Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. apríl 2026

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 49Ek/3074/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6125454754
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dominika Rošková
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2026:6125454754.2

Uznesenie

OkresnýsúdBanskáBystricavexekučnejvecioprávneného:POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomPribinova
25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený: JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka so
sídlom so sídlom Majerníkova 3479/3A, 841 05 Bratislava 4, IČO: 42 185 190, proti povinnému: A. B.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C., XXX XX C., o vymoženie 828,81 Eur s príslušenstvom, o sťažnosti
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 49Ek/3074/2025 zo dňa 04. 03.

2026, takto

r o z h o d o l :

I. Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 49Ek/3074/2025
zo dňa 04. 03. 2026 z a m i e t a .

II. Oprávnený n e m á nárok na náhradu trov konania o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu
Banská Bystrica sp. zn. 49Ek/3074/2025 zo dňa 04. 03. 2026.

o d ô v o d n e n i e :

1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 27. 11. 2025 domáhal od povinného vymoženia
828,81 Eur s príslušenstvom na podklade exekučného titulu - Rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR
06943/09, ktorý dňa 10. 06. 2009 vydal Stály rozhodcovský súd (ďalej len „exekučný titul“).

2.UznesenímOkresnéhosúduBanskáBystricasp.zn.49Ek/3074/2025zodňa04.03.2026vyššísúdny

úradník návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v zmysle ustanovenia § 53 ods. 3 písm. f) zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) zamietol,
keď dospel k záveru, že rozhodnutie predložené v tomto exekučnom konaní ako exekučný titul nespĺňa
náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať a
rozhodovať. Vychádzajúc z podaného návrhu na vykonanie exekúcie a jeho príloh vyšší súdny úradník
považoval za nesporné, že oprávnený navrhuje vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského

rozsudku vydaného v spotrebiteľskom spore, pretože predmetom rozhodcovského konania bol spor
zo Zmluvy o úvere, ktorú uzatvorili oprávnený a povinný dňa 31. 07. 2008 a ktorú vyhodnotil ako
zmluvu spotrebiteľskú. Poukázal na to, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí
za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu vydaného v spotrebiteľskom spore, je exekučný súd
oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či sú kumulatívne splnené všetky podmienky ustanovené
v § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku, t.j. či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodca zapísaný

v zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať spotrebiteľské spory, či rozhodcovský rozsudok bol
vydaný pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania
mal povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory, ako aj to, či spotrebiteľská rozhodcovská zmluva a
rozhodcovský rozsudok spĺňajú podmienky podľa osobitných predpisov, a či rozhodcovské rozhodnutie
je vykonateľné. Ak súd dospeje k záveru, že nie je splnená čo i len jedna z vyššie uvedených podmienok,
návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zamietne. Táto preskúmavacia fáza exekučného súdu

spočíva v tom, že v prípade, ak sa exekúcia má vykonať na podklade rozhodcovského rozhodnutia
vydaného v spotrebiteľskom spore, exekučný súd má zákonnú povinnosť preskúmať náležitostispotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy podľa osobitných predpisov (najmä podľa zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní v prípade rozhodcovskej zmluvy uzatvorenej pred 01. 01. 2015 a
neskôr podľa zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní) a či spotrebiteľský

rozhodcovský rozsudok bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie. Poukázal aj na uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 122/2011 zo dňa 09. 02. 2012, ako aj na ustálenú judikatúru
v tomto smere, najmä na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24. 02. 2011,
uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 78/2011, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo
1/2012 zo dňa 21. 03. 2012, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 20/2008, rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 146/2011. Vyšší súdny úradník konštatoval, že ak nedošlo k
uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani
nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Vyšší súdny úradník sa teda zaoberal tým, či rozhodcovská
zmluva, ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu na vydanie exekučného titulu spĺňa podmienky
podľa osobitných predpisov. Rozhodcovská doložka v prejednávanej veci je obsiahnutá v bode 17
Všeobecných obchodných podmienok poskytovania úverov (ďalej aj „VOP“) a vyšší súdny úradník

mal za to, že teda nebola riadne respektíve individuálne so spotrebiteľom vyjednaná, pretože nebolo
preukázané je písomné dojednanie. Poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo
9/2012 zo dňa 16. 01. 2013. Vyšší súdny úradník mal za to, že písomná forma by bola zachovaná
len v prípade, ak by rozhodcovská zmluva, resp. doložka bola obsiahnutá v dokumente podpísaná
obomazmluvnýmistranamiZpredloženýchVOP,ktorýchobsahombolaajrozhodcovskádoložkajevšak

zrejmé,žetentodokumentzmluvnýmistranamipodpísanýnebol.Zároveňoprávnenýnepreukázal,žesa
s obsahom VOP povinného aj skutočne oboznámil (najmä s možnosťou neprijať návrh na uzatvorenie
rozhodcovskej doložky), vyšší súdny úradník považoval postup oprávneného za neštandardný, keď
rozhodcovskú doložku zahrnul do VOP bez toho, aby v zmluve o úvere uviedol aspoň odkaz na
toto zmluvné dojednanie. S poukazom na § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. vyšší súdny úradník

dospel k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky pre nedodržanie písomnej formy. Vyšší súdny
úradník ďalej konštatoval, že v danej veci by rozhodcovská doložka neobstála ani z pohľadu právnej
úpravy neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách obsiahnutej v § 53 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Za neprijateľné považoval vyšší súdny úradník aj to, že rozhodcovská doložka
bola obsiahnutá vo VOP, ktoré majú povahu univerzálnych podmienok. Vyšší súdny úradník poukázal

v tomto smere na rozsiahlu európsku judikatúru ako i judikatúru najvyšších súdnych autorít Slovenskej
republiky v oblasti ochrany spotrebiteľa pred nekalými podmienkami (napr. uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011 (R 46/2012), uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4 Cdo 410/2012 zo dňa 30. 01. 2013, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 M Cdo 3/2012 zo dňa
29. 04. 2013, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/2011 zo dňa 24. 02. 2011, uznesenie

Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/2020 z 30. 03. 2021). Tiež poukázal na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 105/2011 zo dňa 10. 10. 2012 a uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21. 03. 2012. Záverom vyšší súdny úradník
konštatoval,ženedostatokprávomocirozhodcovskéhosúduvdanomkonaníodvíjajúcisaodneplatnosti
rozhodcovskejdoložkymávspotrebiteľskejvecizanásledokmateriálnunevykonateľnosť(nezáväznosť)

rozhodcovského rozsudku, čo spôsobuje, že predmetný rozhodcovský rozsudok je nulitným právnym
aktom a nemožno ho považovať za spôsobilý exekučný titul podľa ustanovenia § 45 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval (porovnaj
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 MCdo 20/2008 zo dňa 22. 04. 2009). Vyšší súdny úradník
preto návrh oprávneného na vykonanie exekúcie podľa § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku

zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že oprávnený, ktorý bol neúspešný s návrhom
na vykonanie exekúcie, nemá nárok na ich náhradu.

3. Proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na vykonanie exekúcie podal oprávnený včas sťažnosť a
žiadal, aby Okresný súd Banská Bystrica napadnuté uznesenie zrušil. Sťažnosť odôvodnil tým, že

napadnuté uznesenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Poukázal na to, že oprávnený
v postavení veriteľa uzavrel s povinným v postavení dlžníka dňa 31. 07. 2008 zmluvu o úvere
č. 9032322, na základe ktorej sa oprávnený zaviazal povinnému poskytnúť úver vo výške 464,71
Eur. Poukázal na to, že rozhodcovská doložka, dohodnutá medzi oprávneným a povinným je tzv.
nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany

svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto
pohľadu rozhodcovská doložka nevyžaduje od povinného, aby spory s oprávneným riešil výlučne
v rozhodcovskom konaní. Oprávnený má z uvedeného dôvodu preukázateľne za to, že predmetná
rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade s právnymi predpismi platnými a účinnými v časeuzatvorenia zmluvy o úvere a z toho dôvodu nemožno mať žiadne pochybnosti o jej legitímnosti.
Na základe uvedeného má teda za to, že rozhodcovská doložka nepredstavuje neprijateľnú zmluvnú
podmienku, nakoľko nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach spotrebiteľa a ani od neho

nevyžaduje, aby sa podriadil výlučne rozhodcovskému konaniu.

4. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje,
ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho
súdneho úradníka.

5. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

6. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov

(ďalejlen„CSP“),protiuzneseniusúduprvejinštancievydanémusúdnymúradníkom,ktorétrebadoručiť,
je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

7. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

8. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

9. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná
včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie
vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po

skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal
napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia
pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná
dôvodne, a preto ju zamietol.

10. Súd prvej inštancie sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení, pre
ktoré vyšší súdny úradník návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zamietol, a preto naň odkazuje.
Odôvodnenie napadnutého uznesenia považuje za presvedčivé, dostatočné a jasné, napadnuté
uznesenie tak súd prvej inštancie považuje za vecne správne.

11. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka súd prvej inštancie nad rámec k
celkovému obrazu prejednávanej veci dopĺňa, že zákonom č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých
exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK“) dal zákonodarca
možnosť oprávnenému aj v prípade, že dôjde k zastaveniu starej exekúcie, domáhať sa od povinného
vymoženia pohľadávky, a to prostredníctvom opätovného návrhu. Preto oprávnený môže podať

opätovný návrh na vykonanie exekúcie, pokiaľ bolo predchádzajúce exekučné konanie ukončené
jedným zo spôsobov stanovených v ZoUNEK-u a nebola vymožená pohľadávka oprávneného, pričom
§ 9 ods. 2 ZoUNEK zároveň uvádza, že pohľadávka oprávneného vymáhaná v starej exekúcii sa po
skončení exekučného konania nepremlčí skôr ako ubehne rok. Je potrebné ale zdôrazniť, že hoci
sa jedná o opätovný návrh na vykonanie exekúcie, exekučný súd aj v tomto „novom“ exekučnom

konaní začatom na základe opätovného návrhu oprávneného musí skúmať formálnu a materiálnu
vykonateľnosť exekučného titulu zo svojej úradnej povinnosti, a to ešte pred vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie konkrétnemu súdnemu exekútorovi, t.j. pred začatím exekúcie (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo/164/1996), kde jednou z podmienok formálnej
stránky vykonateľnosti exekučného titulu je aj právomoc, orgánu, ktorý exekučný titul vydal (rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV.ÚS 78/2011-17 zo dňa 17. 03. 2011 č.k. III. ÚS 86/2010-19
zo dňa 18.02.2010; č. k. II. ÚS 545/2010-15 zo dňa 09. 12. 2010; č.k. III. ÚS 125/2011-17 zo dňa
29.03.2011; č.k. I. ÚS 456/2011-19 zo dňa 23. 11. 2011; č.k. I. ÚS 379/2012-19 zo dňa 22.08.2012,
sp. zn. IV. ÚS 104/2019 zo dňa 05. 11. 2019, uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: 3 Cdo
164/96 zo dňa 27. 01. 1997; 3 MCdo 20/2008 zo dňa 22. 04. 2009; sp. zn. 5 Cdo 109/2010 zo dňa 13.

09. 2010; sp. zn. 4 Cdo 11/2011 zo dňa 23. 06. 2011; 1 MCdo 15/2012 zo dňa 22. 05. 2013). Rovnako
tak z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít vyplýva, že predpokladom pre vedenie
exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia. Ide o predpoklad, na ktorý súd prihliada z úradnej
povinnosti. Exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať či exekučný titul bol vydaný orgánomvybaveným právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt
nulitný. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň tak, akoby neexistoval (R 56/1995, R 58/1997, R
70/1998, R 72/1998). Pokiaľ teda oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul

rozsudokrozhodcovskéhosúdu,jeexekučnýsúdoprávnenýazároveňpovinnýskúmať,čirozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský
rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať
daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012).

Exekučný súd je však povinný zamietnuť návrh na vykonanie exekúcie, ak pri jeho posudzovaní vyjde
najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.

12. S poukazom na vyššie uvedenú ustálenú rozhodovaciu činnosť vyšších súdnych autorít možno
jednoznačne konštatovať, že ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená
na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z

príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná.
Rozhodcovský rozsudok je totiž explicitne normovaný ako predmet prieskumu zo strany exekučného
súdu (§ 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku) a za nevykonateľný sa považuje aj rozhodcovský
rozsudok vychádzajúci z neplatnej (vrátane neprijateľnej) rozhodcovskej zmluvy, pričom samotná
rozhodcovská zmluva má byť pritom predmetom prieskumu (§ 53 ods. 3 písm. f) bod 1 Exekučného

poriadku). Súd po preskúmaní sťažnosťou napadnutého uznesenia vyššieho súdneho úradníka
konštatuje, že tento náležite vykonal prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorý predložený
exekučný titul vydal a v rámci tohto prieskumu bolo učinené zadosť ustálenej rozhodovacej praxi
vyšších súdnych autorít, v súlade s ktorou vyšší súdny úradník dospel správne k právnemu záveru, že
rozhodcovská doložka, od ktorej právomoc odvodzoval rozhodcovský súd, nebola platne uzatvorená,

pretože sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy.

13. V podanej sťažnosti oprávnený už nerozporoval, že Zmluva o úvere zo dňa 31. 07. 2008, ktorou
bol založený zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným, je zmluvou spotrebiteľskou, pričom s
týmto právnym posúdením vyššieho súdneho úradníka sa stotožnil ako sťažnostný súd. Preto treba

konštatovať,ževyššísúdnyúradníksprávnepostupovalvzmysleprávnejúpravyzaručujúcejpovinnému
ako spotrebiteľovi ochranu jeho práv.

14. K námietke ohľadom právneho posúdenia rozhodcovskej doložky sťažnostný súd uvádza, že
z ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, účinných v čase uzatvárania

spotrebiteľskej zmluvy, z ktorých vyšší súdny úradník pri právnom posúdení návrhu na vykonanie
exekúcie oprávneného správne vychádzal, je zrejmé, že na platnú existenciu rozhodcovskej doložky je
potrebné splniť okrem iných aj podmienku jej písomnej formy. Písomná forma predmetnej rozhodcovskej
doložky obsiahnutej vo Všeobecných podmienkach poskytnutiu úveru (ďalej len „VPPÚ“) však splnená
nie je. Základná podmienka pre konštatovanie existencie rozhodcovskej zmluvy vo forme rozhodcovskej

doložky k zmluve je totiž písomná forma. Písomná forma je zachovaná, ak je obsiahnutá v dokumente
podpísanom zmluvnými stranami. Na základe VPPÚ bolo preto potrebné ustáliť, či možno považovať
uvedené VPPÚ za platnú rozhodcovskú doložku k zmluve. Sťažnostný súd sa v plnom rozsahu
stotožňuje s právnym názorom vysloveným v napadnutom uznesení, ktorý pojednáva o tom, že úprava
obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná

bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná
nebola. Ako vyplýva z obsahu zmluvy o úvere a z pripojených VPPÚ, je zrejmé, že nespĺňajú náležitosti,
ktoré vyžaduje zákon, teda že by došlo k podpisu uvedených VPPÚ obidvoma zmluvnými stranami, čím
by založili rozhodcovskú doložku. Práve absencia podpisov zmluvných strán na VPPÚ obsahujúcich
rozhodcovskúdoložkumátakzanásledok,žezVPPÚnemožnovyvodiťjednoznačnýzáver,žeobsahujú

nepochybný prejav vôle účastníkov zmluvy o úvere, že sú s ňou oboznámení a súhlasia s VPPÚ.
Uvedené podľa názoru sťažnostného súdu v žiadnom prípade nenahrádza ani vyhlásenie povinného v
zmluve o úvere o tom, že sa s obsahom VPPÚ oboznámil a súhlasí s nimi, pretože toto vyhlásenie je
nevýrazne uvedené v texte zmluvy, a teda sťažnostný súd nadobudol pochybnosti o tom či si povinný
bol skutočne vedomý toho, čo je obsahom VPPÚ. Vzhľadom na uvedené námietka oprávneného

spočívajúca v tom, že rozhodcovská doložka je údajne prejavom vôle zmluvných strán, je tak len
v rovine tvrdení, a to bez skutočného preukázania existencie vôle zmluvných strán byť predmetnou
rozhodcovskou doložkou viazaní.15. Sťažnostný súd rovnako súhlasí so záverom prezentovaným vyšším súdnym úradníkom v
napadnutom uznesení, že v prípade predmetnej rozhodcovskej doložky sa jedná o neprijateľnú, a
teda neplatnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zmluvná podmienka,

ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s
dodávateľom riešil v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský
rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom a tým aj podkladom pre vykonávanie
exekúcie. Sťažnostný súd nepopiera, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní je alternatívnou
možnosťou k súdnemu konaniu, avšak ak je spotrebiteľ nútený podrobiť sa v zmysle rozhodcovskej

doložky rozhodnutiu vopred veriteľom vo formulári predtlačenej zmluvy určeného rozhodcovského súdu,
nemožnohovoriťoindividuálnedojednanejpodmienkespotrebiteľskejzmluvy.Individuálnosťvyjednania
spočíva v preukázanej možnosti spotrebiteľa ovplyvniť znenie formulárovej zmluvy, predkladanej mu
dodávateľom. Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 2 za individuálne dojednané zmluvné
ustanovenia nepovažuje také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy,
ak nemohol ovplyvniť ich obsah. V prípade nepreukázania opaku zo strany dodávateľa zmluvné

ustanoveniadohodnutémedzidodávateľomaspotrebiteľomsanepovažujúzaindividuálnedojednané(§
53 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Predpokladom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú
podmienku je teda stav, ak zmluvné podmienky v rozhodcovskej zmluve boli vopred pripravené a nebolo
možné meniť ich obsah, čo je daný prípad.

16. V danom prípade, vyšší súdny úradník v napadnutom uznesení správne poukázal na to, že
rozhodcovská doložka bola obsiahnutá v rámci VPPÚ, ktoré majú povahu univerzálnych podmienok.
Spotrebiteľ si tak rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej
splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami v VPPÚ, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť
alebo podrobiť sa všetkým zmluvným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal

dodávateľ.Vzmysle§53ods.3Občianskehozákonníkajezakotvenávyvrátiteľnáprávnadomnienka,že
zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom v rámci spotrebiteľského vzťahu
sa nepovažujú za individuálne dojednané, ak dodávateľ nepreukáže opak. Bolo tak úlohou oprávneného
ako dodávateľa preukázať, že rozhodcovská doložka ako zmluvné ustanovenie bola medzi ním a
povinným individuálne dojednaná, pretože právnu domnienku v zmysle uvedeného ustanovenia nie je

povinnývyvracaťspotrebiteľanisúd,aleprávedodávateľ.Vychádzajúczpodanéhonávrhunavykonanie
exekúcie, podanej sťažnosti ako i predloženej rozhodcovskej doložky však súd prvej inštancie musí
konštatovať, že oprávnený bez pochybností nepreukázal individuálne dojednanie rozhodcovskej zmluvy,
a preto s poukazom na § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie musel prijať záver o tom,
že v zmluvnom vzťahu medzi účastníkmi konania k individuálnemu dojednaniu rozhodcovskej zmluvy

nedošlo.

17. Ďalej sťažnostnému súdu neuniklo pozornosti, že hoci zo znenia rozhodcovskej doložky ďalej
vyplýva, že spory medzi účastníkmi zmluvného vzťahu nemusia byť riešené len v rozhodcovskom
konaní, ale aj v súdnom konaní, ide ale len o zdanlivú alternatívu, pretože výber spočíva na žalobcovi,

ktorým je vo väčšine prípadov práve dodávateľ, ako veriteľ. Ten sleduje riešenie sporov práve v
rozhodcovskom konaní, čo je aj dôvod, pre ktorý rozhodcovskú doložku naformuloval. O doložku,
ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce
spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa
tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne

podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Dôsledkom rozhodcovskej doložky, ktorá je svojou podstatou
taktiež spotrebiteľskou zmluvou je, že spotrebiteľovi je odopretá možnosť brániť svoje práva pred
všeobecným súdom vo všetkých prípadoch, ak dodávateľ podá voči spotrebiteľovi žalobu na ním vopred
vybranom rozhodcovskom súde. Tu súd prvej inštancie zdôrazňuje, že znenie rozhodcovskej doložky
neodporuje síce doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ,

aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza (in fraudem legis).

18. Je potrebné zdôrazniť, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvolá nepomer v spotrebiteľskej
zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ však je zmluvná podmienka až v hrubom
nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej

spotrebiteľskej zmluvy, ktorý je právnou teóriou aj praxou navyše označený za fakticky nerovný a
nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobým
mravom. V tomto smere aj Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24. 02. 2011
konštatoval, že: „zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútneneplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví
o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou
bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takom prípade ide o výkon práv v rozpore

s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský
rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu. Iba tak môže súd naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 smernice
- postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí
nezaťažovali“. Súd nechráni spotrebiteľa do tej miery, aby neplnil záväzok, ktorý uzavrel, súd poskytuje
ochranu spotrebiteľovi ako už bolo uvedené, iba pokiaľ ide o neprijateľné zmluvné podmienky, nie všetky

zmluvné podmienky.

19. Pokiaľ oprávnený poukazoval na viaceré české rozhodnutia, sťažnostný súd predovšetkým
zdôrazňuje, že týmito rozhodnutiami nie je v žiadnom prípade viazaný. Podľa čl.144 ods. 1 Ústavy SR
sudcovia sú pri výkone funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. V tomto ustanovení sú vymedzené pramene

práva, ktoré je povinný suda rešpektovať. Všeobecne záväzné sú aj rozhodnutia Ústavného súdu
SR vydané v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 6 Ústavy SR. Okrem takto
vymenovaných prameňov práva je sudca pri rozhodovaní v konkrétnej veci viazaný aj právnym názorom
Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnutým v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125
ods. 1 Ústavy SR na základe návrhu súdu a právnym názorom odvolacieho a dovolacieho súdu v

konkrétnej veci. Sťažnostný súd ďalej poukazuje na to, že aj v podmienkach Slovenskej republiky
existuje rozsiahla rozhodovacia činnosť súdov v exekučných veciach v oblasti ochrany spotrebiteľa,
ktorá sa postupne vyvíjala, pričom postupný vývoj bol reflexiou danej doby, a následne aj reflexiou
prijatých legislatívnych zmien. Bez ohľadu však na logický a kontinuálny vývoj právneho názoru
súdov a ich posudzovania spotrebiteľských práv, sťažnosťou napadnuté uznesenie vyššieho súdneho

úradníka vychádza z rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, ktorá je nielen rozhodovacou
praxou aktuálnou, ale vzhľadom na jej vývoj a legislatíve zmeny aj rozhodovacou praxou stabilnou.
Inými slovami povedané, záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo VPPÚ, na ktorých
absentuje podpis zmluvných strán, a teda jednoznačne deklarovaný (práve podpisom) prejav ich vôle
byť danou rozhodcovskou doložkou viazaný, je záverom právne správnym a rešpektovaným najvyššími

súdnymi autoritami v ich vlastnej rozhodovacej činnosti.

20. V súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti oprávneného sťažnostný súd považuje ešte raz za
potrebné dodať, že vyšší súdny úradník dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré oprávnenému vyplývajú z predloženého

exekučného titulu. Vyšší súdny úradník pri posudzovaní návrhu na vykonanie exekúcie a jeho príloh
neponechal bez povšimnutia žiadne relevantné skutočnosti, ktoré majú pre vec podstatný význam, a
sťažnosťou napadnuté uznesenie preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia a jeho prípadnej arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti. V

súvislosti s uvedeným súd ešte poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.
ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, v zmysle ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Rovnako ustálená judikatúra ESĽP nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c.
Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

21. Vzhľadom na vyššie prijaté právne závery, exekučný súd nemôže akceptovať ako exekučný titul
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, nakoľko
táto bola nesprávne odvodzovaná od neplatnej rozhodcovskej doložky. Exekučný titul vydaný orgánom,
ktorý nemal právomoc na jeho vydanie totiž považuje právna teória i súdna prax za rozhodnutie zdanlivé,

ničotné (nulitné - akt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Na nulitný akt
sa hľadí tak, akoby neexistoval. Takýto exekučný titul je potom v rozpore s ustanoveniami Exekučného
poriadku(vykonateľnýexekučnýtitulvzmysle§45ods.2písm.d)Exekučnéhoporiadku),apretonávrhuna vykonanie exekúcie, ktorým sa navrhuje vykonanie exekúcie na základe nespôsobilého exekučného
titulu nebolo možné vyhovieť a sťažnosť oprávneného bolo potrebné ako nedôvodnú zamietnuť.

22. O trovách konania v časti rozhodovania o podanej sťažnosti oprávneného rozhodol súd podľa § 262
ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP za použitia čl. 4 ods. 2 CSP tak, že v konaní o oprávneným
podanej sťažnosti neúspešný oprávnený nemá nárok na ich náhradu, keď jeho sťažnosť bola v celom
rozsahu zamietnutá. Nárok na náhradu trov konania nebolo možné priznať povinnému, pretože do
vydaniapoverenianavykonanieexekúciejeúčastníkomkonanialenoprávnený(§35ods.1Exekučného

poriadku) a navyše o podanej sťažnosti povinný nemal ani vedomosť.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).

Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§
202 ods. 4 Exekučného poriadku).