Rozsudok – Život a zdravie ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. január 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/133/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1125202054
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Kačáni

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:1125202054.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Michala Kačániho, PhD. a sudcov JUDr.

Karola Kováča a JUDr. Erika Tomusa, v trestnej veci obžalovaného BSc. L.. rer. soc. oec. T. W., pre
obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona, o odvolaniach
prokurátora a obžalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava I z 30. septembra 2025, sp. zn.
27Tk/1/2025, na verejnom zasadnutí konanom 29. januára 2026 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e), ods. 2 Trestného poriadku zrušuje sa napadnutý rozsudok vo
výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.

Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovanému

Q. T. W., nar. XX.XX.XXXX v Q., trvale bytom P., C.., toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon
väzby Bratislava od 25.02.2025,

ukladá

podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 39 ods. 5 druhá veta Trestného zákona v spojení s
§ 39 ods. 1 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 13 (trinásť) rokov.

Podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona sa obžalovaný na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaraďuje
do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Mestského súdu Bratislava I z 30. septembra 2025, sp. zn. 27Tk/1/2025, bol obžalovaný
Q.. L.. D.. T. W. uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods.
1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, na tom

skutkovom základe, že

dňa 25.02.2025 v presne nezistenom čase do 02:09 hod. v Bratislave na L. ul. č. XXXX/XX, v spálni
rodinného domu, nožom s čiernou rukoväťou a oceľovou čepeľou s dĺžkou čepele 12,5 cm, prípadne
aj iným predmetom, vedome spôsobil svojej manželke poškodenej T. W. 19 bodno-rezných rán a 7
rezných rán, na hlave, krku, hrudníku, chrbte a oboch horných a dolných končatinách, a to - bodno-
reznú ranu na pravej bočnej ploche nosa prechádzajúcu do nosovej dutiny vpravo, dve bodno-rezné

rany pred pravou ušnicou prechádzajúce do podkožia a svaloviny bez porušenia hlbších štruktúr, bodno-
reznú ranu v dolnej časti ušnice pri vonkajšom zvukovode prechádzajúcu do podkožia a svaloviny bez
porušenia hlbších štruktúr, bodno-reznú ranu v oblasti uhla sánky vpravo prechádzajúcu do podkožia a
povrchových svalových skupín, bodno-reznú ranu na bočnej ploche ľavého líca povrchového charakteru,rozsiahlejšiu bodno-reznú ranu v oblasti sánky vpravo prechádzajúcu cez kožu, podkožie, svalové
skupiny krku a končiacu s krvným výronom v mäkkých tkanivách, drobnú povrchovú bodnú ranu v
pravej temennej oblasti, rozsiahlejšiu reznú ranu vo vlasatej časti hlavy v temenno-záhlavnej oblasti s

povrchovým poškodením vonkajšej kompaktnej vrstvy kosti v mieste rany v temenno-záhlavnej oblasti
charakteru drobného zárezu a opuchom mozgu, bodno-reznú ranu na pravej polovici krku v hornej
polovici prechádzajúcu cez kožu, podkožie a svalové skupiny krku s povrchovým porušením pravej
vonkajšej krčnej žily s krvácaním do okolia, drobnú povrchovú ranu pod pravou kľúčnou kosťou na
hrudníku pokračujúcu cez kožu do podkožia, nepravidelnú ranu približne trojuholníkového tvaru v

oblasti hrdlovej jamky v strede prechodu krku a hrudníka pokračujúcu cez kožu, podkožie, nástennú
pohrudnicu do pravej pohrudnicovej dutiny, smerom ku hornému laloku pravých pľúc s jeho priebodom
a vytvorením kanálu v tkanive pľúc s dĺžkou 7 cm s krvnými výronmi v tkanive pľúc a krvácaním do
pravej pohrudnicovej dutiny, dve vedľa seba ležiace bodno-rezné rany na hrudníku pod ľavou kľúčnou
kosťou, z ktorých vonkajšia pokračuje cez kožu a podkožie a končí hlbšie vo svaloch hrudníka vľavo
bez prieniku cez hrudnú stenu a vnútorná v povrchových svaloch hrudníka, bodno-reznú ranu prednej

plochy ľavého ramena pokračujúcu cez kožu a podkožie a končiacu vo svaloch ramena, drobnú bodnú
ranu na vnútornej ploche ľavého ramena v hornej tretine povrchového charakteru, dve povrchové rany
na vonkajšej bočnej ploche ľavého ramena, dve odreniny v oblasti ľavého lakťa, povrchovú ranu na palci
ľavej ruky a v oblasti medzi palcom a ukazovákom ľavej ruky, reznú ranu na vonkajšej bočnej ploche
stredného článku malíčku pravej ruky, povrchovú drobnú ranu na pravom kolene, rozsiahlejšiu reznú

ranu na pravom kolene v strede, menšiu ranu pod pravým kolenom mierne z vonkajšej strany, drobnú
odreninu na prednej ploche pravého predkolenia z vonkajšej strany, bodno-reznú ranu hornej tretiny
chrbta vpravo prechádzajúcu cez kožu, podkožie, 2. medzirebrový priestor do pravej pohrudnicovej
dutiny a končiacu nábodom pravých pľúc, bodno-reznú ranu hornej polovice chrbta vľavo prechádzajúcu
cez kožu, podkožie, 5. medzirebrový priestor do ľavej pohrudnicovej dutiny pokračujúcu priebodom

hornej časti dolného laloka ľavých pľúc a končiacu v oblasti zostupnej časti hrudnej srdcovnice
kompletným nárazom steny s krvácaním do ľavej pohrudnicovej dutiny, čo vykonal z dôvodu jeho
podozrenia o manželkinej nevere, čím svojej manželke poškodenej T. W., nar. XX.XX.XXXX, naposledy
bytom L. ulica č. XXXX/XX, Q. vedome spôsobil úrazovo - krvácavý šok po bodných poraneniach hlavy,
krku, hrudníka a chrbta s krvácaním navonok a do oboch pohrudnicových dutín, pričom spôsobené

zranenia viedli k smrti poškodenej T. W. a týchto následkov svojho konania si musel byť v uvedenom
čase vedomý.

Za uvedenú trestnú činnosť bol obžalovanému podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona uložený trest
odňatia slobody vo výmere 20 rokov.

Podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona bol obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody zaradený
do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia

Proti tomuto rozsudku podali odvolania obžalovaný Q.. L.. D. a prokurátor v zákonnej lehote uvedenej v

§ 309 ods. 1 Trestného poriadku, ako osoby oprávnené podľa § 307 ods. 1 písm. a), písm. b) Trestného
poriadku. Odvolanie tak prokurátora, ako aj obžalovaného smerovalo výlučne do výroku o treste, resp.
u prokurátora aj ohľadom absencie výroku o ochrannom opatrení.

Obžalovaný v dôvodoch podaného odvolania uviedol, že odvolane podal vo svoj prospech a žiada,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. a), psím. b), písm. d), písm. e),
ods. 2 Trestného poriadku zrušil vo výrokoch o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu a
podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku mu uložil trest odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom
stanovenej trestnej sadzby, príp. mu mimoriadne znížil trest. Navrhol, aby odvolací súd preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré

im predchádzalo. Hlavné pojednávanie bolo sprevádzané viacerými procesnými pochybeniami, kedy
súd po prijatí jeho vyhlásenia o vine, vykonal rozsiahle dokazovanie nielen do trestu, ale aj do skutku,
najmä jeho výsluchom, výsluchmi svedkov, listinnými dôkazmi týkajúcimi sa poškodenej, avšak znalecké
posudky oboznámil len okrajovo. Taktiež bolo procesným pochybením súdu, keď súd vylúčil verejnosť
- jeho rodičov pred výsluchom obžalovaného. Týmito podstatnými procesnými chybami konania boli

porušené ustanovenia o práve na obhajobu. Súd v odsudzujúcom výroku rozsudku vôbec neuviedol,
ktoré poľahčujúce okolnosti použil, ktoré ustanovenia Trestného zákona zohľadnil pri výške trestu
a neuviedol ani priťažujúcu okolnosť, na ktorú sa v odôvodnení rozsudku odvoláva. Taktiež sa súd
nedostatočne, takmer vôbec, nevysporiadal s rozsiahlym znaleckým posudkom č. 47/2025 od RNDr.Mgr.DušanaKešického,PhD.anáslednesoznaleckýmposudkomMUDr.DenisyMeszárosovejaMUDr.
Ivana Andrého, PhD. Z týchto znaleckých posudkov vyplýva, že jeho opätovné zaradenie do spoločnosti
je pravdepodobné, hodnotia vysoko pozitívne jeho schopnosť resocializácie a jeho konanie popísali

ako konanie v afekte. S poukazom na citované state znaleckého posudku znalca RNDr. Mgr. Dušana
Kešického, PhD. obžalovaný zdôrazňoval, že v jeho prípade nešlo o vykalkulovanú krutosť tak, ako sa
to snaží uviesť súd v odôvodnení rozsudku, ale išlo „o vyčíňanie v hneve", ako to uviedol znalec na
str. 20 znaleckého posudku. Z tohto vyjadrenia znalca tiež vyplýva, že čin spáchal v silnom citovom
rozrušení, čím je daná poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. a) Trestného zákona. Podľa znalca

ide s vysokou pravdepodobnosťou o „konanie v afekte" s cieľom zbaviť sa neznesiteľného napätia, z
čoho jednoznačne vyplýva poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. h) Trestného zákona, že čin spáchal
pod vplyvom tiesnivých osobných pomerov a rodinných pomerov, ktoré si sám nespôsobil. Čo sa týka
resocializácie, znalec uviedol, že rezultátom je konštatovanie resocializačnej prognózy, kde je možná
úspešná resocializácia i pri kratšej trestnej sadzbe. Pri ukladaní trestu treba zohľadniť i negatívny
vplyv účinku trestu v zmysle inštitucionalizmu a nežiadúcej integrácie do kriminálneho prostredia vo

výkone trestu. Súd však toto vyjadrenie a jednoznačné odporúčanie znalca vôbec nezohľadnil a ani
ho v rozsudku nespomenul, ani okrajovo. Znalec tiež v záveroch znaleckého posudku jednoznačne
uviedol,žeprognózajehovývojajevysokopozitívna.Spoukazomnacitovanéstateznaleckéhoposudku
psychiatrovobžalovanýuviedol,žeznichvyplývajúzávery,žekonalvsilnomcitovomrozrušení,konalvo
vzťahu k manželke podriadene, a že čin spáchal pod vplyvom tiesnivých osobných pomerov a rodinných

pomerov. Z oboch znaleckých posudkov jednoznačne vyplýva, že bol vo vzťahu k manželke podriadený
a snažil sa vyhovieť všetkým jej požiadavkám, bol na nej závislý, čo veľmi dobre vedela. Zistenie
nevery, tehotenstvo s iným mužom, kedy ho žiadala, aby jej vybavil potrat, hoci v tom čase nevedel, že
dieťa nie je jeho, ho emočne zraňovali a hoci prosil manželku, aby vec riešili, toto odmietla. Týmto je
daná poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. e) Trestného zákona, že konal v podriadenosti. Súd pri

ukladaní trestu vôbec nezohľadnil ani jeden z týchto znaleckých posudkov, neriadil sa ich zisteniami a
v napadnutom rozsudku sú znalecké posudky uvedené len veľmi stroho. Súd sa vôbec nevysporiadal s
názorom znalcov, že konal v afekte, že jeho správanie bolo dezorganizované a že nejde o plánované a
úmyselné konanie. I napriek tomu, že znalec Kešický navrhoval vzhľadom na jeho osobnosť, okolnosti
spáchania skutku, trest s kratšou trestnou sadzbou a upozornil súd na negatíva trestu odňatia slobody, s

týmtosasúdvôbecnezaoberal,žiadnymspôsobomnevyhodnotiltietozisteniaznalcaaaniichneuviedol
do odôvodnenia rozsudku. Vo výroku rozsudku nie sú uvedené žiadne poľahčujúce okolnosti, hoci viedol
pred spáchaním trestného činu riadny život [§ 36 písm. j) Trestného zákona], pričinil sa o odstránenie
škodlivých následkov trestného činu a dobrovoľne nahradil spôsobenú škodu [§ 36 písm. k) Trestného
zákona], priznal sa k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval [§ 36 písm. l) Trestného

zákona], sám oznámil trestný čin príslušným orgánom [§ 36 písm. m) Trestného zákona] a napomáhal pri
objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom [§ 36 písm. n) Trestného zákona]. Snažil sa odstrániť
škodlivý následok svojho činu a preto predal byt a uhradil celý úver vo výške 180.000,- eur. Taktiež obom
deťom nahradil škodu v celej výške, ako požadovali, t. j. každému po 70.000,- eur, čo nie je bežná, ani
zanedbateľná suma. Manželkinej matke, jeho svokre, zaplatil škodu, akú si vyčíslila, vo výške 40.000,-

eur. Snažil sa uhradiť všetky dlhy, aby deti nemali žiadne starosti, keďže si plne uvedomuje, že im zobral
matku, čo ho nesmierne mrzí a chcel by to všetko napraviť. Plne si uvedomuje svoj neospravedlniteľný
čin a preberá zaň plnú zodpovednosť. Preto sa ku skutku v celom rozsahu priznal ešte v prípravnom
konaní a následne na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie, že je vinný. Nedokáže zmeniť to, čo urobil,
ale celým postojom aj konaním po čine preukázal, že nemal žiadny úmysel manželke ublížiť, konal v

afekte, v návale emócií, konal nekontrolovane, čoho dôkazom sú i chaotické a neplánované zranenia
manželky. Nekonal vypočítavo, ani úmyselne, čo konštatovali i psychiatri. Jeho cieľom ani motívom
nebolo ublížiť manželke ani deťom. Dostal sa do stavu, vďaka jej postoju, neverám a vyjadreniu, že on
už nikdy nebude mat' rodinu, keďže na jej žiadosť podstúpil vazektómiu, kedy sa v ňom nahromadili
negatívne emócie a jeho reakcia bola prchká a prudká a nedokázal ju regulovať. Rovnako sa vyjadril i

znalec Kešický na str. 21 - 22 znaleckého posudku. Ku skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, sa v celom
rozsahu priznal ešte v prípravnom konaní a úprimne svoje konanie oľutoval. Sám oznámil vec na polícii
a súčasne volal i sanitku. Na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie o vine, ktoré súd prijal. Uhradil celú
škodutak,akotojehodetiasvokrapožadovali.Navyšezaplatilvšetkypôžičkyaúvery,ktorésmanželkou
mali, aby deti neboli nijako zaťažené dlhmi. V minulosti nebol nikdy súdne trestaný, nedopustil sa

žiadneho priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, nebol nikdy agresívny, násilnícky ani vulgárny.
V práci zastával pozíciu krízového manažéra, kde riešil rôzne problematické projekty a zamestnávateľ
bol s jeho prácou spokojný, nakoľko vždy pracoval rýchlo, vecne a spoľahlivo. S manželkou mali pekný
vzťah, manželku si veľmi vážil, nikdy sa s ňou nehádal, podporoval ju v práci, pri zvyšovaní kvalifikácie iv záľubách. O deti sa riadne staral, vodieval ich do školy, na krúžky a trávil s nimi všetok voľný čas. Pre
neho bola rodina vždy na prvom mieste, deti a manželka boli jeho svet a boli pre neho všetkým. Miloval
a miluje stále svoju rodinu a preto mu je jeho konanie voči manželke nepochopiteľné. Veľmi ľutuje, čo

vykonal a ak by sa dal vrátiť čas, tak by ho vrátil, lebo nikdy nemal v úmysle niekomu ublížiť. Nikdy
manželke ani nevynadal, vulgárne sa k nej nesprával, fyzicky ani psychicky jej neubližoval, ale vždy robil,
čo povedala, lebo chcel, aby bola spokojná a šťastná. Keď manželka chcela, aby išiel na vazektómiu, tak
zákrok podstúpil, hoci chcel viac detí a mat' veľkú rodinu. Súhlasil aj s tým a vybavil manželke potrat, hoci
si dieťa veľmi prial, ale keďže manželka dieťa nechcela, tak opäť urobil, čo povedala. Až neskôr zistil, že

dieťa nebolo jeho. Aj z výpovede svedkov, manželkinej matky a sestry vyplýva, že sa snažil manželke
vo všetkom vyhovieť a vždy bol k nej i k ostatným členom rodiny milý, nápomocný a podporujúci. Z
výpovede manželkinej spolupracovníčky vyplýva, že manželka v poslednej dobe o ňom hovorila ako o
spolubývajúcom, ktorý sa jej stará o deti a že jej taký život vyhovuje. Táto svedkyňa vedela aj o nevere
jeho manželky. Nevie, ako mohol spáchať tak ohavný čin, skutok si vôbec nepamätá, konal v skrate,
afekte a nevedel svoje konanie v tom čase ani ovládať. Keď sa mu vyjasnilo a zistil, čoho sa dopustil,

zostal v šoku, nechcel žiť a potreboval lieky na upokojenie. Zničil všetkým život, nielen svojej manželke,
ale aj deťom, jeho rodičom a celej rodine. Veľmi sa za svoje konanie hanbí a želá si, aby sa to nikdy
nestalo, aby jeho rodina bola zase šťastná a spokojná. Neustále rozmýšľa nad tým, že mal odísť, mal
sa dať rozviesť, mal všetko riešiť úplne inak a nie zničiť život milovanej osobe. Navyše zobral deťom
matku, čo si nikdy neodpustí. Bál sa, že rozvodom príde o deti a o deti prišiel práve týmto svojim činom.

Veľmi prosí a dúfa, že mu deti niekedy odpustia, že ich bude môcť niekedy vidieť a povedať im do očí,
že ich ľúbi a že nikdy nechcel, aby boli nešťastné, nechcel im pokaziť život, ani nechcel, aby sa trápili
a že ho to všetko nesmierne mrzí a neskutočne svoje konanie ľutuje. Vie, že spáchal strašný čin, ktorý
sa nedá ničím ospravedlniť a za svoje konanie prevzal plnú zodpovednosť a preto zavolal sám políciu i
záchranku, avšak trest, ktorý mu bol uložený, sa mu zdá neprimeraný, vzhľadom na všetky poľahčujúce

okolnosti, hoci súd nevidel ani jednu poľahčujúcu okolnosť, ktorú by uviedol do výroku rozsudku. Trest
vo výmere 20 rokov vôbec nezohľadňuje všetky poľahčujúce okolnosti a ani závery znalcov. Vie, že
mu patrí trest za taký ohavný čin, aký spáchal, avšak uložený trest sa mu zdá neprimeraný a prísny,
keďže doposiaľ viedol riadny život, nedopustil sa žiadneho trestného činu ani iného násilného konania.
Na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie o vine a na všetky položené otázky odpovedal kladne. Súd

jeho vyhlásenie prijal, čím napomáhal súdu v trestnom konaní a skrátil tak celé súdne konanie. Súd
mu pri ukladaní trestu nezohľadnil túto poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného zákona.
Nepriznaním tejto poľahčujúcej okolnosti súd porušil Trestný zákon a uložil mu neprimerane prísny trest.
Vyhlásenie o vine súd nepretavil ani do mimoriadneho zníženia trestu a jeho návrhom, aby mu súd
priznal túto poľahčujúcu okolnosť, sa riadne nezaoberal a svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil,

čím porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces. Poukázal pritom na rozhodnutia Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 2To/75/2019, sp. zn. 23To/4/2023, sp. zn. 3To/65/2023 a na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 25. októbra 2016, sp. zn. 4Tdo/63/2016. Súd sa však týmto vôbec neriadil,
nezohľadnil znalecké posudky a uložil mu neprimerane prísny trest. Pri ukladaní trestu mu zohľadňoval
tie skutočnosti, ktoré sú sami osebe znakom skutkovej podstaty vraždy a to je smrť blízkej osoby. Navyše

súd nesprávne postupoval, ak prihliadol na priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. g) Trestného zákona,
že spáchal trestný čin na mieste požívajúcom podľa všeobecne záväzného právneho predpisu osobitnú
ochranu, najmä v dome alebo byte iného. Čin spáchal v dome, ktorý stavali s manželkou počas trvania
manželstvasospoločnýchpeňazíatedaneskolaudovanýdompatrildobezpodielovéhospoluvlastníctva
manželov bez ohľadu na to, kto bol uvedený ako stavebník, pričom poukázal na § 143 Občianskeho

zákonníka. Navyše ako manželia majú spoločný nájom a teda skutok nespáchal v dome iného, ale
vo vlastnom dome. Týmto tiež súd porušil ustanovenie Trestného zákona. Čo sa týka zaradenia do
ústavu na výkon trestu, súd použil § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona, hoci vzhľadom na jeho
osobu a stanovisko znalca ohľadom negatív výkonu trestu, ho súd mohol zaradiť podľa § 48 ods. 5
Trestného zákona do ústavu na výkon trestu s minimálnym, alebo stredným stupňom stráženia, keďže

nie je pre spoločnosť nebezpečný a ani nikdy nebol vo výkone trestu. Ak by súd vychádzal z vykonaného
dokazovania, najmä zo znaleckých posudkov, ktoré poskytli odborný pohľad na jeho osobu, na okolnosti
spáchania skutku, na jeho konanie, súd pri ukladaní trestu mohol aplikovať § 39 ods. 1 Trestného zákona
o mimoriadnom znížení trestu. Takýto postup odporúčal aj znalec. Takto uložený trest by bol postačujúci
aj na ochranu spoločnosti, jeho nápravu, ako aj z pohľadu generálnej a individuálnej prevencie, pričom

dostatočne zabezpečí jeho prevýchovu a zároveň takýto trest by postihol len obžalovaného a nie aj jeho
rodinu. Znalci presne takýto postup odporúčali, avšak súd sa ich odborným názorom vôbec neriadil.
Taktiež trest pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby spĺňa svoj výchovný účel a bol by
uložený v súlade so zásadami pre ukladanie trestov v zmysle § 34 Trestného zákona. Vzhľadom nauvedené skutočnosti požiadal odvolací súd, aby zohľadnil všetky poľahčujúce okolnosti, oboznámil sa
so znaleckými posudkami psychológa i psychiatrov, ktorí jeho konanie kvalifikovali ako konanie v afekte
bez úmyselného konania, ktorí vidia možnosť jeho resocializácie i pri kratšom treste a uložil mu trest

pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby, prípadne mu mimoriadne znížil trest a zaradil
ho do ústavu s minimálnym alebo stredným stupňom stráženia.

Podané odvolanie obžalovaný odôvodnil aj prostredníctvom svojho obhajcu, kedy uviedol, že žiadnym
spôsobom nebagatelizuje konanie a ani následok obžalovaného. Obžalovaný má kritický postoj k

prejednávanému skutku od samého začiatku trestného konania. Svoje konanie ľutuje od samého
momentu uvedomenia si spôsobeného následku. Jeho postoj je nemenný a nevychádza zo sebaľútosti.
Pred spáchaním skutku viedol jednoduchý život, kde pre neho bola dôležitá práca, rodina, vzdelanie
a úprimnosť'. Uvedomuje si, že slová majú váhu a činy majú následky. Chápe dôležitosť objektu
chráneného skutkovou podstatou trestného činu vraždy - ľudského života. Taktiež neopomína zložitosť
justičnej práce, snahu objasniť trestnú činnosť a s tým spojený spoločenský tlak. Uvedené však

nemôže byt' na úkor spravodlivosti a primeranosti trestu. Má za to, že sa senát neriadil § 2 ods. 7,
ods. 12 Trestného poriadku a po vykonanom dokazovaní vo vzťahu k trestu dospel k nesprávnym
záverom. Konanie pred prvostupňovým súdom neprebehlo zákonným spôsobom, Obžalovaný urobil
vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Predseda senátu umožnil prokurátorovi
vykonať výsluch obžalovaného v rozpore s § 258 ods. 1 Trestného poriadku. Predseda senátu po

tom, čo zistil, že sa v pojednávacej miestnosti okrem osôb mediálneho prostredia nachádzajú aj
obaja rodičia obžalovaného, týchto na čas výsluchu obžalovaného požiadal, aby opustili pojednávaciu
miestnosť. Tento postup nemá oporu v § 261 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, nakoľko obhajca a
ani prokurátor nenavrhoval predvolať a ani vypočuť' rodičov obžalovaného. Má za to, že prvostupňový
súd porušil obligatórnu povinnosť súdu prihliadať pri určovaní druhu trestu a jeho výmery na pomer

a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Uvedená povinnosť vychádza z § 38 ods.
2 Trestného zákona, keď vo výrokovej časti absentuje presná citácia poľahčujúcich a priťažujúcich
okolností. Obžalovaný považuje za potrebné uviesť, že prvostupňový súd nesprávne uviedol trvalý
pobyt obžalovaného. Súd nepriznal obžalovanému poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. a) Trestného
zákona, teda že obžalovaný spáchal trestný čin v ospravedlniteľnom silnom citovom rozrušení. Z

právnej kvalifikácie skutku vyplýva, že sa obžalovaný dopustil skutku na osobe blízkej - manželke.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že sa obžalovaný snažil vytvoriť harmonické a trvalé životné
spoločenstvo a snažil sa zabezpečovať riadnu výchovu detí. Túto snahu je možné hodnotiť pozitívne
nielen po materiálnej stránke, ale aj po stránke emocionálnej, ktorú naplno venoval svojej manželke a
svojim milovaným deťom. Je toho názoru, že prvostupňový súd nesprávne posúdil citové rozrušenie

obžalovaného, keď pripúšťa z partnerského rozhovoru takúto možnosť, ako aj konštatuje jeho veľkú
citovú naviazanosť na nebohú poškodenú. Z vykonaného dokazovania, najmä výsluchu poškodenej
N., a sestry poškodenej I. N. vyplýva, že obžalovaný poškodenú zbožňoval, nikdy na ňu nezvýšil hlas,
vo všetkom jej bol nápomocný. Z výpovede svedkyne A. vyplýva, že z počiatku poškodená hovorila o
svojom manželovi ako o múdrom, sčítanom a šikovnom mužovi, ktorý vedel poradiť, avšak z odstupom

času o ňom hovorila ako o spolubývajúcom. Z toho je zrejmé, že pokiaľ nastala takáto zmena, ku
ktorej pristúpila aj nevera zo strany poškodenej, je nepochybné, že to vyvolá v druhom partnerovi
veľké citové rozrušenie. Ospravedlniteľnosť takéhoto rozrušenia sa nedá zmerať. Nevera jedného z
partnerov vyvoláva u väčšiny ľudí, ktorých sa dotýka, veľmi silné emócie. Sú jedinci, ktorý sa v dôsledku
opakovaných nevier zo strany partnerov vedia s takouto skutočnosťou vyrovnať pomerne rýchlo a bez

tragických následkov. Citová vybavenosť obžalovaného sa vyznačuje kolísavosťou v záťaži vyplývajúcej
z interpersonálnych interakcií s blízkymi osobami, čo zodpovedá úvahe o nižšej osobnostnej zrelosti
(bod č. 6 znaleckého posudku č. 47/2025 z odboru psychológia). Znalec na str. 20 posudku konštatuje,
že je viac pravdepodobné "vyčíňanie v hneve". Z psychologického hľadiska je hnev základná, spontánna
emócia, ktorá je univerzálna pre všetkých ľudí. Je to prirodzená a adaptívna reakcia na hrozbu,

nespravodlivosť, frustráciu alebo pocit, že boli porušené hranice, potreby, alebo hodnoty. Podľa znalca je
pravdepodobné,žemotívomniejesnahao„odstráneniefrustrujúcejprekážkyvpodobepoškodenej,ako
zdroja vlastného „dyskomfortu", ale neadaptívna snaha o odstránenie vlastného (subj. neznesiteľného)
stavu silných negatívnych emócií so smerovaním agresie voči manželke, ako spôsobu vybitia takého
napätia. Teda ide podľa znalca s vysokou pravdepodobnosťou o ..konflikt v afekte" s cieľom zbaviť sa

neznesiteľného napätia. Poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. e) Trestného zákona úzko nadväzuje
na vyššie uvedenú argumentáciu a poukázal na str. 20 znaleckého posudku ohľadom vzťahových
špecifikácií. Z vysvetlivky k § 36 písm. e) Trestného zákona (Samaš, Stiffel, Toman) vyplýva, že tlak
vyplývajúci zo stavu odkázanosti alebo podriadenosti môže negatívne ovplyvniť páchateľovo slobodnérozhodovanie. Odkázanosť môže vyplývať najmä z rodinných vzťahov, citových vzťahov a pod. Mal by
však byť daný určitý stupeň závažnosti takéhoto vzťahu, aby sa mohla reálne prejaviť vôľa dominantnej
osoby na páchateľa. Z vyššie uvedenej citácie ako aj z okolností, ktoré vyplynuli z dokazovania, je

zrejmá takáto skutočnosť. Prvostupňový súd obžalovanému nepriznal ani poľahčujúcu okolnosť podľa
§ 36 písm. h) Trestného zákona. Z vysvetlivky k uvedenému ustanoveniu vyplýva, že vplyv tiesnivých
osobných alebo rodinných pomerov sa prejaví napríklad vo vážnej chorobe páchateľa, alebo niektorého
z jeho rodinných príslušníkov, pri rozvrate rodinného alebo manželského života a pod. Uvedené tiesnivé
osobné a rodinné pomery budú páchateľovi poľahčovať len v prípade, ak si ich nespôsobil sám.

Z dokazovania vyplýva, že rozvrat manželského života obžalovaný nezapríčinil. V tomto smere súd
nedostatočne venoval pozornosť znaleckému posudku z odboru psychológia č. 47/2025. Znalecký
posudok bol ako dôkaz vykonaný v konaní pred súdom a je potrebné na neho prihliadať komplexne,
nie len v rovine záverov. S poukazom na vyššie uvedené závery psychodiagnostického vyšetrenia,
ako aj na dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní, nevyplýva, že by si obžalovaný sám spôsobil
tiesnivé osobné, resp. rodinné pomery. Obžalovaný viedol riadny život občana, syna, manžela, otca. Zo

žiadneho dôkazu nevyplýva konanie, ktorým by sa sám pričinil o rozvrat manželstva a rodiny, pričom
poukázal na príslušnú časť uvedeného znaleckého posudku. Prvostupňový súd pri ukladaní trestu
vôbec nezohľadnil ani jeden z týchto znaleckých posudkov, neriadil sa ich zisteniami a v napadnutom
rozsudku sú znalecké posudky uvedené len veľmi okrajovo. Prvostupňový súd sa vôbec nevysporiadal s
názorom znalcov, že obžalovaný konal v afekte, že správanie obžalovaného bolo dezorganizované a že

nejde o plánované a úmyselné konanie. Napriek konštatovaniu znalca RNDr. Kešického, ktorý vzhľadom
na osobnosť obžalovaného, okolnosti spáchania skutku, uvádzal trest s kratšou trestnou sadzbou a
upozornil súd na negatíva trestu odňatia slobody, s týmto konštatovaním sa súd vôbec nezaoberal,
žiadnym spôsobom nevyhodnotil tieto zistenia znalca a ani ich neuviedol do odôvodnenia rozsudku.
Prvostupňový súd obžalovanému priznal priťažujúcu okolnosť' v zmysle § 37 písm. g) Trestného zákona,

keď uvádza, že sa dopustil konania v obydlí nebohej. Súd opomenul skutočnosť, že obžalovaný v
obydlí žil dlhodobo s manželkou a deťmi. Skutok obžalovaný nespáchal v obydlí "iného" - cudzej
osoby. V predmetnej nehnuteľnosti obžalovaný žil, nebol v nájme ani podnájme. Obžalovaný nebol
odlúčený. V tejto súvislosti súd opiera svoju argumentáciu o uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 30.
marca 2022, sp. zn. 4To/34/2023, avšak toto rozhodnutie je nevyhľadateľné - neexistuje. Obžalovaný

sa vynasnažil odstrániť škodlivý následok svojho činu a preto predal byt, aby uhradil celý úver vo
výške 180.000,- eur, taktiež uhradil obom deťom náhradu škody - nemajetkovú ujmu v celej výške,
ako požadovali, t. j. každému po 70.000,- eur, ešte pred hlavným pojednávaním a uhradil škodu
poškodenej vo výške 40.000,- eur. Prvostupňový súd toto konanie obžalovaného zohľadnil priznaním
poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. k) Trestného zákona, avšak nepremietol do uloženého trestu.

V celom súhrne uvedených skutočností boli splnené podmienky na použitie ustanovení o mimoriadnom
znížení trestu. Ohľadom prihliadnutia na poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného zákona
poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23To/4/2023 a rozsudok Krajského súdu v
Bratislave zo 16. marca 2017, sp. zn. 2To/131/2016. Vzhľadom k zásadám ukladania trestov (najmä §
34 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona) účel trestu bude pre obžalovaného naplnený uložením kratšieho

trestu odňatia slobodu. V aplikačnej praxi súdov okolnosťami prípadu sú všetky skutočnosti, ktoré
majú vplyv na posúdenie povahy, charakteru a závažnosti trestného činu, vrátane možnosti nápravy
obvineného. Za pomery obvineného možno zase považovať viac významných poľahčujúcich okolností
pri nedostatku priťažujúcich okolností. Tieto okolnosti súd v danom prípade dostatočne neskúmal a § 39
ods. 1 Trestného zákona neaplikoval. Podľa rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky

neprimerane prísne (ale samozrejme i neprimerane mierne) tresty pôsobia škodlivo na páchateľa i
spoločnosť. U verejnosti môžu neprimerané tresty vyvolať súcit s páchateľom či ohroziť ich dôveru v
spravodlivé rozhodovanie súdu, či ich dôveru v súdnu moc ako celok (PL. ÚS 106/2011). Ústavný súd
vo svojej činnosti podotýka, že u páchateľa neprimerane prísne tresty vedú k zatrpknutosti, pretože
takéto tresty páchateľ oprávnene nemôže považovať za spravodlivé. Páchateľ je súdom odsudzovaný

za nespravodlivosť (bezprávie), ktoré trestným činom spáchal, a preto má právo očakávať spravodlivosť
zo strany súdu. Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutným predpokladom dosiahnutia výchovných
účinkov trestu, keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu
ako spravodlivého následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k
takejto akceptácii trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu tak možno

považovať aj za predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného. V
tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že resocializácia u obžalovaného je vysoko pozitívna,
pričom neboli navrhnuté žiadne ochranné opatrenia. V rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva
významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu, ktorá fakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavkyv konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu je prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh a
výmera trestu musí byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým
zvláštnostiam konkrétneho prípadu. V prejednávanej veci tomu tak nie je a odôvodnenie pôsobí v

napadnutých častiach arbitrárne a nepreskúmateľne. Vzhľadom na uvedené požiadal odvolací súd, aby
dôsledne zvážil dôvody odvolania a sám uložil trest za použitia ustanovení o mimoriadnom znížení
trestu aj s poukazom na § 39 ods. 3 písm. c) Trestného zákona, nakoľko má za to, že aj vzhľadom na
prevažujúci počet poľahčujúcich okolností, okolností prípadu, predošlý riadny život obžalovaného, jeho
postoj k prejednávanej veci, bol prvostupňovým súdom uložený neprimerane prísny trest. V prípade,

že odvolací súd dospeje k záveru, že je potrebné vec vrátiť prvostupňovému súdu na nové konanie,
navrhol uložiť pokyn súdu prvého stupňa opätovne zvážiť všetky okolnosti rozhodujúce pre uloženie
trestu obžalovanému (s prihliadnutím najmä na jeho osobu, charakter súdenej trestnej činnosti ako aj
okolnosti prípadu) a tomuto nanovo aj v zmysle všeobecných zásad pre ukladanie trestu uložiť zákonný
a spravodlivý trest pod spodnú hranicu tak, aby bol splnený účel trestu.

Prokurátor v dôvodoch odvolania podaného v neprospech obžalovaného uviedol, že s napadnutým
rozhodnutím súdu a jeho odôvodnením vo vzťahu k výroku o treste v spojení s absenciou výroku o
ochrannom opatrení nie je možné súhlasiť a považuje ho za rozporný s § 34 ods. 1, ods. 4 Trestného
zákona v spojení s § 145 ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm. k), písm. m) Trestného zákona, § 38
ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, v spojení s § 35 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona s poukazom na

§ 76 ods. 1 Trestného zákona. Prokurátor navrhol na hlavnom pojednávaní uložiť obžalovanému za
spáchanie žalovaného trestného činu podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody vo
výmere 20 rokov, s jeho zaradením na výkon tohto trestu odňatia slobody podľa § 48 ods. 3 písm.
b) Trestného zákona do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia a
zároveň mu navrhol podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona, § 78 ods. 1 Trestného zákona uložiť ochranný

dohľad vo výmere 3 rokov, za súčasného uloženia povinnosti podrobiť sa v súčinnosti s probačným
a mediačným úradníkom programu sociálneho výcviku podľa § 51 ods. 4 písm. h) Trestného zákona.
Takéto uloženie trestu považoval dozorový prokurátor za napĺňajúce účel generálnej a individuálnej
prevencie u konkrétneho obžalovaného v zmysle § 34 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona, avšak len v
spojení s navrhovaným uložením ochranného dohľadu v zmysle § 35 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona,

bez uloženia ktorého by výšku uloženého trestu za primeranú nepovažoval. S poukazom na § 34
ods. 1 Trestného zákona zdôraznil, že individuálny účel ukladaného trestu by mal zabezpečiť, aby sa
obžalovaný v prípade vzniku ďalšej vyhrotenej situácie, s ktorými sa každý človek v bežnom živote
pravidelne stretáva, nedopustil ďalšieho úmyselného zmarenia života iného, a tohto prevychoval takým
spôsobom, aby sa v budúcnosti trestnej činnosti nedopúšťal. Generálnym účelom ukladaného trestu

je odradiť potenciálnych páchateľov vrážd od ich spáchania ukladaním dostatočne prísnych trestov za
ich spáchanie, a zároveň morálne odsúdiť túto formu najzávažnejšej trestnej činnosti spoločnosťou.
S poukazom na § 34 ods. 4 Trestného zákona zdôraznil, že žalovaný skutok bol spáchaný zo strany
obžalovaného tým, že spôsobil svojej manželke za použitia noža 26 bodných a rezných rán, vrátanie
obranných zranení, čím jej úmyselne spôsobil smrť, a motívom tohto jeho konania bolo jeho podozrenie

o manželkinej nevere, pričom k tomuto skutku sa uchýlil v priestore, v ktorom sa mala poškodená
cítiť bezpečne z dôvodu, že išlo o jej domov, čím úmyselne zmaril život svojej manželky, a zároveň
matky dvoch maloletých detí. Uvedeného konania sa obžalovaný nedopustil v bezprostrednom afekte
po zistení podozrenia o nevere svojej manželky z dôvodu, že o ňom mal mat' vedomosť minimálne pol
roka, svoju traumu z tohto zistenia napriek svojmu intelektu neriešil v súčinnosti s odborníkmi, ale túto v

sebe dusil až do dňa spáchania žalovaného skutku. Od svojej manželky nebol obžalovaný ekonomicky
závislý z dôvodu svojej ekonomickej samostatnosti, na základe čoho preňho nebolo problematické
riešenie zistenej nevery odlúčením sa od manželky. Takýto spôsob spáchania žalovaného skutku možno
považovať za mimoriadne brutálny útok na najdôležitejší záujem chránený Trestným zákonom, ktorým
je záujem na ochrane života človeka, v danom prípade človeka blízkeho, ktorého motiváciou bola

žiarlivosť. Zároveň však bolo potrebné pri ukladaní trestu prihliadnuť aj k tomu, že obžalovaný viedol
pred spáchaním žalovaného skutku riadny život, čím bola uňho naplnená poľahčujúca okolnosť podľa
§ 36 písm. j) Trestného zákona, a priznal sa k spáchaniu žalovaného skutku, čím bola uňho naplnená
poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona. V uvedenej veci má však za to, že u
obžalovaného nebola naplnená poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. k) Trestného zákona, ako to bolo

konštatované v napadnutom rozsudku, s poukazom na to, že k náhrade škody poškodeným nedošlo zo
strany obžalovaného dobrovoľne, ale až pod tlakom jeho trestného stíhania v čase po podaní obžaloby,
teda v snahe znížiť výšku predpokladaného trestu, pričom mu nič nebránilo už v úvode prípravného
konania túto škodu uhradiť aspoň čiastočne, a to aj s poukazom na to, že o okruhu poškodenýchmusel mat' vedomosť, a to bez ohľadu na to, že poškodení si ju uplatnili až v závere prípravného
konania. Zároveň má za to, že u obžalovaného nebola naplnená poľahčujúca okolnosť podľa § 36
písm. m) Trestného zákona, ako to bolo konštatované v napadnutom rozsudku, s poukazom na to,

že obžalovaný síce oznámil na tiesňovej linke číslo 158 smrť svojej manželky, avšak neoznámil to, že
by ju bol zavraždil, čo neoznámil ani členom zakročujúcej hliadky Policajného zboru na mieste činu (s
poukazom na výpovede sv. U. S. a L.. V. M.), ani vyšetrovateľovi Policajného zboru pri svojom zadržaní,
a ani následne pri svojom prvotnom výsluchu v procesnom postavení obvineného dňa 26. februára
2025, kedy využil právo k veci nevypovedať, čo nemožno považovať za oznámenie trestného činu

bezprostredne po jeho spáchaní orgánom činným v trestnom konaní. Tiež bolo potrebné zohľadniť u
obžalovaného priaznivú prognózu jeho prevýchovy v ústave na výkon trestu odňatia slobody, ako aj to,
že od spáchania skutku do dňa jeho neprávoplatného odsúdenia uplynula krátka doba. Súhrn všetkých
týchto skutočnosti neodôvodňoval u obžalovaného, ako to konštatoval aj súd v napadnutom rozsudku,
ukladanie trestu za použitia § 39 Trestného zákona, ale ukladanie trestu v trestnej sadzbe stanovenej §
145 ods. 2 Trestného zákona, teda trestu odňatia slobody v rozpätí od 20 rokov do 25 rokov, pričom v

zmysle zabezpečeného znaleckého skúmania neprichádzalo u obžalovaného do úvahy ukladanie trestu
odňatiaslobodynadoživotie.Vkontexteuvedenýchskutočnostimázato,žeuobžalovanéhobyuloženie
trestu na dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona,
spĺňalo podmienky ukladania trestu podľa § 34 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona len v prípade súbežného
uloženia ochranného dohľadu obžalovanému podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona na dobu 3 rokov, za

súčasnéhouloženiavyššieuvedenejpovinnosti,atospoukazomnato,žeichúčelsavdanejveciprelína
a dopĺňa, pričom ani s poukazom na závery znaleckého posudku z odboru psychológie nemožno vylúčiť,
že v prípade prepustenia obžalovaného na slobodu po vykonaní uloženého trestu odňatia slobody tento
v prípade opätovného riešenia preňho hraničnej psychickej záťaže nezareaguje skratovo, ako tomu bolo
pri spáchaní žalovaného skutku, k čomu má podľa tohto znaleckého posudku sklony, navyše v spojení

s mimoriadne vysokou psychickou záťažou tesne po jeho prepustení z výkonu trestu odňatia slobody,
čomu by mohlo účinne zabrániť práve uloženie daného ochranného dohľadu. Vo vzťahu k § 35 ods. 1,
ods.5Trestnéhozákonazdôraznil,žepriukladaníochrannýchopatrenísaprimárneprihliadanaochranu
spoločnosti, sledujúc najmä prevenciu pred páchaním trestnej činnosti, za ktorú možno v danej veci
v spojení s uložením trestu odňatia slobody na dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby, v

danomprípadevovýške20rokov,považovaťsúbežnéuloženietakéhotoochrannéhoopatrenia,ktoréby
obžalovanémuzabránilovspáchaníďalšiehotrestnéhočinuvzhľadomnajehoosobnostnúpredispozíciu
zistenú znaleckým skúmaním, ako to už bolo uvedené vyššie. Vo vzťahu k § 76 ods. 1 Trestného
zákona zdôraznil, že v uvedenej veci je vedené trestné stíhanie voči obžalovanému za spáchanie
úmyselného obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona,

a to voči obžalovanému, ktorý v zmysle znaleckého dokazovania vo vypätých stresových situáciách má
sklony reagovať skratovo, čoho dôkazom bolo aj spáchanie žalovaného skutku, čo v súhrne vyvoláva
pochybnosť o tom, či obžalovaný bezprostredne po skončení výkonu trestu je schopný viesť riadny
život, pričom uloženie ochranného dohľadu by uňho malo zvýšiť šancu jeho resocializácie, a zabrániť
mu v opätovnom spáchaní trestného činu, k čomu môže mat' v zmysle daného znaleckého posudku v

záťažovej situácii sklony. V prípade, ak by u obžalovaného nedošlo k uloženiu trestu odňatia slobody
na 20 rokov za súčasného uloženia ochranného dohľadu po dobu 3 rokov, má za to, že by uloženie
samotného trestu odňatia slobody na samotnej spodnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby
nespĺňalo účel trestu v danej veci, a bolo by rozporné s § 34 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona, a bolo
by dôvodné uložiť za stíhaný skutok obžalovanému prísnejší trest odňatia slobody, a to trest odňatia

slobody minimálne na 20 rokov a 10 mesiacov. Vzhľadom na vyššie uvedené potom prokurátor navrhol,
aby Krajský súd v Bratislave podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e) Trestného poriadku zrušil rozsudok
prvostupňového súdu vo výroku o treste, resp. absencii uloženia ochranného opatrenia, a podľa § 322
ods. 3 Trestného poriadku rozhodol vo veci rozsudkom sám tak, že buď obžalovanému uloží podľa §
145 ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm. j), písm. l), § 38 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody

vo výmere 20 rokov a podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona obžalovaného zaradí na výkon trestu
odňatia slobody do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia; zároveň
podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona a § 78 ods. 1 Trestného zákona obžalovanému uloží ochranný
dohľad vo výmere 3 roky za súčasného uloženia povinnosti podrobiť sa v súčinnosti s probačným a
mediačným úradníkom programu sociálneho výcviku podľa § 51 ods. 4 písm. h) Trestného zákona, alebo

eventuálne obžalovanému uloží podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm. j), písm. l), § 38 ods.
2 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 20 rokov a 10 mesiacov a podľa § 48 ods. 3 písm.
b) Trestného zákona obžalovaného zaradí na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu
odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia.K odvolaniu prokurátora sa obžalovaný písomne vyjadril tak, že sa pridržiava odvolania a jeho
písomného odôvodnenia, ktoré podal on i jeho obhajca. Má za to, že súd ani prokurátor nezohľadnili
znalecké posudky, ktoré boli v konaní urobené. K jeho osobe, pohnútke, motívu, úmyslu, spôsobu

konania a možnosti resocializácie sa vyjadrili až traja znalci - odborníci, ktorých názor súd ani prokurátor
nezobrali do úvahy a vôbec sa so znaleckými posudkami nevysporiadali a nevyhodnotili ich vo vzťahu
k všetkých dôkazom. Prokurátor uviedol, že „individuálny účel trestu by mal zabezpečiť, aby sa
obžalovaný v prípade vzniku ďalšej vyhrotenej situácie, s ktorými sa každý človek v bežnom živote
pravidelne stretáva, nedopustil ďalšieho úmyselného zmarenia života iného.“ Toto jeho vyjadrenie

však nekorešponduje so znaleckými posudkami. Podľa znaleckého posudku RNDr. Mgr. Kešického
PhD. znalec nenachádza sklon k ofenzívnej a inštrumentálnej agresii, možná recidíva je po odpykaní
trestu odňatia slobody (pokiaľ bude uložený) málo pravdepodobná. I napriek tomuto stanovisku
znalca prokurátor uvádza, že má obavu, že obžalovaný bude pokračovať v trestnej činnosti. Tieto
jeho obavy však nevyplývajú z vykonaného dokazovania, čo podporil citovaním znaleckého posudku.
Tvrdenie prokurátora, že „v zmysle znaleckého dokazovania vo vypätých stresových situáciách má

sklony reagovať skratovo“ nevyplýva vôbec zo znaleckého dokazovania. Nekoná skratovo v bežných
stresových situáciách, čo tiež podporil citovaním znaleckého posudku. V žiadnom prípade sa nesnaží
zbaviť zodpovednosti, ale prosí odvolací súd, aby prihliadol na jeho osobu a osobnostné črty. Manželku
a deti miloval a žil iba pre nich. Rodina, manželstvo, láska, vernosť, úcta a porozumenie sú základné
hodnoty jeho života a rodina bola u neho vždy na prvom mieste. Manželke vždy vyhovel vo všetkom,

čo chcela, lebo bola pre neho dôležitá a chcel, aby bola spokojná a šťastná. Podporoval ju, keď si
zvyšovala kvalifikáciu, venovala sa záľubám a sebe. On sa v tom čase venoval ich deťom a vôbec mu
neprekážalo, že manželka trávi čas mimo rodinu. Svoju prácu prispôsobil rodine a čas trávil väčšinou
s deťmi. Keď manželka chcela, aby podstúpil vazektómiu, tak to urobil, keď chcela ísť na potrat, tak jej
ho vybavil, hoci ani s jedným vnútorne nesúhlasil. Časom sa dozvedel, že v čase vazektómie mu bola

manželka neverná, žiaľ nie raz a nie s jedným mužom. I napriek nevere manželky nevedel od rodiny
odísť, lebo mu na deťoch nesmierne záležalo. Mal obavu, že príde o deti. Manželka vedela, že ho jej
správanie zraňuje a že je na nej závislý. Bál sa, že ak odíde z domu, deti neuvidí, lebo manželka vedela
človeka odstrihnúť a viac sa s ním nebaviť tak, ako to vyplýva zo svedeckých výpovedí. Vo vzťahu
bol vždy ten, ktorý bol submisívny a manželka svoju dominanciu využívala a vedela ním manipulovať.

V jeho prípade sa napätie stále stupňovalo a keď mu manželka povedala, že už nikdy nebude mať
žiadnu rodinu, tak sa v ňom všetko zlomilo. Nevie si spomenúť na priebeh skutku a veľmi ho ničí,
že manželke ublížil, lebo nikdy nebol agresívny, útočný ani násilný a nechcel manželku zabiť. Jeho
konanie ho samého šokovalo a nevie si ho vysvetliť. Veľmi svoje konanie ľutuje. Prokurátor konštatuje,
že motívom konania bolo podozrenie o manželkinej nevere, on však o nevere vedel minimálne pol roka a

tentomotívnevyplývazdokazovania,anizoznaleckýchposudkov.Jehomotiváciounebolaanižiarlivosť,
ako sa mylne domnieva prokurátor. Zo znaleckých posudkov nevyplýva motív uvádzaný prokurátorom.
Pokiaľ prokurátor namieta poľahčujúcu okolnosti v zmysle § 36 písm. k) Trestného zákona, obžalovaný
dodal, že v zákone sa neuvádza, kedy má páchateľ uhradiť škodu, či pred, alebo po podaní obžaloby.
Jeho snahou po skutku bolo, aby zabezpečil svoje deti po materiálnej stránke, lebo vie, že im veľmi

ublížil. Snažil sa odstrániť škodlivé následky trestného konania a keďže by si veľmi prial, aby trestný
čin nespáchal, aby manželka žila a aby boli zase rodina, čo sa nestane, urobil všetko preto, aby deti
zabezpečil aspoň finančne. Život nie je možné oceniť v peniazoch a urobil by všetko, aby jeho deti mali
späť svoju matku. Nesmierne sa za svoje konanie hanbí, ľutuje všetko, čo spravil a ľutuje, že deťom
takto ublížil. Nikdy si neodpustí, že im zobral matku a že im spôsobil psychickú ujmu. Svoje deti veľmi

ľúbi. Preto aj v dedičskom konaní po manželke odmietol dedičstvo a dal čestné prehlásenie, že hneď,
ako bude novostavba rodinného domu, v ktorom sa odohral incident, skolaudovaná, svoju polovicu v
nehnuteľnosti prevedie na deti, aby dom vlastnili každý v 1-ici, k čomu doložil uznesenie Mestského
súdu Bratislava IV z 20. augusta 2025, sp. zn. 44D/146/2025, Dnot/21/2025, vyhlásenie o odmietnutí
dedičstva a čestné prehlásenie. Navyše uhradil dňa 11. apríla 2025 úver vo výške 180.640,- eur, poplatil

podlžnosti a pôžičky, aby dedičstvo pre deti bolo bez dlhov. Taktiež prostredníctvom svojich rodičov obe
deti poistil - majú cestovné poistenie, poistenie pre prípad invalidity a kritických chorôb detí, výživné
na deti pravidelne platí a nemá žiadne nedoplatky na výživnom, k čomu doložil potvrdenie o ukončení
zmluvného vzťahu, potvrdenia o poistení a potvrdenie z ÚPSVaR. Nemajetkovú ujmu poškodenej uhradil
hneď, ako sa dozvedel, že poškodená Mgr. T. N. zaslala návrh vyšetrovateľovi, kde žiadala škodu vo

výške 40.000,- eur. Prostredníctvom svojich rodičov založil bežné a sporiace účty U. i C. a na ich účty
zaslal sumu každému po 70.000,- eur tak, ako požadovali v návrhu. V tomto návrhu nebolo uvedené, že
nemajetkovú ujmu má uhradiť na jeden účet a ani nebolo uvedené číslo účtu. Ide o vysokú sumu, ktorú
nemalkdispozícii,alepredetibyurobilvšetko,pretopredalbyt,ktorývlastnilpreduzavretímmanželstva.Nesnažil sa sumu znížiť, vyhýbať sa jej zaplateniu, ani nijako nešpekuloval pri zaplatení tejto sumy.
Právny zástupca poškodených následne žiadal, aby peniaze z účtov detí v celkovej sume 140.000,-
eur zaslal na jeden účet, ktorý mu oznámil bez názvu účtu. Keďže chcel, aby boli deti zabezpečené,

peniaze vo výške 140.000,- eur vybral z účtov, ktoré zriadil pre deti a poslal na účet, ktorý mu oznámil
právny zástupca poškodených. Náhrada škody bola jeho deťom riadne a dobrovoľne uhradená, k čomu
doložil potvrdenie o zrealizovaných platbách z 12. augusta 2025, potvrdenie o zaplatení 70.000,- eur
pre U. a 70.000,- eur pre C. a potvrdenie o zrealizovanej platbe z 08. septembra 2025. Doklady zaslal
na Krajskú prokuratúru v Bratislave a rovnako tieto doklady doložil do spisu i obhajca, avšak súd tieto

doklady neoboznámil a nespomenul ich ani v rozsudku. Hoci sa snažil odstrániť následky svojho konania
a uhradil všetky dlhy, zaplatil svokre i deťom nemajetkovú ujmu, prokurátor jeho konanie nepovažuje za
poľahčujúcu okolnosť. Jednoznačne preukázal svojim konaním po čine, že mu na deťoch veľmi záleží
a ich dobro je pre neho prvoradé, čoho dôkazom bolo i jeho čestné prehlásenie a vzdanie sa dedičstva.
Súd vzhliadol jednu priťažujúcu okolnosť a to, že spáchal skutok v dome iného, čo však nevyplýva
z vykonaného dokazovania, keďže v spise sa nachádza uznesenie Mestského súdu Bratislava IV z

20. augusta 2025, sp. zn. 44D/146/2025, Dnot/21/2025, na základe ktorého je vlastníkom predmetnej
novostavby rodinného domu. Skutok sa teda nestal v dome iného, ale v dome, ktorý patril do BSM a
teda nie je možné prihliadnuť na priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. g) Trestného zákona. Svokre i
švagrinejsalistomospravedlnilapoďakovalsaim,žesastarajúojehodeti.Veľmisitováži.Nemajetkovú
ujmu svojim deťom i svokre uhradil dobrovoľne hneď, ako si ju vyčíslili a mal peniaze k dispozícii bez

toho, aby ho súd na túto škodu zaviazal, prípadne ho na jej úhradu niekto z orgánov činných v trestnom
konaní vyzýval. Deťom platí výživné vo výške, ako požadujú, platí im poistné, lebo ich veľmi ľúbi a
záleží mu na nich. Škodu im uhradil nie preto, aby mal poľahčujúcu okolnosť, ale preto, že sú to jeho
deti, o ktoré sa chce postarať, aby im nič nechýbalo a vie ich zabezpečiť teraz len materiálne. Hoci si
želá byt' znovu s deťmi, vidieť ich, starať sa o nich a vychovávať ich, uvedomuje si, že za to, čo urobil,

si zaslúži trest. Nemôže súhlasiť s tvrdením prokurátora, že nebola naplnená poľahčujúca okolnosť
podľa § 36 písm. m) Trestného zákona. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že oznámil
trestný čin, zavolal na tiesňovú linku. V zákone sa nehovorí o tom, že musí hneď doznať vinu. Tohto
ani nebol schopný, keďže po skutku bol v šoku, psychicky sa „zložil" a bol mu podaný diazepam. Nebol
psychicky schopný vypovedať. Taktiež nie je možné súhlasiť s názorom prokurátora, že mu nemožno

priznať túto poľahčujúcu okolnosť, lebo nepovedal hliadke, že manželku zavraždil a následne využil
právo k veci nevypovedať. Poľahčujúca okolnosť v zmysle § 36 písm. m) Trestného zákona nehovorí
nič o tom, že musí doznať vinu a vo veci vypovedať, ale uvádza, že páchateľ sám oznámil trestný
čin, čo urobil bez toho, aby v tom čase vedel, že ide o poľahčujúcu okolnosť. Zo znaleckých posudkov
vyplýva, že ku skutku je kritický, uvedomuje si následky svojho konania. Znalec Kešický nachádza u

neho významne zvýšenú úzkosť, strach, nervozitu, ustarostenosť, nadmerné obavy, smútok a depresiu,
ktoré sú súčasťou reakcie na stres spojený so skutkom. Nie je mu ľahostajné, čo spravil, cíti vinu, ktorú
na hlavnom pojednávaní doznal a nesnaží sa zbaviť zodpovednosti. Len prosí odvolací súd, aby bol
spravodlivý, uložil mu primeraný trest a zohľadnil znalecké posudky, jeho osobné a rodinné pomery.
Pokiaľ ide o odvolanie prokurátora ohľadom neuloženia ochranného dohľadu, tento navrhuje zamietnuť,

s poukazom na dôvody, ktoré uviedol súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku. Ochranný dohľad
ani liečenie nenavrhli znalci, ktorí sú v obore odborníci a ani v znaleckých posudkoch sa nevyjadrili, že
je pre spoločnosť nebezpečný. Preto nie je jasné, na základe čoho prokurátor žiada ochranný dohľad,
ak jeho význam nevidia znalci. Jednoznačne znalci vo svojich záveroch konštatovali, že prognóza jeho
ďalšieho vývoja je vysoko pozitívna, že jeho schopnosť ovládať brzdiace mechanizmy, pokiaľ ide o

násilné konanie je za bežných okolností vysoká a že spúšťačom k búrlivej agresii v stave stupňujúceho
sa afektu, ako spôsobu uvoľnenia subjektívneho neznesiteľného napätia, bola vysoká miera sociálnej
závislosti spojená s generovaním negatívnych emócií v nadväznosti na pocity ohrozenia rozpadom
vzťahu, ktoré boli zadržiavané a prispeli k nárastu intrapsychického napätia. Možnosť jeho resocializácie
je vysoko pozitívna a jeho pobyt na slobode nie je pre spoločnosť nebezpečný. Taktiež znalci uvádzajú,

že má rozvinuté vyššie city a vytvorený hodnotový systém. Vôľové vlastnosti má podľa znalca kvalitné,
pričom konštatuje vysokú cieľavedomosť. Nie je teda zrejmé, z čoho prokurátor vychádzal, keď uviedol,
že má pochybnosti, že po skončení výkonu trestu bude schopný viesť riadny život. Poukázal aj na
rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4To/58/2016. Ako vyplýva z jeho odpisu registra trestov,
odpisu z ústrednej evidencie priestupkov, zo znaleckých posudkov, doposiaľ žil bezúhonným životom a

skutok spáchal v afekte, čím prišlo k ojedinelému vybočeniu z rámca zákonného, etického a slušného
správania sa. Uvedomuje si brutalitu útoku, aj že zobral život mojej manželke, čím naplnil kvalifikovanú
skutkovú podstatu, avšak súd skutočnosť, že sa trestnej činnosti dopustil na blízkej osobe vyhodnotil
ako priťažujúcu skutočnosť, čo nie je zo zákona možné. Trest uložený páchateľovi trestného činu má byťsankcia smerovaná výlučne voči páchateľovi trestného činu a teda má postihovať výlučne páchateľa a to
tak, aby sa zabezpečil čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Samotným uložením trestu
sa nepriamo postihne i jeho rodina a jemu blízke osoby, ktoré sú závislé na jeho príjmoch a starostlivosti.

Má dve maloleté deti a rodičov, ktorí majú svoj vek a zdravotné problémy, obaja sú osoby ŤZP. Rodičom
pomáhal a staral sa o nich. Taktiež pomáhal jeho krstnej, ktorá má tiež vážne zdravotné problémy. Nevie,
či ho deti budú chcieť niekedy vidieť a stretávať sa s ním, či mu budú vedieť odpustiť jeho konanie, ale
on má o deti záujem a chce vedieť, ako sa im darí v škole, aké krúžky navštevujú a či sú zdravé. Matku
im nahradiť nemôže, aj keď by si to nesmierne želal, ale vie deti zabezpečiť finančne, vzhľadom na jeho

vzdelanie, pracovné skúsenosti krízového manažéra v IT sektore a jeho jazykové znalosti nemčiny a
angličtiny. Má za to, že trest odňatia slobody vo výmere 20 rokov nepodmienečne nezodpovedá jeho
pomerom vzhľadom aj na mimoriadne negatívny vplyv na jeho rodinu. Takýto trest je neprimerane prísny
a na zabezpečenie spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania tak, ako to navrhuje znalec Kešický,
ktorý upozorňuje súd na negatívny vplyv účinku trestu v zmysle inštitucionalizmu a nežiadúcej integrácie
do kriminálneho prostredia vo výkone trestu. V prípade, ak by mu odvolací súd mimoriadne znížil trest,

za čo by bol nesmierne vďačný, dokáže sa hneď zaradiť do spoločnosti, nájsť si vhodné zamestnanie,
aby mohol deťom finančne pomáhať a postarať sa o nich. V súvislosti s § 39 ods. 1, ods. 2 písm. d),
ods. 4 Trestného zákona poukázal a odcitoval časť rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 23. októbra 2019, sp. zn. 3To/2/2019 a na S 44/2017. Prokurátor sa vo svojom odvolaní neopiera o
vykonané dokazovanie, ale len o jeho subjektívne názory, čo sa týka motívu a poľahčujúcich okolnosti,

hoci boli vykonané 2 znalecké posudky, o tieto svoje závery neopiera. Preto prosí odvolací súd, aby
sa oboznámil s vykonaným dokazovaním, najmä so znaleckými posudkami a odvolanie prokurátora
zamietol ako nedôvodné a v plnom rozsahu vyhovel jeho odvolaniu.

K odvolaniu prokurátora sa obžalovaný vyjadril aj prostredníctvom obhajcu a to tak, že nemožno súhlasiť

s argumentáciou prokurátora, že sa konania, ktoré je predmetom stíhania, nedopusti v afekte, keď takúto
skutočnosť konštatuje znalec na strane 27 znaleckého posudku z odvetvia psychológia. Aj spôsob a
následok prameniaci z informácie, s ktorou obžalovaný žil, spracovával ju, je popísaný v uvedenom
znaleckom posudku. Nie je možné opomínať zistenia a fakty znalcov a selektívne z nich vyvodzovať
závery, ktoré nekorešpondujú s obsahom znaleckého posudku. Prokurátor obžalovaného stavia do

svetla nenapraviteľnosti a neschopnosti ďalšieho života. Toto je v príkrom rozpore s konštatovaním
znalcov. V neposlednom rade argumentácia prokurátora o tom, ako mal riešiť situáciu v partnerskom
živote, vyznieva nad rámec trestného konania. Úlohou súdu je spravodlivo potrestať páchateľa za to,
čoho sa dopustil a nie čoho sa nedopustil, resp., nevykonal. Obžalovaný si teraz plne uvedomuje
dosah konania a následok, ktorý spôsobil. Svoje konanie nebagatelizuje a úprimne ho ľutuje. K ďalšej

argumentáciiprokurátoraodcitoval§76ods.1Trestnéhozákona.Obžalovanýnespĺňaanijednuzkritérií
na uloženie ochranného dohľadu podľa označeného ustanovenia zákona. V tomto je potrebné uviesť,
že na to poukazujú aj znalci z odboru psychiatria v bode 10, 11 a 12 znaleckého posudku č. 19/2025
a 42/2025. Nesúhlasí ani s argumentáciou prokurátora k poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. k)
Trestného zákona. Zo znenia toho ustanovenia nevyplýva, kedy má páchateľ nahradiť škodu. Je zrejmé,

že by sa tak malo stať do rozhodnutia súdu o prípadne uplatnenom nároku poškodeného. Prokurátor vo
svojej argumentácii uvádza, že obžalovaný vedel o okruhu poškodených. Kto je poškodený v trestnom
konaní je uvedené v § 46 a nasl. Trestného poriadku. V prípravnom konaní bola dňa 25. februára
2025 a dňa 02. apríla 2025 vypočutá v procesnom postavení L.. T. N., ktorá ani v jednom zo svojich
výsluchov neuviedla konkrétnu výšku škody. Dňa 12. augusta 2025 sa uskutočnilo oboznámenie sa s

výsledkami vyšetrovania, kde bolo zo strany zástupcu poškodeného do spisu založené plnomocenstvo
na zastupovanie poškodených maloletého U. W. a C. W.. Splnomocnenie na zastupovanie podpísal I..
I. N.. Takáto osoba nebola v trestnom konaní vôbec vypočutá a už vôbec nie k uplatneným nárokom na
náhradu nemajetkovej ujmy. K argumentácii prokurátora, že obžalovaný už v rámci prípravného konania
neuhradil škodu, uvádza, že dňa 07. augusta 2025 uhradil poškodenej Mgr. T. N. sumu vo výške 2.000,-

eur, ako čiastočnú náhradu škodu, k čomu doložil fotokópiu potvrdenia o zrealizovanej platbe. Uhradená
čiastka bola samozrejme symbolická v porovnaní s uplatneným nárokom, avšak obžalovaný nemal v tom
čase predstavu o výške uplatneného nároku zo strany poškodenej. Tento doklad o úhrade bol založený
do spisu v rámci oboznámenia sa s výsledkami vyšetrovania. Obžalovaný a ani obhajoba v čase úhrady
ešte nemali vedomosti, že v rámci trestného konania budú v procesnom postavení vystupovať aj deti.

Z povahy skutku sú to samozrejme obete, avšak podľa jeho názoru tak mali vystupovať od začiatku
trestného konania a je toho názoru, že im mal byt' v trestnom konaní ustanovený zástupca, aby bol ich
"vstup" do trestného konania legálny. Obžalovaný skutok úprimne ľutuje. Napriek väzobnému stíhaniu
vynaložil veľké úsilie, aby sa pokúsil odstrániť stav, ktorý zapríčinil. Bagatelizovanie náhrady škodya považovať ju za nedobrovoľné a z vypočítavosti nie je na mieste, najmä vo vzťahu k pozostalým.
Namietané priznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. m) Trestného zákona nemá oporu v
zákone. Toto ustanovenie neuvádza, akým spôsobom a akou formou má páchateľ trestný čin oznámiť.

Obžalovaný svoj čin oznámil na linke 158. Je všeobecne známe, že sa jedná o linku polície. Forma
oznámenia, akú zvolil obžalovaný, je primeraná rozpoloženiu, v akom sa nachádzal. Možno pripustiť, že
toto oznámenie mohol realizovať aj kultivovanejšie a do väčších detailov, avšak zo zvukového záznamu
je zrejmé, že bol v silnom rozrušení - afekte. Na podklade uvedeného požiadal, aby bolo odvolanie
prokurátora zamietnuté ako nedôvodné.

Krajský súd v Bratislave v konaní o odvolaniach prokurátora a obžalovaného nariadil verejné zasadnutie,
ktorého sa zúčastnili obžalovaný Q., jeho obhajca, prokurátor krajskej prokuratúry a splnomocnenec
poškodených JUDr. Q. R.. Podľa § 294 ods. 2 Trestného poriadku sa verejné zasadnutie vykonalo v
neprítomnosti splnomocnenca poškodených L.. T. N., nakoľko na to boli splnené zákonné podmienky.

Na verejnom zasadnutí bolo podľa § 326 ods. 5 Trestného poriadku v spojení s § 295 ods. 2 a § 269
Trestného poriadku čítaním oboznámené čestné vyhlásenie z 15. júla 2025, vyhlásenie o odmietnutí
dedičstva z 15. júla 2025, uznesenie Mestského súdu Bratislava IV z 20. augusta 2025, sp. zn.
44D/146/2025, potvrdenie o ukončení zmluvného vzťahu z U., potvrdenie o uzavretí poistnej zmluvy,
potvrdenie ÚPSVaR z 08. augusta 2025, 3x potvrdenie o zrealizovaných platbách obžalovaného,

pracovný posudok zamestnávateľa na obžalovaného a potvrdenie o zamestnaní obžalovaného.

Prokurátor krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom uviedol, že v danej veci sa
v plnej miere pridržiava podaného odvolania a jeho odôvodnenia a navrhuje, aby odvolací súd rozhodol
v súlade s týmto návrhom.

Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí uviedol, že sa taktiež v plnom rozsahu pridržiava
podaného odvolania a dôvodov v ňom uvedených, ako aj písomného vyjadrenia k odvolaniu prokurátora
a na ich základe navrhuje, aby bolo odvolaniu obžalovaného vyhovené a aby odvolanie prokurátora bolo
zamietnuté.

Obžalovaný sa na verejnom zasadnutí v rámci konečného návrhu vyjadril tak, že sa pripája k ústnemu
prednesu svojho obhajcu. Bol by rád, aby bolo jeho odvolaniu vyhovené a pokiaľ ide o odvolanie
prokurátora, toto navrhuje zamietnuť.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 315 Trestného poriadku) primárne konštatoval prípustnosť
odvolaní prokurátora a obžalovaného (§ 306 ods. 1 Trestného poriadku) a absenciu dôvodov na
rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Trestného poriadku a preto podľa § 317 ods. 1 Trestného
poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým obaja
odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom

zásadou,ženachyby,ktoréneboliodvolanímvytýkané,prihliadnelenvtedy,akbyodôvodňovalipodanie
dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Zistil pritom, že odvolania obžalovaného i prokurátora
sú čiastočne dôvodné.

V nadväznosti na vyššie uvedené a na podané odvolania zo strany prokurátora a obžalovaného voči

výroku o treste a z toho vyplývajúceho rozsahu prieskumnej povinnosti, odvolací súd nepreskúmaval
výrok o vine, vrátane právneho posúdenia skutku.

Odvolací súd v tomto smere iba konštatuje, že obžalovaný Q. na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie
v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, t. j. vyhlásenie, že je vinný zo spáchania skutku

uvedeného v obžalobe, následne súd prijal vyhlásenie obžalovaného podľa § 257 ods. 7 Trestného
poriadku. Je nutné tiež uviesť, že pred prijatím vyhlásenia súd obžalovaného poučil o jeho právach,
o zmysle priznania, jeho význame a prípadnom ďalšom postupe. Súd prvého stupňa obžalovanému
položil podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku a § 333 ods. 3 písm. c), písm. d), písm. f), písm. g),
písm. h) Trestného poriadku otázky, na ktoré obžalovaný odpovedal kladne a až potom súd rozhodol

uznesením, že podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku vyhlásenie obžalovaného prijíma a súčasne
vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku, nevykoná, pričom
vykoná len dôkazy súvisiace s výrokmi o treste, ochrannom opatrení a náhrade škody.Správne preto postupoval súd prvého stupňa, keď uznal obžalovaného za vinného podľa podanej
obžaloby a krajský súd dodáva, že vyhlásenie obžalovaného a následne prijatie tohto vyhlásenia
súdom, tvorí prekážku, ktorá neumožňuje odvolaciemu súdu meniť priznaný skutkový stav ani právnu

kvalifikáciu, nakoľko proti takémuto uzneseniu nie je prípustná sťažnosť, uznesenie je právoplatné,
vykonateľné a preto ho nemôže meniť ani odvolací súd v konaní o riadnom opravnom prostriedku.

S poukazom na správne zistený skutkový stav a plnú trestnoprávnu zodpovednosť obžalovaného
nepochybil mestský súd, keď konanie obžalovaného právne posúdil ako obzvlášť závažný zločin vraždy

podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného
zákona, a takto uznal obžalovaného za vinného.

Vzhľadom na uvedené, nezistiac žiadne procesné pochybenie v postupe prvostupňového súdu v
súvislosti s vyhlásením obžalovaného a jeho prijatím v zmysle § 257 Trestného poriadku, odvolací súd
sa zaoberal iba výrokom o treste, pričom v rámci revízneho princípu zistil, že napadnutým rozsudkom

bolo porušené ustanovenie Trestného zákona a že obžalovanému bol uložený neprimerane prísny trest
odňatia slobody, čo zakladalo apelačný dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku vo výroku o treste
podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e), ods. 2 Trestného poriadku.

Pri rozhodovaní o uložení trestu obžalovanému sa aj krajský súd musel dôsledne riadiť individualizáciou

ukladanéhotrestu,kedyjepotrebnézdôrazniť,žestanoveniedruhutrestuajehovýmerymusívychádzať
nielen z podmienok upravených v ustanoveniach pri tom ktorom druhu trestu, ale je tiež potrebné
dôsledne skúmať všetky skutočnosti významné z hľadiska účelu trestu obsiahnutého v § 34 ods. 1
Trestného zákona, ako aj ostatné na účel trestu nadväzujúce kritériá rozhodujúce pre určenie druhu
trestu a jeho výmery, ktorých zohľadnenie predpokladá úprava zásad pre ukladanie trestov.

Ustanovenie § 34 ods. 1 Trestného zákona o účele trestu je spolu s § 33a Trestného zákona a § 34
ods. 4 Trestného zákona základným vodidlom pri určovaní druhu trestu a jeho výmery. Z hľadiska týchto
ustanovení, uložený trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v
páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a

súčasne iných odradí od páchania trestných činov a zároveň trest vyjadrí morálne odsúdenie páchateľa
spoločnosťou. Závery na primeranosť postihu páchateľa trestného činu sa musia opierať o skutočný
stav veci a musia z neho vyplynúť.

Odvolací súd v súlade so stavom veci posudzoval u obžalovaného poľahčujúce a priťažujúce okolnosti,

prihliadol na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, ako aj na osobu páchateľa,
jeho pomery a možnosť nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä na jeho úsilie
o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa o dosiahnutie
urovnania s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu.

Východisko pre ukladanie trestu odňatia slobody predstavovala trestná sadzba pre obzvlášť závažný
zločin vraždy podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona a to v rozpätí od dvadsať rokov do dvadsaťpäť rokov
alebo trest odňatia slobody na doživotie.

Nepochybil mestský súd, keď u obžalovaného vzhliadol poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j)

Trestného zákona, spočívajúcu v tom, že obžalovaný viedol pred spáchaním trestného činu riadny život
a poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona, spočívajúcu v tom, že sa k spáchaniu
trestného činu priznal a úprimne ho oľutovali. Zohľadnenie týchto poľahčujúcich okolností nebolo sporné
ani medzi prokurátorom a obžalovaným.

Pokiaľ ide o poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. a) Trestného zákona, spočívajúcu v tom, že
obžalovaný spáchal trestný čin v ospravedlniteľnom silnom citovom rozrušení, súd prvého stupňa bol
toho názoru, že táto poľahčujúca okolnosť v prejednávanom prípade nie je daná, pričom obžalovaný
sa domáha jej priznania. Krajský súd konštatuje, že silným citovým rozrušením je spravidla taký stav
páchateľovho duševného rozpoloženia, ktorý nepriaznivo ovplyvňuje rozumovú, alebo vôľovú zložku

konaniapáchateľaaznižujemierujehozavineniavtakomrozsahu,žetomávplyvnazníženiezávažnosti
spáchaného trestného činu. Tým sa silné citové rozrušenie podobá stavu zmenšenej príčetnosti, ale
nedosahuje jeho intenzitu, inak by sa uplatnil osobitný prístup, napr. podľa § 39 ods. 2 písm. c) Trestného
zákona. Podstatou silného citového rozrušenia môže byť krátkodobá duševná porucha, ale tiež iný stavvyvolaný ochorením, silnou telesnou, alebo duševnou vyčerpanosťou, prežitím traumatickej udalosti,
útokom na samotného páchateľa, môže ísť o jeho afekt a pod. Je potrebné, aby išlo o silnú (nie obyčajnú)
intenzitu citového rozrušenia, pričom silné citové rozrušenie, ktoré nastane po spáchaní trestného

činu, je pre priznanie tejto poľahčujúcej okolnosti irelevantné. Zákonodarca zároveň nevyžaduje pre
naplnenie tejto poľahčujúcej okolnosti, či k silnému citovému rozrušeniu došlo v dôsledku negatívnej
alebo pozitívnej emócie - uvedené je však potrebné zohľadňovať v rámci ospravedlniteľnosti silného
citového rozrušenia. Ospravedlniteľnosť je potrebné skúmať z objektívneho hľadiska, t. j. či silné
citové rozrušenie páchateľa v čase páchania trestného činu je pochopiteľné z pohľadu tretích osôb. V

posudzovanom prípade skutku predchádzala situácia, keď obžalovaný poškodenú vyzdvihol v meste vo
večerných hodinách, doma zaspali, v noci sa zobudili, boli na toalete a absolvovali krátku konverzáciu
o ich partnerskom spolužití, vrátane zmienky o rozvode, na čo poškodená reagovala odmietavo a s
tým, že obžalovaný inú rodinu už nebude mať, po čom nasledovalo spáchanie skutku obžalovaným.
Zo znaleckého psychologického vyšetrenia vyplynulo, že obžalovaný nie je nositeľom závažných
jadrových agresívnych a antisociálnych čŕt. V zmysle jadrovej črty určujúcej riziko vzniku agresie ako

správania je táto nízka a je prevažne reaktívneho, defenzívneho charakteru, znamená to, že agresia ako
správanie vzniká v dôsledku straty kontroly pri náraste napätia nad limit kapacity pre zvládanie záťaže
smerom k objektu, ktorý vníma ako zdroj frustrácie, resp. objekt útočiaci na jeho zraniteľný sebaobraz.
Agresia nie je preferovaným spôsobom likvidácie zdroja odporu brániaceho dosiahnuť uspokojenie
potrieb. Pokiaľ sa takéto agresívne reakcie napriek tomu vyskytnú, môžu sa považovať za prchké a

prudké. Uvedené nereflektuje chladnokrvnú vykalkulovanú krutosť, viac je pravdepodobné „vyčíňanie
v hneve“, ako zlyhanie v kontrole správania pri potrebe uvoľniť intrapsychické napätie. Agresia je v
tomto prípade spôsobom uvoľnenia neznesiteľného napätia a radí skutok k tým, ktoré sú považované za
„konanievafekte“.Uvedenéjevýznamnousúčasťoumotivačnéhopredpolia,ktorápoukazujenakonanie
obžalovaného, ktoré sa mu kladie za vinu, ako zlyhanie v kontrole správania, ktoré bolo stimulované

nadlimitným emočným napätím. Obdobne zo znaleckého psychiatrického posudku vyplynulo, že v
inkriminovaný deň, kedy sa skutok odohral, sa zrejme stupňovalo napätie medzi obžalovaným a
poškodenou. Obžalovaný síce v čase spáchania skutku vedel rozpoznať nebezpečenstvo svojho
konania pre spoločnosť a vedel svoje konanie ovládať, zároveň však bol prítomný silný afektívny náboj
v danom konflikte a tento spôsobil, že správanie obžalovaného bolo skôr dezorganizované (bez prvkov

patologickej dezorientácie a dezintegrácie) počas činu, aj po čine, o čom svedčí aj to, že zo strany
obžalovaného nebol záujem o maskovanie a krycie aktivity činu. Obžalovaný aj napriek prežívanému
afektu zlosti (hnevu) dokázal popísať priebeh skutku a udalostí, ktoré sa odohrali bezprostredne po
skutku. Známky vystupňovaného a patického afektu znalci nediagnostikovali. V konaní obžalovaného
nie sú známky, ktoré by mohli byt' vyhodnotené ako plánovaný úmyselný čin. Na základe uvedeného

krajský súd vyvodil, že v danom prípade išlo o istú formu afektu, ktorá ale nedosahovala úroveň afektu
v rovine zmenšenej príčetnosti. Totiž medzi obžalovaným a poškodenou išlo o dlhodobo krízový vzťah
(obžalovaný asi pol roka pred skutkom u poškodenej zistil opakovanú, resp. viacnásobnú neveru,
pričom rok predtým poškodená presvedčila obžalovaného, aby podstúpil vazektómiu, hoci on si želal
veľkú rodinu a veľa detí, tesne pred zákrokom poškodená oznámila obžalovanému, že je tehotná, ale

zároveň mu povedala, že dieťa nechce a mieni podstúpiť interrupciu, ktorú jej obžalovaný nakoniec
s nevôľou vybavil, až sa obžalovaný nakoniec dozvedel o jej nevere, dokonca obžalovaný zistil, že
aj ostatné tehotenstvo poškodenej bolo s iným mužom, nie s obžalovaným, po čom sa rozhodol,
že sa chce s poškodenou rozviesť, avšak poškodená s rozvodom nesúhlasila s tým, že jej to takto
vyhovuje), ktorý vyvrcholil v deň skutku, kedy poškodená v rámci rozhovoru s obžalovaným ohľadom

toho, že obžalovaný sa chce rozviesť a že to nezvláda, tomuto prízvukovala, že on ďalšiu rodinu už
mať nebude, čím evidentne narážala na fakt, že obžalovaný už mal na jej popud absolvovaný lekársky
(urologický) zákrok, týkajúci sa mužskej sterilizácie (nešlo teda o bežný partnerský dialóg ohľadom
ich spolužitia, ako naznačoval mestský súd), po čom nasledovala reakcia obžalovaného popísaná v
skutkovej vete napadnutého rozsudku, podrobne rozobraná v znaleckých posudkoch z psychologického

a psychiatrického pohľadu tak, ako je to vyššie zhrnuté. Došlo teda k spáchaniu trestného činu v
ospravedlniteľnom silnom citovom rozrušení, čo zakladá dôvod na zohľadnenie poľahčujúcej okolnosti
podľa § 36 písm. a) Trestného zákona.

Čo sa týka poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. e) Trestného zákona, spočívajúcej v tom,

že obžalovaný spáchal trestný čin pod tlakom odkázanosti alebo podriadenosti, ktorej sa domáhal
obžalovaný, nadriadený súd sa stotožňuje s odôvodnením nepriznania tejto poľahčujúcej okolnosti
v napadnutom rozsudku a v podrobnostiach naň odkazuje, predovšetkým pokiaľ ide o definíciu
odkázanosti, odkázanej osoby, podriadenosti, podriadenej osoby a vysvetlenia, prečo vzhľadom naokolnosti tohto prípadu o danú poľahčujúcu okolnosť nejde. Krajský súd dodáva, že na priznanie
uvedenej poľahčujúcej okolnosti sa vyžaduje, aby tlak vyplývajúci zo stavu odkázanosti alebo
podriadenosti negatívne ovplyvnil páchateľovo slobodné rozhodovanie, a tým znížil mieru jeho

zavinenia. Odkázanosť môže vyplývať najmä z rodinných vzťahov, citových vzťahov, zo vzťahu žiaka k
učiteľovi, chorej osoby k opatrovateľovi a pod. Podriadenosť vyplýva najmä z pracovných a služobných
pomerov, funkčných pomerov a pod. Nemusí ísť o inštitucionalizované alebo formálne vzťahy. Môže
ísť napríklad o závislosť členov "partie" na ich vodcovi, pričom táto osoba dokonca nemusí mať na
spáchaní trestného činu žiadnu účasť. Mal by však byť daný určitý stupeň závažnosti takéhoto vzťahu,

aby sa mohla reálne prejaviť vôľa dominantnej, vodcovskej osoby na páchateľa. Stačí, ak páchateľ
koná pod vplyvom závislosti alebo podriadenosti k takej osobe v jej záujme. Hoci v posudzovanom
prípade obžalovaný vyberal zo znaleckých posudkov pojmy pripomínajúce termíny z dikcie citovaného
zákonného ustanovenia, nejde o ten typ odkázanosti a podriadenosti, ako to má zákon v tomto prípade
na mysli. V žiadnom ohľade nemožno konštatovať, že obžalovaný konal pod vplyvom závislosti alebo
podriadenosti k poškodenej v jej záujme.

Na strane druhej odvolací súd, na rozdiel od prvostupňového súdu, zistil, že v posudzovanej trestnej veci
je daná poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. h) Trestného zákona, spočívajúca v tom, že obžalovaný
spáchal trestný čin pod vplyvom tiesnivých osobných pomerov alebo rodinných pomerov, ktoré si sám
nespôsobil. Obžalovaný teda správne poukazoval na existenciu vplyvu tiesnivých rodinných pomerov,

ktoré si sám nespôsobil. Pokiaľ mestský súd uvádzal korektné príklady, kedy môže byť táto poľahčujúca
okolnosť daná, opomenul, že tam patrí aj rozvrat rodinného alebo manželského života (ak ho nespôsobil
obžalovaný napríklad vlastným škodlivým spôsobom života). To, že došlo k rozvratu manželského života
obžalovaného, ktorý on nezavinil, má svoj základ v okolnostiach uvedených v priznanej poľahčujúcej
okolnostipodľa§36písm.a)Trestnéhozákona.Doplniťmožnozoznaleckéhopsychologickéhoposudku

zistenie, že pri uskutočnení analýzy konania pred fázou, ktorá sa bezprostredne viaže k vznesenému
obvineniu, je prvá fáza daná konfliktmi obžalovaného s poškodenou, ktoré sú pokračovaním dlhodobo
významne konfliktného vzťahu, aj keď sa tak pozorovateľom nejavil, s vyvrcholením v čase pred
skutkom. Obžalovaný sa pritom na poškodenú viazal, pripútaval sa k nej, resp. sa o to pokúšal, lipol na
nej, jej odďaľovanie vnímal ako ohrozenie, bol z nej rozčarovaný, napriek tomu pri nej vytrval, uvedené

je zmysluplné v kontexte poznatkov o priebehu vzťahu a indíciách na správanie poškodenej v kontexte
podozrenia na jej neveru, obžalovaný sa od nej nedokázal odpútať a tak mal vzťah „nekonečnú podobu“,
sýtenú konfliktmi, až nadobudol kalamitný charakter. Znalci psychiatri vo svojom znaleckom posudku
konštatovali, že primárnym motívom konania obžalovaného bol dlhodobý krízový vzťah, v inkriminovaný
deň sa zrejme napätie stupňovalo a z pozície obžalovaného sa jednalo skôr o dlhodobé nahromadenie

hnevu, pocitu príkoria, menejcennosti a odporu voči poškodenej, čo nakoniec viedlo k homocídnemu
konaniu z jeho strany. Dôkazom toho, že išlo o dlhodobo krízový vzťah je aj fakt, že obeť mala významný
podiel na vzniku kriminogénnej situácie v zmysle jednak vyvolania, ale aj eskalovania problémov vo
vzťahu so skotomizáciou nevery a jej popierania. Obžalovaný trpel obavami z odchodu manželky, aj keď
sa vzťah pre neho stával zraňujúcim, nedokázal sa z neho vymaniť. Vzhľadom na to, že sa dozvedel

o nevere manželky, ktorú ona odmietala vysvetliť, či pripustiť a mala skôr podľa neho tendenciu ju
negovať, pociťoval stále silnejšie nedôveru voči nej a umocňoval sa u neho strach z rozpadu rodiny. V
manželstve absentovalo „vzrušenie a nepredvídateľnosť“, ktorá zrejme poškodenú udržiavala v pocite
„naplnenia života“, ktorý podľa svedkov aj vyhľadávala. Obžalovaný opakovanie vyjadril obavy, že by
rozpadom vzťahu prišiel o deti a rodinu. Uviedol príklad manželkinej tvrdošijnosti, zahľadenosti do seba,

panovačnosti a tendenciu kritizovať druhých, rovnako ako jej tendenciu k manipulatívnemu správaniu sa.
Pokiaľ z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by rozvrat manželského života zapríčinil obžalovaný,
nebol dôvod túto poľahčujúcu okolnosť nepriznať.

V súvislosti s poľahčujúcou okolnosťou podľa § 36 písm. k) Trestného zákona, spočívajúcou v tom,

že obžalovaný sa pričinil o odstránenie škodlivých následkov trestného činu alebo dobrovoľne nahradil
spôsobenú škodu sa krajský súd stotožnil s jej zohľadnením tak, ako to učinil súd prvého stupňa
a naopak, neakceptoval námietky prokurátora, že k náhrade škody nedošlo zo strany obžalovaného
dobrovoľne, ale až pod tlakom jeho trestného stíhania v čase po podaní obžaloby, v snahe znížiť
výšku predpokladaného trestu, pričom mu nič nebránilo už v úvode prípravného konania túto

škodu uhradiť aspoň čiastočne. Pre priznanie tejto poľahčujúcej okolnosti v rámci dobrovoľného
nahradenia spôsobenej škody sa vyžaduje úplná náhrada, ktorá musí byť dobrovoľná a uskutočnená
ešte pred odsúdením. Za dobrovoľnú náhradu nemožno považovať náhradu vymáhanú exekúciou,
alebo vyriešenú zaistením veci v trestnom konaní a následným vydaním poškodenému. Obžalovanýpresvedčivo vysvetlil a preukázal všetky okolnosti potrebné pre priznanie tejto poľahčujúcej okolnosti,
vrátane toho, že uhradil obom deťom náhradu škody - nemajetkovej ujmy v celej výške, ako požadovali,
a rovnako poškodenej uhradil požadovanú škodu. Žiadny špekulatívny charakter jeho konania nemožno

vyvodiť ani z ďalšieho súvisiaceho postoja obžalovaného, kedy v dedičskom konaní po manželke
odmietol dedičstvo a poskytol čestné prehlásenie, že hneď, ako bude novostavba rodinného domu, v
ktorom došlo k spáchaniu skutku, skolaudovaná, svoju polovicu v nehnuteľnosti prevedie na deti, okrem
toho vyplatil hypotekárny úver, predal iný skorší byt, splatil podlžnosti a pôžičky, aby dedičstvo pre deti
bolo bez dlhov a prostredníctvom svojich rodičov obe deti poistil - majú cestovné poistenie, poistenie

pre prípad invalidity a kritických chorôb detí, pričom pravidelne platí aj výživné na deti a nemá žiadne
nedoplatky na výživnom.

Pokiaľ sa obžalovaný domáhal zotrvania na zohľadnení poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. m)
Trestného zákona, spočívajúcej v tom, že sám oznámil trestný čin príslušným orgánom, odvolací súd sa,
hoci je to spôsobilé ďalšej právnej úvahy, nakoniec priklonil k názoru prezentovanému prokurátorom, že

táto poľahčujúca okolnosť nebola naplnená. V zmysle teórie totiž priznanie tejto poľahčujúcej okolnosti
predpokladá vlastnú, t. j. osobnú aktivitu páchateľa, ktorý príslušným orgánom, najmä polícii, urobí
oznámenie nielen o tom, že bol spáchaný trestný čin (uvedie jeho skutkové okolnosti), ale zároveň aj
o tom, že jeho páchateľom je práve on sám (prípadne s ďalšími osobami). V posudzovanom prípade
obžalovaný síce oznámil na tiesňovej linke číslo 158 smrť svojej manželky, avšak skutočne neoznámil to,

že by ju bol zavraždil, čo neoznámil ani členom zakročujúcej hliadky Policajného zboru na mieste činu,
ani vyšetrovateľovi Policajného zboru pri svojom zadržaní a ani následne pri svojom prvotnom výsluchu
v procesnom postavení obvineného, kedy využil právo k veci nevypovedať, čo nemožno považovať za
oznámenie trestného činu bezprostredne po jeho spáchaní orgánom činným v trestnom konaní.

Napokon, za nedôvodnú považuje nadriadený súd odvolaciu námietku obžalovaného, aby mu bola
zohľadnená aj poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného zákona, spočívajúca v tom, že
napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom. Aby bolo možné zohľadniť v prospech
páchateľa aj takúto poľahčujúcu okolnosť, musí k samotnému priznaniu sa a oľutovaniu činu pristúpiť
aj uvedenie údajov, ktoré umožňujú vytvoriť si komplexnejší obraz o okolnostiach činu, o účasti ďalších

osôb na jeho spáchaní, aktívna účasť obvineného na iných dôkazných úkonoch, než je jeho výsluch
(rekonštrukcia, vyšetrovací pokus, previerka výpovede na mieste činu a pod.) a iné. K takému konaniu
kvalitatívneho a kvantitatívneho charakteru u obžalovaného nedošlo, čo správne konštatoval aj súd
prvého stupňa. Samotné stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 27. júna 2017, sp. zn. Tpj 55/2016, na zjednotenie v otázke možnosti / nemožnosti priznania

poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. n) a písm. l) Trestného zákona v prípade prijatia vyhlásenia
obžalovaného o uznaní viny podľa § 257 ods. 1 písm. b) alebo písm. c) Trestného poriadku uverejnené
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. R 44/2017, ktoré vo svojom odvolaní spomína aj obžalovaný, vyslovene určuje, že samotné
priznanie obžalovaného nemôže byť poľahčujúcou okolnosťou podľa § 36 písm. n) Trestného zákona,

hoci obžalovaný tvrdí opak.

Mestský súd tiež nesprávne prihliadol na priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. g) Trestného zákona,
spočívajúcu v tom, že obžalovaný spáchal trestný čin na mieste požívajúcom podľa všeobecne
záväzného právneho predpisu osobitnú ochranu, najmä v dome alebo byte iného. Východiskové

predpoklady, týkajúce sa charakteristiky obydlia ako takého a jeho ústavnej ochrany, sú správne, avšak
tieto premisy aplikoval do nesprávneho záveru a to preto, že obžalovaný skutok nespáchal v dome
iného (cudzieho), ale vo vlastnom dome, ktorý vlastnil spolu s poškodenou a ktorý ako neskolaudovaný
dom patril do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Podľa iného rozhodnutia krajského súdu, na
ktoré poukázal prvostupňový súd, došlo k spáchaniu trestného činu minimálne v dvoch bytoch, preto je

predpoklad, že aspoň v jednom prípade išlo o „byt iného“.

Pri úvahách o výmere trestu odňatia slobody krajský súd po dôkladnom zvážení dôkazov vykonaných
na hlavnom pojednávaní a verejnom zasadnutí v súvislosti s výrokom o treste dospel k záveru, že v
posudzovanom prípade obžalovaného boli splnené podmienky na mimoriadne zníženie trestu nielen

podľa prvej vety § 39 ods. 5 Trestného zákona, ale aj podľa druhej vety tohto ustanovenia s poukazom
na § 39 ods. 1 Trestného zákona. Odvolací súd totiž, na rozdiel od mestského súdu, na skutočnosť,
že obžalovaný na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie o vine, prihliadol takým spôsobom, že v
dôsledku toho bolo možné pristúpiť k rozhodnutiu premietnutému do výroku o treste za použitia § 39ods. 5 prvá veta Trestného zákona. Nadriadený súd nespochybňuje tvrdenie prvostupňového súdu,
že postup súdu podľa § 39 ods. 5 Trestného zákona nie je obligatórny a že nemožno rezignovať
na zákonné kritériá určovania druhu trestu a jeho výmery, avšak v danom prípade všetky okolnosti

prípadu, posúdené komplexne, umožňovali na vyhlásenie o vine na hlavnom pojednávaní reagovať
aj úvahami o ukladaní trestu pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu a to práve po zohľadnení
zákonných kritérií určovania druhu trestu a jeho výmery. Navyše, existencia viacerých významných
poľahčujúcich okolností, pri neexistencii žiadnej priťažujúcej okolnosti, dovoľujú v prejednávanej veci
aplikovať mimoriadne zmierňovacie ustanovenie aj podľa § 39 ods. 5 druhá veta Trestného poriadku s

poukazom na § 39 ods. 1 Trestného zákona. Podľa judikátu R 21/1970 nemožno vylúčiť, že viaceré
okolnosti, ktoré inak samy osebe sú len všeobecnými poľahčujúcimi okolnosťami, v konkrétnom prípade
v súhrne nadobudnú taký význam, že ich bude možné posúdiť ako výnimočné okolnosti prípadu v
zmysle § 39 ods. 1 Trestného zákona. V tomto prípade ide o poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm.
a), písm. h), písm. j), písm. k) a písm. l) Trestného zákona, ktorých naplnenie na základe vyššie
popísaných skutočností možno považovať za natoľko významné, že zakladajú dôvody pre záver o

existencii výnimočných okolností prípadu.

Treba pripomenúť, že v zmysle § 39 ods. 1 Trestného zákona ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu
alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto
zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj

trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto
zákonom.Okolnosťamiprípadusúvšetkyskutočnosti,ktorémajúvplyvnaposúdeniepovahy,charakteru
a závažnosti trestného činu, vrátane možnosti nápravy páchateľa. Mimoriadne zníženie trestu odňatia
slobody možno odôvodniť aj okolnosťami, ktoré sú znakom príslušnej skutkovej podstaty trestného činu,
pokiaľ ich význam alebo intenzita, ktorou boli naplnené, výraznejšie vybočujú z obvyklých prípadov

takýchto trestných činov, a preto odôvodňujú zhovievavejší prístup pri ukladaní trestu. Okolnosťami
prípadu však môžu byť aj také okolnosti, ktoré nie sú nevyhnutnou súčasťou príslušnej skutkovej
podstaty, pokiaľ sa v danej kvalite a kvantite pravidelne nevyskytujú. Taktiež je pri tomto ustanovení
potrebné prihliadať na pomery páchateľa. Ich význam pre mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody
sa zhodnotí podobne ako význam okolností prípadu. Za pomery páchateľa odôvodňujúce postup podľa

tohto ustanovenia možno považovať napr. vážnu chorobu páchateľa, závislosť mnohopočetnej rodiny
páchateľa od jeho zárobku, stav zníženej príčetnosti páchateľa, ak nie je možný iný zákonný postup,
starostlivosť páchateľa o väčší počet osôb na neho odkázaných a pod. Ako už bolo uvedené, za
výnimočné okolnosti prípadu možno považovať aj viac významných poľahčujúcich okolností. Okolnosti
prípadu alebo pomery páchateľa môžu odôvodniť aplikáciu § 39 Trestného zákona len za predpokladu,

že použitie zákonom ustanovenej trestnej sadzby odňatia slobody by bolo pre páchateľa neprimerane
prísne a že účel trestu možno dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania.

V súvislosti s okolnosťami prípadu a pomermi páchateľa je nutné opäť akcentovať rozvrat manželstva,
spôsobený hlavne neverou poškodenej, čo obžalovaný chcel riešiť formou rozvodu, avšak poškodená

rozvod nepripúšťala s tým, že takýto stav jej vyhovoval, čo vyústilo do stavu, keď obžalovanému
bezprostredne pred skutkom uviedla, že on by už žiadnu rodinu nemal, narážajúc na situáciu po rozvode,
a na lekársky zákrok, ktorý obžalovaný absolvoval, znemožňujúci mať ďalšie deti, pričom nemožno
opomínať ani nedávnu manipuláciu obžalovaného zo strany poškodenej aj ohľadom vybavovania
interrupcie, týkajúcej sa tehotenstva, ku ktorému došlo s iným mužom, než obžalovaným. Zohľadniť

bolo treba aj konanie obžalovaného v afekte, ktorý nedosiahol hranicu krátkodobej duševnej poruchy
zakladajúcej zmenšenú príčetnosť, až nepríčetnosť. Išlo o dlhodobo hromadený hnev, vychádzajúci zo
správania poškodenej, frustrácie a pocitu príkoria, pretrvávaním ktorých napätie u obžalovaného narastá
a trvalou konštrukciou presiahne schopnosť regulácie správania, s cieľom zbaviť sa neznesiteľného
napätia. Z vykonaného dokazovania, vrátane zistení znalcov a výsluchov svedkov vyplynulo, že

významný podiel na vzniku kriminogénnej situácie mala poškodená v zmysle jednak vyvolania, ale
aj eskalovania problémov vo vzťahu so skotomizáciou nevery a jej popierania, ale aj jej celkový
postoj k rodine, pred ktorou nezriedka uprednostňovala iné, aj mimopracovné aktivity, nevynímajúc
nočné rozptýlenia v meste, či jej správanie, ktoré sa podľa konštatovania znalcov na základe zistení
od obžalovaného a zo spisu vyznačovalo tvrdošijnosťou, zahľadenosťou do seba, panovačnosťou a

tendenciou kritizovať iných, rovnako ako tendenciou k manipulatívnemu správaniu sa. Prehliadnuť
nebolo možné ani život a správanie obžalovaného pred skutkom (ale aj po ňom, majúc na pamäti najmä
zabezpečenie detí), kedy najmä z výsluchov svedkov, ale aj z psychiatrického znaleckého posudku
vyplynulo, že obžalovaný sa v manželstve správal ohľaduplne k potrebám manželky aj detí, bol oddaný,citovo veľmi lipol na manželke a uprednostňoval záujmy rodiny. V neprospech obžalovaného nemožno
vyhodnotiť to, že situáciu neriešil s príslušnými odborníkmi, nakoľko je opodstatnené očakávať, že
problémy si budú snažiť najskôr vydiskutovať a vyriešiť sami obžalovaný s poškodenou. Je značne

náročné vcítiť sa do stavu, aký obžalovaný prežíval, hoci nemožno ospravedlniť čin, ktorého sa dopustil
a ktorým spôsobil fatálny následok. Súčasne však nebolo možné ignorovať všetky zistené a preukázané
skutočnosti, ktoré umožňujú na strane obžalovaného a okolností prípadu ustáliť ako také, ktoré z
hľadiska účelu trestu a všetkých nadväzujúcich kritérií upravených v § 33a Trestného zákona a § 34
Trestného zákona umožňujú mimoriadne znížiť trest a to výrazne pod jeho dolnú hranicu, čo krajský súd

vyjadril uložením trestu odňatia slobody vo výmere 13 rokov. Bez opomenutia nebolo možné ponechať
ani záver znalca psychológa, že resocializačná prognóza je u obžalovaného vysoko pozitívna a možná
aj pri kratšej trestnej sadzbe, nakoľko pri ukladaní trestu je potrebné zohľadniť i negatívny vplyv účinku
trestu v zmysle inštitucionalizmu a nežiadúcej integrácie do kriminálneho prostredia vo výkone trestu.

Nadväzujúc na konštatované, krajský súd dopĺňa, že takto uložený trest je aj v súlade so zásadou,

že trest je právnym následkom trestného činu a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu
(zásada proporcionálnosti trestu), že je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona a
týmjeurčenáajjehofunkciavtýchsmeroch,vktorýchmápôsobiťzákon,naochranuspoločnosti,jednak
predpáchateľomtrestnéhočinu,vočiktorémusaprejavujeprvokrepresie(zabráneniuvtrestnejčinnosti)
a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia) a jednak aj voči ďalším

občanom - potenciálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné
pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Takto uložený trest súčasne vyjadruje aj morálne
odsúdenie obžalovaného.

Čo sa týka prokurátorom navrhovaného uloženia ochranného dohľadu obžalovanému v prípade, ak mu

bude uložený trest odňatia slobody vo výmere nižšej, než 20 rokov a 10 mesiacov, krajský súd odkazuje
na časť odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, kde vysvetlil, že ochranný dohľad je fakultatívnou
možnosťou súdu, ktorým sa má dovŕšiť náprava páchateľa, a na rozdiel od staršej právnej úpravy účinnej
do 05. augusta 2024 ukladanie ochranného dohľadu pri obzvlášť závažnom zločine už nie je obligatórne,
pričom v zmysle § 33a ods. 3 Trestného zákona nesmie byť páchateľovi uložená taká sankcia, ktorá je

neopodstatnená. Správne mestský súd tiež dodal, že pri ukladaní ochranného dohľadu sa súd v zmysle
§ 35 ods. 5 Trestného zákona neriadi zásadou úmernosti k spáchanému činu, ale potrebou ochrany
spoločnosti. K záveru o možnom očakávaní, že obžalovaný po výkone uloženého trestu povedie riadny
život, možno v danom prípade dospieť najmä s prihliadnutím na doterajší život obžalovaného, jeho
postoj ku skutku, ale najmä s poukazom na závery znaleckého dokazovania ohľadom vysoko pozitívnej

možnosti resocializácie, kedy znalec vo vzťahu k obžalovanému považuje za zásadné, že existujú zdroje
pre zmenu dané vývinom v detstve, primeraný stav poznávacích funkcií, pracovnou adaptáciou, pričom
nie je možné konštatovať typický disociálny vývoj od detstva, nedošlo k závažnej depravácii abúzom
alkoholuaabsenciavedoméhozmysluplnéhomotívu,napr.materiálnezištného,alebosavedomezbaviť
zdrojadyskomfortuscieľomvylepšiťsvojepostavenievspore.Znalecuzavrel,žecelkováresocializačná

bilancia vo vzťahu k posudzovanému prípadu je vysoko pozitívna a dokonca možná aj pri kratšej trestnej
sadzbe. Vzhľadom na uvedené závery ochranný dohľad obžalovanému nie je ukladaný.

Vzhľadom na všetky zistenia vzťahujúce sa k osobe obžalovaného, vrátane ostatne vyjadreného
znaleckého zistenia a tiež záveru o potrebe zohľadnenia negatívneho vplyvu účinku trestu v zmysle

inštitucionalizmu a nežiadúcej integrácie do kriminálneho prostredia vo výkone trestu, má odvolací
súd, na rozdiel od názoru prvostupňového súdu, za to, že na výkon trestu odňatia slobody z hľadiska
jeho vonkajšej diferenciácie možno prvotrestaného obžalovaného za použitia § 48 ods. 4 Trestného
zákona zaradiť do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, kde bude jeho náprava lepšie
zaručená.

Záverom treba dodať, že v prípade odvolacích argumentov obžalovaného, ktorými namietal vykonanie
rozsiahleho dokazovania nielen do trestu, ale aj do skutku, ďalej vylúčenie jeho rodičov pred výsluchom
obžalovaného a neuvedenie vo výroku napadnutého rozsudku poľahčujúcich a priťažujúcich okolností,
ktoré súd použil, ide o nedôvodné námietky. Dokazovanie sa totiž v dôsledku vyhlásenia viny zo strany

obžalovaného a jeho prijatím súdom, vykonalo len v súvislosti s výrokom o treste, náhrade škody a
ochrannomopatrení.Pretodôkazy,oktorýchsaobžalovanýdomnieva,žesatýkaliskutku,bolivykonané
najmä z hľadiska účelu trestu a všetkých nadväzujúcich kritérií upravených v § 33a Trestného zákona a
§ 34 Trestného zákona. Pokiaľ ide o vylúčenie rodičov obžalovaného na čas jeho výsluchu, išlo zrejmeo eventualitu potenciálneho výsluchu rodičov obžalovaného, ktorých potreba vypočutia by vzhľadom
na charakter trestnej činnosti a okolnosti prípadu mohla v ďalšom priebehu hlavného pojednávania
prichádzať do úvahy. Tu si treba uvedomiť, že dokazovanie ohľadom výroku o treste je doménou súdu,

ktorý tým pádom môže také výsluchy realizovať, aj keď to strany nenavrhli. Okrem toho obžalovaný
nijakým spôsobom neozrejmil, akým spôsobom tým došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu. V
súvislosti s namietaným neuvedením poľahčujúcich a priťažujúcich okolností vo výroku napadnutého
rozsudku nadriadený súd dodáva, že po účinnosti novely Trestného zákona sa od 06. augusta 2024
zistené poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, resp. ich pomer, vo výroku o treste neuvádzajú, nakoľko

došlokúpravezoznamovpoľahčujúcichapriťažujúcichokolnostítak,abyichzoznamvTrestnomzákone
nebol taxatívny ale demonštratívny, v súvislosti s čím súčasne došlo aj k odstráneniu povinnej úpravy
hraníc trestných sadzieb v nadväznosti na pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. V odôvodnení
rozsudku sa však poľahčujúcimi a priťažujúci okolnosťami treba zaoberať, čo mestský súd aj splnil (i
keď čiastočne nesprávne).

Na poklade týchto úvah odvolací súd rozhodol o odvolaniach prokurátora a obžalovaného spôsobom
vyplývajúcim z výrokovej časti tohto rozsudku.

Predmetné rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.