Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 26. január 2026

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 7C/70/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124413554
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Segečová

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2026:6124413554.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica konajúc sudkyňou JUDr. Evou Segečovou, v spore žalobcu KURTA

spol. s r.o., IČO: 31 592 490, so sídlom Partizánska 89, 974 01 Banská Bystrica, 974 01 Banská
Bystrica, právne zastúpený KOVAL & spol., advokátska kancelária, IČO: 53 351 550, so sídlom
Komenského 3, 974 01 Banská Bystrica, konajúca konateľom JUDr. Andrejom Staroňom, advokátom,
proti žalovanej 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom B. C. XXX/XX, 976 11 Selce a proti žalovanej
2/ D. E. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom B. F. XXXXX/XXX, XXX XX F. F., obidve právne zastúpené
ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA SZARSZOI, s.r.o., IČO: 47 254 491, so sídlom Bakossova 14464/3C, 974
01 Banská Bystrica, konajúca konateľom JUDr. Radovanom Szárszoiom, advokátom, v konaní o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalobca j e povinný zaplatiť žalovaným 1/, 2/ náhradu trov konania v rozsahu 100%, v lehote troch
dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 7.11.2024, prostredníctvom právneho zástupcu domáhal
určenia, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností evidovaných Okresným úradom Banská Bystrica,
katastrálnym odborom, na LV č. XXXX, pre katastrálne územie F. F., ako dom so súpisným číslom 35,

postavený na parc. reg. „C-KN“ č. XXXX – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 2621 m2 a pozemok
parc. reg. „C-KN“ č. XXXX – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 2621 m2. Domáhal sa tak ochrany
svojho vlastníckeho práva podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uplatnil si nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%.

2. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že je zapísaný ako podielový spoluvlastník nehnuteľností, v podiele
11/16 k celku, k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam. Ďalšími podielovými spoluvlastníkmi predmetných

nehnuteľností, sú na LV č. XXXX zapísané žalovaná 1/ o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 5/32 k celku
a žalovaná 2/ o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 5/32 k celku. Ďalej žalobca uviedol, že v minulosti bol
zapísaný ako výlučný vlastník nehnuteľností. V konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica
pod sp. zn. 17C/21/2010 v právnej veci žalobcov: 1/ G. B., H. F., trvale bytom I. J. X, XXX XX I. B.,
2/ D. K., H. F., trvale bytom I. XX, XXX XX F., 3/ J. F., trvale bytom B. X, XXX XX F., 4/ L. M., trvale
bytom B. E. XX, XXX XX I. M., 5/ D. F., trvale bytom A. X, XXX XX F. a 6/ G. F., nar. H. F., trvale
bytom B. X, XXX XX F. proti žalobcovi v postavení žalovaného, o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam,

Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom zo dňa 12.12.2013, sp. zn. 17C/21/2010-194 rozhodol tak,
že návrh žalobcov o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zamietol (ďalej len „Rozsudok OS
BB“). Krajský súd Banská Bystrica rozsudkom zo dňa 28.10.2015, sp. zn. 17Co/473/2014-282 Rozsudok
OS BB zmenil tak, že G. B. je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností o veľkosti spoluvlastníckehopodielu 5/16, D. K. je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností o veľkosti spoluvlastníckeho podielu
1/16, J. F. je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 3/48,
L. M. je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 4/48, D.

F. je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 4/48 a G. F.
je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 4/48 (ďalej len
„Rozsudok KS BB 1/“). Na základe tohto Rozsudku KS BB 1/, (neskôr zrušeného uznesením NS SR),
boli ako podieloví spoluvlastníci nehnuteľností zapísaní na LV č. XXXX, pre k. ú. F. F., G. B. o veľkosti
podielu 5/16, D. K. o veľkosti podielu 1/16, J. F. o veľkosti podielu 3/48, L. M. o veľkosti podielu 4/48,

D. F. o veľkosti podielu 4/48 a G. F. o veľkosti podielu 4/48. Dňa 20.10.2018 došlo k úmrtiu G. B., ktorej
spoluvlastníckypodielnanehnuteľnostiach,prešielnazákladeuzneseniaodedičstveč.5D/155/2018-25
na jej dedičov, a to N. B., H. B., trvale bytom K. XXXX/XX, XXX XX F. – B., o veľkosti spoluvlastníckeho
podielu 5/32 a na O. B., H. B., trvale bytom J. XXXX/X, XXX XX F. – B. F., o veľkosti spoluvlastníckeho
podielu 5/32. (Stav podľa LV č. XXXX zo dňa 25.7.2016). Následne, Najvyšší súd SR, rozsudkom zo
dňa 28.6.2017, sp. zn. 3Cdo/115/2016 dovolanie žalobcu (v postavení žalovaného) voči Rozsudku KS

BB 1/ zamietol (ďalej len „Rozsudok NS SR“). Ústavný súd SR nálezom zo dňa 26.1.2021, sp. zn. IV.
ÚS 65/2019-63 rozhodol, že Rozsudkom NS SR boli porušené základné práva žalobcu (v postavení
žalovaného) a Rozsudok NS SR zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (ďalej len „Nález ÚS SR“).
Najvyšší súd SR, na základe Nálezu ÚS SR, uznesením zo dňa 14.12.2022, sp. zn. 1Cdo/38/2021
rozhodol tak, že Rozsudok KS BB 1/ zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (ďalej len „Uznesenie NS

SR“). Po zrušení Rozsudku KS BB 1/, Krajský súd Banská Bystrica rozsudkom zo dňa 24.4.2024, sp. zn.
17Co/4/2023-506 rozhodol tak, že Rozsudok OS BB potvrdil (ďalej len „Rozsudok KS BB 2/“). Rozsudok
OS BB, nadobudol právoplatnosť dňa 10.7.2024.

3. Ďalej žalobca tvrdil, že v konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn.

7C/101/2010, v právnej veci žalobcu QUATRO, spol. s r.o., so sídlom Námestie Š. Moyzesa 7, Banská
Bystrica, IČO: 31 586 171, proti žalobcovi v postavení žalovaného, o určenie vlastníckeho práva,
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom zo dňa 24.10.2012, sp. zn. 7C/101/2010-214 rozhodol
tak, že spoločnosť QUATRO, spol. s r.o. je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností o veľkosti
spoluvlastníckeho podielu 5/16 (ďalej len „Rozsudok OS BB QUATRO 1/“). Krajský súd Banská Bystrica,

uznesením zo dňa 17.12.2013, sp. zn. 16Co/74/2013-312, Rozsudok OS BB QUATRO 1/ zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie (ďalej len „Uznesenie KS BB QUATRO 1/“). Následne, Okresný súd Banská
Bystrica rozsudkom zo dňa 30.6.2014, sp. zn. 7C/101/2010-346 rozhodol tak, že žalobu zamietol (ďalej
len „Rozsudok OS BB QUATRO 2/“). Krajský súd Banská Bystrica rozsudkom zo dňa 31.3.2016, sp.
zn. 16Co/1038/2014-384, Rozsudok OS BB QUATRO 2/ zmenil tak, že určil, že spoločnosť QUATRO,

spol. s r.o. je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 5/16 (ďalej
len „Rozsudok KS BB QUATRO“). Na základe uvedeného Rozsudku KS BB QUATRO, bola spoločnosť
QUATRO, spol. s r.o. zapísaná na LV č. XXXX, k. ú. F. F. ako podielový spoluvlastník Nehnuteľností o
veľkosti spoluvlastníckeho podielu 5/16. Spoločnosť QUATRO, spol. s r.o. následne darovacou zmluvou
pod č. V-4255/2016 zo dňa 1.7.2016, previedla spoluvlastnícky podiel na Nehnuteľnostiach o veľkosti

5/16 na D. P., H. P., trvale bytom Q. XXXX/XX, XXX XX F. F.. (Stav podľa LV č. XXXX zo dňa 25.7.2016).
Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 28.3.2018, sp. zn. 8Cdo/84/2017 zrušil Rozsudok KS BB QUATRO
a vec vrátil Krajskému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie (ďalej len „Uznesenie NS SR QUATRO“).
Po vrátení veci na Krajský súd Banská Bystrica, spoločnosť QUATRO, spol. s r.o. zobrala žalobu voči
žalobcovi v postavení žalovaného, v celom rozsahu späť a Krajský súd Banská Bystrica uznesením zo

dňa 28.11.2019, sp. zn. 16Co/171/2018-462 pripustil späťvzatie žaloby, Rozsudok OS BB QUATRO 2/
zrušil a konanie vedené na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 7C/101/2010 zastavil (ďalej
len „Uznesenie KS BB QUATRO 2/“). Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.1.2020.
Žalované 1/, 2/, následne nadobudli spoluvlastnícke podiely na nehnuteľnostiach, každá o veľkosti 5/32
k celku, na základe darovacej zmluvy č. V-6159/2019 zo dňa 23.10.2019, od D. P. ako darcu.

4. Ďalej, žalobca poukázal na to, že D. K., J. F., L. M., D. F. a G. F., boli zapísaní ako podieloví
spoluvlastníci nehnuteľností na základe už právoplatne zrušeného Rozsudku KS BB 1/ a N. B. a O.
B. na základe uznesenia o dedičstve č. 5D/155/2018-25 po G. B., ktorej spoluvlastnícky podiel na
Nehnuteľnostiach bol taktiež zapísaný na základe už právoplatne zrušeného Rozsudku KS BB 1/.

Žalované 1/, 2/, sú zapísané ako podielové spoluvlastníčky nehnuteľností na základe darovacej zmluvy
pod č. V-6159/2019 zo dňa 23.10.2019 uzatvorenej s D. P. ako darcom, ktorý nadobudol spoluvlastnícky
podiel o veľkosti 5/16 darovacou zmluvou pod č. V-4255/2016 zo dňa 01.07.2016 od spoločnosti
QUATRO,spol.sr.o.,pričomspoločnosťQUATRO,spol.sr.o.bolazapísanáakopodielovýspoluvlastníkNehnuteľnosti o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 5/16 k celku na základe už právoplatne zrušeného
Rozsudku KS BB QUATRO. Žalobca tak vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, V dôsledku súdnych
konaní vedených na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 17C/21/2010 a 7C/101/2010 dočasne

„stratil“ a domnelí vlastníci boli zapísaní na LV č. XXXX, k. ú. F. F. ako podieloví spoluvlastníci na základe
rozhodnutí súdov, ktoré boli následne zrušené, teda ich tituly nadobudnutia vlastníckeho práva boli
zrušené súdne rozhodnutia, resp. zmluvy od pôvodne zapísaných spoluvlastníkov na základe zrušených
súdnych rozhodnutí. Po právoplatnom ukončení súdnych konaní vedených na Okresnom súde Banská
Bystrica pod sp. zn. 17C/21/2010 a 7C/101/2010 je tak zrejmé, že žalobca bol počiatku výlučným

vlastníkom sporných nehnuteľností. Okresný úrad Banská Bystrica, katastrálny odbor listom zo dňa
16.7.2024, č. Z 2954/2024 označeným ako „Oznámenie a výzva“ oznámil žalobcovi, že dňa 11.9.2024
bol vykonaný zápis údajov o právach k nehnuteľnostiam do operátu katastra nehnuteľností na základe
listiny Z-2954/2024 (Rozsudku KS BB 2/) na nehnuteľnosti v prospech žalobcu ako vlastníka, a to v
podiele 11/16 k celku s tým, že spoluvlastnícky podiel 5/32 na nehnuteľnostiach ostáva na žalovanú 1/
a spoluvlastnícky podiel 5/32 ostáva na žalovanú 2/, ktoré nadobudli na základe darovacej zmluvy V

6159/2019 zo dňa 23.10.2019. Okresný úrad Banská Bystrica, katastrálny odbor poukázal na to, že na
základe Uznesenie KS BB QUATRO 2/ súd pripustil späťvzatie žaloby, Rozsudok OS BB QUATRO 2/
zrušil a konanie vedené na Okresnom súdu Banská Bystrica pod sp. zn.: 7C/101/2010 voči žalobcovi ako
žalovanému zastavil, avšak z dôvodu, že Nehnuteľnosti už nie sú vo vlastníctve spoločnosti QUATRO,
spol. s r.o., Okresný úrad Banská Bystrica, katastrálny odbor nemôže vykonať zápis listiny v celosti

na žalobcu. Okresný úrad Banská Bystrica, katastrálny odbor zároveň v predmetnom liste žalobcovi
oznámil, že dňa 11.9.2024 vykonal zápis poznámky v zmysle § 36a ods. 3 Zákona č. 162/1995 Z. z.
o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších
predpisov,atonadobudvochmesiacovododňazápisupoznámkyavyzvalo.i.ajžalobcuvlehotedvoch
odo dňa zápisu poznámky na podanie žaloby na súd o určenie práva k Nehnuteľnostiam a následne o

predloženie potvrdenia súdu o začatí súdneho konania, čím by sa zmenila poznámka na LV č. XXXX
na poznámku o začatí súdneho konania. Žalobca tak nie je zapísaný ako výlučný vlastník nehnuteľnosti
len z toho dôvodu, že na základe Rozsudku KS BB QUATRO, ktorý bol však neskôr zrušený Uznesením
NS SR QUATRO, bola spoločnosť QUATRO, spol. s r.o. dočasne zapísaná na LV č. XXXX, pre k. ú. F.
F. ako podielový spoluvlastník o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 5/16, ktorá ho previedla darovacou

zmluvou (č. V-4255/2016 zo dňa 1.7.2016) na D. P., a ten následne darovacou zmluvou (č. V-6159/2019
zo dňa 23.10.2019) na žalované 1/, 2/, každej o veľkosti podielu 5/32. K veci samej žalobca napokon
poukázal na to, že vzhľadom na uvedené skutočnosti mal daný naliehavý právny záujem, pretože
jeho právne postavenie je neisté a zmyslom určovacej žaloby je vniesť istotu do neistých právnych
vzťahov, pričom k náprave nemožno dospieť inak. Žalované 1/, 2/, sú v katastri nehnuteľností zapísané

ako podielové spoluvlastníčky, každá o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 5/32 k celku. Určovacia
žaloba je jediným právnym prostriedkom na odstránenie neistoty žalobcu v jeho právnom postavení.
Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/51/2009 z ktorého citoval. „V konaní o
určenievlastníctvakspoluvlastníckemupodielu,jepasívnelegitimovanýibadotknutýspoluvlastníktohto
spoluvlastníckeho podielu z dôvodu, že právnej sféry ďalších ostatných spoluvlastníkov sa toto konania

netýka a výsledok konania (určenie práva k spoluvlastníckemu podielu) nemôže mať na ich právne
pomery žiaden vplyv, t.j. nemôže mať žiaden dopad na vymedzenie ich práv a povinností týmto súdnym
rozhodnutím. Rozsudok sa teda nemusí vzťahovať na všetkých účastníkov právneho vzťahu.“ Poukázal
aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR, spis. zn. 1 Cdo 56/2003, podľa ktorého: „Ak je žalovaný zapísaný v
katastrinehnuteľnostíakovlastníkspornejnehnuteľnosti,žalobcamánaliehavýprávnyzáujemnaurčení

svojhovlastníckehopráva,lebolentakésúdnerozhodnutiemôžebyťajpodkladomprevykonaniezmeny
zápisu v katastri nehnuteľností.“ a na rozsudok Najvyššieho súdu SR, 6Cdo/179/2010: „V predmetnej
veci bol naliehavý právny záujem žalobcu na určovacej žalobe daný jej spôsobilosťou byť podkladom
pre zmenu zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností tak, aby zodpovedal skutočnému stavu.“

5. K žalobe žalobca pripojil listinné dôkazy, a to plnú moc pre právneho zástupcu zo dňa 30.10.2024,
výpis z LV č. XXXX (zo dňa 24.10.2024, aktuálny), výpis z LV č. XXXX zo dňa 2.10.2012, rozsudok OS
BB sp. zn. 17C/21/2010-194 zo dňa 12.12.2013, rozsudok KS BB 1/ sp. zn. 17Co/473/2014-282 zo dňa
28.10.2015, rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/115/2016 zo dňa 28.6.2017, Nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS
65/2019-63 zo dňa 26.1.2021, uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/38/2021 zo dňa 14.12.2022, rozsudok

KS BB 2/ sp. zn. 17Co/4/2023-506 zo dňa 24.4.2024, výpis z LV č. XXXX zo dňa 25.7.2016, rozsudok
OS BB sp. zn. 7C/101/2010-214 zo dňa 24.10.2012, uznesenie KS BB sp. zn. 16Co/74/2013-312 zo
dňa 17.12.2013, rozsudok OS BB sp. zn. 7C/101/2010-346 zo dňa 30.6.2014, rozsudok KS BB sp. zn.
16Co/1038/2014-384 zo dňa 31.3.2016, uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo/84/2017 zo dňa 28.3.2018,uznesenie KS BB sp. zn. 16Co/171/2018-462 zo dňa 28.11.2019, Oznámenie a výzvu Okresného úradu
Banská Bystrica, katastrálny odbor zo dňa 16.7.2024.

6. Žalované 1/, 2/, vo vyjadrení k žalobe vzniesli námietku nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu
v spore, na uplatnenie vlastníctva k spoluvlastníckemu podielu 5/16 na predmetných, im patriacich
nehnuteľnostiach. Žalobca tvrdil, že je právnym nástupcom J. K., ako údajného pôvodného vlastníka
predmetných nehnuteľností, čo však nie je pravdou, pretože K. K. previedol tieto nehnuteľnosti na
základe kúpnej zmluvy zo dňa 2.2.1948 na manželov F.. Platnosť tejto zmluvy a ani právoplatné

rozhodnutie súdu o intabulácii vlastníckeho práva, J. K. nikdy kvalifikovane na súde nepoprel. Uvedená
kúpna zmluva aj právoplatné intabulačné rozhodnutie súdu sú tak do dnešného dňa platné, podľa
právnych noriem platných v čase uskutočnenia uvedených úkonov v roku 1948, teda podľa uhorského
obyčajového práva. J. K. po uzavretí kúpnej zmluvy, preto už nebol oprávnenou osobou na vydanie
predmetných nehnuteľnosti v rámci reštitučných nárokov. Poukázali pritom na uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Cdo 219/2011 z 26. 1.2012. str.20-25. Ďalej tvrdili, že ich právny predchodca, QUATRO

spol. s.r.o. sa v tomto konaní nemohol brániť, keďže ako podielový spoluvlastník účastníkom konania
nebol, avšak ním mal byť. V tomto smere poukázali na rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici, sp.
zn. 17C 21/2010-194 z 12.12.2013, na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/115/2016-350 z 28.
júna 2017 a nadväzujúci nález Ústavného súdu SR č.k. IV. ÚS 65/2019-63 z 26.1.2021 s tým, že sa ich
účinky týchto rozhodnutí preto ani nedotýkajú. Naopak, mali za to, že podstatné sú konania, v ktorých sa

riešila otázka oprávnenosti nárokov J. K. (právneho predchodcu žalobcu) o vydanie nehnuteľnosti podľa
reštitučných predpisov. Išlo o konanie vedené na Okresnom súde Banská Bystrica, sp. zn. 20C/80/92,
konanie o odvolaní vedené na Krajskom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 12Co 45/2003, konaní
vedené na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 3Cdo 3/2006 a konanie o ústavnej sťažnosti vedené na
Ústavnom súde SR pod sp. zn. III. ÚS 303/07. Nálezom ÚS SR III. ÚS 303/07 z 15. mája 2008 boli

všetky predchádzajúce rozhodnutia všeobecných súdov zrušené a bolo všeobecným súdom určené,
aby zistili riadne skutkový stav a zaoberali sa námietkami spoločnosti QUATRO spol sr.o., keďže sa
stala podielovým spoluvlastníkom podľa kúpnej zmluvy z 24. júla 2001, uzatvorenej so správkyňou
konkurznej podstaty a toto vlastníctvo jej bolo odňaté bez toho, aby bola účastníčkou súdneho konania.
Žalované 1/, 2/ ďalej popreli aj dobromyseľnosť žalobcu pri kúpe nehnuteľnosti kúpnou zmluvou z 26.

novembra 2007. K tomu tvrdili, že na žiadosť žalobcu, sa v septembri 2007 uskutočnilo stretnutie
v priestoroch reštaurácie QUATRO, na Námestí Š. Moysesa v Banskej Bystrici, v prítomnosti žalobcu
a konateľov spoločnosti P. B. a M. B. a ich N. M. F. R.. Na tomto stretnutí žalobca uviedol, že má
vedomosť o prebiehajúcich súdnych sporoch o predmetné nehnuteľnosti a ich procesnom stave a chcel
vedieť názor prítomných, či má nehnuteľnosti kúpiť. Všetci prítomní mu kúpu neodporučili a informovali

ho o tom, že dňa 8.10.2007 podala spoločnosť QUATRO spol. s r.o. ústavnú sťažnosť z dôvodu, že
jej bolo odňaté spoluvlastnícke právo bez toho, aby sa zúčastnila predmetného súdneho konania, na
základe ktorého bola vykonaná zmena zápisu v katastri nehnuteľností. Išlo o rozsudok Okresného súdu
Banská Bystrica sp. zn. 20C 80/92-368 z 19.11.2002, v znení opravného uznesenia sp. zn. 20C 80/92
- 475 zo 4.11.2003 a v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 45/03

- 404 z 22.5.2003 v znení opravných uznesení sp. zn. 12Co 45/03 - 429 31.7.2003 a sp. zn. 12 Co
45/03 - 493 z 23.3. 2004, právoplatný dňa 30.7.2003. Dobromyseľnosť žalobcu preto spochybňuje
jeho postup, keď uzavrel kúpnu zmluvu 26.11.2007, ktorej vklad bol povolený dňa 30.11.2007, teda
3 dni po podaní návrhu na vklad, pričom bola podaná ústavná sťažnosť na Ústavný súd SR už
2.10.2007 a už 6.11.2007 bola prijatá na ďalšie konanie. Kúpna zmluva tak bola uzavretá v čase prijatia

ústavnej sťažnosti, o čom bol konateľ žalobcu informovaný aj M. S. P., právnou zástupkyňou ostatných
podielových spoluvlastníkov a teda nekonal s primeranou opatrnosťou a nebol ani dobromyseľný. Táto
skutočnosť vyvracia skutkové závery uvedené v náleze Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 65/2019 z
21.1.2021,vbodoch28a29oúdajnejdobromyseľnostižalobcu.Teda,žalované1/,2/poukázalinato,že
vlastníctvo k spoluvlastníckemu podielu nadobudli kúpnou zmluvou v konkurznom konaní, podľa zák. č.

328/91Zb.okonkurzeavyrovnaní,pričomnadobudnutievlastníctvavkonkurznomkonaníjeoriginálnym
spôsobom nadobudnutia, čo znamená že nadobúdateľ sa stáva pôvodným vlastníkom. Nadobúdateľ
ako pôvodný vlastník teda neodvodzuje svoje vlastnícke právo od predchádzajúceho vlastníka, ale stáva
sa pôvodným vlastníkom, čím je vylúčené použitie zásady „nemo plus iuris ad alium transfere protest,
quam ipse habet“. V tomto smere poukázali na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 289/08 a

rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 22Cdo 1229/2003, 22Cdo 3093/2005 a 20Cdo 5177/2007.
Zdôraznili, že ak J. K. tvrdil, že je vlastníkom predmetných nehnuteľností, mal a mohol uplatniť svoje
práva v konkurznom konaní, čo neurobil a preto spoločnosť QUATRO spol. s r. o. a následne aj žalované,
nadobudli vlastníctvo raz a navždy, bez možnosti zmeny na iné osoby.7. K vyjadreniu k žalobe, žalované 1/, 2/ pripojili odpoveď okresného úradu Banská Bystrica, katastrálny
odbor zo dňa 20.2.2025.

8. Žalobca v replike v poprel skutkové tvrdenia žalovaných 1/, 2/. Poukázal na rozsudok Krajského
súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 17Co/4/2023-506 zo dňa 24.4.2024, ktorý už v konaní predložil, ktorý
sa týkal sporných nehnuteľností, ktorý zhrnul skutkový a právny stav konania vedeného na Okresnom
súde Banská Bystrica sp. zn. 20C/80/1992, na ktoré poukazovali žalované 1/, 2/, nasledovne: „Podľa

skutkových okolností vyplývajúcich z konania vedeného pred Okresným súdom Banská Bystrica pod
sp. zn. 20C/80/1992, pôvodný vedľajší účastník (J. K.) ako neplnoletý vlastník sporných nehnuteľností
uzavrel kúpnu zmluvu zo dňa 2.2.1948 s M. F. a D. F. ako kupujúcimi, predmetom ktorej bol prevod okrem
iného aj sporných nehnuteľností. Na základe tejto kúpnej zmluvy bol v pozemkovej knihe povolený a
vykonanýzápiskupujúcichakovlastníkovprevádzanýchnehnuteľností.Podľazákonač.115/1948Zb.zo
dňa 28.4.1948 došlo k znárodneniu sporných nehnuteľností uvedených v kúpnej zmluve zo dňa 2.2.1948

a v ďalšom tieto patrili do vlastníctva štátu. Neskôr, podľa zák. č. 87/1991 Zb. si uplatnili reštitučné nároky
na vydanie sporných nehnuteľností v zákonnej lehote tvrdiac, že sú oprávnenými osobami tak pôvodný
vedľajší účastník (J. K.), ako aj právni nástupcovia kupujúcich M. F. a D. F.. Sporné nehnuteľnosti boli
podľa § 5 ods. 3 zákona č. 87/1991 Zb. povinnou osobou vydané právnym nástupcom M. F. a D. F.
uzavretím dohody o vydaní nehnuteľností zo dňa 17.10.1991 a nie pôvodnému vedľajšiemu účastníkovi

(J. K.), ktorý sa preto podľa § 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb. žalobou na súde domáhal vydania sporných
nehnuteľností od subjektov, ktorým boli tieto vydané. V priebehu konania nebolo sporným, že sú splnené
zákonné podmienky na prinavrátenie vlastníctva k znárodneným nehnuteľnostiam, ktoré tvorili predmet
kúpnej zmluvy zo dňa 2.2.1948. Spornou zostala otázka, kto je vo vzťahu k označeným znárodneným
nehnuteľnostiam oprávnenou osobou v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách. V

priebehu uvedeného súdneho konania o žalobe pôvodného vedľajšieho účastníka (J. K.) bolo ustálené,
že platnosť kúpnej zmluvy zo dňa 2.2.1948 sa vzhľadom na dátum jej uzavretia posudzuje podľa
uhorského obyčajového práva. V konaní bol ustálený aj záver o neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa
2.2.1948 ako aj vkladového povolenia z dôvodu neplnoletosti pôvodného vedľajšieho účastníka pri
vykonaní týchto právnych úkonov. Vo vzťahu ku skutkovým zisteniam je dôležité uviesť, že v uvedenom

konaní vedenom pod sp. zn. 20C/80/1992 bol pôvodný vedľajší účastník (J. K.) na strane žalovaného
najskôr úspešný a dosiahol vydanie rozsudku, ktorý ukladal žalobcom (resp. ich právnym predchodcom)
povinnosť vydať pôvodnému vedľajšiemu účastníkovi (J. K.) sporné nehnuteľnosti (konkrétne ide o
rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 20C/80/1992-368 zo dňa 19.11.2002 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 12Co/45/2003-404 zo dňa 22.05.2003 v znení

opravných uznesení právoplatný dňa 30.07.2003, ktorý bol aj podkladom pre zápis vlastníckeho práva
pôvodnéhovedľajšiehoúčastníkadokatastranehnuteľností.Dovolaniepodanéprotirozsudkukrajského
súdu, Najvyšší súd SR zamietol (rozsudkom sp. zn. 3Cdo/3/2006 zo dňa 24.05.2007). Následne
Ústavný súd SR, nálezom sp. zn. III. ÚS/303/2007 zo dňa 15.5.2008 zrušil uvedené rozhodnutie
najvyššieho súdu z dôvodu porušenia základného práva žalobcov vlastniť majetok podľa článku 20

Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods.
1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3Cdo/211/2008 zo dňa 11.12.2008 zrušil
rozsudok krajského súdu č.k. 12Co/45/2003-404 zo dňa 22.05.2003 v znení opravných uznesení a
vrátil mu vec na ďalšie konanie. V ďalšom konaní krajský súd rozsudkom č.k. 15Co/6/2009-729 zo

dňa 17.06.2009 (právoplatným dňa 22.07.2009) rozsudok okresného súdu č.k. 20C/80/1992-368 zo
dňa 19.11.2002 v znení opravného uznesenia zmenil v podstate tak, že návrh pôvodného vedľajšieho
účastníka na vydanie sporných nehnuteľností zamietol. Dovolanie podané proti rozsudku krajského
súdu najvyšší súd zamietol (rozsudkom sp. zn. 3Cdo/328/2009 zo dňa 29.11.2010). Následne ústavný
súd nálezom sp. zn. I.ÚS/244/2011 zo dňa 24.08.2011 zrušil uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu z

dôvodu porušenia základného práva pôvodného vedľajšieho účastníka na súdnu a inú právnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I.ÚS/244/2011 zo dňa 24.08.2011 uviedol: „Sťažovateľ (J. K.) ako
neplnoletý vlastník nehnuteľností uzatvoril 2. februára 1948 kúpnu zmluvu s M. F. a D. F. ako kupujúcimi,
predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností. Na základe tejto kúpnej zmluvy bol v pozemkovej knihe

povolený a vykonaný zápis kupujúcich ako vlastníkov prevádzaných nehnuteľností. Podľa zákona č.
115/1948 Zb. z 28. apríla 1948 došlo k znárodneniu nehnuteľností označených v kúpnej zmluve z 2.
februára 1948 a v ďalšom tieto patrili do vlastníctva štátu. Podľa zákona č. 87/1991 Zb. si uplatnili
reštitučné nároky na uvedené nehnuteľnosti v zákonnej lehote tvrdiac, že sú oprávnenými osobamitak sťažovateľ (J. K.), ako aj právni nástupcovia kupujúcich M. F. a D. F.. Označené nehnuteľnosti
boli podľa § 5 ods. 3 reštitučného zákona povinnou osobou vydané právnym nástupcom M. F. a D. F.
uzavretím dohody o vydaní nehnuteľností zo 17. októbra 1991, a nie sťažovateľovi (J. K.). Sťažovateľ

(J. K.) sa preto podľa § 5 ods. 5 reštitučného zákona žalobou podanou Okresnému súdu Banská
Bystrica (ďalej len „okresný súd“) domáhal vydania sporných nehnuteľností od subjektov, ktorým boli
tieto vydané. V priebehu súdneho konania o žalobe sťažovateľa sa nesporne ustálilo, že platnosť kúpnej
zmluvy z 2. februára 1948 uzavretej medzi sťažovateľom (J. K.) ako predávajúcim a M. F. a D. F.
ako kupujúcimi sa vzhľadom na jej dátum uzavretia posudzuje podľa uhorského obyčajového práva.

Nesporne bol v konaní ustálený aj záver o neplatnosti kúpnej zmluvy z 2. februára 1948 a „vkladového
povolenia“ z dôvodu neplnoletosti sťažovateľa (J. K.) pri vykonaní týchto právnych úkonov. Taktiež
bol nesporne ustálený záver, že údaje evidované v pozemkovej knihe odporovali skutočnému stavu
vlastníctva nehnuteľnosti, keďže v pozemkovej knihe boli ako vlastníci na základe týchto neplatných
právnych úkonov evidovaný M. F. a D. F., ktorí vlastníkmi nehnuteľností v skutočnosti neboli.“ Dôvodom
zrušenia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/328/2009 zo dňa 29.11.2010 bola v podstate

skutočnosť, že ústavný súd (nález sp. zn. I.ÚS/244/2011 zo dňa 24.08.2011) právny názor najvyššieho
súdu, podľa ktorého za oprávnené osoby v reštitučnom konaní, t.j. za osoby, ktorým boli znárodnené
nehnuteľnostiaktorýmtýmbolaspôsobenámajetkovákrivdavzmyslezákonač.87/1991Zb.,považoval
osoby, ktoré boli v čase znárodnenia 28.4.1948 zapísané ako vlastníci v pozemkovej knihe, resp. ich
nástupcov, z dôvodu, že správnosť tohto zápisu nebola v súdnom konaní o výmaz sťažovateľom (J.

K.) spochybnená, hoci bolo preukázané, že k zápisu došlo na základe neplatnej kúpnej zmluvy zo
dňa 2.2.1948 a skutočným vlastníkom znárodnených nehnuteľností bol pôvodný vedľajší účastník (J.
K.), považoval za právny názor, ktorý je formalistický a popiera účel reštitučného zákona. Následne
najvyšší súd uznesením sp. zn. 3Cdo/219/2011 zo dňa 26.01.2012 v relevantnej časti zrušil rozsudok
krajského súdu č.k. 15Co/6/2009-729 zo dňa 17.06.2009 a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V ďalšom

konaní krajský súd rozsudkom č.k. 15Co/41/2012-897 zo dňa 30.05.2012 v znení opravného uznesenia
rozsudok okresného súdu č.k. 20C/80/1992-368 zo dňa 19.11.2002 v znení opravného uznesenia zmenil
v podstate tak, že žalobu pôvodného vedľajšieho účastníka (J. K.) na vydanie sporných nehnuteľností
opätovne zamietol, keď rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť dňa 19.6.2012. Dôvodom
opätovného zamietnutia návrhu pôvodného vedľajšieho účastníka bola v podstate skutočnosť, že aj

keď pri viazanosti rozhodnutím ústavného súdu ako aj zrušujúcim rozhodnutím najvyššieho súdu, podľa
ktorých bol pôvodný vedľajší účastník (J. K.) na strane žalovaného oprávnenou osobou na vydanie
sporných nehnuteľností, v čase rozhodnutia krajského súdu neboli žalovaní už vlastníkmi sporných
nehnuteľností, a preto chýba základná podmienka pre vydanie veci, keď nárok podľa § 5 ods. 5 zákona
č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách je možné úspešne uplatniť len proti osobám, ktorým sa

vec vydala.“

9. Žalobca teda uviedol, že tvrdenia žalovaných 1/, 2/ o tom, že žalobca nie je právnym nástupcom
J. K., z dôvodu, že J. K. nikdy nepoprel neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 2.2.1948, sú nepravdivé
a nesprávne. Rovnako tak aj pokiaľ ide o jeho dobromyseľnosť, ktorou sa už zaoberal Ústavný súd

SR v náleze sp. zn. I.ÚS/65/2019 zo dňa 21.1.2021, ktorý konštatoval, že žalobca bol pri nadobúdaní
sporných nehnuteľností od J. K. dobromyseľný. Názor ústavného súdu vyslovený v náleze nie je možné
spochybňovať argumentáciou žalovaných 1/, 2/. Žalobca napokon poprel aj tvrdenie žalovaných 1/, 2/
otom,ženehnuteľnostinadobudlivkonkurze,pričompoukázalnavýpisyzLV,podľaktorýchsúžalované
1/, 2/ zapísané ako podielové spoluvlastníčky na základe darovacej zmluvy pod č. V-6159/2019 zo dňa

23.10.2019 uzatvorenej s D. P. ako darcom, ktorý nadobudol spoluvlastnícky podiel o veľkosti 5/16,
darovacou zmluvou č. P./2016 zo dňa 1.7.2016 od spoločnosti QUATRO, spol. s r.o., pričom spoločnosť
QUATRO, spol. s r.o., bola zapísaná ako podielový spoluvlastník sporných nehnuteľností o veľkosti
spoluvlastníckeho podielu 5/16, na základe právoplatne zrušeného rozsudku Krajského súd Banská
Bystrica zo dňa 31.3.2016, sp. zn. 16Co/1038/2014-384.

10. Žalované 1/, 2/ v duplike trvali na platnosti kúpnej zmluvy medzi J. K. a manželmi Beňušovcami
z 2.2.1948, keďže jej neplatnosť im nebola preukázaná právoplatným rozhodnutím súdu. Mali za to,
že nepostačuje poukázať na dôvody rozhodnutí všeobecných súdov a ústavného súdu, ktoré sú pre
posúdenie platnosti či neplatnosti zmluvy právne irelevantné. Navyše nebolo prihliadané na výnimky

plnoletosti u J. K. podľa uhorského obyčajového práva.

11. V podaní doručenom súdu dňa 17.7.2025, žalované 1/, 2/ doplnili návrhy na vykonanie dokazovania
a na preukázanie originárneho nadobudnutia nehnuteľnosti predložili kúpnu zmluvu uzatvorenú medziM. P. P. ako správkyňou konkurznej podstaty a spoločnosťou QUATRO spol. s.r.o. zo dňa 24.7.2001.
V ostatnom trvali na tom, že žalobca nepreukázal neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 2.2.1948, ktorá bola
riadne intabulovaná. Žalobca neuniesol k tomuto tvrdeniu dôkazné bremeno. Trvali na zamietnutí žaloby.

12.Žalobcavpodanízodňa11.8.2025,vreakciizdôraznil,žetvrdeniaoneplatnostikúpnejzmluvymedzi
J. K. a manželmi F. už konštatovali súdy v predchádzajúcich konaniach, a to Ústavný súd SR v náleze
sp. zn. I. ÚS/244/2011 zo dňa 24.8.2011, Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/328/2009 zo dňa
29.11.2010, ale aj Okresný súd Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 20C/80/1992. Akékoľvek

úvahy, či hypotézy žalovaných 1/, 2/ ohľadne platnosti/neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy preto
považovalzairelevantné.Ktvrdeniamžalovaných1/,2/onadobudnutívlastníckehoprávavkonkurznom
konaní dodal, že pokiaľ žalované 1/, 2/ predložili súdu kúpnu zmluvu uzatvorenú správkyňou konkurznej
podstaty so spoločnosťou QUATRO spol. s.r.o. (nie so žalovanými 1/, 2/), potom podľa § 19 ods. 2
zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom do 31.12.2005 platilo: „Súd uloží
tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby v lehote určenej súdom podal žalobu proti

správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz. V prípade, že žaloba nie je podaná včas, predpokladá sa,
že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene.“ Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 6MCdo/1/2011 zo dňa
30.4.2012 uviedol: „Interpretáciu ustanovenia § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. podal Najvyšší súd
Slovenskej republiky už v rozsudku z 11. septembra 2009 sp. zn. 5 Cdo 194/2008, ktorý bol publikovaný
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky zošit 3/2010 pod č.

25. Vyslovil v ňom názor, že právna domnienka podľa uvedeného ustanovenia, že vec je do súpisu
zahrnutá oprávnene, nastáva iba ak ten, kto uplatňuje, že vec sa nemala do súpisu zaradiť, nepodá v
súdom určenej lehote proti správcovi vylučovaciu žalobu, hoci bol konkurzným súdom poučený o tom,
že vec bola zapísaná do súpisu a o právnych dôsledkoch nepodania žaloby. Ak vo vzťahu k takejto
osobe uznesenie nebolo vydané, právne dôsledky v zmysle tohto ustanovenia nenastávajú, pričom

nie je významné z akého dôvodu takto konkurzný súd nepostupoval (napríklad preto, že tretia osoba
sa nedozvedela, že jej vec bola zapísaná do súpisu podstaty). Takýto výklad znamená, že pokiaľ v
preskúmavanej veci žalobca nevedel, že pozemky, ktoré považuje za svoje vlastníctvo, boli zapísané do
súpisu konkurznej podstaty úpadcu, a nebol vyzvaný konkurzným súdom na podanie vylučovacej žaloby
v určenej lehote, nemohla nastať nevyvrátiteľná právna domnienka, že tento majetok bol zaradený do

súpisu podstaty oprávnene. Platnosť speňaženia týchto pozemkov ich predajom žalovanej preto nebolo
možné vyvodzovať z uvedeného ustanovenia. To však nevylučuje bez ďalšieho platnosť speňaženia
majetku zaradeného do súpisu konkurznej podstaty v situácii, keď pred speňažením spísaného majetku
nevyšlo najavo, že je tu osoba, ktorá k tomuto majetku uplatňuje právo vylučujúce súpis, resp. keď
došlo k speňaženiu majetku bez toho, aby tretia osoba mohla – z objektívneho hľadiska – domáhať sa

vylúčenia tohto majetku z konkurznej podstaty. No v takomto prípade možno speňaženie považovať za
platné, len ak tu nie sú okolnosti spochybňujúce zaradenie veci do súpisu. Pokiaľ tu takéto okolnosti
sú, je povinnosťou správcu konkurznej podstaty podľa § 19 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. zapísať
(zaradiť) vec do súpisu s poznámkou o dôvodoch, ktoré toto zaradenie spochybňujú. Ak by to správca
neurobil, je povinnosťou konkurzného súdu, vykonávajúceho dohľad nad činnosťou správcu, dať mu

pokyn, aby takto postupoval. Následne je povinnosťou konkurzného súdu v zmysle § 12 zákona č.
328/1991 Zb. vykonať potrebné zistenia na odstránenie pochybností o zaradení veci do súpisu, alebo
dať v tomto smere správcovi príslušné pokyny. V prípade nedodržania tohto postupu je kúpna zmluva,
ktorou správca konkurznej podstaty speňažil majetok vo vlastníctve osoby odlišnej od úpadcu, absolútne
neplatná pre rozpor so zákonom (§ 39 Obč. zákonníka).“ Z obsahu kúpnej zmluvy medzi M. P. P.,

správkyňou konkurznej podstaty O. T. U. a spoločnosťou QUATRO spol. s.r.o. vyplýva, že na O. T. U.
bol uznesením KS BA sp. zn.: 4K/109/1999 zo dňa 27.09.1999 vyhlásený konkurz. Uvedený konkurz
bol vyhlásený v čase, kedy si J. K. ako právny predchodca žalobcu, už uplatňoval vlastnícke právo
k sporným nehnuteľnostiam (v konaní na Okresnom súde Banská Bystrica sp. zn. 20C/80/1992).
O. T. U., ako úpadca, mala v súlade s § 17 Zákona č. 328/1991 Zb. povinnosť oznámiť správkyni

konkurznej podstaty skutočnosť, že k jej spoluvlastníckemu podielu na sporných nehnuteľnostiach sa
vedie spor na Okresnom súde Banská Bystrica. Na strane druhej správkyňa konkurznej podstaty bola
v súlade s § 8 ods. 2 Zákona č. 328/1991 Zb. povinná pri výkone funkcie postupovať s odbornou
starostlivosťou, pričom v prípade takéhoto postupu by aj sama zistila, že vlastnícke právo O. T. U., k
spoluvlastníckemu podielu dotknutým nehnuteľnostiam, je sporné. Právny predchodca žalobcu J. K.

nepodal v súlade s § 19 ods. 2 Zákona č. 328/1991 Zb. vylučovaciu žalobu voči správcovi z dôvodu,
že konkurzný súd ho k tomu nevyzval a on sám nemal vedomosť, že spoluvlastnícky podiel k sporným
nehnuteľnostiam bol zapísaný do konkurznej podstaty. S poukazom na to, že správkyňa konkurznej
podstaty nezapísala spoluvlastnícky podiel k sporným nehnuteľnostiam s poznámkou o dôvodoch,ktoré dané zaradenie do súpisu konkurznej podstaty spochybňujú a konkurzný súd nevyzval právneho
predchodcu žalobcu na podanie žaloby v súlade s § 19 ods. 2 Zákona č. 328/1991 Zb., je kúpna zmluva
uzatvorená medzi správkyňou konkurznej podstaty O. T. U. a spoločnosťou QUATRO spol. s.r.o. zo

dňa 24.07.2001, s odkazom na právny názoru Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/1/2011, neplatná
pre rozpor so zákonom. Ďalej žalobca považoval za významné, že spoločníkmi v spoločnosti QUATRO
spol. s.r.o. boli M. B. a P. B., otcovia oboch žalovaných, napriek tomu, že spoločnosť QUATRO spol.
s.r.o. bola účastníkom konania vedeného na Okresnom súde Banská Bystrica 7C/101/2010, predmetom
ktorého bolo určenie podielového spoluvlastníctva k sporným nehnuteľnostiam, účelovo previedli podiel

na sporných nehnuteľnostiach na osobu D. P., darovacou zmluvou pod č. V-4255/2016 zo dňa
1.7.2016, a ten následne previedol sporný spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam na žalované, dcéry
bývalých spoločníkov spoločnosti QUATRO spol. s.r.o. darovacou zmluvou pod č. V-6159/2019 zo dňa
24.10.2019. Žalované 1/, 2/ tak pri nadobúdaní spoluvlastníckeho podielu k sporným nehnuteľnostiam
nepostupovali dobromyseľne ale naopak spolu so spoločnosťou QUATRO spol. s.r.o. účelovo tak, aby
zmarili zápis žalobcu ako riadneho vlastníka sporných nehnuteľností na príslušný list vlastníctva. Takéto

konanie preto nemôže požívať žiadnu právnu ochranu.

13. Na preukázanie svojich tvrdení predložil súdu úplný výpis z OR SR spoločnosti QUATRO spol. s.r.o..

14. Súd konal a rozhodoval v zmysle § 180 CSP v prítomnosti sporových strán.

15. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní trval na podanej žalobe, aj na už uvedenej právnej
argumentácii. Zdôraznil, že neexistuje žiadne právoplatné súdne rozhodnutie, na základe ktorého by
žalobca stratil svoje vlastnícke právo. Podotkol, že spoločnosť QUATRO s.r.o. dočasne, na základe
rozhodnutia súdu, ktoré bolo následne zrušené, nadobudla vlastnícke právo a následne zobrala žalobu

späť. Konanie bolo zastavené súdom. K ďalšiemu prevodu došlo zo spoločnosti QUATRO na fyzickú
osobu a následne, ďalším prevodom na žalované 1/, 2/. Nakoľko okresný úrad, katastrálny odbor nebol
schopný vyznačiť mu vlastnícke právo, podal žalobu, ktorej žiadal vyhovieť a priznať náhradu trov
konania v rozsahu 100%

16. Právny zástupca žalovaných 1/, 2/ rovnako, v celom rozsahu trval na už uvedených skutočnostiach.
Mal za to, že v konaní ide iba o otázku právnu, pričom poukázal na Nález Ústavného súdu SR, sp.
zn. IV.ÚS 65/2019, ktorý hovorí o procesnom prelomení zásady nemo plus iuris. Poukázal aj na §
456 CSP s tým, že právne vzťahy niekoho iného než strany sporu nemôžu byť novým rozhodnutím
dotknuté. V tomto prípade, spoločnosť QUATRO s.r.o. previedla vlastnícke právo v čase právoplatného

rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici o tom, že je vlastníkom danej nehnuteľnosti. Vzhľadom
na tieto skutočnosti žiadal, aby súd podanú žalobu zamietol a priznal žalovaným 1/, 2/ náhradu trov
konania v rozsahu 100%.
17. Právny zástupca žalobcu v záverečnej reči trval na dôvodnosti žaloby a na tom, že žalobca, nikdy, na
základe žiadneho súdneho rozhodnutia nestratil vlastnícke právo a napriek tomu, je v súčasnom stave

na liste vlastníctva napísaný ako podielový spoluvlastník.

18. Právny zástupca žalovaných 1/, 2/ v záverečnej reči opätovne poukázal na Nález Ústavného súdu
SR, sp. zn. IV. ÚS 65/2019 zo dňa 26.1.2021 a na § 456 CSP. Žalobu žiadal zamietnuť.

19. Podľa § 126 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Občiansky zákonník“), vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva
neoprávnene zasahuje, najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.

20. Podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou

alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností
ustanovených zákonom.

21. Podľa § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov(ďalej len „CSP“), žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je

alebo nie, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať,
ak vyplýva z osobitného predpisu.22. Podľa § 455 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.

23.Podľa§456CSP,právnevzťahyniekohoinéhonežstranynemôžubyťnovýmrozhodnutímdotknuté.

24. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné.

25. Podľa § 153 ods. 1 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania.

26. Podľa § 153 ods. 2 CSP, na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré

strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho
pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.

27. Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

28. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

29. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

30. Súd vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v súdnom spise a to žalobou
(č.l. 2-5 súdneho spisu), plnou mocou pre právneho zástupcu zo dňa 30.10.2024 (č.l. 6), výpisom z
LV č. XXXX pre k.ú. F. F. (zo dňa 24.10.2024, aktuálny) (č.l. 8), výpisom z LV č. XXXX pre k.ú. F.
F. zo dňa 2.10.2012 (č.l. 9), rozsudkom OS BB sp. zn. 17C/21/2010-194 zo dňa 12.12.2013 (č.l.

10-16), rozsudkom KS BB sp. zn. 17Co/473/2014-282 zo dňa 28.10.2015 (č.l. 17-25), rozsudkom NS
SR sp. zn. 3Cdo/115/2016 zo dňa 28.6.2017 (č.l. 26-34), Nálezom ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 65/2019-63
zo dňa 26.1.2021 (č.l. 35-45), uznesením NS SR sp. zn. 1Cdo/38/2021 zo dňa 14.12.2022 (č.l. 46-51),
rozsudkom KS BB sp. zn. 17Co/4/2023-506 zo dňa 24.4.2024 (č.l. 52-65), výpisom z LV č. XXXX zo
dňa 25.7.2016 (č.l. 66-67), rozsudkom OS BB sp. zn. 7C/101/2010-214 zo dňa 24.10.2012 (č.l. 69-75),

uznesením KS BB sp. zn. 16Co/74/2013-312 zo dňa 17.12.2013 (č.l. 76-82), rozsudkom OS BB sp.
zn. 7C/101/2010-346 zo dňa 30.6.2014 (č.l. 83-89), rozsudkom KS BB sp. zn. 16Co/1038/2014-384 zo
dňa 31.3.2016 (č.l. 90-97), uznesením NS SR sp. zn. 8Cdo/84/2017 zo dňa 28.3.2018 (č.l. 98-105),
uznesením KS BB sp. zn. 16Co/171/2018-462 zo dňa 28.11.2019 (č.l. 106-108), Oznámením a výzvou
Okresného úradu Banská Bystrica, katastrálny odbor zo dňa 16.7.2024 (č.l. 109), vyjadrením žalovaných

1/, 2/ k žalobe (č.l. 137-138), odpoveďou okresného úradu Banská Bystrica, katastrálny odbor zo dňa
20.2.2025 (č.l. 139), replikou žalobcu (č.l. 144-146), duplikou žalovaných 1/, 2/ (č.l. 154), podaním
žalovaných 1/, 2/ zo dňa 16.7.2025 (č.l. 162), kúpnou zmluvou uzatvorenou medzi M. P. P. ako
správkyňou konkurznej podstaty a spoločnosťou QUATRO spol. s.r.o. zo dňa 24.7.2001 (č.l. 163-164),
podaním žalobcu zo dňa 11.8.2025 (č.l. 169-170), úplným výpisom z OR SR spoločnosti QUATRO

spol. s.r.o. (č.l. 171-172), ako aj ostatnými listinami nachádzajúcimi sa v súdnom spise. Súd vykonal
dokazovanie aj pripojenými spismi Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 20C/80/1992, sp. zn.
17C/21/2010 a sp. zn. 7C/101/2010 a rovnako aj pripojenými spismi Okresného úradu Banská Bystrica,
katastrálny odbor č. V 4255/2016 a č. V 6159/2019. Z uvedených listinných dôkazov, prednesov strán
na pojednávaní, ako aj z obsahu celého spisového materiálu, súd zistil nasledovný skutkový stav veci:

31. V konaní bolo sporné a predmetom sporu bolo určenie, komu patrí vlastnícke právo
k spoluvlastníckemu podielu o veľkosti 5/16 k nehnuteľnostiam zapísaným Okresným úradom Banská
Bystrica, katastrálnym odborom, na LV č. XXXX, pre katastrálne územie F. F., ako dom so súp. č. XX,
postavený na parc. reg. „C-KN“ č. XXXX – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 2621 m2 a pozemok

parc. reg. „C-KN“ č. XXXX – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 2621 m2, ktorý spoluvlastnícky
podiel bol evidovaný v prospech žalovanej 1/ o veľkosti 5/32 a v prospech žalovanej 2/ o veľkosti 5/32.32. S poukazom na predmet sporu, sa súd v konaní nezaoberal otázkou nadobudnutia vlastníckeho
práva žalobcu k spoluvlastníckemu podielu o veľkosti 11/16 k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam (t.j. ani
jeho dobromyseľnosťou, ktorú rozporovali žalované 1/, 2/), nakoľko otázka nadobudnutia vlastníckeho

práva žalobcu nebola predmetom tohto súdneho konania. V tomto smere súd preto nevykonal ani
žalovanými 1/, 2/ navrhované dokazovanie.

33. V konaní nebolo sporné, že žalobca a žalované 1/, 2/ boli na LV č. XXXX, pre katastrálne územie F.
F., evidovaní ako podieloví spoluvlastníci domu so súp. č. XX, postaveného na parc. reg. „C-KN“ č. XXXX

– zastavaná plocha a nádvorie o výmere 2621 m2 a pozemku parc. reg. „C-KN“ č. XXXX – zastavaná
plocha a nádvorie o výmere 2621 m2, žalobca v podiele o veľkosti 11/16, žalovaná 1/ v podiele o veľkosti
5/32 a žalovaná 2/ v podiele o veľkosti 5/32.

34. Vlastnícke právo žalobcu bolo odvodené od kúpnej zmluvy č. V 7076/2007 zo dňa 30.11.2007-čz
2439/2007 a z rozsudku Krajského súdu v B. Bystrici č. 17Co/4/2023 zo dňa 24.4.2024-čz.2047/2024.

Vlastnícke právo žalovanej 1/ a rovnako aj žalovanej 2/ bolo odvodené od darovacej zmluvy č.
V 6159/2019 zo dňa 23.10.2019 – čz 5794/2019v 904/2016 zo dňa 1.3.2016-čz 897/2016. Uvedené
skutočnosti mal súd preukázané z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX pre k.ú. F. F. z 24.10.2024,
predloženého žalobcom.

35. V konaní bola sporná aktívna vecná legitimácia žalobcu, ktorú rozporovali žalované 1/, 2/.

36. K otázke aktívnej vecnej legitimácie žalobcu súd uvádza, že aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu,
považoval za danú. Ako už súd vyššie uviedol, súd v tomto konaní nepovažoval za sporné, že žalobca
je podielovým spoluvlastníkom sporných nehnuteľností o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 11/16. Keď

sa žalobca domáhal určenia, že je vlastníkom výlučným a uvádzal v tomto smere skutkové tvrdenia, ku
ktorým predkladal aj dôkazy, potom bol nositeľom subjektívneho práva, ktoré si v konaní uplatňoval, o
ktorom mal súd rozhodnúť. Pokiaľ žalované 1/, 2/ tvrdili a vzniesli námietku nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu z toho dôvodu, že žalobca nebol podľa ich názoru právnym nástupcom J. K., ktorý
bol pôvodným a výlučným vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto konania, potom súd

považoval za potrebné zdôrazniť, že prevod vlastníckeho práva od J. K. ako predávajúceho, na žalobcu,
ako kupujúceho, bol riešený v iných súdnych konaniach, ukončených právoplatnými rozhodnutiami,
ktoré súd v tomto konaní nebol oprávnený nijakým spôsobom meniť či spochybňovať, iba z nich mohol
vychádzať.

37. Z predložených listinných dôkazov a to predovšetkým z rozhodnutí súdov dvoch inštancií, ako aj
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR v konaniach vedených pred Okresným súdom
Banská Bystrica pod sp. zn. 20C/80/1992, sp. zn. 17C/21/2010 a sp. zn. 7C/101/2010, súd považoval
za preukázané, že J. K., sa v konaní vedenom pred Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn.
20C/80/1992, domáhal vydania veci (nehnuteľností, ktoré sú predmetom aj tohto konania) od manželov

D. a M. F. (resp. ich B.), ktorým tieto nehnuteľnosti, (ktoré on sám nadobudol ako maloletý po svojich
predkoch v roku 1943), previedol z dôvodu ochrany tohto majetku pre jeho triedny pôvod a národnosť,
bezprostredne pred tým, ako došlo k ich znárodneniu (podľa zák. č. 115/1948 Zb. zo dňa 28.4.1948), a to
kúpnou zmluvou zo dňa 2.2.1948 (bez uvedenia dátumu jeho narodenia na kúpnej zmluve, viď č.l. 454
spisu sp. zn. 20C//0/1992), bez zaplatenia kúpnej ceny. Kúpnu zmluvu uzatvoril ako neplnoletý, preto

sa na jej platnosť sa vyžadovalo schválenie poručenského súdu, bez ktorého bola zmluva absolútne
neplatná od počiatku (absolútna neplatnosť zmluvy bola konštatovaná už v roku 1993, napr. v rozsudku
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 20C/80/92 -110 zo dňa 18.11.1993 a ďalší dôvod neplatnosti
bol uvedený vo vyjadrení Povereníctva výživy zo dňa 28.1.1950, na č.l. 452 spisu sp. zn. 20C/80/92).
V reštitúcii, hoci si vydanie majetku riadne uplatnil, boli sporné nehnuteľnosti vydané manželom F.. Po

viacerýchsúdnychrozhodnutiachvrámcikonaniasp.zn.20C/80/1992,bolskonečnouplatnosťouprijatý
záver a z konečného rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/41/2012-897 zo dňa
30.05.2012 vyplýva, že skutočným vlastníkom znárodnených nehnuteľností bol J. K., ktorému mali byť
nehnuteľnostivrámcireštitúcievydanéakooprávnenejosobe,alevdanomkonaní(sp.zn.20C/80/1992)
mu už vydané nemohli byť z dôvodu, že manželia F. už neboli ich vlastníkmi. Teda, v predmetnom

rozsudku odvolacieho súdu, sp. zn. 15Co/41/2012-897 zo dňa 30.5.2012, napriek viazanosti súdu
rozhodnutím Ústavného súdu SR (nálezom sp. zn. I.ÚS/244/2011 zo dňa 24.8.2011, v ktorom bola
konštatovaná nespornosť záveru o neplatnosti kúpnej zmluvy z 2.2.1948 a „vkladového povolenia“,
z dôvodu neplnoletosti J. K. pri realizácii týchto právnych úkonov a taktiež ustálenosť záveru, žeúdaje evidované v pozemkovej knihe odporovali skutočnému stavu vlastníctva nehnuteľnosti, keďže v
pozemkovej knihe boli ako vlastníci na základe neplatných právnych úkonov evidovaní M. F. a D. F., ktorí
vlastníkmi nehnuteľností v skutočnosti neboli), bola žaloba J. K., na vydanie sporných nehnuteľností

zamietnutá. Ako už súd uviedol, stalo sa tak z dôvodu, že manželia F., už neboli vlastníkmi sporných
nehnuteľností, čím chýbala základná podmienka pre vydanie veci, keď nárok podľa § 5 ods. 5 zákona
č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách je možné úspešne uplatniť len proti osobám, ktorým sa
vec vydala.

38. Odhliadnuc od uvedeného, v prejednávanom spore nebolo medzi stranami sporné a z predložených
listinných dôkazov (z LV č. XXXX zo dňa 24.10.2024) mal súd preukázané, že vlastnícke právo si
žalobca odvodzoval od kúpnej zmluvy č. V 7076/2007 zo dňa 30.11.2007 a z rozsudku Krajského súdu
v B. Bystrici, sp. zn. 17Co/4/2023 zo dňa 24.4.2024. Dňa 30.11.2007 J. K. previedol vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam, kúpnou zmluvou na žalobcu. K prevodu vlastníckeho práva z J. K. na žalobcu
došlo v priebehu konania vedeného pod sp. zn. 20C/80/1992 a to po rozsudku Okresného súdu

Banská Bystrica, sp. zn. 20C/80/1992-368 zo dňa 19.11.2002, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
30.7.2003 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/45/2003-404 zo dňa
22.5.2003 v znení opravných uznesení a v štádiu konania, po zamietnutí aj mimoriadneho opravného
prostriedku, t.j. dovolania proti rozsudku krajského súdu, ktoré Najvyšší súd SR zamietol rozsudkom
sp. zn. 3Cdo/3/2006 zo dňa 24.05.2007. Kúpna zmluva medzi J.. K. a žalobcom bola uzatvorená dňa

30.11.2007 (ide o titul nadobudnutia vlastníckeho práva uvedený na LV č. XXXX, svedčiaci žalobcovi,
o veľkosti podielu 1/1). Kúpna zmluva sa nachádza na č.l. 139 pripojeného spisu Okresného súdu
Banská Bystrica, sp. zn. 7C/101/2010.

39. Od výsledku konania sp. zn. 20C/80/1992 bolo závislé rozhodnutie v konaní vedenom Okresným

súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 17C/21/2010, v ktorom bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu
Banská Bystrica, sp. zn. 17C/21/2010-194, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.7.2024 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/4/2023-506 tak, že žaloba žalobcov 1/ až
6 bola zamietnutá, na základe čoho vlastnícke právo patrilo žalobcovi. Ide o ďalší titul nadobudnutia
vlastníckeho práva žalobcu, uvedený na LV č. XXXX.

40. Uvedené rozhodnutie je pritom podporené a vychádza z Nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. IV.
ÚS 65/2019 zo dňa 26.1.2021, ktorý je publikovaný aj v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu
SR, č. 12/2021, v ktorom ústavný súd, vo vzťahu k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalobcu (v danom
konaní v postavení žalovaného) prijal záver, podľa ktorého platí procesne ustanovená výnimka zo

zásady „nemo plus iuris“, a to: „Civilný sporový poriadok v § 456 ustanovuje, že právne vzťahy niekoho
iného než strany nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté. Z označenej právnej úpravy vyplýva, že v
prípade, ak na právne pomery účastníkov súdneho konania ukončeného právoplatným a vykonateľným
rozhodnutím, aj keď neskôr na základe inštančného postupu zrušeným, nadväzujú ďalšie právne vzťahy,
tieto nadväzujúce právne pomery tretích osôb už nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté. Inými

slovami, tretími osobami už nadobudnuté práva a povinnosti po vydaní právoplatného a vykonateľného
rozhodnutia nemôžu byť ovplyvnené tým, že toto pôvodné právoplatné a vykonateľné rozhodnutie bolo
zrušené a v následnom konaní boli tieto pôvodné právne pomery autoritatívnym spôsobom usporiadané
odlišne od pôvodného rozhodnutia. Označená procesná právna úprava predstavuje ďalšiu systémovú
výnimku zo zásady súkromnoprávnej regulácie, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv,

než sám má (nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet), a tým rozširuje možnosti
dobromyseľného nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka, prostredníctvom ktorej sa priznáva
ochrana tretím osobám pri jeho nadobúdaní (v koncepčnej nadväznosti na nález ústavného súdu č. k.
I. ÚS 510/2016 z 19. januára 2021 - bod 53 označeného nálezu ústavného súdu).“

41. Práve na základe záverov z uvedených súdnych konaní, sa žalobca domáhal určenia výlučného
vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam.

42. Okrem uvedených dvoch súdnych konaní (sp. zn. 20C/80/1992 a sp. zn. 17C/21/2010), bolo pred
Okresným súdom Banská Bystrica vedené aj konanie pod sp. zn. 7C/101/2010, o určenie vlastníckeho

práva, žalobcu QUATRO, spol. s.r.o. (ktorý nadobudol spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam
o veľkosti 5/16 kúpnou zmluvou zo dňa 24.7.2001, od správkyne konkurznej podstaty O. T. U., žalovanej
4/ v konaní sp. zn. 20C/80/1992), proti J. K. a KURTA, spol. s r.o. (žaloba podaná dňa 14.6.1010,
t.j. ešte v čase prebiehajúceho konania sp. zn. 20C/80/1992 a aj sp. zn. 17C/21/2010), skončilo bezmeritórneho rozhodnutia z dôvodu, že žalobca vzal žalobu späť, dňa 28.11.2019, po tom, ako Najvyšší
súd SR uznesením sp. zn. 8Cdo/84/2017 zo dňa 28.3.2018, zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici, sp. zn.16Co/1038/2014-384 zo dňa 31.3.2016. Súd poznamenáva, že v čase späťvzatia žaloby

už žalobca nebol spoluvlastníkom nehnuteľnosti, keďže predtým, darovacou zmluvou zo dňa 1.7.2016
(V-4255/2016), previedol spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach o veľkosti 5/16 na D. P.. Žalobca
tak urobil v štádiu konania vedeného pod sp. zn. 7C/101/2010, po rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici, sp. zn. 16Co/1038/2014-384 zo dňa 31.3.2016 a v čase pred rozhodnutím o dovolaní, na
základe ktorého Najvyšší súd SR, uznesením sp. zn. 8Cdo/84/2017 zo dňa 28.3.2018, zrušil predmetný

rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici. Následne, D. P., darovacou zmluvou č. V 6159/2019, zo
dňa 23.10.2019, previedol spoluvlastnícky podiel na žalované 1/, 2/, každej o veľkosti podielu 5/32.

43. K vyššie uvedeným súdnym konaniam súd pre úplnosť dodáva, že už od 25.3.1992 bolo vedené
konanie sp. zn. 20C/80/1992, ktorého premetom bolo vydanie nehnuteľností ako celku, t.j. v podiele 1/1
J. K., ktorý nehnuteľnosti ako celok previedol dňa 30.11.2007 žalobcovi, pričom ešte v čase, kedy toto

konanie nebolo definitívne ukončené, konkrétne od 8.2.2010 prebiehalo konanie sp. zn. 17C/21/2010
a od 14.6.2010 aj konanie sp. zn. 7C/101/2010, obidva o určenie vlastníckeho práva k rovnakým
nehnuteľnostiam, avšak každé viedli iní spoluvlastníci k iným podielom na nehnuteľnostiach. V konaní
sp. zn. 20C/80/1992 bolo predmetom konania vydanie nehnuteľností ako celku.

44. Súd považuje za potrebné ďalej poukázať aj na skutočnosť, že nie je zrejmé, z akého dôvodu
spoločnosť QUATRO, spol. s r.o., nevystupovala v konaní vedenom pod sp. zn. 20C/80/1992 ako strana
sporu, keď spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam o veľkosti 5/16 (1/4 + 1/16) mala nadobudnúť dňa
24.7.2001 od O. T. U., ktorá bola v konaní 20C/80/1992 v postavení žalovanej 4/ a to napriek tejto
skutočnosti, až do právoplatného rozhodnutia vo veci (rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica,

sp. zn. 20C/80/1992-368 zo dňa 19.11.2002, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30.7.2003 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/45/2003-404 zo dňa 22.5.2003 v znení
opravnýchuznesení,vštádiukonania,ajpozamietnutímimoriadnehoopravnéhoprostriedkurozsudkom
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/3/2006 zo dňa 24.05.2007), po ktorom bol na LV zapísaný ako
výlučný vlastník o podiele 1/1 J. K., ktorý následne previedol nehnuteľnosť v podiele 1/1 na žalobcu,

kúpnou zmluvou P. XXXX/XXXX zo dňa 30.11.2007 (viď LV č. XXXX pre k.ú. F. F. zo dňa 1.2.2010, na
č.l. 5 spisu sp. zn. 17C/21/2010).

45. Teda, žalobca bol vedený ako výlučný vlastník celej nehnuteľnosti v podiele 1/1, od 30.11.2007 až
do 1.7.2016.

46. V priebehu konania sp. zn. 20C/80/92, konkrétne dňa 19.7.2001 oznámila O. T. U. súdu, že na jej
majetok bol vyhlásený konkurz (č.l. 301 spisu sp. zn. 20C/80/92) a dňa 4.10.2002 súdu oznámila, že
jej spoluvlastnícky podiel bol predaný QUATRO, spol. s r.o. (č.l. 250 spisu sp. zn. 20C/80/92), o čom
sa v spise sp. zn. 20C/80/92 na č.l. 352 nachádza aj LV č. XXXX, pre k.ú. F. F. zo dňa 9.10.2002.

Následne, rozsudkom Okresného súdu sp. zn. 20C/80/1992-368 zo dňa 19.11.2002, bola žaloba voči
žalovanej 4/ zamietnutá, avšak rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/45/03-404
zo dňa 22.5.2003, bol rozsudok okresného súdu zmenený a žalovaná 4/ bola zaviazaná nehnuteľnosti
vydať K. K., keďže na QUATRO spol. s r.o. previedla viac práv, ako sama mala, čo odporuje § 39
Občianskeho zákonníka. Spoločnosť QUATRO, spol. s r.o. následne viedla samostatné súdne konanie

proti žalobcovi a J. K. (sp. zn. 7C/101/2010, žaloba bola podaná dňa 14.6.2010). Správkyňa konkurznej
podstaty majetku O. T. U., o prebiehajúcom spore vedela, čo mal súd preukázané aj zo spisu z konania
sp. zn. 7C/101/2010 (viď str. 3 rozsudku Okresného súdu sp. zn. 7C/101/2010-2140 zo dňa 24.10.2012),
napriek tomu dňa 24.7.2001, v mene žalovanej 4/ jej spoluvlastnícky podiel predala tretej osobe.

47. V konaní sp. zn. 20C/80/92, Ústavný súd SR, v náleze sp. zn. III. ÚS/303/2007 (na č.l. 11 spisu
sp. zn. 7C/101/2010), konštatoval porušenie základného práva QUATRO spol. s r.o. (a iných) podľa čl.
20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 3/2006 z 24.5.2007 z dôvodu, že sa sním
nekonalo ako s účastníkom konania. Pre úplnosť súd uvádza, že v rovnakom konaní, sp. zn. 20C/80/92,

Ústavný súd SR, v náleze sp. zn. I. ÚS/244/2011-50 (na č.l. 845 spisu sp. zn. 20C/80/92, aj na č.l.
80 spisu sp. zn. 7C/101/2010), konštatoval porušenie základného práva aj u J. K., podľa čl. 46 Ústavy
SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to rozsudkom Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3Cdo 328/2009 z 29.11.2010. Ústavný súd v uvedenom náleze konštatoval, že v konaníbol ustálený záver o neplatnosti kúpnej zmluvy z 2.2.1948 aj vkladového povolenia, a to z dôvodu
neplnoletosti predávajúceho J. K. pri vykonaní daných právnych úkonov a rovnako bol ustálený aj záver,
že údaje evidované v pozemkovej knihe odporovali skutočnému stavu vlastníctva nehnuteľnosti, keďže

v pozemkovej knihe boli ako vlastníci evidovaní M. F. a D. F., ktorí vlastníkmi nehnuteľností v skutočnosti
neboli.

48. Predmetom konania, v prejednávanom spore, bol spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam
o veľkosti 5/16. K jeho nadobudnutiu, súd z pripojených súdnych spisov zistil:

49. Z dôvodu, že žalobca bol vedený ako výlučný vlastník celej nehnuteľnosti v podiele 1/1, od
30.11.2007 (až do 1.7.2016), hoci spoločnosť QUATRO spol. s. r.o., nadobudla vlastnícke právo kúpnou
zmluvou ešte zo dňa 24.7.2001, bola nútená domáhať sa určenia svojho vlastníckeho práva v ďalšom
konaní, vedenom pod sp. zn. 7C/101/2010, žalobu podala dňa 14.6.2010. V priebehu konania sp.
zn. 7C/101/2010, ako už súd uviedol, darovacou zmluvou zo dňa 1.7.2016 (V-4255/2016), QUATRO

spol. s r.o. previedla spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach o veľkosti 5/16 na D. P.. Stalo sa tak
v štádiu konania, po rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 16Co/1038/2014-384 zo dňa
31.3.2016, (10 dní po nadobudnutí jeho právoplatnosti). Z pripojeného spisu Okresného úradu Banská
Bystrica, z vkladového konania V4255/2016, z darovacej zmluvy spísanej vo forme notárskej zápisnice
N 160/2016, NZ 23576/2016, spísanej na Notárskom úrade M. D. V., notára so sídlom v Brezne, dňa

30.6.2016, súd zistil, že darca bol vlastníkom spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 5/16 titulom práve
vyššie uvedeného rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 16Co/1038/2014-384 zo dňa
31.3.2016, právoplatným dňa 20.6.2016, pričom na LV č. XXXX pre k.ú. F. F., bol pod poradovým č. 2
evidovaný ako vlastník žalobca (KURTA spol. s r.o.). Následne, darovacou zmluvou, spísanou taktiež
vo forme notárskej zápisnice N 180/2019, NZ 32452/2019, rovnako na Notárskom úrade M. D. V.,

notára so sídlom v Brezne, dňa 6.10.2019, previedol D. P. predmetný spoluvlastnícky podiel o veľkosti
5/16, žalovaným 1/, 2/, každej o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 5/32. Uvedené skutočnosti mal súd
preukázané z pripojených spisov Okresného úradu Banská Bystrica, katastrálny odbor, V 4255/2016
a V6159/2019.

50. Súd prvej inštancie nie je oprávnený preskúmavať postup ani rozhodnutia iného súdu v inom,
právoplatne ukončenom súdnom konaní a to ani v prípade, ak by sa v ňom vyskytli akékoľvek (procesné,
či iné) nedostatky. Rovnako súd nehodností ani úkony sporových strán v iných súdnych konaniach. Je
však nepochybné, že o jednej a tej istej nehnuteľnosti, je vedené v poradí už štvrté súdne konanie,
pričom predmetom ani jedného z nich nebolo určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z 2.2.1948 (výrokom

súdu), táto právna otázka bola riešená iba ako predbežná.

51. K predmetu sporu v tomto konaní, je v každom prípade potrebné poukázať na skutočnosť, že
Nálezom Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 65/2019 zo dňa 26.1.2021, ktorý je publikovaný aj v
Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR, č. 12/2021, na ktorý už súd v odôvodnení poukazoval,

z ktorého vyplýva, že platí procesne ustanovená výnimka zo zásady „nemo plus iuris“. S poukazom
na § 456 CSP, ak na právne pomery účastníkov súdneho konania ukončeného právoplatným a
vykonateľným rozhodnutím (aj keď neskôr, na základe inštančného postupu by boli pôvodné právne
pomery autoritatívnym spôsobom usporiadané odlišne, iným rozhodnutím), nadväzujú ďalšie právne
vzťahy, tieto nadväzujúce právne vzťahy tretích osôb už nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté. Ide

o vyriešenie kolízie medzi princípom právnej istoty a s tým súvisiacej požiadavky stability právnych
vzťahov a sekundárne aj ochrany práv, o ktorých bolo autoritatívne rozhodnuté, prípadne ochranou už
nadobudnutých práv na jednej strane a princípom spravodlivého súdneho konania, na strane druhej.
Pri posudzovaní dobromyseľnosti nadobúdateľa, je preto nevyhnutné vychádzať práve z ustanovenia
§ 456 CSP (§ 243d ods. 2 OSP) a podľa tejto úpravy treba chápať dobromyseľnosť ako opierajúcu

sa o právoplatné rozhodnutie súdu v spore o právo (ktorého právoplatnosť by inak z hľadiska právnej
istoty nemala reálny význam). Ústavný súd SR v tomto náleze výslovne uviedol, že: „...v prípade, ak
v období medzi právoplatnosťou meritórneho rozhodnutia a jeho zrušením dôjde k prevodu práva,
ktorého spornosť bola v tomto medziobdobí odstránená účinkami právoplatného rozhodnutia, teda jeho
konečnosťou, záväznosťou a zásadnou nezmeniteľnosťou, a následne v priebehu nového konania,

prípadne v rámci inštančne spätne orientovaného posúdenia daného právneho pomeru dôjde k jeho
odlišnému vyriešeniu ako v pôvodnom konaní, nastane stav, keď pôvodne úspešná strana nebude
môcť vrátiť tú istú individuálne určenú vec alebo právo, pretože v období po právoplatnom ukončení
pôvodného konania došlo k jej/jeho prevodu. Za daných okolností pôvodný predmet sporu nebudemožné vydať tomu, na úkor koho bola pôvodným rozhodnutím autoritatívne deklarovaná právna pozícia
k nemu, a preto sa pôvodné strany sporu musia medzi sebou vysporiadať podľa zásad o vydávaní
bezdôvodného obohatenia (§ 458 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších

predpisov). Na túto zmenenú hmotnoprávnu situáciu musí aktívnym spôsobom reagovať dotknutá
procesná strana, a to podľa okolností konkrétnej veci zmenou pôvodnej žaloby, vzájomnou žalobou
alebo podaním novej žaloby.“

52. Takáto situácia nastala v konaní vedenom pod sp. zn. 20C/80/1992, predmetom ktorého boli sporné

nehnuteľnosti v podiele 1/1, keď žalobca nadobudol sporné nehnuteľnosti v podiele 1/1, titulom kúpnej
zmluvy č. V 7076/2007 zo dňa 30.11.2007, uzatvorenej v štádiu konania po rozsudku Okresného
súdu Banská Bystrica, sp. zn. 20C/80/1992-368 zo dňa 19.11.2002, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
30.7.2003 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/45/2003-404 zo
dňa 22.5.2003 v znení opravných uznesení, dokonca v štádiu konania, aj po zamietnutí dovolania proti
rozsudku krajského súdu, rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/3/2006 zo dňa 24.5.2007.

K dobromyseľnosti nadobúdateľa súd poukazuje na Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 65/2019
zo dňa 26.1.2021.

53. Súčasne takáto situácia nastala aj v priebehu konania vedenom pod sp. zn. 7C/101/2010,
predmetom ktorého boli sporné nehnuteľnosti v podiele 5/16, kedy spoločnosť QUATRO, spol. s r.o.,

darovacou zmluvou č. V 4255/2016 zo dňa 1.7.2016 previedla vlastnícke právo k spoluvlastníckemu
podielu o veľkosti 5/16 na D. P., v štádiu konania po rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici,
sp. zn. 16Co/1038/2014-384 zo dňa 31.3.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 20.6.2016, t.j.
bezprostredne po nadobudnutí jeho právoplatnosti (viď spis OÚ Banská Bystrica, katastrálny odbor,
V 4255/2016). K dobromyseľnosti nadobúdateľa súd poukazuje na Nález Ústavného súdu SR, sp.

zn. IV. ÚS 65/2019 zo dňa 26.1.2021. D. P. následne, darovacou zmluvou č. V 6159/2019 zo dňa
23.10.2019, previedol spoluvlastnícky podiel na žalované 1/, 2/, každej o veľkosti podielu 5/32.
V čase uzatvorenia druhej darovacej zmluvy, bolo konanie vedené pod sp. zn. 7C/101/2010 v štádiu
bezprostredne (cca 1 mesiac) pred rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktoré malo
nasledovať po tom, ako Najvyšší súd SR zrušil predchádzajúce, zmeňujúce rozhodnutie Krajského súdu

sp.zn.16Co/1038/14-384,pričomnapojednávaní,dňa28.11.2019,zobralžalobcaQUATRO,spol.sr.o.,
žalobu o určenie vlastníckeho práva späť. V danom čase už vlastníkom nehnuteľností nebol. Meritórne
sa o predmete sporu nerozhodlo.

54. Teda, po posúdení veci, súd aplikáciou vyššie citovaných zákonných ustanovení na zistený skutkový

stav, vychádzajúc pri tom z nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 65/2019 zo dňa 26.1.2021, od
ktorého záverov sa súd, v prejednávanom spore, neodklonil, dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie
je dôvodná.

55. Žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia vlastníctva k nehnuteľnosti podľa ust. § 126 ods.

1 Občianskeho zákonníka. Ide o žalobu podľa § 137 písm. c) CSP, v zmysle ktorého žalobou možno
požadovať, aby sa rozhodlo o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
Naliehavý právny záujem žalobcu na určení jeho vlastníckeho práva k danej nehnuteľnosti vyplýval
zo skutočnosti, že vo verejnom registri obsahujúcom súpis a popis nehnuteľností a údaje o právach
k nim, ktorým je kataster nehnuteľností, bolo uvedené, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ku ktorým

určenia vlastníckeho práva sa domáhal žalobca, patrí v podiele o veľkosti 5/16, žalovaným 1/, 2/ (každej
opodiele5/32).Tvrdenévlastníckeprávožalobcutakboloneisté.Kodstráneniuprávnejneistotyžalobcu
nebolo možné dôjsť inak, ako na základe právoplatného rozhodnutia súdu o určení vlastníckeho práva
k predmetným nehnuteľnostiam.

56. Súd po preskúmaní veci uvádza, že vlastnícke právo je najúplnejšie a najširšie právo k veci, ktoré
je absolútne a nepremlčuje sa. Absolútna povaha vlastníckeho práva spočíva v tom, že všetci sú
povinní ho rešpektovať a nikto nesmie vlastníka rušiť pri jeho výkone. Obsahom vlastníckeho práva
je právo vec držať, užívať, požívať jeho plody a disponovať ním. Vlastnícke právo možno nadobudnúť
kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe

iných skutočností ustanovených zákonom (§ 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Vlastníctvo možno
nadobudnúť buď originárne, keď vlastník neodvodzuje svoje vlastnícke právo od vlastníckeho práva
skoršieho vlastníka, napríklad vytvorením novej veci, alebo derivatívne tak, že vlastník odvodzuje
svoje vlastnícke právo od práva skoršieho vlastníka, napríklad prevodom, titulom kúpnej zmluvy. Priderivatívnom nadobudnutí vlastníckeho práva scudzovacou zmluvou, platí zásada rímskeho práva
uplatňujúca sa aj v súčasnom práve „nemo plus iuris ad alium transfere potest, quam ipse habet“, ktorá
znamená, že nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má.

57. Vo vzťahu k tejto základnej zásade, súd v odôvodnení už uviedol procesne ustanovenú výnimku zo
zásady „nemo plus iuris“, s poukazom na Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 65/2019 zo dňa
26.1.2021, publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR, pod č. 12/2021.

58. V posudzovanom prípade žalované 1/, 2/ (aj žalobca, avšak nadobudnutie jeho vlastníckeho práva
nebolo predmetom tohto konania), vlastnícke právo nadobudli derivatívnym spôsobom. Žalované 1/,
2/, nadobudli spoluvlastnícke právo titulom darovacej zmluvy a nie titulom nadobudnutia v konkurze,
ako to v konaní tvrdili. Toto ich tvrdenie bolo v rozpore s predloženými listinnými dôkazmi, preto ho súd
považoval za nepreukázané. Dôkaz o opaku žalované 1/, 2/ nepredložili.

59. S poukazom na uvedené skutočnosti, súd dospel k záveru, že vyššie popísaným derivatívnym
spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva, pri aplikácii záverov z nálezu Ústavného súdu SR, sp.
zn. IV. ÚS 65/2019 zo dňa 26.1.2021, mohlo dôjsť k platnému uzavretiu darovacej zmluvy medzi
spoločnosťou QUATRO, spol. s r.o. a D. P.. Následne nebola daná žiadna právna prekážka na
uzatvorenie darovacej zmluvy medzi D. P. a žalovanými 1/, 2/. Darovacia zmluva medzi QUATRO,

spol. s r.o. a D. P., bola uzatvorená po právoplatnom rozhodnutí súdu, týkajúcom sa vlastníckeho
práva spoločnosti QUATRO, spol. s r.o.. (Pre úplnosť súd poznamenáva, že rovnakým spôsobom bola
uzatvorená aj kúpna zmluva medzi J. K. a žalobcom). Z pohľadu ústavného rozhodnutia o procesnej
výnimke zo zásady „nemo plus iuris“, bolo bez právneho významu, či bola takýmto spôsobom
konštatovaná domnienka dobromyseľnosti nadobúdateľa, hneď prvý deň po nadobudnutí právoplatnosti

súdneho rozhodnutia, alebo 1 rok po nadobudnutí jeho právoplatnosti. Pre rozhodnutie súdu v tomto
konaní nebolo rozhodujúce ani to, že v dvoch súdnych konaniach, prebiehajúcich súbežne a týkajúcich
sa jednej a tej istej nehnuteľnosti, bolo súdmi rozhodnuté s opačnými závermi, pretože súd v tomto
konaní nebol oprávnený meniť ani rozporovať iné súdne rozhodnutia, resp. vybrať si jedno za správne.
Súd mohol z ich záverov, resp. z strán úkonov vykonaných v ich priebehu, iba vychádzať.

60. V tejto súvislosti, súd k argumentácii žalobcu, že jeho vlastnícke právo nezaniklo žiadnym
zo zákonných spôsobov, poukazuje na rozhodnutie súdu v konaní 7C/101/2010, kedy na základe
právoplatného rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/1038/2014-384, nadobudla
vlastnícke právo k podielu 5/16 spoločnosť QUATRO spol. s.r.o.

61. Teda, s poukazom na uvedené skutočnosti a na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 65/2019
zo dňa 26.1.2021, od ktorého záverov sa neodklonil, súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je
dôvodná a zamietol ju.

62. Súd je toho názoru, že rozhodnutie, ku ktorému súd dospel, nie je v rozpore ani s rozhodnutím
veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia, uznesením NS SR sp. zn. 1VObdo/2/2020 zo dňa
27.4.2021, predovšetkým s poukazom na právnu vetu III. a na ustanovenie § 456 CSP: „I. Na základe
absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že
na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. II. S poukazom

na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris
ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na
inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností
ako vlastník nehnuteľností. III. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda
od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených

prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne
upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka
s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje. IV. Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995
Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon),
ktoréupravujehodnovernosťúdajovkatastra,nezodpovedávýklad,podľaktoréhoužlensamaevidencia

vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je
vlastník.“ V predmetnom rozhodnutí najvyšší súd poukazuje na výnimky zo zásady „nemo plus iuris“,
pričom okrem iných, výslovne poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS /65/2019. Pokiaľ
ide o výnimky zo zásady „nemo plus iuris“, najvyšší súd uvádza: „Výnimky zo zásady nemo plus iuris,uprednostňujúce ochranu dobromyseľného nadobúdateľa, sú taxatívne upravené naprieč jednotlivými
právnymi predpismi. Medzi tieto výnimky možno zaradiť ustanovenia § 486 Občianskeho zákonníka, §
446 Obchodného zákonníka, § 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, § 19 ods. 3 zákona

o cenných papieroch a § 61 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. marca 2017) [resp. § 140
ods. 2 písm. l/ v spojení s § 150 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017].“ Ďalej
najvyšší súd uvádza, že: „Pokiaľ ide o výnimky zo zásady nemo plus iuris, možno poukázať aj na nález
ústavného súdu z 26. januára 2021, sp. zn. IV. ÚS 65/2019, v ktorom ústavný súd vyvodil možnosť
jej prelomenia z ustanovení procesného práva. V citovanom náleze išlo o situáciu, kedy o vlastníckom

práve k nehnuteľnostiam bolo právoplatne rozhodnuté súdom v sporovom konaní, a následne osoba, o
ktorej vlastníckom práve súd rozhodol právoplatným rozsudkom, tieto nehnuteľnosti previedla na ďalší
subjekt. Nadobúdateľ tak nadobudol nehnuteľnosti od osoby, ktorá bola ako vlastník zapísaná v katastri
nehnuteľností a zároveň od osoby, ktorá v skutočnosti (v zmysle právoplatného rozhodnutia súdu) bola
ich vlastníkom. Následné zrušenie právoplatného rozhodnutia dovolacím súdom (v predmetnej veci
dokonca po zrušujúcom rozhodnutí ústavného súdu – pozn. veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia)

tak nemohlo mať vplyv na právne postavenie (dobromyseľného) nadobúdateľa, a to aj s poukazom
na znenie ustanovenia § 456 CSP. Uvedené znamená, že ani v situácii, ak po zrušení právoplatného
rozhodnutia o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam rozhodnutím dovolacieho súdu, rozhodne
súd o tom, že vlastnícke právo v skutočnosti svedčí inej – než pôvodne určenej - osobe, nemôže
dôjsť k zmene právneho postavenia ďalšieho nadobúdateľa nehnuteľností, ktoré nadobudol v čase

pred právoplatným rozhodnutím dovolacieho súdu, a k strate jej vlastníckeho práva k nadobudnutým
nehnuteľnostiam. Predmetný záver však nemusí platiť vtedy, ak nadobúdateľ už v čase uzavretia zmluvy
vedel o prebiehajúcom dovolacom konaní (k tomu viď aj I. ÚS 259/2016)“.

63. Súd nevykonal dokazovanie výsluchom svedkov navrhnutých žalovanými 1/, 2/ a to M. B., P. B.,

M. S. P.. ktorí sa mali vyjadriť k dobromyseľnosti žalobcu pri nadobudnutí jeho vlastníckeho práva
z dôvodu, že predmetom tohto konania nebolo nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcu. Výsluchy
uvedených svedkov súd preto považoval za nehospodárne a nadbytočné, bez vzťahu k prejednávanej
veci. Súd nevykonal ani dokazovanie navrhnuté žalovanými 1/, 2/, pripojením spisu Krajského súdu
v Bratislave, sp. zn. 4K 109/99, týkajúceho sa konkurzného konania na majetok dlžníčky O. T. U., T., D.

X, F. R. F., v ktorom sa malo nachádzať opatrenie Krajského súdu v Bratislave, č.k. 4K 109/99- 191 z
2.7.2001 o súhlase konkurzného súdu s predajom spoluvlastníckeho podielu úpadcu, z dôvodu, že ho
považoval za nadbytočné, keď nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu spoločnosťou QUATRO spol.
s r.o. v konkurze, nebolo sporné. V konaní tak nešlo o spornú skutočnosť, pričom súd k nesporným
skutočnostiam dokazovanie nevykonáva.

64. Súd pre úplnosť poznamenáva, že súd sa nemusí vyjadriť ku všetkým skutočnostiam a tvrdeniam
sporových strán. Ústavný súd konštantne, vo viacerých rozhodnutiach uvádza, že všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj ,,ESĽP“) vychádza z toho, že súdne rozhodnutia musia v
dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (L. H. V. W. z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP
teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak
však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na

tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na
spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a
návrhmi na vykonanie dôkazov strán, avšak s výhradou, že tieto majú význam pre rozhodnutie vo veci
(Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 410/06, či Nález ÚS SR, sp.
zn. I. ÚS 736/2016).

65. O trovách konania rozhodol súd v zmysle §262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP podľa
pomeru úspechu. V spore boli v celom rozsahu úspešné žalované 1/, 2/ a preto súd priznal žalovaným
1/, 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne, po
právoplatnosti rozsudku, vyšší súdny úradník samostatným uznesením v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný
súd Banská Bystrica.

Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom súde. Odvolanie
môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu
rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne

doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa
dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie
podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší
subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd

vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné
náležitosti, v podaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním
sleduje a podpis. Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie
spisovej značky tohto konania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
1. neboli splnené procesné podmienky,
1. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
1. rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

1. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
1. súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
1. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
1. zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

1. rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v písm. a) až h), ak táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b)
sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní

došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez
svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak subjekt zaviazaný na plnenie dobrovoľne nesplní to, čo mu vykonateľný rozsudok (exekučný titul)
ukladá, možno na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného titulu, vykonať

exekúciu podľa ustanovení zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) v znení neskorších zákonov.