Uznesenie – Pracovné právo ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. apríl 2026

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/124/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6623203381
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Dzúriková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2026:6623203381.4

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a členov
senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.
XXXXXXX XXXX, bytom C., D. XXX/XX, právne zastúpený Advokátska kancelária BUGRI s.r.o., so
sídlom Zvolen, Námestie SNP 14/23, IČO: 56 434 995, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo vnútra SR, Bratislava, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 5 597,31 eur s

príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 16C/62/2023-429
zo dňa 8. októbra 2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného Lučenec č. k. 16C/62/2023-429 zo dňa 8. októbra 2025 z r u š u j
e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Lučenec (ďalej aj len „súd prvej inštancie“ alebo aj

„okresný súd“) rozhodol tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 5.597,31 eur v lehote 3 dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia (výrok I.), žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu o výške trov konania.
1.1Súdprvejinštancieuviedol,žeuznesenímKrajskéhosúduvBanskejBystricič.k. 15Co/43/2025-379
zo dňa 4. júna 2025 bolo zrušené uznesenie súdu prvej inštancie č. k 16C/62/2023-334 zo dňa 24.
februára 2025 o prerušení konania.

1.2 Súd prvej inštancie doslovne prekopíroval obsah žaloby, vyjadrenia k žalobe a repliky v rozsahu
85 strán.
1.3 Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámením rozhodnutia o vymenovaní do stálej štátnej
služby zo dňa 09.11.2011 č. XXX/X/XXXX, oznámenie o výške a zložení platu, tabuľkou za žalované
obdobie 08/2020 - 06/2023, rozpisu pracovnej pohotovosti žalobcu - rozpisu služieb E. C. - F., výplatných
pások za obdobie od 08/2020 - 06/2023, výsluchom žalobcu a zistil tento stav.

1.4 Z výplatných pások, z plánu služieb a z výplatnej pásky súd zistil, že za obdobie august 2020 -
december 2020 predstavuje u žalobcu fond pracovného času 876 hodín, určená pracovná pohotovosť (§
92 ods. 1 zákona o HaZZ) 269,30 hodín a nariadená služobná pohotovosť (§ 92 ods. 2 zákona o HaZZ)
12 hodín. Služobná pohotovosť určená a nariadená činí 281,30 hodín. Na uvedené časové obdobie roku
2020 pripadá v priemere 21,86 pracovných týždňov (153 dní), čo v prípade žalobcu znamená, že za
uvedený časový úsek roku 2020 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 52,94 hodín (1157,30

hodín:21,86týždňov).Zaobdobiejanuár2021-december2021predstavujeužalobcufondpracovného
času 1990,60 hodín, určená pracovná pohotovosť 568,62 hodín a nariadená služobná pohotovosť 1,57
hodín. Služobná pohotovosť určená a nariadená činí 570,19 hodín. Na uvedené časové obdobie roku
2021 pripadá v priemere 52,14 pracovných týždňov, čo v prípade žalobcu znamená, že za uvedený
časový úsek roku 2021 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 49,11 hodín (2560,79 hodín :
52,14 týždňov). Za obdobie január 2022 - december 2022 predstavuje u žalobcu fond pracovného času

1930 hodín, určená pracovná pohotovosť 683,05 hodín a nariadená služobná pohotovosť 2,77 hodín.
Služobná pohotovosť určená a nariadená činí 685,82 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2022pripadá v priemere 52,14 pracovných týždňov, čo v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový
úsek roku 2022 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 50,17 hodín (2615,82 hodín : 52,14
týždňov). Za obdobie január 2023 - jún 2023 predstavuje u žalobcu fond pracovného času 975 hodín,

určená pracovná pohotovosť 325,05 hodín a nariadená služobná pohotovosť 3,75 hodín. Služobná
pohotovosť určená a nariadená činí 328,80 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2023 pripadá v
priemere 25,86 pracovných týždňov, čo v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek roku
2023 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 50,42 hodín (1303,80 hodín : 25,86 týždňov).
1.5 Súd prvej inštancie skonštatoval danosť právomoci súdu rozhodnúť v predmetnej veci, ako aj

dostatok miestnej príslušnosti. Uviedol, že žalovaná je v spore pasívne vecne legitimovaná. Prijal záver
o pôsobnosti Smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „Smernica“) na prejednávaný prípad. Súd prvej
inštancie dospel k záveru, že zák. č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „Zákon
ohasičskomzbore“)umožňovalzamestnávateľovivrozporesčl.2Smernicenezapočítaťneaktívnučasť
služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť pracovný čas tak, že tento presiahne hranicu

stanovenú čl. 6 písm. b) Smernice. Súd prvej inštancie skonštatoval danosť základu nároku žalobcu na
náhradu škody v dôsledku porušenia jeho práv vyplývajúcich z čl. 6 písm. b) v spojení s čl. 2 Smernice.
1.6 Súd prvej inštancie uviedol, že z dokladov predložených žalobcom vyplynulo, že pri určovaní
pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu
týždenného priemerného pracovného času v rozhodnom období (august 2020 – jún 2023), a preto

pristúpil súd prvej inštancie k odškodneniu žalobcu analogicky podľa § 13 Občianskeho zákonníka,
poukazujúc na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14Co/98/2024-323. Keďže žalobca
výpoveďou v spojení s listinnými dokladmi preukázal, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý
je v rozpore s právom únie prichádza o voľný čas, súd prvej inštancie ako primeraný výšku ujmy priznal
sumu 5 597,31 eur, vyčíslenej podľa počtu hodín pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli

započítané do služobného času, a ktoré násobil rozdielom medzi odmenou za pohotovosť podľa § 122
ods. 2 a podľa § 122 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore. Súd prvej inštancie považoval za nesporné,
že žalobca odslúžil 1 846,02 hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do služobného
času. K námietke žalovanej o nezohľadnení doby PN a doby dovolenky sa súd prvej inštancie priklonil
k názoru žalobcu, že pri výpočte maximálneho týždenného pracovného času sa uvedené nezahŕňa (čl.

16 Smernice).
1.7 V závere súd prvej inštancie skonštatoval, že k ujme na právach žalobcu dochádzalo každým
kalendárnym mesiacom za žalované obdobie tým, že nebol dodržaný limit pracovného času podľa čl. 6
písm.b)Smernice,atozdôvodunesprávneprevzatejSmernicedoprávnehoporiadkuSR.Pretovcelom
rozsahu žalobe vyhovel a o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanej, ako

procesne neúspešnej strane sporu, uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia súdneho úradník o výške trov konania.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná odvolanie, a to z dôvodov podľa § 365 ods.
1 písm. b), d), f), h) CSP, pričom uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie napáda v celom rozsahu

a žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne.
2.1Vprvomradenamietlanedostatokriadnehoodôvodneniarozsudkuvsúvislostisporušenímprávana
spravodlivý proces. Žalovaná v nadväznosti na to, vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu, uviedla, že
rozporuje základné skutkové tvrdenia obsiahnuté v napadnutom rozsudku a zotrváva na svojej právnej
a skutkovej argumentácii konštante zastávanej od počiatku konania.

2.2 K otázke pracovného času uviedla, že namieta spôsob ako sa súd vysporiadal s jej námietkou
o nezohľadnení doby PN a dovolenky. K tomu dodala, že súdy pri skúmaní toho, čo je pracovným časom
a odpočinkom sa musia v obdobných sporoch zaoberať nie len skúmaním toho, či služobná pohotovosť
je pracovným časom, ale aj tým, či dni ako riadna ročná dovolenka, dodatková dovolenka, dovolenka za
sviatok bez odpočtu, náhradné voľno za prácu vo sviatok a pod. sú časom odpočinku.

2.3 V otázke nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uviedla, že žalobcu v spore zaťažuje dôkazné
bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať skutočnosti, z ktorých vyplýva, že mu v dôsledku
nesprávnej transpozície Smernice a následného prekročenia maximálneho týždenného pracovného
času vznikla nemajetková ujma. Namietla, že súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neodôvodnil
výšku nemajetkovej ujmy. Doposiaľ nebol preukázaný zásah do súkromného, rodinného života žalobcu.

V tomto smere poznamenala, že pri určení výšky ujmy musí súd zohľadňovať aj iné finančné
kompenzácie, ako aj prihliadnuť na osobu žalobcu, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, závažnosť ujmy a okolnosti za akých k nej došlo, závažnosť následkov.2.4 Žalovaná poukázala na skutočnosť, že žalobca pred nástupom do hasičského zboru bol riadne
oboznámený s náplňou práce, s nerovnomerným pracovným časom, a preto nemožno pracovné
vyťaženie vnímať v súvislosti s nerovnomerným pracovným časom na jej ťarchu.

2.5 V neposlednom rade namietla, že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal, nevyjadril k jej
podaniu zo dňa 8. septembra 2025, ktorým sa vyjadrovala k podaniu žalobcu zo dňa 4. septembra
2025. V predmetnom podaní (zo dňa 8. septembra 2025) pritom žalovaná prepočítala doplnené tabuľky
žalobcu.
2.6 Na záver sa žalovaná nestotožnila s názorom súdu, ktorý v napadnutom rozhodnutí uvádza,

že sa počas pandémie COVID-19 v rámci plánovania služieb nič nezmenilo. Žalovaná bola názoru,
že práve núdzový stav vyhlásený počas pandémie mal svoje opodstatnenie, a to aj v súvislosti so
spomenutým plánovaním služieb. Poukázala pritom na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.
k. 14Co/58/2025-359. Dodala, že s ohľadom na núdzový stav, podľa zásady proporcionality je v tomto
prípade na miske váh položený všeobecný záujem spoločnosti.

3. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý uviedol, že
rozsudok považuje za vecne správny a dodal, že z odvolania žalovanej nie je zrejmé, čo a v akom
rozsahu namieta čo do správnosti skutkových zistení. Žalobca bol názoru, že žalovaná tieto nijako
konkrétne, kvalifikovane, resp. účinne nepoprela, a teda tieto sa v dôsledku toho majú považovať za
nesporné, pretože nestačí skutkové tvrdenia len všeobecne spochybniť. Žalovaná na rozdiel od iných

sporov nikdy nepredložila žiadne tabuľky, prepočty či ani len nejaké skutkové tvrdenia a nikdy tak
účinne nepoprela jeho rozhodujúce tvrdenia o pracovnom čase, počte odpracovaných hodín služobnej
pohotovosti, o priemernom týždennom pracovnom čase v žalovanom období. Zdôraznil, že žalovanej
podanie zo dňa 8. septembra 2025 nebolo v konaní nikdy predložené. I napriek tomu, že odvolací
súd v žiadnom zo zrušujúcich uznesení žiadnym spôsobom nespochybnil správnosť rozhodujúcich

skutkových tvrdení a výpočtov priemerného týždenného pracovného času v žalovanom období, žalobca
z dôvodu procesnej opatrnosti predložil súdu prvej inštancie spolu s podaním zo dňa 4. septembra
2025 aj nový výpočet priemerného týždenného pracovného času v žalovanom období. V tomto
výpočte zohľadnil právne názory senátov odvolacieho súdu v Banskej Bystrici (14Co, 16Co, 17Co),
ktoré v posledných rozhodnutiach čiastočne zmenili svoj predtým ustálený názor na spôsob výpočtu

apreukázaniaprekročenia48hlimitupriemernéhotýždennéhopracovnéhočasu.Vrámcitohtoprepočtu
prepočítaval v 6 mesačných referenčných obdobiach. Zároveň už nevychádzal z fondu pracovného
času a do výpočtu zahrnul len tie časové obdobia, ktoré podľa senátov odvolacieho súdu napĺňajú
znaky pojmu pracovný čas. Aj z tohto výpočtu vyplynulo, že došlo k prekročeniu limitu 48 h v každom
z referenčných období. Žalobca poukázal na skutočnosť, že nie len tento nový výpočet a skutkové

tvrdenia neboli žalovanou spochybnené, ale obdobne žalovaná ani žiadny iný predchádzajúci výpočet
(či už ten v žalobe, alebo ten, ktorý bol uvedený v podaní zo dňa 24. novembra 2023 – v žalobnej replike)
kvalifikovane a účinne nespochybnila. Na záver zdôraznil, že už len samotná strata času na odpočinok
zakladá podľa rozhodovacej praxe Súdneho dvora Európskej únie nárok na náhradu škody porušením
čl. 6 písm. b) Smernice bez toho, aby k tomuto následku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší následok

na osobnostných právach (C-243/09).

4. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná (odvolacia replika), ktorá nad rámec argumentov
produkovaných už v odvolaní uviedla, že dňa 9. septembra 2025 podala na súd prvej inštancie podanie
označené ako „vyjadrenie žalovaného k podaniu žalobcu zo dňa 04.09.2025“, v rámci ktorého sa

žalovaná vyjadrovala ku novo predloženým prepočtom žalobcu, pričom do prípravy tohto podania
žalovaná nemala vedomosť o tom, že predmetné podanie nebolo súdu prvej inštancie doručené, čo
odôvodnila technickými problémami elektronického softwaru; za účelom preukázania predložila dve
listiny .

5. K vyjadreniu žalovanej sa vyjadril žalobca (odvolacia duplika) prostredníctvom svojho právneho
zástupcu, ktorý nad rámec argumentov produkovaných už vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že
žalovanou predložené podanie zo dňa 8. septembra 2025 je neprípustná novota. Z predložených
dôkazov nevyplýva, že by nedoručenie podania zo dňa 8. septembra 2025 bolo výsledkom technického
zlyhania softwaru, naopak vyplýva z toho len to, že žalovaná zabudla dané podanie pripojiť ako prílohu

k odosielanej správe súdu prvej inštancie.

6. V dôsledku odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie jeprípustné (§ 358 CSP „a contrario“), bolo podané včas, oprávnenou stranou, (§ 359, § 362 ods. 1 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), vec
preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade

s ustanovením § 385 ods. 1 „a contrario“ rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

8. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa v zmysle žaloby domáha náhrady nemajetkovej ujmy
vo výške 5 597,31 eur s príslušenstvom, a to z titulu porušenia práva Európskej únie ako následku
nesprávne transponovanej Smernice vo vzťahu k Zákonu o hasičskom zbore, dôsledkom čoho malo

dôjsť u žalobcu k porušeniu jeho práva na maximálny priemerný týždenný pracovný čas v rozsahu 48 h.
Žalovaným obdobím je august 2020 – jún 2023 (ďalej len „žalované obdobie“ alebo „rozhodné obdobie“).
Základ nároku žalobca odôvodňoval tvrdením, že žalovaná ako členský štát Európskej únie neprijala
v rozhodnom období nevyhnuté opatrenia, ktoré by v súlade so Smernicou považovali čas služobnej
pohotovosti za pracovný čas pre účely rozvrhnutia pracovného času rešpektujúc maximálny priemerný

týždenný pracovný čas v rozsahu 48 h. Žalobca v tomto smere tvrdil, že v žalovanom období odpracoval
1866,11 h služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času v dôsledku čoho
došlo v jeho prípade k prekročeniu priemerného týždenného pracovného času v rozhodnom období.
8.1 Súd prvej inštancie rozhodol vo veci v poradí prvým rozsudkom sp. zn. 16C/62/2023 zo dňa
20. decembra 2023, ktorý bol uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/18/2024

zo dňa 28. mája 2024 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie z dôvodu, že súd prvej inštancie
pri rozhodnutí a jeho odôvodnení posudzoval žalobou uplatnený nárok významne ultra petit, ktorým
postupom a odôvodnením zároveň nahradil procesnú aktivitu žalobcu, čím pozitívne zvýhodnil žalobcu
oproti žalovanému a zároveň svojím postupom porušil i zásadu rovností strán sporu.
8.2 Súd prvej inštancie rozhodol vo veci v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 16C/62/2023 zo dňa 14.

augusta 2024, ktorý bol uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/98/2024 zo dňa
27. januára 2025 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie z dôvodu, že porušenia princípu právnej
istoty s ohľadom na nesprávny postup súdu prvej inštancie, ktorý vo veci aplikoval ustanovenia zák.
č. 514/2003 Z. z., a to hoc i komparáciou priznávaných odškodnení za zásahy spôsobené štátom,
keď žalobou uplatňovaný nárok porovnal s odškodneniami za zásahy štátu v podobe nezákonne

vykonanej väzby, a teda konal mimo tvrdení a dôvodov žalobcu. Zároveň mu krajský súd uložil v ďalšom
konaní povinnosť postupovať v zmysle názorov odvolacieho súdu obsiahnutých v tomto uznesení a vec
posudzovať podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka s prihliadnutím na judikatúru SD EÚ, pričom
žalobcom popísaný skutkový stav bude ustaľovať a vyhodnocovať v zmysle argumentácie použitej
žalobcom.

8.3 Súd prvej inštancie uznesením sp. zn. 16/62/2023 zo dňa 24. februára 2025 prerušil konanie
do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej Únie o návrhu Okresného súdu Lučenec na začatie
prejudiciálneho konania podaného uznesením č.k. 16C/66/2023-327 zo dňa 13.11.2024, ktoré Krajský
súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 15Co/43/2025 zo dňa 4. júna 2025 zrušil z dôvodu, že
predmetom prejudiciálného konania je v podstate otázka, ktorá má pri prejednaní konkrétnej veci

vyriešiť a zodpovedať vnútroštátny súd. O výške náhrady nemajetkovej ujmy súd rozhoduje podľa zásad
primeranosti zmysle ustanovení § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, a preto má odvolací súd za to,
že v súdenej veci nie je potrebné a ani vhodné prerušiť konanie za účelom zodpovedania otázky, resp.
otázok potrebných pre zistenie určenia náhrady nemajetkovej ujmy.
8.4 Následne rozhodol súd prvej inštancie vo veci v poradí tretím rozsudkom (t. j. napadnutý rozsudok),

ktorý je predmetom tohto odvolacieho prieskumu.

9. Žalovaná v podanom odvolaní v prvom rade namietla nedostatočné odôvodnenie napadnutého
rozsudku čo do záverov skutkových tak i právnych, v korelácii s porušením práva na spravodlivý proces.
Žalovaná v tomto smere odkázala na svoje skutkové tvrdenia prednesené v rámci celého konania.

Osobitne rozporovala nedostatočnosť spôsobu, akým sa súd vysporiadal s námietkou o nezohľadnení
doby PN a dovolenky. Uvedený odvolací dôvod hodnotí odvolací súd ako dôvodný.10. K predmetnému odvolaciemu dôvodu odvolací súd uvádza, že právo na spravodlivý proces je
naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po
použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery

nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel
zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

11. Rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít ustálila, že z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane

a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v
odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené
v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj
laickú)verejnosťprijateľné,racionálne,alevneposlednomradeajspravodlivéapresvedčivé.Všeobecný
súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá
ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS

332/09, I. ÚS 501/11). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné
dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí
týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery
súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia
nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy resp. čl. 6 ods. 1

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (I. ÚS 243/07). Vecná spojitosť
odôvodnenia rozhodnutia s princípom práva na spravodlivý proces garantuje každej strane sporu, že
vydaný rozsudok musí spĺňať limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku. Súdy
musia nielen rešpektovať právo, ale aj jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku.
Spravodlivosť musí byť vždy prítomná v procese, ktorým sudca interpretuje a aplikuje právo ako

hodnotový činiteľ. Pre hľadanie práva je vždy nevyhnutné vychádzať z individuálnych okolností každého
jednotlivého prípadu, ktoré sú založené na skutkových zisteniach. Mnohé prípady a ich špecifické
okolnosti môžu byť komplikované a netypické, čo však nezbavuje súdy z povinnosti urobiť všetko pre
spravodlivé riešenie sporu.
11.1 V tomto ohľade odvolací súd upriamuje pozornosť tiež na podstatu rozdielu medzi prvoinštančným

konaním, v rámci ktorého súd prvej inštancie vystupuje ako súd nachádzací, čo determinuje aj
podstatukvalitatívnychnáležitostípreodôvodneniejehorozsudkuvrozsahupovinnostiriadnehozistenia
skutkového stavu, vysporiadania sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a vyjadrením svojich
myšlienkových postupov v aspekte skutkových a právnych záverov; pričom účelom odôvodnenia je
preukázať správnosť rozsudku a odôvodnenie musí byť súčasne i riadnym podkladom (prostriedkom)

kontroly správnosti postupu súdu prvej inštancie pre účely odvolacieho prieskumu (pozri R 23/2014).

12. Po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, odvolací súd
konštatuje, že súd prvej inštancie zaťažil konanie procesnou vadu v podobe nepreskúmateľnosti
napadnutého rozsudku, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces z dôvodov nižšie uvedených.

13. V prvom rade odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňa náležitosti
vyžadované v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP pre riadne odôvodnenie rozsudku, nakoľko sa súd prvej
inštancie nevysporiadal so všetkými relevantnými argumentmi strán produkovaných v prvoinštančnom
konaní a súčasne napadnutý rozsudok z tohto dôvodu neobstojí ani ako riadny prostriedok súdnej

kontroly v rámci odvolacieho prieskumu. K tomu odvolací súd konkrétne uvádza, že prvoinštančné
konanie je komplexný úsek, ktorý začína od podania žaloby a končí vydaním rozhodnutia súdu prvej
inštancie, ktorým sa konanie končí. V procesných situáciách, aká nastala aj v prejednávej veci, keď
došlo k zrušeniu v poradí prvého a druhého rozsudku súdu prvej inštancie, sa vychádza z toho, že
súd prvej inštancie, ktorému bola vec vrátená, nemôže rezignovať na ďalší procesný vývoj konania

s ohľadom na formu procesného útoku a obrany produkovanú stranami po zrušení rozsudku; v tomto
aspekte odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie nie je oprávnený po zrušení rozsudku opomínať
aj pôvodnú odvolaciu argumentáciu strán sporu, nakoľko tá sa po zrušení rozsudku stáva súčasťou
prvoinštančného konania – vychádzajúc z podstaty zásady jednotnosti prvoinštančného a odvolacieho
konania. Naopak, súd prvej inštancie je povinný na takúto formu procesnej aktivity priebežne reflektovať,

hodnotiť a vytvárať si podklad v otázke sporných – nesporných alebo dokázaných skutočností, na
základe čoho je potom povinný v ďalšom rozsudku vytvoriť súhrnný skutkový stav; zohľadňujúc súčasne
záver vyslovený najvyšším súdom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky R 29/2025. V opačnom prípade narúša zákonom predpokladanú diferenciu postavenia, tzv.nachádzajúceho a odvolacieho súdu, keď rezignáciou na riadne zistenie skutkového stavu v spojení
s nedostatočnosťou odôvodnenia súd prvej inštancie neprimerane preklápa svoju procesnú povinnosť
na odvolací súd, ktorý však nie je súdom nachádzajúcim, a ktorého podstata tkvie v povinnosti

kontroly zákonnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, čo má svoj odraz v zásade, tzv. neúplnej apelácie
a dvojinštančnosti konania. V tomto význame možno súdu prvej inštancie vytknúť, že i napriek sporným
otázkam, ktoré vyplynuli v rámci prvoinštančného konania, a ktoré sa týkajú rozvrhnutia pracovného
času do 6 mesačných referenčných období alebo výpovednej hodnoty ukazovateľa fondu pracovného
času v súvislosti so správnosťou výpočtov o hodnote priemerného týždenného pracovného času,

zostala relevantná skutková a právna argumentácia strán sporu bez dostatočnej argumentačnej odozvy
v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

14. V nadväznosti na uvedené odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že neodôvodnene rozsiahle
109 stranové odôvodnenie napadnutého rozsudku, obsahujúce až po 85. stranu doslovný prepis
žaloby, vyjadrenia k žalobe a žalobnej repliky (tzv. konštatačná časť), je vo vzťahu k ďalšej

použitej argumentačnej časti, vysvetľujúcej skutkový a právny záver súdu prvej inštancie, nadbytočná
a neefektívna, keď táto konštatačná časť v danom rozsahu nemala ani riadny analytický súvis
s argumentačnou časťou, a keď súčasne konštatačná časť vôbec nereflektovala na ďalší vývoj konania
v aspekte produkovanej argumentácie strán sporu od vydania v poradí prvého rozsudku súdu prvej
inštancie. Odvolací súd v tomto význame dodáva, že pre účely naplnenia práva na spravodlivý proces

a tomu prislúchajúceho práva na riadne odôvodnenie rozsudku sa vyžaduje, aby odôvodnenie rozsudku
bolo výsledkom právno-analytickej činnosti, ktorá následne podlieha prieskumu súdov vyššieho stupňa.
Uvedené znamená, že nestačí ani len odkázať na konštatačnú časť odôvodnenia rozsudku (na
vyjadrenie strany sporu) ale vyžaduje sa, aby súd výslovne premietol, ktoré (konkrétne a jasne
vyjadrené) tvrdenia považuje za relevantné, ako ich v kontexte vykonaného dokazovania hodnotil a aký

čiastkový záver z toho vyvodzuje. Práve výsledok myšlienkového pochodu a prijatých argumentov súdu
prvej inštancie tvorí podstatu odvolacieho prieskumu, a preto, ak určitý záver nedisponuje dostatočným
argumentačným základom súdu prvej inštancie, je potom vylúčená aj možnosť riadneho odvolacieho
prieskumu pre nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku, (tzv. „ratio decidendi“).

15. Vyčítaným spôsobom súd prvej inštancie opomenul reagovať na ďalší priebeh prvoinštančného
konania, predmetom ktorého bola sporná otázka o aplikácií referenčných období (6 mesačných),
výpovednej hodnoty údajov vyplývajúcich z fondu pracovného času, a to aj s ohľadom na podanie
žalobcu zo dňa 4. septembra 2025. Žalobca v danom podaní súdu prvej inštancie zrozumiteľne
vysvetlil dôvody, pre ktoré pristúpil k prípustnej zmene rozhodných skutkových tvrdení v nadväznosti

na zmenu rozhodovacej praxe odvolacieho súdu. Za týmto účelom, rešpektujúc rozhodovaciu prax
odvolacieho súdu ( sp. zn. 14Co/7/2025, sp. zn. 14Co/8/2025, sp. zn. 14Co/13/2025 a 14Co/15/2025,
sp. zn. 17Co/127/2024, sp. zn. 17Co/134/2024 a sp. zn. 17Co/28/2025) žalobca uviedol rozsah svojho
služobného času, pracovnej pohotovosti, a ktoré ukazovatele premietol do výpočtu v rámci 6 mesačných
referenčných období, v rámci ktorých počítal priemerný týždenný pracovný čas, keď do odpracovaného

času zarátaval len tie časy, ktoré zodpovedajú pojmu pracovný čas a súčasne pristúpil k neutralizácii
dni dovolenky a PN. Žalobca v danom podaní poznamenal, že nakoľko odvolací súd vyjadril právny
názor o referenčných obdobiach v dĺžke 6 mesiacov a súčasne by nebolo v prípade žalobcu posledné
(šieste) referenčné obdobie pri dĺžke žalovaného obdobia (od 08/2020 do 06/2023) uzatvorené (trvalo
by len 5 a nie 6 mesiacov), a teda nebolo by možné ani vypočítať priemerný týždenný služobný čas

v tomto poslednom (šiestom) referenčnom období, žalobca na účely výpočtu priemerného týždenného
služobného času v poslednom referenčnom období súdu predložil aj podklady (výplatnú pásku a výpis
z dochádzkového systému SAP) za mesiac 07/2023, avšak zdôraznil, že náhradu škody (vo forme
nemajetkovej ujmy) za tento mesiac si neuplatňuje; nedochádza tak ku kvalitatívnej ani kvantitatívnej
zmene žaloby. Na pojednávaní dňa 10. septembra 2025 sa žalobca vyjadril aj čo do otázky vyčíslenia

výšky ujmy, keď argumentoval sumou 159,92 eur za mesiac. Odvolací súd v nadväznosti na to uvádza,
že súd prvej inštancie vo vzťahu k týmto tvrdeniam a predloženým dôkazom zjavne procesne rezignoval,
keď v odôvodnení napadnutého rozsudku sa k týmto skutočnostiam vôbec nevyjadril – tieto nezohľadnil,
z dôvodu ktorého sa aj súdom prvej inštancie vyjadrený zistený skutkový stav (najmä bod 147. a 148.
odôvodnenia napadnutého rozsudku) javí ako neúplný a zmätočný, a to v spojení s bodom 206.

odôvodnenia rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie len abstraktne konštatuje, že z predložených
dôkazov žalobcu vyplynulo, že pri určení pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom
došlo k prekročeniu limitu 48 h v rozhodnom období (august 2020 – jún 2023). Odvolací súd zdôrazňuje,
že takéto konštatovanie je neúplné, keď nedáva odpoveď na to z akých dôkazov, v akých hodnotácha hlavne na akých úvahách je tento záver postavený. Tomuto úsudku odvolacieho súdu neprotirečí
ani stručné konštatovanie súdu prvej inštancie v bode 213. odôvodnenia napadnutého rozsudku,
v ktorom súd uviedol, že „Pretože žalovaný nerozporoval doklady predložené žalobcom, ani výpočet

času služobnej pohotovosti, uvedené súd považoval za nesporné a vychádzal z takéhoto určenia. K
námietkežalovanéhoonezohľadnenídobyPNadobydovolenkysúdsaprikláňaknázoružalobcu,žepri
výpočte maximálneho týždenného pracovného času sa uvedené nezahŕňa (čl. 16 Smernice)“, nakoľko
už zo samotnej konštatačnej časti je zrejmé, že metodika výpočtu sporná bola, a to s dôrazom na potrebu
rozvrhnutia služobného času do referenčných období a tiež s ohľadom na nedostatočnosť výpovednej

hodnoty ukazovateľa fondu pracovného času, ktoré skutočnosti sú v súhrne spôsobilé ovplyvniť záver
o (ne)prekročení maximálneho limitu týždenného priemerného pracovného času v zmysle čl. 6 písm. b)
Smernice. Súd prvej inštancie napriek uvedenému napadnutý rozsudok založil bez ďalšieho náležitého
posúdenia na pôvodnom žalobnom dôvode, ktorý bol nielen samotným žalobcom v priebehu ďalšieho
konania modifikovaný (podaním zo dňa 24. novembra 2023 str. 47.- 48., a najmä podaním zo dňa
4. septembra 2025), ale tento pôvodný žalobný dôvod bol v konečnom dôsledku odvolacím súdom

v neskoršej rozhodovacej činnosti aj prekonaný, na ktorú skutočnosť žalobca súd prvej inštancie
výslovne upozornil v podaní zo dňa 4. septembra 2025, pričom súd prvej inštancie na túto skutočnosť
ani len primerane nereagoval. S poukazom na vyššie uvedené preto odvolací súd uzatvára, že súd
prvej inštancie zaťažil konanie procesnou vadou v podobe nepreskúmateľnosti rozsudku, čím došlo k
porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces.

16. V logickej nadväznosti na vyššie vytknuté nedostatky odvolací dodáva, že súd prvej inštancie
nedodržal ani kasačný pokyn odvolacieho súdu vyjadrený v uznesení sp. zn. 14Co/98/2024 zo dňa 27.
januára2025,vzmyslektoréhobolasúduprvejinštancieuloženáajpovinnosťustaľovaťavyhodnocovať
popísaný skutkový stav v zmysle argumentácie použitej žalobcom v priebehu konania, čo vyplýva už

s ohľadom na vyššie uvedené.

17. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti a dôvody dospel odvolací súd k záveru o potrebe zrušenia
napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Odvolací súd si je zároveň vedomý tej skutočnosti, že v prejednávanej veci ide o v poradí tretí

rozsudok súdu prvej inštancie po predchádzajúcich zrušeniach vydaných rozsudkov súdom prvej
inštancie a opätovnom vrátení veci na ďalšie konanie. V tejto súvislosti však odvolací súd poukazuje
na Nález Ústavného súdu SR III.ÚS 570/2023 zo dňa 21. decembra 2023, ktoré v odseku 13. a
14. konštatovalo nasledovné: „Krajskému súdu tak chýbal základný predpoklad v podobe jasného
podkladu pre rozhodnutie o odvolaní. Je potrebné zdôrazniť, že § 390 CSP vyžaduje, aby šlo o nové

rozhodnutie. V tomto konkrétnom prípade sa však okresný súd dopustil tak viditeľných nedostatkov
v odôvodnení druhého rozhodnutia, ktoré pri ignorovaní prvého zrušujúceho rozhodnutia krajského
súdu vykazuje znaky odopretia spravodlivosti. Po formálnej stránke je rozsudok okresného súdu
novým rozhodnutím, no po obsahovej stránke novým nie je. Z porovnania prvého a druhého rozsudku
okresného súdu, je zrejmé, že okresný súd len prebral text „odôvodnenia“ svojho prvého rozsudku

do textu „odôvodnenia“ druhého rozsudku potom, ako ho len kozmeticky doplnil o pár odsekov, ktoré
rekapitulujú, no nevyhodnocujú závery znaleckých posudkov bez akejkoľvek bližšej snahy o vysvetlenie
skutkových rozporov. Okresný súd tak nerešpektovaním záväzného právneho názoru súdu vyššieho
stupňa v rozpore s § 391 ods. 2 CSP postavil krajský súd do situácie, v ktorej by krajský súd ako prvý
a posledný riešil rozpory medzi jednotlivými dôkazmi, a tak sa vlastne ocitol v postavení súdu prvej

inštancie. K tomu došlo napriek tomu, že CSP stranám konania priznáva to, aby o spore bolo v jeho
skutkových a právnych otázkach rozhodnuté vo dvoch inštanciách tak, aby bola zabezpečená kvalita
rozhodnutia, ktorá zodpovedá ústavným právam strán na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.
Prístup krajského súdu v jeho druhom zrušujúcom uznesení vyvažoval ústavné práva na spravodlivú
súdnu ochranu na strane jednej a na postup bez zbytočných prieťahov na strane druhej, ktorá sa v

ustanoveniach CSP o odvolaní koncentruje do protichodných príkazov zrušiť rozsudok okresného súdu,
ak tento nesprávnym procesným postupom znemožnil strane uskutočňovanie jej procesných práv v
miere porušenia práva na spravodlivý proces (§ 389 ods. 1 písm. b) CSP) na strane jednej a rozhodnúť
sám vo veci, ak rozhoduje o druhom rozsudku okresného súdu po zrušení jeho prvého rozhodnutia (§
390 CSP). I s ohľadom na vyslovené porušenie ústavných práv sťažovateľa na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov a prejednanie veci v primeranej lehote postupom okresného súdu tak nemožno
dospieť k záveru, že by druhým zrušujúcim uznesením krajského súdu došlo k porušeniu ústavných práv
sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Zabezpečenie ochrany týchto ústavných
práv je ďalej v právomoci okresného a krajského súdu, pričom bude práve úlohou okresného súdu, abyk ochrane ústavných práv strán sporu prispel aspoň takým odôvodnením, ktoré nebude len deskripciou
vyjadrení strán a vykonaných dôkazov, ale jasným vyhodnotením dôkazného bremena strán a záverov
už vykonaného dokazovania.“ V neposlednom rade odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej

inštancie trpí takými nedostatkami, najmä v rovine ustálenia nesporných, sporných a preukázaných
skutočností a ustálenia skutkového stavu (§ 181 ods. 2 v spojení s § 151 CSP), v rovine absencie
náležitého odôvodnenia, tak i v nedodržaní kasačného pokynu, ktoré v súhrne viedli odvolací súd
k postupu podľa § 389 ods. 1 písm. b) v spojení s § 391 ods. 1 CSP, zohľadňujúc proporcionalitu
medzi požiadavkou zachovania práva na spravodlivý proces (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP) a práva na rýchle

a hospodárne rozhodnutie sporu (čl. 17 CSP). Odvolací súd v kontradikcii týchto práv uprednostnil právo
na rozhodnutie, ktoré je výsledkom riadneho a zodpovedného postupu súdnych orgánov, rešpektujúc
princíp právnej istoty a legitímneho očakávania. S dôrazom na potrebu zabezpečenia práva na efektívne
a hospodárne súdne konanie preto pristúpil odvolací súd k rozsiahlejšej špecifikácii záväzného pokynu
pre súd prvej inštancie v zmysle ust. § 391 ods. 2 a 3 CSP.

18. Súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní povinný za účelom stanovenia rozsahu zisťovaných
skutočností pre účely kreovania skutkového stavu si opätovne ustáliť predbežný právny názor,
s akcentom na vývoj rozhodovacej praxe odvolacieho súdu, na ktorú priamo odkazoval žalobca
v podaním zo dňa 4. septembra 2025 (napr. uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
14Co/8/2025 zo dňa 15. júla 2025) a svoje závery riadne odôvodniť. V závislosti od prijatého právneho

názoru súd prvej inštancie postupom podľa § 181 ods. 2 CSP konkrétne a zrozumiteľne ustáli
rozsah nesporných, sporných skutočností, zohľadňujúc celý priebeh súdneho konania tak, aby rozsah
nesporných skutočností, príp. skutočností dokazovaných, smeroval a tvoril riadny podklad pre právne
posúdenie a prijatie právnych záverov v otázke, či došlo u žalobcu k prekročeniu maximálneho limitu
týždenného priemerného pracovného času (čl. 6 písm. b/ Smernice), a to predovšetkým v rozsahu

zistenia rozhodných skutočností týkajúcich sa počtu hodín pracovného času, ktoré žalobca v príslušnom
referenčnom období odpracoval, koľko dní tvorí, tzv. neutrálnu dobu pre účely výpočtu (čl. 16 písm.
b/ Smernice) – napr. rozsudok Okresného súdu Zvolen 19C/23/2024 zo dňa 17. decembra 2025.
Na základe prijatého a odôvodneného právneho názoru a riadneho zistenia nesporných, sporných
a preukázaných skutočností a zistenia skutkového stavu, rešpektujúc celý priebeh súdneho konania

a riadneho procesu dokazovania, súd prvej inštancie v závislosti od formy procesného útoku a procesnej
obrany strán sporu preskúma správnosť žalobcom tvrdených záverov o prekročení maximálneho limitu
48 h v aspekte predložených výpočtov (napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
17Co/134/2024 zo dňa 25. júna 2025). V závislosti od výsledku súd prvej inštancie prijatý záver riadne
odôvodní buď čo do nepreukázania prekročenia limitu 48 h alebo v prípade prekročenia daného limitu

aj čo do podstaty a intenzity zásahu (napr. uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
14Co/80/2025 zo dňa 3. novembra 2025, bod 22. a 24.), aj so zreteľom na argumentáciu žalobcu v
kontexte výpočtu výšky ujmy produkovanú v rámci pojednávania konanom dňa 10. septembra 2025.
S ohľadom už na vyššie uvedené odvolací súd sumarizuje, že bude povinnosťou súdu prvej inštancie
v ďalšom konaní rešpektovať kasačný pokyn, zohľadňujúc argumentačný postoj strán sporu naprieč

celým súdnym konaním - vrátane argumentácie produkovanej v odvolacích konaniach, svoje skutkové
i právne závery riadne odôvodniť s dôrazom na komplexnosť vývoja súdneho konania v predmetnej
veci a rozhodovaciu prax odvolacieho súdu v obdobných sporoch a svoje rozhodnutie odôvodniť
spôsobom, ktorý poskytne rozumný pohľad na analytickú previazanosť konštatačnej a argumentačnej
časti odôvodnenia rozsudku, a to aj s ohľadom na pomer ich vzájomného rozsahu.

19. Odvolací súd, s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
7Cdo/69/2022 zo dňa 25. mája 2023 dodáva, že s ďalšími námietkami, resp. argumentmi žalovanej
uvedených v odvolaní sa nezaoberal, nakoľko pre rozhodnutie v intenciách zabezpečenia práva na
spravodlivý súdny proces sa jedná o argumenty, ktoré nemajú pre rozhodnutie v predmetnej veci už

rozhodujúci význam (m. m. III. ÚS 314/2018).

20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).