Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. október 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/82/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114210376
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1114210376.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a

sudcov JUDr. Valérie Kleinovej st. a JUDr. Anny Kašajovej v spore žalobcov: 1/ Q. N., nar. XX.XX.XXXX,
2/ D. Q., nar. XX.XX.XXXX, 3/ C. Q., nar. XX.XX.XXXX, 4/ G.. L. Q., nar. XX.XX.XXXX, všetci
žalobcovia bytom Š., žalobkyňa 4/ zastúpená zákonným zástupcom - žalobkyňou 1/, všetci žalobcovia
právne zastúpení: MAPLE & FISH s.r.o., IČO: 36 718 432, Žižkova 22B, Bratislava, proti žalovanému:
KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, IČO: 00 585 441, Štefanovičova 4, Bratislava,
právne zast.: JUDr. Felix Neupauer, Dvorákovo nábrežie 8/A, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy,
na odvolanie žalobcov 1/ až 4/ a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 03.

februára 2023 č. k. 8C/72/2014-509 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava I zo
dňa 12. mája 2023 č. k. 8C/72/2014-624 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením súdu prvej
inštancie v celosti p o t v r d z u j e .

II. Žiadna zo strán sporu n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu
10.000 eur do troch dní od jeho právoplatnosti, žalobcom 2/ až 4/ každému sumu 6.000 eur do

troch dní od jeho právoplatnosti, všetko titulom ich nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za smrť ich
blízkej osoby (dcéry a sestry) spôsobenej dopravnou nehodou zavinenou vodičom motorového vozidla
poisteného u žalovaného, vo zvyšku žalobu pokiaľ ide o výšku náhrady nemateriálnej ujmy a žalobu
titulom postmortálnej žaloby žalobkyne 1/ zamietol a o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že
vo vzťahu k žalobe žalobkyne 1/ žiadna zo strán nemá nárok na ich náhradu a ďalej, že žalobcovia 2/
až 4/ majú nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

2. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobcovia 1/ až 4/ domáhali proti žalovanému zaplatenia sumy vo
výške 50 000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku smrti dcéry a sestry žalobcov - L. R.,
nar. XX.XX.XXXX. Žalobkyňa 1/ žiadala o zaplatenie sumy vo výške 10 000,- eur z dôvodu, že došlo
k zásahu do jej osobnostných práv podľa ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej len
„OZ“) v spojení so zákonom č. 381/2001 Z. z., zároveň si uplatnila aj sumu 10 000,- eur s poukazom
na ustanovenie § 15 OZ ako postmortálnu ochranu osobnosti nebohej dcéry. Žalobcovia 2/ až 4/ sa
domáhali zaplatenia sumy každý po 10 000,- eur z dôvodu zásahu do ich osobnostných práv úmrtím

sestry. Žalobu odôvodnili na tom skutkovom základe, že dňa 21.08.2012 v čase o 11.15 hod. vodič
C. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. Č.. XXX, viedol na úseku Popudinské Močidlany - Holíč osobné
motorové vozidlo zn. Škoda Felícia, pričom z nezistených príčin prešiel do protismerného pruhu jazdy a
narazil do protiidúceho nákladného motorového vozidla zn. Man. Uviedli, že v dôsledku tejto dopravnejnehody posádka vozidla Škoda Felícia - vodič C. T. a spolucestujúca L. R. zomrela. Poukázali na to, že
v uvedenej veci bolo začaté trestné stíhanie pre prečin usmrtenia, v rámci ktorého bolo zistené, že vodič
C. T. viedol vozidlo v stave vylučujúcom spôsobilosť viesť motorové vozidlo, ktorý si privodil požitím

alkoholu a s najväčšou pravdepodobnosťou porušil ustanovenie § 9 ods. 1, § 4 ods. 2 písm. c) a § 137
ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, avšak z dôvodu, že vodič C. T. ako podozrivý zo
spáchania trestného činu dňa 21.08.2012 zomrel, trestné stíhanie bolo zastavené. Žalobcovia tvrdili,
že osobné motorové vozidlo Škoda Felícia bolo v čase dopravnej nehody povinne zmluvne poistné na
zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u žalovaného, a preto si listom

zo dňa 16.01.2014 uplatnili voči žalovanému náhradu nemajetkovej ujmy. Svoj nárok odôvodnili s
poukazom na ustanovenie § 13 ods. 1 a 2 a § 15 OZ, § 4 ods. 2 písm. a) a § 15 zákona č. 381/2001 Z.
z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla,
taktiežpoukázalinarozsudokSúdnehodvoraEÚvoveciC-22/12z24.10.2013aC-277/12z24.10.2013.
Žalobcovia tak mali za to, že spôsobením dopravnej nehody došlo k zásahu do súkromia zosnulej a
taktiež žalobcov, ktoré je chránené ako osobnostné právo podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Uviedli, že porušením práva na život zosnulej došlo k zásahu do práva na súkromie, ktoré zahŕňa
právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami. Boli názoru, že protiprávne
narušenie týchto vzťahov zo strany iného predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a
rodinný život. Žalobcovia sa tak domáhali náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá im vznikla zásahom do
práva na ochranu osobnosti a okrem uvedeného sa žalobkyňa 1./ domáhala v zmysle § 15 OZ aj práva

na ochranu osobnosti zosnulej.

3. Žalovaný namietal, že predmetom poistného krytia z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti
za škodu nie je nemajetková ujma. Podľa žalovaného motorové smernice o zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla upravujú rozsah minimálneho poistenia zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, pričom samotná zodpovednosť za škodu je
už predmetom vnútroštátnej úpravy. Vzhľadom na uvedené žalovaný tvrdil, že nie je pasívne vecne
legitimovaným, žalobcom nespôsobil ani škodu, ani nemajetkovú ujmu. Žalovaný tiež uviedol, že
právnym titulom tohto sporu je zákon č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, pričom žalobcovia nie sú ani osobami poškodenými,

ani poistenými z titulu zákonného poistenia a nebola im spôsobená škoda v zmysle ponímania škody
podľa tohto zákona. Žalovaný tak nesúhlasil s extenzívnym výkladom ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a)
zákona č. 381/2001 Z. z. Nakoniec poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/93/2008,
podľa ktorého obsah práva žalobcov ako osôb uvedených v § 15 OZ nie je zhodný s obsahom práva
zomrelého, ktorému bolo zasiahnuté do osobnostného práva, práva na život, pretože do obsahu týchto

práv osôb nepatrí právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

4. Žalobcovia v replike uviedli, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy žiadajú podľa § 15 v spojení s §
415, § 420 OZ. Považovali za nepochybné, že spôsobením dopravnej nehody došlo k porušeniu právnej
povinnosti a zároveň i k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti (v dôsledku smrti),

predovšetkým práva na život, zdravie, súkromie, a to tak zosnulej ako i pozostalých. Tvrdili, že podľa §
1 3 ods. 1 a 2 OZ majú osoby, ktorým sa neoprávnene zasiahlo do práva na ochranu osobnosti, nárok
na náhradu škody, pričom podľa § 16 Občianskeho zákonníka, kto neoprávneným zásahom do práva
na ochranu osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti
za škodu. Žalobcovia uviedli, že majú originálny nárok, pretože bolo porušené ich právo na súkromie,

okrem toho žalobkyňa 1/ si uplatnila aj nárok podľa § 15 OZ, pretože bolo porušené aj právo zosnulej na
život a zdravie. Považovali za zrejmé, že následkom usmrtenia mal. L. R. bolo porušené právo žalobcov
na súkromie, t. j. právo udržiavať a rozvíjať citové, emocionálne a rodinné väzby, právo na spolužitie s
ďalšími osobami, došlo k závažnému zásahu, ktorý je nenapraviteľný a trvalý. V dôsledku toho utrpeli
šok z úmrtia, smútok zo straty blízkej osoby, ktorá je pre nich nenahraditeľná, psychickú traumu a trvalú

nemožnosť vyrovnať sa so stratou blízkej osoby, čím došlo k narušeniu ich rodinného a súkromného
životaamožnostiichosobnéhoafinančnéhozabezpečeniavbudúcnosti.Žalobcoviazároveňzdôraznili,
že žiaden právny predpis nevylučuje nemajetkovú ujmu spod pojmu škoda, ani spod rozsahu poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

5. Žalovaný následne tvrdil, že pôvodcom neoprávneného zásahu do práva žalobcov bola fyzická osoba,
ktorá zavinila dopravnú nehodu, teda žalobcom vznikol nárok výlučne voči vinníkovi. Podľa žalovaného,
aj keby pripustil, že nárok spadá aj pod rozsah krytia podľa zákona č. 381/2001 Z. z., potom by mal vinník
ako poistený v zmysle § 4 ods. 2 tohto zákona právo, aby poisťovateľ, teda žalovaný za neho nahradilpoškodenému uplatnené a preukázané nároky. Následne by potom podľa § 15 ods. 1 tohto zákona
platilo, že poškodený (žalobcovia) je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody (voči žalovanému)
priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať. Žalovaný na základe uvedeného tvrdil, že

nárokztituluzásahudoosobnostnéhoprávaexistujevýlučnelenjeden,atovočivinníkoviakopriamemu
pôvodcovi zásahu, ktorý sa dopustil porušenia § 11 OZ. Plnenia vzniknutého nároku sa však následne
môžu poškodení už domáhať ako voči vinníkovi, tak aj voči poisťovateľovi, a to buď individuálne alebo
voči obidvom naraz, pričom plnenie môžu dostať iba raz. Žalovaný však mal za to, že uvedené by platilo
len v prípade, ak by vinník nebol zomrel, preto poprel existenciu nároku žalobcov. Žalovaný s poukazom

na uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/3169/2007 z 16.08.2007 a uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Cdo/126/2011 z 16.04.2012 uviedol, že povinnosť poskytnúť zadosťučinenie podľa
§ 13 OZ je osobne spätá s osobou, ktorá sa dopustila neoprávneného zásahu do osobnostných práv
fyzickej osoby, takže má osobnostný charakter, a preto zaniká smrťou takejto osoby. Teda pokiaľ subjekt,
ktorý do osobnostných práv fyzickej osoby zasiahol, zomrel, nemožno túto povinnosť uložiť, lebo smrťou
zasahujúceho subjektu uvedená povinnosť zaniká a neprechádza na iného. Preto žalovaný tvrdil, že by

bol povinný za vinníka plniť v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. len vtedy, ak by táto povinnosť existovala
aj u osoby vinníka, resp. pokiaľ by táto povinnosť prešla na inú osobu. Keďže sa tak nestalo, nárok
žalobcov zanikol momentom úmrtia vinníka a žiadnym úkonom alebo zákonným ustanovením nedošlo
k prevodu alebo prechodu povinnosti na žalovaného. Na pojednávaní dňa 24.11.2016 žalovaný bližšie
uviedol, že netvrdí, že by momentom úmrtia vinníka došlo k zániku poistnej zmluvy, ale úmrtím vinníka

došlo k zániku nároku ako takého. Zároveň žiadal súd, aby v prípade, ak by sa s touto argumentáciou
súd nestotožnil, potom prihliadol na tvrdenie, že žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný. Vyjadril
sa tiež k požadovanému nároku žalobkyne 1/, ktorá si svoj nárok odvodzovala od § 15 a § 11 a § 13
ods. 2 OZ. Podľa žalovaného si totiž žalobkyňa 1/ nemohla uplatniť náhradu nemajetkovej ujmy patriacu
priamo zosnulej, pretože nedošlo k prechodu alebo prevodu nárokov zosnulej.

6. Žalobcovia napokon nesúhlasili s argumentáciou žalovaného. Poukázali na to, že nežiadajú nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy od dedičov vinníka, ani z poistnej zmluvy dedičov vinníka, ale svoj
nárok odvodzujú od § 13 a § 15 OZ v spojení s § 9 zákona č. 381/2001 Z. z. Uviedli, že v čase
neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcov, t.j. v čase dopravnej nehody totiž existovala

poistná zmluva č. XXXXXXXXXX na povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel uzavretá so žalovaným ako poisťovateľom. Mali za to, že pritom smrť
poisteného nie je dôvodom zániku poistenia zodpovednosti podľa § 9 zákona č. 381/2001 Z. z., keďže
podľa § 2 písm. h) tohto zákona sa škodovou udalosťou rozumie skutočnosť, ktorá môže byť dôvodom
vzniku práva poškodeného na plnenie poisťovateľa. Rovnako poukázali na § 15 ods. 1 tohto zákona,

podľa ktorého náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému, poškodený je oprávnený uplatniť svoj
nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať. Žalobcovia
tvrdili, že podstata poistnej zmluvy spočíva v tom, že poisťovateľ nahradí za poisteného poškodenému
spôsobenú škodu a uplatnené nároky, teda slúži na odškodnenie poškodených v prípade škodovej
udalosti a zakladá vzťah poškodený - poisťovateľ. Poisťovateľ sa preto podľa ich názoru nemôže

rozhodnúť nenahradiť vzniknutú škodu z dôvodu, že poistený pri dopravnej nehode zomrel. Žalobcovia
svoje tvrdenia podopreli aj o rozhodovaciu prax slovenských súdov, poukázali na uznesenia Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 206/2015 z 29.04.2015 a sp. zn. III. ÚS 646/2015 zo 16.12.2015, rozsudky
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21Co/60/2015 z 31.03.2016 a sp. zn. 6Co/387/2015 z 28.06.2016,
následne v podaní zo dňa 07.03.2017 poukázali na ďalšie uznesenie Ústavného súdu SR, a to sp. zn.

I. ÚS 474/2016 z 17.08.2016 a v podaní zo dňa 18.08.2017 na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I.
ÚS 265/2017 z 24.05.2017, sp. zn. II. ÚS 847/2016 z 10.11.2016, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 8Cdo/82/2016 z 25.05.2016, sp. zn. 3MCdo/1/2016 z 14.06.2017.

7. Súd prvej inštancie v predmetnej veci v poradí prvým rozsudkom sp. zn. 8C/72/2014 zo dňa

21.09.2017 žalobu zamietol a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. Proti uvedenému
rozsudku žalobcovia podali odvolanie a žiadali rozsudok zrušiť. Krajský súd v Bratislave uznesením sp.
zn. 4Co/61/2018-263 zo dňa 30.09.2019 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, dôvodiac, že sa súd prvej inštancie pri vypracovaní odôvodnenia
napadnutého rozsudku neriadil § 220 ods. 2 CSP a rozsudok vypracoval bez zákonom predpísaných

náležitostí riadneho odôvodnenia, teda bez uvedenia právneho posúdenia veci a bez vysvetlenia
posúdenia relevantných skutkových a právnych argumentov sporových strán, teda napadnuté
rozhodnutie je arbitrárne a nepreskúmateľné. Odvolací súd vzhľadom na zásadu hospodárnosti konania
poukázal na jednotlivé vývojové štádiá riešenia problematiky náhrady nemajetkovej ujmy spočívajúcej vzásahudoosobnostnýchprávpozostalýchobetedopravnejnehodyspôsobenejprevádzkoumotorového
vozidla a s ním spojenú postupne sa vyvíjajúcu rozhodovaciu prax súdov. S poukazom na uznesenie
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 666/2016 z 11.10.2016 zdôraznil povinnosť súdov uplatňovať

v rozhodovacej praxi eurokonformný výklad zákonov a stotožnil sa so súdmi nižšej inštancie, ktoré
uplatnili extenzívny výklad pojmu „škoda“ tak, že do tohto pojmu subsumovali aj nemajetkovú ujmu
za zásah do osobnostných práv pri dopravnej nehode, pričom tento extenzívny výklad pojmu škoda
nepovažoval za prejav svojvôle vedúcej k ústavnej neudržateľnosti. Za smerodajné považoval odvolací
súd aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/1/2016 z 31.07.2017, ktoré bolo publikované

ako judikát č. R 61/2018, podľa ktorého škodou na účely zákona č. 381/2001 Z. z. je aj nemajetková
ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej
prevádzkou motorového vozidla a v spore o náhradu takejto ujmy je pasívne legitimovaná poisťovňa. Z
dôvodu, že napadnutý rozsudok sp. zn. 8C/72/2014 zo dňa 21.09.2017 bol v celom rozsahu zrušený,
odvolacísúduviedol,žesúdprvejinštanciebudepovinnýopätovneonárokužalobcovrozhodnúť,pričom
v spornej otázke týkajúcej sa krytia náhrady nemajetkovej ujmy spočívajúcej v zásahu do osobnostných

práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla bude vychádzať
z odvolacím súdom uvedeného právneho názoru, podľa ktorého je poisťovňa pasívne legitimovaná.
8. V poradí druhým rozsudkom sp. zn. 8C/72/2014 zo dňa 02.06.2020 súd prvej inštancie priznal
žalobkyni 1/ sumu vo výške 20 000,- eur tak, ako žiadala, žalobcovi 2/ priznal sumu 5 000,- eur, žalobcovi
3/ sumu 4 000,- eur a žalobkyni 4/ sumu 3 000,- eur, pričom vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalobcom

priznal nárok na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie vychádzal zo zákona č. 381/2001 Z. z. v
spojení s OZ a dospel k záveru o danosti nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
z dôvodu úmrtia člena ich rodiny a v prípade žalobkyne 1/ považoval aj jej nárok titulom postmortálnej
ochrany osobnosti za daný.

9. Proti uvedenému rozsudku podali odvolanie obe strany sporu. Žalobcovia 2/ až 4/ nesúhlasili s
priznanou výškou náhrady nemajetkovej ujmy. Zdôraznili, že sa ich život v dôsledku smrti sestry zásadne
zmenil, smrť sestry im spôsobila závažný zásah do ich súkromia a rodinného života, keďže medzi nimi
a zosnulou existovali sociálne, morálne, citové vzťahy, ako aj úzke citové väzby vytvorené v rámci
súkromného života, keďže spolu všetci vyrastali ako deti. Tvrdili, že smrť sestry bola pre nich mimoriadne

traumatizujúcou udalosťou, ktorá ich postihla v detstve a bude sprevádzať do konca života. Mali za to, že
súd vzhľadom na nesprávne skutkové zistenia dospel k neprimerane nízkej výške náhrady nemajetkovej
ujmy, ktorá nie je v súlade s princípom primeranosti. Poukázali na to, že v čase tragickej nehody boli
vo vývinovom veku, pričom táto okolnosť značne zhoršila ich psychický vývoj a štart do života. Uviedli,
že práve vzhľadom na ich nízky vek a z toho vyplývajúca rozumová a vôľová vyspelosť bola pre nich

nečakaná strata sestry veľkou psychickou ranou, s ktorou sa ťažko vyrovnávali. Zároveň mali za to, že
vekový rozdiel medzi súrodencami nie je tak veľký, aby odôvodňoval priznanie rozdielnej výšky náhrady
nemajetkovej ujmy, pričom poukázali na rozhodnutia súdov. Za dôležitú považovali aj skutočnosť, že sa
museli ako maloletí po tejto tragickej udalosti odsťahovať z obce D., v ktorej dovtedy bývali, pretože ich
očierňovala manželka zosnulého vodiča a pošpinila dobré meno ich zosnulej sestry. Tvrdili, že okrem

bolesti, psychickej ujmy a traumy spôsobenej nečakanou stratou blízkej osoby pri dopravnej nehode
museli znášať aj ďalšie psychické útrapy spojené s núteným opustením ich doterajšieho bezpečného
sociálneho a rodinného prostredia, na ktoré boli zvyknutí a naviazaní.
10. Žalovaný v odvolaní namietal, že sa súd prvej inštancie nedostatočne vysporiadal s otázkou
zániku nároku žalobcov z dôvodu úmrtia vinníka pri dopravnej nehode, zároveň mal za to, že vec

nesprávne právne posúdil, pokiaľ žalobkyni 1/ priznal náhradu nemajetkovej ujmy v mene zosnulej
podľa § 15 OZ. Nepovažoval za sporné, že pôvodcom neoprávneného zásahu do osobnostného práva
žalobcov bol vinník ako fyzická osoba, tvrdil však, že žalobcom vznikol nárok výlučne voči vinníkovi.
Tvrdil, že povinnosť poskytnúť zadosťučinenie podľa ustanovenia § 13 OZ je osobne spätá s osobou,
ktorá sa dopustila neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, takže má osobný

charakter, a preto zaniká smrťou takejto osoby. Podporne poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky. Ohľadom náhrady nemajetkovej ujmy za
zásah do práv zosnulej podľa § 15 OZ žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Cdo/93/2008 zo dňa 30.3.2010 a tvrdil, že práve z dôvodu úmrtia vinníka došlo aj k zániku možnosti,
resp. povinnosti konajúceho súdu pri priznávaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zohľadniť iné

formy zadosťučinenia, okolnosti, osobnostné či majetkové pomery na strane vinníka.
11. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 4Co/143/2020-422 zo dňa 31.05.2022 napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keď sa odvolací
súd stotožnil s právnym posúdením súdu prvej inštancie vo veci ohľadom relevancie smrti vinníkadopravnej nehody k povinnosti poisťovne plniť poškodeným škodu a v zmysle eurokonformného výkladu
pojmu škoda pre účely povinnosti poisťovne plniť poškodeným pozostalým obete dopravnej nehody
aj nemajetkovú ujmu. Krajský súd uviedol, že žalobou uplatnený nárok nie je nárokom na ochranu

osobnostipodľa§11anasl.OZ,ktorýnárokjedanývýlučnevovzťahukosobe,ktoráneoprávnenýzásah
realizovala, ale ide o nárok titulom náhrady škody spôsobenej dopravnou nehodou, keď v zmysle zákona
č. 381/2001 Z. z. je poisťovňa, u ktorej bolo povinne zmluvne poistené vozidlo, ktorého vodič spôsobil
dopravnú nehodu, povinná za vinníka dopravnej nehody uhradiť poškodeným škodu, ktorou sa rozumie
aj nemajetková ujma. Smrť vinníka dopravnej nehody a zánik jeho právnej subjektivity je bez právnej

relevancie k povinnosti poisťovne plniť náhradu škody poškodeným za škodcu v prípade existencie
poistenia zodpovednosti vozidla, ktorým bola dopravná nehoda spôsobená v čase tejto dopravnej
nehody. Tiež zdôraznil, že žalobou uplatnený nárok nie je nárokom na ochranu osobnosti podľa § 11 a
nasl. OZ, ale nárokom na náhradu škody v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. s tým, že žalobcovia ako
škodu oprávnene a legitímne žiadajú uhradiť nemajetkovú ujmu, ktorá im smrťou ich blízkej osoby pri
dopravnejnehodevznikla.Vovzťahukvýškepriznanejnáhradynemajetkovejujmyohľadomjednotlivých

žalobcovodvolacísúdkonštatoval,žesúdprvejinštancieneuviedol,zakýchdôkazovvychádzal,zakých
dôkazov zistil príčinnú súvislosť medzi pomočovaním žalobkyne 4/ a jej zlými snami a smrťou jej staršej
sestry pri dopravnej nehode, na základe akých dôkazov dospel k záveru o existencii diagnostikovanej
depresie žalobcu 2/ a existencii príčinnej súvislosti medzi depresiou a smrťou sestry, pričom vo vzťahu
k žalobcovi 3/ neuviedol žiadne konkrétne skutkové zistenia. Ďalej podľa odvolacieho súdu sa ako

príčina odsťahovania sa z obce javí iná skutková okolnosť, a to ohováranie bývalou manželkou vodiča,
ktoré skutkové zistenia je eventuálne spôsobilé vyvrátiť príčinnú súvislosť medzi dopravnou nehodu a
neoprávneným zásahom jej vinníka do osobnostných práv žalobcov a týmto následkom. Odvolací súd
považoval za potrebné v ďalšom rozhodnutí súdu prvej inštancie uviesť rozsiahlejšie skutkové zistenia a
nevychádzať len z veku žalobcov, ktoré kritérium nemusí byť jediné možné a správne. Ohľadom nároku

žalobkyne 1/ na náhradu nemajetkovej ujmy titulom zásahu do osobnostných práv zosnulej krajský súd
uviedol, že súd prvej inštancie neuviedol žiadne bližšie právne úvahy k výške priznanej náhrady, ani
nepoukázal na žiadnu judikatúru, v zmysle ktorej je možné žiadať finančné zadosťučinenie. Odvolací
súd uložil súdu prvej inštancie vykonať a vyhodnotiť dokazovanie k výške náhrady nemajetkovej ujmy
vo vzťahu k jednotlivým žalobcom a vo vzťahu k žalobkyni 1/ rozobrať existenciu jej nároku na finančné

zadosťučinenie titulom postmortálneho nároku.
12. Žalobcovia po vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie mali za to, že
hoci sa nestotožnili s výškou náhrady nemajetkovej ujmy priznanej im zrušeným rozsudkom, v konaní
pred súdom prvej inštancie bolo vykonané dokazovanie, z ktorého mali za preukázané, že nebohá
Kristína žila v spoločnej domácnosti so žalobcami a mali vzájomne dobré vzťahy. Tvrdili, že sa so smrťou

zosnulej vyrovnávali ťažko, žalobkyňa 4/ sa takmer dva roky pomočovala a mala zlé sny, žalobca 2/ trpel
depresiami, navštevoval psychológa, žalobkyňa 1/ musela skončiť v práci a po smrti dcéry sa museli
odsťahovať z obce, kde dovtedy bývali. Žalobcovia upozornili na to, že žalovaný ani raz počas súdneho
konania nepoprel žiadne zo skutkových tvrdení, tvrdenia ohľadom zásahu do ich osobnostných práv
nijako nespochybnil a ani neuviedol vlastné skutkové tvrdenia, zároveň nerozporoval vykonané dôkazy.

Skutkový stav nimi preukázaný tak považovali za nesporný. Žiadali zohľadniť ich neľahké a nepriaznivé
sociálne postavenie, keď v čase zásahu do ich práva na súkromie žalobkyňa 1/ ako osamelá matka
4 maloletých detí prišla o svoje prvorodené dieťa, ktoré bolo podľa všetkých indícií navyše sexuálne
zneužívané zo strany vinníka dopravnej nehody. Tvrdili, že žalobcovia 2/ až 4/ žili v čase tragickej
dopravnej nehody v neúplnej rodine, keďže ich otec bol väzobne stíhaný, čo v spojení s ich nízkym

vekom značne zintenzívnil negatívnosť následkov zásahu do ich práva na súkromie a rodinný život.
Intenzitu zásahu do ich práva považovali za preukázanú výsluchom žalobkyne 1/, z výpovede ktorej
mali za preukázanú aj príčinnú súvislosť medzi pomočovaním sa žalobkyne 4/, depresiami žalobcu 2/,
či odsťahovaním sa z obce a tragickou dopravnou nehodou. Mali za to, že v konaní boli preukázané
negatívne zmeny v ich životoch z dôvodu neoprávneného zásahu do ich osobnostných práv, pričom

tvrdili, že príčinnú súvislosť konania a následkov je potrebné hodnotiť v komplexnej súvislosti všetkých
udalostí. Ohľadom postmortálneho nároku žalobkyne 1/ uviedli, že právo na ochranu osobnosti podľa
§ 13 OZ je osobnej povahy, teda smrťou poškodenej osoby uvedené právo zaniká a neprechádza na
rodičov a ani na osoby uvedené v § 15 OZ, uvedené však podľa nich nič nemení na tom, že nárok osôb
uvedených v § 15 OZ na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa neodvodzuje z práva zosnulej

osoby, ale vyplýva priamo z tohto ustanovenia. Poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Cdo/54/1999.
13. Súd prvej inštancie vo veci opätovne nariadil pojednávanie. Právny zástupca žalobcov zotrval na
svojich doterajších vyjadreniach, žiadal žalobe vyhovieť. Mal za preukázaný právny základ nároku, akoaj intenzitu zásahu do práv žalobcov. Právny zástupca žalovaného žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že
pokiaľ sa žalobcovia v zmysle rozhodnutia odvolacieho súdu nedomáhajú ochrany osobnosti podľa § 11
a nasl. OZ, ale náhrady škody, potom sa podľa § 442 OZ nahrádza skutočná škoda, ktorú v predmetnom

konaní nemal za preukázanú. Ďalej nepoprel právny nárok podľa § 15 OZ, avšak v tomto prípade vylúčil
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže sa neposkytuje ochrana nebohej dcére, ani žiadna
satisfakcia, ale ide o nárok vyplývajúci pre rodinu, ktorý považoval za nedôvodný.
14. Z výpovede žalobkyne 1/ súd prvej inštancie zistil, že zosnulá maloletá L. R. bola jej prvorodená
dcéra, bolo to dobré dieťa, mala ju rada, ako aj ostatné jej deti. V tom čase mala partnera, tvorili spolu

klasickú rodinu. Zosnulá L. sa učila dobre, bola bezproblémová. Žalobcovia 2/ až 4/ sú tiež jej deťmi,
pričom ich otec nie je totožný s otcom zosnulej L.. Žalobcovia a zosnulá bývali v spoločnej domácnosti,
súrodenecké vzťahy boli klasické, mali sa radi, žalobcovia 2/ až 4/ na zosnulú sestru dodnes spomínajú,
avšak v rámci možností, pretože to nie je ľahké. Otec žalobcov 2/ až 4/ bol vo väzbe. Po smrti L. sa
ich život úplne zmenil. Žalobkyňa 1/ prežívala smrť dcéry veľmi ťažko, aj v čase pojednávania dňa
25.10.2022 sa jej o smrti dcéry ťažko rozprávalo. Uviedla, že jej dcéru L. sexuálne zneužíval nebohý

C. T. - vodič Škody Felícia, ktorý býval aj spolu s jeho manželkou v ich susedstve. Tvrdila, že uvedené
riešila sociálna kuratela, aj polícia. Po nehode bolo pošpinené dobré meno jej dcéry, manželka pána T.
ich očierňovala, museli sa preto z obce Prietržka odsťahovať. Žalobkyňa 4/ sa skoro 2 roky pomočovala,
mala zlé sny, žalobca 2/ trpel depresiami, navštevoval psychológa, mal problém spomenúť smrť sestry,
žalobca 3/ tiež vnímal náhle zmiznutie nebohej sestry. Žalobcovia 2/ až 4/ nechceli ísť na pohreb

nebohej sestry, báli sa, pričom ich strach trval niekoľko rokov. Žalobkyňa 1/ tiež musela vyhľadať pomoc
psychiatra. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že žalobkyňa 1/ podľa jej udania po pol roku od smrti jej dcéry
dala v práci výpoveď, pretože prípad jej nebohej dcéry bol medializovaný a jej zamestnávateľovi sa to
nepáčilo.

15. Z písomnej výpovede žalobcu 2/ súd prvej inštancie zistil, že s nebohou sestrou býval v spoločnej
domácnosti,dobrespoluvychádzali,chodilispoluvonskamarátmi.Úmrtiesestryprežívalťažko,chýbala
mu,domaostaloticho,smutnoaprázdno,malproblémsospánkom,vsúčasnostimáobčaspocitstrachu
a úzkosti. Po smrti sestry chodil na sedenia k bližšie neoznačenej pani.
16. Z písomnej výpovede žalobcu 3/ vyvodil, že s nebohou rovnako býval v spoločnej domácnosti.

Nebohú sestru mal rád, považoval ju za dobrú sestru, dobre spolu vychádzali. V rodine pred tragédiou
nemali problémy. Smrť sestry prežíval ťažko.
17. Z písomnej výpovede žalobkyne 4/ zistil, že so zosnulou sestrou mali spoločnú izbu, často sa spolu
hrali a nebohá Kristína ju brala na prechádzky. Rodinné vzťahy pred nehodou boli dobré. Po smrti sestry
žalobkyňa 4./ plakala, veľmi jej chýbala a dodnes chýba. Spolu s bratom vyhľadali odbornú pomoc,

bližšie neuviedla.
18. Listom Okresného riaditeľstva PZ v Skalici, odbor kriminálnej polície, Č.: O.-XXX/OVK-E.-XXXX z
22.08.2012 bolo žalobkyni 1/ oznámené, že dňa 21.08.2012 bolo začaté trestné stíhanie pre prečin
usmrtenia.
19. Zo záznamu Okresného riaditeľstva PZ v Skalici, odbor kriminálnej polície, Č.: O.-XXX/OVK-E.-

XXXX z 24.09.2012 súd prvej inštancie zistil, že dopravná nehoda bola v štádiu vyšetrovania. Súčasťou
uvedeného záznamu bol aj záznam dopravnej nehody z 21.08.2012 a tiež list o prehliadke mŕtveho
a štatistické hlásenie o úmrtí L. R.. Zo záznamu dopravnej nehody zistil, že osobné motorové vozidlo
Škoda Felícia, ktorého vodičom bol C. T., bolo povinne zmluvne poistené pre prípad zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (č. XXXXXXXXXX) u KOOPERATIVA poisťovňa, a.s.

od 05.10.2011.
20. Mal za preukázané, že uznesením Okresného riaditeľstva PZ v Skalici, odbor kriminálnej polície,
Č.: O.-XXX/OVK-E.-XXXX z 14.03.2013 bolo trestné stíhanie pre prečin usmrtenia zastavené, pretože
trestné stíhanie nie je prípustné proti tomu, kto zomrel. Z odôvodnenia tohto uznesenia súd prvej
inštancie zistil, že vodič C. T. zomrel, pričom s najväčšou pravdepodobnosťou svojím konaním porušil § 9

ods. 1, § 137 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke. Na základe toxikologickej analýzy znalci
zistili, že C. T. bol v čase dopravnej nehody ovplyvnený alkoholom, bol v stave ťažkej opitosti. Naopak,
nebohá L. R. nebola v čase nehody ovplyvnená etylalkoholom, ani inými cudzorodými toxikologicky
významnými látkami, drogami, ani liečivami.
21. Žalobcovia si prostredníctvom právneho zástupcu listom zo dňa 16.01.2014 uplatnili u žalovaného

náhradu nemajetkovej ujmy spolu v sume 50 000,- eur. Žalovanému bol list doručený dňa 17.01.2014.
Žalovaný listom zo dňa 20.02.2014 oznámil žalobcom výsledok riešenia škodovej udalosti č.
XXXXXXXXXX z poistnej zmluvy č. XXXXXXXXXX, podľa ktorého na nemajetkovú ujmu z povinného
zmluvného poistenia nie je právny nárok.22. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 11 OZ, § 13 ods. 1 až 3 OZ, § 15
OZ, čl. 16 veta prvá Ústavy SR, čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy SR, § 4 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 381/2001 Z.
z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla

účinného v čase dopravnej nehody (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z. z.“) a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001
Z. z.
23. Vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania, že dňa 21.08.2012 došlo k dopravnej nehode, pri
ktorej zomrela nebohá L. R., dcéra žalobkyne 1/ a sestra žalobcov 2/ až 4/. Zosnulá bola spolucestujúcou
vodičaC.T.vmotorovomvozidleŠkodaFelícia,ktorývčasedopravnejnehodyviedolmotorovévozidlov

stave ťažkej opitosti a z nezistených príčin prešiel do protismeru, kde narazil do protiidúceho nákladného
vozidla. Pri tejto dopravnej nehode zomrel okrem dcéry/sestry žalobcov aj samotný vodič, ktorý bol
zrejme zodpovedný za dopravnú nehodu, preto bolo trestné stíhanie vedené pre prečin usmrtenia
zastavené. Osobné motorové vozidlo zn. Škoda Felícia bolo v čase nehody povinne zmluvne poistené
pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel práve u žalovaného.
Zosnulá mala v čase nehody 15 rokov a žila v spoločnej domácnosti so svojou matkou - žalobkyňou

1/ a súrodencami - žalobcom 2/, ktorý mal v čase smrti svojej sestry 10 rokov, žalobcom 3/, ktorý mal
7 rokov a žalobkyňou 4/, ktorá mala 4 roky. V priebehu súdneho konania súd prvej inštancie vypočul
žalobkyňu 1/ ako matku zosnulej L.U., žalobcovia 2/ až 4/ predložili písomné výpovede. Z výpovedí
žalobcov mal súd prvej inštancie za preukázané, že sa ich život v dôsledku smrti nebohej L. zmenil, smrť
dcéry a sestry spôsobila závažný zásah do ich života, súkromia a rodinného života, nebohá im veľmi

chýba, aj v súčasnosti pociťujú bolesť v dôsledku jej straty. Žalobcovia na základe uvedeného žiadali
od žalovaného v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. v spojení s ustanovením § 11 a nasl. OZ náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, zároveň sa žalobkyňa 1/ domáhala aj nároku titulom postmortálnej
ochrany osobnosti jej nebohej dcéry. Žalovaný s uplatneným nárokom žalobcov nesúhlasil, vzniesol
námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, keď mal za to, že v zmysle zákona č. 381/2001 Z.

z. nie je možné uplatniť náhradu nemajetkovej ujmy, keďže nespadá pod pojem „škoda“ podľa tohto
zákona, ďalej nesúhlasil s nárokom žalobcov ani z dôvodu, že okrem L. R. zomrel aj vinník dopravnej
nehody, preto tvrdil, že ich nárok zanikol. V neposlednom rade nesúhlasil ani so žiadosťou žalobkyne
1/ nahradiť jej sumu 2 x 10 000,- eur, a to titulom náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu zásahu do
jej života, ako i života jej nebohej dcéry L.. Viazaný právny názorom odvolacieho súdu vysloveným v

uznesení sp. zn. 4Co/61/2018-263 zo dňa 30.09.2019 ohľadom existencie pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného, na margo danej problematiky poukázal na to, že podľa právnej vety uznesenia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 8Cdo/177/2018 z 29.11.2018 je potrebné za ustálenú rozhodovaciu prax považovať
aj rozhodnutie z 31. júla 2017 sp. zn. 6 MCdo 1/2016, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk
NajvyššiehosúduasúdovSRč.8/2018podč.R61/2018vzneníprávnejvety:„Škodoupreúčelyzákona

č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je
aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody
spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne
legitimovaná“. Uzavrel, že z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby

vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel sa v rámci náhrady škody tak odškodňuje aj nemajetková
ujma spôsobená pozostalým po obetiach dopravnej nehody, za ktorú možno podľa § 13 OZ priznať
peňažnú náhradu za nemajetkovú ujmu, ktorú v širšom poňatí treba považovať za škodu na zdraví
podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. Pokiaľ ide o žalovaným namietaný nárok žalobcov
na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 381/2001 Z. z. v dôsledku smrti vinníka dopravnej

nehody, súd prvej inštancie uviedol, že sa odvolací súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia č. k.
4Co/143/2020-422 zo dňa 31.05.2022 stotožnil s právnym posúdením súdu prvej inštancie a uviedol,
že žalobou uplatnený nárok nie je nárokom na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. OZ, ktorý nárok je
daný výlučne vo vzťahu k osobe, ktorá neoprávnený zásah realizovala, ale ide o nárok titulom náhrady
škody spôsobenej dopravnou nehodou, a preto v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. je poisťovňa, u ktorej

bolo povinne zmluvne poistené vozidlo, ktorého vodič spôsobil dopravnú nehodu, povinná za vinníka
dopravnej nehody uhradiť poškodeným škodu, ktorou sa rozumie aj nemajetková ujma. Smrť vinníka
dopravnej nehody a zánik jeho právnej subjektivity je bez právnej relevancie k povinnosti poisťovne
plniť náhradu škody poškodeným za škodcu v prípade existencie poistenia zodpovednosti vozidla,
ktorým bola dopravná nehoda spôsobená v čase tejto dopravnej nehody. Súd prvej inštancie dodal,

že smrťou vodiča motorového vozidla, ktoré bolo povinne zmluvne poistené u žalovaného, nedošlo
súčasne aj k zániku poistenia zodpovednosti, pretože uvedená okolnosť nespôsobuje zánik poistenia
v zmysle ustanovenia § 9 zákona č. 381/2001 Z. z., ani ustanovenia § 800 a § 802 OZ, práve naopak,
podľa ustanovenia § 15 zákona č. 381/2001 Z. z. má poškodený priamy nárok na náhradu škody protipoisťovateľovi, pričom uvedené zákonné ustanovenie nevylučuje zároveň zodpovednosť samotného
škodcu - v tomto prípade nebohého vinníka dopravnej nehody. To znamená, že v prípade, ak by vinník
dopravnej nehody túto prežil, poškodení by sa boli mohli domáhať uplatnenia svojich nárokov aj voči

škodcovi. Hoci žalovaný popieral nárok žalobcov aj z dôvodu smrti vinníka dopravnej nehody, keď mal za
to, že povinnosť poskytnúť zadosťučinenie podľa § 13 OZ je osobne spätá s osobou, ktorá sa dopustila
neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, a preto zaniká smrťou takejto osoby,
súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalobcov, podľa ktorej je ich nárok odvodený tak od
ustanovenia § 11 a nasl. OZ, ako i zákona č. 381/2001 Z. z., pretože v čase dopravnej nehody existovala

poistná zmluva č. XXXXXXXXXX na povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel uzavretá medzi žalovaným ako poisťovateľom a vinníkom dopravnej
nehody, a preto sa poškodení môžu podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. obrátiť so žiadosťou
o náhradu škody priamo na poisťovateľa. V danom prípade mal za dôležitú existenciu poistnej zmluvy
na povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a
z nej vyplývajúcu povinnosť žalovaného nahradiť škodu (teda aj nemajetkovú ujmu), za ktorú poistený

zodpovedá a ku ktorej došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti.
24. Súd prvej inštancie uviedol, že každá fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy. Zásah do práva na ochranu osobnosti označil za konanie smerujúce k určitej zmene oproti
súčasnémustavu.Neoprávnenýmzásahomdoprávanaochranuosobnostijepodľasúduprvejinštancie

každé konanie či opomenutie, ktoré zasahuje do práv fyzickej osoby chránených zákonom a je v rozpore
s povinnosťou zásahu stanoveným právnym poriadkom. Rešpektovanie súkromného života zahrňuje aj
právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami a jeho súčasťou je tiež rodinný
život zahrňujúci aj vzťahy medzi blízkymi príbuznými či blízkymi osobami. Protiprávne narušenie týchto
rodinných vzťahov zo strany iného predstavuje podľa neho neoprávnený zásah do práva na súkromný a

rodinný život fyzickej osoby. Podľa Občianskeho zákonníka prislúcha ochrana osobnosti každej fyzickej
osobe bez ohľadu na pôvod, rasu, národnosť, či sociálne postavenie. Predmetom ochrany je osobnosť
človeka vo svojej celistvosti ako nehmotný statok, ktorý patrí konkrétnej fyzickej osobe. Obsahom tohto
práva je zákaz akéhokoľvek zásahu, ktorý by bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo porušenie práv,
ktoré sú príkladom uvedené v § 11 OZ. Túto ochranu zákon zabezpečuje v plnom rozsahu aj vtedy, ak sú

napadnuté len jednotlivé zložky osobnosti fyzickej osoby (napr. fyzická integrita, občianska česť, meno,
podoba človeka, prejavy osobnej povahy a pod.). V občianskom práve platí zásada, že ohrozenie, resp.
porušenie čo i len jednej stránky osobnosti človeka je ohrozením, porušením jeho osobnosti ako celku.
Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich
súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému

zásahudoprávanasúkromiedruhejztýchtoosôb.Takýmtoprotiprávnymzásahomtretejosobydopráva
na súkromie, resp. práva na rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma,
ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú
ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna)
ujma. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu

vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou.
25. Vzhľadom na vyššie uvedené sa súd prvej inštancie zaoberal s uplatnenou výškou náhrady
nemajetkovejujmy.Malzapreukázané,žedošlokneoprávnenémuzásahuzostranypoisteného (vodiča
motorového vozidla - vinníka dopravnej nehody), teda k zásahu, ktorý bol objektívne spôsobilý privodiť
porušenie osobnostných práv žalobcov ako pozostalých príbuzných na súkromný a rodinný život s

nebohou L.. Žalobkyňa 1/ ako matka nebohej dcéry si uplatnila náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10
000,- eur. Z jej výpovede vyvodil, že dopad tragédie bol pre ňu silný a bolestivý. Zosnulá L. R.Á. bola jej
prvorodená dcéra, ktorú mala rada, považovala ju za dobré, bezproblémové dieťa, ktoré dosahovalo v
škole dobré výsledky. Okrem L., ktorá mala v čase nehody takmer 15 rokov, má žalobkyňa aj ďalšie deti -
žalobcov 2/ až 4/, ktorých otec nie je totožný s otcom nebohej L.. Žalobkyňa 1/ a jej deti bývali v spoločnej

domácnosti, súrodenecké vzťahy boli klasické, deti sa mali radi. Po smrti L. sa ich život úplne zmenil.
Žalobkyňa 1/ prežívala smrť dcéry veľmi ťažko, keď vyhodnotil, že aj po 10 rokoch od tragédie sa jej o
smrti dcéry ťažko rozprávalo. Uviedla, že jej dcéru L. sexuálne zneužíval nebohý C. T. - vinník dopravnej
nehody, ktorý býval aj spolu s manželkou v ich susedstve. Tvrdila, že po nehode bolo pošpinené dobré
meno jej dcéry, manželka pána T. ich očierňovala, museli sa preto z obce D. odsťahovať, pričom z

dôvodu, že prípad jej dcéry bol aj medializovaný, podala v práci výpoveď. Žalobkyňa 1/ musela po smrti
dcéry vyhľadať pomoc psychiatra. Žalobcovia 2/ až 4/ ako súrodenci nebohej L. sa domáhali náhrady
nemajetkovej ujmy v rovnakej sume ako ich matka. Z výpovede žalobkyne 1/ a z písomnej výpovede
žalobcov 2/ až 4/ vyvodil, že žalobca 2/ mal v čase úmrtia sestry 10 rokov, mal s ňou dobrý vzťah, malisa radi, chodievali von s kamarátmi. Po smrti L. ostalo doma ticho, smutno a prázdno, mal problém so
spánkom, ťažko sa so stratou sestry vyrovnával, chýba jej, pričom v súčasnosti má občas pocit strachu
a úzkosti. Po smrti sestry chodil na sedenia k bližšie neoznačenej pani. Žalobca 3/ mal v čase nehody 7

rokov, rovnako mal rád svoju sestru, dobre spolu vychádzali, jej smrť prežíval ťažko. Nakoniec maloletá
žalobkyňa 4/ mala v čase smrti jej sestry 4 roky, zdieľala so sestrou L. spoločnú izbu, často sa spolu
hrali a chodili na prechádzky. Nebohá L. jej veľmi chýba, po jej strate veľa plakala, bola jej poskytnutá
odborná pomoc, ktorú bližšie nešpecifikovala.
26. Súd prvej inštancie po vyhodnotení vykonaného dokazovania a skutkových tvrdení strán sporu

dospel k záveru, že vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci, intenzitu, rozsah a trvanie
nepriaznivých následkov ide o ujmu, ktorú žalobcovia pociťujú ako značnú. Náhle ukončenie
medziľudských, rodinných väzieb medzi žalobcami a nebohou L.Í. považoval za zásah do práva na
súkromie, a preto na strane žalobcov vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy. Pri určení peňažnej
náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie prihliadol u každého zo žalobcov predovšetkým
na nenapraviteľný následok vzniknutý v dôsledku smrti. U žalobcov bola neoprávneným zásahom

narušená celistvosť rodiny, ktorú v tom čase predstavovala žalobkyňa 1/ ako matka a jej maloleté deti,
bolo zasiahnuté do ich rodinného a súkromného života, pričom následky sú trvalé a nezvrátiteľné.
Vzťahy medzi nimi a nebohou boli silné, žili v spoločnej domácnosti, boli v dennodennom kontakte,
spoločne prežívali udalosti bežného života. V dôsledku tragickej smrti došlo k závažnej ujme na
práve žalobcov na rodinný život spočívajúcej v strate maloletej dcéry a sestry, čím sú do budúcnosti

ochudobnení v citovej oblasti. Žalobcovia dodnes smútia za nebohou L.. Posúdenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy je závislé od úvahy súdu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je určovaná
základnými zákonnými kritériami, a to závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých k
porušeniu práva došlo, pričom za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom
na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky

považuje za ujmu značnú. Len subjektívne pocity nie sú rozhodujúce, keď podstatné je i objektívne
hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase, v tej istej situácii vnímala
aj každá iná fyzická osoba. Kvantifikácia „odškodnenia“ nemajetkovej ujmy neznamená bezhraničnú
neobmedzenosť. Mal za potrebné vychádzať z individuálnych okolností prípadu a stretu práv postihnutej
osoby a osoby, ktorá spôsobila neoprávnený zásah. Pre priznanie peňažného zadosťučinenia považoval

za nevyhnutné preukázať, že iná forma morálneho zadosťučinenia sa nejaví ako postačujúca, že v
dôsledku neoprávneného zásahu došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere. Zákon
nestanovuje ani rámcové čiastky odškodnenia nemajetkovej ujmy, a preto súd pri rozhodovaní musí
prihliadnuť na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Primeranosť
zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu znamená, že nemôže ísť o zneužívanie tohto právneho

prostriedku na neprípustné obohacovanie. Výška uplatneného zadosťučinenia, nemajetkovej ujmy teda
musí byť primeraná, aby sa dosiahol účel kompenzácie a zároveň nesmie byť pre škodcu likvidačná.
27. Súd prvej inštancie pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v rámci použitia princípu
proporcionality porovnal výšku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznanej aj v iných obdobných
veciach, s tým, že priznaná výška nemajetkovej ujmy nemusí byť rovnaká, nemala by však byť zjavne

neprimeraná okolnostiam prípadu. Poukázal na to, že napríklad Okresný súd Čadca rozsudkom sp.zn.
5C/47/2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/255/2018 priznal rodičom
náhradu nemajetkovej ujmy po 18 000,- eur a súrodencom po 6 000,- eur, Okresný súd Nové Zámky
rozsudkom sp. zn. 9C/121/2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/8/2017
priznal rodičom, ktorí s nebohým nežili v spoločnej domácnosti, po 10.000,- eur a bratovi 5 000,- eur,

Okresný súd Liptovský Mikuláš rozhodnutím sp. zn. 7C/256/2011 v spojení s rozhodnutím Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 8Co/264/2013 priznal rodičom po 10 000, - eur, Okresný súd Humenné v rozhodnutí
sp. zn. 12C/60/2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17Co/212/2015 priznal
rodičom sumu po 20 000,- eur, Okresný súd Nitra v rozhodnutí sp. zn. 4C/119/2014 v spojení s
rozhodnutím Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7Co/286/2017 priznal rodičom po 15 000,- eur a sestre 10

000,- eur, Okresný súd Vranov nad Topľou v rozhodnutí sp. zn. 5C/38/2012 v spojení s rozhodnutím
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20Co/183/2014 priznal rodičom 15 000,- eur a bratovi 5.000,- eur,
Okresný súd Prešov rozsudkom sp. zn. 20C/66/2021 zo dňa 18.02.2022 priznal rodičom náhradu
nemajetkovej ujmy v sume po 15 000,- eur, kým súrodencom sumu po 5 000,- eur.
28. V konaní mal za preukázané, že medzi žalobcami a nebohou L. existovali silné rodinné vzťahy, žili v

spoločnej domácnosti. Z výpovedí žalobcov vyvodil, že išlo o rodinu, ktorej hlavou bola žalobkyňa 1/ ako
matka, ktorá zabezpečovala starostlivosť o jej maloleté deti - nebohú Kristínu a žalobcov 2/ až 4/, pričom
súrodenci mali dobrý vzťah, spolu dobre vychádzali, trávili spoločné chvíle. Otec nebohej L. s nimi nežil
a otec žalobcov v 2/ až 4/ rade bol v čase tragickej udalosti vo väzbe. Uvedené tvrdenia žalobcov nemalmedzi stranami za sporné, resp. žalovaný nepreukázal opak. V dôsledku tragickej udalosti sa spôsob
spoločného života žalobcov zmenil, pričom nebyť tragickej udalosti, mohli pokračovať v doterajšom
spôsobe ich života. Zaujal názor, že v dôsledku toho, že maloletá dcéra žalobkyne 1/ a sestra žalobcov

2/ až 4/ bola pri dopravnej nehode usmrtená, došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv
žalobcov, nepredvídateľne a neočakávane došlo k pretrhnutiu ich rodinných a citových väzieb. Mal za
to, že úmrtie maloletej, prvorodenej dcéry bolo nepochybne pre žalobkyňu 1/ ako matku traumatizujúce
a smútok zo straty milovanej osoby je pre ňu trvalý. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobkyňou 1/
požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v uplatnenej výške je primeraná a spôsobilá aspoň čiastočne

zmierniť závažnosť vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu jej práva došlo. Žalobkyňa 1/
je zasiahnutá stratou blízkej osoby, prvorodeného dieťaťa, ktoré v jej živote bolo jedným z najbližších
ľudí, ktoré vychovávala, starala sa a zároveň nebohá L. bola podľa udania matky bezproblémové
dieťa, s dobrými úspechmi v škole. Pre žalobkyňu 1/ neočakávaná smrť jej blízkej osoby preukázateľne
predstavovala a predstavuje mimoriadnu udalosť s ťažko napraviteľným následkom, v prípade ktorej
je podľa názoru súdu prvej inštancie morálna satisfakcia nepostačujúca. Priznanú výšku nemajetkovej

ujmy považoval za primeranú aj vo vzťahu k výške priznanej, prisúdenej nemajetkovej ujmy v obdobných
veciach v iných prípadoch, aj keď poukázal na to, že v prípade rodiča, ktorý za tragických okolností
utrpí stratu dieťaťa, sa priznáva aj vyššia suma náhrady nemajetkovej ujmy. Posúdil, že priznaná výška
nemajetkovej ujmy priznaná žalobkyni 1/ v prejednávanej veci nepôsobí likvidačne ani pre žalovaného
a predstavuje štandardnú kompenzáciu zmiernenia ujmy žalobkyne 1/, a preto jej priznanie nie je podľa

neho prostriedkom bezdôvodného obohatenia sa žalobkyne 1/. Vzniknutá trauma je zo života žalobkyne
1/ len ťažko odstrániteľná.
29. Na základe zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie dospel k záveru, že v dôsledku dopravnej
nehody spôsobenej vodičom C. T., pri ktorej zomrela sestra žalobcov 2/ až 4/, došlo k zásahu do
osobnostných práv aj žalobcov 2/ až 4/ ako súrodencov, pretože stratili sestru, s ktorou v čase dopravnej

nehody žili v spoločnej domácnosti, mali dobré vzťahy, trávili spolu voľné chvíle, starali sa jeden o
druhého, pričom v dôsledku úmrtia maloletej L. došlo k nezvratnému ukončeniu tohto spolužitia. Úmrtím
nebohej L. mal za splnenú požiadavku ustanovenia § 13 ods. 2 OZ, teda právo aj žalobcov 2/ až 4/
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže následky zásahu nemal za možné odstrániť len
morálnou satisfakciou, pretože žiadna by nepostačovala na primerané vyváženie a zmiernenie ujmy

žalobcov 2/ až 4/ ako súrodencov nebohej. Aj ujma vzniknutá žalobcom 2/ až 4/ je neodstrániteľná,
náhla a tragická smrť sestry predstavuje zásah do chránených osobnostných práv súrodencov, keď má
jednoznačne negatívny vplyv na pozostalých súrodencov, ovplyvní ich osobnosť, psychiku a ich ďalší
život. Súd prvej inštancie mal za to, že v prípade žalobcov 2/ až 4/ predstavuje primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy suma vo výške 6 000,- eur, pričom každému zo súrodencov priznal rovnakú sumu.

Pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v prípade žalobcov 2/ až 4/ vychádzal z prezumovanej
skutočnosti, že v prípade náhlej tragickej smrti súrodenca dochádza vždy, pokiaľ medzi súrodencami boli
harmonické a dobré vzájomné vzťahy, k zásahu do právom chránených osobnostných práv pozostalých
súrodencov. V konaní nemal za sporné, že súrodenci, nebohá L. a žalobcovia 2/ až 4/, mali dobré vzťahy,
bývali spolu, trávili spolu voľný čas, mali sa radi. Hoci žalobcovia 2/ až 4/ v minimálnej miere popisovali

vzájomný vzťah so sestrou L. a ich život po tragickej udalosti, mal za to, že k zásahu do ich práva
na súkromný a rodinný život došlo, keďže v čase dospievania prišli za tragických udalostí o najstaršiu
sestru. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy rovnako prihliadol na výšku nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy priznanej aj v iných obdobných veciach a dospel k záveru, že suma vo výške 6 000,-
eurpriznanákaždémuzožalobcov2/až4/jevsúladesozásadouproporcionality,akoajsrozhodovacou

praxou slovenských súdov.
30. V súlade s rozhodovacou praxou súdov SR mal aj úmrtie rodinného príslušníka spôsobené
zavinením inej osoby pri dopravnej nehode za neoprávnený zásah do práva pozostalých na súkromie
a rodinný život. Medzi žalobcami a zosnulou existovali sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy
vytvorené v rámci súkromného rodinného života, preto v dôsledku zavineného konania nebohého

vodiča motorového vozidla Škoda Felícia, ktoré ako následok vyvolalo úmrtie zosnulej, došlo zároveň k
neoprávnenému zásahu do práva na súkromie žalobcov, čo je v rozpore s článkom 19 ods. 2 Ústavy SR.
Takýmto protiprávnym zásahom bola spôsobená ujma, ktorá bráni napĺňať citové potreby pozostalých,
ktorým tak vznikla nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru, t. j. sféru osobnostnú, ku
ktorej nepochybne patrí aj emocionálna sféra. Pri úmrtí jedného z členov rodiny môže pozostalá osoba

utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva s blízkou
osobou. Medzi stranami sporu nemal za sporné okolnosti, za ktorých došlo k úmrtiu maloletej L., nebola
sporná zodpovednosť vodiča C. T. za dopravnú nehodu a ani to, že v čase dopravnej nehody bolo
motorovévozidlo,ktorýmbolaškodaspôsobená,poistenéužalovaného.Žalovanýmnebolspochybnenýaniblízkypríbuzenskývzťahžalobcovkzosnulej.Vpriebehukonaniažalovanýnesporovalanižalobcami
uvádzané skutkové tvrdenia týkajúce sa dôvodu pomočovania sa žalobkyne 4/ po smrti sestry L.,
depresie žalobcu 2/, či dôvod odsťahovania sa z obce D., v ktorej žalobcovia v čase dopravnej nehody

žili. Odvolací súd upriamil pozornosť súdu prvej inštancie na to, že uvedené tvrdenia žalobcov však
nie sú preukázané, resp. síce vyplývajú z ich výpovedí, avšak nie je preukázaná príčinná súvislosť
s úmrtím nebohej L.. Súd prvej inštancie na vyššie uvedené skutkové tvrdenia žalobcov pri určení
výšky náhrady nemajetkovej ujmy preto neprihliadol, keďže nemal za preukázanú príčinnú súvislosť
medzi týmito tvrdeniami a úmrtím maloletej L.Í. pri dopravnej nehode, a to ani výpoveďami žalobcov.

Uvedené však podľa názoru súdu prvej inštancie nič nemení na právnom nároku žalobcov na náhradu
nemajetkovejujmyvpeniazochakopozostalýmpríbuznýmvdôsledkuúmrtiaichdcéry/sestry,pričomich
nárok súd prvej inštancie považoval za dostatočne odôvodnený na základe vykonaného dokazovania.
31. Pripomenul, že žalobkyňa 1/ sa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy v sume 10 000,- eur aj titulom
postmortálnej ochrany osobnosti s poukazom na § 15 OZ, teda v dôsledku zásahu do práva na život
zosnulej L.. Mala za to, že sa jej nárok neodvodzuje z práva zosnulej osoby, ale vyplýva priamo z

ustanovenia § 15 OZ, poukázala pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/54/1999.
Žalovaný s predmetným nárokom nesúhlasil, aj keď ho nespochybnil, mal za to, že v tomto prípade je
vylúčená náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže sa neposkytuje ochrana nebohej dcére, ani
žiadna satisfakcia, ale ide o nárok vyplývajúci pre rodinu, ktorý považoval za nedôvodný. S poukazom
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/93/2008 tvrdil, že obsah práva žalobcov ako

osôb uvedených v § 15 OZ nie je zhodný s obsahom práva zomrelého, ktorému bolo zasiahnuté do
osobnostného práva, práva na život, pretože do obsahu týchto práv osôb nepatrí právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch.
32. Za úlohu inštitútu postmortálnej ochrany osobnosti považoval to, aby fyzická osoba mala
zabezpečenú účinnú ochranu osobnosti nielen po celú dobu svojho života, ale aj po jej smrti. Táto

zákonná úprava zabezpečuje možnosť ochrany pred neoprávnenými zásahmi znevažujúcimi pamiatku
(pietu) zomrelej fyzickej osoby aj v čase, kedy fyzická osoba ako subjekt osobnosti už nie je nažive. K
prijatiutejtoprávnejúpravyviedlajednakpožiadavkaverejnéhozáujmuajednakpožiadavkazachovania
pamiatky, celkovej piety k zomrelému a spomienky na neho, čo súvisí s tým, že ide o hodnoty, ktoré
nestrácajú svoj význam pre najbližšie osoby zomrelého. Zákon preto stanovil, že smrťou fyzickej osoby

vzniká taxatívne vymedzenému okruhu osôb, ktoré neboli sami neoprávneným zásahom postihnuté,
právo na uplatnenie ochrany osobnosti zomrelého. Ide tu o zvláštne právne nástupníctvo (sukcesiu),
na základe ktorého patrí ex lege určitým osobám pôvodné (originárne) subjektívne právo k uplatneniu
ochrany osobnosti iného - zomrelej fyzickej osoby. Pre vznik tohto subjektívneho práva osobám
uvedeným v § 15 OZ nie je podstatné, či sa neoprávnený zásah do osobnosti zomrelej fyzickej osoby

stal ešte za jej života alebo až po jej smrti. Za hmotnoprávny predpoklad, za splnenia ktorého osoby
uvedené v § 15 OZ môžu s úspechom toto právo uplatniť, označil smrť fyzickej osoby. Predmetom
tohto subjektívneho práva sú napriek smrti fyzickej osoby naďalej pretrvávajúce hodnoty, a to pamiatka
zomrelého,celkovápietaknemuaspomienkananeho,tedaposmrtnézáujmyfyzickejosoby(pozriKarel
Knap, Jirí Švestka a kolektív, „Ochrana osobnosti podle občanského práva“ Linde, Praha, a. s., str. 81

a nasl.). Podstatou a zmyslom postmortálnej ochrany osobnosti je teda umožniť po smrti fyzickej osoby
uplatniť jej najbližším príbuzným právo na ochranu jej osobnosti, a tak čeliť neoprávneným zásahom,
ktoré znevažujú (zneucťujú) pamiatku, pietu a spomienku zomrelej fyzickej osoby. Takýmito zásahmi
sú neoprávnené zásahy do cti, dôstojnosti zomrelej fyzickej osoby, do jej povesti a mena, do telesných
pozostatkov zomrelého, ak ich možno identifikovať a pod. Zdôraznil, že zvláštne subjektívne právo osôb

vymedzených v § 15 OZ na uplatnenie ochrany osobnosti zomrelého nie je, čo do obsahu a rozsahu,
zhodné s vlastným osobnostným právom zomrelej fyzickej osoby (viď bod 14. rozsudku Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 6Cdo/92/2015 z 22.02.2017).
33. Súd prvej inštancie, vychádzajúc z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/92/2015 z
22.02.2017, dospel k záveru, že žalobe žalobkyni 1/ čo do jej nároku na náhradu nemajetkovej ujmy

v sume 10 000,- eur titulom postmortálnej ochrany osobnosti nie je možné vyhovieť. Žalobkyňa 1/ si v
predmetnomsporeuplatnilanároknanáhradunemajetkovejujmyvpeniazochzaneoprávnenýzásahdo
osobnostných práv jej nebohej dcéry spočívajúci v jej usmrtení pri dopravnej nehode, zároveň aj nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkyne
1/ v dôsledku úmrtia jej dcéry. Posúdil, že v prípade prvého nároku nejde o zásah do osobnostného

práva zomrelého, ktorého ochrana podľa vyššie uvedeného výkladu by bola v súlade so zmyslom a
účelompostmortálnejochranyosobnosti,ateda,ktoréhoochranabypatriladorežimuposmrtnejochrany
osobnosti podľa § 15 OZ. Okrem toho usmrtenie dcéry žalobkyne 1/ predstavuje neoprávnený zásah do
osobnostných práv žalobkyne 1/ podľa § 11 a nasl. OZ (práva na súkromný a rodinný život). Ide tedao zásah, ktorým bola sama žalobkyňa 1/ postihnutá a za ktorý v tomto konaní uplatnila nárok vo forme
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Takýto nárok súdna prax aj pod vplyvom Európskeho súdu pre
ľudské práva správne pripúšťa. Samozrejme ale požaduje, aby vždy došlo k naplneniu predpokladov

vyplývajúcich z ustanovenia § 13 ods. 2 a ods. 3 OZ. Žalobkyňa 1/ preto nemôže s úspechom uplatniť
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do osobnostných práv jej nebohej dcéry
spočívajúci v jej usmrtení podľa § 15 OZ. Podľa bodu 16. uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu SR
„aj tu platí zásada, podľa ktorej žalobcovia (pozn. pozostalí rodičia) nemôžu byť v lepšom právnom
postavení, než aké by mala zásahom dotknutá fyzická osoba, ktorej právo na ochranu osobnosti

uplatňujú. Žalobcom môžu patriť len tie práva na jej ochranu, ktoré by mala sama zomrelá osoba ako
subjekt priamo neoprávneným zásahom dotknutý. V danom prípade ale povaha veci nepripúšťa, aby
neoprávneným zásahom dotknutá nebohá dcéra žalobcov mohla sama uplatniť právo na ochranu svojej
osobnosti vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za svoje vlastné usmrtenie podľa § 11 a
nasl.OZ.Potomanižalobcoviaakoosobysíceuvedenév§15OZnemôžusúspechomuplatniťprávona
ochranu jej osobnosti v takejto forme. Nemôže im totiž patriť viac práv, než by patrilo samotnej nebohej

dcére žalobcov ako subjektu, do ktorého osobnostných práv neoprávnený zásah smeroval. Dovolací
súd dospel aj z tohto dôvodu k záveru, že žalobcovia nemôžu predmetný nárok s úspechom uplatniť
podľa § 15 OZ.“
34. Hoci súd prvej inštancie v zrušenom rozsudku sp. zn. 8C/72/2014 zo dňa 02.06.2020 poukázal v
súvislosti s uplatneným nárokom na postmortálnu ochranu osobnosti na rozhodnutie Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 3Cdo/84/2011 zo dňa 13.10.2011, podľa ktorého „nie je vylúčené, že tým istým konaním,
ktoré po smrti fyzickej osoby neoprávnene zasiahlo do osobnosti zomrelého (napr. jeho cti a dobrého
mena), došlo zároveň k zásahu aj do osobnosti pozostalej osoby (napr. do jej práva na súkromie).
Podľa okolností, za ktorých k takému konaniu došlo, prichádza do úvahy tak možnosť tzv. postmortálnej
ochrany osobnosti zomrelého v zmysle ustanovenia § 15 OZ, ako aj možnosť ochrany osobnosti

pozostalej osoby v zmysle § 11 až 13 OZ.“ Práve vyššie uvedený rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 6Cdo/92/2015 z 22.02.2017 upresnil, že v uvedenej veci ale nevyslovil názor, že žalobcovia (pozn.
rodičia) môžu súčasne uplatniť tzv. postmortálnu ochranu osobnosti zomrelého podľa § 15 OZ a zároveň
aj ochranu svojej osobnosti podľa § 11 až § 13 OZ, t. j. uplatniť obidva nároky kumulatívne, ale práve
naopak, uviedol, že žalobcovia majú právo zvoliť si jednu z týchto možností, a že v danom prípade si

zvolili druhú z nich.
35. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie žalobu v časti nároku žalobkyne 1/ na náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 10 000,- eur titulom postmortálnej ochrany osobnosti zamietol. Zamietol tiež
žalobu žalobcov 2/ až 4/ nad priznanú sumu 6 000,- eur.
36. O nároku na náhradu trov konania (aj prechádzajúcich odvolacích konaní) rozhodol súd prvej

inštancie v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 255 ods. 1, 2 CSP. V prípade žalobou
uplatneného nároku žalobkyne 1/ na zaplatenie sumy vo výške 10 000,- eur titulom náhrady
nemajetkovej ujmy v dôsledku smrti dcéry a sumy 10 000,- eur s poukazom na ustanovenie § 15 OZ
ako postmortálnu ochranu osobnosti nebohej dcéry, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa
1/ bola čo do sumy 10 000,- eur priznanej jej titulom uplatnenej nemajetkovej ujmy s poukazom na

zákon č. 381/2001 Z. z. úspešná, kým čo do sumy 10 000,- eur uplatnenej titulom postmortálnej ochrany
osobnosti neúspešná, keďže súd žalobu v tejto časti zamietol. S poukazom na § 255 ods. 2 CSP,
kedy úspech žalobkyne 1/ bol v rozsahu 50%, zároveň úspech žalovaného bol v rovnakom rozsahu,
potom rozhodol tak, že vo vzťahu k žalobe žalobkyne 1/ nemá žiadna zo strán nárok na náhradu trov
konania. Tiež vyhodnotil, že žalobcovia 2/ až 4/ boli v predmetnom konaní v plnom rozsahu úspešní.

Aj keď ich žaloba bola sčasti zamietnutá, jej predmetom boli nároky, ktorých výška plnenia závisela
len od úvahy súdu prvej inštancie, preto aplikoval zásadu úspechu vo veci. Keďže žalobcovia 2/ až 4/
mali plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia vyplývajúca z tohto ich
procesného úspechu závisela výlučne od úvahy súdu, považoval ich za plne procesne úspešných (viď
napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/191/2017, rozsudok Krajského súdu v Prešove

sp. zn. 2Co/141/2018).
37. Všetci žalobcovia podali proti tomuto rozsudku explicitne v rozsahu jeho výrokov II. až IV., avšak
podľa obsahu odvolania v rozsahu zamietajúceho výroku vo vzťahu k žalobkyni 1/ pokiaľ ide o
zamietnutie jej postmortálnej žaloby a vo vzťahu k žalobcom 2/ až 4/ pokiaľ ide o nepriznanú výšku
náhrady nemajetkovej ujmy prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie, majúc za to, že súd

prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie
dospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam,ažerozhodnutiesúduprvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V súdnom konaní mali za bez pochybnostíustálenú pasívnu vecná legitimáciu žalovaného, ako poisťovne, ktorá je poisťovateľom v zmysle zákona
č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Rovnako mali v súdnom konaní za bez

pochybností ustálený právny nárok žalobcov, resp. vyriešenú právnu otázku povinnosti žalovaného ako
poisťovateľa uhradiť žalobcom podľa zákona o PZP aj nemajetkovú ujmu spočívajúcu v zásahu do
osobnostných práv pozostalých po obeti dopravnej nehody spôsobnej prevádzkou motorového vozidla.

38. K výške náhrady nemajetkovej ujmy žalobcov 2/ až 4/ títo v odvolaní uviedli, že sa s odôvodnením

priznania súm náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 6.000,- EUR nestotožňujú, nesúhlasia s ním
a sú toho názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, ako aj, že nevysporiadaním sa s judikatúrou predloženou žalobcami došlo k
zásahu do ich práva na súdne konanie. Pripomenuli, že od začiatku súdneho konania tvrdili, že
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch v požadovanej výške im patrí už len z toho dôvodu, že
došlo k pretrhnutiu citových, rodinných, sociálnych, či morálnych vzťahov vytvorených v rámci ich

súkromného života, ako pozostalých príbuzných. Neoprávnený zásah do ich práva na súkromie a
rodinného života sám o sebe odôvodňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Napriek
uvedenému však žalobcovia navyše v súdnom konaní vyčerpávajúco preukázali intenzitu zásahu do
ich práva na súkromie a rodinného života a s tým súvisiaci vznik negatívnych následkov, a to najmä
výpoveďami žalobcov. Žalobcovia vo svojich výpovediach, okrem iného, podrobne opísali, aký bol

ich vzťah so zosnulou pred tragickou dopravnou nehodou, ako strata sestry negatívne ovplyvnila ich
životy, rodinu a súkromie, pričom z dôkazov predložených v súdnom konaní mali za preukázanú aj
intenzitu tohto zásahu. Vzhľadom na uvedené neprisvedčili správnosti záveru súdu prvej inštancie,
podľaktoréhoúdajnenemalabyťpreukázanápríčinnásúvislosťmedzitvrdeniamižalobcov(negatívnymi
následkami) a smrťou nebohej sestry. Namietali, že uvedený záver súdu prvej inštancie nemá žiadnu

oporu vo vykonanom dokazovaní, keďže práve naopak všetky skutočnosti dokazované v súdnom konaní
sa týkali výlučne ujmy žalobcov vzniknutej v súvislosti so smrťou nebohej Kristíny. Z čl. 6 ods. 1 v
spojení s čl. 8 a § 151 ods. 1 CSP vyvodili, že civilný proces sa riadi princípom kantradiktórnosti a
rovnosti strán sporu, pričom skutkové stvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela (pričom by
musela navyše uviesť vlastné tvrdenia), sa považujú za nesporné. Žalovaný tvrdenia žalobcov počas

celého súdneho konania nepoprel, nijako nerozporoval ani neuviedol vlastné skutkové tvrdenia vo
vzťahu k tvrdeným a preukázaným následkom, ich intenzite, či príčinnej súvislosti s tragickou nehodou.
Z vyjadrení a dôkazov predložených žalobcami v súdnom konaní jednoznačne vyvodili, že príčinou
tvrdených a preukázaných následkov utrpenej nemajetkovej ujmy je práve smrť nebohej L.. Intenzitu
zásahudoprávžalobcovnasúkromiearodinnéhoživota,akoajpríčinnúsúvislosťmedzitýmitoasmrťou

nebohej Kristíny nemali v súdnom konaní za sporné. Súdu prvej inštancie vytkli, že sa navyše v rozsudku
obmedzil iba na konštatovanie, že príčinná súvislosť medzi tvrdeniami (negatívnymi následkami)
žalobcov a smrťou nebohej L. nebola v konaní preukázaná, avšak uvedené nijakým spôsobom bližšie
neodôvodnil, neuviedol z akých skutočností a dôkazov by mal takýto záver vyplývať, akými úvahami bol
pri rozhodovaní vedený, príp. aké skutočnosti spochybňujú tvrdenú a preukázanú príčinnú súvislosť, ako

ani neuviedol, aká iná skutočnosť mala byť údajnou príčinou spomenutých následkov. Rozsudok súdu
prvej inštancie považovali preto v tejto napadnutej časti za arbitrárny a nepreskúmateľný, porušujúci
právo žalobcov na spravodlivý proces, keď podľa § 220 ods. 2 CSP je povinnosťou súdu v odôvodnení
rozsudku jasne vysvetliť, okrem iného, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, ako vec právne

posúdil a odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd má pritom dbať, aby odôvodnenie rozsudku
bolo presvedčivé. Uviedli, že počas celého súdneho konania poukazovali na rozhodnutia súdov SR v
obdobných/obvyklých prípadoch, v ktorých súdy priznávajú súrodencom obetí tragických dopravných
nehôd náhradu nemajetkovej ujmy bežne vo výške 10.000,- EUR. Ide napr. o rozsudok Krajského
súdu v Nitre zo dňa 21.06.2018, sp. zn. 7Co/286/2017 alebo rozsudok Krajského súdu v Trnave zo

dňa 22.07.2019, sp. zn. 23Co/251/2018. Rovnako žalovaní počas súdneho konania poukázali aj na
uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.07.2018, sp. zn. 3Cdo/19/2018, v ktorom Najvyšší súd
SR vyslovil, že pri určovaní výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy treba vziať do úvahy aj
iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napr. zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní
osôb poškodených násilnými trestnými činmi (platný a účinný v čase tragickej dopravnej nehody; v

súčasnosti nahradený zákonom č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov). Podľa predmetného
zákona sa dokonca ani nevyžaduje preukazovanie intenzity zásahu do práv pozostalých, ale nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy zakladá samotná smrť blízkej osoby. Z uvedených súdnych rozhodnutí,
okrem iného, vyplýva, že výška náhrady nemajetkovej ujmy požadovaná žalobcami je bezpochybyprimeraná a dôvodná. Súdu prvej inštancie vytkli, že sa s vyššie uvedenou rozhodovacou praxou súdov
v rozsudku vôbec nezaoberal, nevysporiadal a ani neuviedol, prečo sa od tejto rozhodovacej praxe
odklonil a nepriznal žalobcom 2 až 4 plnú žalovanú sumu (10.000,- EUR každému samostatne). Aj z

tohto dôvodu považovali napadnutý rozsudok za nesprávny, nezákonný a arbitrárny, porušujúci právo
žalobcov na spravodlivý proces.

39. K postmortálnej ochrane osobnosti uplatnenej žalobkyňou 1 táto v odvolaní namietala, že právne
posúdenie nároku žalobkyne 1/ na náhradu nemajetkovej ujmy titulom postmortálnej ochrany osobnosti

zomrelej dcéry súdom prvej inštancie je nesprávne, arbitrárne a nelogické, a to hneď z niekoľkých
dôvodov. Podľa názoru Okresného súdu s odkazom na rozsudok 6Cdo/92/2015 nemôže byť žalobkyňa
1/ v lepšom právnom postavení, než aké by mala zásahom dotknutá nebohá dcéra, a zároveň jej môžu
patriť iba tie práva, ktoré by svedčali samotnej zosnulej (zosnulej teda údajne nesvedčí právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch). Rozsudok 6Cdo/92/2015 uvedené závery síce konštatuje, avšak
úplne absentuje ich akékoľvek odôvodnenie, uvedenie úvah, právnych noriem, či judikatúry, na základe

ktorých by bolo možné dospieť k uvedeným záverom. Odôvodnenie rozsudku 6Cdo/92/2015 mali za
nepresvedčivé,neodôvodnené,nelogickéaarbitrárne,apretoibasmechanickýmodkazomnarozsudok
6Cdo/92/2015 nie je podľa nich možné dospieť k spravodlivému rozhodnutiu. Uviedla, že osobám
uvedeným v § 15 OZ priznáva zákon úplne nové a originárne práva, ktoré sú totožné s právami, ktoré
by mala zomrelá osoba, ak by k jej smrti nedošlo, vrátane všetkých dostupných prostriedkov ochrany.

Uvedené je hlavným zmyslom a účelom ust. § 15 OZ, teda aby ústavou garantované práva zosnulej
mohli uplatňovať a chrániť osoby jej blízke. Ustanovenie § 15 OZ, ako ani žiadne iné ustanovenie naprieč
celým právnym poriadkom SR zároveň právo na postmortálnu ochranu osobnosti nijakým spôsobom
neobmedzuje, či nezužuje. Uvedené znamená, že osoby podľa § 15 OZ môžu voči škodcovi uplatňovať
všetky prostriedky určené na ochranu osobnosti, ktoré priznáva OZ aj zomrelému poškodenému, teda

môžu sa domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Uvedený právny záver konštatoval aj
Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 5 Cdo 54/1999, ktorý preložila žalobkyňa 1 už skôr v súdnom
konaní, a v zmysle ktorého: „Obsah tohto práva [práva podľa § 15 OZ] je zhodný s obsahom práva,
ktorý patril zomrelému občanovi. Možno sa teda domáhať upustenia od neoprávnených zásahov,
odstránenia následkov, ale aj zadosťučinenia v akejkoľvek, teda i finančnej (peňažnej) forme (porov.

ust. § 15 v súvislosti s § 13 OZ). Ak je preto v zákone priamo určené, že po smrti fyzickej osoby
patrí uplatňovať právo na ochranu jej osobnosti tam uvedeným osobám, nie je žiaden dôvod pre
záver o zúžení výpočtu občianskoprávnych prostriedkov určených na ochranu osobnosti, a teda aj o
vylúčenípeňažnéhozadosťučinenia,akojednéhozovšeobecnýchobsahovýchprvkovprávanaochranu
osobnosti iného. V tomto smere je podľa názoru Najvyššieho súdu vhodné akceptovať a vychádzať zo

starého rozhodovacieho kritéria pre súdy (porov. ust. § 1 OSP), podľa ktorého treba predpisy vydané na
ochranu určitých osôb vykladať tak, aby sa im zamýšľanej ochrany skutočne dostalo. Niet pochybností
o tom, že občianskoprávna ochrana osobnosti podľa ust. § 15 OZ je v súčasných podmienkach účinná
len vtedy, ak sa zadosťučinenie prizná v peniazoch; len v takomto prípade pôsobí preventívne nielen
voči rušiteľovi, ale aj na všetkých ostatných, ktorí zamýšľajú urobiť neoprávnený zásah do osobnosti

integrity zomrelej osoby.“
Na podporu nimi uvedeného právneho názoru poukázali taktiež na najaktuálnejšie závery právnej
doktríny k riešenej otázke:
„Obsah tohto práva z hľadiska zásahu médií do osobnostných práv je zhodný s obsahom práva, ktorý
patril zomretému občanovi.“

„Ak je preto v zákone priamo určené, že po smrti fyzickej osoby patrí právo na ochranu jej osoby tam
uvedeným osobám, nie je žiadny dôvod na záver o zúžení výpočtu občianskoprávnych prostriedkov
určených na ochranu osobnosti, a teda aj o vylúčení peňažného zadosťučinenia ako jedného zo
všeobecných obsahových prvkov práva na ochranu osobnosti iného. Opak totiž nemožno vyvodiť zo
žiadneho z ustanovení § 11 - 15 OZ.“

„Odopieraťpriznanienemajetkovejujmyvpeniazochsamusínutnéjaviťakonespravodlivéanemorálne.
Zmiernenie nemajetkovej ujmy (následky neoprávneného zásahu) nemožno nikdy plne odstrániť
finančným zadosťučinením, neslúži ani za života postihnutej osoby len jej samotnej, ale napríklad aj
jej rodinným príslušníkom. Treba otvorene povedať, že tieto vyššie uvedené názory nie sú prijímané
jednotné, ale v praxi začínajú prevládať. Prelomový sa nám javí v tomto smere rozsudok slovenského

najvyššieho súdu [komentár vo vzťahu k tejto vete odkazuje v poznámke pod čiarou na rozsudok
Najvyššieho súdu SR so sp. zn. 5 Cdo 54/1999, na ktorý poukazuje žalobkyňa 1/].“
Z vyššie uvedeného vyvodili, že otázka rozsahu nárokov osôb uvedených v § 15 OZ vo vzťahu k
postmortálnej ochrane osobnosti nebola do dnešného dňa rozhodovacou praxou súdov jednoznačnevyriešená. V súlade s rozsudkom 5 Cdo 54/1999 a najaktuálnejšími poznatkami akademickej a odbornej
obce však možno konštatovať, že osobám uvedeným v § 15 OZ prislúcha v rámci postmortálnej ochrany
zosnulého príbuzného aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ust. § 15 OZ priznáva

oprávneným osobám úplne samostatné originárne právo nezávislé od práva poškodeného zosnulého,
ktorého obsah a prostriedky ochrany sú však úplne zhodné s obsahom práva zosnulého podľa § 13
OZ. Zúženie práv a prostriedkov ochrany pozostalých príbuzných nevyplýva zo žiadneho ustanovenia
právneho poriadku SR, a preto svojvoľné a ničím neodôvodnené obmedzenie predmetného práva (na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch) by sa priečilo, okrem iného, ústavnému princípu právneho

štátu a právu žalobcov na súdnu ochranu. Žalobkyňa 1/ namietala, že súd prvej inštancie sa s vyššie
uvedenou argumentáciou žalobkyne 1/ a predloženými súdnymi rozhodnutiami vôbec nevysporiadal. Vo
vzťahu k postmortálnej ochrane zosnulej L. sa obmedzil výlučne na odkaz na rozsudok 6Cdo/92/2015,
na základe ktorého prišiel k záveru o potrebe žalobu v tejto časti zamietnuť, pričom vo svojom rozsudku
nezhojil arbitrárnosť, nelogickosť a neodôvodnenosť rozsudku 6Cdo/92/2015. Napadnutý rozsudok trpí
rovnakými vadami. Uvedené podporuje rovnako aj skutočnosť, že prvoinštančný súd v rozsudku najprv

tvrdí, že nároku žalobkyne 1 uplatnenému titulom postmortálnej ochrany osobnosti jej zosnulej dcéry
nie je možné vyhovieť z dôvodu, že osobám podľa § 15 nepatrí právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, keďže toto právo údajne nepatrí ani poškodenej zosnulej, avšak na strane druhej tvrdí,
že uplatnenému nároku žalobkyne 1 nie je možné údajne vyhovieť z dôvodu, že osoby domáhajúce
sa ochrany osobnosti si môžu nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatniť buď podľa § 11 až §

13 OZ (teda za zásah do ich práva na súkromie) alebo podľa § 15 (teda za zásah do práva na
súkromie/život zosnulej). Uvedená argumentácia súdu prvej inštancie, ktorá je rovnako uvedená aj
v rozsudku 6Cdo/92/2015, je podľa nej vnútorne nekonzistentná, rozporuplná a nelogická, keďže na
jednej strane tvrdí, že osoby podľa § 15 OZ nemôžu za žiadnych okolností s úspechom uplatňovať
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, avšak na strane druhej tvrdí, že to vlastne možné je, a to

za predpokladu, že si súčasne neuplatňujú náhradu podľa § 11 až § 13 OZ (pričom podľa žalobkyne
1/ neexistuje právny základ na takéto obmedzenie súbežného uplatňovania nárokov). Opätovne na
tomto mieste poukázala aj na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa nijako nevysporiadal ani s ďalšom
argumentáciou a judikatúrou uvedenou vyššie, čím došlo, okrem iného, k porušeniu práva žalobkyne
1/ na spravodlivý proces. Záverom žalobcovia uviedli, že súd prvej inštancie vzhľadom na nesprávne

skutkové zistenia v predmetnej veci, nesprávne vec právne posúdil, keď priznal žalobcom neprimerane
nízku a neproporcionálnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy v porovnaní so spôsobenou ujmou, a to
najmä aj vzhľadom na osobitné okolnosti prípadu ako aj vzhľadom na skutočnosť, že suma požadovaná
žalobcami nie je pre žalovaného neprimeraná a zďaleka ani likvidačná a takáto čiastka je v obdobných/
obvyklých prípadoch súdmi prisudzovaná. Súd prvej inštancie podľa žalobcov rovnako pochybil ,

keď sa v rozsudku vôbec nevysporiadal s podstatnou argumentáciou žalobcov, ako aj predloženou
rozhodovacou praxou súdov. Rozsudok súdu prvej inštancie mali preto v napadnutých častiach za
arbitrárnyanepreskúmateľný,čímdošlokzásahudoprávžalobcovnaspravodlivýproces,pričomvčasti
uplatnenej postmortálnej ochrany nebohej L. vychádzal súd prvej inštancie podľa nich aj z nesprávneho
právneho posúdenia veci. V zmysle vyššie uvedeného žalobcovia navrhli, aby odvolací súdu vydal v

súlade s ust. § 388 a § 390 CSP nasledovný rozsudok:
„Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8C/72/2014 zo dňa 03.02.2023
mení vo výroku II., III., IV. a VI. tak, že
II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 10.000,- EUR do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 3/ sumu 10.000,- EUR do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.
IV. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 4/ sumu 10.000,- EUR do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.
VI. Žalobkyňa 1/ má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

Krajský súd v Bratislave zároveň výrok V. rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8C/72/2014 zo
dňa 03.02.2023 ruší.
Žalobcovia majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške rozhodne
súd samostatným uznesením.“

40. Proti tomuto rozsudku v rozsahu okrem zamietajúceho výroku a výroku, že vo vzťahu k žalobkyni
1/ žiadnej zo strán sporu sa nepriznáva nárok na náhradu trov konania, podal riadne a včas odvolanie
žalovaný odôvodňujúc ho tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (ustanovenie § 365 ods. 1 písm. d) CSP), a že rozhodnutie súdu prvej inštancievychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ustanovenie § 365 ods. 1 písm. h) CSP). Mal za to,
že súd prvej inštancie sa v rozsudku dostatočne nevysporiadal s relevantnou právnou argumentáciou
žalovaného a konštantnou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k otázke

zániku nároku z dôvodu úmrtia vinníka pri samotnej dopravnej nehode, čo je v rozpore s § 220 ods. 3
CSP, čím zaťažil rozsudok vadou arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti, a vo výsledku tak vec nesprávne
právne posúdil. Aj keď je pravdou, že v tomto sa len riadil skôr prezentovaným názorom odvolacieho
súdu, že nároky žalobcov v konaní nie sú nárokmi z titulu § 11 OZ, ale tento postulát už následne nedal
do kontextu škody ako takej, ako uvádzal aj žalovaný, a že v tom prípade potom v zmysle § 442 OZ

zo strany žalobcov žiadna skutočná škoda nebola ani len tvrdená, a už vôbec nie preukázaná. Práve
z uvedeného dôvodu potom na základe konštrukcie odvolacieho súdu a vylúčenia nárokov žalobcov z
režimu § 11 a nasl. OZ, mala byť žaloba zamietnutá. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa taktiež uvedenou
konštrukciou odvolacieho súdu, že nároky žalobcov nie sú nárokmi podľa § 11 OZ, neriadil dôsledne,
ale len selektívne. Tieto nároky pre účely argumentácie žalovaného o zániku nároku spod § 11 OZ na
jednej strane vylučuje, ale pri rozhodovaní o výške a okolnostiach, ich opäť posudzuje práve podľa § 11

OZ, čo považoval za svojvoľné, arbitrárne a neudržateľné. Žalovaný v celom rozsahu zotrval na svojej
argumentácii o dôvodoch zániku nároku, ktorými sa v zásade odvolací súd vôbec nezaoberal, keďže
sa jej vyhol práve abstrahovaním predmetných nárokov žalobcov z § 11 OZ, pričom podľa žalovaného
potom nemôže ísť o žiadne iné ako výlučne škodové nároky, ktoré je potom aj tak potrebné posudzovať
a preukazovať. Vo svetle aktuálnej rozhodovacej činnosti NS SR platí, že „Vznik právneho vzťahu,

obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11 OZ a na druhej strane
povinnosť znášať sankcie uložené súdom, je podmienený tým, že ide o zásah neoprávnený a tiež
objektívne spôsobilý privodiť ujmu na osobnosti. Účastníkom, ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu
nositeľom uvedeného oprávnenia (subjektom ochrany), je fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej
bolo zasiahnuté. Účastníkom, ktorý je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva

na ochranu osobnosti alebo odstrániť následky zásahov alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie,
je fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého konania neoprávnene zasahujúceho
do chránených osobnostných práv (je pôvodcom, resp. subjektom zásahu).“ (R 128/2014). V danom
prípade nemal za sporné, že pôvodcom neoprávneného zásahu do osobnostného práva žalobcov bol
vinník ako fyzická osoba - pôvodca, subjekt zásahu. Žalobcom tak vznikol nárok výlučne voči vinníkovi.

Pokiaľ by sme teoreticky pripustili, že nárok aj spadá pod rozsah krytia podľa zákona o PZP, potom by
mal vinník ako poistený v zmysle § 4 ods. 2 zákona o PZP právo, aby poisťovateľ (t. j. žalovaný) za
neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky. Následne by potom v zmysle § 15 ods. 1
zákona o PZP platilo, že poškodený (žalobcovia, pozn. žalovaného) je oprávnený uplatniť svoj nárok na
náhradu škody (ktorý má voči osobe, ktorá škodu spôsobila, t.j. voči vinníkovi, pozn. žalovaného) priamo

proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať. Z uvedeného mal za zrejmé, že vo všeobecnosti
platí, že nárok z titulu zásahu do osobnostného práva (nielen) existuje výlučne len jeden - a to voči
vinníkovi (opäť vo všeobecnosti) ako priamemu pôvodcovi zásahu, ktorý sa dopustil porušenia § 11 OZ.
Plnenia vzniknutého nároku sa však následne môžu poškodení už domáhať ako voči vinníkovi, tak aj
voči poisťovateľovi, a to buď individuálne alebo voči obidvom naraz, pričom plnenie môžu dostať iba raz.

Načrtnuté by však platilo v prípade, pokiaľ by nárok ako taký existoval, čo však vzhľadom na konkrétny
skutkový stav - vinník zomrel priamo pri dopravnej nehode, ktorú zavinil - neplatí. Fyzická osoba môže
uplatniť niektoré z nárokov uvedených v § 13 OZ, ak je tu subjekt, ktorý zodpovedá za neoprávnený
zásah do osobnosti. Týmto subjektom môže byť iná fyzická osoba, právnická osoba, štát alebo viac
osôb (či už fyzických alebo právnických). Povinnosť poskytnúť zadosťučinenie podľa ustanovenia § 13

OZ je osobne spätá s osobou, ktorá sa dopustila neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej
osoby, takže má osobný charakter, a preto zaniká smrťou takejto osoby [pozri uznesenie Najvyššieho
súdu Českej republiky (ďalej len „NS ČR“) zo 16.08.2007, sp. zn. 30 Cdo 3169/2007].
Obdobne ďalej napr.:
Rozsudok NS ČR z 27.09.2005, sp.zn. 30 Cdo 1051/2005, v zmysle ktorého „ak osoba, u ktorej okolnosti

odôvodňujú, aby bola posudzovaná ako potenciálne povinná osoba za tvrdený zásah do osobnostných
práv fyzickej osoby (§ 11 OZ), zomrela, zanikla tým jej prípadná povinnosť vyvodzovaná z ustanovenia
§ 13 OZ. V tomto prípade ide o výlučne osobnú povinnosť povinného subjektu. Okrem toho zákon sám
neustanovuje eventuálnu možnosť prípadného prechodu tejto povinnosti na ďalšie osoby, ako osoby z
tohto vzťahu povinné.“,

Uznesenie Vrchného súdu v Prahe zo 06.04.1995, sp. zn. 1 Co 338/1994, podľa ktorého „povinnosť
poskytnúť zadosťučinenie podľa ustanovenia § 13 OZ je osobne spätá s osobou, ktorá sa
neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby dopustila. Má teda osobný charakter, a
preto zaniká smrťou takejto osoby.“,Uznesenie NS SR zo 16.04.2012, sp.zn. 3 Cdo 126/2011, podľa ktorého „Všeobecnému osobnostnému
právu fyzickej osoby na ochranu osobnosti zodpovedá povinnosť subjektu, ktorý do jej osobnostných
práv neoprávnene zasiahol. Táto povinnosť má osobný charakter - je spätá s osobou zasahujúceho

subjektu. Fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté, sa môže domáhať priznania
zadosťučinenia iba voči tomu, kto do jej osobnosti neoprávnene zasiahol. Pokiaľ subjekt, ktorý do
osobnostných práv fyzickej osoby zasiahol, zomrel, nemožno túto povinnosť uložiť, lebo smrťou
zasahujúceho subjektu uvedená povinnosť zaniká a neprechádza na iného [§ 460 a za použitia analógie
(§ 579 ods. 2) aj § 853 Občianskeho zákonníka]. Bolo by v rozpore s účelom zákona a podstatou práva

na ochranu osobnosti, pokiaľ by túto povinnosť bolo možné uložiť tomu, kto sa protiprávneho zásahu
nedopustil.“,
a contrario rozsudok NS SR z 30.04.2009, sp. zn. 1 M Cdo 8/2007, podľa ktorého „predmetom
postúpenia bola konkrétna (identifikovateľná) jestvujúca pohľadávka (nárok) na náhradu majetkovej
škody proti štátu (...), nie nárok na náhradu osobnej - nemajetkovej ujmy, kde nie je naturálna reštitúcia
možná a peňažné plnenie predstavuje určitú materiálnu satisfakciu vo vzťahu k takejto ujme. Vzhľadom

na povahu uplatneného nároku tu o osobnostnom práve poškodeného (práve neoddeliteľne spojenom
s osobnosťou fyzickej osoby) vôbec hovoriť nemožno. Uplatnené právo (nárok) má povahu práva, u
ktorého je možný prechod ako aj prevod (cesia).“, alebo najmä
Uznesenie NS ČR, sp.zn. 21 Cdo 5015/2008, v zmysle ktorého „Právo na poskytnutie morálnej i
peňažnej satisfakcie podľa ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka, ako aj tomu zodpovedajúca

povinnosť, zanikajú smrťou oprávneného alebo smrťou povinného (§ 579 Občianskeho zákonníka).
Podľa súdnej praxe zaniká toto právo bez ohľadu na to, či už bolo oprávneným uplatnené na súde, alebo
už bolo právoplatne priznané (alebo dlžníkom výslovne uznané čo do dôvodu a výšky), a dokonca, či
už bol začatý výkon rozhodnutia.“ (rovnako viď R 2/2015). Z vyššie citovaných rozhodnutí a zákonných
ustanovení žalovaný vyvodil, že by bol povinný za vinníka plniť v zmysle zákona o PZP, pokiaľ by táto

povinnosť existovala aj u osoby samotného vinníka, resp. pokiaľ by takáto povinnosť prešla na inú osobu
v dôsledku dedenia. Vzhľadom na skutočnosť, že takúto povinnosť (by) mal vinník len za svojho života
a jeho úmrtím došlo bez ďalšieho k jej zániku - t. j. k zániku nároku, nemožno vyvodiť záver iný ako
ten, že pokiaľ zanikol nárok ako taký, logicky zanikla aj povinnosť plniť, a to aj zo strany žalovaného
(keďže žiadnym spôsobom - ani zákonom, ani súkromnoprávnym úkonom - nedošlo k prevodu alebo

prechodu nároku zo zomrelého vinníka priamo na žalovaného). Namietal, že žalovaný ako taký sa
pritom žiadneho zásahu do osobnostných práv žalobcov nedopustil, ani za predmetnú dopravnú nehodu
nezodpovedá. Tento záver považoval za podporený samotnou skutočnosťou, že náhrada nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ predstavuje až akýsi terciárny nárok v prípade obdobných
nárokov,kdezadanéhoskutkovéhostavunemohlobyťžalobcomdanézadosťučinenieaniospravedlním

zo strany vinníka, jeho odsúdením v trestnom konaní, a pod. Vo vzťahu k uvedenému je podľa neho
pritom bez právnej relevancie tvrdenie, že nakoľko v čase smrti vinníka poistenie zodpovednosti za
škodu existovalo (nesporné, keďže predmetom poistenia je konkrétne motorové vozidlo, nie vinník),
je samotné úmrtie vinníka bez významu k povinnosti žalovaného plniť, bez ďalších úvah a právnych
záverov vo vzťahu k osobnostnému charakteru nároku, jeho nepodliehaniu dedeniu, inému prevodu či

prechodu na žalovaného atď., čím vo výsledku vec nesprávne právne posúdil. Podotkol, že poisteným
v zmysle zákona o PZP bol vinník, a nie žalobcovia. Pokiaľ potom na mieste poisteného vinníka
z dôvodu jeho úmrtia a osobnostného charakteru tohto nároku neexistuje zodpovednostný subjekt,
neexistuje osoba, za ktorú by žalovaný mohol byť zaviazaný plniť, a de facto tak nastáva právny stav,
že za vinníka a osobu zodpovednú za zásah do práv žalobcov, je bez akejkoľvek zákonnej či zmluvnej

opory označený žalovaný ako poisťovateľ, čo považoval za absurdné a neudržateľné. V tomto kontexte
opäť poukázal na skutočnosť, že práve z dôvodu úmrtia vinníka došlo aj k zániku možnosti, resp.
povinnosti konajúceho súdu, pri priznávaní náhrady „nie“ nemajetkovej ujmy v peniazoch, zohľadniť
iné formy zadosťučinenia, okolnosti, osobnostné či majetkové pomery na strane vinníka, čím je opäť
argumentačne podložený záver žalovaného o zániku nároku žalobcov. Žalovaný mal tiež za to, že

rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci aj čo do otázky rozhodnutia o trovách
konania. Namietal, že súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania v rozpore s CSP a arbitrárne.
Na jednej strane síce presne označuje ustanovenia CSP (§ 255 a nasl.), na strane druhej tieto už
nedal do žiadneho kontextu s výškou žalovanej sumy, a sumy priznávanej, resp. postupoval presne
opačne v prípade žalobkyne v 1. rade a žalobcov v 2. až 4. rade. Uviedol, že pokiaľ platí, že v zmysle

CSP sa o trovách rozhoduje zásadne podľa pomeru úspechu, príp. že súd rozhodne tak, že trovy
žiadnej zo strán neprizná, absentuje podľa neho zákonný dôvod na priznanie náhrady trov konania
žalobcom v 2. až 4. rade v rozsahu 100%. Len zohľadnenie takého princípu potom zabraňuje umelému
navyšovaniu žalobných súm v obdobných prípadoch, nakoľko žalobcovia vo všeobecnosti sú v týchtokonaniach už oslobodení od platenia súdnych poplatkov pričom pri akceptovaní takéhoto prístupu ešte
anineznášajúžiadnerizikotrovkonania,atoanivprípade,pokiaľbymaliúspechvýslovnezanedbateľný
či len symbolický, kde vo výsledku by potom žalovaní vo všeobecnosti mohli byť zaviazaní znášať trovy

konania dokonca vo vyššej výške, ako bol úspech samotných žalobcov, čo považoval za absurdné.
Práve naopak, aj pokiaľ by súd prvej inštancie rozhodol v súlade s § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadnej zo
strán by náhradu trov nepriznal, vo výsledku by tak v zásade vyšiel v ústrety žalobcom, ktorí by napriek
neúspechu v konaní v peňažnom vyjadrení nehradili trovy v zásade úspešného žalovaného. Len takýto
postup a záver by potom v kontexte výsledku bolo možné považovať za spravodlivý, primeraný a najmä

proporcionálny. Podporne poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Nitra a Krajského súdu v Nitre o
trovách v obdobnom konaní.
„Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. S poukazom
na vyššie citované zákonné ustanovenie súd rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov
konania právo, nakoľko žalobcovia sa domáhali od žalovaných zaplatenia sumy 35.000 eur pre žalobcov

1,2,5 a vo výške 25.000 eur pre žalobcov 2,3 priznaná bola suma 11.500 eur pre žalobcov 1,4, suma
12.500 eur pre žalobcov 3,5 a suma 16.500 eur pre žalobkyňu 2 a tak každá zo strán mala vo veci úspech
len čiastočný. Ustanovenia § 255 ods.1,2 CSP preberajú zásadu úplného, alebo čiastočného úspechu
v spore ako kritérium priznania náhrady trov konania. Pôvodné ustanovenie § 142 ods. 3 OSP, ktoré
hovorilo o tom, že aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu

trov konania, ak rozhodnutie záviselo od úvahy súdu, nebolo do CSP prebraté a súd nemal možnosť
vo veci takto postupovať, pričom ani nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa s poukazom na
ustanovenie § 257 CSP.“ (rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 12C/212/2013-316 zo dňa 25.04.2018).
Odvolací súd sa stotožňuje aj s rozhodnutím prvoinštančného súdu o náhrade trov konania pred súdom
prvej inštancie, keď o náhrade týchto trov pri absencii, resp. výpadku pôvodného ust. § 142 ods. 3 OSP,

počnúc od 01.07.2016 súd prvej inštancie za použitia ust. § 255 ods. 2 CSP o náhrade týchto trov
s poukazom na čiastočný pomer úspechu strán v spore rozhodol správne tým spôsobom, že žiadna
zo strán nemá právo na náhradu trov konania.“ (rozsudok KS v Nitre č. k. 5Co/209/2018-368 zo dňa
06.11.2019). Vzhľadom na všetku vyššie uvedenú právnu argumentáciu mal žalovaný za to, že rozsudok
je zaťažený inou vadou, keďže sa súd prvej inštancie dôkladne nevysporiadal s argumentáciou ohľadom

zániku nároku žalobcov. Vo výsledku tak vec vo vzťahu k žalovanému nesprávne právne posúdil, čo do
otázky existencie povinnosti žalovaného plniť za vinníka, keď jeho samotná povinnosť/záväzok dedeniu
nepodlieha a teda neexistuje subjekt (poistený), za ktorého by bol žalovaný povinný plniť. Pokiaľ by sa
alternatívne akceptovalo tvrdenie, že v konaní nejde o nárok na nemajetkovú ujmu podľa § 11 OZ, ale
o škodové nároky, žalobu by bolo nevyhnutné zamietnuť z dôvodu objektívneho nepreukázania výšky

škody žalobcov. Vo svetle týchto skutočností preto v zmysle § 388 CSP v spojení s § 390 CSP žiadal, aby
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobcov zamietne v celku.

41. Žalobcovia sa v odvolacej replike s argumentáciou žalovaného nestotožnili a označili ju za
nesprávnu,čoodôvodniliajpoukazomnauznesenieKrajskéhosúduvBratislaveč.k.4Co/143/2020-422

zo dňa 31.05.2022, v ktorom sa krajský súd už raz zaoberal predmetnými námietkami žalovaného,
pričom sa s nimi aj riadne vysporiadal a tieto označil za neopodstatnené. Mali za to, že súd prvej
inštancie sa tiež v odôvodnení rozsudku vyčerpávajúco vysporiadal s argumentáciou žalovaného
a svoje rozhodnutie aj dostatočne odôvodnil, pričom poukázal aj na právny názor uvedený najmä
v odôvodnení uznesenia krajského súdu, v ktorom krajský súd vyčerpávajúco poukázal na vývoj

predmetnejproblematikyvosvetlerozhodnutínajvyššíchsúdnychautorít(vrátaneeurópskych).Okresný
súd jasne uviedol, že nárok žalobcov nie je odvodený iba z ust. § 11 a nasl. OZ, ale v tomto prípade
vyplýva aj zo zákona o PZP, ktorý má vo vzťahu k OZ postavenie lex specialis. Ustanovenie § 9 zákona
o PZP upravuje spôsob a dôvody zániku poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla, pričom neobsahuje ako dôvod zániku poistenia zodpovednosti smrť poisteného.

Zároveň sú v zmysle § 15 ods. 1 zákona o PZP žalobcovia oprávnení uplatniť svoj nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy priamo u žalovaného. Z uvedeného vyvodili, že v prípade existencie poistnej zmluvy
na povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
uzavretej na základe zákona o PZP nie je dôležitá skutočnosť, či priamy páchateľ/vinník dopravnej
nehody (škodca) ešte žije, ale dôležitá je existencia samotnej poistnej zmluvy a z nej vyplývajúca

priama povinnosť žalovaného nahradiť škodu (nemajetkovú ujmu), za ktorú zodpovedá poistený a ku
ktorej došlo v čase trvania poistenia. Uvedené mali navyše aj za logické, podstatou poistnej zmluvy o
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorej dôsledkom je často smrť
a to aj samotného vinníka, je pokrytie náhrady škody takouto prevádzkou spôsobenej. Podľa názoružalovaného by potom do poistenia nepochopiteľne nespadali prípady, keď pri nehode dôjde aj k smrti
vinníka,čojeabsurdné-právetakétočastonajzávažnejšieprípadybypotomostalinepokrytépoistením-
nie je to súladné s právnou úpravou SR ani európskou judikatúrou, ide len o vymyslenie/ skúšanie aspoň

nejakej (aj keď nereálnej) procesnej obrany zo strany žalovaného. S uvedenou argumentáciou žalobcov
sa stotožnil aj Okresný súd, ktorý tento svoj právny názor premietol aj do odôvodnenia rozsudku, a
preto nie je možné tvrdiť, že by sa Okresný súd dostatočne nevysporiadal s argumentáciou žalovaného.
Na podporu vyššie uvedeného právneho názoru žalobcov ako aj Okresného súdu a Krajského súdu
v Bratislave poukazujeme na rozsudok Krajského súdu v Prešove so sp. zn. 7Co/376/2015 zo dňa

31.03.2016, v ktorom uviedol súd nasledovné:
„Aj keď pri dopravnej nehode dňa 20.09.2011 zomrel i vodič motorového vozidla, ktorý mal zároveň
so žalovaným uzatvorenú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla, táto okolnosť zánik povinnosti žalovaného plniť nespôsobuje. Zákon
č. 381/2001 Z.z. ako osobitný právny predpis zánik poistenia zodpovednosti upravuje v ust. § 9. V
zmysle tohto ustanovenia poistenie zodpovednosti okrem dôvodov ustanovených osobitným predpisom

zaniká aj z ďalších dôvodov presne vymenovaných, medzi ktorými ale smrť poisteného uvedená nie
je. Čo sa týka dôvodov ustanovených osobitným predpisom, v odkaze 12 k ust. § 9 sa uvádzajú
iba ust. § 800 a § 802 Občianskeho zákonníka. Ani v týchto ustanoveniach smrť poisteného nie
je uvedená ako dôvod zániku poistenia. Pri zániku poistenia komplexne upraveného zákonom č.
381/2001 Z.z. preto nemôže prichádzať do úvahy aplikácia ust. § 579 ods. 1 Občianskeho zákonníka,

podľa ktorého smrťou dlžníka povinnosť nezanikne, ibaže jej obsahom bolo plnenie, ktoré mal osobne
vykonať dlžník. Okrem toho zákon č. 381/2001 Z.z. v ust. § 15 upravuje priamy nárok poškodeného
na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi. To znamená, že plnenie nie je viazané iba na osobu
poisteného. Cieľom poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
je predovšetkým odškodniť poškodenú osobu, ktorou sa v zmysle článku 1 bodu 2 Smernice Rady

72/166/EHS rozumie akákoľvek osoba oprávnená na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu spôsobenú
motorovými vozidlami. Tento cieľ by nebolo možné naplniť, ak by povinnosť žalovaného plniť závisela
len od toho, či vodič, ktorý bol zároveň aj poisteným pri dopravnej nehode zomrel alebo nie. K
takýmto úmrtiam v cestnej premávke dochádza pomerne často, a preto nemožno pripustiť, aby z
povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla

neboli uspokojení tí poškodení, ktorým síce bola spôsobená majetková alebo nemajetková ujma
prevádzkou motorového vozidla, avšak osobou, ktorá dopravnú nehodu neprežila. V tejto súvislosti
je potrebné dodať, že vodič motorového vozidla, ktorého prevádzkou bola spôsobená smrť synovi a
bratovi žalobcov mal so žalovaným uzatvorenú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla i v čase dopravnej nehody. Keďže smrťou osoby

zodpovednej za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nedochádza k zániku poistenia a
povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má pokrývať aj
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, nárok
žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému je opodstatnený.“ Uvedené závery potvrdil
aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení so sp. zn. 7Cdo/170/2016 zo dňa 30.01.2018, ktorým

odmietol dovolanie proti vyššie uvedenému rozsudku Krajského súdu v Prešove. Vo vzťahu k tvrdeniu
žalovaného, podľa ktorého žalobcom údajne nevznikla žiadna škoda, resp. že táto údajne nemala byť
žalobcami v konaní tvrdená a preukázaná, žalobcovia uviedli, že žalovaný nesprávne obmedzuje vznik
a existenciu škody iba s odkazom na § 442 OZ. Žalobcovia na podporu uvedeného opätovne poukázali
na nižšie uvedené súdne rozhodnutia, v ktorých bola jednoznačne a bez pochybností vyriešená otázka

výkladu pojmu „škoda“ pre účely zákona o PZP. V zmysle predmetnej ustálenej judikatúry sa pod pojem
„škoda“ subsumuje aj nemajetková ujma pozostalých príbuzných obete tragickej dopravnej nehody,
pričom v sporoch o náhradu tejto nemajetkovej ujmy je poisťovňa pasívne vecne legitimovaná. Zároveň
je úplne bez akejkoľvek relevancie systematické umiestnenie ustanovení o ochrane osobnosti v OZ
a z nich plynúce nároky na náhradu nemajetkovej ujmy (teda, že tieto nie sú systematicky zaradené

do šiestej časti OZ, ale do jeho prvej časti). K uvedenému opätovne odkazujeme napr. na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/1/2016 zo dňa 31.07.2017, podľa ktorého:
„Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv

pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu
takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná.“ Uviedli, že tieto právne závery sú v súčasnosti už
všeobecne prijaté čo preukazuje aj bohatá a jednotná rozhodovacia prax súdov, na ktorú žalobcovia už
v priebehu súdneho konania poukázali, a to napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 7 Cdo 65/2018 zodňa 10.12.2018, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Cdo 82/2016 zo dňa 25.05.2016, rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/1/2016 zo dňa 14.06.2017, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Cdo/256/2015, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 265/2017 zo dňa 24.05.2017, uznesenie

Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 847/2016 zo dňa 10.11.2016, uznesenie Ústavného súdu SR sp.
zn. I. ÚS 474/2016 zo dňa 17.08.2016, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 206/2015 zo dňa
16.12.2015, rozhodnutie Súdneho dvora EU sp. zn. C-22/12 vo veci Haasová a ďalšie. Vzhľadom na
doposiaľ uvedené mali za zrejmé, že nárok žalobcov uplatnený v tomto súdnom konaní smrťou vinníka
dopravnej nehody nezanikol, žalovaný je v tomto súdnom konaní pasívne vecne legitimovaný a zároveň,

že rozsudok je v časti existencie nároku žalobcov na náhradu vzniknutej nemajetkovej ujmy dostatočne
a vyčerpávajúco odôvodnený, pričom vychádza zo správneho právneho posúdenia ustanovení OZ a
zákona o PZP. V súvislosti s nárokom na náhradu trov konania žalobcovia poukázali na nasledovné
rozhodnutia:
uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/2017 zo dňa 08.02.2017:
„Právna úprava náhrady trov konania v sporovom konaní sa podľa doterajšej úpravy v Občianskom

súdnom poriadku, ako aj podľa novej úpravy účinnej od 1. júla 2017 v Civilnom sporovom poriadku
spravuje zásadou úspechu v konaní/spore. Z porovnania doterajšej a novej právnej úpravy vyplýva, že
Civilný sporový poriadok už nemá ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa
uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k úprave obsiahnutej v § 142 ods. 2 OSP. Z uvedeného síce
vyplýva, že nepatrný úspech už Civilný sporový poriadok nepozná (a preto pri rozhodovaní o nároku

na náhradu trov sa podľa Civilného sporového poriadku zohľadňuje každý neúspech), avšak ani nová
právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov
v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska
výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy.“
nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 225/2020 zo dňa 27.08.2020:

„V súvislosti s posudzovaním procesného úspechu strán sporu v konaní, ktorého predmetom je nárok,
ktorého dôvodnosť a výšku je možné len predvídať vzhľadom na to, že závisí od znaleckého posudku,
resp. úvahy súdu, tak ako to bolo v prípade sťažovateľa, dáva ústavný súd do pozornosti krajského súdu
právnou vedou i praxou akceptovaný názor, podľa ktorého zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba
uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku.

V týchto prípadoch však žalobcu, ktorému bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku,
nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho zaťažiť procesnou zodpovednosťou
zapredvídanie„presného“výsledkukonania.Prirozhodovaníonáhradetrovkonaniajepotrebnérozlíšiť,
čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva
bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka posudzovaná

znalcom môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je
primárny fakt, že škoda bola spôsobená; jej výška nasleduje. Žalobcu v takejto veci preto treba
považovať za plne procesne úspešného, keďže mal plný úspech, čo sa týka základu uplatneného
nároku, a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z jeho procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy
súdu.“

nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2019 zo dňa 15.04.2020:
„Ak mal sťažovateľ v hlavnej časti konania plný úspech, potom bolo potrebné priznať mu procesný
úspech v plnom rozsahu, vychádzajúc z prisúdenej istiny, lebo výška bezdôvodného obohatenia je iba
druhotná a nadväzujúca. Aj keď Civilný sporový poriadok na rozdiel od už zrušeného Občianskeho
súdneho poriadku nemá ustanovenie obdobné § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, aj za

súčasného stavu je možné použitím analógie v zmysle čl. 4 Civilného sporového poriadku postupovať
podľa ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a priznať úspešnému žalobcovi nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalobcu totiž nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou
za predvídanie výsledku sporu, ktorý závisí od znaleckej činnosti, resp. od úvahy súdu. Takýto právny
názor zastáva aj rešpektovaná odborná literatúra, ale aj ústavný súd.“

Z vyššie uvedeného jednoznačne vyvodili, že v konaniach, v ktorých presný výsledok sporu (výška
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy) závisí od úvahy súdu, je žalobca pre účely nároku na náhradu
trov konania plne úspešný v prípade, ak mu je priznaný žalovaný nárok, hoci suma priznaná je nižšia
ako suma uplatnená. Rozsudok je teda v časti nároku na náhradu trov konania vo vzťahu k žalobcom
2 až 4 správny, keďže nárok na náhradu nemajetkovej ujmy bol žalobcom 2 až 4 plne priznaný (teda

boli v konaní plne úspešní), hoci výška požadovanej a priznanej sumy náhrady nemajetkovej ujmy bola
rozdielna. Bez ohľadu na uvedené však žalobcovia v ďalšom odkázali na svoje odvolanie voči rozsudku,
v ktorom sa, okrem iného, odvolali aj voči výške náhrady nemajetkovej ujmy priznanej Okresným súdom
a nepriznaniu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu postmortálnej ochrany zosnulej dcéryžalobkyne 1, pričom podrobne uviedli, prečo by mala byť každému zo žalobcov priznaná plná žalovaná
suma. Mali za to, že im mal byť priznaný žalovaný nárok v plnom rozsahu. Vzhľadom na skutočnosť,
že v odvolaní žalobcov došlo k chybe v písaní, avšak z obsahu odvolania žalobcov je bez akýchkoľvek

pochybností zrejmé, že toto smerovalo aj proti nepriznaniu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z
titulu postmortálnej ochrany zosnulej L. R. (žaloba v časti tohto nároku bola zamietnutá výrokom V.
rozsudku, ktorý bol odvolaním žalobcov výslovne napadnutý), uvádzajú žalobcovia nižšie odvolací návrh
už s opravenou chybou v písaní. V zmysle vyššie uvedeného žalobcovia považujú odvolanie žalovaného
za nedôvodné a navrhujú, aby mu odvolací súd nevyhovel; zároveň s poukazom na odvolanie žalobcov

navrhujú, aby odvolací súd tomuto vyhovel v celom rozsahu a rozhodol v zmysle odvolania žalobcov, a
teda vydal v súlade s ust. § 388 a § 390 CSP nasledovný rozsudok:
„Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8C/72/2014 zo dňa 03.02.2023
mení vo výroku I., II., III., IV. a VI. tak, že
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 1 sumu 20.000,- EUR do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,
II.Žalovanýjepovinnýzaplatiťžalobcovi2sumu10.000,-EURdo3dníodprávoplatnostitohtorozsudku,

III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 3 sumu 10.000,- EUR do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku,
IV. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 4 sumu 10.000,- EUR do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.
VI. Žalobkyňa 1/ má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

Krajský súd v Bratislave zároveň výrok V. rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8C/72/2014 zo
dňa 03.02.2023 ruší.
Žalobcovia majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške rozhodne
súd samostatným uznesením.“

42. Ďalšie vyjadrenia strany sporu v rámci odvolacieho konania nepodali.

43. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi
podaných odvolaní podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez pojednávania s poukazom na ust.
§ 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že

odvolania oboch procesných strán nie sú dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci,
keď vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom pre posúdenie opodstatnenosti
žaloby a výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil. Svoje skutkové a právne závery v
napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). Odvolací súd sa s
jeho právnym záverom o nedôvodnosti žalobou uplatneného nároku žalobcov 2/ až 4/ proti žalovanému

na náhradu nemajetkovej ujmy nad priznané sumy a aj na peňažné odškodnenie žalobkyne 1/ titulom
postmortálnej žaloby stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). Rovnako
sa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie o dôvodnosti ich žaloby v priznaných výškach.
V odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený
právny záver, keď v odvolaniach uvádzané argumenty nepredstavujú také, s ktorými by sa súd prvej

inštancie v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku nevysporiadal alebo by im nevenoval náležitú
pozornosť. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a nie je preto potrebné
ani jeho dôvody dopĺňať, nakoľko by išlo len o opakovanie právnych záverov súdu prvej inštancie. Práve
z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu
boli zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia.

Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím
dôvodom, zvýraznia právne významné, prípadne skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj odvolacieho
súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 08.10.2009, v zmysle
ktorého ....“ odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok

(II.ÚUS 78/05, III.ÚS 264/08, IV.ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného
posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov vydaných v priebehu príslušného súdneho
konania“. I v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo170/2005 „pokiaľ v odvolacom konaní
dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť
na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“. Možno konštatovať, že v danej veci súd prvej inštancie dal

zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán sporu v snahe garantovať im právo
na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že neboli naplnené očakávania strán sporu a že súd prvej
inštancie nerozhodol v súlade s ich právnymi názormi, neznamená porušenie práva na spravodlivésúdne konanie. Ochranu poskytol stranám v požadovanej kvalite. V záujme zachovania práva strán
sporu na spravodlivý súdny proces sa odvolací súd teda vyjadruje stručne k ich odvolacím námietkam.

44. Najskôr tak odvolací súd poukazuje na odôvodnenie svojho zrušujúceho uznesenia vydaného vo
veci dňa 31.05.2022 č. k. 4Co143/2020-422, v ktorom k otázke trvania alebo zániku zodpovednostného
vzťahu poisťovateľa zákonného poistenia motorového vozidla, prevádzkou ktorého bola zavinená
dopravná nehoda, a poškodeného z tejto dopravnej nehody po smrti vinníka dopranej nehody
jednoznačne uviedol, že sa stotožňuje s právnym posúdením súdu prvej inštancie v tomto smere,

ktorý zaujal právny názor, že hoci žalovaný popieral nárok žalobcov z dôvodu smrti vinníka dopravnej
nehody majúc za to, že povinnosť poskytnúť zadosťučinenie podľa § 13 OZ je osobne spätá s
osobou, ktorá sa dopustila neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, stotožnil sa
s argumentáciou žalobcov, podľa ktorej je ich nárok odvodený od ust. § 11 a nasl. OZ, avšak aj od
zákona č. 381/2001 Z. z., pretože v čase dopravnej nehody existovala poistná zmluva č. 6556425546
na povinné zmluvné postenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel

uzavretá medzi žalovaným a vinníkom dopravnej nehody, preto sa poškodení žalobcovia môžu podľa §
15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. obrátiť so žiadosťou o náhradu škody a aj o náhradu nemajetkovej
ujmy voči žalovanej poisťovni titulom § 11 a 13 OZ v spojení s § 4 ods. 1 písm. a) a § 15 ods. 1 zákona
č. 381/2001 Z. z. aj vtedy, ak priamy páchateľ ( škodca) vinník dopravnej nehody nežije. V danom
prípade mal súd prvej inštancie za dôležitú existenciu poistnej zmluvy na povinné zmluvné poistenie

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a z nej vyplývajúcu povinnosť
žalovaného nahradiť škodu (aj nemajetkovú ujmu), za ktorú poistený zodpovedá a ku ktorej došlo v
čase trvania poistenia zodpovednosti. K uvedenému odvolací súd v zrušujúcom uznesení uviedol, že s
uvedeným právnym posúdením veci ohľadom relevancie smrti vinníka dopravnej nehody k povinnosti
poisťovne plniť poškodeným škodu a v zmysle eurokonformného výkladu pojmu škoda pre účely

povinnosti plnenia poisťovne plniť poškodeným pozostalým obete dopravnej nehody aj nemajetkovú
ujmu, sa stotožňuje a poukázal na správnosť týchto právnych záverov súdu prvej inštancie. Odvolací
súd uviedol, že žalobou uplatnený nárok nie je nárokom podľa § 11 a nasl. OZ, ktorý je daný výlučne
vo vzťahu k osobe zodpovednej za neoprávnený zásah a povinnosť zo zodpovednostného vzťahu sa
nededí.Odvolacísúduviedol,žežalobouuplatnený nárokjenárokomtitulomnáhradyškodyspôsobenej

dopravnou nehodou, keď v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. je poisťovňa, u ktorej bolo povinne zmluvne
poistené vozidlo, ktorého vodič dopravnú nehodu spôsobil, povinná za vinníka dopravnej nehody uhradiť
poškodeným škodu, ktorou sa v zmysle vývinu rozhodovacej súdnej praxe rozumie aj nemajetková
ujma. Dospel k záveru, že smrť vinníka dopravnej nehody a zánik jeho právnej subjektivity je teda bez
právnej relevancie k povinnosti poisťovne plniť náhradu škody poškodeným za škodcu. Odvolací súd tiež

jednoznačne uviedol,žeakžalovanývrámcisvojejobranypoukazovalnasúdnerozhodnutiatýkajúcesa
zániku povinnosti plniť náhradu nemajetkovej ujmy smrťou osoby zodpovednej za neoprávnený zásah
do osobnostných práv fyzických osôb, nie je možné v danej veci z nich vychádzať, nakoľko žalobou
uplatnený nárok nie je nárokom podľa § 11 a nasl. OZ, ale nárokom v zmysle zákona č. 381/2001 Z.
z., s tým, že žalobcovia ako škodu oprávnene a legitímne žiadajú uhradiť nemajetkovú ujmu, ktorá im

smrťou ich blízkej osoby pri dopravnej nehode vznikla. Odvolací súd tak konštatoval existenciu pasívnej
vecnej legitimácie žalovaného vo veci i v prípade smrti vinníka dopravnej nehody a existenciu základu
nároku žalobcov proti nemu.

45. Na týchto už skôr jednoznačne a zrozumiteľne vyslovených a pre súd prvej inštancie aj záväzných

právnych záveroch ohľadom povinnosti žalovaného plniť za škodcu poškodeným škodu a tým aj
nemajetkovú ujmu i po smrti vinníka dopravnej nehody odvolací súd nič nemení a nemieni z dôvodu
hospodárnosti opätovne vyvracať odvolacie argumenty žalovaného v tomto smere, s ktorými sa
vysporiadal už v zrušujúcom uznesení, a to i s poukazom na vyššie uvedenú zásadu jednoty všetkých
súdnych rozhodnutí vydaných v jednom spore. Žalovaný uvádzal tieto odvolacie námietky už v prvom

odvolaní proti prvému rozsudku súdu prvej inštancie vydanému vo veci, preto odvolací súd nebude
nanovo polemizovať s odlišnými právnymi názormi žalovaného, keď poukazuje na to, že i podľa ústavnej
judikatúry do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (aktuálne strany
sporu), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV.ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol pred všeobecným súdom úspešný a aby sa rozhodlo v

súlade s jeho požiadavkami (I.ÚS 50/2004). Žalovaný vytrháva z kontextu jednotlivé dielčie vety
odôvodnenia zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu a prekrúca jeho závery, na základe ktorých
aktuálne v rámci nového odvolania proti preskúmavanému rozsudku súdu prvej inštancie tvrdí, že ak
odvolací súd v zrušujúcom uznesení konštatoval, že žalobou uplatnený nárok nie je nárokom na ochranuosobnosti podľa § 11 a nasl. OZ, ale nárokom podľa zákona č. 381/2001 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, je potrebné ho zamietnuť z dôvodu neexistencie skutočnej
(materiálnej) škody u žalobcov v príčinnej súvislosti s relevantnou dopravou nehodou. Odvolací súd

už v zrušujúcom uznesení dospel k právnemu záveru a zotrváva na ňom, že žalobou uplatnený nárok
je nárokom na náhradu škody podľa zákona č. 381/2001 Z. z., podľa ktorého je žalovaná poisťovňa
priamo hmotnoprávne povinná poškodeným nahradiť škodu za škodcu a ktorou sa v zmysle európskej
judikatúry rozumie okrem škody majetkovej aj škoda (ujma) nemajetková. Odvolací súd nepolemizuje
s právnym názorom žalovaného o tom, že povinnosť vyplývajúca zo zodpovednostného vzťahu titulom

neoprávneného zásahu do osobnosti fyzických osôb podľa OZ smrťou toho, kto neoprávnený zásah
spôsobil, zaniká, keďže ide o nedediteľný záväzok, avšak žalobcami uplatnený nárok v tomto konaní
má iný hmotnoprávny základ, než nároky, ktoré boli predmetom súdnych sporov, na ktoré poukazoval
žalovaný. Ide o hmotnoprávny nárok podľa zákona č. 381/2001 Z.z., podľa ktorého je povinnosť
poisťovne plniť za škodcu škodu poškodeným aj po jeho smrti jednoznačne daná, keďže uvedený zákon
medzi dôvody, pre ktoré poisťovňa nie je povinná plniť, smrť vinníka dopravnej nehody nezaraďuje, keď

škodou, ktorú je priamo poisťovňa povinná za škodcu poškodenému nahradiť, sa okrem majetkovej
rozumie aj škoda nemajetková. Odvolací súd vyjadruje presvedčenie, že žalovaný takto jednoznačne
formulované dôvody odvolacieho súdu pre svoje právne závery chápe a prekrúca ich a vytrháva ich z
kontextu výlučne pre účely kontradiktórnosti sporového konania i v štádiu odvolacieho konania, na čo
je procesne oprávnený.

46. Následne sa odvolací súd zaoberal odvolacími námietkami žalobcov 2/ až 4/ a žalovaného viažucimi
sa k súdom prvej inštancie priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom.

47. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, ktorú si žalobcovia uplatňujú (okrem postmortálneho nároku

uplatneného navyše žalobkyňou 1/), táto má vyjadrovať najmä náhradu za utrpené pocity frustrácie,
šoku, stresu, smútku, straty spoločenstva s milovanou osobou a podobne. K vzniku nemajetkovej ujmy
na osobnosti fyzickej osoby môže dôjsť vzhľadom na odlišnú povahu jednotlivých hodnôt osobnosti
tvoriacich ich fyzickú a morálnu jednotu rôznym spôsobom.

48. Európsky súd pre ľudské práva v niektorých prípadoch porušenia osobnostných práv napr. práva na
život, osobnú slobodu a bezpečnosť, práva na súkromie a rodinný život, dospel k záveru o dostatočnosti
zadosťučineniaformoukonštatovaniaporušeniapráva(napr.Českývs.ČRzodňa6.6.2000,Malhousvs.
ČR zo dňa 12.8.2001, Pavletič vs. SR zo dňa 22.6.2004, Indra vs. SR zo dňa 1.2.2005). V iných, časovo
neskorších prípadoch okrem záveru o porušení týchto práv súčasne priznal úspešným sťažovateľom

náhradu za utrpenú ujmu (rozsudky Kučera vs. SR zo dňa 17.7.2007, Babylonová ves. SR zo dňa
20.6.2006, Turek vs. SR zo dňa 14.2.2006).

49. V prejednávanej a posudzovanej veci bolo relevantným činom vinníka dopravnej nehody a teda
škodcu v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z., za ktorého je žalovaná poisťovňa priamo hmotnoprávne

povinná poškodeným žalobcom plniť, zasiahnuté do práva na súkromný rodinný život matky a
súrodencov nebohej. Sú teda z tejto dopravnej nehody poškodenými, keď im v príčinnej súvislosti s
dopravnou nehodou zavinenou vodičom zákonne poisteným u žalovaného vznikla nemajetková ujma,
ktorá nastala momentom smrti ich dcéry a sestry a ktorej následky v podobe rôznej formy citovej ujmy
u nich určite pretrvávajú a budú ich sprevádzať po celý ďalší život. Takýmto úvahám nasvedčuje súdna

prax vyvíjajúca sa v poslednom období práve so zreteľom na vývin judikatúry ESĽP. Nový prvok do
tejto spoločensky veľmi citlivej občianskoprávnej problematiky vniesla aj novela OZ zakotvením ust. §
447b. Podľa citovaného ust. poškodený má nárok na jednorazové vyrovnanie, ktoré sa posúdi, a suma
jednorazového vyrovnania sa určí podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. Z tejto úpravy
vyplynulo, že ak dôjde k usmrteniu blízkej osoby, má označená pozostalá osoba priamo zo zákona

za predpokladu preukázania blízkeho vzťahu k usmrtenému nárok za vzniknutú nemajetkovú ujmu na
jednorazové odškodnenie, a to bez potreby akéhokoľvek ďalšieho dokazovania. Rodinné vzťahy patria
medzi najfrekventovanejšie medziľudské vzťahy. Najintímnejšími a najsúkromnejšími z nich sú spravidla
vzťahy medzi manželmi, medzi rodičmi a deťmi a v prípade maloletých osôb aj medzi súrodencami. Vo
vnútri rodiny vzniká celý komplex najrozmanitejších vzťahov a väzieb takej povahy a takého charakteru,

že jedným vonkajším zásahom môže byť porušené právo na ochranu osobnosti viacerých členov rodiny
(viď Z III. str. 178).50. Právo na súkromie zahŕňa širokú oblasť súkromia fyzickej osoby, najmä jej súkromného života,
intímnej a rodinnej sféry, vnútorného myšlienkového a citového života. Negatívny zásah do tejto sféry
pôsobí obzvlášť zraňujúco, človeka zbavuje istoty a spôsobuje mu ujmy najrozličnejšieho typu. Normy

občianskeho práva preto zabezpečujú aj ochranu takto chápaného súkromia fyzickej osoby. Za života
vytvorené rodinné putá a citové väzby pretrvávajú spravidla aj po smrti fyzickej osoby a sú naďalej
pozostalými pociťované a prežívané vo forme pamiatky na zomrelého a úcty k nemu. Význam takýchto
pút a väzieb je preto nepopierateľný. V práve na súkromie je teda inkorporované oprávnenie fyzickej
osoby vytvárať, udržiavať a slobodne rozvíjať interpersonálne vzťahy na emocionálnej báze, o to viac

vzťahy medzi príslušníkmi rodiny budované na dlhodobých a citovo mimoriadne silných vzájomných
väzbách. Pri reálnej existencii takýchto vzťahov určitej kvality medzi ľudskými bytosťami dochádza
porušením práva na život jednej z nich k absolútnej a nezvratnej deštrukcii všetkých vybudovaných
citových väzieb a tým k neoprávnenému zásahu do práva na súkromný a rodinný život pozostalých.
Takáto skutočnosť potom, za splnenia predpokladu zániku medziľudských vzťahov a väzieb určitého
stupňa intenzity, zakladá právo dotknutých osôb (pozostalých) na ochranu osobnosti (v danom prípade

na náhradu nemajetkovej škody) so všetkým nárokmi, teda aj s nárokom na náhradu nemajetkovej
ujmy, keď morálne zadosťučinenie pri vyššie uvedenej večnej neodstrániteľnosti následkov rozhodne
nemožno mať za postačujúce.
Medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci
ich súkromného a rodinného života, preto môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k

neoprávnenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Právo na súkromie totiž zahŕňa aj
právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať si vzťahy s inými ľudskými bytosťami, najmä v citovej oblasti,
aby tak fyzická osoba mohla rozvíjať a naplniť vlastnú osobnosť. V prípade, že dôjde k neoprávnenému
zásahu pozostalého žalobcu na rodinný a súkromný život, nie je morálna satisfakcia postačujúca, a
preto má právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V ustálenej judikatúre panuje názor, že

smrť blízkej osoby nemožno nijako vyčísliť peniazmi, náhrada nemajetkovej ujmy preto predstavuje
len určitú satisfakciu, je do istej miery odškodnením straty pozostalým. Výška náhrady nemajetkovej
ujmy sa líši podľa okolností prípadu. Súdy pri rozhodovaní berú do úvahy niekoľko faktorov, napríklad,
či subjekt, ktorý je zodpovedný za smrť blízkej osoby, spôsobil smrť úmyselne alebo z nedbanlivosti,
do akej miery došlo k narušeniu, resp. zásahu do práva na rodinný a súkromný život, aký status

mala zosnulá blízka osoba voči žalobcovi, či bola žalobcovi manželom, dieťaťom alebo rodičom, na
určenie výšky nemajetkovej ujmy má do istej miery vplyv aj finančná situácia zodpovednej osoby. V
neposlednom rade súdy prihliadajú aj na to, či pozostalí boli morálne uspokojení v podobe odsúdenia
páchateľa za trestný čin alebo jeho verejného ospravedlnenia. Každý človek je podľa prirodzenej
právnej teórie jedinečná a neopakovateľná ľudská bytosť, pretože disponuje špecifickými vlastnosťami

a schopnosťami. Podľa článku 15 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na život. Ľudský život
je hodný ochrany už pred narodením. Právo na život patrí bezpochyby spomedzi všetkých ľudských
práv medzi najvýznamnejšie, je najvyššou hodnotou, ktorú sa štáty prijatím medzinárodných dohovorov
týkajúcich sa ochrany základných práv a slobôd a následnou transformáciou do ústavného systému
zaviazali garantovať a ochraňovať pred nezákonnými zásahmi tretích osôb, ako i štátu samotného.

Nemajetková ujma sa nedá presne a úplne vyjadriť v peniazoch, pretože nemajetkovú ujmu nemožno
nikdy reálne nahradiť, pretože ju nie je možné zmerať alebo jednoznačne určiť jej hodnotu. Podľa
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo/265/2009, ak dôjde k smrti jedného
z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty
blízkej osoby a takisto spoločenstva a vzťahu s blízkou osobou. V takomto prípade má pozostalý právo,

aby sa odstránili následky takýchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. V konaní
musí byť preukázaná existencia bezprostredného vzťahu medzi neoprávneným konaním a škodlivým
následkom, spôsobenou nemajetkovou ujmou, tzv. kauzálny nexus. Primeraným zadosťučinením sa
rozumie určitá morálna satisfakcia, napríklad verejné ospravedlnenie, odsúdenie v trestnom konaní,
ale podľa ustáleného právneho názoru je zásah do osobnostných práv a následne ujma najmä na

živote natoľko traumatizujúca, že morálna satisfakcia určite nebude postačujúca. Keďže v súkromnom
práve sa často používa ako sankcia vrátenie veci do pôvodného stavu, čo v prípade smrti blízkej
osoby alebo iného neoprávneného zásahu podľa ustanovenia § 11 OZ nie je možné, jediným možným
zadosťučinením je satisfakcia v podobe náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Túto možnosť pripúšťa
aj § 13 ods. 2 OZ, podľa ktorého, ak by nebolo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto,

že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom súd prihliada na závažnosť ujmy
a okolnosti, za ktorých k zásahu do práva došlo. Negatívny zásah do osobnostnej sféry pôsobí obzvlášť
zraňujúco,človekazbavujeistotyaspôsobujemuujmynajrozličnejšiehotypu.Normyobčianskehoprávapreto v rámci ochrany osobnosti zabezpečujú ochranu takto chápaného súkromia fyzickej osoby. Za
života vytvorené rodinné putá a citové väzby pretrvávajú spravidla aj po smrti fyzickej osoby a sú naďalej
pozostalými pociťované a prežívané formou pamiatky na zomrelého a úcty k nemu.

51. Je nesporné, že smrťou maloletého dieťaťa a súrodenca došlo k pretrhnutiu rodinných a citovo veľmi
hlbokých väzieb a tento stav je nenapraviteľný, keď touto stratou dochádza k strate možnosti ďalšej
realizácie rodinného života a pozostalí ostali ochudobnení o citový vzťah k rodinnému príslušníkovi.
Hodnota ľudského života nie je reálne vyčísliteľná. Dôvody priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch sú

v ust. § 13 ods. 2 OZ, ktoré sa popri normách zákona č. 381/2002 Z. z. samozrejme použije i v danej
veci, uvedené len demonštratívne. Zákon stanovuje jedinú podmienku priznania náhrady nemajetkovej
ujmyvpeniazoch,ktorájesplnenávtedy,aksanemateriálnezadosťučinenienezdápostačujúce.Osobe,
ktorej bola spôsobená ujma, teda nevzniká procesná zodpovednosť preukazovať, že neoprávnený
zásah mal za následok zníženie jej vážnosti a dôstojnosti (3Cdo 137/2008). Porušenie práva na
súkromie sa navyše odlišuje od prípadov neoprávnených zásahov do práva na česť, dôstojnosť a

vážnosť v spoločnosti. Takto dotknutej osobe teda nevzniká procesná povinnosť preukazovať existenciu
difamačných následkov neoprávneného zásahu.

52. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy existencia závažnej ujmy.
Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti zásahu a jeho

intenzitu, trvanie a dôsledky, považuje za ujmu značnú. Nie sú rozhodujúce však jej subjektívne pocity,
ale objektívne hľadisko, či by predmetnú ujmu v danom mieste a čase vnímala ako značnú každá fyzická
osoba. Uvedené je podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade jednoznačné a nesporné.

53. Žalobcovia stratili možnosť realizácie ďalšieho rozvoja rodinného života so svojou maloletou

dcérou a sestrou a zostali ochudobnení o citový vzťah k rodinnému príslušníkovi. Jej nečakaným,
šokujúcim úmrtím došlo k závažnému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcov ako matky
a súrodencov, pričom žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia nemôže byť postačujúcou. Aj keď
výška nemajetkovej umy je výsledkom voľného hodnotenia súdu, je potrebné prihliadnuť na okolnosti,
za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo. Ujmu žalobcov je potrebné kvalifikovať za značnú, a to

nie pre ich subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, že predmetnú ujmu v danom čase a
mieste by tak vnímala každá fyzická osoba. V predmetnej veci došlo k strate najbližšieho člena rodiny,
s ktorým žalobcovia viedli spoločnú domácnosť, išlo o maloleté dieťa žalobkyne 1/ a maloletú sestru
maloletých súrodencov žalobcov 2/ až 4/, s ktorými sa rozvíjali ich vzájomné celoživotné vzťahy, čo
sú pre žalobcov skutočnosti o to viac traumatizujúce a šokujúce. Za druhé kritérium v určení výšky

náhrady nemajetkovej ujmy je potom potrebné považovať okolnosti, za ktorých k zásahu došlo, a teda
miera zodpovednosti za škodu samotným poškodeným (spoluzodpovednosť). Na strane zosnulej neboli
zistené žiadne skutočnosti o jej spoluzavinení, naopak, je potrebné vziať do úvahy, že vinník dopravnú
nehodu spôsobil pod vplyvom alkoholu. Podstatou predmetného konania nie je sankcia, ale náhrada
škody v podobe nemateriálnej ujmy, a to satisfakcia za ňu, ktorá je adekvátna podľa názoru odvolacieho

súdu v priznanej výške, a to so zreteľom na všetky aspekty vyslovené vyššie, ako aj so zreteľom na
ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov SR a ČR v obdobných veciach, keď žalobcovia v
rámci svojho procesného útoku poukazovali na súdne rozhodnutia priznávajúce vyššiu sumu náhrady
a žalovaný v rámci svojej procesnej obrany naopak na existujúce súdne rozodnutia priznávajúce nižšie
sumy náhrad za nemajetkovú ujmu spôsobenú smrťou najbližšieho rodinného príslušníka.

54. Zohľadniac následky dopravenej nehody a okolnosti, za ktorých k nej došlo, dospel odvolací súd
k záveru, že priznaná výška finančného zadosťučinenia ako náhrady škody v podobe nemateriálnej
ujmy je adekvátna spôsobenej nemajetkovej ujme žalobcov, nie je pre žalovaného likvidačná, ktorý
práve s ohľadom na dĺžku súdneho konania a aj známu rozhodovaciu prax sa mohol na povinnosť

plniť finančne pripraviť, zároveň nepredstavuje pre žalobcov neoprávnený a nepoctivý zdroj príjmu
v záujme prípadného polepšenia si v ich sociálnej situácii. Rozhodnutie je zároveň v súlade s
rozhodovacou praxou súdov SR a nepredstavuje v tomto smere žiaden exces. Odvolací súd nevzal
do úvahy dokazovaním zistenú skutočnosť, že žalobcovia sa po dopravenej nehode odsťahovali z
pôvodného miesta bydliska podľa ich tvrdení z dôvodu ohovárania ich rodiny v dedine, nakoľko k tomuto

nedochádzalo z dôvodu dopravnej nehody, ale z dôvodu údajného sexuálneho zneužívania zosnulej
vinníkom dopravnej nehody, teda dôvod tejto ujmy nie je v prevádzke osobného motorového vozidla
a absentuje tu tak príčinná súvislosť medzi prevádzkou motorového vozidla poisteného u žalovaného
a touto ujmou žalobcov, čo však nič nemení na správnosti a adekvátnosti priznanej výšky náhradyjednotlivým žalobcom zohľadniac ich vzťah so zosnulou, ako aj nedôvodnosť nároku vo výške vyššej
než priznanej, nakoľko vykonaným dokazovaním neboli ani tvrdené a teda ani preukázané žiadne
individuálne špecifické mimoriadne následky v príčinnej súvislosti so stratou blízkeho príbuzného,

nakoľko žiaden zo žalobcov nebol na ňu odkázaný ekonomicky, výchovne, vzdelanostne, zdravotne a
pod.

55. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalobkyne 1/ viažuce sa k zamietnutiu jej postmortálneho nároku
proti žalovanému, v tomto smere sa odvolací súd podľa § 387 ods. 2 CSP plne stotožnil s právnymi

závermi súdu prvej inštancie a s odôvodnením napadnutého rozsudku o tejto časti žalobou uplatneného
nároku, keď prihliadol k rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít, z ktorých pri rozhodovaní
vychádzal aj súd prvej inštancie , v zmysle ktorých nie je možné kumulovať nároky na náhradu svojej
nemajetkovej ujmy ako pozostalej osoby s nárokom postmortálnym, nakoľko by tak v prípade jednej
fyzickej osoby došlo ku kumulácii peňažných prostriedkov nad výšku adekvátnu ujme samotného
zosnulého. Podľa súdnych rozhodnutí predložených žalobkyňou 1/ bol vyjadrený právny názor, že

postmortálnou žalobou možno požadovať peňažnú náhradu, avšak nedošlo ku konštatovaniu možnosti
kumulácie nárokov podľa § 11, resp. 13 OZ a § 15 OZ v prípade jedného pozostalého.

56. Ako neopodstatnenú vyhodnotil odvolací súd odvolaciu námietku o nedostatočnom odôvodnení
napadnutého rozsudku, nakoľko zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia a jeho závery nie sú arbitrárne. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán sporovej
veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré na zistený skutkový stav
aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, keď ako už bolo uvedené aj vyššie i podľa ústavnej
judikatúry do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (aktuálne strany

sporu), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV.ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol pred všeobecným súdom úspešný a aby sa rozhodlo v súlade
s jeho požiadavkami (I.ÚS 50/2004). Právne závery súdu prvej inštancie sú konzistentné a dostatočne
preskúmateľné pre obe strany sporu, pre laickú i odbornú právnickú verejnosť a taktiež i pre odvolací
súd, ktorý sa so závermi súdu prvej inštancie stotožňuje.

57. Na základe uvedeného vyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky oboch strán sporu za nedôvodné
a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v celosti podľa ust. § 387 ods. 1 CSP
potvrdil.

58. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti
v konaní podľa ust. § 255 ods. 2 CSP v spojení s ust § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na rovnaký pomer
úspechu a neúspechu všetkých subjektov sporu v odvolacom konaní.

59. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).