Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. november 2024

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B3-44Cpr/18/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121498813
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Vaverčáková

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2024:6121498813.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV v konaní pred sudkyňou JUDr. Dagmar Vaverčákovou v spore žalobcu: A.

B. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, D., v zastúpení: JUDr. Marek Morochovič, advokát so sídlom
Krížna 56, Bratislava, IČO: 31 808 689, proti žalovanému: NIMAG, spol. s r.o., so sídlom Prievozská 4/
B, Bratislava, IČO: 31 337 775, v zastúpení: KURÁŇ & MARKOVÁ, advokátska kancelária s.r.o., AK so
sídlom Na Sitine 12, Bratislava, IČO: 36 769 771, o zaplatenie 46.205,13 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanému súd priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou upomínaciemu súdu 16.02.2022 sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia

46.205,13Eurspríslušenstvomtitulommzdovýchnárokovzpracovnéhopomeruanáhradytrovkonania.

2. Žalobu odôvodnil skutočnosťou, že od 22.06.2009 bol zamestnancom žalovaného na základe
pracovnej zmluvy zo dňa 22.06.2009, v znení dodatkov z 01.11.2010 a 01.01.2013 na pracovnej
pozícii obchodný zástupca. Pracovný pomer skončil žalobca výpoveďou zo dňa 29.04.2021 a to ku dňu
30.06.2021. Žalobca a žalovaný sa v čl. IV dodatku k pracovnej zmluve z 01.01.2013 dohodli, že mzda za
vykonanúprácubudevovýške950,00Eurmesačnebrutto,pričomkplatumôžebyťvyplácanápohyblivá

zložka vo výške 165,79 Eur brutto v závislosti od hospodárskych výsledkov, je nenárokovateľná a jej
vyplatenie je v kompetencii konateľa spoločnosti. Žalobca a žalovaný sa ďalej dohodli v čl. IV dodatku
k pracovnej zmluve z 01.01.2013, že zamestnancovi prináleží aj tzv. bonus-provízia za dosiahnuté
výsledky pri splnení obratu, ktorý bol dohodnutý za nasledovných podmienok:
- minimálny ročný obrat je stanovený na 280.000,00 Eur netto, t.j. celková suma bez DPH,
- pri splnení sumy prináleží zamestnancovi odmena vo výške 3 % z obratu netto, t.j. zo sumy bez DPH,
- odmena bude vyplatená do 30-teho dňa v mesiaci nasledujúceho účtovného obdobia (ak účtovné

obdobie končí 31.12., odmena bude vyplatená do 31.1. nasledujúceho roka),
- v prípade prekročenia stanoveného obratu bude zamestnancovi vyplatený dodatočný bonus vo výške
3 % z rozdielu medzi stanoveným obratom a skutočným obratom.
Žalobca dosiahol v rokoch 2018, 2019 a 2020 obrat a nárok na odmeny nasledovne: Rok Dosiahnutý
obrat Min. obrat Bonus-provízia 3 % Prekročenie stanoveného Dodatočný bonus 3 % stanovený
dodatkom - vyplatená obratu o sumu - nevyplatený k PZ
2018 769.133,33 Eur 280.000,00 Eur 23.074,00 Eur 489.133,33 Eur 14.674,00 Eur

2019 773.365,94 Eur 280.000,00 Eur 23.200,98 Eur 493.365,94 Eur 14.800,98 Eur
2020 837.671,67 Eur 280.000,00 Eur 25.130,15 Eur 557.671,67 Eur 16.730,15 Eur
Nárok na dodatočný bonus vo výške 3 % z rozdielu medzi stanoveným obratom a skutočným obratom
bol vypočítaný nasledovne:- Obrat za rok 2018: 769.133,33 Eur – 280.000,00 Eur = 489.133,33 Eur z tejto sumy 3 % = 14.674,00
Eur,
- Obrat za rok 2019: 773.365,94 Eur – 280.000,00 Eur = 493.365,94 Eur z tejto sumy 3 % = 14.800,98

Eur,
-Obratzarok2020:837.671,67Eur–280.000,00Eur=557.671,67Eurztejtosumy3%=16.730,15Eur.
Dosiahnuté obraty zo roky 2018, 2019 a 2020 a vyplatené bonusy-provízie, ktoré potvrdzujú dosiahnuté
obraty, sú obsiahnuté v dôkaze – žiadosť o doplatenie nevyplateného dodatočného bonusu z
02.07.2021. Nakoľko žalovaný žalobcovi podľa výplatných pások zaplatil (a tým aj uznal) sumy bonusov-

provízie 3% z obratu, ktoré predstavujú 3 % z obratu netto, spätným prepočtom je možné potvrdiť
žalovaným tvrdené dosiahnuté obraty, ako sú uvedené v tabuľke (3 % z 769.133,33 Eur je 23.074,00
Eur, 3 % z 773.365,94 Eur je 23.200,98 Eur a 3 % z 837.671,67 Eur je 25.130,15 Eur).
Žalobca zaslal žalovanému dňa 19.07.2021 žiadosť o doplatenie dodatočného bonusu a to za roky 2015
až 2020, žalovaný zásielku prevzal 21.07.2021, nijako však na ňu nereagoval. Nakoľko si žalovaný
uvedomuje premlčanie svojich nárokov v 3 ročnej lehote, na rozdiel od žiadosti, si uplatňuje týmto

návrhom zaplatenie dodatočného bonusu len za roky 2018, 2019 a 2020, spolu vo výške 46.205,13 Eur.

3. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení predložil súdu: pracovná zmluva z 22.06.2009, pracovná
zmluva - dodatok z 01.11.2010, pracovná zmluva - dodatok z 01.01.2013, výpoveď z pracovného
pomeru, žiadosť z 02.07.2021, výplatné pásky, tabuľky r. 2015-2019.

4. Okresný súd Banská Bystrica v upomínacom konaní vydal platobný rozkaz voči, ktorému podal
žalovaný odpor. V odpore žalovaný uviedol, že pohľadávku, ktorú si žalobca uplatňuje voči žalovanému
v celom rozsahu považuje za neoprávnenú, keďže žalovaný žalobcovi vyplatil všetky finančné nároky,
ktoré boli spojené s pracovným pomerom uzatvoreným medzi stranami sporu, a to titulom pracovnej

zmluvy zo dňa 22.06.2009 v znení dodatku č. 1 zo dňa 01.01.2013 (v skutočnosti ide o dodatok č. 2,
avšak prvý dodatok z roku 2010 nebol číslovaný). Žalobca svoj domnelý finančný nárok vzniesol voči
svojmu bývalému zamestnávateľovi až dodatočne po skončení pracovného pomeru. Domnelý nárok
opiera o čl. IV dodatku k pracovnej zmluve zo dňa 01.01.2013, ktorý si žalobca po skončení pracovného
pomeru začal vykladať v rozpore s jeho skutočným obsahom tak, že mu vzniká nárok na „dodatočný“

bonus vo výške 3 % z rozdielu medzi stanoveným obratom a skutočným obratom, ktorý teraz žiada
doplatiť za účtovné roky 2018 až 2020, ako keby mu dodatočný bonus nikdy vyplatený nebol, pričom
výklad výpočtu bonusov si žalobca prispôsobil svojmu zámeru tak, ako by mu vznikal nárok na bonus
z dosiahnutého obratu nelogicky hneď dva krát z tej istej časti (obratu). Pracovnoprávny vzťah medzi
stranami sporu vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 22.06.2009, ktorou sa žalobca zaviazal

vykonávať pre žalovaného prácu na pracovnej pozícii „servisný technik“, pričom pôvodná pracovná
zmluva žiadny nárok žalobcu na akýkoľvek bonus neobsahovala. Dňa 01.11.2010 strany sporu uzatvorili
v poradí prvý dodatok k pracovnej zmluve, ktorým sa zmenila pracovná pozícia žalobcu na „obchodný
zástupca“, na ktorej pre žalovaného vykonával prácu za mesačnú mzdu vo výške 950,- Eur brutto
a za nezmenenú pohyblivú zložku. Žalovaný však žalobcovi ponúkol a dohodol s ním okrem mzdy

aj motivačný bonus, kde v prvom dodatku žalobcovi ako svojmu zamestnancovi stanovil minimálny
ročný obrat, ktorý mal dosiahnuť vo výške 265.551,35 Eur a jeho dosiahnutie sa žalovaný zaviazal
odmeniť bonusom vo výške 3% brutto z minimálneho obratu, nie z celého skutočného obratu, ako to
tvrdí žalobca. Súčasne však v úmysle, aby žalobca ako obchodný zástupca po dosiahnutí minimálneho
obratu nestratil motiváciu vykonávať činnosť v prospech žalovaného aj nad rámec minimálneho obratu,

dohodol sa žalovaný so žalobcom aj na dodatočnom bonuse vo výške 3 % z rozdielu dosiahnutého
obratu a minimálneho obratu (t. j. žalovanému bol vyplatený nielen bonus 3 % zo sumy 265.551,35
Eur, t.j. zo sumy minimálneho obratu, ale aj dodatočný bonus vypočítaný ako 3 % zo sumy => skutočný
žalobcom dosiahnutý OBRAT mínus suma 265.551,35 Eur). Dňa 01.01.2013 strany sporu uzatvorili v
poradí druhý Dodatok k pracovnej zmluve, ktorý okrem iného upravil novú výšku minimálneho obratu

na sumu 280.000,- Eur/netto (suma obratu bez DPH), ktorú ak žalobca dosiahol, vznikol mu nárok na
bonus vo výške 3 % zo sumy minimálneho obratu (3 % zo sumy 280.000,- Eur je vždy suma 8.400,-
Eur). Súčasne bol so žalobcom dohodnutý aj na dodatočnom bonuse, na ktorý žalobcovi vznikol nárok v
prípade,aksamupodarilopresiahnuťstanovenýminimálnyobrat,pričomvýškadodatočnéhobonususa
vypočítalaako3%zrozdielumedzistanovenýmminimálnymobratomaskutočnýmobratom.Počascelej

doby trvania pracovnoprávneho vzťahu boli bonusy žalobcovi vyplácané vždy, keď mu vznikol na bonusy
nárok, pričom žalobca nikdy nespochybnil správnosť výpočtu bonusov a tento ani nebol nikdy medzi
nimi sporný. Základ pre výpočet bonusov si sporové strany vždy spolu prešli ešte pred ich vyplatením,
kde si vyjasnili aj výšku obratu, ktorý bol výsledkom činnosti žalobcu alebo sa na jeho dosiahnutíaspoň podieľal v miere, pre ktorú mu žalobca nárok na bonusy priznal. Vždy bol celkový žalobcovi
vyplatený bonus určený ako súčet 3 % z minimálneho obratu a 3 % z rozdielu medzi skutočným (vyšším)
obratom a minimálnym obratom. Matematicky pri konečnom súčte oba bonusy tvoria spolu vždy 3 % z

celkového dosiahnutého obratu a takto boli aj žalobcovi vyplácané, žalobca však nikdy nemal nárok na
samostatný bonus z celej výšky obratu, a popritom samostatný nárok z obratu dosiahnutého nad rámec
stanovenej fixnej sumy obratu¸ pričom takto sa sporové strany ani nikdy nedohodli. Žalovaný poukázal
na emailovú komunikáciu medzi stranami sporu ohľadne vyplácaných bonusov, kde žalobca spravidla
posielal žalovanému prehľad zmlúv, ktoré sú podľa jeho názoru výsledkom jeho činnosti pre žalovaného

spolu s vyčíslením obratu. V prípade účtovných rokov 2016 a 2017 si žalobca okrem vyčíslenia obratu
vyčíslil aj svoj nárok na bonus, pričom tento bonus matematicky žalobca vypočítal ako 3 % z obratu (ide
o matematicky zjednodušený úkon, ktorý sme vysvetlili vyššie v texte) a tento mu aj bol vyplatený. Ani
žalobca preukázateľne v minulosti nebol toho názoru, že by si mohol nárokovať od žalovaného duplicitne
bonus z rozdielu medzi skutočným obratom a minimálnym obratom a nárokoval si iba bonusy, ktoré
boli medzi stranami sporu skutočne dohodnuté. Žalovaný má za to, že pokiaľ by v minulosti skutočne

ukracoval po celé roky žalobcu o ním uvádzané sumy tým, že by mu hradil iba „riadny“ bonus a nie aj
dodatočný bonus, nepochybne by vzniesol svoj nárok voči žalovanému už skôr a nezotrval by s ním
roky v pracovnom pomere (podľa predžalobnej výzvy sa žalobca cíti ukrátený až o sumu presahujúcu
82.000,- Eur). Rovnako je potrebné uviesť, že ak by skutočne žalovaný nevyplatil žalobcovi všetky jeho
peňažné nároky, je logické predpokladať, že žalobca by ukončil svoj pracovný pomer so žalovaným

okamžite a nie výpoveďou bez uvedenia dôvodu, ako to spravil listom zo dňa 29.04.2021, kedy musel
zotrvať počas výpovednej doby v pracovnom pomere za mzdu tvoriacu iba menšiu časť príjmov žalobcu.
Úvaha žalobcu založená na tom, že ak mu bol žalovaným vyplatený bonus vo výške 23.074,- Eur za
prácu vykonanú v kalendárnom roku 2018 (tá istá argumentácia platí aj pre roky 2019 a 2020), tak mu
bol vyplatený iba základný bonus (t.j. suma bez dodatočnému bonusu), nemá oporu v pracovnej zmluve

v znení neskorších dodatkov, a ním uplatňovaný nárok na duplicitnú úhradu dodatočného bonusu sa
opiera iba o špekuláciu žalobcu a jeho želanie vylákať od žalovaného po skončení pracovného pomeru
aspoň nejaké peniaze navyše. Žalovaný popiera, že by žalobcovi voči nemu vznikol nárok na dodatočný
bonus uplatňovaný žalobou, a to:
• v účtovnom roku 2018 vo výške 14.674,- Eur;

• v účtovnom roku 2019 vo výške 14.800,98 Eur;
• v účtovnom roku 2020 vo výške 16.730,15 Eur.
Žalovaný ďalej popiera, že by žalobcovi uhradil iba základné bonusy bez dodatočných bonusov a tvrdí,
že žalovanému vyplatil všetky jeho peňažné nároky z pracovného pomeru. Nesprávnosť argumentácie
žalobcujemožnéajbezďalšiehodokazovaniademonštrovaťnaskutočnosti,ževzmyslečl.IVpracovnej

zmluvy v znení dodatku zo dňa 01.01.2013 mal nárok na motivačný základný bonus v nadväznosti na
dosiahnutie stanoveného minimálneho obratu (280.000,- Eur) vo výške 3 % z tohto obratu, čo vždy
zodpovedá sume 8.400,- Eur, no napriek tomu mu za účtovný rok 2018 žalovaný vyplatil až sumu
23.074,- Eur. Uvedené znamená, že žalovaným vyplatená suma presahovala výšku základného bonusu
za dosiahnutie stanoveného minimálneho obratu a obsahovala už aj ďalší žalobcov nárok a to nárok

na dodatočný bonus, keďže stanovený obrat presiahol. Uvedené platí pre všetky účtovné roky, za
ktoré si žalobca svoj domnelý nárok uplatňuje. Výklad spôsobu výpočtu bonusov použitý žalobcom
nie je v súlade s elementárnou logikou odmeňovania, keďže obchodný zástupca by bol odmenený za
dosiahnutie obratu presahujúceho sumu 280.000,- Eur hneď dva krát, a to základným bonusom (podľa
žalobcu počítaného ako 3 % zo skutočného dosiahnutého obratu, napr. zo sumy 760.000,- Eur), a

následne aj dodatočným bonusom (počítaným ako 3 % zo sumy presahujúcej sumu 280.000,- Eur až
do výšky skutočného dosiahnutého obratu, napr. do sumy 760.000,- Eur). Dodatočný bonus by teda
nemal žiadny motivačný zmysel, keďže snaha aj práca obchodného zástupcu dosiahnuť vyšší obrat by
už bola odmenená prvým bonusom a druhý bonus by už iba decimoval možnosť žalovaného zarobiť na
celom obchode aspoň na vlastné náklady. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby súd platobný

rozkaz zrušil.

5. Na dôkaz svojich tvrdení žalovaný súdu predložil: emailová komunikácia zo dňa 03.07.2017,
09.02.2018.

6. K odporu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním právneho zástupcu zo dňa 21.01.2022, v
ktorom uviedol, že všetky skutkové tvrdenia a právne odôvodnenia žalovaného o nedôvodnosti nároku
žalobcu, ktorými odôvodňuje podaný odpor žalobca popiera, považuje ich za nesprávne, nedôvodné
a nepresvedčivé, jeho tvrdenia nepreukazuje ani ním predložené dôkazy emailová komunikácia. Vpodanom odpore žalovaný spochybňuje žalobcom uplatnený nárok na dodatočný bonus vo výške 3%
z rozdielu medzi stanoveným obratom a skutočným obratom za roky 2018 až 2020, ako bol uplatnený
žalobným návrhom, nakoľko má za to, že žalobcov výklad dodatku k pracovnej zmluve z 01.01.2013

je nesprávny, nevyplýva z neho tento nárok na dodatočný bonus a teda aj jeho výpočet je nesprávny.
Žalovaný tiež tvrdí, že len jeho výklad dodatku k zmluve je správny a z neho vyplýva, že žalobcovi
žiaden takýto nárok na dodatočný bonus nepatrí. Tiež tvrdí, že žalobcovi nepatrí aj preto, lebo je to
aj nelogické pri odmeňovaní obchodných zástupcov, tiež pre to, že žalobca sa tohto nároku doteraz
nedožadoval a správnosť jeho tvrdení vyplýva aj z dvoch emailov, ktoré doložil spolu s odporom.

Žalovaný je tiež presvedčený o zlom úmysle žalobcu voči nemu, ktorý zavádza súd a zneužíva súdny
systém len pre to, že nie je povinný za podaný návrh platiť súdny poplatok. Uvedené skutkové tvrdenia
a právne odôvodnenia žalovaného o nedôvodnosti nároku žalobcu, ktorými odôvodňuje podaný odpor
žalobca popiera, považuje ich za nesprávne, nedôvodné a nepresvedčivé, jeho tvrdenia nepreukazujú
ani ním predložené dôkazy (email. komunikácia). Nakoľko z podaného odporu je zrejmé, že žalovaný
spochybňuje len výklad čl. IV dodatku k pracovnej zmluve z 01.01.2013, posledná odrážka, kde sa

žalobca so žalovaným dohodli, že zamestnancovi prináleží aj tzv. dodatočný bonus vo výške 3 % z
rozdielu medzi stanoveným obratom a skutočným obratom, v prípade prekročenia stanoveného obratu a
to nad rámec tzv. tzv. bonus-provízie (podľa prvých dvoch odrážok). Spochybňovanie existencie nároku
považuje žalobca za nedôvodné, nakoľko zo znenia čl. IV je dostatočne jasne zrejmé, že žalobca má
nárok na dva druhy provízií, druhú časť provízie žalovaný žalobcovi nevyplatil a preto sa pridržiava

podaného žalobného návrhu a jeho odôvodnenia v celom rozsahu. Formuláciu dodatku k pracovnej
zmluve z 01.01.2013, ako aj pracovnú zmluvu, pripravoval konateľ žalovaného A. E. D.. Žalobca sa
so žalovaným (A. D.) pred podpisom dodatku z 01.01.2013 ústne dohodli tak, že sa určila výška
minimálneho obratu, ktorú musí žalobca splniť a z dosiahnutej sumy obratu po prekročení minimálneho
obratu mala byť žalobcovi vyplatená odmena 3 %. Podľa slov A. D., splnenie minimálneho obratu malo

firme garantovať vrátenie „nákladov“ spojených so žalobcom, pričom na prekročenie tohto minimálneho
obratu mal byť žalobca motivovaný priznaním dodatočného bonusu vo výške 3 %. Žalobca tvrdí, že
od žalovaného mal pôvodne sľúbené 3 % a dodatočný bonus 2 % bez splnenia minimálneho obratu,
nakoľko žalobca pred tým pracujúci v pracovnej pozícii servisný technik, mal sľúbených 5 % bez splnenia
obratu. Následne, keď mal žalobca prejsť do pracovnej pozície obchodný zástupca, A. D. podmieňoval

nárok na províziu už splnením minimálneho obratu, s čím žalobca za existujúcich podmienok nesúhlasil.
A. D. žalobcovi preto navrhol to upraviť tak, že bude mať nárok na 3 % z obratu po splnení minimálneho
obratu 280.000,00 Eur, plus ďalšie motivačné 3 % ako dodatočný bonus za obchodný obrat nad
minimálny obrat, s čím žalobca súhlasil a v takomto význame bol podpísaný aj dodatok z 01.01.2013.
K tvrdeniam žalovaného, že žalobcovi nesvedčí uplatnený nárok, lebo si ho nikdy neuplatňoval žalobca

uviedol, že žalobca (na svoju škodu) na uvedenú dohodu o dodatočnom bonuse na istý čas zabudol.
Táto „zábudlivosť“ žalobcu, resp. neuplatňovanie nároku zo zmluvy nerobí tieto ustanovenia zmluvy
neplatnými, či neexistujúcimi, ako si to mylne vysvetľuje žalobca. Žalobca si po určitom čase uvedomil,
že mu nie je vyplácaná provízia v takej výške, ako by mala byť a tak ešte pred skončením pracovného
pomeru na to upozornil konateľa žalovaného. Konateľ žalovaného s akoukoľvek dohodou nesúhlasil a

navrhol žalobcovi, že ak sa mu nepáči nech dá výpoveď. Žalobca dúfal, že sa s konateľom žalovaného
nejako dohodne a preto si až do skončenia pracovného pomeru svedomito plnil pracovné úlohy. Žalobca
trvá na podanej žalobe.

7. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním právneho zástupcu zo dňa 20.06.2024, v ktorom

uviedol, že považuje uplatňovaný nárok žalobcu na zaplatenie sumy 46.215,13 Eur za nedôvodný a
neoprávnený, keďže žalovaný žalobcovi vyplatil všetky finančné náležitosti, ktoré vyplývali s pracovného
pomeru uzatvoreného medzi stranami sporu a to titulom pracovnej zmluvy zo dňa 22.06.2009 v znení
jej dodatkov.
Žalobca svoj uplatňovaný a tvrdený nárok opiera o znenie dodatku č. l dodatku k pracovnej zmluve

zo dňa 01.01.2013, ktorý si žalobca so značným časovým odstupom po skončení pracovného pomeru
odrazu začal vykladať evidentne v rozpore s jeho skutočným obsahom tak, že mu vznikol nárok na
dodatočný bonus vo výške 3 % z rozdielu medzi stanoveným obratom a skutočným obratom, ktorý
dodatočnežiadaldoplatiťzaúčtovnéroky2018,2019a2020atoakokebymudodatočnýbonusužnebol
vyplatený, pričom spôsob výpočtu bonusov si žalobca špekulatívne a nezmyselne začal uplatňovať tak,

ako keby mu mal vzniknúť nárok na bonus z dosiahnutého obratu v rozpore s čl IV. ods. 4.1. štvrtá
odrážka dodatku č. l k pracovnej zmluve dva krát z tej istej časti obratu. V nadväznosti na uvedené
žalovaný poukázal na znenie vyššie uvedeného čl. IV. ods. 4.1. štvrtá odrážka dodatku, cit.: - v prípade
prekročenia stanoveného obratu bude zamestnancovi vyplatený dodatočný bonus vo výške 3 % rozdielumedzi stanoveným obratom a skutočným obratom“, ktorý upravil novú výšku minimálneho obratu na
sumu 280.000,- Eur (prvá odrážka čl. IV. ods. 4.1. Dodatku), ktorú ak žalobca dosiahol, vznikol mu nárok
na bonus vo výške 3% zo sumy minimálneho obratu, čo predstavovalo sumu 8.400,- Eur. Súčasne bol

so žalobcom podľa cit. znenia čl. IV. ods. 4.1. štvrtá odrážka dodatku dohodnutý aj dodatočný bonus, na
ktorý vznikol žalobcovi nárok v prípade, ak sa mu podarilo dosiahnuť prekročenie stanoveného obratu
s tým, že výška dodatočného bonusu sa vypočítala ako 3 % z rozdielu medzi stanoveným minimálnym
obratom a skutočným obratom. Počas celej pomerne dlhej doby trvania pracovnoprávneho vzťahu
medzi stranami sporu boli bonusy žalobcovi žalovaným vyplácané vždy, keď mu vznikol na bonusy

nárok, pričom žalobca nikdy nespochybnil správnosť a spôsob výpočtu bonusov a tento ani nebol nikdy
počas trvania pracovnoprávneho vzťahu medzi nimi sporný. Základ pre výpočet bonusov si strany sporu
vždy spolu odsúhlasili pred ich vyplatením, pričom strany sporu po celú dobu vychádzali zo spôsobu
výpočtu podľa citovaného znenia dodatku a výška obratu bola vzájomne odkomunikovaná pred ich
vyplatením na základe podkladov predložených žalobcom. Žalovaný osobitne poukázal na skutočnosť,
že žalobcovi vždy vyplatil bonus určený ako súčet 3 % zo sumy minimálneho obratu a 3 % z rozdielu

medzi skutočným (nižším) obratom a minimálnym obratom, čo znamená, že pri konečnom súčte oba
bonusy matematicky tvoria spolu vždy 3 % z celkového dosiahnutého obratu a takto boli aj žalobcovi
vyplácané a preto podľa žalovaného žalobca nikdy nemal nárok na samostatný bonus spojením bonusu
z celej výšky obratu a k tomu pripočítaním sumy obratu dosiahnutého nad rámec fixnej sumy obratu
akoby ďalšieho samostatného nároku, jednoducho na takomto duplicitnom spôsobe výpočtu bonusu

sa strany sporu nikdy nedohodli. Žalovaný súhlasí s vykonaním dokazovania - výsluchov žalobcu a A.
E. D. - konateľa žalovaného a zároveň navrhuje, aby súd vykonal dokazovanie oznámením listinných
dôkazov nachádzajúcich sa v spise, resp. vykonal dôkazy predložené žalobcom v rámci podaného
odporu. Podľa žalovaného zo skutočností tvrdených v žalobe je zrejmé, že žaloba je zjavne nedôvodná
a preto navrhuje, aby súd žalobu predbežne právne posúdil podľa ustanovenia § 138 CSP a podľa

výsledku predbežného právneho posúdenia žalobcu vyzval na späťvzatie žaloby. Pokiaľ súd vo veci
samej nariadi pojednávanie navrhuje, aby súd zobral do úvahy všetky prostriedky procesnej obrany
podľa ustanovenia § 149 CSP a to najmä skutkové tvrdenia žalovaného, popretie skutkových tvrdení
protistrany a návrhy na vykonanie dôkazov. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhuje, aby súd žalobu
žalobcu zamietol a priznal žalovanému trovy konania.

8. Súd vo veci nariadil pojednávanie a vykonal dokazovanie dôkazmi predloženými stranami sporu:

9. Pracovný pomer žalobcu u žalovaného bol založený pracovnou zmluvou dňom 22.06.2009 na
druh práce servisný technik na dobu určitú do 21.06.2010. Dodatkom k pracovnej zmluve zo dňa

01.11.2010 počnúc od 01.11.2010 bol žalobca preradený na novú pracovnú pozíciu obchodný zástupca
so základným platom upraveným na sumu 950,00 Eur brutto + pohyblivá zložka 165,97 Eur brutto.
Povinný ročný obrat je 265.551,35 Eur. Pri dosiahnutí povinného obratu prináleží pracovníkovi provízia
vo výške 3 % brutto z obratu. Pri prekročení povinného obratu prináleží pracovníkovi dodatočná provízia
vo výške 3 % brutto z rozdielu dosiahnutého obratu a povinného obratu.

10. Z Pracovnej zmluvy – Dodatok č. 1 zo dňa 01.01.2013 súd zistil, že strany sporu sa dohodli
na dodatku k pracovnej zmluve, podľa ktorého zamestnanec vykonáva funkciu obchodný zástupca.
Podľa článku IV. Mzda si strany dohodli výšku mzdy na 950,- Eur brutto/mesiac. Zároveň si strany
dohodli pohyblivú zložku mzdy a to jednak nenárokovateľnú vo výške 165,79 Eur/brutto, v závislosti

od hospodárskych výsledkov, ktorej vyplatenie je plne v kompetencii konateľa spoločnosti. Ako ďalšiu
pohyblivú zložku mzdy si strany dohodli bonus-províziu za dosiahnuté výsledky pri splnení obratu, ktorý
bol dohodnutý nasledovne:
- minimálny ročný obrat stanovený na: 280,000,- Eur /netto, t. j. celková suma bez DPH,
- pri splnení sumy prináleží zamestnancovi odmena vo výške 3% z obratu netto, t.j. zo sumy bez DPH,

- odmena bude vyplatená do 30-teho dňa v mesiaci nasledujúceho účtovného obdobia (ak účtovné
obdobie končí 31.12., odmena bude vyplatená do 31.1. nasledujúceho roka),
- v prípade prekročenia stanoveného obratu bude zamestnancovi vyplatený dodatočný bonus vo výške
3 % z rozdielu medzi stanoveným obratom a skutočným obratom.

11. Na pojednávaní žalobca zhodne s predchádzajúcimi vyjadreniami vo veci trval na žalobe, žiadal, aby
súd žalobe vyhovel tak, ako bola uplatnená, keď ide o pracovnoprávny nárok žalobcu ako zamestnanca,
ktorý si uplatňuje na základe pracovnej zmluvy a jej dodatku, kde boli stanovené podmienky na výplatu
bonusov po splnení určitého objemu obchodov, takže ide o nárokovateľnú zložku mzdy.Pokiaľ ide o čl. IV. dodatku č. 1 k pracovnej zmluve z 01.01.2013 v časti týkajúcej sa nárokovateľnej
zložky nazvanej ako bonus–provízia, žalobca svoj nárok odvíja od formulácie druhej odrážky, že pri
splnení tejto sumy prináleží zamestnancovi odmena vo výške 3 % z obratu/netto a nie z minimálneho

ročného obratu. Podľa žalobcu to majú byť 3 % zo skutočne dosiahnutého ročného obratu/netto.
Následne potom vo štvrtej odrážke je uvedené, že druhá časť tzv. dodatočný bonus bude vyplatený
v prípade prekročenia stanoveného obratu vo výške 3 % z rozdielu medzi stanoveným obratom a
skutočným obratom. Takto si to vykladal žalobca a tak to bolo aj komunikované so žalovaným. Návrh
pracovnej zmluvy pripravoval žalovaný a prípadná nezrozumiteľnosť by mala preto byť na ťarchu

žalovaného.

12. Žalovaný zhodne s predchádzajúcimi vyjadreniami uviedol, že po celú dobu trvania pracovného
pomeru žalobcu u žalovaného dodatkami č. 1 a 2 k pracovnej zmluve boli jasne dohodnuté pravidlá
týkajúce sa tzv. bonusov a po celú dobu aplikácie dodatku nevznikli žiadne spory o výklad podkladov,
ktoré vychádzajú z tabuliek, ktoré predkladal žalobca žalovanému a ktoré obsahujú jednotlivé obchodné

prípadyanáslednýsumár,kdesúvyčíslené3%z280.000,-Eurt.j.8.400,-Euranásledne3%zrozdielu
medzi minimálnym obratom a skutočne dosiahnutým obratom, o čom predkladá emailovú komunikáciu
medzi stranami. Z toho vychádzali strany sporu po celú dobu trvania pracovného pomeru a preto žaloba
je nedôvodná a žiada ju zamietnuť a žal priznať nárok na náhradu trov konania rozsahu 100 %.
Žalovaný absolútne nesúhlasil s výkladom čl. IV. dodatku pracovnej zmluvy z 01.01.2013, ako ho uviedol

právny zástupca žalobcu, keď spôsob aplikácie tohto ustanovenia od 01.01.2013 – do roku 2021 nebol
sporný a k jeho spochybneniu žalobcom došlo až v roku 2021. V prvej odrážke je jasne uvedené, že
ide o minimálny ročný obrat 280.000,- Eur/netto, na to je naviazaná druhá odrážka kde sa uvádza, že
pri splnení tejto sumy prináleží zamestnancovi odmena vo výške 3 % z obratu netto, to znamená, že sa
myslí tá celková suma 280.000,- Eur uvedená v prvej odrážke. Výklad aký uviedol žalobca nevyplýva ani

z praxe, ktorá po celé roky medzi stranami fungovala a nikto sa nedomáhal takéhoto nároku. Prax medzi
stranami vyplýva z predložených tabuliek a ich odsúhlasovania a výpočtu bonusov. Osobitne poukazuje
na bod 8 vyjadrenia žalobcu k odporu žalovaného, z ktorého tretej vety vyplýva výklad ako ho chápe
žalovaný a teda potom čo mal prejsť žalobca do pracovnej pozície obchodný zástupca navrhol A. D.
nárok žalobcu na bonus upraviť tak, že bude mať nárok na 3 % z obratu po splnení minimálneho obratu

280.000,- Eur + ďalšie motivačné 3 % ako dodatočný bonus za obchodný obrat nad minimálny obrat,
s čím žalobca súhlasil.

13. Z výsluchu žalobcu ako strany sporu súd zistil, že viacerí bývalí zamestnanci žalovaného mali
problémy s vyplácaním provízií. S navrhnutým svedkom F. boli zamestnaní v rovnakom čase a na

rovnakej pracovnej pozícii. V roku 2009 pracoval žalobca u žalovaného ako servisný technik medicínskej
techniky pričom p. D. mu ponúkol, že môže dostať províziu 5 %, ak predá nejaký prístroj navyše.
Túto províziu mu však nevyplácal, pretože žalobca prešiel koncom roka na pracovnú pozíciu obchodný
zástupca s tým, že mal stanovený minimálny obrat, ktorý v tom čase nespĺňal. V pracovnej zmluve
mal dohodnutú výšku provízie 3 % zo sumy minimálneho obratu 260.000,- Eur a po dosiahnutí toho

minimálneho obratu mu ponúkli dodatočný bonus 2 % z rozdielu obratu a uvedenej sumy. S tým žalobca
nesúhlasiladohodlisana3%zobratuposplnení265.551,35Euranadsumu265.551,35Eurdodatočný
bonus vo výške 3 % z rozdielu medzi celkovým obratom a tou sumou 265.551,35 Eur. Celkovým
obratom bola myslená suma obchodov, ktoré žalobca doniesol do firmy. Pán D. mu povedal, že tá suma
minimálneho obratu znamená, že zarobí na seba, na benzín, na prevádzku firmy. Neskôr sa tá suma

upravila na 280.000,- Eur. Do roku 2015 žalobca obrat nespĺňal, pretože mu p. D. robil škrty za obchody
napr. so stálym zákazníkom. Za rok 2015 splnil prvýkrát minimálny obrat a províziu dostal začiatkom
roka 2016, ale bola to chyba žalobcu, že zabudol na dodatočný bonus. Za obrat v roku 2015 v roku 2016
dostal 3 % z celkového ročného obratu, ktorý vytvoril do firmy žalobca. Takto mu to bolo vyplácané až
kým stretol jedného známeho, ktorý sa čudoval, že žalobca je ešte u žalovaného, že odtiaľ odišli ľudia,

ktorí mali problémy s vyplácaním provízií. Nato sa žalobca pozrel do pracovnej zmluvy a zistil, že má
nárok aj na dodatočný bonus. Išiel za konateľom, ukázal mu tabuľky a on sa usmial, že ak mu to doteraz
nechýbalo, tak mu to nebude chýbať ani odteraz. Žalobca chcel dať výpoveď alebo odísť okamžite,
on povedal, že takých ako žalobca je vonku celý rad a súhlasil jedine s dvojmesačnou výpoveďou. U
žalovaného boli taktiež iné praktiky, keď vyplácali aj vyššie provízie a p. D. žiadal percento, aby vrátili do

firmy. Žalobcom vytvárané obraty dosahovali okolo 800.000,- Eur ročne a pri 40 % marži teda priniesol
do firmy 310.000,- Eur ročne.
Na otázky žalobca uviedol, že v čase uzatvorenia dodatku 01.01.2013 bol presvedčený o tom, že mu
prináleží bonus z rozdielu skutočného minimálneho obratu dva krát. Tento názor nenamietal počastrvania pracovného pomeru z dôvodu, že na to zabudol, lebo bol spokojný s platom aj s províziou. Je to
jeho chyba. So žalovaným komunikovali sumárne obraty za jednotlivé roky tak, že mali databázu, z ktorej
sa s použitím filtra dalo vytiahnuť kto podpisoval daný kontrakt, tak žalobca si to vytiahol z databázy,

prešiel to s p. D., urobili spolu korekcie a potom mu to mal zaslať do mailu. Dá sa povedať, že si obrat
odsúhlasili. Rozdiel medzi skutočným obratom a minimálnym obratom sa tam neuvádzal, žalobca dostal
3 % z celkového obratu. Predmetom emailu žalovanému po tom, čo si odsúhlasili tabuľky, žalobca mal
potvrdiť jeho ročný obrat aj s uvedením jednotlivých obchodov a s výpočtom provízie, ktorá bola 3 % z
celkového obratu, pokiaľ dosiahol viac ako minimálny.

Na otázku súdu k tvrdeniu žalobcu, že bol spokojný so mzdou, ktorú dosahoval u žalovaného, aby
uviedol akú mzdu dosahoval, žalobca uviedol, že to bolo 1.500,- Eur základ a k tomu raz do roka tie 3
% z ročného obratu, čo činilo od 16.000,- Eur - 25.000,- Eur. Bolo to za roky od 2015.

14. Z výpovede konateľa žalovaného ako strany sporu súd zistil, že spoločnosť žalovaného bola
založená v roku 1992, žalobca nastúpil v roku 2009 ako servisný technik. Od 01.11.2013 začal pracovať

na pozícii obchodný zástupca. Mzda žalobcu pozostávala zo základnej zložky a nenárokovateľnej
pohyblivej zložky, ktorá mu bola však vyplatená vždy. Čo sa týka provízií a predmetných tabuliek,
fungovalo to tak, že keď dohodol obchod so zákazníkom a napr. nemal čas, tak do databázy to zadal
kolega. Keď mu predložil žalobca tabuľky, niektoré obchodné prípady mu vyčiarkol, pretože vedel, že
ich nerobil on, že ich tam len zadával, ale i tak 80 % vecí čo on neurobil, mu tam ostalo. Pokiaľ spomínal

provízie 5 % tak, o takejto dohode nevie, všetko čo mal dostať, dostal. Spomínal meno kolegu, ktorý bol u
žalovaného 18 rokov, takže ak nebol spokojný, nechápe prečo zotrval takú dlhú dobu. Taktiež žalobca ak
nebol spokojný mohol odísť. Pokiaľ spomínal maržu 40 % a koľko priniesol do firmy, tak mu neprináleží
saktomuvyjadrovať,nakoľkonemáekonomickévzdelanie.Toneriešianionakokonateľ,aleúčtovník.V
jednej dobe žalobcovi navrhol, že zvýšia ten minimálny obrat na 500.000,- Eur keď ostatní zamestnanci

mali 300-500.000,- Eur, s tým však nesúhlasil. Nie je pravda, že by s ním niečo dohadoval ústne, tak ako
to uviedol v bode 7 vyjadrenia k odporu. Žalobca sa už nebol schopný učiť nové veci, vedel že stagnuje.
V roku 2010 spôsobil na služobnom aute ťažké ublíženie na zdraví chodkyni na prechode, kde nemal
čo robiť. Súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 28.000,- Eur náhrady škody, ktorú uhradila poisťovňa,
v ktorej bolo auto poistené. Žalobca mal 2 roky zadržaný vodičský preukaz, kedy ho k zákazníkom vozili

kolegovia alebo chodil s konateľom. Napriek tomu ho neprepustil z práce, podržal ho. Má rodinu, dve
deti, staval dom. Na záver chce uviesť, že žalovaný nikdy nič nedlhoval, výplaty majú zamestnanci vždy
na čas, nevidí dôvod platiť nad rámec toho, čo bolo dohodnuté. Vyúčtoval si obchodné prípady aj také,
ktoré potom po jeho obchode museli dotiahnuť jeho spolupracovníci.
Na otázky uviedol, že v tabuľkách, ktoré žalovaný predložil to je rozčlenené, pričom to je výstup z

tej databázy obchodov u žalovaného. Čo sa týka vyúčtovania obchodov od žalobcu, tieto mu konateľ
skontroloval a vyčiarkol tie, ktoré on neurobil. V konečnom dôsledku to boli vždy 3 % z celkového jeho
obratu.

15. Záverečným prednesom právny zástupca žalobcu uviedol, že uplatnený nárok je dôvodný. Nie je

sporné medzi stranami, že dodatkom č. 1 k pracovnej zmluve žalobcu boli zavedené provízie, bonus
provízie + dodatočný bonus, ktorý mal byť pre zamestnanca motivačným prvkom. Nesporný je spôsob
výpočtu dodatočného bonusu a tiež skutočnosť, že žalobca v žalovanom období splnil minimálny obrat
ako aj skutočnosť, že v prípade 3 % + 3 % bonusov ide o nárokovateľnú zložku mzdy. Sporným medzi
stranami je spôsob výpočtu prvého bonusu. Z doslovného výkladu predmetného článku dodatku k

pracovnej zmluve vyplýva, že sú to 3 % z obratu netto t. j. bez DPH, pričom uvedené slovné spojenie
znamená skutočný obrat. Výklad žalovaného nevyplýva z uvedeného slovného spojenia. Logickým
záveromje,žeideo3%zcelkovéhodosiahnutéhoobratuzamestnancom.Tomutovýkladuzodpovedáaj
účelový, teda teleologický výklad uvedeného ustanovenia dodatku pracovnej zmluvy, keď obe strany sa
zhodli, že jeho účelom mala byť motivácia zamestnanca. Keby to boli len prosté 3 % z celkového obratu,

tak by sa strácal význam motivačného bonusu. Žalobca by s takouto dohodu týkajúcou sa bonusov
nesúhlasil. Žalovaný uviedol, že provízia bola vždy v konečnom dôsledku vo výške 3 % z celkového
obratu to je však v rozpore so znením dodatku. Žiada žalobe vyhovieť a priznať žalobcovi aj nárok na
náhradu trov konania.

16. Záverečným prednesom právny zástupca žalovaného uviedol, že sám právny zástupca žalobcu len
potvrdil, že rozpor sa týka nejakej matematiky. Počas trvania platnosti dodatku pracovnej zmluvy od
01.01.2013 boli bonusy vyplácané tým istým spôsobom a výpočtom, teda zaužívaná prax bola taká, že
pokiaľ dosiahol minimálny obrat 280.000,- Eur, dostal 3 % z tohto obratu a druhá časť predstavovala 3 %z rozdielu medzi minimálne stanoveným a skutočným obratom, nebolo to sporné počas celého trvania
pracovného pomeru, žalobca nesporoval právny základ ani výšku bonusu. Žalobca ako zamestnanec
spolu s A. D. za zamestnávateľa si ustálili výšku obratu, ktorá bola výsledkom činnosti žalobcu a z

hľadiska reálnej praxe bol v konečnom dôsledku vždy vyplácaný celkový bonus 3 % zo skutočného
obratu. Na záver poukázal, že na jednej strane žalobca tvrdil vo svojej výpovedi že prvý krát mu vznikol
nárok na bonus za rok 2015, ak mu to bolo vyplatené a až po stretnutí s niekým sa pozrel do pracovnej
zmluvy a zistil, že mal nárok na ďalší dodatočný bonus, je to v priamom rozpore s tým, čo uviedol na
otázku, že o svojom nároku na bonus a dodatočný bonus vedel od uzatvorenia dodatku č. 1, čiže najskôr

uviedol že vedel, potom zabudol a potom si spomenul. Pokiaľ ide o motiváciu, tak základný plat žalobcu
bol 1.500,- Eur s tým, že pri prepočte na jednotlivé mesiace na základe bonusov bola jeho mzda cca
3.000,- Eur mesačne, takže to bola dostatočná motivácia. Žaloba je nedôvodná navrhuje ju zamietnuť
a žalovanému priznať náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

17. Podľa článku 3 Zákonníka práce – zák. č. 311/2001 Z.z., zamestnanci majú právo na mzdu za

vykonanú prácu, na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, na odpočinok a zotavenie po
práci.Zamestnávateliasúpovinníposkytovaťzamestnancommzduautváraťpracovnépodmienky,ktoré
zamestnancom umožňujú čo najlepší výkon práce podľa ich schopností a vedomostí, rozvoj tvorivej
iniciatívy a prehlbovanie kvalifikácie.

18. Podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na
právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.

19. Podľa § 15 právne úkony Zákonníka práce prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na
okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom.

20. Podľa § 42 veta prvá Zákonníka práce, pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou
medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ak tento zákon neustanovuje inak.

21. Podľa § 43 ods. 1 Zákonníka práce, v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom

dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú: písm. d) mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v
kolektívnej zmluve.

22. Podľa § 43 ods. 4 Zákonníka práce, v pracovnej zmluve možno dohodnúť ďalšie podmienky, o ktoré
majú účastníci záujem, najmä ďalšie hmotné výhody.

23. Podľa § 118 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za
vykonanú prácu mzdu.

24. Podľa ods. 2 cit. ustanovenia, mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna

mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu sa nepovažuje plnenie
poskytované v súvislosti so zamestnaním podľa iných ustanovení tohto zákona alebo podľa osobitných
predpisov,najmänáhradamzdy,odstupné,odchodné,cestovnénáhrady,príspevkyzosociálnehofondu,
výnosy z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií a náhrada za pracovnú pohotovosť. Za mzdu sa
tiež nepovažuje ďalšie plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení.

25. Podľa § 119 ods. 3 Zákonníka práce v mzdových podmienkach zamestnávateľ dohodne najmä
formy odmeňovania zamestnancov, sumu základnej zložky mzdy a ďalšie zložky plnení poskytovaných
za prácu a podmienky ich poskytovania. Základnou zložkou mzdy je zložka poskytovaná podľa
odpracovaného času alebo dosiahnutého výkonu.

26. Podľa § 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím;
môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník
prejaviť.

27. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa
ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je
v rozpore s jazykovým prejavom.28. Podľa zákonníka práce za mzdu treba považovať všetky plnenia od zamestnávateľa poskytované
zamestnancovi za vykonanú prácu. Základom je tarifná mzda. Druhou skupinou mzdových foriem sú
motivačné mzdové formy (prémie, výkonnostné a iné odmeny, bonusy a iné). Zákonník práce neurčuje

názvy zložiek mzdy, ktorými zamestnávateľ bude motivovať zamestnanca k splneniu stanoveného cieľa.
V praxi sú základné mzdové formy kombinované s doplnkovými, medzi ktoré patria plnenia, všeobecne
nazývané ako pohyblivé zložky mzdy, nakoľko nemajú charakter pevnej sumy tarifnej mzdy a ich
výška je v závislosti od splnenia podmienok pre vznik nároku na danú zložku premenlivá. Odmeny
bývajú vyjadrené merateľnými ukazovateľmi a v prípade hodnotiteľných ukazovateľov sa posudzuje

iba skutočnosť, či ukazovateľ bol splnený. Medzi motivačné mzdové formy partia rôzne cieľové
odmeny, mimoriadne odmeny, polročné a koncoročné odmeny, podiely na výsledkoch hospodárenia,
iné druhy rôznych bonusov. Pojem bonus vyjadruje dobrovoľne poskytnuté mzdové ocenenie prínosu
zamestnanca na dosiahnutom zisku (Barancová a kol. v zákonníka práce - komentára C. H. Beck 2017).

29. Medzi stranami neboli sporné skutočnosti ohľadne vzniku, trvania, skončenia pracovného pomeru

a vo vzťahu k charakteru uplatnenému nároku, že bonus-provízie boli nárokovateľnou zložkou mzdy.

30. Sporným bol žalobcom uplatnený nárok, keď spor vyplýva zo spôsobu výpočtu bonus-provízie ako
vyplýval z dodatku k pracovnej zmluvy zo dňa 01.01.2013, keď podľa žalobcu - pri splnení minimálneho
ročného obratu stanoveného na 280.000,- Eur/netto, (t. j. celková suma bez DPH), mu prináleží odmena

vo výške 3 % z obratu netto, t.j. zo sumy bez DPH, s tým, že za netto obrat považuje žalobca celkový
ním dosiahnutý obrat. Následne podľa žalobcu mu vznikol ďalší nárok na bonus-províziu a to v prípade
prekročenia stanoveného minimálneho obratu na dodatočný bonus vo výške 3 % z rozdielu medzi
stanoveným obratom a skutočným obratom.
Podľa žalovaného pri splnení minimálneho ročného obratu stanoveného na 280.000,- Eur/netto, patrila

žalobcovi bonus provízia vo výške 3 % z tohto stanoveného minimálneho ročného obratu 280.000,- Eur/
netto ( teda nie z obratu netto) a následne v prípade prekročenia stanoveného obratu mal žalobca nárok
na dodatočný bonus vo výške 3 % z rozdielu medzi stanoveným obratom a skutočným obratom, t. j.
v konečnom dôsledku pri konečnom súčte oba bonusy matematicky tvoria spolu vždy 3 % z celkového
žalobcom dosiahnutého obratu a takto boli bonus-provízie aj žalobcovi vyplácané.

31. Vzhľadom na citované ustanovenie § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka pri posudzovaní právneho
úkonu sa vychádza z jazykového vyjadrenia právneho úkonu, pričom sa prihliada najmä na vôľu tých,
čo právny úkon urobili, pokiaľ prejavená vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.

32. Zákonník práce upravuje len osobitosti právnych úkonov pre oblasť pracovného práva. Dobré
mravy v uvedenom obsahovom kontexte nevystupujú ako tzv. „pozitívna hranica“ výkonu práv (článok 2
základných zásad), ale ako dôležité interpretačné pravidlo pracovného práva. Pri výklade prejavu vôle
súdy vychádzajú nielen z gramatického výkladu, ale musia prihliadať aj na logický výklad, systematický
výklad ako aj historický výklad.

33. Pri výklade prejavu vôle možno na vôľu zmluvných strán usudzovať okrem iného z ich následného
správania, ak to pripúšťa povaha veci.

34. Súd pri výklade sporného ustanovenia preto vychádzal nie len z gramatického výkladu, t. j.

z použitých slovných spojení, ale vôľu strán vyjadrenú v predmetnom dodatku skúmal aj z následného
konania subjektov pracovnoprávneho vzťahu.

35. V tomto smere teda súd zisťoval vôľu zmluvných strán pri uzatváraní predmetného dodatku
k pracovnej zmluve, ako aj ich následnú prax pri výpočte výšky bonusov, pričom z vykonaného

dokazovania súd zistil, že v prípade žalobcu počas trvania pracovnoprávneho vzťahu medzi stranami
nevznikla pochybnosť o uplatňovaní spôsobu jeho výpočtu a následného vyplatenia žalobcovi. Táto
skutočnosť jednoznačne vyplýva z dôkazov predložených žalobcom (tabuľky výpočtov vyplatenej
odmeny za roky 2015, 2016, 2017, 2018, 2019), ako aj z výstupov, ktoré predložil žalovaný vo forme
emailov od žalobcu adresovaných žalovanému 09.02.2018 (Obrat 2017 – B.), 09.01.2019 (Obrat 2018

– doplnenie), 06.02.2020 (Obrat 2019), 14.02.2020 (Korekcia obrat 2019), pričom spôsob výpočtu
bonus-provízie z obratu vyprodukovaného žalobcom zodpovedal výkladu článku IV. dodatku pracovnej
zmluvy z 01.01.2013 tak, ako to uviedol žalovaný, teda 3 % zo stanoveného minimálneho obratu a 3 %z rozdielu medzi skutočným obratom a stanoveným minimálnym obratom, všetko bez DPH, spolu teda
3 % z celkového žalobcom dosiahnutého obratu.

36. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že spôsob, akým strany v pozícii zamestnanca
a zamestnávateľa počas trvania pracovného pomeru postupovali pri výpočte bonus-provízie bol taký,
že si výšku žalobcom dosiahnutého obratu po skončení toho, ktorého roku písomne prostredníctvom
emailov odsúhlasili a následne určili výšku bonus-provízie spôsobom, ktorý zodpovedal v konečnom
výsledku trom percentám zo žalobcom dosiahnutého celkového obratu v prípade, že tento dosiahol

minimálny stanovený obrat a v tejto výške bol žalobcovi žalovaným aj vyplatený. Žalobca vo výpovedi
uviedol, že so mzdou bol spokojný a v priebehu trvania pracovného pomeru vo vzťahu k nároku na
bonus-províziu nevzniesol námietky.
Pokiaľ sa žalobca vo svojej výpovedi vyjadril, že to bola jeho chyba, že „zabudol„ na dodatočný bonus,
súd toto tvrdenie považoval za nevierohodné a účelové, keď takýto výklad sporného ustanovenia
pracovnej zmluvy o spôsobe výpočtu provízií žalobca uplatnil až po skončení pracovného pomeru.

37. Za tejto situácie súd dospel k záveru, že strany sporu uplatňovali taký spôsob výpočtu, na akom
sa dohodli a v tomto smere takýto výklad sporného ustanovenia zodpovedá cit. ust § 15 Zákonníka
práce predmetného dodatku k pracovnej zmluve, t. j. v súlade s niekoľkoročnou praxou medzi stranami,
podľa ktorej bola bonus-provízia žalobcovi vyplatená vo výške, ktorá zodpovedala trom percentám

z dosiahnutého obratu a to za rok: 2018 – 23.074 Eur (t. j. 3 % z 769.134,59 Eur), 2019 - 23.200,98 Eur
(t. j. 3 % z 773.365,94 Eur), a 2020 - 25.130,15 Eur (t. j. 3 % z 837.671,67 Eur). Vzhľadom na uvedené
súd dospel k záveru, že žalovaný vyplatil žalobcovi za vyššie uvedené roky bonus-provízie vo výške,
ktorá zodpovedala vzájomnej dohode subjektov pracovnoprávneho vzťahu a preto žalobou uplatnený
nárok súd považoval za nedôvodný a tento v celom rozsahu zamietol.

38. Súd nevykonal žalobcom navrhnuté dokazovanie výsluchom svedka G. F., keď tento považoval za
nadbytočný, nakoľko stranami predložené listinné dôkazy ako aj dokazovanie výsluchom strán sporu
poskytlo dostatočné skutkové zistenia umožňujúce rozhodnutie vo veci.

39. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd
prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Súd preto priznal úspešnému
žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu voči žalobcovi.

40. Podľa § 262 ods. 1 a ods. 2 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd

v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v
lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie

exekúcie podľa Exekučného poriadku.