Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. február 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 7Ssk/66/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201266
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:1019201266.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Michala

Novotného a členiek senátu JUDr. Jany Martinčekovej a JUDr. Evy Vékonyovej, v právnej veci žalobcu:
Angels Solution & Services, s.r.o., so sídlom Pod pekárnami 161/7, Vysočany, Praha 9, identifikačné
číslo 046 71 171, právne zastúpenej: Mgr. Matej Krajči, PhD., advokát so sídlom Záhradnícka 51,
Bratislava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, za
účasti ďalšej účastníčky: W. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXXX/XX, N., o preskúmanie rozhodnutia
žalovanej č. 43144-3/2019-BA zo dňa 11. 07. 2019, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku
Správneho súdu v Bratislave č. k. TT-47Sa/8/2023-279 zo dňa 28. 02. 2025 takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalobcu na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej
únie sa zamieta.
II. Kasačná sťažnosť žalobcu sa zamieta.
III. Účastníkom sa nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Z administratívneho spisu vyplýva, že ďalšia účastníčka je štátna občianka Slovenskej republiky
s bydliskom na jej území. V čase od 1. 6. 2015 bola zamestnankyňou spoločnosti Securitas, a.s., v
pracovnom pomere na ustanovený týždenný pracovný čas 37,5 hod s miestom výkonu práce v Novom

Meste nad Váhom. Zároveň od 1. 9. 2015 prevádzkovala živnosť - prevádzku rýchleho občerstvenia
v Piešťanoch, kde pracovala približne 8 hodín mesačne. Dňa 1. 1. 2016 ďalšia účastníčka ako
zamestnanec uzavrela so žalobkyňou dohodu o vykonaní práce podľa českého Zákonníka práce. Na jej
základe mala ďalšia účastníčka vykonať pre žalobcu usporiadateľské, administratívne práce v rozsahu
max. 300 hod ročne za odmenu 250 českých korún (Kč) za hodinu. Dohoda neurčovala miesto výkonu
práce a bola ukončená k 31. 12. 2016, pričom nebolo zistené, že by z nej ďalšia účastníčka mala príjem,
ktorý by presiahol 10.000 Kč.

2. Následne ďalšia účastníčka žiadosťou z 29. 5. 2018 požiadala pobočku Sociálnej poisťovne v
Trnave o vystavenie potvrdenia A1 podľa čl. 19 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia (vykonávacie nariadenie). Dňa 31. 10. 2018 pobočka vystavila
potvrdenie A1 č. 18-00111463-010-000-A-2363973, v ktorom uviedla, že počas celého roka 2016, kedy
vykonávala zárobkovú činnosť v rôznych členských štátoch, sa na ďalšiu účastníčku vzťahovali právne
predpisy Slovenskej republiky. Z administratívneho spisu nevyplýva, kedy pobočka s týmto potvrdením

oboznámila žalobcu. Prípisom z 2. 1. 2019 ho však vyzvala, aby za uvedené obdobie prihlásil ďalšiu
účastníčku na povinné poistenie v Slovenskej republike. Žalobca v odpovedi namietol, že nie je zrejmé,
na základe čoho boli určené rozhodujúce právne predpisy.3. V nadväznosti na uvedené prvostupňovým rozhodnutím Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava
podľa § 178 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov rozhodla, že ďalšej účastníčke konania ako zamestnankyni žalobcu vzniklo

povinné dôchodkové poistenie dňa 1. 1. 2016 a zaniklo povinné dôchodkové poistenie dňa 31. 12.
2016. Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodovala žalovaná, ktorá preskúmavaným rozhodnutím
odvolanie v celom rozsahu zamietla a potvrdila rozhodnutie pobočky v Trnave ako vecne správne. Ako
na relevantné poukázala na ustanovenia § 4 ods. 2 veta prvá, § 7 ods. 1 písm. c) druhý bod, § 15 ods.
1 písm. b), § 20 ods. 2 prvú vetu zákona o sociálnom poistení s tým, že zamestnancom je aj fyzická

osoba v právnom vzťahu zakladajúcom právo na nepravidelný príjem, ktorej vzniká povinné dôchodkové
poistenie, a tiež na čl. 13 ods. 1 a ods. 5 základného nariadenia a čl. 21 ods. 1 vykonávacieho nariadenia
ohľadomuplatniteľnostiprávnychpredpisovpríslušnéhočlenskéhoštátu.Keďžezpotvrdeniaoprávnych
predpisoch sociálneho zabezpečenia, ktoré sa vzťahujú na ďalšiu účastníčku ako držiteľku potvrdenia
A1 v období od 1. 1. 2016 do 31. 12. 2016, vyplýva, že podliehala v oblasti sociálneho poistenia
právnym predpisom Slovenskej republiky, žalobca mal povinnosti podľa § 231 ods. 1 písm. b) bod 1

zákona o sociálnom poistení. Dôvodila, že prvostupňový správny orgán informoval žalobcu listom z 1. 1.
2019 o skutočnosti, že jeho zamestnankyňa podliehala v danom období právnym predpisom Slovenskej
republiky, a preto bol žalobca ako zamestnávateľ povinný za zamestnanca plniť svoje povinnosti v
zmysle slovenskej legislatívy.
4. Rozhodnutie žalovanej napadol žalobca správnou žalobou, o ktorej prvotne rozhodol Krajský súd v

Trnave rozsudkom č. k. 48 Sa 23/2019-133 zo dňa 21. 6. 2021 tak, že zrušil preskúmavané rozhodnutie
žalovanej, ako aj rozhodnutie pobočky zo dňa 8. februára 2019 podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP
(výrok I). Súčasne rozhodol o trovách konania (výroky II a III) a zamietol návrh žalobcu na predloženie
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (výrok IV). V odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, že žalovaná pri vydávaní potvrdenia nedodržala postup podľa čl. 16 vykonávacieho nariadenia.

Potvrdenie vystavené 31. 10. 2018 preto nemôže účinne zakladať použiteľnosť slovenských predpisov
na ďalšiu účastníčku v rozhodnom období a teda nemôže byť ani podkladom vydania preskúmavaného
rozhodnutia. Na druhej strane sa správny súd nestotožnil s námietkou, že boli porušené procesné práva
žalobcu, keď prvostupňový orgán s ním komunikoval už pred vydaním rozhodnutia, žalobca však riadne
nereagoval. Nemal ani za to, že sú tu vady výroku rozhodnutia, ktoré by činili rozhodnutia orgánov

verejnej správy nezákonnými. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd rozsudkom
sp. zn. 7Ssk/101/2021 zo dňa 29.marca 2023 vyššie uvedený rozsudok správneho súdu zrušil vo
výrokoch I, II a III a vec v tejto časti vrátil na ďalšie konanie.
5. Následne vo veci rozhodol Správny súd v Bratislave tu napadnutým rozsudkom, ktorým správnu
žalobu ako nedôvodnú zamietol. Vychádzal so záverov kasačného súdu vyslovených v tejto právnej veci

a uzavrel, že podstatnú časť činnosti zamestnanca vykonávala ďalšia účastníčka v Slovenskej republike.
Spoukazomnačl.13základnéhonariadeniaanadväzujúcičl.16vykonávaciehonariadeniakonštatoval,
že dotknutá osoba má informovať príslušnú inštitúciu členského štátu bydliska o tom, že vykonáva
činnosť v rôznych štátoch, a ak tak neurobí, táto inštitúcia môže postupovať aj z vlastného podnetu, len
čo sa dozvie o takejto činnosti, a to bez ohľadu na to, či sa už takáto činnosť vykonáva alebo sa jej výkon

skončil. Môže teda aj spätne ustáliť, aké právne predpisy sa na dotknutú osobu podľa čl. 13 základného
nariadenia vzťahovali v čase, kedy dané činnosti vykonávala, a poukázal na rozsudky Súdneho dvora
C-178/97, Banks a i., a C-517/16, Alpenrind, ktoré možno aplikovať aj na prerokúvanú vec. Vyvodil,
že inštitúcia oprávnená ustáliť použiteľné právo vydá potvrdenie až po jeho ustálení, ku ktorému môže
dôjsť aj po skončení obdobia, ktorého sa týka. Žalobca mal možnosť žiadať príslušnú českú inštitúciu,

aby vyvolala spor o určenie použiteľných právnych predpisov alebo aby žiadala o zrušenie potvrdenia
A1. Okamihom vydania potvrdenia A1 (31. 10. 2018) žalovaná ustálila, že na ďalšiu účastníčku sa
od 1. 1. 2016 do 31. 12. 2016 vzťahovali právne predpisy Slovenskej republiky, čo podľa čl. 13 ods.
4 základného nariadenia znamenalo, že sa na účely slovenských právnych predpisov považovala za
osobu, ktorá vykonáva všetky svoje činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná

osoba v Slovenskej republike. Jej právny vzťah z dohody o vykonaní práce v Českej republike sa
preto posudzoval tak, ako keby tento vykonávala v Slovenskej republike, a žalovaná preto správne
posudzovala, či napĺňa charakteristiku právneho pomeru, ktorý zakladá postavenie zamestnanca v
zmysle § 4 zákona o sociálnom poistení a ktorý vedie k vzniku povinného dôchodkového poistenia
podľa § 15 ods. 1 písm. a). Žalobca ako zamestnávateľ z iného členského štátu bol podľa čl. 21

ods. 1 vykonávacieho nariadenia povinný plniť všetky povinnosti, ktoré mu ukladajú právne predpisy
Slovenskej republiky. Súd nevyhovel návrhu žalobcu na jeho vypočutie, na vypočutie žalovanej (bez
bližšej špecifikácie) a ďalšej účastníčky a vytkol mu, že neoznačil, aké konkrétne skutkové okolnosti by
sa výsluchom účastníkov mali preukázať, pričom nie je tiež zrejmé, kto by mal byť vypočúvaný. Správnysúd preto tento návrh vyhodnotil ako nedôvodný s tým, že nie je súdom skutkovým, nenahrádza činnosť
správnych orgánov, ale len preskúmava zákonnosť ich rozhodnutí. Správny súd súčasne objasnil svoje
dôvody, pre ktoré nepovažoval žiadosť žalobcu o odročenie pojednávania za dôvodnú.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej
6. Proti tomuto rozsudku podal žalobca kasačnú sťažnosť, ktorú odôvodnil dôvodmi podľa § 440 ods.
1 písm. e), f), g) a h) SSP. Namietal, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces tým, že došlo
k nezákonnej zmene sudcu. Citoval z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS
31/01, II. ÚS 283/09, IV. ÚS 459/2012, PLz. ÚS 2/2015, I. ÚS 448/2016 a I. ÚS 249/2017. Mal za to, že

predsedníčka Správneho súdu v Bratislave aplikovala dodatok č. 7 k Rozvrhu práce Správneho súdu
v Bratislave na rok 2024, hoci vec bola prijatá na tento súd ešte 4. 5. 2023. Podľa jeho názoru bolo
možné pri prerozdeľovaní veci použiť iba zoznam sudcov súdu a Rozvrh práce pre rok 2023. Okrem
toho nikdy nebol upovedomený o zmene zákonného sudcu a ani poučený o svojich právach vo vzťahu
k zmene zákonného sudcu. Z uvedeného urobil záver, že vo veci konal a rozhodoval nezákonný sudca
Mgr. Pavel Ištók.

7.Ďalšíkasačnýdôvodbolpodľažalobcudanýprocesnýmpostupomsúdu,ktorýdňa28.2.2025vykonal
pojednávanie bez toho, aby na takýto postup boli dané zákonné podmienky. Neakceptoval totiž žiadosť
jeho právneho zástupcu o odročenie pojednávania z dôvodu dlhodobo plánovanej dovolenky a z dôvodu
nemožnosti účasti konateľky žalobcu s tým, že nejde o dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania
podľa § 115 SSP. Za nezákonný považoval postup súdu, ktorý do elektronickej schránky právneho

zástupcu doručil oznámenie o tom, že pojednávanie nebude odročené. Pôvodne stanoveného termínu
pojednávania sa žalobca chcel zúčastniť. Zdôraznil, že minimálne od 15. 1. 2025 správny súd vedel,
že nový termín jemu (a jeho právnemu zástupcovi) nevyhovuje. Správny súd mu nevysvetlil, ako mal
preukázať svoju dovolenku na chate v obci Donovaly. Mal za to, že správny súd mal dostatok času a
technických možností zistiť dôvody žiadosti o odročenie pojednávania, uprednostnil však formalistický

prístup na úkor práv účastníkov konania.
8. Kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP bol podľa žalobcu daný tým, že správny súd
interpretoval právne predpisy Slovenskej republiky a právne predpisy Európskej únie v rozpore s ich
materiálnym obsahom. Správnemu súdu vytýkal, že z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, ako sa
vysporiadal s jeho argumentáciou, ktorá sa týkala aplikovateľnosti základného nariadenia na daný

prípad. Poukázal na odôvodnenia 1, 2, 4, 5, 11 a 12 a na čl. 11 ods. 2 prvá veta a čl. 13 ods. 1 písm.
a) nariadenia s tým, že za osobu, ktorá spadá pod ustanovenia koordinačných opatrení, sa považuje
iba osoba, ktorá vykonáva činnosť zamestnanca, t. j. nevzťahuje sa na osobu, ktorá vykonávala (v
minulosti) obdobnú činnosť zamestnanca, resp. osobu, ktorá vykonávala činnosť zamestnanca, ale z
vnútroštátneho práva členského štátu jej nevznikajú žiadne nároky, práva alebo povinnosti vyplývajúce

z vecnej pôsobnosti nariadenia podľa čl. 3 ods. 1. Namietal, že žalovaná si nesplnila povinnosti podľa
odôvodnení 10 a 11 a podľa čl. 71, 72 a 76 základného nariadenia, keď sa neobrátila s výkladom
ustanovení na Správnu komisiu, neinformovala Českú republiku a sama aplikovala a interpretovala
ustanovenia nariadenia primárne v rozpore s účelom a pôsobnosťou koordinačných nariadení.
9. Žalobca mal taktiež za to, že rozsudok trpí formálnym nedostatkom odôvodnenia, príkladmo poukázal

na odsek 19, ktorý nedáva žiaden význam a zmysel, navodzuje zdanie nedokončenej vety alebo
myšlienky. Namietal, že elektronický súdny spis neobsahuje zápisnicu z pojednávania, a nedoručenie
jeho vyjadrení žalovanej.
10. Kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP videl žalobca v tom, že súd sa odklonil od ustálenej
praxe kasačného súdu, pričom len odkázal rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/26/2018

(body 30, 66 a 72) a sp. zn. 7Sžsk/103/2018 (bod 52). Poznamenal, že na jej argumentáciu nereagoval
ani Najvyšší správny súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí zo dňa 09.03.2023.
11. Žalobca mal za to, že správny súd a kasačný súd ignorovali potrebu posúdenia spornej otázky
aplikácie sekundárneho práva EÚ, „napriek nelogickému a rozpornému tvrdeniu žalovaného, a
vnútroštátnemu súdu neprináleží vykladať primárne a sekundárne právo EÚ, a to i napriek tomu,

že už Súdny dvor EÚ sa takouto formou a rozsahom otázok zaoberal, napr. v návrhu generálneho
advokáta Yves Bot zo dňa 21.05.2015 vo veci C-189/14 Bogdan Chain proti Altanco Ltd a v rozhodnutí
SD EÚ C-115/11, tj. bez vecného rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, vo vzťahu k podanej
žalobe, podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, o prejudiciálnych otázkach, v súlade
s § 100 ods.1 písm. C) SSP, nemôže podľa názoru žalobcu súd v konaní pokračovať a meritórne

rozhodnúť" (zvýraznenia odznačené kasačným súdom), čo vo všeobecnej rovine potvrdila aj Európska
komisia v odpovedi na sťažnosť žalobcu. Žalobca preto navrhol, aby kasačný súd podľa § 100 ods.
1 písm. c) SSP konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie predložil na rozhodnutie päť prejudiciálnych otázok formulovaných v kasačnej sťažnosti.Po právoplatnosti rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie žiadal, aby kasačný súd zrušil rozhodnutie
žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu.
12.Žalovanávovyjadreníkukasačnejsťažnostiuviedla,žekonalalenvmedziachpríslušnýchpredpisov

a svoje právomoci neprekročila. Poukázala na to, že žalobca naďalej rozporuje tie isté skutočnosti,
ku ktorým sa už vyjadrila vo vyjadrení k správnej žalobe a v duplike. Kasačnú sťažnosť navrhla ako
nedôvodnú zamietnuť.
V. Právne posúdenie veci kasačnom súdom
13. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že

kasačná sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou a je prípustná, bez nariadenia pojednávania
(§ 455 SSP) a po oboznámení sa so súdnym a administratívnym spisom, ako aj dôvodmi kasačnej
sťažnosti, ktorými bol viazaný (§ 453 ods. 2 prvá veta SSP v spojení s § 203 ods. 2 SSP a contrario),
dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
14. Predmetom súdneho prieskumu je posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovanej vydaného v právnej
veci, v ktorej bola riešená otázka, či ďalšej účastníčke ako zamestnankyni žalobcu dňa 1. 1. 2016 vzniklo

povinné dôchodkové poistenie podľa zákona č. 461/2003 Z. z., ktoré následne zaniklo 31. 12. 2016. Ide
o v poradí druhé rozhodovanie kasačného súdu v tejto veci, keď prvotne bol rozsudok krajského súdu,
ktorým bolo správnej žalobe vyhovené, kasačným súdom zrušený (vo výrokoch I, II a III) a v tomto
rozsahu bola vec vrátená súdu na ďalšie konanie.
15. Kasačný súd konštatuje, že žalobca vo svojej kasačnej sťažnosti namietal okrem iného

aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia správneho súdu, pričom poukázal najmä na odsek 19 jeho
odôvodnenia. Kasačný súd preto prvotne posudzoval túto otázku a uvádza k nej, že správny súd sa vo
svojomrozhodnutíjasneazrozumiteľnevysporiadalsjednotlivýmižalobnýmibodmi,dostatočnevysvetlil
svoje úvahy, ktoré vyústili do konečného právneho záveru. Z odôvodnenia rozhodnutia správneho súdu
je možné bez pochybností zistiť skutkové okolnosti veci aj právne dôvody rozhodnutia. Vzhľadom na

uvedené kasačný súd uzavrel, že odôvodnenie rozhodnutia správneho súdu zodpovedá požiadavkám,
ktoré naň kladie § 139 ods. 2 SSP. K tvrdeniu o nedokončení vety (myšlienky) v odseku 19. napadnutého
rozsudku, na ktoré ako na formálnu nezrovnalosť žalobca v kasačnej sťažnosti poukázal, kasačný
súd poznamenáva, že tento nedostatok nemá za následok nezrozumiteľnosť, nejasnosť či nedostatok
odôvodnenia napadnutého rozsudku či právnych úvah správneho súdu alebo záverov, ku ktorým

správny súd v predmetnej veci dospel.
16. Následne sa kasačný súd zaoberal vyhodnotením námietky, že vo veci rozhodoval nezákonný
sudca. Z predloženého spisového materiálu a informácií v elektronickom súdnom spise vyplynulo, že
správna žaloba žalobcu bola pôvodne doručená na Krajský súd v Bratislave, ktorý vec z dôvodu
nedostatku miestnej príslušnosti postúpil Krajskému súdu v Trnave, na ktorom bola vec prvotne vedená

pod sp. zn. 48Sa/23/2019. Dňa 21. 6. 2021 krajský súd vo veci meritórne rozhodol. Po zrušení rozsudku
krajského súdu kasačným súdom bola vec vedená na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 47Sa/8/2023
a zákonnou sudkyňou bola Mgr. Monika Hrašnová.
17. V dôsledku prechodu výkonu súdnictva od 1. 6. 2023 z krajských súdov na správne súdy bola
právna vec žalobcu vedená na Správnom súde v Bratislave pod sp. zn. TT-47Sa/8/2023 a bola pridelená

sudkyni JUDr. Zuzane Korčekovej, a to s odkazom na dodatok č. 1 k Rozvrhu práce na rok 2023.
Následne dodatkom č. 4 k Rozvrhu práce, ktorý bol vydaný za situácie, keď bolo na správny súd
pridelených šesť ďalších sudcov, došlo k prerozdeleniu nevybavených vecí k 31. 10. 2023. V rámci
takéhoto prerozdelenia bola vec opätovne pridelená sudkyni JUDr. Zuzane Korčekovej, čo osvedčuje
potvrdenie o generovaní náhodným výberom z 31. 10. 2023. V súvislosti s prijatím dodatku č. 7 k

Rozvrhu práce na rok 2024, ktorým sa (okrem iného) reagovalo na pridelenie 4 nových sudcov, došlo
znova k prerozdeleniu nevybavených vecí, a to vrátane prejednávanej veci, čo osvedčuje potvrdenie o
generovaní sudcu náhodným výberom a potvrdenie o zmene sudcu na č. l. 252. Vec bola takto pridelená
do súdneho oddelenia 20Sa sudcovi Mgr. Pavlovi Ištókovi, ktorý vo veci aj rozhodol.
18. Z vyššie uvedenej chronológie zápisov vyplýva, že zmeny v osobe zákonného sudcu resp.

prerozdeľovanie vecí na Správnom súde v Bratislave sa neuskutočňovalo v rozpore so zásadami
a ani štandardami zakladajúcimi dôvody pre zmenu zákonného sudcu. Tvrdenie žalobcu, že zmena
zákonného sudcu sa uskutočnila nezákonne, bolo vyvrátené vyššie uvedenými skutočnosťami
vyplývajúcimi z príslušných dodatkov k rozvrhu práce správneho súdu, keď zákonným predpokladom
takéhoto postupu bola zmena personálneho obsadenia súdu a výrazné rozdiely v pracovnom zaťažení

sudcov z objektívnych dôvodov vzniknutých v priebehu kalendárneho roka [§ 51 ods. 4 zákona č.
757/2004 Z. z. o súdoch]. Prerozdeľovanie vecí (vrátane právnej veci žalobcu) bolo spojené prvotne s
prevzatím agendy z krajských súdov a postupným prideľovaných nových sudcov na správny súd, s čím
bolo spojené nerovnomerné zaťaženie sudcov, čo sú dôvody, s ktorými zákon spája s možnosťou zmenyzákonného sudcu. Sťažovateľ tvrdil, že pri prerozdelení veci (zmene zákonného sudcu) mohol predseda
súdu použiť iba zoznam sudcov z roku 2023 a rozvrh práce z tohto roku, pretože vtedy bola právna vec
vrátená kasačným súdom na ďalšie konanie. K tomu kasačný súd uvádza, že Správny súd v Bratislave

vznikol 1. 6. 2023, teda až potom, ako došlo k zrušeniu rozsudku, ktorý bol vydaný krajským súdom. Nie
je teda možné, aby správny súd postupoval pri zmene zákonného sudcu podľa rozvrhu práce účinného
ku dňu, kedy ešte neexistoval.
19. Súčasne je potrebné uviesť, že právna vec žalobcu bola po vzniku správneho súdu a prevzatí
agendy z Krajského súdu v Trnave pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudkyni určenej podľa

rozvrhu účinného ku dňu prechodu tejto agendy. Vec bola teda pridelená sudkyni podľa rozvrhu práce
z roku 2023. Uvedené však neznamená, že by sa zmena zákonného sudcu aj v budúcnosti musela
vykonať znova podľa rozvrhu práce účinného ku dňu prvého pridelenia veci. Odhliadnuc od toho, že v
zásade sa postupuje podľa platného a účinného rozvrhu práce, by bola požiadavka žalobcu aj v rozpore
so zákonom aprobovanou možnosťou zmeny zákonného sudcu v prípade zmeny obsadenie súdu a
výrazne nerovnomerného zaťaženia sudcov daného súdu. Ak by bolo možné prerozdeľovať veci vždy

len medzi tými sudcami, ktorí boli sudcami tohto súdu v čase napadnutia tej-ktorej veci, tak by riešenie
takéhoto zaťaženia v súvislosti s príchodom nových sudcov bolo prakticky nemožné a takýto zákonom
výslovne predpokladaný [§ 51 ods. 4 písm. b) a c) zákona o súdoch] dôvod prerozdelenia veci by nebolo
možné použiť. Okrem toho kasačný súd sa zmenami zákonného sudcu na Správnom súde v Bratislave
zaoberal opakovane, pričom nezistil dôvody nezákonnosti (napríklad rozhodnutia kasačného súdu sp.

zn. 5Sfk/56/2024, 4Sfk/12/2025, 4Sfk/27/2025).
20. Povinnosť informovať účastníka o zmene zákonného sudcu či povinnosť poučiť ho o jeho právach
v dôsledku zmeny explicitne nevyplýva z procesného a ani z iného právneho predpisu; § 51 ods. 10
zákona o súdoch ukladá len povinnosť vydať potvrdenie o prvotnom pridelení veci. Aj bez takéhoto
oznámenia je informácia o zmene zákonného sudcu účastníkom konania dostupná a účastníci konania

sa s ňou môžu oboznámiť nahliadnutím do súdneho spisu, resp. elektronického súdneho spisu, ako to v
konečnom dôsledku realizoval aj samotný žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Správny
súd o zmene zákonného sudcu účastníka informoval pri oznámení zmeny termínu pojednávania. Vo
vzťahu k očakávaniu žalobcu, že by mal byť poučený o svojich právach v prípade zmeny zákonného
sudcu, kasačný súd len poukazuje na kvalifikované právne zastúpenie žalobcu (§ 26 ods. 1 SSP). Právo

namietať zaujatosť zákonného sudcu, ktorému bola vec pridelená, pritom zostala žalobcovi zachovaná.
21. Žalobca v kasačnej sťažnosti ďalej namietal, že sudca neakceptoval jeho žiadosť o odročenie
pojednávania 28. februára 2025, a teda vykonal pojednávanie bez splnenia zákonných podmienok. Zo
znenia ustanovenia § 115 SSP vyplýva, že odročiť pojednávanie je procesná možnosť, nie povinnosť
súdu, a to len za podmienky, že dôvody, pre ktoré má prísť k odročeniu pojednávania, sú dôležité. Z

ustanovenia § 114 SSP vyplýva, že ak sa riadne predvolaní účastníci konania alebo ich zástupcovia na
pojednávanie nedostavia, môže sa vec prejednať a rozhodnúť v ich neprítomnosti; konanie sa nesmie
z tohto dôvodu prerušiť. Súdna prax (pozri prehľad napríklad v rozsudku kasačného súdu sp. zn.
4Sfk/29/2022 a uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/163/2024) je ustálená v tom, že dôležitým
dôvodom odôvodňujúcim odročenie pojednávania sú také skutočnosti, ktoré vzhľadom na svoju povahu

neumožňujú účasť na pojednávaní a súčasne sú vážne (dôležité, ospravedlniteľné), pričom takýto dôvod
je potrebné posúdiť hľadísk tak objektívnych, ako aj subjektívnych (či mohla byť prekážka predvídaná,
prípadne odvrátená). Súd má pritom zvážiť závažnosť dôvodov na odročenie pojednávania. V každom
prípade musí mať na zreteli práva účastníkov konania, ku ktorým nepochybne patrí právo na prejednanie
veci v ich prítomnosti (prítomnosti ich právnych zástupcov).

22. Dôvodnosť žiadosti o odročenie pojednávania posudzuje súd preto predovšetkým z hľadiska
preukázania skutočností, z ktorej účastník vyvodzuje existenciu dôležitého dôvodu. Pokiaľ uvedená
skutočnosť nie je v čase rozhodovania súdu o tejto žiadosti účastníka hodnoverne preukázaná, zostáva
jeho žiadosť iba v rovine nepodložených tvrdení. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že účastníci boli na
pojednávanie vytýčené na deň 28. 2. 2025 riadne predvolaní. Právny zástupca žalobcu mal informáciu

o zmene termínu ešte dňa 15. 1. 2025, teda viac ako mesiac pred pojednávaním. Napriek tomu, že
mal informáciu o pojednávaní s takýmto časovým predstihom, tak žiadosť o odročenie pojednávania
správnemu súdu doručil až 21. 2. 2025. Dôvod, pre ktorý malo byť pojednávanie odročené, pritom
mal podľa právneho zástupcu žalobcu existovať už v čase doručenia predvolania, pretože išlo o
dlhodobo plánovanú dovolenku. Nie je teda zrejmé, prečo právny zástupca žalobcu obratom nežiadal

pojednávanie odročiť, ale so žiadosťou otáľal a zaslal ju súdu až krátko pred samotným pojednávaním
a v podstate až na posledný pracovný deň pred jeho tvrdeným odchodom na dovolenku. Na uvedenom
závereničmenenískutočnosť,žesprávnemusúduavizoval,žesabudezpojednávaniaospravedlňovať.23. Správny súd v bodoch 17 a 18 odôvodnenia napadnutého rozsudku vysvetlil, z akých dôvodov
nepovažoval dôvody uvedené v žiadosti o odročenie pojednávania za dôležité. Dôvodne konštatoval, že
tvrdené dôvody mu neboli preukázané, pričom od právneho zástupcu žalobcu bolo možné spravodlivo

požadovať, aby sa dal na pojednávaní zastúpiť substitútom, keďže o zmene termínu pojednávania vedel
v dostatočnom predstihu a súčasne tvrdil, že dovolenku plánoval dlhodobo. Ani dlhodobo plánovaná
dovolenka však sama o sebe nepredstavuje dôležitý dôvod odročenia pojednávania. Očakávanie
žalobcu, že súd jeho žiadosti o odročenie pojednávania bez ďalšieho vyhovie, resp. že sa bude
súd telefonicky alebo inak operatívne domáhať relevantného preukázania tvrdení uvádzaných v jeho

žiadosti, nemá podklad v platnej právnej úprave. Rovnako okolnosť, že právny zástupca na čas
tvrdenej dlhodobo plánovanej dovolenky nepoveril v advokátskej kancelárii žiadnu osobu prístupom
k elektronickej schránke ani k mailovej adrese a sám sa (v čase tvrdenej dovolenky) s doručenými
správami neoboznamoval (až do 03.03.2025, kedy sa vrátil z dovolenky), nemožno pripočítať na ťarchu
procesného postupu súdu, a to ani v prípade neuplynutia úložnej lehoty (§ 32 ods. 2 zákona o e-
Governmente), keďže Správny súdny poriadok postup súdu podľa §114 SSP neviaže na doručenie (ani

prevzatie) oznámenia (odpovede) súdu ohľadom žiadosti účastníka konania o odročenie pojednávania
podľa § 115 SSP.
24. Žalobca tiež poukazoval na to, že elektronický súdny spis neobsahoval zápisnicu z pojednávania
zo dňa 28.02.2025 a že z obsahu spisu nie je zrejmé, či súd ďalšiu účastníčku konania upovedomil
(predvolal) na pojednávanie napriek tomu, že žalobca žiadal jej výsluch, a že tento spis neobsahuje ani

nahrávku z pojednávania. Podľa žalobcu z elektronického spisu nevyplýva, ako a kedy boli doručené
účastníkom konania jeho podania z 18. 10. 2024 a 20. 02. 2025, akým spôsobom sa ospravedlnila
žalovaná z pojednávania a kedy a ako bolo podanie žalovanej doručené žalobcovi a ďalšej účastníčke
konania. Nevyhotovením zvukového záznamu správny súd neporušil povinnosť vyplývajúcu z § 117
SSP, keďže takúto povinnosť má, len ak koná s účastníkmi konania a osobami zúčastnenými na konaní

alebo ak vykonáva dokazovanie, pričom žiadny z predpokladov v danom prípade nebol naplnený.
25. Zo súdneho spisu mal kasačný súd ďalej preukázané, že zápisnica z pojednávania 28. 02. 2025
o 9:30 je riadne vyhotovená, podpísaná a zažurnalizovaná v súdnom spise na č. l. 278, nie je
však súčasťou dokumentov uložených v elektronickom súdnom spise. Podľa § 168 ods. 5 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom

poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy sa súdny spis
vedie v elektronickej podobe, a to v agendách, ktoré určí ministerstvo (uvedené realizuje inštrukcia
1/2017 č. 39770/2017-110 o elektronickom súdnom spise). V agende správneho súdnictva zapisovanej
do súdneho registra „Sa" nie je daná povinnosť viesť elektronický súdny spis, čo však nevylučuje
možnosť (nie povinnosť) evidencie tohto úkonu aj v elektronickom súdnom spise. Pokiaľ by žalobca mal

záujem oboznámiť sa so zápisnicou z predmetného pojednávania, mohol si štandardne uplatniť svoje
právo podľa § 118 ods. 2 SSP, čo však neurobil (a ani túto vôľu/záujem netvrdil). Pre úplnosť kasačný
súd ešte dodáva, že zo súdneho spisu mal preukázané, že ďalšia účastníčka konania o zmene termínu
pojednávania upovedomená bola (doručenka na č. l. 257). Pokiaľ ide o doručovanie podaní žalobcu
ostatným účastníkom, tak nie je zrejmé, ako prípadné nedoručenie týchto podaní ovplyvnilo jeho práva.

26. Pokiaľ ide o namietané nesprávne právne posúdenie veci, tak kasačný súd zdôrazňuje, že otázkou,
či a za akých podmienok bola žalovaná oprávnená rozhodnúť o tom, aké predpisy sa vzťahovali na
zamestnankyňu žalobcu v období od 1. 1. do 31. 12. 2016, ako aj tým, či na vec dopadalo základné
nariadenie, sa už zaoberal vo svojom predchádzajúcom rozsudku (odseky 11 až 18 rozhodnutia
kasačného súdu zo dňa 29. 3. 2023) a nemá dôvod sa od týchto záverov odchýliť. Kasačný súd

poukazuje na odseky 21, 23, 24, 25, 26, 27 a 28 odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde správny
súd objasnil, z akých konkrétnych právnych dôvodov neobstojí argumentácia žalobkyne, že ustanovenia
základného nariadenia sa nevzťahujú na osobu, ktorej zo systému sociálneho zabezpečenia nevznikli
žiadne nároky v rámci čl. 3 ods. 1. Kasačný súd na uvedenú argumentáciu poukazuje ako na
dôvodnú a správnu. Poznamenáva, že žalobca ani v kasačnej sťažnosti neuviedol detailnejšiu

právnu argumentáciu s poukazom na právne predpisy (ustanovenia vnútroštátne či európske), ktoré
správny súd aplikoval nesprávne (a prečo), prípadne neaplikoval (a mal) a na ktorých staval svoje
stanovisko, že preskúmavané rozhodnutie, prípadne postup správnych orgánov je potrebné považovať
nezákonný.Žalobcovakasačnásťažnosťvtejtočastipredstavujedoslovnéopakovaniejehoargumentov
prednesených v skorších podaniach bez toho, že by primerane reflektoval na to, ako sa s nimi vyrovnal

kasačný súd v predošlom zrušujúcom rozsudku a následne správny súd v tu napadnutom rozsudku.
Požiadavkeriadnehovymedzeniasťažnostnéhodôvoduvzmysle§440ods.2SSPnevyhovujeneustále
zdôrazňovanie, ako sa žalovaná (a správny súd) mýlia vo svojich právnych názoroch.27. Záver správneho súdu, že okamihom začatia vykonávania činností uvedených v čl. 13 základného
nariadenia v rôznych štátoch príslušná inštitúcia môže aj spätne ustáliť aké právne predpisy sa na
dotknutú osobu vzťahovali v čase, kedy vykonávala tam uvedené činnosti, kasačný súd považoval za

správny a v súlade s predchádzajúcim rozhodnutím kasačného súdu. Správny súd v danom kontexte
tiež správne poukázal na relevantnú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (odsek 30 odôvodnenia
napadnutého rozsudku). Z ostatného obdobia možno odkázať napríklad na rozsudok z 11. 12. 2025,
C-743/23, GKV-Spitenverband, kde príslušná nemecká inštitúcia konečne rozhodla o použiteľných
právnych predpisoch takmer po jednom roku od začatia vykonávania činnosti (a v druhej inštancii po

štyroch rokoch od začatia činnosti, jeden mesiac pre jej skončením), a Súdny dvor v celom rozsudku
ani v náznakoch nepovažoval túto situáciu za problematickú z hľadiska slobody pohybu či podnikania.
Navyše, v ods. 31 výslovne zdôraznil, že cieľom základného nariadenia je práve umožniť efektívny
výkon týchto slobôd a že v tomto smere zachováva rovnaký cieľ, sledovaný už nariadením č. 1408/71.
Preto aj Súdny dvor bez ďalšieho odkazuje na judikatúru k tomuto nariadeniu (pozri napr. ods. 48
cit. rozsudku C-743/23), hoci jej použiteľnosť žalobca vo svojej kasačnej sťažnosti (ale aj v ďalších

podaniach) opakovane spochybňoval.
28. Kasačný súd zdôrazňuje, že sťažovateľ sa mylne domnieva, že sa rozhodnutím žalovanej a pobočky
žalovanej v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky de facto retroaktívne zakladajú práva
či povinnosti fyzickým alebo právnickým osobám. Potvrdenie o uplatniteľných právnych predpisoch
(formulár A1) má len deklaratórnu povahu (nie konštitutívnu), a preto sa ním žiadne práva nezaložili.

Faktická uplatniteľnosť predpisov členských štátov na jednotlivé fyzické osoby totižto vyplýva priamo
zo samotného základného nariadenia (t. j. bez ohľadu na deň faktického ustálenia uplatniteľných
predpisov oprávnenou inštitúciou členského štátu). Nevzniká až vydaním osvedčenia podľa čl. 19 ods.
2 vykonávacieho nariadenia, ako to nesprávne interpretuje sťažovateľ. Nemožno preto prisvedčiť jeho
výkladu, že z dôvodu použitého slovesného tvaru „vykonáva činnosť zamestnanca" v čl. 13 ods. 1

písm. a) základného nariadenia, toto nemožno vztiahnuť na osobu, ktorá „vykonávala (v minulosti)"
obdobnú činnosť, a preto ďalšia účastníčka konania nepodlieha uvedeným koordinačným predpisom.
Počas celého obdobia od 1. 1. do 31. 12. 2016 (každý deň tohto obdobia) bola ďalšia účastníčka v
situácii, že „vykonáva činnosť" (v prítomnosti), takže v tom čase napĺňala predpoklad cit. čl. 13 ods.
1 písm. a) základného nariadenia a platili na ňu dôsledky z neho plynúce. Na ich použiteľnosti sa nič

nezmenilo neskorším rozhodovaním žalovanej, ktorá takto nastalý právny následok len deklarovala.
29. K sťažnostnej námietke, že bolo povinnosťou žalovanej obrátiť sa na Správnu komisiu s výkladom
ustanovení základného nariadenia (podľa jeho čl. 71, 72 a 76), keďže zo žiadosti z 30. 01. 2019,
odvolania z 12. 03. 2019 i správnej žaloby mala mať za zrejmé, že je tu spor o aplikáciu sekundárneho
práva EÚ, a pochybnosti mala riešiť spôsobom určeným v čl. 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia,

sa kasačný súd vyjadril vo svojom predchádzajúcom rozsudku v tejto veci, a preto odkazuje na odsek
14 jeho odôvodnenia. Ako už tam uviedol, táto sťažnostná námietka je sčasti neprípustná podľa § 439
ods. 3 písm. b) SSP, pretože žalobca - právnická osoba porušením postupu podľa čl. 16 vykonávacieho
nariadenia (a nevyužitím následného riešenia pred Správnou komisiou) neargumentoval v správnej
žalobeaneskoršieuplatnenietejtonámietkyužniejeprípustné(§184SSP).Kasačnýsúdvšakpovažuje

za potrebné dodať, že nesúhlas žalobcu so závermi slovenskej inštitúcie oprávnenej osvedčovať
uplatniteľnú legislatívu nezakladá automaticky spor aj medzi inštitúciami dotknutých členských štátov a
aniobligatórnupovinnosťjednéhočlenskéhoštátuobrátiťsazadanýchokolnostínapartnerskúinštitúciu
druhého členského štátu. Žalobca ani v tomto smere na už vyslovenú argumentáciu správnych súdov
nereflektuje spôsobom, ako to predpokladá ustanovenie § 440 ods. 2 SSP pre vymedzenie príslušného

sťažnostného bodu. Preto je kasačná sťažnosť aj v tejto časti nedôvodná.
30. Ku kasačnému dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP, ktorý sťažovateľ videl v odklone správneho
súdu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu reprezentovanej rozsudkami najvyššieho súdu
sp. zn. 7Sžsk/26/2018 (odseky 30, 66 a 72) a 7Sžsk/103/2018 (odsek 52) kasačný súd predovšetkým
uvádza, že žalobca tento dôvod nevymedzil riadne v súlade s § 440 ods. 2 SSP a v potrebnej

miere nešpecifikoval, v čom konkrétne má spočívať odlišné právne posúdenie predstavujúce odklon
správneho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. S odsekmi odôvodnenia označených
rozsudkov najvyššieho správneho súdu, na ktoré žalobca v celosti poukázal, sa kasačný súd oboznámil.
Rozsudok 7Sžsk/26/2018 v ods. 30 rekapituluje vyjadrenie žalovanej ku kasačnej sťažnosti a v
ods. 66 a 72 vytýka žalovanej, že určité okolnosti nevyplývajú z jej spisov; to isté vytýka ods. 52

rozsudku 7Sžsk/103/2018. Navyše, v daných veciach šlo o riešenie otázky právomoci, teda či slovenská
Sociálna poisťovňa mohla rozhodovať o použiteľných právnych predpisoch osôb, ktoré mali bydlisko
v Poľsku, aj keď o tom nerozhodla poľská inštitúcia ako inštitúcia členského štátu bydliska (zhodne
s čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia). V tu prerokúvanej veci nebolo vôbec sporné, že ďalšiaúčastníčka mala bydlisko v Slovenskej republike, a preto slovenská inštitúcia bola oprávnená určovať
použiteľné právne predpisy. Kasačný súd tak v uvedených rozhodnutiach nezistil nezrovnalosť, ktorá by
odporovala právnemu posúdeniu správnym súdom v predmetnej veci. Uvedenú sťažnostnú námietku

preto považoval za nedôvodnú.
31. Napokon žalobca z dôvodu, že správny súd sa v obsahu napadnutého rozsudku stotožnil s
argumentáciou žalovanej a právnym názorom kasačného súdu v rozsudku z „09. marec 2023" (správne
malo byť z 29. 03. 2023) videl potrebu posúdenia spornej otázky aplikácie sekundárneho práva EÚ.
Podľa neho Súdny dvor žiadnom v nich spomenutom rozhodnutí (C-178/97, Banks a i., C-517/16,

Alpenrind, C-410/21 a C-661/21, DRV Intertrans de Verbraeken J. en Zonen BV) neposudzoval a
nerozhodoval o podriadení vzniku povinného dôchodkového poistenia podľa § 178 ods. 1 písm. a)
zákonaosociálnompoistenívsúladesčl.21,45,46a151ZmluvyofungovaníEÚnadohoduovykonaní
práce založenú podľa práva iného členského štátu, a preto navrhol položiť päť prejudiciálnych otázok,
ktoré formuloval takto (vynechaný tučný a kurzívny formát písma, pozn.):
„1. Je v súlade s článkom 21, 45 a 151 Zmluvy o fungovaní EÚ... a Nariadením (ES) Európskeho

parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004, rovnako ako Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu
a Rady č. 988/2009 z 16. augusta 2009 a Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 z
16.augusta2009,NariadeniaEurópskehoparlamentuarady(EÚ)ovoľnompohybepracovníkovvrámci
Únie č.492/2011, v prípade ak členský štát posudzuje pracovnú činnosť so skutočným a efektívnym, a
okrajovým alebo doplnkovým zamestnaním z dôvodu posúdenia či Dohoda o vykonaní práce, založená

podľa práva iného členského štátu (Česká republika) v rozsahu realizovanom zamestnankyňou a
zakladá pôsobnosť a aplikovateľnosť ustanovení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č.
883/2004 z 29. apríla 2004 v článku I. písm. a)?
2. Je v súlade s článkom 21, 45, 46 a 151 Zmluvy o fungovaní EÚ... a Nariadením (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004, rovnako ako Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu

a Rady č. 988/2009 z 16. augusta 2009 a Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 z
16.augusta2009,NariadeniaEurópskehoparlamentuarady(EÚ)ovoľnompohybepracovníkovvrámci
Únie č.492/2011, v prípade ak zamestnanec podlieha iba jednému systému sociálneho zabezpečenia v
rámci Európskej únie, čo má viesť k tomu, aby mal jednoduchšiu sociálnu situáciu a zároveň nenastala
situácia, že by nebol nikde poistený to, že Zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec uplatnil právo

na určenie príslušnosti k predpisom sociálneho zabezpečenia v jeho „domovskom" členskom štáte
EÚ, odvádza v súlade s nariadením o koordinácii sociálnych systémov, avšak podľa výšky a limitov
stanovenom v členskom štáte kde je činnosť vykonávaná a kde je zároveň sídlo zamestnávateľa
tak, aby bola zachovaná rovnosť podmienok pre zamestnancov a neboli kladené neprimerané zložité
až nesplniteľné administratívne prekážky zamestnávateľovi týchto zamestnancov zamestnať podľa

Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (EÚ) o voľnom pohybe pracovníkov v rámci Únie č.492/2011,
ktoré stanovuje v článku 7 ods. a 2?
3/ Je konania o vzniku povinného dôchodkového poistenia, podľa § 178 ods. 1 písm. a) zákona č.
461/2003 Zb. o sociálnom poistení, v súlade s článkom 21, 45, 46 a 151 Zmluvy o fungovaní EÚ... a
Nariadením (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004, rovnako ako Nariadenia

(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 z 16. augusta 2009 a Nariadenia (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 987/2009 z 16. augusta 2009, Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (EÚ) o
voľnom pohybe pracovníkov v rámci Únie č.492/2011, v prípade, ak oprávnený zamestnanec nepožiada
o určenia práva pred vznikom pracovného pomeru alebo obdobného pracovného pomeru v inom
členskom štáte EÚ?

4/ Ak je odpoveď na otázku č. 3/ kladná, je konanie o vzniku povinného dôchodkového poistenia,
podľa § 178 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Zb. o sociálnom poistení, v súlade s článkom 21,
45, 151 Zmluvy o fungovaní EÚ... a Nariadením (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004
z 29. apríla 2004, rovnako ako Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 z 16.
augusta 2009 a Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 z 16. augusta 2009, v

prípade,akoprávnenýzamestnanecnepožiadaourčenieprávapredvznikompracovnéhopomerualebo
obdobnéhopracovnéhopomeruapracovnýpomeraleboobdobnýpracovnýpomerskončilpredvydaním
rozhodnutia o určení práva členského štátu EÚ?
5/ Ak je odpoveď na otázku č. 3/ a 4/ kladná, zakladá rozhodnutie príslušného orgánu členského štátu
EÚ o vzniku povinného dôchodkového poistenia, podľa § 178 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Zb.

o sociálnom poistení, v súlade s článkom 21, 45, 151 Zmluvy o fungovaní EÚ... a Nariadením (ES)
Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004, rovnako ako Nariadenia (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 988/2009 z 16. augusta 2009 a Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a
Rady č. 987/2009 z 16. augusta 2009, v prípade ak oprávnený zamestnanec nepožiada o určeniapráva pred vznikom pracovného pomeru alebo obdobného pracovného pomeru a pracovný pomer
alebo obdobný pracovný pomer skončil pred vydaním rozhodnutia o určení práva členského štátu
EÚ, povinnosti zamestnávateľovi predkladať výkazy a povinnosť odviesť povinné odvody a zrážky

dotknutého zamestnanca členskému štátu EÚ?"
32. Podľa kasačného súdu otázky č. 1 a 2 limitne narážajú na hranicu jazykovej nezrozumiteľnosti. V
otázke č. 1 nie je jasné, či slová „v prípade ak" formulujú podmienku či už sú samy predmetom otázky,
a druhá časť „posudzuje činnosť... z dôvodu posúdenia či... v rozsahu realizovanom zamestnankyňou
a zakladá" je pre kasačný súd celkom nezrozumiteľná, pretože je nemožné určiť, ktorá časť je hlavnou

vetou a ktorá vedľajšou. K otázke č. 2, ktorá je takisto formulovaná mimoriadne neprehľadne, postačí
uviesť, že predmetom tohto konania je určenie, akým právnym predpisom podliehala ďalšia účastníčka
v období od 1. 1. 2016 do 31. 12. 2016, kedy vykonávala (aj) práce na základe dohody o vykonaní
práce pre žalobcu. Naopak, predmetom tohto konania nie je otázka, ako sa má prípadný rozdiel medzi
právnymi predpismi členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ sídlo, a členského štátu, ktorého
právne predpis sa majú aplikovať, prejaviť vo výške a spôsobe odvádzania poistného zamestnávateľom,

prípadne v plnení iných (najmä ohlasovacích) povinností. Navrhovaná prejudiciálna otázka tak za týchto
okolností nie je relevantná v prerokúvanej veci a ak by ju aj kasačný súd položil, Súdny dvor by ju
považoval za hypotetickú.
33. Odpovede na otázky č. 3 a 4 podľa kasačného súdu celkom jasne vyplývajú z čl. 16 ods. 6
vykonávacieho nariadenia a potvrdzuje to aj judikatúra Súdneho dvora k čl. 19 tohto nariadenia. Obidve

tieto ustanovenia (ako ich vykladá cit. judikatúra) predpokladajú, že príslušná inštitúcia nie je pri začatí
procesu určenia použiteľných právnych predpisov obmedzená len dobou, počas ktorej ešte dotknutá
osoba vykonáva tam uvedenú činnosť. Tieto úvahy kasačný súd dostatočne ozrejmil už v odseku 20
svojho predošlého zrušujúceho rozsudku, na ktorý odkazuje. K otázke č. 5 postačí znova zopakovať,
že predmetom tohto konania nie je ani otázka predkladania výkazov, ani predpísanie poistného,

ale len otázka, akým právnym predpisom podlieha ďalšia účastníčka ako zamestnankyňa žalobcu.
Otázka, aký vplyv malo prípadné určenie týchto predpisov až po skončení činnosti zamestnankyne na
zodpovednosť a povinnosti žalobcu voči žalovanej, bude relevantná vtedy, keď žalovaná začne vymáhať
tieto povinnosti voči žalobkyni. Na základe uvedeného tak kasačný súd konštatuje, že (odhliadnuc od
jazykovej nezrozumiteľnosti otázky č. 1) spadajú ostatné otázky medzi určené judikatúrou Súdneho

dvora, pri ktorej ani súd poslednej inštancie nemusí predložiť prejudiciálnu otázku podľa čl. 267 ZFEÚ:
a) nastolená otázka nie je relevantná, b) predmetné ustanovenie práva Únie už bolo predmetom výkladu
zo strany Súdneho dvora (acte éclairé), alebo c) správne uplatnenie práva Únie je tak jasné, že tu nie je
priestor na žiadne rozumné pochybnosti (acte clair; pozri najmä rozsudok zo 6. októbra 2021, C-561/19,
Consorzio Italian Management e Catania Multiservizi a Catania Multiservizi, bod 33). Vzhľadom na to

návrh žalobcu na prerušenie kasačného konania podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP nepovažoval kasačný
súd za dôvodný.
IV. Záver a trovy kasačného konania
34. Na základe uvedených úvah kasačný súd dospel k záveru, že nie je daný žiaden zo zákonných
dôvodov namietaných žalobcom v kasačnej sťažnosti, a preto ju podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457

ods. 1 SSP) zamietol.
35. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 167 a § 168 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, keď žalobca vo veci
úspech nemal a u žalovanej, ktorá v konaní mala úspech, kasačný súd nezistil výnimočné dôvody, pre
ktoré by jej nárok na náhradu trov kasačného konania mohol priznať.
36. Tento rozsudok prijal senát pomerom hlasov 3:0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.