Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. apríl 2026

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 7Ek/558/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6125242804
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Silvia Turzová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2026:6125242804.3

Uznesenie

OkresnýsúdBanskáBystricavexekučnejvecioprávneného:POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomPribinova
25, 811 09 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 35 807 598, práv. zast.: JUDr. Katarína Hegedüšová, so sídlom
Majerníkova 3/A, 841 05 Bratislava - Karlova Ves, IČO: 42 185 190, proti povinnému: A. B., nar. XX.
XX. XXXX, trvale bytom C. D. XXXX/XX A., XXX XX E. - F., práv. zast. JUDr. Jakub Horváth, advokát
so sídlom Digital Park III, Einsteinova 19, 851 01 Bratislava - Petržalka, IČO: 54 548 004, o vymoženie

1.454,20 Eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Boris Sobolovský, exekútorský úrad
so sídlom Ružová dolina 8, 821 09 Bratislava, IČO: 30791383, pod sp. zn. 387EX 232/25, o sťažnosti
povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7Ek/558/2025 zo dňa 05. 12. 2025,
takto

r o z h o d o l :

I. Súd sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7Ek/558/2025 zo
dňa 05. 12. 2025 z a m i e t a.

II. Oprávnenému sa nárok na náhradu trov konania o sťažnosti povinného proti uzneseniu Okresného
súdu Banská Bystrica sp. zn. 7Ek/558/2025 zo dňa 05. 12. 2025 n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7Ek/558/2025 zo dňa 05. 12. 2025 vyššia súdna
úradníčka zamietla návrh povinného na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 61l ods. 3 zákona

č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“). Svoje
rozhodnutie odôvodnila tým, že návrh povinného na zastavenie exekúcie bol podaný včas, avšak nie
je dôvodný. Poukázala na to, že oprávnený navrhuje vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského
rozsudku. Z jeho odôvodnenia vyplýva, že žalobca doručil Stálemu rozhodcovskému súdu dňa 28. 04.
2014 písomný návrh na začatie rozhodcovského konania zo dňa 27. 04. 2014, ktorým sa dožadoval,
aby Stály rozhodcovský sud zaviazal žalovaného na zaplatenie zmenkovej sumy vo výške 2.416,72

EUR s príslušenstvom. Žalobca a žalovaný zabezpečili svoj iný záväzkový vzťah (zmluvu o úvere)
neúplnou zmenkou (blankozmenka) vystavenou dňa 11. 01. 2013 („zmenka“), kde žalovaný vystupuje
ako vystaviteľ a žalobca ako remitent. Žalovaný si svoju povinnosť o vyplývajúcu zo záväzkového
vzťahu riadne nesplnil, čím sa stal dlh v zmysle dohodnutých podmienok splatný vcelku dňa 12. 03.
2014. Žalobca vyplnil dňa 07. 04. 2014 zmenku žalovaného v zmysle Dohody o vyplnení zmenky
na sumu 2.416,72 EUR s dátumom začiatku úročenia dňa 12. 03. 2014 a táto bola žalovanému

predložená na zaplatenie dňa 14. 04. 2014. Nakoľko napriek výzve žalobcu žalovaný svoj dlh neuhradil
riadne, splnomocnený právny zástupca žalobcu opätovne zaslal žalovanému výzvu - pokus o zmier.
Ani po týchto mimosúdnych úkonoch žalobcu, žalovaný svoj záväzok nesplnil. Preto pristúpil žalobca
k uplatneniu svojich práv vyplývajúcich z predloženej zmenky cestou rozhodcovského konania. Z
odôvodnenia tohto rozsudku, okrem konštatovania, že rozhodcovský súd je príslušný na rozhodnutie
vo veci na základe rozhodcovskej zmluvy, je tiež zrejmé, že rozhodcovský súd riadne žalovaného

poučil, a to aj o následkoch nevyjadrenia sa žalovaného. Stálemu rozhodcovskému súdu sa napriek
primeranému úsiliu (zaslanie Výzvy na žalobnú odpoveď - doporučene do vlastných rúk s doručenkou)nepodarilo získať písomné vyjadrenie žalovaného k jednotlivým skutočnostiam. Žalovaný bol počas
celého prebiehajúceho sporu pasívny a neuplatnil si tak svoje práva priznané mu právnym poriadkom.
Rozhodcovský súd vykonal dokazovanie listinami, okrem tu uvedených: výpisom z obchodného registra

žalobcu registrovaným na rozhodcovskom súde pod príslušným registračným číslom, výpisom zo
živnostenského registra žalovaného, Zmluvou o úvere č. 105700896, Prehľadom práv, povinností a
záväzkov žalovaného, výzvou právneho zástupcu žalobcu žalovanému - pokus o zmier, Všeobecnými
podmienkami poskytnutia úveru registrovanými na rozhodcovskom súde pod príslušným registračným
číslom, Dohodou o vyplnení zmenky, Zmenkou zo dňa 11. 01. 2013, Rozhodcovskou zmluvou,

Vyhlásením mediátora o skončení mediácie č. MK 01805/14. Rozhodcovský súd vyvodil, že hlavný
kauzálny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským, konštatujúc preskúmanie živnostenského oprávnenia
žalovaného, ktoré zaniklo dňa 14. 11. 2013; zánik oprávnenia na podnikanie nezbavuje fyzickú osobu
žalovaného zodpovednosti za škodu vzniknutej z titulu jej podnikania. V tejto súvislosti rozhodcovský
súd zobral do úvahy aj Zoznam právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie, ktoré
prevzal Občiansky zákonník, aplikujúc Smernicu Rady č. 93/13. Poukazom na obsah zmluvy o úvere

zo dňa 11. 01. 2013 a výpis zo živnostenského registra vyššia súdna úradníčka konštatovala, že
finančné prostriedky boli použité na výkon podnikania (aj pre rozhodcovský súd táto skutočnosť
bola nepochybná); výkon podnikania bol v rámci kontraktácie (podporne) preukázaný živnostenským
oprávneným povinného (ako žalovaného), čo konštatoval aj rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd
disponoval v štádiu pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie aj Zmenkou č. 105700896

vystavenou dňa 12. 03. 2014, podpísanou podpisom vystaviteľa výslovne označeným fyzickou osobou
podnikateľom pod vyššie uvedeným obchodným menom a identifikačným číslom (IČO) a aj s uvedenou
adresou podnikania. Ku všetkým dokumentom bola zrejmá aj Rozhodcovská zmluva, ako samostatná
listina oddelená od úverovej zmluvy, podpísaná dňa 11. 01. 2013 rovnako medzi účastníkmi. Vyššia
súdna úradníčka tak v štádiu skúmania návrhu na vykonanie exekúcie (pred vydaním poverenia na

vykonanie exekúcie) mala za dostatočne preukázané, že povinný v rámci kontraktácie nepochybne a
vedome vystupoval ako fyzická osoba podnikateľ, ktorá skutočnosť bola preskúmaná aj oprávneným, v
tom čase ako veriteľom - poskytovateľom úveru, úver bol dojednaný s povinným ako s fyzickou osobou
podnikateľom, ktorý konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, poskytnutie úveru výslovne
na tieto účely požadoval, čo potvrdil svojím podpisom. Skúmanie tejto okolnosti podrobne, s poukázaním

na príslušné právne predpisy a aj na európsku judikatúru vyplýva aj z rozhodcovského rozsudku, s
rozdielnym tvrdením povinného v tomto smere nemožno súhlasiť. Povinný nijako nepreukázal žiadosť
úveru pre osobnú potrebu, teda na iný účel než je podnikanie; skutočné použitie poskytnutého úveru
zo strany povinného - oprávnený podľa jeho tvrdenia nemohol v zmysle platnej legislatívy skúmať.
K námietke nedoručenia exekučného titulu vyššia súdna úradníčka poukázala na predchádzajúcu

exekúciu a na odpoveď rozhodcovského súdu a konštatovala, že bolo splnené ustanovenie § 25
Zákona o rozhodcovskom konaní č. 244/2002 Z.z. v tom čase účinné, nakoľko zásielky boli adresované
do posledného známeho sídla výkonu podnikania, keďže žalovaný vystupoval v konaní ako fyzická
osoba podnikateľ. Pošta neoznačila adresáta – povinného s uvedenou adresou ako „adresát neznámy“,
zásielka bola na pošte uložená v odbernej lehote, pričom jednu zo zásielok povinný riadne prevzal

na tejto adrese. S prihliadnutím na všetky uvedené okolnosti, najmä na okolnosť, že sa nejedná
o vymáhanie nároku zo spotrebiteľskej zmluvy, vyššia súdna úradníčka nepovažovala za potrebné
vyžiadať celý rozhodcovský spis tak ako navrhol povinný; pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z
iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, je vylúčené skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v
exekučnom konaní. Exekučný súd mal pre posúdenie veci zadovážené všetky potrebné dokumenty aj

bez vyžiadania celého rozhodcovského spisu.

2. Proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky podal povinný v zákonnom stanovenej lehote sťažnosť,
pričom namietal nevysporiadanie sa s námietkou nedoručenia rozhodcovského rozsudku (formálna
nevykonateľnosť exekučného titulu). V návrhu na zastavenie exekúcie povinný výslovne uviedol, že

rozhodcovský rozsudok mu nebol nikdy riadne doručený, neboli splnené podmienky doručenia podľa §
25 zákona o rozhodcovskom konaní a neboli splnené ani podmienky fikcie doručenia podľa § 47 ods.
2 OSP. Napadnuté uznesenie sa s touto námietkou vecne nevysporiadalo. Aj keď súd v odôvodnení
reprodukuje tvrdenia povinného a uvádza, že oprávnený predložil listiny týkajúce sa doručovania, z
napadnutého uznesenia nevyplýva, že by súd vykonal dôkaz obsahom oprávneným predloženej obálky,

túto otvoril a preskúmal. Nie je zrejmé, z akého dôkazného základu súd vyvodil, že sa v obsahu
predmetnejobálkynachádzalpráveexekučnýtitul–rozhodcovskýrozsudok.Textuvedenýnadoručenke
v znení „SR 01294/14 R“ nijakým spôsobom neindividualizuje doručovanú listinu tak, aby bolo možné
ustáliť, že obsahom zásielky bol výlučne rozhodcovský rozsudok. Aby mohla vzniknúť vyvrátiteľnáprávna domnienka podľa § 45 ods. 2 CSP, musel by byť doručovaný dokument v popise zásielky riadne
a nezameniteľne identifikovaný, čo sa v danom prípade nestalo. Aj keby sa rozhodcovský rozsudok v
obálke nachádzal, resp. by platila domnienka, že sa v nej nachádza (čo však povinný výslovne popiera),

uloženie zásielky adresátovi A. B., G. XXX/X, H., nemohlo vyvolať účinky doručenia v zmysle § 25
zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase. Rozhodcovský súd mal v čase údajného
doručovania vedomosť o tom, že povinný už ukončil výkon svojej podnikateľskej činnosti, napriek tomu
mu písomnosť doručoval na adresu jeho bývalého miesta podnikania, a nie na adresu jeho v tom čase
aktuálneho trvalého pobytu. Povinný navrhuje, aby si súd za týmto účelom vyžiadal údaje z Registra

strana 3 (celkom 3) obyvateľov Slovenskej republiky k zisteniu adresy jeho trvalého pobytu ku dňu
údajného doručovania rozhodcovského rozsudku. Povinný ďalej namietal nesprávne právne posúdenie
materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Povinný v návrhu na zastavenie exekúcie namietal, že
rozhodcovský súd nemal právomoc vo veci konať a rozhodnúť, keďže rozhodcovská zmluva / doložka
nebola individuálne dojednaná, bola súčasťou formulárového zmluvného mechanizmu a spôsobovala
značnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachstránvneprospechpovinného.Napadnutéuzneseniesa

obmedzilo na konštatovanie, že povinný bol v zmluve označený ako podnikateľ, bez toho, aby skúmalo
skutočný účel úveru, ktorý bol v návrhu povinného na zastavenie exekúcie výslovne spochybnený.
Súd sa tak nevysporiadal s nosnou argumentáciou povinného, že spotrebiteľský charakter zmluvy
nebol preskúmaný ani rozhodcovským súdom, ani exekučným súdom, hoci od tejto otázky závisí
posúdenie platnosti rozhodcovskej zmluvy a samotného exekučného titulu. Napadnuté uznesenie

vychádza z právneho názoru, že návrhom na zastavenie exekúcie možno namietať len skutočnosti,
ktoré nastali po vzniku exekučného titulu. Takýto výklad je v rozpore s argumentáciou povinného
uvedenou v návrhu, podľa ktorej absencia právomoci rozhodcovského súdu, neplatnosť rozhodcovskej
zmluvy a nedostatok doručenia rozhodcovského rozsudku predstavujú trvalé prekážky vymáhateľnosti
exekučného titulu. Povinný opätovne zdôrazňuje, že žiadnym spôsobom s oprávneným nikdy neuzavrel

žiadnu rozhodcovskú zmluvu, teda nebola daná právomoc rozhodcovského súdu na vydanie rozsudku,
ktorý je v tomto konaní exekučným titulom. Povinný nemá vedomosť o tom, že by takáto platne uzavretá
zmluva bola súčasťou exekučného spisu.

3. Oprávnený sa k sťažnosti nevyjadril.

4. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje,
ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho
súdneho úradníka.

5. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

6. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov

(ďalejlen„CSP“),protiuzneseniusúduprvejinštancievydanémusúdnymúradníkom,ktorétrebadoručiť,
je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

7. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

8. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

9. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná
včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie
vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po

skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal
napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia
pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná
dôvodne, a preto ju zamietol.

10. V tomto smere treba konštatovať, že vyššia súdna úradníčka dostatočne a správne zistila skutkový
stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobila aj správny právny záver, pričom napriek nesúhlasu
povinného svoje rozhodnutie odôvodnila presvedčivo, keď sa vysporiadala, že so všetkými podstatnými
námietkami povinného. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdovsúd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie

rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania,
ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a
podobne). Skutočnosť, že súd nerozhodol a svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv a očakávaní
sťažovateľa, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv.

11. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššej súdnej úradníčky sťažnostný súd rovnako ako vyššia
súdna úradníčka uvádza, že nezistil dôvody pre zastavenie predmetnej exekúcie. Úvodom možno
sumarizovať nespornú skutočnosť, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným
exekučnému súdu dňa 17. 02. 2025 domáha od povinného vymoženia pohľadávky vo výške 1.454,20
Eur s príslušenstvom (zmenkovým úrokom z omeškania vo výške 6 % ročne), na základe exekučného

titulu - Rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadenom zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 01294/14 zo dňa 14. 07. 2014, ktorý nadobudol vykonateľnosť
dňa 19. 09. 2024 (ďalej len „exekučný titul“); v danom prípade sa jedná o opätovný návrh na vykonanie
exekúcie podľa § 9 zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní. Ako z obsahu
exekučnéhotituluvyplýva,predmetomrozhodcovskéhokonaniabolnárokzozmenkyvystavenejdňa11.

01. 2013 v súvislosti so Zmluvou o úvere č. 105700896, pričom rozhodcovské konanie prebiehalo podľa
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, keď rozhodcovský súd vyhodnotil, že žalovaný nárok
nevyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy. Oprávnený k návrhu na vykonanie exekúcie pripojil: exekučný titul,
Oznámenie zo dňa 12. 12. 2024 o ukončení starého exekučného konania spolu s Upovedomením
o zastavení starej exekúcie zo dňa 24. 10. 2024, Zmluvu o úvere č. 105700896 zo dňa 11. 01. 2013,

Rozhodcovskú zmluvu zo dňa 11. 01. 2013, Zmenku č. 105700896 zo dňa 11. 01. 2013 a Všeobecné
podmienky poskytnutia úveru.

12. V rámci podanej sťažnosti povinný opätovne vzniesol námietku nedoručenia exekučného titulu,
tiež namietal nesprávne právne posúdenie materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu z dôvodu

nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pre absenciu rozhodcovskej zmluvy a nevysporiadanie sa
so spotrebiteľským charakterom právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere.

13. V prvom rade sa sťažnostný súd zaoberal námietkou nevysporiadania sa so spotrebiteľským
charakterom právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere zo dňa 11. 01. 2013, pretože od uvedeného

závisí právne posúdenie i ostatných námietok. Charakter vymáhaného nároku totiž determinuje rozsah
prieskumu exekučného titulu, ku ktorému je exekučným súd oprávnený resp. povinný v zmysle
Exekučného poriadku, pričom po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia musí súd prvej
inštancie nesúhlasiť s povinným, že vyššia súdna úradníčka či rozhodcovský súd by sa dostatočne
nevysporiadali s charakterom právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným. Vyššia súdna úradníčka

sa uvedenou námietkou zaoberala v bode 27. odôvodnenia napadnutého uznesenia a rozhodcovský
súd sa uvedeným zaoberal na strane 3. v odstavci 5 exekučného titulu. Len skutočnosť, že povinný
sa s týmto odôvodnením, a teda právnymi závermi vyššej súdnej úradníčky či rozhodcovského súdu
neuspokojil, nie je dôvodom pre zrušenie napadnutého uznesenia, a to najmä za stavu, že súd prvej
inštancie sa stotožnil so záverom, že vymáhaný nárok nemá pôvod v spotrebiteľskej zmluve. Hoci

je súd prvej inštancie oboznámený s rozhodnutiami, na ktoré poukázal povinný v rámci návrhu na
zastavenie exekúcie, jednoduché popretie účelu poskytnutia úveru, ktorý jasne, určito a zrozumiteľne
vyplýva z obsahu zmluvy o úvere, nemožno bez ďalšieho akceptovať v neprospech oprávneného ako
veriteľa a priznať povinnému ochranu ako spotrebiteľovi. Ako už uviedla i vyššia súdna úradníčka
v napadnutom uznesení, zmluva o úvere zo dňa 11. 01. 2013 uzatvorená medzi oprávneným (veriteľom

poskytujúcim úver) a dlžníkom, za ktorého bola označená fyzická osoba podnikateľ pod obchodným
menom A. B. - A. I., označený identifikačným číslom - IČO: 41981812, s miestom podnikania: 901 01 G.
XXX/X, H., s uvedením, že osoba je zapísaná v živnostenskom registri, výslovne obsahovala vyhlásenie
dlžníka (povinného), že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania, k čomu je osobitne
uvedený podpis dlžníka (povinného), pričom skutočnosť, že povinný v čase podpisu zmluvy o úvere

vykonávalživnostenskéoprávnenienespornevyplývazoživnostenskéhoregistra.Označeniepovinného
ako živnostníka následne obsahuje i samostatná Rozhodcovská zmluva zo dňa 11. 01. 2013, Zmenka
vystavená dňa 11. 01. 2013 a napokon i z exekučný titul.14. Vzhľadom na spôsob formulovania zmluvy o úvere povinný nemohol byť vovedený do omylu
ohľadom svojho právneho postavenia pri uzatváraní zmluvy o úvere, jeho pozornosti nemohlo ujsť,
že v zmluve je označený ako živnostník, a teda tak ako nemožno vylúčiť, že živnostník si zoberie

úver na súkromné účely, nemožno vylúčiť ani to, že tento živnostník môže mať v úmysle skutočne si
zobrať úver na účely podnikania tak, ako to napokon deklarovala i dotknutá zmluva o úvere. Pokiaľ sa
teda povinný bránil v exekúcii tým, že úver si zobral za účelom osobnej spotreby a nekonal v rámci
svojej podnikateľskej činnosti, o svojom tvrdení mal predložiť nejaký dôkaz resp. mal uviesť i ďalšie
skutočnosti, ktoré by svedčali o jeho skutočnom úmysle pri uzatváraní zmluvy o úvere, pričom ako

už súd prvej inštancie uviedol vyššie, len jednoduché popretie nestačí. Povinný v rámci návrhu na
zastavenie exekúcie a ani v rámci podanej sťažnosti nekonkretizoval, za akým iným špecifickým účelom
si úver zobral, teda na čo použil požičané finančné prostriedky (ak nie výkon podnikania), pretože
finančné prostriedky mu nesporne poskytnuté boli, a preto jeho obrana vyznela nedôveryhodne a nebola
spôsobilá vyvolať pochybnosti o podnikateľskom charaktere zmluvy o úvere. Rozhodnutia, na ktoré
povinný odkázal v rámci návrhu na zastavenie exekúcie, nemožno automaticky vztiahnuť na každú

zmluvu o úvere uzatvorenú medzi oprávneným ako veriteľom a dlžníkom, ktorý bol v zmluve označený
ako živnostník. Bolo tak úlohou povinného, aby uviedol také skutočnosti, ktoré by vyvolali dôvodné
pochybnosti o charaktere zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere zo dňa 11. 01. 2013, čo
však povinný neučinil. V tomto smere je potrebné poukázať i na to, že povinný je v konaní zastúpený
právnym zástupcom, a teda odborne spôsobilou osobou. Súd prvej inštancie tak nevidel priestor na

aktívne zasahovanie do exekučného sporu vyvolaného návrhom povinného na zastavenie exekúcie.

15. Súd prvej inštancie má za to, že pokiaľ povinný zmluvu o úvere nechcel ako podnikateľ uzatvoriť,
túto zmluvu nemusel akceptovať a mal žiadať oprávneného o poskytnutie spotrebiteľského úveru,
pretože oprávnený poskytoval aj takéto úvery. Povinný bol osobou so statusom podnikateľa, a preto

možno u neho dôvodne predpokladať vyššiu odbornosť než u bežného človeka. Do zmluvného vzťahu
s oprávneným vstupoval slobodne a dobrovoľne z vlastného rozhodnutia, pričom pre každého platí, že
potreba získať finančné prostriedky nemôže prevýšiť nad obozretným prístupom k vytváraniu zmluvných
záväzkov. V nadväznosti na vyššie uvedené súd prvej inštancie tiež poukazuje na to, že namietať právne
posúdenie zmluvného vzťahu s oprávneným mal povinný možnosť v rámci rozhodcovského konania

(žaloba mu bola doručená do vlastných rúk dňa 26. 06. 2014, avšak sa nevyjadril) ako aj v rámci starého
exekučného konania vedeného na Okresnom súde Malacky pod sp. zn. 24Er/1637/2015. Toto svoje
právo však nevyužil a aktívne sa začal brániť až v tejto exekúcii, čo rovnako vyznieva v neprospech
povinného a vedie súd prvej inštancie k záveru o špekulatívnej obrane povinného s cieľom vyhnúť sa
plneniu vymáhanej pohľadávky.

16. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je nutné uzavrieť, že zmluvný vzťah, ako aj náväzné
rozhodcovské konanie, nemá spotrebiteľský charakter, keď nebolo preukázané, že zmluva o úvere
uzatvorená medzi účastníkmi konania by bola zmluvou spotrebiteľskou. Vymáhaný nárok tak nemá
pôvod v spotrebiteľskej zmluve a obranu povinného, v ktorej odkazoval a dožadoval práv týkajúcich sa

ochrany spotrebiteľa, preto sťažnostný súd nemohol akceptovať.

17. Odvíjajúc sa od vyššie prezentovaného právneho názoru sťažnostný súd ďalej konštatuje, že
v prejednávanej veci nebol dôvod pre postup podľa § 53 ods. 3 písm. d) Exekučného poriadku,
keď exekučný titul nebol vydaný v konaní, v ktorom by sa uplatňoval nárok zo zmenky vzniknutý

v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a ani podľa § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku, keď
exekučný titul nebol vydaný v spotrebiteľskom spore. V dôsledku uvedeného potom námietka povinného
ohľadom neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy/doložky nebola relevantná. V zmysle
§ 53 Exekučného poriadku je totiž exekučný súd oprávnený a povinný skúmať otázku právomoci
rozhodcovského súdu na vydanie rozhodcovského rozsudku len v prípade tzv. spotrebiteľských

rozhodcovských rozsudkov, teda rozhodcovských rozsudkov vydaných v spotrebiteľských sporoch.
Uvedený záver sťažnostného súdu vyplýva predovšetkým z § 53 ods. 3 bodu f) Exekučného poriadku
(ktorý hovorí o prieskume rozhodcovských rozsudkov vydaných v spotrebiteľskom spore) a podporuje
ho i ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít z ostatného obdobia. Uvedené potvrdzujú
najmä posledné rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky v obdobných veciach, napr. sp. zn.

II. ÚS 300/2018, II. ÚS 398/2019, IV. ÚS XX/XXXX, I. ÚS 265/2020, IV. ÚS 282/2020, II. ÚS 298/2020,
IV. ÚS 139/2021 či II. ÚS 43/2022.18. Vyššie uvedená judikatúra je plne aplikovateľná aj na prejednávanú vec z dôvodu, že exekučným
titulom je rozhodcovský rozsudok vydaný v inom ako spotrebiteľskom spore, pričom, ako už súd
prvej inštancie konštatoval vyššie, nezistil žiadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali odklon od tejto

stabilnej rozhodovacej praxe. Zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní ani Exekučný poriadok
neobsahujú ustanovenia, ktoré by umožňovali exekučnému súdu vykonať prieskum rozhodcovského
rozsudku v nespotrebiteľských veciach v exekučnom konaní z hľadiska existencie či platnosti
rozhodcovskej zmluvy. Naopak, s poukazom na § 40 ods. 1 písm. a) zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní rozhodovanie o tom, či má byť zrušený rozhodcovský rozsudok v

nespotrebiteľskej veci, osobitný zákon zveruje do vecnej príslušnosti kauzálne príslušných súdov podľa
§ 28 ods. 1 CSP. Tieto súdy sú kompetentné posudzovať okrem iného to, či sa rozhodcovským
rozsudkom „rozhodol spor, pre ktorý nebola uzatvorená rozhodcovská zmluva alebo ktorý nie je v
medziach rozhodcovskej doložky“, ako jeden zo zákonných dôvodov zrušenia takéhoto rozhodcovského
rozsudku. Oprávnenie účastníka namietať nedostatok právomoci rozhodcovského súdu podľa § 21 ods.
4 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a oprávnenie podať žalobu o zrušenie takéhoto

rozhodcovského rozsudku kauzálne príslušnému súdu podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní,
o ktorých je oprávnený a povinný rozhodovať zákonom určený civilný súd, nepripúšťajú skúmanie
právomoci rozhodcovského súdu zo strany exekučného súdu v rozsahu, ktorý patrí civilnému súdu.
Nevyužitiepostupupodľazákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonanívinýchakospotrebiteľských
veciach tak znamená stratu možnosti spochybňovať rozhodcovskú zmluvu v exekučnom konaní na

strane žalovaného účastníka rozhodcovského konania, ktorý znáša svoju procesnú zodpovednosť za
včasné uplatňovanie účinných prostriedkov ochrany, ktoré mu právny poriadok priznáva (m. m. II.
ÚS 298/2020). Bez zákonnej opory exekučný súd nesmie suplovať právomoci kauzálne príslušného
všeobecného súdu. Požiadavka povinného, aby exekučný súd preskúmal právomoc rozhodcovského
súdu na vydanie exekučného titulu v inom ako spotrebiteľskom spore, tak nemá zákonnú oporu a

zastavenie exekúcie na základe výsledkov takéhoto skúmania obchádzajúceho zákonný postup by
predstavovalo procesnú vadu, ktorú už Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach označil z ústavného
hľadiska za neakceptovateľnú.

19. Napokon povinný namietal nedoručenie exekučného titulu, avšak aj tu musí sťažnostný súd súhlasiť

s právnym záverom vyššej súdnej úradníčky, že písomnosti v rámci rozhodcovského konania boli
povinnému ako žalovanému doručované v súlade so zákonom. V rámci podanej sťažnosti povinný
namietal nedostatočné označenie zásielky, ktorou mu bol doručovaný exekučný titul. S jeho námietkou
sa však sťažnostný súd nestotožnil, keď zásielka, obsahom ktorej bol exekučný titul, bola dostatočne
označená spisovou značkou rozhodcovského konania, v ktorom bol exekučný titul vydaný („SR

01294/14“), s pripojením písmena „R,“ ktoré je zjavne symbolom pre rozsudok. Navyše podanie tejto
zásielka (podľa podacej pečiatky dňa 24. 07. 2014) i časovo nadväzovalo na vydanie exekučného titulu
dňa 14. 07. 2014. Súd prvej inštancie preto nemal dôvodné pochybnosti o obsahu zásielky aj bez toho,
aby sa s obsahom zásielky aj oboznámil.

20. K možnosti uplatnenia fikcie doručenia exekučného titulu súd prvej inštancie poukazuje na § 25
ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého platí, že: „Ak sa účastníci
rozhodcovského konania nedohodli inak, písomnosti sa považujú za doručené, ak boli doručené
adresátovi osobne alebo do sídla, alebo na miesto podnikania adresáta, alebo na miesto jeho trvalého
pobytu. Ak nemožno doručiť písomnosť adresátovi na nijakom z uvedených miest ani po vynaložení

primeraného úsilia na zistenie tejto skutočnosti, písomnosti sa považujú za doručené, ak sú zaslané
do posledného známeho sídla alebo miesta výkonu podnikania, alebo miesta trvalého pobytu adresáta
doporučenou zásielkou alebo iným spôsobom, ktorý umožňuje overiť snahu doručiť písomnosti.“, pričom
po vykonanom dokazovaní konštatuje, že dikcia citovaného ustanovenia bola naplnená, keď exekučný
titul bol povinnému doručovaný na adresu jeho trvalého pobytu (G. XXX/X, XXX XX H.). Súd prvej

inštancie totiž lustráciou v Registri obyvateľov SR zistil, že v čase od 01. 02. 2011 do 10. 07. 2019
mal povinný evidovanú adresu trvalého pobytu práve na adrese G. XXX/X, XXX XX H., ktorá bola
v minulosti i miestom podnikania povinného. V čase doručovania exekučného titulu (24. 07. 2014 do
19. 08. 2014) tak bola doručovacia adresa adresou trvalého pobytu povinného. Navyše, zásielka sa
rozhodcovskému súdu vrátila s poznámkou „zásielka neprevzatá v odbernej lehote,“ čo znamená, že

povinný na uvedenej adrese bol známy, ale zásielku si nevyzdvihol. Exekučný titul sa tak jednoznačne
dostal do dispozičnej sféry povinného, ktorý si ho mohol v úložnej lehote vyzdvihnúť. V dôsledku
vyššie uvedeného rozhodcovský súd nemusel vykonávať ďalšie zisťovanie adresy povinného a mohol
považovať exekučný titul za doručený práve prostredníctvom fikcie doručenia.21. Vychádzajúc z právnej úpravy doručovania v zákone č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní
a zisteného skutkového stavu tak sťažnostný súd v doručovaní exekučného titulu nevzhliadol žiadne

pochybenie, a teda do konania bol predložený riadny formálne i materiálne vykonateľný exekučný titul.

22. Za skutkového stavu, keď teda oprávnený disponuje právoplatným a vykonateľným exekučným
titulom, ktorý nebol zrušený a ani inak zmenený. Právo priznané exekučným titulom dosiaľ nezaniklo
a nebola zistená ani existencia inej skutočnosti, ktorá by bránila vymáhateľnosti exekučného titulu.

Exekučný súd tak nemôže oprávnenému odoprieť právo domáhať sa súdnej ochrany pri výkone
priznaného práva. Oprávnený si v exekučnom konaní iba uplatňuje právo priznané mu právoplatným a
vykonateľným exekučným titulom, ktoré nebolo splnené dobrovoľne, t.j. realizuje svoje právo; nekoná v
rozpore s právom. Povinný sa tak musí podriadiť nútenému výkonu exekučného titulu.

23. Na základe vyššie uvedeného tak súd prvej inštancie nemohol inak ako sťažnosť povinného podanú

proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7Ek/558/2025 zo dňa 05. 12. 2025 zamietnuť
ako nedôvodnú v celom rozsahu.

24. Pokiaľ ide o trovy tohto sťažnostného konania, súd prvej inštancie rozhodoval s poukazom na §
199d ods. 1 Exekučného poriadku. Pretože súd prvej inštancie sťažnosť povinného zamietol, nárok

na náhradu trov konania o sťažnosti by súd priznal oprávnenému ako úspešnej strane. Nakoľko však
z exekučného spisu vyplýva, že oprávnenému žiadne trovy v súvislosti s konaním o sťažnosti povinného
nevznikli (k sťažnosti sa nevyjadril), súd v súlade s princípom uvedeným v článku 17 CSP, zakotvujúcim
procesnú ekonómiu, rozhodol tak, že oprávnenému náhradu trov konania o sťažnosti nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§
202 ods. 4 Exekučného poriadku).