Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. marec 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/46/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1419202381
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:1419202381.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek
senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobkyne: A. B. C., D.,
nar. XX.X.XXXX, bytom E. X, F., zastúpenej: JUDr. Michal Rebro, advokát, so sídlom Maróthyho 6,
Bratislava proti žalovanému: G. A. H., nar. X.X.XXXX, bytom I. X, B., zastúpenému: Mgr. Gabriela
Janíková, advokátka, so sídlom Hviezdoslavovo nám. 25, Bratislava o určenie termínu splatnosti

pôžičky, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 7.12.2023, č. k.
23C/42/2019-378, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa zrušuje a vec sa vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok I.) a žalovanému priznal proti
žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.).

2.Rozhodnutievovecisamejprávneodôvodnil §657a§564zákonač.40/1964Zb.Občianskyzákonník
(ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že v prejednávanej veci sa žalobkyňa domáhala, aby súd
určil termín splatnosti dlhu s odôvodnením, že postupne v období od 29.7.2010 do 9.6.2014 požičala
žalovanému na základe ústne uzatvorenej zmluvy o pôžičke po čiastkach peňažné prostriedky celkovo
vo výške 285 000 eur, ktoré poukázala bezhotovostnými bankovými prevodmi na účet žalovaného a

splatnosť pôžičky bola ponechaná na vôli žalovaného, z konania ktorého je zrejmé, že nemá záujem
dlh splatiť. S poukazom na tvrdenie žalobkyne, že vo vzťahu k žalovanému je v postavení veriteľa,
spočívalo v konaní na strane žalobkyne dôkazné bremeno, obsahom ktorého bolo preukázať, že so
žalovanýmakodlžníkomskutočneňoutvrdenúzmluvuopôžičkeuzatvorilaazdanéhotitulužalovanému
aj finančné prostriedky v tvrdenej výške poskytla, pričom splatnosť pôžičiek bola dohodnutá tak, že bola
ponechaná na vôli žalovaného. Prvoinštančný súd konštatoval, že ak žalobkyňa tvrdila, že žalovaný si

od nej žalovanú sumu požičal, bola povinná preukázať, že strany sporu zmluvu o pôžičke uzatvorili,
že pôžičku žalobkyňa reálne poskytla, že sa žalovaný zaviazal pôžičku vrátiť, pričom splatnosť bola
ponechaná na jeho vôli a v konečnom dôsledku, že žalovaný požičané peňažné prostriedky nevrátil.
Žalovaný v konaní nenamietal, že v danom období žalobkyňa na ním zriadený účet predmetné finančné
prostriedky poukázala, tvrdil však, že tieto predstavovali dohodnuté investície žalobkyne do spoločného
investičného zámeru žalobkyne, jej syna a žalovaného, peňažné prostriedky teda boli žalobkyňou

poukazované na účet žalovaného z iného dôvodu ako tvrdila. Žalovaný tak tvrdenia žalobkyne vo
vzťahu k existencii zmluvy o pôžičke ako aj dohody o spôsobe jej splatnosti poprel. Vychádzajúc
z uvedeného, preukázanie pôžičky zaťažilo žalobkyňu, na ktorej spočívalo dôkazné bremeno preukázať
bezpochybnostísvojetvrdeniaotom,žesožalovanýmuzatvorilazmluvuopôžičke,nakoľkolentakmala
možnosť dosiahnuť svoj úspech v konaní, v ktorom sa domáhala určenia splatnosti dlhu. Povinnosťou
súdu bolo posúdiť, či žalobkyňa uniesla dôkazné bremeno spočívajúce na jej strane v povinnosti

preukázať existenciu tvrdeného právneho dôvodu, od ktorého odvodila opodstatnenosť uplatneného
nároku, konkrétne, že so žalovaným uzatvorili zmluvu o pôžičke, na základe ktorej žalovanému finančnéprostriedky poskytla tak, ako v konaní tvrdila, nakoľko žalovaný jej tvrdenia rozporoval. Súd prvej
inštancie vykonaným dokazovaním dospel k názoru, že žalobkyňa tvrdené skutočnosti nepreukázala,
v konaní nepredložila žiaden dôkaz spôsobilý preukázať existenciu zmluvy o pôžičke poskytnutú

žalovanému, rovnako nepreukázala, že by sa žalovaný zaviazal peňažné prostriedky žalobkyni vrátiť, a
žesplatnosťpôžičkybolaponechanánavôlidlžníka.Akajžalobkyňapredložilavýpisyzúčtužalovaného
preukazujúce, že peňažné prostriedky žalovanému poukázala, tento dôkaz podľa názoru súdu prvej
inštancie neobstojí, nakoľko bez preukázania existencie žalobkyňou tvrdeného právneho dôvodu ich
poskytnutia nie je možné vyvodiť záver o existencii zmluvy o pôžičke, pričom vznik pôžičky okrem

reálneho odovzdania predmetu pôžičky predpokladá zhodnú vôľu oboch zmluvných strán, konsenzus,
uzatvoriť zmluvu o pôžičke a dohodu o podstatných náležitostiach zmluvy. V danom prípade zhodná vôľa
strán sporu uzatvoriť zmluvu o pôžičke absentovala, žalobkyňa danú skutočnosť nepreukázala. Čo sa
týkanávrhužalobkyne,abyžalovanýpredložildôkazynapreukázaniesvojichtvrdení,súdprvejinštancie
sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou žalovaného, že dôkazné bremeno nesie žalobkyňa,
ktorá bola povinná preukázať všetky ňou tvrdené skutočnosti a nie je povinnosťou žalovaného, aby

nepodložené tvrdenia žalobkyne vyvracal. Predmetom sporu je žalobkyňou tvrdený nárok z titulu
pôžičky, existenciu a oprávnenosť svojich nárokov tak bola povinná preukázať v prvom rade žalobkyňa.
Žalovaného by zaťažilo dôkazné bremeno preukázať skutočnosti, ktoré nárok žalobkyne vylučujú až
potom, ako by žalobkyňa ňou tvrdené skutočnosti preukázala. Prvoinštančný súd v uvedenom smere
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.6.2013, sp. zn. 2Cdo/256/2012, ktorý vyslovil,

že „žalovaného zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní skutočností, ktoré vylučujú
existenciu uplatňovaného práva, ak jeho existenciu žalobca preukázal.“ S poukazom na všetky uvedené
skutočnosti súd prvej inštancie vzhľadom na to, že žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno
a nepreukázala existenciu zmluvy o pôžičke, žalobu, ktorou sa domáhala voči žalovanému určenia
splatnosti dlhu, zamietol. Prvoinštančný súd vykonal dokazovanie aj inými listinami, napokon však

skutočnosti, ktoré z týchto dôkazov vyplynuli, nemali vzhľadom na dôvody, pre ktoré žalobu zamietol, pre
rozhodnutie súdu zásadný význam. V záujme prehľadnosti odôvodnenia preto považoval za nadbytočné
sa týmito skutočnosťami zaoberať. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a žalovanému, ktorý mal plný úspech vo
veci priznal náhradu trov konania, o výške ktorých rozhodne s poukazom na § 262 ods. 2 C.s.p.

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

3. Proti rozhodnutiu podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm. f) a h) C.s.p., t. j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Uviedla, že v priebehu rokov 2010 až 2014 požičala na základe ústnych zmlúv o pôžičke
žalovanému peňažné prostriedky, a to dňa 29.7.2010 sumu 30 000 eur, dňa 26.8.2010 sumu 30 000
eur, dňa 30.11.2010 sumu 30 000 eur, dňa 3.5.2011 sumu 30 000 eur, dňa 28.9.2011 sumu 25 000
eur, dňa 13.4.2012 sumu 20 000 eur, dňa 21.9.2012 sumu 25 000 eur, dňa 8.2.2013 sumu 20 000

eur, dňa 5.5.2014 sumu 25 000 eur a dňa 9.6.2014 sumu 50 000 eur, celkovo vo výške 285 000
eur. Uvedené peňažné prostriedky boli na základe dohody žalobkyne a žalovaného poukazované na
súkromný účet žalovaného v zahraničnej banke v Rakúsku, ktorý si zriadil sám žalovaný. Skutočnosť,
že predmetnú sumu žalovaný prevzal, bola v konaní preukázaná výpisom z účtu a žalovaný túto
skutočnosť v priebehu konania potvrdil. Došlo tak k reálnemu odovzdaniu pôžičky. Zmluva o pôžičke

je tzv. reálny kontrakt. Žalovaný ani jednu z pôžičiek žalobkyni do dnešného dňa nevrátil. V zmysle
§ 220 ods. 2 C.s.p. je povinnosťou súdu, aby v odôvodnení svojho rozhodnutia podal zrozumiteľný a
jasný výklad, z ktorých ustanovení právnych predpisov vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod
tieto ustanovenia podriadil zistený skutkový stav. Odôvodnenie rozhodnutia teda musí podať výklad
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia, musí sa vysporiadať

so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a myšlienkový postup súdu pri rozhodovaní musí byť v
odôvodnení dostatočne vysvetlený tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Rozsudok súdu prvej
inštancie podľa názoru žalobkyne takéto kritériá nenaplnil a preto ho považovala za nepreskúmateľný.
Súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí nijakým spôsobom nezaoberal dôkazmi, ktoré boli v
konaní predložené žalovaným, ani ich zjavným a nelogickým rozporom s predmetom súdneho konania.

Žalobkyňa bola toho názoru, že súd sa musí zaoberať procesným útokom aj procesnou obranou
strán sporu, a teda argumentáciou žalovaného v súdnom konaní a dôkazmi ním predloženými, ak sú
súčasťou procesnej obrany. Mala za to, že v prípade, ak v súdnom konaní žalovaný argumentoval
určitými skutočnosťami a predkladal k nim dôkazy na svoju obranu, čím sa snažil súdu predostrieť svojuverziu, mal by súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí a v odôvodnení svojho písomného rozsudku
zhodnotiť všetky dôkazy, ktoré sú súčasťou súdneho konania, a to jednotlivo aj v ich vzájomných
súvislostiach s poukazom na znenie § 191 ods. 1 C.s.p. Keby súd prvej inštancie postupoval v zmysle

uvedeného, musel by sa vysporiadať so zjavnými nejasnosťami a logickými nezrovnalosťami medzi
tvrdeniami žalovaného a skutočnosťou, že obdržal od žalobkyne na svoj súkromný účet 285 000 eur,
ako aj skutočnosťou, že žalobkyňa nikdy nebola spoluvlastníkom ani jedného predmetného pozemku
a preto nebol žiaden dôvod, že by sa mala v minulosti podieľať na akýchkoľvek výdavkoch tvrdených
žalovaným. Mala navyše za to, že tým, že žalobkyňa na začiatku namiesto žalovaného a syna žalobkyne

uhradila z vlastných zdrojov celú kúpnu cenu prvého pozemku v Rakúsku vo výške 128 540 eur priamo
predávajúcemu, tým vo viac ako dostatočnom rozsahu finančne podporila na začiatku stavebný zámer
žalovaného a syna žalobkyne. Poskytla tak žalovanému a svojmu synovi dostatočnú finančnú pomoc,
aby mohli ich stavebný zámer začať realizovať na pozemku, za ktorý namiesto žalovaného a syna
žalobkyne uhradila predávajúcemu celú kúpnu cenu aj so všetkými výdavkami. Žalobkyňa nikdy od
žalovaného nežiadala, aby jej uvedenú sumu 128 540 eur vrátil a nikdy ju za pôžičku nepovažovala. Súd

však nijakým spôsobom nehodnotil dôkaz žalobkyne vo vzájomnej súvislosti s tvrdeniami žalovaného,
ktorý sa snažil súd presvedčiť, že aj ďalšie finančné prostriedky, ktoré žalobkyňa preukázateľne zaslala
na jeho súkromný účet v celkovej výške 285 000 eur on považuje za ďalšiu bezodplatnú finančnú
výpomoc. Spolu s úhradou kúpnej ceny za prvý pozemok vo výške 128 540 eur a ďalšími finančnými
prostriedkami, na ktoré žalobkyňa v konaní poukazovala tak ide o sumu takmer 450 000 eur. Súd sa ani

týmto dôkazom nezaoberal. Zdôraznila aj skutočnosť, že žalovaný nadobudol v rakúskom Hainburgu
Pozemok 1 (Feldgasse) a Pozemok 2 (Freiungsstrasse), avšak tieto pozemky nadobudol spolu s J. C.,
pričom obidvaja boli podielovými spoluvlastníkmi (každý v 1) na obidvoch predmetných pozemkoch.
Žalobkyňa nikdy nebola spoluvlastníkom ani jedného predmetného pozemku a preto nevidí dôvod,
že by sa mala v minulosti podieľať na akýchkoľvek výdavkoch tvrdených žalovaným. Odhliadnuc od

uvedeného, považovala za potrebné poukázať na fakt, že nie je akceptovateľné, ak by sa žalovaný
v súdnom konaní bránil akoukoľvek vymyslenou argumentáciou a súd by sa touto argumentáciou
za účelom zistenia objektívnej pravdy nijakým spôsobom nemusel zaoberať. Žalovaný nepredložil
súdu žiaden dôkaz, o ktorý sa v predloženej tabuľke opieral a tak žalobkyňa považovala údaje tam
uvedené za vymyslené, ničím nepodložené a nič nepreukazujúce. Žalovaný súdu ani nepredložil dôkazy,

že platby uvedené v predloženej tabuľke boli jemu zo strany dodávateľov vyfakturované, dôkazy o
ním vykonaných úhradách dodávateľom daných platieb uvedených v tabuľke ani dôkazy, na základe
ktorých by bolo preukázané, že predmetné platby uskutočnil žalovaný z jeho vlastných peňažných
prostriedkov. V priebehu súdneho konania žalobkyňa namietala, že napr. žiadne biotopové jazierko sa
nikdy na pozemku nerealizovalo a ani sa s jeho realizáciou nikdy nezačalo, preto v tej súvislosti ani

nemohli vzniknúť žiadne náklady, ktoré by uhrádzal žalovaný, ďalej svietidlá, ktoré žalovaný tvrdí, že
zakúpil on, v skutočnosti zakúpil syn žalobkyne, ako aj všetky ostatné vymyslené položky v tabuľke
predloženej žalovaným, čo tiež v súdnom konaní namietala a rozporovala, ale súd prvej inštancie sa
danými skutočnosťami ani zavádzaním žalovaného nijakým spôsobom nezaoberal. Taktiež poukázala
na skutočnosť, že prevažnú časť výdavkov uvedených v žalovaným predloženej tabuľke sú náklady

na projektové dokumentácie, ktoré mal vypracovať žalovaný, avšak ktoré nikdy nikto nevidel a nie
je zrejmé, na základe čoho si za ne uplatňuje sumy v tabuľke uvedené, navyše dané sumy nie sú
podložené žiadnou faktúrou ani žiadnou zmluvou. Je potrebné tiež konštatovať, že ani na jednom
pozemku sa do dnešného dňa nič nepostavilo a ani sa s žiadnou realizáciou výstavby ani len nezačalo.
Žalovaný súdu taktiež nepredložil žiaden dôkaz, na základe ktorého by bolo preukázané, že žalobkyňa

mu bola dlžná nejaké peňažné prostriedky, ktoré by si mohol započítavať oproti poskytnutým pôžičkám.
Súd prvej inštancie sa ani jednou vyššie uvedenou nezrovnalosťou v odôvodnení svojho rozsudku
nezaoberal. V priebehu súdneho konania žalovaný opakovane uvádzal, že v jeho procesnom postavení
nemusí nič dokazovať. Žalobkyňa bola toho názoru, že ak v súdnom konaní žalovaný tvrdí nejaké
skutočnosti uvedené v ním pripravenej tabuľke na svoju obranu, čím sa snaží popierať celý žalobný

návrh, je súd povinný za účelom zistenia objektívnej pravdy skúmať jednoznačné rozpory v tvrdeniach
žalovaného, navyše, ak nie sú podložené relevantnými dôkazmi. V tejto súvislosti poukázala na nález
Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 716/2016-92, kde je výslovne uvedené, že „Vzhľadom k tomu, že
otázka rozloženia dôkazného bremena ohľadom príčinnej súvislosti nie je právnymi predpismi striktne
vymedzená, nič nebráni tomu, aby slabšie postavenie sťažovateľov bolo v okolnostiach danej veci

kompenzované modifikáciou základnej konštrukcie bremena tvrdenia alebo dôkazného bremena, a to
napríklad jeho sekundárnym prenesením na žalovaného, teda odklonom od štandardného konceptu
preukazovania príčinnej súvislosti, ak si takýto postup bude vyžadovať spravodlivé posúdenie okolností
danej veci.“ Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí sa nijakým spôsobom nevysporiadal ani soskutočnosťou, že pri poskytnutí jednej z pôžičiek bola pri bezhotovostnom prevode dokonca uvedená
poznámka „Pôžička“. Zmluvou o pôžičke prenecháva jedna strana (veriteľ) druhej strane (dlžníkovi)
veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje mu veci rovnakého druhu vrátiť. Tento

právnyvzťahnevyžadujeosobitnúformu,pretozmluvaopôžičkemôžebyťuzavretáústne,konkludentne
(mlčky) alebo v písomnej forme. Aj keď je zmluva o pôžičke neformálnym právnym úkonom, je reálnou
zmluvou (kontraktom), čo znamená, že na uzavretie takejto zmluvy je treba, aby bol odovzdaný
predmet pôžičky (peniaze) veriteľom dlžníkovi a to či už fyzickým predaním peňazí alebo napr.
bezhotovostným spôsobom. K existencii vzniku (platnosti) takéhoto záväzku treba odovzdanie predmetu

pôžičky. Odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi je teda základným predpokladom uzavretia
zmluvy o pôžičke. Pôžička je reálnym kontraktom a tak k zmluve o pôžičke v zmysle ustanovenia § 657
Občianskeho zákonníka nedochádza len na základe dohody strán (účastníkov zmluvy) účinným prijatím
návrhu na uzavretie zmluvy o pôžičke, ale až skutočným odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi. Z
uvedeného vyplýva, že nielen samotným zmluvným dojednaním, ale i prenechaním predmetu pôžičky
vzniká dlžníkovi záväzok vrátiť veriteľovi, čo mu bolo požičané a tomu zodpovedá právo veriteľa

požadovať vrátenie pôžičky. Ak však nedošlo k prenechaniu peňazí či k bezhotovostnému prevodu
dohodnutej sumy peňazí, potom nevznikol medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky. V tomto
súdnom konaní však bolo jednoznačne preukázané, že k odovzdaniu pôžičiek v celkovej výške 285 000
eur na súkromný účet žalovaného reálne došlo a došlo k nemu tak, že žalobkyňa vždy išla fyzicky do
banky vložiť danú sumu na účet žalovaného a je teda zrejmé, že k odovzdaniu takých vysokých súm

a opakovane, nedošlo omylom ani bez právneho dôvodu, ale k odovzdaniu došlo na základe podnetu
žalovaného, ktorý požiadal žalobkyňu o poskytnutie daných pôžičiek a ona s tým súhlasila. Opakovane
zdôraznila, že pôžičky, ktoré žalobkyňa poukazovala na súkromný účet žalovaného v zahraničnej banke
v Rakúsku jej do dnešného dňa nevrátil. V zmysle § 564 Občianskeho zákonníka, ak je čas plnenia
ponechaný na vôli dlžníka, určí ho na návrh veriteľa súd podľa okolností prípadu tak, aby to bolo v

súlade s dobrými mravmi. Žalobkyňa bola názoru, že v priebehu konania nebola zachovaná rovnosť
strán pred nezávislým a nestranným súdom. Navyše žalobkyňa namietala postup súdu prvej inštancie,
keď pri vyhlasovaní rozsudku dňa 7.12.2023 absolútne porušil zásadu, ktorú mu ukladá § 219 ods. 1
C.s.p., keď síce vyhlásil výrok rozsudku, avšak rozsudok absolútne nijakým spôsobom neodôvodnil a
ani strany sporu nepoučil o odvolaní s poukazom na znenie § 219 ods. 1 C.s.p. Na základe uvedeného

žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd podľa § 391 ods. 1 C.s.p. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
vo výške 100 %.

4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril podaním zo dňa 22.1.2024, v ktorom uviedol, že

s napadnutým rozsudkom sa v plnom rozsahu stotožňuje, považuje ho za správny a zákonný. Žalobkyňa
svoje odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, existenciu žiadneho z vyššie uvedených odvolacích dôvodov sa však
podľa názoru žalovaného nepodarilo žalobkyni preukázať. Žalovaný považoval argumenty žalobkyne

uvádzané v odvolaní za nesprávne a odvolanie za neopodstatnené. Podľa názoru žalovaného sa
prvoinštančný súd riadne vysporiadal s vyjadreniami strán prednesenými v konaní aj s predloženými
dôkazmi a v odôvodnení rozsudku podal jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nároku žalobkyne na
určenie termínu splatnosti dlhu, ako aj s obranou proti takému uplatneniu zo strany žalovaného. Pokiaľ

žalobkyňa považovala rozsudok za nepreskúmateľný, nakoľko podľa nej nenaplnil zákonné kritériá a
napáda spôsob hodnotenia dôkazov zo strany prvoinštančného súdu, pričom mu najmä vytýka, že
sa nezaoberal dôkazmi, ktoré boli v konaní predložené žalovaným, s uvedeným tvrdením žalobkyne
žalovaný nesúhlasil. Žalovaný mal za to, že prvoinštančný súd v rozsudku reagoval na všetky relevantné
skutočnosti a otázky a potvrdil, že vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi navrhnutými stranami

sporu, vypočul strany sporu a ďalej v bode 19 rozsudku potvrdil, že vykonal tiež dokazovanie inými
listinami (než skôr menovanými), pričom uviedol, že „vykonal dôkazy aj iným listinami, napokon však
skutočnosti, ktoré z takýchto dôkazov vyplynuli, nemali vzhľadom na dôvody, pre ktoré žalobu zamietol,
pre rozhodnutie súdu zásadný význam. V záujme prehľadnosti odôvodnenia je preto nadbytočné sa
týmito skutočnosťami zaoberať.“ V tejto súvislosti žalovaný poukázal tiež na ustálenú judikatúru týkajúcu

sa arbitrárnosti rozsudku a odôvodnenia žalobných námietok (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
12.5.2011, sp. zn. 8Sžo/122/2010): „K základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na
spravodlivý proces, patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené.
V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúryEurópskeho súdu pre ľudské práva (o.i. veci K. J. proti L., rozsudok zo dňa 21.X.1999 týkajúci sa
sťažnosti č. 30544/96, J. M. proti L., rozsudok zo dňa 9.12.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, V.
D. H. proti H., rozsudok zo dňa 19.4.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90, ), judikatúry Ústavného

súdu SR (sp. zn. I. ÚS 226/03 zo dňa 12.5.2004, III. ÚS 209/04 zo dňa 23.6.2004, sp. zn. III. ÚS
95/06 zo dňa 15.3.2006, sp. zn. III. ÚS 260/06 zo dňa 23.8.2006, sp. zn. III. ÚS 36/2010 zo dňa
4.5.2010, sp. zn. I. ÚS 114/08 zo dňa 12.6.2008), nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola
daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa
povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu, ak však súd

v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany
prednesenú žalobcom, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti).“
Vyššie uvedené platí napríklad aj pre námietku žalobkyne v odvolaní, že „Súd prvej inštancie vo svojom
rozhodnutí sa nijakým spôsobom nevysporiadal ani so skutočnosťou, že pri poskytnutí jednej z pôžičiek
bola pri bezhotovostnom prevode dokonca uvedená poznámka pôžička“. Nepochybne sa nejedná o
žiadnu zásadnú argumentáciu, ktorá by si vyžadovala podrobnú odpoveď súdu. Navyše súd zrejme

uvedené posúdil v kontexte argumentácie žalovaného (v jeho záverečnej reči), ktorý uviedol, že o tom,
že prvá z dohodnutých platieb žalobkyne na účet žalovaného bola označená na bankovom výpise
jednostrannou poznámkou žalobkyne “pôžička”, sa žalovaný dozvedel až z písomného podania žaloby
na súd (bez akejkoľvek predchádzajúcej vedomosti žalovaného), v nadväznosti na čo sa žalovaný
zamýšľal nad tým, že ak bola prvá platba označená žalobkyňou v poznámke k bankovému prevodu (a

nikde inde) za “pôžičku”, prečo tak neboli označené aj ostatné platby, resp. ak by to malo byť pravdou, že
prvá platba bola “pôžičkou”, potom by logicky platby ostatné už neboli “pôžičkou”?... Žalovaný zdôraznil,
že jeho tvrdenia ani ním predložené dôkazy netrpeli žiadnymi nejasnosťami či logickými nepresnosťami.
Žalovaný napriek časovému odstupu mnohých rokov celkom jasne a zrozumiteľne súdu objasnil a
preukázal (hoci v tomto smere neniesol dôkazné bremeno), na aké účely žalobkyňa poskytla predmetné

finančné prostriedky, ako aj to, že na účte žalovaného s nimi v plnom rozsahu disponoval syn žalobkyne,
v prospech ktorého (resp. na účely realizácie jeho spoločného zámeru so žalovaným) boli finančné
prostriedky použité. Žalobkyňa sama najprv v konaní navrhla svojho syna vypočuť, avšak neskôr tento
svoj návrh stiahla; žalovaný predpokladá, že tak urobila z obavy, že by výpoveď jej syna napokon
mohla prispieť k objasneniu objektívnej pravdy. Pre úplnosť žalovaný dodal, že pokiaľ ide o vyššie

zmieňovanú tabuľku, žalobkyňa počas výsluchu žalovaného spochybnila len jednu z množstva platieb
vykonaných žalovaným a to konkrétne “nákup svietidiel” žalovaným pre byt syna žalobkyne. Aj túto
námietku však žalovaný následne vyvrátil doložením daňového dokladu (listinného dôkazu), v ktorom
žalovaný preukázal, že svietidlá pre byt syna žalobkyne platil žalovaný z na ten účel založeného účtu
(tak ako bolo uvedené v evidencii výdajov žalovaného) a len svietidlá pre ordináciu syna žalobkyne

si jej syn platil sám z dôvodu možnosti neskoršieho daňového odpisu, čiže aj táto (jediná) námietka
žalobkyne k evidencii platieb bola žalovaným vyvrátená. Prvoinštančný súd svoje rozhodnutie odôvodnil
tým, že žalovaná neuniesla svoje dôkazné bremeno, s čím sa žalovaný plne stotožnil a na čo poukazoval
počas celého súdneho konania. Žalobkyňa síce v priebehu súdneho konania vyprodukovala značné
množstvo dôkazov (z ktorých mnohé sú z hľadiska predmetu konania irelevantné), no nepredložila

žiaden dôkaz, ktorým by bola schopná preukázať svoje tvrdenie o existencii pôžičky a už vôbec nie
tvrdenie o tom, že splatnosť pôžičky bola ponechaná na vôli žalovaného ako dlžníka. Dokonca ani
svojou výpoveďou na pojednávaní žalobkyňa uvedené skutočnosti nepotvrdila. Preto sa žalobkyňa v
tejto dôkaznej núdzi, v snahe odpútať pozornosť od nemožnosti preukázať ňou tvrdené skutočnosti,
počas celého konania obmedzovala na spochybňovanie dôkazov a vysvetlení predložených žalovaným,

v čom zjavne pokračuje aj v odvolaní. Žalovaný v tejto súvislosti v priebehu súdneho konania preto
viackrátpoukazovalnaskutočnosť,žežalovanéhozaťažujedôkaznébremenospočívajúcevpreukázaní
skutočností, ktoré vylučujú existenciu uplatňovaného práva, ak jeho existenciu žalobca preukázal
(rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.6.2013, sp. zn. 2Cdo/256/2012 a zo dňa 30.4.2012, sp.
zn. 6Cdo/95/2011). Prvoinštančný súd sa touto argumentáciou žalovaného v plnom rozsahu stotožnil.

Záverom žalovaný konštatoval, že žaloba samotná a aj argumentácia žalobkyne počas celého súdneho
konania vrátane odvolania je založená na súhrne neprávd, poloprávd a dezinterpretácií. Tento prístup
žalobkyne dokresľuje aj citácia nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 24.10.2017, sp. zn. II. ÚS 716/2016,
na ktorý žalobkyňa poukázala vo svojom odvolaní, keď namietala, že prvoinštančný súd sa dostatočne
nezaoberal údajnými nezrovnalosťami v tvrdeniach žalovaného, ktoré žalovaný predložil súdu na

svoju obranu. Žalobkyňa cituje predmetný nález nasledovne: „Vzhľadom k tomu, že otázka rozloženia
dôkazného bremena ohľadom príčinnej súvislosti nie je právnymi predpismi striktne vymedzená, nič
nebráni tomu, aby slabšie postavenie sťažovateľov bolo v okolnostiach danej veci kompenzované
modifikáciou základnej konštrukcie bremena tvrdenia alebo dôkazného bremena, a to napríklad jehosekundárnym prenesením na žalovaného, teda odklonom od štandardného konceptu preukazovania
príčinnej súvislosti, ak si takýto prístup bude vyžadovať spravodlivé posúdenie okolností danej veci.“
Žalobkyňa však neuviedla dôležitú okolnosť, a síce, že uvedený nález sa týka špecifických „sporových

súdnych konaní, ktoré majú svoj pôvod vo vzťahoch lekár (zdravotnícke zariadenie) a pacient (klient),
kde je aplikácia štandardného typu dôkazného sylogizmu (affirmanti incumbit probatio) nepostačujúca,
ak zároveň narúša spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými stranami tým, že nezohľadňuje typicky
v týchto sporoch sa vyskytujúcu dôkaznú núdzu na strane poškodeného pacienta danú objektívnymi
limitmi vyplývajúcimi z jeho postavenia, v dôsledku čoho dochádza k porušeniu aj jedného z aspektov

práva na spravodlivé súdne konanie, ktorým je rovnosť jeho strán.“ Predmetný nález, na ktorý sa
žalobkyňa odvoláva teda nielen, že nijako nepodporuje argumentáciu žalobkyne, naopak, aj uvedený
nález vychádza z toho, že „základným východiskom pri uvažovaní o rozložení dôkazného bremena
medzi strany sporu je pravidlo, podľa ktorého ten, kto tvrdí, ten aj dokazuje (affirmanti incumbit probatio),
čo v sporovom súdnom konaní, pokiaľ ide o otázku preukázania príčinnej súvislosti, zaťažuje žalobcu.“
Na základe vyššie uvedeného žalovaný konštatoval, že podľa jeho názoru prvoinštančný súd riadne

a v potrebnom rozsahu vykonal dokazovanie a náležite zistil a v odôvodnení rozsudku aj stručne,
zrozumiteľne a logicky objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia a poskytol rozumné vysvetlenie
a odôvodnenie všetkých pre vec rozhodujúcich skutočností. Právo účastníkov konania na spravodlivý
proces tak bolo v predmetnom súdnom konaní nepochybne riadne realizované. Rozsudok súdu prvej
inštancietedažalovanýpovažovalzazákonnýavecnesprávny,vydanývsúladesprávnymipredpismi,a

pretonavrholodvolaciemusúdu,abyhopotvrdilažalovanémupriznalnároknanáhradutrovodvolacieho
konania vo výške 100 %.

5. Žalobkyňa reagovala podaním zo dňa 19.2.2024, v ktorom opätovne poukázala na znenie § 220
C.s.p., v zmysle ktorého je povinnosťou súdu, aby v odôvodnení svojho rozhodnutia podal zrozumiteľný

a jasný výklad, z ktorých ustanovení právnych predpisov vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod
tieto ustanovenia podriadil zistený skutkový stav. Odôvodnenie rozhodnutia teda musí podať výklad
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia, musí sa vysporiadať
so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a myšlienkový postup súdu pri rozhodovaní musí byť v
odôvodnení dostatočne vysvetlený tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Rozsudok súdu prvej

inštancie takéto kritériá podľa názoru žalobkyne nenaplnil a preto ho považovala za nepreskúmateľný.
Súd sa musí zaoberať procesným útokom aj procesnou obranou strán sporu, a teda argumentáciou
žalovaného v súdnom konaní a dôkazmi ním predloženými, ak sú súčasťou procesnej obrany. Súd
prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí nijakým spôsobom nezaoberal dôkazmi, ktoré boli v konaní
predložené žalovaným, ani ich zjavným a nelogickým rozporom s predmetom súdneho konania, a

to ani jednotlivo aj v ich vzájomných súvislostiach. S poukazom na znenie § 191 ods. 1 C.s.p.
žalobkyňa konštatovala, že ak by súd prvej inštancie postupoval v zmysle uvedeného, musel by sa
vysporiadať so zjavnými nejasnosťami a logickými nezrovnalosťami medzi tvrdeniami žalovaného a
skutočnosťou, že obdržal od žalobkyne na svoj súkromný účet 285 000 eur, ako aj skutočnosťou, že
žalobkyňa nikdy nebola spoluvlastníkom ani jedného predmetného pozemku v rakúskom Hainburgu

Pozemok 1 (Feldgasse) a Pozemok 2 (Freiungsstrasse), na účely ktorých žalovaný tvrdil, že použil
všetky finančné prostriedky, a práve preto nebol žiaden dôvod, že by sa mala v minulosti podieľať na
akýchkoľvek výdavkoch tvrdených žalovaným. Ak sa žalovaný aj v podanom vyjadrení bránil tvrdením,
že dispozíciu s bankovým účtom žalovaného mal syn žalobkyne, pre predmet súdneho konania je
podľa názoru žalobkyne absolútne irelevantné kto mohol disponovať s účtom, ale podstatné je, kto

bol majiteľom účtu, na ktorý boli prijaté všetky pôžičky od žalobkyne, a tým bol žalovaný. Navyše
žalovaný nijakým spôsobom v celom súdnom konaní nepreukázal, že by syn žalobkyne aj v skutočnosti
s predmetným účtom žalovaného reálne niekedy disponoval. Žalobkyňa bola toho názoru, že nie je
akceptovateľné, ak by sa žalovaný v súdnom konaní bránil akoukoľvek vymyslenou argumentáciou
a súd by sa touto argumentáciou za účelom zistenia objektívnej pravdy nijakým spôsobom nemusel

zaoberať. Žalovaný nepredložil súdu žiaden dôkaz, o ktorý sa v predloženej tabuľke opieral, preto
žalobkyňa považovala údaje tam uvedené za vymyslené, ničím nepodložené a nič nepreukazujúce.
Žalovaný súdu ani napriek jej námietkam k jednotlivým položkám tabuľky nepredložil dôkazy, že platby
uvedenévpredloženejtabuľkebolijemuzostranydodávateľovvyfakturované,dôkazyonímvykonaných
úhradách dodávateľom daných platieb uvedených v tabuľke ani dôkazy, na základe ktorých by bolo

preukázané, že predmetné platby uskutočnil žalovaný z jeho vlastných peňažných prostriedkov. Taktiež
opätovne poukázala na skutočnosť, že prevažnú časť výdavkov uvedených v žalovaným predloženej
tabuľke sú náklady na projektové dokumentácie, ktoré mal vypracovať žalovaný, avšak ktoré nikdy
nikto nevidel a nie je zrejmé, na základe čoho si za ne uplatňuje sumy v tabuľke uvedené, navyšedané sumy nie sú podložené žiadnou faktúrou ani žiadnou zmluvou. Žalovaná zdôraznila, že ani na
jednom pozemku sa do dnešného dňa nič nepostavilo a ani sa s žiadnou realizáciou výstavby ani len
nezačalo. Žalovaný súdu taktiež nepredložil žiaden dôkaz, na základe ktorého by bolo preukázané, že

žalobkyňa mu bola dlžná nejaké peňažné prostriedky, ktoré by si mohol započítavať oproti poskytnutým
pôžičkám. Súd prvej inštancie sa ani jednou vyššie uvedenou nezrovnalosťou v odôvodnení svojho
rozsudku nezaoberal. V priebehu súdneho konania žalovaný opakovane uvádzal, že v jeho procesnom
postavení nemusí nič dokazovať. Žalobkyňa bola toho názoru, že ak v súdnom konaní žalovaný tvrdí
nejaké skutočnosti uvedené v ním pripravenej tabuľke na svoju obranu, čím sa snaží popierať celý

žalobný návrh, je súd povinný za účelom zistenia objektívnej pravdy skúmať jednoznačné rozpory v
tvrdeniach žalovaného, navyše, ak nie sú podložené relevantnými dôkazmi. Súd prvej inštancie vo
svojom rozhodnutí sa nijakým spôsobom nevysporiadal ani so skutočnosťou, že pri poskytnutí jednej
z pôžičiek bola pri bezhotovostnom prevode dokonca uvedená poznámka „Pôžička“. Žalovaný sa vo
svojom vyjadrení snaží prekrúcať a zľahčovať daný fakt tým, že sa o tom dozvedel až z podanej žaloby, a
že teda ak pri ostatných platbách nebola daná poznámka uvedená, tak nejde o pôžičky. Opak je pravdou,

nakoľko žalovaný ako výlučný a jediný majiteľ účtu musel vedieť čo je uvedené v poznámke k danej
platbe a práve preto tak ako to potvrdila sama žalobkyňa naliehal na ňu, aby pri ďalších pôžičkách danú
poznámku už neuvádzala. Keďže v danom čase mali so žalovaným dobrý vzťah, tak žalobkyňa ako
sestra svojmu bratovi vyhovela. V tomto súdnom konaní bolo jednoznačne preukázané, že k odovzdaniu
pôžičiek v celkovej výške 285 000 eur na súkromný účet žalovaného reálne došlo a došlo k nemu

tak, že žalobkyňa vždy išla fyzicky do banky vložiť danú sumu na účet žalovaného a je teda zrejmé,
že k odovzdaniu takých vysokých súm a opakovane, nedošlo omylom ani bez právneho dôvodu ale
k odovzdaniu došlo na základe podnetu žalovaného, ktorý požiadal žalobkyňu o poskytnutie daných
pôžičiek a ona s tým súhlasila. V zmysle uvedeného žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd podľa § 391
ods. 1 C.s.p. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a priznal

žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %.

6. Žalovaný v podaní zo dňa 25.3.2024 uviedol, že žalobkyňa ani v tomto prípade nepredložila žiaden
nový dôkaz, argument či tvrdenie, ktoré by bolo spôsobilé spochybniť správnosť a zákonnosť rozsudku
prvoinštančného súdu a/alebo konania, ktoré mu predchádzalo. Preto sa žalovaný v plnom rozsahu

pridržiaval svojho predchádzajúceho vyjadrenia k odvolaniu a opätovne zdôraznil, že podľa jeho názoru
súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. riadne a v potrebnom rozsahu
uviedol, čoho sa žalobkyňa domáhala, aké skutočnosti tvrdila, aké dôkazy označila, aké prostriedky
procesného útoku použila, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil.
Súd jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré

skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a
akoichvyhodnotil,prečonevykonalďalšienavrhnutédôkazyaakovecprávneposúdil,prípadneodkázal
na ustálenú rozhodovaciu prax. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení poukazovala na údajné nezrovnalosti
(ako napr. dispozícia bankovým účtom žalovaného, údaje v tabuľke žalovaného a pod.), ktorými sa súd
prvej inštancie podľa jej názoru nezaoberal. Žalovaný však zdôraznil, že uvedené skutočnosti nie sú

predmetom tohto súdneho konania, idú mimo rámca predmetu sporu a pre rozhodnutie vo veci (kedy
súd rozhoduje o návrhu na určenie termínu splatnosti pôžičky), sú úplne irelevantné a preto nie je žiaden
dôvod, aby sa nimi súd zaoberal v širšom rozsahu než je nutné (súd sa nimi zaoberal v dostatočnom
rozsahu, aby mohol vyhodnotiť, či sú z hľadiska predmetu konania relevantné alebo nie). Žalobkyňa sa
domáhalatoho,abysúdurčiltermínsplatnostidlhuzpôžičky,pričomvšaknijakonepreukázalaexistenciu

pôžičky ani dohodu o tom, že by bola splatnosť dlhu ponechaná na vôli dlžníka. Práve predmetom
konania je daný aj rámec, v ktorom súd vykonáva dokazovanie a tiež odôvodňuje svoje rozhodnutie.
Preto v tomto konaní nebolo potrebné (a bolo by nadbytočné, neefektívne a nehospodárne), aby súd
podrobneskúmalavodôvodnenírozsudkusapodrobnevyjadrovalkjednotlivýmirelevantnýmtvrdeniam
žalobkyne (ako napr. rozporovanie jednotlivých položiek v tabuľke, ktorou žalovaný preukazoval, že

medzi ním a žalobkyňou bol úplne iný vzťah, než pôžička a síce, že realizovali spoločný stavebný
zámer). Ani podrobné skúmanie týchto skutočností by totiž nemohlo zmeniť nič na tom, že žalobkyňa
neuniesla svoje dôkazné bremeno, nakoľko nepreukázala, že by so žalovaným uzavrela zmluvu o
pôžičke,žebymuposkytnutépeňažnéprostriedkypožičalaaanito,žebybolasplatnosťdlhuponechaná
na vôli dlžníka. Prvoinštančný súd teda odôvodnil rozsudok riadne, berúc ohľad na okolnosti daného

prípadu. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že „sa súd nezaoberal dôkazmi, ktoré boli v konaní
predložené žalovaným“; žalovaný poukázal na to, že všetky dôkazy a tvrdenia účastníkov konania sú
súčasťou súdneho spisu a trval na tom, že prvoinštančný súd v rozsudku reagoval na všetky relevantné
skutočnosti a otázky; jasne potvrdil, že vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi navrhnutými stranamisporu (uvedenými v bode 5., 6., 7., 8. rozsudku), vypočul strany sporu, a že vykonal dôkazy aj inými
listinami (bod 9. rozsudku), pričom uviedol, že: „napokon však skutočnosti, ktoré z takýchto dôkazov
vyplynuli,nemalivzhľadomnadôvody,prektoréžalobuzamietol,prerozhodnutiesúduzásadnývýznam.

V záujme prehľadnosti odôvodnenia je preto nadbytočné sa týmito skutočnosťami zaoberať.“ Žalovaný
konštatoval, že žalobkyňa neustále, dokola fabuluje tézu o akýchsi „pôžičkách na pokračovanie”; avšak
tieto svoje nepravdivé tvrdenia v súdnom konaní vôbec nepreukázala (či už vo forme listinných dôkazov,
alebo aspoň na logike veci založených iných tvrdeniach), hoci jej súd poskytol komfortný dostatok
času a možností, aby svoj údajný nárok aj preukázala. Namiesto toho žalobkyňa vo svojom odvolaní

a následnom vyjadrení spochybňuje priebeh vedenia sporu súdom, resp. dodržanie procesnoprávnych
noriem. Na základe vyššie uvedeného mal žalovaný za to, že prvoinštančný súd riadne a v potrebnom
rozsahu vykonal dokazovanie a náležite zistil a v odôvodnení rozsudku aj stručne, zrozumiteľne a logicky
objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia a poskytol rozumné vysvetlenie a odôvodnenie všetkých
pre vec rozhodujúcich skutočností. Právo žalobkyne na spravodlivý proces, ktorého súčasťou je aj
uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené, tak bolo v predmetnom súdom

konaní nepochybne riadne realizované. Rozsudok súdu prvej inštancie teda žalovaný považoval za
zákonný a vecne správny, vydaný v súlade s právnymi predpismi, a preto navrhol odvolaciemu súdu,
aby ho potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu odvolacieho konania vo výške 100 %.

7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378

ods. 1 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o
prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť.

8. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené

podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého
druhu.

9. Podľa § 219 ods. 1 C.s.p. rozsudok súd vyhlasuje vždy verejne a v mene Slovenskej republiky. Pritom
uvedie výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní a o možnosti exekúcie.

10. Odvolací súd v prvom rade preskúmal procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý namietala
žalobkyňa v súvislosti s absenciou ústneho odôvodnenia vyhláseného rozsudku. V tomto smere je
potrebné poukázať na znenie § 219 ods. 1 C.s.p., v zmysle ktorého rozsudok súd vyhlasuje vždy verejne
a v mene Slovenskej republiky. Pritom uvedie výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o

odvolaníaomožnostiexekúcie.Vprejednávanejvecizobsahusúdnehospisuvyplýva,žeprvoinštančný
súd odročil pojednávanie konané dňa 13.9.2023 za účelom vyhlásenia rozsudku na termín 11.10.2023,
kedy rozsudok vyhlásil, pričom v zápisnici o pojednávaní (o vyhlásení rozsudku) uviedol, že rozsudok
bol vyhlásený, odôvodnený a bolo dané poučenie o opravnom prostriedku. Zo zvukového záznamu
z pojednávania uloženého v súdnom registri však vyplýva, že súd prvej inštancie rozsudok ústne

vôbec neodôvodnil a iba odkázal strany na písomné vyhotovenie rozsudku. V tejto súvislosti odvolací
súd poukazuje na závery vyslovené v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.3.2025, sp. zn.
6Cdo/119/2023, v zmysle ktorých: „Verejné vyhlásenie rozsudku je zárukou spravodlivého konania a
patrí k ústavným princípom právneho štátu. Nie je to len formálny a samoúčelný úkon. Jeho podstata
má zásadný význam a spája sa s viacerými procesnoprávnymi dôsledkami. Dovolací súd už vo

svojej skoršej rozhodovacej činnosti poukázal na dôležitosť a neopakovateľnosť verejného vyhlásenia
rozsudku (napr. R 14/2010, 5Cdo/120/2009, 3MCdo 16/2011) ako dôležitého procesnoprávneho inštitútu
tvoriaceho imanentnú súčasť práva na spravodlivý proces. Vyhlásením sa rozumie verejné zoznámenie
účastníkov, ostatných osôb s obsahom rozsudku a s jeho odôvodnením. (...) Vyhlásenie má význam z
hľadiska výchovného pôsobenia a kontroly. Okrem toho sú dôležité aj procesné účinky ako je záväznosť

rozhodnutia, vznik možnosti vzdania sa opravného prostriedku a pod. Preto je potrebné venovať obsahu,
forme a zrozumiteľnosti ako aj dôstojnosti vyhlásenia náležitú pozornosť (Krajčo, J. a kolektív, Občiansky
súdny poriadok, I. diel Komentár, EUROUNION, máj 2006, str. 416). Ústne odôvodnenie vyhláseného
rozhodnutia musí zodpovedať povahe konkrétnej prejednávanej veci a sledovať predovšetkým to, aby
rozhodnutiu súdu bolo porozumené (R V/1968 s. 39). V danej veci nebolo sporné, že rozsudok

súdu prvej inštancie nebol žiadnym spôsobom v rámci postupu podľa § 219 ods. 1 CSP sudkyňou
ústne odôvodnený. Toto konštatoval i odvolací súd, hoci uvedené nepovažoval za dôvod na zrušenie
rozsudku. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze z 15. novembra 2018 sp. zn. IV.
ÚS 58/2018 konštatoval porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ÚstavySlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, a to z dôvodu rozporu medzi ústnym odôvodnením rozhodnutia a jeho písomným odôvodnením
týkajúcim sa zákonného dôvodu rozhodnutia o predmete konania (pri ústnom vyhlásení bola žaloba

sťažovateľky považovaná za prípustnú, nie však za dôvodnú a v písomnom vyhotovení rozhodnutia
bolo uvedené, že žaloba nie je prípustná a ak by aj bola, nie je dôvodná; uvedené nemalo vplyv na
výrok rozhodnutia). K záveru o porušení práva na spravodlivý proces potom v zmysle úsudku „od
väčšieho k menšiemu“ (argumentum a maiore ad minus) je potrebné dospieť i v prípade, keď súd svoje
rozhodnutie ústne neodôvodnil vôbec. Nie je možné odobriť postup, kedy sudca „ignoruje“ ustanovenie

zákona, ktoré mu ukladá povinnosť pri verejnom vyhlásení rozsudku uviesť nielen výrok rozsudku, ale
i odôvodnenie a poučenie o odvolaní a o možnosti exekúcie. Absencia ústneho odôvodnenia rozsudku
zakladá vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Uvedenú vadu nemožno považovať za odstránenú
doručením písomného vyhotovenia rozsudku stranám. Dovolací súd zdôrazňuje, že v zmysle § 219
ods. 1 CSP má súd povinnosť rozsudok vyhlásiť verejne, čo znamená okrem iného uviesť nielen
výrok, ale i odôvodnenie, aby strany sporu vedeli, prečo súd rozhodol daným spôsobom. Dovolacím

súdom konštatovaná procesná vada zmätočnosti uvedená v ustanovení § 420 písm. f) CSP zakladá
prípustnosť dovolania; zároveň je však tiež dôvodom, so zreteľom na ktorý musí dovolací súd napadnuté
rozhodnutie bez ďalšieho zrušiť. Rozhodnutie vydané v konaní postihnutom touto procesnou vadou
nemôže byť považované za správne. Dovolacím súdom vyslovený záver v tejto veci odpovedá i na
otázku dovolateľmi položenú, ktorú však nemožno považovať za otázku relevantnú z hľadiska § 421

ods. 1 CSP. Nie je vylúčené, že nastolená otázka by nemohla byť otázkou procesnou, nemôže byť však
formulovaná tak, že odpoveď na ňu je v podstate záver, či došlo alebo nedošlo k vade zmätočnosti podľa
§ 420 písm. f) CSP. Vzhľadom na uvedené dovolací súd z už vyššie priblížených dôvodov rozsudky
oboch nižších súdov zrušil (§ 449 ods. 1 aj 2 CSP) a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvej inštancie
(§ 450 CSP)“. Odvolací súd konštatuje, že závery vyslovené v rozhodnutí najvyššieho súdu sú plne

aplikovateľné na prejednávanú vec, pričom odvolací súd sa s nimi stotožnil.

11. Vzhľadom k vyššie uvedenému možno konštatovať, že súd prvej inštancie nepostupoval v súlade
s § 219 ods. 1 C.s.p., keď svoje rozhodnutie ústne vôbec neodôvodnil. V odvolaní namietaný
procesný postup súdu prvej inštancie (zo strany žalobkyne) zároveň možno považovať za taký, ktorým

prvoinštančný súd znemožnil žalobkyni uskutočniť jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Takýto záver je potom dôvodom pre zrušenie napadnutého
rozsudku, keď tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

12. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1

písm. b) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods.1 C.s.p. vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Úlohou
prvoinštančného súdu bude pri ďalšom prejednaní veci postupovať v súlade s § 219 ods. 1 C.s.p., vo
veci opätovne rozhodnúť, po vyhlásení rozsudku tento ústne odôvodniť (spolu s uvedením poučenia o
odvolaní a o možnosti exekúcie) a nové rozhodnutie vo veci odôvodniť spôsobom súladným s ust. §
220 ods. 2 C.s.p. V novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§

396 ods. 3 C.s.p.).

13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).