Uznesenie – Konkurz ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. január 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4ObdoK/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7120203415
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Praženková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:7120203415.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Praženkovej a
členiek senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej a JUDr. Ivice Čelkovej, v spore žalobkyne X.. V.. N. Q., narodená
X. F. XXXX, bytom K. XX/XXX, XXX XX O. K., zastúpená advokátom JUDr. Danielom Adamčíkom, so
sídlom Janka Kráľa 3, 079 01 Velké Kapušany, IČO: 52 813 479, proti žalovaným 1/ Daňový úrad Košice,
so sídlom Železničná 1, 041 90 Košice, 2/ JUDr. Richard Lukáč, správca majetku dlžníka V. W., nar. X.

X. XXXX, bytom K. XX/XX, XXX XX L., podnikajúci pod obchodným menom: Juraj Makkai, s miestom
podnikania Hlavná 82/97, 076 37 Rad, IČO: 45 431 892, s ukončenou podnikateľskou činnosťou ku dňu
30. decembra 2017 pod obchodným menom: Juraj Makkai, s miestom podnikania Hlavná 82/97, 076 37
Rad, IČO: 45 431 892, so sídlom správcu Táborská 6, 040 01 Košice - mestská časť Juh, zn. správcu:
S1858, zastúpený advokátskou kanceláriou bodnarlegal s. r. o., so sídlom Žriedlova 3, 040 0l Košice -
mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 865 459 a 3/ V. W., narodený X. X. XXXX, bytom K. XX/XX, XXX XX

L.,ourčenievlastníckehopráva,vedenomnaMestskomsúdeKošicepodsp.zn.30Cbi/2/2020(pôvodne
na Okresnom súde Košice I), v konaní o dovolaní žalovaného v 2. rade proti rozsudku Krajského súdu
v Košiciach č. k. 3CoKr/20/2022-240 z 29. júla 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie žalovaného v 2. rade o d m i e t a.

II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému v 2. rade n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania
v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej aj „súd prvej inštancie” alebo „prvoinštančný súd“) prvým výrokom
rozsudku č. k. 30Cbi/2/2020-142 z 27. októbra 2021 určil, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou
osobného motorového vozidla VOLKSWAGEN JETTA 2,0 TDI, výrobné číslo (VIN) D., EČV: G. XXX X..
Druhým výrokom rozsudku žalobkyni priznal náhradu trov konania v plnej výške 100 % voči žalovanému

v 2. rade a tretím výrokom žalobkyni nepriznal náhradu trov konania voči žalovaným v 1. a 3. rade.
Opravným uznesením č. k. 30Cbi/2/2020-346 z 21. februára 2025 súd prvej inštancie postupom podľa §
224 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP”),
opravil v záhlaví písomného vyhotovenia rozsudku z 27. októbra 2025 označenie žalovaného v 2. rade.

2. Z odôvodnenia prvoinštančného rozsudku vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou podľa § 137

písm. c) CSP domáhala určenia, že je výlučnou vlastníčkou predmetného motorového vozidla. Svoj
nárok si uplatnila v pôvodnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 30Cbi/1/2019,
v ktorom sa voči žalovaným v 1. a 2. rade domáhala, aby súd vylúčil zo súpisu všeobecnej konkurznej
podstaty majetok úpadcu V. W.. Súd prvej inštancie konanie o určenie vlastníckeho práva vylúčil na
samostatné konanie vedené pod sp. zn. 30Cbi/2/2020.

3. Žalobkyňa v pôvodnej žalobe o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty dôvodila, že uvedené
mal urobiť už správca konkurznej podstaty (žalovaný v 2. rade) podľa poslednej vety § 167j ods. 2zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZoKR“), avšak z dôvodu, že tak neurobil,
použila zaužívaný a legálny spôsob na uplatnenie ochrany svojich vlastníckych práv ako základného
práva v konkurznom konaní. Podanie určovacej žaloby žalobkyňa odôvodnila tým, že v priebehu konania

o vylúčenie veci z konkurznej podstaty (napriek neexistencii žiadosti žalovaného v 1. rade, aby ju
správca vyzval na podanie vylučovacej žaloby proti jeho osobe) bola na zabezpečenie ochrany svojho
vlastníckeho práva a práva neobmedzene nakladať s vecou nútená podať žalobu o určenie v zmysle
§ 137 písm. c) CSP, t. j. žiadať, aby súd vyslovil, že je výlučnou vlastníčkou veci, ktorá je predmetom
konania o vylúčenie veci z konkurznej podstaty. Okrem iného poukázala na skutočnosť, že v danej

veci je motorové vozidlo registrované na dopravnom inšpektoráte, kde na podnet správcu (žalovaného
v 2. rade) zrejme bola zapísaná poznámka o tom, že vozidlo podlieha konkurzu, a tiež poukázala aj
na písomnú výzvu žalovaného v 2. rade, ktorou ju v rámci konkurzu vyzval na poskytnutie súčinnosti
ohľadom jej motorového vozidla. Žalobkyňa podaním doručeným súdu dňa 10. februára 2021 navrhla,
abysúdpripustildokonaniažalovanéhov3.rade(úpadcavkonkurze),čoodôvodnilapovahoukonaniao
určenievlastníckehopráva,keďžetentoboljejmanželom.Nazákladetohtojejnávrhusúdprvejinštancie

uznesením zo dňa 21. mája 2021 pripustil, aby do konania na strane žalovaných pristúpil žalovaný v
3. rade.

4. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa preukázala a
bolo to potvrdené svedeckými výpoveďami v konaní, ako aj vyjadrením žalovaného v 3. rade, že

finančné prostriedky v sume 11.400,-- eur na zakúpenie motorového vozidla získala žalobkyňa z
finančných prostriedkov, a to z darovaných peňazí. Od rodičov získala 10.000,-- eur (ktorú skutočnosť
súd konštatoval aj v rozsudku v konaní vedenom pod sp. zn. 30Cbi/1/2019 s tým, že uvedené preukázala
aj čestnými prehláseniami darcov - svojich rodičov) a zvyšok kúpnej ceny 1.400,-- eur žalobkyni darovala
jej babka, s ktorou žila v spoločnej domácnosti a dávala jej tieto peniaze z dôchodku. Tieto skutočnosti

potvrdili v konaní vypočutí svedkovia a tiež žalovaný v 3. rade, ktorý uviedol, že v danej dobe nežil
s vtedajšou manželkou v spoločnej domácnosti, nemali žiadne spoločné príjmy, majetok ani spoločnú
finančnú hotovosť.

5. S poukazom na uvedené zistenia súd prvej inštancie určil, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou

predmetného motorového vozidla, a teda žalobe vyhovel. Svoje rozhodnutie po právnej stránke
odôvodnil poukazom na ustanovenia § 137 písm. c) CSP (určenie práva, ak je daný naliehavý právny
záujem), § 123 Občianskeho zákonníka (vlastnícke právo) a § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka
(ochrana vlastníckeho práva). Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil vo vzťahu
k žalovanému v 2. rade plným úspechom žalobkyne a ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Rozhodnutie o

nepriznaní náhrady trov konania žalobkyni voči žalovaným v 1. a 3. rade odôvodnil skutočnosťou, že
žalobkyňa voči nim náhradu priznať nežiadala.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný v 2. rade (ďalej tiež ako „žalovaný 2/“)
z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), c), d), f) a h) CSP, o ktorom rozhodol Krajský

súd v Košiciach ako súd odvolací rozsudkom č. k. 3CoKR/20/2022-240 z 29. júla 2024, ktorým rozsudok
súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd, konštatujúc
správne zistený skutkový stav a na jeho základe správne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie,
na doplnenie a zdôraznenie jeho správnosti z hľadiska hmotného práva, k odvolaniu žalovaného 2/ a k
podstatným tvrdeniam strán sporu v odvolacom konaní, vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa § 365

ods. 1 písm. a) CSP konštatoval splnenie všetkých procesných podmienok, ktorých naplnenie je pre
priebeh konania nevyhnutné, na základe čoho vyhodnotil, že namietnutý odvolací dôvod daný nie je.

7. Vo vzťahu k námietke žalovaného 2/ o nezaplatení súdneho poplatku za podanie žaloby, odvolací súd
poukázaním na znenie § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a na skutočnosť, že

žalobkyňanebolasúdomnazaplateniepoplatkuvyzvaná,uviedol,ženezaplateniesúdnehopoplatkunie
je dôvodom, ktorý by v predmetnom prípade mohol napĺňať nesplnenie procesnej podmienky konania,
naviac, konanie by ani nemohlo byť podľa § 10 ods. 2 písm. b) zákona o súdnych poplatkoch zastavené,
pretože vo veci došlo k rozšíreniu podanej žaloby, keďže žaloba o vylúčenie veci z konkurznej podstaty
bola žalobkyňou rozšírená o určenie vlastníckeho práva k danej veci.

8. Odvolací súd za nedôvodnú vyhodnotil aj námietku ohľadne označenia žalovaného v 2. rade, keď
uviedol, že v pôvodnej žalobe o vylúčenie veci zo súpisu majetkovej podstaty úpadcu (žalovaného v 3.
rade) bol žalovaný v 2. rade označený dostatočne určito a správne. Z tohto konania bol neskôr vylúčenýnárok žalobkyne na určenie vlastníckeho práva na (tu prebiehajúce) samostatné konanie, pričom sa
osoba žalovaného v 2. rade nijako nezmenila. K označeniu žalovaného 2/ odvolací súd poznamenal,
že súd prvej inštancie ho v záhlaví svojho rozsudku síce neuviedol správne (neuviedol označenie

konkrétneho úpadcu, ktorého správu v tejto veci vykonáva), vzápätí však dodal, že tento nedostatok
neznamená, že by neboli splnené procesné podmienky konania, keď naviac túto zjavnú chybu v písaní
rozsudku, by mal súd prvej inštancie odstrániť spôsobom podľa 224 CSP (pozn. dovolacieho súdu:
tento nedostatok súd prvej inštancie odstránil vydaním opravného uznesenia č. k. 30Cbi/2/2020-346
z 21. februára 2025, ktorým opravil záhlavie rozsudku súdu prvej inštancie č. k. 30Cbi/2/2020-142 z

27. októbra 2021, ako i uznesení súdu prvej inštancie č. k. 30Cb/2/2020-260 z 21. októbra 2024, č. k.
30Cb/2/2020-327 z 30. januára 2021 a č. k. 30Cb/2/2020-332 z 31. januára 2025).

9. Žalovaný v 2. rade podstatnú časť svojho odvolania odôvodnil existenciou prekážky rozhodnutej veci,
pretože otázka vlastníckeho práva k vozidlu podľa neho už bola vyriešená ako predbežná otázka v
konaníovylúčenítejtovecizkonkurznejpodstatyvedenomnaOkresnomsúdeKošiceI,vktoromužbolo

právoplatne rozhodnuté rozsudkom sp. zn. 30Cbi/1/2019 zo dňa 22. januára 2020 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4CoKR/32/2020 zo dňa 15. decembra 2020. Vo vzťahu k uvedenej
námietke odvolací súd zdôraznil, že v príslušných súdnych konaniach nejde o rovnaký predmet konania
a nie je daný ani rovnaký okruh účastníkov konania (keďže v konaní o vylúčenie veci z konkurznej
podstaty nebol účastníkom žalovaný v 3. rade), preto prekážka rozhodnutej veci vo veci naplnená nie je.

10. Za nenaplnený vyhodnotil odvolací súd aj odvolací dôvod uplatnený žalovaným 2/ podľa § 365 ods.
1 písm. b) a c) CSP, ktorý podľa neho mal byť daný tým, že vo veci rozhodol vylúčený sudca, pretože išlo
o sudcu, ktorý vec o určenie vlastníckeho práva vylúčil „sám pre seba” z konania, ktoré viedol o vylúčení
veci z konkurznej podstaty v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 30Cbi/1/2019.

Odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie vyššie uvedeným spôsobom a ani iným spôsobom
procesné práva žalovaného 2/ neporušil, nakoľko podľa príslušného Rozvrhu práce Okresného súdu
Košice I pre rok 2020 (Článok 3) mal vo vylúčenej veci konať a aj konal rovnaký sudca. Podľa žalovaného
práve takýto procesný postup konajúceho sudcu je dôvodom jeho zaujatosti, k čomu však odvolací súd
poznamenal, že podľa § 49 ods. 3 CSP dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú

v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti, naviac žalovaný 2/ počas konania pred
súdom prvej inštancie (a ani neskôr) námietku zaujatosti vôbec nevzniesol.

11. Rovnako za nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil námietku žalovaného 2/ uplatnenú podľa § 365 ods.
1 písm. d) CSP, spočívajúcu v porušení viazanosti súdu inými rozhodnutiami (rozhodnutiami vo veci

vylúčenia majetku z konkurznej podstaty), tvrdiac, že súd prvej inštancie uvedené ani nijako nevysvetlil.
Odvolací súd vyslovil, že na danú vec nie je možné aplikovať tzv. subjektívnu záväznosť rozsudku
podľa § 228 CSP, navyše otázka vlastníckeho práva k predmetnému vozidlu bola v konaní o vylúčenie
veci zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu vyriešená iba predbežne s tým, že v danom konaní nebolo
dokazovanie uskutočnené v rozsahu, ako to bolo vykonané v konaní o určení vlastníckeho práva.

12. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom uplatneným žalovaným 2/ podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP
odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie okrem iného vyvodil svoje skutkové zistenia z dokazovania
vykonaného v súvisiacom konaní o vylúčení veci, z ktorého vyplynul záver, že žalobkyňa na zakúpenie
motorového vozidla použila v sume 10.000,-- eur finančnú čiastku, ktorú získala darovaním od svojich

rodičov. Sporným pre rozhodnutie o určení vlastníckeho práva zostal doplatok kúpnej ceny v sume
1.400,-- eur, resp. skutočnosť, z akých zdrojov žalobkyňa túto časť kúpnej ceny získala. Totožne so
súdom prvej inštancie, aj odvolací súd z obsahu vykonaného dokazovania vyvodil záver, že aj finančnú
čiastku na doplatok kúpnej ceny vo výške 1.400,-- eur získala žalobkyňa darovaním, ktorú skutočnosť
potvrdili svedecké výpovede rodičov žalobkyne (Q. Z. a F. Z.), ale aj výpoveď žalovaného v 3. rade (ďalej

tiež ako „žalovaný 3/“), ktorý o predmetnom motorovom vozidle (resp. o jeho zakúpení žalobkyňou)
nemal žiadnu vedomosť až do oznámenia žalovaného v 2. rade. Skutočnosť, že uvedení svedkovia sú
rodičmi žalobkyne (ktorá okolnosť podľa žalovaného v 2. rade spochybňuje ich vierohodnosť), nie je
podľa odvolacieho súdu dostatočným dôvodom, ktorý by mal znamenať, že svedkovia nevypovedajú
pravdu. Odvolací súd zohľadnil to, že žalobkyňa so žalovaným v 3. rade (úpadcom) neviedli spoločnú

domácnosť už od 15. apríla 2016, pričom predmetné motorové vozidlo bolo žalobkyňou zakúpené až
dňa 16. augusta 2018, t. j. viac ako 2 roky po ukončení ich manželského súžitia. Z uvedeného mal
odvolací súd za zrejmé, že žalobkyňa na zakúpenie vozidla použila svoje vlastné prostriedky získané
darovaním, ktoré neboli súčasťou ich bezpodielového spoluvlastníctva, čo potvrdil aj samotný žalovanýv 3. rade. Žalovaný v 2. rade pri tvrdení, že motorové vozidlo bolo zakúpené z prostriedkov patriacich
do bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne a žalovaného v 3. rade, vychádzal iba zo skutočnosti, že
v čase zakúpenia vozidla boli manželmi, ktorý predpoklad však bol vyvrátený vykonaným dokazovaním

(svedecké výpovede, potvrdenie Obecného úradu Veľký Horeš ohľadom spoločného bývania žalobkyne
a žalovaného v 3. rade a výpoveď žalovaného v 3. rade). Žalovaný v 2. rade hodnovernosť svedeckých
výpovedí síce spochybnil, ale v zásade ich nepravdivosť nijako nepreukázal, preto v kontexte zisteného
skutkového stavu (dlhodobé odlúčenie žalobkyne a žalovaného v 3. rade) odvolací súd uzavrel, že
žalobkyňa podľa § 143 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) nadobudla predmetné vozidlo do svojho

výlučného vlastníctva z jej vlastných prostriedkov získaných darovaním (tzv. transformácia daru).

13. Odvolací súd v ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku vyslovil, že neobstojí ani argumentácia
žalovaného 2/, podľa ktorej bolo v konaní o vylúčenie veci z konkurznej podstaty úpadcu právoplatne
rozhodnuté o forme vlastníctva k predmetnému vozidlu (teda že vec patrí do bezpodielového
spoluvlastníctva), pretože otázka vlastníctva bola riešená iba predbežne na základe obmedzeného

dokazovania. Po doplnení dokazovania v tu prebiehajúcom konaní o určenie vlastníckeho práva po
náležitom a doplnenom zistení skutkového stavu veci súd prvej inštancie správne dospel k záveru,
že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou veci. Obdobne podľa odvolacieho súdu neobstojí stanovisko
žalovaného 2/, podľa ktorého je žalobkyňou navrhované znenie petitu nevykonateľné a chýba v ňom
formulácia „je výlučnou vlastníčkou ku dňu vyhlásenia rozsudku”, ku ktorému tvrdeniu odvolací súd

poznamenal, že v civilnoprávnom konaní je iba na rozhodnutí žalobcu, ako sformuluje svoj žalobný
návrh, o ktorom návrhu neskôr rozhodne súd (pričom v tomto prípade súd o žalobe rozhodol tak, že
je opodstatnená).

14. K opakovaným námietkam žalovaného 2/ spočívajúcim v tvrdení o neexistencii naliehavého

právneho záujmu na vydaní rozsudku o určení vlastníckeho práva, odvolací súd uviedol, že v danom
prípade je vlastnícke právo žalobkyne ohrozené, čo podľa odvolacieho súdu okrem iného dostatočne
potvrdzuje samotná skutočnosť, že vo veci žalobkyne bol medzičasom vydaný rozsudok Okresného
súdu Košice I sp. zn. 30Cbi/l/2019 z 22. januára 2020, ktorým bola zamietnutá jej žaloba o vylúčenie
predmetnejvecizosúpisukonkurznejpodstatyžalovanéhov3.rade,atedaajnazákladetohtorozsudku

existuje reálna obava zo zásahu do jej vlastníckeho práva uskutočnením predaja jej motorového vozidla
postupom podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

15. Napokon vo vzťahu k námietke žalovaného 2/ o nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie
ohľadom trov konania v tom smere, že žalobkyni bol priznaný nárok na nahradenie trov konania iba

voči nemu samotnému, odvolací súd poukázal na to, že žalobkyňa priznanie náhrady trov konania voči
žalovaným v 1. a 3. rade nežiadala, navyše títo žalovaní vznik tohto sporu ani nespôsobili. Uviedol, že
CSP ani iný zákon takúto konkrétnu procesnú situáciu síce nerieši, avšak s ohľadom na stav veci súd
prvej inštancie rozumne a správne v súlade s Čl. 4 CSP o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňou
a žalovanými v 1. a 3. rade rozhodol tak, že ich náhradu žalobkyni nepriznal, ktoré rozhodnutie je v

súlade s § 255 CSP.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a Čl. 4 CSP a žalobkyni, ktorá bola v odvolacom konaní
úspešná, priznal voči žalovanému v 2. rade plnú náhradu trov odvolacieho konania, zároveň jej nepriznal

náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným v 1. a 3. rade.

17. Zdôrazniac predmet sporu, odvolací súd v závere svojho rozhodnutia uviedol, že otázka vlastníckeho
práva k vozidlu žalobkyne bola skutočne (ako to namietal žalovaný v 2. rade) predbežne vyriešená
v konaní o vylúčenie veci z konkurznej podstaty tak, že vec patrí do bezpodielového spoluvlastníctva

žalobkyne a žalovaného v 3. rade. Dokazovaním vykonaným v tomto konaní sa však toto predbežné
posúdenievlastníckehoprávapreukázaloakonesprávne,čobolospôsobenétým,žežalobkyňavkonaní
o vylúčení veci podľa záverov konajúcich súdov (na rozdiel od tohto konania o určenie vlastníckeho
práva) nezvládla dostatočne svoje dôkazné bremeno. Obidve tieto konania (t. j. o vylúčenie veci a aj
o určenie vlastníckeho práva k tejto veci) boli pôvodne vedené v jednom konaní o vylúčenie veci zo

súpisnej podstaty, pričom súd prvej inštancie „veľmi nešťastne a nelogicky“ zvolil ten postup, že po
vylúčení určovacej žaloby na samostatné konanie rozhodol najprv o žalobe o vylúčení veci z konkurznej
podstaty a až následne rozhodol o určení vlastníckeho práva k motorovému vozidlu žalobkyne. Za
rozumný a správnejší postup však odvolací súd označil taký, kedy by sa najprv rozhodlo o tom, či ježalobkyňa výlučnou vlastníčkou veci a až následne by sa rozhodovalo o opodstatnenosti vylúčenia tejto
veci z konkurznej podstaty úpadcu. Prioritné rozhodnutie o určení vlastníckeho práva k veci by zabránilo
vzniku existujúcej paradoxnej situácie, keď obsah rozhodnutí v dvoch súvisiacich konaniach ohľadom

formy vlastníckeho práva k veci, je rozdielny.

18. Proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný v 2. rade (ďalej tiež ako „dovolateľ“)
dovolanie, vyvodzujúc jeho prípustnosť z ustanovení § 420 písm. c) a f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

19. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. c) CSP žalovaný v 2. rade, dôvodiac
ustanovením § 167b zákona č. 7/2005 Z. z., uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „Ústavný súd SR“ alebo „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 669/2016-14 zo dňa 8. septembra 2016,
ako i rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8Cob/70/2019 zo dňa 30. júna 2020, konajúcim
súdom vytkol, že konanie o určenie vlastníckeho práva trpí neodstrániteľnými vadami tvrdiac, že v
konanítýkajúcomsamajetkudlžníka,ktorýpodliehakonkurzu,nemôževystupovaťnastranežalovaných

súčasne správca konkurznej podstaty ako žalovaný v 2. rade a ako samostatný účastník aj dlžník,
na ktorého je vyhlásený konkurz, ako žalovaný v 3. rade. Tvrdí, že žalovaný 3/ nemal procesnú
spôsobilosť samostatne konať, keďže táto v zmysle ZoKR prešla na žalovaného 2/. Dovolateľ nesúhlasí
s odôvodnením odvolacieho súdu v bode 10.2. napadnutého rozsudku o tom, že žalovaný 2/ bol
označený správne v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 30Cbi/1/2019 (o vylúčenie

veci z konkurznej podstaty) i v ďalších nadväzujúcich konaniach. Podľa dovolateľa uvedené nemôže
automaticky znamenať, že tomu tak bolo aj v tu vedenom konaní o určenie vlastníckeho práva. Poukázal
ďalej na to, že žalobkyňa v žalobe označila žalovaného 2/ všeobecne ako správcu konkurznej podstaty
bez toho, aby uviedla, v mene a na účet ktorého dlžníka koná. Následne podaním z 20. februára
2021 navrhla, aby súd do konania pripustil žalovaného 3/, ktorému návrhu súd prvej inštancie vyhovel.

Vyslovil, že ak by aj dovolací súd pripustil, že v konaní vedenom na súde prvej inštancie, ako i v
odvolacom konaní mali všetci účastníci procesnú spôsobilosť, boli správne označení, a teda boli splnené
procesné podmienky, nebol zo strany žalovaného 2/ daný súhlas na vedenie, resp. pokračovanie v
takomtokonaní.Vzáverečastidovolaniavenovanejprocesnejvadeuplatnenejpodľa§420písm.c)CSP
dovolateľ konajúcim súdom vytkol, že hoci odvolací súd v bode 10.2. napadnutého rozsudku uviedol,

že označenie žalovaného 2/ v rozsudku súdu prvej inštancie predstavuje zjavnú chybu v písaní, ktorú
mal prvoinštančný súd odstrániť postupom podľa ustanovenia § 224 CSP, do dňa podania dovolania sa
tak nestalo. Uvedené (ne)konanie prvoinštančného súdu tak predstavuje zásah do jeho práv, keďže ako
správca nemôže byť v rozsudku označený ako účastník konajúci v mene a na účet samého seba.

20. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ konajúcim súdom vytkol
porušenieprincípuprávnejistoty,keďvpomernekrátkomčasovomodstupevydalidverozhodnutia,ktoré
si navzájom odporujú, resp. na základe ktorých je možné vyvodiť dva protichodné závery či odporujúce
si povinnosti žalovaného 2/ vo vzťahu ku konkrétnemu majetku zapísanému do konkurznej podstaty,
keď rozsudkom č. k. 30Cbi/1/2019-163 zo dňa 22. januára 2020 súd prvej inštancie určil, že motorové

vozidlo zn. VOLKSWAGEN JETTA 2,0 TDI, VIN: D., Ečv: G. XXX X. (ďalej len „motorové vozidlo”) patrí
do konkurznej podstaty v rámci konkurzu vyhláseného na majetok žalovaného 3/, vzápätí ten istý súd
prvej inštancie rozsudkom č. k. 30Cbi/1/2019-163 z 22. januára 2020 určil, že vlastníčkou označeného
motorového vozidla je žalobkyňa. Takýto postup, kedy príslušne konajúci súd prostredníctvom toho
istého sudcu v konaní o vylúčenie veci z konkurznej podstaty, po podaní žaloby žalobkyne o určenie

vlastníckeho práva, vylúči konanie o určenie vlastníckeho práva na samostatné konanie, následne
rozhodne najskôr o tom, že táto vec patrí do konkurznej podstaty a v krátkom časovom slede v konaní
o určenie vlastníckeho práva určí, že tá istá vec patrí do vlastníctva žalobkyne, považuje dovolateľ
za neudržateľný a nesúladný s požiadavkou predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Dovolateľ má za
to, že pokiaľ súd prvej inštancie v konaní o vylúčenie veci z konkurznej podstaty vedenom pod sp.

zn. 30Cbi/1/2019 vylúčil konanie o určenie vlastníckeho práva na samostatné konanie, javilo sa ako
jediné rozumné a vecne správne riešenie rozhodnúť najprv v tomto vylúčenom konaní a až následne, v
závislosti od jeho výsledku, aj v pôvodnom konaní o vylúčenie veci z konkurznej podstaty

. Tvrdí ďalej, že tým, že súd prvej inštancie v konaní o vylúčenie veci z konkurznej podstaty úpadcu

(žalovaného 3/), vedenom pod sp. zn. 30Cbi/1/2019 konštatoval, že predmetné motorové vozidlo patrí
do masy nevysporiadaného bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej tiež len „BSM“), t. j.
žalobkyne a žalovaného 3/ (ktoré rozhodnutie potvrdili i súdy odvolací a dovolací), potom treba mať
za to, že otázkou vlastníckeho práva k motorovému vozidlu sa súdy, hoci predbežne, zaoberali už vkonaní o vylúčenie veci z konkurznej podstaty žalovaného 3/, preto nemohol byť daný naliehavý právny
záujem žalobkyne na určení vlastníckeho práva k vozidlu v konaní vedenom voči žalovaným 1/ až 3/.
Určenie či neurčenie vlastníckeho práva žalobkyne v konaní o určenie vlastníckeho práva podľa názoru

žalovaného 2/ nemôže mať akýkoľvek vplyv na zápis majetku do súpisu majetku všeobecnej podstaty
v konkurze vyhlásenom na majetok žalovaného 3/. Žalovaný 2/ má za to, že ak už raz bolo rozhodnuté
o zamietnutí vylučovacej žaloby, má právo speňažiť motorové vozidlo zapísané do súpisu všeobecnej
podstaty, a prípadné rozhodnutie v konaní o určenie vlastníckeho práva k tomuto vozidlu nemôže mať
žiadny vplyv na jeho prípadné speňažovanie v konkurze. Má ďalej za to, že keďže rozhodnutie o

zamietnutí vylučovacej žaloby „predbehlo“ rozhodnutie o určení vlastníckeho práva, právoplatnosťou
rozsudku Okresného súdu Košice I č. k. 30Cbi/1/2019-163 z 20. januára 2020 odpadol naliehavý právny
záujem žalobkyne na určení jej vlastníckeho práva a tým, že súd prvej inštancie pokračoval v konaní o
určenie vlastníckeho práva, došlo podľa názoru žalovaného 2/ k porušeniu jeho procesného práva na
spravodlivý proces, keďže takýto postup je v rozpore s princípom právnej istoty, resp. predvídateľnosti
súdnych rozhodnutí.

21. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uplatnenému podľa § 420 písm. f) CSP, žalovaný 2/ namietol ďalej
svojvôľu pri hodnotení dôkazov, považujúc ho za arbitrárne. Tvrdí, že súd vychádzal výlučne z výpovedí
osôb spriaznených. resp. blízkych žalobkyni (rodičia žalobkyne a žalovaný 3/), a to bez toho, aby tento
vzťah a potenciálnu tendenciu týchto osôb vypovedať v prospech žalobkyne, bral do úvahy. Výpovede

blízkych osôb o údajnom darovaní finančných prostriedkov na kúpu motorového vozidla, spolu s
tvrdením žalovaného 3/ o tom, že v čase nadobudnutia motorového vozidla nežil v spoločnej domácnosti
so žalobkyňou, súčasne potvrdením Obecného úradu Veľký Horeš o tom, že žalobkyňa a žalovaný
3/ v čase nadobudnutia motorového vozidla nežili v spoločnej domácnosti, nemôžu podľa dovolateľa
postačovať na preukázanie pôvodu finančných prostriedkov, resp. spôsobu ich nadobudnutia. Žalovaný

2/ nesúhlasí s odôvodnením odvolacieho súdu v bode 16. napadnutého rozsudku, v ktorom uviedol,
že otázka vlastníckeho práva bola v konaní o vylučovacej žalobe posúdená predbežne nesprávne.
Dôvodiac zásadou kontradiktórnosti, dispozičnou a prejednacou zásadou žalovaný 2/ tvrdí, že ak
žalobkyňa v konaní o vylučovacej žalobe neuniesla dôkazné bremeno, nesplnila si svoju povinnosť
tvrdiť, označovať a predkladať dôkazy riadne či včas, potom nemôže byť rozhodnutie súdu v neprospech

žalobkyne považované za nesprávne, o to viac v situácii, keď takéto rozhodnutie bolo potvrdené
odvolacím i dovolacím súdom. Rovnako nemôže byť na ťarchu žalovaného 2/ skutočnosť uvádzaná
v bode 12. rozsudku odvolacieho súdu o tom, že v konaní o vylučovacej žalobe nebolo dokazovanie
uskutočnené v rozsahu, v akom bolo uskutočnené v konaní o určenie vlastníckeho práva. Tým, že
súd vylúčil konanie o určenie vlastníckeho práva na samostatné konanie, pričom najprv rozhodol v

konaní o vylučovacej žalobe a až následne o určovacej žalobe, dal žalobkyni potenciálny priestor na
dotvorenie si skutkového stavu a dôkazov vo svoj prospech, keďže už vedela, čo jej bolo vyčítané v
konaní o vylučovacej žalobe, resp. čo dostatočne v predmetnom konaní nepreukázala, a teda na čo
sa má sústrediť v konaní o určenie vlastníckeho práva. Avšak napriek uvedenému žalobkyňa podľa
názoru žalovaného 2/ ani v tomto konaní nepredložila také dôkazy, na základe ktorých by bolo možné

vyvodiť iný záver, než tomu bolo v konaní o vylučovacej žalobe, pretože len zachraňovala dôkaznú
núdzu výpoveďami blízkych osôb či právne irelevantným potvrdzovaním nežitia v jednej domácnosti
so žalovaným 3/. Žalovaný 2/ tvrdí, že nebol absolútne žiadny legitímny dôvod na vylúčenie žaloby
o určenie vlastníckeho práva na samostatné konanie, keďže obidve konania vychádzali z totožného
skutkového základu, týkali sa tých istých strán, pričom vylúčenie konania o určenie vlastníckeho práva

nebolo ani v záujme hospodárnosti či efektívnosti konania. Konštatovanie odvolacieho súdu v bode 10.3.
napadnutého rozsudku o tom, že predmetné konania nemali rovnaký predmet ako aj okruh účastníkov,
považuje žalovaný 2/ za výslovne formalistické, rigorózne a nesprávne. Hoci čo do výrokov, sú konania
odlišné, avšak obidve konania záviseli od vyriešenia tej istej rozhodujúcej otázky, a to, či motorové
vozidlo patrí alebo nepatrí do BSM. Žalovaný 2/ sa nestotožňuje ani s konštatovaním odvolacieho súdu

v totožnom bode o tom, že okruh účastníkov bol odlišný, keďže v konaní o vylučovacej žalobe nebol
účastníkom žalovaný 3/. Takýto záver však žalovaný 2/ považuje za irelevantný, keďže žalovaný 3/
nemal či nemohol byť účastníkom konania ani v konaní o určenie vlastníckeho práva, nakoľko na jeho
majetokbolvyhlásenýkonkurz,atedaje/bolzanehooprávnenýkonaťibasprávca.Žalovaný2/poukázal
i na odôvodnenie odvolacieho súdu v bode 13.1. napadnutého rozsudku, v ktorom uviedol, že súd

vyvodzoval svoje skutkové zistenia aj z dokazovania vykonaného v konaní o vylučovacej žalobe; vo
vzťahu k uvedenému tvrdí, že súd má dospieť k skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov
a tvrdení strán, nie vyvodzovaním skutočností z iných súdnych konaní. Pre úplnosť žalovaný 2/ dodal,
že samotná žalobkyňa navrhla konanie o vylúčenie vlastníckeho práva a konanie o vylučovacej žalobespojiť do jedného konania, nie jedno z týchto konaní vylúčiť. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaný
2/ opakovane namietol, že súd konal v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, keď vylúčil konanie
o určovacej žalobe na samostatné konanie.

22. Ďalšiu vadu v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP žalovaný 2/ vzhliada v konaní súdu napriek
tomu, že žalobkyňa nezaplatila súdny poplatok za žalobu. Tvrdí, že konajúci súd pochybil, keď nevyzval
žalobkyňu na zaplatenie súdneho poplatku, a bez zhojenia tohto nedostatku vo veci rozhodol. Neobstojí
podľa neho názor vyjadrený v rozsudku odvolacieho súdu, podľa ktorého podaním žaloby o určenie

vlastníckeho práva došlo iba k rozšíreniu pôvodnej žaloby, preto sa postup podľa § 161 ods. 3 CSP,
resp. § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. nemal aplikovať. Podľa názoru žalovaného 2/ v predmetnom
prípade nešlo o rozšírenie pôvodnej žaloby, ale o novú samostatnú žalobu o určenie vlastníckeho práva.

23. Napokon vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP žalovaný 2/ namietol, že výroky
II. a III. rozsudku odvolacieho súdu, rovnako aj súdu prvej inštancie, sú v rozpore so zásadou úspechu

vo veci. Tvrdí, že

nemá oporu v právnych predpisoch také rozhodnutie súdu, ktoré zaviaže na náhradu trov konania
žalobkyne iba jedného zo žalovaných napriek tomu, že úspech vo veci nemal ani jeden zo žalovaných.
Vzhľadom na to, že žalobkyni bolo vyhovené v plnom rozsahu, t. j. mala 100 % úspech vo veci, pričom

žiaden zo žalovaných nemal ani len 1 % úspech vo veci, konajúce súdy mali zaviazať na náhradu
trov konania všetkých žalovaných, nielen žalovaného 2/. Tvrdí zároveň, že potreba vedenia konania o
určenie vlastníckeho práva nebola spôsobená konaním jeho osoby, teda sa oň nepričinil žalovaný 2/,
ale potenciálne rovnakou mierou aj žalovaný 1/, ktorý trval na zaradení sporného motorového vozidla
do súpisu majetku všeobecnej podstaty v konkurze vyhlásenom na majetok žalovaného 3/.

24. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uplatnenému podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalovaný 2/
konajúcim súdom vytkol navodenie stavu, kedy v konaní o vylúčení motorového vozidla zo súpisu
konkurznej podstaty nebola tretia osoba úspešná, a teda nemá akýkoľvek právny prostriedok, ktorý by
jej umožňoval domáhať sa opätovne jeho vylúčenia zo súpisu, keďže v konaní o určenie vlastníckeho

práva súd určil, že vlastníkom totožného motorového vozidla je žalobkyňa. Konajúce súdy tak podľa
žalovaného 2/ de facto i de iure rozhodli, že konkurzu vyhlásenému podľa 4. časti ZoKR môže podliehať
majetok patriaci tretej osobe. Žalovaný 2/ tvrdí, že možnosť zápisu majetku tretej osoby

do súpisu všeobecnej podstaty v konkurznom konaní podľa 4. časti ZoKR pritom explicitne zo znenia
ZoKR nevyplýva, pričom nebola riešená ani v rámci doterajšej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaný 2/ sformuloval v dovolaní tri otázky, ktoré v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu neboli riešené a ktoré znejú: i. „Môže konkurzu vyhlásenému podľa 4. časti
ZoKR podliehať majetok tretej osoby, odlišnej od osoby dlžníka ?” ii „Môže správca konkurznej podstaty
v konaní podľa 4. časti ZoKR na základe rozsudku, ktorým príslušne konajúci súd zamietne žalobu
o vylúčenie konkrétneho majetku zo súpisu všeobecnej podstaty, ponechať tento majetok v súpise

všeobecnej podstaty a speňažiť ho napriek tomu, že iným - neskorším rozhodnutím súdu bolo vo
vzťahu k tomuto majetku určené vlastnícke právo tretej osobe, odlišnej od dlžníka?“ iii. „Môže správca
konkurznej podstaty v konaní podľa 4. časti ZoKR nevylúčiť zo súpisu a následne speňažiť majetok
tretej osoby, ktorej žaloba o vylúčenie predmetného majetku z konkurznej podstaty bola zamietnutá, no
v konaní o určenie vlastníckeho práva bolo určené jej vlastnícke právo k tomuto majetku ?” Žalovaný

2/ poukázal na to, že predmetná otázka je jasne, určito a zrozumiteľne vyriešená vo vzťahu k majetku
podliehajúcemu konkurzu vyhlásenému podľa 2. časti ZoKR [(§ 67 ods. 1 písm. c) a d)], podľa ktorej
konkurzu podlieha majetok, ktorý zabezpečuje úpadcove záväzky, resp. iný majetok, ak to ustanovuje
tento zákon (a teda aj majetok tretích osôb).

25. Na základe všetkých vyššie uvedených tvrdení žalovaný 2/ navrhol, aby dovolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie č. k. 30Cbi/2/2020-142 z 27. októbra 2021, ako aj potvrdzujúci rozsudok odvolacieho
súdu č. k. 3CoKR/20/2022-240 z 29. júla 2024, zrušil a konanie zastavil, alternatívne aby sám rozhodoltak, že žalobu žalobkyne zamietne a žalovanému 2/ prizná náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho
i dovolacieho konania v plnom rozsahu.

26. Žalovaný 2/ v závere svojho dovolania postupom podľa § 444 CSP navrhol odklad vykonateľnosti
a právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu č. k. 3CoKR/20/2022-240 z 29. júla 2024, dôvodiac
tým, že nadobudnutím právoplatnosti a vykonateľnosti napadnutého rozsudku by zo strany žalobkyne
mohlo dôjsť k prevedeniu vlastníckeho práva, či inému nakladaniu s motorovým vozidlom, a to bez
prihliadnutia na závery konania o vylúčenie majetku z konkurznej podstaty. Tretia osoba, ktorá by

potenciálne nadobudla vlastnícke právo od žalobkyne konajúc dobromyseľne, že ho nadobúda od
vlastníka, by následne mohla nesúhlasiť s jeho vydaním na účely speňažovania v konkurze, čo by viedlo
k neúmernému odďaľovaniu uspokojenia veriteľov, predlžovaniu samotného konkurzu vyhláseného na
majetok žalovaného 3/ a produkovaniu ďalších súdnych sporov.

27. K dovolaniu žalovaného 2/ sa vyjadrila žalobkyňa písomným podaním z 5. novembra 2024 (č. l.

293 - 294 spisu), v ktorom, považujúc uplatnené dovolacie dôvody za neodôvodnené, navrhla dovolanie
odmietnuť a zaviazať žalovaného 2/ na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. K podanému
dovolaniu sa písomne vyjadril i žalovaný 1/ podaním z 11. novembra 2024 (č. l. 296 - 298 spisu), v
ktorom sa s dovolacími dôvodmi žalovaného 2/ stotožnil v plnom rozsahu, považuje ich za dôvodné a
opodstatnené, preto dovolaciemu súdu navrhol, aby rozhodnutia prvoinštančného i odvolacieho súdu

zrušil a konanie zastavil, resp. aby sám rozhodol o zamietnutí žaloby žalobkyne.

28. Písomné vyjadrenia žalobkyne i žalovaného 1/ zaslal súd prvej inštancie žalovanému 2/, ktorý v
písomnomvyjadrenínač.l.311-313zotrvalnadovolacíchdôvodochvplnomrozsahu.Ďalšievyjadrenia
vo vzťahu k dovolaniu v konaní nenasledovali.

29. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd SR“ alebo „najvyšší súd“ alebo „ dovolací
súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala sporová strana, v neprospech ktorej
bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (resp. v tomto konkrétnom
prípadeadvokátskoukanceláriou)vsúladesustanovením§429ods.1CSP,beznariadeniadovolacieho

pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou CSP) preskúmal vec a dospel k záveru, že tento
mimoriadny opravný prostriedok žalovaného v 2. rade je potrebné odmietnuť. V nasledujúcich bodoch
dovolací súd uvádza stručné odôvodnenie svojho rozhodnutia (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP):

30. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie

odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti v Civilnom sporovom poriadku. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je
prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.

31. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho
súdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom týkajúcim sa jeho dôvodnosti.
Zo zákonných ustanovení upravujúcich otázku prípustnosti dovolania je zrejmé, že na to, aby sa
dovolacísúdmoholzaoberaťvecnýmprejednanímdovolania,musiabyťsplnenépodmienkyprípustnosti
dovolania vyplývajúce z § 420 alebo § 421 CSP, a tiež podmienky dovolacieho konania, t. j. aby (okrem

iného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie dôvody a aby
tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.

32. Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej,
alebo ktorým sa konanie končí, pokiaľ trpí niektorou z procesných vád konania vymenovaných v písm.

a) až f) predmetného ustanovenia (zakotvujúce tzv. vady zmätočnosti). Dovolanie prípustné podľa § 420
CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod
sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1, 2 CSP).

33. Naproti tomu pre dovolanie prípustné podľa § 421 CSP platí, že ho možno odôvodniť iba tým, že

rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa
vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikujekonkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový
stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, avšak ho nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych záverov vyvodil nesprávne

právne závery.

34. Dovolací súd je rozsahom dovolania viazaný [§ 439 CSP, okrem prípadov uvedených v písm. a) až c)
citovaného ustanovenia]. Rovnako je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP). Dovolacím
dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní. Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v

konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. c), resp. písm. f) CSP, je (procesnou)
povinnosťoudovolateľavysvetliťvdovolaní,zčohovyvodzujeprípustnosťdovolaniaaoznačiťvdovolaní
náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a §
432 ods. 1 CSP). V dôsledku uvedenej viazanosti dovolacieho súdu dovolacím dôvodom, dovolací
súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím
dôvodom (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/59/2017 z 8. júna 2017).

35. V tu posudzovanej veci žalovaný 2/ v dovolaní uplatnil dovolacie dôvody v zmysle § 420 písm. c)
a písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

36. Podľa § 420 písm. c) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo

veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom
v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník.

37. Z obsahu dovolania je zrejmé, že vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. c) CSP dovolateľ
vzhliada v tom, že v konaní týkajúcom sa majetku dlžníka, ktorý podlieha konkurzu, nemohol vystupovať

na strane žalovaných súčasne správca konkurznej podstaty ako žalovaný v 2. rade a ako samostatný
účastník aj dlžník, na ktorého je vyhlásený konkurz, ako žalovaný v 3. rade. Tvrdí preto, že žalovaný v
3. rade nemal procesnú spôsobilosť samostatne konať v konaní vedenom na súde prvej inštancie pod
sp. zn. 30Cbi/2/2020 a následne na odvolacom súde v konaní vedenom pod sp. zn. 3CoKR/20/2022,
keďže táto v zmysle ZoKR prešla na žalovaného v 2. rade.

38. Dovolací súd zo súdneho spisu zistil, že konkurz na majetok úpadcu - V. W. bol vyhlásený ešte
pred začatím tohto súdneho konania, pričom zo spisu vyplýva, že osobné motorové vozidlo, ku ktorému
určenie vlastníckeho práva je predmetom tohto konania, bolo zapísané správcom do súpisu konkurznej
podstaty úpadcu. Žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 1. marca 2019, sa žalobkyňa domáhala

vylúčenia tohto motorového vozidla z konkurznej podstaty úpadcu V. W. s tým, že konanie bolo vedené
pod sp. zn. 30Cbi/1/2019. Ďalším podaním, prvoinštančnému súdu doručeným dňa 15. mája 2019, sa
žalobkyňa domáhala určenia, že je výlučnou vlastníčkou predmetného osobného motorového vozidla.
Súd prvej inštancie, posúdiac okolnosti prípadu tak, že oba označené veci sa na spojenie nehodia,
uznesením č. k. 30Cbi/1/2019-153 z 8. januára 2020, podľa § 166 ods. 2 CSP vylúčil konanie o určenie

vlastníckeho práva k hnuteľnej veci - predmetného osobného motorového vozidla, na samostatné
konanie, ktoré je vedené pod sp. zn. 30Cbi/2/2020. V označenom konaní súd prvej inštancie uznesením
č. k. 30Cbi/2/2020-87 z 21. mája 2021 postupom podľa § 79 CSP na návrh žalobkyne pripustil, aby
do konania na strane žalovaných pristúpil ako žalovaný v 3. rade V. W., nar. X. X. XXXX, bytom K.
XX/XX, XXX XX L.. Prvoinštančný súd tak vyhovel návrhu žalobkyne zdôvodnenému povahou konania

o určenie vlastníckeho práva k veci tvrdiac, že žalovaný v 3. rade bol jej manželom, argumentujúc
súčasne rozpornými tvrdeniami strán sporu ohľadne toho, či vec je vo výlučnom vlastníctve alebo
v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, a teda kedy a z akých zdrojov bola vec zakúpená.
Nevyhnutnosť účasti žalovaného v 3. rade odôvodňovala zároveň tým, že motorové vozidlo je zahrnuté
do súpisu podstát úpadcu, jej bývalého manžela, ktorý je oddlžený a že správca v rámci individuálneho

konkurzu podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii BSM nevysporiadava.

39. Zo spisu ďalej vyplýva, že Okresný súd Košice I rozsudkom č. k. 30Cbi/1/2019-163 z 15. decembra
2020 zamietol žalobu žalobkyne o vylúčenie motorového vozidla zo súpisu majetku úpadcu, ktorý
rozsudok ako vecne správny potvrdil Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 4CoKR/32/2020-346 z 15.

decembra 2020; o dovolaní žalobkyne proti označenému rozsudku odvolacieho súdu rozhodol Najvyšší
súd SR ako súd dovolací uznesením sp. zn. 2Obdo/55/2021 z 28. októbra 2021, jeho odmietnutím.40. Dovolateľ v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. c) CSP namietol nedostatok procesnej
spôsobilosti na strane žalovaného v 3. rade, za ktorého vzhľadom k tomu, že je úpadcom, mal v konaní
vystupovať ako účastník len správca.

41. Podľa § 67 CSP, každý môže pred súdom samostatne konať v rozsahu, v akom má spôsobilosť na
právne úkony.

42. Ustanovenie § 67 CSP upravuje tzv. procesnú spôsobilosť, t. j. spôsobilosť pred súdom samostatne

konať. Táto sa odvíja od hmotnoprávnej spôsobilosti vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na
seba povinnosti. Vzhľadom k tomu, že voči žalovanému 3/ je vedené konkurzné konanie podľa zákona
o konkurze a reštrukturalizácii, je potrebné pri posudzovaní jeho procesnej spôsobilosti prihliadnuť
na účinky vyhlásenia konkurzu, ktoré upravuje zákon o konkurze a reštrukturalizácii v piatej hlave. V
dôsledku vyhlásenia konkurzu okrem iného prechádza na správcu v zmysle § 44 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii oprávnenie nakladať s majetkom, ktorý podlieha konkurzu. Treba pritom rozlišovať,

či ide o majetok úpadcu, ktorý patrí do konkurznej podstaty alebo majetok tretích osôb, ktorý patrí do
konkurznej podstaty. Ohľadom majetku úpadcu, ktorý patrí do konkurznej podstaty je správca oprávnený
konať za úpadcu vo veciach týkajúcich sa tohto majetku a správca koná v mene a na účet úpadcu.
Fyzická osoba má spôsobilosť vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti
(spôsobilosť na právne úkony) v plnom rozsahu od dosiahnutia plnoletosti (na rozdiel od procesnej

subjektivity - spôsobilosti byť účastníkom konania). Plnoletosť sa nadobúda dovŕšením osemnásteho
roku. Pred dosiahnutím tohto veku sa plnoletosť nadobúda len uzavretím manželstva. Treba uviesť,
že vyhlásením konkurzu úpadca nestráca právnu subjektivitu a naďalej má spôsobilosť na práva a
povinnosti a aj spôsobilosť na právne úkony v takom rozsahu, ako ju mal do vyhlásenia konkurzu. Do
spôsobilosti na právne úkony sa mu zasahuje zo zákona o konkurze a reštrukturalizácii tým, že pri

právnych úkonoch, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu a pri nakladaní s ním v mene a
na účet úpadcu koná správca. Majetok, ktorý nepodlieha konkurzu, je v plnom rozsahu v dispozičnom
oprávnení úpadcu. Pokiaľ ide o majetok tretích osôb, ktorý je zapísaný do konkurznej podstaty, a to buď
ako majetok sporný, či patrí do podstaty alebo ako majetok tretích osôb, pri ktorom nie je spor o tom, že
do konkurznej podstaty patrí. Sporný majetok nie je správca oprávnený speňažiť a vykonáva len jeho

správudodoby,kýmsúdnerozhodneojehovylúčenízosúpisu.Aksúdžalobuojehovylúčeniezosúpisu
zamietne alebo márne uplynie lehota na podanie vylučovacej žaloby, sporný majetok zostáva definitívne
v súpise konkurznej podstaty. Majetok tretích osôb, ktorý nesporne patrí do konkurznej podstaty je taký,
ktorý tretie osoby nadobudli na základe odporovateľných právnych úkonov alebo majetok, ktorým tretie
osoby zabezpečujú záväzok úpadcu. Takýto majetok správca speňažuje, pričom ohľadom tohto majetku

správca nevystupuje ako zástupca úpadcu, ale vystupuje ako zákonný zástupca tretej osoby správami,
akoby išlo o majetok úpadcu. (Ďurica, M. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. 4. Vydanie.
Praha: C. H. Beck, 2021, s. 431 - 439)

XX. Vyhlásenie konkurzu má vplyv aj na prebiehajúce súdne konania (§ 47 zákona o konkurze a

reštrukturalizácii), ktoré sa ak sa týkajú majetku podstaty ex lege prerušujú. V danom prípade však
konkurz bol vyhlásený pred začatím tohto konania o určenie vlastníckeho práva. Podľa § 47 ods. 5
zákona o konkurze a reštrukturalizácii súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho
konkurzu patriaceho úpadcovi, možno po vyhlásení konkurzu začať len na návrh správcu, návrhom
podaným voči správcovi v súlade s týmto zákonom alebo z podnetu orgánu príslušného na konanie,

pričom účastníkom konania namiesto úpadcu je správca. Z uvedeného vyplýva, že súdne konania,
ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu, ktorý patrí úpadcovi, sa môžu po vyhlásení konkurzu
začať voči správcovi, ktorý bude v sporovom konaní na strane žalovaného namiesto úpadcu vtedy, ak to
umožňuje tento zákon (napríklad o určenie pohľadávok, o vylúčenie majetku zo súpisu). V prípade, že
žalobca po vyhlásení konkurzu podá návrh vo veci, ktorá sa týka konkurznej podstaty voči úpadcovi a nie

voči správcovi, je to otázka pasívnej vecnej legitimácie, a keďže vo veciach, ktoré sa týkajú konkurznej
podstaty je počas konkurzu pasívne legitimovaný výlučne správca, je to dôvod pre zamietnutie žaloby z
dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného. Ako už bolo uvedené úpadca vyhlásením konkurzu
nestrácaspôsobilosťbyťúčastníkomkonaniavoveciach,ktorésatýkajúmajetkupatriacehodopodstaty,
ani spôsobilosť procesnú. (Ďurica, M. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. 4. Vydanie.

Praha: C. H. Beck, 2021, s. 432, s. 461 - 471)

44. V predmetnej veci nejde o spor podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii ako je napr. konanie
o určenie právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky, poradia, zabezpečenia zabezpečovacím právomalebo poradia zabezpečovacieho práva popretej pohľadávky (§ 32 ods. 6 ZoKR), konanie o vylúčenie
majetku zo súpisu (§ 78 ods. 3 ZoKR) ani o iné konanie vyplývajúce zo zákona o konkurze a
reštrukturalizácii. V danom prípade ide o žalobu o určenie vlastníckeho práva podľa § 137 písm. c) CSP,

ktoré konanie začalo až po vyhlásení konkurzu.

45. Keďže, ako už bolo vyššie uvedené úpadca vyhlásením konkurzu nestráca procesnú spôsobilosť,
preto ju nestratil ani žalovaný 3/. Dovolací súd vzhľadom na vyššie uvedené uzatvára, že existencia
dôvodupodľa§420písm.c)CSPnebolazistená,apretoprípustnosťpredmetnéhodovolanianezakladá.

46. Napokon vo vzťahu k námietke dovolateľa spočívajúcej v tvrdení, že do dňa podania dovolania súd
prvej inštancie neodstránil zjavnú chybu v písaní vo vzťahu k označeniu žalovaného v 2. rade, dovolací
súd poukazuje na skutočnosť, že uvedený nedostatok prvoinštančný súd odstránil opravným uznesením
č. k. 30Cbi/2/2020-346 z 21. februára 2025, vydaním ktorého došlo k náprave v označení správcu
konkurznej podstaty v súlade s ustanovením § 167b ods. 1 ZoKR, podľa ktorého oprávnenie dlžníka

nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu, ako aj konať vo veciach týkajúcich sa tohto majetku
vyhlásením konkurzu prechádza na správcu; správca koná v mene a na účet dlžníka. Predmetným
uznesením totiž súd prvej inštancie postupom podľa § 224 CSP opravil v záhlaví písomného vyhotovenia
rozsudku č. k. 30Cbi/2/2020-142 z 27. októbra 2021 označenie žalovaného v 2. rade tak, ako je uvedené
aj záhlaví tohto uznesenia. Takúto opravu súd môže v zmysle § 224 CSP urobiť kedykoľvek, a to aj bez

návrhu strán sporu.

47. Vzhľadom na vyššie uvedené má dovolací súd za to, že dovolateľ uplatňuje dôvod prípustnosti
dovolania podľa § 420 písm. c) CSP neopodstatnene, existencia vady v konaní uvedenej v tomto
ustanovení nebola zistená, a tak nezaložila prípustnosť podaného dovolania v tejto časti.

48.Kdovolacejnámietkevzmysleustanovenia§420písm.f)CSP,podľaktoréhojedovolanieprípustné,
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, dovolací súd uvádza nasledovné:

49. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej

právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I.
ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

50. Pre naplnenie prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP je nevyhnutné kumulatívne splnenie
troch zákonných znakov, ktorými sú: 1) nesprávny procesný postup súdu, 2) tento nesprávny procesný
postup znemožnil strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, súčasne 3) intenzita tohto
zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces). Pod pojmom

„nesprávny procesný postup“, ktorý odôvodňuje prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP v
zmysle aktuálnej judikatúry ústavného súdu možno rozumieť faktickú, vydaniu konečného rozhodnutia
predchádzajúcu činnosť alebo nečinnosť súdu, teda procedúru prejednania veci (to ako súd viedol
spor) znemožňujúcu strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariacu možnosť jej aktívnej
účasti na konaní. Pod tento pojem však spadá aj absencia odôvodnenia súdneho rozhodnutia, jeho

nedostatočnosť, nezrozumiteľnosť, nepresvedčivosť, či svojvoľnosť, nezabezpečujúca všetky atribúty a
garancie spravodlivej súdnej ochrany. Nemožno totiž oddeľovať procesný postup súdu a rozhodnutie,
ktoré je jeho sumárom a výsledkom, pretože celý faktický procesný postup súdu a naň nadväzujúci
myšlienkový pochod hodnotenia skutkového stavu a jeho subsumovania pod relevantnú právnu
normu je stelesnený v odôvodnení rozhodnutia súdu a práve cez odôvodnenie rozhodnutia musí

byť preskúmateľný (pozri aj nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 120/2020 z 21. januára 2021). K
vade zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj vtedy, ak je konanie postihnuté rôznymi
závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady
voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné,neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces (IV. ÚS 252/04).

51. Podľa názoru žalovaného v 2. rade, konajúce súdy porušili jeho práva tým, že rozhodli v rozpore s
princípomprávnejistoty,ďalejnamietolnedostatoknaliehavéhoprávnehozáujmunapredmetnejžalobe,
argumentujúczároveňsvojvôľouprihodnotenídôkazov,napokontvrdiac,žekonalivrozporesozásadou
hospodárnosti konania. Vo vzťahu k tvrdenej prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ
konajúcim súdom vytkol, že konali napriek tomu, že žalobkyňa nezaplatila súdny poplatok za žalobu,

ako i to, že na náhradu trov konania zaviazali len osobu žalovaného 2/.

52. Rozpor s princípom právnej istoty dovolateľ vzhliada v rozhodnutí súdu prvej inštancie, ktorým
žalobe žalobkyne o určenie vlastníckeho práva k vozidlu v tomto konaní vyhovel (a ktorý potvrdil svojím
rozsudkom aj súd odvolací), a to v rozpore so skorším rozsudkom totožného súdu prvej inštancie
č. k. 30Cbi/1/2019-163 z 22. januára 2020, ktorým súd rozhodol o nevylúčení totožného motorového

vozidla zo súpisu majetku konkurznej podstaty úpadcu (rovnako potvrdený rozsudkom odvolacieho
súdu č. k. 4CoKR/32/2020-346 z 15. decembra 2020, vo vzťahu ku ktorým rozhodnutiam najvyšší súd
ako súd dovolací uznesením sp. zn. 2Obdo/55/2021 z 28. októbra 2021 odmietol dovolanie žalobkyne
podané v predmetnom konaní). Dovolateľ tvrdí, že otázku vlastníctva vozidla súdy predbežne posúdili
už v konaní o vylúčenie vozidla z konkurznej podstaty úpadcu tak, že vozidlo patrí do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov; tým, že v tu prebiehajúcom konaní súdy nevzali uvedenú okolnosť na zreteľ,
vznikolpodľadovolateľarozporvtom,žetoistévozidlojenajednejstranesúčasťoukonkurznejpodstaty,
na strane druhej však súdy určili, že to isté vozidlo je výlučným vlastníctvom žalobkyne.

53. Ústavný súd SR už mnohokrát označil princíp právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov

práva v právny poriadok za neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených čl. 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (m. m. II. ÚS 48/97, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS
1/04, PL. ÚS 6/04 atď.). Vo vzťahu k princípu právnej istoty ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane
tiež zdôraznil, že s jeho uplatňovaním v právnom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti,
trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem (napr. PL. ÚS 15/98, tiež PL.

ÚS 1/04 alebo PL. ÚS 8/04).

54. V náleze sp. zn. II. ÚS 152/2018 z 11. júla 2018 ústavný súd vyslovil, že zákonným naplnením
požiadaviek a princípov právneho štátu, konkrétne právnej istoty, je inštitút právoplatnosti súdnych
rozhodnutí. Právoplatnosť v civilnom procese značí predovšetkým nezmeniteľnosť súdneho rozhodnutia

a jeho záväzné účinky na právne vzťahy medzi účastníkmi, ktoré prostredníctvom inštitútu právoplatnosti
nadobudli kvalitu judikovaných právnych vzťahov, t. j. vzťahov aprobovaných súdnou mocou. Do účinkov
právoplatnosti možno zasiahnuť len v prípadoch presne ustanovených zákonom a len z dôvodov, ktoré
sú významnejšie než je záujem štátu na právnej istote a stabilite súdnych rozhodnutí (porov. nález
ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 43/95 z 10. septembra 1996).

55. Vo vzťahu k otázke viazanosti súdu súdnym rozhodnutím v inej veci Najvyšší súd SR v uznesení
sp. zn. 4Obdo/49/2022 z 31. júla 2023 vyslovil, že „...jedinou časťou súdneho rozhodnutia, ktorá
nadobúda právoplatnosť, je jeho výrok. Prejudiciálny účinok právoplatnosti skoršieho rozsudku v novom
(ďalšom) občianskom súdnom (civilnom sporovom) konaní s neidentickým predmetom konania (inak

by tu bola prekážka rei iudicatae) je pre súd záväzný, ak právoplatným rozsudkom už bolo o danej
otázke rozhodnuté. Aby však takéto posúdenie bolo záväzné, otázka, ktorá je predbežnou otázkou v
inom súdnom konaní, musela byť v predchádzajúcom súdnom konaní právoplatne skončenom, priamym
predmetom sporu a musela byť posúdená vo výroku rozsudku. Právne posúdenie predbežnej otázky
v odôvodnení rozhodnutia nemôže predurčovať hmotnoprávny stav pre rozhodnutie, ktoré ešte súdom

nebolo vydané. Súd je teda viazaný iba výrokom rozsudku, nie jeho odôvodnením. Pre súd je tak
záväzné posúdenie predbežnej otázky uskutočnené v inom konaní medzi totožnými účastníkmi, ak ide
o otázku riešenú vo výroku rozhodnutia, t. j. otázku, ktorá bola predmetom konania, pričom riešenie
ostatných otázok, s ktorými sa súd musel v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať, nie je pre súd v
inej veci záväzné (porovnaj rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 26Cdo 2804/2012 z 12.

júna 2014 a sp. zn. 32Cdo 4004/2014 z 3. decembra 2013). Pokiaľ ide o iný (nie ten istý) nárok (predmet
konania), zásadne platí, že ak v skončenom konaní účastníkov (sporových strán) došlo právoplatným
súdnym rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento (nový) nárok (neidentický
s predmetom skončeného konania) odvodzuje, súd v tomto ďalšom (novom) občianskom súdnomkonaní pri zodpovedaní predbežnej otázky (ktorá právoplatným súdnym výrokom sa už vyriešila ako
vec sama), je týmto vyriešením viazaný. Súd preto v takom prípade nesmie vychádzať z iného záveru
ohľadom existencie, resp. neexistencie uloženej povinnosti medzi tými istými účastníkmi, než ako o

tomto ich právnom vzťahu už bolo právoplatne rozhodnuté (porovnaj aj rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 1Cdo 44/2010 z 31. januára 2012). Ústavný súd vo svojom náleze z 20. januára 2010 sp. zn.
II. ÚS 349/2009 konštatoval, že vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z § 135 ods. 2 OSP,
ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159
ods. 2 OSP, konajúci všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné

rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením
daného prípadu. Pokiaľ pri riešení prejudiciálnej otázky zaujme odlišné stanovisko, je takýto jeho postup,
resp.znehovyplývajúcizáverarbitrárnyprejednoznačnýrozporsozákonom(viacktomupozrirozsudok
NS SR sp. zn. 3Cdo/115/2016 z 28. júna 2017). Treba však podotknúť, že pokiaľ je určitá otázka
riešená (v rámci dôvodov rozhodnutia) v inom, skoršom, právoplatnom súdnom rozhodnutí, mala by
byť v záujme právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, aj v následnom rozhodnutí riešená

rovnako. Súd sa s predchádzajúcim riešením konkrétnej právnej otázky vysloveným v odôvodnení iného
súdneho rozhodnutia v obdobnej veci však obligatórne nemusí stotožniť, ale v prípade, že sa súd s
jej riešením v inom súdnom rozhodnutí nestotožňuje, musí v záujme právnej istoty a zrozumiteľnosti
súdnych rozhodnutí, svoje odlišné riešenie danej otázky podrobne zdôvodniť.“

56. Je zjavné, že súdy v konaní o vylúčenie veci z konkurznej podstaty úpadcu otázku vlastníctva
motorového vozidla vo výroku rozsudku neposudzovali (ani to nie je zmyslom žaloby o vylúčenie veci
z konkurznej podstaty); súd prvej inštancie žalobu žalobkyne o vylúčenie motorového vozidla zo súpisu
majetku úpadcu zamietol, a to z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie voči žalovanému v 2. rade
(správcovi konkurznej podstaty) a z dôvodu, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno o tom, že sporné

motorové vozidlo, vylúčenia ktorého sa zo súpisu podstaty domáhala, nepatrí do zaniknutého BSM, a
teda do konkurznej podstaty úpadcu podľa § 167i ods. 1 ZoKR, keďže nepreukázala, že bolo zakúpené
výlučnezinýchprostriedkovakotých,ktorépatrilidoBSMžalobkyneaúpadcu.Spoukazomnauvedené,
rozhodnutie súdu, resp. súdov v predmetnom konaní o tom, že vec - motorové vozidlo sa nevylučuje z
konkurznej podstaty, má za následok, že správca je oprávnený vozidlo speňažiť v prospech veriteľov

úpadcu. Dovolací súd na tomto mieste súhlasí s dovolateľom, že skutočnosť určenia vlastníckeho
práva žalobkyne k predmetnému vozidlu v tomto konaní, nemá za následok vylúčenie predmetnej
veci zo súpisu konkurznej podstaty. V oboch konaniach ide o iný druh žaloby, a to v jednom ide o
vylučovaciu žalobu vyvolanú osobitnou povahou konaní podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii a
v druhom o určovaciu žalobu v civilnom konaní, pričom v konaní o vylučovacej žalobe nebola otázka

vlastníctva vylučovanej veci vyriešená (ani to nie je účelom vylučovacej žaloby). Uvedené vyplýva aj z
judikatúryústavnéhosúdu,keďuviedol,že„Vylučovaciužalobujepotrebnéodlišovaťodžalobyourčenie
vlastníckeho práva. Zapísanie určitého majetku do súpisu konkurznej podstaty umožňuje správcovi
nakladaťstakýmtomajetkompodliehajúcimkonkurzuanáslednehospeňažovať.Právnymprostriedkom
ochrany inej osoby (spravidla vlastníka) proti neoprávnenému zahrnutiu takéhoto majetku do súpisu

konkurznej podstaty je práve vylučovacia (excindačná) žaloba. Rozhodnutie súdu o určení vlastníckeho
práva žalobcu nie je takou právnou skutočnosťou, ktorá by mala sama osebe za následok vylúčenie tejto
veci zo súpisu majetku patriacej do konkurznej podstaty.“ (II. ÚS 193/2019 z 3. júla 2019). Nemožno
pretosúhlasiťstvrdenímdovolateľaonežiadúcejprekvapivostisúdnehorozhodnutiavtuposudzovanom
prípade, pretože zamietnutie vylučovacej žaloby v konkurznom konaní nie je prekážkou rozhodovania

súdu o určovacej žalobe. Naviac nesprávnosť právneho záveru o určení vlastníctva k predmetnému
motorovému vozidlu, či naliehavého právneho záujmu na tomto určení, nie je dôvodom pre dovolací
prieskum v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP, ale môže byť predmetom dovolania
podaného podľa § 421 CSP.

57. Ďalšie porušenie práva na spravodlivý proces dovolateľ vzhliada v nedostatku existencie
naliehavého právneho záujmu na predmetnej žalobe. Tvrdená vada by v rámci dovolacieho dôvodu
podľa § 420 písm. f) CSP bola daná v prípade, ak by ju súdy neskúmali, čo však nie je tento prípad.
Odvolací súd v napadnutom rozsudku, bode 13.3. zdôvodnil existenciu naliehavého právneho záujmu
žalobkyne na podanej žalobe, a to ohrozením jej vlastníckeho práva, zdôrazniac túto skutočnosť

vydaním rozsudku Okresného súdu Košice I
č. k. 30Cbi/1/2019-163 z 22. januára 2020, ktorým súd zamietol žalobu žalobkyne o vylúčenie
motorového vozidla zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu, v dôsledku ktorej okolnosti existuje reálna
obava zo zásahu do jej vlastníckeho práva uskutočnením predaja predmetného vozidla postupom podľazákona o konkurze a reštrukturalizácii. Na tomto mieste dovolací súd zdôrazňuje, že konania pred
súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV.
ÚS 489/2011), ktorá skutočnosť zahŕňa požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí

všeobecných súdov (tak prvoinštančného súdu, ako aj súdu odvolacieho, prípadne aj dovolacieho),
ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania. S poukazom na uvedené, aj v prípade,
že zdôvodnenie existencie naliehavého právneho záujmu v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie
absentuje, tento nedostatok je zhojený odôvodnením odvolacieho súdu, ktorý sa tejto okolnosti podľa
názoru dovolacieho súdu venoval dostatočne a vysvetlil jeho existenciu spôsobom zodpovedajúcim

kritériám pre odôvodňovanie súdnych rozhodnutí, zakotveným v § 220 ods. 2 CSP, v spojení s § 378 ods.
1 CSP. Pokiaľ ide o samotné posúdenie naliehavého právneho záujmu žalobkyne na podanej žalobe,
toto už predstavuje otázku právnu, ktorú v časti dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP uplatniť
možné nie je a v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 CSP ju dovolateľ nevzniesol.
Vzhľadom k tomu ani v tejto časti nebola založená prípustnosť podaného dovolania.

58. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ v ďalšej časti dovolania
argumentuje svojvôľou pri hodnotení dôkazov tvrdiac, že súd prvej inštancie vychádzal výlučne z
výpovedí osôb spriaznených. resp. blízkych žalobkyni (rodičia žalobkyne a žalovaný 3/), a to bez toho,
aby tento vzťah a potenciálnu tendenciu týchto osôb vypovedať v prospech žalobkyne, bral do úvahy.
Namietol tiež, že tým, že súd vylúčil konanie o určenie vlastníckeho práva na samostatné konanie,

pričom najprv rozhodol v konaní o vylučovacej žalobe a až následne o určovacej žalobe, dal žalobkyni
potenciálny priestor na dotvorenie si skutkového stavu a dôkazov vo svoj prospech, keďže už vedela, čo
jejbolovyčítanévkonaníovylučovacejžalobe,resp.čodostatočnevpredmetnomkonanínepreukázala,
a teda na čo sa má sústrediť v konaní o určenie vlastníckeho práva.

59.Dovolacísúdkprocesudokazovaniavovšeobecnostiuvádza,žezákonvychádzazozásadyvoľného
hodnotenia dôkazov, ktorá znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického
myšlienkového postupu, pričom hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo zisteného skutkového
stavu veci a výsledok hodnotenia dôkazov má byť súčasťou rozsudku. K posudzovaniu a hodnoteniu

procesu dokazovania musia súdy vyššej inštancie v konaniach o opravných prostriedkoch pristupovať
individuálne. Ak by sa všeobecný súd v procese dokazovania v sporovom konaní dopustil takej chyby,
ktorej následkom by bol výsledok konania (rozhodnutie vo veci samej) poznačený porušením niektorej z
inštitucionálnych požiadaviek práva na spravodlivé prejednanie veci, je povinnosťou dovolacieho súdu
takúto chybu konania preskúmať na podklade dovolania podaného z dôvodu zmätočnosti podľa § 420

písm. f) CSP (viď napr. II ÚS 395/2024).

60. Civilný sporový poriadok v § 132 ods. 1 ukladá sporovej strane povinnosť označiť dôkazy na
preukázanie rozhodujúcich skutočností. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie,
ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je však už vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie

sporových strán. Ak aj súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, alebo vykoná iné
dôkazy ako navrhli strany, následkom uvedeného môže byť len neúplnosť skutkových zistení (vedúca k
vydaniunesprávnehorozhodnutia).Uvedenépretonezakladávadukonaniavzmysle§420písm.f)CSP,
lebo to nemožno považovať za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré strany mohli uplatniť a
boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení (obdobne R 125/1999, R 6/2000). Rovnako,

pokiaľ by aj súd niektorý z vykonaných dôkazov vyhodnotil nesprávne, môže byť jeho rozhodnutie
z tohto dôvodu vecne nesprávne, táto samotná skutočnosť však prípustnosť dovolania nezakladá a
nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné. Dovolací súd
zdôrazňuje, že procesným pochybením by bol taký postup súdu, ktorý by procesnej strane v konaní
znemožnil dôkazy predkladať alebo navrhovať, čo však dovolateľ v tomto prípade nenamietal a aj z

priebehu konania vyplýva, že toto právo mu odopreté nebolo. Sumarizujúc uvedené, je povinnosťou
súdu nechať sporovým stranám priestor na prednes svojich návrhov a dôkazných prostriedkov, nie je
však už jeho povinnosťou všetky aj vykonať. Ak však súd niektorý z navrhnutých dôkazov nevykoná,
má zdôvodniť prečo dôkaz nevykonal, napr. nadbytočnosť dôkazu, nedostatok relevantnosti dôkazu, či
výpovednej hodnoty dôkazu a napokon aj oneskorený návrh na vykonanie dôkazu alebo oneskorené

predloženie dôkazu, t. j. po sudcovskej, či zákonnej koncentrácii konania.

61. Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu má dovolací súd za to, že dokazovanie v predmetnej
veci bolo vykonané v súlade s § 132 ods. 1, § 185 ods. 1 a § 191 ods. 1 CSP, v spojení s § 378 ods.1 CSP [podľa ktorého na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred
súdom prvej inštancie (a teda aj označené ustanovenia)]. Dovolací súd poznamenáva, že odvolací súd
vychádzal zo skutkových záverov ako súd prvej inštancie, preto sa zameral na proces dokazovania

pred prvoinštančným súdom, vo vzťahu ku ktorému dovolateľ namietol predovšetkým, že vylúčením
určovacej žaloby na samostatné konanie bol žalobkyni poskytnutý priestor na dotvorenie si skutkového
stavu a dôkazov vo svoj prospech, keďže už vedela, na čo sa má v tomto konaní (oproti konaniu o
vylučovacej žalobe) sústrediť. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že v čase vylúčenia určovacej žaloby
na samostatné konanie ešte neprebiehal proces dokazovania ani v konaní o vylučovacej žalobe, a teda

nie je možné ani teoreticky uvažovať o tom, že by zmyslom vylúčenia bolo vytvorenie možnosti „nápravy“
v procese dokazovania pre prípad neúspechu v konaní o vylučovacej žalobe. Zároveň je nutné poukázať
na skutočnosť, že konanie o určovacej žalobe je úplne plnohodnotným, samotným konaním, ktoré
môže existovať popri konaní o vylučovacej žalobe s vlastným priebehom, vrátane procesu dokazovania,
kedy nemožno ani jednu zo sporových strán obmedzovať v tom, aké dôkazné prostriedky môže alebo
nemôže navrhnúť. Pokiaľ preto žalobkyňa navrhla vykonanie dokazovania (popri listinných dôkazoch)

aj výsluchom svedkov - svojich rodičov a žalovaného v 3. rade a pokiaľ súd prvej inštancie ich výsluch
pripustil, nemožno prvoinštančnému súdu vytýkať akékoľvek procesné pochybenie, ak postupoval
v súlade s procesnými pravidlami zakotvenými v CSP. Vo vzťahu k vylúčeniu určovacej žaloby na
samostatné konanie sa naviac súd prvej inštancie podrobne vyjadril v bode 22. svojho rozsudku, v
ktorom zdôvodnil odlišný zmysel a význam vylučovacej a určovacej žaloby, preto akokoľvek dovolateľ

trvá na tom, že práve vylúčením určovacej žaloby na samostatné konanie a vedením dvoch označených
konaní popri sebe sa dosiahol stav, ktorý spôsobil zásah do jeho práva na spravodlivý proces, je nutné
túto jeho námietku vyhodnotiť za nedôvodnú a neopodstatnenú, a to aj v kontexte namietaného procesu
dokazovania. V procese dokazovania dovolací súd nezistil pochybenie, nakoľko všetkým procesným
stranám bol poskytnutý dostatočný a rovnaký priestor na predkladanie dôkazov i vyjadrenia k nim,

zo spisu nevyplýva, že by súd na úkor žalovaného 2/ poskytol v procese dokazovania nerovnovážny
priestor žalobkyni. Za takto nerovnovážne poskytnutý priestor nemožno považovať vylúčenie veci na
samostatné konanie. V ňom mali obe strany sporu priestor na návrhy dôkazov i vyjadrenia k nim.

62. V ďalšej časti dovolania dovolateľ tvrdí, že konanie prebehlo v rozpore so zásadou hospodárnosti

konania tvrdiac, že súd prvej inštancie žalobu o určenie vlastníckeho práva nemal vylúčiť na samostatné
konanie, ale že sa malo o nej konať a rozhodovať spoločne v konaní so žalobou o vylúčení veci
- sporného motorového vozidla, z konkurznej podstaty úpadcu. Dovolací súd zdôrazňuje, že princíp
hospodárnosti konania predstavuje jeden zo základných princípov zakotvených v Civilnom sporovom
poriadku ako základnom procesnom predpise a je jedným z kľúčových ústavnoprávnych princípov

riadneho fungovania justície. Podľa Čl. 17 CSP, súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a
neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Zmyslom tohto inštitútu je tzv. procesná ekonómia
spočívajúca v efektívnom smerovaní konania k rýchlemu a spravodlivému rozhodnutiu vo veci samej.

63. Súd prvej inštancie, vysvetliac v bode 22. svojho rozsudku zmysel a účel žaloby o vylúčenie
veci zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu dostatočne vysvetlil dôvod, pre ktorý rozhodol o vylúčení
konania o určenie vlastníckeho práva k motorovému vozidlu na samostatné konanie, ktorý vzhliadol v tej
okolnosti, že procesný postup spojený so žalobou o určenie vlastníckeho práva by predlžovalo konanie
o excindačnej žalobe, ktorej účelom nie je určenie vlastníckeho práva a že práveže takýto postup by

bol v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Prejednanie veci v primeranej lehote je v zmysle čl.
6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie, avšak
dovolací súd má za to, že by bez ďalšieho nezaložilo vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, ktorej
existencia by bola dôvodom pre zrušenie dovolaním napadnutého rozhodnutia.

64. Reagujúc na ďalšiu námietku dovolateľa, že konaniu v predmetnej veci bránilo nezaplatenie súdneho
poplatku za žalobu o určenie vlastníckeho práva, keďže v predmetnom prípade nešlo o rozšírenie žaloby
o vylúčenie veci z konkurznej podstaty žalobkyňou, ako tvrdí odvolací súd v bode 10.1. svojho rozsudku,
ale že išlo o novú žalobu o určenie vlastníckeho práva, dovolací súd je toho názoru, že vylúčením veci
na samostatné súdne konanie (vo všeobecnosti), je potrebné zaplatiť súdny poplatok podľa zákona o

súdnych poplatkoch (s výnimkou prípadov, ak sa naň vzťahuje vecné alebo osobné oslobodenie, alebo
na základe podanej žiadosti rozhodne o oslobodení od povinnosti platiť súdny poplatok samotný súd).
Ako uviedol súd odvolací, zastaveniu konania v predmetnej veci bránilo ustanovenie § 10 ods. 2 písm. b)
zákonaosúdnychpoplatkoch,podľaktoréhoprenezaplateniepoplatkusúdpodľa§9konanienezastaví,ak došlo k rozšíreniu žaloby, rozšíreniu návrhu, k podaniu vzájomnej žaloby alebo vzájomného návrhu
v tej istej veci po tom, ako začal konať vo veci samej. Rozšírenie žaloby je zmenou žaloby v zmysle
ustanovenia § 139 a nasl. CSP, o ktorej rozhoduje súd. Súd prvej inštancie, vyhodnotiac, že obidva

uplatnené nároky, t. j. žaloba o vylúčenie veci z konkurznej podstaty úpadcu a o určenie vlastníckeho
práva žalobkyne k veci, sa na spojenie nehodia, v záujme hospodárnosti konania rozhodol o vylúčení
určovacej žaloby na samostatné konanie. Poplatková povinnosť vznikla žalobkyni dňom rozšírenia
žaloby o určovací petit. Ako však konštatoval odvolací súd, v štádiu, kedy už súd prvej inštancie o
predmetnejžalobekonal,hociajbezvyzvaniažalobkynenazaplateniesúdnehopoplatku,nebolomožné

konanie zastaviť pre nezaplatenie súdneho poplatku, a teda nepovažovať postup súdu za nespĺňajúci
procesné podmienky konania. Z uvedeného je tak zrejmé, že i keď v procesnom postupe súdu
prvej inštancie absentovala výzva žalobkyne na zaplatenie súdneho poplatku, nemá táto (procesná)
nesprávnosť vplyv na správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej. V tejto súvislosti
dovolací súd akcentuje, že nie každé procesné pochybenie má vždy za následok porušenie práva na
spravodlivý proces s nevyhnutnosťou zrušenia celého rozhodnutia. Je súčasťou doktríny i súdnej praxe,

že nestačí spravidla jedna izolovaná vada na uplatnenie dovolania. Nevyhnutnou podmienkou, aby
rozhodnutie odvolacieho súdu pri dovolacom prieskume obstálo je, aby ako celok vykazovalo znaky
spravodlivosti (7Cdo/27/2019). V danom prípade najmä z hľadiska princípu kontradiktórnosti konania a
rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces bola žalovanému v 2. rade ako dovolateľovi v
konaní vytvorená dostatočná príležitosť brániť svoje práva, a teda nezaplatenie súdneho poplatku za

žalobu o určenie vlastníckeho práva žalobkyne k motorovému vozidlu sa neodrazilo ako eventuálna
konkrétna ujma na právach dovolateľa v konaní v zmysle § 420 písm. f) CSP.

65. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uplatnenému podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ taktiež
namietol nesprávne rozhodnutia konajúcich súdov o náhrade trov konania, keď nárok na náhradu

trov prvoinštančného konania i odvolacieho konania priznali súdy žalobkyni len voči žalovanému v 2.
rade, pričom voči žalovaným v 1. a 3. rade ich náhradu žalobkyni nepriznali. Nesprávnosť rozhodnutí
konajúcich súdov vzhliada dovolateľ v tom, že hoci úspech v merite veci nemal ani jeden zo žalovaných,
súdy rozhodli o nároku žalobkyne na náhradu trov konania len voči jeho osobe, kým žalovaných v 1.
a 3. rade touto povinnosťou nezaviazal. Dovolateľ argumentuje zásadou úspechu vo veci a zásadou

zodpovednosti za výsledok sporu s tým, že ak sa žalobe žalobkyne vyhovelo v celom rozsahu, a teda
mala v konaní 100 %-ný úspech, mali byť na náhradu trov konania zaviazaní všetci žalovaní, nie len
žalovaný v 2. rade. Vychádzajúc z takto formulovaného obsahu námietok dovolateľa v predmetnej časti
dovolania je však zrejmé, že dovolateľ namieta nesprávne právne posúdenie náhrady trov konania, ktorá
námietka je vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP neprípustná.

66. Sumarizujúc vyššie uvedené, po posúdení a vyhodnotení všetkých námietok dovolateľa vznesených
vo vzťahu k dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. c) a písm. f) CSP dospel dovolací súd k
záveru,žedovolateľichuplatňujeneopodstatnene,ktoráokolnosťjedôvodompreodmietnutiedovolania
žalovaného 2/ podľa § 447 písm. c) CSP, resp. vo vzťahu k časti dovolania, v ktorej argumentujúc

procesnouvadoukonaniapodľa§420písm.f)CSPuplatnilnámietkunesprávnehoprávnehoposúdenia,
či už naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení alebo náhrady trov konania, dovolací súd
bol nútený odmietnuť dovolanie dovolateľa v tejto časti podľa § 447 písm. f) CSP.

67. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania i z ustanovenia § 421

ods. 1 písm. b) CSP, a teda ho odôvodňuje tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, ktorá ešte v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola vyriešená.

68. Uvedený dôvod prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu predpokladá, že danú
právnu otázku dovolací súd doposiaľ neriešil a je tu preto daná potreba, aby dovolací súd ako

najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Dovolací súd o tom, že dovolanie je z tohto dôvodu
prípustné, nevydáva osobitné rozhodnutie, ale sám si posúdi túto otázku ako predbežnú a v prípade,
že dospeje ku kladnému záveru, ide o prípustné dovolanie a dovolací súd bez ďalšieho preskúma
napadnuté rozhodnutie a meritórne o ňom rozhodne. Predpokladom prípustnosti dovolania je dôsledné
odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, v ktorom musí uviesť svoj názor na riešenie tejto právnej

otázky (§ 393 ods. 2, 3 CSP). (porovnaj Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková
J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, str. 1382)69. Prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP sa vždy vzťahuje na právnu (nie
skutkovú) otázku hmotnoprávnej alebo procesnoprávnej povahy, ktorej vyriešenie viedlo k záverom
uvedeným v rozhodnutí odvolacieho súdu. Prípustnosť dovolania potom bude, vzhľadom na viazanosť

dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (ustanovenie § 440 CSP), závisieť od toho, či a ako dovolateľ
vymedzil dovolaciu otázku zásadného právneho významu (kľúčovú) pre rozhodnutie veci. Povinnosťou
dovolateľa kvalifikovane zastúpeného advokátom je teda uviesť právne posúdenie odvolacieho súdu,
ktoré považuje za nesprávne a konkretizovať, ako podľa jeho názoru mal odvolací súd konkrétnu právnu
otázku správne vyriešiť. Až po splnení týchto predpokladov prípustnosti dovolania, môže dovolací súd

pristúpiť k uskutočneniu meritórneho dovolacieho prieskumu. Otázka relevantná podľa ustanovenia
§ 421 ods. 1 písm. b) CSP musí byť procesnou stranou vymedzená v dovolaní jasným, určitým,
zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj dôvodnosť) dovolania.
Právna otázka takto dovolateľom v dovolaní nenastolená a nekonkretizovaná, nemá relevanciu z
hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

70. Z obsahu dovolania žalovaného 2/ vyplývajú 3 otázky formulované dovolateľom nasledovne: i.
„Môže konkurzu vyhlásenému podľa 4. časti ZoKR podliehať majetok tretej osoby, odlišnej od osoby
dlžníka ?” ii. „Môže správca konkurznej podstaty v konaní podľa 4. časti ZoKR na základe rozsudku,
ktorým príslušne konajúci súd zamietne žalobu o vylúčenie konkrétneho majetku zo súpisu všeobecnej
podstaty, ponechať tento majetok v súpise všeobecnej podstaty a speňažiť ho napriek tomu, že iným

- neskorším rozhodnutím súdu bolo vo vzťahu k tomuto majetku určené vlastnícke právo tretej osobe,
odlišnej od dlžníka?“ iii. „Môže správca konkurznej podstaty v konaní podľa 4. časti ZoKR nevylúčiť
zo súpisu a následne speňažiť majetok tretej osoby, ktorej žaloba o vylúčenie predmetného majetku z
konkurznejpodstatybolazamietnutá,novkonaníourčenievlastníckehoprávabolourčenéjejvlastnícke
právo k tomuto majetku ?”

71. Dovolací súd sa vo vzťahu k všetkým trom otázkam zameral na skutočnosť, či dovolateľom
vymedzené otázky sú pre rozhodnutie vo veci samej v tomto konaní kľúčové. Dovolateľ v predmetnej
časti dovolania uviedol toľko, že účinky vylúčenia majetku nie je možné dosiahnuť inými procesnými
prostriedkami, napríklad žalobou o určenie vlastníctva, zároveň, že si je vedomý toho, že predmetná

otázka je jasne, určito a zrozumiteľne vyriešená vo vzťahu k majetku podliehajúcemu konkurzu
vyhlásenému podľa 2. časti ZoKR [(§ 67 ods. 1 písm. c) a d)], podľa ktorej konkurzu podlieha majetok,
ktorý zabezpečuje úpadcove záväzky, resp. iný majetok, ak to ustanovuje tento zákon (a teda aj majetok
tretích osôb).

72. V prejednávanom spore posúdenie dovolateľom formulovaných otázok pre konečné rozhodnutie
danej veci kľúčové nebolo, pretože kľúčovým pre rozhodnutie o predmetnej určovacej žalobe súdmi
bolo preukázanie naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení. Dovolateľom
formulované otázky sa k predmetu sporu v tomto konaní neviažu, súd ich v prebiehajúcom konaní
ani neskúmal a neriešil ich. Otázky uvedeného charakteru by mohli byť významné pre konanie o

vylúčenie veci/majetku z konkurznej podstaty úpadcu, ktoré je však konaním iným, odlišným od
konania o určovacej žalobe. Mohli by byť rozhodujúce pre ďalší postup správcu konkurznej podstaty
v konkurznom konaní úpadcu, čo však vôbec nie je predmetom tohto súdneho konania, a preto súdy
nižšej inštancie tieto otázky v rozhodnutiach ani neriešili. Dovolací súd zdôrazňuje, že nemôže prekročiť
rámec dovolacieho prieskumu a poskytovať právne závery na otázky, ktoré sú bez väzby na súdmi nižšej

inštancie ustálený skutkový stav (teda, ktoré z neho nevychádzajú, resp. obsahujú vlastné skutkové
záverydovolateľa,ktorésúodlišnéodzáverovsúdovnižšejinštancie,sktorýmisadovolateľnestotožnil),
ktoré sa neviažu k predmetu sporu ako aj ktoré súdy nižšej inštancie neriešili a ani ich riešiť nemali.
Z uvedeného dôvodu dovolací súd konštatuje, že otázky dovolateľa v danom prípade prípustnosť
dovolania nezakladajú, pretože prípustnosť dovolania sa vždy vzťahuje len na také právne otázky, od

ktorých vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, teda na ktorých je odvolacie rozhodnutie
založené. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovým stavom zisteným prvoinštančným
súdom a jeho vecne správnymi právnymi závermi spočívajúcimi v konštatovaní existencie naliehavého
právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení z dôvodu, že existuje reálna obava zo zásahu do
jej vlastníckeho práva uskutočnením predaja predmetného motorového vozidla, zároveň v konštatovaní,

že žalobkyňa uniesla dôkazné bremeno v konaní, že motorové vozidlo má vo svojom výlučnom
vlastníctve a nemalo byť predmetom BSM, resp. konkurzu. Pre rozhodnutie bolo teda kľúčové vyriešenie
otázky naliehavosti právneho záujmu, resp. preukázanie jeho existencie žalobkyňou ako základného
predpokladu úspešnosti určovacej žaloby podľa § 137 písm. c) CSP a otázka vlastníckeho právak predmetnému motorovému vozidlu. Vzhľadom na uvedené je preto dovolanie žalovaného 2/ v
predmetnej časti [vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP]
podľa § 447 písm. f) CSP neprípustné.

73. Vzhľadom na všetky vyššie konštatované skutočnosti, keďže dovolanie žalovaného v 2. rade z
dovolacích dôvodov podľa § 420 písm. c) a písm. f) CSP je procesne neprípustné, rovnako prípustnosť
dovolania nie je daná ani podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP, dovolací súd dovolanie
žalovaného 2/ podľa ustanovenia § 447 písm. c), ako aj ustanovenia § 447 písm. f) CSP v celom rozsahu

odmietol bez toho, aby sa zaoberal otázkou vecnej správnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia.

74. Dovolací súd pre úplnosť dopĺňa, že len samotná nespokojnosť dovolateľov s dovolaním
napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu, nemôže byť spôsobilá spochybniť záver dovolacieho súdu
o neprípustnosti dovolania v predmetnom spore.

75. Keďže dovolací súd dovolanie žalovaného v 2. rade odmietol, je neopodstatnený tiež jeho návrh
na odklad vykonateľnosti a právoplatnosti napadnutého rozsudku podľa § 444 ods. 1, ods. 2 CSP a
v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu nevydal o tom samostatné rozhodnutie
(resp. nerozhodol osobitným výrokom).

76. Žalobkyňa bola v dovolacom konaní úspešná, preto jej dovolací súd priznal voči žalovanému v 2.
rade ako neúspešnému dovolateľovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v celom rozsahu.
O výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

77. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.