Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. november 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/6/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1319201737
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Štiftová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1319201737.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Štiftovej a sudcov JUDr.

Romana Majerského a Mgr. Daniely Drnákovej v spore žalobcu: Š. Q., A.. X.X.XXXX, Q. XX/XX, P.,
zastúpenému:AdvokátskakanceláriaŠKODLER&PARTNERS,s.r.o.,Dobšinského12,Bratislava,IČO:
47 238 232, proti žalovanému: Advokátska kancelária Ivan Syrový, s.r.o., Kadnárová 83, Bratislava,
IČO: 47 232 765, zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Siváčekom, Timravina 9, Bratislava, za účasti
intervenienta na strane žalovaného: Wüstenrot poisťovňa, a.s., Digital Park I, Einsteinova 21, Bratislava,
IČO: 31 383 408, zastúpeného: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., Štefánikova 8, Bratislava, IČO: 36
853 183, o zaplatenie 7.991,80 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného

súdu Bratislava III č. k. 60C/33/2019-184, zo dňa 6.4.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu
trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol, žalovanému a intervenientovi priznal
proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v pomere 100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa
žalobou podanou Okresnému súdu Bratislava III dňa 22.3.2019 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného

na zaplatenie 7.991,80 eura s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 5.3.2019 do zaplatenia
titulom náhrady škody spôsobenej v súvislosti s výkonom advokácie na tom skutkovom základe, že
10.1.2017 uzavrel žalobca so žalovaným príkaznú zmluvu o poskytnutí právnej pomoci (ďalej len
„príkazná zmluva“), predmetom ktorej bolo poskytnutie právnych služieb zo strany žalovaného žalobcovi
spočívajúce v zastupovaní žalobcu pri mimosúdnom a aj súdnom vymáhaní nároku na náhradu
škody voči Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s. (ďalej len „poisťovňa“) spôsobenú žalobcovi škodovou
udalosťou - dopravnou nehodou zo dňa 28.4.2014 (v evidencii poisťovne pod č. XXXXXXXXXX).

Zároveň 10.1.2017 žalobca žalovaného splnomocnil na zastupovanie v uvedenej veci. Na základe
lekárskych posudkov vyhotovených v zmysle zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o
náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona č. 273/1994 Z. z. o
zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne
a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení
neskorších predpisov, vznikol žalobcovi v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou nárok na bolestné
vo výške 4.820,40 eura (292,5 bodov po 16,48 eura/bod) a sťaženie spoločenského uplatnenia vo

výške 5.438,40 eura (330 bodov po 16,48 eur a/bod). Z uvedených nárokov poisťovňa žalobcovi
uhradila bolestné vo výške 1.772 eura a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške
495 eur. Časť nárokov žalobcu v sume 7.991,80 eura, ktorú poisťovňa žalovanému neuhradila, je v
súčasnosti premlčaná. Žalovaný svojou nečinnosťou a nepoučením žalobcu o možnosti premlčanianárokov spôsobil, že vyššie uvedené nároky žalobcu sú premlčané a teda nevymáhateľné, v dôsledku
čoho mu vznikla škoda vo výške 7.991,80 eura. Posledným úkonom, ktorý žalovaný vo veci vykonal,
bolo podanie žiadosti zo dňa 16.11.2017 o doplnenie znaleckého posudku Č.. XXX/XX P.. P. F., znalcovi

v odbore zdravotníctvo. Žalovaný u znalca neurgoval vyhotovenie doplnenia znaleckého posudku,
nepodal v mene žalobcu žalobu, ani žalobcu nepoučil o nebezpečenstve premlčania nárokov žalobcu,
dokonca po tomto dátume žalobcu ani neinformoval o postupe vo veci, čím porušil povinnosť advokáta
postupovať vo veci s odbornou starostlivosťou v zmysle § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 586/2003 Z. z.“).

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie
úvodom považoval za potrebné zdôrazniť, že sporové konanie sa riadi zásadou formálnej pravdy a
posúdenie otázky, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinnosti tvrdiť, teda kto a aké
tvrdenia má uviesť, sa odvíja od hmotného práva. Platí, že strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti,
ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Každý má tvrdiť tie právne

skutočnosti, ktoré spôsobujú vznik jeho nároku alebo zánik jeho povinnosti. Povinnosť strany sporu
má kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu (čl. 8 Základných
princípov C. s. p.). Rozsudok v sporovom konaní zodpovedá tomu, čo strany zhodne tvrdili (§ 186
ods. 2 C. s. p.) a (v zásade) nezohľadňuje to, čo žiadna zo strán sporu netvrdila. Stranu sporu teda
zaťažuje bremeno tvrdenia (onus dicendi). Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s

dôkazným bremenom (onus probandi) je predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti
tvrdiť, resp. nesplnenie povinnosti „relevantne“ tvrdiť (uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality pravdivé,
úplné, podstatné a rozhodujúce) a svoje tvrdenia aj preukázať má pre stranu sporu procesnoprávnu
sankciu, ktorá sa prejaví v meritórnom rozhodnutí veci. Samotné tvrdenie určitých skutočností na
preukázanie uplatneného nároku, či popretie uplatneného nároku nepostačuje.

3. Súd prvej inštancie uviedol, že medzi procesnými stranami bolo nesporné a považoval za preukázané,
že žalobca a žalovaný uzavreli 10.1.2017 príkaznú zmluvu o poskytovaní právnej pomoci, predmetom
ktorej bolo poskytovanie právnych služieb zo strany žalovaného žalobcovi, ktoré spočívali v zastupovaní
žalobcu pri mimosúdnom a aj súdnom vymáhaní nároku na náhradu škody voči poisťovni Allianz -

Slovenská poisťovňa a. s. spôsobenej dopravnou nehodou. Taktiež nebolo sporné, že žalovaný v mene
žalobcu komunikoval (mimosúdne) s poisťovňou a žalovanému bola zo stany poisťovne vyplatená
časť žalobcom uplatňovanej sumy bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia ani to, že P.. F.
vypracoval na základe objednávky žalobcu znalecký posudok č. XXX/XX zo dňa 20.11.2016, v ktorom
bolo zranenie žalobcu v peňažnom vyjadrení vyčíslené na sumu 4.820,40 eura (292,5 bodov) a tiež

vypracoval lekársky posudok o sťažení spoločenského uplatnenia na 330 bodov. Tiež nebolo sporné a
bolo preukázané, že predložené posudky P.. F. nepovažovala poisťovňa za dostačujúce na vyplatenie
vyššej sumy bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcovi a uviedla, že boli žalobcovi
vyplatené všetky nároky, pri ktorých bola jednoznačne preukázaná priama príčinná súvislosť medzi
ich vznikom a dopravnou nehodou. Strany nerozporovali ani to, že 13.11.2017 prebehla v spoločnosti

forensic.sk konzultácia vo veci žalobcu, pričom bolo odporúčané doplnenie znaleckého posudku P.. F..

4. V konaní mal súd prvej inštancie za nesporné a taktiež preukázané, že žalobca adresoval žalovanému
list zo dňa 14.11.2017, v ktorom uviedol, že trvá na tom, aby sa postupovalo podľa doporučenia C.,
a aby boli všetky lekárske správy, fotodokumentácia a sprievodný list poslané P.. F. a priložené k

žiadosti na doriešenie zdravotného posudku. Z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že žalovaný
listom zo dňa 16.11.2017 požiadal P.. F. o doplnenie znaleckého posudku č. XXX/XXXX s tým, aby
sa znalec vyjadril k pripomienkam a výhradám poisťovne, uviedol obodovanie priamo v znaleckom
úkone a vykonal znalecký úkon v spojitosti s fyzickým vyšetrením žalobcu (súčasťou žiadosti boli listy z
poisťovne, vyjadrenie žalobcu z 14.11.2017 a žalobcom doručená dokumentácia). Ďalšia komunikácia

medzi stranami neprebehla.

5. Sporným v konaní bolo splnenie podmienok na vyvodenie zodpovednosti žalovaného na náhradu
škody žalobcovi, a teda či žalovaný porušil povinnosť konať s odbornou starostlivosťou, keď bol nečinný
a nepodal žalobu, a či v dôsledku toho vznikla žalobcovi uplatňovaná škoda. Sporná bola aj výška

uplatnenej škody a tiež existencia príčinnej súvislosti medzi činnosťou žalovaného a vznikom škody.

6. Súd prvej inštancie ozrejmil, že zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti
s výkonom advokácie je v zmysle § 26 zákona č. 586/2003 Z. z. objektívnou zodpovednosťou, tedazodpovednosťou bez ohľadu na zavinenie a nie je dôležité, či ju advokát spôsobil úmyselne alebo
z nedbanlivosti. Predpokladom vzniku nároku na náhradu škody je zistenie, že nebyť pochybenia
advokáta, došlo by k uspokojeniu pohľadávky klienta a toto pochybenie je hlavnou a rozhodujúcou

príčinou vzniknutej majetkovej ujmy. Je preto potrebné zistiť, či advokát svoje povinnosti porušil a či by
v prípade, ak advokát svoje povinnosti pri výkone advokácie neporušil, skutočne došlo k uspokojeniu
nárokov klienta. Zodpovednosť advokáta nie je daná v každom prípade, keď ním zastupovaný klient
nebol v určitom konaní úspešný. Nastupuje len vtedy, keď neúspech klienta je dôsledkom porušenia
povinností advokáta v súvislosti s výkonom advokácie. Táto zodpovednosť advokáta je založená na

súčasnom splnení troch predpokladov: 1/ protiprávny úkon - činnosť súvisiaca s výkonom advokácie, 2/
vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom
škody.

7. Súd prvej inštancie uviedol, že výkonom advokácie je zastupovanie klientov v konaní pred súdmi,
orgánmi verejnej moci a inými právnymi subjektmi, obhajoba v trestnom konaní, poskytovanie právnych

rád, spisovanie listín o právnych úkonoch, spracúvanie právnych rozborov, správa majetku klientov a
ďalšie formy právneho poradenstva a právnej pomoci, ak sa vykonáva sústavne a za odmenu, teda
poskytovanie právnych služieb (§ 1 ods. 2 zákona o č. 586/2003 Z. z.). Vzťah príčinnej súvislosti
medzi výkonom advokácie a škodou klienta je daný vtedy, ak je medzi výkonom advokácie a škodou
klienta vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť advokáta

nenastáva. Splnenie uvedených predpokladov zodpovednosti musí byť jednoznačne preukázané a
dôkaznú povinnosť má v tomto smere žalobca ako poškodený. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno
v konaní zaťažuje žalobcu, ktorý je povinný preukázať, že žalovaný porušil svoju právnu povinnosť, v
dôsledku ktorej mu vznikla škoda a preukázať aj príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti
žalovaným a škodou, ktorá vznikla žalobcovi práve z dôvodu výkonu advokácie žalovaným.

8. Žalobca v konaní tvrdil, že advokát, s ktorým bola uzatvorená príkazná zmluva na poskytovanie
právnych služieb pri mimosúdnom a súdnom vymáhaní nároku na náhradu škody voči poisťovni
spôsobenej dopravnou nehodou, a ktorému udelil plnomocenstvo, porušil ustanovenia zákona č.
586/2003 Z. z. a porušil povinnosť konať s odbornou starostlivosťou, keď posledný úkon, ktorý vo veci

vykonal bolo podanie žiadosti zo dňa 16.11.2017 o doplnenie znaleckého posudku P.. F., neurgoval
vyhotovenie znaleckého posudku, nepodal v mene žalobcu žalobu a neinformoval žalobcu o postupe
vo veci, čím mala žalobcovi vzniknúť škoda vo výške 7.991,80 eura spočívajúca v premlčaní nárokov
a ich nevymáhateľnosti.

9. Súd prvej inštancie posudzoval splnenie podmienok zodpovednosti žalovaného za škodu, avšak
vykonaným dokazovaním nemal za preukázané, že sú splnené predpoklady vzniku zodpovednosti
žalovaného ako advokáta za škodu klienta - žalobcu v uplatnenej výške 7.991,80 eura, a preto vyhodnotil
nárok žalobcu v zmysle § 18 ods. 1 a ods. 2, § 26 ods. 1, ods. 4 zákona č. 586/2003 Z. z. v celom
rozsahu ako nedôvodný. Bol názoru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno už vo vzťahu k prvému

predpokladu a v konaní nepreukázal tvrdené porušenie povinností žalovaného pri výkone advokácie.

10. Súd prvej inštancie nevyhodnotil ako dôvodnú a preukázanú argumentáciu žalobcu, že dal
žalovanému jasný pokyn na podanie žaloby, keď v liste z 14.11.2017 trval na tom, aby sa postupovalo
podľa pokynov forensic.sk a keď na stretnutí 13.11.2017 bolo prítomnej koncipientke žalovaného U.. M.

zo strany U.. D. za C..sk odporúčané podanie žaloby. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané len
to, že C..sk odporučil doplnenie znaleckého posudku P.. F., ktorý sa im javil s poukazom na odpoveď
poisťovne neúplný a nedostatočný (a nie vypracovanie ďalšieho znaleckého posudku nimi) a tiež to, že
mal žalovaný ako právny zástupca doručiť znalcovi všetky podklady na doplnenie znaleckého posudku
ajsprípisom,akýmspôsobomsamádoplnenievsúladesodporúčanímC..skvykonať.Tvrdeniežalobcu

o jasnom pokyne na podanie žaloby nebolo v konaní preukázané ani listom žalobcu zo dňa 14.11.2017,
animailovoukomunikácioumedzistranamiaanivykonanýmivýsluchmižalobcomnavrhnutýchsvedkýň.
Z výsluchov svedkýň vyplynulo, že boli obe prítomné konzultácie vo C..sk dňa 13.11.2013 týkajúcej
sa prípadu žalobcu, na ktorom bol prítomný aj žalobca aj T.. P.. Výpoveďami oboch svedkýň bolo
potvrdené, že sa na začiatku riešil a posudzoval zdravotný stav žalobcu aj s ohľadom na zdravotnú

dokumentáciu žalobcu, k odborným otázkam sa vyjadroval T.. P., ktorý odporučil, aby bol dopracovaný
znalecký posudok, pričom T.. P. dal aj jasné pokyny, ako je potrebné znalecký posudok doplniť a aby
v tom smere (s presnými inštrukciami) vypracoval oficiálne podanie žalovaný. Ako uviedla U.. D. C..sk
odporučil postupy, ktoré boli z ich pohľadu najoptimálnejšie, t. j. aby sa pracovalo s P.. F. a aby boloslovený za účelom doplnenia znaleckého posudku. Ani svedkyňa U.. M. ani U.. D. nepotvrdili, že bolo
odporúčané podanie žaloby.

11.Podľanázorusúduprvejinštancietakžalovanývplnomrozsahurešpektovalasplnilpokynyžalobcuv
liste z 14.11.2017 a v mene žalobcu vypracoval sprievodný list - žiadosť o doplnenie posudku s presnými
pokynmi ako sa má posudok vypracovať a v súlade s pokynom žalobcu doručil znalcovi lekárske správy
a všetku sprievodnú dokumentáciu P.. F.. Skutočnosť, že P.. F. posudok nedoplnil, nemožno vyhodnotiť
ako zanedbanie povinnosti žalovaného ako advokáta. Na podanie žaloby nebol zo strany žalobcu daný

žalovanému výslovný pokyn, pričom podľa názoru súdu prvej inštancie advokát nie je oprávnený žalobu
potom sám podať (aj vzhľadom na trovy konania s tým spojené) je povinný vo veci klienta postupovať
len v súlade s jeho pokynmi.

12. Z vykonaného dokazovania nevyplýva a strany to ani nerozporovali, že žalovaný, ani sám žalobca
neurgovali po 16.11.2017 znalca, aby doplnenie posudku podal. Súd prvej inštancie sa však stotožnil

s tvrdením žalovaného, že pokiaľ bol zadávateľom znaleckého posudku sám žalobca (ako to zo
znaleckého posudku nepochybne vyplýva), bol to práve žalobca, ktorý bol ako osoba, pre ktorú
znalec vykonáva znaleckú činnosť v súlade so zákonom č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a
predkladateľoch, oprávnený a zároveň aj povinný urgovať znalca na doplnenie znaleckého posudku. V
konaní pritom nebolo preukázané, že by žalobca znalca akýmkoľvek spôsobom kontaktoval. Súd prvej

inštancie zohľadnil aj skutočnosť, že žalobca od novembra 2017 do februára 2019 žiadnym spôsobom
nekontaktoval žalovaného ohľadom svojho prípadu, neoslovil žalovaného, pričom žalovaný mu oznámil,
že ho bude informovať, ak bude niečo nové (táto situácia však nenastala). Až vo februári 2019 žalobca
adresoval žalovanému výzvu na náhradu škody spôsobenú pri výkone advokácie. Na základe vyššie
uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný nezanedbal svoju právnu povinnosť konať

s odbornou starostlivosťou a nie je naplnený základný prvok zodpovednosti žalovaného za škodu, t. j.
porušenie povinnosti advokáta.

13. Súd prvej inštancie nepovažoval v konaní za preukázaný ani ďalší predpoklad zodpovednosti za
škodu, a to vznik škody a jej výška. Škodou sa rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére klienta

ako poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového
plnenia, predovšetkým peňažného. Pokiaľ žalobca tvrdil, že mu vznikla škoda v celkovej sume 7.991,80
eura spočívajúca v sume bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, ktorá mala byť žalobcovi
zo strany poisťovne vyplatená na základe lekárskych posudkov (po odrátaní sumy, ktorá mu vyplatená
bola) a ktorá je nevymáhateľná z dôvodu jej premlčania, súd sa s jeho tvrdením nestotožnil. Podľa

názoru súdu, samotná skutočnosť, že nárok mal byť v čase podania tejto žaloby voči žalovanému
premlčaný, neznamená aj vznik škody žalobcovi a už vôbec nie v ním uplatnenej výške. Uplatnenie
práva na náhradu škody proti advokátovi žalobca nemôže opierať o skutočnosť, že ak by bola žaloba
voči poisťovni podaná, bola by zamietnutá a že nárok je preto v celom rozsahu nevymožiteľný. Súd
prvej inštancie pritom zdôraznil, že 1/ žaloba voči poisťovni Allianz - Slovenská poisťovňa a. s. vôbec

podaná nebola (a tým pádom ani zamietnutá z dôvodu možného premlčania alebo z iného dôvodu),
2/ premlčanie nároku je len oslabením, nie zánikom práva a súd na premlčanie prihliada v konaní len
na námietku (neprihliada na ňu z úradnej povinnosti), 3/ skutočnosť, že žalobca nesúhlasí so záverom
poisťovne o tom, že niektoré zranenia mu neboli spôsobené v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou
a má tak nárok na doplatenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia neznamená, že by k

rovnakému záveru dospel aj súd v konaní voči poisťovni a priznal by mu celý takýto nárok (od ktorého
odvodzuje uplatňovanú výšku náhrady škody), 4/ súd nemôže v konaní o nároku na náhradu škody voči
advokátovi predbežne posudzovať otázku, či by mu nárok voči poisťovni vôbec vznikol, v akej výške,
prípadne, či by bol premlčaný, ale len vznik reálnej (a nie hypotetickej) škody.

14. Súd prvej inštancie považoval za potrebné tiež zdôrazniť, že zo strany žalobcu síce boli navrhnuté
a aj súdom vykonané dôkazy (výsluch strany sporu a výsluchy svedkýň) na podporu jeho tvrdenia,
že žalovaný svojim konaním, resp. nekonaním zapríčinil vznik škody žalobcu, avšak vykonaným
dokazovaním sa žalobcom tvrdené skutočnosti nepreukázali. Úlohou žalobcu nebolo presvedčiť súd o
svojej pravde, ale navrhnúť súdu vykonanie dôkazov. Súd tak nehodnotí, či tvrdenia žalobcu sú pravdivé

alebo nepravdivé, iba konštatuje, že vzhľadom na vykonané dokazovanie nie sú preukázané. V tomto
smerežalobcaneuniesoldôkaznébremenoasúdprvejinštancietakjehožalobuakonedôvodnúvcelom
rozsahu zamietol. Záverom súd prvej inštancie dodal, že súdne rozhodnutie nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadnedostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú
jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila (k tomu viď rozhodnutia Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09). Vo svetle uvedeného
sa preto bližšie nezaoberal ďalšou argumentáciou strán sporu (napr. existenciou príčinnej súvislosti,
vyplatením ďalších súm zo strany poisťovne žalobcovi, tvrdenou spoluprácou s DAS, atď.), nakoľko tieto
nepovažoval pre posúdenie veci a vyvodenie záveru o nedôvodnosti žaloby za relevantné.

15. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení § 255 ods. 1 C. s. p.
a žalovanému aj intervenientovi, ktorý vystupoval na strane žalovaného a boli v spore úspešní v plnom
rozsahu, priznal náhradu trov konania proti žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal s tým, že o výške
náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.
s. p.).

16. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec
vrátiťnaďalšiekonanie.Podstatnýmzhrnutímskutkovýchtvrdeníaprávnychargumentovjehoodvolania
(§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam vo veci osoby, ktorá zadala žiadosť o doplnenie znaleckého posudku,
ako aj v skutkovom zistení, že žalobca nedal pokyn na podanie žaloby a zároveň vec nesprávne právne
posúdil, keď dospel k záveru, že žalovaný neporušil povinnosť advokáta a tiež dospel k nesprávnemu
záveruotom,žežalobcanepreukázalvznikškodyajejvýšku.Nesúhlasilsozávermisúduprvejinštancie
v odseku 9.4 odôvodnenia napadnutého rozsudku a mal za to, že vzhľadom k tomu, že v mene žalobcu

žiadosť o doplnenie znaleckého posudku podal žalovaný, bolo povinnosťou žalovaného komunikovať
so znalcom, urgovať znalca, resp. zisťovať dôvody nečinnosti znalca a informovať žalobcu o nečinnosti
znalca a v prípade nečinnosti znalca poučiť žalobcu o nebezpečenstve premlčania nárokov. Nič z tohto
žalovanýnespravil,atýmporušilpovinnosťprivýkoneadvokáciepostupovaťsodbornoustarostlivosťou.
Žalobca nevedel, že znalec je nečinný a ani to nemal ako vedieť, keďže žiadosť o doplnenie posudku

nepodával. Spoliehal sa na to, že komunikáciu so znalcom prevzal žalovaný. Nestotožnil sa ani s
názoromsúduprvejinštancie,ktorýzohľadnilajtúskutočnosť,žežalobcaodnovembra2017dofebruára
2019 žiadnym spôsobom nekontaktoval žalovaného ohľadom svojho prípadu, neoslovil žalovaného,
pričom žalovaný mu oznámil, že ho bude informovať, ak bude niečo nové (táto situácia však nenastala).
Pre prejednávanú veci je irelevantné, že žalobca v uvedenom období nekontaktoval žalovaného,

nakoľkožalovanýbolten,ktoposkytovalžalobcovislužbyprávnejpomoci,žalovanýprevzalkomunikáciu
so znalcom a žalovaný mal povinnosť informovať žalobcu o stave veci. Žalobca na pojednávaní 2.6.2022
súduprvejinštanciepredložilpodrobnúpísomnúkomunikáciuzr.2017,kdeviackrátvyzývalžalovaného
k podaniu žaloby - list zo dňa 18.4.2017 - „Preto v prípade akéhokoľvek vedomého a úmyselného
vyjadrovania poisťovne, žiadam, aby bola na poisťovňu podaná žaloba.“, email zo dňa 13.6.2017 - „Pán

U.. X. dajte to na súd.“ Súd prvej inštancie teda dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam vo veci osoby, ktorá zadala žiadosť o doplnenie znaleckého posudku, ako aj v
skutkovom zistení, že žalobca nedal pokyn na podanie žaloby a zároveň vec nesprávne právne posúdil,
keď dospel k záveru, že žalovaný neporušil povinnosť advokáta.

17. Nesúhlasil zo záverom súdu prvej inštancie v odseku 10.1 odôvodnenia napadnutého rozsudku, keď
súd prvej inštancie nepovažoval v konaní za preukázaný ani ďalší predpoklad zodpovednosti za škodu,
a to vznik škody a jej výšku. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa
20.2.2003 sp. zn. 25 Cdo 860/2002, z ktorého vyplýva, že žalobca nemusel podať žalobu voči poisťovni
Allianz - Slovenská poisťovňa a. s. Tento záver považoval za racionálny, rešpektujúci hospodárnosť

konania. V prípade podania žaloby voči poisťovni Allianz - Slovenská poisťovňa a. s. možno takmer
100 % konštatovať, že poisťovňa Allianz - Slovenská poisťovňa a. s., ako subjekt, ktorý sa v rámci
svojejčinnostikaždodennezaoberáuplatňovanímpoistnýchplneníztitulunáhradyškody,bysinámietku
premlčania uplatnila. V prípade, ak by mal platiť názor súdu prvej inštancie, žalobca by musel podať
žalobu voči poisťovni Allianz - Slovenská poisťovňa a. s., napriek minimálnej šanci na úspech, čím by

vytváral trovy konania (hradil by nielen svoje trovy, ale aj trovy protistrany) a to len preto, aby bola
žaloba formálne zamietnutá z dôvodu premlčania. Takýto postup by bol zjavne nehospodárny. Uvedené
rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR ďalej znamená, že nie je pravdou, že súd nemôže súd v konaní o
nároku na náhradu škody voči advokátovi predbežne posudzovať otázku, či by mu nárok voči poisťovnivôbec vznikol, v akej výške, prípadne, či by bol premlčaný. Pre úplnosť dodal, že ak by žalobca podal
žalobu voči poisťovni Allianz - Slovenská poisťovňa a. s. a táto by bola zamietnutá z dôvodu premlčania,
je pravdepodobné, že konajúci súd by z dôvodu hospodárnosti konania neposudzoval vznik nároku voči

poisťovni a ani by sa nezaoberal výškou škody. Otázka výšky škody by sa tak musela vyriešiť v konaní
o náhradu škody voči advokátovi.

18. Žalobca podal odvolanie aj proti výroku o trovách konania intervenienta, ktoré odôvodnil tým, že
intervenient je subjektom sui generis sporového konania, ktorý po splnení zákonom predpokladaných

podmienok vystupuje v konaní na strane žalobcu alebo žalovaného. Intervencia je fakultatívna, teda je
prejavom vlastnej vôle intervenienta vstúpiť do sporového konania, podporujúc jednu zo strán sporu.
Povedané inak, intervenient nie je stranou sporového konania. Uvedený záver v plnej miere podporuje
aj zákonodarcom vymedzené rozlišovanie medzi intervenientom a stranou sporu (napríklad § 85 C.
s. p.). Vychádzajúc z uvedeného je následne tiež zrejmé, že intervenientovi nie je možné priznať
náhradu trov konania, keďže v zmysle § 255 ods. 1 zákona C. s. p. zákonodarca priznáva nárok na

náhradu trov konania len a výlučne strane, a to podľa jej pomeru úspechu vo veci. Ďalej upriamil
pozornosť odvolacieho súdu na § 228 ods. 1 C. s. p., ktoré vymedzuje tzv. subjektívnu záväznosť
rozsudku, v zmysle ktorej je právoplatný rozsudok záväzný výlučne pre strany a ich právnych nástupcov.
Právoplatný rozsudok nie je pre intervenienta právne záväzný, okrem prípadu, ak zo stranou sporu v
konaní tvorili nerozlučné spoločenstvo (§ 84 C. s. p.), respektíve v prípade tzv. objektívnej záväznosti

rozsudku (§ 228 ods. 2 C. s. p.). Zároveň, ak pre intervenienta nie je vo všeobecnosti právoplatný
rozsudok právne záväzný, nie je možné ho ani zaviazať k náhrade trov konania (napríklad trov právneho
zastúpenia protistrany). Preto, ak nie je možné vo všeobecnosti zaviazať intervenienta k náhrade
trov konania, potom by nemalo byť tiež možné, akcentujúc na vyváženosť, rovnosť zbraní, ako aj
elementárnu spravodlivosť, mu náhradu trov konania priznať. Opačný prípad by znamenal založenie

značnej disproporcie v právach a povinnostiach sporových strán, a intervenientov, ktorí vystupujú na
strane žalobcu alebo žalovaného. Intervenient by bol vo vzťahu k sporovej strane proti ktorej vystupuje
značne zvýhodnený, keď na jednej strane by v prípade úspechu mal právo na náhradu trov konania
od protistrany, no na druhej strane, v prípade neúspechu, by intervenient nemal povinnosť nahradiť
trovy konania úspešnej protistrane, keďže by bol chránený subjektívnou záväznosťou rozsudku. Takejto

disproporciivprocesnompostavenístránsporuainterventov,chýbaakýkoľveklegitímnyanajmälegálny
základ, a zároveň je v rozpore so základným princípom sporového konania, ktorý spočíva v rovnosti
procesného postavenia sporových strán tzv. rovnosť zbraní

19. Žalovaný vo vyjadreniu k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca znovu, bez akéhokoľvek dôkazu,

trvá na svojom nepravdivom tvrdení, že advokátska kancelária prevzala komunikáciu so znalcom. Toto
tvrdenie bolo v konaní žalovaným riadne popreté a vyvrátené písomnými dôkazmi a aj výpoveďami
svedkov. Žalobca žalovaného požiadal len o formuláciu otázok na znalca F., s ktorým mal však vzťah
výlučne žalobca, ktorý mal so znalcom komunikovať a mal mu uhradiť trovy spojené s vyhotovením
dodatku ku znaleckému posudku. Považoval za zarážajúce, že žalobca nekontaktoval znalca napriek

tomu, že mu 2 roky nebolo zo strany znalca doručené aspoň vyúčtovanie za dodatok ku znaleckému
posudku. Mal za to, že súd prvej inštancie správne nepovažoval v konaní za preukázaný ani ďalší
predpoklad zodpovednosti advokáta za škodu, a to vznik škody a jej výšku. Vznik škody a jej výšku
nie je možné v danej veci dodnes posúdiť preto, lebo žalobca nepreukázal jej existenciu. Jeho
zdravotné ťažkosti boli poisťovňou vyhodnotené ako nesúvisiace s poistnou udalosťou, na základe

ktorej si chcel uplatňovať nároky na náhradu škody na zdraví. Je zjavné, že absenciu dôkazu v
prospech žalobcu nedokázal odstrániť ani znalec, ktorý by v opačnom prípade určite ochotne vyhotovil
požadovaný dodatok ku znaleckému posudku. Zdravotný stav žalobcu však nespĺňal predpoklady
pre konštatovanie vzniku škody. Preto sa súd prvej inštancie správne nezaoberal, a ani sa nemohol
zaoberať, posudzovaním otázky, či by žalobcovi nárok voči poisťovni vôbec bol vznikol, ak sám žalobca

nevedel a dodnes nevie preukázať vznik škody na zdraví a jej výšku. V tomto konaní dokonca žalovaný
ani len netvrdil a následne ani nedokazoval, že mu nejaká škoda na zdraví vznikla, čo je ďalší dôvod,
prečo sa súd prvej inštancie správne touto otázkou nezaoberal. Nemal sa totiž čím zaoberať. Žalobca to
ani len nenavrhoval, aby sa súd touto otázkou zaoberal. Na uvedené súd prvej inštancie správne odkázal
v odseku 11 napadnutého rozsudku. Za celým konaním žalobcu vidí snahu domôcť sa plnenia (náhrady

škody) cez zodpovednosť advokáta, nakoľko žalobca si musel byť vedomý toho, že v samotnom konaní
voči poisťovni by nevedel uniesť dôkazné bremeno a preukázať príčinnú súvislosť medzi poistnou
udalosťou a vznikom škody. No ako správne ustálil súd prvej inštancie, nestačí len tvrdiť výšku škody,
žalobca ju mal aj preukázať, čo neurobil.20. Intervenient vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu považoval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za
vecne správny a žiadal ho potvrdiť. Poukázal na § 26 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z., pričom zdôraznil,

že zodpovednosť advokáta za škodu je založená na kumulatívnom splnení troch predpokladov: a)
porušenie povinností pri výkone advokácie, b) vznik škody a c) príčinná súvislosť medzi činnosťou
advokátasúvisiacousvýkonomadvokácieavznikomškody.Splnenieuvedenýchpredpokladovmusíbyť
v konaní jednoznačne preukázané. Dôkaznú povinnosť má v tomto smere poškodený klient (uznesenie
Najvyššieho súdu z 21.10.2010, sp. zn. 3 M Cdo 18/2009, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.4.2011,

sp. zn. 1 Cdo 30/2010, uznesenie Ústavného súdu SR z 22.10.2015, sp. zn. II. ÚS 678/2015 a mnohé
iné). Zo zisteného skutkového stavu jednoznačne vyplýva, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a
nepreukázal, že boli naplnené predpoklady vzniku nároku na náhradu škody voči advokátovi, preto sa
stotožnil s napadnutým rozsudkom.

21. K povinnosti advokáta urgovať vyhotovenie znaleckého posudku uviedol, že žalobca v odvolaní

(opakovane) namieta, že žalovaný, ako jeho právny zástupca, mal povinnosť urgovať vyhotovenie
doplnku k znaleckému posudku zo strany P.. F.. Popiera tým závery súdu prvej inštancie, že
zmluvným partnerom P.. F. bol výlučne žalobca (ktorý bol zadávateľom) a nie žalovaný a preto
bol iba žalobca povinný žiadať (prípadne urgovať) o vyhotovenie dodatku k posudku. Argumentácia
žalobcu je založená na mylnom úsudku, že ak žalovaný, v mene žalobcu, pripravil a zaslal znalcovi

výzvu, mal zabezpečiť aj vyhotovenie a dodanie doplnku k znaleckému posudku. Takáto povinnosť
žalovanému nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu upravujúceho výkon advokácie. Žalovaný bol
splnomocnený na zastupovanie klienta (žalobcu) pri mimosúdnom rokovaní a v prípadnom súdnom
konaní so spoločnosťou Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s. (čl. I príkaznej zmluvy o poskytnutí právnej
pomoci zo dňa 10.1.2017). Nad rámec svojich zmluvných povinností sprostredkoval pre žalobcu výzvu

na vypracovanie doplnku k znaleckému posudku. Z toho ale nevyplýva, že bolo jeho povinnosťou (ako
sprostredkovateľa) aj urgovať vypracovanie posudku. Súčasne nie je možné akceptovať tvrdenie, že
dlhodobý pasívny prístup žalobcu v jeho vlastnej veci (sporu s poisťovňou Allianz - Slovenská poisťovňa,
a.s.)bymalznášaťžalovaný.Advokátnemôženahrádzaťpasivitusvojichklientov.Vdanejvecižalovaný
konal s odbornou starostlivosťou a splnil všetky pokyny klienta a dokonca vykonal činnosť (v prospech

klienta) nad rámec dojednaných právnych služieb. Neobstojí ani odvolacia námietka, že súd prvej
inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu ohľadom osoby, ktorá podala žiadosť o doplnenie
znaleckého posudku. Súd totiž naopak v zhode so žalobcom skutkovo uzavrel, že touto osobou bol
žalovaný: „Z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že žalovaný listom zo dňa 16.11.2017 požiadal
P.. F. o doplnenie znaleckého posudku č. XXX/XXXX s tým, aby sa znalec vyjadril k pripomienkam a

výhradámpoisťovne,uviedolobodovaniepriamovznaleckomúkoneavykonalznaleckýúkonvspojitosti
s fyzickým vyšetrením žalobcu (súčasťou žiadosti boli listy z poisťovne, vyjadrenie žalobcu z 14.11.2017
a žalobcom doručená dokumentácia).“ (odsek 7.2 odôvodnenia rozsudku).

22. K údajnému udeleniu pokynu na podanie žaloby poukázal na § 2 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.,

podľa ktorého advokát je pri poskytovaní právnych služieb nezávislý, je viazaný všeobecne záväznými
právnymi predpismi a v ich medziach príkazmi klienta. Ďalší nedostatok rozhodnutia súdu prvej inštancie
by mal podľa žalobcu spočívať vo vyhodnotení jeho pokynov smerom k žalovanému. Domnieva sa,
že v ich vzájomnej komunikácii udelil žalovanému zreteľný pokyn, aby podal žalobu. Odkazuje pritom
na dôkazné prostriedky, ktoré mal údajne predložiť na pojednávaní dňa 2.6.2022 (zrejme malo ísť o

pojednávanie zo dňa 2.6.2021). Táto skutočnosť však nevyplýva ani zo zápisnice z tohto pojednávania
a ani z vymedzenia dôkazných prostriedkov, ktoré súd vykonal (odsek 4.1 odôvodnenia rozsudku). Z
daného hľadiska tak ide o tzv. novoty, ktorých uplatnenie je v odvolacom konaní vylúčené (§ 366 C. s. p.).
Odhliadnuc od uvedeného, z vyjadrení oboch strán sporu vyplýva, že taktika vymáhania nároku žalobcu
sa od prevzatia právneho zastupovania žalovaným priebežne menila. Z pôvodného zámeru poisťovňu

okamžite žalovať žalobca ustúpil a žiadal žalovaného, aby sa pokúsil dosiahnuť mimosúdne vyrovnanie
(napr. e-mailová správa zo dňa 25.9.2017, v ktorej sa žalobca pýta žalovaného „Nie je už iná cesta
ako dosiahnuť odškodné od Allianz?“). Aj preto žalobcom v odvolaní citované a z kontextu vytrhnuté
„pokyny“ na podanie žaloby predchádzajúce posledný pokyn zo dňa 14.11.2017 nemajú relevanciu pre
toto konanie. V chronologicky poslednom (a preto rozhodujúcom) pokyne žalobca trval na tom, aby

žalovaný postupoval podľa odporúčaní, ktoré vyplynuli z konzultácie v spoločnosti C..sk, X..H..E.. zo
dňa 13.11.2017. Z výsluchov svedkov jednoznačne vyplynulo, že výsledkom konzultácie v spoločnosti
C..sk, X..H..E.. bolo odporúčanie na dopracovanie znaleckého posudku P.. F.. Preto ak žalobca požiadal
žalovaného, aby pokračoval presne v zmysle záverov tejto konzultácie, nemohol žalovaný interpretovaťtoto usmernenie ako pokyn na podanie žaloby. Z uvedeného zreteľne vyplýva, že posledný pokyn
žalobcu zo dňa 14.11.2022 nesmeroval k podaniu žaloby. Žalovaný preto nemal povinnosť realizovať
tento úkon bez výslovného mandátu od klienta.

23. Pokiaľ ide o vznik škody, argumentácia žalobcu počas celého konania smerovala predovšetkým
k preukázaniu porušenia povinností žalovaného pri výkone advokácie. Zo žiadneho z predložených
dôkazných prostriedkov alebo tvrdení žalobcu nevyplynulo, že ak by žalovaný podal žalobu o náhradu
škody proti Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s. súd by žalobe vyhovel. Najmä s poukazom na

absenciu doplnku k znaleckému posudku a procesnú obranu Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s., ktorá
odmietala refundovať zvyšnú časť nárokov žalobcu je takýto výsledok hypotetického súdneho konania
skôr nepravdepodobný. Rozhodujúce však v tejto súvislosti je to, že žalobca na preukázanie tejto
podmienky vzniku nároku na náhradu škody voči advokátovi nepredložil žiadne relevantné tvrdenie a
nenavrhol žiadny dôkaz. Súd prvej inštancie nemal povinnosť suplovať pasivitu žalobcu a vykonávať
dokazovanie aj v smere, ktorý žalobca nenavrhol. Navyše, súd prvej inštancie správne konštatoval, že

nemožno odvodzovať vznik škody na strane klienta výlučne od skutočnosti, že nárok (ktorého sa týkalo
poskytovanie právnych služieb) bol premlčaný v čase podania žaloby na náhradu škody voči advokátovi.
Osobitne možno vyzdvihnúť záver súdu prvej inštancie, že: „skutočnosť, že žalobca nesúhlasí so
záverom poisťovne o tom, že niektoré zranenia mu neboli spôsobené v príčinnej súvislosti s dopravnou
nehodou a má tak nárok na doplatenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia neznamená,

že by k rovnakému záveru dospel aj súd v konaní voči poisťovni a priznal by mu celý takýto nárok (od
ktorého odvodzuje uplatňovanú výšku náhrady škody),“ (odsek 10.2 odôvodnenia rozsudku).

24. K nároku intervenienta na náhradu trov konania uviedol, že žalobca nedôvodne vytýka súdu prvej
inštancie aj priznanie nároku na náhradu trov konania intervenientovi s poukazom na gramatický

(doslovný) výklad § 255 ods. 1 C. s. p. poukazom na fakt, že pre intervenienta nie je rozsudok záväzný
a sám intervenient nemôže byť zaviazaný na náhradu trov konania protistrane. Mal za to, že z týchto
postulátov žalobca dospel k mylnému záveru, že intervenient nemá nárok na náhradu trov konania.
„Právny záujem intervenienta na výsledku konania nemožno spájať len s tým, že intervenient bude
dotknutý výrokom rozhodnutia, ale aj zisťovaním skutkového a právneho stavu, od ktorého závisí

výsledok konania.“ (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 9.2.2018, sp. zn. IV. ÚS 112/2018). „Právny
záujem intervenienta na výsledku sporu, kde vynesený rozsudok bude záväzný iba subjektívne, je daný
vtedy, ak existuje medzi intervenientom a stranou sporu taký hmotnoprávny vzťah, pre ktorý má predmet
intervenovaného sporu povahu predbežnej otázky. Riešenie sporu medzi žalobcom a žalovaným (okrem
výnimiek podľa § 88) bude determinovať obsah právneho vzťahu medzi intervenientom a stranou,

ktorú podporuje.“ (ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ,
J., TOMAŠOVIČ, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. C. H. Beck, Praha 2016, 274).
Intervenient vstúpil do tohto konania na stranu žalovaného z dôvodu, že medzi ním a žalovaným existuje
hmotnoprávny vzťah. Žalovaný má u intervenienta ako advokát uzavreté poistenie zodpovednosti za
škodu spôsobenú výkonom advokácie. Ak by bol žalovaný v tomto konaní neúspešný, teda súdy by

právoplatne skonštatovali, že zodpovedá za škodu spôsobenú klientovi, ovplyvnilo by to vzťah týchto
dvoch subjektov (žalovaného a intervenienta). Preto mal intervenient legitímny záujem na výsledku tohto
sporu.Dobrovoľnosťvstupudokonaniajetakdefactoiluzórna.Akbytotiždokonanianevstúpil,nemohol
by strane namietať, že spor bol nesprávne rozhodnutý (§ 87 C. s. p.). Fakticky preto nesie obdobné
riziko za výsledok sporu ako strana sporu. Za daných okolností je spravodlivé, aby mal aj intervenient

nárok na náhradu trov konania. Nárok intervenienta na náhradu trov potvrdzuje aj odborná literatúra:
„Nárok na náhradu trov konania má strana sporu voči protistrane. Náhradu trov konania môže uplatniť
aj intervenient, svedok (§ 258 ods. 1), znalec (§ 258 ods. 2 a § 260), ako aj tretia osoba (§ 259). Je
však vylúčené, aby sa strana domáhala priznania náhrady trov konania voči tretej osobe.“ (ŠTEVČEK,
M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol.: Civilný

sporový poriadok. Komentár. C. H. Beck, Praha 2016, 925).

25. Žalobca v replike k vyjadreniu intervenienta považoval za nesprávne tvrdenie, že žalovaný
vystupoval vo veci výzvy znalcovi v postavení sprostredkovateľa. Žalovaný nebol v postavení
sprostredkovateľa; takáto skutočnosť nebolo v konaní preukázaná. Medzi žalobcom a žalovaným

nedošlo k uzatvoreniu sprostredkovateľskej zmluvy vo veci výzvy znalcovi, napr. aj z dôvodu, že
podstatnou náležitou sprostredkovateľskej zmluvy je odmena. Odmena za údajné sprostredkovanie
nebola medzi žalobcom a žalovaným dohodnutá. Žalovaný vo veci výzvy znalcovi konal na základe
príkaznej zmluvy. Pokiaľ žalovaný prevzal komunikáciu so znalcom, bolo povinnosťou žalovanéhokomunikovať so znalcom, urgovať znalca, resp. zisťovať dôvody nečinnosti znalca a informovať žalobcu
o nečinnosti znalca a v prípade nečinnosti znalca poučiť žalobcu o nebezpečenstve premlčania nárokov.
Nakoľko žalovaný žalobu neinformoval, že znalec je nečinný, žalobca nemal ako vedieť o nečinnosti

znalca.

26. Pokiaľ intervenient v súvislosti s výškou škody uvádzal, že žalobca na preukázanie podmienky
vzniku nároku na náhradu škody voči advokátovi nepredložil žiadne relevantné tvrdenie a nenavrhol
žiadny dôkaz, poukázal na to, že v konaní predložil znalecký posudok a lekársky posudok o

sťažení spoločenského uplatnenia, ktorým preukázal výšku škody. Práve naopak žalovaný v konaní
argumentoval len vyjadrením spoločnosti Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s., ktoré nebolo podložené
žiadnym znaleckým posudkom alebo iným znaleckým úkonom. Okrem tohto vyjadrenia žalovaný
nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by spochybňoval výšku uplatňovanej škody.

27. Nesúhlasil s názorom intervenienta, ktorý považuje za spravodlivé, aby mal nárok na náhradu trov

konania a odkázal na argumentáciu uvedenú v odvolaní. K argumentu intervenienta, že jeho nárok na
náhradu trov konania potvrdzuje aj odborná literatúra poznamenal, že ani citovaná odborná literatúra
neodkazuje na konkréte ustanovenie C. s. p., z ktorého by nárok náhradu trov konania intervenienta
vyplýval.

28. Intervenient v duplike k replike žalobcu zotrval na tom, že žalobcom namietané vady rozsudku
súdu prvej inštancie nie sú dané. Žalobca účelovo interpretuje nielen samotné napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie, ale aj vyjadrenie intervenienta na strane žalovaného k odvolaniu zo dňa
7.6.2022. Žalobca poukázal na výňatky tvrdení/záverov, ktoré sú vytrhnuté z kontextu a snaží sa
preniesť zodpovednosť za neunesenie dôkazného bremena na žalovaného. Vyjadrenia žalobcu a

namietané vady rozsudku vychádzajú výlučne z jeho subjektívnych domnienok. S tvrdeniami žalobcu
sa nestotožňuje. V ostatnom zopakoval argumenty uvedené vo vyjadrení k odvolaniu a poukázal na
závery súdu prvej inštancie v odseku 8.3 napadnutého rozsudku. Mal za to, že žalobca v konaní
nepreukázal naplnenie žiadneho zo zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti advokáta za škodu.
V tomto smere sa v plnom rozsahu stotožnil inter alia s vyjadrením žalovaného zo dňa 16.6.2022,

že „žalobca znovu, bez akéhokoľvek dôkazu, trvá na svojom nepravdivom tvrdení, že advokátska
kancelária prevzala komunikáciu so znalcom. Toto tvrdenie bolo v konaní žalovaným riadne popreté a
vyvrátené písomnými dôkazmi a aj výpoveďami svedkov. Žalobca žalovaného požiadal len o formuláciu
otázok na znalca F., s ktorým mal však vzťah výlučne žalobca, ktorý mal so znalcom komunikovať
a mal mu uhradiť trovy spojené s vyhotovením dodatku ku znaleckému posudku. Je zarážajúce, že

žalobca nekontaktoval znalca napriek tomu, že mu 2 roky nebolo zo strany znalca doručené aspoň
vyúčtovanie za dodatok ku znaleckému posudku.“. Rovnako aj podľa súdu prvej inštancie neuniesol
žalobca dôkazné bremeno (už) vo vzťahu k prvému predpokladu a v konaní nepreukázal tvrdené
porušenie povinností žalovaného pri výkone advokácie. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti v odseku
9.1 a nasl. presvedčivo odôvodnil svoje závery a nezistil na strane žalovaného také skutočnosti, ktoré

by viedli k záveru o porušení advokátskej povinnosti. Nie je tak zrejmé, z čoho žalobca vyvodzuje
existenciu ním namietaných povinností žalovaného. Zo žiadneho dôkazného prostriedku nevyplýva
ani to, že by žalobca dal žalovanému výslovný pokyn na podanie žaloby voči poisťovni. Žalobca
tak pravdepodobne iba v rovine subjektívnych domnienok kreoval domnelé povinnosti žalovaného.
Obdobne ani vo vzťahu k druhému predpokladu vzniku zodpovednosti advokáta za škodu neuniesol

žalobca dôkazné bremeno. Zjednodušene iba odvodzuje výšku žalovanej sumy od znaleckého posudku
a lekárskeho posudku o sťažení spoločenského uplatnenia. Domnieva sa, že vyjadrenie poisťovne
Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s. o nedôvodnosti uplatňovanej náhrady škody, je irelevantné. Práve
naopak, vyjadrenie poisťovateľa je relevantnou listinou, ktorá preukazuje procesnú obranu poisťovateľa
v prípadnom súdnom konaní. O to viac, ak poisťovateľ výslovne namietal absenciu príčinnej súvislosti

medzi škodovou udalosťou a poškodeniami zdravia žalobcu. Je tak evidentné, že žalobca ani v prípade
druhej podmienky - vzniku škody, neuniesol povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno. V tejto súvislosti
poukázal na to, že za zhromažďovanie skutkového materiálu, potrebného na rozhodnutie v civilnom
spore, nesie plnú zodpovednosť príslušná strana (primárne žalobca, ako tzv. dominus litis). Súd nie je
povinný ani oprávnený vyvíjať v tomto smere iniciatívu. Iné dôkazy bez návrhu nevykonáva. Cieľom

sporového konania nie je poznanie objektívnej, či tzv. materiálnej pravdy. V sporovom konaní je v
súlade s prejednacím princípom rozhodujúca aktivita zúčastnených strán. Súd následne rozhoduje na
základe zisteného skutkového stavu (§ 215 ods. 1 C. s. p.). Na základe zisteného skutkového stavu
a vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru a absencii predpokladovvznikuzodpovednostiadvokátazaškodu.Uplatnenýnároktakvyhodnotilakonedôvodný,nepreukázaný
a žalobu legitímne zamietol. Postup a závery súdu považoval za správne a zákonné. Žalobca zároveň na
jednej strane spochybňuje závery intervenienta na strane žalovaného, ktorý na podporu svojich tvrdení

poukázal na odbornú literatúru a relevantné rozhodnutia, na druhej strane je to však žalobca, kto aj v
tejto otázke vychádzal iba zo svojich subjektívnych domnienok. S poukazom na doposiaľ prezentovanú
argumentáciu naďalej trval na tom, že intervenient má v konaní rovnaké právo na náhradu trov konania
ako strana sporu.

29. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k
záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, preto ho v súlade s §
387 ods. 1 C. s. p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.11.2023 (§ 219 ods. 3 C. s. p.).

30. Podľa § 26 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991
Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 586/2003 Z. z.“) advokát zodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu spôsobil v súvislosti s výkonom
advokácie; zodpovednosť advokáta sa vzťahuje aj na škodu spôsobenú jeho koncipientom alebo

jeho zamestnancom, ak advokát vykonáva advokáciu ako spoločník spoločnosti podľa tohto zákona,
povinnosť podľa tohto ustanovenia sa vzťahuje iba na túto spoločnosť.

31. Podľa § 26 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, advokát sa zbaví
zodpovednosti podľa odseku 1, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého

úsilia, ktoré možno od neho žiadať.

32. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcu v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v
odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú
argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k

zamietnutiu žaloby. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na posúdenie
relevantnosti tvrdení žalobcu na podporu podanej žaloby a žalovaného prednesených na jeho obranu.
Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C. s. p. súd prvej inštancie
dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o nedôvodnosti

podanej žaloby založenej na úvahe o neunesení dôkazného bremena žalobcom a nepreukázaní
základných predpokladov zodpovednosti advokáta za škodu.

33. Na margo námietky žalobcu, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď nemal
preukázaný vznik škody a jej výšku, pričom poukázal na to, že nemusel podať žalobu voči poisťovni

Allianz - Slovenská poisťovňa a. s., nakoľko v prípade podania žaloby voči poisťovni Allianz - Slovenská
poisťovňa a. s. možno takmer 100 % konštatovať, že poisťovňa Allianz - Slovenská poisťovňa a. s.,
ako subjekt, ktorý sa v rámci svojej činnosti každodenne zaoberá uplatňovaním poistných plnení z
titulu náhrady škody, by si námietku premlčania uplatnila, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie
posudzoval škodu a jej výšku v intenciách podanej žaloby, ktorú žalobca založil na tvrdení, že škoda v

sume 7.991,80 eura mu bola spôsobená nečinnosťou žalovaného, nepoučením o možnosti premlčania
nárokov na náhradu za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia, čo spôsobilo, že v súčasnosti
je nárok žalobcu premlčaný a teda nevymáhateľný. Súd prvej inštancie pritom správne uzavrel, že len
samotná skutočnosť, že nárok žalobcu mal byť premlčaný neznamená vznik škody žalobcu a už vôbec
nie v ním uplatnenej výške. Rovnako je správny aj záver súdu prvej inštancie, že žaloba o náhradu

škody voči advokátovi nemôže byť dôvodná, ak ju žalobca zakladá iba na skutočnosti, že ak by bola
žaloba voči poisťovni podaná, bola by zamietnutá z dôvodu premlčania a nárok je preto v celom rozsahu
nevymožiteľný; žalobca žalobu voči poisťovni Allianz - Slovenská poisťovňa a. s. vôbec nepodal (a
tým pádom nemohla byť žaloba ani zamietnutá z dôvodu možného premlčania alebo z iného dôvodu),
premlčanie nároku je len oslabením, nie zánikom práva a súd na premlčanie prihliada v konaní len

na námietku (neprihliada na ňu z úradnej povinnosti), skutočnosť, že žalobca nesúhlasí so záverom
poisťovne o tom, že niektoré zranenia mu neboli spôsobené v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou
a má tak nárok na doplatenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia neznamená, že by krovnakému záveru dospel aj súd v konaní voči poisťovni a priznal by mu celý takýto nárok (od ktorého
odvodzuje uplatňovanú výšku náhrady škody).

34. V tejto súvislosti aj odvolací súd zdôrazňuje, že právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú
advokátom pri výkone advokácie je založená na súčasnom splnení troch predpokladov, ktorými sú
(i) výkon advokácie, (ii) vznik škody a (iii) príčinná súvislosť medzi výkonom advokácie a vznikom
škody. Podmienku, že výkon advokácie nebol advokátom uskutočňovaný riadne, je treba posudzovať
podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. Škodou sa rozumie majetková ujma, ktorá nastala v

majetkovejsférepoškodenéhoajeobjektívnevyjadriteľnávšeobecnýmekvivalentom,t.j.vpeniazoch.O
vzťah príčinnej súvislosti sa jedná, ak vznikla škoda následkom výkonu advokácie. Splnenie uvedených
predpokladov zodpovednosti za škodu musí byť v konaní jednoznačne zistený a musia byť splnené
kumulatívne (súčasne). Z uvedeného vyplýva, že k uplatneniu nároku na náhradu škody proti advokátovi
je nevyhnutné tvrdiť, že nebyť pochybenia advokáta, došlo by k uspokojeniu pohľadávky klienta a
toto pochybenie je hlavnou a rozhodujúcou príčinou vzniknutej majetkovej ujmy. Predmetom konania

je potom skúmanie, či advokát porušil svoje povinnosti a či by v prípade, ak by svoje povinnosti pri
výkone advokácie neporušil, skutočne došlo k uspokojeniu nárokov klienta (odsek 8.1 napadnutého
rozsudku). Dôkaznú povinnosť v tomto smere má poškodený (žalobca). Podstatou žaloby o náhradu
škody spôsobenej advokátom pri výkone advokácie je teda tvrdenie, že pri riadnom postupe advokáta
by žalobca na súde so svojim nárokom uspel. Pri absencii tohto tvrdenia nie je možné dospieť k

záveru, že škoda, ktorú si žalobca uplatňuje v konaní je skutočná (reálna) a nie iba hypotetická.
Žalobca však podanú žalobu na takomto (pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu) relevantného
a podstatného skutkového tvrdenia nezaložil; z tvrdení žalobcu totižto vôbec nevyplýva, že škoda mu
mala byť spôsobená tým, že ak by podal žalobu proti spoločnosti Allianz - Slovenská poisťovňa a.
s. včas, bol by v konaní úspešný v rozsahu ním požadovanej náhrady škody; je pritom nesporné,

že poisťovňa žalobcovi odmietla škodu nahradiť a to s uvedením konkrétnych dôvodov; žalobca na
preukázanie dôvodnosti nároku nenavrhol vykonať žiadne dôkazy. Odvolací súd preto uvádza, že hoci
je pravdou, že žalobca nemusel podať žalobu voči poisťovni a odvolací súd sa stotožňuje aj s tvrdením
žalobcu, že súd v konaní o nároku na náhradu škody voči advokátovi predbežne posudzuje otázku, či by
poškodenému nárok vznikol, v akej výške, prípadne, či by bol premlčaný, zároveň dodáva, že povinnosť

tvrdenia a dôkazná povinnosť spočíva na žalobcovi. Žalobca vznik takejto škody netvrdil, nepreukázal
a na preukázanie výšky škody nenavrhol vykonanie žiadnych dôkazov.

35. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam vo veci osoby, ktorá zadala žiadosť o doplnenie znaleckého posudku, odvolací

súd uvádza, že súd prvej inštancie dospel k skutkového záveru, že v mene žalobcu podal žiadosť o
doplnenie znaleckého posudku žalovaný; tento záver nie je v rozpore s tým, čo tvrdil žalobca. Pokiaľ
žalobca uviedol, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že žalobca nedal
pokyn na podanie žaloby, pričom poukázal na to, na pojednávaní súdu 2.6.2022 (majúc na mysli zrejme
pojednávanie súdu 2.6.2021) predložil podrobnú písomnú komunikáciu z roku 2017, kde viackrát vyzval

žalovaného k podaniu žaloby odvolací súd uvádza, že z obsahu zápisnice zo dňa 2.6.2022 nevyplýva,
že žalobca predložil súdu prvej inštancie podrobnú písomnú komunikáciu z roku 2017 a táto nie je ani
súčasťou spisu; súčasťou spisu nie je ani list zo dňa 18.4.2017, či e-mail zo dňa 13.6.2017; tieto listiny
v odôvodnení napadnutého rozsudku neuvádza medzi vykonanými dôkazmi ani súd prvej inštancie.
Naopak, súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania vyhodnotil ako nedôvodnú a ničím

nepreukázanú argumentáciu žalobcu, že dal žalovanému jasný pokyn na podanie žaloby, keď v liste z
14.11.2017 trval na tom, aby sa postupovalo podľa pokynov C..sk, pričom vykonaným dokazovaním bolo
preukázané len to, že C..sk odporučil doplnenie znaleckého posudku P.. F., ktorý sa im javil s poukazom
na odpoveď poisťovne neúplný a nedostatočný (a nie vypracovanie ďalšieho znaleckého posudku nimi).
Súd prvej inštancie nemal preukázané tvrdenie žalobcu o jasnom pokyne na podanie žaloby ani listom

žalobcu zo dňa 14.11.2017, ani mailovou komunikáciou medzi stranami a ani vykonanými výsluchmi
žalobcom navrhnutých svedkýň.

36. Odvolací súd zároveň pripomína, že skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak
výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého dôkazy súd hodnotí

podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo a to vzhľadom na to, že buď vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmipreukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na
chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi
porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré

vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo,
keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
§ 185 až § 211 C. s. p.

37. Žiadne takéto pochybenie odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie,

resp. z obsahu spisu nezaznamenal.

38. Žalobca napadol odvolaním aj výrok o trovách konania intervenienta, pričom namietal, že
intervenientovi nie je možné priznať náhradu trov konania, keďže v zmysle § 255 ods. 1 C. s. p. nie je
stranou sporu.

39. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie aj v tomto napadnutom výroku a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

40. Na ozrejmenie právnej stránky veci odvolací súd uvádza, že intervenient je ten, kto sa zúčastňuje
na konaní popri žalobcovi alebo žalovanom a má právny záujem na výsledku konania (§ 82 ods. 1 C.

s. p.). Hlavným zmyslom intervencie je procesná ekonómia a predchádzanie následným sporom, ktoré
môžu mať základ v konaní, v ktorom sa riešia hmotnoprávne vzťahy sporových strán, pričom tieto môžu
mať vplyv aj na hmotnoprávne postavenie tretej osoby (potenciálneho intervenienta). Právny záujem
osoby intervenienta je daný jednak predmetom sporu z hľadiska hmotného práva, ako aj potenciálnym
dopadom na hmotnoprávne vzťahy intervenienta s niektorou zo strán sporu v závislosti od jeho výsledku.

Z uvedeného tiež vyplýva, že právny záujem intervenienta na výsledku sporu je v konaní pretavený
do pomoci strane, na ktorej ako intervenient vystupuje. Ide o legitímnu pomoc intervenienta jednej zo
strán sporu, ktorá je daná samotnou právnou konštrukciou inštitútu intervencie. Preto je možné tiež
dospieť k záveru, že nesprávne či arbitrárne rozhodnutie o nepripustení intervenienta môže mať za
následok porušenia práv vylúčeného intervenienta v podobe odmietnutia prístupu k súdu v rozpore s

právnym poriadkom a taktiež ním môže byť zasiahnuté do procesných práv strany, na ktorej podporu
mal intervenient vystupovať, keďže negatívnym spôsobom v rozpore s právnym poriadkom je spôsobilé
obmedziť právo hájiť svoje záujmy prostredníctvom účasti a pomoci intervenienta, a tým aj ovplyvniť
konečné rozhodnutie súdu v spore. Naopak, v súvislosti s povolením vstupu intervenienta do konania
nie je možné dospieť k záveru o porušení procesných práv strany, ktorá vystupuje ako protistrana strany,

na ktorej intervenient vystupuje, pretože sa jej nezabraňuje alebo výrazne nesťažuje realizácia jej práv
v prebiehajúcom civilnom spore (k tomu pozri III. ÚS 261/2021).

41. Je zrejmé, že vstupom do konania intervenient získava procesné postavenie subjektu, ktorý má
právo aktívne sa zúčastňovať na konaní, pričom v zásade má rovnaké procesné práva a povinnosti ako

strana, na podporu ktorej vystupuje; prípadné obmedzenia sú upravené Civilným sporovým poriadkom
(§ 85, § 360, § 401, 425 C. s. p.) alebo vyplývajú z povahy veci (napr. dispozícia so žalobou). Pokiaľ
teda Civilný sporový poriadok priznáva interventovi legitímne postavenie v konaní, s ktorým je spojená
možnosť uplatnenia procesných práv a povinností, ktoré patria strane (žalobcovi alebo žalovanému)
na podporu ktorej intervenient vystupuje, potom intervenientovi, patrí aj náhrada trov konania, ktoré

v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením týchto práv účelne vynaložil. Nie je teda správna úvaha
žalobcu, že intervenientovi náhrada trov konania nepatrí, pretože podľa ustanovení Civilného sporového
poriadku,právonanáhradutrovkonaniamôžesúdpriznaťibastranesporu,ktorouježalobcaažalovaný.

42. A pretože žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by

preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní
nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé
privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie; ďalšie odvolacie námietky žalobcu preto
odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé
privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil.

43. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p.
v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, žalovanému a intervenientovi na stranežalovaného priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mali v
odvolacom konaní vo veci plný úspech.

44. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).