Rozsudok – Kataster nehnuteľností ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. február 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 7Svk/33/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 9625200280
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:9625200280.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca

spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Jana Martinčeková a JUDr. Eva Vékonyová ako členky
senátu vo veci žalobcu: CEVASERVIS a.s., IČO: 31 412 670, Cementárska 14, Stupava, zastúpeného
advokátskou kanceláriou: SHM PARTNERS s.r.o., IČO: 47 235 616, Záhradnícka 51, Bratislava, proti
žalovanému: Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, Chlumeckého 2, Bratislava, za
účasti ďalšieho účastníka: ISMONT, s.r.o., IČO: 45 593 141, Strojárenská 1C, Trnava, o preskúmanie
rozhodnutia žalovaného z 1. februára 2021, č. VoÚ 63/2020/Ja, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti
rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-1S/48/2021-69 z 10. septembra 2025 takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť žalovaného sa zamieta.
II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 100 % trov kasačného konania..

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Z administratívnych spisov žalovaného vyplýva, že žalobca ako záložný veriteľ a ďalší účastník ako
záložca podpísali 25. júna 2020 zmluvu o zriadení záložného práva. V jej čl. I ods. 1 konštatovali, že v
ten istý deň uzavreli aj zmluvu o budúcej zmluve, na základe ktorej sa za určitých podmienok zaviazali
uzavrieť kúpnu zmluvu, a pohľadávky žalobcu zo zmluvy o budúcej zmluve sa rozhodli zabezpečiť

záložným právom. Preto podľa čl. II záložnej zmluvy zriadili záložné právo k bližšie označeným
nebytovým priestorom v k. ú. U. (T.) na zabezpečenia uspokojenia „zabezpečenej pohľadávky" vrátane
jej príslušenstva a nákladov na vymáhanie. Zabezpečenou pohľadávkou sa podľa čl. I ods. 2 písm.
a) záložnej zmluvy rozumela pohľadávka záložného veriteľa, ktorá „môže vzniknúť v budúcnosti v
prípade, ak záložca nenaplní účel Budúcej kúpnej zmluvy a neuzavrie Kúpnu zmluvu, čím vzhľadom
na podmienky upravené v Budúcej kúpnej zmluve záložnému veriteľovi vznikne nárok na úhradu
jednorazovej paušálnej zmluvnej pokuty vo výške 600 000 EUR, ktorá je pre účely tejto zmluvy peňažnou

pohľadávkou" žalobcu voči ďalšiemu účastníkovi.
2. Dňa 1. júla 2020 obaja navrhli, aby Okresný úrad Senec, katastrálny odbor, povolil vklad tohto
záložného práva. Katastrálny odbor však rozhodnutím zo 16. júla 2020, č. V-5805/20, zamietol tento
návrh. Na odôvodnenie odkázal na svoje prieskumné oprávnenie podľa § 31 ods. 1 zákona č. 162/1995
Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)
v znení neskorších predpisov. S odkazom na názory doktríny a dôvodovej správy k ustanoveniu § 151c
Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že pre záložné právo je typická akcesorita, teda aj jeho vznik

je podmienený existenciou zabezpečovanej pohľadávky. Rovnako spomenul potrebu analogicky použiť
ustanovenie § 151f ods. 2 OZ, podľa ktorého záložné právo k veci nadobúdanej záložcom v budúcnosti
vznikne až nadobudnutím vlastníckeho práva k nej. Na základe toho uzavrel, že aj keď v záložnej zmluve
z 25. júna 2020 je určená najvyššia hodnota zabezpečenej pohľadávky, jej vznik je podmienený, tedaotázny, a preto by povolenie záložného práva na jej zabezpečenie bolo neprimeraným obmedzením
vlastníckeho práva vlastníka veci. Na záver dodal, že v záložnej zmluve je aj nesprávny spoluvlastnícky
podiel pri jednom z nebytových priestorov.

3. Žalobca a ďalší účastník dodatkom zo 7. augusta 2020 opravili túto chybu a zároveň sa odvolali
proti rozhodnutiu katastrálneho odboru. V zhodne znejúcich odvolaniach citovali § 151c ods. 2 OZ,
ktorý dovoľuje zabezpečiť záložným právom aj budúcu pohľadávku a ktorý podľa doktríny predstavuje
výnimky zo zásady akcesority. Rovnako zákon počíta s jeho vkladom do katastra, aj keď ešte nevznikla
zabezpečená pohľadávka. Žalovaný však preskúmavaným rozhodnutím z 1. februára 2021 potvrdil

rozhodnutie katastrálneho odboru. Odvolanie ďalšieho účastníka vybavil tým, že bolo podané neskoro.
K námietkam žalobcu uviedol, že jednotlivé ustanovenia Občianskeho zákonníka sa musia vykladať v
súvislosti s ustanoveniami § 1, 2, § 68 ods. 1 a § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. Údaje katastra
sa majú čo najviac približovať skutočnému právnemu stavu a odporoval by im zápis práva, ktorého
vznik je neistý a ktoré v čase zápisu neexistuje. Aj dôvodová správa k § 151c ods. 2 OZ predpokladala,
že záložné právo vznikne až v okamihu vzniku zabezpečenej pohľadávky, a rovnaké názory zaujíma

aj časť doktríny. Podľa záložnej zmluvy z 25. júna 2020 malo záložné právo zabezpečovať budúcu
pohľadávku a ani odvolania nepreukazujú, že by táto pohľadávka už vznikla. Žalovaný sa nestotožnil s
opačnými názormi, ktoré citoval žalobca, pretože nesúhlasil s tým, aby záložné právo bolo možné zriadiť
na zabezpečenie budúcej pohľadávky.
4. Tu napadnutým rozsudkom č. k. BA-1S/48/2021-69 správny súd zrušil preskúmavané rozhodnutie,

ako aj rozhodnutie katastrálneho odboru zo 16. júla 2020. Vo všeobecnosti sa stotožnil s názorom, že
záložné právo je akcesorické k zabezpečenej pohľadávke, a uznal, že k ustanoveniu § 151c ods. 2 OZ
sa v doktríne vytvorili dva názorové prúdy. Zdôraznil však, že akcesorita je len zásadou nevyjadrenou v
konkrétnej právnej norme, a preto je nutné vychádzať z obsahu citovaného ustanovenia, ktoré výslovne
ustanovuje čiastočnú výnimku z nej. Samotné zmluvné zriadenie záložného práva (bez vzniku) nemá

pre záložného veriteľa právny ani ekonomický význam, no jeho výkon je aj tak možný až po vzniku
zabezpečenej pohľadávky. Výklad žalovaného zbavuje normatívneho obsahu ustanovenie § 151c ods.
2 OZ, ktoré podľa doktríny odráža potrebu ekonomickej reality. Správny súd považoval svoj výklad aj
za ústavne konformný, pretože posilňuje slobodu vlastníka - záložcu pri nakladaní so svojou vecou,
a situáciu porovnal so zákonným záložným právom podľa § 15 zákona NR SR č. 182/1993 Z. z. o

vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Záverom dodal, že podľa § 8 ods. 1 písm. b) druhého bodu
zákona č. 162/1995 Z. z. je možné pri zápise záložného práva uviesť aj ďalšie údaje, a že žalovaný
bežne zapisuje do katastra záložné práva na zabezpečenie úverových pohľadávok bánk skôr, než je
úver poskytnutý.
II.

Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej
5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaný domáha zmeny tohto rozsudku tak, že sa žaloba
zamietne, eventuálne jeho zrušenia. Vytkol správnemu súdu, že jeho výklad je v rozpore s úmyslom
zákonodarcu vyjadreným v dôvodovej správe § 151c Občianskeho zákonníka, nerešpektuje rozdiel
medzi zriadením a vznikom záložného práva a porušuje zásadu hodnovernosti a záväznosti údajov

katastra. Ďalej mu vytkol, že nedôvodne argumentoval analógiou k ust. § 15 zákona č. 182/1993 Z. z. a
bankovou praxou, keďže banky podliehajú regulácii. Názor správneho súdu podľa žalovaného znižuje
právnu istotu a oprávnené záujmy tretích osôb, pretože v katastri sú evidované neexistujúce záložné
práva. Vytvára sa tým fiktívne zaťaženie, lebo v katastri sa neeviduje výška dlhu, a dovoľuje sa, aby
záložca v spolupráci so záložným veriteľom vytvárali fiktívne záložné právo kvôli zabezpečeniu poradia.

Žalovaný nesúhlasil ani s výrokom o trovách konania, pretože súd neskúmal dôvody hodné osobitného
zreteľa v zmysle § 167 ods. 3 SSP. Žalovaný sa totiž pri vydaní preskúmavaného rozhodnutia riadil
ustáleným názorom, od ktorého sa správny súd odchýlil.
6. Žalobca navrhol zamietnuť kasačnú sťažnosť. Podrobne opísal doterajší priebeh konania a názory
žalovaného, ako aj svoje názory. Znova zdôraznil, že možnosť vzniku záložného práva na zabezpečenie

budúcej pohľadávky pripúšťa § 151c ods. 2 OZ, časť doktríny aj judikatúra. Žalovaný podľa neho
požiadavku akcesority absolutizuje, jeho názor však vedie k viacerým praktickým problémom. Naopak,
problémy opísané žalovaným možno riešiť poznámkami v katastri nehnuteľností. Jeho výklad je
svojvôľou, ktorá nerešpektuje zákon a zakladá nerovnosť subjektov pred zákonom. Napadnutý
rozsudok, ktorý zrušil rozhodnutie žalovaného, teda vychádza zo správneho právneho posúdenia veci.

Rovnako správny je podľa žalobcu aj výrok o trovách, pretože neexistuje dôvod hodný osobitného
zreteľa.
7. Ďalší účastník sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril, hoci mu bola riadne doručená.
III.Posúdenie veci kasačným súdom
8. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý
rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez

nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v?medziach uplatnených sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 SSP).
9. V prerokúvanej veci žalovaný aj katastrálny odbor odopreli povoliť vklad záložného práva, pretože
malo zabezpečovať pohľadávku, lebo podľa uzavretej záložnej zmluvy bol jej vznik len možný, hoci bolo
jasne vymedzené, z čoho môže vzniknúť (z porušenia zmluvy o budúcej zmluve) a do akej výšky je
zabezpečená (istina 600.000 € a príslušenstvo). Kasačný súd sa v celom rozsahu stotožňuje so závermi,

ktoré správny súd vyslovil v napadnutom rozsudku a na základe ktorých zrušil obe tieto rozhodnutia. Ako
zrozumiteľne vysvetlil, ustanovenie § 151c ods. 2 OZ výslovne predpokladá, že záložným právom možno
zabezpečiť aj pohľadávku, ktorá vznikne v budúcnosti alebo ktorej vznik závisí od splnenia podmienky.
Jeho jasné jazykové znenie tak svedčí o tom, že existujúce záložné právo môže zabezpečiť budúcu
(podmienenú) pohľadávku. O budúcej (podmienenej) pohľadávke možno totiž podľa tohto ustanovenia
zmysluplne hovoriť len vtedy, ak je „budúca", resp. „podmienená" v čase, kedy ju záložné právo už

zabezpečuje. Výklad žalovaného, ktorý sa snaží formulácii „záložným právom možno zabezpečiť" dať
význam „záložnú zmluvu možno uzavrieť aj na zabezpečenie" s tým, že záložné právo vznikne až
následne vznikom pohľadávky, odporuje nielen jasnému zneniu ustanovenia § 151c ods. 2 OZ, ale nemá
oporu ani v ďalších súvisiacich ustanoveniach.
10. Ako správne upozorňuje žalobca, názory žalovaného vychádzajú z extrémne úzko a dogmaticky

chápaného princípu akcesority (k jeho kritike pozri nález českého Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 760/18
s odkazmi na česko-slovenskú aj zahraničnú doktrínu), ktorý však - ako to zdôraznil aj správny súd -
v takejto podobe nevyplýva zo žiadneho ustanovenia Občianskeho zákonníka. Žalovaný sa tak snaží
nevyjadrenému princípu prispôsobiť výklad viacerých zákonných ustanovení, hoci ich znenie svedčí
o opaku. Už ustanovenie § 151a OZ normuje, že záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky

tým, že oprávňuje záložného veriteľa domáhať sa jej uspokojenie zo zálohu, ak pohľadávka nie je
riadne a včas splnená. Toto znenie všeobecne vyjadruje zabezpečovací účel záložného práva, ktorému
nijako neodporuje, ak vznikne ešte v čase, kedy sa len očakáva vznik pohľadávky, pretože práve
tým sa zabezpečí, že ju bude zabezpečovať už v okamihu jej vzniku. Ďalej žalovaný prehliada, že
podľa výslovného a celkom jasného ustanovenia § 151e ods. 2 OZ záložné právo k nehnuteľnosti

vzniká zápisom v katastri nehnuteľností (podobne iné záložné práva vznikajú registráciou v notárskom
centrálnom registri podľa odseku 1 alebo v inom registri podľa odseku 3). Tieto ustanovenia tak celkom
jasne normujú spôsob a okamih vzniku záložného práva. Pritom z nich nevyplýva žiadna výnimka ani
pre záložné práva, ktoré zabezpečujú budúcu (podmienenú) pohľadávku v zmysle § 151c ods. 2 OZ.
To kontrastuje s ustanovením § 151f ods. 2 OZ, ktoré jasne normuje, že pri zálohoch nadobúdaných

v budúcnosti vznikne záložné právo až v okamihu ich nadobudnutia; k tomuto dátumu sa vykoná aj
príslušný zápis (§ 151f ods. 3 OZ).
11. Všetky citované ustanovenia tak svedčia proti takto úzko a dogmaticky chápanej akcesorite, a práve
preto takto chápaná akcesorita ani v žiadnom ustanovení nie je vyjadrená. Občiansky zákonník chápe
akcesoritu záložného práva v tom zmysle, ako to vyjadruje § 151a a následne § 151b: ako požiadavku,

aby bolo zriadené vždy na zabezpečenie konkrétnej pohľadávky, teda určitého práva veriteľa na plnenie
z určitého právneho vzťahu (porov. definíciu v § 488 OZ). Previazanosť záložného práva s pohľadávkou
znamená, že právny poriadok Slovenskej republiky nedovoľuje zriaďovať abstraktné záložné práva, teda
záložné práva, ktorých obsah by spočíval len v práve záložného veriteľa, aby sa mu zálohu vyplatila
určitá peňažná suma. Takýto inštitút je, resp. bol známy v iných právnych poriadkoch ako tzv. pozemkový

dlh („abstraktná hypotéka"), o čom svedčí napr. § 1191 nemeckého Občianskeho zákonníka („Pozemok
možno zaťažiť aj tak, že sa tomu, v čí prospech bol zaťažený, vyplatí z pozemku určitá peňažná suma."),
prípadne čl. 192 slovinského Vecnoprávneho zákonníka účinného do 6. novembra 2013. Rovnako sa
previazanosť pohľadávky a záložného práva prejavuje v § 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého možno uspokojenie zo záložného práva dosiahnuť len vtedy, ak zabezpečená pohľadávka nie

je riadne a včas splnená. Riadne a včas nesplnená môže byť logicky len pohľadávka, ktorá už vznikla.
12. Neobstoja ani ďalšie argumenty žalovaného. Predovšetkým, jeho argumentácia akcesoritou
záložného práva je v skutočnosti jednostranná, pretože sa snaží len vylúčiť povolenie jeho vkladu do
katastraskôrnežvzniknepohľadávka.Akvšaknechcecelkomvyprázdniťustanovenie§151eods.2OZ,
nemôže zastávať názor, že záložné právo vznikne vznikom pohľadávky, pretože podľa cit. ustanovenia

celkom jasne vznikne až zápisom do katastra. Pokiaľ by žalovaný dôsledne trval na akcesorite, musel
by bezpodmienečne zabezpečiť, aby k jeho zápisu došlo ku dňu vzniku pohľadávky. Opačný postup
by znamenal existenciu obdobia medzi vznikom pohľadávky a zápisom do katastra, počas ktorého by
záložné právo kvôli jasnému ustanoveniu § 151e ods. 2 OZ nebolo zapísané do katastra, takže by aninemohlo plniť svoju funkciu vymedzenú v § 151a OZ. Ďalej žalovaný nedostatočne zohľadňuje, aký
význam má zápis do katastra pre vecnoprávne účinky záložného práva: podľa § 151h ods. 1 OZ totiž
záložné právo pôsobí voči nadobúdateľovi zálohu, avšak zásadne len za predpokladu, že je zapísané v

katastri nehnuteľností (porov. § 151h ods. 4 v spojení s § 151e ods. 4 OZ). Ak by teda došlo k scudzeniu
zálohu skôr, než bol vykonaný tento zápis, nepôsobilo by záložné právo voči nadobúdateľovi, čo znova
odporuje jeho funkcii v zmysle § 151a OZ.
13. Námietka, že výklad správneho súdu je v rozpore so zásadou hodnovernosti a záväznosti katastra,
opäť vychádza z nesprávneho chápania akcesority, aké nemá oporu v Občianskom zákonníku. Podľa §

70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. sú hodnoverné údaje katastra uvedené aj v § 7 písm. c), medzi ktoré
patria údaje o právach k nehnuteľnostiam (teda aj o záložnom práve, porov. leg. skratku v § 1 ods. 1) a
údaje o iných oprávnených osobách [teda aj záložnom veriteľovi, porov. § 3a písm. a)]. Pretože práva k
nehnuteľnostiamvzmysle§1ods.1(tedaajzáložnéprávo)zozmlúvsazapisujúzásadnevkladom(§28
ods. 1), podľa § 28 ods. 3 cit. zák. vznikajú právne účinky vkladu na základe právoplatného rozhodnutia
o jeho povolení. Len čo teda katastrálny odbor vydá rozhodnutie o povolení vkladu záložného práva na

základe záložnej zmluvy (a nejde o prípad, kedy osobitný predpis ustanovuje inak), nastávajú právne
účinky vkladu záložného práva, ktoré sa na základe toho podľa § 41 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z.
vpíše do listu vlastníctva a stane sa hodnoverným a záväzným údajom katastra. Takéto riešenie plne
zodpovedá aj viackrát citovanému § 151e ods. 2 OZ, podľa ktorého záložné právo k nehnuteľnosti vzniká
zápisom do katastra nehnuteľností, pretože vklad je jedným z druhov zápisu do katastra nehnuteľností

(§ 4 zákona č. 162/1995 Z. z.). Z citovaných ustanovení tak plynie, že povolením vkladu vznikne záložné
právo, a preto údaj o ňom na liste vlastníctva plne zodpovedá hmotnoprávnemu stavu.
14. Ako upozornil už správny súd, podľa § 8 ods. 1 písm. b) druhého bodu zákona č. 162/1995 Z.
z. možno v časti C listu vlastníctva uvádzať okrem iného aj iné údaje obsahujúce bližšie vysvetlenia
časti C. Podobne § 14 písm. d) vyhlášky žalovaného č. 461/2009 Z. z., ktorou sa vykonáva katastrálny

zákon, predpokladá, že údaje o právach k nehnuteľnostiam (t. j. aj záložnému právu) budú obsahovať aj
ďalšie identifikačné údaje, teda ďalšie údaje, ktoré umožnia bližšie identifikovať zapísané záložné právo.
Ani podľa kasačného súdu tak nič nebráni, aby sa v súbore popisných informácií pri údaji o záložnom
práve uvádzala aj okolnosť, že slúži na zabezpečenie budúcej (podmienenej) pohľadávky. Argument
žalovaného, že § 8 ods. 1 písm. b) druhý bod zákona č. 162/1995 Z. z. nedovoľuje uvádzať výšku

dlhu, nie je podstatný; aj zabezpečená pohľadávka, ktorá existuje v čase vkladu záložného práva, sa
môže postupom času zmeniť, a tak ani pri nej kataster nedokáže poskytnúť informáciu o (aktuálnom)
ekonomickom zaťažení nehnuteľnosti. K argumentu o údajnej špekulatívnej rezervácii poradia postačí
odkázať na iné inštitúty, ktoré sú určené na ochranu veriteľov (napr. odporovanie v zmysle § 42a
Občianskeho zákonníka alebo § 57 a nasl. zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii). Okrem

toho, otázka špekulatívnych (naoko zriadených) záložných práva a s tým súvisiaci argument akéhosi
privilegovania bánk (ktorý nemá solídnu ústavnú oporu, porov. nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. PL. ÚS 21/00) sú celkom odlišné než argumentácia striktnou akcesoritou, z ktorej
vychádzalo preskúmavané rozhodnutie. Ak by totiž mal platiť názor žalovaného, že záložné právo
skutočne vznikne až vznikom pohľadávky, potom nie je podstatné, či jej veriteľom je alebo nie je

dohliadaný subjekt (napríklad banka).
15. Konečne, kasačný súd sa nestotožňuje ani s námietkami žalovaného proti výroku o náhrade trov.
Žalobca mal v konaní pred správnym súdom úspech, čo podľa § 167 ods. 1 SSP znamenalo, že mu
správny súd priznal právo na náhradu trov proti žalovanému. Ustanovenie § 167 ods. 3 písm. a) SSP
síce dovoľuje nepriznať túto náhradu, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ide však o výnimku,

ktorú treba aplikovať reštriktívne (porov. podobne uznesenie sp. zn. 1 Svk 22/2024). Ani sama okolnosť,
že právny názor, ktorý znamenal úspech žalobcu, sa ustálil až počas súdneho konania, ešte neznamená
automaticky dôvod hodný osobitného zreteľa (porov. rozsudok sp. zn. 2 Stk 6/2023). V prerokúvanej
veci síce žalovaný tvrdil, že jeho rozhodnutie bolo v súlade s ustálenou praxou, sám však v kasačnej
sťažnosti neoznačil žiadnu takúto prax (tvorenú rozhodnutiami vrcholných súdnych autorít, porov. čl.

2 ods. 2 základných princípov CSP v spojení s § 5 ods. 1 SSP). Ani v samotnom preskúmavanom
rozhodnutí necituje žiadnu rozhodovaciu prax, z ktorej vychádzal, a sám uznal, že názory doktríny sú
rozdielne. Za daných okolností tak ide o celkom obvyklý prípad nesprávneho právneho posúdenia veci,
ktoré je riadne predpokladaným žalobným dôvodom v zmysle § 191 ods. 1 písm. c) SSP a ktorého sa
žalobca od počiatku dovolával. Preto správny súd nepochybil, ak v prerokúvanej veci nevidel žiaden

dôvod hodný osobitného zreteľa, prečo by mu nemal priznať právo na náhradu trov podľa § 167 SSP.
IV.
Záver16. Kasačná sťažnosť žalovaného tak nie je dôvodná, a preto ju kasačný súd podľa § 461 SSP
rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zamietol.
17. Pretože žalobca bol v kasačnom konaní plne úspešný, podľa § 167 ods. 1 v spojení s § 467 ods. 1

SSP mu kasačný súd priznal aj náhradu trov kasačného konania proti neúspešnému žalovanému.
Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.