Uznesenie – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 27. február 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Co/140/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2225202429
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2225202429.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek
senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. X.X.XXXX,
trvalý pobyt C. D. XXX/XX, E. D., 2/ E. B., nar. XX.X.XXXX, trvalý pobyt C. D. XXX/XX, E. D., proti
žalovanej: Prvá stavebná sporiteľňa, a. s., Bajkalská 30, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 31 335
004, o žalobe na obnovu konania, o odvolaní žalobcov 1/, 2/ proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská

Streda zo dňa 22. septembra 2025 č. k. 10C/53/2025-11, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd n e p r i p ú š ť a zmenu žaloby.

II. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

III. Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov na obnovu konania
evidovaného pod sp. zn. 9C/70/2011. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 121 ods. 3, § 397, § 398,
§ 399, § 403 ods. 1, 2, § 404, § 405, § 413 ods. 1, 2 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015
Z. z. v znení neskorších predpisov).
1.1. Vecne zdôvodnil nutnosťou splnenia subjektívnych a objektívnych podmienok prípustnosti každého

opravného prostriedku, teda aj žaloby na obnovu konania.
1.2. Z pripojeného spisu sp. zn. 9C/70/2011 mal súd prvej inštancie preukázané, že konanie právoplatne
skončilo vydaním rozsudku zo dňa 27.11.2012 č. k. 9C/70/2011-91, ktorým bola uložená povinnosť
žalovaným 1/, 2/ (v konaní o obnovu konania žalobcom) zaplatiť žalobkyni (v konaní o obnovu konania
žalovanej)sumu22.591,30eursúrokom7,99%ročnezosumy17.348,50eurod1.3.2011dozaplatenia,
s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 17.348,50 eur od 1.3.2011 do zaplatenia, a žalovaný

1/ je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 1.186,39 eur s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká
v rozsahu plnenia povinnosť druhého. Žalovaným bolo povolené zaplatenie dlhu v mesačných splátkach.
RozsudkomKrajskéhosúduvTrnaveč.k.9Co/112/2013-116zodňa10.12.2013bolrozsudoksúduprvej
inštancie v napadnutej časti povolenia splátok žalovaným zmenený a žalovanému 1/ povolené mesačné
splátky vo výške 250 eur a žalovanej 2/ mesačné splátky vo výške 150 eur, pod stratou výhody splátok.
Rozsudok nadobudol právoplatnosť 27.12.2013. Žalobcovia namietali v konaní o obnovu konania, že

vydaným rozsudkom súd pripustil nezákonné úžernícke nároky veriteľa, zmluva uzavretá s veriteľom
obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, úver je bezúročný a bez poplatkov a výkon rozhodnutia je
preto nezákonný. Súd na existenciu neprijateľných zmluvných podmienok neprihliadal, ako ani na normy
spotrebiteľského práva.
1.3. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba na obnovu konania bola podaná oneskorene, teda po
uplynutí trojročnej objektívnej lehoty dňom 27.12.2016 (ktorej počiatok bol stanovený právoplatnosťou

súdneho rozhodnutia 27.12.2013), pričom žaloba na obnovu konania bola súdu prvej inštancie doručená
až 14.8.2025.1.4. Súd prvej inštancie skúmal tiež splnenie podmienok podľa § 404 CSP, kedy je možné podať
žalobu na obnovu konania aj po uplynutí troch rokov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia,
s negatívnym záverom (zákonom stanovené podmienky v danom prípade splnené neboli). Aj v prípade

opodstatnenosti tvrdenia žalobcov o neúplnosti spotrebiteľskej zmluvy z hľadiska jej náležitostí, ako
aj sankcii bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, uvedené skutočnosti mohli podľa záveru súdu prvej
inštancie žalobcovia uplatniť v pôvodnom konaní, podaním odvolania proti rozsudku, ktorý im bol
doručený do vlastných rúk dňa 20.12.2012, pričom neboli zistené žiadne prekážky, ktoré by žalobcom
bránili, aby boli v pôvodnom konaní aktívni.

1.5. Súd prvej inštancie poukázal na závery uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k.
III. ÚS 345/2017-47 zo dňa 16.5.2017, v zmysle ktorých zásadný vplyv na posudzovanie návrhu
na obnovu konania uplatneného podľa § 228 ods. 1 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku (v
súčasnosti § 397 písm. e/ CSP) má aj rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-234/04 zo dňa 16.
marca 2016 vo veci Rosmarie Capférer proti Schlang & Schick GmbH, v ktorom Súdny dvor uviedol,
že úniové právo neprikazuje vnútroštátnemu súdu, aby preskúmaval a rušil právoplatné rozhodnutie

vnútroštátneho súdu, ak sa aj ukáže, že je v rozpore s právom Európskeho spoločenstva. Na to, aby
sa zabezpečila stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby
sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými. Týmto rozhodnutím Súdny dvor
zdôraznil dôležitosť zásady res iudicata (s výnimkou, kedy Súdny dvor zakotvil povinnosť prelomiť túto
zásadu v prípade, ak vnútroštátny súd rozhodne vec, ktorá nepatrí do jeho kompetencie, ale orgánu

Európskej únie). Obnova konania pritom nemá byť nariadená pre rozpor pôvodného rozhodnutia s
akýmkoľvek rozhodnutím Súdneho dvora. Rozhodnutie Súdneho dvora zakladá dôvod prípustnosti
obnovy konania len vtedy, keď sa týka rovnakej veci ako obnovou napadnuté rozhodnutie alebo ak
odlišne, hoci vo veci inej, rieši otázku, majúcu na spôsob právneho posúdenia veci v pôvodnom konaní
dosah. Aj keby sa súd pri vydaní platobného rozkazu prijateľnosťou dohodnutej zmluvnej podmienky

vôbec nezaoberal, alebo keby sa s ňou zaoberal, ale s nesprávnym záverom, nemôže ísť o rozpor
s európskou judikatúrou. Takýto nedostatok nemožno odstraňovať prostredníctvom obnovy konania,
pretože návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom
posúdení veci alebo nesprávnosti procesnej povahy.
1.6. Súd prvej inštancie uzavrel, že v zásade nemožno ako dôvod obnovy konania uplatňovať také

skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, o ktorých strana konania vedela a mohla ich uplatniť v pôvodnom
konaní v riadnom opravnom prostriedku (odvolanie, odpor, námietky), ale bez náležitého dôvodu tak
neurobila (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obo/39/2011; R 56/1999).
1.7. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobu na obnovu konania v prejednávanej veci je potrebné
považovať za oneskorene podanú, ako i zjavne nedôvodnú.

1.8. O náhrade trov konania súd prvej inštancie nerozhodoval, keďže stranám sporu trovy nevznikli
(žalovaná o podanej žalobe na obnovu konania nemala vedomosť; v zmysle § 413 ods. 2 CSP sa žaloba
žalovanej nedoručuje).

2. Proti tomuto uzneseniu podali včas odvolanie žalobcovia 1/, 2/, navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie

veci na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnili ustanovením § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP a súčasne
uplatnilinámietkuzaujatostivočizákonnejsudkyneMgr.ErikeSzalaiovejzdôvodu,žekonajúcasudkyňa
je podľa názoru žalobcov voči nim zaujatá. Tento pocit vychádza z toho, že sudkyňa nebrala do úvahy ich
doterajšie argumenty a výhrady voči obsahu žaloby. O zaujatosti sa žalobcovia dozvedeli z uznesenia
súdu zo dňa 22.9.2025, ktorú si uplatňujú aj s odvolaním.

2.1. Žalobcovia namietali, že súd prvej inštancie opomenul spotrebiteľský charakter veci. Na dôkaz
úžerníckeho konania exekútora predložili žalobcovia upovedomenie o začatí exekúcie č. EX 92/2016
zo dňa 14.6.2016, v ktorom je uvedená pôvodná istina vo výške 22.591 eur, ale aktuálne exekútor
podľa údajov Sociálnej poisťovne zo dňa 17.6.2025 požaduje neúmerne vysokú finančnú čiastku
62.762,26 eur, s možnosťou jej ďalšieho navýšenia a blokácie nehnuteľnosti. Vzhľadom k tomu, že

súd prvej inštancie pripustil v pôvodnom konaní nezákonné úžernícke finančné nároky veriteľa, je daný
dôvod na obnovu konania. Z dôvodu, že zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, úver je
bezúročný a bez poplatkov. Spotrebiteľské právo je tu určené k efektívnemu zamedzeniu používania
neprijateľných zmluvných podmienok.
2.2. Podstatou sporu sú neoprávnené finančné požiadavky veriteľa a následne aj exekútora. Ide

o likvidačnú finančnú čiastku v dôsledku preukázateľnej chyby súdu a sudcu. Súd prvej inštancie
neprihliadal na podanie žalobcov, ktorým pred podaním žaloby na obnovu konania preukazovali súdu
jeho pochybenia a boli postavení do pozície nezodpovedného občana, ktorý nereagoval v súdomstanovenej lehote na výzvu súdu cez platobný rozkaz. Exekučný titul mal byť podľa názoru žalobcov
vydaný až po preventívnej súdnej kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok.
2.3. Podľa súdnych autorít uplatňovaním formalít a podmienok konania, ich výkladom, nesmie sa

zamedziť prístup jednotlivca k súdu v takej miere, že by právo bolo zasiahnuté v svojej podstate. Prílišný
formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na
dopĺňanie náležitostí, ktoré nemajú oporu v zákone, idú nad jeho rámec alebo nemajú základný význam
pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi (porov. nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV. ÚS 1/02).

2.4. Povinnosťou súdu v spotrebiteľských sporoch je ex offo (z úradnej povinnosti) zaoberať sa
neprijateľnosťou jednotlivých zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve. Žalobcovia poukázali na
ustanovenie § 52 ods. 1, § 53 ods. 1 OZ (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb.) ako aj ustanovenie §
290 a nasl. CSP.
2.5. Žalobcovia poukázali i na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-168/05 zo dňa
26.10.2006 (body 25, 26, 27, 38 a 43).

2.6. Zdôraznili, že predmetom sporu je spotrebiteľská úverová zmluva, obsahujúca množstvo
neprijateľných zmluvných podmienok, pričom veriteľ zatajuje pred spotrebiteľom výšku reálnych plnení
istiny. V uznesení Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 229/2017 súd v obdobnej veci o vzťahu spotrebiteľa
adodávateľapíšeakoovzťahu„obeteapáchateľa“.Žalobcoviamajúnaliehavýprávnyzáujemnasúdnej
ochrane, v spotrebiteľskej zmluve absentujú náležitosti v súlade so zákonom účinným v čase podpisu

zmluvy (Občiansky zákonník, smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa).
2.7. Z dôvodu, že súd prvej inštancie pochybil, žalobcovia podali návrh na obnovu konania. Podľa § 299
ods. 2 CSP v prípade, ak sa uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy zo spotrebiteľskej zmluvy
a žalovaným je spotrebiteľ, súd nevydá platobný rozkaz, ak spotrebiteľská zmluva alebo iné zmluvné

dokumenty súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou obsahujú zmluvnú podmienku, ktorá je neprijateľná.
Žalobcovia argumentovali poukazom aj na čl. 6 základných zásad Civilného sporového poriadku, ako i §
298 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku (súd môže v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu
aj bez návrhu vysloviť, že určitá zmluvná podmienka je neprijateľná). Žalobcovia poukázali aj na test
neprijateľnosti zmluvných podmienok. Súd prvej inštancie sa však nevysporiadal s dôvodmi uvádzanými

žalobcami. Zakrýva úžernícke praktiky veriteľa a svoje pochybenia. Nepreveril zmluvnú dokumentáciu,
neidentifikoval nekalé obchodné praktiky veriteľa. Žalobcovia považovali za relevantné v danej veci aj
ustanovenie § 39, § 39a, § 42a ods. 2 a § 53 ods. 1 OZ.
2.8. Žalovaná vo svojej zmluvnej dokumentácii so žalobcami nastavila sofistikované právnické pasce,
t. j. neprijateľné zmluvné podmienky, s úmyslom poškodiť spotrebiteľa a obísť zákonné ustanovenia.

Úžernícky veriteľ neprimerane zvýhodnil svoje postavenie na úkor spotrebiteľa. Na predmetný zmluvný
vzťah sa vzťahuje i zákon o ochrane spotrebiteľa (§ 5b).

3. Odvolací súd podľa § 34 CSP, po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné podať odvolanie (§ 357

písm. c/ CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP),
preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380
CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcov nie je dôvodné.

4. Podľa § 403 ods. 2 CSP žaloba na obnovu konania sa podáva najneskôr v lehote troch rokov od
právoplatnosti rozhodnutia.

5. Podľa § 404 CSP za splnenia podmienok podľa § 403 ods. 1 po troch rokoch od právoplatnosti
rozhodnutia možno podať žalobu na obnovu konania, ak

a) bol trestný rozsudok, na podklade ktorého sa v civilnom súdnom konaní priznalo právo, neskôr podľa
trestnoprávnych predpisov zrušený,
b) nové dôkazy súvisia s novými vedeckými metódami, ktoré v pôvodnom konaní nebolo možné použiť,
alebo
c) ide o dôvody obnovy konania uvedené v § 397 písm. c) až e).

6. Podľa § 397 písm. e) CSP proti právoplatnému rozsudku je prípustná žaloba na obnovu konania, ak
je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie, Rady Európskej únie alebo Komisie, ktoré
je pre strany záväzné.7. Obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, čo znamená, že na jej uplatnenie musia
byť dané osobitné zákonom stanovené dôvody.

8. Možnosť vecného prejednania žaloby na obnovu konania je však viazaná na objektívny stav
prípustnosti obnovy konania proti príslušnému rozhodnutiu, ako aj na subjektívne oprávnenie účastníka
napadnúť rozhodnutie žalobou na obnovu konania, čiže oprávnenie vyplývajúce z postavenia žalobcu
ako strany konania.

9. V prvej fáze obnovy konania rozhoduje súd, či obnovu konania povolí alebo žalobu na obnovu konania
zamietne. V taxatívne určených prípadoch, ešte predtým, ako by rozhodoval o povolení obnovy konania,
môže súd žalobu na obnovu konania bez nariadenia pojednávania odmietnuť (§ 413 ods. 1 písm. a) až
e) CSP). Jedným z dôvodov odmietnutia žaloby na obnovu konania je, že bola podaná oneskorene (§
413 ods. 1 písm. a) CSP).

10. Objektívnou podmienkou prípustnosti žaloby na obnovu konania je zachovanie zákonných lehôt,
ktoré Civilný sporový poriadok pre podanie žaloby na obnovu konania predpisuje (§ 403 CSP). Ide
okombináciudvochdruhovlehôt,atosubjektívnej,ktorejzačiatokjestanovenýsubjektívnymokamihom,
keď sa oprávnený subjekt mohol (vzhľadom na všetky okolnosti a pomery) dozvedieť o dôvode obnovy

konania, resp. subjektívnym momentom, od ktorého sa mohol dôvod obnovy konania uplatniť (§ 403 ods.
1 CSP). Začiatok objektívnej lehoty je stanovený právoplatnosťou napádaného rozhodnutia a žalobu na
obnovu konania treba podať najneskôr v lehote troch rokov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 403
ods. 2 CSP). Trojmesačná subjektívna lehota plynie v rámci trojročnej objektívnej lehoty, čo znamená,
že najneskorší moment možnosti uplatnenia návrhu na obnovu konania je moment trojročnej lehoty od

právoplatnosti napádaného rozhodnutia.

11. V ustanovení § 404 CSP sú taxatívne stanovené výnimky, pripúšťajúce, aby bola žaloba na obnovu
konania podaná aj po uplynutí objektívnej lehoty troch rokov po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia.

12. Súd prvej inštancie sa správne najskôr, pred vecným prejednaním žaloby na obnovu konania,
zaoberal objektívnou podmienkou prípustnosti žaloby na obnovu konania, ktorou je zachovanie
zákonných lehôt. Vzhľadom na dátum právoplatnosti žalobou napádaného rozsudku (dňa 27.12.2013),
dôvodne dospel k záveru o oneskorenom podaní žaloby na obnovu konania (dňa 14.8.2025), a to po
uplynutí objektívnej trojročnej lehoty podľa § 403 ods. 2 CSP (dňom 27.12.2016).

13. Prihliadajúc na spotrebiteľský charakter veci súd prvej inštancie, s poukazom na uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 345/2017-47 zo dňa 16.5.2017 uviedol, že zásadný
vplyv na posudzovanie návrhu na obnovu konania má aj rozsudok Súdneho dvora Európskej únie
C-234/04 zo 16. marca 2006, v ktorom Súdny dvor konštatoval, že úniové právo neprikazuje

vnútroštátnemu súdu, aby preskúmaval a rušil právoplatné rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ak sa
aj preukáže, že je v rozpore s právom európskeho spoločenstva. Súdny dvor zdôraznil dôležitosť
zásady res iudikata (s jedinou výnimkou, ak vnútroštátny súd rozhodne vec, ktorá nepatrí do jeho
kompetencie, ale do kompetencie orgánu Európskej únie). Obnova konania tak nemá byť nariadená pre
rozpor pôvodného rozhodnutia s akýmkoľvek rozhodnutím Súdneho dvora. Rozhodnutie Súdneho dvora

zakladá dôvod prípustnosti obnovy konania len vtedy, keď sa týka rovnakej veci ako obnovou napadnuté
rozhodnutie alebo ak odlišne, hoci vo veci inej, rieši otázku, majúcu na spôsob právneho posúdenia veci
v pôvodnom konaní dosah. Aj keby sa súd pri vydaní platobného rozkazu neprijateľnosťou dohodnutej
zmluvnej podmienky vôbec nezaoberal, alebo keby sa s ňou zaoberal, ale s nesprávnym záverom,
nemôže ísť o rozpor s európskou judikatúrou (porov. tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 2Cdo/28/2017 zo dňa 31. októbra 2017; 1Cdo/172/2018 zo dňa 30.9.2020).

14. Súd prvej inštancie v dôsledku toho, že v žalobe na obnovu konania nebola preukázaná existencia
rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (Rady Európskej únie alebo Komisie), ktoré by bolo pre
strany daného sporu záväzné, konštatoval s odkazom na § 404 písm. c) CSP nemožnosť podať žalobu

na obnovu konania po troch rokoch od právoplatnosti rozhodnutia (27.12.2016), a tým obchádzať
objektívnu lehotu zakotvenú v § 403 ods. 2 CSP.15. Žiada sa dodať, že Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. III. ÚS 345/2017 zo 16. mája
2017 tiež uviedol, že ak bol platobný rozkaz vydaný v čase, keď boli rozhodnutia Súdneho dvora, na
ktoré odkazoval sťažovateľ vo svojom návrhu na obnovu konania, zverejnené v Úradnom vestníku,

ako aj v Zbierke súdnych rozhodnutí Súdneho dvora, pričom tieto boli pre Slovenskú republiku právne
záväzné už od 1. mája 2004 (keď sa Slovenská republika stala členským štátom Európskej únie), mohol
sťažovateľ objektívne túto skutočnosť namietať už v odpore proti platobnému rozkazu, pretože o nich
mohol objektívne vedieť, nielen od preukázateľného dátumu zverejnenia rozhodnutí Súdneho dvora
vÚradnomvestníku,vktoromjekaždérozhodnutiepublikované,prípadneuplynutímdvadsiatehodňaod

jeho zverejnenia, keď sa takéto rozhodnutie stáva záväzným pre každú fyzickú alebo aj právnickú osobu,
ale najmä z dôvodu ich právnej záväznosti pre Slovenskú republiku, ktorá už v tom čase bola členským
štátom Európskej únie, a preto stanoviť začiatok plynutia subjektívnej trojmesačnej lehoty na podanie
takéhoto návrhu v sťažovateľovej veci, odo dňa nadobudnutia právoplatnosti platobného rozkazu.

16. Pokiaľ v otázke obnovy konania bol citovaný rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci

C-234/04 zo 16. marca 2006 vo veci Rosmarie Capférer proti Schlang & Schick GmbH, súdy na
jeho základe majú za to, že vo všeobecnosti nie je vnútroštátny súd povinný znova preskúmať
a zrušiť právoplatné súdne rozhodnutie, aj keby sa ukázalo, že v rozpore s právom Európskej
únie. Toto rozhodnutie pritom uvádza, že zásada spolupráce neprikazuje vnútroštátnemu súdu, aby
neuplatnil vnútroštátne procesné normy na účel preskúmania súdneho rozhodnutia, ktoré nadobudlo

právoplatnosť, a aby ho zrušil, ak sa ukáže, že je v rozpore s právom spoločenstva. Takáto
formulácia v zásade znamená, že právo Európskej únie nebráni tomu, aby vnútroštátny súd zrušil
právoplatnérozhodnutienazákladevnútroštátnychpravidiel,aksúnatosplnenépodmienky.Tedapokiaľ
vnútroštátne právo upravuje mechanizmus pre zrušenie aj právoplatného rozhodnutia súdu z dôvodu,
že je v rozpore s právom Európskej únie, tak samotné právo Európskej únie nebráni jeho použitiu.

Na druhej strane v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie sa často spomína aj dôležitosť zásady
res iudicata tak v právnom poriadku Európskej únie, ako aj vo vnútroštátnych právnych poriadkoch.
Jedinou výnimkou, kedy Súdny dvor zakotvil povinnosť prelomiť zásadu res iudicata je situácia,
keď vnútroštátny súd rozhodne vec, ktorá nepatrí do jeho kompetencie, ale do kompetencie orgánu
Európskej únie. Túto argumentačnú líniu Súdny dvor založil v rozhodnutí Lucchini, na základe ktorého

rozhodnutia bol do nášho právneho poriadku tento inštitút zavedený (porov. Mgr. Viliam PONIŠT, PhD,
01, 2024, Bulletin, Právna teória a prax, Rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie ako dôvod žaloby
na obnovu konania).

17. Z obsahu spisu v posudzovanej veci vyplýva, že zo žaloby na obnovu konania nebola zrejmá

existencia rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, ktoré by sa dotýkalo strán konania (resp. ich
právnych predchodcov), a ktoré by bolo záväzné pre strany sporu (resp. ich právnych predchodcov),
alebo ktoré by bolo určitým spôsobom prepojené na strany sporu (ako aj predmet konania), ako
rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vykladajúce právo Európskej únie, ktorého výklad by bol
fakticky záväzný aj pre strany konania, ktorých spor závisel od zodpovedania totožnej otázky a súd ju

posúdil inak (v rozpore s právom Európskej únie).

18. Ak žalobcovia v odvolaní označili rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-168/05 zo dňa
26.10.2006, ide o rozhodnutie týkajúce sa prejudiciálnej otázky nenapadnutia nekalej povahy podmienky
počas rozhodcovského konania a možnosti vznesenia tejto námietky v rámci konania o odvolaní proti

rozhodcovskému rozhodnutiu („zahŕňa ochrana spotrebiteľov podľa smernice 93/13/EHS možnosť, aby
súd, ktorý rozhoduje o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozhodnutia posúdil neplatnosť rozhodcovskej
zmluvy a zrušil rozhodcovské rozhodnutie na základe toho, že táto rozhodcovská zmluva obsahuje
nekalú podmienku, ak spotrebiteľ namietla túto neplatnosť v rámci žaloby o zrušenie, ale nie v rámci
rozhodcovského konania?“). Označené rozhodnutie Súdneho dvora tu nebolo spôsobilé založiť dôvod

prípustnosti obnovy konania, keďže sa netýka rovnakej veci ako obnovou napádané rozhodnutie, ani
rieši otázku, majúcu na spôsob právneho posúdenia veci v pôvodnom konaní dosah.

19. V zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie účinnosť ochrany práva spotrebiteľa nebyť
viazaný nekalými zmluvnými podmienkami si žiada, aby jej bol poskytnutý opravný prostriedok. Tento

opravný prostriedok však nemusí mať nevyhnutne podobu obnovy konania. Zásada efektivity vyžaduje,
aby dodržiavanie práv na prieskum zmluvy z úradnej povinnosti, či neobsahuje nekalé podmienky, bolo
zabezpečené v rámci konania o výkon rozhodnutia alebo samostatného následného konania (porov. tiež
rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-582/21).20. V oblasti ochrany spotrebiteľa Súdny dvor Európskej únie („ďalej len Súdny dvor“) zaujal pomerne
prísny postoj k vnútroštátnym účinkom res iudicata. Jednoznačne sa vyjadril, že zabezpečenie účinnej

ochrany práva spotrebiteľov nebyť viazaný zmluvnými podmienkami, ktoré sa podľa Smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica
o nekalých podmienkach“) považujú za nekalé, si vyžaduje, aby sa vnútroštátne účinky res iudicata
nezohľadnili buď v štádiu odvolania v rámci riadneho konania alebo v štádiu výkonu rozhodnutia.

21. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa vykladajú v tom zmysle, že si vyžadujú, aby bol k dispozícii
opravný prostriedok a aby bol vymedzený v dotknutom vnútroštátnom právnom poriadku v prípade, že
právoplatné súdne rozhodnutie bolo vynesené a stalo sa právoplatným na základe procesných pravidiel,
ktoré neumožňujú zaručenie dodržiavania práv, ktoré si spotrebiteľ odvodzuje zo smernice 93/13/EHS.

22. Medzi možné „opravné prostriedky“ na obnovenie práva spotrebiteľa nebyť viazaný nekalými
zmluvnými podmienkami judikatúra zahŕňa povinnosť vnútroštátneho súdu preskúmať zákonnosť
zmluvných podmienok týkajúcich spotrebiteľov v konaní o výkone rozhodnutia (pozn. exekučnom
konaní), ďalej v zmysle rozsudku Ibercaja Banco tiež právo spotrebiteľa požadovať náhradu (od daného
poskytovateľa úveru) v prípade, že si vnútroštátny súd riadne nesplnil svoju povinnosť preskúmať

možnú nekalosť podkladovej zmluvy o úvere, pričom sa však už skončilo konanie o výkone rozhodnutia
týkajúcehosanehnuteľnostizaťaženejhypotékou,anapokonvnútroštátnyopravnýprostriedokbymohol
mať tiež podobu mimoriadneho opravného prostriedku (porov. rozhodnutie Súdneho dvora C-582/21
z 9. apríla 2024, b. 82, 83).

23. V rozhodnutí C-49/14 Finanmadrid EFC požadoval Súdny dvor zvrátenie účinku res judicata
(právoplatne rozhodnutej veci) v štádiu výkonu rozhodnutia týkajúceho sa platobného rozkazu, pričom
dal vnútroštátnemu súdu právomoc z vlastného podnetu posúdiť, či bola podmienka v podkladovej
zmluve nekalá, v čase, keď súd túto právomoc na základe vnútroštátneho práva nemal, a v prípade keď
zmluvné podmienky neboli v predchádzajúcich štádiách konania preskúmané.

24. V rozhodnutí C-600/19 Ibercaja Banco sa obdobne vyžadovalo, aby sa v konaní o výkon rozhodnutia,
týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, nezohľadňovali vnútroštátne účinky res iudicata,
keď vnútroštátny súd síce preskúmal predmetné zmluvné podmienky, no bez toho, aby sa k nim
v právoplatnom rozhodnutí vyjadril. Súdny dvor zdôraznil, že za takýchto okolností nebol spotrebiteľ

informovaný o existencii tohto preskúmania, ani aspoň stručne, o dôvodoch na základe ktorých súd
dospel k záveru, že predmetné podmienky nie sú nekalé, čím sa spotrebiteľovi bráni v práve na
informované rozhodnutie o tom, či má dané rozhodnutie napadnúť.

25. Súdny dvor v podstate dospel k záveru, že ochrana, ktorá sa má spotrebiteľom poskytnúť podľa

Smernice o nekalých podmienkach, by bola neúplná a nedostatočná, pokaľ by sa súdu v konaní o výkon
rozhodnutia zabránilo z vlastného podnetu preskúmať nekalosť ďalších podmienok, ktoré neboli overené
(C-421/14 Banco Primus).

26. Podľa rozsudku Súdneho dvora C-693/19 v spojenej veci C-831/19 (SPV Project 1503 Srl a Dobank

SpA proti YB a Banco di Desio e della Brianza SpA a i.), články 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, sa majú
vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že ak proti platobnému
rozkazu vydanému súdom na návrh veriteľa nepodal dlžník odpor, súd rozhodujúci o nariadení výkonu
rozhodnutia nemôže následne preskúmať prípadnú nekalú povahu zmluvných podmienok, na ktorých je

uvedený rozkaz založený, z dôvodu, že právna sila rozhodnutej veci tohto rozkazu sa implicitne vzťahuje
na tieto podmienky, čo vylučuje akékoľvek preskúmanie ich platnosti, následne preskúmať prípadnú
nekalú povahu zmluvných podmienok, na ktorých je uvedený rozkaz založený. Skutočnosť, že ku dňu
nadobudnutia právoplatnosti rozkazu dlžník nevedel o tom, že ho možno považovať za „spotrebiteľa“
v zmysle tejto smernice, nie je v tejto súvislosti relevantná.

27. V rozhodnutí C-724/2022 Investcapital Súdny dvor vyslovil, že článok 7 ods. 1 Smernice 93/13
v spojení so zásadou efektivity má sa vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá
neumožňuje súdu rozhodujúcemu o výkone platobného rozkazu prijať ex offo opatrenia na vykonaniedokazovania s cieľom zistiť skutkové a právne okolnosti, potrebné na preskúmanie prípadnej nekalej
povahy podmienok obsiahnutej v zmluve o úvere, uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom
a spotrebiteľom, pokiaľ preskúmanie vykonané príslušným súdom v štádiu konania o platobnom rozkaze

nespĺňa požiadavky zásady efektivity v súvislosti s touto smernicou.

28. K povinnosti exekučného súdu otvárať neprijateľnosť zmluvnej podmienky, z ktorej sa vymáha
plnenie v prípade, ak je exekučným titulom platobný rozkaz, sa nasledovne vyslovil aj Ústavný súd
Slovenskej republiky v rozhodnutí PLz. ÚS 1/2022 z 15. júna 2022.

29. Ak právna úprava umožňuje spotrebiteľovi podať proti platobnému rozkazu vydanému vyšším
súdnym úradníkom odpor v lehote 15 dní od jeho doručenia, pričom odpor musí byť vecne odôvodnený,
potom výklad a uplatnenie § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku nie je v súlade so základným
právom spotrebiteľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ak súd v
exekučnom konaní odmietne preskúmať existenciu neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré mali

vplyv na vymáhaný nárok vzniknutý v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, z dôvodu, že spotrebiteľ
proti platobnému rozkazu odpor nepodal (porov. tiež III.ÚS 358/2023, III. ÚS 324/2021, III. ÚS 166/2023,
III.ÚS193/2023,III.ÚS358/2024,III.ÚS324/2021,III.ÚS72/2024,vsúvislostisosankcioubezúročnosti
porov. II. ÚS 206/2025).

30. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 378/2024 z 10. decembra 2024 vyslovil,
že kým (nejaký) súd nepreskúma nekalú povahu zmluvných podmienok a tento prieskum neodôvodní,
ochrana spotrebiteľa nebola zavŕšená. Ak preto exekučný súd v priebehu súdneho konania zistí, že do
daného momentu k takému prieskumu iný súd nepristúpil, má povinnosť taký prieskum vykonať, a to
aj v prípade, ak už je vec v štádiu exekučného konania, a podľa najnovšej judikatúry Súdneho dvora

aj v prípade, ak nešlo o skrátené konanie (porov. rozsudok Súdneho dvora ERB New Europe Funding
II C-178/23 zo 7.11.2024). Podľa Súdneho dvora povinnosť vnútroštátneho súdu preskúmať ex offo
prípadnúnekalúpovahuzmluvnýchpodmienokjeodôvodnenápovahouavýznamomverejnéhozáujmu,
ktorý je základom ochrany, ktorú Smernica 93/13 priznáva spotrebiteľom, takže účinné preskúmanie
prípadnej nekalej povahy zmluvných podmienok, ako to vyžaduje Smernica 93/13, nemožno zaručiť, ak

by sa právna sila rozhodnutej veci vzťahovala na súdne rozhodnutia, v ktorých sa takéto preskúmanie
neuvádza (rozsudok zo 17. mája 2022 Ibercaja Banco, C-600/19, bod 50).

31. Ústavný súd ďalej uviedol, že bez ohľadu na to, či ide o „nové“ exekučné konanie alebo také, ktoré
sa začalo na základe opätovného návrhu na vykonanie exekúcie, exekučný súd je v zmysle judikatúry

Súdneho dvora povinný zisťovať, či nejaký súd už v nim posudzovanej veci preskúmal neprijateľné
zmluvné podmienka alebo nie. Ak sa tak stalo a svoje závery súd riadne odôvodnil a spotrebiteľovi
vysvetlil, ochrana bola poskytnutá. Ak nie, je tak povinný bezodkladne urobiť sám.

32. Na záver ústavný súd zhrnul, že myšlienka prieskumu spotrebiteľských zmlúv (aj) v exekučnom

konaní je vo svojej podstate veľmi jednoduchá a rozhodovacia prax Súdneho dvora Európskej únie
pomerne jednoznačná – ochrana spotrebiteľa je zaručená len vtedy, ak vnútroštátny súd výslovne
uvedie vo svojom rozhodnutí, že preskúmal ex offo nekalú povahu podmienok právneho titulu,
na základe ktorého sa začalo konanie o výkon rozhodnutia, že toto preskúmanie, aspoň stručne
odôvodnené, nepreukázalo existenciu žiadnej nekalej podmienky a že pri nepodaní námietky v lehote

stanovenej vnútroštátnym právom bude pre spotrebiteľa nemožné uplatniť prípadnú nekalú povahu
týchto podmienok (C-600/19 Ibercaja Banco, bod 51).

33. Sumarizujúc vyššie uvedené, ak žalobcovia poukazovali na prebiehajúce exekučné konanie,
v ktorom sú vymáhané peňažné plnenia veriteľa v dôsledku neprijateľných zmluvných podmienok,

prípadneinýchzákonnýchsankciívyplývajúcichzvnútroštátnejakoinadnárodnejlegislatívytýkajúcejsa
ochrany spotrebiteľa, tak opravným prostriedkom na obnovu práv spotrebiteľa nebyť viazaný nekalými
zmluvnými podmienkami, sú vyššie uvedené právne nástroje v exekučnom konaní.

34. V rámci odvolania žalobcovia 1/, 2/ vzniesli námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni Mgr. Erike

Szalaiovej. Tento pocit zaujatosti mal vychádzať u žalobcov z toho, že zákonná sudkyňa „nevzala do
úvahy doterajšie argumenty žalobcov a výhrady voči obsahu žaloby“. Zákonná sudkyňa podľa názoru
žalobcov zámerne a vedome prehliadala mimoriadne dôležité skutočnosti a konala protispotrebiteľsky.35. Je potrebné uviesť, že ak bola námietka zaujatosti vznesená potom, ako súd prvej inštancie rozhodol
vo veci samej, rozhodovanie o tejto námietke neprichádza do úvahy, avšak v odvolacom konaní je
odvolací súd povinný v každom štádiu konania skúmať podmienky konania, v rámci ktorých je potrebné

ex offo skúmať aj vadu v obsadení súdu, ktorá je nedostatkom procesnej podmienky na strane súdu.
Nesprávne obsadenie súdu nespočíva len v situácii, ak namiesto senátu rozhodol sudca, ale ide aj
o otázku zákonného sudcu (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková,
J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 1302).

36. Medzi vady v obsadení súdu patrí aj prípad rozhodnutia vydaného vylúčeným sudcom.
V prejednávanej veci vada v obsadení súdu, ako nedostatok procesnej podmienky v dôsledku
rozhodnutia vydaného zákonnou sudkyňou, preukázaná nebola. Zákonným dôvodom vylúčenia sudcu
je jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní a skutočnosť,
že sudca prejednával a rozhodoval o veci na súde inej inštancie (49 ods. 1, 2 CSP). Žiaden z uvedených
dôvodov nebol v posudzovanej veci naplnený.

37. Podľa § 53 ods. 3 CSP na námietky, ktoré sa obsahovo týkajú postupu sudcu v konaní
o prejednávanej veci alebo jeho rozhodovacej činnosti, ako tomu bolo aj v danom prípade, súd
neprihliada a v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu ani nepredkladá. Dôvody vznesené žalobcami
neboli preto spôsobilé spochybniť nezaujatosť zákonnej sudkyne, teda vo veci nerozhodla vylúčená

sudkyňa, a vada v obsadení súdu spočívajúca v tom, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, tak
nebola preukázaná. Skutočnosť, že žalobcovia ako strany konania nesúhlasia s procesným postupom
zákonného sudcu, s jeho právnymi názormi, nezakladá dôvod zaujatosti zákonného sudcu pre pomer
k sporu či k stranám konania (§ 49 ods. 1 CSP).

38. V súvislosti s odvolacou námietkou žalobcov týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a nevysporiadanie sa s ich námietkami, odvolací súd
uvádza nasledovné.

39. Strana konania má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 2MCdo/7/2009).

40. V posudzovanej veci súd prvej inštancie uviedol rozhodujúci skutkový stav, výsledky vykonaného

dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, pričom vyvodil vecne
správne závery.

41. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza
k porušeniu práva na spravodlivý proces, treba považovať taký nedostatok rozhodnutia súdu, keď

rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie vo veci (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/98/2017), čo nebol daný
prípad.

42. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil

s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. IV.
ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 50/04, uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/61/2010).

43. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/106/2010, RUIS
R Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani v. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19.

februára 1998).

44. Odvolací súd na doplnenie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie sa vysporiadal
s odvolacími námietkami žalobcov v odvolaní. Nedošlo však k takej vade konania, ktorá by mohla mať zanásledok nesprávne rozhodnutie vo veci a nedošlo ani k porušeniu procesných práv žalovaného v takej
miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

45. Iné právne významné odvolacie námietky žalobcami v odvolaní vznesené neboli. Všeobecný
súd (prvoinštančný aj odvolací) nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (postačuje ak rozhodnutie dostatočne objasňuje
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalo do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania). Preto odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny

základrozhodnutia,stačínazáverotom,žeztohtoaspektujeplnerealizovanézákladnéprávoúčastníka
na spravodlivý proces.

46.Odvolacísúdpodľa§387ods.1CSPnapadnutérozhodnutiesúduprvejinštancieakovecnesprávne
potvrdil.

47. Vzhľadom na ustanovenie § 413 ods. 2 CSP súd prvej inštancie o trovách konania nerozhodoval,
keďže v prípade odmietnutia žaloby na obnovu konania z dôvodu jej oneskoreného podania, sa takáto
žaloba nedoručuje protistrane na vyjadrenie.

48. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a §

255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd strane prizná náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, vznikol jej preto nárok na náhradu trov odvolacieho
konania voči žalobcom, v odvolacom konaní neúspešným. Ak si strana náhradu trov konania neuplatní,
ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s článkom 17 základných princípov
CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov konania

nepriznáva (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/14/2018). Žalovanej preto náhrada
trov odvolacieho konania nebola priznaná.

49. Podľa § 371 CSP odvolací súd nepripustil zmenu žaloby v odvolacom konaní, keď žalobu nemožno
v odvolacom konaní meniť (žalobcovia navrhli v odvolacom konaní, aby odvolací súd rozhodol a určil

i vyhlásil zmluvné podmienky veriteľa za neprijateľné a za nekalé obchodné praktiky vo výroku svojho
rozhodnutia, aby uznesením uložil žalovanej povinnosť v listinnej podobe predložiť stručné vyčíslenie
vzájomných plnení medzi sporovými stranami).

50. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 160 ods. 2 CSP strana konania má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum
právnej pomoci.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.