Rozsudok – Starostlivosť o maloletých ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. marec 2026

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14CoP/41/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124348901
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Korbašová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2026:6124348901.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy

Korbašovej, členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej a JUDr. Róberta Bebčáka, vo veci starostlivosti
súdu o maloleté dieťa: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom ako matka, zastúpené kolíznym opatrovníkom:
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Banská Bystrica, dieťa rodičov: matka C. D. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom E. F. XXXX/X, C. C., t.č. E. X, C. C., zastúpená: Advokátska kancelária GEREG &
MESSINGEROVÁ, s.r.o., so sídlom Horná Strieborná 4, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 253 011 a otec
A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XXXX/XX, C. C., prechodne bytom E. F. XXXX/X, C. C., v konaní
o návrhu matky na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, o odvolaní otca

proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 32P/117/2024–598 zo dňa 19.09.2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 32P/117/2024–598 zo dňa 19.09.2025 vo výrokoch I.,
III., IV., V., VI., VII. a XII. p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) napadnutým rozsudkom vo výroku I. maloletú zveril do
osobnejstarostlivostimatky;výrokomII.určil,žemaloletúsúoprávneníapovinnízastupovaťaspravovať
jej majetok v bežných veciach obaja rodičia, každý samostatne; výrokom III. uložil otcovi povinnosť
prispievať na výživu maloletej výživným vo výške 250,- eur mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci k

rukám matky, počnúc dňom 23.07.2024; výrokom IV. uložil otcovi povinnosť zameškané výživné za
obdobie od 23.07.2024 do 19.09.2025 na maloletú vo výške 1.814,52 eur zaplatiť k rukám matky dňom
vykonateľnosti tohto rozhodnutia; výrokom V. rozhodol, že otec je oprávnený stretávať sa s maloletou
každý nepárny týždeň v kalendárnom roku v utorok od 08:30 hod. do 18:00 hod., v sobotu od 08:30 hod.
do 18:00 hod. a v nedeľu od 08:30 hod. do 18:00 hod., každý párny týždeň v kalendárnom roku v stredu
od 08:30 hod. do 18:00 hod. a vo štvrtok od 08:30 hod. do 18:00 hod. Počas prázdnin a sviatkov, kedy
neplatí bežná úprava styku - každý párny rok dňa 24.12. od 08:30 hod. do 18:00 hod. a dňa 25.12. od

08:30 hod. do 18:00 hod., každý nepárny rok dňa 31.12. od 08:30 hod. do 1 08:00 hod. a nasledujúci
rok dňa 01.01. od 08:30 hod. do 18:00 hod., každý rok počas veľkonočných sviatkov v sobotu od 08:30
hod. do 18:00 hod. a v nedeľu od 08:30 hod. do 18:00 hod., počas letných prázdnin každý rok v dňoch
01. až 04.07. a 08. až 11.07. vždy od 08:30 hod. do 18:00 hod. a v dňoch 01. až 04.08. a 08. až 11.08.
vždy od 08:30 hod. do 18:00 hod.; výrokom VI. určil, že otec je oprávnený v stanovené dni a hodiny
maloletú prevziať od matky pred bytovým domom v mieste bydliska matky a po ukončení styku je otec
povinný v stanovené dni a hodiny maloletú matke odovzdať pred bytovým domom v mieste bydliska

matky; výrokom VII. určil, že matka je povinná maloletú na styk s otcom pripraviť a otcovi styk s maloletou
umožniť; výrokom VIII. uložil matke povinnosť poskytnúť otcovi náhradné termíny na styk s maloletou
za nerealizovaný styk otca s maloletou dňa 23.10.2024 od 14:00 hod. do 18:00 hod., dňa 24.10.2024
od 14:00 hod. do 18:00 hod. a dňa 29.10.2024 od 14:00 hod. do 18:00 hod., dňa 10.08.2025 od 14:00hod. do 18:00 hod., a to najneskôr do 90 dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia; výrokom IX. uložil
rodičom maloletej povinnosť podrobiť sa odbornému poradenstvu v Centre pre deti a rodiny C. C., G.
XX, C. C.; výrokom X. určil, že rozsudok je vo výrokoch V. až VII. o úprave styku otca s maloletou a vo

výroku VIII. o náhradných termínoch za nezrealizovaný styk otca s maloletou vykonateľný doručením;
výrokom XI. zrušil uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 32P/117/2024 zo dňa 07.08.2024
v spojení s uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 32P/117/2024 zo dňa 09.08.2024 a v
spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14CoP/173/2024 zo dňa 30.09.2024 vo výrokoch o
úprave styku otca s maloletou a vo výrokoch o výživnom; výrokom XII. rozhodol, že žiaden z účastníkov

nemá nárok na náhradu trov konania; výrokom XIII. konštatoval, že o trovách dôkazov rozhodne súd
samostatným uznesením.

2. Okresný súd citujúc § 36 ods. 1 veta prvá a tretia zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), § 28 zákona o rodine, § 24 ods. 1, 3, 5 zákona o rodine, § 25
ods. 1, 2 zákona o rodine, § 62 ods. 1, 2, 4, 5 zákona o rodine, § 75 ods. 1 zákona o rodine, § 37 ods. 2

písm. d) zákona o rodine mal na základe vykonaného dokazovania preukázané, že maloletá pochádza
z manželstva rodičov, ktorí od 30.06.2024 nežijú v spoločnej domácnosti, pričom osobnú starostlivosť
o maloletú od tohto času zabezpečuje matka. Matka po odchode zo spoločnej domácnosti otcovi styk
s maloletou umožňovala, avšak otec opakovane nedodržal dohodnuté podmienky a maloletú matke v
dohodnutom čase neodovzdal, hoci išlo o dieťa v útlom veku závislé na prítomnosti matky. Následne sa

ukázalo,žetvrdeniaotcaotom,žematkamaloletúopustilaatrpípopôrodnoudepresiou,nebolipravdivé.
Zo záverov znaleckého dokazovania nevyplynulo, že by niektorý z rodičov bol z dôvodu psychického
stavu nespôsobilý starať sa o maloletú. U matky nebola zistená duševná porucha, otec je rodičovsky
menejvyzretý,avšakforenznenevýznamne.Maloletájevzhľadomnavekprimárnenaviazanánamatku,
pričom k otcovi má pozitívny vzťah. Zároveň zo znaleckého dokazovania vyplýva, že dieťa vo veku

maloletej potrebuje stabilné prostredie, pravidelný režim, intenzívny kontakt s primárnou vzťahovou
osobou a široký, prirodzený kontakt s druhým rodičom; dlhšie odlúčenie od preferovaného rodiča môže
byť v tomto veku stresujúce a vyžaduje postupnú adaptáciu. Okresný súd mal ďalej preukázané, že
obaja rodičia majú vytvorené vhodné podmienky pre starostlivosť o maloletú a obaja sú spôsobilí ju
vychovávať. Napriek tomu dospel k záveru, že striedavá osobná starostlivosť aktuálne nie je v najlepšom

záujme maloletej. Rodičia totiž nie sú schopní konštruktívne komunikovať, jednotne zabezpečovať
denný a stravovací režim maloletej, čo sa už prejavuje aj na jej prežívaní. Striedavá starostlivosť pritom
predpokladá nielen záujem a spôsobilosť oboch rodičov, ale aj vysokú mieru spolupráce, rešpektu a
schopnosti riešiť výchovné otázky v prospech dieťaťa, čo v tomto prípade splnené nebolo. Okresný
súd prihliadol aj na vek maloletej a jej potrebu stability prostredia, pravidelného režimu a postupnej

adaptácie na dlhší kontakt s otcom. Za tejto situácie preto uprednostnil zachovanie stability výchovného
prostredia zverením maloletej do osobnej starostlivosti matky, pri súčasnom zabezpečení širokého a
pravidelného styku otca s maloletou. Zároveň nevylúčil, že pri zmene pomerov, zlepšení komunikácie
rodičov a rešpektovaní jednotného režimu dieťaťa bude možné v budúcnosti uvažovať aj o širšom
rozsahu starostlivosti otca.

3. Pri úprave styku okresný súd vychádzal z potreby zachovať a upevňovať väzbu maloletej s
otcom, ale zároveň rešpektovať jej vek a potrebu stabilného režimu. Zvolený model styku umožňuje
otcovi zabezpečovať celodennú starostlivosť o maloletú v jednotlivých dňoch, bez neprimerane dlhého
odlúčenia od matky, a zároveň vytvára priestor na postupné rozširovanie kontaktu do budúcna. Pokiaľ
ide o výživné, okresný súd zohľadnil odôvodnené potreby maloletej, osobnú starostlivosť matky, ako

aj schopnosti, možnosti a majetkové pomery otca. Hoci otec deklaroval nižšie príjmy, vykonaným
dokazovaním boli zistené závažné nezrovnalosti v jeho tvrdeniach o finančnej situácii, pričom bolo
preukázané, že disponuje značnými úsporami, ďalším majetkom a potenciálom dosahovať vyšší príjem.
Okresný súd preto pri určení výživného správne vychádzal aj z potencionality príjmu otca a dospel k
záveru, že je v jeho možnostiach prispievať na výživu maloletej sumou 250-eur mesačne. Takto určené

výživné zodpovedá nielen potrebám maloletej, ale aj jej právu podieľať sa na životnej úrovni rodičov.
Vzhľadom na preukázané konflikty medzi rodičmi, ich narušenú komunikáciu a nejednotný prístup k
výchove maloletej uložil okresný súd rodičom aj povinnosť podrobiť sa odbornému poradenstvu za
účelom zlepšenia rodičovskej komunikácie, nastavenia jednotných výchovných postupov a stabilizácie
pomerov maloletej. O trovách konania rozhodol v zmysle § 52 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného

mimosporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CMP“).
4. Proti výrokom I., III., IV., V., VI. a VII. rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie otec z dôvodov
uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), f), g), h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a § 62 ods. 1 CMP. navrhol, aby odvolací súd napadnutérozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne
aby rozsudok zmenil tak, že maloletú zverí do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, ktorá
sa bude realizovať v týždenných intervaloch s tým, že od utorka 16:30 hod. párneho týždňa do

nedele do 8:30 hod. párneho týždňa a od stredy 16:30 hod. nepárneho týždňa do nedele 8:30 hod.
nepárneho týždňa bude o maloletú zabezpečovať osobnú starostlivosť matka; od nedele 8:30 hod.
nepárneho týždňa do utorka 18:00 hod. párneho týždňa a od nedele 8:30 hod. párneho týždňa do stredy
18:00 hod. nepárneho týždňa bude o maloletú zabezpečovať osobnú starostlivosť on. Zároveň navrhol
upraviť režim striedavej osobnej starostlivosti počas zimných prázdnin v osobitnom režime, vyživovaciu

povinnosť počas trvania striedavej osobnej starostlivosti neurčiť. Tvrdil, že okresný súd vychádzal z
manipulatívnych a ničím nepodložených tvrdení matky, kolízneho opatrovníka a údajných psychológov,
pričomnevenovaldostatočnúpozornosťjehotvrdeniamanímprezentovanémupohľadunavec.Uviedol,
že matka ho od maloletej účelovo oddeľuje, obmedzuje jeho kontakt s maloletou a snaží sa ho vykresliť
ako problémového rodiča, hoci sa podľa jeho názoru o maloletú od narodenia riadne stará a maloletá má
k nemu silnú citovú väzbu. Namietal, že okresný súd neprihliadol na skutočný záujem maloletého dieťaťa

vyrastať s oboma rodičmi a bezdôvodne uprednostnil matku. Vo vzťahu k zvereniu maloletého dieťaťa
namietal, že boli splnené podmienky pre zverenie maloletej do striedavej osobnej starostlivosti rodičov.
Tvrdil, že obaja rodičia sú rovnocenní a spôsobilí sa o maloleté dieťa starať, pričom podľa neho maloletá
u neho prospieva, teší sa naňho a pri lúčení s ním často protestuje proti návratu k matke. Tvrdenia
matky o narušovaní režimu maloletej, o nevhodnom správaní, či o negatívnych prejavoch maloletej

po styku neboli objektívne preukázané. Zdôrazňoval, že maloletá podľa neho uňho bez problémov
spáva počas obedného spánku a zvláda pobyt v jeho domácnosti dobre. Závery okresného súdu o
nevhodnosti striedavej starostlivosti sú predčasné, neobjektívne a odporujú tomu, čo sa v reálnom
živote medzi ním a maloletou odohráva. Namietal aj závery znaleckého dokazovania. Tvrdil, že okresný
súd nemal potrebu vypočuť súdnu znalkyňu, konfrontovať jej zistenia ohľadom manipulatívnych tvrdení

matky, takisto mu neumožnil jeho konfrontáciu so znalkyňou, čím došlo k porušeniu jeho práva na
spravodlivý proces. Súdna znalkyňa nebola podľa otca dostatočne objektívna a nemala oprávnenie
určovať, či maloletá má alebo nemá byť zverená do striedavej starostlivosti, keďže táto otázka je
otázka právna. Zároveň uviedol, že okresný súd prevzal tvrdenia matky o potrebe stability prostredia
a režimu bez objektívneho preverenia, hoci podľa jeho názoru má aj u neho maloletá vytvorené

stabilné a vhodné podmienky. Vo vzťahu k úprave styku tvrdil, že rozsah styku určený okresným súdom
je nedostatočný a nezodpovedá jeho doterajšej starostlivosti, ani potrebám maloletej. Považoval za
nelogické, že po období, počas ktorého sa styk realizoval a podľa jeho tvrdenia fungoval, okresný súd
nepristúpil k širšiemu kontaktu, prípadne k striedavej osobnej starostlivosti. Namietal, že okresný súd mu
fakticky ponechal len obmedzený rozsah kontaktu bez prespávania, hoci podľa jeho názoru neexistovali

objektívne dôvody na takúto úpravu. Nesúhlasil ani s tým, aby sa maloletá preberala a odovzdávala
výlučne pred bytovým domom matky, pretože to považoval za neodôvodnené zvýhodnenie matky.
Otec zároveň v odvolaní spochybňoval skutkové závery týkajúce sa incidentov medzi ním a matkou.
Tvrdil, že matku nenapadol, že konal len v sebaobrane a že tvrdenia o jeho priestupkovom postihu
alebo agresívnom správaní nie sú pravdivé, resp. neboli dostatočne preukázané. Popieral aj to, že by

matku alebo maloletú ohrozoval a namietal, že okresný súd vychádzal z jednostrannej verzie udalostí
prezentovanej matkou. Rovnako odmietal tvrdenia, že by nerešpektoval odporúčania pediatričky alebo
že by maloletej spôsoboval problémy nevhodnou starostlivosťou.
5. Pokiaľ ide o výživné, otec v odvolaní nesúhlasil s jeho výškou s poukazom na svoje príjmové a
majetkové pomery. Tvrdil, že je čiastočne invalidný, jeho pracovné možnosti sú obmedzené a okresný

súd nesprávne vyhodnotil jeho príjem aj pracovný potenciál. Namietal, že okresný súd vychádzal z
hrubých a hypotetických príjmov kuchára na plný úväzok, hoci on takýto príjem reálne nedosahuje.
Zároveňuvádzal,žejehovýdavkyazdravotnýstavmuneumožňujúplniťvyživovaciupovinnosťvurčenej
výške a že okresný súd neprimerane prihliadol na jeho úspory a majetkové pomery. Tvrdil tiež, že matka
si nastavila neprimerane vysoké náklady na bývanie a život a okresný súd nedostatočne skúmal, kto jej

s financovaním domácnosti pomáhal.

6. Matka vo svojom vyjadrení k odvolaniu otca navrhla napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť ako
vecne správny. Namietala, že tvrdenia otca uvedené v odvolaní nezodpovedajú realite, sú opakujúce sa
a účelové, pričom zdôraznila, že to je práve otec, kto nerešpektuje režim maloletého dieťaťa, jeho vek a

prirodzenú naviazanosť na ňu ako primárnu vzťahovú osobu. Odmietla tvrdenia, že by sa snažila otca
vylúčiť zo života maloletého dieťaťa, pričom poukázala na to, že už v pôvodnom návrhu navrhovala širší
styk, než aký považovala za primeraný veku maloletého dieťaťa, čím preukázala rešpekt k postaveniu
otca. Otec si neplní vyživovaciu povinnosť určenú napadnutým rozsudok napriek tomu, že disponujedostatočnýmifinančnýmiprostriedkami,čopreukazujeajstavjehoúčtuajehomajetkovépomery,pričom
naopak ona rešpektuje napadnutý rozsudok okresného súdu vrátane úpravy styku. Poukázala aj na
incidenty zo strany otca, vrátane situácie, keď jej odmietol vydať maloleté dieťa a keď ju fyzicky napadol

za prítomnosti maloletého dieťaťa, pričom tento incident bol zdokumentovaný kamerovým záznamom.

7. Vo vzťahu k znaleckému dokazovaniu matka zdôraznila, že závery súdnej znalkyne jednoznačne
podporovali potrebu stability prostredia a nevhodnosť striedavej osobnej starostlivosti vzhľadom na
vek maloletého dieťaťa, pričom poukázala aj na osobnostné charakteristiky otca zistené znalkyňou,

najmä jeho nižšiu rodičovskú vyzretosť, emocionálnu labilitu a zníženú empatiu. Namietala, že otec tieto
odborné závery nerešpektuje a uprednostňuje svoje záujmy pred potrebami maloletého dieťaťa. Matka
zároveň spochybňovala vierohodnosť tvrdení otca, poukazujúc na ich rozpornosť s jeho výpoveďami
v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj na ich nejednotnosť a účelovosť. Uviedla, že otec menil
svoje tvrdenia najmä vo vzťahu k svojmu zdravotnému stavu, pracovným možnostiam a finančným
pomerom,pričomtietotvrdeniapovažovalazazavádzajúce.Vovzťahukúpravestykuuviedla,žespôsob

odovzdávania maloletého dieťaťa v mieste jej bydliska je štandardný, v súlade s rozhodovacou praxou a
zodpovedánajlepšiemuzáujmumaloletéhodieťaťa,pričomvzhľadomnajejfinančnúsituáciuaabsenciu
motorového vozidla by opačné riešenie predstavovalo pre ňu aj maloleté dieťa neprimeranú záťaž.
V súvislosti s výživným matka uviedla, že otec účelovo znižuje svoje majetkové pomery a snaží sa
vyhnúť plneniu vyživovacej povinnosti, pričom poukázala aj na jeho majetok, finančné operácie a spôsob

nakladania s prostriedkami. Vyjadrila presvedčenie, že návrh otca na striedavú osobnú starostlivosť je
motivovaný snahou vyhnúť sa plateniu výživného, a nie skutočným záujmom o maloleté dieťa.
8. Kolízny opatrovník vo svojom vyjadrení k odvolaniu otca navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdiť ako vecne správne rozhodnutie. Zdôraznil, že rozsah styku otca s maloletou bol
nastavený primerane veku maloletého dieťaťa, jeho potrebám a vývinovému štádiu, pričom umožňuje

otcovi pravidelný a celodenný kontakt bez prenocovania. Poukázal na to, že v ranom vývinovom období
je pre maloleté dieťa zásadná stabilita, rutina a predvídateľnosť prostredia, pričom časté striedanie
domácností alebo výrazné zásahy do režimu môžu viesť k stresu a neistote. Z tohto dôvodu nepovažoval
striedavú osobnú starostlivosť v aktuálnom veku maloletého dieťaťa za vhodnú. Zároveň uviedol, že
vzťah medzi rodičmi je konfliktný a ich komunikácia narušená, pričom rodičia nie sú schopní zabezpečiť

jednotný režim, ani jednotné výchovné postupy. Takéto prostredie považoval za rizikové z hľadiska
psychického vývinu maloletého dieťaťa, keďže môže viesť k zvýšenej úzkosti a neistote. Kolízny
opatrovník odmietol tvrdenia otca, že by postupoval neobjektívne alebo v jeho neprospech, pričom
zdôraznil, že jeho postup vychádzal z komplexného posúdenia situácie a bol vedený výlučne najlepším
záujmom maloletého dieťaťa, a to aj s prihliadnutím na závery znaleckého dokazovania. Zároveň

pripustil, že do budúcna je možné uvažovať o zmene formy starostlivosti, vrátane striedavej osobnej
starostlivosti, avšak len za predpokladu stabilizácie vzťahov medzi rodičmi, zlepšenia ich komunikácie
a zabezpečenia jednotného režimu a prostredia pre maloleté dieťa.

9. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1

CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon
odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti
(§ 127 a § 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
329 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné, preto ho v napadnutých výrokoch
I., III., IV., V., VI., VII. a XII. potvrdil ako vecne správne cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP v spojení s

§ 2 ods. 1 CMP.
10. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP v spojitosti s § 67 CMP z úradnej povinnosti
predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/
ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v
konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého

súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre
zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP.
11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutočný stav v dostatočnom rozsahu,
na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z

odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov na
spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť
alebo okolnosť. Naopak, súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahua aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). Súd prvej inštancie vo svojej
argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku je koherentný, jeho rozhodnutie je
konzistentné. Rozsudok súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku

ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného
vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v § 220 ods. 2
CSP. Odvolací súd nezistil v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie
použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu. Práve pre správnosť a objektívnu
argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak zásadne

postačovalo len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom odvolaním sa
na ne (§ 387 ods. 2 CSP). Len na zdôraznenie vecnej správnosti záverov súdu prvej inštancie, odvolací
súd považuje za podstatné sa potom vyjadriť osobitne k odvolacím dôvodom otca, v ostatnom poukazuje
na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu (§ 387 ods. 2 CSP).
12. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku otca, podľa ktorej súd prvej inštancie vychádzal
predovšetkým z tvrdení matky a kolízneho opatrovníka, ktoré mali byť neobjektívne a nepreukázané,

pričom jeho tvrdenia neboli náležite zohľadnené. Z obsahu napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd
prvej inštancie nevychádzal z jednostranných tvrdení jedného z rodičov, ale svoje skutkové závery
oprel o rozsiahle dokazovanie pozostávajúce z viacerých na sebe nezávislých dôkazných prostriedkov,
ktoré hodnotil jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti. Už zo skutkových zistení vyplýva, že okresný súd
vychádzalnielenztvrdenímatky,aleajzvyjadreníotca,pričomtietovrozhodnutípodrobnereprodukoval

a vyhodnotil (porovnaj najmä odsek 2, v ktorom je zachytené stanovisko otca k starostlivosti o maloletú,
jeho návrh na zverenie maloletého dieťaťa, ako aj jeho výhrady voči matke). Rovnako súd prvej
inštancie vychádzal zo správ kolízneho opatrovníka a sociálneho zisťovania, ktoré obsahujú zistenia
z prostredia oboch rodičov, pričom bolo konštatované, že obaja rodičia majú pre maloletú vytvorené
vhodné podmienky (odsek 2 a odsek 13), čo vyvracia tvrdenie otca o jednostrannom hodnotení v

prospech matky. Podstatné skutkové závery okresného súdu neboli založené len na tvrdeniach matky,
ale aj na objektivizovaných zisteniach, najmä: na priebehu sociálnych zisťovaní v domácnostiach oboch
rodičov, na zisteniach o správaní otca spočívajúcom v neodovzdaní maloletého dieťaťa matke napriek
dohode a následnom odmietaní komunikácie (odsek 2), na dokumentovaných konfliktných situáciách
medzi rodičmi (odsek 7), ako aj na priebehu styku a jeho realizácii po nariadení neodkladných opatrení.

Tieto zistenia majú oporu v listinných dôkazoch a správach orgánov sociálnoprávnej ochrany detí, teda
v dôkazoch, ktoré majú povahu objektívnych podkladov, a nie len subjektívnych tvrdení jedného z
účastníkov konania.
13. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že súd prvej inštancie sa zaoberal aj obranou otca a jeho verziou
skutkového stavu. Z rozhodnutia vyplýva, že otec popieral nevhodné správanie, prezentoval vlastnú

interpretáciu konfliktov, poukazoval na svoju starostlivosť o maloletú a navrhoval iný model úpravy
výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu (odsek 11 a 12). Tieto jeho tvrdenia však
okresný súd neprebral nekriticky/bezvýhradne, ale ich konfrontoval s ostatnými dôkazmi. Skutočnosť,
že okresný súd neprijal otcovu verziu skutkového stavu, neznamená, že ju nezohľadnil, ale že ju po
vyhodnotení dôkazov nepovažoval za preukázanú alebo presvedčivú. Odvolací súd v tejto súvislosti

poukazuje na to, že hodnotenie dôkazov je výlučnou právomocou súdu prvej inštancie (§ 191 CSP),
pričom odvolací súd do tohto hodnotenia zasahuje len v prípade, ak je zjavne nelogické, neúplné
alebo vnútorne rozporné. Takéto pochybenia však v preskúmavanej veci zistené neboli. Naopak, z
odôvodnenianapadnutéhorozhodnutiavyplývalogickáapresvedčiváväzbamedzivykonanýmidôkazmi
a skutkovými závermi, pričom okresný súd jasne vysvetlil, z ktorých dôkazov vychádzal a prečo neprijal

tvrdenia otca v rozsahu, v akom boli v rozpore s ostatnými zisteniami. Za týchto okolností nemožno
prisvedčiť tvrdeniu otca, že súd prvej inštancie vychádzal z nepreukázaných alebo neobjektívnych
tvrdení, ani že by jeho procesná obrana nebola zohľadnená.
14. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku otca, podľa ktorej súd prvej inštancie nesprávne
vyhodnotil najlepší záujem maloletého dieťaťa, bezdôvodne uprednostnil matku a nepristúpil k zvereniu

maloletého dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti, hoci podľa jeho názoru boli na takýto postup
splnené zákonné podmienky.
15. Odvolací súd zvýrazňuje, že za situácie, kedy obaja rodičia sú všeobecne rovnako spôsobilí sa o
svoje dieťa riadne starať, je potrebné predovšetkým zohľadniť osobnosť dieťaťa a jeho schopnosť sa
vyrovnať so záťažou, ktorú rozpad rodiny a eventuálne nastolená striedavá osobná starostlivosť, ktorá

prináša i stratu doterajšieho zázemia a bezpečie domova, bez pochyby predstavuje. Je treba brať ohľad
na citovú orientáciu dieťaťa a hodnotu danú stálosťou výchovného prostredia a na možnosť zachovania
a rozvíjania jeho citových väzieb k blízkym osobám i v širšom okolí, k jeho priateľom a záujmom. V
neposlednom rade je treba vziať do úvahy - a to predovšetkým u malých detí - ktorý z rodičov sa o dieťadoposiaľ staral, dbal o jeho citovú a rozumovú výchovu a v podstate predstavoval pre dieťa tú osobu,
ku ktorej je citovo pripútané, a ktorej dlhodobá neprítomnosť je pre neho frustrujúca a nevhodná.

16. Z § 24 ods. 2 zákona o rodine vyplývajú základné hmotnoprávne predpoklady na rozhodnutie
o striedavej osobnej starostlivosti, ktoré musia byť kumulatívne splnené. Prvým predpokladom je
jednoznačný záujem maloletého dieťaťa na zverenie do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch
rodičov, čo v zmysle § 24 ods. 4 zákona o rodine znamená, že záujmom dieťaťa je v prvom rade právo
na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom. Druhým je lepšia možnosť zaistenia základných potrieb

dieťaťa, čo však z aplikácie inštitútu vyraďuje deti, ktorých rodičia trvale vytvárajú vzájomné nepriateľské
prostredie.Pritakýchtorodičochniejepredpoklad,žebudúspolupracovaťaspoňvnevyhnutnejmierena
zaistení potrieb dieťaťa. Treťou podmienkou je spôsobilosť rodičov osobne sa starať o maloleté dieťa, čo
je dané fyzickým alebo psychickým zdravotným stavom rodiča, kvalitou výchovného pôsobenia na dieťa,
existujúcim prostredím v domácnosti pre výchovu maloletého dieťaťa. Štvrtým predpokladom pre takéto
rozhodnutie súdu je záujem o osobnú starostlivosť obidvoch rodičov, pretože v prípade ak rodič žiada len

právo styku s maloletým dieťaťom, nemožno ho súdnym rozhodnutím donútiť k osobnej starostlivosti o
dieťa. (PAVELKOVÁ, B. 2011. Zákon o rodine. Komentár. 1. vydanie. Praha: C.H.BECK, 2011, str. 110).

17. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že samotná skutočnosť, že obaja rodičia sú spôsobilí
zabezpečovať starostlivosť o maloleté dieťa a že medzi rodičom a dieťaťom existuje citová väzba, ešte

sama osebe nepostačuje na nariadenie striedavej osobnej starostlivosti. Striedavá osobná starostlivosť
predpokladá kumulatívne splnenie viacerých podmienok, a to vrátane schopnosti rodičov komunikovať,
spolupracovať a zabezpečiť stabilné a predvídateľné prostredie pre maloleté dieťa. Dodáva odvolací
súd, že samotná nedostatočná komunikácia rodičov bez ďalšieho nevylučuje zverenie maloletého
dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti. Vždy je však potrebné posudzovať konkrétne okolnosti

prípadu v ich vzájomnej súvislosti. V prejednávanej veci však nejde len o bežné komunikačné ťažkosti
medzi rodičmi, ale o dlhodobo narušený vzťah sprevádzaný konfliktmi, nedôverou a opakovanými
situáciami, v ktorých rodičia neboli schopní rešpektovať ani základné pravidlá výkonu rodičovských práv
a povinností.
18.Súdprvejinštanciesícekonštatoval,žeobajarodičiamajúpremaloletúvytvorenévhodnémateriálne

a bytové podmienky (odsek 13 odôvodnenia), avšak zároveň poukázal na pretrvávajúce konflikty medzi
rodičmi, nedostatočnú komunikáciu a zásadné rozpory vo výchovných prístupoch. Zo spisu zároveň
vyplýva, že medzi rodičmi dochádzalo k viacerým konfliktným situáciám, ktoré presahovali bežné
rodičovské nezhody, a to vrátane situácie, keď otec neodovzdal maloletú matke v dohodnutom čase a
ponechal si ju bez jej súhlasu niekoľko dní (odsek 2), ako aj ďalších konfliktných incidentov medzi rodičmi

(odsek 7). Takéto správanie objektívne svedčí o vysokej miere konfliktnosti vzťahu rodičov a absencii
schopnosti efektívnej komunikácie, čo je v prejednávanom prípade podľa odvolacieho súdu zásadná
prekážka pre fungovanie striedavej osobnej starostlivosti.
19. Uvedené skutkové zistenia sú zároveň v súlade aj so závermi znaleckého dokazovania, z ktorých
vyplynulo, že maloletá je vzhľadom na svoj vek prioritne naviazaná na matku ako primárnu vzťahovú

osobu a v tomto vývinovom období potrebuje stabilitu prostredia, pravidelný režim a intenzívny kontakt
s touto primárnou osobou. Súdna znalkyňa zároveň poukázala na to, že striedavá starostlivosť
z psychologického hľadiska popiera bazálnu potrebu dieťaťa po stabilite prostredia, pričom dlhšie
odlúčenie od preferovaného rodiča môže byť v tomto veku pre dieťa stresujúce a vyžaduje si postupnú
adaptáciu. Zároveň zdôraznila, že v sociálnom a emocionálnom vývoji dieťa potrebuje intenzívny

kontakt s osobou, ktorú má zvnútornenú ako primárnu vzťahovú osobu, ako aj stabilné a predvídateľné
prostredie. Znalecké dokazovanie zároveň poukázalo aj na vzájomné interakcie rodičov, keď ich
komunikácia bola hodnotená ako krehká s vysokým konfliktným potenciálom, pričom u oboch rodičov
sa prejavujú emočne intenzívne reakcie, na strane otca výraznejšie impulzívne. Takéto nastavenie
vzťahov medzi rodičmi so sebou nesie riziko prehlbovania konfliktov a vzniku nejednotného výchovného

prostredia. Odvolací súd zdôrazňuje, že uvedené závery znaleckého dokazovania nepredstavujú právne
posúdenie veci, ale odborný podklad pre hodnotenie najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa, ktorý súd
prvej inštancie správne zohľadnil spolu s ostatnými vykonanými dôkazmi.

20.Odvolacísúdzároveňpoukazujenavekmaloletéhodieťaťa,ktoréjevútlomvekuajeprirodzeneviac

viazané na osobu, ktorá zabezpečuje jeho každodennú starostlivosť. Zo skutkových zistení vyplýva, že
túto starostlivosť zabezpečovala predovšetkým matka, pričom aj kolízny opatrovník odporučil zverenie
maloletého dieťaťa do jej osobnej starostlivosti (odsek 13). Rovnako nemožno opomenúť, že v priebehu
konania sa preukázali aj problémy pri rešpektovaní základných rodičovských dohôd zo strany otca,čo vyvoláva dôvodné pochybnosti o jeho schopnosti zabezpečiť riadne fungovanie režimu striedavej
starostlivosti.
21. Pokiaľ otec poukazoval na existenciu silnej citovej väzby medzi ním a maloletou a na to, že

maloletá sa v jeho starostlivosti adaptuje a prospieva, odvolací súd uvádza, že tieto skutočnosti neboli
spochybnené a súd prvej inštancie ich zohľadnil. Samotná existencia citovej väzby však nepostačuje
na záver o vhodnosti striedavej osobnej starostlivosti, pokiaľ ostatné rozhodujúce kritériá nie sú
splnené. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je rovnako zrejmé, že súd prvej inštancie vyhodnotil
najlepší záujem maloletého dieťaťa komplexne, pričom prihliadal najmä na jeho vek, potrebu stability a

pravidelného režimu, kvalitu rodičovskej komunikácie, ako aj na reálne fungovanie starostlivosti v praxi.
Záver súdu o nezverení maloletého dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti tak nie je výsledkom
uprednostnenia jedného rodiča pred druhým, ale dôsledkom vyhodnotenia všetkých relevantných
okolností vo vzájomnej súvislosti. Odvolací súd zdôrazňuje, že najlepší záujem maloletého dieťaťa
nemožno stotožňovať s predstavou jedného z rodičov o rozsahu jeho rodičovských práv, ale ide o
objektívne kritérium, ktoré musí byť posudzované vo vzájomných súvislostiach všetkých relevantných

skutočností. Za týchto okolností odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v
tejto časti vecne správne a plne rešpektuje najlepší záujem maloletého dieťaťa.
22. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku otca, ktorou spochybňoval správnosť a
objektivitu znaleckého dokazovania, ako aj procesný postup súdu prvej inštancie spočívajúci v
nevykonaní výsluchu súdnej znalkyne, čo považoval za porušenie svojho práva na spravodlivý proces.

Zo spisu vyplýva, že znalecké dokazovanie bolo vo veci vykonané riadne ustanovenou znalkyňou, ktorá
vypracovala znalecký posudok, pričom svoje závery podrobne odôvodnila. Súd prvej inštancie sa so
závermiznaleckéhoposudkunáležitevysporiadalaneprebralichmechanicky,aleichhodnotilvkontexte
ostatných vykonaných dôkazov.

23. Pokiaľ ide o námietku nevypočutia súdnej znalkyne, odvolací súd poukazuje na to, že výsluch znalca
niejeobligatórnousúčasťouznaleckéhodokazovania.Odvolacísúdvtejtosúvislostidopĺňa,žeznalecký
posudok sa spravidla vyhotovuje písomne a výsluch znalca prichádza do úvahy len vtedy, ak to súd
vzhľadom na výsledky dokazovania považuje za účelné (§ 208 ods. 1 a 3 CSP). Súd pritom nie je viazaný
návrhmi účastníkov na vykonanie dôkazov a sám rozhoduje, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (§ 185

ods. 1 CSP). Zo zápisnice o pojednávaní zároveň vyplýva, že otec v priebehu pojednávania formuloval
otázky, ktoré mala súdna znalkyňa podľa jeho názoru zodpovedať, pričom súd prvej inštancie sa s
týmito otázkami otca zaoberal a vyhodnotil ich ako otázky, ktoré nie sú otázkami na znalca v kontexte
s úlohami, ktoré boli súdnej znalkyni uložené (Zápisnica o pojednávaní zo dňa 19.09.2025, č.l. 588 - 589
spisu). Zo zápisnice zároveň nevyplýva, že by otec výslovne trval na vykonaní dôkazu výsluchom súdnej

znalkyne; v závere pojednávania zotrval len na návrhu na doplnenie dokazovania pripojením iných
súdnych spisov, ktorý návrh na doplnenie dokazovania okresný súd zamietol (Zápisnica o pojednávaní
zo dňa 19.09.2025, č.l. 592). Dodáva odvolací súd, že znalecký posudok predstavuje jeden z dôkazných
prostriedkov, ktorý súd hodnotí v kontexte ostatných dôkazov, pričom jeho hodnotenie spočíva najmä v
posúdeníjehopresvedčivosti,úplnosti,logickostiasúladusostatnýmivykonanýmidôkazmi.Súdskúma,

či sú závery znaleckého posudku náležite odôvodnené, či vychádzajú z dostatočných podkladov a či
nie sú v rozpore s ostatnými zisteniami. V prejednávanej veci súd prvej inštancie považoval znalecký
posudok za úplný, logicky odôvodnený a súladný s ostatnými vykonanými dôkazmi, pričom súdna
znalkyňasazároveňpísomnevysporiadalaajsnámietkamiúčastníkovkonania(odsek54odôvodnenia).
Za tejto situácie nebolo potrebné znalecké dokazovanie dopĺňať výsluchom znalkyne, keďže nevyvstali

žiadne nejasnosti alebo rozpory, ktoré by takýto postup odôvodňovali. Nevykonanie výsluchu súdnej
znalkyne preto nemožno považovať za procesnú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávnosť
rozhodnutia vo veci.
24. Odvolací súd nepovažoval za dôvodné ani námietky otca, ktorými spochybňoval skutkové závery
súdu prvej inštancie týkajúce sa jeho správania voči matke a maloletému dieťaťu, keď tvrdil, že k

napadnutiu matky nedošlo, že konal v sebaobrane, že závery súdu vychádzajú z jednostranných
tvrdení matky, ako aj že jeho správanie nebolo nevhodné a spochybňoval aj závery týkajúce sa jeho
prístupu k starostlivosti o maloleté dieťa. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia však vyplýva, že
súd prvej inštancie nevychádzal len z tvrdení matky, ale svoje skutkové závery oprel o viaceré dôkazné
prostriedky, vrátane objektívnych podkladov. Pokiaľ ide o incident medzi rodičmi, súd vychádzal aj

z obrazového záznamu a z výsledku priestupkového konania, v ktorom bol otec uznaný vinným zo
spáchania priestupku (odsek 52 odôvodnenia rozsudku). Za tejto situácie nemožno prisvedčiť tvrdeniu
otca,žeskutkovézáverysúduvychádzajúlenzjednostrannejverzieudalostí.Samotnépopieranietýchto
skutočnostízostranyotca,prípadnejehovlastnáinterpretáciaudalostí,nemôžespochybniťzáverysúdu,pokiaľ tieto majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Rovnako pokiaľ otec spochybňoval závery súdu o
jeho správaní alebo o spôsobe zabezpečovania starostlivosti o maloleté dieťa, odvolací súd poukazuje
na to, že súd prvej inštancie tieto otázky hodnotil v kontexte celého vykonaného dokazovania, vrátane

rozdielnych tvrdení rodičov, ako aj podkladov týkajúcich sa režimu a zabezpečovania potrieb maloletého
dieťaťa (odsek 55 odôvodnenia rozsudku). Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie nie je založené na závere o nespôsobilosti otca vykonávať rodičovské práva a povinnosti,
ale na komplexnom posúdení všetkých relevantných okolností, vrátane kvality vzťahu rodičov, ich
schopnosti spolupracovať a zabezpečiť stabilné prostredie pre maloleté dieťa. Za týchto okolností

odvolací súd dospel k záveru, že skutkové závery súdu prvej inštancie majú oporu vo vykonanom
dokazovaní a nebol dôvod ich spochybniť.
25. Odvolací súd nepovažoval za dôvodné ani námietky otca smerujúce proti úprave styku s
maloletým dieťaťom, ktorými namietal nedostatočný rozsah styku, absenciu prespávania, ako aj spôsob
odovzdávania a preberania maloletého dieťaťa. Zo spisu vyplýva, že súd prvej inštancie upravil styk
otca s maloletou v rozsahu zodpovedajúcom jej veku, potrebám a doterajšiemu vývoju vzťahov medzi

rodičmi, pričom prihliadal aj na potrebu postupnej adaptácie maloletého dieťaťa na kontakt s otcom.
Rozhodnutie o rozsahu styku preto nemožno považovať za arbitrárne, ale za výsledok vyhodnotenia
všetkých relevantných okolností prejednávaného prípadu.
26. Primárne odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že rozhodovanie o úprave výkonu rodičovských
práv a povinností v prípadoch, kedy rodičia nie sú schopní sa na výkone rodičovských práv a povinností

dohodnúť, musí byť potom hľadaním optimálneho stavu zo strany súdu. Súd pri rozhodovaní o
výkone rodičovských práv a povinností dbá o to, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie
pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi. Podľa čl. 3 Dohovoru
o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa
detí, či už je uskutočňovaná verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi,

správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. Zároveň však čl. 9 ods. 3 tohto dohovoru predpokladá, že
štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, uznávajú právo dieťaťa oddeleného od jedného alebo
oboch rodičov udržiavať pravidelné kontakty s oboma rodičmi, ibaže by to bolo v rozpore so záujmami
dieťaťa. Znamená to potom, že pokiaľ by styk s rodičom negatívne vplýval na záujmy dieťaťa alebo by
tu existovala odôvodnená obava z takéhoto negatívneho vplyvu, súd po tomto zistení obligatórne styk

maloletého dieťaťa s rodičom obmedzí alebo ho aj zakáže.

27. V preskúmavanom prípade má najvyššiu prioritu najlepší záujem maloletej A.. Ten vyhodnocuje
súd v každej jednotlivej veci osobitne, za pomoci kritérií, demonštratívne vymedzených zákonodarcom
v čl. 5 zákona o rodine. Každé dieťa má pritom prezumovaný záujem udržiavať a rozvíjať citové

väzby s obidvomi rodičmi. Vzhľadom na uvedené súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a
povinností dbá o to, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a
rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi, ibaže by to bolo v rozpore s inými záujmami dieťaťa.
28. V prípade, keď súdy rozhodujú o úprave styku rodičov s dieťaťom, je nutné vychádzať z toho, že
právom oboch rodičov je v zásade rovnakou mierou sa o dieťa starať a podieľať sa na jeho výchove,

s čím korešponduje i právo samotného dieťaťa na starostlivosť oboch rodičov. Rozhodnutím súdu
by tomuto dieťaťu malo byť umožnené stýkať sa s oboma rodičmi v takej miere, aby bol postulát
rovnakej rodičovskej starostlivosti čo najviac naplnený. Takéto usporiadanie vzťahov je spravidla vždy
v „najlepšom záujme dieťaťa", pričom odchýlky od tohto princípu musia byť odôvodnené ochranou
nejakého iného, dostatočne silného legitímneho záujmu, pričom konkrétne skutočnosti, o ktoré sa

tento záujem opiera, musia byť v danom konaní preukázané (Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.
II. ÚS 56/2017 z 19. januára 2017). Nesúhlas s plnohodnotným stykom druhého rodiča s dieťaťom
môže byť relevantný len vtedy, ak je založený na dôvodoch, ktoré sú spôsobilé intenzívnym spôsobom
negatívne zasahovať do záujmu dieťaťa. Ak ide o nepreukázaný alebo nepreskúmateľný dôvod, na
ktorom je založený nesúhlas rodiča s pravidelným a plnohodnotným stykom druhého rodiča s dieťaťom,

alebo sa v konaní preukáže, že ide o nesúhlas spočívajúci v dôvode, ktorý má pôvod len v osobe
rodiča a preukázateľne nemá negatívny vplyv na záujem dieťaťa, súdy nemôžu na tomto nesúhlase
založiť rozhodnutie. Rodič, ktorý s plnohodnotným stykom dieťaťa s druhým z rodičov nesúhlasí, by mal
vierohodne preukázať dôvod svojho nesúhlasu, ktorého relevantnosť súd musí pri rozhodovaní o práve
rodiča, ktorému korešponduje právo dieťaťa na plnohodnotný a pravidelný styk s rodičom, vždy skúmať.

Súdy preto musia vždy citlivo a maximálne obozretne zvažovať naplnenie podmienok pre ten-ktorý
modelúpravystykudruhéhorodičasmaloletýmdieťaťomzhľadiskasledovaniajehonajlepšíchzáujmov.
Je predovšetkým v záujme zabezpečenia úplného a všestranného rozvoja maloletého dieťaťa tak po
citovej, rozumovej a emocionálnej stránke a vytvorenia čo najpriaznivejších podmienok pre jeho zdravývývoj, aby nebolo vystavované napätým situáciám, stresu, strachu a nebolo nútené čeliť emocionálnym
atakom, ktoré ešte vzhľadom na svoj vek a vyzretosť nedokáže samostatne spracúvať a zvládnuť.

29. Pokiaľ otec namietal, že styk bol upravený bez prespávania, odvolací súd poukazuje na to, že takáto
forma styku nie je nárokovateľná automaticky, ale závisí od konkrétnych okolností prípadu, najmä veku
maloletého dieťaťa, jeho režimu a miery stability prostredia. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie
pritom vyplýva, že bolo potrebné zachovať stabilný režim maloletého dieťaťa a postupne rozširovať
kontakt s otcom, nie ho rozšíriť skokovo. Rovnako nemožno prisvedčiť tvrdeniu otca, že okresný súd mal

bez ďalšieho pristúpiť k širšiemu kontaktu alebo k striedavej osobnej starostlivosti. Ako už bolo uvedené
vyššie, rozhodovanie o rozsahu styku, ako aj o forme osobnej starostlivosti rodičov, musí vždy vychádzať
znajlepšiehozáujmumaloletéhodieťaťaaniezosubjektívnychpredstávjednéhozrodičovooptimálnom
usporiadaní rodičovských práv a povinností. Pokiaľ ide o spôsob odovzdávania a preberania maloletého
dieťaťa v mieste bydliska matky, odvolací súd uvádza, že takáto úprava predstavuje bežný a legitímny
spôsob organizácie styku, ktorý sleduje najmä zabezpečenie stability a predvídateľnosti prostredia pre

maloleté dieťa. Nejde o zvýhodnenie jedného z rodičov, ale o praktické riešenie zohľadňujúce potreby
maloletého dieťaťa. Za týchto okolností odvolací súd dospel k záveru, že úprava styku určená súdom
prvej inštancie je primeraná a zodpovedá najlepšiemu záujmu maloletého dieťaťa.
30. Odvolací súd nepovažoval za dôvodné ani námietky otca smerujúce proti výroku o výživnom, ktorými
namietal jeho výšku, poukazoval na svoje príjmové a majetkové pomery, zdravotný stav a nesprávne

posúdenie jeho pracovného potenciálu zo strany súdu prvej inštancie. Zo spisu vyplýva, že súd prvej
inštanciesaotázkouvýživnéhopodrobnezaoberalaprijehourčenívychádzalzovšetkýchrozhodujúcich
skutočností, najmä z odôvodnených potrieb maloletého dieťaťa, ako aj z možností, schopností a
majetkových pomerov oboch rodičov (odseky 60 až 64). Súd prvej inštancie pritom nevyhodnocoval
len aktuálne deklarované príjmy otca, ale správne prihliadal aj na jeho celkové majetkové pomery a

zárobkovú schopnosť.
31. Odvolací súd vo všeobecnosti považuje za potrebné uviesť, že platná právna úprava vyživovacej
povinnosti rodičov k deťom (§ 62 ods. 1 zákona o rodine) je založená na rovnakom postavení muža
(otca) a ženy (matky). Obaja rodičia tak majú povinnosť prispievať na výživu svojich detí podľa svojich
schopností, možností a majetkových pomerov (§ 62 ods. 2 veta prvá zákona o rodine). Schopnosti

predstavujú subjektívne kritérium určovania rozsahu vyživovacej povinnosti a rozumejú sa nimi
vlastnosti dané telesnými a duševnými schopnosťami konkrétnej osoby rodiča, zdravotným stavom,
vlohami, nadaním, nadobudnutými vedomosťami a získanými skúsenosťami. Z hľadiska vyživovacej
povinnosti je podstatné, ako sa prejavia v reálnych schopnostiach dosahovania príjmu. Subjektívne
schopnosti sa však môžu realizovať len v rámci objektívne daných možností, ktoré determinuje

reálna situácia na trhu práce, miera nezamestnanosti v regióne, v príslušnom odbore, vekovej
kategórii, dosahované zárobky v danom povolaní. Majetkové pomery rodiča umožňujú komplexne
posúdiť celkovú situáciu, životnú úroveň rodiča pre potreby výživného, keďže príjmové pomery
samy osebe neposkytujú úplný obraz o situácii povinného rodiča. Na schopnosti, možnosti a majetkové
pomery rodiča je potrebné prihliadnuť aj vtedy, ak sa rodič vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho

zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako je potrebné prihliadať aj na neprimerané
majetkové riziká, ktoré rodič na seba berie. Obligatórnym zákonným hľadiskom je tiež osobný výkon
starostlivosti o dieťa (§ 62 ods. 4 zákona o rodine). Uvedené konanie sa chápe ako určitá hodnota, ktorá
sa pri určovaní výživného nemôže nebrať do úvahy. Hoci zákon používa termín „prihliada sa", osobnú
starostlivosť nepochybne kladie na roveň finančnému zabezpečeniu výživy. Miera, v akej treba prihliadať

na osobnú starostlivosť o dieťa v rámci plnenia vyživovacej povinnosti, sa mení podľa veku dieťaťa,
resp. jeho zdravotného stavu. Najvýznamnejší podiel bude predstavovať pri deťoch najnižšieho veku,
kde je osobná starostlivosť najnáročnejšia.
32. Rozsah vyživovacej povinnosti rodiča je limitovaný odôvodnenými potrebami dieťaťa (§ 75 ods.
1 zákona o rodine), pričom dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov (§ 62 ods. 2 veta

druhá zákona o rodine). Odôvodnené potreby dieťaťa sú rôzne podľa okolností konkrétneho prípadu,
sú závislé predovšetkým od veku a zdravotného stavu dieťaťa, jeho fyzickej a duševnej vyspelosti,
spôsobu a obsahu jeho prípravy na budúce povolanie a celkové uplatnenie v spoločenskom živote,
výšky eventuálnych vlastných príjmov a pod. Avšak odôvodnené potreby dieťaťa neurčujú len tieto
okolnosti, sú bezprostredne ovplyvňované i schopnosťou a možnosťou rodičov. Ak sú reálne možnosti a

schopnosti rodičov veľmi obmedzené, sú odôvodnenými len bežné potreby dieťaťa, ktoré nepresahujú
obvyklú základnú mieru všetkých nevyhnutných potrieb, nutných pre život kultúrneho človeka. Ak sú
reálne možnosti a schopnosti rodičov veľmi široké, sú odôvodnenými tiež ďalšie potreby dieťaťa, ktoré
nie sú nevyhnutné, ale - práve so zreteľom, napr. k veku a zdravotnému stavu dieťaťa, jeho fyzickeja duševnej vyspelosti, spôsobu a obsahu jeho prípravy na budúce povolanie a celkové uplatnenie v
spoločenskom živote - prospešné všestrannému vývoju dieťaťa vo vyspelej spoločnosti.

33. Pokiaľ otec poukazoval na svoj zdravotný stav a skutočnosť, že je poberateľom invalidného
dôchodku, odvolací súd uvádza, že samotná existencia invalidity ešte neznamená stratu schopnosti
zabezpečovať príjem v rozsahu zodpovedajúcom jeho možnostiam. Zo skutkových zistení súdu prvej
inštancie naopak vyplýva, že zdravotný stav otca nevylučuje jeho pracovnú aktivitu, čo potvrdzuje aj
jeho vlastné tvrdenie o možnosti zamestnania, ako aj jeho doterajšia pracovná činnosť. Za tejto situácie

nemožno vychádzať výlučne z výšky invalidného dôchodku ako jediného zdroja jeho príjmu. Súd prvej
inštancie zároveň dôvodne poukázal na nezrovnalosti vo vyjadreniach otca týkajúcich sa jeho príjmov
a majetku, ktoré oslabujú vierohodnosť jeho tvrdení o nepriaznivej finančnej situácii (odsek 62). Za tejto
situácie bol postup súdu, ktorý vychádzal aj z potencionality príjmu otca, plne v súlade so zásadami
rozhodovania o vyživovacej povinnosti. Pokiaľ otec namietal, že rozsah styku s maloletým dieťaťom,
realizovaný aj počas pracovných dní, obmedzuje jeho možnosti pracovať, odvolací súd uvádza, že hoci

výkon osobnej starostlivosti o maloleté dieťa môže mať určitý dopad na časové možnosti rodiča, nejde o
okolnosť,ktorábysamaosebeodôvodňovalazníženiejehovyživovacejpovinnostialebovylučovalajeho
zárobkovú aktivitu. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by rozsah styku objektívne znemožňoval
otcovi vykonávať zárobkovú činnosť, ale len to, že si vyžaduje primerané organizačné prispôsobenie
jeho pracovného režimu.

34. Rovnako nie je dôvodná ani námietka otca, že súd prvej inštancie neprimerane prihliadol na jeho
majetkové pomery. V konaniach o výživnom je súd povinný prihliadať nielen na príjmy, ale aj na celkové
majetkové pomery povinného rodiča, vrátane jeho úspor a vlastníctva majetku, keďže maloleté dieťa má
právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Pokiaľ otec namietal, že okresný súd nedostatočne
prihliadol na pomery matky a jej výdavky, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa zaoberal aj

pomermi matky, pričom správne zohľadnil, že matka zabezpečuje osobnú starostlivosť o maloleté dieťa
v prevažnom rozsahu, čo predstavuje významnú formu plnenia vyživovacej povinnosti. Odvolací súd
zároveň zdôrazňuje, že vyživovacia povinnosť rodiča má prednosť pred jeho ostatnými výdavkami a
maloleté dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni oboch rodičov. Za týchto okolností odvolací súd
dospel k záveru, že výška výživného určená súdom prvej inštancie je primeraná, zodpovedá potrebám

maloletého dieťaťa a možnostiam, schopnostiam a majetkovým pomerom otca.
35. Ďalšie odvolacie argumenty otca už odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a

právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia sp.zn. ÚS SR II. ÚS 251/04, sp.zn. III.
ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne

do nadbytočných detailov, nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie súdu, preto odvolací súd nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
36. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutých výrokoch I., III., IV., V., VI., VII. a XII. potvrdil ako vecne správny cez úpravu v § 387 ods.
1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP a v podrobnostiach odkazuje na dostatočné odôvodnenia rozhodnutia

okresného súdu cez úpravu v § 387 ods. 2 CSP.
37. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1
a § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.
38. Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa § 430 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie dovolania.

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 431 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade
uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto
vada.

Podľa § 421 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 432 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.Podľa § 433 CSP, dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred
súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa§434CSP,dovolaciedôvodymožnomeniťadopĺňaťlendouplynutialehotynapodaniedovolania.

Podľa § 435 CSP, v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného

dovolania.