Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. marec 2026

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 6Sf/26/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7023200284
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Daráková

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2026:7023200284.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Daráková (sudkyňa

spravodajkyňa) a členov senátu: JUDr. Pavol Tkáč a Mgr. Roman Die, v právnej veci žalobcu: A. B.
C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. X, XXX XX E., právne zastúpený advokátom: JUDr. Eugen Kostovčík,
so sídlom Gelnická 33, 040 11 Košice, proti žalovanému: Daňový úrad Košice, so sídlom Železničná
1, 040 90 Košice, o preskúmanie opatrenia (oznámenia) žalovaného č. 103463612/2016 z 08.07.2016
vo veci úroku za neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov daňového subjektu, v konaní po
rozhodnutiachNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.3Sžfk/58/2017z24.10.2018aNajvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sfk/23/2021 z 22.03.2023 a sp. zn. 4 Sfk/37/2025

z 21.05.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Správnu žalobu zamieta.

II. Žalovanému nepriznáva voči žalobcovi právo na náhradu trov prvostupňového správneho súdneho
konania ani kasačných súdnych konaní.

o d ô v o d n e n i e :

1.ŽaloboudoručenoupôvodneKrajskémusúduvKošiciach(ďalejlen„krajskýsúd“)sažalobcadomáhal
preskúmania piatich oznámení žalovaného (ďalej tiež aj „správca dane“), ktorými boli zamietnuté jeho
žiadosti o vydanie rozhodnutí vo veci priznania mu úroku z omeškania (sankčného úroku) z jemu

správcom dane zadržiavaných ním zaplatených správcom dane vyrubených súm rozdielov na dani
z príjmov fyzickej osoby za roky 2003 až 2017, konkrétne medzi nimi sa domáhal aj preskúmania
oznámenia žalovaného č. 103463612/2016 z 08.07.2016, ktoré sa týkalo zdaňovacieho obdobia roku
2006 a z dôvodu jeho nezákonnosti sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie
žalovanému, ako aj priznania žalobcovi náhrady trov konania (o predmetnej žalobe konal krajský súd
pod sp. zn. 7 S/90/2016).
Uznesením č. k. 7 S/90/2016-12 z 19.09.2016 krajský súd vylúčil konanie o časti žaloby vo veci

preskúmania oznámenia žalovaného č. 103463612/2016 z 08.07.2016, ktoré sa týkalo zdaňovacieho
obdobia roku 2006 na samostatné konanie, v ktorom krajský súd konal pod novou sp. zn. 6 S/99/2016.

2. Podľa § 1 písm. c) a § 3 ods. 1 a 3 písm. c) zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, s účinnosťou od 01.06.2023 prešla právomoc výkonu súdnictva
v správnych veciach (čo je aj daný prípad) z Krajského súdu v Košiciach na Správny súd v Košiciach
(ďalej tiež aj len „správny súd“), z ktorého dôvodu bolo rozhodovanie o žalobe žalobcu, v zmysle rozvrhu

práce Správneho súdu v Košiciach na rok 2023 v jeho znení účinnom od 01.06.2023, pridelené dňom
06.06.2023 senátu správneho súdu „6S.“

Administratívne konanie3. Žalobca podal 29.03.2007 daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2006, v ktorom
deklaroval daňovú povinnosť 0,- Eur.

Daňový úrad Košice II (ďalej len „správca dane“), ako príslušný správca dane, vykonal u žalobcu daňovú
kontrolu na daň z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobia rokov 2003 až 2007, výsledky ktorej
zhrnul v protokole č. 695/321/84267/2008/Moš z 28.10.2008, pričom za zdaňovacie obdobie roku 2006
zistil rozdiel medzi žalobcom priznanou daňou vo výške 0,- Eur a daňou určenou na základe výsledkov
daňovej kontroly vo výške 288 579,- Sk (t.j. 9 579,06 Eur), ktorý rozdiel správca dane vyrubil žalobcovi

dodatočným platobným výmerom č. 695/230/93379/08/Ben z 03.12.2008 (ďalej len „dodatočný platobný
výmer za rok 2006“).
Dodatočný platobný výmer za rok 2006 bol však na základe odvolania žalobcu zrušený
rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) č.
I/223/5849-36853/2009/999541-r z 20.03.2009 a vec bola vrátená správcovi dane na ďalšie konanie
a rozhodnutie.

Po vrátení veci na ďalšie konanie, správca dane novým dodatočným platobným výmerom č.
696/230/65752/10/Tót z 28.10.2010 (ďalej len „dodatočný platobný výmer za rok 2006“), opätovne
vyrubil žalobcovi za zdaňovacie obdobie roku 2006 na dani z príjmov fyzickej osoby rozdiel dane v sume
9 579,06 Eur.
Rozhodnutím daňového riaditeľstva č. I/223/3349-16798/2011/999541-r z 24.02.2011 bol dodatočný

platobný výmer za rok 2006 vydaný správcom dane 28.10.2010 potvrdený.

4. Správca dane (Daňový úrad Košice II) následne rozhodnutím č. 696/340/7631/11/Fra z 11.02.2011
zriadil záložné právo na nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu za účelom zabezpečenia cit. „... istej
daňovej pohľadávky, ktorá vznikne v budúcnosti vo výške 57 185,17 EUR“, ktorá suma pohľadávky

bola súčtom súm vyrubených žalobcovi všetkými dodatočnými platobnými výmermi správcu dane pre
daň z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobia rokov 2003 až 2007, t.j. vrátane týmto konaním
dotknutého zdaňovacieho obdobia roku 2006.

5. Na základe podania žalobcu o preskúmanie rozhodnutia daňového riaditeľstva č.

I/223/3349-16798/2011/999541-r z 24.02.2011 bolo toto z dôvodov pochybení procesného charakteru
zrušené rozhodnutím Ministerstva financií SR (ďalej len „ministerstvo“) č. MF/018109/2011-71 z
30.06.2011 a vec bola vrátená daňovému riaditeľstvu na ďalšie konanie o odvolaní žalobcu proti
dodatočnému platobnému výmeru správcu dane za rok 2006 č. 696/230/65752/10/Tót z 28.10.2010.
Po vrátení veci do odvolacieho konania daňové riaditeľstvo novým rozhodnutím č.

I/223/16936-89765/2011/999541-r z 09.09.2011 zrušilo dodatočný platobný výmer správcu dane č.
696/230/65752/10/Tót z 28.10.2010 a vec mu vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Dňa 08.06.2015 sa konala dobrovoľná dražba nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu zaťažených
záložným právom žalovaného, pričom z jej výťažku bola Notárskym úradom JUDr. Ing. Andrea

Kašperová (ďalej len „notárky úrad“) 24.06.2015 uhradená na účet žalovaného (veriteľa) aj suma
9 579,06 Eur (z výťažku dražby bola na účet žalovaného poukázaná celá suma 57 185,17 Eur
zabezpečená záložným právom, pozn.) titulom uhradenia, žalobcovi dodatočným platobným výmerom
za rok 2006 vyrubenej dane z príjmu.

6. Po vrátení veci z odvolacieho konania žalovaný z pozície správcu dane rozhodnutím č. 298055/2016
z 15.03.2016 rozhodol, že v zdaňovacom období roku 2006 (identicky rozhodol aj ohľadne ostatných
preskúmavaných zdaňovacích období, pozn.) nebol zistený rozdiel dane medzi žalobcom priznanou
daňou z príjmov a touto daňou zistenou správcom dane vo vyrubovacom konaní, preto žalovaný vyrubil
žalobcovitýmtorozhodnutímrozdielnatejtodanizarok2006vsume0,-Eur(rozhodnutieboloprávnemu

zástupcovi žalobcu doručené 01.04.2016 a právoplatnosť nadobudlo 18.04.2016).

7. Žalobca žiadosťou doručenou správcovi dane 04.04.2016 žiadal o vrátenie mu neoprávnene
správcom dane zadržiavaných finančných prostriedkov - výťažku z dražby.
Dňa 14.04.2016 žalovaný poukázal prevodom na účet notárskeho úradu (notárska úschova) aj sumu 9

579,06 Eur, ktorú žalobca zaplatil žalovanému z výťažku dražby na úhradu rozdielu na dani z príjmov
fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2006, pretože jej úhrada sa stala v zmysle rozhodnutia
žalovaného č. 298055/2016 z 15.03.2016 nedôvodnou.8. Žiadosťou z 10.06.2016 žalobca žiadal žalovaného o vydanie rozhodnutia vo veci vyplatenia mu
žalovaným úroku z omeškania podľa § 165 ods. 1 a 7 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový
poriadok), z vyrubeného rozdielu dane z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 2006, t.j. konkrétne zo

sumy 9 579,06 Eur (identické žiadosti žalobca podal aj pokiaľ ide o zdaňovacie obdobia rokov 2003
až 2005 a 2007, pozn.), a to z dôvodu neoprávneného zadržiavania mu tejto sumy, ktorú žalobca
uhradil žalovanému z výťažku dražby dňa 24.06.2015 a ktorá suma bola žalovaným žalobcovi vrátená
15.04.2016.

9.Žalobounapadnutýmopatrením(oznámením)č.103463612/2016z08.07.2016žalovanýspoukazom
na § 79 ods. 3 daňového poriadku, žalobcovi oznámil, že cit. „Zákon č. 563/2009 Z. z. o správe
daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov, rovnako tak aj zákon č. 511/92 Zb. o správe
daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov neustanovuje lehotu na
vrátenie finančných prostriedkov, ktoré správca dane zabezpečil rozhodnutím o zriadení záložného
práva a rovnako neustanovuje ani výpočet úroku zo zabezpečených finančných prostriedkov.“

Oznámenie žalovaného bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené 14.07.2016.

10. Oznámením č. 1727696/2016 z 23.11.2016 (t.j. až v čase po podaní správnej žaloby, pozn. súdu),
správca dane žalobcovi oznámil, že mimo iné (t.j. aj za iné zdaňovacie obdobia rokov 2003 až 2005
a 2007), jeho rozhodnutie č. 298055/2016 z 15.03.2016 (t.j. rozhodnutie o vyrubení rozdielu na dani

z príjmu za rok 2006 v sume 0,- Eur, pozn.), bolo vydané po uplynutí prekluzívnej lehoty, preto je
bezpredmetné a nemá žiadne právne účinky.

11. Rozhodnutím č. 1737970/2016 z 28.11.2016 správca dane zastavil vyrubovacie konanie s
odôvodnením,žeprekluzívnalehotanavyrubeniežalobcovidanezpríjmovfyzickejosobyzazdaňovacie

obdobie roku 2006 uplynula 31.12.2015 a preto v súlade s § 62 ods. 1 písm. h) daňového poriadku
odpadol dôvod vyrubovacieho konania.

Konanie pred správnym súdom

12. Žalobca svoju správnu žalobu vo veci preskúmania oznámenia (opatrenia) žalovaného č.
103463612/2016 z 08.07.2016 (pre daň z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2006)
odôvodnil konštatovaním, že toto opatrenie je založené na nesprávnom právnom posúdení, keďže

žalovaný pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu vo veci vydania rozhodnutia o priznanie mu sankčného
úroku zo správcom dane žalobcovi neoprávnene zadržiavaných mu finančných prostriedkov nedôvodne
zaplatených žalobcom správcovi dane na daň z príjmov fyzickej osoby za rok 2006, opomenul aplikovať
prechodné ustanovenia v § 165 ods. 1 a 7 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej len „daňový
poriadok“), odkazujúce ohľadne úpravy právnych vzťahov vzniknutých ešte počas účinnosti daňovému

poriadku predchádzajúcej právnej úpravy, a existujúce a pretrvávajúce aj počas účinnosti daňového
poriadku (účinný od 01.01.2012).
Podľa žalobcu totižto podľa prechodného ustanovenia § 165 ods. 1 daňového poriadku (podľa ktorého
právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované),
ostala zachovaná povinnosť správcu dane (žalovaného) rozhodnúť o nároku žalobcu na sankčný úrok

aj za účinnosti daňového poriadku, ktorý síce sankčný úrok explicitne neupravuje, avšak podľa § 165
ods. 7 daňového poriadku, za sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje úrok z omeškania
podľa daňového poriadku. Sankčný úrok je teda nepochybne inštitút hmotnoprávneho charakteru, preto
pri posudzovaní nároku na jeho priznanie je potrebné vychádzať z právnej úpravy účinnej v čase vzniku
skutočnosti rozhodujúcej pre jeho priznanie. V zmysle uvedeného teda podľa žalobcu, aj z rozhodnutí

správcu dane vydaných do 31.12.2011 (t.j. vydaných do účinnosti daňového poriadku) a zrušených po
01.01.2012 (t.j. zrušených už za účinnosti daňového poriadku) ostávajú zachované tak práva daňového
subjektu (žalobcu), ako aj povinnosti správcu dane, rozhodnúť o nárokoch z vrátenia nedôvodne
zaplatenej dane. Žalobca k otázke výkladu prechodných ustanovení § 165 daňového poriadku poukázal
aj na dôvodovú správu, podľa ktorej cit. „... v navrhovanom ustanovení sa navrhuje ponechať sankčný

systém, ktorý bol zavedený zákonom počnúc rokom 2004.“ (zavedený zákonom č. 609/2003 Z.z.).
Vzhľadom k uvedenému má žalobca zato, že povinnosť žalovaného rozhodnúť o úroku z omeškania
z ním uhradenej a následne žalovaným jemu vrátenej sumy rozdielu na dani z príjmov za rok 2006
vyplýva priamo z § 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách vsústave územných finančných orgánov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) účinného do 31.12.2011 (t.j.
pred účinnosťou daňového poriadku) a to v spojení s vyššie označenými prechodnými ustanoveniami §
165 ods. 1 a 7 a s ustanovením § 156 daňového poriadku účinného od 01.01.2012, ktorým bol zákon

č. 511/1992 Zb. zrušený.
Záverom žalobca sumarizoval, že keďže v daňovom poriadku absentuje oproti skoršej úprave v zákone
č. 511/1992 Zb., definícia pojmu sankčný úrok za neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov
daňového subjektu, tak podľa § 165 ods. 7 daňového poriadku sa tento sankčný úrok (definovaný v
skoršej úprave) považuje za úrok z omeškania podľa § 156 daňového poriadku, keďže z § 165 ods. 7

daňového poriadku nevyplýva, že sankčný úrok upravený v § 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb. sa
nepovažuje za úrok z omeškania podľa daňového poriadku, resp. z neho nevyplýva, že sa vzťahuje len
na sankčný úrok, ktorý vyrubí správca dane daňovému subjektu podľa § 35b ods. 1 zákona č. 511/1992
Zb.. Napokon žalobca argumentačne podporne poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 2S/175/2013 z 10.09.2014 potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/14/2015 z
05.04.2016, a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/239/2013 zo 17.06.2015.

13. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zotrval na správnosti svojho právneho posúdenia veci
vyjadrenom v žalobou napadnutom oznámení, podľa ktorého žiadosti žalobcu nie je možné vyhovieť
ani podľa zákona č. 511/1992 Zb., ani podľa daňového poriadku, pretože v dôsledku novely daňového
poriadku zákonom č. 440/2012 Z.z., účinnej od 30.12.2012, sa v zmysle § 165b ods. 1 daňového

poriadku, daňové konania začaté podľa zákona č. 511/1992 Zb. mali dokončiť podľa daňového
poriadku, takže od 30.12.2012 tak nie je možné začaté a právoplatne neukončené daňové konania
posudzovať podľa doterajších predpisov, t.j. podľa zákona č. 511/1992 Zb., ale sa majú posudzovať
podľa daňového poriadku, do ktorého však nebol zavedený inštitút sankčných úrokov za neoprávnené
zadržiavanie peňažných prostriedkov správcom dane, ktorá úprava bola súčasťou sankčného systému

iba v zákone č. 511/1992 Zb. a uplatňovanie tohto inštitútu počnúc od 30.12.2012 teda neumožňovali
ani prechodné ustanovenia daňového poriadku (§ 165b ods. 1). Žalovaný preto nesúhlasil so žalobcom
prezentovaným právnym názorom o zachovaní jeho nárokov na sankčné úroky podľa zákona č.
511/1992 Zb., aj za účinnosti právnej úpravy daňového poriadku. Žalovaný navrhol žalobu ako
nedôvodnú zamietnuť, keďže v zmysle platnej právnej úpravy, nie je zákonom splnomocnený priznať

žalobcovi, ako daňovému subjektu, taký nárok, ktorý v právnej úprave nemá oporu a v prípade, ak
by žalovaný rozhodol o predmetnom nároku tak, žeby mu vyhovel, konal by v rozpore so zákonom.
Totižto podľa žalovaného nová právna úprava v daňovom poriadku pojem úrok z omeškania v súvislosti
s akýmkoľvek zadržiavaním peňažných prostriedkov nepozná a neupravuje a práve táto časť bola
z právnej úpravy zákonodarcom vyňatá. Daňový poriadok upravuje úrok z omeškania (ako povinnosť

správcu dane) výlučne v nadväznosti na § 79 ods. 3 a nasl., teda v prípade oneskoreného vrátenia
daňového preplatku, nadmerného odpočtu alebo spotrebnej dane.
V vzťahu k žalobcom uvádzaným rozhodnutiam súdov, žalovaný poukázal na rozdiely v skutkovom
stave, ktorý bol predmetom uvádzaných rozhodnutí a v skutkovom stave v tomto konkrétnom prípade.
Súčasne žalovaný tiež podotkol, že keďže rozhodnutie č. 298055/2016 z 15.03.2016 o nezistení rozdielu

dane u žalobcu na dani z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 2006 nenadobudlo účinky právoplatného
rozhodnutia, keďže pred jeho vydaním došlo 31.12.2015 k zániku práva vyrubiť daň, tak nenastali ani
okolnosti a neboli splnené podmienky, za ktorým by aj v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. bolo dôvodné
priznať žalobcovi uplatnený nárok.

14. K vyjadreniu žalovaného k žalobe, ktoré bolo 22.02.2017 doručené na zaujatie stanoviska právnemu
zástupcovi žalobcu, už tento svoje stanovisko (replika) nepodal.

15. Krajský súd rozsudkom č.k. 6S/99/2016-32 z 18.05.2017 žalobou napadnuté opatrenie (oznámenie)
žalovaného č. 103463612/2016 z 08.07.2016 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na medzi žalobcom a žalovaným sporný výklad §
165 ods. 7 daňového poriadku, a teda či žalovaný je alebo nie je povinný uplatniť inštitút sankčného
úroku, ktorý bol zavedený s účinnosťou od 01.01.2004 novelou zákona č. 511/1992 Zb., aj na daný
prípad. Krajský súd s poukazom na § 140 Správneho súdneho poriadku v ďalšej časti svojho rozhodnutia
poukázal na body 12 – 18 odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 S/100/2016 z

20.04.2017, a tiež na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/96/2015 z 24.01.2017, ktorým bol
potvrdený rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 S/270/2013 zo 07.05.2015, a to stotožniac
sa so závermi a výkladom Najvyššieho súdu SR, podľa ktorého nemožno mať pochybnosti, že nárok
na sankčné úroky vznikol za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb., preto aj napriek novej právnej úpraveostávajú jeho účinky zachované a tým ostáva zachované aj žalobcovo právo na rozhodnutie o nich,
a to s poukazom na právne názory Ústavného súdu SR vyslovené v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 238/2004,
podľa ktorých cit. „Vznik právnych vzťahov existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej

úpravy, resp. právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, sa riadia zrušenou normou (dôsledku opačnej
interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá retroaktivita). Aplikuje sa tu princíp ochrany právnych
vzťahov, ktoré vznikli v minulosti.“

16. V dôsledku žalovaným podanej kasačnej sťažnosti, bol rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k.

6S/99/2016-32 z 18.05.2017 zrušený rozsudkom Najvyššieho súdu SR (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
3Sžfk/58/2017 z 24.10.2018 a vec bola vrátená na ďalšie konanie krajskému súdu.
Najvyšší súd dôvodil nesprávnym právnym posúdením veci krajským súdom z dôvodu aplikácie na vec
zákona č. 511/1992 Zb., ktorý podľa § 165b ods. 1 a 2 daňového poriadku nie je možné aplikovať
po 30.12.2012. Zdôraznil, že v danom v prípade vyrubovacie konanie začalo za účinnosti zákona
č. 511/1992 Zb., avšak keďže nebolo skončené do účinnosti daňového poriadku v jeho znení do

30.12.2012, bol preto správca dane v zmysle § 165b ods. 1 daňového poriadku účinného od 30.12.2012
dokončiť toto vyrubovacie konanie podľa daňového poriadku. Keďže v tomto prípade došlo k vzniku
daňového preplatku (t.j. suma zaplatená nad rámec daňovej povinnosti žalobcu), za účinnosti daňového
poriadku a to dňom 24.06.2015, kedy bola v prospech správcu dane poukázaná platba nad rámec
daňových povinností žalobcu, preto nie je možné stotožniť sa s názorom krajského súdu, ktorý

s poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžf/14/2015 z 05.04.2016 konštatoval, že nemá
pochybnosti o tom, že nárok na sankčné úroky vznikol za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb. a preto aj
napriek novej právnej úprave zostávajú jeho účinky zachované, a teda aj právo žalobcu na rozhodnutie
o ňom. Na danú vec podľa názoru najvyššieho súdu nemožno aplikovať závery jeho rozhodnutia vo veci
sp. zn. 1Sžf/14/2015 z 05.04.2016, pretože ním bol riešený prípad, kedy došlo k zaplateniu nedôvodne

dodatočne vyrubenej dane za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb. a nie za účinnosti daňového poriadku,
ako je tomu v tomto prípade s dodatkom, že cit. „... je potrebné rozlišovať a odlišne posudzovať nárok na
úrok podľa obdobia, v ktorom došlo k neoprávnenému zadržiavaniu finančných prostriedkov.“ Súčasne
najvyšší súd poukázal, že na daný prípad nie je možné aplikovať ani právne úvahy uvádzané Ústavným
súdom SR v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS/238/2004, v ktorom bola riešená otázka aplikácie nových právnych

predpisov v prípade absencie prechodných ustanovení, čo sa na daný prípad nevzťahuje.
Najvyšší súd zároveň s poukazom na § 79 ods. 2 daňového poriadku zdôraznil, že ak správca dane
nevrátidaňovémusubjektudaňovýpreplatokvlehote30dníoddoručeniažiadostidaňovéhosubjektuna
jeho vrátenie, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku, v prípade, ak ho nemožno
použiť na úhradu iných daňových nedoplatkov, je správca dane povinný vydať rozhodnutie o priznaní

úroku zo sumy daňového preplatku s tým, že žalobca uhradil sumu daňového preplatku vo výške 9
579,06 Eur dňa 24.06.2015 a to bez právneho titulu, čím došlo týmto dňom k daňovému preplatku v
uvedenej sume, ktorý bolo povinnosťou správcu dane vrátiť najneskôr do 40 dní od jeho vzniku, avšak
správca dane tento vrátil až 15.04.2016 a teda po uplynutí zákonom určenej lehoty na jeho vrátenie.
Záverom najvyšší súd uviedol, že keďže žalovaný v ním podanej kasačnej sťažnosti namietal nesprávne

právne posúdenie veci krajským súdom, ktorý na danú vec aj podľa najvyššieho súdu nesprávne
aplikoval ustanovenia zákona č. 511/1992 Zb., ktorý však v zmysle § 165b ods. 1 a 2 daňového poriadku
v znení účinnom od 30.12.2012 nie je možné po tomto dátume aplikovať, najvyšší súd z tohto dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci, zrušil rozhodnutie krajského súdu, konštatujúc, že aj keď by
výrok tohto rozsudku krajského súdu bol inak vecne správny, avšak v zmysle Správneho súdneho

poriadku nie je možné potvrdiť vecne správny výrok rozsudku krajského súdu, ako to bolo možné za
účinnosti Občianskeho súdneho poriadku.

17. Po vrátení veci na ďalšie konanie, Krajský súd v Košiciach túto vec prejednával v konaní pod sp. zn.
6S/179/2018, pričom rozsudkom č.k. 6S/179/2018-84 z 27.05.2021 opätovne zrušil žalobou napadnuté

opatrenie (oznámenie) žalovaného č. 103463612/2016 z 08.07.2016 a vec vrátil žalovanému na ďalšie
konanie.
Krajský súd rozhodnutie odôvodnil konštatovaním, že § 165 ods. 7 daňového poriadku jednoznačne
zakotvuje, že sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania aj podľa
daňového poriadku, ktoré ustanovenie je potrebné vykladať v kontexte s § 165 ods. 1 daňového

poriadku, podľa ktorého právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti
daňového poriadku ostávajú zachované. Podľa krajského súdu, sankčný úrok je tak aj od 01.01.2012,
kedy nadobudol účinnosť daňový poriadok, súčasťou existujúcich daňových vzťahov medzi daňovým
subjektom a štátom, a preto záver žalovaného že tento sankčný úrok nie je možné priznať podľadaňového poriadku, nie je správny. V uvedenej súvislosti krajský súd poukázal na dôvodovú správu
k § 165 daňového poriadku, podľa ktorej sa navrhuje ponechať sankčný systém, ktorý bol zavedený
s účinnosťou od 01.01.2004 zákonom č. 609/2003 Z.z.. Aj daňový subjekt, ktorý spĺňal podmienky

na priznanie mu sankčného úroku podľa § 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb. za neoprávnene
zadržiavanie mu peňažných prostriedkov, má tak nárok na jeho priznanie aj podľa daňového poriadku.
Podľa krajského súdu, ak by sa totižto sankčný úrok upravený v § 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992
Zb. nemal považovať za úrok z omeškania aj podľa § 156 daňového poriadku, muselo by to byť výslovne
v daňovom poriadku uvedené.

Súčasne krajský súd vyjadril názor, že nemôže byť na ujmu žalobcu (daňového subjektu), že do
účinnosti daňového poriadku nebolo začaté daňové konanie vo veci neoprávnene zadržiavaných
peňažných prostriedkov v zmysle zákona č. 511/1992 Zb., ktorý zákon navyše ani neobsahoval osobitné
ustanovenia o začatí daňového konania vo veci neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov.
Krajský súd pripustil, že ustanovenia daňového poriadku pripúšťajú aj výklad predložený žalovaným,
avšak zdôraznil, že v prípade dvojakého výkladu, má prioritu ústavne súladný výklad, čo vyplýva z čl. 144

ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, pričom poukázal na rozhodnutie Ústavného
súdu SR sp. zn. III. ÚS 274/07 z 11.10.2007.
Záverom krajský súd sumarizoval, že za situácie, keď daňový poriadok neobsahuje ekvivalent k §
35b ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. je nutné postupovať v zmysle názoru vyplývajúceho z rozsudku
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10 Sžfk/41/2018 podľa skoršej právnej úpravy, teda podľa zákona č.

511/1992 Zb..

18. V dôsledku žalovaným opätovne podanej kasačnej sťažnosti, bol aj v poradí druhý rozsudok
Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/179/2018-84 z 27.05.2021 zrušený rozsudkom Najvyššieho
správneho súdu SR (ďalej len „najvyšší správny súd“) sp. zn. 4 Sfk/23/2021 z 22.03.2023 a vec bola

vrátená na ďalšie konanie krajskému súdu.
Najvyšší správny súd úvodom vytkol krajskému súdu nerešpektovanie, pre jeho ďalšie konanie
a rozhodovanie, záväzný právny názor vyslovený už v prvom zrušujúcom rozhodnutí najvyššieho
súdu (kasačné rozhodnutie) s dodatočným poukazom na výnimky z tejto povinnosti, a to v prípade
zmeny skutkových zistení alebo po skoršom zrušenom rozhodnutí učinenej zmeny právnej úpravy, či

v dôsledku zásadného judikatórneho posunu v otázke, ktorá v čase rozhodovania kasačného súdu
nebola celkom uspokojivo vyriešená s tým však, že svoj odlišný právny názor musí súd podoprieť
komplexnou, racionálnou a transparentnou konkurujúcou argumentáciou, čo sa však v tomto prípade
nestalo. Už v prvom kasačnom rozsudku totižto najvyšší súd dospel k záveru, že krajský súd vec
nesprávne právne posúdil, keď na daný prípad aplikoval podľa § 165b ods. 1 a 2 daňového poriadku od

30.12.2012 neúčinné ustanovenia zákona č. 511/1992 Zb., a tým, že krajský súd opätovne postupoval
podľa právnej úpravy zákona č. 511/1992 Zb. a vec opätovne nesprávne právne posúdil, nerešpektoval
právne záväzný názor kasačného súdu. Na základe uvedeného najvyšší správny súd konštatoval, že už
aj samotné nerešpektovanie záväzného právneho názoru najvyššieho súdu samo o seba zakladá bez
ďalšiehodôvoduprezrušenienapadnutéhorozhodnutiakrajskéhosúdusdodatkom,žeajvtrochďalších

konaniach vedených na najvyššom správnom súde pod sp. zn. 3Sžfk/58/2017, sp. zn. 8Sžfk/50/2017
a sp. zn. 8Sžfk/41/2018 došlo k zrušeniu rozsudkov krajského súdu a vráteniu veci na ďalšie konanie so
záverom, že zákon č. 511/1992 Zb. nie je možné na danú problematiku po dátume 30.12.2012 aplikovať,
t.j. ide o ustálenú rozhodovaciu činnosť najvyššieho správneho súdu v skutkovo i právne porovnateľných
veciach. V rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 10Sžfk/41/2018 bol vyslovený ojedinelý právny názor,

vybočujúci z doterajšej línie rozhodovacej praxe, ktorý túto ustálenú rozhodovaciu činnosť nenasledoval
a ani predpísaným spôsobom neinicioval jej zmenu (predložením veci veľkému senátu v zmysle § 22
SSP), a s ktorým sa najvyšší správny súd nestotožňuje.
K právnemu posúdeniu veci najvyšší správny súd v bodoch 31-35 svojho rozhodnutia uviedol:
„Z obsahu dokladov založených v administratívnom spise správcu dane vyplýva, že vyrubovacie

konanie, ktoré je potrebné považovať za jeden z druhov daňového konania začalo za účinnosti zákona
č. 511/1992 Zb., a toto nebolo ukončené do účinnosti Daňového poriadku v jeho znení do 30.12.2012.
Zákonom č. 440/2012 Z. z. sa ustanovili prechodné ustanovenia účinné od 30. decembra 2012, t.j.
po účinnosti tohto zákona tak, aby sa daňové konanie, ktoré začalo podľa zákona č. 511/1992 Zb.
dokončilo podľa Daňového poriadku, t.j. aby sa postupovalo podľa zákona platného a účinného v čase,

keď aktuálne prebieha daňové konanie a zabránilo sa tomu, aby správca dane na vecne zhodné konania
používal dva procesné predpisy. Správca dane v zmysle § 165b ods. 1 Daňového poriadku účinného
do 30. decembra 2012 musel vyrubovacie konanie dokončiť podľa tohto predpisu.Za daňový preplatok je považovaná suma realizovanej platby, ktorá prevyšuje splatnú daň, teda je
dôsledkom skutočnosti, že daňový subjekt si plní svoje daňové povinnosti voči štátnemu rozpočtu
nad rámec hmotnoprávneho daňového predpisu alebo Daňového poriadku. Zároveň je ustanovená

povinnosť správcovi dane zaplatiť daňovému subjektu úrok v prípade, ak preplatok vráti po zákonom
stanovenej lehote. Správca dane úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku.
Za deň vrátenia preplatku sa považuje deň, keď bola suma preplatku odpísaná z účtu správcu dane.
Z dôvodu, aby si daňový subjekt mohol skontrolovať správnosť úroku, ustanovuje sa povinnosť banke
oznámiť daňovému subjektu deň, kedy došlo k odpísaniu platby z účtu správcu dane.

Je zrejmé, že v danom prípade došlo k vzniku daňového preplatku žalobcu až za účinnosti Daňového
poriadku (v jeho znení účinnom do 30. decembra 2012), a to dňa 24.06.2015, kedy bola v prospech
správcu dane realizovaná platba nad rámec jeho daňových povinností. Nemožno sa preto stotožniť
s názorom krajského súdu, že nárok na sankčné úroky vznikol za účinnosti zákona č.511/1992 Zb.,
a preto aj napriek novej právnej úprave zostávajú jeho účinky zachované a zostáva zachované aj právo
žalobcu na rozhodnutie o ňom. Pre priznanie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné

prostriedky zákon č.511/1992 Zb. vyžadoval, aby v čase jeho účinnosti došlo k splneniu troch právnych
skutočností – vydanie rozhodnutia, ktorým sa vyrubila daň; úhrada tejto dane a zrušenie pôvodného
rozhodnutia. Vo veci žalobcu nedošlo za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb. k úhrade dane, na základe
čoho nemohli byť účinky tejto úhrady v zmysle § 165 ods. 1 Daňového poriadku zachované.
Ustanovenie § 79 ods. 3 Daňového poriadku upravuje činnosť správcu dane po tom, ako vráti daňový

preplatok po lehote určenej v odseku 2 citovaného ustanovenia. Zákon určuje správcovi dane povinnosť
vrátiť daňový preplatok v lehote 30 dní od doručenia žiadosti daňového subjektu o jeho vrátenie
v prípade, ak ho nemožno použiť na úhradu iných daňových nedoplatkov. Vydať rozhodnutie o priznaní
úroku zo sumy daňového preplatku je správca dane povinný len vtedy, ak je daňový preplatok vrátený
po uplynutí lehoty 30 dní od doručenia žiadosti daňového subjektu o jeho vrátenie. V prípade vzniku

preplatku na Dani z príjmov sa daňový preplatok vráti najneskôr 40 dní odo dňa jeho vzniku.
V predmetnej veci žalobca uhradil sumu 9.579,06 eura dňa 24.06.2015, a to bez právneho titulu, čím
došlo týmto dňom k daňovému preplatku v uvedenej sume. Povinnosťou správcu dane bolo preto
predmetný preplatok na dani z príjmov v zmysle § 79 ods. 2 prvá veta za bodkočiarkou Daňového
poriadkuvrátiťnajneskôrdo40dníodjehovzniku.Zozistenéhoskutkovéhostavuvyplýva,žeplatbabola

správcom dane vrátená dňa 15.04.2016, teda po uplynutí zákonom určenej lehoty. Za týchto okolností
žalobcovi vznikol nárok na úrok z omeškania za obdobie omeškania s vrátením preplatku, o ktorom bolo
povinnosťou správcu dane rozhodnúť v súlade s § 79 ods. 3 Daňového poriadku.“
Najvyšší správny súd záverom podotkol, že na daný prípad nie je možné aplikovať právne úvahy
uvádzané v krajským súdom zmienených rozhodnutiach Ústavného súdu SR, pretože z § 160b ods. 1

a 2 daňového poriadku vyplýva jednoznačný úmysel zákonodarcu, ktorý nemožno vykladať inak.

19. Po vrátení veci na ďalšie konanie krajský súd konal vo veci opätovne pod novou sp. zn. 6S/56/2023.

20. V dôsledku reorganizácie súdnictva a vzniku Správneho súdu v Košiciach (ďalej len „správny súd“;

viď vyššie), následne od 01.06.2023 konal už vo veci správny súd pod sp. zn. KE-6S/56/2023.

21. Správny súd, súc viazaný pre jeho ďalšie konanie záväzným právnym názorom najvyššieho
správneho súdu vysloveným v rozsudku sp. zn. 4 Sfk/23/2021 z 22.03.2023, svojim rozsudkom č.
k. KE-6S/56/2023-16 z 29.01.2025 zrušil žalobou napadnuté opatrenie (oznámenie) žalovaného č.

103463612/2016 z 08.07.2016 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Správny súd s poukazom na čl. 20 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR (ďalej len „ústava“), garantujúcich
rovnosť vlastníctva majúceho bez rozdielu rovnaký zákonný obsah a požívajúceho rovnakú právnu
ochranu podotkol, že ak si v zmysle Daňového poriadku daňový subjekt neplní voči štátu riadne a včas
svoje daňové povinnosti, čím v podstate zasiahne do majetkovej sféry štátu („zadržiava“ vlastníctvo

štátu), má štát v záujme ochrany svojich vlastníckych nárokov voči daňovému subjektu nárok uplatniť
si úrok z omeškania, ako satisfakciu za čas po ktorý daňový subjekt takto „zadržiaval“ vlastníctvo štátu,
tak v tom prípade by mala ochrana vlastníctva v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy pôsobiť aj opačne, t.j. od
daňového subjektu smerom k štátu, v ktorom dôsledku, ak pochybením orgánov štátu dôjde k zásahu
do vlastníctva daňového subjektu, napr. v prípade dodatočného vyrubenia daňovému subjektu dane,

ktorý postup sa ex post ukáže byť nezákonným alebo nedôvodným, vtedy aj daňový subjekt by mal mať
zákonné právo za čas, kedy jeho vlastníctvo štát bezdôvodne zadržiaval, domáhať sa od štátu úroku
z omeškania. Na uvedenom nie je spôsobilým nič zmeniť ani žalovaným prezentovaný argument, že
zákon explicitne nárok daňového subjektu voči štátu na úrok z omeškania z daňovému subjektu štátomnezákonne zadržiavaných prostriedkov neupravuje. Z uvedeného dôvodu podľa správneho súdu bolo
potrebné pristúpiť k ústavne súladnému výkladu účinnej zákonnej úpravy, ktorý výklad predložil najvyšší
správny súd v rozsudku sp. zn. 4 Sfk/23/2021 z 22.03.2023 (viď vyššie).

Vďalšomsprávnysúduviedol,žekeďžekvznikudaňovéhopreplatku(24.06.2015),ktorýpojemnajvyšší
správny súd zadefinoval ako sumu daňovým subjektom realizovanej platby prevyšujúcu splatnú daň
[t.j. daňový subjekt (v tomto prípade žalobca) si plnil svoje daňové povinnosti voči štátnemu rozpočtu
nad rámec hmotnoprávneho daňového predpisu], došlo v čase účinnosti Daňového poriadku, nebolo
možné podľa jeho prechodných ustanovení aplikovať na daný prípad zákon č. 511/1992 Zb, ktorý navyše

pre priznanie sankčného úroku za správcom dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky
vyžadoval, aby ešte počas jeho účinnosti, t.j. do 31.12.2011 nastali tri právne skutočností a to (i)
aby správca dane vydal rozhodnutie o vyrubení dane; (ii) aby táto vyrubená daň bola zaplatená a
(iii) aby správca dane zrušil rozhodnutie o vyrubení dane, ktoré skutočnosti naviac v danom prípade
nenastali. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že samotné záložné právo, v dôsledku výkonu
ktorého v dobrovoľnej dražbe došlo žalobcom k reálnemu zaplateniu rozdielu dane na účet správcu

dane, bolo zriadené (11.02.2011) ešte za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb., pretože v čase dražby
(08.06.2015) neexistoval právny základ (neexistovalo žiadne rozhodnutie) na podklade ktorého žalobca
daň nad rámec svojej povinnosti uhradil (24.06.2015), keďže ten bol zrušený odvolacím orgánom už
09.09.2011.
Po ustálení na daný prípad aplikovateľnej právnej úpravy, správny súd konštatoval, že žalobcom

realizovaná platba dane nad rámec jeho zákonnej povinnosti spĺňa zákonné kritéria daňového preplatku,
povinnosť vrátenia ktorého správcom dane, ako aj vznik nároku na úrok z omeškania pri omeškaní s jeho
vrátením, boli upravené v § 79 Daňového poriadku. A keďže správca dane žalobcovi daňový preplatok
nevrátil najneskôr 40 dní odo dňa jeho vzniku (24.06.2015), ale správca dane tak učinil až 14.04.2016
(t.j. odpísaním tejto sumy z účtu správcu dane), dostal sa správca dane do omeškania a preto podľa § 79

ods. 3 Daňového poriadku bol povinný v lehote do 15 dní od oneskoreného vrátenia daňového preplatku
(14.04.2016) vydať rozhodnutie o priznaní žalobcovi (daňovému subjektu) úroku zo sumy oneskorene
vráteného daňového preplatku a to za každý deň omeškania tak, ako sa toho žalobca domáhal svojou
žiadosťou z 10.06.2016.

22. Počas na správnom súde prebiehajúceho súdneho konania, v súvislosti s právnou otázkou úrokov zo
správcom dane daňovému subjektu neoprávnene zadržiavaného daňového preplatku, prebiehalo pred
Veľkým senátom najvyššieho správneho súdu pod sp. zn. 19SVs/2/2024 konanie vo veci zjednotenia
rozdielnych právnych názorov senátov najvyššieho správneho súdu ohľadne posúdenia otázky, kedy sa
jedná o daňový preplatok, resp. či pod tento pojem možno subsumovať, ako to prezentoval vec Veľkému

senátu predkladajúci senát „3S“, iba sumu uvedenú v daňovom priznaní v jej rozsahu prevyšujúcom
skutočnú daňovú povinnosť daňového subjektu, ktorá suma sa daňovému subjektu vráti na jeho žiadosť
alebo je ním (rozumej daňovým preplatkom) aj suma dane nesprávne vyrubená daňovému subjektu
dodatočne (ako je tomu v tomto prípade, pozn.).
V uznesení sp. zn. 3Sfk/53/2021 zo 14.02.2024, ktorým bola vec predložená Veľkému senátu bolo

uvedené cit. «Pri skúmaní dôvodnosti podanej kasačnej sťažnosti predkladajúci senát zistil, že pre jeho
rozhodnutie bude rozhodujúce zodpovedanie kľúčovej právnej otázky nastolenej sťažovateľom, či sa
povinnosť vrátenia daňového preplatku na dani z príjmov podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku v lehote
„najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania..., najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku
daňového preplatku“ vzťahuje len na situáciu vzniku daňového preplatku na predmetnej dani v súvislosti

s podaním daňového priznania, alebo aj na vznik daňového preplatku na dani z príjmov z iných dôvodov.
V nadväznosti na odpoveď na túto otázku totiž závisí posúdenie nároku žalobcu na úrok z omeškania
podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku. (...)
... predkladajúci senát zastáva názor, že ustanovenie § 79 ods. 2 Daňového poriadku vytvára systém
vracania daňových preplatkov (vo všeobecnosti) na základe iniciatívy daňového subjektu - na základe

jeho žiadosti. Táto skutočnosť vyplýva explicitne z prvej ako aj poslednej vety citovaného ustanovenia.
Nastavenie tohto systému je racionálne, keďže vyplýva zo skutočnosti, že nie je v možnostiach štátu
skontrolovať oprávnenosť každého jednotlivého daňového plnenia bezodkladne po jeho realizovaní, ako
aj z prezumpcie, že je záujmom každého daňového subjektu sledovať správnosť úhrady svojej daňovej
povinnosti. Teda je jeho záujmom neplatiť vyššiu daňovú povinnosť, ako je zo zákona povinný. V širšom

zmysleidetedaouplatnenieprávnejzásadyvigilantibusiurascriptasunt(právapatriabdelým).Rovnako
nie je povinnosťou štátu overovať u daňových subjektov, či nimi zaplatené plnenie bolo dobrovoľné (napr.
ako forma preplatku) alebo išlo z ich strany o pochybenie. V daňových konaniach preto platí prezumpcia
správnosti daňového plnenia.V tomto kontexte je podľa predkladajúceho senátu potrebné chápať aj § 79 ods. 2 Daňového poriadku
(veta za bodkočiarkou), podľa ktorého sa daňový preplatok na dani z príjmu za príslušné zdaňovacie
obdobie vráti najneskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania, najneskôr však do 40 dní

odo dňa vzniku daňového preplatku. Daň z príjmu je totiž viazaná na povinnosť podať daňové priznanie
(§ 32 a nasl. zákona o dani z príjmov v prípade fyzických osôb, § 41 a nasl. zákona o dani z príjmov v
prípade právnických osôb). Daňové priznanie na dani z príjmu sa podáva na osobitnom tlačive určenom
Ministerstvom financií Slovenskej republiky (§ 15 ods. 1, 4 a 5 Daňového poriadku), ktorého súčasťou
je aj žiadosť o vrátenie prípadného daňového preplatku (bod 40 tohto uznesenia).

Naviazaniu § 79 ods. 2 veta za bodkočiarkou Daňového poriadku na žiadosť o vrátenie daňového
preplatku obsiahnutého v daňovom priznaní z dani príjmov svedčí aj úprava lehôt vrátenia preplatku -
najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku
daňového preplatku. Táto úprava logicky nadväzuje na § 49 ods. 2 zákona o dani z príjmov, podľa
ktorého sa daňové priznanie podáva do troch kalendárnych mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia
a v lehote na podanie daňového priznania vzniká aj povinnosť platiteľa dane daň zaplatiť. Ide o úpravu

lehôt, ktorá v nadväznosti na podané daňové priznania na dani z príjmu umožňuje skontrolovať daňovým
orgánom žiadosti daňových subjektov o vrátenie daňových preplatkov, zistiť, či tieto daňové preplatky
nemožno použiť na daňové nedoplatky a následne ich vyplatiť (§ 79 ods. 1 a 2 Daňového poriadku). (...)
Novelou Daňového poriadku, zákonom č. 331/2011 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 563/2009
Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ktorým sa menia

dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „novela“), však došlo k úprave § 79 ods. 2 Daňového poriadku a
zmene celkového vyplácania preplatkov na dani tak, že ich vrátenie bolo viazané na žiadosť daňového
subjektu.Tásadoručujebuďsamostatne,alebojesúčasťoutlačivanadaňovépriznanie(§79ods.2veta
za bodkočiarkou Daňového poriadku). V dôvodovej správe k bodu 73 novely sa uvádza, že „ustanovenie
sa upravuje tak, že preplatok správca dane vracia na žiadosť daňového subjektu.“

Predkladajúci senát s ohľadom na už uvedené zastáva názor, že tak z historického výkladu, ako aj z
gramatickéhoasystematickéhovýkladu§79ods.2Daňovéhoporiadkuvkontexteosobitnéhopredpisu-
zákonaodanizpríjmov,jezrejmé,žepovinnosťsprávcudanevrátiťpreplatoknadanisavovšeobecnosti
viaže na podanie žiadosti o vrátenie preplatku. Ustanovenie § 79 ods. 2 veta za bodkočiarkou Daňového
poriadku v tomto smere nie je výnimkou a vzťahuje sa na osobitný prípad preplatkov, ktoré vznikajú na

základe podania daňového priznania na dani z príjmov a dani z motorových vozidiel, pričom aj v tomto
prípade daňovník podáva žiadosť o vrátenie preplatku ako súčasť daňového priznania. (...)
Predkladajúci senát sa preto nestotožňuje s názorom vyjadreným v rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžfk 41/2018 zo dňa 24. októbra 2019 a v ďalších už uvedených
rozhodnutiach, že preplatok na dani z príjmu sa podľa § 79 ods. 2 veta za bodkočiarkou Daňového

poriadku vracia vždy v lehote najneskôr 40 dní odo dňa jeho vzniku (bez ohľadu na moment podania
žiadosti o jeho vrátenie). Podľa názoru predkladajúceho senátu sa § 79 ods. 2 veta za bodkočiarkou
Daňového poriadku aplikuje len na preplatok na dani z príjmu, ktorý vznikol v zdaňovacom období
v nadväznosti na podanie daňového priznania, v ktorom je obsiahnutá žiadosť o vrátenie daňového
preplatku.

Keďže však vo veci sťažovateľa daňový preplatok na dani z príjmov nevznikol v dôsledku podania
daňového priznania, povinnosť vrátiť daňový preplatok (ktorý vznikol dňa 24. júna 2015) podľa § 79 ods.
2 Daňového poriadku nevznikla správcovi dane 40 dní od 24. júna 2015 (ako argumentuje Najvyšší súd
Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 8 Sžfk 41/2018 zo dňa 24. októbra 2019), ale až v lehote 30
dní odo dňa podania žiadosti o jeho vrátenie, teda v lehote 30 dní odo dňa 4. apríla 2016. (...)

V tomto smere predkladajúci senát preto dodáva, že súčasná právna úprava úroku z omeškania pri
vrátení daňového preplatku podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku negarantuje daňovému subjektu právo
na úrok zo sumy daňového preplatku za celkovú dobu jeho zadržiavania správcom dane. Upravuje
len právo daňového subjektu na úrok z omeškania za dobu prekročenia lehôt na vrátenie daňového
preplatkupodľa§79ods.2Daňovéhoporiadku.Idetedaoúrokzadobuomeškaniasvrátenímdaňového

preplatku, nie za dobu (neoprávneného) zadržiavania daňového preplatku. Žalobca preto, v prípadne
uplatnenia výkladu preferovaného predkladajúcim senátom, v predmetnom prípade nebude mať nárok
na odškodnenie straty hodnoty peňažných prostriedkov formou úroku z omeškania za dobu, po ktorú ich
sťažovateľ zadržiaval neoprávnene a viedol daňové konanie (približne 3 roky) so zadržanými finančnými
prostriedkami žalobcu (približne 1 rok) aj po uplynutí prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane (body 7 až

10, 12 a 13 tohto uznesenia).»

23.Veľkýsenátnajvyššiehosprávnehosúduvosvojomzjednocujúcomrozhodnutísp.zn.19SVs/2/2024
z 26.03.2025 sa v celom rozsahu stotožnil s argumentačnými dôvodmi vec mu predkladajúceho senátu„3S“ (viď vyššie, pozn.) a dospel k tomuto záväznému stanovisku cit. „55. Veľký senát preto prijal
záver (na rozdiel od záverov uvedených v rozhodnutiach uvedených v bode 31 tohto rozsudku), že
preplatok na dani z príjmu sa podľa § 79 ods. 2 veta za bodkočiarkou Daňového poriadku vracia vždy v

lehote najneskôr 40 dní odo dňa jeho vzniku (bez ohľadu na moment podania žiadosti o jeho vrátenie).
Ustanovenie § 79 ods. 2 veta za bodkočiarkou Daňového poriadku sa aplikuje len na preplatok na dani
z príjmu, ktorý vznikol v zdaňovacom období v nadväznosti na podanie daňového priznania, v ktorom
je obsiahnutá žiadosť o vrátenie daňového preplatku. (...)
57. Keďže vo veci sťažovateľa daňový preplatok na dani z príjmov nevznikol v dôsledku podania

daňového priznania, povinnosť vrátiť daňový preplatok (ktorý vznikol dňa 24. júna 2015) podľa § 79 ods.
2 Daňového poriadku nevznikla správcovi dane 40 dní od 24. júna 2015, ale až v lehote 30 dní odo dňa
podania žiadosti o jeho vrátenie, teda v lehote 30 dní odo dňa 4. apríla 2016. Vzhľadom na uvedený
záver preto vyhodnotil veľký senát kasačnú sťažnosť ako dôvodnú. (...)
59. Na záver veľký senát konštatuje, že si je vedomý dôsledku, že v súlade s prijatým právnym záverom
žalobca nebude mať nárok na odškodnenie straty hodnoty zadržiavaných finančných prostriedkov

formou úroku z omeškania za dobu, po ktorú sťažovateľ viedol daňové konanie (približne 3 roky) so
zadržanými finančnými prostriedkami žalobcu (približne 1 rok) aj po uplynutí prekluzívnej lehoty na
vyrubenie dane. Namiesto snahy o prelomenie jasného textu ustanovení § 79 ods. 2 a 3 Daňového
poriadku, právny poriadok umožňuje uplatniť nároky na náhradu škody vyplývajúce z nesprávneho
úradnéhopostupusťažovateľanazákladezákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduprivýkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.“

24. V dôsledku kasačnej sťažnosti podanej žalovaným v tejto veci proti rozsudku správneho súdu
č.k. KE-6S/56/2023-16 z 29.01.2025, najvyšší správny súd svojim rozsudkom sp. zn. 4 Sfk/37/2025
z 21.05.2025 s poukazom na zjednocujúce stanovisko Veľkého senátu najvyššieho správneho súdu sp.

zn. 19 SVs/2/2024 z 26.03.2025 (viď vyššie, pozn. správneho súdu), kasačnou sťažnosťou napadnutý
rozsudok správneho súdu č.k. KE-6S/56/2023-16 z 29.01.2025 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

25. Po vrátení veci na ďalšie konanie najvyšším správnym súdom, správny súd konal vo veci žaloby
žalobcu v konaní pod novou sp. zn. 6Sf/26/2025.

26. Na prejednanie veci správny súd nariadil vo veci pojednávanie na deň 30.03.2026, na ktoré
boli riadne a včas predvolaní obaja účastníci konania, avšak keďže právny zástupca žalobcu svoju
neprítomnosť včas ospravedlnil so súhlasom konať a rozhodnúť v jeho neprítomnosti, správny súd
postupompodľa§114zákonač.162/2015Z.z.Správnysúdnyporiadok,vecprejednalavovecirozhodol

v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu.
Na pojednávaní prítomná zástupkyňa žalovaného zotrvala na svojich do tej doby do konania
produkovaných vyjadreniach konštatujúc zákonnosť žalobou napadnutého opatrenia žalovaného.

Právne východiská pre rozhodnutie

27. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) „Konania začaté
a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023;
ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.“

28. Podľa § 177 ods. 1 SSP v znení účinnom do 30.06.2023 „Správnou žalobou sa žalobca môže
domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu
orgánu verejnej správy.“

29. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len

„ústava“)vzneníúčinnomrozhodnomčase„Každýmáprávovlastniťmajetok.Vlastníckeprávovšetkých
vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom
ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.“

30. Podľa § 2 písm. d) zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej len „Daňový poriadok“) v znení

účinnom ku dňu vzniku daňového preplatku (24.06.2015, ďalej len „v znení účinnom v rozhodnom čase“)
„Na účely tohto zákona sa rozumie (d) daňovým preplatkom suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň.“31. Podľa § 165 ods. 1 a prvej vety pred bodkočiarkou ods. 2 Daňového poriadku v znení účinnom
v rozhodnom čase „(1) Právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované.

(2) Daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa
doterajších predpisov.“

32. Podľa § 165 ods. 7 Daňového poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase „Sankčný úrok podľa
doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona.“

33. Podľa § 165b ods. 1 a 2 Daňového poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Daňové konanie
začaté podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v
sústaveúzemnýchfinančnýchorgánovsadokončípodľazákonač.563/2009Z.z.osprávedaní(daňový
poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
(2) § 165 ods. 2 znenie pred bodkočiarkou a § 165a sa od 30. decembra 2012 nepoužijú.“

34. Podľa § 79 ods. 1, 2, 3 a 6 Daňového poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Pri použití
daňového preplatku sa primerane postupuje podľa § 55 ods. 6 a 7; správca dane písomne upovedomí
daňový subjekt o použití preplatku podľa § 55 ods. 6 a 7.
(2) Ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1, správca dane na žiadosť daňového subjektu

preúčtuje daňový preplatok na daňovú pohľadávku alebo nesplatný preddavok na daň, inak daňový
preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový
preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti
najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však
do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v

plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva.
(3) Ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote
do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku,
ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej
sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového

preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej
bankynedosiahne10%,privýpočteúrokusanamiestotrojnásobkuzákladnejúrokovejsadzbyEurópskej
centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania.
Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane
eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho

zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch
oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak
sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.
(6) Za deň vrátenia preplatku sa považuje deň, keď bola suma preplatku odpísaná z účtu správcu dane.
Banka je povinná oznámiť daňovému subjektu deň, keď došlo k odpísaniu platby z účtu správcu dane.“

Odôvodnenie rozhodnutia správnym súdom

35. V danom prípade žalobca zakladá svoju argumentáciu o nezákonnosti žalobou napadnutého
opatreniažalovaného,ktorýmbolanegatívnevybavenájehožiadosť,ktorousažalobcadomáhalvydania

rozhodnutia správcom dane o priznaní mu úroku z omeškania titulom správcom dane neoprávneného
zadržiavania, žalobcom bez právneho dôvodu správcovi dane dodatočne za zdaňovacie obdobie roku
2006 vyrubenej a zaplatenej dane z príjmu, na konštatovaní o nesprávnosti záveru žalovaného v tomto
opatrení, že žalobcovi tento úrok priznať nie je možné, pretože Daňový poriadok mu to neumožňuje.

36. Pre ďalšiu argumentáciu je nevyhnutným sumarizovať z administratívneho spisu pre vec tieto
podstatné skutkové okolnosti:
- po skončení daňovej kontroly správca dane (žalovaný) vo vyrubovacom konaní ešte za účinnosti
zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov
(účinný do 31.12.2011), vyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov za rok 2006 v sume 9 579,06 Eur a to

v poradí prvým dodatočným platobným výmerom z 03.12.2008, ktorý bol však zrušený rozhodnutím
daňového riaditeľstva z 20.03.2009 a vec bola vrátená správcovi dane (žalovaný) na ďalšie konanie
a rozhodnutie;- po vrátení veci správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov za rok 2006 v sume 9
579,06 Eur a to v poradí druhým dodatočným platobným výmerom z 28.10.2010, ktorý bol potvrdený
rozhodnutím daňového riaditeľstva z 24.02.2011, avšak toto rozhodnutie daňového riaditeľstva bolo

zrušené rozhodnutím ministerstva z 30.06.2011 a vec bola vrátená daňovému riaditeľstvu, ktoré
následne rozhodnutím z 09.09.2011 zrušilo v poradí druhý dodatočný platobný výmer správcu dane
(žalovaného) z 28.10.2010 a vec mu vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie;
- napriek zrušeniu v poradí druhého dodatočného platobného výmeru správcu dane (žalovaného)
z 28.10.2010, správca dane titulom svojim rozhodnutím z 11.02.2011 stále existujúceho zriadeného

záložného práva na nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu, výťažkom z ich predaja v dobrovoľnej dražbe
konanej 08.06.2015, uspokojil svoju budúcu cit. „... istú daňovú pohľadávku ...“ aj z tohto v poradí
druhého dodatočného platobného výmeru v sume 9579,06 Eur, ktorá suma bola zaplatená na účet
správcu dane (žalovaného) dňa 24.06.2015;
- následne dňa 15.03.2016 správca dane rozhodol, že v zdaňovacom období roku 2006 nebol u žalobcu
zistený rozdiel dane, preto vyrubil žalobcovi týmto rozhodnutím rozdiel na tejto dani za rok 2006 v sume

0,- Eur;
- na žiadosť žalobcu zo 04.04.2016 správca dane dňa 14.04.2016 poukázal zo svojho účtu na účet
notárskeho úradu, ním žalobcovi neoprávnene zadržiavanú sumu 9 579,06 Eur (žalobcovi vrátená
15.04.2016);
- žiadosťou z 10.06.2016 žalobca žiadal správcu dane o vydanie rozhodnutia vo veci priznania a

vyplatenia mu správcom dane úroku z omeškania za dobu jemu neoprávnene zadržiavanej sumy
vyrubeného rozdielu dane z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 2006,
- žalobou napadnutým opatrením (oznámením) č. 103463612/2016 z 08.07.2016 správca dane
(žalovaný) žiadosti žalobcu nevyhovel s odôvodnením, že žalobcovi nárok na úrok nevznikol ani podľa
pôvodného zákona č. 511/1992 Zb. a ani podľa nového Daňového poriadku.

37. V tomto procesnom štádiu konania, po opakovaných rozhodnutiach kasačného súdu v tejto veci (viď
vyššie, pozn. správneho súdu), je už zrejmou a nespornou otázka relevantnej právnej úpravy, ktorú je
na vybavenie žiadosti žalobcu nevyhnutné aplikovať a ktorou právnou úpravou je nepochybne Daňový
poriadok (t.j. zákon č. 563/2009 Z.z.) a nie zákon č. 511/1992 Zb..

Správny súd už vo svojom skoršom rozsudku v tejto veci sp. zn. KE-6S/56/2023 z 29.01.2025
konštatoval, že keďže k vzniku daňového preplatku (24.06.2015), ktorý pojem najvyšší správny súd
zadefinoval ako sumu daňovým subjektom realizovanej platby prevyšujúcu splatnú daň [t.j. daňový
subjekt (v tomto prípade žalobca) si plnil svoje daňové povinnosti voči štátnemu rozpočtu nad rámec
hmotnoprávneho daňového predpisu], došlo v čase účinnosti Daňového poriadku, preto nebolo možné

podľa jeho prechodných ustanovení aplikovať na daný prípad zákon č. 511/1992 Zb, ktorý pre priznanie
sankčného úroku za správcom dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky vyžadoval, aby ešte
počas jeho účinnosti, t.j. do 31.12.2011 nastali tri právne skutočností a to (i) aby správca dane vydal
rozhodnutie o vyrubení dane; (ii) aby táto vyrubená daň bola zaplatená a (iii) aby správca dane zrušil
rozhodnutieovyrubenídane,ktoréskutočnostivšakvdanomprípadenenastali,keďževprípadežalobcu

k splneniu podmienky zaplatenia dane resp. rozdielu dane došlo až 24.06.2015, teda až za účinnosti
Daňového poriadku.
Teda rozhodným pre vznik nároku na sankčný úrok podľa § 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb. nebol
čas vydania dodatočného platobného výmeru a jeho zrušenia odvolacím orgánom, ku ktorým došlo za
účinnosti zákona č. 511/1992 Zb., ale rozhodným bol čas, kedy došlo k reálnemu zaplateniu žalobcom

rozdielu dane na účet žalovaného, ku ktorému došlo v prípade žalobcu až za účinnosti Daňového
poriadku. Na uvedenom nič nemení, že ešte za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb. bolo zriadené samotné
záložné právo, na základe ktorého si žalovaný uplatnil nárok na uhradenie výťažku z dobrovoľnej dražby
na uspokojenie pohľadávky, ktorej právny základ (dodatočný platobný výmer o jej vyrubení) už v čase
dražby a realizovanej úhrady (daňového preplatku) neexistoval.

38. Po ustálení, že na daný prípad žalobcu bolo potrebné aplikovať právnu úpravu Daňového poriadku
tak, ako to v žalobou napadnutom opatrení ustálil aj žalovaný, bola v tomto štádiu konania pred Veľkým
senátom najvyššieho správneho súdu (viď vyššie, pozn. správneho súdu) riešená otázka ustálenia
okamihu začatia plynutia lehoty správcovi dane na vrátenie daňovému subjektu, ním nad rámec daňovej

povinnosti zaplatenej dane (daňového preplatku), ktorú otázku správny súd, súc viazaný skorším
rozhodnutím najvyššieho správneho súdu v tejto veci sp. zn. 4 Sfk/23/2021 z 22.03.2023, vo svojom
skoršom rozsudku v tejto veci sp. zn. KE-6S/56/2023 z 29.01.2025 ustálil tak, že k omeškaniu správcu
dane došlo v prípade, ak správca dane žalobcovi daňový preplatok nevrátil najneskôr 40 dní odo dňavznikudaňovéhopreplatku,tj,od24.06.2015sdodatkom,žekeďžesprávcadanežalobcovivrátildaňový
preplatok až 14.04.2016, dostal sa tak správca dane do omeškania.
Veľký senát najvyššieho správneho súdu však vo svojom zjednocujúcom rozhodnutí sp. zn. 19

SVs/2/2024 z 26.03.2025 ustálil, že vrátenie daňovému subjektu (v danom prípade žalobcovi) daňového
preplatku je viazané na podanie žiadosti daňovým subjektom o jeho vrátenie, ktorá žiadosť môže byť
buď súčasťou priamo daňového priznania alebo je podaná samostatne neskôr po podaní daňového
priznania s dodatkom, že ak je žiadosť podaná samostatne, správca dane je na jej základe povinný
vrátiť daňovému subjektu daňový preplatok podľa cit. § 79 ods. 2 Daňového poriadku najneskôr

v lehote 30 dní od jej podania, inak sa správca dane dostane po uplynutí tejto lehoty do omeškania,
a za obdobie zadržiavania správcom dane daňovému subjektu daňového preplatku pred podaním
samostatnej žiadosti o jeho vrátenie, si daňový subjekt podľa Veľkého senátu najvyššieho správneho
súdu môže cit. „... uplatniť nároky na náhradu škody vyplývajúce z nesprávneho úradného postupu
sťažovateľa na základe zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej
moci...“ Súčasne Veľký senát najvyššieho správneho súdu konštatoval, že lehota 40 dní na vrátenie

daňového preplatku podľa cit. § 79 ods. 2 veta za bodkočiarkou Daňového poriadku, sa vzťahuje iba
na prípady vrátenia daňového preplatku na dani z príjmov, ak žiadosť o jeho vrátenie bola podaná
súčasne v daňovom priznaní. V uvedenej súvislosti Veľký senát najvyššieho správneho súdu uviedol cit.
„Ustanovenie § 79 ods. 2 veta za bodkočiarkou Daňového poriadku sa aplikuje len na preplatok na dani
z príjmu, ktorý vznikol v zdaňovacom období v nadväznosti na podanie daňového priznania, v ktorom

je obsiahnutá žiadosť o vrátenie daňového preplatku.“
Keďže v danom konkrétnom prípade sa žalobca domáhal vrátenia mu daňového preplatku na
dani z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 2006 samostatnou žiadosťou podanou správcovi dane
04.04.2016, na podklade ktorej mu správca dane daňový preplatok vrátil 15.04.2016 a teda v rámci
plynutia zákonnej lehoty 30 dní na jeho vrátenie, správca dane sa tak nedostal do omeškania s vrátením

tohto daňového preplatku, v ktorom dôsledku, tak ako to v napadnutom opatrení ustálil žalovaný,
žalobcovi neprináleží priznať úrok z omeškania.

39. Po zhodnotení všetkých relevantných skutočností, dospel správny súd k záveru, že žalobou
napadnuté opatrenie žalovaného vychádza z dostatočne ustáleného a riadne právne posúdeného

skutkového stavu, preto správny súd postupom podľa § 190 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023,
správnu žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol tak, ako to je uvedené vo výroku I. tohto rozhodnutia.

40. Podľa § 163 SSP v znení účinnom do 30.06.2023 „Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené
a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva na správnom

súde.“

41. Podľa § 168 SSP v znení účinnom do 30.06.2023 „Žalovanému prizná správny súd podľa pomeru
jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to
možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno

priznať len výnimočne.“

42. Podľa § 175 ods. 1 SSP v znení účinnom do 30.06.2023 „(1) O nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu správny súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.“

43. Podľa § 467 ods. 1 a 3 SSP v znení účinnom do 30.06.2023 „(1) Ustanovenia o trovách konania sa
primerane použijú na kasačné konanie.
(3) Ak kasačný súd zruší rozhodnutie správneho súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie, správny súd
rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania.“

44. O náhrade trov konania medzi žalobcom a žalovaným rozhodol správny súd podľa cit. § 168 SSP
v spojení s § 467 ods. 1 SSP a s ohľadom na to, že nárok na náhradu trov prvostupňového a kasačného
konania sa posudzuje komplexne (spoločne) podľa konečného výsledku konania [viď. Najvyšší správny
súd SR sp. zn. 7 Ssk/40/2023 zo 14.07.2023], a keďže žalobca nemal v konaní ani len čiastočný úspech,
avšak súčasne v konaní úspešnému žalovanému nevznikli žiadne odôvodnené trovy, úhradu ktorých

by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať (žalovaný vyjadrovaním sa v konaní vykonával iba
činnosť na úseku jemu zverenej správy vecí verejných), správny súd mu nárok na ich náhradu voči
žalobcovi nepriznal.45.;Rozhodnutie bolo prijaté senátom Správneho súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4
SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach
v lehote 30 dní od doručenia tohto rozsudku. Zmeškanie uvedenej lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods.
1 a 5 SSP a § 493e SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka

konania) uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),

d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na

dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal

jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje

podania pred správnym súdom(§ 440 ods. 2 SSP).

V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na
preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti (§ 441 SSP).

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok, ak SSP neustanovuje inak (§ 446 ods. 1 SSP).Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak:

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).