Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. marec 2026

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 13SaZ/8/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0725101914
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Korčeková

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2026:0725101914.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Korčekovou, v právnej veci žalobcu:

A. B. C. D., nar. XX.XX.XXXX, egyptskej štátnej príslušnosti, posledný trvalý pobyt v krajine pôvodu:
mesto E., F. D. C. C. C., G. E., H., bez platných dokladov totožnosti, neplatný egyptský cestovný
pas č. C. XXXXXXXX, toho času I. J. K., SR, zastúpeného: Slovenská humanitná rada, so sídlom
Budyšínska 1, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so
sídlom Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu proti rozhodnutiu žalovaného ČAS: MU-
PO-142-17/2025-Ž zo dňa 04.12.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému súd právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie
1. Rozhodnutím ČAS: MU-PO-142-17/2025-Ž zo dňa 04.12.2025 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“)
žalovaný žalobcovi 1) neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“); 2) neposkytol
doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle; 3) neudelil azyl na účel
zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle a 4) neposkytol doplnkovú

ochranu na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle.

2. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 14.08.2025 požiadal žalobca pred
pracovníkmi Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Ubľa o udelenie azylu alebo o poskytnutie
doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu obavy o svoj život v Egypte. Uviedol, že za účelom
zdôvodnenia žalobcovej žiadosti bol s ním dňa 03.09.2025 vykonaný vstupný pohovor, počas ktorého
žalobcauviedol,ževkrajinepôvodunebolčlenomžiadnejpolitickejstranyaaninevyvíjalžiadnepolitické

aktivity, osobne nemal v Egypte žiadne problémy s políciou, armádou alebo inými štátnymi orgánmi,
pričom dôvodom jeho odchodu z krajiny pôvodu boli problémy s matkiným bratom, ktorý na ich rodinu
podával žaloby v súvislosti s majetkovými spormi (týkali sa obytných blokov s obchodnými priestormi,
ktoré postavili na vlastné náklady). Žalobca ďalej uviedol, že tieto majetkové spory sa v rodine viedli
už od roku 1998, a to najmä v súvislosti s dedičstvom po matke, ktorá sa pre pokoj v rodine svojho
dedičstva vzdala v prospech jej brata, avšak jeho zosnulý otec mal v predmetných majetkoch taktiež svoj
podiel. Po úmrtí jeho matky v roku 2017 predali dva byty a pozemok, čo sa však nepáčilo strýkovi, ktorý

v sprievode svojich synov a niekoľkých cudzích osôb, prišiel do miesta bydliska žalobcu a požadoval
všetky peniaze za predaj. Došlo k hádke, počas ktorej bol brat A. nožom poranený na ruke a brat A.
na bruchu. Žalobca tvrdil, že tento incident bol nahlásiť na polícii, kde s nimi bola spísaná zápisnica,
avšak po uplynutí asi štyroch mesiacov vydala polícia stanovisko, že uvedená osoba, ktorá ich napadla,sa v inkriminovanom čase nenachádzala v meste E.. Žalobca ďalej uviedol, po návrate brata A. z
nemocnice sa rozhodli niekde ďaleko, aby boli čo najďalej od maminho brata. Odišli do Alexandrie,
pričom v priebehu pobytu v Alexandrii, približne v zime 2018, boli s bratom unesení neznámymi osobami

a prevezení na neznáme miesto, kde boli podrobení psychickému nátlaku a vypočúvaniu, ktoré sa týkalo
politického diania v krajine a prečo majú problémy so svojimi príbuznými, z čoho vydedukoval, že sa
jedná asi o príslušníkov polície. Po mesiaci výsluchov a obviňovania zo spolupráce so zakázanou
stranou Moslimské bratstvo boli prepustení. Hneď sa rozhodli, že opustia Egypt. Ďalej žalobca uviedol,
že v októbri 2018 si prostredníctvom externých služieb vybavil víza a odcestoval do Kyjeva, pričom

keď sa mu nepodarilo zabezpečiť legálny pobyt, požiadal v roku 2020 o azyl, avšak jeho žiadosť bola
zamietnutá, na čo podal odvolanie. V roku 2025 vzal svoje odvolanie späť a v máji roku 2025 sa obrátil na
egyptskú ambasádu s požiadavkou na predĺženie platnosti pasu. Žalobca uviedol, že tam sa dozvedel,
že to nie je možné, a že môže dostať iba dokument k návratu do Egypta cez Moldavsko. Na moldavskej
ambasáde, kde už vedeli, že požiadal o azyl na Ukrajine a bol z Ukrajiny vyhostený, mu bolo oznámené,
že keby vycestoval do Moldavska, bude vyhostený do Egypta. Na odporúčanie jeho právneho zástupcu

sa rozhodol požiadať o azyl na Slovensku. Žalobca uviedol, že v prípade návratu do krajiny pôvodu sa
obáva o svoj život, a to najmä zo strany štátnych orgánov v dôsledku jeho predchádzajúcej žiadosti o
azyl v zahraničí a pretrvávajúcej nenávisti zo strany strýka. Iné dôvody svojej žiadosti neuviedol.

3. K neudeleniu azylu žalovaný uviedol, že vzhľadom na to, že žalobca mal v krajine pôvodu osobné

problémy so svojim strýkom, tak v konaní skúmal, či udalosti, ktoré v súvislosti s problémami v konaní
opísal, sa mohli skutočne udiať a či útoky voči jeho osobe boli tak zásadného charakteru, že by mohli
dosiahnuť úroveň prenasledovania v zmysle zákona o azyle. Konštatoval, že keďže výpoveď žalobcu
ohľadom majetkových sporov so strýkom bola súvislá a bez rozporov, tak ju nespochybnil a zároveň
nevylúčil, že v rámci týchto sporov mohla byť jeho bezpečnosť istým spôsobom ohrozená. V súvislosti

s uvedenou skutočnosťou považoval za potrebné poukázať na to, že nie každé ohrozenie bezpečnosti
konkrétnej osoby zakladá relevantný dôvod na udelenie azylu. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/26/2014 zo dňa 23.09.2014. Ďalej uviedol, že aby
mohol byť nejakej osobe priznaný azyl, muselo by byť objektívne preukázané, že ohrozenie bezpečnosti
bezprostredne súvisí s jej rasou, národnosťou, náboženským alebo politickým presvedčením alebo

príslušnosťou k určitej sociálnej skupine tak, ako je to definované v § 8 zákona o azyle. Konštatoval, že
v prípade žalobcu však takéto skutočnosti preukázané neboli, nakoľko jeho obava o vlastnú bezpečnosť
nepramenila z politického, ani náboženského presvedčenia, ale výlučne z jeho majetkového vzťahu k
zdedeným pozemkom. Konštatoval, že aj keď žalobca v konaní poukázal na to, že vo februári 2018
bol unesený neznámymi osobami, v danom prípade je presvedčený, že tento únos súvisel s jeho

majetkovými spormi a že tento únos má na svedomí jeho strýko. Mal za to, že v žalobcovom prípade teda
išlo jednoznačne o problémy so súkromnými osobami, ktoré nezakladajú relevantný dôvod na udelenie
azylu - v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža
17/2008 z 19.08.2008, podľa ktorého: „problémy so súkromnými osobami nemôžu byť dôvodom pre
udelenie azylu, pokiaľ politický systém v krajine dáva možnosť domáhať sa svojich práv pred štátnymi

orgánmi“. S odkazom na informácie, ktoré sú obsahom spisového materiálu, poznamenal, že každý
občan Egypta sa môže domáhať ochrany svojich práv, vrátane práva na život a ochrany svojej osobnosti.
V súvislosti s dostupnosťou vnútroštátnej ochrany v Egypte považoval za potrebné uviesť, že Egypt
je demokratická krajina, ktorá zákonným spôsobom chráni bezpečnosť svojich obyvateľov. Egyptská
legislatíva sa zameriava na ochranu dôstojnosti jednotlivcov a kriminalizuje slovné vyhrážky. Tresty

za tieto činy sa líšia v závislosti od závažnosti hrozby, pričom môžu byť rôzne - od miernych až po
prísne. V egyptskom právnom systéme sú nielen fyzické útoky, ale už aj slovné vyhrážky považované
za trestný čin, čo odráža snahu chrániť jednotlivcov pred psychickou ujmou. Uviedol, že z informácií,
ktoré sú súčasťou spisu vyplýva, že podľa Egyptského trestného poriadku (zákon č. 150 z roku 1950)
článku 24 policajti justičnej polície musia prijímať hlásenia a sťažnosti týkajúce sa trestných činov

a ihneď ich postúpiť prokuratúre; musia získať potrebné informácie, vykonať vyšetrovanie a prijať
opatrenia na ochranu dôkazov; všetky úkony musia byť zdokumentované v zápisniciach, ktoré podpíšu,
a musia obsahovať čas, miesto, podpisy svedkov a znalcov; zápisnice spolu s dokumentmi a zaistenými
predmetmi musia byť zaslané prokuratúre. Na základe uvedeného konštatoval, že policajný a súdny
systém je v Egypte funkčný a radoví občania sa môžu domáhať ochrany svojich práv v rámci krajiny.

Mal za to, že tak tomu bolo aj v prípade žalobcu, ktorý útok na jeho osobu na polícii skutočne nahlásil
a polícia jeho sťažnosť aj reálne prijala. Skutočnosť, že ani po troch mesiacoch nedostal žalobca
ohľadom uvedenej záležitosti žiadne vyjadrenie, podľa jeho názoru neznamená, že mu bola vnútroštátna
ochrana odopretá. Konštatoval, že v prípade vyšetrovania trestných činov nejde o krátkodobý proces aani vo vyspelých európskych demokratických krajinách nie sú všetky trestné činy prešetrené v priebehu
niekoľkých dní. Podotkol, že v prípade, že mal žalobca podozrenie z nedostatočného alebo pasívneho
prešetrovania políciou, mohol podať sťažnosť na nadriadený orgán a domáhať sa ochrany svojich

práv zákonnou cestou v rámci krajiny pôvodu. Túto alternatívu však žalobca nevyužil a radšej sa z
miesta bydliska presídlil do Alexandrie a následne krajinu pôvodu opustil. Je preto podľa jeho názoru
zrejmé, že namiesto vnútroštátnej ochrany, ktorá bola v žalobcovom prípade dostupná, zvolil žalobca
alternatívu opustenia krajiny a hľadania medzinárodnej ochrany v zahraničí. V tejto súvislosti uviedol,
že vnútroštátna ochrana má vždy prednosť pred ochranou medzinárodnou, teda v prípade, že má

osoba dostupnú vnútroštátnu ochranu v krajine pôvodu, nemôže sa domáhať medzinárodnej ochrany v
druhom štáte. Ďalej konštatoval, že žalobca mohol svoje problémy so strýkom riešiť v rámci zákonných
prostriedkov v krajine pôvodu a nebol nútený z Egypta odísť. Podľa žalovaného o tom svedčí aj jeho
pobyt v meste Alexandria, kde sa bezproblémovo zdržiaval od augusta 2017 do októbra 2018. Napriek
tomu žalobca z krajiny pôvodu odišiel na Ukrajinu. Žalovaný uviedol, že zostáva otáznym skutočný
dôvod jeho odchodu z Egypta. Poukázal na to, že ak by žalobca z krajiny pôvodu odišiel výlučne z

dôvodu ochrany svojej bezpečnosti, tak rozhodne by požiadal o azyl na Ukrajine bezprostredne po
príchode do tejto krajiny, čo však žalobca neurobil, nakoľko na Ukrajine chcel študovať a za týmto
účelom aj zlegalizovať svoj pobyt v tejto krajine. Až po tom, ako vybavenie takejto formy pobytu
zlyhalo, sa žalobca rozhodol tam požiadať o azyl. Bol teda toho názoru, že o medzinárodnú ochranu
na Ukrajine žalobca požiadal účelovo s cieľom zlegalizovať svoj pobyt v tejto krajine; keďže však

žalobcovej žiadosti nebolo vyhovené, tak sa žalobca rozhodol spoločne s bratom odísť aj z Ukrajiny
a vycestovať na Slovensko, kde taktiež požiadal o azyl. Považoval za potrebné dodať, že pozemkové
spory nezakladajú vo všeobecnosti žiadny dôvod na udelenie azylu. Poukázal na rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sža/9/2009 zo dňa 02.04.2009, podľa ktorého „spory o pozemky
nezakladajú relevantný dôvod na udelenie azylu, nakoľko zo sebou nenesú žiadne známky perzekúcie

v zmysle zákona o azyle... dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a
nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom, ako aj vo
vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre
prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov.“ Ďalej uviedol, že v konaní posúdil aj obavu žalobcu o
vlastnúbezpečnosťvprípadenávratudokrajinypôvodukvôlitomu,ževzahraničížiadalomedzinárodnú

ochranu. Za účelom posúdenia žalobcovej výpovede si zaistil aktuálne informácie o Egypte, z ktorých
je zrejmé, že opustenie krajiny a ani dlhodobý pobyt v zahraničí nie sú trestným činom. V egyptskom
trestnom zákonníku nie je ani zmienka o tom, že by egyptskí občania mohli byť stíhaní za to, že v
zahraničí požiadali o medzinárodnú ochranu. Egypt je signatárom Všeobecnej deklarácie ľudských
práv, ktorá v článku 14 zakotvuje právo vyhľadať a získať v iných krajinách azyl pred prenasledovaním.

Konštatoval, že aj Egypt ako signatár uvedenej deklarácie musí umožniť svojim občanom žiadať o azyl v
zahraničí bez toho, aby boli pri návrate nejakým spôsobom za uvedený skutok postihovaní. Uviedol, že
to vyplýva aj z Eurostatu, v zmysle ktorého nelegálni egyptskí migranti sú z viacerých európskych krajín
(Taliansko, Nemecko. Francúzsko ...) nútene deportovaní do krajiny pôvodu a v žiadnych verejne
dostupných zdrojoch neboli nájdené informácie o zlom zaobchádzaní s egyptskými občanmi po ich

návrate zo zahraničia (okrem prípadov, kedy išlo o účastníkov na demonštráciách alebo politické profily).
Mal za to, že vzhľadom na to, že žalobca počas pobytu v Egypte nevyvíjal žiadne aktivity, na základe
ktorých by mohol byť záujmovou osobou v hľadáčiku egyptských štátnych orgánov v prípade návratu,
tak nie je ani relevantný dôvod, že by nejakému stíhaniu čelil kvôli tomu, že sa dlhodobo zdržiaval v
zahraničí alebo že by tam žiadal o medzinárodnú ochranu. Na základe uvedenej skutočnosti dospel k

záveru, že v prípade návratu žalobcu do krajiny pôvodu by v súvislosti s opustením krajiny a hľadaním
medzinárodnej ochrany v zahraničí žalobca nečelil žiadnym problémom so štátnymi orgánmi a jeho
obavu z možných postihov možno považovať za neopodstatnenú. Záverom žalovaný uviedol, že po
komplexnom vyhodnotení a posúdení prípadu žalobcu dospel k záveru, že v žalobcovom prípade nebolo
preukázané, že by v krajine pôvodu bol prenasledovaný z rasových, národnostných alebo náboženských

dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine,
alebozauplatňovaniepolitickýchprávaslobôdtak,akojetouvedenév§8zákonaoazyle.Maltaktiežza
to, že nebolo objektívne preukázané, že by žalobcovi prenasledovanie z azylovo relevantných dôvodov
mohlo hroziť v prípade návratu do krajiny pôvodu. Na základe uvedenej skutočnosti považoval dôvody
žalobcovej žiadosti tak, ako ich v konaní žalobca uviedol, za irelevantné z hľadiska udelenia azylu v

zmysle § 8 zákona o azyle, ako najvyššej formy medzinárodnej ochrany.
4. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany uviedol, že pre objektívne posúdenie reálnej hrozby vážneho
bezprávia v prípade návratu žalobcu do krajiny pôvodu si zabezpečil aktuálne informácie o situácii
v Egypte a na základe nich pristúpil k vyhodnoteniu alternatívy vážneho bezprávia, pričom dospel kzáveru, že napriek tomu, že trest smrti sa v Egypte zákonne naďalej praktikuje, žalobca sa v tejto
krajine nedopustil žiadneho takého trestného činu, za ktorý by mu mohla byť táto najvyššia forma trestu
uložená. Ďalej uviedol, že žalobca v krajine pôvodu zo strany štátnych alebo neštátnych orgánov nečelil

žiadnym praktikám mučenia alebo neľudského zaobchádzania, a preto ani nie je relevantný dôvod, že
by im mohol čeliť v prípade návratu. Egyptská ústava zakazuje akúkoľvek formu mučenia či neľudského,
ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania, a preto možno objektívne konštatovať, že aj táto forma
vážneho bezprávia je v prípade návratu žalobcu do krajiny pôvodu vylúčená. Konštatoval, že počas
konania síce žalobca poukázal na to, že v rámci majetkového konfliktu so strýkom čelil neľudskému

zaobchádzaniu, keď bol strýkom fyzicky napadnutý avšak v danom prípade išlo zo strany strýka o trestný
čin, ktorého sa zámerne a protizákonne dopustil, a preto aj bol predmetom šetrenia štátnych orgánov.
Poukázal na to, že žalobca mal v krajine pôvodu dostatočné zákonné možnosti na zaistenie individuálnej
bezpečnosti a zabráneniu tomu, aby sa útoky voči jeho osobe viac neopakovali. V tejto súvislosti
poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sža/4/2009 zo dňa 12.03.2009,
podľaktorého„problémysosúkromnýmiosobaminemôžubyťnielendôvodompreudelenieazylu,pokiaľ

politický systém v krajine dáva možnosť domáhať sa svojich práv pred štátnymi orgánmi, ale ako z
povahy veci vyplýva, nemôžu byť relevantným dôvodom ani pre udelenie doplnkovej ochrany...“. Na
základe informácií, ktoré sú obsahom spisového materiálu, mal žalovaný za to, že bezpečnostná situácia
v Egypte je v súčasnej dobe stabilizovaná. Oficiálne v tejto krajine neprebieha žiadny vnútroštátny
alebo medzinárodný ozbrojený konflikt, v rámci ktorého by žalobcovi v prípade návratu hrozilo vážne

a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia, ako ďalšej
formy vážneho bezprávia. Vzhľadom na uvedené skutočnosti konštatoval, že v prípade návratu žalobcu
do krajiny pôvodu neexistujú žiadne také indície, ktoré by svedčili o tom, že by mohol byť vystavený
reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle, a preto mu doplnková ochrana
na území Slovenskej republiky podľa § 13c ods. 1 písm. a) nebola poskytnutá.

5. K neudeleniu azylu, resp. neposkytnutiu doplnkovej ochrany za účelom zlúčenia rodiny žalovaný iba
stručne skonštatoval, že žalobca nemá na území Slovenskej republiky žiadnych rodinných príslušníkov
s udeleným azylom resp. s poskytnutou doplnkovou ochranou, s ktorými by sa mohol po splnení
zákonných podmienok zlúčiť.
6. Záverom uviedol, že pred vydaním napadnutého rozhodnutia sa právna zástupkyňa žalobcu

oboznámila s kompletným spisovým materiálom a následne mu zaslala aj svoje stanovisko k prípadu.
V ňom právna zástupkyňa žalobcu poukázala na to, že ak by žalobca neušiel z Egypta, jeho strýko
by dokázal voči nemu zinscenovať trestné stíhanie z dôvodu či už kritiky politiky prezidenta Egypta
alebo príslušnosti k Daeš; v súvislosti s tým poukázala na to, že v Egypte sú aj pokojní kritici vlády a
aktivisti vystavení masovej represii, systematickému zadržiavaniu a trestaniu v súvislosti s obvinením

z politických dôvodov. V nadväznosti na uvedené žalovaný uviedol, že nevylučuje, že niektorá skupina
aktivistov alebo kritikov vlády môže v Egypte čeliť obvineniam z porušovania zákonných noriem krajiny
tak, ako to opisuje právna zástupkyňa žalobcu vo svojom stanovisku. Považoval však za potrebné
uviesť, že ak k takýmto prípadom dochádza, jedná sa o reálnych aktivistov a kritikov vlády. V prípade
žalobcu však nebolo preukázané, že by bol v krajine pôvodu aktivistom, respektíve pokojným alebo

otvoreným kritikom egyptského vládneho režimu a preto aj informácie o represiách voči tejto skupine
obyvateľov Egypta považoval pri posudzovaní dôvodov žiadosti žalobcu za irelevantné. Namietal, že
právna zástupkyňa žalobcu vo svojom stanovisku nedoložila žiadny dôkazný prostriedok, ktorý by
potvrdzoval, že v Egypte pod zámienkou získania majetku dochádza k neoprávnenému zinscenovaniu
trestného stíhania a následných represálií voči takýmto osobám. Konštatoval, že z jej stanoviska, ale aj

zo samotnej výpovede žalobcu, je zrejmé, že za únosom mohol stáť strýko, ktorý sa prostredníctvom
zastrašenia žalobcu a jeho brata snažil zmocniť rodinného majetku. Uvedená skutočnosť podľa jeho
názoru v plnej miere potvrdzuje, že v danom prípade jednoznačne išlo o majetkové spory so súkromnými
osobami, pričom bolo konštatované, že tieto nemôžu byť relevantným dôvodom pre udelenie azylu v
zmysle § 8 zákona o azyle.

II.
Správna žaloba
7. Správnou žalobou zo dňa 19.12.2025, doručenou Správnemu súdu v Bratislave dňa 29.12.2025, sa
žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného (ČAS: MU-PO-142-17/2025-Ž zo dňa
04.12.2025) a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca mal za to, že napadnuté rozhodnutie

vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z.
Správny súdny poriadok /ďalej len „SSP“/).
8. Žalobca poukázal na tvrdenie žalovaného na str. 4 napadnutého rozhodnutia: „Aby mohol byť nejakej
osobe priznaný azyl, muselo by byť objektívne preukázané, že ohrozenie bezpečnosti bezprostrednesúvisí s jej rasou, národnosťou, náboženským alebo politickým presvedčením alebo príslušnosťou k
určitej sociálnej skupine, tak, ako je to definované v § 8 zákona o azyle. V prípade menovaného
však takéto skutočnosti preukázané neboli, nakoľko jeho obava o vlastnú bezpečnosť nepramenila z

politického a ani náboženského presvedčenia, ale výlučne z jeho majetkového vzťahu k zdedeným
pozemkom. Aj keď v konaní poukázal na to, že vo februári 2018 bol unesený neznámymi osobami,
v danom prípade je presvedčený, že tento únos súvisel s jeho majetkovými spormi, a že tento únos
má na svedomí jeho strýko.“ Uviedol, že napriek tomu, že nepopiera, že nebol nijakým spôsobom
politicky činný, v tomto prípade je rozhodujúce, že určitý politický názor mu je zo strany štátnych orgánov

pripisovaný. Tvrdil, že počas únosu bol opakovane vypočúvaný na politické otázky, na jeho politickú
orientáciu, na jeho údajné opozičné aktivity voči prezidentovi a dokonca na jeho údajnú príslušnosť,
či väzby na zakázanú organizáciu Moslimské bratstvo. Z uvedeného podľa jeho názoru vyplýva, že
určité politické presvedčenie mu je zo strany bezpečnostných zložiek pripisované, resp. je tu snaha mu
opozičné politické aktivity pripísať, aj keď to môže byť z dôvodu intervencie jeho strýka. Tvrdil, že v jeho
krajine pôvodu je korupcia v bezpečnostných zložkách štrukturálnym problémom. Uviedol, že ak strýko

využil svoje kontakty na polícii a zariadil únos jeho a jeho brata a ich následné niekoľko týždňové držanie,
vypočúvanie a vyhrážanie sa, nejde už len o rodinné spory o majetok, ale o akt prenasledovania, pri
ktorom štát prepožičal svoju moc súkromnej osobe. Preto bol toho názoru, že egyptský štát ho nielenže
nie je schopný pred strýkom ochrániť, ale jeho orgány sa priamo podieľajú na jeho prenasledovaní. Mal
zato,ževtomtoprípadepolícia,resp.bezpečnostnézložkyštátunekonaliakoorgánpresadzujúciprávo,

ale ako represívna zložka, ktorá mu pripisuje status opozične politicky činnej osoby, aby tak zakryla
korupčnú povahu únosu. Zároveň tvrdil, že vzhľadom na to, že štrukturálny systém štátu je vzájomne
tak prepojený, že keďže on je vedený na polícii ako „nežiadúca osoba“, nemá možnosť požiadať o
pomoc iný príslušný orgán, či úrad v Egypte. Tvrdil, že v krajine, kde sú štátne inštitúcie zneužívané
na riešenie súkromných sporov vplyvných osôb, nadobúda takýto spor politický charakter. Tvrdil, že sa

stal terčom štátnej represie, čím je podľa jeho názoru naplnený dôvod prenasledovania pre pripisované
politické presvedčenie. Poukázal na rozsudok NSS SR sp. zn. 2Sžak/9/2022 z 30.03.2023 a rozsudok
NSS ČR zo dňa 13.08.2008, sp. zn. 2Azs/45/2008. V súvislosti s pripisovaným politickým presvedčením
poukázal tiež na rozhodnutie britského Odvolacieho súdu vo veci Noune v SSHD. Mal za to, že žalovaný
dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keď dospel k záveru, že ohrozenie jeho bezpečnosti

bezprostrednenesúvisísjehopolitickýmpresvedčením,ktorémujepodľajehonázoruzostranyštátnych
orgánov pripisované. Ďalej uviedol, že nesprávnym právnym posúdením veci je záver žalovaného, že
jeho pobyt v meste C. bol bezproblémový, že z Egypta neodišiel kvôli ohrozeniu svojej bezpečnosti a že
na Ukrajine požiadal o azyl len účelovo s cieľom zlegalizovať svoj pobyt v tejto krajine. Poukázal na svoju
výpoveď pred žalovaným, z ktorej vyplýva, že bol spolu s bratom A. vo februári 2018 v meste Alexandria

unesený na neznáme miesto, kde bol držaný neznámymi ľuďmi približne mesiac, počas ktorého bol
žalobca týmito ľuďmi opakovane vypočúvaný predovšetkým na jeho väzby na Moslimské bratstvo, na ich
údajnú účasť na demonštráciách proti prezidentovi Egypta, na nesúhlas s politikou prezidenta a na ich
problémyspríbuznými.Tvrdil,žetaktiežvypovedal,žezcharakteruúnosuakladenýchotázokvyplynulo,
že bol s bratom unesený štátnymi orgánmi, tzn. políciou alebo inými bezpečnostnými zložkami. Uviedol,

že je presvedčený, že celý únos a s tým súvisiaci výsluch zorganizoval jeho strýko, ktorý má kontakty
na polícii. Uvedené tvrdenie o kontaktoch strýka na polícii podľa jeho názoru podporuje aj fakt, že po
podaní trestného oznámenia na strýka a jeho synov po ich fyzickom útoku a ublížení na zdraví jeho
bratom, mu prišlo asi po štyroch mesiacoch vyjadrenie z polície, že to nebola pravda ako to uvádzali,
lebo osoba ktorá ich mala napadnúť vôbec nebola v meste Qalyubiya, ale sa nachádzala inde. Uviedol,

že vzhľadom na priebeh popísanej situácie, nemal možnosť obrátiť sa so žiadosťou o pomoc na políciu,
keďže podľa jeho výpovede, tá bola do jeho únosu taktiež „zapletená“ a preto nepociťoval vo vzťahu k
polícii dôveru a bezpečnosť. Z uvedeného podľa jeho názoru vyplýva, že jeho život a bezpečnosť boli
v ohrození, čo ho donútilo z krajiny pôvodu utiecť. Rovnako je podľa jeho názoru nesprávnym právnym
posúdením veci aj záver žalovaného, že na Ukrajine požiadal o azyl len účelovo s cieľom zlegalizovať

svoj pobyt. Tvrdil, že je finančne zabezpečený človek, ktorý bol so svojim životom v krajine pôvodu
spokojný. Ak by nepociťoval obavu o svoj život zo strany strýka a štátnych zložiek, z Egypta by nikdy
neodišiel. Konštatoval, že v tom čase pre neho náročnej životnej situácií spolu s bratom hľadali spôsob,
ako čo najrýchlejšie z Egypta odísť. Keďže bola možnosť získať na Ukrajine pobyt za účelom štúdia a tak
sa vyhnúť problémom v krajine pôvodu, využil s bratom túto možnosť ako najjednoduchší, najrýchlejší a

najistejšíspôsobochranysvojejbezpečnosti.Konštatoval,ževzhľadomnato,žepobytsamu nepodarilo
získať, požiadal o azyl v snahe vyhnúť sa návratu do krajiny pôvodu a tak ohrozeniu svojho života. Preto
podľa jeho názoru jeho žiadosť o azyl na Ukrajine nie je možné považovať za účelovú, ale ako v tom čase
jedinú možnosť ochrany svojho života a bezpečnosti. Ďalej uviedol, že z jeho výpovede jednoznačnevyplýva, že egyptské štátne orgány majú o jeho žiadosti o azyl na Ukrajine vedomosť, keďže táto
informácia vyplynula z údajov v jeho cestovnom doklade. Mal za to, že už z uvedeného dôvodu bude
v prípade núteného návratu do krajiny pôvodu objektom výsluchu. Tvrdil, že egyptské bezpečnostné

zložky vnímajú hľadanie ochrany v cudzej krajine ako akt politickej nelojálnosti, alebo „poškodzovania
dobrého mena štátu“. Uviedol, že zároveň to môže egyptská Národná bezpečnostná agentúra (NSA)
interpretovaťako„šíreniefalošnýchsprávoEgypte“,čojepodľačlánku80písm.d)egyptskéhotrestného
zákona trestný čin: „Kto úmyselne šíri v zahraničí falošné správy, informácie alebo fámy o vnútorných
pomeroch krajiny, ak je jeho cieľom oslabiť finančnú dôveryhodnosť štátu alebo jeho prestíž, potrestá

sa odňatím slobody na 6 mesiacov až 5 rokov a pokutou.“ Články 102 a 188 Trestného zákona, trestajú
šírenie správ, ktoré môžu vzbudiť verejný nepokoj, vyvolať paniku medzi ľuďmi alebo poškodiť verejný
záujem. Tvrdil, že v súvislosti s uvedenými ustanoveniami zákona, mu hrozí za jeho žiadosti o azyl na
Ukrajine a Slovensku v prípade núteného návratu do krajiny pôvodu obvinenie z trestného činu šírenia
falošných správ o Egypte. Uvedené je podľa jeho názoru o to závažnejšie, že bol na väzby s A. bratstvom
už vypočúvaný, teda mu hrozí aj obvinenie z podpory terorizmu podľa protiteroristického zákona. Tvrdil,

že vzhľadom na to, že podľa jeho výpovede už bol štátnymi orgánmi unesený a vypočúvaný na jeho
údajné účasti na demonštráciách, jeho údajné názory a postoje proti súčasnému prezidentovi a režimu a
užspomínanéväzbysMoslimskýmbratstvom,takmalzato,žezodpovedápráverizikovémupolitickému
profilu, s ktorými je podľa vlastných informácií žalovaného po návrate do Egypta zle zaobchádzané.
Tvrdil, že podľa jeho výpovedí a informácií, ktoré do konania zabezpečil, ľudia s obdobným profilom,

ako je jeho, sú vystavení stíhaniu a vypočúvaniu zo strany štátnych orgánov, ktoré sú častokrát spojené
aj s mučením a inými praktikami, ktoré sú v rozpore so základnými ľudskými právami a slobodami.
Uviedol, že zároveň egyptský režim prenasleduje ľudí, ktorí požiadajú o azyl v inej krajine, pričom títo
ľudia sú vystavení závažným formám vypočúvania a podozrievaniu z opozičných politických úmyslov,
resp. z protirežimových záujmov. Poukázal na to, že uvedené potvrdzuje aj samotný žalovaný, ktorý v

napadnutomrozhodnutínevylúčil,že„niektoráskupinaaktivistov,alebokritikovvládymôževEgyptečeliť
obvineniam z porušovania zákonných noriem krajiny tak, ako to opisuje právna zástupkyňa vo svojom
stanovisku.“Malzato,žespĺňapodmienky,abymoholbyťkvalifikovanýakoutečenec„surplace“.Právny
názor žalovaného, že v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu by v súvislosti s opustením krajiny a
hľadaním medzinárodnej ochrany v zahraničí nečelil žiadnym problémom so štátnymi orgánmi, resp. že

v jeho prípade je druhá forma vážneho bezprávia vylúčená, považoval za nesprávne právne posúdenie
veci. Uvedené platí podľa jeho názoru aj pre prípad, ak mu je politické presvedčenie zo strany štátnych
orgánov a na popud súkromnej osoby hoci aj neprávom pripisované. Poukázal na rozsudok rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžak/5/2020 zo dňa 30.06.2020. Mal za to, že v jeho
prípade boli preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z politických dôvodov v zmysle § 8

zákona o azyle a preto sa vzhľadom na tieto obavy nemôže a ani nechce vrátiť do krajiny svojho pôvodu.
III.
Vyjadrenia účastníkov konania
9. Vo vyjadrení k žalobe zo dňa 22.01.2026 žalovaný uviedol, že zotrváva na svojom vyjadrení
v napadnutom rozhodnutí, že v prípade žalobcu absentuje jeden z dôvodov prenasledovania tak,

ako je definovaný v § 8 zákona o azyle. Počas správneho konania bolo preukázané, že obava
žalobcu o vlastnú bezpečnosť sa týka výlučne majetkového vzťahu k zdedeným pozemkom, a teda
ev. pôvodcom prenasledovania sú súkromné osoby. Vyjadrenie žalobcu, že jeho osoba je vedená
na polícii ako „nežiaduca“ považoval žalovaný iba za ničím nepodloženú domnienku žalobcu. V tejto
súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/50/2010

z 08.06.2010. Záverom žalovaný poukázal na návrh nariadenia Európskeho parlamentu a Rady,
ktorým sa mení nariadenie (EÚ) 2024/1348, pokiaľ ide o vytvorenie zoznamu bezpečných krajín pôvodu
na úrovni Únie, ktorý je v súčasnosti predmetom legislatívneho procesu Európskej únie, pričom sa
navrhuje prijať na úrovni Európskej únie zoznam bezpečných krajín pôvodu so zaradením Egypta do
tohto zoznamu. Z toho vyplýva, že Egypt vykazuje znaky bezpečnej krajiny pôvodu, čo sa premieta aj

do rozhodovacích procesov žiadateľov o udelenie azylu pochádzajúcich z Egypta.

10. V replike zo dňa 12.02.2026 žalobca nesúhlasil s vyjadrením žalovaného, že aj v súvislosti s
pripisovaním politického presvedčenia zo strany štátnych orgánov na popud súkromnej osoby, hoci aj
neprávom, ide o spor so súkromnými osobami, pričom krajina pôvodu je schopná a ochotná poskytnúť

žalobcovi ochranu. Aj keby celé uvedené konanie sa uskutočnilo na popud strýka žalobcu, sú v tomto
incidentezainteresovanéajštátneorgány.Žalobcasanestotožnilanisprávnymzáveromžalovaného,že
žalobca by v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu nečelil žiadnym problémom so štátnymi orgánmi z
dôvodu hľadania medzinárodnej ochrany v zahraničí. Žalobca mal za to, že požiadanie o medzinárodnúochranu v dvoch štátoch nie je možné považovať za problém so súkromnými osobami, ale uvedená
situácia je už predmetom záujmu egyptských štátnych zložiek, ktoré uvedené konanie považujú za
ohováranie a podkopávanie dobrého mena domovskej krajiny. Zároveň ho vnímajú ako politický prejav

nesúhlasu s vládnou politikou, s politikou prezidenta, resp. istú formu opozičného konania, ktoré je
navyše šírené v zahraničí. Preto je záver žalovaného, že aj v prípade požiadania o medzinárodnú
ochranu v zahraničí ide o spor so súkromnými osobami a krajina pôvodu je schopná a ochotná
poskytnúť žalobcovi ochranu, možné považovať za nesprávne právne posúdenie veci. Žalobca uviedol,
že bol spolu s bratom unesený štátnymi orgánmi, ktorý ho približne mesiac držali a vypočúvali na jeho

politické názory a politickú orientáciu, zároveň ho obviňovali z príslušnosti k Moslimskému bratstvu a
opozičnému politickému zmýšľaniu. Uvedené dokazuje, že žalobca s bratom už sú v hľadáčiku štátnych
bezpečnostných zložiek a preto požiadanie o medzinárodnú ochranu na Ukrajine a Slovensku môžu
vnímať vyššie popísaným spôsobom, teda ohrozujúcim dobré meno Egypta a jeho snahu začleniť sa
medzi krajiny rešpektujúce základné práva a slobody svojich občanov a zároveň aj za dôkaz ich obvinení
o opozičnom politickom zmýšľaní žalobcu a jeho opozičných aktivitách, ktoré žalobcovi vzniesli už pri

jeho únose a následnom vypočúvaní. K poukazovaniu žalovaného na návrh nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady, ktorým sa mení nariadenie (EÚ) 2024/1348, pokiaľ ide o vytvorenie zoznamu
bezpečných krajín pôvodu na úrovni Únie, poukázal na § 19a zákona o azyle, podľa ktorého sa každá
žiadosť o udelenie azylu skúma individuálne, na základe predložených skutočností a so zohľadnením
situácie pretrvávajúcej v krajine pôvodu. Preto aj žiadosť žalobcu o azyl je treba posudzovať individuálne

aj v prípade, ak bude Egypt vyhlásený za bezpečnú krajinu.

11. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 05.03.2026 odkázal na svoje vyjadrenie k žalobe.
IV.
Relevantné právne predpisy

12. Podľa § 207 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo
opatrení vo veciach azylu vydaných orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu.
13. Podľa § 207 ods. 2 SSP, pod rozhodnutiami alebo opatreniami vo veciach azylu podľa odseku 1
sa rozumejú rozhodnutia alebo opatrenia týkajúce sa azylu, doplnkovej ochrany, dočasného útočiska a
odovzdania do iného štátu, ktorých vydanie umožňuje osobitný predpis.

14. Podľa § 134 ods. 2 písm. e) SSP, správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide
o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d).

15. Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo

vydania jeho rozhodnutia, ak ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až l).

16. Podľa § 206 ods. 3 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom
rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

17. Podľa § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase
vydania jeho rozhodnutia.

18. Podľa § 2 písm. d), bod 1. – 6. zákona o azyle, na účely tohto zákona sa rozumie
prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných

ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom,
ktoré spočíva najmä v použití fyzického alebo psychického násilia, vrátane sexuálneho násilia,
zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú
vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému
alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,

trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon
vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, konaní namierenom proti osobám
určitého pohlavia alebo proti deťom.

19. Podľa § 2 písm. e) zákona o azyle, pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia je

1. štát,
2. strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo
3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom bode nie sú
schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím.20. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle, vážnym bezprávím sa rozumie
1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo

3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia
počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.
21.Podľa§8zákonaoazyle,ministerstvoudelíazyl,aktentozákonneustanovujeinak,žiadateľovi,ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej

sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
c)
22. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak
a) nespĺňa podmienky podľa § 8 alebo
b) nespĺňa podmienky podľa § 10.

23. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne
dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho
bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

24. Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak

a) nespĺňa podmienky podľa § 13a alebo
b) nespĺňa podmienky podľa § 13b.
25. Podľa § 19a ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo
a zohľadní pritom
a) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o

udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú,
b) vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť
subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia,
c) postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku,
d) či žiadateľ po opustení krajiny pôvodu vyvíjal činnosť, ktorej jediným alebo hlavným cieľom bolo

vytvorenie nevyhnutných podmienok na požadovanie medzinárodnej ochrany, e) či by bolo možné od
žiadateľa odôvodnene očakávať využitie ochrany inej krajiny, v ktorej si mohol uplatniť svoje štátne
občianstvo.
26. Podľa § 19a ods. 4 písm. d) zákona o azyle, ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania
vychádza z toho, že politické názory zahŕňajú najmä zastávanie názorov, myšlienok alebo presvedčenia

o možných pôvodcoch prenasledovania a ich politík alebo postupov bez ohľadu na to, či žiadateľ podľa
týchto názorov, myšlienok alebo presvedčenia konal.

27. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu podľa § 13 ods. 1
písm. a), ods. 2 alebo ods. 4, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu podľa § 13a; to

neplatí, ak cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a.

28. Podľa § 20 ods. 5 zákona o azyle, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu podľa § 13 ods. 1
písm. a) alebo ods. 4 a o neposkytnutí doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 1 písm. a) alebo ods. 4 písm.
a) alebo písm. b), posúdi aj splnenie podmienok na udelenie azylu podľa § 10 a poskytnutie doplnkovej

ochrany podľa § 13b, pričom azyl udelí prednostne; to neplatí, ak cudzinec už má udelený azyl podľa
§ 10 alebo poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13b.

V.
Posúdenie veci správnym súdom

29. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne, miestne a kauzálne príslušný podľa §
10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP v konaní o žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho
vyhostenia preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie podľa § 206 až § 220 SSP, oboznámil sa s
obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, preskúmal napadnuté rozhodnutie
žalovaného a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia,

posúdil správnu žalobu neformálne neviazaný pri svojom rozhodovaní žalobnými bodmi podľa § 206
ods. 3 SSP, podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP a
dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. Keďže žiaden z účastníkov nenavrhol, aby súd vo
veci nariadil pojednávania, o žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 30.03.2026. Oznámenieo mieste a čase verejného vyhlásenia rozhodnutia bez nariadenia ústneho pojednávania bolo vyvesené
na úradnej tabuli správneho súdu a zverejnené na web stránke.

30. Predmetom súdneho prieskumu je napadnuté rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-142-17/2025-
Ž zo dňa 04.12.2025, ktoré žalobca napadol správnou žalobou v celom rozsahu, v ktorom žalovaný
žalobcovi 1) neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle; 2) neposkytol doplnkovú ochranu
podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle; 3) neudelil azyl na účel zlúčenia rodiny podľa
§ 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle a 4) neposkytol doplnkovú ochranu na účel zlúčenia

rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle. Žalobca v správnej žalobe namietal,
že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

31. Inštitút azylu nie je univerzálnym inštitútom, prostredníctvom ktorého možno dosiahnuť legalizáciu
pobytu v členskom štáte Európskej únie. Pre udelenie medzinárodnej ochrany je nevyhnutné splniť
úzko koncipované podmienky, ktoré sú v zákone o azyle špecifikované. Konanie o udelenie azylu

na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej
republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle,
t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané v krajine pôvodu opodstatnené obavy z
prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania
určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa

nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu alebo z dôvodu prenasledovania za uplatňovanie politických
práv a slobôd v krajine pôvodu. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie
poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá
veta Ústavy Slovenskej republiky). Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko
a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo

vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre
prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia
existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o
azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d)
zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania

žiadostioazyl,tedaspravidlavdobebezprostrednenasledujúcejpoodchodezkrajinypôvodu(rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sža/41/2009 zo dňa 04.08.2009).

32. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č.
71/1967Zb.(Správnyporiadok)mážalovanýlenvrozsahudôvodov,ktoréžiadateľvpriebehusprávneho

konania uviedol, pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému vznikla
povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené
a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia (rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 8Sža/34/2009 zo dňa 01.07.2009). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie
azylu svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť

žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových
tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o
azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti
úsudku správneho orgánu. Konanie o medzinárodnej ochrane je špecifické tým, že je v ňom často
nutné rozhodovať za situácie dôkaznej núdze, že ide o prospektívne rozhodovania (t. j. posudzuje sa

opodstatnenie strachu z prenasledovania, či riziko vážneho bezprávia v budúcnosti), a že nesprávne
rozhodnutie má pre sťažovateľa obzvlášť závažné dôsledky. Týmto špecifikám konania o medzinárodnej
ochrane zodpovedá aj štandard a rozloženie dôkazného bremena, ktoré sú vychýlené v prospech
žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno tvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej
ochrany, to zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Je nesporné, že ak by sťažovateľ ani

nenamietal skutočnosti svedčiace o tom, že došlo, alebo že by potenciálne mohlo dôjsť k zásahu do
jeho ľudských práv v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle, potom nie je potrebné sa situáciou v
jeho krajine pôvodu do detailu zaoberať. V prípade, že žiadateľ o udelenie medzinárodnej ochrany
však uvádza skutočnosti podraditeľné pod taxatívny výpočet dôvodov pre udelenie azylu v zmysle
ustanovenia § 8 zákona o azyle, potom je potrebné žiadateľom uvádzané skutočnosti konfrontovať so

zisteniamitýkajúcimisapolitickéhoprostrediavkrajinepôvodužiadateľa.Pokiaľideodôkaznébremeno,
to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľov o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať
jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k danej
žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov a informácií, a to ako tých, ktorévyvracajú tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú. Správny orgán vo veciach medzinárodnej
ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Špecifikom konania vo veci
medzinárodnej ochrany je rovnako zásada, že pri splnení daných podmienok sa uplatňuje pravidlo ,,v

prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu“ („benefit of doubt“). Ak sú dané
skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že k porušeniu základných ľudských práv a slobôd
žiadateľov o azyl došlo, alebo mohlo by vzhľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím
na jeho presvedčenie, názory, správanie atď., dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že
to tak nebolo, alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii

dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
10Sža/10/2015 zo dňa 23.05.2015).

33. Správny súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že žalobca dňa 14.08.2025 požiadal o udelenie
azylu na území Slovenskej republiky z dôvodu obavy o svoj život v Egypte kvôli majetku. Zo zápisnice
o podaní vysvetlenia zo dňa 14.08.2025 vyplýva, že žalobca z Egypta vycestoval v roku 2018 letecky do

Kyjeva, po pol roku sa vrátil naspäť do Egypta. O mesiac zase vycestoval z Egypta do Charkova letecky,
odtiaľ cestoval do Kyjeva za bratmi. Účelom jeho pobytu na Ukrajine bolo spočiatku vysokoškolské
štúdium. Keďže neskôr nemal peniaze na štúdium, tak školu zanechal a požiadal o azyl na Ukrajine,
kde mu žiadosť bola zamietnutá. Keďže sa na Ukrajine s bratom nemôžu zdržiavať bez cestovných
dokladov, tak prišli požiadať o azyl na Slovensko. Ďalej uviedol, že nebol nikdy členom politickej strany.

V Egypte bol asi mesiac vo väzbe asi pred ôsmymi rokmi, nevie prečo.

34. Z dotazníka zo dňa 03.09.2025 vyplýva, že žalobca požiadal o azyl z dôvodu, že by ho v Egypte
čakalo mučenie zo strany egyptských úradov, keďže požiadal o azyl na Ukrajine a egyptské úrady to
vedia. Považovali by ho za osobu, ktorá žiadala o azyl v zahraničí z dôvodu, že je proti systému, ktorý je

v Egypte, proti prezidentovi. Druhým dôvodom je, že ušli z Egypta kvôli problémom, ktoré mali s ujom,
boli to problémy súvisiace s majetkami a nehnuteľnosťami. Majetkové spory začali už v roku 1998, a
to najmä v súvislosti s dedičstvom jeho matky, ktorá všetko prepísala na jej brata. V roku 2017 boli
všetci bratia napadnutí od detí ich uja, doma ich napadli bratranci aj s inými ľuďmi. Najstarší bratranec
zranil ruku brata A. nožom a brata A. poranil na bruchu. Žalobca išiel na policajnú stanicu, kde podal

sťažnosť na daný útok. Asi po štyroch mesiacoch im prišlo vyjadrenie z polície, že osoba, ktorá ich mala
napadnúť, vôbec nebola v meste E.. Proti tomu sa neodvolali. Rozhodli sa odísť do C.. Keď boli v C.,
v zime 2018, jeho a mladšieho brata napadla nejaká skupiny a vypočúvali ich. Mysleli si, že je to nejaká
mafia alebo zločinecká skupiny, ale pýtali sa na otázky ohľadom politiky, a prečo majú problémy so
svojimi príbuznými. Z toho vydedukovali, že možno sú z polície. Žalobca si vydedukoval, že jeho ujo bol

s nimi nejako prepojený. Vraveli, že majú informácie, že spolupracujú so zakázanou stranou Moslimské
bratstvo, že boli na nejakej demonštrácii, a že sú proti prezidentovi. Mali zaviazané oči. Počas výsluchu
im svietili do očí. Držali ich tam asi mesiac, potom ich pustili. V C. zostali do októbra 2018. Starší brat im
povedal, nech si vybavia víza a idú na Ukrajinu. Chceli si vybaviť pobyt, aby si mohli vybaviť účet, aby
si cez účet poslali peniaze. Stretli sa s jedným Sýrčanom, ktorý im poradil, že majú na Ukrajine požiadať

o azyl. Žalobca ďalej uviedol, že na Ukrajine v roku 2020 požiadal o azyl z dôvodu problémov s ujom,
že by ich on alebo jeho príbuzní mohli zabiť kvôli majetkom. Jeho žiadosť bola zamietnutá, podal aj
odvolanie na súd, ale súd v roku 2025 potvrdil, že žiadosť bola zamietnutá. V období rokov 2020 až 2025
na Ukrajine pracoval, ale nemal žiadnu zmluvu. Keď si chceli vybaviť predĺženie platnosti cestovných
pasov, tak na egyptskej ambasáde im povedali, že im vedia dať iba papier, že sa môžu vrátiť do Egypta

cez Moldavsko. To nechceli, lebo keby išli do Moldavska, tak by ich vyhostili do Egypta. Potom im nejaký
právnik poradil, aby išli na Slovensko a tam požiadali o azyl.

35. Zástupkyňa žalobcu v stanovisku zo dňa 17.11.2025 uviedla, že žalobca požiadal o udelenie azylu
na území Slovenskej republiky z dôvodu obáv o svoj život pre prenasledovanie jeho osoby z politických

dôvodov. Zopakovala skutočnosti, ktoré žalobca uviedol v dotazníku zo dňa 03.09.2025. Z výpovede
žalobcu mala za pravdepodobné, že osoby, ktoré jeho a jeho brata uniesli a vypočúvali, boli príslušníci
štátnych orgánov, ktorí konali na pokyn resp. žiadosť žalobcovho uja. Potvrdzuje to aj fakt, že žalobca
a jeho bratia neboli nijakým spôsobom politicky aktívny, neboli členmi politických hnutí a organizácií.
Keďže žalobcov ujo má kontakty na štátne orgány, uvedený incident si žaloba a jeho brat vysvetľujú ako

snahu o ich vystrašenie s cieľom získať majetok. V podanej žalobe zástupkyňa žalobcu prezentovala,
že žalobcovi je určitý politický názor zo strany štátnych orgánov pripisovaný (poukázala na politické
otázky ktoré mali byť kladené žalobcovi počas tvrdeného únosu), respektíve je tu snaha žalobcovi
opozičné aktivity pripísať, a to aj keď to môže byť z dôvodu intervencie žalobcovho strýka. Tvrdila, žev tomto prípade polícia, respektíve bezpečnostné zložky štátu nekonali ako orgán presadzujúci právo,
ale ako represívna zložka, ktorá žalobcovi pripisuje status opozične politicky činnej osoby, aby tak
zakryla korupčnú povahu únosu. Tvrdila, že v krajine, kde sú štátne inštitúcie zneužívané na riešenie

súkromných sporov súkromných osôb, nadobúda takýto spor politický charakter. Bola toho názoru, že
žalobca sa stal terčom štátnej represie, čím je naplnený dôvod prenasledovania pre pripisované politické
presvedčenie.

36. Ustanovenie § 2 písm. d) zákona o azyle definujúce konkrétne situácie, ktoré je možné považovať za

prenasledovanie, nie je možné na prípad žalobcu aplikovať bez predchádzajúceho splnenia základnej
podmienky ako predpokladu udelenia azylu, a tou je okrem iného existencia opodstatnených obáv z
prenasledovania z politických dôvodov. Za prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je možné
považovať len také ohrozenie života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou
mocou.

37. Správny súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že v prípade žalobcu spomínaný predpoklad
na udelenie azylu (existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z politických dôvodov) nebol
potvrdený, pričom žalobca samotnú existenciu obáv z prenasledovania ani hodnoverným spôsobom
neosvedčil.

38. Správny súd konštatuje, že žalovaný vyhodnotil výpoveď žalobcu ohľadne majetkových sporov
so strýkom za súvislú a bez rozporov a nespochybnil/nevylúčil, že v rámci týchto sporov mohla byť
žalobcova bezpečnosť istým spôsobom ohrozená. Správny súd sa s týmto vyhodnotením žalovaného
v zásade stotožňuje, avšak konštatuje, že takmer všetky žalobcove tvrdenia sú založené výlučne na
jeho domnienkach a ničím nepreukázaných tvrdeniach. V nadväznosti na uvedené však správny súd

považuje za potrebné uviesť to, že nie každé ohrozenie bezpečnosti žalobcu zakladá relevantný dôvod
na udelenie azylu - na to, aby mohol byť žalobcovi priznaný azyl, muselo by byť v konaní objektívne
preukázané, že ohrozenie bezpečnosti bezprostredne súvisí s jeho rasou, národnosťou, náboženským
alebo politickým presvedčením alebo príslušnosťou k určitej sociálnej skupine. Podľa názoru správneho
súdu však v prípade žalobcu takéto skutočnosti preukázané neboli - v prípade žalobcu ide vyslovene o

majetkové spory v rodine - v tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sak/3/2025 zo dňa 22.05.2025, podľa ktorého „samotná skutočnosť
zlých rodinných vzťahov alebo osobných konfliktov nemôže zakladať dôvod na udelenie azylu“, ako aj na
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sža/4/2009 zo dňa 12.03.2009, podľa ktorého
„problémy so súkromnými osobami nemôžu byť nielen dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ politický

systém v krajine dáva možnosť domáhať sa svojich práv pred štátnymi orgánmi, ale ako z povahy veci
vyplýva, nemôžu byť relevantným dôvodom ani pre udelenie doplnkovej ochrany“.

39. Žalobca v priebehu konania poukázal na to, že vo februári 2018 bol unesený neznámymi osobami
a bol presvedčený, že tento únos súvisel s jeho majetkovými spormi so strýkom a že jeho strýko bol

s únoscami nejako prepojený. Správny súd tu považuje za potrebné uviesť, že žalobca vôbec nevidel
údajných únoscov (podľa jeho tvrdení buď mali aj s bratom zaviazané oči, alebo im pri výsluchu svietili
do očí) pričom nevedel presne povedať ani to, ako dlho ho zadržiavali, kde a pod. Žalobca však tvrdil,
že sa ich počas výsluchu údajní únoscovia pýtali, že prečo majú problémy so svojimi príbuznými a mali
im aj klásť otázky politického charakteru (mali sa ich pýtať na účasti na demonštráciách, na postoje voči

prezidentovi, či možné väzby s Moslimským bratstvom), čo malo predstavovať podľa žalobcovho názoru
snahu pripísať im opozičné politické aktivity/názory. Podľa správneho súdu v konaní nebolo žiadnym
spôsobom preukázané, že by predmetný údajný únos vykonali policajti, iné bezpečnostné zložky Egypta
aleboštátnyzamestnancištátnychorgánovEgypta,akosatosnažilpredostrieťžalobca.Akbyajsprávny
súd pripustil, že k únosu žalobcu a jeho brata skutočne došlo, tak príčinou predmetného únosu bol

výlučne rodinný majetkový konflikt (strýko si najal nejakých neznámych mužov, aby vystrašili žalobcu a
jeho brata s cieľom dostať sa k ich majetku). Napokon ak by aj správny súd pripustil, že žalobcov strýko
do predmetného údajného únosu zapojil nejakých policajtov, tak správny súd má potom za to, že štátne
inštitúcie boli v tomto kontexte využité ako prostriedok riešenia osobného (rodinného) sporu a ich postup
predstavuje individuálne zneužitie verejnej moci a nie prejav cielenej štátnej represívnej politiky voči

žalobcovi ako nositeľovi určitého politického presvedčenia. Navyše správny súd uvádza, že samotná
skutočnosť, že počas údajného únosu boli žalobcovi údajne kladené otázky s politickým obsahom,
nevedie k záveru o imputovaní politického názoru. K tomu správny súd uvádza taktiež to, že pripisované
politické presvedčenie musí byť dôvodom zásahu a nie len jeho dodatočnou interpretáciou. Správny súdv tejto súvislosti považuje za potrebné taktiež poukázať na to, že žalobca nikdy nebol členom žiadnej
politickej strany, hnutia a pod. a nikdy žiadne politické aktivity nevykonával, pričom nikdy nebol v Egypte
zatknutý alebo odsúdený. Žalobca vyštudoval v Egypte poľnohospodársku fakultu a právo, pričom

počas štúdií žalobca nikdy nemal žiadne problémy, nebolo proti nemu vedené žiadne trestné konanie.
Tvrdenie žalobcu o údajnom jeho držaní cca mesiac v Egypte neznámymi osobami, pričom sa žalobca
vlastne na nič prakticky nepamätá a ani nevie prečo tam bol, je rovnako ako v podstate takmer všetky
jeho tvrdenia a príbehy len ničím nepreukázané tvrdenie so značnou mierou pochybností, či k takému
niečomu vôbec niekedy došlo. Pochybnosti správneho súdu o reálnom vykonaní predmetného únosu sú

umocnené aj tým, že žalobcu a jeho brata po výsluchu bez uvedenia dôvodu údajne prepustili, pričom
potom už ich nikto viac nekontaktoval. Žalobca s bratom nenahlásili údajný únos ani na polícii a žalobca
sa po údajnom únose v Egypte navyše zdržiaval až do októbra 2018 bez problémov a následne bez
akýchkoľvek problémov mohol opustiť krajinu pôvodu na svoj platný legálny pas a následne sa vrátiť
zo zahraničia do Egypta a znovu potom vycestovať do zahraničia. Správny súd k uvedenému opätovne
poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sak/3/2025 zo

dňa 22.05.2025, podľa ktorého „samotná skutočnosť zlých rodinných vzťahov alebo osobných konfliktov
nemôže zakladať dôvod na udelenie azylu.“

40. V nadväznosti na uvedené správny súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Sža/17/2008 zo dňa 19.08.2008, podľa ktorého „problémy so súkromnými osobami

nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ politický systém v krajine dáva možnosť domáhať
sa svojich práv pred štátnymi orgánmi.“ K tomuto správny súd konštatuje, že žalovaný správne v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na možnosti domáhania sa ochrany v krajine Egypt,
konkrétne aj ochrany práv žalobcu zákonnou cestou, ktorú však žalobca nevyužil a zvolil alternatívu
opustenia krajiny. Podľa správneho súdu si žalovaný zaobstaral k tejto problematike dostatok správ

(aj polytematickú správu o krajine Egypt zo dňa 02.10.2025) a informácií, z ktorých je zrejmé, že
každý občan Egypta sa môže domáhať ochrany svojich práv, vrátane práva na život a ochrany svojej
osobnosti, pričom čo sa týka dostupnosti vnútroštátnej ochrany v krajine pôvodu žalobcu, Egypt je
demokratická krajina, ktorá zákonným spôsobom chráni bezpečnosť svojich obyvateľov. Egyptská
legislatíva sa zameriava na ochranu dôstojnosti jednotlivcov a kriminalizuje slovné vyhrážky. Tresty

za tieto činy sa líšia v závislosti od závažnosti hrozby, pričom môžu byť rôzne - od miernych až po
prísne. V egyptskom právnom systéme sú nielen fyzické útoky, ale už aj slovné vyhrážky považované
za trestný čin, čo odráža snahu chrániť jednotlivcov pred psychickou ujmou. Z polytematickej správy
vyplýva, že podľa Egyptského trestného poriadku (zákon č. 150 z roku 1950) článku 24 policajti justičnej
polície musia prijímať hlásenia a sťažnosti týkajúce sa trestných činov a ihneď ich postúpiť prokuratúre;

musia získať potrebné informácie, vykonať vyšetrovanie a prijať opatrenia na ochranu dôkazov; všetky
úkony musia byť zdokumentované v zápisniciach, ktoré podpíšu, a musia obsahovať čas, miesto,
podpisy svedkov a znalcov; zápisnice spolu s dokumentmi a zaistenými predmetmi musia byť zaslané
prokuratúre. Vzhľadom na uvedené správny súd považuje policajný a súdny systém v Egypte za funkčný
a radoví občania sa môžu domáhať ochrany svojich práv v rámci krajiny (žalobca nikdy nebol osobou

s politickým profilom, ale bol len radovým občanom). Správny súd v tejto súvislosti poukazuje taktiež
na to, že rovnako ako je vyššie uvedené bolo postupované aj v prípade žalobcu z roku 2017, kedy
sa mal žalobca a jeho brat pohádať so strýkom, bratrancami a inými ľuďmi, pričom žalobcovi bratia
mali utrpieť poranenie nožom, ktorý žalobca skutočne nahlásil na polícii a polícia jeho sťažnosť/trestné
oznámenie aj reálne prijala (spísali s ním zápisnicu). Správny súd tu rovnako ako žalovaný uvádza,

že to, že ani po troch mesiacoch nedostal žalobca ohľadom uvedenej záležitosti žiadne vyjadrenie,
neznamená, že bola žalobcovi vnútroštátna ochrana odopretá. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje
na to, že predmetné trestné oznámenie bolo vybavené príslušnou políciou po štyroch mesiacoch od
jeho podania, a to s výstupom, že predmetná osoba, ktorá ich mala napadnúť, vôbec nebola v meste
Qalyubiyya, ale sa nachádzala niekde inde. Správny súd k uvedenému taktiež konštatuje, že pokiaľ mal

žalobca podozrenie z nedostatočného alebo pasívneho prešetrovania políciou, mohol podať sťažnosť
na nadriadený orgán a domáhať sa ochrany svojich práv zákonnou cestou v rámci krajiny pôvodu;
túto alternatívu však žalobca nevyužil a radšej sa z miesta bydliska presídlil do C. a následne krajinu
pôvodu opustil. Z vyššie uvedených skutočností je podľa názoru správneho súdu zrejmé, že namiesto
vnútroštátnej ochrany, ktorá bola v žalobcovom prípade dostupná, zvolil žalobca alternatívu opustenia

krajiny a hľadania medzinárodnej ochrany v zahraničí. Podľa správneho súdu žalobca mohol svoje
problémy so strýkom riešiť v rámci zákonných prostriedkov v Egypte a nebol nútený z Egypta odísť.
Správny súd je vzhľadom na vyššie uvedené taktiež toho názoru, že žalobca mohol v prvom rade riešiť
svoje údajné problémy v rámci Egypta (využiť všetky možné formy ochrany práv) a nie opustiť krajinupôvodu (opustil ju navyše až po viac ako pol roku po údajnom únose). Pretože tak nekonal, neprejavil
dostatočný záujem o ochranu svojej osoby v domovskej krajine, pričom vnútroštátna ochrana má vždy
prednosť pred ochranou medzinárodnou, nie je možné aplikovať inštitút azylu na riešenie žalobcových

údajných problémov. Zmyslom azylu nie je poskytnúť ochranu pred akýmkoľvek negatívnym javom v
krajine pôvodu. Z informácií o krajine pôvodu nevyplynulo, že by vnútroštátna ochrana bola v krajine
nedostupná a ani sám žalobca neuviedol, že by márne uplatnil všetky dostupné prostriedky ochrany,
ktoré mal k dispozícii. Namiesto toho sa rozhodol vycestovať z územia Egypta. Preto nie je možné
dospieť k záveru, že by žalobcove obavy z prenasledovania, ktoré subjektívne pociťuje, mohli byť

opodstatnené.

41. V nadväznosti na vyššie uvedené správny súd konštatuje taktiež to, že skutočný dôvod odchodu
žalobcu z Egypta je veľmi otázny. Podľa názoru správneho súdu, ak by žalobca z krajiny pôvodu odišiel
výlučnezdôvoduochranysvojejbezpečnosti,takbyrozhodnepožiadaloazylnaUkrajinebezprostredne
po príchode do tejto krajiny, čo však žalobca neurobil, nakoľko na Ukrajine chcel študovať a za týmto

účelom aj zlegalizovať svoj pobyt v tejto krajine. Správny súd tu poukazuje aj na to, že po nútenom
návrate žalobcu z Ukrajiny v roku 2018, žalobca opäť bez akýchkoľvek problémov opustil Egypt na
vlastný legálny pas. Z tvrdení žalobcu vyplýva, že skutočným dôvodom prečo sa tak žalobca snažil o
legalizáciu jeho pobytu na Ukrajine bolo to, aby po získaní povolenia na pobyt mohol previesť z Egypta
peniaze.Keďžesažalobcovinepodarilovybaviťlegalizáciupobytucezjehoštúdium,takprestalštudovať

a určitú dobu sa na Ukrajine zdržiaval nelegálne. Následne, aby sa vyhol vyhosteniu z Ukrajiny, po
rade nejakého L., požiadal na Ukrajine o azyl. Tu správny súd zdôrazňuje, že žalobca požiadal o azyl
na Ukrajine až v roku 2020, pričom na Ukrajine sa zdržiaval už od roku 2018. Keďže žalobcovi bola
predmetná žiadosť o azyl na Ukrajine zamietnutá, tak voči tomu rozhodnutiu podal žalobca odvolanie,
ktoré mu bolo v roku 2025 zamietnuté. Následne, aby sa žalobca vyhol vyhosteniu, tak mu jeho právny

zástupca poradil, aby požiadal o azyl na Slovensku. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je podľa názoru
správneho súdu zrejmé, že o medzinárodnú ochranu na Ukrajine a následne aj na Slovensku žalobca
požiadal účelovo s cieľom zlegalizovať svoj pobyt v týchto krajinách (a aj s cieľom po získaní pobytu
previesť peniaze z Egypta).

42. Ďalej správny súd uvádza, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný správne analyzoval
taktiež bezpečnosť návratov žiadateľov o udelenie azylu do krajiny pôvodu Egypt, pričom z informácií zo
Správy o krajine pôvodu vyplýva, že Egypt je Európskou úniou považovaný za „bezpečnú tretiu krajinu“
pre návraty azylantov, ktorých žiadosti boli v Európe zamietnuté - prostredníctvom IOM sú návraty do
krajiny pôvodu Egypt podporované aj sociálno-ekonomickou reintegráciou v Egypte už od roku 2011.

Správny súd mal ďalej z polytematickej správy o Egypte zo dňa 02.10.2025 za preukázané, že opustenie
krajiny Egypt a ani dlhodobý pobyt v zahraničí nie sú trestným činom, pričom v egyptskom trestnom
zákonníku nie je ani zmienka o tom, že by egyptskí občania mohli byť stíhaní za to, že v zahraničí
požiadali o medzinárodnú ochranu - Egypt je navyše signatárom Všeobecnej deklarácie ľudských práv,
ktorá v článku 14 zakotvuje právo vyhľadať a získať v iných krajinách azyl pred prenasledovaním.

Správny súd v tejto súvislosti konštatuje, že aj Egypt ako signatár uvedenej deklarácie musí umožniť
svojim občanom žiadať o azyl v zahraničí bez toho, aby boli pri návrate nejakým spôsobom za uvedený
skutok postihovaní – uvedené vyplýva aj z Eurostatu, v zmysle ktorého nelegálni egyptskí migranti sú z
viacerých európskych krajín (Taliansko, Nemecko, Francúzsko ...) nútene deportovaní do krajiny pôvodu
a v žiadnych verejne dostupných zdrojoch neboli nájdené informácie o zlom zaobchádzaní s egyptskými

občanmi po ich návrate zo zahraničia (okrem prípadov, kedy išlo o účastníkov na demonštráciách
alebo politické profily - správny súd tu zdôrazňuje, že z dostatočne a riadne zisteného skutkového
stavu žalovaným je zrejmé, že žalobca bol a je len bežným občanom Egypta, ktorý sa nikdy žiadnej
demonštrácie nezúčastnil, nikdy nebol členom politickej strany, hnutia, ani ničoho podobného a nikdy
nevyvíjal ani žiadne iné politické aktivity; tvrdenia žalobcu o údajnom pripisovaní politických názorov zo

strany štátnych orgánov jemu sú už z vyššie uvedených dôvodov absolútne nedôvodné, nepreukázané
a účelovo vykonštruované). Správny súd je toho názoru, že vzhľadom na to, že žalobca počas pobytu
v Egypte nevyvíjal žiadne aktivity, na základe ktorých by mohol byť záujmovou osobou v hľadáčiku
egyptských štátnych orgánov v prípade jeho návratu, tak nie je ani relevantný dôvod, že by nejakému
stíhaniu čelil kvôli tomu, že sa dlhodobo zdržiaval v zahraničí, alebo že by tam žiadal o medzinárodnú

ochranu. Na základe uvedených skutočností má správny súd za to, že v prípade návratu žalobcu do
krajiny pôvodu by v súvislosti s opustením Egypta a hľadaním medzinárodnej ochrany v zahraničí
žalobca nečelil žiadnym problémom so štátnymi orgánmi a jeho obavu z možných postihov možno
považovaťzaneopodstatnenú.Skutočnosť,žesažalobcupravdepodobnebudúnahraniciachEgyptapojehopríchodepýtať,prečožiadaloazylnaUkrajine,neznamená,žebysamalojednaťoprenasledovanie
z azylovo relevantných dôvodov.

43. V nadväznosti na vyššie uvedené správny súd taktiež uvádza, že tvrdenie žalobcu, že by mohol
byť vypočúvaný a obvinený zo „šírenia falošných správ o Egypte“ z dôvodu, že egyptské štátne orgány
majú informácie o jeho žiadosti o azyl na Ukrajine, čo by sa mohlo vzťahovať na článok 80 písm.
d) egyptského trestného zákona, je zjavne neopodstatnené a nepodložené, založené len na jeho
hypotetických domnienkach (podľa správneho súdu značná väčšina žalobcových tvrdení je založená len

na domnienkach a ničím nepreukázaných tvrdeniach).

44. Správny súd záverom uvádza, že po komplexnom preskúmaní prípadu žalobcu má za to, že
v žalobcovom prípade nebolo preukázané, že by v krajine pôvodu bol prenasledovaný z rasových,
národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo
príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako je to

uvedené v § 8 zákona o azyle. Správny súd je taktiež toho názoru, že nebolo objektívne preukázané
ani to, že by žalobcovi prenasledovanie z azylovo relevantných dôvodov mohlo hroziť v prípade návratu
do krajiny jeho pôvodu.

45. Správny súd mal ďalej za preukázané, že žalovaný pri svojom rozhodovaní nezanedbal ani

posúdenie otázky poskytnutia doplnkovej ochrany. Jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu
ochranu tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z
dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce, požadovať
ich vycestovanie.

46. Čo sa týka doplnkovej ochrany, tak správny súd má za to, že žalovaný sa v predmetnej veci
dostatočným spôsobom zaoberal všetkými troma formami vážneho bezprávia, pričom zistené poznatky
v tomto smere aj správne vyhodnotil tak, že žalobcovi ani v jednom prípade vážne bezprávie v krajine
jeho pôvodu nehrozí. Zo spisového materiálu mal správny súd za preukázané, že síce sa trest smrti v
Egypte zákonne praktikuje, no žalobca sa v krajine jeho pôvodu nikdy nedopustil takého konania, za

ktoré by mu takáto forma trestu mohla byť uložená. Správny súd je rovnako ako žalovaný aj toho názoru,
že žalobcovi nehrozí v prípade jeho návratu do Egypta zo strany štátnych alebo neštátnych orgánov ani
druhá forma vážneho bezprávia, a to tá, že by mohol byť vystavený mučeniu alebo neľudskému, alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu, alebo trestu. Správny súd poukazuje na to, že egyptská ústava zakazuje
akúkoľvek formu mučenia či neľudského, ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania, a preto možno

objektívne konštatovať, že aj táto forma vážneho bezprávia je v prípade návratu žalobcu do krajiny
jeho pôvodu vylúčená. Žalobca v krajine pôvodu zo strany štátnych alebo neštátnych orgánov nečelil
žiadnym praktikám mučenia alebo neľudského zaobchádzania, a preto nie je relevantný dôvod sa ani
domnievať, že by im mohol čeliť v prípade jeho návratu do Egypta. Žalobca síce počas konania poukázal
na dva incidenty, ktoré mali súvisieť s majetkovými spormi so strýkom, pri ktorých údajne žalobca čelil

neľudskému zaobchádzaniu, no v oboch prípadoch reálne išlo o súkromný rodinný majetkový spor
(strýko sa chcel takouto formou dostať k majetku žalobcu a jeho bratov). Žalobca nahlásil na polícii
iba prvý incident, pri ktorom boli jeho bratia poranení nožom, pričom ten bol riadne behom štyroch
mesiacov prešetrený štátnymi orgánmi Egypta s výsledkom, že žalobcove obvinenie sa nezakladá
na pravde, nakoľko ten, čo to mal spáchať, sa ani nenachádzal v tom čase v danom meste, teda z

príslušného vyšetrovania vyplynulo, že žalobcove tvrdenia sa nezakladali na pravde; druhý incident -
údajný únos žalobcu, o ktorého reálnom uskutočnení má správny súd určité pochybnosti, žalobca ani
len nenahlásil na polícii, pričom žalobca mal v krajine jeho pôvodu dostatočné zákonné možnosti na
zaistenie individuálnej bezpečnosti a zabránenie tomu, aby sa útoky voči jeho osobe viac neopakovali.
Žalobca sa však preukázateľne (pri tomto údajnom incidente) ani nesnažil ich využiť a radšej dobrovoľne

opustilEgypt,avšakažpoviacakopolrokupoúdajnomvykonanípredmetnéhoúnosu-údajníúnoscovia
ho pustili údajne len tak, bez uvedenia dôvodu, pričom sa mu nič nestalo (žalobca absolútne bez
problémov legálne odišiel z Egypta na vlastný legálny pas, potom sa aj bez problémov vrátil do Egypta
a zase bez akýchkoľvek problémov znovu krajinu Egypt opustil; je vhodné tu spomenúť aj to, že žalobca
pricestoval na Ukrajinu v roku 2018, pričom o azyl požiadal až v roku 2020).

47. Správny súd taktiež konštatuje, že žalovaný sa správne zaoberal aj tým, či by žalobca v prípade jeho
návratu do Egypta mohol byť reálne, vážne a individuálne ohrozený na živote alebo nedotknuteľnosti
jeho osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojenéhokonfliktu. Z dostupných informácií, ktoré sú obsahom spisového materiálu, vyplýva, že bezpečnostná
situácia v Egypte je v súčasnej dobe stabilizovaná (a to aj ku dňu vydania tohto rozsudku). Oficiálne v
krajine Egypt neprebieha žiadny vnútroštátny alebo medzinárodný ozbrojený konflikt, v rámci ktorého by

žalobcovi v prípade jeho návratu hrozilo vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti
osoby z dôvodu svojvoľného násilia, ako ďalšej formy vážneho bezprávia. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti správny súd má za to, že žalovaný správne nepristúpil v žalobcovom prípade k poskytnutiu
doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, keďže na to neboli žiadne dôvody.

48. Správny súd v súhrne zistil, že žalobcom uvádzané dôvody v jeho žiadosti o udelenie azylu nemožno
podradiť pod pojem existencie opodstatnených obáv v krajine pôvodu z prenasledovania z politických
dôvodov. Taktiež je podľa správneho súdu v kontexte vyjadrení žalobcu v konaní o udelenie azylu
dostatočne zistený skutkový stav žalovaným a správne vyhodnotené dôkazné prostriedky žalovaným
v napadnutom rozhodnutí. Správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je
zákonné a žalovaný správne a zákonne konštatoval, že žalobca nespĺňa zákonné podmienky na

udelenie azylu, pričom nespĺňa ani podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany.

49. Správny súd má za to, že žalovaný pri posudzovaní prípadu žalobcu postupoval v súlade s platnou a
účinnou právnou úpravou, zohľadnil všetky vyhlásenia žalobcu, dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny
pôvodu, jeho postavenie a osobné pomery. V administratívnom konaní bol dostatočne zistený skutkový

stav veci a na jeho základe bol vyvodený aj správny právny záver, s ktorým sa súd v celom rozsahu
stotožňuje. Napadnuté rozhodnutie zodpovedá zákonu aj po formálnej stránke. Žalovaný sa podľa
názoru správneho súdu dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými, pre posúdenie predmetnej
veci rozhodujúcimi skutočnosťami, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, a to citáciou
dotknutých právnych noriem, ako aj ich logickým výkladom a správnym aplikovaním na prejednávaný

prípad. V jeho postupe neboli zistené také procesné pochybenia, ktoré by mali za následok nezákonnosť
napadnutého rozhodnutia. Z uvedeného správny súd uzavrel, že žalovaný správne vyhodnotil zistený
skutkový stav a na tento správne aplikoval ustanovenia zákona o azyle majúc za to, že žalobca nesplnil
podmienky pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky v zmysle § 8 zákona o azyle a zároveň
nesplnil podmienky ani na poskytnutie doplnkovej ochrany.

50. Pokiaľ ide o výroky napadnutého rozhodnutia v časti o neudelení azylu za účelom zlúčenia rodiny a
neposkytnutí doplnkovej ochrany za účelom zlúčenia rodiny, žalobca netvrdil, že by na území Slovenskej
republiky mal rodinných príslušníkov v zmysle § 10 ods. 1 a § 13b ods. 1 zákona o azyle, ktorým bol
udelený azyl alebo poskytnutá doplnková ochrana, a nevyplýva to ani z administratívneho spisu. Keďže

však žalobca žiadal zrušiť celé napadnuté rozhodnutie, tak správny súd uvádza, že aj v tejto časti
považuje žalobu žalobcu za nedôvodnú.

51. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalobu ako
nedôvodnú podľa § 219 SSP zamietol.

52. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP, a žalovanému, ktorý bol v konaní
úspešný v celom rozsahu právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému voči žalobcovi
nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať.

Poučenie:

: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť.
Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a
podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov
konania. (§ 443 SSP).
Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o

dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439
ods. 3 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanierozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je

žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).