Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 17. máj 2024

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 35C/34/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7118224581
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alžbeta Beňáková

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2024:7118224581.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice, sudkyňou JUDr. Alžbetou Beňákovou, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX,

bytom C. XXX/XX, XXX XX D., zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. Anton Hencovský a spol.,
so sídlom Františkánska 3, 040 01 Košice, proti žalovaným: 1.) E. F., nar. X.X.XXXX, bytom G. X,
XXX XX D., zastúpená JUDr. Ivan Jurčišin, advokátom so sídlom Hrnčiarska 2A, 040 01 Košice, 2.)
Wüstenrot poisťovňa, a.s., so sídlom Karadžičova 17, 825 22 Bratislava, IČO: 31 383 408, zastúpenej
SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., advokátskou kanceláriou so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava,
IČO: 36 853 186, o náhradu nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalovaná v 1. rade m á n á r o k na náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu 50 %, o výške
ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Žalovaná v 2. rade m á n á r o k na náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu 25 %, o výške
ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobkyňasažaloboudoručenousúdudňa20.12.2018domáhala,abysúdzaviazalžalovanýchv1.-2.
rade zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu, ktorú spôsobila žalovaná v 1. rade pri dopravnej nehode,

kedy matka žalobkyne utrpela ťažké poškodenie zdravia s rozsiahlymi trvalými následkami. K dopravnej
nehode došlo dňa 29.12.2015 v čase o 17.49 hod. v Košiciach a to tým spôsobom, že vodička E. F.
viedla osobné motorové vozidlo zn. H. I. EČV: D. XXX B. po ulici C., v smere od J. G. k J. D., kde pri
popisnom čísle XX narazila prednou časťou vozidla do chodkyne K. H., prechádzajúcej cez vozovku z
ľavej strany k pravej v smere jazdy vozidla zn. H. I.. Dňa 6.6.2016 bola na Okresný súd Košice II podaná
Okresnou prokuratúrou Košice II obžaloba na obvinenú E. F., a to pre prečin ublíženia na zdraví podľa
§ 157 ods. 1, ods. 2, písm. a) Trestného zákona.

2. Žalobu odôvodnila tým, že týmto protiprávnym konaním žalovanej v 1. rade došlo k neoprávnenému
zásahu do osobnostného práva žalobkyne- dcéry poškodenej K. H. a to tak, že bolo zasiahnuté do jej
práva na súkromie a rodinný život ako čiastkového práva na ochranu osobnosti v zmysle § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Žalovaná v 1. rade svojim protiprávnym konaním tiež porušila čl. 19 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, v nadväznosti na § 11 Občianskeho zákonníka.

3. Zodpovednosť žalovanej v 2. rade je daná eurokonformným výkladom pojmu „náhrada škody na
zdraví“ v ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti
zaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidla(ďalejlen„zákonč.381/2001Z.z.“),sprihliadnutím
k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásahdo osobnosti fyzickej osoby, vyvolaný prevádzkou dopravného prostriedku. Náhrada nemajetkovej ujmy
v peniazoch ako jedna z foriem satisfakcie za neoprávnený zásah do práva na súkromie a rodinný život
je podľa žalobkyne nárokom, ktorý je krytý poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla. Tým je daná pasívna vecná legitimácia žalovanej v 2. rade ako poisťovne, v
ktorej bolo v čase dopravnej nehody povinne zmluvne poistené motorové vozidlo zn. H. I., ktorého
vodičkou bola žalovaná v 2. rade. Žalobkyňa svoj nárok odôvodnila tým, že spôsobením ťažkej ujmy
na zdraví matke žalobkyne pri dopravnej nehode zo dňa 29.12.2015 došlo k významnému, hlbokému
a nenapraviteľnému zásahu do práva na súkromie a rodinný život žalobkyne. Žalobkyňa prežívala pred

touto dopravnou nehodou šťastné obdobie svojho života, mali s matkou výborné medziľudské vzťahy,
boli v každodennom kontakte a navzájom sa podporovali. Po tejto nehode žalobkyňa ostala bez jej opory
a citového zázemia. Žalobkyňa protiprávnym konaním žalovanej v 1. rade stratila do budúcna možnosť
plnohodnotnej realizácie ďalšieho rozvoja rodinného života so svojou matkou a je o citový vzťah ku nej
ako ku veľmi blízkemu rodinnému príslušníkovi nenapraviteľne ochudobnená. Žalobkyňa utrpela citovú
ujmu spočívajúcu v nepríjemných pocitoch úzkosti, smútku, zúfalstva z ťažkej ujmy na zdraví svojej

matky, ktorá už nikdy nebude taká, aká bola pred nehodou. Žalovaná v 1. rade sa za svoje protiprávne
konanie žalobkyni doteraz neospravedlnila a ani nevyjadrila ľútosť v tomto smere. Navrhla preto súdu,
aby podanej žalobe vyhovel a zaviazal žalovaných zaplatiť žalobkyni titulom náhrady nemajetkovej
ujmy sumu 30.000,- € s tým, že plnením jednej zo žalovaných zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia
povinnosť plniť druhej žalovanej. Zároveň sa domáha náhrady trov konania v rozsahu 100 %.

4. Vo vyjadrení k žalobe žalovaná v 1. rade uviedla, že Okresný súd Košice II na pojednávaní dňa
3.4.2019 oslobodil obžalovanú E. F. spod obžaloby a poškodených odkázal s náhradou škody na
občianskoprávne konanie. V trestnom konaní nebola preukázaná žalovanej v 1. rade vina a preto ju
súd oslobodil spod obžaloby. Má za to, že dopravná nehoda bola spôsobená vinou nebohej K. H., ktorá

dňa 29.12.2015 o 17.49 hod. spôsobila dopravnú nehodu a stret s vozidlom žalovanej v 1. rade. Zo
zisteného skutkového stavu, ktorý vykonal trestný súd v oslobodzujúcom rozsudku je preukázateľné, že
miera účasti žalovanej v 1. rade na predmetnej dopravnej nehode bola minimálna. Nárok na náhradu
škody uplatnený v žalobe je nedôvodný a chýba preukázanie základných znakov náhrady škody a to
je protiprávnosť konania. V žalobe nebolo preukázané porušenie právnej povinnosti, nebol zo strany

žalobkyne preukázaný vznik škody a jej presná špecifikácia, ako aj existencia príčinnej súvislosti
medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody, ako aj príčinnej súvislosti medzi zavinením
a protiprávnym úkonom a medzi zavinením a vznikom škody. Žalobkyňa v konaní nepreukázala
základné predpoklady vzniku občianskoprávnej zodpovednosti podľa § 420 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Taktiež mal výhrady voči uplatnenému nároku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobkyňa popísala

len povrchne. K žalobe neboli doložené také dôkazy, ktorých povaha by preukazovala bez akýchkoľvek
pochybností nárok na náhradu škody uplatňovaný voči žalovanej v 1. rade. Navrhla preto súdu žalobu
zamietnuť a priznať žalovanej v 1. rade náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

5. Žalovaná v 2. rade vo vyjadrení k žalobe namietala, že v konaní nedisponuje pasívnou vecnou

legitimáciou. Povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla sa vzťahuje výlučne na škodu definovanú v § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z., t.j. poisťovateľ
nehradí pozostalým po obeti dopravnej nehody peňažnú náhradu za zásah do ich práva na ochranu
osobnosti. Rozširujúca interpretácia a aplikácia tohto zákonného ustanovenia je neprípustná a nemožno
ju aprobovať ani eurokonformným výkladom s poukazom na rozsudok súdneho dvora EÚ zo dňa

24.10.2013, sp. zn. C-22/12 (Katarína Hassová c/a Rastislav Petrík). Medzi relevantné argumenty
uviedla, že právny poriadok Slovenskej republiky dôsledne rozlišuje medzi nemajetkovou ujmou a
škodou. To potvrdzuje znenie § 16 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého, ak dôjde neoprávneným
zásahom do práva na ochranu osobnosti k spôsobeniu škody, zodpovednosť sa posudzuje podľa
ustanovení § 420 a nasl. OZ o zodpovednosti za škodu. Slovenská vnútroštátna úprava však také

ustanovenie, ktoré by priznávalo náhradu nemajetkovej ujmy pozostalým po obeti dopravnej nehody v
dôsledku zásahu do ich osobnostných práv z poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel nepozná. Ďalej sa žalovaná v 2. rade zaoberala právnym rozborom rozhodovacej
činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Vo vyjadrení žalovaná v 2. rade namietala nedôvodnosť
uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch je vždy existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická
osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo
dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívnehľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba
(uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.6.2011, sp. zn. 4Cdo/232/2010).

6. Podľa názoru žalovanej v 2. rade z okolností prejednávanej veci je zrejmé, že žalobkyni nevznikla tak
závažná ujma, ktorá by zakladala nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Relevantné je to, aký dopad
mal úraz poškodenej K. H. na život žalobkyne. V tomto smere sa posudzujú objektívne kritériá, napr. či
je žalobca osobou odkázanou na výživu a starostlivosť poškodeného a v dôsledku dopravnej nehody sa
ocitol v stave materiálnej núdze. Náhrada nemajetkovej ujmy totiž nemôže slúžiť iba ako kompenzácia

za smútok. Navyše žalobkyňa nezohľadnila skutočnosť, že podľa znaleckých záverov mala na vzniku
škodovej udalosti spoluzavinenie aj poškodená K. H.. V tomto smere poukázala na znalecký posudok
č. 6/2016 zo dňa 6.2.2016, ktorý vypracoval znalec L. M. L. a na jeho závery. Navrhla preto žalobu
zamietnuť a priznať žalovanej v 2. rade proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

7. V replike žalobkyňa nesúhlasila s vyjadrením žalovanej v 1. rade. Samotná technika prechodu

cez cestu chodkyne neznamená, že škoda chodkyne, konkrétne jej usmrtenie jej nebolo spôsobené
prevádzkou motorového vozidla, ktoré viedla práve žalovaná v 1. rade. To znamená, že bez príslušného
konania, bez vedenia motorového vozidla po C. N. A. D. žalovanou v 1. rade takým spôsobom, že
došlo k stretu s telom chodkyne, by k predmetnému usmrteniu nedošlo a teda by nedošlo ani ku
vzniku nemajetkovej ujmy žalobkyne. Žalovaná v 1. rade namieta subjektívnu zodpovednosť vodičky

motorového vozidla. Toto konanie o náhradu nemajetkovej ujmy je však konaním vedenom na základe
objektívnej zodpovednosti prevádzkovateľa vozidla. Škodu za prevádzkovateľa vozidla má hradiť
poisťovateľ a teda žalovaná v 1. rade by mala zaviazať poisťovateľa, aby škodu za ňu žalobkyni uhradil.
Závažnosť vzniknutej ujmy je preukázaná vzhľadom na príbuzenský vzťah žalobkyne a nebohej ako
najbližších rodinných príslušníkov. Prítomnosť najintenzívnejších vzájomných väzieb na principiálne

emocionálnom základe je podľa žalobkyne nespochybniteľná. Je zrejmé, že konaním žalovanej v 1. rade
došlo k zásahu do psychickej stránky osobnosti žalobkyne a tým k vzniku a existencii závažnej ujmy.
Poukázala na skutočnosť, že v danom prípade išlo o taký následok konania, ktorý nie je možné zvrátiť
ani nahradiť. Je potrebné brať na zreteľ, do akej chránenej sféry bolo zasiahnuté a, že vzhľadom na
objektívnuzodpovednosťškodcuniejeprocesnoupovinnosťoužalobkynepreukazovať,ženeoprávnený

zásah pôsobil difamačne a mal za následok zníženie jej vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti. Zároveň
nesúhlasila ani s vyjadreniami žalovanej v 2. rade. Právny vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou v 2.
rade je založený osobitným zákonom, v ktorom žalobkyňa ako poškodená uplatňuje nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy voči žalovanej v 2. rade ako poisťovateľovi zodpovedného subjektu. Zásadou je tu
eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, v zmysle čl. 3 ods. 1 CSP. Účelom poistenia zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla upraveného smernicami rady (ES) týkajúcimi
sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel je chrániť obete
dopravných nehôd a zabezpečiť, aby predmetom poistného krytia bola akákoľvek škoda alebo ujma,
ktorá vznikla v súvislosti s dopravnou nehodou. Nesúhlasila preto s vyjadrením žalovanej v 2. rade,
že poisťovateľ hradí výlučne obmedzený okruh normatívne definovaných nárokov, t.j. nie všetky, ktoré

môžu byť voči poistenému uplatnené zo strany dotknutých osôb. Žalobkyňa má za to, že žalovaná
v 2. rade je vecne pasívne legitimovaným subjektom. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spočívajúci
v neoprávnenom zásahu do práva žalobkyne na súkromný a rodinný život, má pôvod v prevádzke
motorového vozidla a je predmetom poistného krytia z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. V otázke pasívnej vecnej legitimácie poisťovne

v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej pozostalým osobám po obetiach dopravnej
nehody neoprávneným zásahom do ich osobnostných práv je súčasná rozhodovacia prax súdov už
ustálená. Žalobkyňa v tomto smere poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 31.7.2017, sp. zn. 6MCdo/1/2016, publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky č. 8/2018 pod číslom R 61/2018. Pojmami škoda a ujma sa vysporiadal aj

Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 5.12.2018, sp. zn. II. ÚS 695/2017. Občiansky zákonník
významovo s pojmom škoda nespája iba materiálnu škodu, čo v okolnostiach danej veci znamená,
že z právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku ani z právnej úpravy obsiahnutej v zákone
č. 381/2001 Z.z. nevyplýva nič, čo by bránilo takej interpretácii pojmu škoda, ktorý by v rámci svojho
obsahu zahŕňal škodu majetkovú, ako aj škodu nemajetkovú. Podľa názoru žalobkyne na vyvodenie

objektívnej zodpovednosti postačuje spôsobilosť zásahu vyvolať negatívne účinky pre vznik ujmy na
osobnostných právach, vyvolanie následkov sa nevyžaduje, pričom v tomto prípade je jednoznačné, že
účinky vyvolané boli a to nesmiernou intenzitou, čoho následky si žalobkyňa ponesie do konca svojho
života. Podľa názoru žalobkyne je ňou požadovaná suma primeraná a spravodlivá, vzhľadom k tomu,že usmrtením K. H. bola pripravená žalobkyňa o žijúceho rodiča, ktorá tak nenávratne prišla o pilier
materiálnejaduševnejistoty.Žalobkyňamázato,žežalovanáv1.radesvojímkonanímspôsobilainému
z nedbanlivosti smrť. Z hľadiska zodpovednosti však nie je významné, či tento neoprávnený zásah bol

spôsobený zavinene, nezavinene, vedome alebo nevedome, nakoľko ide o objektívnu zodpovednosť za
neoprávnený zásah do osobnostných práv. Záverom uviedla, že všetky predpoklady, ktoré ustanovuje
zákon a vyžaduje súdna prax pre vznik občianskoprávnej sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú
zásahom do osobnostných práv, považuje v danom prípade za splnené.
8. Žalovaná v 1. rade v doručenej duplike zotrvala na námietkach, ktoré uviedla už vo vyjadrení k žalobe.

Poukázala na ust. § 11 až 16 Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú právo na ochranu osobnosti.
Stotožnila sa s vyjadrením žalovanej v 2. rade, že žalobkyni nevznikla tak závažná ujma, ktorá by
zakladala nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Náhrada nemajetkovej ujmy nemôže slúžiť ako náhrada
za smútok prípadne zásah do psychickej stránky.

9. Žalovaná v 2. rade v doručenej duplike poukázala na naplnenie liberačného dôvodu u žalovanej v 1.

rade (§ 428 OZ) a vyjadrila sa k výške uplatneného nároku. V zmysle rozhodovacej praxe súdov (R
80/1970, R 3/1984) môže výlučné zavinenie poškodeného viesť k úplnému zbaveniu zodpovednosti
prevádzkovateľa za škodu v tom prípade, ak bola škoda vyvolaná osobitnou povahou prevádzky,
ale nebola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Ďalej poukázala na rozsudok
Okresného súdu Košice II, ktorým bola žalobkyňa oslobodená spod obžaloby, keďže skutok, ktorý jej

bol kladený za vinu nebol trestným činom. Poukázala na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v
Košiciach zo dňa 31.8.2022, sp. zn. 4To/2/2022, v ktorom Krajský súd v Košiciach uviedol, že znaleckým
dokazovaním bolo preukázané, že poškodená spolu s maloletým dieťaťom vytvorila náhlu prekážku
v jazde obžalovanej tým, že vstúpila na vozovku mimo vyznačeného priechodu pre chodcov v tme, v
tmavom oblečení bez reflexných prvkov, ktoré by umožnili viditeľnosť chodcov a tesne pred zrážkou

pri prechádzaní cez vozovku menila niekoľkokrát smer chôdze, t. j. cúvala a napokon sa pohla vpred.
Obžalovaná nemohla predvídať náhly vstup poškodenej na vozovku, jednalo sa o veľmi krátky časový
úsek, navyše v tme, v ktorom musela reagovať na pohyb poškodenej aj chlapca, ktorý vošiel na vozovku
do jej jazdnej dráhy a tiež v krátkom čase reagovať na viaceré zmeny pohybu poškodenej na vozovke, čo
bolo preukázané výpoveďami nielen obžalovanej, ale aj svedkov. Technika jazdy obžalovanej vzhľadom

na danú situáciu bola správna, keď brzdila a súčasne vykonávala uhýbací manéver, pričom bola
osvetlená protiidúcim vozidlom, v dôsledku čoho mala zhoršený výhľad na situáciu na ceste. Ďalej
odvolací súd tiež poukázal na dodatok k znaleckému posudku a výsluch znalca, kde znalec uviedol, že
neboli zistené brzdné stopy z miesta činu, čo vyhodnotil v neprospech obžalovanej, avšak ako vyplynulo
z obsahu spisu, polícia nevykonala potrebné úkony na mieste dopravnej nehody, ktoré by opodstatňovali

takéto vyjadrenie znalca, pričom spätne nie je možné tento dôkaz vykonať. Znalci nemali pri vypracovaní
posudkov k dispozícii presnú identifikáciu miesta zrážky, ktoré mali obsahovať začiatok brzdnej dráhy,
stopy pri brzdení a uhýbacom manévri a pri výpočtoch, čo potvrdil znalec na hlavnom pojednávaní pri
svojom dopočutí. Vychádzali iba z tabuľkových prepočtov, ktoré sú orientačné. Z tohto dôvodu mal aj
trestnýsúdzato,ževdanomprípadenebolaustálenápresnárýchlosťvozidlaobžalovanejvčasezrážky.

Pri posudzovaní náhrady imateriálnej ujmy, najmä pri dopravných nehodách sú významné okolnosti,
za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo. Musia byť zisťované okolnosti nielen na strane pôvodcu
zásahu, ale aj na strane dotknutej osoby, napr. aký je podiel samotnej postihnutej osoby na priebehu
činnosti pôvodcu vyúsťujúcej do neoprávneného zásahu. Na základe vykonaných dôkazov v trestnom
konaní neboli zistené také skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o trestnoprávnej zodpovednosti žalovanej

v 1. rade, ani ku konklúzii o prekročení maximálnej povolenej rýchlosti žalovanou v 1. rade. Jedinou
príčinou vzniku dopravnej nehody bolo vytvorenie náhlej prekážky poškodenou, ktorá sa pohybovala
bez reflexných prvkov, v tmavom oblečení, mimo priechodu pre chodcov a menila smer chôdze. Ak bolo
zavinenie poškodenej výlučnou príčinou škody vyvolanej osobitnou povahou prevádzky dopravného
prostriedku, prevádzkovateľ sa celkom zbaví zodpovednosti za vzniknutú škodu. S ohľadom na závery

trestného konania žalovaná v 1. rade objektívne nemohla nehode zabrániť, pričom vzniku nehody by
nezabránilanižiadnyinýprevádzkovateľmotorovéhovozidla,akbysanachádzalzarovnakýchokolností
na danom mieste a v danom čase na strane žalovanej v 1. rade, ktorej technika jazdy bola v danej situácii
správna, je tak naplnený liberačný dôvod podľa § 428 OZ.

10. Žalovaná v 2. rade taktiež namietala výšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v sume 30.000,-
€. Poukázala na rozhodovaciu činnosť súdov v obdobných prípadoch, kde sumy náhrady nemajetkovej
ujmy boli priznávané v oveľa nižšej výške. Navrhla preto žalobu zamietnuť a priznať jej náhradu trov
konania v plnom rozsahu.11. V zmysle Opatrenia predsedu Mestského súdu Košice k Rozvrhu práce na rok 2023 zo dňa
18.9.2023, účinného tým istým dňom, zapísaným pod 1 SprR/54/2023 sa zákonnou sudkyňou na

prejednanie a rozhodnutie veci stala JUDr. Alžbeta Beňáková.

12. Uznesením Mestského súdu Košice č.k. 35C/34/2018-297 zo dňa 7.2.2024 súd pokračoval v konaní
prerušenom uznesením č.k. 35C/34/2018-87 zo dňa 23.9.2019.

13. Na prejednanie veci súd nariadil pojednávanie dňa 11.3.2024, na ktorom vypočul žalobkyňu a dňa
25.4.2024. Na pojednávaniach sa zúčastnili právni zástupcovia sporových strán a žalobkyňa. Právni
zástupcovia sporových strán zotrvali na pojednávaní na svojich právnych a skutkových argumentoch.
Právny zástupca žalobkyne na pojednávaní poukazoval predovšetkým na skutočnosť, že žalovaná v 1.
rade zasiahla svojím protiprávnym konaním do osobnostného práva žalobkyne, dcéry K. H. a to tak, že
bolo zasiahnuté do jej práva na súkromie a rodinný život ako čiastkového práva na ochranu osobnosti

vzmysle§11anasl.Občianskehozákonníka.Zároveňporušilačl.19ods.2ÚstavySlovenskejrepubliky.
Zodpovednosť žalovanej v 2. rade je daná eurokonformným výkladom pojmu náhrada škody na zdraví
v ust. § 4 ods. 2, písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. s prihliadnutím k samotnému účelu povinného
zmluvného poistenia z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby
vyvolaný prevádzkou dopravného prostriedku. Nárok žalobkyne je tak krytý poistením zodpovednosti za

škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a tým je daná pasívna vecná legitimácia žalovanej
v 2. rade ako poisťovne, v ktorej bolo v čase dopravnej nehody povinne zmluvne poistené motorové
vozidlo zn. H. I.. Spôsobením ťažkej ujmy na zdraví matke žalobkyne, došlo ku významnému hlbokému
a nenapraviteľnému zásahu do práva na súkromie a rodinný život žalobkyne. Žalobkyňa prežívala pred
touto dopravnou nehodou šťastné obdobie svojho života. Mali s matkou výborné medziľudské vzťahy,

boli v každodennom kontakte a navzájom sa podporovali. Po tejto nehode žalobkyňa ostala bez jej
opory a citového zázemia. Žalobkyňa stratila do budúcna možnosť plnohodnotnej realizácie ďalšieho
rozvoja rodinného života so svojou matkou a je o citový vzťah ku nej ako ku veľmi blízkemu rodinnému
príslušníkovi nenapraviteľne ochudobnená. Preto navrhol súdu žalobe v plnom rozsahu vyhovieť a
priznať žalobkyni náhradu trov konania.

14. Právny zástupca žalovanej v 1. rade stručne poukázal na trestné konanie, v ktorom bolo preukázané,
že zavinenie žalovanej v 1. rade na dopravnej nehode bolo minimálne. Zároveň nemali žiadne námietky,
keď sa plnilo žalobkyni zo zákonného poistenia a tým došlo k čiastočnému uspokojeniu nároku
žalobkyne, preto sú dané dôvody aj na liberáciu podľa § 428 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Výška

nemajetkovej ujmy 30.000,- € je neodôvodnená. Maximálna výška v obdobných prípadoch je 7.000,- € a
to aj už pri blízkych osobách, ktoré žili v spoločnej domácnosti pod jednou strechou. Navrhol preto súdu
žalobu zamietnuť a zaviazať žalobkyňu na náhradu trov konania. Právna zástupkyňa žalovanej v 2. rade
sa podrobne venovala otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v 2. rade. Podľa jej názoru jej táto
nesvedčí. Zotrvala na námietkach, že žalobkyni nevznikla tak závažná ujma, ktorá by zakladala nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy. Mala za to, že nárok žalobkyne je nedôvodný a nepreukázaný. Nad rámec
toho je stanovisko k naplneniu liberačného dôvodu u žalovanej v 1. rade podľa § 428 Občianskeho
zákonníka, keď žalovaná v 1. rade nemohla predvídať náhly vstup poškodenej na vozovku, jednalo sa o
veľmi krátky časový úsek. Navyše v tme musela reagovať na pohyb poškodenej, aj chlapca, ktorý vošiel
na vozovku do jej jazdnej dráhy a tiež v krátkom čase reagovať na viaceré zmeny pohybu poškodenej

na vozovke, čo bolo preukázané výpoveďami nielen žalovanej v 1. rade, ale aj svedkov. Technika jazdy
žalovanej v 1. rade vzhľadom na danú situáciu bola správna, t. z. keď brzdila a súčasne vykonávala
uhýbací manéver, pričom bola oslepená protiidúcim vozidlom, v dôsledku čoho mala zhoršený výhľad
na situáciu na ceste. Naplnenie liberačného dôvodu a vynaloženie požadovanej miery sa podľa § 428
skúma z objektívneho hľadiska.

15. Právny zástupca žalobkyne po oboznámení sa s trestným spisom na pojednávaní mal za to,
že vodička sa pohybovala rýchlosťou zvýšenou a neprimeranou okolnostiam. Kvôli takýmto osobitým
prípadom samotné rozsudky trestného súdu obsahujú odkaz poškodených na civilné konanie. Civilný
súd preto nie je viazaný rozsudkom trestného súdu. Primeraná rýchlosť pre dohľad bola nižšia ako sa

pohybovalo vozidlo. Prípadná spoluvina tiež nie je predmetom trestného konania. Spoluvina, ale nemá
priamy vplyv na vznik nemajetkovej ujmy u žalobkyne. Je presvedčený, že z občianskoprávnej roviny
je jednoznačné aj zavinenie vodičky predmetného motorového osobného vozidla. Právny zástupca
žalovanej v 1. rade namietal, že znalec nemal brzdné stopy, vychádzal len z kamerového záznamu,ktorá kamera sa nachádzala niekde na budove obchodného domu, keď vychádzal z toho, kedy nastala
prvá reakcia vodičky, keď zasvietili svetlá pri brzdení, tam sa to ale viackrát rozsvecovalo, pretože
viackrát brzdila. Znalec nevedel uviesť, koľko sekúnd uplynulo pri reakcii vodičky, pretože, keď vozidlo

zakrylo chodcov, časť zakrytia chodcov nemožno dávať do súvisu s časom reakcie vodičky, pretože keď
vyšli spoza vozidla boli už v polke cesty. Znalec nakoniec priznal, že vodička nezavinila túto dopravnú
nehodu a, že príčina dopravnej nehody zo strany vodičky bola minimálna. Právny zástupca žalovanej
v 2. rade súhlasil s názorom právneho zástupcu žalovanej v 1. rade. Právny zástupca žalobkyne mal za
to, že objektívna zodpovednosť prevádzkovateľa motorového osobného vozidla a čiastočné zavinenie aj

vodičky motorového osobného vozidla, zakladá zodpovednosť vodičky za nemajetkovú ujmu v príčinnej
súvislosti, s ktorou došlo k stretu s chodkyňou, ktorá následne zomrela a protiprávne konanie vidí práve
vo zvýšenej rýchlosti vodičky.

16. V záverečných rečiach zotrvali právni zástupcovia sporových strán na svojich námietkach
prednesených ústne na pojednávaní, ako aj v písomných podaniach.

17. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s pripojeným trestným spisom tunajšieho súdu
sp. zn. 4T/55/2016, výsluchom žalobkyne a na základe predložených listinných dôkazov, najmä
oboznámením sa s nasledovnými dôkazmi: rozsudkom Okresného súdu Košice II č.k. 4T/55/2016-372
zo dňa 10.11.2021, uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 4To/2/2022-401 zo dňa 31.8.2022,

znaleckým posudkom č. 6/2016 vypracovaného znalcom L. M. L., znaleckým posudkom č. 200/2018
vypracovaného Ústavom súdneho inžinierstva v Žiline, a dodatkom č. 1 k znaleckému posudku č.
200/2018 a zistil tento skutkový stav:

18. Dňa 29.12.2015 v čase o 17.49 hod. v Košiciach došlo k dopravnej nehode, a to tým spôsobom, že

vodička E. F. viedla osobné motorové vozidlo zn. H. I. EČV: D. XXX B. po ulici C. v smere od J. G. D.
J. D., kde pri popisnom čísle XX narazila prednou časťou vozidla do chodkyne K. H., prechádzajúcej
cez vozovku z ľavej strany k pravej v smere jazdy vozidla zn. H. I.. Pri tejto nehode žalobkyňa utrpela
ťažké poškodenie zdravia s rozsiahlymi trvalými následkami, následkom ktorého zomrela. Motorové
osobné vozidlo bolo v čase dopravnej nehody poistené v poisťovni Wüstenrot poisťovňa, a.s., so sídlom

Karadžičova 17, Bratislava, IČO: 31 383 408, t.j. u žalovanej v 2. rade. Okresný súd Košice II rozsudkom
č.k. 4T/55/2016- 372 zo dňa 10.11.2021 oslobodil obžalovanú E. F. spod obžaloby O. C. D. L. pre
skutok kvalifikovaný ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného
zákona, pretože skutok nie je trestným činom. Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku súd odkázal
poškodených Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a.s. a Sociálnu poisťovňu s nárokom na náhradu škody

na civilný proces. Trestný súd v priebehu trestného konania vypočul obžalovanú a svedkov, pri čom
boli vypracované znalecké posudky, znalecký posudok znalca z odboru cestná doprava č. 6/2016
vypracovaného znalcom z odboru Cestná doprava, odvetvie Nehody v cestnej doprave L. M. L., C. a
znalecký posudok znaleckého Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline č. 200/2018, ktorého znalca z odboru
Cestná doprava P. L. C. D., C. aj vypočul a, ktorý vypracoval aj dodatok číslo 1 k znaleckému posudku

č. 200/2018. Odvolanie Okresného prokurátora voči rozsudku súdu bolo uznesením Krajského súdu
v Košiciach č.k. 4To/2/2022-401 zo dňa 31.8.2022 zamietnuté.

19. Zo záverov znaleckého posudku č. 6/2016 vypracovaného znalcom L. M. L., C. vyplýva, že vodička
vozidla reagovala na pohyb chodcov po vozovke mimo vyznačeného priechodu pre chodcov včas,

v okamihu vkročenia chodca G. H. do pravého jazdného pruhu z pohľadu vodičky. Vodička vozidla
nemohlavidieťchodcovvčaseichvstupudovozovky,pretožesanachádzalivoblastizakrytéhovýhľadu,
ktorý vytváralo neznáme vozidlo typu SUV. Po rozpoznaní kolíznej situácie reagovala na vzniknutú
kolíznu situáciu okrem intenzívneho brzdenia tiež náhlou zmenou smeru jazdy vľavo, čo je možné
z technického hľadiska vyhodnotiť ako správne, pretože tým poskytovala čas a priestor chodcom na

zabránenie dopravnej nehody, pričom je potrebné uviesť, že ak by sa chodkyňa K. H. pohybovala v
pôvodnomsmerepohybupribližnerovnakourýchlosťoupohybu,takkuzrážkebynedošlo.Znalecmalza
to, že technika jazdy vodičky vozidla nebola správna. Nesprávnym prvkom v technike jej jazdy bola jazda
rýchlosťou vyššou cca 63 km/h, ako bola rýchlosť jazdy najvyššia dovolená 50 km/h. Rýchlosť jazdy
vozidla bola tým prvkom nehodového deja, ktorý vodičke vozidla znemožnil zabrániť dopravnej nehode.

Vstup chodcov do vozovky nebol uskutočnený bez nebezpečenstva vo vzťahu k vypočítanej rýchlosti
jazdy vozidla H.. Zároveň mal znalec za to, že ak by sa vodička vozidla pohybovala v predmetnom úseku
rýchlosťou jazdy najvyššou dovolenou 50 km/h a na pohyb chodcov by reagovala v čase ich vstupu
do pravého jazdného pruhu mimo vyznačeného priechodu pre chodcov, pričom po uplynutí reakčnéhočasu by vozidlo brzdila bez nebezpečenstva, teda s využitím polovičného brzdného spomalenia z
maximálneho možného, tak by nedošlo k zastaveniu vozidla H. pred koridorom pohybu ani jedného z
chodcov, z čoho teda vyplýva, že vstup chodcov do vozovky nebol uskutočnený bez nebezpečenstva vo

vzťahukrýchlostijazdynajvyššejdovolenej.Chodcipripohybecezvozovkumohlirozpoznaťpribližujúce
sa vozidlo, pričom pri vstupe do koridoru pohybu vozidla im zo vzdialenosti a rýchlosti pohybu toho
vozidla muselo byť zrejmé, že vodič vozidla po rozpoznaní kolíznej situácie nemôže zastaviť do miesta
zrážky. Chodkyňa tesne pred zrážkou svoj pohyb prerušila a pokúsila sa o spätný pohyb, pričom ak by
sa pohybovala v pôvodnom smere pohybu a približne pôvodnou rýchlosťou svojho pohybu, tak ku stretu

s vozidlom by s najväčšou pravdepodobnosťou nedošlo. Spôsob pohybu chodcov vo vozovke bol tým
prvkom nehodového deja, ktorý vytvoril kolíznu situáciu.

20. Zo znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline č. 200/2018 vyplýva, že pre určenie
príčiny dopravnej nehody z technického hľadiska je potrebné zodpovedať otázku právnu, či chodci majú
povinnosť predpokladať, že po vozovke sa môžu pohybovať aj vozidlá rýchlosťou nad 65 km/h a teda, či

s ohľadom na túto situáciu majú vyhodnocovať pohyb vozidiel na vozovke. Ak uvedenú povinnosť chodci
nemajú,potomtechnickoupríčinoupredmetnejdopravnejnehodybolanesprávnatechnikajazdyvodičky
vozidla H. a to skutočnosť, že vodička sa pohybovala rýchlosťou vyššou, ako bola rýchlosť pre daný úsek
maximálne dovolená. Ak však uvedenú povinnosť chodci majú, potom technickou príčinou predmetnej
dopravnej nehody bola súčinnosť nesprávnej techniky jazdy vodičky vozidla H. a skutočného pohybu

chodkyne cez vozovku, t.j. skutočnosť, že chodkyňa nevyhodnotila skutočnú rýchlosť pohybu vozidla,
v dôsledku čoho chodkyňa uskutočnila vstup do vozovky kolíznym spôsobom vo vzťahu k skutočnej
rýchlosti vozidla.

21. Chodkyňa by dopravnej nehode zabránila takým spôsobom, ak by pred vstupom do vozovky

vyhodnotila skutočnú rýchlosť pohybu vozidla H. a následne by prechod cez vozovku uskutočnila až po
prejazde vozidla. Chodkyňa pravdepodobne vzhľadom na svoju rýchlosť pohybu vyhodnotila situáciu
tak, že popred prichádzajúce vozidlo stihne prejsť. Vzhľadom na rýchlosť prichádzajúceho vozidla H.
svoje rozhodnutie prejsť cez vozovku zmenila a zastavila zhruba v strede vozovky v blízkosti stredovej
čiary, čím by v prípade, že by vodička vozidla H. nemenila smer jazdy do protismerného jazdného

pruhu,chodkyňadopravnejnehodezabránila.Dopravnejnehodebytedachodkyňazabránila,akbypred
vstupom do vozovky zastavila a prechádzala by až poza vozidlo H.. Vodička vozidla H. z rýchlosti, ktorou
sa skutočne pohybovala, nemohla zastaviť po miesto zrážky s chodkyňou a rovnako nemohla zastaviť
ani po miesto vytvorenia kolíznej situácie. Ak by vodička vozidlo zastavila pred koridorom pohybu
chodkyne, potom by musela pri rýchlosti, ktorou sa pohybovala začať reagovať vo vzdialenosti cca 40 m,

t.j. 3,4 sekundy pred zrážkou. Vodička však na vzdialenosť 39 m nemala možnosť na takú vzdialenosť
pozorovať pohyb chodkyne po vozovke ulice C.. Vodička teda nemala technickú možnosť zabrániť
dopravnej nehode skoršou reakciou pri jazde rýchlosťou 65 km/h. Vodička vozidla na vznik kolíznej
situácie reagovala vyhýbacím manévrom v snahe vyhnúť sa chodkyni vľavo, ktorá podľa spôsobu jej
pohybu mala v úmysle vstúpiť do jazdného pruhu vozidla H.. V prípade, že by vodička vyhýbací manéver

nevykonala, k zrážke s chodkyňou by nedošlo, pričom maloletý chodec by opustil koridor pohybu vozidla
H. do okamihu, kým by vozidlo prišlo ku koridoru pohybu maloletého chodca. Napriek tomu, samotný
vyhýbací manéver nemožno označiť za nesprávny prvok techniky jazdy vodičky vozidla. Vodička kolíznu
situáciu rozpoznala 1,8 sekundy pred zrážkou. V tomto okamihu vodička nemohla vedieť, že chodkyňa
zastaví. Ak by sa vodička pohybovala nižšou rýchlosťou, potom by vyhýbací manéver pravdepodobne

nezvolila, nakoľko z rýchlosti 50 km/h by bolo možné zastaviť do miesta zrážky. Samotným vyhýbacím
manévrom sa vodička snažila časovo oddialiť zrážku, nakoľko zabrániť zastavením už nebolo možné.

22. Zo záverov Dodatku č. 1 k ZP č. XXX/XXXX vyplýva, že protiidúce vozidlo zhoršovalo dohľadové
pomery pre vodičku vozidla H. takým spôsobom, že počas časového úseku cca 3 s nemohla priamym

pozorovaním rozpoznať skutočnosť, že do vozovky vstúpil chodec a následne chodkyňa. Protiidúce
vozidlo zhoršovalo dohľadové pomery pre chodca takým spôsobom, že počas časového úseku cca
1 s nemohol priamym pozorovaním vyhodnotiť, kde sa nachádza vozidlo H. a to v dôsledku oblasti
zakrytého výhľadu, ktorú tvorilo dané vozidlo. Pravdepodobný okamih, kedy by bolo možné chodcov v
reflexnom oblečení rozpoznať by bol okamih tesne po minutí vozidla H. s protiidúcim vozidlom, teda cca

2 s pred zrážkou teda-o 0,3 s skôr ako počas nehodového deja. Chodec môže do vozovky vstupovať
iba v prípade, ak môže prechod cez vozovku uskutočniť bez nebezpečenstva. Počas vykonávania
vyhýbacieho manévru došlo k zníženiu rýchlosti jazdy vozidla H. a to z rýchlosti cca až 65 km/h
na rýchlosť 48 km/h. Samotný vyhýbací manéver nie je možné označiť ako nesprávny, vodička savyhýbaním snažila dopravnú nehodu odvrátiť, pričom v čase začiatku jej reakcie nemohla vedieť aký
bude následný pohyb chodcov.

23. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáha náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 30.000,- €, ktorá bola
spôsobená zásahom do jej čiastkových osobnostných práv, najmä práva na súkromie a rodinný život.

24. Súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 17.5.2024 v súlade ust. § 219 ods. 2 CSP.

25. Podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z., poistený má z poistenia zodpovednosti právo,
aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody na
zdraví a nákladov pri usmrtení.

26. V prvom rade sa súd zaoberal námietkou pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v 2. rade
v konaní, keďže uvedené bolo medzi stranami sporné. Žalovaná v 1. rade sa priklonila k právnemu

názoru žalobkyne ako aj súdu, ktorý bol prezentovaný v rámci predbežného právneho posúdenia na
pojednávaní.Vtomtosmeresúdpoukazujenaustálenúsúdnupraxvšeobecnýchsúdov,atorozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo/1/2016 zo dňa 31.7.2017, zverejneného v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2018 pod číslom R
61/2018. Podľa záverov najvyššieho súdu, škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. je aj nemajetková

ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej
prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná. Súd
konštatuje, že do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ patria predovšetkým stanoviská
alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 4Cdo/95/2021 zo dňa 23.9.2021).

27. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) už riešil otázku ústavnoprávnych
aspektov právnych úvah senátov najvyššieho súdu, ktoré boli vyjadrené (aj) v judikáte R 61/2018. V
uznesení z 20. augusta 2019 sp. zn. I. ÚS 310/2019 v skutkovo a právne obdobnej veci týkajúcej

sa (inej) sporiteľne odmietol jej sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú. V súvislosti s právnou otázkou
(ne)možnosti eurokonformného výkladu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 381/2001 Z. z., ktorú
nastolila v sťažnosti, odkázal na odôvodnenie nálezu sp. zn. II. ÚS 695/2017, v ktorom sa touto otázkou
podrobne zaoberal, pričom dospel k záveru, že aplikáciu práva Európskej únie všeobecným súdom v
obdobných prípadoch nemožno považovať za aplikáciu ,,contra legem“. Výklad pojmu „škoda na zdraví“

v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. nesmie byť totiž popretím ústavného princípu, podľa ktorého majú
byť vnútroštátne právne predpisy interpretované v súlade s princípmi európskej spolupráce a integrácie.
Ústavný súd tiež konštatoval, že prísne formalistické odlíšenie ,,nemateriálnej ujmy“ spočívajúcej
v zásahu do osobnostných práv v dôsledku smrti blízkej osoby od škody v materiálnom zmysle
podporené prípadným systematickým zaradením ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré regulujú

ochranu osobnosti (na jednej strane) a náhradu škody (na druhej strane), nezodpovedá autonómnemu
charakteru zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ako to zdôraznil aj
Rozsudok. Dodal, že najvyšším súdom prijatý judikát R 61/2018 je výsledkom ustálenia právneho názoru
najvyššej súdnej inštancie všeobecného súdnictva na otázku pasívnej vecnej legitimácie poisťovne
v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Tento názor

najvyššieho súdu predstavuje judiktórny smer, síce formálne nezáväzný, avšak nie bez normatívneho
významu pre ďalšiu rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov (vrátane najvyššieho súdu). Ústavný súd
uzavrel,žepokiaľsúdydospeliknázoruomožnostiextenzívnehovýkladupojmu„škodanazdraví“podľa
§ 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z., čo bolo pre posúdenie pasívnej vecnej legitimácie sťažovateľky
(poisťovne) v spore rozhodujúce, nejde o právny názor ústavne neudržateľný (obdobne III. ÚS 610/2017

a II. ÚS 847/2016). Touto právnou otázkou sa zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí
sp. zn. 4Cdo/134/2022 zo dňa 29.9.2022.

28.Vzhľadomnavyššiecitovanérozhodnutiasúdov,dospelsúdkzhodnémuprávnemuzáveru,ženárok
žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy je tak krytý poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla a tým je daná pasívna vecná legitimácia žalovanej v 2. rade ako
poisťovne, v ktorej bolo v čase dopravnej nehody povinne zmluvne poistené motorové vozidlo zn. H. I..29. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej aj „OZ“), fyzická osoba
má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako
aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

30. Podľa § 13 ods. 1- 3 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto
zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie (ods. 1). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej

osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch (ods. 2). Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (ods. 3).
31. Podľa § 420 ods. 1 OZ, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti
tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto

zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.
Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

32. Podľa 427 ods. 1 OZ, fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu
vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky.

33. Podľa 428 OZ, svojej zodpovednosti sa nemôže prevádzateľ zbaviť, ak bola škoda spôsobená
okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak preukáže, že sa škode
nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať.

34. Podľa § 441 OZ, ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak
bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.

35. Podľa § 53 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon č. 8/2009 Z.z.“), pri prechádzaní cez cestu je chodec povinný prednostne

použiť priechod pre chodcov, miesto na prechádzanie, nadchod alebo podchod. Na priechode pre
chodcov a na mieste na prechádzanie sa chodí vpravo. Chodec nesmie vstupovať na vozovku, ak
prichádza vozidlo s právom prednostnej jazdy; ak sa chodec nachádza na vozovke, musí takémuto
vozidlu bez meškania uvoľniť priestor na prejazd. Chodec je povinný umožniť električke plynulý prejazd.

36. Podľa § 53 ods. 2 zákona č. 8/2009 Z.z., chodci, ktorí prechádzajú cez priechod pre chodcov,
musia brať ohľad na vodičov prichádzajúcich vozidiel najmä tým, že neprechádzajú jednotlivo, ale v
skupinách. To platí aj voči vodičom odbočujúcim na cestu, cez ktorú chodci prechádzajú. Chodec nesmie
vstupovať na vozovku, a to ani pri použití priechodu pre chodcov, ak vzhľadom na rýchlosť a vzdialenosť
prichádzajúcich vozidiel nemôže cez vozovku bezpečne prejsť. Iným účastníkom cestnej premávky ako

chodcom je používanie priechodu pre chodcov zakázané, ak v § 55a ods. 2 nie je ustanovené inak.

37. Podľa § 53 ods. 3 zákona č. 8/2009 Z.z., mimo priechodu pre chodcov sa smie cez vozovku
prechádzať len kolmo na jej os. Chodci smú prechádzať cez vozovku mimo priechodu pre chodcov, len
ak s ohľadom na vzdialenosť a rýchlosť jazdy prichádzajúcich vozidiel nedonútia ich vodičov na zmenu

smeru alebo rýchlosti jazdy.

38. Podľa § 53 ods. 4 zákona č. 8/2009 Z.z, pred vstupom na vozovku sa chodec musí presvedčiť, či
tak môže urobiť bez nebezpečenstva, a len čo vstúpi na vozovku, nesmie sa tam bezdôvodne zdržiavať
ani zastavovať. To platí na priechode pre chodcov i mimo neho. Chodec nesmie prekonávať zábradlie

ani iné zábrany.

39. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žaloba bola podaná nedôvodne v celom
rozsahu. Medzi stranami bolo sporné, či boli splnené všetky zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti
za nemajetkovú ujmu, ku ktorej malo dôjsť pri dopravnej nehode, ktorej účastníkmi bola žalovaná

a matka žalobkyne K. H., t.j. neoprávnený zásah, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú
ujmu a ktorý spočíva v porušení alebo v ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej
integrite, príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a ujmou a vznik ujmy. Zároveň bola medzi
sporovými stranami sporná aj výška nemajetkovej ujmy. Zodpovednosť za nemajetkovú ujmu vyplývaz ust. § 11 a 13 OZ a má občianskoprávnu povahu, preto sa na ňu vzťahuje hmotné právo zodpovednosti
za škodu. Civilnoprávna zodpovednosť prevádzateľa motorového vozidla je ustanovená v ust. § 427
a nasl. OZ ako objektívna zodpovednosť s možnosťou liberácie. Liberačné dôvody sú uvedené v ust.

§ 428 OZ. V zmysle týchto ustanovení fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu, zodpovedajú
za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky, pričom prevádzateľ sa svojej zodpovednosti
nemôže zbaviť, ak škoda bola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke (napr. zlyhanie
bŕzd, chyba materiálu, nedostatky vodiča a pod.), inak sa zodpovednosti zbaví, len ak preukáže, že
škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Zodpovednosť

za spôsobenú škodu sa teda predpokladá bez ohľadu na to, či ku škode došlo okolnosťou, ktorá má
pôvod v prevádzke dopravného prostriedku, alebo nie. Toto ust. však nevylučuje možnosť použiť ust. §
441 OZ, ak škoda bola spôsobená sčasti aj alebo hoci aj celkom zavinením poškodeného. Ust. § 441
OZ upravuje zavinenie poškodeného, ktoré sa musí s ohľadom na svoju všeobecnú povahu uplatniť
aj v osobitnom prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku (R
3/1984). V rozsahu, v akom poškodený zavinil škodu, škodca nezodpovedá, pretože v tomto rozsahu

chýba príčinná súvislosť medzi vznikom škody a jeho konaním alebo škodovou udalosťou.
40. V prípade zodpovednosti podľa ust. § 427 OZ ide o objektívnu zodpovednosť, za ktorú prevádzateľ
zodpovedá bez ohľadu na zavinenie, t.j. bez ohľadu, či dopravnú nehodu spôsobil porušením právnych
predpisov.Základomtejtozodpovednostijesamotnáudalosť,t.j.samotnéspôsobenieškodyprevádzkou
dopravného prostriedku. Súd má za to, že právne relevantné je, že v prípade, ak škoda bola spôsobená

okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v prevádzke, prevádzateľ sa môže svojej zodpovednosti celkom
zbaviť.

41. V prejednávanom prípade vznikla škoda, ktorá bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky
dopravného prostriedku, keďže ku škode /ujme došlo pri dopravnej nehode. Súd skúmal, či išlo

o okolnosti, ktoré nemajú pôvod v prevádzke dopravného prostriedku, kedy prichádza do úvahy možnosť
liberácie. Súd konštatuje, že k dopravnej nehode došlo kolíziou motorového vozidla a chodcov, t.j. matky
žalobkyne a jej maloletého syna, ktorí náhle vstúpili na vozovku, t.j. ide o okolnosti, ktoré nemajú pôvod
v prevádzke dopravného prostriedku. Vstup chodcov na vozovku predstavuje tzv. vonkajšiu okolnosť,
ktorá spočívala v správaní chodcov, ktorí vytvorili náhlu prekážku v jazdnej dráhe, ktorej sa vodička ani

pri vynaloženom úsilí nemohla vyhnúť. Chodci vstúpili na vozovku bez toho, aby sa v súlade s ust. § 53
zákona č. 8/2009 Z.z. presvedčili, či tak môžu urobiť bezpečne a hlavne s ohľadom na to, že prechádzali
cez vozovku mimo vyznačeného priechodu pre chodcov. Zároveň chodci smú prechádzať cez vozovku
mimo priechodu pre chodcov, len ak s ohľadom na vzdialenosť a rýchlosť jazdy prichádzajúcich vozidiel
nedonútia ich vodičov na zmenu smeru alebo rýchlosti jazdy. Zo znaleckého posudku č. 6/2016 mal súd

preukázané,ževtomtoprípadevodičkavozidlareagovalanavzniknutúsituáciuvčas,tedavčasevstupu
chodca G. H. do pravého jazdného pruhu v smere jazdy vozidla H. I. mimo vyznačeného priechodu pre
chodcov. Chodci vstupovali do vozovky mimo vyznačeného priechodu pre chodcov v časovom okamihu
tesne po prejazde vozidla typu SUV, ktoré sa pohybovalo oproti vozidlu H. I., čo je zrejmé z kamerového
záznamu.Uvedenévozidlovytváraloprevodičkuoblasťzakrytéhovýhľadu,vktorejsachodcinachádzali

v čase vstupu do vozovky mimo vyznačeného priechodu pre chodcov. Chodkyňa K. H. tesne pred
zrážkou s vozidlom svoj pohyb prerušila a pokúsila sa o spätný pohyb, kde následne došlo k zrážke.
Ak by sa chodkyňa pohybovala v smere svojej chôdze a približne rovnakou rýchlosťou svojho pohybu
došlo by k tesnému minutiu s vozidlom, resp. ku stretu by s najväčšou pravdepodobnosťou nedošlo.
Vstup chodcov do vozovky nebol uskutočnený bez nebezpečenstva vo vzťahu k vypočítanej rýchlosti

jazdy vozidla H. I.. Znalec dospel k záveru, že chodci nevstúpili do vozovky bez nebezpečenstva ako vo
vzťahu k rýchlosti jazdy vozidla H. I. vypočítanej (cca 63 km/h), tak vo vzťahu k rýchlosti jazdy najvyššej
dovolenej (50 km/h), a teda spôsob pohybu chodcov vo vozovke bol tým prvkom nehodového deja,
ktorý vytvoril kolíznu situáciu. Vodička vozidla po rozpoznaní kolíznej situácie reagovala na vzniknutú
situáciu tak, že okrem intenzívneho brzdenia náhle vykonala vyhýbací manéver vľavo, čo znalec

vyhodnotil ako správne, pretože tým poskytovala čas a priestor chodcom na zabránenie dopravnej
nehody. Z uvedeného mal súd za to, že ak by sa aj vodička pohybovala rýchlosťou najvyššou dovolenou,
pohyb chodcov po vozovke nebol správny, t.j. bez nebezpečenstva a došlo by ku kolízii.

42. Znalec L. M. L. tak, ako aj Ústav súdneho inžinierstva v Žiline vyhodnotil ako nesprávnu techniku

jazdy vodičky v tom, že sa pohybovala vyššou rýchlosťou jazdy (cca 63 km/h, resp. podľa ústavu 65
km/h), ako bola rýchlosť jazdy najvyššia dovolená (50 km/h). Rýchlosť vozidla však tak ako v trestnom
konaní, tak aj v civilnom konaní ostala spornou. V priebehu konania neboli navrhnuté iné dôkazy. Súd
s poukazom aj na rozhodnutie trestného súdu v tejto veci, uvedomujúc si, že oslobodzujúcim rozsudkomnie je viazaný, cit.: „Poškodená spolu s maloletým dieťaťom vytvorila náhlu prekážku v jazde obžalovanej
tým, že vstúpila na vozovku mimo vyznačeného priechodu pre chodcov v tme, v tmavom oblečení
bez reflexných prvkov, ktoré by umožnili viditeľnosť chodcov a tesne pred zrážkou pri prechádzaní cez

vozovku menila niekoľkokrát smer chôdze, t.j. cúvala a napokon sa pohla vpred. Obžalovaná nemohla
predvídať náhly vstup poškodenej na vozovku, jednalo sa o veľmi krátky časový úsek, navyše v tme,
v ktorom musela reagovať na pohyb poškodenej aj chlapca, ktorý vošiel na vozovku do jej jazdnej
dráhy a tiež v krátkom čase reagovať na viaceré zmeny pohybu poškodenej na vozovke, čo bolo
preukázané výpoveďami nielen obžalovanej, ale aj svedkov. Technika jazdy obžalovanej vzhľadom na

danú situáciu bola správna, keď brzdila a súčasne vykonávala uhýbací manéver, pričom bola osvetlená
protiidúcim vozidlom, v dôsledku čoho mala zhoršený výhľad na situáciu na ceste. Znalec z Ústavu
súdneho inžinierstva Žilina na otázku určenia rýchlosti jazdy v súlade s podaným znaleckým posudkom
konštatoval, že neboli zistené brzdné stopy z miesta činu, čo vyhodnotil v neprospech obžalovanej,
avšak ako vyplynulo z obsahu spisu, polícia nevykonala potrebné úkony na mieste dopravnej nehody,
ktoré by opodstatňovali takéto vyjadrenie znalca, pričom spätne nie je možné tento dôkaz vykonať.

Znalci nemali pri vypracovaní posudkov k dispozícii presnú identifikáciu miesta zrážky, ktoré mali
obsahovať začiatok brzdnej dráhy, stopy pri brzdení a uhýbacom manévri, a pri výpočtoch, čo potvrdil
znalec na hlavnom pojednávaní pri svojom dopočutí, vychádzali iba z tabuľkových prepočtov, ktoré sú
orientačné. Toto dokazuje aj neustálenie presnej rýchlosti vozidla obžalovanej v čase zrážky, navyše aj
znalec konštatoval, že pri masívnom brzdení by obžalovaná nebola schopná vykonať uvedený uhýbací

manéver, ktorý vykonala. Rýchlosť vozidla obžalovanej preto naďalej ostávala sporná.“ Rovnako Krajský
súd v Košiciach v uznesení č.k. 4To/2/2022-401 zo dňa 31.8.2022, ktorý zamietol odvolanie prokurátora
poukázal na tieto zistené závery provinštančného súdu. S týmito závermi sa stotožňuje aj tento súd a
na tieto poukazuje.

43. Žalovaná v 1. rade nemohla ani pri vynaložení všetkej starostlivosti a úsilia, ktoré možno požadovať
predvídať náhly vstup chodcov mimo vyznačeného priechodu pre chodcov, keďže priechod pre chodcov
sa nachádzal asi 150 m od miesta zrážky v križovatke ulíc C. a J. G., po pravej strane v smere jazdy
vozidla H. sa pritom ani nenachádzal chodník pred chodcov. Navyše musela reagovať na dvoch chodcov
naraz, pričom jej reakčný čas bol skrátený kvôli tomu, že vybehli spoza vozidla typu SUV, ktoré navyše

vodičku osvetlilo. Z dodatku č. 1 k ZP č. 200/2018 mal súd preukázané, že počas časového úseku
cca 3 s vodička nemohla priamym pozorovaním rozpoznať skutočnosť, že do vozovky vstúpil chodec
a následne chodkyňa. Protiidúce vozidlo zhoršovalo dohľadové pomery aj pre chodca takým spôsobom,
že počas časového úseku cca 1s nemohol priamym pozorovaním vyhodnotiť, kde sa nachádza vozidlo
H.atovdôsledkuoblastizakrytéhovýhľadu,ktorýtvorilodanévozidlo(str.12).PodľaznaleckéhoÚstavu

súdneho inžinierstva bol reakčný čas vodičky 1,8 sekundy. V tomto okamihu nemohla vodička vedieť,
že chodkyňa zastaví (str. 80 ZP č. 200/2018). Znalci tiež posudzovali, že v prípade, ak by mali chodci
na sebe reflexné prvky, vodička by reagovala na chodcov o 0,3 sekundy skôr (str. 13 ZP č. 200/2018).
Zo záverov dodatku k znaleckému posudku tiež mal súd preukázané, že samotný vyhýbací manéver
nie je možné označiť ako nesprávny, vodička sa vyhýbaním snažila dopravnú nehodu odvrátiť, pričom

v čase začiatku jej reakcie nemohla vedieť aký bude následný pohyb chodov. Znalci tiež konštatovali,
že vodička vyhýbacím manévrom sa snažila časovo oddialiť zrážku, nakoľko zabrániť zastavením už
nebolo možné.

44. Súd konštatuje, že chodec je síce najzraniteľnejším účastníkom cestnej premávky, avšak aj napriek

tomu, jeho právo prechodu nie je absolútne. Je potrebné, aby nielen vodič, ale aj chodec postupoval
s dostatočnou opatrnosťou dodržiavajúc pravidlá cestnej premávky. Rovnako je nevyhnutné, aby bol
chodec za zníženej viditeľnosti pri pohybe po cestách dostatočne viditeľný, označený reflexnými prvkami
a obzvlášť nezabúdať na zásadu byť videný. Treba dodržiavať povinnosti účastníka cestnej premávky,
najmä počas obdobia, keď sa vo večerných hodinách skôr stmieva (ako v tomto prípade), dochádza

k citeľnému nárastu dopravných nehôd s účasťou chodcov. Tak chodec, ako aj vodič motorového vozidla
je legitímnym účastníkom cestnej premávky, ktorému vyplývajú zo zákona povinnosti, ktorým sa musí
ako účastník cestnej premávky riadiť a tým predchádzať vzniku dopravných nehôd.

45. Z vyššie uvedeného mal súd za to, že vodička, t.j. žalovaná v 1. rade nemohla zabrániť

dopravnej nehode ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Súd poukazuje na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo/3807/2014, ktorý stanovil podstatu
princípu pomeriavania zavinenia účasti prevádzkovateľa a poškodeného na škode, tzv. princíp
obmedzenej dôvery v doprave. Podstatou tohto princípu je predpoklad, že vodič sa pri pohybe napozemných komunikáciách môže spoliehať, že ostatní účastníci budú dodržiavať pravidlá prevádzky
na pozemných komunikáciách, pokiaľ z konkrétnych okolností nebude vyplývať, aby bez ďalšieho
predpokladal každé možné porušenie pravidiel tejto prevádzky inými účastníkmi, teda chodcami. Podľa

tohto rozhodnutia nie je možné automaticky viniť vodiča z neprimeranej rýchlosti, ak (predvída akokoľvek
neštandardné chovanie chodcov na ceste a počína si s maximálnou opatrnosťou) nemôže stretu
zabrániť. V tomto prípade, vodička musela reagovať na dvoch nezávisle sa pohybujúcich chodcov, v tme
(nehoda sa stala na konci decembra 2015 vo večerných hodinách), ktorí boli v tmavom oblečení, bez
reflexných prvokov, ktorí vybiehali spoza protiidúceho motorového vozidla, ktoré zakrylo výhľad nielen

vodičke, ale aj samotnej chodkyni K. H., táto menila smer chôdze, t.j. najprv sa pohla vpred a potom
cúvala. Chodkyňa bola pritom dospelou osobou, ktorú sprevádzalo maloleté dieťa (11 rokov), preto o to
viac mala dbať na zvýšenú opatrnosť pri prechode cez vozovku. Maloletý chodec pritom prebehol cez
cestu ako prvý a chodkyňa sa zrejme rozbehla za ním, pričom nevenovala pozornosť dopravnej situácii.
Po dôkladnom zvážení by neprešla cez priechod pre chodcov, ale počkala by, kým vozidlo H. prejde,
čo sa žiaľ nestalo. Za týchto okolností má súd za to, že výlučne svojím konaním zavinila dopravnú

nehodu (§ 441 OZ), preto podľa názoru súdu sú splnené liberačné dôvody pre žalovanú v 1. rade ako
prevádzateľa dopravného prostriedku v zmysle ust. § 428 OZ a preto nie je zodpovedná za spôsobenú
dopravnú nehodu.

46. Pri skúmaní predpokladov vzniku nemajetkovej ujmy tak nie je splnený prvý z predpokladov

a to existencia neoprávneného zásahu. Preto súd neskúmal vznik nemajetkovej ujmy, nakoľko tieto
predpoklady musia byť splnené kumulatívne. Z tohto dôvodu súd nevykonal výsluch žalobkyňou
navrhnutých svedkov. Nakoľko súd dospel k záveru o výlučnom zavinení dopravnej nehody zo strany
poškodenej, v takom rozsahu zároveň chýba existencia príčinnej súvislosti medzi vznikom škody/ujmy
a konaním škodcu alebo škodovou udalosťou. Vzhľadom na vyššie uvedené závery, žalobkyni tak

nevznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú si uplatňovala zásahom do jej osobnosti tým, že
pri dopravnej nehode utrpela jej matka vážne zranenia, na následky ktorých neskôr zomrela.

47. Ak teda v konaní nie je daná zodpovednosť žalovanej v 1. rade za nemajetkovú ujmu, od ktorej sa
odvíja zodpovednosť žalovanej v 2. rade ako poisťovateľa motorového vozidla žalovanej v 1. rade, nie

sú splnené predpoklady zodpovednosti za nemajetkovú ujmu ani u žalovanej v 2. rade.

48. Na základe vyššie vykonaného dokazovania, právnych úvah a cit. zákonných ustanovení, súd vo
výroku I. žalobu zamietol.

49. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

50. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

51. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

52. Podľa § 263 ods. 2 CSP, ak bola v konaní úspešná strana zastúpená advokátom, súd uvedie v
uznesení o výške náhrady trov konania ako prijímateľa náhrady trov konania advokáta.

53. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, súd prihliadol na ust. § 257 CSP, ktorý
predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok, v zmysle ktorého súd výnimočne neprizná

náhradu trov konania, ak sú tu dané dôvody hodné osobitného zreteľa. V tomto prípade zákon
vyžaduje kumulatívne spojenie dvoch podmienok a to existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa
avýnimočnosťokolností.Zákonichbližšienešpecifikuje.Medzidôvodyhodnéosobitnéhozreteľamožno
zahrnúť najmä neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povahu a okolnosti
sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, osobné pomery strany, nízky príjem a pod.

54. Súd má za to, že v tomto konaní bolo potrebné nevyhnutne prihliadnuť na povahu sporu, ako aj
titul, od ktorého žalobkyňa svoje právo odvodzuje. Je pravdou, že žalobkyňa dôvodnosť svojho nároku
nepreukázala, resp. žalovaným nevznikla povinnosť na náhradu nemajetkovej ujmy, teda v konaníbola neúspešná, nemožno však opomínať skutočnosť, že k dopravnej nehode, pri ktorej jej matka ako
veľmi blízka osoba utrpela ťažkú ujmu na zdraví, na následky ktorej neskôr zomrela, došlo. Žalobkyňa
v dôsledku dopravnej nehody stratila možnosť plnohodnotne realizovať ďalší rozvoj rodinného života

so svojou matkou a je o citový vzťah k nej ochudobnená. Po dopravnej nehode sa starala žalobkyňa
o svojho maloletého brata, ktorý mal v tom čase 11 rokov, ktorý bol aj účastníkom dopravnej nehody
a videl ako došlo ku kolízii s jeho matkou. Počas výsluchu žalobkyňa uviedla, že jej bol zverený do
osobnej starostlivosti. Veľmi ťažko prežíval celú situáciu, ako aj žalobkyňa a obaja na tom boli psychicky
zle. Žalobkyňa k svojim pomerom uviedla, že toho času je zamestnaná, jej príjem je 750,- € mesačne,

z toho platí 300,- € nájom ako príspevok svokrovi za bývanie a 250,- € paušál (TV, internet, mobilné
telefóny sebe, manželovi a bratovi). Žije v rodinnom dome svojho svokra so svojím manželom a bratom.
Žalobkyňa v rámci výsluchu uviedla, že svokor je chorý, má silné depresie. Nevlastní žiaden hnuteľný
ani nehnuteľný majetok. Podľa názoru súdu, vzhľadom k okolnostiam prípadu a majetkovým pomerom
žalobkyne, by bolo neprimerane prísne, ak by žalobkyňa mala uhradiť obom žalovaným plnú náhradu
trov konania. Právny zástupca žalovanej v 1. rade ponechal aplikáciu ust. § 257 CSP pri rozhodovaní

o trovách konania na úvahu súdu. K osobným a majetkovým pomerom žalovanej v 1. rade sa nevedel
relevantne vyjadriť. Právna zástupkyňa žalovanej v 2. rade trvala na priznaní plnej náhrady trov konania.
Nakoľko tu súd vzhliadol dôvody osobitného zreteľa, priznal žalovanej v 1. rade náhradu trov konania
v rozsahu 50%. Aplikáciu ust. § 257 CSP právny zástupca žalovanej v 1. rade v zásade nenamietal
a neuviedol dôvody, pre ktoré by súd mal priznať žalovanej v 1. rade náhradu trov konania v plnom

rozsahu, súd preto znížil náhradu trov konania žalovanej v 1. rade na 50%, čo považoval za spravodlivé.

55. Čo sa týka nároku žalovanej v 2. rade na náhradu trov konania, súd prihliadol na skutočnosť, že
osobné a majetkové pomery žalobkyne v porovnaní s pomermi žalovanej v 2. rade ako právnickej osoby
dosahujúcej zisky v podstate nepretržite by došlo k ďalšiemu nepriaznivému zásahu do majetkovej sféry

žalobkyne. Žalovanej v 2. rade preto súd priznal náhradu trov konania v rozsahu 25%. Súd náhradu
trov konania u žalovaných percentuálne rozlíšil, nakoľko obaja sa nachádzajú v odlišnom postavení,
žalovaná v 1. rade je fyzickou osobou a žalovaná v 2. rade právnickou osobou a ich majetkové pomery
sa nedajú porovnávať, nakoľko žalovaná v 2. rade je podnikateľom. Právna zástupkyňa žalovanej v 2.
rade, pritom neuviedla dôvody, pre ktoré by súd nemal prihliadnuť na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.

56. O výške trov konania bude rozhodnuté v samostatnom uznesení po právoplatnosti tohto rozsudku
v súlade s § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia v dvoch vyhotoveniach

na Mestský súd Košice.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a/ neboli splnené procesné podmienky,
b/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e/ súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f/ súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g/ zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h/ rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania. Odvolanie musí byť podpísané a predložené v 2 rovnopisoch.Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

( Exekučný poriadok).