Uznesenie – Pracovné právo ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 9. apríl 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17CoPr/3/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8124209139
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marian Hoffmann, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8124209139.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a
členov senátu JUDr. Eduarda Valenčina a JUDr. Romana Lajoša, v spore žalobkyne: H.. P. I., nar.
XX.XX.XXXX, bytom E. XX/XX, XXX XX F., právne zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Marcel
Mašan, Dostojevského 3313/12, 058 01 Poprad, IČO: 36 858 935, proti žalovaným: 1/ Q. financií SR
so sídlom B. 5, XXX XX O., H.: XX XXX XXX, 2/ B. a doškoľovacie zariadenie VS - E. I. J. so sídlom I.

J. č. XXXXX, XXX XX B. I., H.: XX XXX XXX, právne zastúpený: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA VAĽO
& PARTNERS s.r.o. so sídlom Konštantínova 3, 080 01 Prešov, IČO: 36 868 434, o ochranu pred
diskriminačným konaním a náhradu škody, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov
č. k. 8Cpr/9/2024 - 272 zo dňa 27.3.2025 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) žalobu zamietol ,
žalobkyni uložil povinnosť nahradiť žalovaným trovy konania v rozsahu 100%.
V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala, aby
súd voči žalovaným vyslovil porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, zaviazal žalovaných zaplatiť
žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie a nahradiť škodu.
Žalobkyňa od 9.9.2004 vykonávala funkciu riaditeľky organizácie žalovaného 2/. Ku dňu 1.4.2022 bola

ministrom financií odvolaná z funkcie a listom zo dňa 21.3.2022 s ňou bol ukončený pracovný pomer
výpoveďou podľa ust. § 59 ods. 1 písm. b), § 61 v spojení s § 63 ods. 1 písm. d) bod 2 zákona č. 311/2001
Z. z. Zákonník práce.
Žalobkyňa tvrdila, že bola na pracovisku dlhodobo vystavovaná šikane, tzv. bossingu a diskriminácii, a to
zo strany generálnej tajomníčky služobného úradu Ministerstva financií SR (ďalej aj iba ako „generálna
tajomníčka“). Zneužívanie zvrchovaného postavenia generálnej tajomníčky voči žalobkyni nastalo v

čase,keďnatútopozíciunastúpilapaniB.F..Tátoposvojomnastúpenínafunkciugenerálnejtajomníčky
ukončila pracovný pomer s mnohými vedúcimi zamestnancami Ministerstva financií SR a organizácií
organizačne podriadených ministerstvu, z ktorých mnohých označila za „smerákov“. K takýmto bola
zaradená aj žalobkyňa. Žalobkyňa ďalej uviedla, že od generálnej tajomníčky opakovane dostávala tie
isté pokyny napriek tomu, že už boli splnené, ako aj nezmyslené pracovné zadania, ktorých cieľom bolo
iba pracovné preťažovanie žalobkyne. Po odchode žalobkyne z organizácie bolo zo strany jej nástupcu

v pozícii riaditeľa podaných viacero trestných oznámení, v súvislosti s čím musela žalobkyňa absolvovať
množstvo výsluchov na polícii. S účinnosťou ku dňu odchodu žalobkyne došlo k zmene interného aktu,
podľa ktorého mala mať žalobkyňa nárok na odchodné.
Žalovaný 1/ s podanou žalobou nesúhlasil, namietal vzťah nadriadenosti a podriadenosti a poukázal
na to, že údajná šikana podľa vyjadrení žalobkyne a mailovej komunikácie, ktorú predložila ako dôkaz,
trvala len 19 dní.

Žalovaný 2/ namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu a poukázal na absenciu tzv. „komparátora“.Súd vec právne posúdil podľa ust. § 13 ods. 1, 2, 3 a 9 Zákonníka práca, ust. § 2 ods. 1, 2a ods. 1 až 4,
§ 6 ods. 1 a 2 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane
pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).

Dôkazné bremeno v konaní o antidiskriminačnej žalobe neťaží len a výlučne žalovanú stranu, ale ťaží
aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno ohľadne skutočností, z ktorých možno
odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, resp. zásady rovnakého zaobchádzania.
Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje
tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Na základe vykonaného dokazovania súd

dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Žalobkyňa síce uviedla ako diskriminačný dôvod jej politické
zmýšľanie, avšak sama uviedla, že je apolitická. Žalobkyňa neuviedla, kedy, kde a za účasti ktorých
svedkov sa mala generálna tajomníčka vyjadriť, že žalobkyňu je potrebné dostať z vedenia žalovaného
v 2. rade pre jej politickú príslušnosť.
Vo vzťahu k žalovanému v 1. rade súd žalobu zamietol, nakoľko v prípade šikanózneho správania môže
byť pasívne vecne legitimovaným subjektom len konkrétna fyzická osoba. V prípade údajného bossingu

mala žalobkyňa podať žalobu na ochranu osobnosti voči konkrétnej osobe, ktorá sa dopustila šikany,
t.j. v tomto prípade voči B. F., Q.. Okrem toho je potrebné uviesť, že medzi generálnou tajomníčkou a
žalobkyňou neexistoval vzťah nadriadenosti vs podriadenosti v zmysle Zákonníka práce a teda nemohlo
dôjsť k šikane na pracovisku, keďže obe zamestnankyne mali okrem rozdielnych zamestnávateľova
aj rozličné miesta výkonu práce. Okrem toho súd má za to, že konanie popísané v žalobe nenapĺňa

znaky šikany, nakoľko generálna tajomníčka bola v zmysle čl. VI. bod 6.1 oprávnená kontrovať plnenie
Kontraktu a teda kontrolovať efektívny a účelný chod podriadenej (rozpočtovej) organizácie a za týmto
účelom zadávať úlohy.
Vo vzťahu k žalovanému v 2. rade súd žalobu zamietol taktiež z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie, keďže žalobkyňa bola jeho vedúcim zamestnancom a štatutárom. Podanie trestného

oznámenia samo osebe nemožno automaticky považovať za šikanu. V danom prípade žalobkyňa
uviedla, že trestné oznámenia boli podané na neznámeho páchateľa a po kontrole a vypracovaní správy
Najvyšším kontrolným úradom.
Keďže v danom prípade nebola preukázaná diskriminácia resp. šikana žalobkyne, nebol naplnený jeden
zo základných predpokladov na náhradu škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka, či nemajetkovej

ujmy, t. j. protiprávne konanie.
Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody zamietnutia žaloby súd zamietol aj návrh na vykonanie výsluchu
svedkov, R. X., J. S. a H.. Q. W., nakoľko takéto dokazovanie nepovažoval za účelné. Okrem toho
uvedené osoby boli zamestnancami žalovaného v 2. rade a teda podriadenými žalobkyne, prípadne aj
blízkom vzťahu. Svedkovia pritom vo svojich písomných vyjadreniach uvádzajú skutočnosti, ktoré sa

netýkajú okolností opísaných žalobkyňou v žalobe a správania resp. konania generálnej tajomníčky vo
vzťahu k žalobkyni.
Súd nevykonal dokazovanie doplnením kompletnej e-mailovej komunikácie medzi žalobkyňou a
generálnou tajomníčkou taktiež z dôvodu neúčelnosti, ako aj hospodárnosti, nakoľko sa mala týkať
šikany zo strany generálnej tajomníčky služobného úradu ministerstva, pričom ako už súd uviedol,

žalovaný v 1. rade nie je v danom prípade pasívne vecne legitimovaný subjektom.
O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 2 v spojení s § 255 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, tak, že každému , v konaní úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

2. Proti rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa ust.
§ 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP. Žalobkyňa v odvolaní uviedla, že skutočné politické zmýšľanie
žalobkyne nemá vplyv na skutočnosť, že žalovaný 1/ konal voči nej diskriminačne z dôvodu vlastného
presvedčenia.Nesúhlasísnázoromsúduonedostatkupasívnejvecnejlegitimáciežalovaného1/,keďže
zamestnávateľ zodpovedá za konanie svojich zamestnancov, ak konali v rámci svojho pracovného času.

Poukázala na štatút Vzdelávacieho a doškoľovacieho zariadenia VS - Financie Tatranská Lomnica, z
ktorého jasne vyplýva subordinácia medzi VDZ a ministerstvom financií. Žalobkyňa zdôraznila, že súdu
predložila potrebné dôkazy, a viaceré z nich súd odmietol vykonať. Žalobkyňa má za to, že ju súd zaťažil
neprimeraným dôkazným bremenom. Napadnutý rozsudok považuje za arbitrárny a nepreskúmateľný.
Žalobkyňa nebola poučená v zmysle ust. § 309 CSP. Navrhla vykonať výsluch H. Q. a B. F.. B. na

uvedenéžalobkyňanavrhlanapadnutýrozsudokzrušiťavecvrátiťsúduprvejinštancienaďalšiekonanie
a nové rozhodnutie.3. V reakcii na odvolanie žalovaný 1/ uviedol, že politické zmýšľanie ako diskriminačný dôvod je
len nepreukázaným pocitom žalobkyne. Kontrolu efektívneho a účelného chodu VZD a vyhodnotenie
splnenia, či nesplnenia zadaných úloh zo strany GTSÚ nemožno označiť za šikanu. Žalovaný 1/

zdôraznil, že riaditeľ ako štatutár VDZ sa zodpovedá za svoju činnosť výlučne štatutárovi Ministerstva
financií SR, ktorým je minister financií SR a nie generálny tajomník. Okresný súd Prešov v bode 20
rozsudku riadne zdôvodnil prečo nebolo dôvodné vykonať výsluch navrhovaných svedkov. Tvrdenia
žalobkyne o absencii poučenia podľa ust. § 309 CSP sú taktiež vyfabulované, nakoľko žalobkyňa bola
počas celého konania zastúpená právnym zástupcom. Žalovaný 1/ navrhol, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok potvrdil.

4. K tomuto vyjadreniu žalobkyňa uviedla, že pokiaľ ide o preukazovanie jej zaradenia medzi „smerákov“,
určité osoby by to mohli potvrdiť, avšak vzhľadom na svoje pracovné zaradenie to odmietli. Uviedla, že
viaceré články sa zaoberali politickým vplyvom na chod MF SR. Žalobkyňa zotrvala na svojom názore o
vzťahu nadriadenosti a podriadenosti medzi žalobkyňu a generálnou tajomníčkou. Opätovne poukázala

na šikanózne správanie zo strany generálnej tajomníčky.

5. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k odvolaniu opätovne uviedol, že žalobkyňa neuviedla žiadny dôvod, pre
ktorý sa voči nej malo konať diskriminačne a neuviedla tzv. „komparátora“. Žalovaný 2/ má za to, že nie
je vo veci pasívne legitimovaný. Navrhol, aby odvolací súd odvolanie zamietol.

6. Žalovaný 1/ uviedol, že žalobkyňa mala možnosť počas konania pred okresným súdom predložiť
dôkazy o diskriminácii a šikanóznom konaní, čo neurobila.

7. Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania,

ktoré mu predchádzalo a odvolania žalobkyne podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, pri viazanosti dôvodmi a
rozsahom tohto odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie
podľa § 383 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, dospel k záveru,
že odvolanie žalobkyne je opodstatnené.
Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov, to, či súd prvej

inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

8. Podľa ust. § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona, žalovaný je povinný preukázať, že neporušil
zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne
usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.
Podľa ust. § 13 ods. 2 Zákonníka práce, v pracovnoprávnych vzťahoch sa zakazuje diskriminácia
zamestnancov z dôvodu pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy,

farby pleti, jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických
vlastností, viery, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného
alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného
postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti.
Podľa ust. § 13 ods. 3 Zákonníka práce, výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych

vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu
druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

9. V prvom rade odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne uviedol, že dôkazné bremeno
v konaní o antidiskriminačnej žalobe neťaží len a výlučne žalovanú stranu, ale ťaží aj žalobcu.

Preukazovať, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, je povinný žalovaný, avšak
posun v dôkaznom bremene ale nie je automatický - nenastáva okamžite, ako žalobca vyhlási, že
je diskriminovaný, ale nastáva len vtedy, ak žalobca predloží skutočnosti, na základe ktorých možno
usudzovať, že k diskriminácii skutočne došlo. Uvedené tvrdenie vyplýva jednak z ust. § 11 ods. 2
antidiskriminačného zákona, jednak aj z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky(napr.rozhodnutieNSSR,sp.zn.3Cdo/171/2008zodňa 21.01.2009,sp.zn.5Cdo10/2011zo
dňa 3.10.2011, sp. zn. 1Cdo/240/2019 zo dňa 27.10.2011), ale aj rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej
republiky (napr. rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 275/2021 zo dňa 27.4.2021, sp. zn. IV. ÚS 16/09 zo dňa
30.04.2009).10. V prejednávanej veci žalobkyňa už v žalobe dostatočne jasným a konkrétnym spôsobom opísala
skutočnosti odôvodňujúce záver, že došlo k jej diskriminácii na základe jej politického zmýšľania. Na

preukázanie svojich tvrdení žalobkyňa predložila ako dôkazy písomnú a mailovú komunikáciu, pracovnú
zmluvu (č.l. 10 a 11), skončenie pracovného pomeru (č.l.12 ), objednávku na písomný odborný posudok
(č.l. 54 rub), list MFSR oznamujúci prekážky v práci na strane zamestnávateľa (č.l. 55), potvrdenie o
PN (č.l.56), IRA č. 6/2019 (č.l.58 a nasl.), vyúčtovanie trov právneho zastúpenia v trestných veciach (č.l.
63,64), platobný rozkaz (č.l. 65), odvolanie z funkcie (č.l. 68), kontrakt na rok 2022 (č.l. 108 a nasl.),

Štatút a organizačný poriadok MFSR (č.l. 110 a nasl.) a vyjadrenie p. L. S. (č.l. 255) a p. M. W. (č.l.256).
Žalobkyňa tiež navrhovala výsluch svedkov, p. L. S., p. M. W. a p. O. X..
Uvedenými vyjadreniami a výsluchom svedkov mali byť preukázané skutočnosti týkajúce sa pracovných
vzťahov a šikany na pracovisku. Súd prvej inštancie tieto dôkazy odmietol vykonať a žalobu zamietol,
okrem iného, aj pre neunesenie dôkazného bremena žalobkyňou. Žalobkyňa tak správne vyčíta
prvoinštančnému súdu, že na jednej strane jej vytkol, že nepredložila dôkazy preukazujúce existenciu

skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania
došlo, no na druhej strane odmietol tieto žalobkyňou navrhované dôkazy vykonať.

11. Podanou žalobou sa žalobkyňa domáha ochrany svojich práv na základe antidiskriminačného
zákona a ust. § 13 ods. 3 Zákonníka práce keď má za to, že s ňou bolo zaobchádzané šikanózne a

v rozpore s dobrými mravmi z dôvodu jej politickej príslušnosti. Pre posúdenie správania sa k určitej
osobe ako diskriminačného je skutočná existencia niektorého z dôvodov uvedených v ust. § 13 ods. 2
Zákonníka práce na strane diskriminovanej osoby irelevantná. Rozhodujúce je vnútorné presvedčenie
diskriminujúcej osoby o danosti niektorého z diskriminačných znakov u diskriminovanej osoby.

12. K námietke žalovaného 2/ spočívajúcej v tom, že žalobkyňa neuviedla tzv. „komparátora“ je potrebné
uviesť, že komparátor nemusí byť reálny, postačuje existencia hypotetického komparátora. V danej veci,
vzhľadom na to, že pozícia riaditeľky je len jedna, reálny komparátor ani neprichádza do úvahy. Preto
je v danom prípade postačujúce porovnanie toho, ako by v danej situácii bolo zaobchádzané s osobou,
ktorá by svojim politickým zmýšľaním „vyhovovala“ žalovaným.

13. Na pojednávaní dňa 27.3.2025 žalobkyňa vo vzťahu k okamihu, kedy sa vzťahy medzi ňou a
generálnou tajomníčkou naštrbili uviedla, že má dojem, že sa tak stalo vtedy, keď odmietla v rámci
výjazdového rokovania tlačového odboru ubytovať aj jej štvorročnú dcéru. Následne jej právny zástupca
doplnil, že na tomto stretnutí sa zistila politická orientácia žalobkyne a jej názory, čo bol ďalší z dôvodov,

prečo došlo k jej výmene. Pokiaľ by „spúšťačom“ tvrdeného šikanózneho správania sa generálnej
tajomníčky malo byť odmietnutie ubytovať jej štvorročné dieťa v rámci pracovného rokovania, tak potom
skutočne nemožno hovoriť o diskriminačnom správaní v zmysle antidiskriminačného zákona. Ak však na
tomto stretnutí bola zistená politická orientácia žalobkyne, bude potrebné v konaní preukázať, že práve
toto bolo dôvodom tvrdeného šikanózneho správania sa k jej osobe. K tejto otázke odvolací súd záverom

považuje za potrebné dodať, že diskriminácia primárne spočíva v tom, že diskriminovaná osoba je
nositeľom určitého znaku. Ak je osoba prenasledovaná z iného dôvodu, nemôže ísť o diskrimináciu,
môže však ísť o šikanovanie.

14. Vo vzťahu k pasívnej legitimácii žalovaného 1/ odvolací súd poukazuje na čl. I. bod 5 a čl. 5 bod

3 Štatútu MFSR, podľa ktorých ministerstvo je služobný úrad, a generálny tajomník služobného úradu
je služobne najvyšším vedúcim štátnym zamestnancom v služobnom úrade. Z uvedeného vyplýva,
že generálny tajomník je zamestnancom služobného úradu, ktorým je ministerstvo, a teda za konanie
generálneho tajomníka vo veciach týkajúcich sa jeho pracovným úloh zodpovedá ministerstvo. Preto
žalovaný 1/ ako zamestnávateľ osoby, ktorá sa osobne mala dopustiť diskriminačného a šikanózneho

správania, t.j. generálnej tajomníčky, je pasívne vecne legitimovaný v tomto spore.

15. Čo sa týka vzťahu nadriadenosti a podriadenosti žalobkyne a generálnej tajomníčky, jeho existencia
jednoznačne vyplýva z Organizačného poriadku MF SR IRA 15/2020 (č.l. 117 a nasl. súdneho spisu),
konkrétne z čl. 6 bod 2 písm. i), v zmysle ktorého generálny tajomník zabezpečuje komplexný výkon práv

a povinností zakladateľa a výkon práv a povinností štátu ako akcionára, resp. spoločníka v právnických
osobáchvpôsobnostiministerstva.Podľačl.14bod1písm.d)Organizačnéhoporiadkumedziprávnické
osoby v pôsobnosti ministerstva patrí aj Vzdelávacie a doškoľovacie zariadenie VS - Financie Tatranská
Lomnica.16. K pasívnej legitimácii žalovaného 2/ odvolací súd poznamenáva, že žalovaný 2/ ako zamestnávateľ
žalobkyne v zmysle pracovnej zmluvy je v prípade preukázania šikany a diskriminácie zodpovedný za

toto konanie spoločne zo žalovaným 1/.
Tiež je potrebné poukázať na ust. § 2a ods. 3 antidiskriminačného zákona, podľa ktorého nepriama
diskriminácia je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú alebo
by mohli znevýhodňovať osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto
predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a

sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu.
V priebehu konania žalobkyňa uviedla, že s účinnosťou ku dňu skončenia práceneschopnosti žalobkyne
bol prijatý nový interný riadiaci akt č. 6/2022 (č.l.254), ktorý mal byť podľa žalobkyne prijatý účelovo so
zámeromzamedziťriadnemuvyplateniuodchodného,ktoréžalobkyniprináležalinazákladeIRA6/2019.
Celé znenie IRA č. 6/2022 však nie je obsahom súdneho spisu. Ak by sa zistilo, že k zmene pracovného
poriadku a spôsobu odmeňovania a vyplácania odstupného a odchodného došlo účelovo s tým, aby

žalobkyni nemuselo byť vyplatené odchodné, spĺňalo by takéto konanie žalovaného 2/ znaky nepriamej
diskriminácie. Avšak akékoľvek závery v tomto smere by boli za daného stavu predčasné, nakoľko
vo vzťahu k možnej nepriamej diskriminácii žalobkyne zo strany žalovaného 2/ absentuje zistenie
skutkového stavu veci. Odvolací súd poznamenáva, že uvedeného konania sa dopustil priamo žalovaný
v rade 2/, a z tohto dôvodu v súvislosti s uvedeným konaním je daná pasívna legitimácia žalovaného 2/.

Takistoboltoprávežalovaný2/,ktopodávaltrestnéoznámeniananeznámehopáchateľa.Zvykonaného
dokazovania bližšie okolnosti podávania trestných oznámení nevyplynuli. Nie je zrejmé, či ich žalovaný
2/ podával svojvoľne s cieľom šikanovať žalobkyňu, alebo na to existovali objektívne dané a relevantné
dôvody, na základe ktorých sa žalovanému 2/ objektívne javilo podanie trestného oznámenia ako
nevyhnutné a dôvodné, ani o aký počet podaní išlo.

17. K námietke absencie poučenia podľa § 309 CSP - odvolací súd považoval túto námietku za dôvodnú.
Pri prejednávaní antidiskriminačných sporov súd pri prvom úkone žalobcu vhodným spôsobom poučí
o: a) možnosti zastúpenia, b) jeho procesných právach a povinnostiach nielen v rozsahu všeobecnej
poučovacej povinnosti, ale poučí ho aj o dôkazoch, ktoré je potrebné predložiť, o možnosti podať návrh

na neodkladné opatrenie alebo zabezpečovacie opatrenie a o iných možnostiach potrebných na účelné
uplatnenie alebo bránenie jeho práv. Ide o osobitnú manudukčnú povinnosť súdu, ktorá je konštruovaná
širšie, než všeobecná poučovacia povinnosť súdu podľa § 160 CSP, a jej zmyslom je vyvažovanie
procesnej nerovnosti sporových strán v antidiskriminačných sporoch.
Všeobecná úprava manudukčnej povinnosti súdu je upravená v § 160 CSP a spočíva v tom, že súd

poskytuje stranám poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ďalej o ich práve zvoliť si
advokáta a obrátiť sa na Centrum právnej pomoci. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 160 ods.
3 obsahuje úpravu, v akých prípadoch súd túto všeobecnú poučovaciu povinnosť nemá. Osobitné
ustanovenia o poučovacej povinnosti v sporoch so slabšou stranou (napr. aj v § 309 CSP) tým nie sú
dotknuté a spravujú sa vzťahom generality a špeciality právnych noriem v Civilnom sporovom poriadku

v tom zmysle, že § 160 tvorí generálnu procesnú normu poučovacej povinnosti, pričom sa aplikuje
subsidiárne (len vtedy, ak osobitná procesná norma Civilného sporového poriadku neustanovuje inak).

18. Keďže súd prvej inštancie nevykonal navrhované dôkazy, čím dostal žalobkyňu do dôkaznej núdze
vo vzťahu k preukázaniu existencie šikany a diskriminácie na pracovisku, odvolací súd rozsudok

prvoinštančného súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

18. Bude úlohou prvoinštančného súdu poučiť žalobkyňu v zmysle § 309 CSP, vykonať dôkazy, ktoré
žalobkyňa navrhla vykonať ešte do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej (ust. § 312 CSP), t.j. výsluch

svedkov p. X., p. S. a p. W., ako aj oboznámenie sa s ich písomnými vyjadreniami (č.l.XXX a 256) a
kompletnouemailovoukomunikáciou. Prvoinštančnýsúdzvážiúčelnosťvykonaniaďalšíchnavrhnutých
dôkazov, a to výsluchu I. Q. a V. F..
Až po doplnení dokazovania a úplnom zistení skutkového stavu v súvislosti s (i) konaním, ktorého sa
mala dopustiť generálna tajomníčka, (ii) vydaním nového aktu IRA č. 6/2022, ktorý mal znevýhodniť

žalobkyňu a (iii) okolnosťami a dôvodmi podaných trestných oznámení, prvoinštančný súd opätovne
posúdi dôvodnosť podanej žaloby s tým, že je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu o pasívnej
vecnej legitimácii žalovaných 1/ a 2/. V prvom rade bude súd opätovne skúmať, či konanie žalovanýchvo vzťahu k osobe žalobkyne skutočne napĺňa znaky šikany, resp. bossingu, a či toto správanie bolo
podmienené politickým zmýšľaním žalobkyne.
Ak by prvoištančný súd po doplnení dokazovania dospel k záveru o tom, že konanie žalovaných síce

vykazuje znaky šikany, ale nezistí prítomnosť niektorého zo znakov diskriminačného správania (v danom
prípade politické zmýšľanie), posúdi konanie žalovaných aj s ohľadom na ust. § 13 ods. 3 Zákonníka
práce.

19. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).