Uznesenie – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. február 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoCsp/44/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121289855
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Matúš Staríček
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:6121289855.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: Mgr. Matúš Staríček a sudcov: JUDr.
Ľuboslava Vanková a Mgr. Jozef Mačej, v spore žalobcu: A. B., nar. X.XX.XXXX, bytom C. X, D.,
zastúpený: WEBBER LEGAL, s. r. o., so sídlom Duchnovičovo námestie 1, Prešov, IČO: 50 680 552,
proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a. s, so sídlom Krajinská 2954/32, Piešťany, IČO: 36 234
176, zastúpený: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s. r. o., so sídlom 1. mája 173/11,

Trenčín, IČO: 47 234 679, o zaplatenie 2.126,29 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Trnava č. k. PN-24Csp/34/2021-293 zo dňa 20.6.2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II.

rozhodol, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil § 40 ods. 1, § 100 ods. 1 a 2, § 101, §
107 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 488, § 489, § 494 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka
(ďalej len „Občiansky zákonník“), § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 až 5 zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986

Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských
úveroch“) a § 261 ods. 3 písm. d), § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka.

3. Vecne rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 9.4.2021 domáhal,
aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2.126,29 eur spolu s úrokmi
z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.126,29 eur od 9.4.2021 do zaplatenia, ako aj náhradu

trov konania. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobe
nie je možné vyhovieť. Súd vyhodnotil žalovaným vznesenú námietku premlčania ako dôvodnú, preto
žalobu z dôvodu premlčania žalobou uplatneného nároku v celom rozsahu zamietol. Vykonaným
dokazovaním mal za preukázané, že dňa 19.12.2002 strany sporu uzatvorili Úverovú zmluvu o
poskytnutí revolvingového úveru a vydaní a používaní platobnej karty E. č. XXXXXXXXXX, na základe
ktorej žalovaný ako predávajúci poskytol žalobcovi ako klientovi revolvingový úver s výškou úverového

rámca 15.000 Sk (497,91 eur), ktorý sa žalobca zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach vo
výške 600 Sk (19,92 eur), s termínom splatnosti mesačnej splátky vždy k 20. dňu v mesiaci. Poskytnutie
revolvingového úveru v uvedenej výške žalovaným žalobcovi nebolo medzi stranami sporné. Z prehľadu
platiebpredloženéhožalovanýmvyplýva,žeposlednúsplátkužalobcauhradildňa20.3.2019,čožalobca
v konaní nerozporoval (sám nevedel uviesť ani zdokladovať svoje platby za dobu trvania zmluvy). Hoci
uzatvorená úverová zmluva o poskytnutí revolvingového úveru a vydaní a používaní platobnej karty

E. je zmluvou o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka, zároveň je zmluvou o spotrebiteľskom
úvere podľa zákona č. 258/2001 Z. z. Žalovaný ako veriteľ (predávajúci) - právnická osoba poskytolžalovanému ako dlžníkovi (klientovi) - fyzickej osobe nepodnikateľovi spotrebiteľský úver v rámci svojho
podnikania, pričom žalobcovi ako spotrebiteľovi - fyzickej osobe bol spotrebiteľský úver poskytnutý na
iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Právny vzťah medzi stranami sporu

je spotrebiteľským vzťahom.

4. Žalobca v žalobe v prvom rade namietal platnosť predmetnej úverovej zmluvy s odôvodnením,
že v zmluve nie je uvedená úroková sadzba a mal za to, že zmluva je z tohto dôvodu absolútne
neplatná. S touto námietkou žalobcu sa súd nestotožnil. V prípade, že sa jedná o spotrebiteľskú úverovú

zmluvu, ako je tomu aj v tomto prípade, ustanovenie § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka nie je
možné aplikovať, nakoľko absencia úroku v zmluve o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru nespôsobí
povinnosť platiť obvyklé úroky tak, ako to predpokladá citované ustanovenie Obchodného zákonníka,
ale spotrebiteľský úver sa bude považovať za bezúročný a bez poplatkov, nakoľko nebude obsahovať
náležitosť požadovanú zákonom - úrokovú sadzbu. Predmetná úverová zmluva zo dňa 19.12.2002
neobsahuje žiaden údaj o prípadných úrokoch alebo poplatkoch, preto v zmysle ustanovenia § 4 ods.

5 zákona č. 258/2001 Z. z. žalovaný ako veriteľ nemôže od žalobcu ako spotrebiteľa požadovať úrok
alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Už aj z tohto ustanovenia
zákona č. 258/2001 Z. z. vyplýva, že absencia dohody o úrokoch v zmluve o spotrebiteľskom úvere
nespôsobuje neplatnosť zmluvy ako takej, ale má len ten následok, že veriteľ nemôže úroky požadovať.
Po preskúmaní úverovej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 19.12.2002 súd zistil,

že predmetná úverová zmluva neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov podľa § 4 ods. 2
písm. g) zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. Absencia tejto obligatórnej
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere spôsobuje, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov. Zároveň s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 4 zákona č. 258/2001 Z. z. je zmluva o
spotrebiteľskom úvere platná (aj keď neobsahuje údaj o RPMN), keďže žalobcovi ako spotrebiteľovi bol

na jej základe poskytnutý spotrebiteľský úver a začal ho čerpať.

5. Žalovaný v priebehu konania vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku v celom rozsahu,
keď mal za to, že žalobou uplatnený nárok je premlčaný v subjektívnej dvojročnej premlčacej dobe,
prípadne časť žalovanej sumy je premlčaná v objektívnej trojročnej premlčacej dobe. Žalobca sa

s námietkou premlčania nestotožnil a naopak mal za to, že v danom prípade je potrebné aplikovať
desaťročnú premlčaciu dobu, nakoľko podľa žalobcu došlo k úmyselnému bezdôvodnému obohateniu
zo strany žalovaného, čo žalovaný rozporoval. V danom spore si žalobca nárok na zaplatenie sumy
2.126,29 eur uplatnil titulom bezdôvodného obohatenia žalovaného, vychádzajúc z domnienky, že
žalovaným poskytnutý úver je pre absenciu obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere

bezúročný a bez poplatkov, resp. že zmluva o revolvingovom úvere je neplatná pre absenciu dohody
o úrokoch. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je majetkovým právom, a preto sa premlčuje
podľa ustanovenia § 100 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Môže sa premlčať tak v subjektívnej
dobe (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka ), ako aj v objektívnej dobe (§ 107 ods. 2 Občianskeho
zákonníka). Ak sa povinný subjekt premlčania dovolá, nemožno oprávnenému právo na vydanie

získaného bezdôvodného obohatenia priznať, ak uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt. Žalobca
tvrdil, že o vzniku bezdôvodného obohatenia žalovaným na jeho úkor sa dozvedel od svojho právneho
zástupcu, a to po porade so zástupcom a z cenovej ponuky dňa 30.1.2020. S týmto tvrdením žalobcu
sa súd nestotožnil. Tvrdenia žalobcu ohľadom skutočnosti, kedy sa o vzniku bezdôvodného obohatenia
dozvedel, ako aj jeho argumenty proti procesnej obrane žalovaného, vyhodnotil súd ako účelové a

nepreukázané. Súd prisvedčil preukázaným tvrdeniam žalovaného, že žalobca mal vedomosť o vzniku
bezdôvodného obohatenia výrazne skôr. Žalobca napokon podal žalobu o vydanie bezdôvodného
obohatenia, ktorá je predmetom tohto súdneho sporu, až dňa 9.4.2021. Súd mal za preukázané, že
žalobca sa dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia a o subjekte, ktorý sa na jeho úkor bezdôvodne
obohatil už v marci 2019. Možno sa len domnievať, že žalobu nepodal skôr preto, že nedisponoval

dôkazmi o svojej platobnej histórii, ktoré sa snažil následne získať od žalovaného a Národnej banky
Slovenska (ktoré mu napokon tieto subjekty ani nepredložili). Vzhľadom na vyššie uvedené súd
vyhodnotil námietku premlčania v subjektívnej dobe vznesenú žalovaným ako opodstatnenú a dôvodnú,
nakoľko za daného stavu bol nárok žalobcu uplatnený na súde po uplynutí dvojročnej subjektívnej
premlčacej doby. Uplynutím subjektívnej premlčacej doby sa nárok žalobcu premlčal. K objektívnej

premlčacej dobe súd uviedol, že vychádzal z tvrdenia žalovaného, ktorý aplikujúc trojročnú premlčaciu
dobu považoval splátky uhradené pred dňom 9.4.2018 za premlčané, čo žalobca nerozporoval (vyjadril
sa len, že je treba aplikovať až desaťročnú premlčaciu dobu). V prípade premlčania práva pri
bezdôvodnom obohatení je v ustanovení § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka stanovená dvojitákombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna a objektívna. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná,
objektívna premlčacia doba je buď trojročná, keď bezdôvodné obohatenie vzniklo z neúmyselného
konania (z nedbanlivosti) alebo desaťročná, ak bezdôvodné obohatenie bolo spôsobené úmyselne.

Súd v danom prípade neuplatnil desaťročnú premlčaciu dobu a s názorom žalobcu, že žalovaný
konal úmyselne, keď v zmluve o úvere neuviedol všetky obligatórne náležitosti, sa súd nestotožnil.
Podľa názoru súdu nešlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie, kde by platila desaťročná premlčacia
doba. Argumentácia žalobcu, že v danom prípade ide o desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu,
pretože k bezdôvodnému obohateniu žalovaného na jeho úkor došlo úmyselne, neobsahuje skutkové

preukázanie opodstatnenosti tohto tvrdenia. Dôvodom vzniku bezdôvodného obohatenia žalovaného
mala byť úverová zmluva uzavretá medzi stranami, ktorú žalobca považoval za bezúročnú a bez
poplatkov, prípadne neplatnú pre absenciu podpisu jednej z oprávnených osôb žalovaného. Aj keď sa
úver poskytnutý žalovaným žalobcovi považuje za bezúročný a bez poplatkov pre absenciu podstatných
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nie je možné len z uvedeného dôvodu konštatovať, že
žalovaný mal úmysel sa obohatiť voči žalobcovi. Na preukázanie úmyslu konajúcej osoby získať

bezdôvodné obohatenie nestačia len všeobecné tvrdenia o zaužívanej praxi žalovaného pri uzatváraní
spotrebiteľských zmlúv, ale bolo by nutné v každom jednotlivom prípade s poukazom na okolnosti
uzavretia úverovej zmluvy preukázať, že žalovaný v čase uzavretia úverovej zmluvy a prijatia plnenia
na základe úverovej zmluvy vedel alebo bol aspoň uzrozumený, že sa bezdôvodne obohacuje. Žalobca
žiadnym spôsobom nepreukázal, že by žalovaný mal úmysel získať bezdôvodné obohatenie vo vzťahu k

plneniu úverovej zmluvy uzavretej práve medzi stranami. Z týchto dôvodov bolo potrebné na daný vzťah
zo spotrebiteľskej zmluvy aplikovať trojročnú objektívnu premlčaciu dobu. S poukazom na uvedené
závery súd prvej inštancie nárok žalobcu na zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške 2.126,29
eur považoval za premlčaný v subjektívnej dvojročnej premlčacej dobe a žalobu z tohto dôvodu zamietol.

6. Súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) a žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal náhradu
trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté podľa § 262 ods. 2 CSP
samostatným uznesením.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca s návrhom, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil, žalobe vyhovel v plnom rozsahu a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. Odvolanie odôvodnil právne § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Podľa
súdu prvej inštancie sa žalobca dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia a o subjekte, ktorý sa na
jeho úkor bezdôvodne obohatil už v marci 2019. S uvedeným názorom síce žalobca nesúhlasí, ale aj v

prípade, ak by sa žalobca dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia a o subjekte, ktorý sa na jeho
úkor bezdôvodne obohatil, už v marci 2019, stále by jeho nárok nebol premlčaný. Súd prvej inštancie
totiž úplne opomenul aplikovať zákon č. 62/2020 Z.z. V zmysle ust. § 1 zákon č. 62/2020 Z.z.: „Lehoty
ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na
súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva, a) v čase odo dňa účinnosti tohto

zákona do 30. apríla 2020 neplynú, b) ktoré uplynuli po 12. marci 2020 do dňa účinnosti tohto zákona,
sa neskončia skôr ako za 30 dní po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.“. Tento zákon nadobudol
účinnosť 27.3.2020 – podľa písm. a) lehoty neplynuli od 27.3. do 30.4.2020 – tj. 35 dní. Práva, ktoré sa
premlčali alebo prekludovali v období medzi 12.3.2020 až 27.3.2020 sa obnovujú a premlčia sa, príp.
zaniknú v dôsledku preklúzie až uplynutím dňa 26.4.2020. Následne bola novelou č. 9/2021 Z. z. do

zákona doplnené ust. § 8: „Lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na
uplatňovaniealebobránenieprávnasúde,uplynutímktorýchbydošlokpremlčaniualebokzánikupráva,
a) v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 28. februára 2021 neplynú, b) ktoré uplynuli po 31. decembri
2020 do dňa účinnosti tohto zákona, sa neskončia skôr ako za 30 dní po nadobudnutí účinnosti tohto
zákona.“. Novela je účinná od 19.1.2021 – podľa § 8 a) lehoty neplynuli od 19.1.2021 do 28.2.2021 – 41

dní. Práva, ktoré sa premlčali alebo prekludovali v období medzi 31.12.2020 až 19.1.2021 sa obnovujú a
premlčia sa, príp. zaniknú v dôsledku preklúzie až uplynutím dňa 18.2.2021. Lehoty tak v súčte (35+41)
neplynuli 76 dní. Súd prvej inštancie vyššie citované normy žiadnym spôsobom neaplikoval, čím došlo k
porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces, konanie má inú vadu a vo výsledku súd vec nesprávne
právne posúdil. Ak by aj súd mal za to, že žalobca sa o vzniku bezdôvodného obohatenia a o subjekte,

ktorý sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil už v marci 2019 (a to v ktorýkoľvek deň, teda už aj 1.3.2019),
záver o premlčaní musí byť nesprávny z dôvodu, že žaloba bola podaná dňa 9.4.2021, teda 40. deň po
začiatku marca 2021, a teda v lehote podľa zákona č. 62/2020 Z. z.8. Pokiaľ ide o objektívnu premlčaciu dobu, súd prvej inštancie sa týmto bez náležitého odôvodnenia
odklonil od rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, menovite uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 28.2.2022, sp. zn. 7Cdo 268/2021, rozhodnutia, ktoré bolo zverejnené v Zbierka

stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2022 pod č. 15, podľa ktorého: „Analogická aplikácia desaťročnej
objektívnejpremlčacejdobysúdmiSlovenskejrepublikypriprávespotrebiteľanavydaniebezdôvodného
obohatenia (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka) získaného plnením na základe spotrebiteľskej
úverovej zmluvy, je právnym dôsledkom prednosti rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C -
485/19 zo dňa 22. apríla 2021 v právnom poriadku Slovenskej republiky.“. Názor súdu, nepodložený

žiadnymi rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít, považuje žalobca za svojvoľný, nedostatočne
odôvodnený a nie eurokonformný záver, ktorý nie je správny. Žalobca zároveň nesúhlasil s názorom
súdu, že nerozporoval tvrdenia žalovaného, ktorý aplikujúc trojročnú premlčaciu dobu považoval splátky
uhradené pred dňom 9.4.2018 za premlčané, keďže aj sám súd uviedol, žalobca sa vyjadril, že „je treba
aplikovať až desaťročnú premlčaciu dobu“.

9. Žalobca tiež namietal zaujatosť vec prejednávajúcej sudkyne, čo predstavuje odvolací dôvod v zmysle
§ 365 ods. 1 písm. c) CSP. Uviedol, že pri písaní odvolania sa dňa 16.7.2024 oboznámil so životopisom
konajúcej sudkyne, u ktorej zistil, že táto bola zamestnaná v banke C. F. G., H., čo je rovnako ako
žalovaný poskytovateľ spotrebiteľského úveru. Je zrejmé, že súdna prax ktoréhokoľvek súdu, ktorá
sa týka spotrebiteľských úverov, respektíve výkladu práva týkajúceho sa spotrebiteľských úverov, sa

následne týka ktoréhokoľvek veriteľa – poskytovateľa spotrebiteľského úveru, teda napr. aj v prípade
sporu medzi spotrebiteľom a spoločnosťou C. F. G., H.. V tomto kontexte má žalobca za to, že ak
sudkyňa pracovala u veriteľa poskytujúceho spotrebiteľské úvery, z povahy veci bola v tomto konaní
vylúčená a zaujatá. Zároveň, je zrejmé, že prácou u tohto veriteľa na pozícii právnik sledovala konajúca
sudkyňa diametrálne odlišné závery ako spotrebiteľ a teda ako žalobca v tomto konaní. Ako dôkaz

predložil životopis A. I. A. C.. Za nesprávne považoval žalobca aj rozhodnutie o náhrade trov konania
s prihliadnutím na charakter spotrebiteľského sporu, špecifickú dôkaznú situáciu spotrebiteľa a princíp
efektivity.

10. Žalovaný s odvolaním žalobcu nesúhlasil a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny

potvrdiť. Žalovaný zotrval na názore, že žalovaný nárok je už premlčaný v subjektívnej premlčacej
lehote. Žalobca sa síce snaží predĺžiť trvanie subjektívnej premlčacej lehoty aplikáciou ustanovení
zákona č. 62/2020 Z.z., k čomu je však potrebné uviesť, že žalobca prvotne prezentoval názor, že sa
o vzniku bezdôvodného obohatenia dozvedel až dňa 30.1.2020. Z dôkazov predložených žalovaným
bolo tvrdenie žalobcu nepochybne vyvrátené a naopak preukázané, že už v marci 2019 žalobca túto

informáciu mal, čo súčasne nevylučuje možnosť, že sa o vzniku bezdôvodného obohatenia dozvedel aj
skôr. Žalobca v priebehu celého konania nezdokladoval a nešpecifikoval sumu, ktorú si ako bezdôvodné
obohatenie v tomto konaní uplatňuje, t.j. neuniesol dôkazné bremeno, ktoré nedôvodne prenášal na
žalovaného. Práve skutočnosti podstatné pre konanie vo veci samej a najmä dôležité pre unesenie
dôkazného bremena sa žalobca snaží zatieniť neopodstatnenými útokmi na zákonného sudcu. Pokiaľ

mal žalobca záujem vzniesť námietku zaujatosti, mohol tak urobiť už skôr, v čase pridelenia veci
zákonnému sudcovi. Žalobca však vyhľadal životopis zákonného sudcu (čo je absolútne irelevantným
pre dané konanie) až v čase, keď nevyhovel jeho predstave o „správnom“ rozhodnutí vo veci a žalobu
zamietol. Neopodstatnene obviňovať zákonného sudcu zo zaujatosti z dôvodu, že pred cca 10 rokmi
pracoval 3 mesiace v C. F., považuje žalovaný za šikanózne, absurdné a diskriminačné. Podľa takéhoto

vzorca, ktorý prezentuje žalobca, by sa zo žiadneho právnika, ktorý pracuje v konkrétnej oblasti práva,
nemohol stať sudca, lebo by bol „zaujatý“ zo svojej predchádzajúcej pôsobnosti, čo je absolútne
iracionálny názor. Pokiaľ ide a aplikáciu ustanovenia § 257 CSP, ktorej sa žalobca v danom spore
domáha, nie je možné ho považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v
zmysle svojvôle). Len samotná skutočnosť, že ide o spor so spotrebiteľom automaticky neznamená jeho

aplikáciu. Samotný spotrebiteľský charakter konania či konkrétne postavenie žalobcu ako spotrebiteľa
domáhajúceho sa bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru a neplatnosti zmluvy, nemožno
považovať za výnimočne okolnosti veci, pričom v praxi súdov ide o pomerne obvyklý typ sporu.

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozhodnutiu bolo

podanévčas(§362ods.1CSP),oprávnenoustranousporu(§359CSP),protirozhodnutiu,protiktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť
a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie
vo výroku I., ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu pre podanú námietku premlčania, a tiež v
závislom výroku II. o náhrade trov konania.

13. Odvolací súd sa v prvom rade zaoberal odvolacím dôvodom v zmysle § 365 ods. 1 písm. c) CSP,
keďže žalobca v podanom odvolaní o. i. namietal zaujatosť sudkyne v prejednávanej veci s poukazom na
skutočnosť, že v minulosti mala byť zamestnaná v C. F. G., H., čo je rovnako ako žalovaný poskytovateľ
spotrebiteľského úveru. Žalobca mal za to, že prácou u tohto veriteľa na pozícii právnik sledovala
konajúca sudkyňa diametrálne odlišné závery ako spotrebiteľ, a teda ako žalobca v tomto konaní.
Žalobca na preukázanie svojich tvrdení ako prílohu odvolania predložil životopis A. I. A. C. (č. l. 311-312

spisu).

14. K uvedenej odvolacej námietke sa vyjadrila sudkyňa JUDr. Jana Petrovičová, ktorá uviedla, že v
predmetnej veci nie je zaujatá, a to ani so zreteľom na pomer k sporu, ani k stranám sporu, ani k
zástupcom strán či osobám zúčastneným na konaní. Tvrdenie žalobcu, že bola zamestnaná v C. F.

G., H., sa nezakladá na pravde. V tejto banke, ani v žiadnej inej banke, ani u žiadneho iného veriteľa
poskytujúceho spotrebiteľské úvery nikdy zamestnaná nebola. Žalobcom predložený životopis nie je
jej životopis, ale životopis A. I. A. C.. Pozornosti žalobcu zrejme ušlo, že v životopise má menovkyňa
zákonnej sudkyne navyše titul Ing., ktorý v rozsudku a celom súdnom spise pri mene a priezvisku
zákonnej sudkyne absentuje. Žalobca sa teda neoboznámil so životopisom konajúcej sudkyne, ako to

mylne tvrdí vo svojom odvolaní, ale so životopisom inej osoby. Jej životopis pod priezviskom C. sa na
internete ani nenachádza, nakoľko životopis mala zverejnený pri prihlásení sa na výberové konania na
sudcu pod svojím rodným priezviskom. S poukazom na uvedené skutočnosti uviedla, že nemožno mať
žiadne pochybnosti o jej nezaujatosti zo žalobcom tvrdeného a ani iného dôvodu, a nie je tak daný dôvod
na jej vylúčenie.

15. Vychádzajúc z vyjadrenia vec prejednávajúcej sudkyne je nutné uzavrieť, že žalobca zaujatosť
sudkyne odvodzoval od životopisu inej osoby, a preto odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. c)
CSP nebol daný.

16. Vo vzťahu k posúdeniu otázky premlčania odvolací súd po oboznámení sa s prejednávanou vecou
dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, a preto je jeho rozhodnutie vecne
nesprávne.

17. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo
222/2009 zo dňa 26.2.2010). Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového
stavupodnormuhmotnéhoprávaaleboprocesnéhopráva,ktorávhypotézenemátaképredpoklady,aké
vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom,
že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne

interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne
aplikoval (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo 4/2009).

18. Súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že v prejednávanej veci ide o spotrebiteľský
vzťah na základe zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 19.12.2002 (čo strany sporu

v odvolacom konaní ani nespochybňovali) a že žalobca si v konaní uplatňuje nárok na vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia. V konaní bola žalovaným vznesená námietka premlčania, a preto súd
prvej inštancie správne poukázal na to, že v takomto prípade premlčaciu dobu je potrebné posudzovať v
zmysle § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd sa však už nemohol stotožniť s názorom
súdu prvej inštancie ohľadne dôvodnosti námietky premlčania uplatnenej žalovanou stranou, keď súd

prvej inštancie bez prihliadnutia na zákon č. č. 62/2020 Z. z. (o niektorých mimoriadnych opatreniach v
súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a
dopĺňajú niektoré zákony) považoval nárok žalobcu na zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške
2.126,29 eur za premlčaný v subjektívnej dvojročnej premlčacej dobe a žalobu z tohto dôvodu zamietol.19. Súd prvej inštancie ustálil, že subjektívna premlčacia doba začala plynúť v marci 2019, kedy sa podľa
názoru súdu prvej inštancie dozvedel žalobca o vzniku bezdôvodného obohatenia a o subjekte, ktorý sa

na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Žaloba v prejednávanej veci bola podaná dňa 9.4.2021.

20. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.

21. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo.

22. Podľa § 1 zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením

nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré
zákony, lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo
bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva, a) v čase odo
dňa účinnosti tohto zákona do 30.4.2020 neplynú, b) ktoré uplynuli po 12.3.2020 do dňa účinnosti tohto
zákona, sa neskončia skôr ako za 30 dní po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.

23. Podľa § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením
nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré
zákony, lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo
bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva, a) v čase odo

dňa účinnosti tohto zákona do 28.2.2021 neplynú, b) ktoré uplynuli po 31.12.2020 do dňa účinnosti tohto
zákona, sa neskončia skôr ako za 30 dní po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.

24. Najvyšší súd SR v uznesení z 29.5.2024 sp. zn. 1Cdo/99/2022 poukázal na účel zákona č. 62/2020
Z. z. a uviedol, že „ustanovenie § 1 písm. a) sa týka všetkých premlčacích a prekluzívnych lehôt v

súkromnoprávnych vzťahoch, tak lehôt, ktoré i) začali plynúť pred nadobudnutím účinnosti zákona
(27.3.2020) a neuplynuli do 30.4.2020 (ďalej len „stanovené obdobie“), ii) lehôt ktoré začali plynúť
pred 27.3.2020 a ich koniec pripadol na stanovené obdobie, ako aj tých ktoré iii) začali plynúť počas
stanoveného obdobia a ich koniec nastal až po 30.4.2020. Pri všetkých prípadoch platí, že pri počítaní
lehoty musí byť zohľadnené časové obdobie 27.3.2020 - 30.4.2020“. Najvyšší súd SR v uznesení z

26.9.2024 sp. zn. 4Cdo/155/2023 v bode 16. jeho odôvodnenia uviedol, že vyššie vyslovený záver
najvyššieho súdu (sp. zn. 1Cdo/99/2022) považuje za prijateľný a nehodlá sa od neho odchýliť. Napokon
výslovne dodal, že: „Zároveň je toho názoru, že totožný prístup je potrebné primerane aplikovať aj na
ustanovenie § 8 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z., čo znamená, že všetky premlčacie a prekluzívne
lehoty v súkromnoprávnych vzťahoch spočívali okrem obdobia od 27. marca do 30. apríla 2020 aj v

období od 19. januára 2021 do 28. februára 2021.“. Obdobný právny názor avšak ohľadom spočívania
(neplynutia) dovolacej lehoty v rozhodných obdobiach bol vyslovený aj v náleze Ústavného súdu SR sp.
zn. IV. ÚS 289/2021-32 zo 17.8.2021 a v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/189/2020,
sp. zn. 7Cdo/319/2021. Na vyššie vyslovených záveroch dovolacieho súdu zotrval Najvyšší súd SR
aj v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/28/2023, keď konštatoval, že pri nastolenej právnej otázke je potrebné

primerane zohľadniť aj ustanovenia § 1 písm. a) a § 8 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z., čo znamená, že
všetky premlčacie a prekluzívne lehoty v súkromnoprávnych vzťahoch spočívali v období od 27.3.2020
do 30.4.2020 a v období od 19.1.2021 do 28.2.2021.

25. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že súd nezohľadnil prerušenie

plynutia premlčacej doby v dôsledku prijatia zákona č. 62/2020 Z. z., ktorý bol prijatý v súvislosti so
šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19. Právne posúdenie veci je úlohou súdu v
zmysle zásady iura novit curia, ktorý na zistený skutkový stav aplikuje relevantné právne normy, a to aj
bez toho, aby ich označili sporové strany. V zmysle uvedeného odvolací súd konštatuje, že nie je možné
považovať za správny právny názor súdu prvej inštancie, že nárok žalobkyne je premlčaný v subjektívnej

dvojročnej premlčacej dobe (ktorá mala začať plynúť v marci 2019, pričom žaloba bola podaná dňa
9.4.2021, keď v období od 27.3.2020 do 30.4.2020 a v období od 19.1.2021 do 28.2.2021, t.j. v súčte
76 dní premlčacia doba spočívala).26. K vyriešeniu otázky, či sa na premlčanie práva žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia zo
vzťahu založeného zmluvou o spotrebiteľskom úvere vzťahuje desaťročná objektívna premlčacia doba
v zmysle ustanovenia § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ktorá však nebola dôvodom na zamietnutie

žalobyzdôvodu,žesúdprvejinštancierozhodnutiezaložilnapremlčanínárokuvsubjektívnejdvojročnej
premlčacej dobe – pozn. odvolacieho súdu), odvolací súd dáva súdu prvej inštancie do pozornosti,
že Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 7Cdo/268/2021 z 28.2.2022 (R 15/2022) k tomuto výkladu
premlčacej doby v prípade bezdôvodného obohatenia získaného plnením na základe spotrebiteľskej
úverovej zmluvy dospel s ohľadom na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-485/19 z 22.4.2021. Podľa

rozsudku Súdneho dvora EÚ C-485/19 z 22.4.2021 zásada efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že
bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm
neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe nekalých podmienok v zmysle
smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách alebo
na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami smernice Európskeho parlamentu a Rady
2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS,

sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému
obohateniu. V zmysle eurokonformného výkladu ustanovenia § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka
tak nárok žalobcu voči žalovanej na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo plnením zo
spotrebiteľskej zmluvy sa nepremlčiava v trojročnej, ale desaťročnej objektívnej premlčacej dobe.
Analogická aplikácia desaťročnej objektívnej premlčacej doby súdmi Slovenskej republiky pri práve

spotrebiteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka) získaného
plnenímnazákladespotrebiteľskejúverovejzmluvy,jeprávnymdôsledkomprednostirozsudkuSúdneho
dvora Európskej únie C - 485/19 zo dňa 22.4.2021 v právnom poriadku Slovenskej republiky.

27. Z vyššie uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že súd prvej inštancie prejednávanú vec

nesprávne právne posúdil, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie (vo výroku I. vo veci samej
ako aj v závislom výroku II. o náhrade trov konania) podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

28. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný vyššie vyslovenými právnymi názormi

odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), bude v súlade s procesnou normou vykonať všetky navrhnuté a
v zmysle § 295 CSP i nevyhnutné dôkazy, opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok so sústredením
sa na sporné otázky, ako aj argumentáciu strán sporu prezentovanú v priebehu odvolacieho konania,
skutkový stav opätovne komplexne vyhodnotiť, na zistený skutkový stav aplikovať všetky náležité
hmotnoprávne ustanovenia vo vyššie naznačenom smere, následne zodpovedať dosiaľ nezodpovedané

právne otázky (o. i. otázku dôvodnosti námietky premlčania s ohľadom na objektívnu premlčaciu dobu
v nadväznosti na ustálený skutkový stav) a až potom rozhodnúť opätovne o veci a o trovách konania
strán sporu, vrátane trov odvolacieho konania. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí bude dbať na to,
aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením skutočností, ktoré považoval za preukázané
a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec

právne posúdil (nepostačuje pritom uviesť iba všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých
dôkazov, z ktorých boli tieto skutkové zistenia vyvodené). Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie
je odrazom práva strany konania na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu.
Svoj právny záver súd zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám
konaniadáodpoveďnapodstatnéarelevantnéargumenty,abyriešeniekonkrétnehoprávnehoproblému

bolo jasné a zreteľne dané (porov. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

29. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

30. Senát odvolacieho súdu toto uznesenie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).