Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. september 2025

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 81C/31/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1424207937
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Mišúnová
ECLI: ECLI:SK:OSTN:2025:1424207937.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín sudkyňou JUDr. Dagmar Mišúnovou, v právnej veci žalobkyne: A. B. C., nar.
XX.XX.XXXX, bytom D. XXX, zastúpená Mgr. Mag. E. F., advokátkou, so sídlom Nám. 1. mája 9,
Bratislava,protižalovanej:Slovenskárepublika,zaktorúkonáG.A.H.I.,sosídlomŠtúrova2,Bratislava,
o náhradu nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.000 Eur

spolu s 9,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 4.000 Eur od 4.9.2023 do zaplatenia, do 30 dní
od právoplatnosti rozsudku.

II. Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a .

III. Žalobkyňa m á voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorú náhradu trov
konania je žalovaná povinná zaplatiť žalobkyni do 30 dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady

trov konania, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala proti žalovanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 12.600
Eur s 9,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 4.000 Eur od 24.8.2023 do zaplatenia. Uviedla,
že dňa 31.12.2018 uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Považskej Bystrici (ďalej
len „OR PZ PB“) pod ČVS:ORP-73/2-VYS-PB-2018 jej bolo vznesené obvinenie pre skutok právne
kvalifikovaný ako prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona.

Voči predmetnému uzneseniu dňa 10.01.2019 podala sťažnosť, ktorú prokurátor Okresnej prokuratúry
Partizánske dňa 12.02.2019 zamietol ako nedôvodnú. Následne sa dňa 04.03.2019 obrátila s návrhom
na postup podľa § 363 Trestného poriadku na Generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ktorý bol
rovnako odmietnutý ako nedôvodný. Prokurátor po skončení vyšetrovania podal na žalobkyňu obžalobu
pod č. Pv 156/18/3305-106 dňa 17.01.2020. Po preskúmaní obžaloby dospel k záveru, že stíhaný skutok
nie je trestným činom, nakoľko neboli naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu ani
inéhotrestnéhočinu,aokreminéhonevzniklažiadnaškodanacudzommajetku,nazákladečohotrestné

stíhanie žalobkyne uznesením sp. zn. 2T/5/2020-785 zo dňa 29.11.2021 zastavil. Krajský súd v Trenčíne
uznesením sp. zn. 2To/3/2022-800 zo dňa 23. 06. 2022 zamietol sťažnosť prokurátora a rozhodnutie
súdu prvej inštancie potvrdil. Predmetným (nezákonným uznesením o vznesení obvinenia a trestným
stíhaním) vedeným na jeho základe bola žalobkyni spôsobená škoda, ktorej náhradu si uplatnila voči
žalovanej žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku podanej na Generálnej prokuratúre SR dňa
22.06.2023. Generálna prokuratúra SR oznámila žalobkyni dňa 24.08.2023, že jej nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy vo výške 12.600 Eur neuspokojí, nakoľko v tejto časti je potrebné hlbšie dokazovanie,
na ktoré nie je oprávnená. Žalobkyňa si nárokuje voči žalovanej náhradu nemajetkovej ujmy v sume
12.600 Eur, nakoľko orgány činné v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“) nezákonným trestným stíhanímvážnym spôsobom zasiahli do jej základných ľudských práv a samotné konštatovanie porušenia práva
nie je pre ňu vzhľadom na závažnosť ujmy dostatočným zadosťučinením. Pred vznesením obvinenia
v predmetnej veci trestne stíhaná nikdy nebola, vedie riadny život, je vysokoškolsky vzdelaná a má

dlhoročnú prax v oblasti detskej psychológie, v ktorej je uznávanou odborníčkou a v ktorej vykonáva od
10.05.2022 aj znaleckú činnosť. Býva v obci Nedanovce v okrese Partizánske, kde prevažne pôsobí aj v
rámcivýkonusvojhopovolania,pracujesrodinamiasdeťmiapravidelneprichádzadostykuajsorgánmi
verejnej moci, najmä v okresoch Partizánske a Považská Bystrica, kde sa viedlo aj predmetné trestné
stíhanie. Dobrá povesť a bezúhonnosť sú v jej profesii kľúčové, preto už samotné vznesenie obvinenia a

následne podaná obžaloba závažným spôsobom poškodili jej reputáciu, čo je obzvlášť citeľné v malom
okrese. Povolanie psychológa je spojené s vysokým štandardom odbornej a osobnej integrity, ktorá bola
trestným stíhaním u žalobkyne nenávratne spochybnená. Napriek prezumpcii neviny sa spoločenskej
nálepky obvinenej a obžalovanej už nikdy celkom nezbaví, z čoho má oprávnene pocit krivdy, nakoľko
sa považuje za poctivého a slušného človeka. Trestné stíhanie trvajúce 42 mesiacov nenapraviteľným
spôsobom zasiahlo do jej osobnej cti spôsobovalo jej ohromný stres, čo malo negatívne dôsledky na

jej osobný aj profesijný život. Žalobkyňa je rozvedená, z manželstva má už dospelého syna E. E. C., s
ktorým má blízky vzťah a ťažko niesla, ako ju v dôsledku trestného stíhania bude syn vnímať a aký vplyv
to bude mať na ich vzťah. Pred trestným stíhaním mala dlhoročný partnerský vzťah s J. J. E., ktorý na ňu
podal trestné oznámenie za údajne podvodný predaj motorového vozidla, evidovaného na jeho žiadosť
na iný subjekt, hoci v skutočnosti motorové vozidlo kúpila žalobkyňa z vlastných prostriedkov ako dar

synovi k štúdiu na vysokej škole a predala ho s jeho súhlasom. Od začatia trestného stíhania bolo pritom
zrejmé, že oznamovateľ skutku má so žalobkyňou nevyriešené osobné spory. V minulosti pôsobil ako
riaditeľ kriminálneho odboru Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Partizánskom a pred viacerými
svedkami sa vyjadril, že žalobkyňu „zničí“ alebo „dostane do väzenia“. V inej trestnej veci vedenej pod
ČVS-ORP-269/PB-PB-2019 už zomrelá matka žalobkyne K. A. vypovedala, že na jeseň roku 2016 ju J.

J. E. navštívil u nej doma a povedal jej- „..ak sa Ľuba nespamätá, tak ju vyženie z Bošian iba v jedných
nohavičkách, že si kúpil knihu o exorcizme, aby mu to pomohlo vyhnať z nej démona a keď sa mu to
nepodarí,dostanejuajdoväzenia,leboonmánapolíciíznámychanasúdetiež.(...)“.Spolupracovníčka
žalobkyne, A. L. K., v svedeckej výpovedi v uvedenej veci uviedla, že J. J. E. po nej žalobkyni odkázal
„aby nezabudla, že je silný a bohatý muž, má svoje staré kontakty a aby si dobre rozmyslela, čo urobí,

on je právnik, ona naňho nemá (..)“ . Ďalej uviedla, že v roku 2017 na ňu J. J. E. počkal pred domom
žalobkyne, vytlačil ju autom z cesty a vyhrážal sa jej, „aby sa spamätala, veci na súde stiahla, aby si
obe premysleli čo robia, že nebude C. prvá, ktorú zatvorí do basy (...)“. Žalobkyňa rovnako v danej veci
vypovedala, že dotyčný sa jej pred obecným úradom vyhrážal, že ju zničí a hovoril jej „Zabudla si? Aký
som silný? Čo som robil? Nebudeš prvá, ktorú zavriem do basy, budeš chodiť v pásikavom.“ Žalobkyňa,

vzhľadom na uvedené, považovala trestné stíhanie za šikanózne, mala vážne obavy, že OČTK fakticky
plnia objednávku oznamovateľa na jej trestné stíhanie a jeho vyhrážky sa reálne napĺňajú, čomu
nasvedčovalo aj to, že OČTK v priebehu trestného konania vôbec nereflektovali na dôkazy svedčiace
v prospech žalobkyne a vychádzali jednostranne výlučne z nepodložených tvrdení a rozporuplných
výpovedí J. J. E.. Žalobkyňa mala, vzhľadom na pokračovanie v stíhaní a jeho proklamované kontakty,

strach, že bude skutočne odsúdená na základe jeho krivého obvinenia. Trestné stíhanie bolo podľa
žalobkyne formou jeho nátlaku a zároveň jemu a jeho príbuzným slúžilo na očierňovanie žalobkyne v
civilných sporoch, v ktorých boli sporovými stranami. Okresný súd Partizánske v uznesení o zastavení
trestného stíhania dospel k záveru, že výsledky vyšetrovania neodôvodňovali trestné stíhanie žalobkyne
a uviedol: „Je potrebné si uvedomiť, že nielen výsledok trestného konania, ale aj trestné konanie je

spôsobilé zasahovať do práva na ochranu osobnosti obvineného. Obvineného život je bez ohľadu na
princíp prezumpcie neviny negatívne ovplyvnený skutočnosťou, že sa voči nemu vedie trestné stíhanie,
sú mu ukladané povinnosti v zmysle zákona, blízke osoby a verejnosť môže vnímať jeho osobu ako
„možného“ páchateľa trestnej činnosti. Negatívne dopady na obvineného zmierňuje aj skutočnosť, že
len výsledky vyšetrovania, z ktorých vyplýva dôvodnosť trestného stíhania, by mali byť predpokladom

podania obžaloby a za splnenia ďalších podmienok verejného prejednania veci.“ Prokurátor, ktorý
mal dohliadať nad zákonnosťou trestného stíhania podľa žalobkyne v danej veci absolútne zlyhal,
keď výsledky vyšetrovania neodôvodňovali podanie obžaloby a napriek tomu žalobkyňu obžaloval. Po
zastavení trestného stíhania prokurátor navyše uznesenie súdu prvej inštancie bezúspešne napadol
sťažnosťou napriek nedostatkom, ktoré boli obžalobe vytknuté, t. j. že stíhaný skutok nie je trestným

činom. Vzhľadom na objektívnu zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci je z
hľadiskatrestnéhokonaniapodstatnýjehovýsledok,pričomvzmysleustálenejjudikatúrysaprávoplatné
uznesenie o zastavení trestného stíhania Okresným súdom Partizánske sp. zn. 2T/5/2020785 zo dňa
29.11.2021 považuje za rozhodnutie zrušujúce právoplatné uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa31.12.2018, ČVS: ORP-73/2-VYS-PB-2018, na základe ktorého sa viedlo trestné stíhanie žalobkyne
nezákonne. Žalobkyňa si za nezákonný zásah do jej základných práv uplatňuje nárok na zaplatenie
nemajetkovej ujmy vo výške 12.600 Eur spolu s príslušenstvom. Príslušenstvom nároku je úrok z

omeškania vo výške 9,25 % ročne z dlžnej sumy odo dňa 24.08.2023 (t. j. dňa oznámenia Generálnej
prokuratúrySR,ženárokžalobkyneneuznáva)aždozaplatenia.Napreukázaniesvojichtvrdeníkžalobe
pripojila: uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru Považská Bystrica ČVS:ORP-73/2-VYS-
PB -2018 zo dňa 31.12.2018, sťažnosť zo dňa 10.1.2019, uznesenie Okresnej prokuratúry č. PV
156/18/3305-56 zo dňa 12.2.2019, návrh na postup podľa § 364 Tr. por. zo dňa 4.3.2019, návrh

obvineného na postup podľa § 363 ods.1 a nasl. Tr. por. zo dňa 17.7.2019, obžalobu zo dňa 16.1.2020,
uznesenie Okresného súdu Partizánske č.k. 2T 5/2020-785 zo dňa 29.11.2021, sťažnosť Okresnej
prokuratúry Partizánske zo dňa 16.12.2021, uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 2To/3/2022-800
zo dňa 23.6.2022, žiadosť poškodenej o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenú
nezákonným rozhodnutím zo dňa 22.06.2023, žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody - písomné oznámenie o neuznaní nároku zo dňa 24.08.2023, uznesenie Obvodného oddelenia

policajného zboru Považská Bystrica ČVS:ORP-269/PB-PB-2019 zo dňa 16. 8. 2021 a lekársku správu
E. K. H. zo dňa 27.2.2024.

2. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť. Nerozporovala právny titul, z ktorého je náhrada nemajetkovej
ujmy v peniazoch uplatňovaná, a to s poukazom na konštantnú judikatúru súdov (vrátane Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky), z ktorej vyplýva, že ak nie je
trestné stíhanie skončené odsudzujúcim rozsudkom, považuje sa za nezákonné rozhodnutie uznesenie
ovzneseníobvinenia.Namietalavšakuplatnenúnemajetkovúujmuvsume12.600Eur.Malazato,ženie
je preukázaný jej vznik, výška, ani priama príčinná súvislosť s namietaným nezákonným rozhodnutím.
Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch predpokladá značnú mieru zásahu do osobnosti

fyzickej osoby, pričom výšku takejto nemajetkovej ujmy je oprávnený ustáliť len súd s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a k okolnostiam, za ktorých k zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby
došlo.Napriektomu,žesúdvýškunemajetkovejujmyurčujevzásadepodľasvojejúvahy,ajtentopostup
podlieha hodnoteniu, pričom základom pre posúdenie výšky nemajetkovej ujmy by malo byť zistenie
takých skutočností, ktoré súdu umožnia založiť úvahu na určitom kvantitatívnom posúdení základných

súvislostí posudzovaného prípadu. Je potrebné vychádzať z jednotlivých okolností konkrétneho prípadu,
musí sa prihliadať na intenzitu, povahu a spôsob zásahu, k charakteru a rozsahu hodnoty, do ktorej
bolo zasiahnuté atď. Pre určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy súd musí vykonaným
dokazovaním odôvodnene ustáliť zásah do osobnostných práv a do života žalobcu a určiť mieru jeho
intenzity, ktorá poskytnutie peňažnej náhrady v stanovenej výške odôvodňuje (rozsudok Krajského

súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 15Co 80/2019). Aj rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít sa
ustálila v tom smere, že pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy v režime zákona č. 514/2003
Z. z. nestačí len tvrdenie, že nemajetková ujma vznikla, ale nemajetková ujma a príčinná súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
musia byť preukázané. Najvyšší súd v rozhodnutí z 31. mája 2007, sp. zn. 4 Cdo 177/2005, ktoré

bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako
judikát R 13/2009 okrem iného uviedol, že i keď je výška zadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy
súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej
úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole.
Zákon č. 514/2003 Z. z. v ust. § 17 ods. 2 priznáva poškodeným, ktorým vznikla ujma nezákonným

rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, právo na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
za súčasného splnenia dvoch podmienok a to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a jednak že nie je možné túto vzniknutú
ujmu uspokojiť inak, čo môže byť napr. formou verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku,
znením jeho odôvodnenia a pod. Vznik objektívnej zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy

tiež predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi vydaním nezákonného rozhodnutia či nesprávnym
úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než
majetkovej sféry poškodeného, a teda môže predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej
integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život,
rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a pod. Určujúcim vodítkom pre stanovenie výšky nemajetkovej

ujmy by mala byť jej primeranosť. Z uvedenej právnej úpravy, ktorá stanovuje okruh skutočností, na
ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť, potom vyplýva, že
nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej existencie nesprávneho
úradnéhopostupu,bezzreteľananásledkydopaduvzniknutejujmynajednotlivéstránkyživotadotknutejosoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. Nečinnosť orgánu verejnej moci či zbytočné
prieťahy v konaní nepochybne znamenajú samé osebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to
však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady,

vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba
samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na
vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Podľa judikatúry ESĽP náhrada nemajetkovej ujmy musí
byť rozumne primeraná utrpenej ujme (Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo) a pri určení výšky
náhrady nemajetkovej ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (Flux v. Moldavsko,

Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Pre úspech žalobkyne v konaní je tak jej povinnosťou nie len tvrdiť,
alenásledneajdôkaznepreukázať,ževpriamejpríčinnejsúvislostistrestnýmstíhanímvedenýmvočijej
osobe na Odbore kriminálnej polície Okresného riaditeľstva policajného zboru v Považskej Bystrici pod
ČVS: ORP-73/2-VYS-PB-2018 došlo k takému kvalifikovanému zhoršeniu kvality života žalobkyne (vo
sfére rodinnej, pracovnej, sociálnej, zdravotnej a pod.), ktoré v prípade žalobkyne odôvodňuje aplikáciu
ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Všeobecné tvrdenia žalobkyne o negatívnom zásahu

vedeného trestného stíhania do oblasti jej základných ľudských práv a slobôd, na jej osobný a profesijný
život, nenesú relevantnú výpovednú hodnotu a žalobkyňa v tomto smere neuniesla ani len bremeno
tvrdenia. Neuviedla žiadne skutočnosti svedčiace v prospech záveru o takom kvalifikovanom rozvrate
jej rodinných vzťahov, zhoršení jej profesného postavenia, či zdravotného stavu, ktoré by odôvodňovali
záver o splnení podmienok pre vznik nemajetkovej ujmy v intenzite, ktorú je možné reparovať len

poskytnutím peňažnej náhrady. K tvrdeným negatívnym dopadom prebiehajúceho trestného stíhania na
profesnú sféru žalobkyne uviedla, že žalobkyňa pracovne pôsobí ako psychologička v oblasti detskej
psychológie a často býva (a aj v čase, keď sa proti nej viedlo predmetné trestné stíhanie bola) priberaná
orgánmi činnými v trestnom konaní ako psychológ k úkonom trestného konania. Sama žalobkyňa
pritom v podanej žalobe uvádza, že od 10.5.2022 (teda počas prebiehajúceho trestného stíhania) bola

zapísaná do zoznamu znalcov a až do súčasnosti vykonáva znaleckú činnosť. Profesné postavenie
žalobkyne sa tak v priebehu predmetného trestného stíhania nezhoršilo, ale zlepšilo. Žalovaná mala
súčasne za to, že akýkoľvek potenciálny negatívny dopad prebiehajúceho trestného stíhania žalobkyne
na jej profesné aktivity ako psychologičky v oblasti detskej psychológie, a s tým spojený úbytok
na potenciálnych príjmoch žalobkyne, nie je možné uplatňovať titulom náhrady nemajetkovej ujmy v

peniazoch podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ale titulom náhrady škody v podobe ušlého
zisku podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Prípadná škoda spôsobená utlmením zárobkových
aktivít žalobkyne nemá charakter nemajetkovej ujmy, ale charakter škody v podobe ušlého zisku, pričom
priznanie nároku na náhradu škody v podobe ušlého zisku podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. sa spravuje inými kritériami, než je tomu v prípade náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Lekársky nález vystavený dňa 27.2.2024 E. K. H. má
preukazovať v žalobe tvrdené negatívne dôsledky prebiehajúceho trestného stíhania na zdravotný
stav žalobkyne, v žalobe definované ako „ohromný stres". Podľa predloženého lekárskeho nálezu je
žalobkyňa v starostlivosti psychiatrickej ambulancie od mája 2017, a to pre rozvoj postraumatickej
stresovej poruchy pri opakovaných neprimeraných stresujúcich zážitkoch (rozchod s partnerom, jeho

následné problematické správanie). Predložený lekársky nález tak nie len že nepotvrdzuje, ale priamo
vylučuje priamu príčinnú súvislosť medzi zhoršeným psychickým zdravotným stavom žalobkyne a
uznesením o vznesení obvinenia žalobkyni z 31.12.2018. Žalobkyňa bola v starostlivosti psychiatrickej
ambulancie už v časovom období dávno predchádzajúcom vzneseniu obvinenia v predmetnej trestnej
veci, pričom dôvodom zhoršeného zdravotného stavu žalobkyne bol rozchod s jej partnerom a jeho

následné problematické správanie. Žalovaná napokon poukazuje na skutočnosť, že voči žalobkyni sa
ako voči obvinenej (z časti) paralelne s trestným stíhaním vedeným na Odbore kriminálnej polície
Okresného riaditeľstva policajného zboru v Považskej Bystrici pod ČVS:ORP-73/2-VYS-PB-2018 viedli
ďalšie dve trestné stíhania. Prvým je trestné stíhanie vedené na Odbore kriminálnej polície Krajského
riaditeľstva policajného zboru v Trenčíne pod ČVS: KRP-84/2-VYS-TN-2018 pre obzvlášť závažný zločin

sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona. Toto trestné stíhanie doposiaľ nie je
právoplatne skončené. Druhým bolo trestné stíhanie vedené na Odbore kriminálnej polície Krajského
riaditeľstva Policajného zboru v Trenčíne pod ČVS: KRP-52/2-VYS-TN-2020 pre pokračovací obzvlášť
závažný zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku čiastočne v štádiu pokusu podľa
§ 14 ods. 1 k § 237 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona. Predmetné trestné stíhanie bolo

uznesením prokurátora Krajskej prokuratúry Trenčín č. k. 1 Kv 40/22/3300-31 z 2.10.2024 zastavené
podľa § 215 ods. 1 písm. d) v spojení s § 9 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku z dôvodu neprípustnosti
trestného stíhania - premlčania trestného stíhania, ku ktorému došlo v dôsledku zmeny trestnej sadzby
za stíhaný pokračovací obzvlášť závažný zločin, vyvolanej novelou Trestného zákona účinnou od6.8.2024. Skutočnosť, že sa voči žalobkyni (sčasti) paralelne s trestným stíhaním vedeným na Odbore
kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Považskej Bystrici pod ČVS: ORP-73/2-
VYS-PB-2018 viedli ďalšie dve trestné stíhania pre obzvlášť závažnú majetkovú trestnú činnosť (z toho

jedno trestné stíhanie by nemalo byť právoplatne skončené a druhé bolo zastavené „iba“ z dôvodu
premlčania trestného stíhania vyvolaného novelou Trestného zákona - pri konštatovaní, že skutok sa
stal, tento je trestným činom a je dôvodné podozrenie, že ho spáchala žalobkyňa ako obvinená) vylučuje
existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi v žalobe tvrdeným právnym titulom žalovaného nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (uznesením o vznesení obvinenia žalobkyni z 31.12.2018) a

vznikom nemajetkovej ujmy žalobkyne, ktorej náhrady v peniazoch sa žalobkyňa v prejednávanej veci
domáha. V prípade uplatňovania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v režime zákona č. 514/2003
Z. z. je povinnosťou žalobkyne ako poškodenej preukázať vznik nemajetkovej ujmy v jednotlivých
oblastiach života v priamej príčinnej súvislosti s uplatneným právnym titulom tejto náhrady, ako aj
to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom
na vyváženie, či zmiernenie vzniknutej ujmy. Nakoľko sa voči žalobkyni (sčasti) paralelne s trestným

stíhaním vedeným na Odbore kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Považskej
BystricipodČVS:ORP-73/2-VYS-PB-2018viedliďalšiedvetrestnéstíhania,nemožnonespochybniteľne
konštatovať, že práve v príčinnej súvislosti s namietaným trestným stíhaním vznikli žalobkyni v žalobe
tvrdenénemateriálnedôsledkyvosobnej,zdravotnej,resp.profesnejoblasti.Inýmislovami,niejemožné
vylúčiť, že tieto žalobkyňou tvrdené dôsledky neboli spôsobené, či už úplne alebo čiastočne, trestným

stíhaním vedeným na Odbore kriminálnej polície Krajského riaditeľstva policajného zboru v Trenčíne pod
ČVS: KRP-84/2-VYS-TN-2018, resp. ČVS: KRP-52/2- VYS-TN-2020. Aj v prípade, ak by aj bol ustálený
akýkoľvek negatívny zásah do sféry osobnostných práv žalobkyne (čo žalovaná rozporovala), nie je
preukázaná priama príčinná súvislosť medzi týmto zásahom a v žalobe uplatneným právnym titulom
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Príčinou vzniku škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

môže byť len také nezákonné rozhodnutie, bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je
úvaha (test conditio sine qua non), či by škodlivý následok nastal aj bez nezákonného rozhodnutia
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.4.2013, sp. zn. 6Cdo 103/2011). Vo viacerých
rozhodnutiach totiž Najvyšší súd Slovenskej republiky už konštatoval, že protiprávny úkon nemusí byť
jedinou príčinou vzniku škody a môže dôjsť ku kumulatívnej kauzalite. Treba tiež rozlíšiť, či v konkrétnom

prípade viac skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo na vzniku toho istého škodlivého následku
(konkurenčná kauzalita) alebo či jedna skutočnosť vylučuje druhú. V tejto súvislosti poukázala aj na
uznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyz31.1.2012,sp.zn.6MCdo11/2020.Ovzťahpríčinnej
súvislosti by išlo iba vtedy, ak by škoda vznikla následkom nezákonného rozhodnutia, t. j. vtedy, ak
by nezákonné rozhodnutie a škoda boli vo vzájomnom pomere príčiny a následku. Musí byť tiež ale

preukázané, že ak by nebolo nezákonného rozhodnutia, ku škode by nebolo bývalo došlo (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.5.2005, sp. zn. 1Cdo 16/2005). Zároveň namietala aj
žalobkyňou uplatnený úrok z omeškania, ktorý si nesprávne uplatňuje už od 24.8.2023. Povinnosť
zaplatiť nemajetkovú ujmu v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia a až uplynutím
doby jej plnenia, určenej súdom, sa dlžník dostáva do omeškania (R 45/2000, ako aj nadväzujúce

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 185/2011, 7MCdo 16/2011, 3Cdo
513/2014,7Cdo100/2017).Vkonaníopriznanienáhradynemajetkovejujmytakniejemožnépožadovať
súčasne už aj úrok z omeškania z uplatňovanej sumy, omeškanie nemôže nastať pred jej priznaním.
Upovedomenie žalovanej o neuznaní uplatneného nároku č. k. VI/4 Gc 92/23/1000-6 z 24.8.2023
bolo totiž právnej zástupkyni žalobkyne doručené do elektronickej schránky až 4.9.2023.Vzhľadom na

uvedené žiadala žalobu v celom rozsahu zamietnuť, pričom pre prípad, že súd žalobe hoci aj čiastočne
vyhovie, s poukazom na ust. § 232 ods. 3 druhej vety CSP navrhla, aby súd určil na plnenie 30-
dňovú lehotu. Vo všeobecnej 3-dňovej lehote od právoplatnosti rozsudku totiž žalovaná objektívne
nedokáže zabezpečiť plnenie z dôvodu schvaľovacieho procesu úhrady a z dôvodu administratívno-
časovej náročnosti tohto procesu. K vyjadreniu pripojila: uznesenie prokurátora Krajskej prokuratúry

Trenčín, č. k. 1Kv 40/22/3300-31 z 2.10.2024, upovedomenie žalovanej o neuznaní uplatneného nároku,
č. k. VI/4 Gc 92/23/1000- 6 z 24.8.2023 vrátane doručenky.

3. Žalobkyňa v replike bližšie špecifikovala dôvody, z ktorých odvodzuje uplatnený nárok. Uviedla,
že závažnosť ujmy žalobkyne spočíva v dopadoch trestného stíhania na jej život, nie v tom, že by

boli rozvrátené jej rodinné vzťahy, alebo poklesli príjmy z výkonu povolania. Žalobkyni bolo vznesené
obvinenie na základe trestného oznámenia, ktoré podal na žalobkyňu J. J. E. v období po ich
partnerskom rozchode. Bývalý partner sa žalobkyni dlhodobo vyhrážal, že ju dostane do väzenia. Jeho
problematické správanie síce bolo podnetom na to, aby žalobkyňa vyhľadala odbornú pomoc u E.K. H. ešte pred vznesením obvinenia, no zlom nastal práve vznesením obvinenia, ktoré žalobkyňa
považovala za zhmotnenie jeho vyhrážok a štátom aprobovanú a podporovanú šikanu. Žalobkyni hrozil
v prípade odsúdenia trest odňatia slobody v rozpätí 1 až 5 rokov. Napriek tomu, že sa nejednalo

o skutkovo komplikovanú vec, trestné konanie trvalo 42 mesiacov, tzn. takmer 4 roky. Počas tohto
obdobia žalobkyňa prežívala pre strach z odsúdenia existenčnú krízu. J. J. E. v nej tento strach živil,
pričom orgány činné v trestnom konaní ju svojím postupom v tomto strachu ďalej utvrdzovali. Obvinenie
spočívalo len na tvrdeniach J. J. E., zatiaľ čo tvrdenia žalobkyne boli negované alebo ignorované.
Považuje za obzvlášť absurdné, že nezákonné trestné stíhanie teraz v mene štátu bagatelizuje práve

orgán, v ktorého pôsobnosti je dozor nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní, v čom
prokuratúra v predmetnej veci absolútne zlyhala. V čase trestného stíhania sa žalobkyňa starala o syna
sama ako slobodná matka. Boli si vzájomnou oporou. Syn začal chodiť na vysokú školu v Bratislave,
nebolzárobkovočinnýakeďžejehootecsaonehonestaralavýživnémupodovŕšenídospelostineplatil,
bol úplne finančne závislý na žalobkyni. Žalobkyňa prežívala intenzívny strach z toho, že môže byť
neprávom odsúdená a jej syn by tak zostal bez rodiča a bez finančných prostriedkov. Tento dlhotrvajúci

strach sa podpísal pod jej duševné zdravie a oslabil jej každodenné fungovanie. V pracovnom živote
zažívalaenormnýstresaexistenčnúneistotu.Tánesúviselaspoklesomzárobkov,ktorébyodôvodňovali
nárok na náhradu škody v podobe ušlého zisku, ako to naznačuje žalovaná, ale vyplývala zo strachu z
odsúdenia a s tým spojenej straty bezúhonnosti, ktorá je zákonnou podmienkou výkonu jej povolania,
od ktorého bola závislá obživa nielen žalobkyne, ale ďalších desiatok osôb, za ktoré žalobkyňa v rámci

svojich špecializácii odborne zodpovedala. Žalobkyňa je špecializovaným psychológom, certifikovaným
psychológom, rodinným terapeutom, mediátorom, supervízorom, garantom pre psychológov, ktorých
zamestnáva a od roku 2022 vykonáva aj znaleckú činnosť. Žalobkyňa tiež viedla Centrum pre deti a
rodiny - detský domov, kde zodpovedala za 40 maloletých detí. Žalobkyňa svoje povolanie vykonáva na
základe licencií príslušnej komory, na základe prvej atestácie - špecializačnej skúšky a druhej atestácie

- certifikovanej skúšky na Lekárskej fakulte Slovenskej zdravotníckej Univerzity v Bratislave. Stratou
bezúhonnosti v prípade odsúdenia by žalobkyňa stratila oprávnenie na výkon uvedených činností, čo
by znamenalo stratu príjmu, nemožnosť zabezpečiť živobytie, domácnosť a výchovu syna vrátane jeho
starostlivosti a podpory vysokoškolského štúdia, negatívne by sa to dotklo aj ďalších desiatok ľudí.
Obvinenie žalobkyne sa v jej okolí stalo verejne známym, čo malo za následok ostrakizáciu, zníženie

dôvery klientov, obavy z verejného odsúdenia. Žalobkyňa sa vyhýbala kontaktu s ľuďmi, netešila sa
zo života, mala pocity hanby, čo celkovo zhoršilo jej psychickú pohodu a spoločenské postavenie.
Nezákonné trestné stíhanie žalobkyni zásadným spôsobom zhoršilo kvalitu života. Poprela tvrdenie
žalovanej,ževčasenezákonnéhotrestnéhostíhaniaparalelneprebiehalivočinejďalšietrestnékonania,
ktoré by mali podľa žalovanej vylučovať príčinnú súvislosť medzi jej nezákonným trestným stíhaním a

ním spôsobenou nemajetkovou ujmou. Skutočnosť, že boli voči nej vznesené, avšak až v neskoršom
časovom období, ďalšie obvinenia nijakým spôsobom nezbavuje žalovanú zodpovednosti za nezákonné
trestnéstíhanie.Odkazovanétrestnévecineprebiehaliparalelne,anisačasovoneprekrývalidotejmiery,
aby bola spochybnená príčinná súvislosť medzi nezákonným trestným stíhaním a uplatneným nárokom.
Pod M.:F./X-XXX-XX-XXXX bolo trestné stíhanie vedené vo veci pre dva skutky, a toto trestné stíhanie

bolo dňa 02.10.2019 prerušené z dôvodu, že sa nezistili skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné
stíhanie proti určitej osobe. Pod ČVS:KRP-84/2-VYS-TN-2018 dňa 13.04.2021 bolo voči nej vznesené
obvinenie z jedného zo skutkov, ktorý bol kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin sprenevery. O tejto
veci aktuálne pojednáva Okresný súd Prievidza, tzn. doposiaľ nie je právoplatne skončená. Vo veci
druhého skutku, ktorý bol právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin porušovania povinnosti

pri správe cudzieho majetku v štádiu pokusu, a ktorý bol vyčlenený na samostatné konanie pod
ČVS: KRP-52/2-VYS-TN-2020, bolo voči nej vznesené obvinenie dňa 17.04.2024 a táto vec bola po
zmene trestného zákona dňa 02.10.2024 zastavená z dôvodu premlčania trestného stíhania. Vyjadrenie
prokurátora, že sa dopustila skutku, ktorý bol trestným činom, ale nebola odsúdená „iba“ pre premlčanie
trestného stíhania, je v rozpore s prezumpciou neviny a je absolútne neprijateľné. Prokurátor tým

názorne ilustroval, akým spôsobom trestné stíhanie poškodilo občiansku česť a povesť žalobkyne bez
ohľadu na to, že sa neskončilo jej odsúdením. Je zrejmé, že žalobkyňa sa nálepky trestné stíhanej
osobyužnezbavínapriektomu,žesatrestnejčinnostinedopustila.Nestotožnilasasnázoromžalovanej,
že v konaní o priznanie nemajetkovej ujmy nie je možné požadovať súčasne aj úrok z omeškania z
uplatňovanej sumy preto, že omeškanie nemôže nastať pred jej priznaním a do omeškania sa žalovaná

dostane až vtedy, ak nesplní súdom uloženú povinnosť plniť. Priamo zo žalovanou citovaného ust.
§ 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva ako najskorší deň, od kedy možno priznať úrok z
omeškania, deň oznámenia príslušného orgánu, že nárok poškodeného neuspokojí. Žalovanej je od
podania žiadosti žalobkyne o predbežné prerokovanie nároku známa maximálna výška nároku, ktorúmôže súd priznať v prípade, ak ho dobrovoľne neuspokojí. Do omeškania sa žalovaná dostala dňom
predmetného oznámenia, ktoré vydala dňa 24.08.2023. Relevantný nie je deň doručenia oznámenia
žalobkyni, nakoľko do omeškania sa dostáva žalovaná, nie žalobkyňa, a z logiky veci potom vyplýva, že

podstatná je vedomosť žalovanej o tom, že je v omeškaní. Omeškanie sa odvíja od vzniku nároku a nie
od uloženia povinnosti plniť súdom, nakoľko v takom prípade, ak by sa do omeškania dlžník dostal až
neplnením povinnosti uloženej súdnym rozhodnutím, bolo by úplne vylúčené, aby žalobca žiadal spolu
s nárokom úrok z omeškania.

4. Žalobkyňa pri výsluchu na pojednávaní uviedla, že pred vznesením obvinenia žila usporiadaným
životom, a to jednak pracovným, ako aj osobným. Mala dobrú kvalitu života, prácu, vyštudovala to, čo
chcela, mala dobré rodinné zázemie. Vyštudovala psychológiou, študovala do svojich 40 rokov. Má 3
atestácie. Riadne pracovala, založila si rodinu, študovala, chodila na kurzy. Stretla svojho expartnera
pána E., rozšírila si pracovnú činnosť. Od roku 2000 začala podnikať, stala sa súkromným psychológom,
psychoterapeutom. Urobila si rigoróznu skúšku, doktorát, stala sa rodinným poradcom, tiež absolvovala

12 ročný kurz montessori, Inštitút N. H. ako rodinný terapeut. Tiež sa stala mediátorkou pre Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, v roku 2003 založila neziskovú organizáciu Orchidea pre týrané
ženy, mali tiež útulok pre ženy, stali sa najväčším neziskovým subjektom s najväčším podielom
v opatreniach sociálnoprávnej ochrany. V roku 2013 bola ministrom ocenená za najväčší prínos obnovy
rodín, prácou na území celej Slovenskej republiky. Tiež si urobila atestáciu ako dopravný psychológ,

poradenský psychológ, vykonáva znaleckú činnosť ako dopravný aj poradenský psychológ. Môže učiť
a viesť psychológov k profesii. Celý život robila charitu, pomáhala, od roku 2019 vedie detský domov.
Túto prácu vykonávala telom i dušou. Robí úkony, ktoré si vyžadujú celého človeka. Nikdy pred tým
nebola trestne stíhaná. Na políciu chodila len ako psychológ. Keď jej bolo v marci 2018 vznesené
obvinenie, veľmi ju to prekvapilo, zostala zaskočená. S expartnerom sa rozišli v pracovnej oblasti

z dôvodu, že mali iné morálne hodnoty, on to bral skôr ako biznis. Rozchod bol veľmi náročný, expartner
vykrikoval, že ju zničí, že je silný, bohatý muž. Bol exriaditeľom kriminálky a netajil sa tým, že pozná
vplyvné osoby. Ona verila orgánom činným v trestnom konaní, prokuratúre, ničoho sa nedopustila,
takže v tom čase bola ešte relatívne v pohode. Dňa 31.12.2018 jej bolo vznesené obvinenie a vtedy sa
jej zrútil svet, tiež predstava o Slovenskej republike. Vypovedala 2-krát po 5 minút, vtedy si povedala,

že to nesmie nikomu povedať, že to musí tajiť. Nevykonáva robotnícku prácu, nesmie byť trestne
stíhaná, musí byť bezúhonná, inak by stratila všetko, čo vybudovala, nakoľko všetky tieto profesie, si
vyžadujú bezúhonnosť. Zamestnáva 34 ľudí, stará sa o 40 detí. V tom čase bol jej syn vysokoškolák,
vychovávala ho sama, tajila to pred mamou, pred známymi. Žije v malom meste, bála sa, kto bude
chodiť k psychologičke, ktorá je obvinená, čo bude ďalej. Tiež k nim do centra chodí každého pol roka

prokurátorka a veľmi sa obávala, aby neprišla debata na túto tému, aby sa o tom nedozvedela. Všetko,
na čom celý život pracovala, by skončilo. 5 rokov bola nezákonne stíhaná a ak by jej bola pozastavená
činnosť vo svojich 52 rokoch, resp. v tom čase 45 rokov, by už nebolo možné jej činnosť obnoviť. Len sa
plížila do ambulancie, expartner to všade vykrikoval, stalo sa, že v jeden deň podal na ňu 19 trestných
oznámení. Určité obdobie bola každý deň na polícii. Začalo sa v podstate plniť to, čo vykrikoval. Celý

život sa jej zmenil, vtedy to prešlo do strachu. 70 ľudí by zostalo na ulici. Aby mohla Orchidea ďalej
pokračovať, požiadala A. K., aby absolvovala preskúšanie, resp. obnovenie procesu zodpovedného
zástupcu, aby mohla zastúpiť jej funkciu, ak by ju odsúdili. Chcela zachrániť aspoň Orchideu kvôli
tomu, že syn bol vysokoškolák, bola samoživiteľka, tiež študoval psychológiu a nemohol by štúdium
dokončiť. Cítila sa ako podvodník, stále sa jej na to pýtali na polícii. Takéto správanie u orgánov činných

v trestnom konaní ako psychológ nevidela. Bolo to na ňu príliš, úkony boli dlhotrvajúce, po vznesení
obvinenia už výsluchy trvali niekoľko hodín. Ku každému si volala A. K., keďže trvali aj celý deň, o 17.
hod. odtiaľ odchádzali, bola úplne vyčerpaná. Stalo sa jej napr., že cestou z výsluchu zabudla na
pumpe zaplatiť. Bola podrobovaná ponižujúcej konfrontácii s J. E., ktorý vystupoval ako poškodený. Bola
z toho zhrozená, hovoril len nekonzistentné tvrdenia, zvýšeným tónom, nikdy nič nevedel preukázať.

Ona predkladala argumenty, dôkazy, ale po výsluchoch mala pocit, že len on mal pravdu. Mala strach,
obavu, čo bude, bola samoživiteľka, mala zodpovednosť za syna. Cítila sa ako vrah, cítila šikanu zo
strany štátu a toto štátu doteraz zazlieva. Veľmi jej to ovplyvnilo život, takto to nikdy v iných úkonoch
nevidela. Nerozumela, prečo to tak bolo, nebolo tam slušné jednanie, cítila ponižovanie, výsmech, všetci
o tom vedeli. Expartner v konaní vystupoval ako obeť, v papieroch bol poučený, že sa môže obrátiť

na Náruč, Alianciu žien Slovenska, všetko to boli organizácie, s ktorými ona spolupracovala, s ktorými
začínali, tvorili na začiatku rámec pre obete. Aj minulý týždeň sa jej na polícii pýtali, ako sa má expartner
a či má už od neho pokoj. Je nahnevaná na štát, myslela si, že to prebieha inak, že prokuratúra háji aj
jej záujmy. Tam pocítila, ako to je, keď je niekto zaujatý. Prokurátor bol expartnerov kamarát. Expartnerurgovávalvyšetrovateľa,kedyužbudemobvinená.Malaproblémísťnaulicu,zdvihnúťtelefón,nechodila
von, do práce. Primátorova manželka, ktorá bola jej zamestnankyňou a tiež A. K. ju chodili kontrolovať
domov, či je v poriadku. Kvalita života bola nulová, bola doma zavretá, vyhýbala sa spoločenskému

kontaktu. Navštívila psychiatra, bolo to najmä kvôli psychoterapii, potrebovala to niekomu povedať.
Prestala chodiť do spoločnosti, ani dnes nechodí. Tejto nálepky sa už nezbaví. Nestačí, že bola zbavená
obžaloby, tiež jej túto ujmu nevykompenzuje ani žalovaná suma. Úplne zmenila názor na prokuratúru,
ktorá tu má byť pre ľudí a mala zastupovať aj jej práva. Čo sa týka jej zdravotného stavu a správy E.
H., k tomu uviedla, že jej expartner jej vo firme prekážal, a tak sa rozhodla, že pôjde vlastnou cestou.

Jemu sa to nepáčilo, najmä pre zdroj príjmov. On vedel, že jej uškodí, ak bude trestne stíhaná, že
môže prísť o bezúhonnosť. S expriateľom mali založené občianske združenie a tiež firmu - s.r.o. Ešte
v roku 2019 bola jediná oprávnená konať, avšak on dokázal za jeden deň urobiť zmeny stanov a dať
to na ministerstvo a takýmto spôsobom urobiť podvod. V apríli 2016 silnel od neho tlak, aby sa vrátila
do firiem, lebo firmy fungovali vďaka jej vzdelaniu. V čase, keď bola podaná lekárska správa E. H.
už bolo podané trestné oznámenie a psychologička o tom vedela, že expartner sa nevie vysporiadať

s rozchodom. Psychiatrickú ambulanciu začala navštevovať od mája 2017, nakoľko silnel tlak zo strany
expartnera. Čo sa týka príjmov, mali názorové trenia, pýtal sa, kedy budú už peniaze. Navštívila ju
najmä na porozprávanie, nebolo to v súvislosti s trestným stíhaním, ale všetko, čo sa potom dialo v jej
živote, súviselo s trestným stíhaním. Chodila tam dlhodobo a čo sa týka frekvencie, to sa menilo, na
začiatku aj každých 6 týždňov, po troch mesiacoch každé tri mesiace, a potom za pol roka len raz za

rok. Čo sa týka lekárskych správ, týmito nedisponuje, nakoľko psychiater nemusí vyhotovovať lekárske
správy. Dňa 17.02.2017 sa dozvedela o najväčšom podvode, čo partner urobil, že zmenil stanovy, kde sa
vymenoval za riaditeľa a potom začali vyhrážky, že „zničím ťa, dostanem ťa do basy“. Prvotne navštívila
psychiatrazdôvodovsúvisiacichsrozchodomspartnerom,keďžesilnelivyhrážky,avšaknáslednesním
jednala o ďalších veciach, súvisiacich s trestným konaním. Riešila, čo bude. V súvislosti so vzneseným

obvinením cítila neprávosť, strach, hanbu. Všetko to boli otázky života, mala úzkosť, preto nemohla ísť
von, riešila otázku živobytia, syna, neprávosť štátu, chovanie policajtov, s psychiatričkou je v kontakte
doposiaľ. Vznesené obvinenie pre spreneveru dňa 13.04.2021 ani veľmi nevnímala, advokát jej povedal,
že „sprenevera je nič, že auto je problém“. Už sa nebojí. Toto konanie tiež skončí rovnako, expartner
nič neodkáže z toho, čo tvrdí, konanie prebieha slušne na rozdiel od toho, čo bolo predmetom prvého

obvinenia.

5. Svedok E. E. C. vypovedal, že všetko začalo správaním expartnera, ktorý sa mame (žalobkyni)
vyhrážal, že pôjde sedieť a tu sa začali jej obavy. V r. 2018 sa to postupne stupňovalo a okolo Silvestra
jej bolo vznesené obvinenie, a vtedy to začalo byť vážne. V prípade odsúdenia by stratila možnosť

pracovať vo svojom odbore, nakoľko strata bezúhonnosti by bol veľký problém. Začiatkom roka 2019
sa jej život radikálne zmenil, zostávala doma, chodievala minimálne do práce, nechodila von, pani K.
s p. O. ju chodili kontrolovať, či je v poriadku. Volali jej, ak sa jej nedovolali, volali jemu a takto si dávali
vzájomne vedieť. Niekedy ju našli doma, inokedy bola zamknutá. Jej stav bol výrazne horší, nakoľko si
uvedomovala, že môže prísť o všetko. Tiež jej zostala nálepka, nakoľko Partizánske je malé mesto. Bála

sa chodiť von, chodievala na výsluchy, bolo to veľmi nepríjemné, keď všetci vedeli, že je obvinená. Jemu
sa mama zdôverovala, žili v spoločnej domácnosti. Na výsluchy vždy s ňou niekto chodil, aj on chodieval
s ňou, aby tam nebola sama. Bolo to veľmi vyčerpávajúce, výsluchy trvali niekedy aj od 9,00 hod. do
17,00 hod., celý deň bola bez obeda, menili sa tam len policajti. Pamätá si, že po konfrontácii sa mame
výrazne psychicky pohoršilo, bolo na nej vidieť tenziu a on vedel, že nič dobré sa tam nedialo. Trvalo

to dlhšie obdobie, kým sa z toho dostala. Bolo to zlé už pred konfrontáciou, ale týmto sa to výrazne
zhoršilo, už vôbec nedvíhala telefón, nechodila von, ani na nákup potravín a on mal obavu o jej život.
Po zastavení trestného stíhania prišla určitá úľava, nakoľko nebola ohrozená jej práca. V prípade, ak by
prišla o bezúhonnosť, zostala by jej len jediná možnosť, ísť pracovať k inému psychológovi, čím by bol jej
príjem výrazne nižší a otázkou je, kto by ju vlastne zamestnal. Myslí si, že toto by bola konečná. Mama

stále nie je psychicky úplne v poriadku a naďalej navštevuje psychiatra. Čo sa týka nového obvinenia
pre trestný čin sprenevery, toto trestné stíhanie nevnímala až tak zle, ako prvé trestné oznámenie. Určite
nikto nie je nadšený z obvinenia, takže ho vnímala nie úplne dobre, ale prvé trestné oznámenie ju
zasiahlo viac, bol to väčší šok. Oznamovateľ bol rovnako expartner a rozdiel je v tom, že prvé trestné
stíhanie prebiehalo 5 rokov.

6. Svedkyňa A. L. K. vypovedala, že mala vedomosť o trestnom stíhaní žalobkyne, boli spolu každý deň
v práci. V práci boli veľmi prekvapení, čo sa stalo, nakoľko vedeli o tom, že žalobkyňa darovala auto
svojmu synovi. Vedeli tiež podrobnosti o darovaní, že to bolo ako prekvapenie pre syna na oslavu. Vedel
o tom aj jej expartner, nerozumeli tomu, prečo dal na ňu trestné oznámenie. Jednoznačne sa jednalo leno urazené ego jej expartnera. O trestnom oznámení sa dozvedeli od žalobkyne. Žalobkyňu pozná od r.
1995, pozná ju ako ambiciózneho človeka, postupne si zvyšovala kvalifikáciu, vzdelanie, musela chodiť
na výsluchy, ona ju čakávala v aute, nakoľko žalobkyňa mala strach. Videla, aká chodila po výsluchoch,

tieto trvali aj 6 až 7 hodín. Bol to zlomený človek a hlavne po konfrontácii s p. E.. Po obvinení sa jej
úplne zrútil svet. Sama sa starala o syna, mala existenčné obavy, čo bude so štúdiom syna, čo bude
s firmami a ľuďmi. Firma pôsobila po celom Slovensku a žalobkyňa musela mať čistý kredit. Mala obavy,
čo sa stane, keď ju odsúdia. Spolu volávali aj celú noc, ráno nezdvíhala telefón, nevychádzala von,
bol problém ju dostať medzi ľudí. Veľmi sa bála, že bude ohrozené jej pôsobenie garanta, a preto ju

poprosila,aby sapreistotudalaonapreskúšať,akbysaniečostalo,aby juzastúpila.Bálasatopovedať
aj mame, tá už mala zdravotné problémy. Žalobkyňa mala stres, trvalo to veľmi dlho, čo sa prejavilo
aj na jej zdraví. Vedela, že mala problémy s pankreasom, mala asi 40 kg, rozpadol sa jej celý život.
Celodenne spolupracovali a bolo to na nej viditeľné. Bála sa, že sa to všetci dozvedia, Partizánske je
malé mesto. Pán E. sa jej vyhrážal, že ju dostane do basy a takto sa vyhrážal aj jej. Žalobkyňa nečakala,
že sa jej niečo také stane. Nechápala, prečo konanie trvalo tak dlho. Po výsluchoch žalobkyňa nebola

schopná ani šoférovať. Pamätá si, že sa stalo, že raz takto po výsluchu nezaplatila na pumpe. Ona bola
jej psychickou oporou a taktiež aj ostatní kolegovia. Bolo nepríjemné, že to vedia ľudia v meste, pýtali
sa jej na to, či už policajti, keď chodievala na výsluchy, ale aj zamestnanci úradu práce. Poškodilo jej to
kredit. Šírilo sa to po úradoch a tiež po celom meste a určite aj ďalej. Ona sa nažila napriek tomu, že má
3 deti a je s nimi sama, tráviť s ňou voľný čas, alebo spolu stále telefonovali, aj celé noci. Volávala jej aj jej

mama, bála sa, „že jej zavrú Ľubku“. Čo sa týka vzneseného obvinenia pre trestný čin sprenevery, toto
žalobkyňa už tak neprežívala ako prvotné obvinenie, brala to tak, že takto to už bude s p. E. pokračovať.
To prvé ju poznačilo, avšak toto už považovala za bežnú taktiku expartnera. Tiež vie, že jej advokát
povedal, že sprenevera je „nič“.

7. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, svedkov E. E. C. a A. L. K., oboznámením uznesenia
Okresného riaditeľstva Policajného zboru Považská Bystrica ČVS: ORP -73/2-VYS-PB -2018 zo dňa
31.12.2018, sťažnosti zo dňa 10.1.2019, uznesenia Okresnej prokuratúry č. PV 156/18/3305-56 zo dňa
12.2.2019, návrhu na postup podľa § 364 Tr. por. zo dňa 4.3.2019, návrhu obvineného na postup podľa
§ 363 ods.1 a nasl. Tr. por. zo dňa 17.7.2019, obžaloby zo dňa 16.1.2020, uznesenia Okresného súdu

Partizánske č.k. 2T 5/2020-785 zo dňa 29.11.2021, sťažnosti Okresnej prokuratúry Partizánske zo dňa
16.12.2021, uznesenia Krajského súdu v Trenčíne č.k. 2To/3/2022-800 zo dňa 23.6.2022, žiadosti
poškodenej o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím
zo dňa 22.06.2023, žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody - písomného
oznámenia o neuznaní nároku zo dňa 24.08.2023, uznesenia Obvodného oddelenia policajného zboru

Považská Bystrica ČVS:ORP-269/PB.PB-2019 zo dňa 16. 8. 2021, lekárskej správy E. K. H. zo dňa
27.2.2024, uznesenia prokurátora Krajskej prokuratúry Trenčín, č. k. 1Kv 40/22/3300-31 z 2.10.2024,
upovedomenia o neuznaní uplatneného nároku, č. k. VI/4 Gc 92/23/1000- 6 z 24.8.2023 vrátane
doručenky, oboznámením vyšetrovacieho spisu ČVS: KRP-84/2-VYS-TN-2018 - uznesenia o vznesení
obvinenia zo dňa 13.4.2021, návrhu na podanie obžaloby zo dňa 17.1.2023 a zistil nasledovný skutkový

stav veci:

8. Uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Považskej Bystrici ČVS:ORP – 73/2-VYS-
PB-2018 zo dňa 31.12.2018 bolo žalobkyni vznesené obvinenie pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1,
ods. 2 zák. č. 300/2005 Z.z. Trestného zákona, proti ktorému podala sťažnosť, ktorú prokurátor Okresnej

prokuratúry Partizánske uznesením č. PV 156/18/3305-56 zo dňa 12.02.2019 zamietol ako nedôvodnú.

9. Dňa 4.3.2019 podala žalobkyňa na Generálnu prokuratúru SR návrh na postup podľa § 363 Trestného
poriadku, ktorý návrh bol posúdený upovedomením zo dňa 17.7.2019 ako nedôvodný.

10. V predmetnej trestnej veci bola dňa 17.01.2020 voči žalobkyni podaná prokurátorom Okresnej
prokuratúry Partizánske obžaloba pod č. Pv 156/18/3305-106.

11. Uznesením č.k. 2T/5/2020-785 zo dňa 29.11.2021 Okresný súd Partizánske citované trestné konanie
zastavil, pretože skutok popísaný v obžalobe nie je trestným činom.

12. Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k. 2To/3/2022-800 zo dňa 23.06.2022 zamietol ako nedôvodnú
sťažnosť prokurátora zo dňa 16.12.2021. Citované uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 23.6.2022.13. Dňa 22.06.2023 podala žalobkyňa na Generálnu prokuratúru SR žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody, ktorou žiadala sumu 1.302,98 Eur titulom náhrady škody a sumu 12.600 Eur
titulom nemajetkovej ujmy, a to z dôvodu nezákonného rozhodnutia uznesenia o vznesení obvinenia

ČVS: ORP-73/2-VYS-PB-2018 zo dňa 31.12.2018.

14. Žalovaná nárok žalobkyne neuznala, čo žalobkyni oznámila listom zo dňa 24.8.2023, doručeným
žalobkyni, prostredníctvom jej právnej zástupkyne dňa 4.9.2023.

15. Uznesením Krajskej prokuratúry v Trenčíne č.k. 1Kv 40/22/3300-31 z 02.10.2024 bolo voči žalobkyni
zastavené trestné stíhanie pre prečin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237
ods. 1, ods. 2 písmeno a) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona.
Obvinenie bolo žalobkyni vznesené uznesením zo dňa 17.4.2024.

16. Voči žalobkyni je vedené trestné stíhanie na Odbore kriminálnej polície Krajského riaditeľstva

policajného zboru v Trenčíne pod ČVS:KRP: 84/2 – VYS-TN-2018 pre obzvlášť závažný zločin
sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona. Uznesenie o vznesení obvinenia bolo
vydanédňa13.4.2021.Vovecibolpodanýnávrhnapodanieobžaloby,konanieniejedoposiaľskončené.

17. K. P. H. N. E. K. H. zo dňa 27.02.2024 vyplýva, že žalobkyňa je v starostlivosti psychiatrickej

ambulancieodmája2017prerozvojpostraumatickejstresovejporuchy(nespavosť,dlhotrvajúcaúzkosť,
nechutenstvo, vnútorný nepokoj) pri opakovaných neprimeraných stresujúcich zážitkoch (rozchod
s partnerom, jeho následné problematické správanie). V liečbe dlhodobo terapia antidepresívom.

18. Podľa čl. 19 ods.1, 2 Ústavy SR (1) každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,

dobrej povesti a na ochranu mena. (2) Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života.

19. Podľa čl. 46 ods.3, 4 Ústavy SR (3) každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným

postupom. (4) Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

20. Podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy SR každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi
orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

21. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

22. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa

upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

23. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v

spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

24. Podľa ustanovenia § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s
prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

25. Podľa § 3 ods.1 písm. a), ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 28.2.2019 Štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,
pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím,

26. Podľa § 4 ods.1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 28.2.2019 Vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škoduspôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo
správnom konaní.

27. Podľa § 5 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 28.2.2019 Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má
účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

28. Podľa § 6 ods.1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci v znení účinnom do 28.2.2019 (1) Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. (2) Právo podľa odseku 1 možno
priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa
osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného

zreteľa.

29. Podľa § 15 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 28.2.2019 Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,

o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

30. Podľa § 16 ods.4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 28.2.2019 Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde

môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

31. Podľa § 17 ods.1 až 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci v znení účinnom do 28.2.2019 (1) Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak. (2) V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.(3) Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím
najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b)
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenémuvsúkromnomživote,d)závažnosťnásledkov,ktorévzniklipoškodenémuvspoločenskom

uplatnení. (4) Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška
náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu

32. Podľa § 121 ods.3 Občianskeho zákonníka Príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z
omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

33. Podľa § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu,
má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona
povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje
vykonávací predpis.

34. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná.35. Predmetom konania bol nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 12.600 Eur s prísl.,
ktorá jej mala byť spôsobená nezákonným rozhodnutím - uznesením Okresného riaditeľstva Policajného
zboru v Považskej Bystrici ČVS: ORP – 73/2-VYS-PB-2018 zo dňa 31.12.2018, ktorým bolo proti

žalobkyni vznesené obvinenie pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, ktoré
konanie bolo uznesením Okresného súdu Partizánske č.k. 2T/5/2020-785 zo dňa 29.11.2021 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 2To/3/2022 – 800 zo dňa 23.06.2022, právoplatným dňa
23.6.2022 zastavené, pretože skutok popísaný v obžalobe nie je trestným činom a nebol dôvod na
postúpenie veci.

36. Pasívna legitimácia žalovanej je daná s poukazom na § 4 ods.1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 28.2.2019.

37. Žalobkyňa si v zmysle § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci splnila povinnosť vopred predbežne prerokovať svoj nárok na náhradu škody, teda

podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona môže sa domáhať uspokojenia tohto nároku na súde.

38. Medzi stranami nebolo sporné, že došlo k nezákonnému rozhodnutiu /vzneseniu obvinenia
a trestnému stíhaniu/, v dôsledku ktorého bola žalobkyňa trestné stíhaná od 31.12.2018 kedy došlo
k vzneseniu obvinenia žalobkyne pre prečin podvodu podľa § 221 ods.1, 2 Trestného zákona ako

i skutočnosť, že trestné stíhanie žalobkyne bolo zastavené uznesením Okresného súdu Partizánske
zo dňa 29.11.2021 z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.
Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k. 2To/3/2022 – 800 zo dňa 23.06.2022, právoplatným dňa 16. 12.
2021, zamietol ako nedôvodnú sťažnosť prokurátora zo dňa 16.12.2021. Citované uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 23.6.2022. Sporným bol uplatnený nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch, ktorá jej mala byť spôsobená zásahom do jej osobnostných práv týmto nezákonným
rozhodnutím, a to vznik škody a príčinná súvislosť vo vzťahu k vzniku nároku na priznanie nemajetkovej
ujmy.

39. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je

okolnosť, že toto rozhodnutie bolo príslušným orgánom zrušené pre nezákonnosť. V predmetnom
prípade po vznesení obvinenia žalobkyni bola pre totožný skutok podaná obžaloba, o ktorej rozhodol
súd tak, že trestné konanie bolo zastavené z dôvodu, že nebolo preukázané, že sa skutok je trestným
činom a nebol dôvod pre postúpenie veci. Zákon stanovuje, že nezákonným rozhodnutím je rozhodnutie,
ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. V zmysle ustálenej judikatúry

vyšších súdov sa prijal názor, ktorý si osvojil aj súd v predmetnej veci, a to že ten, proti komu bolo trestné
stíhanie zastavené alebo ten, kto bol oslobodený spod žaloby, má zásadne právo na náhradu
škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (viď rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn.1CZ/6/1990, publikovaný ako Rc/35/1991, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 1Cdo53/ 1993 zo dňa 08.06.1993, aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

publikované pod číslom R 35/1991). Na podstate týchto právnych záverov, ku ktorým sa dospelo vo
vzťahu k prípadom škôd vzniknutých za účinnosti predchádzajúceho zákona č. 58/1969 Zb., zotrváva
súdna prax aj naďalej, aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z.z.. Judikatúra totiž jednoznačne dospela
k záveru, že rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o začatí trestného stíhania a o
vznesení obvinenia pre nezákonnosť má tiež uznesenie o zastavení trestného stíhania, ako aj

oslobodenie spod obžaloby. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3Cdo/194/2010 zo
dňa 30.03.2011 ustálil, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím
a vedením trestného stíhania ,pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej,
a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako
zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež

zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu
rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody
sa totiž v tomto prípade neviaže na(ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí
trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 4 M
Cdo 15/2009 vyjadril názor, že „Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého

v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že
sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie
uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťourozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky
rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená,
že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že

podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia
o začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na
náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, treba hľadať nielen v ustanovení
čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1
tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát

skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich
orgánov,ktorýmpriamozasiahlidozákladnýchprávjednotlivca.Nemožnototižprehliadnuť,žeštátnemá
slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii.
Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú
činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov,
ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je

rozhodné ,ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa
ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.“ Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením
trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti
štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým
platného zákona č. 58/1969Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo

jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len zákon č. 58/1969 Zb.) účinného do 30. júna
2004. Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu
zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti
občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k
záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s

prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné
stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania
sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky z 23. februára 1990 sp. zn. 1 Cz 6/90 publikovaný pod č. 35
v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1991 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 28. júna 1993 sp. zn. 1 Cdo 53/93 publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí
a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1994). Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti
(zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery
prijaté v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné.
Rovnaký právny názor dovolací súd zaujal aj v rozhodnutí z 30. novembra 2009 sp. zn. 4 Cdo 183/2009.

Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutím, ktoré zrušilo uznesenie o vznesení obvinenia po prijatí
záveru o neopodstatnenosti resp. nezákonnosti tohto obvinenia je v prejednávanom prípade
uznesenie o zastavení trestného konania (uznesením č.k. 2T/5/2020-785 zo dňa 29.11.2021 Okresný
súd Partizánske trestné konanie zastavil, pretože skutok popísaný v obžalobe nie je trestným činom.
Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k. 2To/3/2022 – 800 zo dňa 23.06.2022 zamietol ako nedôvodnú

sťažnosť prokurátora zo dňa 16.12.2021. Citované uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 23.6.2022).
Ako už bolo uvedené vyššie, nezákonnosť rozhodnutia nebola medzi stranami sporná.

40. Ďalším predpokladom pre zodpovednosť štátu je existencia škody a príčinnej súvislosti, ktorá
bola v konaní sporná. V zmysle judikatúry škodou sa myslí ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére

poškodeného (spočíva v zmenšení jeho majetkového stavu) a je objektívne vyjadrená všeobecným
ekvivalentom t.j. peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia (stanovisko
Najvyššieho súdu ČSSR Cpj87/1970). O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla
následkom nezákonného rozhodnutia, t.j. vtedy, ak nezákonné rozhodnutie a škoda boli vo vzájomnom
pomere príčiny a následku a ak bolo preukázané, že ak by nebolo nezákonného rozhodnutia,

ku škode by nebolo bývalo došlo.

41.Súdnárokžalobkynenanáhradunemajetkovejujmyposúdilvzmysle§17zákona,zktoréhovyplýva,
že má právo na náhradu nemajetkovej ujmy, avšak len za predpokladu, že samotné konštatovanie
porušenia práva je nedostatočné. Každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský,

pracovný a osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda je spôsobilé bez
ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku
nezákonné, ide o zodpovednosť absolútne objektívnu a za výsledok trestného konania vo veci samej,
čím je založená zodpovednosť štátu za škodu obvineného spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia.Je potrebné si uvedomiť, že i keď samotná existencia nezákonného rozhodnutia nepochybne
znamená sama o sebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje
povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v

jednotlivých oblastiach života, ako aj to, že samotné konštatovanie porušenia právanie je dostatočne
účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Určenie primeranej
výšky náhrady nemajetkovej ujmy konkrétnou sumou je vždy závislé od výsledku posúdenia takých
individuálnych, jedinečných okolností každej prerokovávanej veci, ktoré sú spravidla neopakovateľné a
nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. V dôsledku toho bolo na žalobkyni,

aby preukázala svoje tvrdenia pri posúdení, že v dôsledku trestného stíhania trvajúceho od vznesenia
obvinenia 42 mesiacov (3,5 roka) došlo na strane žalobkyne v spoločenskom, pracovnom, osobnom
živote k takým negatívnym dôsledkom, že rozsah náhrady škody spôsobenej žalovanou je
spôsobilý priznať žalobkyni uplatnenú výšku nemajetkovej ujmy.

42. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry subjektu a jej zmyslom je

zmiernenie nepriaznivého následku neoprávneného zásahu a poskytnutie účinnej ochrany osobnosti,
najmä jej dôstojnosti, dobrej povesti, súkromia rodinného života. Náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch môže súd priznať vtedy, ak by sa samotné konštatovanie porušenia práva nejavilo ako
dostatočné zadosťučinenie vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, čo je dané
intenzitou zásahu okolností, za ktorých k nemu došlo, ako aj stupeň negatívnych dôsledkov dopadu

zásahu na chránené práva v individuálnych okolnostiach každého prípadu. Ide o zásah a ujmu na
nehmotných hodnotách, ktoré sa týkajú morálnej integrity poškodenej osoby, jej dôstojnosti, cti, dobrej
povesti, ale tiež iných hodnôt, ktoré sa spravidla premietajú vo vnútornom živote človeka, ako je rodinný
život, neistota. Ak ktorákoľvek z týchto zložiek, prípadne kumulatívne aj všetky, sú negatívne dotknuté, je
namieste záver o tom, že k spôsobeniu nemajetkovej ujmy došlo. Intenzita zásahu týchto hodnôt priamo

ovplyvňuje výšku poskytnutého zadosťučinenia. Je pritom potrebné vychádzať z toho, že prípadná výška
nemajetkovej ujmy nemôže byť v rozpore so všeobecne zdieľanou predstavou spravodlivosti.

43. Súd sa preto sústredil na preskúmanie obmedzení v jednotlivých sférach života žalobkyne, a to
v pracovnej, rodinnej či spoločenskej oblasti a následne po vykonanom dokazovaní dospel k záveru,

že samotné konštatovanie porušenia práva nie dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú žalobkyni predmetným nezákonným rozhodnutím a túto ujmu nie je možné uspokojiť
inak ako v peniazoch. V tomto prípade ide o dokonanú skutočnosť, ktorou vznikla žalobkyni
aj nemajetková ujma, ktorú nie je možné dodatočne eliminovať, teda vrátiť späť predošlý stav, kedy
byžalobkyňanebolanezákonnetrestnestíhaná.Ibakonštatovanieporušeniaprávaniejesprihliadnutím

na okolnosti nezákonného trestného stíhania a aj jeho dĺžky dostatočným zadosťučinením. Preto súd
rozhodol aj o priznaní nemajetkovej ujmy. Súd prihliadal na osobu poškodenej, doterajší život
a prostredie, v ktorom žije, pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy, na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
na závažnosť následkov, ktoré jej vziať zvykli v súkromnom živote a pri spoločenskom uplatnení.
Náhrada nemajetkovej ujmy aj podľa judikatúry Ústavného súdu SR musí zodpovedať predstavám

o spravodlivosti a slušnosti v danom čase a na danom mieste, pričom z ustálenej judikatúry súdov
Slovenskej republiky vyplýva, že primeranosť nemajetkovej ujmy treba vždy posudzovať v kontexte
s rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky,
ktorásatýkanáhradynemajetkovejujmy.Takistonaďalejplatí,žepriposudzovanínáhradynemajetkovej
ujmy nie sú rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto

danomčaseamiestevnímalaajkaždáináfyzickáosoba.Výškapriznanejnáhradynemajetkovejujmyby
mala odzrkadľovať snahu o spravodlivé rozhodnutie, ktoré zodpovedá realite a môže byť takto prijímané
všeobecne. Do popredia sa však podľa názoru súdu čoraz aktuálnejšie dostáva aj strata reálnej hodnoty
peňazí,respektíveichinflácieoprotinedávnejminulosti.Priustálenívýškymajetkovejujmysúdprihliadal
na skutočnosti, ktoré mohli viesť k priznaniu vyššej náhrady nemajetkovej ujmy a naopak, ktoré túto

ujmu, respektíve náhradu za ňu znižovali.

44. Z dôvodu nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia si žalobkyňa v tomto konaní uplatnila
náhradu nemajetkovej ujmy, a to vo výške 12.600 Eur s prísl.. Svoj nárok odôvodnila tým,
že vedené trestné stíhanie ju po psychickej stránke poznačilo. Prežívala pre strach z odsúdenia

existenčnú krízu, starala sa o syna sama ako slobodná matka, syn začal chodiť na vysokú školu, nebol
zárobkovo činný a keďže jeho otec sa o neho nestaral a výživné mu po dovŕšení dospelosti neplatil,
bol úplne finančne závislý na žalobkyni. Žalobkyňa prežívala intenzívny strach z toho, že môže byť
neprávom odsúdená a jej syn by tak zostal bez rodiča a bez finančných prostriedkov. Tento dlhotrvajúcistrach sa podpísal pod jej duševné zdravie a oslabil jej každodenné fungovanie. V pracovnom živote
žalobkyňa zažívala enormný stres a existenčnú neistotu, mala strach z odsúdenia a s tým spojenej
straty bezúhonnosti, ktorá je zákonnou podmienkou výkonu jej povolania, od ktorého bola závislá obživa

nielen žalobkyne, ale ďalších desiatok osôb, za ktoré žalobkyňa v rámci svojich špecializácii odborne
zodpovedala. Je špecializovaným psychológom, certifikovaným psychológom, rodinným terapeutom,
mediátorom, supervízorom, garantom pre psychológov, ktorých zamestnáva a od roku 2022 vykonáva
aj znaleckú činnosť. Žalobkyňa tiež viedla Centrum pre deti a rodiny - detský domov, kde zodpovedala
za 40 maloletých detí. Stratou bezúhonnosti v prípade odsúdenia by stratila oprávnenie na výkon

uvedených činností, čo by znamenalo stratu príjmu, nemožnosť zabezpečiť živobytie, domácnosť a
výchovu syna vrátane jeho starostlivosti a podpory vysokoškolského štúdia, negatívne by sa to dotklo
aj ďalších desiatok ľudí. Obvinenie žalobkyne sa v jej okolí stalo verejne známym, čo malo za následok
ostrakizáciu, zníženie dôvery klientov, obavy z verejného odsúdenia. Žalobkyňa sa vyhýbala kontaktu s
ľuďmi netešila sa zo života, mala pocity hanby, čo celkovo zhoršilo jej psychickú pohodu a spoločenské
postavenie. Nezákonné trestné stíhanie žalobkyni zásadným spôsobom zhoršilo kvalitu života.

45. V prípade skutočností, ktoré mohli viesť k priznaniu „nižšej“ náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyni,
súd poukazuje na to, že žalobkyňa v súvislosti s vedením predmetného trestného stíhania neprišla
o zamestnanie, nebola zbavená ani žiadnej funkcie, či možnosti vykonávať pracovnú činnosť, ktorú
vykonávala pred začatím trestného stíhania, nebola väzobne stíhaná, nemusela ani nezmenila svoje

bydlisko a zdroj svojich príjmov a jej najbližšia rodina sa nerozpadla, nemala v starostlivosti maloleté
dieťa, nenaštrbil sa vzťah s jej plnoletým synom, či inými príbuznými, priateľmi, kauza stíhania žalobkyne
nebola medializovaná, či už na regionálnej alebo celoštátnej úrovni, a teda ak sa prejavilo
negatívne hodnotenie žalobkyne tak v podstate „iba“ v komunite spoluobčanov v príslušnom
meste. Súd vychádzal z toho, že v zásade platí, že čím závažnejšia trestná činnosť a čím vyšší trest

hrozí, tým negatívnejšie obvinený prežíva trestné stíhanie. Žalobkyňa čelila obvineniu z jedného
prečinu, v súvislosti s trestným stíhaním jej nehrozil vysoký trest, v zmysle § 221 ods. 1, 2 jej mohol
byť uložený trest 1 až 5 rokov, čo závažnosť situácie znižuje oproti situáciám, kedy je osoba
stíhaná pre závažnejšie skutky, zločiny, či obzvlášť závažné zločiny, prípadne ak ich je viac
popri sebe, kde hrozí aj oveľa vyšší trest. Čím závažnejší skutok/skutky sa kladú za vinu, tým je

osoba zo strany spoločnosti vystavená vyššiemu odsúdeniu, než keby sa jednalo o jeden
menej závažný skutok. V tomto ohľade ide o kritérium, ktoré závažnosť ujmu znižuje, naopak, dĺžka
a opakované odsudzovanie na prvom stupni je kritérium, ktoré závažnosť ujmy zvyšujú. Vychádzajúc
z povahy a závažnosti trestnej činnosti, pre ktorú bola žalobkyňa trestne stíhaná, predmetné obvinenie
žalobkyne bolo spôsobilé poškodiť dobré meno žalobkyne v menšej miere, lebo nebola obvinená

z násilnej alebo organizovanej trestnej činnosti a nebola stíhaná ani za činnosť, ktorá by súvisela
s dosahovaním jej príjmu alebo za činnosť, ktorá by ju difamovala vo vyššej miere. Žalobkyňa naďalej
pracovala a hoci tvrdila, že v súvislosti so vznesením obvinenia mohlo dôjsť k strate kreditu v očiach
jej klientov, žalobkyňa netvrdila ani nepreukázala, že by k tomu aj reálne objektívne došlo. Žalobkyňa
nepreukázala, že by sa jej v dôsledku stíhania zhoršil zdravotný stav, či už fyzický alebo psychický, že

by musela absolvovať liečbu, ktorú dovtedy nepotrebovala, že by vyhľadala odborníka na zmiernenie
následkov stresujúceho obdobia života v súvislosti so vzneseným obvinením. Z predloženej lekárskej
správy psychiatričky E. K. H.,, ako aj z vyjadrenia samotnej žalobkyne vyplýva, že psychiatrickú odbornú
pomoc žalobkyňa vyhľadala v súvislosti s rozchodom s partnerom a jeho následným problematickým
správaním, a to ešte pred vznesením samotného obvinenia (v máji 2017). Zhoršeným psychickým

stavomtedatrpelaužpredvydanímnezákonnéhorozhodnutia,keďužvmáji2017užívalaantidepresíva,
trpela nespavosťou, úzkosťou, nechutenstvom, vnútorným nepokojom. Možno na druhej strane ale na
prospech žalobkyne zohľadniť, že každé trestné stíhanie objektívne u každého je psychickou záťažou
pre jednotlivca, spôsobuje stres, pocity frustrácie, neistoty či strachu, pričom už len samotnú prítomnosť
takýchto stavov, aj bez diagnostikovania konkrétnej poruchy, je nutné zohľadniť, aj keď, prirodzene nie v

takej miere, ako keby skutočne v dôsledku trestného stíhania bola prítomná dovtedy neznáma diagnóza.
Na druhej strane takúto záťaž môže vyvolať aj vykonávanie sofistikovaného zamestnania žalobkyne, a
preto takáto osoba (psychológ) sa musí vedieť so zvýšenou psychickou záťažou vysporiadať.

46. Čo sa týka skutočnosti, ktoré mohli viesť k priznaniu „vyššej“ náhrady nemajetkovej ujmy súd

vzal do úvahy skutočnosť, že žalobkyňa nebola nikdy predtým trestne stíhaná, nemala skúsenosti
s trestným stíhaním a jej stres musel byť prirodzene väčší, než by to bolo u nikdy netrestaného
človeka. Bola vnímaná pozitívne po osobnostnej ako aj odbornej stránke - ako ambiciózna osoba, bola
v produktívnom veku. Bolo preukázané, že trestné stíhanie zasiahlo do spoločenského, pracovnéhoa súkromného života žalobkyne tom zmysle, že celé trestné stíhanie pociťovala ako krivdu, mala vážne
obavy o živobytie, najmä z dôvodu, že bola samoživiteľka plnoletého syna študujúceho na vysokej
škole. Samotné trestné stíhanie vedené voči žalobkyni narušilo jej spoločenský a súkromný život,

žalobkyňa sa podľa výpovede svedkyne, ktorá ju bližšie poznala, povahovo zmenila, veľmi zle znášala
úkony v rámci trestného konania, ktoré trvali pomerne dlhú dobu. Počas vedenia trestného konania,
ktoré prebiehalo niekoľko rokov, trpela neistotou, visela nad ňou hrozba straty bezúhonnosti, ktorá by
zmarila všetky jej dovtedajšie pracovné a študijné snahy, dosiahnuté úspechy a znemožnila ďalšie
vykonávanie jej pracovnej činnosti psychológa. Žalobkyňa skutočne mohla prebiehajúce trestné konanie

pociťovať ako vážnu existenčnú hrozbu a veľmi zle toto znášala najmä za predpokladu, si bola istá,
že žiadne zavinenie nespôsobila. Trestné stíhanie vážnym spôsobom dlhodobo pôsobilo negatívne
na kvalitu života žalobkyne jej súkromného aj spoločenského života. Je pochopiteľné, že prirodzene
sa žalobkyňa stránila ľudí, aby sa vyhla otázkam a konfrontácií o jej stíhaní, a preto v tomto ohľade
súd nepochybuje o tom, že žalobkyňa celkom z logických dôvodov bola chtiac- nechtiac
nútená zmeniť dovtedajšie svoje bežné návyky a dá sa chápať, že sa vyhýbala ľuďom, stala sa

utiahnutá, samotárska, vyhýbala sa spoločenským stykom a bola uzavretá doma. To je pochopiteľný
prejav toho, že žalobkyňa predsa len zmenila v dôsledku stíhania svoje bežné zvyky, k čomu by
zrejme nepristúpila, nebyť nepríjemným otázkam ohľadom stíhania. Uvedené závažnosť dopadov
na život žalobkyne zvyšuje. Mala obavu o svoj ďalší pracovný aj osobný život ako aj o možnosť
ďalšieho vzdelávania svojho syna na vysokej škole. Žalobkyňa prežívala stavy poníženia, sklamania,

stavy úzkosti, beznádeje, pocit ohrozenia, nakoľko vzniknutú situáciu nemohla nijako ovplyvniť. Súd sa
stotožnil s tým, že predmetná kauza zasiahla do mimoriadne citlivej oblasti života žalobkyne - občianskej
bezúhonnosti, cti a vážnosti v spoločnosti. Vezmúc do úvahy odborný a morálny kredit žalobkyne, jej
dovtedajšiu bezúhonnosť, spoločenské aktivity, sociálne interakcie, ako aj skutočnosť, že od počiatku
vnímala dôvody, na ktorých bolo trestné konanie voči nej založené, za bezzákladné, neopodstatnené

aj jej sa netýkajúce, nemožno pochybovať o intenzívnom negatívnom dopade na jej vnútorné prežívanie
danej situácie, keď sa trestným konaním cítila ponížená, diskreditovaná, ohrozená, dôsledkom čoho
bola izolácia od spoločenských aktivít, priateľov, zmena jej povahového ladenia, ako aj jej vonkajších
osobnostných prejavov, stala sa izolovaná, dištancovala sa od ľudí, trpela úzkosťami, neistotou o postoji
okolia voči nej, mala pocity, že všetci o danej veci v malom meste vedia, že ju odsudzujú. Žalobkyňa

dovtedy požívala vážnosť nielen ako človek, ale aj v odbornej oblasti, ktoré okolnosti komplexne u
každého jednotlivca, ktorého by boli postihli, objektívne tiež s ohľadom na dĺžku trestného konania (3
a pol roka) by zintenzívnili pocity frustrácie a úzkosti. Súd tiež zohľadnil skutočnosť, že žalovaná sa za
nezákonné rozhodnutie žalobkyni ani neospravedlnila. V priebehu konania trvala na tom, že v danom
prípade postačuje konštatovanie nezákonnosti rozhodnutia.

47. Argumentáciu žalovanej, že žalobkyni mohol vzniknúť škodlivý následok v dôsledku iného trestného
konania (ČVS: KRP: 84/2 – VYS-TN-2018 pre obzvlášť závažný zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1,
ods. 4 písm. a) Trestného zákona a ČVS:KRP 52/2-VYS-TN-2020 pre pokračovací obzvlášť závažný
zločin porušovania povinností pri správe cudzieho majetku v štádiu pokusu podľa § 14 ods.1, § 237

ods.1, 4 a) Trestného zákona), súd vyhodnotil ako nedôvodnú. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak
škoda vznikla následkom nezákonného rozhodnutia, teda vtedy, ak nezákonné rozhodnutie a škoda
boli vo vzájomnom pomere príčiny a následku a ak bolo preukázané, že ak by nebolo nezákonného
rozhodnutia, ku škode by nebolo bývalo došlo. Žalovaná vychádzala z predpokladu, že príčinou
vzniku škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím môže byť len také nezákonné rozhodnutie, bez

ktorého by škodný následok nevznikol, resp. že by škodlivý následok nastal aj bez nezákonného
rozhodnutia (uznesenie NS SR z 30.apríla 2013 sp. zn. 6Cdo 103/2011), teda že protiprávny úkon
nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody a môže dôjsť ku kumulatívnej kauzalite, pričom treba tiež
rozlíšiť, či v konkrétnom prípade viac skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo na vznik toho
istého škodlivého následku (konkurenčná kauzalita)alebočijednaskutočnosťvylučujedruhú.Ktomuto

súd udáva, že pri akceptovaní takejto úvahy by osoba, ktorá v rovnakom čase čelí viacerým trestným
stíhaniam, ktoré sa neskončia odsúdením obvineného, resp. aspoň jedno trestné stíhanie by neviedlo k
odsúdeniu by nikdy nevedela preukázať, či neúspešné trestné stíhanie bolo jedinou príčinou jej ujmy.
Fakticky by sa takáto osoba nemohla domôcť náhrady nemajetkovej ujmy za takéto „neúspešné“
trestné stíhanie a takýmto výkladom by jej bola odopretá spravodlivosť, resp. možnosť odškodnenia.

Trestné stíhanie obvineného (akéhokoľvek vo všeobecnosti) je potrebné vnímať ako akési bremeno,
ktoré musí táto osoba niesť (či už bude uznaná za vinného alebo nie). Potom je zjavný rozdiel, či táto
osoba nesie týchto bremien jedno alebo viac (či už súčasne alebo opakovane).V takomto prenesenom
význame potom nemožno uzavrieť, že každé ďalšie takéto bremeno zľahčuje už existujúce, alebo užraz unesené. Viaceré trestné stíhania nezľahčujú nemajetkovú ujmu stíhanej osoby, ba práve naopak,
túto zväčšujú, lebo je ľudsky pochopiteľné, že život človeka, ktorý je opakovane trestne stíhaný je po
nemateriálnej stránke kvalitatívne horší ako toho, ktorý čelí, resp. čelil „iba“ jednému trestnému

stíhaniu, resp. menšiemu počtu trestných stíhaní. Opačne to platí pri osobách, ktoré sa opakovane
dopúšťajú trestnej činnosti, teda pri tzv. recidivistoch, nie však pri osobách, ktoré sú bezúhonné. Ujmu
takýchto recidivistov nemožno porovnávať s ujmou osôb, ktoré boli trestne stíhané a tieto sa skončili
ich oslobodením spod obžaloby alebo zastavením ich trestného stíhania. U žalobkyne však išlo
o bezúhonnú osobu, preto nebolo možné uzavrieť, že by ďalším trestným stíhaním žalobkyne nebola

daná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou nemajetkovou ujmou.

48. Súd nad rámec dôvodov uvedených vyššie poukazuje na závery formulované v odôvodnení
rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19Co/84/2024 zo dňa 28.05.2025 (bod 34.), v zmysle
ktorých odsúdenie žalobcu nielen vo veci sp. zn. 5T/444/2001, ale aj jeho odsúdenie za trestný čin
krivého obvinenia spolupáchateľstvom rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 1T/29/2010 v spojení

s uznesením Krajského súdu Nitra sp. zn. 1To/52/2014 zintenzívnilo ujmu, ktorá v osobnostnej sfére
žalobcu prebiehala do začatia ďalších trestných konaní tam uvedených. Stotožnil sa tak s konštatovaním
Okresného súdu Trenčín v rozsudku zo dňa 3. júna 2004 sp. zn. 21C/27/2021, ktorý konal vo veci ako
súd prvej inštancie a ktorý uviedol, že žalobca sa snažil dosiahnuť obnovu konania sp. zn. 1T/29/2010,
na čo vynaložil veľké úsilie a množstvo svojej pozornosti sústredil na očistenie svojho mena a

oslobodenie spod obžaloby. To malo podľa konajúcich súdov významný vplyv na jeho osobný,
rodinný a pracovný život a jeho zdravie. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že v období od
31.12.2018 do 13.4.2021 nebola žalobkyňa trestne stíhaná v žiadnej inej veci, teda v období takmer 2
roky a 4 mesiace bola vystavená trestnému stíhaniu len vo veci trestného stíhania pre prečin podvodu.
Paralelne boli vedené trestné stíhania (pre trestný čin podvodu a sprenevery cca v priebehu 7 mesiacov).

Napokon samotná žalobkyňa ako aj svedok E. E. C., syn žalobkyne, vypovedali, že druhé trestné
stíhanie žalobkyňa neprežívala tak intenzívne, keďže pochopila, že podávanie trestných oznámení bude
stratégiou jej bývalého expartnera, pričom žalobkyňa verí, že aj druhé trestné stíhanie skončí v jej
prospech. Po zastavení trestného stíhania pocítila žalobkyňa úľavu.

49. Pri ustálení výšky nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie v súlade s ustálenou judikatúrou
zohľadnil aj rozhodovaciu činnosť v obdobných veciach. Suma náhrady, ktorú si žalobkyňa uplatnila
v žalobe vo výške 12.600 Eur dosahuje sumy náhrad, ktoré sú priznávané poškodeným, ktorí
boli na základe nezákonných rozhodnutí pozbavení osobnej slobody, čo nie je prípad žalobkyne,
resp. v závažnejších prípadoch (napr. rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8Co/8/2025 zo dňa

25.6.2025 - priznaná nemajetková ujma 10.000 Eur, trestné stíhanie vedené 10 rokov, medializovaný
prípad). V obdobných veciach náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci (v prípadoch oslobodenia žalobcov spod obžaloby): Krajský súd v Bratislave
rozsudok sp. zn. 7Co/63/2018 zo dňa 27. 5. 2020 - priznaná nemajetková ujma vo výške 3.500
Eur za trestné stíhanie v trvaní 4,5 roka Krajský súd v Nitre rozsudok sp. zn. 7Co/118/2019 zo

dňa 13.12.2018 - nemajetková ujma 4.000 Eur, trestné stíhanie v trvaní 8 rokov Krajský súd v Nitre
rozsudok sp. zn. 25Co/118/2022 z 22. 3. 2023 - 3 roky trvajúce trestné stíhanie profesionálneho vojaka,
počas ktorého nemohol nastúpiť do pracovného pomeru, bol obmedzovaný v pohybe a v pracovnom
zaradení - priznaná nemajetková ujma 4.000 Eur Krajský súd v Nitre rozsudok sp. zn. 7Co/77/2021 -
priznaná nemajetková ujma vo výške 4.500 Eur, 4 roky trvajúce trestné stíhanie, rozsudok Krajského

súdu Nitra sp. zn. 7Co/77/2021 - 4 roky trvajúce trestné stíhanie pre prečin, priznaná nemajetková
ujma 4.500 Eur, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 27Co/41/2022 z 30.06.2022 priznaná
nemajetková ujma 5.960 Eur - sociálny status poškodeného - známy primár oddelenia fakultnej
nemocnice a plošne medializovaná kauza, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Co/42/2021 –
priznaná nemajetková ujma 3.800 Eur - nemožnosť zúčastňovať sa konziliárnych vyšetrení, zasiahnutý

osobný, spoločenský život, nevyhnutné úkony len v sprievode dôveryhodnej osoby, rozsudok Krajského
súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/5/2023 zo dňa 13.9.2023 – priznaná nemajetková ujma 2.500 Eur - 3
mesiace vedené trestné stíhanie, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 27Co 46/2024 priznaná
nemajetkováujma4.000Eur–trestnéstíhanievedené4rokya4mesiace,obvinenýzaobzvlášťzávažný
zločin, živiteľ rodiny, ale paralelne aj iné vedené konania za ktoré bol odsúdený, rozsudok Krajského

súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/31/2023 – priznaná nemajetková ujma 5.000 Eur – lekárka pediatrička, 5
rokov vedené trestné stíhanie, nutná psychiatrická liečba, rozpad vzťahov), rozsudok Krajského súdu v
Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/433/2015 z 23.8.2016 - priznaná nemajetková ujma 6.000 Eur - verejne
angažovanú osobu dovtedy netrestanú, až 6 rokov trvajúce trestné stíhanie, bolo preukázané negatívnepsychické dôsledky osoby poškodenej a negatívny vplyv na rodinných príslušníkov), rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/360/2016 z 26.7.2017 priznaná nemajetková ujma 5.000
Eur poškodený prednosta kliniky fakultnej nemocnice, vysokoškolský pedagóg s vedeckou

hodnosťou, uznávaná odborná kapacita,dovtedynetrestanýa preukázanýnásledoktrestnéhostíhania
v podobe ambulantného psychiatrického liečenia. Príklady ďalších rozhodnutí: uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Cdo/66/2018 priznaná nemajetková ujma 5.000 Eur, uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4Cdo/29/2016 priznaná nemajetková ujma 5.000 Eur, uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 5Cdo/99/2018 priznaná nemajetková ujma 3.000 Eur, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 3Cdo/298/2013 priznaná nemajetková ujma 4.350 Eur.

50. Nad rámec uvedeného súd považuje za potrebné poukázať na východiská plynúce aj z ďalších
rozhodnutí najvyššej súdnej autority, ktoré sa spôsobom určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy
zaoberajú.

51. V zmysle rozhodnutia NS SR z 31. mája 2007 sp. zn. 4Cdo/177/2005, R 13/2009, nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, s dôrazom na to, že čl. 5 Dohovoru obsahuje tzv. neurčitý právny pojem, ktorý
vyžaduje jeho aplikáciu na konkrétne skutkové okolnosti prípadu. Neurčité právne pojmy v žiadnom
prípade nie sú ustanoveniami, ktoré by súdu umožňovali ľubovôľu, alebo ktoré by umožňovali absolútne

neobmedzenú úvahu. Ich aplikáciu a výklad je súd povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať
sa s argumentmi účastníka o (ne)primeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia
v iných, obdobných veciach.

52. Prítomný je tiež nález ústavného súdu z 24. januára 2017 sp.zn. III. ÚS 754/2016, kde bolo

konštatované, že kritériá na priznanie nemajetkovej ujmy určuje § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z.. Podľa
názoru ústavného súdu je potrebné zohľadniť povahu trestnej veci, dĺžku trestného stíhania a dopady
trestného stíhania do osobnostnej sféry poškodeného, ako aj okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme
došlo.Zapomocitýchtokritériíustálenávýškanáhradynemajetkovejujmyvpeniazochmusízodpovedať
všeobecne zdieľanej predstave spravodlivosti a slušnosti. Ústavný súd bol toho názoru, že stanoviť

presnou sumou výšku náhrady nemajetkovej ujmy za deň trvania väzby/vedenia trestného stíhania pre
všetky prípady nie je možné, pretože primeranosť výšky musí zohľadňovať vždy osobitné okolnosti
prípadu,ktorýchrozmanitosťnemožnovopredpostihnúť.Rovnakoniejemožnéanimechanickyprevziať
závery rozhodovacej praxe iných súdov (príp. iných štátov či Európskeho súdu pre ľudské práva),
pokiaľ priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy má zodpovedať predstavám spravodlivosti a slušnosti

v danom čase a na danom mieste.

53. V rozhodnutí z 31. júla 2012 sp. zn. 6Cdo/37/2012 najvyšší súd dospel k záveru, že súd je povinný
vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka o neprimeranosti
odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných, prejednávanej veci obdobných veciach;

v tomto rozhodnutí poukázal na nález ústavného súdu zo 6. decembra 2006 sp. zn. III. ÚS 147/06 a tiež
na rozsudok ESĽP zo 17. júla 2012 v prípade Winkler proti Slovenskej republike.

54. V rozhodnutí z 30. septembra 2013 sp. zn. 6MCdo/15/2012 najvyšší súd dospel k záveru, že určenie
výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala

žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na
určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Treba, aby súdy v súvislosti s tým vzali do úvahy
aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006 Z. z..

55. Podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva, náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných

prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené
kráľovstvo). Európsky súd pre ľudské práva tiež konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba
vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Q. N. E., H. a E. v. Spojené kráľovstvo).
Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom
prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich

sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko).

56. V novších rozhodnutiach pod sp.zn. 5 Cdo 127/2019 a sp. zn. 6Cdo/38/2019 najvyšší súd vyslovil, že
právny názor zastávajúci potrebu podrobnej špecifikácie dôsledkov vydania nezákonného rozhodnutia,preskúmateľnosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy a náležité zohľadnenie iných právnych predpisov
slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, je pevne zakotvený v rozhodovacej
praxi najvyššieho súdu prakticky od roku 2006. Tento právny názor predstavuje výklad súladný so

štandardom ochrany ľudských práv na európskej úrovni, eliminuje ľubovôľu pri stanovení výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch a zohľadňuje výšku priznaných náhrad pri zásahoch do iných
základných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky.

57. Prítomné sú tu tiež rozhodnutia vo veci pod sp.zn. 2Cdo 30/2019, v ktorom NS SR vyslovil, že

podľa judikatúry ESĽP náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná
utrpenej ujme na povesti (napr. Winkler v. SR, Tostoy Miloslavsky v. Spojené Kráľovstvo, Público
Comunicacáo Social, S.A. v. Portugalsko, Fluex v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené Kráľovstvo),
ďalej, že by mala byť zohľadňovaná výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia, alebo
ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv
by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady

priznávanú za telesné zranenia, alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko) a tiež rozsudok
NS SR sp.zn. 6Cdo/44/2017 z 21.06.2018 v ktorom sa uvádza, že „V prípade nemajetkovej ujmy
spôsobenej trestným stíhaním, ktoré skončilo oslobodením spod obžaloby, bude potrebné popri povahe
a dĺžke trestného konania prihliadnuť najmä na závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo a na
závažnosť následkov spôsobených trestným stíhaním v osobnostnej sfére poškodeného. Posúdenie

okolností, za ktorých k ujme došlo, zahrňuje aj správanie sa samotného poškodeného... Pri určovaní
primeranosti formy zadosťučinenia, závažnosť ujmy správne skúmali predovšetkým vo vzťahu k tým
osobnostným sféram, ktoré žalobca v konaní uplatnil (v morálnej sfére, vo sfére súkromnej a pracovného
uplatnenia).“

58. K samotnej výške nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzajúc z prehľadu vyššie uvedených (tiež
ďalších) rozhodnutí vyplýva, že táto je predmetom voľnej úvahy súdu, pričom táto úvaha nemôže
byť nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, ale musí sa opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné
hľadiská. Súd pritom musí brať na zreteľ jej prvoradú satisfakčnú funkciu, ktorou je zabezpečiť primerané
zmiernenie nemajetkovej ujmy, a to s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu.

59. V okolnostiach prejednávanej veci súd pri určovaní primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy
spôsobenej žalobkyni rozhodnutím o vznesení obvinení považoval za potrebné zohľadniť najmä povahu
trestnej veci (prečin, nie organizovaná či násilná trestná činnosť), celkovú dĺžku trvania trestného
stíhania (3,5 roka) a následky, ktoré nastali v osobnej sfére poškodeného –žalobkyne (stres, úzkosti,

obava o budúcnosť, živobytie, žalobkyňa ako samoživiteľka študujúceho plnoletého syna, jej sociálny
status v spoločnosti – psychologička, vykonávanie znaleckej činnosti a s tým súvisiace obavy zo
straty bezúhonnosti a tým aj pracovnej činnosti, izolácia od spoločnosti, vyčerpávajúca účasť na
úkonoch trestného konania), avšak so zreteľom na ďalšie skutočnosti (nenastala strata zamestnania,
bezúhonnosti, rozpad rodiny, priateľských vzťahov, či vážne zdravotné následky, nedošlo k medializácii,

nehrozil vysoký trest, nedošlo v súvislosti s týmto trestným konaním k obmedzeniu jej osobnej slobody,
dopady ňu neboli až také intenzívne, naďalej pracuje, nebol preukázaný dopad na jej psychiku
v klinickom zmysle slova), ktoré boli spôsobilé sa v rozhodnom období na zásahu do jej osobnostných
práva podieľať a v nadväznosti na tieto zistenia súd stanovil výšku nemajetkovej ujmy v komparácii
svýškounáhradynemajetkovejujmypriznávanejvinýchobdobnýchprípadoch,podporneajspoukazom

na rozsudok ESĽP z 10. novembra 2004 vo veci Apicella vs. Taliansko.

60. Súd po zohľadnení všetkých uvedených skutočností má za to, že žalobkyňa preukázala vznik
nemajetkovej ujmy v rozsahu, ktorá by mala byť krytá peňažnou satisfakciou, a po zohľadnení všetkých
vyššie opísaných skutočností sa súdu javila primeraná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 4.000 Eur,

ktorú súd považuje za dostatočnú vytrpenej ujme žalobkyne. Priznaná náhrada zároveň nepresahuje
ani hornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá v zmysle § 17 ods. 4 nemôže byť vyššia ako
výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu,
ktorým je zák. č. 215/2006 Z. z., (50 násobok minimálnej mzdy)ktoré ustanovenie bolo doplnené s
účinnosťou od 1. januára 2013 zákonom č. 412/2012 Z. z., ktorým sa mení zákon č. 514/2003 Z. z..

61. V zmysle § 232 ods.3 druhá veta C.s.p. súd na žiadosť žalovanej určil lehotu 30 dní, keďže žalovaná
objektívne nedokáže zabezpečiť plnenie vo všeobecnej 3 dňovej lehote z dôvodu schvaľovacieho
procesu úhrady a z dôvodu administratívno-časovej náročnosti tohto procesu. Zároveň mal súd zato, že určenie dlhšej, 30-dňovej lehoty na plnenie, nebude mať za následok zhoršenie postavenia
žalobkyne. Vo zvyšnej časti, t. j. nad výšku súdom určenej náhrady nemajetkovej ujmy, súd žalobu ako
neopodstatnenú zamietol.

62. Žalovaná sa preukázateľne dostala s plnením svojho peňažného záväzku do omeškania v zmysle
§ 517 ods.2 Občianskeho zákonníka, preto vzniklo žalobkyni právo na zaplatenie úrokov z omeškania.
Žalovaná tento nárok žalobkyne namietala. V tomto kontexte súd poukazuje na novelu č. 412/2012,
ktorou bolo s účinnosťou od 01.01.2013 ustanovenie § 16 ods. 4 zákona 514/2003 Z.z. zmenené tak,

že podľa poslednej vety tohto ustanovenia „ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému
aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia,
že neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uplynutím 6 mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nároku ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr...“. V zmysle judikatúry vyšších súdnych autorít
patrí úrok z omeškania poškodenému najskôr dňom oznámenia žalovanej, že neuspokojí nárok na
náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku podľa 16

ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. V tomto smere súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn.
7Cdo/243/2019, ktoré bolo tiež predmetom prieskumu zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky,
ktorý vo svojom uznesení z 29. júna 2021 sp. zn. I.ÚS 273/2021 označil závery všeobecných súdov
za ústavne akceptovateľné. Taktiež súd poukazuje na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky
vyslovené v náleze z 5. decembra 2023 sp. zn. II.ÚS 236/2023 k otázke priznávania úrokov z

omeškania pri náhrade takejto nemajetkovej ujmy. Pretože listom zo dňa 24.8.2023, ktorý bol žalobkyni
doručený dňa 4.9.2023, oznámila žalovaná žalobkyni, že jej nárok neuspokojí, od tohto dňa sa
dostala do omeškania s povinnosťou zaplatiť s priznanou pohľadávkou aj úrok z omeškania uplatnený
v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č.
87/1995 Z. z., keď základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania

s plnením peňažného dlhu bola určená vo výške 4,25 % ročne. (obdobne napr. rozsudok Krajského súdu
Trenčín sp. zn. 8Co/8/2025 zo dňa 25.6.2025, tiež sp. zn. 5Co/5/2023 zo dňa 13.9.2023, sp. zn. 17Co
60/2023 zo dňa 21.11.2024).V časti uplatnených úrokov z omeškania nad priznané úroky z omeškania,
súd žalobu zamietol.

63. Súd nevykonal žalovanou navrhnutý dôkaz výsluchom svedka p. E., ktorý sa mal vyjadriť k ujme
spôsobenej žalobkyni nezákonným trestným stíhaním. Keďže táto osoba iniciovala predmetné trestné
stíhanie a je v nevraživom vzťahu so žalobkyňou je nepochybné, že nebude mať vedomosť o prežívaní
žalobkyne a spôsobenej ujme, ktorá jej mala byť spôsobená predmetným trestným stíhaním. Zároveň
táto osoba vzhľadom na konfliktný vzťah so žalobkyňou nemôže ani reálne vnímať a objektívne posúdiť

a popísať následky spôsobené žalobkyni trestným stíhaním, ktorá ona sama iniciovala proti žalobkyni.
Zároveň súd aplikoval sudcovskú koncentráciu konania a aj z tohto dôvodu žalovanou navrhnutý
dôkaz nevykonal, keďže tento bol navrhnutý oneskorene a jeho vykonanie by si vyžadovalo odročenie
pojednávania. Na pojednávaní neboli prezentované žiadne nové skutočnosti, a preto žalovanej nič
nebránilo takýto dôkaz navrhnúť už v rámci písomných vyjadrení. Pokiaľ žalovaná tvrdila, že novou

skutočnosťou je tvrdenie žalobkyne a svedkov, že po konfrontácii s pánom E. v rámci výsluchu
v trestnom konaní, mala žalobkyňa zhoršený psychický stav, je zrejmé, že pán E. nemôže mať o týchto
skutočnostiach vedomosť (keďže tento bol spôsobený práve ako následok ich konfrontácie) a ani o nich
nemôže objektívne vypovedať z dôvodoch vyššie uvedených.

64. O nároku na náhradu trov konania žalobkyne súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C. s. p. Žalobkyňa
mala úspech čo do meritu veci, teda v otázke zásahu do osobnostných práv žalobkyne, neúspech mala
v časti nepriznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej výška priznania však závisela od úvahy súdu
a v časti nepriznaných úrokov z omeškania. Zásada úspechu v spore sa premieta v ustanovení § 255
C.s.p. ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania. „Úspech vo veci“ súd vždy skúma čo do

právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie
obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 OSP, podľa ktorého aj keď mal účastník vo veci úspech len
čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo
od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny
advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia. Zásadu úspechu vo veci podľa C.s.p.

však tiež treba uplatniť aj na konanie, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od
znaleckého posudku. V tomto prípade nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná
aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nakoľko ho nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za
predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckého posudku. Žalobkyňa aj v tomto prípademá nárok na náhradu trov konania, keď úspech vo veci súd skúmal čo do právneho základu a nie čo
do výšky priznaného nároku. Preto súd žalobkyni priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 % (viď nález ÚS ČR z 22.6.2000, sp. zn. III.ÚS 170/99). S poukazom na § 232 ods.3

druhá veta C.s.p. súd určil lehotu 30 dní, a to z rovnakých dôvodov, na základe ktorých určil túto lehotu
aj na samotné plnenie. V zmysle § 262 ods. 2 C. s. p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny
úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na

Krajský súd v Trenčíne v takom počte vyhotovení, aby jedno zostalo súdu a ostatné mohli byť doručené
účastníkom.

Podľa § 127 ods. 1, 2 C.s.p. v podaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka,
čo sa ním sleduje a podpis. Náležitosťou podania urobeného v prebiehajúcom konaní je aj uvedenie

spisovej značky tohto konania.

Podľa § 363 C.s.p. sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 C.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 C.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne neplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na exekúciu.