, sp. zn. I. ÚS 3113/13, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 1. marca
2017, sp. zn. II. ÚS 133/2017-12 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 7. decembra 2017, sp. zn.
4To/48/2017.

Z vyššie uvedených dôvodov obvinený navrhol, aby dovolací súd podľa § 386 ods. 1 Tr. por. vyslovil,
že rozsudkom krajského súdu bol porušený zákon v ustanovení § 322 ods. 3 Tr. por. a v konaní, ktoré
mu predchádzalo, v ustanovení § 218 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák., a to v neprospech obvineného a
aby podľa § 386 ods. 2 Tr. por. napadnutý rozsudok krajského súdu a rozsudok okresného súdu zrušil

a podľa § 388 ods. 1 Tr. por. okresnému súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval
a rozhodol.

K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Martin (ďalej tiež „prokurátor“)
podaním zo 7. apríla 2025 konštatujúc nenaplnenie obvineným uplatnených dovolacích dôvodov. Mal

za to, že za účelom náležitého objasnenia skutkového stavu veci boli vykonané všetky dostupné dôkazy
a to zákonným spôsobom a v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a práva obvineného v konaní neboli
nijakým spôsobom porušené. Rozhodnutie okresného súdu, ako i nadväzujúce rozhodnutie krajského
súdu preto považoval za spravodlivé a zákonné.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti prokurátor navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie obvineného PaedDr. U. G. zamietol.

Dňa 16. mája 2025 bolo dovolanie obvineného PaedDr. U. G. spoločne s kompletným k veci
prislúchajúcim spisovým materiálom riadne predložené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej

tiež „najvyšší súd“) na konanie a rozhodnutie.

Po predložení veci najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) predbežne preskúmal dovolanie
obvineného spolu s predloženým spisovým materiálom a zistil, že dovolanie je prípustné [§ 368 ods. 1,ods. 2 písm. h) Tr. por.], bolo podané oprávnenou osobou [§ 369 ods. 2 písm. b) Tr. por.], po vyčerpaní
riadnych opravných prostriedkov (§ 372 ods. 1 Tr. por.), prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Tr. por.),
v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Tr. por.), na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný

prostriedok podať (§ 370 ods. 3 Tr. por.) a spĺňa aj nevyhnutné obsahové náležitosti (§ 374 Tr. por.).
Zároveň, ale najvyšší súd zistil, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí,
lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Úvodom najvyšší súd pripomína, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k

náprave výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych vád, a nie na revíziu skutkových zistení
ustálených súdmi prvého a druhého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania.
Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou
zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého
stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, prípadne korigovať v intenciách Trestného poriadku len
odvolacísúd[§322ods.3Tr.por.,§326ods.5Tr.por.].Dovolacísúdniejevšeobecnoutreťouinštanciou

zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdov druhého stupňa a samotnú správnosť a
úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený eo ipso
prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti
v konaní o dovolaní sám vykonávať. Na objasnenie okolností prípadne potrebných na rozhodnutie o
dovolaní môže dovolací súd vykonať dokazovanie len v obmedzenom rozsahu podľa § 379 ods. 2

Tr. por. Preto možnosti podania dovolania musia byť obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto
mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. najvyšší súd stabilne judikuje, že pri
posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o jeho existencii je vždy viazaný konečným skutkovým zistením,

ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa, teda dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne
skutkové zistenia. Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi prvého a druhého stupňa nemôže ani
meniť, ani dopĺňať. Inak povedané, vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi prvého, prípadne
druhého stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať
len námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové sa pritom považujú tie

námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania,
prípadne proti hodnoteniu dôkazov súdmi oboch stupňov. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť
a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy
bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je v konaní pred
súdomprvéhostupňaajehoskutkovézáverymôžedoplňovaťalebokorigovaťlenodvolacísúd.Dovolací

súd nie je možné chápať ako tretiu „odvolaciu“ inštanciu zameranú k preskúmaniu rozhodnutí súdu
druhého stupňa.

V dôsledku uvedeného iba s poukazom na nesprávne skutkové zistenia alebo na nesúhlas s hodnotením
vykonaných dôkazov nemožno potom vyvodzovať predmetný dovolací dôvod. Ten je totiž daný len v

tých prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku
alebo na inom nesprávnom hmotnoprávnom posúdení. Ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. teda
vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie
správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu.

V rámci posudzovania existencie tohto dovolacieho dôvodu dovolací súd skúma, či skutok ustálený
súdmi v pôvodnom konaní bol správne podradený (subsumovaný) pod príslušnú skutkovú podstatu
trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad odôvodňuje naplnenie tohto
dovolacieho dôvodu. Do úvahy prichádzajú alternatívy, že skutok mal byť právne kvalifikovaný ako
iný trestný čin alebo, že skutok nie je trestným činom. Spomenutý dovolací dôvod napĺňa aj zistenie,

že rozhodnutie je založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, pričom pod
nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia je potrebné rozumieť napr. nedostatočné
posúdenieokolnostívylučujúcichprotiprávnosťčinu(§24až§30Tr.zák.),premlčaniatrestnéhostíhania
(§ 87 Tr. zák.), ďalej pochybenie súdu pri ukladaní úhrnného trestu, súhrnného trestu, spoločného trestu
alebo ďalšieho trestu (§ 41 až § 43 Tr. zák.) ako i ukladania trestu obzvlášť nebezpečnému recidivistovi

podľa § 47 ods. 2 Tr. zák.

In concreto k dovolacej argumentácii obvineného sa žiada uviesť, že pokiaľ ide o namietanie hodnotenia
skutkového stavu zisteného súdmi nižších stupňov, najvyšší súd upriamuje pozornosť dovolateľa naustanovenie § 371 ods. 1 písm. i) časť vety za bodkočiarkou Tr. por., v zmysle ktorého je z dovolacieho
prieskumu vylúčené posudzovanie a zasahovanie do správnosti a úplnosti zisteného skutkového stavu
veci. Keďže obhajobná polemika s vykonaným dokazovaním je polemikou skutkovou, dovolací súd, súc

viazaný vyššie zmienenou negatívnou podmienkou dovolacieho prieskumu, uvedenú námietku nebol
oprávnený preskúmavať.

Pokiaľ ide o námietky obvineného týkajúce sa nenaplnenia obligatórnych znakov skutkovej podstaty
žalovaného trestného činu a tým nesprávne zisteného skutkového stavu veci, najvyšší súd pripomína,

že ide o otázky skutkové, ktoré nie je v dovolacom konaní oprávnený podrobiť svojej prieskumnej
právomoci. V súvislosti s uvedeným poukazuje najvyšší súd aj na svoju ustálenú rozhodovaciu činnosť,
a síce Stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. júna 2010, sp.
zn. Tpj 39/2010, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 3/2011:
Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových
zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. Tento dovolací dôvod preto nemôže napĺňať ani

poukaz na to, že nebola v konaní preukázaná vykonaným dokazovaní subjektívna stránka trestného
činu. Táto totiž predstavuje vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý nie je možné
skúmať priamo, ale len sprostredkovane, t. j. tak ako sa navonok prejavuje v jeho konaní, ktoré je
napokonobsahomskutkovejvetyrozhodnutia.Predmetomdovolaciehodôvodupodľa§371ods.1písm.
i) Tr. por. potom môže byť už len nesprávne právne posúdenie takto ustáleného skutku v skutkovej vete

rozhodnutia ustálenej súdmi prvého a druhého stupňa, ale nikdy samotné skutkové zistenie, ktoré sú jej
obsahom a ktoré nie je možné akokoľvek dopĺňať a meniť.

V argumentačnej zhode s vyššie citovaným stanoviskom trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu
dôvodí v tejto veci rozhodujúci senát najvyššieho súdu, že uvedené závery možno prijať i o ostatných

zložkách skutkovej podstaty trestného činu, keďže všetky (ako určitá imateriálna normatívna kategória)
sú len kvalifikačnou reflexiou skutkového deja v normatívnom jazyku, a preto nie je možné v dovolacom
konaní skúmať, pod zásterkou namietania nesprávne kvalifikovanej subjektívnej/objektívnej stránky
trestnéhočinu,vkonečnomdôsledkunesprávnosťsúdminižšíchstupňovzistenéhoaustálenéhoskutku.

Dovolací súd má za to, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní vzhľadom na naplnenie všetkých
znakov objektívnej a subjektívnej stránky bol správne podradený (subsumovaný) pod príslušnú skutkovú
podstatu prečinu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru podľa §
218 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b) Tr. zák., pretože obvinený po dlhší
čas neoprávnene bránil poškodenej ako oprávnenej osobe - vlastníčke nehnuteľnosti v bezpodielovom

spoluvlastníctve manželov v užívaní domu výmenou zámku na vstupných dverách rodinného domu,
odpojením elektrickej brány a odopieraním vstupu poškodenej do domu, resp. podmieňovaním vstupu
do domu prítomnosťou spoločnej dcéry. V tejto súvislosti najvyšší súd považuje za potrebné uviesť,
že za bránenie v užívaní domu alebo bytu treba považovať akékoľvek neoprávnené a podstatné
rušenie výkonu užívacieho práva oprávnenej osoby a to aj znemožnením prístupu do domu alebo

bytu uzamknutím, výmenou zámku alebo iným uzavretím domu alebo bytu. Obvinený konal v priamom
úmysle podľa § 15 písm. a) Tr. zák., nakoľko svojím protiprávnym konaním chcel spôsobom uvedeným
v Trestnom zákone ohroziť záujem chránený týmto zákonom (úmyselne bránil poškodenej v užívaní
domu po dlhší čas).

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nestotožnil s názorom obvineného, že jeho konanie nenapĺňa
zákonné znaky prečinu s ohľadom na princíp ultima ratio, a teda s ohľadom na materiálne ponímanie
trestného konania ako konania subsidiárneho. Predmetom trestnej veci obvineného je jeho protiprávne
konanie, ktoré všetkými znakmi skutkovej podstaty príslušného trestného činu evidentne presiahlo
rámec súkromnoprávnej regulácie. Pri takomto evidentnom excese z povinnosti dodržiavať zákon

by aplikácia mimotrestných prostriedkov regulácie súkromnoprávnych vzťahov vyznela nanajvýš
samoúčelne a vo vzťahu k poškodenej by opačný postup hraničil s porušením zásady denegatio iustitiae
(odopretia spravodlivosti) vo vzťahu k úlohe súdu v trestnom konaní.

K princípu ultima ratio najvyšší súd uvádza, že pokiaľ zákonodarná moc označila určité konanie za

protiprávne, musí aj aplikácia princípu ultima ratio v trestnom konaní mať isté pravidlá, ktoré nemôžu byť
založené na svojvoľnom výklade zákona súdom. Z toho vyplýva, že princíp ultima ratio možno aplikovať
v rámci trestného konania vždy len v súlade s ustanoveniami Trestného zákona a Trestného poriadku.Najvyšší súd už vyslovil (R 96/2014), že princíp ultima ratio možno uplatniť len prostredníctvom
materiálneho korektívu § 10 ods. 2 Tr. zák., teda len pri prečinoch. Toto pravidlo je vo vzťahu k prečinom
plne opodstatnené, pretože súdna moc na aplikáciu princípu ultima ratio použila zákonodarcom

deklarovanú možnosť za istých okolností nepovažovať za protiprávne konanie, ktoré sa ako protiprávne
javí z dôvodu naplnenia všetkých formálnych znakov skutkovej podstaty konkrétneho prečinu.

Vpredmetnejveciobvinenýneoprávnenebránilpoškodenejvriadnomužívanídomuúmyselne,vedome,
opakovane a po dlhší čas. Všetky okolnosti prípadu v súhrne dosiahli takú intenzitu závažnosti, ktorá

napĺňa i materiálny korektív stíhaného prečinu. Dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že princíp
subsidiarity trestnej represie a zásady ultima ratio nemožno interpretovať tak, že trestnoprávny postih
je možný len v prípade, ak osoba poškodená trestným činom neúspešne vyčerpala všetky právne
prostriedky svojej ochrany civilnou cestou, prípadne sa o to aspoň pokúsila. Treba dodať, že pokiaľ
je z formálneho hľadiska preukázané, že trestne zodpovedný páchateľ svojim konaním (zohľadniac
závažnosť prečinu tak, ako to predpokladá § 10 ods. 2 Tr. zák.) naplnil zákonné znaky skutkovej

podstatytrestnéhočinu,jepovinnosťouorgánovčinnýchvtrestnomkonaníasúduvyvodiťtrestnoprávnu
zodpovednosť postupom podľa Trestného poriadku (pozri aj R 96/2014).

Najvyšší súd uvádza, že v uvedenom prípade bolo vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti
opodstatnené a to vzhľadom na intenzitu zásahu (výmena zámku a dlhodobé odopieranie, resp.

podmieňovanie vstupu do spoločného domu obvineným predstavovali dlhodobé faktické vylúčenie
poškodenej z užívania domu), ako aj na skutočnosť, že návrh obvineného na vydanie neodkladného
opatrenia, podaný na Okresnom súde Martin 11. septembra 2020, sp. zn. 6C/59/2020, ktorým sa
obvinený domáhal vymedzenia užívania bezpodielového spoluvlastníctva manželov do času rozdelenia
bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode a úpravy užívania majetku maloletých detí, bol

odmietnutý, a preto obvinený, vzhľadom na súdom nepriznanú predbežnú ochranu vlastníckeho práva v
jeho prospech, nebol oprávnený brániť poškodenej vstúpiť do spoločného domu. Právo poškodenej na
užívanie predmetného domu nebolo teda žiadnym súdnym rozhodnutím ani iným zákonným spôsobom
obmedzené a poškodená požívala celú ochranu vlastníckeho práva, ktorú jej poskytuje Ústava
Slovenskej republiky a príslušné zákony, najmä Občiansky zákonník, pričom zároveň sa poškodená ani

prostredníctvom hliadky OO PZ Martin - východ vstupu do spoločného domu nedomohla. Poškodená
nemala účinný a dostupný mimotrestný prostriedok, ktorým by zabránila pokračujúcemu zásahu do jej
práva užívať svoje vlastníctvo. Ako už bolo vyššie uvedené, pre trestnoprávny postih obvineného nebolo
nevyhnutné, aby najskôr vyčerpala prostriedky civilnoprávnej ochrany.

Nad rámec už uvedeného najvyšší súd považuje za podstatné zdôrazniť, že tak okresný, ako i
krajský súd, sa v odôvodneniach svojich rozhodnutí dostatočne presvedčivo a argumentačne správne
vysporiadali s obhajobnou argumentáciou obvineného, pričom námietky uplatnené v dovolaní sú v
podstate len opakovaním obhajobných námietok uplatnených v pôvodnom konaní. Okresný a krajský
súd dostatočne zistili skutkový stav veci a tento správne právne posúdili subsumpciou pod správnu

skutkovú podstatu trestného činu uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona.

Na základe vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľom uplatnený
dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. nie je daný, a preto dovolanie obvineného PaedDr.
U. G. na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, postupom podľa § 382 písm. c) Tr.

por. odmietol.

Toto uznesenie bolo prijaté v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.